Prosím, pánovia, ja som vlastne oslobodený od ďalšej roči, chcel som len upozorniť na slova, ktoré včera povedal váš predseda pán Šrámek, aby sa všetky strany chránily za všetkých možných okolností každého možného teroru. (Výborně!) I vy iste tu máte príležitosť videť, že ostatní ani slovíčkom sa nemiešali do reči vašeho rečníka, a vy, keď chcem svoje zkúsenosti predniesť, už chcete terorizovať. Páni, držte sa reči vašeho vlastného predsedu, aby sme nemuseli poukazovať na to, že reči predsedove sú inakšie a skutky vaše zase iné.
Ohlasujem menom strany, že slovenská
národná roľnická strana, poťažmo republikánska strana československého
venkova osvedčenie pána ministra N. O. bere na vedomie. (Výborně!
Potlesk. Hluk. Odpor.)
Místopředseda inž. Botto
(zvoní): Slovo udeľujem ďalšiemu rečníkovi pánu posl. Hrušovskému.
Posl. Hrušovský: Veľactená snemovňa! Rečník ľudovej strany začal tým, že vlastne tu by mali byť slovenskí stenografovia a poukázal na to ako na špeciálnu krivdu, ktorá sa deje Slovákom. Nenie mojou povinnosťou tu hájiť predstavenstvo Národneho shromaždenia a jeho úrad, ale len toľko som chcel podotknúť, že v školách našich za maďarského režimu sa ani slovenskej reči nevyučovalo, ani literatúre, nieto stenografii. A iste, že i medzi poslancami na Slovensku zvolenými sú mnohí, ktorí nevedia ani správne slovenský pravopis. (Hlas: V ktorej strane?) V našej strane nie! (Hlas: U nás tiež nie! Hluk. Výkřiky.) V tom súhlasím s rečníkom ľudovej strany, že účasť vojska na politických zápasoch je nielen nepotrebná, lež i škodlivá. To zlo, ktoré z takých účastí vyplýva najlepšie dokazuje udalosť námestovská, ale tu nesprávne vytýkal rečník ľudovej strany, že druhé strany agitovaly na pr. pri voľbách vo vojsku a ľudová strana nie. Robila to i ľudová strana na svojich shromáždeniach, kde hlásala: Budete-li, vojaci, hlasovať pre nás, pôjdete domov! (Odporu ľudové strany.)
Ja som bol v Trenčíne na ľudovom shromaždení vašom, a tam sa agitovalo i vo vojsku. (Odpor.) Vy ste snáď tam nebol, pane kolego, ale druhí vaši stranníci tam boli a agitovali i medzi vojskom. Inak sa námestovske udalosti našej strany netýkajú, práve, že tam privržencov nemáme. Budem reagovať len na to, čo tu pred niesli jednotliví rečníci, informacií z miesta samého nemám. Som si istý, že keďby tí, ktorí na námestovskom shromaždení rečnili, nerobili to tak, ako dnes pán posl. Juriga, bol by pokoj a k týmto veciam by nedošlo. Kolega Labay s istou hrdosťou spomenul: "Ano, ja som bol ten, ktorý povedal: čušte vy rakušáci!" Tedy povážte, čo to značí pre českého vojaka "rakušák". (Hlas: A pre nás maďarón!)
On je dobrý na ochranu Slovenska, pravda, ale ináče by ste ho nechceli znať! Ten vojak alebo ten legionár, ktorý prešiel z rakúskej armády za frontu, aby vydobyl slobodu československému národu, tomu ubožiakovi hodíte v tvár, že je rakušák. (Hlas: Tam neboli legionári!) I český vojak, ktorý šiel na maďarskoboľševickú frontu, a za Slovensko krvácal, musel sa cítiť urazeným. Ale práve preto, že toto priznal pán kol. Labay, že on to bol, ktorý túto urážku povedel českému vojsku, je smutné, že ľudová strana vyslala práve jeho, aby rečnil. Lebo je istý systém v tom že nielen z ľudovej strany, ale i zo strany komunistickej, ktoré zavinily, že tiekla krv, prichodia sem s gestom žalobníka. Pán kolega L a b a y spomenul tiež, že je treba účasť vojska pri náboženských výkonoch. (Posl. dr. Juriga: Aby pán Boh republike požehnal!) Náboženstvo je u vás pánovia, politickým prostriedkom, a vy ho zneužíváte pri všetkých vašich straníckych akciách! Rozumie sa samo sebou, že by sme nemohli na to pristúpiť a rozhodne by sme sa proti tomu postavili, aby váš politický prostriedok bol vznesený ešte i do vojska.
Odpoveď pána ministra Národnej
obrany strana naša prijíma. (Potlesk. Odpor.)
Místopředseda inž. Botto
(zvoní): Udeľujem slovo ďalšiemu rečníkovi pánu posl. dr.
Markovičovi.
Posl. dr. Markovič: Ctená snemovňa! Iste, že celá snemovňa je jednotná v tom, že prejavuje úprimnú ľútosť nad prípadom, ktorý si vyžiadal v obeť dva ľudské životy otcov rodín, otcov chudobných rodín. (Tak jest!)
