Máme i u nás v Budějovicích velmi palčivou jednu otázku, jež nám ukazuje, jak se dodržuje vlastně onen slib, který byl dán v memoiru III v Paříži zástupcům Dohody stran kulturních, a sice také náboženských zájmů Němců. Nechci však tohoto případu šíře rozvinovati, protože jsem přesvědčen, že vyjde-li se spravedlivě a liberálně vstříc, bude tato náboženská otázka budějovická tak upravena, že pro obě strany, pro Čechy jako pro Němce, nadejde doba míru a bratrství v ohledu náboženském.
Řekl bych rád ještě několik málo slov o pozemkové reformě. Je to v jistém směru předem prováděná odluka církve od státu; pozemková reforma je dobrá, když však se statek parceluje, béřou-li se mu lesy, béře se mu také možnost plniti povinnosti patrona. Kdo pak převezme patronát? Ten si má převzíti lid! Jinými slovy znamená to odluku církve od státu podle zásady: "Co je tvé, to je mé, a co je mé, po tom ti nic není!"
Ježto má řečnická doba již uplynula,
položil bych ještě odpovědným činitelům této sněmovny důrazně
na srdce ono napomenutí, jež obsaženo je ve slovech, napsaných
na bráně bývalého císařského hradu ve Vídni: "Justitia fundamentum
regnorum", to jest "Spravedlnost je základem říší".
Praví se sice "království", avšak myslím, také republik.
Republiky bez spravedlnosti sřítí se jako domek z karet. Přál
bych si jen, aby tato slova napsána byla zlatými písmenami nade
všemi ministerstvy, nad sněmovnou, všude, kde jsou veřejné budovy,
nebo lépe řečeno, ne na kamenné desky, ne na kamenný dům, nýbrž
hluboko do srdce lidí. Bude-li tato zásada "Justitia fundamentum
regnorum" prováděna i v této republice, pak doufám, naplní
se netoliko zde, nýbrž také v celé Evropě také jiná slova svatého
písma: "Veritas et iustitia sibi obviam ierunt, iustitia
et pax osculatae sunt", to znamená: "Pravda a právo
se setkaly, spravedlnost a mír daly si bratrské políbení".
(Souhlas a potlesk na levici.)
Místopředseda dr. Hruban (zvoní):
Uděluji slovo dalšímu řečníku p. posl. Hanckovi.
Posl. Hancko: Slávna snemovňo! Prv ako bych k veci hovoril, za morálnu povinnosť držím z tohoto miesta reflektovať na nekvalifikovaný a pohoršujúci útok, ktorý bol spáchaný proti slovenskému národu článkom "Poznámky zo Slovenska" od K. Stránika v "Nár. Listech" z 12 novembra 1921. Pár úryvkov dovoľujeme si citovať. Máme to originálne číslo, ale chcejúc hneď po slovenský hovoriť, - citujem zo slovenského časopisu "Slovák", kde je sebrané. Tento pán dovolil si výlet z Prahy na Slovensko a chcel krásné obrázky namalovať a ukázať kulturnému svetu, jak krásné je to Slovensko. A prišli sme na to, že vlastne, keď mal maľovať krásné obrázky, urazil dušu slovenskú na toľko, že slzy vyronila a nenávisťou sa naplňuje. Tento pán vysadol v Žiline a hneď v tomto meste videl ľud so svojráznymi, udivenými, ale sprostými (stupidnými) tvárami. Potom sa zatúľal do Fačkova a svoje pozorovanie takto opisuje o Fačkove: "Dobytok vracia sa do dediny. Idú s ním pastieri, ktorým rovnaké zamestnanie rovnako modelovalo tvár." Chcel tým asi povedať, že tí pastieri mali takú tvár ako ten dobytok, s ktorým išli. "Priženú domov a idú si zapiť trpký deň. V krčme sa schodia ženy i mužovia. Potkal som so výnimečne so slovenským krčmárom, ale okrádať vedel ako žid, okrádať i ubohých, chudobných, hlúpych."
Z krčmy pošiel do dediny. Chcel videť zdnuky izbu. Postál na schodoch jedného domu. "V desnom dýme na prahu sa rozhúpalo strhané telo stareny, ktorá má asi ročné dieťa, rozhúpala a bojovne sa približovala, ako by ma chcela shodit so schodkov: "To tak, nosiť knižky pod pazuchou a nič nerobiť."
