Předseda (zvoní):
Slovo dále má pan posl.
Tadlánek.
Posl. Tadlánek: Slávna snemovno! V dnešnej reči prehlásil mluvčí slovenských roľníkov kol. Sopko so súhlasem svojich klubovných kolegov, že odvádzaním obilia na Slovensku je také bremeno uvalené na roľnícky stav, ktoré roľníctvo nie je v stave snášať.
Ačkoľvek máme porozumenie pre záujmy malých roľníkov, musíme prehlásiť, že keby toto tak zvané bremeno malo byť presunuté so šije roľníckej na robotníctvo, to by znamenalo na Slovensku preplnenie kalicha horkosti, ktorý by museli vypiť tí, ktorí ho naliali.
Veľactení pánovia a dámy! Na Slovensku máme voľný obchod s obilím pomimo tých 13.000 vagonov obilia, ktoré sú podľa rozvrhu ministerstva zásobovania stanovené na Slovensko, veškeré obilie je vo voľnom obchode. Následky tohoto voľného obchodu sú už zrejmé, a ukazujú sa tým, že ceny menovite obilia stúpajú do závratnej výše, takže už dnes na začiatku zimy platíme na Slovensku 500 K za 1 q. Múka biela stojí 8, ba v niektorých miestach až 9 K, chlebová múka 6 K, zemiaky platíme 180 až 200 K za 1 q, mlieko 3 až 4 K. Myslím, že toto je dostatočné, aby sme konštatovali, že to všetko, čo páni z producentských strán, keď sa jednalo o uvoľnenie obchodu, nám dokazovali, že jakmile sa uvoľní obchod s obilím, že nastane realisácia cien cestou konkurrencie, neprišlo, ba práve naopak vidíme, že ceny všetkých potravných článkov stúpajú do výše. Niesom obhájcom štátného obhospodarovania, poneváč ako socialista nestojím v zásade na tomto stanovisku a myslím, že pomaľúčku spejeme k likvidovaniu štátneho obhospodarovania. Ovšem musia byť všetky podmienky a predpoklady k tomu, aby sme tam dospeli. A keď dnes stojíme tvrdošijne na tom stanovisku, aby sa i posledný metrický cent obilia odviedol, ktorý je podľa kontingentu predpísaný, nie je to doktrinárstvo, lež je to nevyhnuteľná nutnosť, ktorá je nám diktovaná hospodárskymi pomery, ktoré sú ešte vždycky ťažké, poválečné, menovite na Slovensku.
Pozrime sa, pánovia, aké sú pomery v tomto ohľade na Slovensku; je tam veľká hospodárska krísa, zvlášte náš priemysel slovenský je touto krísou postihnutý a následky toho samo sebou sa rozumie, sú tie, že je veľká nezamestnanosť a tam, kde sa pracuje, je výroba obmedzená. Tisíce a tisíce robotníkov je bez práce, a príjmy tých, ktorí pracujú, sú vždycky menšie a menšie; a keby pri tomto ťažkom položení, v ktorom sa dnes robotníctvo na Slovensku nachodí, mala mu byť urvaná ešte tá poslednia skýva chleba od úst, to by znamenalo isté rozhorčenie v najširších vrstvách ľudu, ktoré by boly spojené patrne so sociálnymi otrasy. Aby sme tieto vrstvy chudobného pracujúceho ľudu, ktorý nemá možnosť pracovať i pri všetkej dobrej vôli, nasýtiť mohli, potrebujeme pre Slovensko 13.000 vagonov obilia. Tiež je to stanovené podľa rozvrhu ministerstva zásobovania po dohode so zemedelskou radou. Z tohoto kontingentu, jak je ujednané, 40% malo byť odvedené do 15. ríjna t. r., avšak žiaľbohu vzdor tomu, že producentské strany sa k tomu zavázaly, že budú tento kontingent loyálne odvádzať, neodviedly doposiaľ tak, jak je to stanovené podľa nariadenia platného a z tých 5000 vagonov, ktoré maly odovzdať do 15. ríjna, neodovzdaly ešte ani polovicu.
