Rovnako zaujímavá je činnosť Úradu práce. Pýtame sa: čo vlastne robí tento "Slovenský úrad práce?" Načo že je, keď nie je v stave docieliť ani uzavieranie kollektívnych smlúv?, Načo je, keď nemá moci exekutívnej? V rokoch 1920/1921 jestvoval smluvný pomer medzi statkármi árendátormi a zamestnancami. V roku 1922 už nemohla byť rešp. nebola uzavrená smluva medzi zemedelskou čeľaďou a zamestnávateľmi pre nemotornosť "Úradu práce." Keď v týchto mimosmluvných pomeroch vyskytly sa v niektorých miestach nepríjemnosti pre chamtivosť a lačnosť po zbýjaní majetkov so strany zamestnavateľov, nutený bol pán minister s plnou mocou dr. Mičura vydať dňa 21. februára 1922 pod čís. 2702 toto nariadenie všetkým županom, hlavným slúžnym a palicajným kapitánom:
"Úrad práce sdelil sem dna 24. oktobra 1921 pod čís. 5594/1921 dohodu uzavretú dňa 21. marca 1921, jakožto záväznú kollektívnu smluvu na základe obapolnej shody zástupcov zemedelského robotníctva a zástupcov zamestnávateľstva.
Rôznosť náhladov, zmätky vyskytly sa ohľadne uznania zmienenej dohody za smluvu kollektívnu a jej platnosti po dni 31. decembra 1921.
Keďže táto smluva kollektívna uzavretá bola na dobu neurčitú, je mojim stanoviskom, že kollektívna smluva musí byť platná dotiaľ, kým s jednej alebo s druhej strany nebude vypovedaná a nová kollektívna smluva uzavretá.
Vyzývam tedy horejšie úrady, aby pri vybavovaní všetkých sťažností a iných sporných otázok pridržaly sa prísne môjho stanoviska a pôsobily, aby vybavovanie sporných záležitostí u paritných komisií dialo sa urychlene."
Sotva bude tu niekto medzi členmy ctenej snemovne, kto by sa opovažoval bývalého pána ministra dr. Mičuru pokladať za prílišného priateľa robotníctva. A na horejšie nariadenie riekli slúžni toto: "To môže byť názor pána ministra." Ba Packo, ten krvavý levický hlavný slúžny povedal toto: "Pán minister nech si rozkazuje v Bratislave, tu v Leviciach rozkazujem ja." (Výkřiky. Hluk.)
Čo že robí tedy Úrad práce, keď ani toho nemôže docieliť, aby nechal dodržať smluvy? Či ich je málo alebo nemajú patričnú miestnosť? Prečo? Či si nezaslúži tých 500.000 robotníkov, aby k vybavovaniu ich záležitostí bol sriadený úrad, ktorý svojmu úkolu dostojí?
Nezamestnanosť medzi poľnohospodárskym robotníctvom vzrastla už po čas leta v takých rozmeroch, ktorých sme ešte nezažili. Sám Slovenský úrad práce vykázal 40.000 nezamestaných, len u Zemského slovenského sekretariátu sdruženia zemedelských a lesníckych robotníkov v československom štáte hlásilo sa 52.000 nezamestnaných, a dnes číslo toto prevýšuje už 80.000. Z toho je jasné, že len na Slovensku musí byť najmenej 150-200 tisíc nezamestnaný h poľnohospodárskych robotníkov, ktorí sotva niečo zarobili po čas leta. A niet úradu, ktorý by sa o nich staral. Je síce pravda, že na naše nespočetné podania konečne minister dr. Hodža dal odpoveď a prislúbil, že aj sezónni zemedelskí robotníci obdržia podporu v nezamestnanosti. Avšak oproti tomu nevieme, ako bude otázka táto riešená, bo veď zákony a nariadenia, ktorými sa poukazovanie podpôr v nezamestnaní upravuje, viažu poukázanie podpory na podmienku, že nezamestnaný musí sa aspoň dva raz v týždni hlásiť u úradu prácu sprostredkujúceho. Avšak sprostredkovateľne práce, sriadené Zemským ústavom práce, neprijímajú robotníkov zemedelských, lebo ministerstvo zemedelstva vyhradilo si úplné právo disponovať so zemedelským robotníctvom. Avšak záležitosť sprostredkovania práce ešte ani dosiaľ neusporiadalo.
Je známou vecou, koľko záležitostí robotníckych sa ztratí. Z mnohých len o jednej sa zmienim zo Šamorína.