Potom ďalej to tvrdí, že len zaplatiť treba, a keď zaplatíte slovenskej žene, zmäkne ako tvaroh a ruky by vám láskou ľúbala.
Ďálej toto praví: "... ten ľud nepatrí do bieleho, nevtierave posvätného kroja - nosí kroj len sotrvačnosťov a niekedy pre zárobok. Prišla tridsaťročná žena, že mi ukáže starú izbu svojej matky. Nechápem tú ochotu. Ale jasní sa. Oblečie sa do sviatočného kroja a môžem ju odmaľovať, veď ju už dvaja maliari maľovali a potom jej zaplatili, dobre zaplatili. To posledné je hlavné. Ale ja svoľujem a vyberáme z truhly kroj. Strojí sa, potom sadne a stále hovorí. A čo oni, majú už "diovku", nejakú Čičmanku? Však keby ste tu boli dlhšie, to by ste sa neudržali a nechali by ste nám tu nejakého českého potomka. Dievčatá by vám pokoja nedaly. Potkal som dievča, sohlo sa: Dobré ráno. A kohože budete maľovať. Domy? A prečo nie ženy? Ja by sa tiež dala malovať. A iná žena za ňou volá: No a prečo by si sa nedala. A za sto zlatých aj nahá. Prikryješ si ju rukou a dáš sa maľovať nahá."
To je najväčší škandál tak písať! (Různé výkřiky.)
Keď už takto zhanobil starenu, ženu, pannu, šiel k bačom na salaš a tam opisuje: "... nakládli vatru a spievali monotónne piesne s harmonikou. Bolo to všetko velmi nízke proti vysokému nebu... Ležal som ako zmietajúci sa červik, po ktorom rojily sa roje blch, "špinaví bačovia spali ako zabití."
Z Trenčianskej prešiel do Zvolenskej. Hned v dedine v 5-6 rozbitých domoch videl bývať "prez sto ľudí". Pribehli k nemu ženy, deti, dievky "prosia a všetko by urobili za peniaze". Prijde k nemu cigánka a "vypravuje o ročnom dieťati, čo Čech spravil". "Jedno štvorročné decko malo umazaný noštek a okolo mu sedel celý chomáč múch."
Potom už šiel ten pán kreslič do Detvy a nakreslil následovný obrázek. Sú tam vraj chlapi, "vysokí, divokí, ako žrebce. Lúpia z bravúry, zabijajú v mene božom. V noci nesmie nikto vyjsť von, lebo by ho olúpili. Kristus je podľa nich zbojník, ktorý bol za to obesený. Žijú na kopcoch ako divoši a neposlúchajú nikoho."
Z Detvy K. Stráník pošiel do Báňskej Bystrice. Tu ho pustili do musea; študovať. V opise oplul všetko, čo tam videl. Podobne sa vodrel do ev. i kat. kostola. Opisuje dievčatá: "Pridu vážne, prežehnajú sa, sklonia hlavu a tak úprimne sa modlia. Tak ako to dovedú ich neosvietené dušičky. Ináč je celý život jednoduchý, vydá sa niekedy v 19 rokoch, bude mať 16 detí a na koniec bude sa drať ako starena s vyhublým telom, bezzubými ústy a ohromným bruchom."
A na koniec ešte toto hovorí: "Tady na Slovensku je to smutek, jakoby nad tím, že jest těžký, bezúčelný život, který již si nedovedou zkrásnět, poněvadž něco, co bylo, už není, už umrelo."
Veľactená snemovno! Takto o nás v histórii nedovolili si ešte písať ani naši nepriatelia, ktorí otvorene boli našimi nepriateľmi, Maďari; švédský, francouzský a anglický a ktorýkoľvek národ, každý chvalitebne písal o nás, o našej budúcnosti, o naších krásach, o našej zdravej životaschopnosti; tím viace nás bolí urážka od syna toho národa, ktorý sa bratským menuje. Ovšem národ český za takýchto synov nie je zodpovedným, ale je to, žiaľ bohu, že takýmito činy zasievajú nenávisť, ktorá sa vykoreniť ťažko dá.
