To, že slovenský ľud dnes svojimi zástupcami
má možnosť budovať svoju ústavu,
je najlepším dôkazom nielen toho, že jeho
vôľa po samourčení sa už uskutočnila,
ale i toho, že tá vôľa skutočne
tu bola, že tá vôľa skutočne tu
je. Márne sa rozhlasuje po svete, že slovenský
národ nepraje si sjednotenia so svojim českým
bratom v demokratickej republike československej. Márne
sa to rozhlasuje v dobe, keď tu v tomto Národnom shromaždení
sedia zástupcovia Slovenska a keď títo zástupcovia
jednou mysľou, jednou vôľou usnášajú
sa na základoch, ktorými sa československá
republika dobudováva. Usnášajú sa na
základoch takých, že po ich vybudovaní
ťažko bude hovoriť o tom, že by Česi
a Slováci, Slovensko a zeme bývalej koruny českej
mohly byť nejakým spôsobom rozdelené.
(Výborně!) A čo je tu dôležitého,
vážené Národné shromaždenie,
je to, že v tejto veci pri budovaní týchto
základov sú jednotné všetky slovenské
strany, že tu prestávajú rozdiely stavovské,
tu prestávajú rozdiely náboženské,
tu prestávajú rozdiely iné a je len jeden
dôležitý smer: smer štátnej jednoty
československej. (Hlas: Tak jest! Výborně!
Potlesk.)
Klub slovenských poslancov čakal na túto
príležitosť, aby mohol tu pred celým fórom
republiky a i pred širším svetovým fórom
znovu opakovať to, čo pred niekoľkými
dňami vyhlásil svetu vo svojej deklarácii:
Vyhlásiť za zlomyseľnú lož každé
tvrdenie, ktoré by chcelo za hranicami budiť dojem,
akoby na Slovensku boly snahy, smerujúce proti československej
štátnej jednote. Vyhlasujeme, že slovenské
politické strany alebo skupiny nepoverily nikoho, aby ich
menom pracoval v zahraničí za oddelenie od československej
republiky a za pripojenie k inému štátu. (Výborně!
Potlesk.) Osvedčujeme sa, že niet na Slovensku
Slováka, ktorý by žiadal pripojenie Slovenska
k Maďarsku a ktorý by protestoval proti štátnej
jednote Čechov a Slovákov, dvoch vetví jednoho
národa. (Výborně! Potlesk.)
A nielen Slovenský klub vyslovuje toto. Na Slovensku sú
mnohé shromaždenia ľudové, shromaždenia
rôznych strán. Na týchto vyslovujú
sa rôzne žiadosti, ale žiadne shromaždenie
ľudu na Slovensku, tam, kde mohol vysloviť svoju vôľu
voľne i ľud, nevyslovilo sa proti československej
republike. Naopak všetky shromaždenia ľudové
vyslovily sa za vernosť k československej republike
a za jednotnosť Československa. (Výborně!
Potlesk.) Za to vyslovili sa i desiatky a desiatky samosprávnych
sborov, žúp, miest a obcí. Preto keď teraz
tu tých 54 zástupcov, ktorí síce nevyšli
žiadnou voľbou zo Slovenska, ale predsa len sú
oprávnení hovoriť menom slovenského
ľudu, keď týchto 54 zástupcov dnes hovorí,
že súhlasí s tým základom budovania
štátu, ktorý je vytvorený v týchto
ústavných zákonoch, vtedy títo zástupcovia
opierajú sa o vôľu ľudí na tých
shromaždeniach a v samosprávnych sboroch a môžu
právom povedať, že hovoria menom celého
národa slovenského. (Výborně!)
Hovoríme, že stojíme na stanovisku československej
národnej a štátnej jednoty. Keď toto hovoríme
v Národnom shromaždení a keď toto ústavne
vyslovujeme v našich ústavných zákonoch,
tým len opakujeme a zdôrazňujeme to, čo
hovorili zástupcovia Slovenska v najťažších
dobách. Tým len opakujeme to, čo v roku 1848
povedali zástupcovia slovenského národa "Národná
rada slovenská", ktorá vo svojom vyzvaní
menom povstalého národa slovenského obracia
sa k synom Čiech, Moravy a Slovákom s týmito
významnými slovami:
"Jeden národ sme my, vy tam synovia Českej
zeme, vy zo súsednej Moravy a vy Slovenskí synovia
od brehu Váhu, Hrona a Dunaja. Jedna reč sa po týchto
krajinách ozýva".
