Předseda (zvoní):
Slovo dále má pan posl. Hrušovský.
Posl. Hrušovský: Veľactená snemovňa! Za klub náš mám prehovoriť k rozpočtu, týkajúcemu sa ministerstva zahraničných vecí, a k rozpočtovým položkám, týkajúcim sa Slovenska a Podkarpatskej Rusi.
Úkolom zahraničnej politiky československej môžu byť a sú v celku len 2 veci: Predne prispieť k tomu, aby bolo docielené štabilisácie vo vnútornom živote republiky a za druhé pracovať k tomu, aby Československá republika mala čo najviac priateľov a aby medzinárodné pomery politické a hospodárske boly pre ňu čo najpriaznivejšie sostrojené. Predpokladom dosiahnutia týchto cieľov zahraničnej politiky našej je mier. Politicky znamená to, že keď ja mám potrebný mier, musím pracovať k tomu, aby konflikty riešené boly pokojným, kľudným spôsobom. My sme ovšem malým štátom k tomu, abysme mohli v otázke konfliktov, ktoré sa v medzinárodnom živote vyskytujú, rozkazovať, svoje názory a riešenie iným štátom mocenskou váhou svojou vnucovať. Pre československú zahraničnú politiku je možná iba účasť na akciach, ktoré smerujú k pokojnému riešeniu konfliktov. Podľa toho, jak sa uplatňujeme pri týchto akciach, hodnotí sa v šírom svete zahraničná politika československá a tým i význam republiky našej.
Veľmi silnou akciou k sosileniu práce pre pokojné riešenie konfliktov je Spoločnosť národov. Nechcem sa teraz zaoberať vyvracaním tých, viac - menej uprimne alebo i neuprimne mienených a obzvlášte so strany Nemcov a Maďarov tu vyslovených škeptických názorov o Spoločnosti národov. Vieme predsa, že Spoločnosť národov je novou inštitúciou, ktorá vnáša do medzinárodného práva nové prvky, a ako nová ustanovizeň nachodí sa vlastne v období budovania svojho organického života. Pri tom všetkom už dnes nepopierateľne javia sa blahodárne účinky tejto inštitúcie. Nepredpojatému človekovi jasným sa stáva, čo znamená pre život národov na príklad taká akcia, akou bolo zasiahnutie Spoločnosti národov vo veci sanácie Rakúska. Bol to krok významu ďalekosiahleho, lebo keď povážime tú okolnosť, že sanácia Rakúska je provediteľnou jedine za kontroly, nemôžeme nevideť ohromnú výhodu zasiahnutia Spoločnosti národov, ktorá vzala na seba túto kontrolu, vylučujúc tým pre národ, ktorý je žiarlivým na svoju suverenitu štátnu, nesnesiteľné poručníkovanie jednej veľmoci, alebo istej skupiny mocností. My preto vonkoncom nie sme škeptickými k inštitúcii Spoločnosti národov, ovšem že počítame s tým, že jej činnosť nebude presahovať smluvené medze, lebo ináče by sama zmarila tie nádeje, ktoré národy v nej skladajú. S plným uznaním sme k tej skutočnosti, že vláda československá účastní sa intensívne na mierovej práci Spoločnosti národov, takže jej platné služby na tomto poli sú v medzinárodnom svete v náležitej miere ocenené.
Musím zdôrazniť ako veľké plus zahraničnej politiky československej, že porozumela, že je v našom prospechu sosilnenie priateľských vztahov medzi vládami veľkých národov. K uchovaniu mieru ako záruku videli sme existenciu veľkej dohody ako politického bloku, ktorý má tak veľkú politickú váhu, že s ním každý musí počítať, obzvlášte každý rušiteľ pokoja. Preto vláda naša pracovala k upevneniu priateľského pomeru vo veľkej dohode. Musím s celou rozhodnosťou čo najostrejšie odsúdiť tie uštepačné a poviem doprosta cynické prejavy našej verejnosti, ktoré usiľujú sa o sosmiešňovanie akcií podniknutých československou vládou v tomto smere. Treba si je uvedomiť nám to, že kým sa isté kruhy u nás takýmto krokom vedenia zahraničnej politiky našej posmievajú, zahraničný svet ich v tomže momente s vďačnosťou kvituje.
Zmienil som sa o Spoločnosti národov a o Veľkej dohode. Ale je tu ešte celý rad neutrálnych národov a celý rad pred tým nepriateľských štátov. Chcem v krátkosti charakterisovať našu zahraničnú politiku k týmto štátom.