Ohradzujeme sa menom našich súkmeňovcov čo najrozhodnejšie proti tomuto hanopisu a vyslovujeme veľké počudovanie a poľutovanie hlboko uraženým slovenským povedomím nad tým, že tak vážny časopis ako "Národní Listy" tomuto článku miesto daly. Najviac nás bolí ale to, že sa nenašiel český časopis, ktorý by na tento útok dôstojnú odpoveď bol dal. Niet potom čudu, že po takýchto nekvalifikovaných výrokoch nerastie, ale ubýva láska voči Čechom na Slovensku. Toto číslo odložíme do pamätníka a budeme sledovať, stane-li sa so strany českej náprava, aby sa v budúcnosti takéto veci na Slovensku nerobily, aby takto kresliči slovenské pomery nemaľovaly.
Byvše rečníkom ustanoveným ku kultúrnemu ressortu adressujem moju reč práve k representantovi tohoto resortu a dovoľujem si ho v záujme, žiadúcej, palčivej nápravy na následovné nedostatky upozorniť: Veľmi by bolo žiaducno, keby sa v tomto parlamente ujal zvyk, že by páni ministri, keď sa o jich resortoch rozpráva, a vôbec vláda počula argumenty, ktoré sú vážne prednesené, lebo, pánovia moji, jestliže v našom parlamente vážne prednesené argumenty účinku nemajú, potom tento snem sa nemôže menovať snemom demokratickým, nemôže representovať tú tak zvanú ľudovládu, tento snem utratí na jeho morálnych hodnotách, utratí na auktorite, ktorú si ovšem všetcia úpenlive žiadať musíme, lebo ináč zbytočne by nám bolo rečniť a zbytočné by bolo tu vážne reči a argumenty povedať.
Pán minister školstva 7. novembra v rozpočtovom výboru referoval o stave národného školstva na Slovensku. Oznámil chystané reformy, medzi iným aj o vyučovaní mravouky, varoval pred zneužívaním školy politickými stranmi a agitačnými prúdy akéhokoľvek smeru náboženského. Ja sa ho z tohoto miesta úctive pýtam, ako to zamýšla vlastne zaviesť tú reformu mravouky, či snaď chce nás blažiť s tou samospasitelnou laickou bezvereckou a vylúčiť chce náboženskú mravouku zo škôl? Nakoľko by to maľ v úmyslu, dôtklivo ho varujeme; lepšie je nechať túto chúlostivú otázku v pokoji, lebo vieme, že ona v našom verejnom živote dosiaľ mnoho a mnoho zlého natropila, ktorému by sme sa boli mohli vyhnúť. (Místopředseda inž. Botto převzal předsednictví.) S jej zavedením zapríčinil by vzplanutie povážlivého kultúrného boja - a ačpráve pán minister varuje pred zneužívaním školy vlastne on by bol pôvodcom zneužitia a znepokojovania školy, poštval by ju, jej žiactvo, rodičov a širokú verejnosť, ktorý luksus si my na žiadny pád nemôžeme dovoliť.
Upozorňujem ho, že vylučovanie nábožensko-mravnej výchovy by bolo nešťastím, keď vieme, že náboženstvo štáty ešte nikedy neoslabilo ani nepovalilo - ale vždy len upevnilo, že je ono vo štátoch od pamäti sveta najštátotvornejším elementom, a na ktorého pomoc sme práve dnes nanajvýš utisknutý, keďže nemravnosť a demoralisácia práve pre oslabnutie náboženského života v našej verejnosti najviac zúri.
Je to čudné, že u nás, kde si štát ešte len teraz budujeme, túto najväčšiu morálnu oporu, silu mnohí odkopávajú od seba, veď staré mohútné ríše ako Anglia, Belgia, Itália, Holandsko, Nemecko, Spojené štáty atd. pridržujú sa náboženstva.
V Anglii, v Holandsku, Nemecku, Belgii štát sám vydržiava slobodné náboženské školy - len u nás niektoré nerozmyslené, revolučnou náladou rozhriaté modzgy zuria proti kresťanskej výchove.
Anglický, americký snem kresťanským znamením, s modlitbou zahajujú. Predseda spojených štátov odzbrojovaciu konferenciu vo Washingtone touže modlitbou zahájil. Pre čo že tam neprotestoval zástupca našej republiky proti tomu, len doma sa proti nej zúri a štve. Lloyd George vo svojej reči tiež vzpomenul, že sa modlí za zdar konferencie. Prečo neprotestoval náš p. zástupca proti výroku polského ministra v čas pojednávania - ktorý medzi iným zdôraznil a upozornil nás, že oni kráčajú smerom kresťanskej kultúry, ktorú od Ríma dostali. Ale u nás sa zúri proti Rímu, proti tomu, ktorému celý svet za svoju kultúru ďakuje.
