Ja sa musím pýtať dnes, kto má pravdu, zda mala pravdu maďarská vláda, keď v srpni r. 1921 tvrdila, že už previedla celé odzbrojenie, či má pravdu parížska komisia, ktorá ešte tohoto roku v únoru týmito svojimi oboma notami doznala implicite to, že odzbrojenie v Maďarsku ani z ďaleka nie je prevedené.
Jestliže tedy na západe sa začína hovoriť o pacifismu a militarismu, my by sme prosili, aby práve tieto kruhy, ktoré sa za pacifismus stavia, sa pričinily o prvé podmienky pacifismu, a prvou podmienkou pacifismu v strednej Europe je que messieura les assassins commencent, aby so zrušením trestu smrti začali páni vrahovia. Do tých čias, keď my sme ohrožení riadnou alebo mimoriadnou armádou maďarskou, do tej doby nemôžeme odzbrojiť. Do tých čias sme nútení i proti svojej vôli niesť ťažké bremená vojenských výloh a vojenskej služby. A bude veľmi zaujímavé, jestliže sa začne zase hospodárske a politické vyjednávanie s Maďarskom, soznať stanovisko maďarskej vlády, akým právom mohla maďarská vláda vloni r. 1921 v srpni tvrdiť, že všetky predpisy o odzbrojení maďarskej armády už sama vyplnila?
V mene toho istého pacifismu uplatňuje sa v západnej Europe politický smer, isolovania Francie. Ja bych si dovolil k tejto otázke uviesť proti tomuto tak zvanému pacifistickému smeru korunného svedka, ktorý prvého alebo druhého února t. r. v londýnskej snemovni riekol medzi iným toto: "Neni osudnejšieho pre jedon udatný statočný národ, ako pocit isolácie, ako pocit opustenosti." Výrok tento predniesol anglický ministerský predseda David Lloyd George. Týmto svojim výrokom Lloyd George odôvodňuje, že je potrebné za všetkých okolností a treba i za cenu obetí stvoriť pakt anglo-francúzsky, lebo isolácia francúzska by dohnala francúzsku politiku do zúfalstva a do tej nutnosti, že by Francia musela držať svojich 800 tisíc vojakov na zaistenie mierových smlúv. Zkrátka, Lloyd George veľmi spravedlive sám priznal, že isolácia Francie má za následok vyprovokovať militarismus v samej Francii. Ja myslím, že Lloyd George mal pravdu v únoru. V tom prípade, jestliže by Francia nemala naprosto bezpečných záruk vo forme smlúv a jestliže by smluvy neboly zabezpečené cestou smluvnou, pýtam sa, jakú cestu má tá Francia nastúpiť, aby vydobytých mierových smlúv si obhájila proti tej tendencii, ktorá celkom nesporne ku zmene mierových smlúv so všetkých možných strán sa uplatňuje?
Pánovia, právo pästné vo stredoveku mohlo zaniknúť len tehdy, keď záujmy jednotlivcové a svoboda jednotlivcová obhájené boly pevnými zákonmi. Právo pästné medzi národmi, to jest militarismus medzi národmi, môže zaniknúť len tehdy a pod tou podmienkou, jestliže uznané záujmy jednotlivých štátov a národov garantované budú všetkými možnými smluvnými zárukami. Buďto anglo-francouzský pakt alebo jestli ten nie, tedy stály pohľad na 800.000 ozbrojených francúzskych vojakov! Tretej možnosti niet. Pacifismus znamená nedotknuteľnosť smlúv. Útoky proti smluvám a pokusy o otrasenie celej tej budovy, ktorá je na mierových smluvách, znamenajú útoky proti pacifismu, znamenajú vyprovokovať militarismus na celej čiare.