Ďalej je isté, že celá snemovňa súhlasí v tom, že nie je žiadúce, že je odsúdenia hodné, keď vojsko, a menovite vojsko aktívne slúžiace a ozbrojené, zúčastní sa verejných politických prejavov strán, a to ani nie ako pasívné poslucháčstvo, ale keď do verejného shromaždenia zasiahne aktívnym spôsobom. Ale nesúdi objektívne môj predrečník, pán kolega Labay, keď robí výtku bývalej vláde, ako by sa nebola starala, aby vojsko od takého zasahovania do verejných politických prejavov bolo odradzované.
Pripadnul práve mne, ako bývalému ministrovi N. O. úkol, že snaď jediným mojim verejným prejavom, ktorý za krátku dobu svojho uradovania som mal priležitosť urobiť, bol armádny rozkaz, ktorým vyzval som celé vojsko, aby sa vystríhalo prejavov pri schôdzach politických strán. (Hlas: To po voľbách, pred voľbami ste ích nevyzýval!) Pred voľbami som tohoto rozkazu dať nemohol, nebol som vtedy ministrom! Vyzval som vojsko, aby sa všemožne zdržovalo účasti na verejných politických prejavoch, a vyslovil som svoje odsúdenie a poľutovanie nad prípadmi, ktoré sa pred vydaním tohoto armádneho rozkazu v tomto smere staly. Tento armádny rozkaz nebol len osobným prejavom môjho názoru, ale môžem potvrdiť, že sa dial za súhlasu celej vtedajšej vlády, ba že sa dial za súhlasu hlavy tohoto štátu.
Ctená snemovňa! Že podobnou tendenciou bola vedená i odpoveď pána ministra N. O., o tom iste tiež nebude medzi nami pochybnosti, a my musíme konštatovať špeciálne k tejto odpovedi, že sa snaží líčiť udalosti tak objektívne, že iste takej objektivnosti za starých časov neboli sme navyknutí. V tejto objektivnosti vidíme snahu po náprave v správe nášho štátu, menovite pokiaľ ide tiež o výkony vojska a o kontrolné právo snemovne nad výkonmi vojska ako jedného odvetvia štátnej správy. Musíme konštatovať, že minister N. O. vo svojej odpovedi iste našiel dostatočných slov ku kvalifikácii toho, čoho sa v tomto prípade vojsko dopustilo a jeho odpoveď v tomto smere, myslím, že môže všetkých uspokojiť.
Ctená snemovňa! Dnes, keď už na tom, čo sa stalo, nemožno nič meniť a keď je jasná tendencia odpovedných činiteľov priviesť vojsko k tomu, aby do politických udalostí a do sporov politických strán nezasahovalo, priviesť ho k tomu, aby ako vojsko sa vôbec do politických prejavov a politických sporov strán nemiešalo, chcel by som upozorniť na záverečné slová ministrovej odpovedi.
Chcel by som upozorniť, ctená snemovňa, na to, aby na vojsku sa nežiadalo, aby v tom okamžiku, keď sa oblečie do vojenského kroja, stalo sa čistým aparátom, aby zmizly z neho všetky ľudské city a vášne, všetky ľudské sympatie a antipatie, a na druhej strane, aby i politické strany dbaly o to, aby vo vojsku neukázneným štvaním vášne vzbudzované neboly.
Ctená snemovňa! V tomto ohľade
musíme urobiť vážny apel špeciálne na niektorych, zdôrazňujem
niektorych príslušníkov slovenskej ľudovej strany. Keby rečníci
slovenskej ľudovej strany hovorili o vojsku, o našej republike,
o vadách a nedostatkoch, ktoré sú v našej verejnej správe vôbec
a na Slovensku zvlášte, takým tónom a takým spôsobom, ako hovoril
dnes pán posl. Labay, vtedy, ctená snemovňa, by námestovských
prípadov nebolo. (Tak jest!) Nebolo by ani prípadov šaštínských,
nebolo by ani prípadu v Pruskom. (Hlas: Biť sa nedáme!) Čo
vidíme, ctená snemovňa? Vidíme, že je to zvláštna hra okolností,
že podobné výjavy nezbadali sme na Slovensku na schôdzach iných
strán, že podobné výjavy nezbadali sme na Slovensku ani na schôdzach,
kde rečnili mnohí a mnohí iní rečníci slovenskej ľudovej strany,
ale videli sme podobné prípady len na schôdzach, na ktorých rečníci
boli práve ti ľudácki vodcovia, ktorí boli hlavnými rečníkmi na
shromaždení námestovskom. (Posl. dr. Juriga: Vy Hlinku nenávidíte!)
Místopředseda inž. Botto
(zvoní): Žiadam pána posl. dr. Jurigu, aby rečníka
nevyrušoval.
Posl. dr. Markovič (pokračuje): Ja sa vyrušovať nedám, ponevač niakým krikom, to som už niekoľkorazy povedal pánovi kol. Jurigovi, žiadnym krikom sa pravda ukričať nedá.
O čo tu ide? Jde o to, aby všetci rečníci slovenskej ľudovej strany a všetci rečníci ostatných strán vystríhali sa... (Hlas: Nepoučujte nás!) Pane kolego, poďte sem na tribunu, dajte nám tiež poučenie a my, ak bude opodstatnené tak, ako to, čo ja hovorím, ho s vďakou príjmeme. (Hlas: Svetlíka ste si zvolili!) Svetlíka zvolili voličia, ktorí boli vychovávaní práve v kraji, v kterom sídlí pán posl. Hlinka!