Výsledky laického, protikatolického kultu kompromitujú náš celý štát pred cudzozemskom. Aké renomé sme si získali s tým, keď pri policajnej assistencii v posmech uvádzali dňa 20. septembra v Lucerne Betlehem a panu Mariu. Pri predstavení dňa 20. septembra mluvil Karol Hašler o tom, že na Slovensku panuje čierná internacionála a v ďalšom posmešne mluvil o Betleme a panne Marii a pri tomže predstavení prevádzal Vlastimil Burian svätenie práporov rôznych organisácií a chcejúc predviesť svätenie práporu čiernej organisácie, dal si najprv zahráť "do nebe volajúcu pieseň": "Tisíckrát pozdravujeme Tebe".
Škoda ale o tom ďalej mluviť. Ale to, prosím, pekne to dodeláte, že to nikdy nepovede na pravú cestu, akou by to malo isť. Protináboženský český smer je ten, ktorý prepasť kope medzi Slovákmi a Čechmi a rodí nenávisť a hatí vnútornú konsolidáciu, čím sa štát nesmierne oslabuje. Pobúrená je týmto celá verejnosť, zapríčinený je kultúrny boj, veď v augustu ľud v Čechách, Morave a Slezsku na 1100 ľudových shromáždeních protestoval proti zlaicizovaniu školy, žiadajúc slobodnú náboženskú školu v republike.
Žiadame si svobodnú náboženskú školu v republike. U nás sa na zlaicisovanie škôl pracuje, tedy na tom, čo onoho času vo Francii uskutočnili. Aké to malo následky a ako to dopadlo tam, o tom poučila nás historia, poučil nás pravý život. Minister vyučovania vo Francii podal na dotaz posl. Poitor Duplessy o ubohosti štátnych laických škôl - za ktorými mnohí tak bažia v našej republike, a myslia, že nimi hneď bude spasený národ - tento výkaz: Bezvereckých laických škôl, majúcich menej ako 5 žiakov, je vo Francii 1047. Bezvereckých laických škôl majúcich od 5-10 žiakov 2522. Voči tomu pozrime, kde a aké výsledky má toto zlaicisovanie francúzských škôl. Myslelo sa, že toto zlaicisovanie katolícku cirkev zavraždí, náboženskú školu úplne znemožní a znivočí. Naproti tomu život ale dokázal, čo je zdravé. Katolíckych škôl dnes vo Francii je 12.000, medzi tým 3000 chlapeckých a vôbec všetky majú 1 milion žiakov a 29.000 učiteľov. Ovšem čo následuje teraz. To učiteľstvo, ktoré tam kedysi zúrilo a búrilo proti náboženskej škole, dnes má existenciu ohroženú a dovoláva sa štátu a kapacituje poslancov, že by nedovolili, aby z týchto štátnych škôl mohlo so prestupovať do náboženských svobodných francúzských škôl. A môžu to zahaťiť? Nemôžu, veľactená snemovňo, zdravý prúd života je ten, ktorý nutí rodičov, aby svoje dieťa zabezpečili, lebo trebas je rodič nevercom, predsa dbá o svoje dieťa a cíti, že nebude dobré, aby i ono bolo za neverca vychované. Tedy zlaicisovanie štátnych škôl francúzskych vo Francii zapríčinilo ich krach a to chcú u nás prijať teraz, keď majú príklad nezdaru a bezúčelnosti vo Francii. Ja myslím, že my malučké nevyvinuté dieťa, mladý štát, musíme sa od starej Francie dobre učiť, aby sme vedeli, po akých cestách máme chodiť. Pre nove utvorený štát myslím, že lepšie bude získať cirkev katolíckú a nie do nej kopať. Podpory cirkev katolická, myslím, je iste hodnejšia, ako všetky tie prázdné fráse laického morálu a už neviem, akej kultúry. A preto nábožensko-mravná výchova u nás nezmizne a Čechovia sa presvedčia, že i zde sa lepšie zakorení, ako je teraz zakorenená. Čo znamená cirkevná náboženská škola pre Slováka, my dobre vieme. Táto škola bola jedinou útulňou, jediným hradom slovenskej myšlienky, táto škola vypestovala svojráz Slovenska, táto škola vypestovala mentalitu slovenskú, ktorá pri všech námahách protivných udržala národ v porobe tisícročnej, spôsobila, že národ slovenský nezahynul. Ano, slovenský národ to veľmi dobre vie, že nikde nemal opory, jedine v modliacej knížke, jedine v náboženskej cirkevnej škole a dostával ju s kazatelni a tieto tri veci si ten Slovák veľmi dobre vie šetriť a v uctivosti držať a marné sú všetky útoky, ktoré by túto úctu zrušiť chcely. Hanba a potupa padne pred historiou na tých, a zvlášte Slovákov, ktorí pre osobný politický zisk alebo z osobných stranických predpokladov, za cieľom uplatnenia sa v republike, falošne informujú Prahu a svoj slovenský národ pokusujú sa zbaviť jeho starej mentality. Školstvo na Slovensku musí byť citom, smýšľaním, zvykom, tedy povahe národa odpovedajúce, usporiadané. Škola slovenská musí byť organisovaná rydze slovensky, to jest slovensky a kresťansky.