Dr. Beneš chápal, že sa tu nedá všetko naraz lámať cez koleno, že nemožno je očakávať, aby sa naraz vyvinul priateľský pomedzi nami a týmito štátmi.
Z toho, čo v tomto smere vykonal, vidíme jeho neunavné usilie, jeho hľadanie toho, aby docielil hlboké presvedčenie u týchto štátov a národov, že je aj ich prospechom byť s nami v miere. Táto jeho politika, ktorú prevádzal s húževnatosťou, neminula sa úspechov. Sú oni očividomé, keď povážime, aké množstvo nerozriešených problémov sme mali s našimi súsedmi, ako často - obzvlášte v prvých rokoch republiky vyskytla sa následkom toho možnosť válečného konfliktu s jedným alebo druhým súsedom našim. Tohoto presvedčenia u dotyčných národov, presvedčenia, že je aj ich výhodou žiť s nami v miere, docielil dr. Beneš tým, keď patričné štáty zainteresoval národohospodárskymi stykmi. Táto jeho politika viedla k tomu, že sme s nimi uzavierali obchodné smluvy. Dnes keď takýto štát je s námi v hospodárskom spojení, je presvedčený, že tohoto styku s nami potrebuje a že on už je do istého stupňa i politicky viazaný tými smluvami a že v tom dobrom pomere sotrvávať s nami je jeho vlastným záujmom ekonomickým. Eklatantný príklad takejto politiky máme v postupe našom k Rakúsku. Táto politika viedla v dôsledku, že i politické pomery sa urovnaly, že sa hroty, ktoré boly zapričinené nedostatočným soznámením, sa otupily, že animosita bola zmiernená. Dnes stojíme pred faktom, že sme s jednými súsedmi vo veľmi dobrých hospodárskych i politických pomeroch, s inými aspoň v snesiteľných.
Pán prof. dr. Spina v reči, ktorú predniesol vo všeobecnej debate o rozpočte, učinil veľmi zaujímavé vyjadrenie. Povedal totiž to, adresujúc tento prejav politickým stranám československým, že československá verejnosť žiada od Nemcov loyalitu, že žiada, aby Nemci predovšetkým postavili sa na pôdu Československej republiky, ale p. prof. Spina žiada, aby najprv sami Česi a Slováci postavili sa na pôdu Československej republiky, lebo veru doteraz - ako ich skutky tomu dosvedčujú - nestoja na pôde tejto, ale stoja výlučne na pôde svojich politických strán.
Rád bych tu niekoľko faktami posvietil na tento prejav p. prof. Spinu, nakoľko on má pravdu. Nechcem tu použiť za argument jednanie slovenskej ľudovej strany, ktorá tvrdí o sebe, že stojí na pôde Československej republiky a predsa, ako je to zjavné z jej jednania v otázke Javoriny, alebo v otázke menovania dr. Jantauscha trnavským apoštolským administrátorem, dokazuje opät toho a je zrejmé, že nestojí na pôde tohoto štátu. Najnovšie na príklad časopis "Kurjer Warszawski" potvrdzuje všetko to, čo dr. Beneš tvrdil o licomernom jednaní p. posl. Hlinky v otázke Javoriny. (Výkřiky posl. Hlinky.)
Chcem tu poukázať na smutný zjav v politickom živote československom, že jednotlivé politické kruhy jeho neostýchajú sa, tu zjavne, tu zakukleno, útočiť na to odvetvie štátnej správy československej, ktoré vykazuje dnes v živote štátov najkrajšie úspechy, úspechy, poviem do prosta, jedinečné na našu administratívu zahraničnú a jej šéfa. Je to ošklivý zjav vo verejnom živote našom, je to zločin páchaný na tomto štáte a národe. Patriční ľudia, ktorí to robia z uražené osobnej ješitnosti alebo ze straníckej zaslepenosti, mali by si uvedomiť, že táto republika existuje len 4 roky, a pri tom všom je dnes situácia taká, že niet vo svete ani jedinej akcie, pri ktorej náš minister zahraničných vecí buď priamo alebo nepriamo není dotazovaný na jeho mienenie (Výborně!), na mienenie i o tých akciach, pri ktorých náš štát není tangovaný ani priamo ani nepriamo. U nás sa tento fakt bere ako vec, ktorá sa rozumie samo sebou, ale to nie je pravda, lebo je to, poviem, zrovna úžasná vec. Treba mať kritiku k sebe samým, a i keď sme spokojní s tým, ako náš štát je vnútorne konsolidovaný, nie sme predsa nejakou Amerikou a keď sa vysoko odšacujeme, keď už silne ohodnotíme váhu nášho štátu, tak povedzme, sme snad najvýše tejže váhy ako Španielsko alebo Švédsko. Ale čo sa zpytujú na medzinárodných konferenciach, čo povie k tej či onej otázke Španielsko alebo Švédsko? Nás sa ale zpytujú. To je fakt.