Nám slúži k veľkému uspokojeniu, slávna snemovňa, že vládny prejav tak rozhodne, tak určite vyhlásil, že náš pomer k Francii zostáva tak verný a pevný, ako dosiaľ bol. Základom politiky francúzskej sú smluvy a setrvanie na smluvách, zároveň tak ako sú smluvy základom celej politiky i u nás. To neznamená nič proti Anglii, práve určité námety politiky anglickej v otázke Ruska sú nám snáď bližšie než francúzske. Ale je zrejmo, že náš min. predseda tam, kde hovoril o záujmoch štátu, na prvom mieste zdôrazňoval zachovanie mierových smlúv, pre to iste, bo na týchto mierových smluvách spočíva existencia štátu. Na týchto mierových smluvách spočíva celá éra národnej svobody a samostatnosti na celom východe strednej Europy. My v tejto veci vždy budeme solidárni práve s Franciou, budeme solidárni s Juhoslovanskom, Rumunskom, Poľskom a Belgiou a so všetkými tými, ktorí stoja na trvalej pevnosti mierových smlúv.
Svoju politiku mierových smlúv sme po stránke formálnej postavili na Malú dohodu. Tiež na náš srdečný - dnes snáď možno riecť srdečný - pomer s Poľskom. Sostavenie toto prekročuje dnes už pôvodne vedúcu myšlienku Malej dohody, ktorá pôvodne vznikla hlavne na obranu mierových smlúv proti Maďarsku. Toto sostavenie dnes už znamená politiku konstellácie trochu väčšieho slohu a rozsahu. My dnes vlastne už nie sme Malou dohodou s Poľskom, jak sa to podľa dosavádnej terminologie píše a hovorí, ale sme vlastne už dohodou strednej Europy. I tie štáty, ktoré formálne nie sú údmi Malej dohody alebo ktoré neprizvukujú ideovú spolupatričnosť k nám, tak ako Poľsko, i tie štáty majú ten istý záujem, ktorý máme my, t. j. sotrvanie na mierových smluvách. Na tejto ideovej základni automaticky sama od seba vzniká Dohoda strednej Europy, ktorá, myslím, že bude vzorom nieli jadrom ďalšej rozložitejšej celoevropskej medzinárodnej organisácie. Lebo konečne politika táto nemôže byť lokálna ani regionálna. Myslím, že k zásade tejto budú museť sa získať prívrženci mimo strednej Europy i na dialnom evropskom západe.
Nádeje, ktoré sa pripínajú na bohatého strýčka z Ameriky, ktorý snáď jedného dňa prijde a svojimi dolary a svojou technikou prevedie nám rekonštrukciu Europy, myslím, že sú veľmi plané. I v samom Janove bolo veľké volanie po novém objavení Ameriky. Amerika sa neobjavila, ale dala sa zastúpiť jedným skromným expertom, ktorý nebol síce hluchý, ale bol nemý. Amerika neuznala za nutné a potrebné dať sa toho času s Europou vážne do reči. Naprosto nemôžeme počítať na aktívny zásah v otázkach rekonštrukcie so strany Ameriky do tých čias, dokiaľ položenie naše nebude zralejšie, ako dnes. Amerika pravdepodobne i tentokrát vyčká vhodnej doby, ako jej vyčkala vo válke. Zasiahne a zakročí vtedy, keď úspech bude veľmi pravdepodobný, keď prvé podmienky úspechu budú napred pevne zaručené. Amerika nevedie politiku idealistickú, ako ju neviedla ani vo válke, ale vedie politiku veľmi striezlivých, hospodársko-politických úvah a hospodárskych záujmov.
Keď takto rozoznávame, v akom sme pomere k Amerike, ťažko nám prijde často mluviť o pomere evropsko-americkom bez istej melancholie. Sme zvyklí na starú úctyhodnú konservatívnú Europu, ktorá na svojich kongressoch vo Viedni a v Paríži rozhodovala o osúdoch sveta. Sme zvyklí na Europu zo starých časov, keď ona s nadprodukciou svojej kultúry a hospodárskou nenachádzala dosť miesta vo svojich vlastných zemiach, ale rozširovala sa za hranice svojho dielu sveta. Sféry rôznych europských štátov boly v Afrike, Amerike a v Asii a Europa bola prvou medzi mocenskými činiteľmi. Dnes, pánovia, vidíme, že za našimi zadami otvárajú sa nové obchodné cesty, ktoré sa nás nedotýkajú vôbec a oberú nás o transitný obchod. Dnes na ďalekom východe vzniká ohromná, veľká ríša, jejž výhľad do budúcnosti neni možno dobre oceniť. Japonsko svojim imperialismom, svojou vojenskou sústavou, svojou úžasnou húževnatosťou v práci, napodobením všetkých method techniky Europanov je na najlepšej ceste, aby sa stalo konkurentom prvých vedúcich mocností sveta. A Amerika? Amerika prejavila náhľad na nás tým, že na Janovskej konferencii dala sa zastúpiť jedným nemým pozorovateľom. Pýtam sa, kde je vedúca úloha, ktorú kedysi Europa mala? My si musíme priznať, že my, Europa, z tej starej slávy už nemôžeme byť živí, musíme si priznať, že by sme boli biedni, keby jaksi na revolučný spôsob sme šmahom ztratili súvislosť hospodársku s inými diely sveta, ktorú sme mali pred válkou. My si musíme priznať, že Amerika so svojim dolarom predčí nás všetkých vo vývoji hospodárskom, musíme si priznať, že nie sme už prvými vo svete. Ale prez to všetko práve posledná janovská konferencia, prez všetky námahy po okrášlení skutočnej situácie, ukázala vlastne, že Europa práve v tomto svojom zúfalom postavení je dnes desorganisovaná, že je rozkúskovaná, že nemajú jednotliví činitelia medzi sebou navzájom ani ideového, ani hospodárskeho pojítka, ktoré by dovoľovalo ešte nám vystupovať ako jedon jednotný celok. Voči rozbitej a desorganisovanej Europe stojí pevná Amerika a pevné Japonsko so svojou veľmi jasne viditeľnou tendenciou hospodárskou. Tento partikularismus v Europe musí viesť Europu do zkázy. Dokiaľ sa nenajde spoločná ideologia, dokiaľ si nezaistíme spoločné záujmy, dokiaľ sa nevytvorí jednotné silné europské svedomie, Europa stále sa bude nachádzať na šikmej ploche a tým viace bude citeľná a viditeľná prevaha Ameriky. (Předsednictví převzal místopředseda Buříval.)
A my sa k tomu súručenstvu ideovému a politickému v Europe samej musíme dostať. My len na základe istého súručenstva europského môžeme vyriešiť problémy, ktoré dokiaľ nebudú vyriešené, budeme mať v Europe hlad, budeme mať stále krise, budeme mať stále otrasy sociálné a politické. Otázka reparácií nie je vyriešiteľná inak, len keď sa utvorí europské svedomie, ktoré bude na jednej strane veľmi pevne kontrolovať svätosť mierových smlúv, ale ktoré na druhej strane nám zabráni, aby sme znova zasievali príčiny nových sporov a konfliktov.
Vyskytla sa nedávno otázka minorít. Som veľmi vďačný pánu min. predsedovi Benešovi, že tak krátkym spôsobom odbavil pokus maďarskej vlády vniesť otázku minorít tam, kam nepatrí. Vzhľadom k tomu, že to bol šéf maďarskej vlády, ktorý dovolil si prijsť na medzinárodné forum s otázkou minorít, dovolím si tu predniesť jednu otázku: Je maďarská vláda ochotná pred ktorýmkoľvek medzinárodným fórumom predložiť referát o tom, zda v tých obciach Maďarska, kde sú slovenské väčšiny alebo viac než dvadsatiprocentných slovenských menšín, je školstvo slovenské?
Ja bych sa na túto dobu veľmi uspokojil, kebych na túto jedinú otázku dostal jakústakús odpoveď. A myslím, že nesmieme dať maďarskej vláde v otázke minorít pokoj a že nesmieme do tých čias pripustiť ju do medzinárodných sborov prejednávajúcich znova otázku minorít, dokiaľ maďarská vláda nedá nám plne uspokojujúcej odpovedi. Otázku minorít zdôrazňujeme i z tej príčiny, poneváč na janovskej konferencii vyskytly sa pokusy operovať minoritnou otázkou proti nám. Jestliže by sa tieto pokusy opakovaly, nebudeme čakať na to, čo v danom prípade vykoná naša oficielná zahraničná politika, ale postavíme k diskusii otázku minorít slovinských na území štátu italského, postavíme otázku minorít slovenských na území štátu maďarského.
Východisko našej politiky, smerujúcej k vyhnutiu sa všetkým konfliktom, politiky trvania pri smluvách je Malá Dohoda, je dohoda strednej Europy. Mali sme nedorozumenie s Poľskom. Dnes Poľsko vidí, že v poslednej dobe, keď ruku v ruke išlo s nami, získalo za niekoľko dní viac, než pred tým za celé dva roky svojich šovinistických a imperialistických záchvatov. Poľsko sa mohlo v Janove presvedčiť, že nám krivdilo, že krivdilo československej zahraničnej politike vôbec a že krivdilo samo sebe, keď nechcelo videť výhodu spolupráce s nami. Predpokladáme, že Poľsko na tejto dráhe sotrvá. Môžeme sa priznať k tomu, že je účasť Poľska pri stredoevropskej politike našej potrebnou, ale mám za to, že ešte nutnejšia je spolupráca s nami Poľsku samému.
Našou najbližšou úlohou bude -
a tu som vďačný pánu ministerskému predsedovi, že teraz to zdôraznil
- aby politika naša spočívala na naprosto intímnej bezpečnej dohode
s Jugoslaviou, Rumunskom a Poľskom. Zásada táto žije v našej zahraničnej
politike už dávno, ale myslím, že nevykonali sme ešte všetko,
čo je potrebné, aby táto konstellácia uplatnila sa vo všetkých
prípadoch hospodárskych a politických, menovite tam, kde bude
treba voči ohrožovateľom mierových smlúv jednotného postupu. To,
čo dialo sa v Janove, tá delba práce medzi jednotlivými činiteľmi
Malej Dohody, celý postup, ktorý sa dial na zásadách solidarity
Malej Dohody a Poľska, nám poskytuje naprostú istotu, že z Malej
Dohody a dohody všetkých štátov, ktoré viacej menej sa už dnes
pridružujú k nám, vznikne základňa našej politiky, ktorá nám umožní,
aby sme sa neohliadali na pravo ani na ľavo, ani na východ ani
na západ, lež aby sme vypestovali novú smernicu svojej vlastnej
politiky, ktorá sa bude môcť uplatniť i vo všeobecnej politike
europskej. (Výborně! Potlesk.)
Místopředseda Buříval (zvoní):
Dále má slovo pan posl. dr. Šmeral.
Posl. dr. Šmeral: Paní a pánové! Jednací řád sněmovny znemožňuje menšině, aby dostala na denní pořad záležitosti, jejichž projednávání většina nepřipustí, byť se jednalo o věci sebedůležitější a naléhavější. Poněvadž jsme snad v rozhodujícím dni velkého boje kovodělníků a nemáme jiné možnosti pro projev svého stanoviska, mám uloženo jménem svého klubu i jménem komunistické strany s této tribuny před přechodem k vlastní debatě učiniti toto prohlášení:
"Kdyby boj kovodělníků měl býti skončen snížením mezd ať o jakékoliv procento, viděli bychom v tom těžkou zásadní porážku kovodělníků i všeho dělnictva a předem odmítáme za toto ukončení stávky odpovědnost. V poslední chvíli znovu opakujeme, že je povinností vlády, v níž zasedá šest socialistických ministrů, a že jest také povinností sněmovny, aby aktivně vystoupily s politickou pomocí ve prospěch stávkujících kovodělníků a rázně zakřikly kapitalisty, chtějící snižovati mzdy v době nynější drahoty.