Keby pán minister takto bol nabádal vo svojom referáte, bol by si získal uznanie slovenského národa v tom smysle, že svoje chyby, ktoré čo minister s plnou mocou spáchal, chce napraviť. Takto ale zas rozosial neistotu a nespokojenosť a vyvolal našu napjatú pozornosť a ostražitosť vôči jeho pôsobeniu, čímž prinútil nás stať do pohotovosti prípadného kultúrneho boja. Keby pán minister ako minister s plnou mocou bol vydal nariadenie po prevrate, že na Slovensku povaha slovenská, city, zvyky, smýšlanie musia sa šetriť, neboli by sa Češi dopustili takých prechmatov, ktorých si ináč dovolili, vidiac, že sa to práve z vládnych strán schvaľuje. Následky sú tie, prosím, že tam rozbíjate národ vo dve strany: na tých, ktorí ho v jeho citoch štvú a na tých, ktorí sa tomu bránia a bráni sa tomu iste väčšina, a to je národ sám. Ja dovoľujem si z toho miesta zdôrazniť čo najvážnejšie, nehľadiac na Československú republiku, ale na celý kultúrny svet: My sme k tomu ešte príliš mladý a malý štát, aby sme mohli dávať smer celému svetu, ale dokiaľ vládny systém v tejto republike otvorene neprikloní sa ku kresťanskému svetovému názoru, alebo mu aspoň neprestane prekážať, marne budeme volať po konsolidácii a zvlášte na Slovensku, kde preto v stálom bratrskom boji môžeme stáť a kde sa z toho toľko nenávisti namnožilo proti Čechom.
Toto uvádzam kormidelníkom štátu do vážnej pozornosti. Keby miesto referátu o zavedení mravouky laickej bol pán minister energicky, čo Slovák, ktorý slovenské pomery dobre zná, upozornil verejnosť radšej na to, že dosavadného smeru musíme zanechať, bol by republike iste viacej poslúžil a bol by prepustil a prerezal aspoň jeden vred, ktorý je nenávisťou a nespokojnosťou plný. Mal pán minister radšie o tom referovať, že chce nasýtiť, ošatiť a okúriť hladom umierajúcich učiteľov a pensistov i vdovy a ich sirôtky. Kulturnou hanbou je to pre náš štát, že ešte v dnešných dňoch s 50, 80, 100, 120 až 160 korunami mesiačne musia žiť ľudia, ktorí sú práce neschopní. Rieká sa, že vraj pensijný fond je dosiaľ v Maďárii a dokiaľ sme to vraj neprejednali, do tých čias táto otázka nemôže byť riešená.
Ja sa pýtam, slávna snemovňo, vlády našej, že keď pensijný fond, ja myslím pre českých učiteľov, je zo štátnej pokladny hradený, prečo nebolo toto hradené i na krytie pensijných pôžitkov slovenských učiteľov? A ja sa pýtam: na čo že my platíme na zemských učiteľov, ktorí nemajú pensijného fondu.... (Výkřik: - Na konfesijní školy!) Prosím, na pensistov neráčite platiť!? Ja sa pýtam, kde je ten humanismus, demokratismus, ta láska, na ktorú sa tak často odvolávame?
Ja sa pýtam, kde je to napísané, či za 5-10 rokov sa táto otázka vyrieší? A do toho času "môžu čakať", aby každý dostal, čo mu patrí, pensista, slovenský učiteľ a úradník, aby môhol existenciu svoju a život uhájiť?!
Predčítam len niekoľko tých dopisov, na ktorých je 10-15 podpisov.
Z Trnavy nám posielajú: - je ich celý rad tých hladových - "My nevýslovnou biedou zmorení, ba doslovne hladujúci, otrhaní, bosí, pensionovaní cirkevní učitelia s tou poníženou prosbou sa utiekame k veľaváženému pánu vyslancovi, abyste sa nás zaujali v tomto zúfalom položení." (Různé výkřiky.)
Dosvedčujem, že ešte dnes, starí, práce neschopní učitelia polobosí chodia po dobrých ľudoch žobrať na úkor slovenskej kultúry. Tu nám píšu z Báňskej Štiavnice: "My starí chodíme drevo rúbať a kosiť, aby sme sa aspoň ako žobráci mohli u ľudí najesť, lebo v tom veku robotník nemôže veľa žiadať za jeho prácu."
Ale za zbytečné držím toto ďalej čítať a citovať, týmto pensistom pomôct treba okamžite. Ja úpenlivo prosím pána ministra, aby na každý pád našiel spôsob a postaral sa o to, aby títo ľudia aspoň týždňom pred vianocami rýchlu pomoc dostali, kým tieto veci budú tu riešené, pričom aby bola zachovaná plná rovnoprávnosť na celej čiare.
Pôjdeme ďalej. Pán minister zapomenul vo svojom rozpočte positivne referovať o tom, zdali je naklonený konečne k úprave platov neštátnych učiteľov, ktorých je na Slovensku asi 75-80% a konečne túto úpravu pred snemovňu predložiť, totiž uzákoniť. Pán minister Habrman nám sľuboval, odkládal, a konečne na to sme prišli, že to vlastne bol trükk. Trükk spočíval v tom, aby neštátni učitelia boli znechutení, aby sa hlásili do štátnych škôl alebo aby žiadali resoluciou soštátnenie svých škôl. Československá republika neprevzala len práva, ale i povinnosti zákonom zabezpečené. Vo štáte musí byť rovnoprávnosť, práva musia byť ctené. Bolo rečené, že na Slovensku platia stávajúce staré zákony, dokiaľ nebudú nové zavedené. Odkladá sa stále úprava platov učiteľov, ichž počítam 75% v učiteľskom sbore a tým sa vlastne hubí celé školstvo na Slovensku. Konečne v červnu 1920 našli akýsi spôsob, že im dajú akúsi mimoriadnú drahotnú výpomoc a ovšem tehdy zabezpečili platovú rovnosť tak, ak majú štátni učitelia. Tážem sa, je to riešenie, takúto korporáciu v neistote držať? A vlastne aké deti títo učitelia vyučujú? Snaď vyučujú maďarské deti? A keď ich vyučujú, snaď ich dnes vyučujú pre cudzí štát a či pre československú republiku? Ja zde Maďarov zastávať nebudem, ale to môžem poznamenať, jestliže títo učitelia pracujú pre tento štát, že majú nárok tiež na taký plat, ako má každý druhý český, nemecký a slovenský učiteľ. A štát má moc dozierať a pôžitky toho, kto nekoná svojú povinnosť, okamžite zastaviť. Prosím pána ministra, aby bdel nad tým, aby táto úprava sa konečne stala, lebo blíži sa 1. leden, kedy mimoriadna výpomoc je splatna, učiteľstvo je nespokojné na celej čiare a dotazuje sa, aká bude budúcnosť po Novom roku. Myslím, že na toľko sme už dospeli v našom mladom štáte, že právny poriadok zabezpečeny byť musí. Starí učitelia učia dnes 46, 48 až 50 rokov na Slovensku len preto, že nie je prevedená platová úprava, že nemôžu isť do pensie. Pýtam sa, pánia, ktorí ste pedagogovia, vás ktorí nie ste pedagogovia, ak môžu títo už klesajúci starci vyučovať? A tážem sa ďalej, ak možno právne pokračovať voči učiteľom, voči ktorým nemáme ešte postavené práva a povinnosti štátu? Veď to je ten zmätok na Slovensku. Starým týmto učiteľom treba aj roky pred 1893 započítať!
Veľký zmätok zapríčiňuje vo školstve na Slovensku, že bez disciplinárneho vyšetrovania odstraňujú, suspendujú a posielajú do pensie ľudí, ako zde mám jeden prípad v zemplinskej župe. Aby sa snáď nerieklo, že je to obec ľuďácka, kde sa to stalo, podotýkam, je to obec čiste agrárna. (Hluk. Různé výkřiky.) Prosím, tu to mám (ukazuje listinu), sú tam 102 podpisy agrárníkov. Prosím, tam jeden učiteľ mal 4 nepriateľov v obci. Najednú prijde oznámenie škôldozorca, neviem vlastne aké, len to viem, že štyri nepriatelia si ho žádali odstrániť. (Posl. Hlinka: To sú asi socialisti!) Nech je to ktokoľvek. Prosím, na to prijde prípis zo školského referátu ke školskému inšpektorovi, v ňomž stojí: "Na základe prípisu školského referátu dávam Vám na známosť... (Hluk. Předseda zvoní.), že môžete si hľadať inú stanicu." Ráčte počuť, pánovia, aký je to systém! "Dávam Vám na známosť," píše inšpektor učiteľovi, "že môžete si hľadať inú stanicu, kde byste môhol byť vyvolený, alebo si podajte žiadosť do pensie. Svoje rozhodnutie nám čím skorej oznámte." Na to, prosím, celá obec je rozhorčená a prekvapená, ak je to možné, aby učiteľ, ktorý v obci 36 rokov učinkoval a ktorý nechce do pensie, bol v tejto obci neschopný učinkovať, ale v druhej obci aby bol schopný. Poneváč ale učiteľ neodišiel, školná stolica a celá obec dala prosbu, aby im ho ponechali - tu sú prosím všetky podpisy - školský referát rozhodnul takto: Prosím, tu je výsledok (ukazuje listinu), - abych to nemusel celé čítať, rieknem zkrátka: Poneváč učiteľ neodešiel z obce, boly mu 1. novembrom proste zastavené všetky pôžitky. (Různé výkřiky.) To je, prosím pekne, Demeter Puha, rímsko-katolícky učiteľ v Nacíne Nové Vsi. Ja som poslal prípis menom zemského učiteľského spolku, organisácie všetky bez rozdielu sa ho ujaly, lebo ho dobre znajú osobne, je to starý učiteľ, bol tiež u mňa, mluví stredňou slovenčinou, čož mňa samého veľmi prekvapilo, - a taký osud ho stihol. (Hlas: A je agrárník či ľudovec?) Já neviem.
Pokračujme ďalej. Na Slovensku je tento zvyk: Máme tam učiteľov, ktorí sú na jedno- alebo dvojtriednej škole. Títo učitelia sú tiež správcami svojej školy. Ale keď učiteľ spravuje troj- alebo štyrtriednu školu, dostane za to správcovský honorár. Ale učitelom na jedno- alebo dvojtriednej škole, ako by nekonali žiadnej práce, tým ho neplatia. Pane ministre dr. Šrobáre, prosil bych Vás veľmi a doporučoval bych Vašej pozornosti, že dnes byť správcom na jedno- lebo dvojtriednej škole znamená práve takú byrokratickú prácu konať, ako na škole viactriednej. Títo učitelia ju tiež konajú. Po prevrate mysleli sme, že dosiahneme viac výhod v oslobodenej vlasti, ale naraz, čo sa stalo? Chudiaci učiteľia, ktorí pred tým za maďarskej vlády.... (Různé výkřiky.)
Pána ministra upozorňujem, že bolo prvým krokom platy neupravovať, pensistom nič nedávať, ale jedno, čo mali zabezpečené od maďarskej vlády a čo by veľmi potrebovali a čo by veľmi vhodne sa mohlo použíť je, aby slovenskí učitelia mohli i českú zem poznať, to, čo mali, im odňali, cestovné legitimácie. To bol prvý krok! Malučké to právo im odňali.