Hovorí sa, že Československo je tým krystalisačným bodom vo strednej Europe, ktorý má priviesť obnovu normálneho hospodárskeho života v tejto oblasti sveta. Áno, a ako to býva, že v krystalisačnom procese je ten bod malý, tak i tu je tým malým krystalisačným bodom onen fysicky malý človek, ktorý ale správne hodnotí veci zo širokého horizontu a dľa toho účinne zasahuje. Dopustím, že možno vytýkať jednotlivé prípady v obore administrativy nášho zahraničného úradu. Musíme si však uvedomiť, že ministerstvo vecí zahraničných bolo posledným centrálnym úradom, ktorý bol vybudovaný a že jeho šéf bol 1 rok vonku. Toto ministerstvo pri svojom tvorení nedostalo nič, nebolo žiadnej tradicie, nebolo v diplomatickej službe vyškolených úradníkov. (Tak jest!) Povedzme si pravdu, úrad sa začal tvoriť roky pozdejšie nežli iné úrady. Inde bol základ, boli špecialisti z Viedne, obzvlášte nakoľko sa to týka oboru financií a spravedlnosti. Ministerstvo zahraničných vecí nemalo jediného špecialistu. Boly to kolosálne ťažké počiatky. Ale historia nečaká, museli sa ľudia hľadať ad hoc, nezapracovaní, ktorým nebolo možno dať ani instrukcií. Nemohlo tomu byť ani ináč, než že sa dostal do zahraničnej služby celý rad ľudí nepripravených. Systematické budovanie ministerstva zahraničia vidíme iba od počiatku r. 1921. Stavba taká nemôže sa stať bezboľastne. Tu nebolo možno postupne pracovať, nemohlo sa čakať, muselo sa všetko ad hoc urobiť. Nabralo sa príliš mnoho ľudí, ale to bolo prirodzené, lebo sme stáli pred likvidáciou poválečných pomerov, ktoré potrebovaly úžasne veľké množstvo pracovných síl. Vo Viedni na zastupiteľskom úrade našom bolo na stá ľudí, dnes máme tam len desiatky. Výstavba nemohla sa diať v rukavičkách, začasto bolo treba energického zakročenia, a tým prirodzene mnohí v nadejach svojich utrpeli. Mnohí počínali si vzhľadom k svojim schopnostiam nekriticky, a to všetko muselo byť uvedené na pravú mieru. Odtiaľ je celá fúra neschopných ľudí, ktorých zneužívajú všetko ku svojim osobným alebo straníckym cieľom ti, o ktorých som sa bol vo spojitosti s výrokom p. prof. Spina zmienil.
Verejnosť naša dosiaľ nenie informovaná o pravom stave našej administrativy zahraničnej. Bolo iste že hodne oprávnených ponosov na to, že sa tu aktá nevybavujú včas, že spisy ležia. Dnes je sjednaná v tejto veci úplná náprava a mesačne sa prevádza vnútorná kontrola, koľko spisov nebolo vybavené a prečo. S uspokojením môžem konštatovať to, že ministerstvo zahraničné dnes vytvára vzornú pragmatiku, že zavedením revísnych komisií účinne kontroluje svoje podriadené úrady v zahraničí.
Zaujímavé je, na koľko v praktickom živote uplatnily sa podriadené úrady v zahraničí. Bolo patrné, že v prvých rokoch mali sme mnoho úradníkov a pomerne málo vybavených vecí. Dnes je postup ten, že každý rok vidíme menší počet úradníctva alebo ten samý počet, ale spisov vybavených každoročne stúpa. Podobne i výsledky finančné i efekt finančný, ktorý sa javí v prácach týchto zastupiteľských úradov. Tak vzpomínam na príklad našeho vyslanectva v Berlíne. Na tomto vyslanectve bolo prostrednictvom tohoto vyslanectva uzavrené len v minulom roku obchodných smlúv vo výške 257,000.000 Kč. Repatriované bolo 45.000 československých príslušníkov z Ruska a 8000 ruských zajatcov do Ruska. Alebo povedzme vyslanectvo belehradské. Toto získalo pre štát dodávok za 200 mil. Kč. Iných finančných akcií sprostredkovalo za 500 mil. dinarov. A tak má sa to i s inými vyslanectvami nebo konsulátmi. Zaujímavé je, že kým prvé roky príjmy jednotlivých vyslanectviev a konsulátov boly menšie než výdaje, dnes sa na mnoho miestach javí značné plus.