Nože, ja sa pýtam pánov, čo to má znamenať, či aj sabotáž zásobovacieho plánu? Či tu páni slovenskí vlastenci, ktorí tak mnohorazy dokazujú slovenskému robotníctvu, jak má svoje Slovensko milovať, stavia sa na jednu čiaru s maďaronskými veľkostatkármi a stoja v jednej linii proti tomuto ľudu, ja myslím, velactení pánovia a dámy, že jestli bolo štátnym záujmom v predošlých rokoch našej štátnej samostatnosti, aby sme menovite tie chudobné vrstvy nasýtili, že je to ešte aj dnes platné, poneváč nezmizely ešte tie ťažké hospodárske pomery, ktoré nás donucujú k tomu, aby sme fedrovali ešte jaksi to štátne obhospodarovanie, ešte sú tu. Ja myslím, veľactení pánovia, že milovať Slovensko znamená toľko, ako isť medzi zámožnejších a presvedčovať ich o tom, aké majú povinnosti voči štátu a nie tu len odhlasovať zákon, jednajúci o odvádzaní obilia a doma zatým potom stavať sa proti tomu a ľud tým otravovať. Ja myslím, že toto si štátotvorné strany dovoliť nesmia, to môžu robiť síce kresťanskí sociálovia, ale nie vlastenci a rodoverní Slováci.
Vzpomenul som kresťanských sociálov. Ctená snemovno, náš slovenský roľník dá sa presvedčiť o tom, že tieto pomery, v ktorých sa nachádza delnictvo, vyžadujú, aby priniesol istú obeť preňho a aby odvádzal to obilie, keby nebolo tých otravovačov, ktorí jeho dušu otravujú. Kresťanskí sociálovia, známi svojou protištátnou propagandou, aby mohli svoje protištátne tendencie šíriť medzi slovenským ľudom, štvajú ho pomocou svých maďaronských kňazov a notárov proti odvázaniu kontingentu, proti daniam a investičným pôžičkám.
Že táto zkazonosná ich politika má zhubné následky pre samo delnictvo, o to sa nestarajú, toho ich kresťanské srdce necítí. Tito pánovia, ktorí sa nazývajú kresťanskými sociálmi, po čas války odvádzali bez každého reptania rakúsko-uhorskému molochu obilie, jediná nitrianska župa v roku 1916 odviedla viac než 20 tisíc vagonov obilia - ovšem teraz, keď republika žiada 13.000 vagonov od celého Slovenska, títo pánovia to vyhlašujú za útok, za zločin páchaný so strany Čechov na slovenskom roľníctvu. Ponechávam pánom so slovenských producentských strán, ktorí to delajú, ale súčasne bych upozornil pána ministra pre správu Slovenska. (Hlasy: Kde je? Posl. Benda: Je na ceste do Bratislavy!) To nevadí, však sa to dovie. Žiadal bych tedy, aby zahatil, aby táto agitácia proti odvádzaniu kontingentu sa prevádzala tak, jak sa prevádza.
Tiež bych i na krátko vzpomenul, že do soznamov verejne zásobovaných dostali sa ľudia, ktorí tam nepatria, ichž príjmy sú vyššie, než jak je stanovené platným nariadením. A keď sa v tomto ohľade dovolávajú delníci nápravy, poneváč - samo sebou sa rozumie - mnohý, ktorí na prídel múky majú právo, sú vyradení z tohoto prídelu, župné úrady si toho nevšímajú a sú netečné v tomto ohľade. Ja bych si dovolil upozorniť na tento moment príslušné ministerstvo, aby všetko možné bolo učinené v tomto ohľade, aby tí, ktorí nemajú nárokov na prídel lacnej múky, ktorí chcejú týmto spôsobom štát okrádať, boli nielen vyradení z prídelu, ale tiež náležite potrestaní. Tiež rozhodne žiadam, aby ti renitentní roľníci, ktorí kontingentu neodviedli.... (Posl. Benda: Tiež veľkostatkári! Počínajúc u Szentiványiho!) Rozumie sa celý roľnícky stav. Maloroľníci sú od kontingentu oslobodení do troch hektárov. Ktorých máme najviac, tí ktorí najviac ťažkostí robia, sú veľkostatkári. Preto žiadam, aby boli potrestaný, jak je stanovené nariadením za každý neodvedený cent z kontingentu.
