Národní shromáždění československé 1918 – 1920

Pri tom však sriaďuje tento volebný súd tak, že on nebude úplne bez všetkého kontaktu s týmto parlamentom, bez kontaktu so skutočným politickým životom, ale že tento volebný súd bude takmer krv z krvi a kosť z kosti tohoto parlamentu. V čom sa javí úplná neodvislosť tohoto súdu od parlamentu? V tom, že tento súd tak, ako to paragraf 6. predlohy hovorí, je úplne neodvislý a samostatný, úplne samostatný a nezávislý i na parlamente vo svojom rozhodovaní. V čom sa javí táto úplná nezávislosť, táto úplná samostatnosť? Tá sa javí v prvej rade v tom, čo vyjadruje § 3. odst. § 6. touto vetou: "Pokud jde o soudcovskou činnost, podléhají přísedící disciplinární moci plenární schůze volebního soudu." Tedy členovia tohoto súdu za ich súdcovskú činnosť môžu byť vzatí na odpovednosť len cestou disciplinárnou a táto disciplinárna moc prináleží plenárnej schôdzi volebného súdu, tedy tej istej inštitúcii, ktorej bol sudca členom. V ďalšom javí sa nezávislosť tohoto volebného súdu na parlamentu v tom, že členovia Národného shromáždenia nemôžu byť súčasne členy tohoto volebného súdu a v tomto ohľade ide predloha ďalej ako pri inkompatibilite iných sudcov a štátnych úradníkov, lebo predloha v § 3. ustanovuje, že uchádza-li sa člen volebného súdu o mandát do Národného shromaždenia alebo župného zastupiteľstva, nemôže vykonávať od tohoto času, tedy od času jeho kandidovania, členstvo volebného súdu, a bol-li on zvolený za člena Národného shromaždenia, týmto faktem prestáva byť členom volebného súdu, kdežto pri ostatných štátnych úradníkoch a sudcoch vieme, že ostávajú i na ďalej štátnymi úradníkmi, a sudcami, len sú nútení zažiadať si o dovolenú.

V ďalšom javí sa úplná neodvislosť sudcov volebného súdu v tom, čo ustanovuje § 7., že totiž čo sa práva skúmať platnosť zákonov a nariadení týka, je volebný súd postavený riadnym súdom na roveň, takže môže platnosť zákonov a nariadení práve s takou voľnosťou posudzovať ako ostatní sudcovia. V čom sa javí zásada tá, že volebný súd je popri všetkej tejto svojej neodvislosti predsa len akýmsi plodom parlamentu? Volebný súd je organizovaný tak, že sa skladá z predsedu, ktorým je predseda najvyššieho správneho súdu, jeho námestník je druhý predseda najvyššieho správneho súdu a v senátnych zasadaniach senátni presidenti najvyššieho správneho súdu. Potom sú stáli referenti, tiež sudcovia z povolania. Krome toho má volebný súd 12 prísediacich, volených snemovňou poslaneckou. Je pravda, že títo členovia musia byť ľudia znalí práva, nemusia však byť sudcovia z povolania a volení sú parlamentom a takto je zaručený ich kontakt so skutočným politickým životom.

Volebný súd rozhoduje buďto v plenárnych schôdzach alebo v senátoch. Plenárka je schopná uzavierať už vtedy, keď sa jej zúčastní 5 prísediacich, a tak vidíme, že tu voči predsedovi a voči stálemu referentovi, ktorý je sudcom z povolania, má prevahu živel, vyšlý z politického života. V senátoch je táto prevaha tiež zabezpečená, ovšem nie v takej veľkej miere, lebo senát sa skladá zo 3 prísediacich a zo 2 sudcov z povolania, z prezidenta a referenta.