Vadou našej administrativy zahraničnej je, že nemá dostatočne vypracovanú službu propagačnú. Ja bych uviedol porovnanie s tým, jak sa inde pracuje v iných štátoch, jak je na príklad vybavená propagačná služba zahraničná v Maďarsku. Základnou maďarskej propagandy je tak zvaný "Magyar nemzetti szövetség". Smer propagandy Sväzu je integrácia maďarské národnej tisíciletej ríše svätého Štefana od Karpat až k Adrii, šírenie irredenty a udržovanie nádeje a túžob po obnovení Uhorska jak vnútorne, tak odlúčených čiastok zeme. Sväz vydáva propagačné a irredentistické brožúry, letáky, pohľadnice, nálepky, irredentistické básne a piesne, ktoré predávané sú pri rozličných slávnostiach a oslavách školských v úradoch, obchodoch, bankách a inde. Z tohoto predaja plynie značná čiastka do pokladnice Sväzu, lebo bohatí ľudia a židia a iní, sú nútení tieto veci často praplácať. Sväz ma svoje organizácie po celej zemi a vyvíja svoju činnosť usporiadaním častých prednášok, koncertov, schôdzí atď.
Zahraničná propaganda Sväzu vrhla sa behom poslednej doby s celou silou na Anglicko, kde získala mnoho čelných a vlivných priateľov. Hlavným propagátorem maďarských snáh je Lord Newton, drievejší priateľ Apponyiho, spríbuznený s maďarskou aristokraciou, jemuž venovaná bola zlatá medaila Sväzu obsahujúca 63 zrnôk zeme z každej jednotlivej župy bývalého Maďarska a pochádzejúce z korunovačného pahorku. Lord Newton to bol, ktorý upozornil Kristicsa na to, aby Maďarsko bolo pripravené k revisii mierovej smlúvy.
Za súčinnosti Sväzu vysokoškolského študentstva MEFHOSZ vysiela maďarský národný Sväz do Anglie vysokoškolských poslucháčov zejména na universitu v Oxfordu. Na tejto universite založená bola liga pre sebaurčovacie právo Maďarov (The Oxford League for Hungarian Selfdetermination). Výlohy s vysielaním študentov spojené hradia sa z verejných milodarov, po prípade sú študenti vysielaní na náklad jednotlivých mest. I malé obce Szeghalom a Vésztó venovaly po 100.000 K na šírenie irredentistickej myšlienky.
Oxfordská Liga pre sebeurčovacie právo Maďarov vydáva revui "Chains" za redakcie R. Denue Waterhouse a J. R. Adamse. Do revue prispieva mimo iných lord Newton a Maurice Wilkinson. Medzi svojich priateľov v Anglii počítajú Maďari Hohlera, anglického vyslanca v Budapešti a dôverného priateľa Horthyho, ďalej lordy: Parmoora, Philimose, Sydenhama, Weordale, Montague of Beaulieu, sira Williama Clarka, majora W. L. W. Birda, barona Nordwolla, Ullswaltera, Erleighe a iných.
Za Relief Mission Society of Friends sľuboval Maďarom politickú podporu unitársky duchovný Harkinson.
Leopold Velösy, riaditeľ škôl v Budapešti uverejňuje informačné články v tyždeníku Children's Newspaper.
Po boku Sväzu pracuje zemské paedagogické museum, jehož riaditeľ Alexander Hidasi, min. rada, požiadal anglické nakladatelské firmy, aby vo svojich publikáciach užívaly maďarských označení miest, tak na príklad firmu "Collius" v Glasgove.
Toto museum bolo jedným z najpilnejších rozširovateľov brožúrok a iných publikácií Sväzu po všetkých školách v Anglii (Horsham).
S maďarským národným Sväzom je vo styku tiež Faculty of Arts z Londýna. Sväz vydáva revui v anglickej reči "The Hungarian Nation" ze radakcie Alexandra Kriszticsa a V. Huszára.
Pre najbližšiu dobu pripravuje sa maďarská etnografická výstava v Londýne.
Prikročilo sa k vydávaniu informačného denníku v reči francúzskej za redakcie Felixa de Gérando.
Sväz pravdepodobne požíva štátnej subvencie a istých mimoriadnych výhod, ako koncessie biografov, vývozné a dovozné povolenie, byty a iné veci, ktoré sa pod rukou dajú výhodne zpeňažiť. Presných dokladov o tom niet po ruke. Sväz číta na pol milionu členov a jeho heslom je: "Nem, nem, soha!" (Nie, nie, nikdy!"). Zvláštny iredentistický prápor Sväzu, schovaný jest u hlavného oltára v basilike, Za rok 1920 vydal a rozdal Sväz päťdesiať tisíc brožúrok a tri sta tisíc letákov v cudzích rečiach.
Agenti Sväzu cestujú po všetkých štátoch Europy. V poslednej dobe cestoval dr. Andor Lázar po Švajciarsku a vo Francii.
K Sväzu pripojujú sa rôzné iné iredentistické organisácie ponajviace z tak zvaných "uprchlíkov" z následníckych štátov. Zvláštny Sväz utvoreny bol pre Slovensko, pre Sedmihradsko a pre Banát. V týchto Sväzoch utvorily sa zase jednotlivé sväzy žúp, ako spišský, bratislavský a j. Bývalí župní úradníci predstavujú jednotlivé župy z odtržených území a trvanie župného života i naďalej. Sdružení jsú vo Sväzu maďarských žúp. Organisacie tak zv. uprchlíkov sú tou najživejšou propagandou na Slovensku. Osudu a biedy mnohých uprchlíkov užíva sa k propagande zahraničnej a proti následnickým štátom.
Medzi ďalšie iredentistické propagačné útvary možno počítať Spojenú kresťanskú ligu, organisácie kr. sociálnej strany, MOVE, Magyar Jövő Szövetség, Gábor Áron Szövetség, Juniusi Bajtársak Szövetség, Széchényi Szövetség, Zemský sväz vysokoškolského študentstva MEFHOSz, Turul Szövetség, Attila Szövetség, Magyar Országos Kulturszövetség, predseda hr. Apponyi, Magyar Kalvin Szövetség, Magyar Külügyi Társaság, Magyar Keresztény Royalista Klub, Országos Menekültügyi Hivatal atď.
Tieto organisácie pracujú väčšinou na vlastnú päsť a bez presne vytýčeného programu. Propaganda ich je rázu viac lokálneho, t. j. šírená je v kruhu známych a priateľov zo Slovenska atď.
Maďarské vládne kruhy ponechávajú vedenie politickej propagandy kruhom súkromým, omedzujúce sa na poskytovanie direktív a patrne i nutných peňažitých prostriedkov.
Mnohom väčšiu váhu kladú na tak zv. propagandu kultúrnu. Táto vychádza z ministerstva kultu a vyučovania, riadzená je štátnym tajomníkom Júliom Pekárom. Mimo výstav maďarských výtvarných umelcov kladený je dôraz na propagandu osobnú a síce vysielaním vysokoškolských študentov do cudziny. Tohoto roku má byť vyslané do Ameriky a do Francie po 15 študentoch, do Nemecka 40-80 študentov.
Tak na pr. bol štátny tajomník Pekár pôvodcom propagandy proti zničeniu pomníku Marie Terezie v Bratislave. Kulturne-politickú propagandu vyvíja menovite tiež Magyar Külügyi Társaság (maďarská zahraničná spoločnosť), predseda dr. Albert Berzeviczy a gr. Apponyi. Táto spoločnosť vydáva pre svojich členov časové publikácie o zahraničných a vnútorných otázkach. Značnú zahraničnú propagandu vyvíja za súčinnosti ministerstva vyučovania Sväz vysokoškolského študentstva, ktorý vysiela študentov do všetkých zemí na výmenu a na študijné cesty vôbec. K študentskej propagande pripravujú sa ďalšie organisácie študentské. Študenti stredných i vysokých škôl organisovaní sú vo sväzoch dľa vzoru "Burschenschaftov" a přijímajú jako označenie rôzné mená z historie. Propagandu vyvinujú viac vnútorne s tendenciou udržovať pri živote neustále myšlienku iredenty a obnovy bývaleho Maďarska. Vojenský ráz týchto organisácií a vojenský duch ich činnosti je nepopierateľný.