Ku konci bych si dovolil ešte upozorniť na pomery, ktoré sú na Slovensku ohľadne bytovej kríse, ktorá sa ešte zhoršila po vypršaní platnosti zákona o zabieraní bytov obcami. Žiadame, aby tento zákon čím skôr do života bol uvedený nazpät, poneváč stav, ktorý nastal následkom jeho vypršania na Slovensku, je neudržiteľný a musí sa napraviť. Dnes je stav taký, že v meste menovite české úradníctvo exponované nedostane bytu, poneváč Maďaroni a Židi, ktorí majú obsadené byty a ktorí majú domy, ich jednoduše neprijímajú, alebo ich všelijakým spôsobom šikanujú. Preto bych si žiadal, aby tento zákon bol čím skôr do života uvedený.
Poneváč predpokladám, že vláda
všetko možné spraví, aby výživa nemajetného ľudu bola zabezpečená,
a všetko možné urobí, aby renitentní veľkostatkári a nepriatelia
nášho štátu boli potrestaní, ktorí neodviedli kontingent, hlasujem
za rozpočet. (Výborně! Potlesk.)
Předseda (zvoní):
Slovo dále má pan posl.
Vrabec.
Posl. Vrabec: Slávna snemovno! Pán min. predseda vo svojej reči chvalitebným spôsobom zmienil sa o Slovensku. Pánu ministrovi vďačne konštatujem, poneváč slúžily nám tieto slová ako satisfakcia za tie podozrievania z nevlasteneckosti, ktoré boly uverejnené niekde v pražských listoch. Slovensko po čas mobilisácie poznova dokázalo svoju vernosť k Československej republike a, mnohovážení pánovia, že Karlov puč sa nepodaril, môžeme v prvom rade ďakovať našej republike a menovite Slovensku, poneváč Habsburkovci staväli svoje plány na tých falošných predpokladoch, že Československá republika nebude s to klásť branný odpor a že menovite Slovensko neposluchne rozkazov mobilisačných, čo sa však nestalo. A preto, vážení pánovia, podľa môjho skromného mienenia habsburská otázka do dneska ešte niet definitívne vyriadená, a som presvedčený, že Habsburkovia poznova najdú si spôsob, s ktorým budú pracovať proti našej republike a použijú nespokojenosti slovenského ľudu ako prostriedkov. A preto, jestli chceme definitívne vyriešiť habsburskú otázku, musíme na tom stáť, aby sme protištátnym živľom na Slovensku z rúk vybili zbrane. Slováci sú nespokojení a preto, vážení pánovia, ráčte mi dovoliť, abych poukázal na príčiny, ktoré vyvolávajú tieto nespokojnosti.
V prvom rade úrady na Slovensku neslúžia záujmom Československej republiky, neslúžia záujmom československého ľudu, lež staly sa politickými hniezdy. Preto musíme žiadať, aby úrady na Slovensku boly odpolitisované. Jak zachádza sa s našími Slováky pri železniciach, ráčte mi dovoliť, abych niekoľkými slovy vám to ubohé položenie našich slovenských železničiarov vzpomenúl. Slovenskí železničiari stále sú odstrkovaní pri povyšovaní a preto, abyste neráčili si mysleť, že ja chcem štvať proti Československej republike, prípadne proti českým bratom, ráčte dovoliť, abych niekoľko konkrétnych prípadov môhol vám predniesť. V Žiline na starej stanici je František Chladecký, ktorý má 4 gymnasia, 3 theologie, konal službu ako skladný dozorca, k nemu bol pridelený exponovaný Netolický ako sluha. Dnes, mnohovážení pánovia, tento sluha koná službu skladného dozorca a skladný dozorca koná službu sluhovu. Je pravda, že riaditeľstvo vydalo rozkaz, aby Chladecký bol do starej služby zavedený, ale žiaľbohu, do dnes sa to nestalo. Máme Januška, Matreja, ktorý do dnes koná službu ako strojmajster, a na ráz pred niekoľko týždny ich jednoduše sosadili a dali na druhú službu a na ich miesto prišli exponovaní bratia. Môhol bych vám stá a stá prípadov spomenúť, ale neudelám to. (Předsednictví převzal místopředseda dr. Hruban.)