Ďalej zabezpečuje kontakt s parlamentom ustanovenie, o ktorom som už hovoril, totiž ustanovenie o disciplinárnej moci nad prísediacimi volebného súdu, kde konečné rozhodnutie prináleží snemovni poslaneckej. Ovšem bez návrhu samého volebného súdu parlament nemôže prísediacich volebného súdu ťahať na odpovednosť, nemôže ich disciplinovať, ale parlament má právo odmietnuť súdom navrhnuté disciplinovanie. Vážené Národné shromaždenie! Paragrafy 8. - 13. in. jednajú o pôsobnosti volebného súdu. Pôsobnosť volebného súdu sa dá shrnúť v troch smeroch:

1. Volebný súd rozhoduje o platnosti volieb, o platnosti jednotlivých mandátov.

2. Volebný súd rozhoduje o ztrate mandátu, a

3. Volebný súd rozhodnje o aktívnom volebnom práve jednotlivých voličov.

Čo sa týka rozhodovania o platnosti volieb, teória ho rozlišuje na skúmanie volieb v užšom slova smysle a na skúmanie volieb v širšom slova smysle, kde pod prvým rozumieme rozhodovanie o stiažnosti napadnutých mandátov a pod druhým tak zv. verifikáciu, skúmanie a overenie mandátov.

§ 11. určuje prípady o kompetencii volebného súdu v smere rozhodovania o platnosti mandátu. Voľba môže byť napadnutá stiažnosťou pre nezákonitý postup pri volebnom výkone, potom preto, že zvolený nebol v čas voľby voliteľným a konečne, že úradom bola nezákonne poprená voliteľnosť zvoleného. Čo sa týka otázky verifikácie mandátov, túto si parlamenty západných štátov podržaly vo vlastných rukách. A v tejto otázke je návrh ústavného výboru asi ojedinelý. Ešte i v tých štátoch, kde je sriadený zvláštny volebný súd, ako v Anglii, Švédsku, v Grécku a ostatných štátoch, verifikácia mandátov, teda skúmanie a uznanie i tých, ktoré neboly napadnuté stiažnosťami, prináleží do pôsobnosti samého parlamentu. Návrh ústavného výboru toto právo verifikačné prikazuje do pôsobnosti volebného súdu. § 10. ustanovuje, že volebný súd preskúma a uznáva každý mandát. Toto mohol ústavný výbor urobiť tým skôr, že práve v složení volebného súdu je garantovaná i súčinnosť politického elementu a že volebný súd je v istom smysle akousi súčiasťou parlamentu.

Do ďalšej pôsobnosti volebného súdu padá podľa § 13. i rozhodovanie o ztrate mandátu.

Volebný súd rozhoduje, že člen Národného shromaždenia alebo župného zastupiteľstva ztráca mandát preto, že po voľbe ztratil voliteľnost, alebo prestal byť z nízkych a nečestných dôvodov príslušníkom strany, jejíž kandidátnou listinou bol zvolený.

Toto druhé ustanovenie je snáď asi jediné v zákonodarstve všetkých civilizovaných štátov nám známych a je to následok pomerného zastúpenia. Pri pomernom zastúpení dostávajú mandát jednotlivé strany, jednotlivé politické skupiny, smery, programy a preto by bola konsekvencia tohoto pomerného zastúpenia tá, že ako náhle niektorý poslanec prestal byť členom tej politickej skupiny, na ktorej program bol zvolený a na ktorú politickú skupinu pri voľbách pripadol istý počet hlasov a istý počet mandátov, že ako náhle on prestane byť členom tejto politickej skupiny, má byť pozbavený mandátu a má na jeho miesto nastúpiť náhradník z tej istej politickej skupiny, lebo len takto sa dá zachrániť výsledok, dosažený pri voľbách.