Ve Francii je tiež maďarská propaganda veľmi zručne vedená. Francúzská vláda udelila štipendiá pre 10 vysokoškolských študentov v Paríži a títo vyvinujú tam čulú propagandu v prospech maďarskej veci.
Kultúrnu propagandu v Paríži vyvinujú tiež maďarskí umelci. - Tak títo ako i maďarskí študenti nevynechajú ani jedinej príležitosti pri debatných odpoledniach Association des Etudes Internationales, aby neprednášali o Maďarsku, V Itálii majú Maďari mocného zastáncu v bývalom min. predsedovi Nitti, ktorého činnosť v tomto smere je dosti známa. Boly tiež naviazané styky s "Corda Fratres" a v poslednej dobe boly tiež naviazané styky s italskými fascisty.
Viedeňská činnosť maďarská pri tamojšom vyslanectve je dostatočne známa. Podobne sa to deje v Berlíne, v Bavorsku, Švédsku, Holandsku, Fínsku, Švýcarsku a inde. Hovoríme po tejto stránke, ačkoľvek neni možno súhlasiť s tým, aké veľké obeti vyžaduje takáto propaganda s hľadiska štátnych financií. Pri tom všom treba zdôrazniť, že u nás táto činnosť je pomerne nepatrná. Je k poľutovaniu, že mnohí československí politikovia i časopisy poskytujú Maďarom materiálu, ktorý sa dá dobre použiť, šírí nenávisť a pochybnosti o trvaní republiky Československej a podporuje maďarské snahy k vytrvalosti k povaleniu trianonského mieru.
Nemám času dotýkať sa jednotlivých aktuelných problémov našej zahraničnej politiky. Chcem len zdôrazniť to, že akcia u južných Slovanov, ktorá smeruje k ich sblíženiu sa, k dohodnutiu, musí nás všetkých naplniť radostnými pocitmi. Pevne veríme, že vývin vecí u balkánskych Slovanov povedie k útvaru väčšiemu, mocnejšiemu, ktorý bude v stave čeliť všetkým rušiteľom mieru na blízkom východe.
Citovaný už výrok pána prof. dr. Spiny musím aplikovať i na otázku týkajúcu sa Slovenska a Podkarpatskej Rusi.
Veľmi mnoho zklamania, veľmi mnoho zarmutlivých vecí nebolo by sa stalo, keby celá československá verejnosť pri zasahovaní v otázkach slovenských bola sa postavila na stanovisko záujmov celoštátnych. To sa však tak zo slovenskej ako z českej strany nedialo a nedeje ani dnes.
Co že je to iného, než podriaďovaním záujmov republiky záujmom úzkoprse straníckym, keď na príklad popredný mluvčí strany, ktorá pri vzniku tohoto štátu vo veci Slovenska staväla sa na hypercentralistické stanovisko, v rozpočtovom výbore urobí prejav za požiadavky autonomistov len z toho dôvodu, lebo jeho strana chce sa zachytiť na Slovensku pomocou skupiny ináče veľmi problematickej sily, skupiny negujúcej podstatný bod deklarácie martinskej, národnú jednotu československú a pre tento cieľ je ona strana hotova obetovať zásadu jednoty národa československého?
Iný príklad otravovania pomerov na Slovensku z dôvodov osobných a straníckých stal sa minulé dni. Jednalo sa o vymenovanie nekoľko slovenských ľudí za vyšších státnych funkcionárov na Slovensku a stal sa ten prípad, že minister, do jehož resortu otázka oných funkcionárov vôbec nepatrí, pozval si jedného z kandidátov do Prahy ad audiendum verbum a nútil ho k odstúpeniu od kandidatúry, poneváč mal v úmysle presadiť vymenovanie svojho kandidáta, straníka; keď potom patričný ašpirujúci obrátil sa o záštitu a podporu k inému ministrovi, a síce k nadriadzenému resortnému ministrovi svojmu, tento ho odbyl tým, že čo že chce, veď je nie príslušníkom strany a ani jeho otec nenie ním.