V roku 1848 takto hovoril Hodža, Štúr a Hurban
a v roku 1918 tieto isté slová zopakovali zástupcovia
Slovenska v Turč. sv. Martine, keď vyhlásili:
"Slovenský národ je čiastka i rečove
i kultúrno-historicky jednotného československého
národa" a "pre tento československý
národ žiadame i my neomedzené sebaurčovacie
právo na základe úplnej neodvislosti".
Z našej národnej a štátnej jednoty, vážené
Národné shromaždenie, vyplýva, že
i Slováci, práve tak ako Česi, nie sú
v tejto republike minoritou, ale sú v tejto republike národom
vedúcim, slovenčina, ako čeština, je
jazykom štátnym. (Výborně!)
Preto my odmietame všetky pokusy Maďarov a Nemcov, ktorí
už pred tým a tiež práve dnes, keď
jednáme o našej ústave, chceli by nás
degradovať na minoritu a strhnúť nás do
boja, ktorý vedú o svoje práva národné
minority. My sa do takého boja strhnúť nedáme,
lebo by sme sa tým poškodili. Tým by sme sa
degradovali z národa, ktorý túto republiku
utvoril a ktorý túto republiku drží,
na národ, ktorý nemá takého práva,
ako národy, ktoré štáty tvoria. (Tak
jest!)
Keď odmietame snahy, degradovať nás na národní
minoritu, vtedy nemôžeme sa nezmieniť o otázke
autonómie.
Vážené Národné shromaždenie!
Klub slovenských poslancov usniesol sa jednohlasne, že
prijíma ústavu československej republiky
tak, ako ju na teraz dávajú zákony, ktoré
sú predmetom nášho pojednávania. To
znamená, že klub slovenských poslancov vidí
na teraz zabezpečené potreby samosprávy Slovenska
tými ustanovizňami, ktoré sú obsažené
v zákonoch, ktoré tvoria komplex ústavy,
menovite v zákone o župnom sriadení. Toto stanovisko
vychodí práve z tej lásky k Slovensku, o
ktorej s tohoto miesta hovoril môj predrečník.
Vážené Národné shromaždenie!
Pán dr. Kramář hovoril, že láska
k Slovensku má byť podkladom lásky k československej
republike. Áno, vážené Národné
shromaždenie. Láska k Slovensku bola podkladom našich
úvah, keď sa jednalo o našej ústave a
keď sa jednalo o otázke užšej alebo širšej
samosprávy. A práve láska k Slovensku nám
diktovala, aby sme tieto návrhy tak, ako sú predložené,
prijali, lebo v tejto forme my vidíme na teraz zabezpečenú
cestu k láske k Slovensku a odvrat od cesty k láske
k Maďarsku. (Výborně! Potlesk.) Týmito
zákonmi my vidíme zabezpečený na teraz
slovenský svojráz a vidíme zachránené
Slovensko pred svojrázom maďarským.
Vážené Národné shromaždenie!
Dnešná doba nenie ešte na Slovensku taká,
aby sme v podobe širokej zemskej autonómie budovali
hrádze medzi jednotlivými zemami československej
republiky, a menovite, aby sme udržali hrádzu, ktorú
postavila medzi naše zeme naša tisícročná
príslušnosť k Maďarsku vtedy, keď musíme
všetko konať, aby sme odvrátili zraky všetkých
na Slovensku od Pešti a aby sme ich obrátili k Prahe.