V šamorinskom okrese župy bratislavskej dali na veľkostatku Pongrácovskom v Nagyszarva dňa 1. mája 1921 výpoveď zo služby 9 čeľadínom s augustovým termínom. Vec dostala sa k okresnej paritnej komisii, kde bolo o veci rokované až vtedy, keď čeľaď bola už z práce vystavená, a sotva za dve hodiny prejednal slúžny Tóth 90 záležitostí prepustenia zo služby. Všetky výpovedi boly samozrejme schválené. Robotníci, dôverujúc vo svojej spravedlivej veci, podali odvolanie proti krivdivému rozhodnutiu na generálnu paritnú komisiu, avšak mesiace plynuly a ich vec nedostala sa k prejednaniu. Keď svoju vec u Úradu práce urgovali, vyšlo na javo, že slúžnovský úrad šamorínsky odvolanie vôbec nepredložil.
Ako sa rešpektuje právo verejnej mienky a právo shromažďovacie, k tomu poslúžím zpomedzí mnohých len prípady vo Vištuku a Eberharde.
Vo Vištuku bol tohoto roku parcelovaný statok Zichyovský. Robotníci chceli sa dozvedieť, čo bude ich úkolom, a preto zavolali nášho člena, delegovaného do poradného sboru, sriadeného u pozemkového úradu, a na obecnom dome v prítomnosti legitimovaných členov a rychtára konali poradu v miestnosti naprosto uzavrenej. Avšak sám rychtár alebo niekto iný oznámil vec a senecký slúžny odsúdil jedného nášho člena namátkou vybraného na zaplatenia pokuty 100 korún a uzamčenie na 2 dni. Vzdor tomu, že tajomník sdruženia zemedelských robotníkov, ktorý sa porady zúčastnil, prevzal na seba svolanie porady, župan nielen že schválil rozsudok, ale ešte i pokutu zvýšil.
Statok grófa Apponyiho, Eberhard, ako aj iné veľkostatky, bol zaradený medzi statky, ktoré majú byť rozdelené, ba po tom chýrečnom letu Karola písaly poloúradné i cele úradné vládne noviny, že Apponyiovský statok, ako statok legitimistu na tomto letu zúčastneného, bude zhabaný v prospech štátu k zaokrytiu mobilisačného nákladu s týmto spojeného. A čo sa nestalo? Apponyimu pekne rúče po tichu dovolili, aby mohol svoj statok odpredať z voľnej ruky, na bankovnú špekuláciu.
O čeľadi, ktorá už 30-50 rokov na statku pracuje, nikto sa nechce starať. Čeľaď obrátila sa o pomoc na "Krajinský sekretariát československých zemedelských a lesných robotníkov" v Bratislave, odkiaľ vyšiel tu tajomník Milhalus, aby údaje vzal do protokolu; akonáhle však prišiel do obce, už ho tam čakali dvaja četníci s bodákmi a chceli prekaziť v tom, aby prispel pomocou čeľadi.
Ako prevádzajú pozemkovú reformu úradne?
§ 10. vyvlastňovacieho zákona zo dna 16. apríla 1919, čís. 215, a § 1. prídelového zákona zo dňa 30. januára 1920, čís. 81 Sb. z. a n., určujú, kto môže dostať pozemky zo zhabaného, čiže vyvlastneného statku.
Ctená snemovňa! Oproti tomu pred niekoľkými dňami dozvedel som sa toto:
V chotároch obcí Veľká Oča, Bogya atď. v župe komárňanskej leží statok grófa Alberta Nyáriho v rozsahu niekoľkých tisíc jutár. Grófovi bol dovolený odpredaj statku z voľnej ruky, čo sa aj stalo, a statok zakúpila akási "Americká Slovenská Banka", ktorá chce na írečitom maďarskom vidieku Slovákov, vracajúcich alebo vrátivších sa z Ameriky kolonisovať a síce s touto bratskou láskou:
Každý kolonista zaplatí naraz 40.000 korún a za to mu bude preliminované 25 uhorských jutár zeme; a poneváč obnos 40.000 korún je len polovica ceny tých 25 jutár, musia sa kolonisti na 25 rokov zaviazať k službe jako čeľadín tejto "bratskej" banky a po 25ročnej vernej službe prejde tých 25 jutár zeme do jeho vlastníctva.
Bude-li táto kolonizácia naozaj takto prevedená, môžeme byť prichistaní na dvoje.
Prvé je to, že kolonista, ktorý zaplatí teraz 40.000 K a zostane-li mu ešte niekoľko tisíc, to utratí ako sluha za tých 25 rokov, poneváč dobre vieme, ako vyssávajů sa na veľkostatku sluhovia, - a po 25 rokoch, poneváč nebude mať ani haliera, nebude môcť na tých 25jutrových pozemkoch gazdovstvo provodzovať a nebude v stave tých 25 jutár prevziať; jeho peniaze zostanú v ocelovom tresoru banky a tých 25 jutár v držbe banky, a dotyčný kolonista môže i naďalej byť spolu so svojou rodinou bírešom "bratskej" banky. Takýto prídel pozemkov nie že by niekomu pomohol, lež naopak, ožobračí ešte i tých, ktorí majú niekoľko tisíc korún.
Druhý prípad, ktorý nastane, bude ten, že takouto kolonisáciou budú podnecovať národnostné nešváry úradne, poneváč robotníci a domkárskí gazdovia miestych dedín pokladajú kolonistov za ľudí, ktorí ich vsotili do biedy. Tak bude privodená hromadná bieda a potom četnícka brutalita, ktorá nešetrí ani dnes žiadneho robotníka, či je to Slovák alebo Maďar alebo inej národnosti, ale v záujme bankovného kapitálu a vykorisťujúceho kapitalismu postrieľa na hromadu bedárov alebo odvlečie ich do smradlavého žaláru.
Horejšej podobná kolonizácia čiže bankovná špekulácia chystá sa tiež na Apponyiovskom veľkostatku v Eberharde. V obciach v okolí Apponyiovského statku síce vybubnovalo sa, že kto z obyvateľov obcí Eberhard a Fél chce zakúpiť pozemky z Apponyiovského veľkostatku, nech zaplatí toľkokrát 3000 K, koľko uhorských jutár zeme chce zakúpiť. Nuže pýtam sa vlády, akým spôsobom si predstavuje sníženie cien pri takejto cene pozemkov?
V Správnom výbore nemáme ani jediného nášho človeka; v poradnom sbore, sriadenom pri úrade Trenčianskych Tepliciach máme jedného človeka, ale sám poradný sbor nemá žiadneho oboru pôsobnosti; toľko veľkostatkárov je v ňom, že tí traja socialisti nemôžú sa ani pohybovať.
Boly miesta, kde pomocou pozemkového úradu v smysle zákona čís. 81 Sb. z. a n., dostali sa ľudia za veľkých ťažkostí k nútenému nájmu niekoľkých jutár zeme. Nájmy znejú na šesť rokov a tým ti malí ľudia, ktorí sa dostali k nútenému nájmu zlej, využitkovanej pôdy, a snažili sa ju pohnojením učiniť úrodnou v tej nadeji, že keď aj nie v prvom roku, ale v budúcich rokoch urodí sa im tam časť k živobytiu potrebných plodín. V akej miere sa v tejto úradnej smluve zklamali, je videť z toho, že teraz po jedném, dvoch rokoch vypovedajú smluvy tie isté úrady, ktoré ich na 6 rokov schválily.
Konečne musím sa ešte zmieniť o tej nesmiernej nespravedlivosti, že vzdor nariadeniu ministerstva sociálnej pečlivosti, vydanému v mesiaci apríli tohoto roku. miestne robotníctvo nedostane práce; dovezú robotníkov z iného okolia len preto, aby jednak podnecovali národnostnú nesnášanlivosť v radoch robotníctva a jednak aby robotníctvo dovezené z cudziny spolu s robotníctvom miestnym rovnako vykorisťovali, poneváč výlukou miestnych utvorili veľký tábor nezamestnaných.
Tieto prípady uvediem hlavne vo spojení s rozpočtami ministerstva zemedelstva a pozemkového úradu; cez celý týždeň bych mohol pokračovať v uvádzaní týchto chýb, ba zneužití. O hlade vo Vrchovine už hovoril súdruh Tausik, a já k tomu ešte dokladám, že nielen vo výšuvedenom mieste, ale i v úrodných vidiekoch Slovenska, ako sú Nitra, Tekov, Hont, ba aj v tak zvanej komore Slovenska, na Žitnom ostrove v župe Bratislavskej a Komárňanskej hrozí hlad robotníctvu. (Souhlas maďarských poslanců.)
Slovenské noviny sú denne plné chýrmi o prepadnutiach, rabovačkách a vlúpaniach. Že popri veľkej biede ešte aj úrady vychovávajú na Slovensku lúpežníkov a zbojníkov, to určite tvrdím. Stá a stá robotníkov odvádza četníctvo na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi na rozkaz statkárov do žalárov, kde toho jednoduchého dedinského robotníka zavrú do jednej cely s medzinárodnými lupiči a zlodeji a keď už za 5-8 týždňov v žalári štátneho zastupiteľstva dokonale sa vyškolili, štátny zástupca, nie súc v stave z falošných náveští četníctva žiadnu obžalobu ukovať, v nedostatku obžaloby musí ich prepustiť a takýto robotník bez práce a živobytia môže potom provodzovať svoje remeslo, lupičstvo a zlodejstvo, ktorému sa vyučil v žalári.
Z dôvodov výšuvedených chovám
k vláde nedôveru a rozpočet v mene mojej strany neprijímam. (Potlesk
komunistických poslanců.)
Místopředseda inž. Botto (zvoní):
Slovo má ďalej pán posl. Sopko.
Posl. Sopko: Slávna snemovňa! Číslice štátneho rozpočtu r. 1922 a r. 1923 nepreukazujú veľkú diferenciu ale u hodnoty peňazí minulého rozpočtu a teraz je rozluka, hladiac na hodnotu našej koruny a hospodársku krízu, raz tak vysoká ako lonského roku. Už tretí rok sa mluví o šetrení, ale bohužiaľ nie, aby sa šetrilo, ale čím diaľ tým viac nových foriem výdaja sa nachádza a čím diaľ, tým citlivejšie to poplatníctvo bude znášať. (Předsednictví se ujal předseda Tomášek.)
Není možne, aby poplatníctvo v dnešnej hospodárskej krízi mohlo zniesť takúto daň ako je daň z majetku a prírastku na majetku. Vyčíta sa nám, že sme mohli to zaplatiť ešte v devätnástom roku, keď bola vhodnejšia doba k tomu, ale u nás ešte po dnes neni vypísaná tá daň, pri čom poznamenám, že oceňovanie majetku musí byť zmenené, keď chceme, aby sme poľnohospodárstvo nezabili úplne.
A z týchto dôvodov je velice žiaducne, aby na chudých hornatých krajoch komisia preskúmala hospodársky stav poplatníctva, a presvedčí sa mojim slovám, že predpísaná daň v hotovosti nenajde sa ani u 20% poplatníctva.
A kde že sú ešte iné priame dane, ktorých je cely rad. A kde že sú ešte obecné, okresné a župné prirážky, ktorých sa platí na niektorých miestach až do tisíca procent sahajúc; tu ale iné nepomôže ako setrenie a dalo by sa ušetriť mnoho, keby sa zrušily zbytočné institúcie ako je ministerstvo zásobovania, úrad pre zahraničný obchod a podobné.
Zbytočný personál u niektorých resortov administratívy, to je na obtíž štátu, lebo zoštátneli sme dráhy, doly, pojištovne a s tým sme narobili massu úradníctva, ktoré je zbytočné, lebo podniky, v ktorých pracujú, sú passívne a aj budú passívne, kým na jednoho úradníka alebo zamestnanca miesto sú dvaja, traja, ako to máme aj pri železniciach. Preto sú aj sadzby tak drahé, akých v žiadnom štáte nieto.
Slávna sněmovňo! V demokratickom štáte musí sa jednať demokraticky a nesmieme jedného ubíjať a na úkor jeho druhého napomáhať; a preto dôrazne žiadam, aby na maloroľníkov bolo tak hľadené, akí sú. Ráčte to uznať, že roľníci, ktorí sme ľudia veľkej a namáhavej práce a malého platu, preto ale nesieme risiko hospodárskej kríze na svoji ramenách najcitlivejšie, prez to že tuná páni kolegovia predošlí rečníci skoro všetci tomu priznávajú; ale vliv neupravených pomerov výrobných, daňových, finančných, administrativných a cenových, to všetko zmení.
My ale nechceme nič zvláštneho, len to nech nám bude jednako merané, tak v povinostiach ako aj v práve. Neni možné, aby bola zdravá hospodárska politika tá, ktorá sa u nás prevádza, keď my už polovicu našej poľnohospodárskej výroby dávame za cenu predválečnú, kdežto ale priemyslové články, ktoré roľník potrebuje na základe ochrany cla, sú o 50% drahšie, ako boly pred vojnou, čo my to na slovenskom východe ohľadom ďalšieho dovozu tým viac cítime.
K tomu sa nám dostane ešte obchodníckej nesvedomitosti, ktorá sa pácha na našom ľude každodenne ako aj minulej jary, keď v Čechách železo padlo o 60 K na metráku, vtedy práve u nás sa zdvíhlo o 20 K, a to je u nás na dennom poriadku, dnes s jedným a zajtra s druhým obchodným článkom sa robí ako v kolónii.
A preto rozhodne žiadame otvorenie hraníc pre všetké priemyslové výroby, my sa konkurencie nebojíme, ani sebe pracovní dobu nepredpisujeme a chceme pracovať. Ale nedopustíme, aby sa naše produkty záslužne necenily, lebo keď priemyslové robotníctvo chce plat aj za tie dni, keď má dovolenú, tým viacej sme oprávnení my za to, aby sme za našu 16hodinovú prácu tiež mali zaplatené.
Hospodárska kríza, ktorú prežívame a ktorú chtiac nechtiac každý štát musí prežiť, dotýka sa v našom štáte najviac poľnohospodárstva, a to znamená že sa dotýka najširšej a najpoctivejšej vrstvy národa.
My roľníci bez reptania nesieme to bremeno už roky, ale teraz je na toľko nesnesiteľné, že to necítime len my, ale citia to všetké menšie vrstvy národa a priznávajú to, že naše klesnutie znamená koniec ich existencie.
Dnes po urovnaní cien nekričí len sám roľník, ktorý to najcitlivejšie nesie, ale kričia aj iné výrobné vrstvy všetké, aby sa rolnícka práca cenila, lebo vidia, že niektorí roľníci nemajú ani na zápaľky peňazí, nie aby ich výrobu kupovali a s tým idú na mizinu aj naši živnostníci.
Slávna snemovňo! To isté je aj s priemyslom. Do cudziny skrz vysokú valutu nemôže, ktorej vysokosť necítime v prospech ani my ve vnútrozemí a doma tiež nie, lebo nemožno niekomu ani tú čiastku toho priemyslu predať, s ktorou sa nepočíta na vývoz. A tomu sú tri príčiny hlavné: prvá tá, že páni továrníci sa nechcú spriateliť so ziskom predválečným, ale trvajú na tom, aby mali zisk ako počas války 100%. A jak to neni, tak daj im štáte subvenciu, lebo ináč ti prepustia robotníctvo, a musíš mu platiť nezamestnanosť. To je pre nich najľahšie, vziať kapitál a schovať ho do banky, však aj tam sa dá obchodovať, ale aby sa tomu dalo veriť, že musia húfne bankrotovať, to prezradzuje ich luxusné živobytie a krásné automobily. Druhá pričina je, že tarify na železných dráhach máme tak vysoké ako nikde inde neni, a vysoká valuta. Tretia pričina je ôsmihodinová práca, a tu je povinnosť jak továrnikova, tak aj továrnického robotníctva, aby vedeli, čím lacnejšie svoju výrobu produkovať, lebo inač bude tým viac nezamestnanosti.
Som si plne vedom, že kde je bieda najväčšia, má byť pomoc najbližšia. Ale naša vláda to nerobí, lebo kde je stejná bieda, tam nedá stejnú pomoc, však u nás na Slovensku bolo sezonného robotníctva nezamestnaného tridsaťtisíc a tí nedostali podpory, a to znamená stranickú politiku.
Slávna snemovňo, je svrchovaný čas, abysme robili politiku všeobecnej existencie, lebo všeobecný pocit hospodárskej kríze cítime všeobecne v celej republike, a tým viac ho cítime na slovenskom východe. Takéto hospodárske pomery, aké sú u nás, nás donesú na mizinu úplne. Od centra sme ďaleko, do cudziny nevoľno. Ten malý priemysel, ktorý máme, sa zabíja úmyselne. Na príklad máme jednu továreň na železo v Krompachu a tá bohužial musí zastaviť prácu. A pri tom naše robotníctvo je oddané osudu biedy, ba nemravom, lebo na základe biedy je odkázané kradnúť, čo sa aj stáva v okolí Krompachu, že nie len maličkosti kradnú, ale i s vozu oberú všetko. Ale poznamenám, že na našom Slovensku by nemuselo k takýmto velice boľavým pomerom dôjsť, lebo u nás je surovin dosť a nie sme odkázaní na to, aby sa továrne zatváraly, však ich pre svoju potrebu nemáme sami dost na našom východe.
Keď je tarif železných dráh na toľko vysoký, že zamedzuje schopnosť konkurencie priemyslových výrobkov a nezamestnanosť máme velikú, vtedy nech sa vláda postará o otvorenie dolov uholných aj na Slovensku. Však máme uhlia dosť od Handlovej po Karpatskú Rus. Ja myslím, že za 165 mil. K sa dá niečo urobiť a neplatili by sme ich nadarmo. Žiadna ťažkosť sa postarať o prácu, však máme nedostatok železných dráh a tam nech sa pracuje, keď sa platí podpora v nezamestnanosti bez práce.
Podívajte sa na náš slovenský východ. Tam máme tak žiaducne budovanie železnej dráhy Prešov-Kapušany-Vranov, nielen z hospodárskeho stanoviska a pre scelenie východného Slovenska, Rusínska a Česka, ale aj so strategického stanoviska je velice dôležité, lebo tá trať by prerezala stred východného Slovenska a terajšia sieť želežničná je po pohraničí, a ohrožená by bola v okamihu.
Náš slovenský východ nesmie sa odstraňovať so všetkým od centra republiky, lebo keď je koridorom pre nás do veľkého slavianského Ruska, tedy dôležitou vecou je pre nás, aby sme ho vybudovali čím skorši a dostatočne. Je to záujem celoštátny, jak na strane potreby vybudovania tej dráhy, tak aj pre odstránenie nezamestnanosti. Lebo bez práce brať plat, to je umelé vyučovanie lenivosti a nechuti k práci. Na jednej strane platiť nezamestnanosť, na druhej sociálne-starobné poistenie, ale odkiaľ to vziať? Na takýto spôsob nikdy neprijdeme k rovnováhe vo štátnom rozpočte a vývine národohospodárskom. A preto už dnes sa ohradzujeme proti tomu, aby pokiaľ neprestane hospodárska kríza, nebol pojednávaný zákon o sociálnom poistení. Druhá etapa, ktorá dopomáha štátnym výdajom, sú štátne podniky. Keď by sme všetci tak hospodárili, ako štát vo svojich podnikoch, to by sme boli dávno na mizine, a preto vláda je povinná, aby si všímala toho dostatočne, a kde sa hospodári špatne na štátnom podniku, nech to dá do rúk súkromníkovi. Však máme zkúsenosť, že skoro všetky štátne podniky sú passívne, ba v niektorých k tomu ešte sa vesele maďarčí.
Slavná snemovňa! Hospodársku krízu sme zavinili z časti aj sami, lebo prvovýrobu sme nehonorovali na toľko, ako to jej harmonične patrilo, a preto je beh aj iných existencií ohrožený, ale vzdor tomu, že sa to priznáva, ešte ani dnes sa nekonsolidujú poľnohospodárske pomery. Slovensko je zem agrárna a nie priemyslová. A preto povinosťou vlády je, aby v agrárnych otázkach išla v ústrety Slovensku. My máme tohoto roku hojnú úrodu zemiakov a není ich kam dať vzdor tomu, že máme na Slovensku dosť hustú sieť poľnohospodárských liehovarov, to je, abych riekol, náš priemysel poľnohospodársky, lebo cukrovarov a iného poľnohospodárskeho priemyslu u nás je veľmi málo. A čo sa týka kontingentu, je tak malý pre tento rok, že ani polovinu priemyslových zemiakov sa nemôže zpracovať, preto ích není kam dať ani za tú cenu, čo by sa mohla práca zaplatiť. Ale poznamenám, že to neni obilie, ktoré sa môže aj v budúcom roku využiť, a preto žiadúcno je, aby sa vláda postarala o to a dala vypáliť zbytočné zemiaky na Slovensku. Ja viem určite, že nám budú české likéry továrnici dovážať, vzdor tomu, že u nás zostane bezvýsledne surovina nezpracovaná.
Slavná snemovňo! U nás na Slovensku je priemysel s veľkej časti poľnohospodársky a preto nedovolíme umele ho zabíjať, lebo na život má právo každý, a čo sa dá u nás zpracovať, to sa aj musí, nie, aby naše suroviny šly do Čiech a zpracovaná výroba k nám. A pre takéto a podobné príčiny hospodárska samospráva byť musí. Vláda sa musí postarať o to, aby náš hospodársky život sa vyvinoval a nie klesal, ako je to na dennom poriadku u nás. Náš roľník sedí doma, pracuje a nemá natoľko energii, aby hájil svoje práva, tak ako to robia iné výrobné vrstvy, a preto, že nestávkuje, nemyslite, že nemá k tomu príčiny. Má ju stonásobne, ale láska k štátu a k svojeti mu to nedovoľuje. U nás, keď sa konaly ankety protidrahotné, bola ustálená cena našeho mäsa o niekoľko korún menej, na to však páni mäsiari odobrali sa k pánu županovi celí nešťastní a žiadali o dovoz dobytka z Rumunska.
Nedivil bych sa, keby nebolo jatečného dobytka u nás dostatok, ale neni ho kam dať. Však vidíte sami, že do Prahy sa zo slovenského východu stále vesele dováža, keď však pri tak ďalekom dovoze môže obstáť pražský mäsiar, prečo by nemohli existovať i naši mäsiari? Však už máme ceny dobytka podľa loňského roku o 60% nižšie a tak iste i s obilím a inými predmety poľného hospodárstva je skoro ako pred válkou, kdežto však poznamenávam, že pri drahých cenách priemyslových výrobkov naši roľníci, ktorí sú skoro všetci tak chudobní, ako domkári v Čechách, nemôžu ďalej existovať pri tak pomerne nízkych cenách predmetov, ktoré oni predávajú a ktoré sú veľmi malé. Ale svoju rodinu a hospodárstvo musí náš roľník zaokryť sám, na to mu stát nedá pod žiadnou firmou podporu. Podívajte sa do bánk a uvidíte najlepšie, koľko roľníkov je už zadlžených.
Slavná snemovňo! Nemocenská poisťovňa u nás je vo veľkej nedôvere poplatníctva, poneváč sa tam nedodržuje zákon. Kde je chudobný kraj, tam je viac chudobných ľudí a sú v službe i deti, ktoré nemajú ešte ani 12 rokov, veľká časť ich sú sirotci, ktoré dobrosrdeční ľudia vezmú si len preto, aby sa netúlali medzi ľuďmi ako žobráci, avšak keď by sme chceli o také ubohé deti skutočne sa postarať, bolo by nám treba v našom kraji v každej obci mať pre ne jeden chudobínec. Ale gazdovi, ktorý má takéto dieťa u seba a ktoré musí posielať do školy, nemocenská poisťovňa krásne doručí lístok platebný, ba docela štvrtej platebnej triedy. Naši gazdovia, vzdialení od nemocenských poisťovieň, málo idú do mesta, aby svojich zamestnancov prihlásili a písanie je pre nich tým ťažšie, a keď ho už nemocenská poisťovňa vyzve a žiada od neho poplatok i za tú dobu, keď nemal zamestnanca, vtedy obecné svedoctvo nič nepomáha, vyšle sa exekútor a tak sa rozčuľujú a roztrpčujú naši ľudia.
Hodnota našej koruny a terajšie hospodárske pomery na tom mieste tiež vyžadujú nápravy a spravedlivé by bolo, keď už nemôžeme mať pre poľnohospodárske robotnictvo zvláštnu poisťovňu, aby sa z týchto poplatkov, ktoré sú dnes zákonom stanovené, sostúpilo podľa dnešných hospodárskych pomerov a hodnoty koruny aspoň na polovicu a aj tak by bolo sohnané dostatočne financií na ten poľnohospodárskému robotníctvu nemilý ústav. Avšak naše poľnohospodárske robotníctvo z tých peňazí, ktoré platí, ani 5% nepoužije.
A je to pre nás jedna nespravedlivá daň, s ktorou ani samé zamestnanectvo nesúhlasí. Nespravedlivé rozdeľovanie podpôr nemocným zamestnancom roľníckym najviac robí nespokojnosť medzi roľníctvom a zvlášť preto, že na čele nemocenskej poisťovacej pokladne stoja ľudia štátu neprajný, židia a Maďari, ktorí nechcú konsolidáciu Slovenska. Pán správca prešovskej nemocenskej poisťovne Šneider, keď som od neho pýtal výkaz členov, ktorých zaslala prešovská nemocnica do kúpeľov, odoprel mi to a žiadal som to od neho preto, lebo som čul, že pol milionára poslal na poisťovné trovy do kúpeľov, čo mi práve príbuzný patričného sdelil. Keď sa ale jedná o lekára k nemocnému, na to peňazí niet, ale rozkáže ho viesť 30 km po špatnej ceste k lekárovi. Keď sa nezmení celý zákon poisťovania, vtedy aspoň nesvedomité úradníctvo sa musí odstrániť z nemocenského poisťovania.
Slávna snemovňa! Není možno, aby som sa nezmienil o pozemkovej reforme, ktorá je tak dôležitá ako so sociálneho, tak aj z národohospodárskeho stanoviska, lebo u nás na Slovensku nebudeme hospodársky neodvislí do tých čias, než sa pozemková reforma úplne neprevedie. Ale, bohu žiaľ, na základe poľnohospodárskej kríze tá zanikne sama, keď sa nepostará vláda o to, aby hodnota zeme bola ustálená podľa hodnoty produktivity poľného hospodárstva, lebo doteraz rozparcelovaná pôda ešte neni vyplátená a nedostal to žiadny boháč, len chudobný ľud, ktorý hotové peniaze nemal, aby bol v stave vyplatiť a pri dnešnej cene poľnohospodárskej výroby tým menej bude môcť vyplatiť, lebo ceny sú stejné ako aj v roku 1919 za katastrálne jutro.
A preto čo najdôraznejšie žiadam vládu, aby v tomto ohľade urobila nápravu a ustálila takú cenu, aby ten chudobný národ mohol to vyplatiť. Lebo pozemkovú reformu nerobíme pre to, aby sme národ zabili, ale aby sme ho hospodársky povzniesli, a potrebujeme to aj rychlejším tempom prevádzať, ako doteraz.
U nás, na slovenskom východe, kde je tak pálčivá otázka pozemkovej reformy, musia sa vybudovať obvodové úrady, aby mohla sa urychliť pozemková reforma.
Soštátnenie lesov, ako mi je vedomo, uvedie sa do života nezadlho, ale musíme mať na zreteli to, aby sme nechovali ľudí pre lesy, ale lesy pre ľudí, lebo kto býva medzi lesami, kde niet ani lána zeme, ani priemyslu, ten musí len z týchto lesov žiť.
Keď sa lesy soštátnia a rad dedín, ktoré medzi nima sú, nedostane potrebné lesy a pastviny, ktoré, poznamenám, že na niektorých miestach sa musia z lesnej pôdy urobiť, vtedy tamojšie obyvateľstvo chtiac nechtiac bude odkázané, aby sa vysťahovalo do Ameriky. Lebo, kde sú lesy, tam je veľmi málo pôdy, ale v každej malej doline je nejaká osada alebo dedina, a nezabezpečíme-li tamojší ľud tak, aby môhol existovať, vtedy soštátnenie lesov nám nepomôže, ale národohospodársky nás zabije. A ja mám obavu, že aj pri soštátnení lesov budeme mať passivitu a môžete byť istí, že keď prevezmeme úradníctvo definitívne a nie na smluvu, že sa to aj stane.
Pri soštátnení lesov musíme odolať tú chybu, ktorá pri lesoch veľkostatkárskych bola páchaná na našom národe, že vzdor tomu, že v lese býval, nemal potrebného dreva na ohrev a dobytok tiež nemal kde pást a ak nechcel, aby v izbe zmrznul, lebo surové jedlá jedol, tak musel statkárovi za fúru dreva 7 dní pracovať. Ale aj cena primeraná sa musí ustáliť na patričné pozemky v takýchto hornatých krajoch, nie ako teraz, že platíme za zem na slovenskom východe viac ako na Žitnom ostrove alebo v Nitre.
Veľmi dôležitou vecou je aj poľnohospodárske školstvo na Slovensku. My síce máme poľnohospodárske ústredné školy, ale tam sa chová krom nepatrnej časti len úradníctvo pre veľkostatky, kdežto ale maloroľníci majú malú možnosť na to, aby tam svojich synkov dali študovať. Zimných kursov u nás je veľmi málo, ani žiadnych vzorných hospodárství menších, ktoré by stály k disposícii našemu roľnictvu najblíž pre vzdelanie. Preto je veľmi žiaducno, aby pri parcelovaní veľkostatkov sa utváraly menšie vzorné hospodárstva, nie zbytkové statky, aj v takých krajoch, kde ani po parcelácii niet pôdy na dosah. Takéto vzorné hospodárstvo nech si vezme zemedelská rada pod opatrovanie a ona by dišponovala s úradníctvom poľnohospodárskych škôl, ktoré by nielen s prednáškami a vyučovaním boly k disposícii, ale aj dozor by maly na tom.
My nesmieme len s podelením zeme
ísť ku predu, ale zároveň aj poľnohospodárskou kultúrou, lebo
len vtedy sa budeme mať národohospodársky dobre, keď budeme sebestačnými.
Ale keď sa háji priemysel všemožným spôsobom vzdor tomu, že ho
máme nadbytok, tým viac sme povinní sa starať o to, čoho máme
málo a k čomu nie je potrebné ohromných investíc a chtiac - nechtiac
to byť musí, aby sa každý najedol, ale nie čakať na to, že nás
zasypú cudzie súsedné štáty so zbožím, lebo to je posledné také
hospodarenie, keď sa to kupuje, čo sa môže doma dorobiť. Ja môžem
smele povedať, že keď budeme stáť k disposícii maloroľníctvu,
ktoré chce pracovať statočne a čestne, že sa predsa budeme všetci
v našej republike mať dobre. (Potlesk.)