Protestovali jsme už v konferenci předsedů klubů proti tomu, že odsunuto bylo zasedání sněmovny, už formálně usnesené na 10. květen, čímž bylo způsobeno, že sněmovna nemohla hned na počátku boje ve prospěch kovodělníků zasáhnouti. Konstatujeme, že ani nyní není nám možno, abychom většinu sněmovny k okamžitému jednání o kovodělnickém boji přiměli. Protestujeme proti jednání ministra soc. péče Habrmana, který hned v prvém stadiu boje vystoupil s návrhem na snížení mzdy o 15% a tento návrh prohlásil za "sprostředkující". Tímto návrhem byl zápas kovodělníků už od samého počátku těžce stižen. 70% kovodělníků hlasovalo proti návrhu ministra Habrmana. Kdyby kovodělníci měli nyní býti donuceni přistoupiti na jakékoliv snížení mzdy, pravíme otevřeně, že by to nebylo snížení konečné, nýbrž že co nejdříve by na ně podniknut byl podnikateli další velký nápor. Porážka kovodělníků by sesílila zběsilé útoky kapitalistů na snižování mezd dělníků všech ostatních odborů.
Nemohouce v této chvíli jinak dostati otázku kovodělnického boje na denní pořad sněmovny, zjišťujeme tímto způsobem odpovědnost sociálně - patriotických odborových sekretářů, kteří mají vedení stávky v rukou, zjišťujeme odpovědnost strany sociálně-demokratické a české strany socialistické, ve vládě zastoupených, zjišťujeme odpovědnost vlády a většiny této sněmovny. Jsme přesvědčeni, že vyjadřujeme myšlení všech 34 tisíc stávkujících kovodělníků, pravíme-li, že považují i jen jediný haléř, stržený s jejich mzdy v této době stoupající drahoty, za těžkou porážku a že nikdy nezapomenou vládě a stranám, které, ač mohly, nepřispěly jim rozhodným zakřiknutím kapitalistů dostatečně na pomoc." (Pochvala komunistických poslanců.)
A nyní k věci. Pánové! Exposé, které o světové situaci po janovské konferenci přednesl p. ministerský předseda dr. Beneš, mělo by otřást všemi z vás, kdož buď přímo jako členové vlády nebo jako vládní činy schvalující členové většiny jste odpovědni za linii politiky této celé zemi.
Celá linie politiky zahraniční i vnitřní, jejíž plán byl koncipován už v době emigrace panem dr. Benešem a profesorem Masarykem, s níž svázán byl osud nejen vládní soustavy, nýbrž možno říci přímo osud této země, byla založena na určitém posuzování skutečných mocenských poměrů Evropy a světa. Tak veliké zájmy byly spojeny s touto analysou, že po našem názoru odpovědní její původci jenom s vnitřním chvěním mohou si připustiti myšlénku, že jejich odhad byl by nesprávný, že by se mýlili, že celou politiku malého nového státu přivedli na cesty, kde se najednou nalézá v zjevném rozporu s tendencemi celosvětového dějinného vývoje. A proud světla, jejž ve čtvrtém roce po skončení imperialistické války vrhá na světovou konstelaci janovská konference, též po tom stlumení, jímž byl zmírněn, prošed sklem výkladu pana ministra věcí zahraničních, najednou odhaluje i zrakům velmi málo kritickým, že důležité základní předpoklady dosavadního systému zahraniční i vnitřní politiky tohoto státu - systému to, koncipovaného Masarykem a Benešem a přejatého většinou této sněmovny - vyplynuly z rozboru, odhadnutí poměrů světových, které v dalším vývoji událostí ukazuje se ne úplně správné. Janovská konference, ba i jen to, co v exposé uvádí pan ministr zahraničí, je po našem přesvědčení důkazem, že tvoříce tradici vnitřní i zahraniční politice Československa, Masaryk i Beneš mýlili se ve třech podstatných věcech:
1. nesprávně posuzovali základní smysl, původ a - mohu-li se tak vysloviti - ideu světové války,
2. nevystihli správně dějinný smysl ruské revoluce,
3. mýlili se v odhadu trvalosti ententy a zejména daleko přecenili možnosti Francie, jejímž radám a vlivům úplně jednostranně se sklonili.