Ovšem ústavný výbor nemohol ísť do takých krajností, tým viac, že je to ešte pole úplne nevyskúmané a preto bolo tu treba obozretného postupu. V ústavnom výbore objavily sa v tomto ohľade tri názory. Jeden názor bol ten, ktorý dal volebnému súdu právo pozbaviť takého poslanca mandátu bez toho, že by bol volebnému súdu podal nejakú bližšiu direktívu, podľa akých zásad a v akých prípadoch má byť takéto pozbavenie mandátu možné. Na tento názor ústavný výbor pristúpiť nemohol, lebo bral zreteľ práve na zkúsenosti pri volebných súdoch v západných štátoch, kde sudcovia sa nechceli púšťať do politických hádok a do politického škorpenia. A takéto ustanovenie mohlo by mať potom ten následok, že by volebné súdy buď každého pozbavily mandátu, buď žiadneho. Práve preto uznal ústavní výbor potrebu, dať volebnému súdu v tomto ohľade direktívu. A tu sa vyskytol názor, aby bolo ustanovené, že volebný súd pozbaví mandátu poslanca len vtedy, jestliže fakt, že prestal byť členom politickej skupiny, protiví sa politickej morálke. Ani tento názor nebol v ústavnom výbore prijatý, predne z toho dôvodu, ktorý som už spomenul, že by sudca musel sa zase púšťať do skúmania politických otázok, čo sudcovia neradi robia, ale potom preto, lebo by musel robiť rozdiel medzi morálkou politickou a morálkou nepolitickou, obecnou, a mohol by povedať, že niektorý čin, ktorý sa síce nesrovnáva s morálkou obecnou, srovnáva sa však s morálkou politickou, je taký, že odôvodňuje ztratu mandátu. Ústavný výbor tento rozdiel nemieni robiť, ale stojí na stanovisku, že čo v obecnom živote sa pokladá za nemorálne, to nemôže byť v živote politickom morálne. Ústavný výbor prijal štylizáciu § 13, že pozbaviť možno mandátu toho poslanca, ktorý z dôvodov nízkych a nečestných prestal byť príslušníkom strany, s jejž programom bol zvolený.

Tretia činnosť, ktorá patrí do pôsobnosti volebného súdu, je rozhodovanie o aktívnom volebnom práve jednotlivcovom, teda o rozhodovaní o stížnosti proti výsledkom reklamačného pokračovania.

V tomto ohľade máme príklad uhorský, kde táto činnosť prináležala do kompetencie najvyššieho súdu, a v iných štátoch, kde prikázaná je do činnosti najvyššieho správneho súdu.

Prejdem na legitimáciu k stížnosti proti voľbám, poťažne proti volebnému právu jednotlivých občanov a na legitimáciu k tomu, zaviesť pokračovanie, ktoré sa končí ztratou mandátu jednotlivého poslanca v smysle § 13. Stížnosť proti voľbám majú právo podať osoby, ktoré sú označené v druhom odstavci § 12., tedy volebné strany, ktoré sa zúčastnily volebného boja, potom ten, kto tvrdí, že mu bola zamietnutá nezákonne kandidátna listina, ďalej občan, o jeho voľbu beží, ďalej pri voľbe do župného výboru alebo župnej komisie ktorýkoľvek člen župného zastupiteľstva. Čo sa týka legitimácie ku pokračovaniu o ztrate mandátu jednotlivého poslanca, ustanovuje 2. odst. § 13., že pokračovanie toto deje sa na oznámenie predsedu toho sboru, ktorého členom bol príslušný občan, o jeho mandáte je reč. I volebná strana má právo žiadať, aby neverný jej člen bol pozbavený mandátu. Pri rozhodovaní o aktívnom volebnom práve má právo ponosy každý volič dotyčného volebného kraja, tedy i v tom prípade, jestliže reklamáciu on sám nebol podal, alebo jestliže sa ponosa nevzťahuje na jeho volebné právo. (Místopředseda Kadlčák přejímá předsednictví.)

Čo sa týka pokračovania pred volebným súdom, v tomto ohľade sa toto pokračovanie v podstate primyká k pokračovaniu pred správnym súdom a platia tu ustanovenia, ktoré sú platné pred správnym súdom, ako i jednací poriadok správneho súdu. Úchylky sú v §§ 14. - 22.