S takéhoto hľadiska sa nepodarí žiadnemu štátnikovi štabilisovať pomery na Slovensku. Kebych sa mal dotknúť tých mnohých palčivých otázok, ktoré súvisia s administráciou na Slovensku, prekročil bych vymerený mi čas. Dovolím si preto len obmeziť sa na nemožnosť doterajšieho kursu církevno-politického. Nechcem tu poukazovať na isté tendencie zahraničné z Ríma, nebárs priateľské tomuto štátu, chcem len celkem stručne zmieniť sa o tom, že vo väčšine katolíckych fár na Slovensku sedia zaťatí nepriatelia tohoto štátu, ktorých ideálom je obnovenie starého Uhorska (Hluk.), za ktoré i dnes vedome pracujú. Nuž, k vydržovaniu týchto ľudí, nad ktorými ztráca štát nás neloyálnym postupom rímskej kurie v otázce menovania biskupov i tú poslednú špetku nepriamého vlivu, štátny rozpočet pamätuje milionovými obnosmi. Ovšem, že je to kapitola, na ktorú so táto časť debaty nevzťahuje, ale vzhľadom k tomu, že takmer každý resort pod rozličnými titulmi de facto prispieva na doplňovanie príjmov katolíckych kňazov, nutno mi sa zmieniť o tom, akých neoprávnených príjmov požíva katolícka cirkev na Slovensku od našej republiky. (Hluk.) Je nutno odhaliť trochu závoj a podívať sa pravde do očí. V historických zemiach existujúci právny stav vo veciach dotovania katolíckeho kléru je úplne odlišný od právneho stavu na Slovensku a preto považujem za potrebné konštatovať následujúce:
Evangelíci v bývalom Uhorsku spojení s celou pokrokovou verejnosťou zaviedli tuhý boj za prevedení XXho zákonného článku z r. 1848. Tento zákonný článok sa staví na to stanovisko, že všetky potreby všetkých cirkví majú byť zaokrývané zo štátnej pokladnice. Košutov snem sa v tom článku z r. 1848 neopovážil ešte vypovedať sekularisáciu cirkevných majetkov, ale aby všechny konfesie urovnoprávnil, uzavrel vydržovať ich zo štátnej pokladnice. Evangelícka verejnosť sa chytila tohoto článku a žiadala na vláde ešte, aby prispievala na udržovanie evangelíckych cirkví aspoň v tej miere, jako prispieva na udržovanie katolíckych. Výsledok tejto akcie bol tak zvaný kongruový zákon z roku 1898, ktorý ihneď v § 1 hovorí, že sa na katolíckych farárov nevzťahuje a že platy katolíckych farárov budú iným spôsobom doplnené. Pozdejšie sa i toto stalo tak, že polovicu nákladov na dopelnenie platov katolíckych farárov snášal štát a polovicu patričný biskup zo svojich dôchodov. Následkom toho je úplne nesprávné, keď katolickí farári dostávajú kongruu zo štátnej kasy. Protestantská cirkev sa s týmto nespokojila a viedla boj ďalej za prevedenie XX. článku z roku 1848. Výsledok tohoto boja bol, že každoročne dával sa na evangelícku cirkev istý rozpočtový obnos, ktorý mal byť obrátený na ciele administrácie, sriadenie pensie kňazskej a obľahčenie cirkevnej dane. Evangelíci totiž vychádzajú z toho stanoviska, že katolickí veriaci okrem tak zvaného poplatku od páru nikde neplatia cirkevnú daň a všetky cirkevné sbory sa udržujú z patronátskeho práva, kdežto evangelíci platia na udržovanie svojej cirkve na mnohých miestach až 100% direktnej dane štátnej. Prvá takáto podpora na obľahčenie cirkevnej dane bola poukázaná roku 1908 a v tento čas bola snížená cirkevná daň po evangelíckych cirkvách na 45% direktnej dane štátnej, totiž kde platili viac ako 48% štátnej dane, bolo o to viac vyplatené zo štátnej pokladnice. (Předsednictví převzal místopředseda Buříval.)
Prirodzene, že urovnoprávnenie evangelíckych cirkví s katolíckou nebolo ani touto cestou docielené. Boj za prevedenie XX. zákonného článku z r. 1848 trval ďalej. Katolíci zo svojich majetkov, ktoré sú všetky štátneho pôvodu, nemuseli nijaké účty skladať, rozhodovali podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. A minister Apponyi, aby urobil koniec týmto bojom po čas svojho druhého ministrovania, hodlal predostreť snemu návrh, v smysel ktorého evangelícka cirkev dostane od štátu istý kapitál, ktorým si bude sama manipulovať a ktorý má byť náhradou za to, že katolícka cirkev má v majetku tak veľké pozemky. Že sa zákon tento neuskutočnil, tomu je príčina len vypuknutie vojny.