Ctena snemovňa, tedy ide o to, aby politické strany, a menovite slovenská ľudová strana a jej rečníci vystríhali sa ve svojich prejavoch všetkého, čo je vhohné k tomu, aby rozpálilo vášne vo vojakoch, ktorí oddane slúžia tejto republike, v legionároch, ktorí iste prejavili oddanosť tejto republike vtedy, keď za ňu bojovali na všetkych frontách, aby sa vystrílhali toho, čo dotýka sa týchto ľudi v hlbinách duše, čo dotýka sa ideálov, v ktorých vyriastli, čo dotýka sa ich lásky k republike a čo dotýka sa ích ťažkých obáv o túto republiku preto, že ju milujú.
Práve preto nemožno rovnako kvalifikovať a nemožno priznať oprávnenosť, aby, keď niekto z poslucháčstva, snáď aktívny alebo demobilizovaný voják zakričí na tribunu, na ktorej stojí medzi inými i senátor Klimko, ktorého reč v senáte musel zavrátiť sám predseda ľudového poslaneckého klubu... (Výkřik: Terorizovali ste ho!) Ja konštatujem, čo sa v senáte stalo, a pán senátor Zavoral si to iste veľmi dobre rozmyslel, keď sa rozhodnul dezavovať svojho klubového kolegu. Keď na tribúne bol tento pán a zakričali na túto tribúnu: Maďaróni! - to je trochu iné, ako keď posl. Labay zakriči na príslušníkov československého vojska, že sú rakušáci! Ctená snemovňa! Ak nechceme vojsko zbytočne podrážďovať a menovite nechceme vzbudzovať vášne davu, vtedy ako inteligenti, ako tí, ktorí sme povolaní i ako poslanci k tomu, abysme vyvolané vášne ukľudňovali, vtedy, vážené shromaždenie, iste nechápeme správne svoj úkol, keď k ukľudneniu davu, k ukľudneniu vojska chceme pôsobiť tým spôsobom, že ho uhodíme do tváre nádavkou "Rakušáci", ktorá preň je nejviac potupujúcou.
Ctená snemovňa! Podobným spôsobom v mnohých a mnohých prípadoch a na mnohých schôdzach sú podnecované najjemnejšie city toho vojska, ktoré potom - ja neospravedlňujem, ja len vysvetľujem - ktoré potom - iste že nemalo, ale - dalo sa zachvátiť k tomu, čo viedlo k ťažkému krvipreliatiu. Tedy, ctená snemovňa, keď hľadáme vinníka lebo vinníkov toho, čo sa v Námestove stalo, sú medzi vojskom títo vinníci len po stránke formálnej, po stránke nedostatočného dodržovania príslušných vojenských predpisov. Ale, ctená snemovňa, po stránke vecnej vinníci sú medzi tými, ktorí rozbičovali vášne davu, ktorí vzbudili i vášne vojska tak, že potom ani ten vojak nebol pánom svojich citov, nebol pánom svojich vášní, poneváč konečne i ten vojak, ako správne pánom kol. Labayom bolo poznamené, je človek. Hovorím, že neospravedlňujem, len hľadám vinníkov a chcem, aby bola vina rozdelená na všetky bedrá spravodlive.
Ctená snemovňa! Pozrime sa trochu ešte na sám prípad. Vytýka sa, vlastne tvrdí sa, že vojaci vrhli sa na dav, ale z celého líčenia prípadu s jednej aj s druhej strany nutno konštatovať, že vojaci sa na dav nevrhli, že vojaci sa vrhli cez dav k rečníckej tribune a že potom dav to bol, ktorý sa n a vojakov vrhol. To treba tiež konštatovať, aby obraz, ktorý si tu chceme predstaviť, bol celkom jasný. Treba tiež konštatovať, opakujem, nie preto, že by sme chceli ospravedlňovať, len aby sme jednotlivé momenty celej udalosti mali správne osvetlené, treba konštatovať ešte to, že vojaci do davu nestrielali. To treba zdôrazniť z odpovedi pána ministra národnej obrany, poneváč každému z vás, pánovia - a boli ste vojakmi iste mnohí - je jasno, že keby vojaci boli strieľali do davu, neboli by dohromady len 2 postihnutí, jeden na jednej hradskej, druhý ďaleko od neho na druhej. Tu možno hovoriť len o výstreloch nahodilých, o výstreloch, ktoré boly vystrelené poplašne, ale pri ktorých v niektorých prípadoch nebola snáď puška držená dostatočne vysoko, ale tak, že bolo možno i niekoho na blízkosti trafiť.