Tí Slováci, ktorí nemali prístupu ku slovenskej kultúre, nemohli orientácie dostať, slavjanskou, nemohli vôbec českých, moravských a slezských zemí vidieť, vy im odnímate legitimácie, keď je potreba, aby oni častejšie mohli navštevovať zeme a s nimi sa oboznámiť, trochu ich poznať a slovanského ducha do seba nasáknuť. Ja to zdôrazňujem ako episódku, ktorá sa sem velice hodí. (Čujme!)
Zaplňovali pod rukou vôbec všetky učiteľské stanice na Slovensku. Súbeh, to bolo čosi takého, o ktorom ani snívať nemôhol človek. Na ráz sa zbadal, keď snaď by mal nárok na lepšiu nejakú staničku, už tam bol druhý, ale čo je zvláštneho, že sa pri tomto zaplňovaní staníc - ja neviem z akej príčiny - zvlášte katolíkom veľmi zle darilo. Kde bolo čo lepšieho, dostali všetci iní tí druhí a katolík, ten bol aksi odstrčený a bolo mu rečené, že bude súbeh ešte vypísaný.
Pri slovenských školách aspoň, ako mi je známe, málo správcov menovali. Do mest za správca sa dostane v prvom rade Čech. Ja neviem, či bol súbeh v Česku vypísaný, ale je isté, že do lepších miest prišli vždy bratia Češi.
Ovšem systém bol ten, že tak zv. pokrokárom, veď my to už dobre rozumieme a vieme, čo je to ten pokrokár, vieme, že je to len malý švindlík. Kto si vypne u nás sokolský odznak, tomu se ihned odpúšťajú všetky hriechy, ale positívnym kresťanským učiteľom sa to nikde nedarí.
Ja bych prosil tiež, pána ministra, poneváč sa vždy o tom mluví, že učiteľské a profesorské stanice nie sú ešte definitívne zaplnené na Slovensku, aby na všetky stanice, akékoľvek na Slovensku sú, vypísaný bol súbeh, lebo ináč Slovák tam nemôže svoje právo uplatniť. A pri tom bych to zdôrazňoval, poneváč, ako to Slovák uprímne povie, keď je to slovenská vlasť, aby tu Slováci mali prednosť. Nechte im tedy dať prednosť a mnoho nespokojnosti, zloby a nenávisti odstránime zo Slovenska, keď takto budeme riešiť tieto otázky.
Učiteľa treba osvobodiť od dlhodobej presenčnej vojenskej služby. Pánovia, mám zkusenosť, že mladí učitelia narukovali, nechali školu, tak deti zostaly na osud, takže rodičia nevedeli si rady, hľadali učiteľa, ale kde ho naisť? Schádza nám dľa môjho zdania ešte hodne učiteľov a mimo toho máme školy, kde na jedného učiteľa pripadá, jak pán minister zná slovenské pomery, niekde 120-160, ano i 180 detí. Máme mnoho obcí, kde vôbec škôl ešte nemajú. Tak bych prosil, aby vláda Československej republiky doniesla na oltár tejto vlasti onú obeť, ktorú vlastne tá chudoba si žiada od štátu, aby učitelia neslúžili dlhú dobu presenčnej služby, ale aby to bolo tak, ako za Rakúska, ktoré predsa bolo militaristické, kde boli na vojne púhe 2 mesiace a vycvičili sa za túto kratšiu dobu. Myslím, že v našej republike je to celkom jedna vec, keď učitelia nemusejú tú dlhú dobu presenčnú konať.
Ďalej je zde jedna veľká chyba, že učitelia pre presenčnú vojenskú slúžbu nemôžu skladať zkúšku dospelosti. Zde by bolo dobre, keby bola im daná výhoda, aby sa im presenčná vojenská služba odložila až na dobu po nabytí diplomu spôsobilosti. V Maďarsku bolo to tak, jakmile učiteľ dostal učiteľský diplom, bol vskutku definitívny a nemusel už zkúšku uspôsobilosti skladať, poneváč ju skladal hned v učitelskej prípravovni. Ale zde máme zákony, že každý učiteľ složí napred zkúšku dospelosti a potom delá 2 roky praksu a potom teprv vykonáva zkúšku uspôsobilosti. Je tedy žiaducím, aby títo učitelia neboli hneď povolávaní k vykonávaní vojenskej služby, ale aby mohli slúžiť ako učitelia, mohli sa zdokonalovať a složiť potom zkúšku uzpôsobilosti a potom by môhli byť zavolaný - keď zkúšku uspôsobilosti složili - k vojenskej službe.