(Výborně! Potlesk.) Áno, vážené
Národné shromaždenie, láska k Slovensku
nás k tomuto vedie, láska k tomu ľudu, ktorý
ešte dosial nemal príležitosti a nebol vedený
k tomu, aby sa naučil milovať sám seba. Keď
tí, ktorí už boli na ceste, aby sa od svojho
ľudu odtrhli, vrátia sa zase ku svojmu ľudu,
keď všetok slovenský ľud bude milovať
sám seba a bude milovať skutočne Slovensko
a svoju republiku, ktorá mu jeho dnešnú slobodu
dala, vtedy tá láska k samému sebe ukáže
slovenskému ľudu cesty, ktorými môže
na ďalej zabezpečiť svoj svojráz, ktorými
môže zabezpečiť svoj zdarný vývoj
a svoju existenciu. Vtedy nech ľud uváži, či
mu stačia rámce, ktoré mu dáva táto
ústava, alebo či dozrela doba k tomu, aby prijal
rámce širšie, v ktorých by sa snáď
vyvíjal úspešnejšie, ďalej, ako mu
umožňujú rámce dnešnej ústavy.
To, vážené Národné shromaždenie,
zase len nenie stanoviskom dnešným. Toto stanovisko
zaujímali zástupcovia Slovenska v tom najkritickejšom
momente vtedy, keď im prišlo rozhodovať o tom,
či Slovensko má zostávať i naďalej
pod maďarským jarmom, alebo či sa má
stať súčasťou svojho vlastného,
slobodného národného štátu.
Tu, dovoľte, aby som z rozpomienok jednoho nášho
parlamentného kolegu predčítal niektoré
úryvky, ktoré sa vzťahujú na dobu, keď
sa začalo pracovať na shrútení Rakúska,
poťažne, keď sme boli na prahu vzniku československej
republiky.
V týchto vzpomienkach je reč o rozpravách
často fantastických a teoretických, ktoré
sa dialy vo Viedni medzi zástupcami slovenskými
a českými. Český poslanci, agrárnici
a socialisti, opätovne prizvukovali, že sa do našich
slovenských vecí miešať nebudú
a že naše veci usporiadame si v budúcom štáte
tak, ako to my chceme a za dobré uznáme. Ale tento
tón rozhovorov, v ktorých sa prejavoval určitý
laxný názor na upravenie pomerov medzi Slovenskom
a českými zemiami, sa zmenil, keď v ríjnu
1918 prišla do Viedne delegácia národného
výboru, cestujúca do Švajčiarska, na
čele s drom Kramářom. "Delegácia
táto dala sa do styku so Slovákmi. Bolo to prvý
raz, čo jednali sme s representantmi terajšej národnej
demokracie. S vyjednávaním poverený bol dr.
Rašín, s ktorým mali sme dlhé schôdzky
na byte Kornela Stodolu. Tehdejší predstavitelia Národnej
demokracie zaviedli do diskusií celkom iný tón.
Hovorilo sa už konkrétne, lebo možnosť uskutočnenia
nášho sna posunula sa do najbližšej budúcnosti.
Ale zmizla i laxné a voľné ponímanie
agrárnikov a socialistov a nám, tým "najzúrivejším
centralistom", vlasy dúpkom stály, keď
dr. Rašín vykládal svoj plán o krajskom
podelení, o prísnej centralizácii, o vyzdvihnutí
autonómie zemí a starých slovenských
žúp. V smysle jeho výkladov a intencií
vypracoval terajší prezident správneho súdu
pan dr. Pantůček podrobný návrh zákona
o prozatýmnej úprave pomerov na Slovensku, v ktorom
bolo také ustanovenie, že všetky uhorské
zákony ihneď ztratia na Slovensku účinnosť
a nahradia sa zákonami rakúskymi, že župy
sa zrušujú a sriadia sa okresné hejtmanstvá
atď.