Toto je treba, aby sme si konštatovali k vôli jasnému posudzovaniu prípadu, a - zdôrazňujem, nie k vôli tomu, aby sme chceli ospravedlňovať to, čo sa stalo a nač pán minister národnej obrany ako šéf vojska našiel primeranú kvalifikáciu. A tu treba konštatovať ešte jedno, ctená snemovňa, podľa toho, ako skoro z celého priebehu máme dojem, tí, ktorí sme sa schôdze nezúčastnili, veľká vina padá na hlavného slúžneho, ktorí pri vedení celého shromaždenia ako prítomný zástupca vlády, iste že nezachoval sa tak, ako sa zachovať mal, ktorý nepostaral sa o také vedenie a taký dozor nad celým shromáždením, že by bol so svojej strany vykonal všetko ku zabezpečeniu kľudneho priebehu celého shromaždenia, čo ako úradný orgán vykonať mal.
Ctená snemovňa! Toľkoto v krátkosti
chcel som poznamenať k celému poľutovania hodnému prípadu. Na
konec chcel by som ešte raz zdôrazniť, čo som už zdôraznil na
začiatku svojej reči, abysme pri svojom pomere k vojsku, pri svojich
požiadavkách, ktoré kladieme voči vojákom, mali na zreteli že
vojaci sú ľudia, že keď na jednej strane chceme požadovať od vojska,
aby sa nemiešalo do politických vecí, na druhej strane musíme
sa vystríhať všetkého, čím by sme vojsko provokovali, čím by sme
vojsko urážali a čím by sme urážali idey, ktoré sú vojsku svätými,
čím by sme sa obracali proti republike, ktorá je vojsku drahou
a na obranu ktorej je vojsko povolané. Tento apel vznášam na všetky
strany. Keď na tento apel budú počúvať všetky strany, keď podľa
neho sa budú všetky strany držať, vtedy nestanú sa ani so strany
vojska také prechmaty, také nesprávne kroky, ako sa staly v Námestove.
Keď sa nahliadne chyba na oboch stranách, keď bude na oboch stranách
vôľa týchto chýb se vystríhať, vtedy nebudú sa podobné prípady
opakovať a nebudú sa vôbec opakovať prípady, ktoré škodia republike,
ktoré oslabujú postavenie nášho vojska a ktoré oslabujú postavenie
celého nášho štátu. (Výborně! Potlesk.)
Mistopředseda inž. Botto
(zvoní): Slovo udeľujem pánu posl. Vrabcovi.
Posl. Vrabec: Slavná snemovňa, v Moskve roku 1918 náš pán prezident Masaryk na shromaždení, ktoré sa konalo v intimnom divadle, medzi iným hovoril, že v budúcej československej republike hlavou budú Čechy a srdcom bude Slovensko. Ale, vážení pánovia toto srdce bolo v Námestove zranené, toto srdce dnes krváca, a ja som presvedčeny, že bude krvácať, dokiaľ pomery na Slovensku sa nezmenia. Námestovská tragédia bude smutnými a čiernymi literami zapísaná do histórie československej republiky, lebo rany, ktoré padly z rúk Kainových, ubily vlastne prepotrebnú československú vzájomnosť. Veľavážení pánovia! Akonáhle som sa dozvedel, čo sa stalo v Námestove, ihneď som sa odobral s kolegom Hanckom, vec náležite vyšetriť. Nechcem být obhájcom rečníkov, ktorí sami sa obhája, bude-li treba, ale musím konštatovať, že slovenská ľudová strana už dva týždne napred sa pripravovala na shromaždenie a hlavny slúžny Skyčák, ktorý je členom výkonného výboru sl. ľudovej strany, prišiel do Námestova a upozornil miestneho kaplana, aby sa pripravil na shromaždenie, poneváč ľudová strana mieni 10 októbra konať shromaždenie. O tomto úmysle dozvedela sa protivná strana a hneď bolo telefonované do Námestova k sekretáriatu agrárnej strany, že ľuďáci chcú vydržiavať 10 októbra shromaždenie a preto ich treba predísť.
Na shromaždenie ľudovej strany prišlo tisíce a tisíce ľudu, aby vypočuli rečníkov slovenskej ľudovej strany. Hovoril tam náš mnohomilovaný vodca Andrej Hlinka. Vážení pánovia! Po celú Hlinkovu reč, ľud bol spokojný a až na malú skupinu, v ktorej stáli ozbrojení vojaci a niekoľko civilistov, a tu mi ráčte dovoliť, aby mohol mimochodom konštatovať, že už v sobotu večer 9 októbra sa povrávalo v Námestove, že shromaždenie ľudové strany bude rozbité a že Hlinku treba zabiť.
Náš vodca Andrej Hlinka vo svojej reči napomínal k horlivej práci slovenský ľud; bičoval krivdy, ktoré sa slovenskému ľudu robia, a keď skončil svoju reč, odišiel a odobral sa od ľudu a ľud ho oduševnene odprevadil. Toto pán minister vo svojom prejave uznal, že na začiatku shromaždenia bol úplný pokoj. A teraz prišiel k slovu druhý rečník a ten akonáhle začal rečniť, hneď vojsko začalo vykrikovať, nadávať; padaly všeliaké poznámky, nadávali rečníkom, že sú maďaróni a padlo osúdne slovo, že "jestli my sme maďaróni, tak vy ste rakušáci". Vážení pánovia, na toto vojsko vrhlo sa na tribúnu pod vedením Jurenkovým, ktorý je exponentom agrárnej strany v Na nestove, a ten velel vojsku "napred!" Keď ľudia videli, že čo sa robí, a že vojaci vytasili bajonety a že s týmito bajonetmi hnali sa na tribúnu, postavili sa do cesty a nechceli vojakov pustiť na tribúnu, lebo sa obávali, že majú zle úmysly - že chcú rečnikov zavraždiť. A potom sa nedivte, že nastala bitka medzi civilmi a vojakmi. Pan kol. Vanovič hovorí, že vojaci nemali zbrane. To nenie pravda, poneváč podľa Vanovičových slov asi vec tak vypadá, ako by vojsko na shromaždenie bolo prišlo s modliacou knižkou a obyvateľstvo si z kostola bolo donieslo pušné stroje a pušky. Ostatní vojaci, ktorí stáli stranou a videli, čo sa robí, bežali do kasární, priniesli si flinty a strojné pušky a začali strieľať. Ľud sa za pár minút rozutekal, nebolo ani jednoho človeka na námestí a vojsko, treba že ho náčelník a hlavný slúžny námestovský zdržoval, vrhlo sa na ľud, ktorý išiel pokojne na ceste domov. Keď už ľudia boli asi na 200 krokov od miesta, kde sa shromaždenie vydržiavalo, vojaci začali strieľať na ľud ako na zajacov a výsledok tejto strelby bol, že ostali dvaja roľníci na ceste zavraždení ležať. Vážení pánovia a dámy! Vojaci ale neuspokojili sa s týmto hrozným výsledkom svojej práce, ale vrhli sa i na občanov, ktorých zastihli na ulici, či už boli vinní alebo nevinní. Zavreli ich do áreštu a tam každého do krvi zbili. Vážení pánovia! Na druhý deň, keď sa občanstvo pýtalo vojakov, že prečo to urobili, oni odpovedali: "Škoda, že sme aspoň polovičku z vás nepostrieľali".
Toto je smutný obraz námestovskej tragédie a teraz račte my dovoliť, aby som vám mohol prečitať zprávu, ktorú o tomto nešťastí priniesla Č. T. K., aby ste vedeli, že za naše peniaze, ako informuje sa česká a slovenská verejnost (čte):
"Z Bratislavy, 11. října. Včera došlo v Námestovu v oravské župě k politováníhodnému případu. Na veřejné schůzi lidové strany v Námestovu mluvili včera posl. Hlinka a sen. Klimko. Oba popuzovali lid proti Čechům, zejména mluvili proti učitelstvu. Několik vojáků, kteří stáli opodál, protestovalo proti tomu výkřiky. Posl. dr. Labay vykřikl na ne: "Mlčte, vy Rakušáci!" Hned na to byli neozbrojení vojáci napadeni davem lidu, který je ztýral valaškami tak, že 7 vojínů bylo zraněno, dva z nich smrtelně. Přivolaná vojenská hlídka, vedená důstojníkem vystřelila, na postrach do vzduchu. Když se obecenstvo rozcházelo, došlo k novému shluku, když vojenská hlídka chtěla jednoho napadeného poznovu vojína vyprostiti. Hlídka byla donucena opět vystřeliti do vzduchu. Z obecenstva byly dvě osoby usmrceny ranami z revolveru. Poněvadž bylo zjištěno, že hlídka do davu nestřílela, vyšetřuje se, kým byly rány z revolveru do obecenstva vypáleny. Po tomto krvavém případu odebrali se řečníci lidové strany Hlinka, Klimko a Labay na schůzi, ohlášenou v sousední vsi. Případ se přísně vyšetřuje."
Z toho vidíme, vážení pánovia, ako sa otravuje verejná mienka v našej republike. A preto mi dovoľte, aby som s tohoto miesta kategoricky protestoval proti tomu, aby za naše peniaze zavádzala sa verejná mienka česká a slovenská.
Vážené dámy a pánovia! Po týchto obetiach ostaly nezaopatrené dietky, a ja som presvedčený, že o tieto nezaopatrené dietky musí sa vláda náležite postarať, lebo ináč, keďby tie dietky počúvaly niekoho po česky hovoriť, už i preto by im prišlo na um, že tí, ktorí zabili ich otca, boli Česi.
A tu, mnohovážení pánovia, pýtam sa vás, prečo musel zomreť Jačkulík, prečo musel zomreť Fönig? Ja myslím preto, že sa opovážili mysleť inak, ako to žiadajú niektorí diktátori Slovenska; preto museli zomreť, poneváč patrili k tej strane, ktorá bojuje za slovenskú autonómiu. Preto ráčte mi dovoliť, aby som s tohoto miesta slavnostne vyhlásil, že slovenska ľudová strana zabitým mučedlnikom sľubuje, že zbraň do tých čias nesloží, dokiaľ k víťazstvu neprivedie idey, za ktoré musel Jačkulík a Fönig hrdinskú smrť podstúpiť!
Pred 14 rokmi maďarskí četníci vyvolali krvavú vraždu v Černovej. Táto vražda nezostala bez ozveny. Celý kultúrny svet sa pohoršil nad brutalitou maďarských vojsk a celé Slovensko, ktoré spalo, bolo zo sna prebudené. A ja som presvedčený, že námestovská vražda tiež nezostane bez ozveny, nezostane bez ozveny preto, lebo v Námestove brat brata vraždil!
My nevoláme po pomste, lebo sme presvedčení, že za tie životy, ktoré v Námestove boly vyhasené, vláda nám nemoôže dať satisfakcie. Ale zdôrazňujem, že za tie skutky toho vojska, je v prvom rade odpovedný terajší systém, ktorý dnes panuje na Slovensku. Toto vojsko bolo poštvané od politických strán, ktoré sú nám nepriateľské, a preto oni sú vinné za vraždu námestovskú, lebo donášali politiku a straníckosť do československého vojska. Tieto politické strany sú vinné, poneváč chceli použiť vojakov pre svoje stranícke ciele.
Pánovia a dámy, nečudujte sa, že našli sa fanatici niektorí medzi vojskom, ktorí chytili zbraň a dali sa strhnúť. Keď čítate deň po deň v novinách, čo sa všetko píše na účet slovenskej ľudovej strany; keď čítate, že stále špina sa hádže na slovenskú ľudovú stranu, vyhlášajú nás za maďarónov, vlastizradcov, len preto, poneváč sme sa opovážili hájiť záujmy slovenského ľudu a pracovať, aby sa pomery na Slovensku čimskôr zlepšily a že sme sa opovážili samostatne mysleť.
Pánovia a dámy, ja vám len jedno poviem, že s tým maďarónstvom a rakušáctvom nenie dobre sa rozhadzovať, a ja by som každému doporučoval, kto sa opováži druhému vytýkať maďarónstvo a rakušáctvo, tak aby sa ponajprv sám postavil pred zrkadlo, v ktorom uvidí seba samého. Pánovia a dámy! Potom sa nečudujme, že vojak, ktorý citá noviny a je takýmito falošnými zprávami stále krmený, že díva sa na slovenskú ľudovú stranu ako na maďarónsku a vlastizradnú stranu a preto som presvedčený, že čiastočne je aj tľač vinná. Jestli by tlaač česká a slovenská z protivného táboru viac bola sa venovala národnej vychove slov. ľudu, tak by sa nebola liala krv robotnícka a roľnícka v Namestove, Hlohovci a v Rumanovej. Teda, vážení pánovia, jestliže chceme zahojiť to krvácajúce srdce, tak vezmime balzám a nalejme do toho krvácajúceho srdca, lebo bez zdravého srdca nenie zdravej hlavy. Dnes keď nad hlavou shromažďujú sa čierne a jedovaté mrákavy a keď nevieme, čo pre nás skrývajú, toto nebezpečenstvo sa nám podarí odstrániť tak, jestliže český a slovenský národ vzájomne sa bude podporovať a jestliže odstránime všetky veci, ktoré by nás rozbijali, lebo nezabúdajme, že spojení zvíťazime a rozbití padáme. Preto, pánovia, neverte tomu, čo píšu noviny z protivného tábora, akoby Slováci bojovali proti českému národu, chcejúc sa odtrhnúť od československej republiky. My sme si vedomí toho, že Slováci si môžu svoju národnú existenciu len tak zabezpečiť, jestliže budeme spoločne v dobrom pomere žiť s bratským českym národom. My bojujeme proti režimu, ktorý na Slovensku panuje!
Mne, ktorý som stál pri kolíske našej republiky, nenie ľahostajné, aký osud čaká na našu republiku. Pánovia, nezabúdajte, že sme slobodu zadarmo nedostali. Videl som, koľko obetí vyžiadala; videl som, koľko najlepšich našich bratov hrdinsky zomieralo pod Zborovom, pod Bachmacom, v Sibíri za slobodu československého národa. A tu by som odporučoval, chceme-li zabezpečiť existenciu našeho štátu, tak musíme mať jedon cieľ, ako sme mali v Sibiri, a ten bol: oslobodiť český a slovenský národ z maďarského a rakúského žalára. I dnes je našou morálnou povinnosťou, aby sme tú republiku, ktorú sme spoločne vybudovali, tiež spoločnými silami udržali a upevňovali.
A tu by som vás prosil, dajte Slovákom to, čo si žiadajú. Nebojte sa autonómie, autonómiu žiadajú si pomery na Slovensku, a nie ako pán dr. Dérer hovoril, že len buržoázia si žiada na Slovensku autonómiu. Hospodárske pomery žiadajú si autonómiu. To je podmienka existencie našej československej republiky a nežiadajte od nás aby sme sa zriekli autonómie. To by pre nás znamenalo zreknúť sa života. A, vážení pánovia, od nás nemôžete žiadať, aby sme samovraždu spáchali. My chceme žiť, vojsky žiť, k tomu máme právo a preto pánovia, nebojte sa tej autonómie. Autonómia len posilní našu republiku, a ja vás ubezpečujem, že jestliže Slováci dostanú to, čo si žiadajú, tak nemusíme sa báť žiadnych boľševikov a nemusíme sa báť žiadnych Horthyovcov. Jestliže by sa niekdo opovážil ohrožovať naše hranice, tak Slovač vezme do rúk zbraň, vezme motyky, vezme sekery a pôjde chrániť hranice československej republiky.
Tým končím svoje slová a ako výstrahu
vám kladiem pred oči, aby sme nezabudli, že jestliže sa budeme
rozbíjať a zavládne medzi nami nesvornosť, tak bude konec našej
republiky. My Slováci a Česi musíme sa sjednotiť z tej príčiny,
lebo bratia Česi musia si uvedomiť, že v našej republike je výše
3 1/2 mil. Maďarov a Nemcov, a som presvedčený, že by bratia Česi
sami nemohli odolať tak ťažkému náporu nemecko-maďarskému. A preto
je treba, aby ste sa so Slovenskom vyrovnali a dali Slovákom to,
čo im i podľa prirodzeného práva patrí. (Výborně! Potlesk.)
Místopředseda inž. Botto
(zvoní): Slovo má ďalej pán posl. dr. Juriga.
Posl. dr. Juriga: Slavný snem! Sväté písmo hovorí: "omnis animus carnis in sangui ne eius est - každého tela život v krvi jeho jest", a tu strach vzbudzuje v človekovi, keď vidí tiecť krv ľudskú, lebo nenie drahších kvapák na svete, milejšieho a vzácnejšieho drahokamu ako krvi ľudskej. A preto dobre hovorí zákon, starý zákon, že kdo vycedí krv blížneho svoj ho, budiž krv jeho vycedená, aby tak vzbudil postrach a úctu voči životu, ktorý si sám človek nedáva, aby ctil krv blížneho svojho.
Slavný snem! Ja zo slušného chovania, vôbec z celej nálady, pod dojmom týchto rečí, keď vidím akúsi kajúcnosť nad preliatou bratskou krvou; musím to konštatovať, keď vidím, že ľutuje sám pán minister a všetci vojaci, ktorí sa toho zúčastnili, ľutuje celý český národ, že jeho synovia tak vycedili slovenskú krv. Radostne pri pohľade a konštatovaní tejto úctivosti proti krvi, môžem konštatovať, že nad týmito hrobmi pocítiť musíme, že sme bratmi a s dvojnásobnou úctivosťou a s dvojnásobným postrachom musíme jeden druhému, národu z jednej krvi a z jednej kosti, prejavovať uctivosť proti životu proti krvi našej vlastnej a preto nad hrobmi týmito ma nenapadlo byť takým, ako som bol, ked vo Vacove som sa dopočul, že v Černovej vraždili maďarskí četníci. V tom väzení sme prísahali, že budeme podkopávať štát, že budeme podporovať všetko, čo bude škodiť vzrastu štátu, ktorého četníctvo vraždilo našich bratov. Ale tu vidím z vašej ľútosti, že sme bratia. Prosím všetku vrchnosť, vojsko, četníkov, že naša republika nesmie stáť na postrachu smrti, nesmie byť jej kameňom základným prelievanie krvi bratskej, ale sloboda, ako to povedel prezident Masaryk.
Viac chleba, viac práva, viac voľného pohybu, viac lásky jednoho voči druhému.
Budeme-li stavať našu republiku na bodáky vojakov a četníkov, prijdeme tam, kam prišlo Maďarsko, kam prišlo Rakúsko. Neobstojíme na bajonetoch, lebo tých je málo i proti nám. Málo by bolo českých bajonetov proti slovenskému národu, keby sme nemali lásky k českému ľudu, keby sme nechceli žiť ako brat s brato, v jednej vlasti a v jednej republike. Preto predovšetkým vy, bratia Česi, inak hlaďte na Slovensko, nechcete-li, aby sa Námestovo opakovalo. Napravte sa, preorientujte sa. Tak často toho slova užívate, ale tak málo nasledujete novú orientaciu. Vy ste na pr. chceli rozvrátiť Rakúsko a dali ste si heslo, jak to Kramár povedel: "My jsme demoralizovali Rakúsko." Nedemoralizujte! Ďalej povedel prezident vo svojej reči 28. októbra pri výročnom jubileu, že najlepšie pomôžeme Rusom, jestliže si pomôžeme sami sebe. Vaša národní sobeckosť javí sa v hesle "národ sobě". Na Vyšehrade som videl pomník z čierneho kameňa na Veľký piatok s nápisom, že tento pomník vystaval sebe a svojej rodine. Keď dôverujte sebe, milujete seba, tedy nepomaháte blížnemu svojmu. A máme pomahať blížnemu a tak pomôžeme i sebe a objektívnym budovaním dobudeme práva slobody.
Preto vás vrúcne prosím, dajte nám, čo vy už máte, a nebude sa nikdy u nás opakovať to, čo sa stalo v Námestove, nedáte-li, bude sa opakovať. Dajte nám slobodu nášho slova, ktorú u vás máte, my máme doma cenzúru, dajte nám právo shromažďovacie, ktoré máte, my máme štatárium, právo stáť pod šibenicou, dajte nám právo organizácie, ktoré máte, lebo u nás vyhodili orolského pracovníka z práce, že patrí do organizácie orolskej, vyhodili žiaka z gymnázia, že patrí do organizácie orolskej, preorientujte sa v náboženskom ohľade a učte sa aspoň, milí bratia, od akéhokoľvek barbarského národa na svete. Keby sme prišli do Afriky a videli černocha modliť sa u jeho fetiša a on by vás pozdravil akýmkoľvek spôsobom svojho náboženstva, neodpovedeli by sme tak, ako jeden strážmajster odpovedol jednej Slovenke, keď ho zdravila "Pochválen buď Ježiž Kristus"; odpovedel takým slovom, že sa v slušnej spoločnosti ani riecť nesmie. Preorientujte sa a nevidte v nás okupovaný národ, spravovaný exponovanými úradníkmi. (Hlas: To chcete sami!) Chceme mať svoje právo, právo našeho sebaurčenia, právo mať vládu v obciach, župách a všetky inštitúcie, ktoré máte, zemský výbor, školskú radu atď., ak, ako ste ich vy mali, čo vám slobodu ochraňovali, snem český a moravský, kde by sme my naše záležitosti legislatívne usporiadať mohli, nikdy by sme nenadávať na Čechov, ten ľud by nenadával. Poslanci by boli naši poslanci, čo sme volili, a nie časť, čo z Prahy poslali a nie minister, ktorý z Prahy všetko diriguje, kdežto náš minister má takú plnú moc, že ani svojho rozpočtu nemá, že je len hlavným policajmajstrom na Slovensku a nič iného.
Tak, milí bratia, nad týmito hrobmi ma zachvátila ľútosť a chcem pri tejto slavnostnej príležitosti prosiť: Nechceme nič, než čo vy máte, slobodu tlače, shromažďovania, organizovania, právne forum, aby nebolo jedno vakuum, že sa dnes spravuje Slovensko z Prahy absolutisticky a telefonom, že Bratislave sa len rozkazuje, aby bola poslušná tej pražskej centrálnej absolutistickej moci. Dajte nám to právo a my nebudeme - pán kolega Markovič hovorí, že to sú vinní v ľudovej strane, ktorí ostre hovoria - ostre hovoriť; nedáte-li, čo chceme, vženiete nás do ostrejšieho ešte boja zo dňa na deň, a my ani nevieme, ako sa to vyvinie pod nátlakom okupácie, absolutizmu, lebo iste človek oduševnený za svoje práva, ktorý cíti, že ten, koho miloval, ho oklamal, nevyberá slová a povie všetko na plné ústa.
Naposled v Bratislave všetci slovenskí poslanci takúto slobodu nám odopreli. Povedel som, že my sa nemôžeme tešiť, že akákoľvek zahraničná situácia nám prinesie autonómiu. My nemôžeme ničoho získať v zahraničnej situácii, poneváč uznávame svrchovanosť československej republiky a následkom toho nemôžeme a nesmieme sa miešať a pričiňovať sa o vytvorenie určitej situácie. Ale máme svoje dobré právo, (Hluk.) že nemôžeme sa netešiť nad situáciou prajnou. A my vidíme tú informáciu vás Čechov, ktorí vyhlasujete, že máme cudzozemskú pomoc, že sme vlastizradci, nehodní v tejto republike žiť. I to malé dieťa, keď ustavične počuje: zlodeji, zlodeji, naposledy si povie, ja bratov nemám. Budeme tým, čím nás robíte, i horšími. Nerobte nás ale horšími, než sme. Ale tá roztrpčenosť, ten absolutizmus nás ženie k tomu, aby sme tie krivdy ostrejšie kritizovali. Nie sme tu preto, aby sme vás chválili, ale preto, aby sme poukazovali na krivdy, a vy sa braňte. Uvádzajte na Slovensko právne pomery, uvádzajte tam poriadok, zaveďte tam slobodu, zvlášť slobodu v organizáciach, zaveďte tam všetky tie inštitúcie, ktoré máte vy v Čechách a na Morave. Pánovia, keď nebude na Slovensku absolutizmu, stanného práva a cenzúry, keď dáte Slovensku právo, chleba a slobodu, budeme tými, ktoré budú zo dňa na deň chváliť Československú republiku a ďakovať Bohu, že republika kvitne a zvelebuje sa. Tedy žiadame si práva a slobody, aké máte vy. Inak ovšem nemôžeme za to ručiť, aby sa v budúcnosti také ostrejšie reči neprednášaly. Nikto nemá práva nás biť a do nás strieľať, jestliže si žiadame svoje právo. Vidíme dobromyseľnosť a uznanie so strany vlády. Osvedčenie pána ministra nesie sa veľmi slušným tónom, zvlášť uznáva vinu vojska a na čom nám tiež záleží, postará sa o sirotkov. A ten duch, ktorý sa tu medzi stranami prejavil, dáva nám záruku, že nedopustíme, aby vojsko politizovalo, ale že budeme sa snažiť o to, aby chránilo zákon a slobodu shromažďovaciu a slobodu slova.
Teda iste vrúcne sme objali a oslavovali vojakov a legionárov, ktorí prišli na Slovensko brániť nás. A ja som bol prvým, ktorý som československým vojakom z Bratislavy volal telefonicky, ač to bolo pre mňa spojené s ohrozením môjho života, lebo pri mne sedel veliteľ maďarských vojakov, volal svoj pozdrav a radostne ich vítal, týchto ochráncov života, práva a majetku.
Takým ochráncom nech je vojsko,
takými nech sú vojaci, nech sú legionári, a z tej duše tomuto
dobrému vojsku, ochrancom nášho práva z vrúceho srdca volám: "Sláva
mu a Zdar Boh! (Výborně! Potlesk.)