Ďalej železničiari slovenskí sú nespokojní, že stabilisácia a prepočítanie let ešte do dnes niet prevedené. Rozhorčení sú aj pre to, že od slovenských železničiarov sa žiadá tak zvaná zkúška, kdežto od ich kolegov, ktorí boli pri rakúskych železničných drahách zamestnaní, od tých sa nežiada. Žiada sa od Slovákov zkúška zo slovenčiny, kdežto od tých, ktorí ani po slovensky a tým menej po česky dovedú, od tých sa nežiada zkúška. A preto, pánovia moji, tieto príčiny musia byť odstránené a jestli nebudú odstránené, nečudujte sa, že slovenskí železničiari sa búria, že sú nespokojní. Ja som presvedčený, že do tých čias, dokiaľ v čele slovenských dráh na riaditeľstvu stoja taký ľudia ako sú Nemeček, dotiaľ tieto asiatické pomery na Slovensku nezmyzia. Nemeček, ktorý je nielen nepriateľ slovenského ľudu, ale tiež nepriateľ českého ľudu, poneváč v mojej prítomnosti rozprával so svými podriadenými po nemecky prez to, že ten Slovák protestoval proti tomu tým, že mu odvetil, že on je Slovák a prečo nemluví s ním po slovensky alebo česky? (Hlas: Kde to bolo?) - v Žiline. Pán miestoriaditeľ košicko-bohumínskej dráhy vzdor tomu protestu pustil na neho nemčinou. A preto odstráňte Nemečka zo Slovenska, tak som presvedčený, že slovenskí železničiari nebudú sa búriť.
Mnohovážení pánovia, tak sa majú tiež naši slovenskí poštári. O tých je tak postarané, ako o slovenských železničiarov. Slovenské úradnictvo, ktorému sa môžeme ďakovať, že konsolidácia je dnes na Slovensku skutočnosťou, dnes takmer hladuje. Dnes naši slovenskí úradníci ešte niesu vymenovaní a do štátnych služieb prevzatí. Ráčte pozerať, v akej finančnej nesnádzi títo žijú a ich existencia závisí od ľubovôle exponovaného vedúceho úradníka.
Mnohovážení pánovia! Naši slovenskí remeselníci vo skutočnosti dnes stoja pred úplnou záhubou, poneváč ohromné dane, ktoré musia platiť, niesú v stave zaplatiť. A preto dnes slovenskí remeslníci, ktorí nemôžu konkurovať s vyspelým priemyslom českým, sú prinutení svoje dielne jednoduše zavreť a isť do fabriky pracovať, lebo sobrať kapsy a vyvandrovať nekam za Oceán. Naša vláda má dosť peňazí na representáciu (Hlas: Také na družstva!) - i dosť peňazí na družstvá. Dala družstvám a ústrednám 12,000.000, ktoré do dnes niesu súčtovaní. Ale pre pensistov a pre tých, ktorí celý svoj život pracovali a teraz pracovať nemôžu, pre tých československá vláda nemá žiadnych peňazí a nechá ich hladovať. Naši pensisti na Slovensku a starí robotníci, ktorí celý život vo fabrike pracovali, dnes hlady mrú, lebo za 120 K platu dnes ani zomreť nemožno, poneváč viac stojí truhla, kňaz a lekár. A tak niet postarané o naších válečných poškodencov, niet postarané o siroty a vdovy, a potom sa nedivte, že po Slovensku chodí dnes celá armáda ludí žobrajúcich. Prečo? Len preto, že nechcejú hlady zomreť. Toto žobranie nedržím za dôstojné našej republike a tým menej za dôstojné človeka. A preto vláda, mnohovážení pánovia, musí sa starať o to, aby reforma sociálneho poistenia prišla pod strechu, vláda sa musí starať o to, aby pre sirôtky, ktorých dnes na Slovensku tisíce umiera, boly sirotčince postavené, aby tam mohly byť umiestené. Vláda sa musí starať o invalidov, poneváč z tej renty, ktorú dnes dostávajú, nemôžu byt živí. A preto pre tých invalidov, ktorí niesú práce schopní, je povinná staväť útulny, aby tam boli umiestení.