Z dosiaľ povedaného je patrné, že príspevky štátu na evangelícku cirkev sú nie jakousi podporou, pochádzajúcou z dobroprajnosti vôči evangelíckym cirkviam, ale výměnou za to, že nemajú podiel na majetkoch určoných pôvodne na náboženské a kulturné ciele všetkých občanov, nachádzajúcich sa dnes výlučne v rukách katolíckej cirkve.
Z povedaného vysvitá ďalej, že keď sa ročné štátne podpory pre cirkev majú spravedlivejšie podelovať, za terajších okolností sa to nemôže diať dľa kľúča podľa duší, ale jedine tak, že prijde do ohľadu na účet katolíckej cirkve i to, čo ona má na majetku a čo ona dostává i pod inými tituly. Keď bysme chceli štátnu podporu pre cirkev deliť dľa kľúča podľa duší, bolo by to nejdrive potrebné všetkým cirkvám odobrať majetok štátneho pôvodu, odobrať im všetky iné práva na dôchodky zo štátnej pokladnice a takto by sa mohlo ďalej procento deliť. Za ten čas ale katolícka cirkev má svoje ohromné majetky, ktoré len na Slovensku obnášajú tisíce a tisíce hektárov pôdy; kým katolícke sbory sú udržované skoro úplne z patronátov, za ten čas štátna podpora pre ostatné cirkve nemôže sa deliť dľa kľúča podľa duší.
Dát o pozemkoch katolickej církve predbežne nemám po ruke. Chcel bych len ukázať na t. zv. patronátne právo. V smysle tohoto práva každý katolícky cirkevný sbor má svojho patrona, ktorý je povinen udržovať všetky budovy cirkevné a je povinen istým obnosom prispievať na udržovanie cirkve a farára. Príklad osvetlí všetko najlepšie: V Modrej je patronom katolíckej církve mesto. Katolícky farár užíva od mesta vinohradu a iných pozemkov, užíva mestskú stodolu, dostáva od mesta celý svoj plat, mesto je povinno na faru, kostel i na školu ešte i ten najmenší kliniec zaopatriť, katolícki cirkevníci v Modrej neplatia ani haliera dane, kdežto evangelíci dostávajú síce malichernú podporu od mesta, ale aby sa udržať mohli, nútení sú na svojich veriacich vypísať primeranú 100%nú prirážku ku štátnym prímým daniam. Ešte kriklavejšie sú pomery v Liptove. Skoro vo všetkých liptovských katolíckych cirkvách je štát ako majiteľ lesov patronom. Štát postavil katolíckym cirkvam faru a kostel a sú na príklad také pády, že v Hybiach v obci, kde je 249 katolíckych duší a 1837 evangelíkov, postavil štát pre katolíkov kostol, faru a školu, vydržuje tam farára katolíckeho a učiteľa, (Hluk a různé výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) snáša všetky vecné i osobné výdavky, kdežto pre evangelíkov v Hybiach nedáva ani haliera. Keby to bolo spravedlive delené, štát bol by povinen v Hybiach pre evangelíkov postaviť 8 kostolov, 8 fár a 8 škôl. Takto by sme mohli pokračovať v príkladoch ďalej. Keď sa chca štátna podpora spravedlive deliť, musia prísť do úvahy i tieto patronátne povinnosti, ktoré sú v štátnom rozpočte, lebo sú v rozpočtoch rozličných ministerstiev zaradené pod titulom trov. Nielen štátne patronáty, ale i obecné a mestské patronáty je nutno vziať v ohľad, keď chceme byť spravedlivými, musia sa započítať i patronáty jednotlivých majetkov. Veď dôchodok z takéhoto majetku je výsledkom práce nie jednotlivcov, ale celej spoločnosti. Ďálej sú patronáty nielen viazané na rímskych katolíkov, lež i na iných veriacich. V Súčanoch, kde patronátom obťažený majetok kúpili evangelícki sedliaci, musia platiť na udržovanie katolíckej cirkve, kdežto tamojší katolíci neplatia ani haliera. (Hluk a různé výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) Podľa toho postup v podelení štátných podpôr medzi jednotlivé cirkve bol by následovný: pri malej cirkvi treba oceniť všetko, čo pod titulom patronátu dostáva, k tomu pripočítať, čo dostáva katolícka cirkev rovnež zo štátnej pokladnice, dľa toho ustáliť, koľko padne na dušu z týchto príspevkov a dľa toho deliť štátnu podporu pre ostatné cirkve. Jak sa štátna podpora nebude takto deliť, nekatolícke cirkve zostanu ukrivdené a katolícke budú mať ohromné nadprávie.