Návrh tento naplnil nás tými najväčšími
obavami hlavne preto, lebo obávali sme sa konzervatívnej
nálady na Slovensku. Náš parlamentný
kolega bol vtedy poverený cestovať do Turčianskeho
Svätého Martina, aby tam predniesol toto stanovisko
a vyžiadal si schválenia slovenskej národnej
rady. Bolo usnesené v Martine, že slovenská
národná rada nie je kompetentná túto
otázku riešiť, že to prísluší
výlučne a jedine zástupcom slovenského
ľudu, vyšlým zo slobodných volieb. Ďalej
docielená bola úplná shoda všetkých
prítomných, že otázku autonómie
Slovenska nemôžu rozriešiť zástupcovia
vyšlí z prvých volieb, a to z toho dôvodu,
že sme ešte príliš pod nátlakom mentality,
utvorenej tisícročným maďarským
útiskom a že následkom toho náchylní
sme pomer slovensko-český ne správne porovnávať
s pomerom slovensko-maďarským. Z takéhoto úplne
mýľneho posudzovania vyvodené ústavné
konzekvencie mohly by mať pre budúce osudy československého
národa tie najosudnejšie konzekvencie, ktorých
sa vyvarovať musíme. V otázke nutnosti autonómie
jasno uvidíme len vtedy, keď budeme emancipovaní
od mentality otroctva maďarského. K tomu je potrebný
čas. Všetci účastníci shodli
sa potom na tom a usniesli sa, že v otázke autonómie
Slovenska nech rozhodnú po desiatich rokoch volení
slovenskí zástupcovia a toto rozhodnutie nech je
rešpektované.
Vážené Národné shromaždenie!
Takto usudzovali zástupcovia Slovenska v kritických
dobách štátneho prevratu a toto usudzovanie
viedlo zástupcov Slovenska i dnes k tomu, že dnes,
na teraz, prijímajú ústavu, prijímajú
zákon, tykajúcí sa samosprávy krajov,
tak, ako je predložený, poneváč súdia,
že o zemskej autonómii slovenskej nemôžu
usudzovať pod tlakom najbližšej minulosti a že
nejzdrave a objektívne budú môcť usudzovať
zástupcovia slovenského ľudu až vtedy,
keď tento tlak prestane, keď budú môcť
sa dívať na veci pokojnejšie a objektívnejšie,
a keď budú mať zkúsenosť, na koľko
vyhovuje Slovensku spôsob úpravy správnej,
ako ho dávajú nám predložené
zákony.
Toto stanovisko zaujal slovenský klub i vo svojom vzkaze
k slovenským bratom americkým. Vážené
Národné shromaždenie zná Pittsburskú
dohodu, jeden z aktov, ktorými bola prejavená vôľa
zástupcov zahraničných Čechov a Slovákov
pri budovaní československej samostatnosti. Takých
aktov je viac, boly v Amerike i v Rusku. Pittsburská dohoda
vyniká tým, že akosi podrobnejšie precizuje
stanovisko amerických Slovákov v otázke upravenia
pomeru Slovenska k ostatným čiastkam republiky československej.
K tejto dohode klub slovenských poslancov vo svojom vzkaze
americkým Slovákom, ktorý poslal po svojich
delegátoch, jednomyseľne v prítomnosti príslušníkov
všetkých strán zaujal takéto stanovisko:
"Pittsburská dohoda vznikla v dobe, keď ešte
bola nádej, že sväz národov, ktorý
by mal zabezpečovať svetový mier, sa uskutoční.
Táto nádej sa však dosiaľ neuskutočnila.
Československá republika je obkľúčená
i takými štátmi, ktoré sú nám
ešte i dnes nepriateľské, Slovensko je bývalým
maďarským režimom kultúrne a hmotne tak
oslabené, že by svoju autonómiu bez českej
podpory ani vybudovať ani ubrániť nemohlo. Autonómia
uvalila by na slovenský národ ohromné peňažné
ťarchy. Slovensko ešte nemá dosť inteligentných
pracovníkov, ktorí by zaplnili úrady a školské
katedry. So strany bratov Čechov nielen že nám
nehrozí nijaké nebezpečie vykoristenia a
nebezpečie odnárodnenia, ale práve naopak.
Sme účastnými všetkých práv,
čo rovnocenní občania československej
republiky a každej duševnej i hmotnej podpory.
Preto Klub slovenských poslancov ujišťuje bratov
amerických, že v návrhu zákona o ústave,
podľa ktorého menovitě školstvo, cirkev,
administrácia, poľnohospodárske otázky,
zdravotníctvo, obchod a priemysel budú spravované
autonómnymi sbormi žúp a spoločným
zemským výborom, pre Slovensko zabezpečené
je v podstate všetko, čo pittsburská dohoda
obsahuje, vyjímajúc snem, ktorý by ale za
terajších pomerov bol rozhodne na újmu Slovenska.