Vážení pánovia! Jaké pomery na Slovensku existujú, najlepšie vidíme z ruchu vysťahovaleckého. Dnes ešte vždycky idú Slováci za more, za oceán, len preto, poneváč na Slovensku nemôžu byť živí. Pred tým naši Slováci chodievali do Dolnorakúska na prácu, dnes tam už nemôžu, zamestnanie u úradov nedostávajú a tak sa nedivte, že Slováci vezmú vandrovnú kapsu a ranec a idú za more. A preto, jestliže nechceme, aby Slovensko vykrvácalo, musí sa štát postarať o to, aby vysťahovalectvo sa zmenšilo, a to sa stane tehda, jestli pozemková reforma ihned do života bude uvedená. Nech dostane zeme ten, ktorý na nej pracuje. A jestli ten robotník nemá materiálnych prostriedkov, musí sa vláda postarať, aby títo robotníci dostali bezúročný úver.
Pánovia a dámy! Československá vláda na Slovensko nám vyslala celú armádu úradníkov bez toho, že by sa starala o to, aby títo úradníci mali byty. Dnes na Slovensku tisíce úradníkov a robotníkov bydlí v pivniciach, stodolách a po vagónoch, poneváč nemajú bytu. A preto, jestliže chce československá vláda vážne bytovú otázku rozriešiť, v prvom rade musí ona začať so stavbou. Musí staväť kasárne, aby vojsko tie domy, ktorých do dnes používa, prepustilo obecenstvu, musí staväť kolonie pre robotníkov a štátnych zamestnancov, musí staväť pre úradníkov. Ale toto ešte nie je dostatočné. Vláda musí energicky prinútiť továrnikov, bankárov a milionárov, aby staväli pre svých zamestnancov. Vláda musí prinútiť tých židov, ktorí ušli pred oprávneným hnevom slovenského ľudu do mest, aby tí staväli. A jestliže vláda, mnohovážení pánovia, bude sa podľa týchto pokynov držať, som presvedčen, že nie len bytová otázka na Slovensku bude riešená, ale čiastočne i otázka nezamestnanosti. Poneváč nezamestnanosť na Slovensku je o veľa silnejšia než v iných štátoch, musí byť vláda na stráži a nesmie dovoliť, aby fabrikanti a veľkostatkári bezo všetkých dôvodov vypovedali robotníkov, a jestliže sa takýto prípad zistí, nech vláda ihneď postaví na čelo takéhoto závodu vnútenú správu, alebo jestli ten veľkostatkár bez príčiny prepustí svých robotníkov, treba jednoduše ten veľkostatok rozparcelovať.
Vážení pánovia a dámy! Ráčte mi dovoliť, abych poukázal na to, jak sa naša československá vláda stará o tých, ktorí svoj život obetovali za Československú republiku tam v Rusku v dobe, keď sa ešte nevedelo, zda bude Československá republika. To sú slovenskí legionári. Dnes tisíce a tisíce slovenských legionárov je nezamestnaných, poneváč po úradoch sedia rakúski a maďarskí byrokrati. A keď sa legionár tam ukáže, ani sa s ním do reči nepustia. Je pravda, že máme zákon, ktorý zabezpečuje na určitých miestach prednosť legionárom, ale nikto si týchto zákonov nevšíma. Preto bych žiadal vládu, aby nariadila úradom, aby legionár, keď sa uchádza o službu alebo zamestnanie na Slovensku, nebol odstrčený tak, ako sa to dosiaľ dialo. Slováci sú preto rozhorčení, poneváč zo Slovenska vykazujú sa robotníci, kdežto keťasi maďarskí sa nechávajú na Slovensku, aby okrádali slovenský ľud.
Pánovia, ja bych vám môhol stá a stá príkladov vzpomenúť, ale myslím, že mnou nakreslený obraz bude dostatočným, aby odôvodnil nespokojnosť slovenského ľudu. Preto, pánovia, prevolávam: Zaveďte nový režim na Slovensku, odvolajte špiclov a agentov-provokatérov. Jestli pán ministerský predseda riekol, že každý na Slovensku konal svoju povinnosť po čas mobilizácie, tak musí každému vláda rovnou mierou merať, lebo rovné povinnosti dávajú rovné práva. Nečiňte rozdielov, jak sa dodnes na Slovensku dialo. Jestliže sa jednalo o Slováka a o lepšie miesto, rieklo sa: Je Maďarón a bolo to odbyté. (Posl. Hlinka: Miesto bolo vždy obsadené!) Ano, konsolidáciu na Slovensku s bodáky nebudete stále prevádzať, ale musíte použiť nový spôsob, musíte dať možnosť každému občanovi, bez rozdielu náboženského, bez rozdielu národnostného, aby v tejto republike môhol žiť. Štát musí každému dať možnosť, aby sa stal dobrým občanom a preto vážení pánovia, jestliže vláda vo skutočnosti každému dá možnosť žitia, nemusíme sa báť Habsburkov, môžeme spokojne spať, lebo jestliže Maďari i niečo proti nám podniknú, narazia na jednotnú frontu českého i slovenského národa.
Končím a ešte raz privolávam:
Venujte vašu pozornosť hospodárskym záujmom tejto Československej
Siberie, ukojte jej žalúdkové požiadavky, nechajte nás Slovákov,
aby sme sa mohli kulturne, národne i hospodársky vyvíjať. Veď
my Slováci nechceme nič iného, než žiť a k tomu predsa máme právo.
Odvolajte policajný režim, zrušte diktatúru rakúskych byrokratov
a potom, vážení pánovia, nastane na Slovensku pokoj, svornosť
a láska, ktorá nebola nikdy tak potrebnou, ako dnes. (Výborně!
Potlesk.)
Místopředseda dr. Hruban
(zvoní): Dávám ještě slovo p. posl. Al. Křížovi.
Posl. Al. Kříž: Slavná sněmovno! Blížíme se k závěru rozpočtové debaty o rozpočtu na rok 1922. Já cítím k sobě trochu povinnosti, abych v prvé řadě, nežli přijdu k vlastnímu svému referátu, rozhlédl se po celé té veliké záplavě řečí, jichž slavná sněmovna v posledních dnech byla svědkem.
Ze všeho toho slovního materiálu, který zde byl v bezmála čtrnáctidenní debatě snesen, chtěl bych vyzvednouti v prvé řadě jeden fakt: Úroveň, na které rozpočtová debata se pohybovala, značně se lišila od toho, čeho jsme byli svědky v rozpočtové debatě loňského roku. Zdá se, že i strany stojící na nejkrajnější politické levici, chápou, že parlamentní tribuna zákonodárného sboru není místem pro vybíjení politických a nacionálních vášní, zdá se, že nejen strany, tvořící tak zv. vládní většinu, nýbrž také i strany oposice přestály dětské nemoci mladého našeho parlamentarismu a že vstupujeme vážně a důstojně vedenou debatou rozpočtovou do období positivní politické činnosti v tomto shromáždění.
V celé veliké debatě vyšlo příliš mnoho poznatků, z nichž centrální úřady republiky mnohých mohou užíti k nutnému zreformování a zlepšení státní administrativy. Není pochyby o tom, že mnohé u nás volá po nápravě. Slyšeli jsme zde odůvodněné stížnosti do hříšného přímo mrhání státními penězi v hospodářství jednotlivých ministerstev zejména v M. N. O., žaloby, pronesené nejen členy oposice, nýbrž také členy vládní většiny. Lituji, musíme-li zde prohlásiti, že odpověď jednoho z členů vlády nebyla taková, aby mou víru v důvodnost těchto žalob vyvrátila.
My, kteří stojíme na půdě této republiky, nesnesli bychom trvale, abychom sami musili zde zastávati úlohu veřejného žalobce na nepořádky ve státní správě, abychom zdě dělali to, co v podstatě jest úkolem oposičních stran.
Proto znovu a důrazně - a myslím, že jménem všech svých klubovních kolegů - prohlašuji na všechny adresy, kamž pronesené v debatě výtky byly mířeny, že jest nutno, aby silnou rukou byl zde zjednán pořádek. Pořádek důsledný a bezohledný, byť šlo o kohokoliv!
Při rozpočtové debatě jest nutno, zaznamenati ještě jedno velké plus proti loňskému roku. A sice ten fakt, že tento rozpočet nepředkládá nám již vláda úřednická, nýbrž vláda vzešlá z jednotné vůle největších stran politických, které pochopily, že zájem státu a celého našeho hospodářského života nezbytně volá po tom, aby nadále o osudu tohoto státu nerozhodovala byrokracie, representovaná úřednickou vládou, nýbrž skuteční, volení zástupcové lidu.
Pro nás socialisty jest tato skutečnost dokladem toho, že politické poměry u nás se do té míry konsolidovaly, že bude možno, abychom se v tomto zákonodárném sboru mohli dáti do positivní práce na poli hospodářském a sociálním a abychom své povinnosti k občanstvu plnili i tam, kde jde o řešení problému takového kulturního a právního dosahu, jako jest ku př. odluka církve od státu.
Proto také my, kteří jsme v této síni hlasateli socialismu tvořivého a kteří se stavíme proti každé negaci, tedy i proti negaci socialismu, hlásíme se ke společné práci se všemi, kteří v rámci tohoto státu chtějí pracovati k jakémukoliv zlepšení našeho života. My sociální demokraté prohlásili jsme již v loňské povšechné debatě rozpočtové, že chceme dáti státu i za předchozího byrokratického režimu vládního možnost žíti, a hlasovali jsme pro rozpočet. To neznamenalo, že bychom byli bývali spokojeni s celým režimem tehdejší vlády, který, jak známo, zanechal vládě nynější nepříliš příjemné dědictví.
Nynější vláda, jejíž jmenování bylo přijato od všech opravdu demokratických živlů republiky s jistým pocitem ulehčení, má veliký úkol, aby státní hospodářství, které trpí dosud všemi bolestmi poválečného života a všemi nedostatky, které jsou omluvitelné tam, kde se začínalo z ničeho, počalo pracovati k důsledné reorganisaci celého administrativního aparátu státu. V tom směru může jistě počítati na součinnost všech lidí dobré vůle.
Stát, který v posledních týdnech složil po tříleté své existenci generální zkoušku své způsobilosti, stát, který s tak jasným gestem dokončil definitivně svou dějinnou revoluci proti Habsburkům, stát, v jehož ústavě obsažena jsou věštecká slova, že "všecka moc pochází z lidu", ten stát jest i nám sociálním demokratům zárukou, že demokracie nezůstane zde jen platonickým pojmem politickým, nýbrž že vnikne hluboko do celého našeho hospodářského a sociálního zřízení a že provede demokracii v praksi. Má-li tak býti, musí mít vláda opravdu silnou vůli jít cestami, které byly naznačeny v exposé pana min. předsedy, jímž se představil této sněmovně.
Považuji za svou povinnost zde říci, že zejména pracující lid této republiky čeká od vlády i od nás konečné provedení starobního a invalidního pojištění. A chtěl bych při té příležitosti říci, že uzákonění tohoto sociálního požadavku nesmí být vykládáno jako dar nebo milost pracujícím vrstvám, naopak mám za to, že provedení zákona o starobním a invalidním pojištění jest čestným dluhem republiky vůči té třídě obyvatelstva, která 28. října 1918 stála v prvních řadách československé revoluce a bez níž osvobození národa bylo nemyslitelno.
My sociální demokraté, kteří chceme programové své zásady uplatňovati v rámci tohoto státu, jsme pevně přesvědčeni o tom, že politická koncentrace stran, která u nás vytvořila možnost parlamentní vlády lidu, neznamená odstranění třídních rozdílů v dnešní společnosti. Jsme přesvědčeni o tom, že tak jako dříve, i nyní i v budoucnu musíme sváděti s buržoasií a s kapitalismem vlastního národa i národů druhých boj o právo, o odstranění privilegií hospodářských, boj o moc, že tyto kruhy nevzdají se dobrovolně svých třídních výsad, kteréž vyvolávají ve společnosti třídní boj.
A proto v politické demokracii státního zřízení využíváme svých politických sil k tomu, aby demokratický stát nezůstal jen nástrojem v rukách buržoasie, která, jako vždy jindy, užívala by tohoto nástroje v prvé řadě na ochranu svých majetkových privilegií. Proto naše spoluúčast ve vládě znamená mezi jiným také snahu, aby politické a administrativní zřízení státu sloužilo také zájmům malého pracujícího lidu; víme, že zájmy těchto vrstev nezlepšily by se náhlým výbuchem sociální revoluce, že socialistický ráj nevytvoří silná slova, nýbrž tvrdá, nevděčná a často nepochopená práce. Věříme, že v denním příboji života a ideálů zvítězí na konec idea tvořivého konstruktivného socialismu a v definitivním vítězství svém že vytvoří pak nové řády společenské.
To je, řekl bych, základní linie našeho socialistického postupu v tomto státě. Budeme plnou silou své politické váhy pracovati k tomu, abychom krok za krokem pevně a důsledně doplňovali demokracii politickou demokracií hospodářskou. A poněvadž státní rozpočet je základem hospodářství státu, budeme pro tento rozpočet hlasovati. (Předsednictví se ujal předseda Tomášek.)
A nyní dovolte, abych v několika jen rysech zmínil se o problému, o němž s tohoto místa dosud nebylo hovořeno.
Před světovou válkou mnoho se mluvilo a psalo o t. zv. "jihočeské otázce". Považuji za svoji povinnost při projednávání státního rozpočtu naší mladé republiky jako zástupce jihočeské župy prohlásiti, že nová mapa Evropy a národní naše samostatnost jihočeský problém neodstranily, naopak, že ho prohloubily tím, že tisíce jihočeských stavebních a jiných dělníků, kteří s rozbřeskem jarního slunce rok co rok stěhovali se do Rakous a jinam, dnes v cizině zaměstnání nenalézají, a pokud ho nenalézají v sousední Rakouské republice, kde dříve bývali doma, jsou vydáni zde všem obtížím, které má dnešní cizina pro dělníka práci hledajícího, a nepřeháním, řeknu-li, že hospodářský a sociální problém jižních Čech je pro rozvoj a vývoj našeho hospodářského života ve státě tak důležitý, že na rybničnou rovinu budějovickou, na Vitorazsko, na Šumavu a Českomoravskou vysočinu musíme se dívati jako na druhé Slovensko naší republiky.
Jihočeský problém je otázkou, která dotýká se stejně Čechů jako Němců. Do ciziny za prací, za chlebem je zde stejně vyháněn český, jako německý dělník, otrokem Schwarzenberků, Buquoiů, Paarů a jiných byl a je stejně český, jako německý zemědělec a drvoštěp. Víte přece, že jihočeský člověk byl po celé, dlouhé desítky let rdousen dvojím jařmem, že zde vedle politického a hospodářského jařma Vídně existovalo zvláštní jařmo "jihočeského krále" nikde nepsané, ale privilegované, a že nebylo rozdílu a není rozdílu mezi jařmem potomků pánů pětilisté růže a jařmem potomků bělohorského vítěze. A nedivte se proto, že jihočeský člověk, český i německý, očekává od republiky v prvé řadě své hospodářské a sociální osvobození. Vláda musí zde nejen slovy, nýbrž i skutky dokázati, že má opravdu zájem na hospodářském povznesení tohoto chudého zanedbaného, ale pro republiku důležitého kraje.
Nelze už, pánové a dámy, připustiti v novém státě takovou hospodářskou politiku, která by znovu dopustila, abychom po jihočeských vodách posílali ročně do ciziny přes 500 tisíc m3 kmenového dřeva, a současně, aby nám z těchto krajů, kde toto dříví roste, utíkalo za chlebem do ciziny rok co rok 40 tisíc lidí. Tuto politiku hospodářského bankrotu mohlo dělati staré Rakousko, ale nemůže a nesmí je dělati Československá republika. Proto ne, poněvadž uvedený hospodářský režim měl za následek, že jihočeské okresy, jmenuji jen namátkou Kaplicko, Vltavo-Týnsko, Sušici, Kašperské Hory atd., se vylidňují, že počet obyvatelstva podle úředních výsledků sčítání lidu od let osmdesátých minulého století klesá, a poněvadž znám poměry, nepochybuji ani v nejmenším o tom, že také výsledky prvního sčítání lidu v republice smutnou tuto statistiku jen potvrdí.