Pokiaľ ide o meritorné vybavenie ponôs do voľby, tu prijal ústavný výbor v § 20. toto: stížnosti budiž vyhověno, je-li prokázáno, že nezákonný postup mohl mít vliv na konečný výsledek volby. Tu sa vyskytly 3 názory: Jeden, podľa ktorého by každý nezákonitý vliv, každý nezákonitý postup pri volebnom pokračovaní mal za následok zrušenie voľby. K tomuto názoru však sa ústavný výbor prikloniť nemohol, lebo by to mohlo mať za následok, že pre nepatrné nedodržanie volebného poriadku, a keď toto nedodržanie nemalo by vôbec žiadneho vlivu na výsledok voľby, mohla by nastať veľká konsekvencia, totiž zrušenie celej voľby. Takým spôsobom by bolo umožnené i jednotlivým zlomyseľným orgánom to, aby znemožnily voľbu proste tak, že nepatrné ustanovenie by zúmyseľne prestupovaly ktorékoľvek nepatrné ustanovenie volebného poriadku.

Druhý názor bol ten, že voľba má byť zrušená len v tom prípade, jestliže nezákonný postup mal skutočne vliv na výsledok voľby. Táto štylizácia uzákonila by však nesnadné pravidlo, lebo je veľmi ťažko pri dnešnom volebnom systéme, pri tajnom hlasovacom práve určiť, či nejaký nezákonitý postup mal skutočne vliv na výsledok voľby, a následok takéhoto ustanovenia by bol, že volebný súd v žiadnom prípade by nemohol vypovedeť zrušenie voľby, lebo by túto vec strany nemohly dokázať.

Preto prijal ústavný výbor štylizáciu §u 20. a opieral sa tu o zákonodarstvo západné a i o zákonodarstvo uhorské, ktoré má v tomto ohľade veľmi podrobnú casuistiku.

Vážené Národné shromaždenie! Končím môj referát. Označil som hlavné zásady a ustanovenia, ktoré obsahuje návrh ústavného výboru.

Predloha táto má význam daľekosiahly, lebo ona uzákoňuje inštitúciu, ktorá má byť strážcom čistoty volieb, tedy čistoty najvážnejšieho prejavu národa, a zároveň má byť táto inštitúcia aj strážcom čistoty politických mravov a strážcom zásady, že v politike a v politických mravoch máme sa pridŕžať vždy tých zásad, ktoré nás vedú a ktoré za dobré a správne uznávame i v ostatnom obecnom živote. Menom ústavného výboru doporučujem Národnému shromaždeniu, aby navrhnutej predlohe poskytlo svoj ústavný súhlas. (Výborně! Potlesk.)

Místopředseda posl. Kadlčák:

K 6. zprávě ústavního výboru o návrhu zákona o zřízení župních a okresních úřadů v republice československé, usneseného výborem ústavním podle § 14. a 17. jednacího rádu, (tisk. č. 2422) uděluji slovo kol. Malypetrovi.

Zpravodaj posl. Malypetr: Vážené Národní shromáždění!

Ústavní výbor předkládá ve smyslu jednacího řádu osnovu zákona o reformě vnitřní správy v republice Československé. Osnova tato patří ke skupině osnov, které v obyvatelstvu republiky vzbudily velmi značnou pozornost a velmi značný zájem a stane-li se zákonem, zasáhne také velmi hluboko do zájmů obyvatelstva. Náš velký president při svém návratu do vlasti v prvních slovech, která pronesl k členům Národního shromáždění, řekl vážnou a hlubokou pravdu: "Podstata demokracie jest v administrativě a samosprávě." Události světové i události války a poválečné daly plně tomu za pravdu, neboť vidíme, že ve státech se spořádanou, bezpečnou a jistou administrativou a samosprávou přes všechny tyto události panuje klid a pořádek, a že nejlépe je postaráno o zájmy nejen státu, ale i všeho obyvatelstva. Republika musí přikročiti k pronikavé změně nynějšího stavu z několikerých důvodů: