Národní shromáždění československé 1918 – 1920

Ať to chceme nebo nechceme, alespoň pro první dobu jsme spolu svázáni jako srostlá dvojčata. My budeme ještě na dlouhou dobu nuceni, dokud stát nebude upevněn, dokud tu bude nebezpečí zahraniční, dokud nebudeme míti urovnány všecky poměry národnostní, počítati s tímto faktem. Pro prvou dobu počítejme s tím, že tu jiné národnosti přijdou s rekriminacemi, s opravnými návrhy, že bude třeba chrániti tuto ústavu. My jsme na sebe odkázáni.

A, pánové, pracujeme my ve směru tom, k čemu jsme přímo nuceni? Připravujeme si cestu k tomu? Nebo si spíše házíme na tu cestu balvany? Nezdá se vám, že zveličujeme někdy věci, které nás rozdvojují? Nechci ukazovati na specielní případy - a že naproti tomu nehledáme cesty k velikým cílům?

Já bych opravdu nerad viděl, kdybychom vedli volební boj takovým způsobem, že bychom zapomněli, že v budoucnosti budeme na sebe odkázáni. Řeknu zde docela otevřeně, že nejsem přítelem toho, co tak slyším ve veřejnosti na pravo i na levo, nejsem přítelem myšlénky, aby v demokratickém státě mohl rozhodovati jednostranný teror. Já, pánové, jdu do takových důsledků, pokud jde o demokratický požadavek, že od demokratického principu nechci se uchýliti, ani kdyby mně to nebo straně mé mělo škoditi. Stojím tak do všech důsledků na principu demokracie, že jsem toho názoru, že jedině tento princip zabezpečuje stát a zabezpečuje svobodu tohoto státu. Jiný princip může vésti k okamžitým úspěchům jedné nebo druhé třídy nebo strany, o tom není pochybnosti, ale nikdy nemůže vésti k úspěchům trvalým. (Výborně!) A historie všech států nám ukazuje - historie Francie, kde jsme byli svědky po celé století vlády nejkrajnější a hned vlády nejreakcionářštější, historie Uher a teď Bulharska, - co vyvine se v jiných státech, to ještě nevíme - historie nám ukazuje, že cesta demokracie, třeba trnitá, třebas těžká, kde je třeba spolupráce všech, sice plně neuspokojuje, ale přináší úspěchy a ovoce trvalejší. Pro mne jest rozhodnější ne mnoho, které za chvíli mohu ztratiti, nýbrž raději méně, jen když to, čeho dobudu, byť mne to plně neuspokojovalo, jest zabezpečeno proti chvilkovým změnám a převratům.

A, vážení pánové, v tom jest základ naší ústavy, v tom směru praví náš volební řád, že demokracie má býti základem státu. Nemohu býti přítelem jakýchkoli snah, ať přicházejí z kterékoli strany, které odporují tomuto principu.

Když, pánové, se rozejdeme po tomto díle, které snad smím nazvati velikým, - mám na mysli ne snad jen volební řád, nýbrž všechny ústavní předlohy - pak myslím, že nemůžeme vyhledávati to, co nás rozdvojuje, nýbrž že musíme míti na mysli budoucnost. A budoucnost nám káže, abychom hledali cesty, které by nám neznemožnily pro nejbližší dobu spolupráce. (Výborně! Hlučný potlesk.)

Místopředseda Konečný (zvoní): Přistoupíme k dalšímu referátu, a to je

4.zpráva ústavního výboru, aby byl vydán zákon o složení a pravomoci senátu (tisk č. 2423).

Referentem pro tuto zprávu je občan dr. Bouček. Uděluji mu slovo.

Zpravodaj posl. dr. Bouček: Slavné Národní shromáždění!

Co jsem o tomto návrhu ústavním mohl a chtěl říci, řekl jsem ve své důvodové zprávě k listině ústavní. Co ostatně by bylo nutno říci, pověděno jest ve zprávě výboru a já nemám, čeho bych k tomu přidal.

Navrhuji vám prostě, abyste osnovu zákona schválili.

Místopředseda Konečný: Dalším bodem dnešního pořadu jednacího jest

5. zpráva ústavního výboru o vládním návrhu zákona (tisk č. 1819) o volebním soudu (tisk č. 2424).

Zpravodajem jest občan dr. Dérer. Uděluji mu slovo.

Zpravodaj poslanec dr. Dérer: Vážené Národné shromaždenie!

Ústavný výbor predkladá vám zákonný návrh o volebnom súde; tedy o sriadení takej inštitúcie, ktorá v našej republike má bdieť nad čistotou volieb. Je to iste zaujímavou náhodou, že ústavný výbor týmto referátom poveril Slováka. My Slováci v starom Uhorsku cítili sme zhubné následky toho, že sa vôľa nášho národa pri voľbách nemohla uplatniť ani v tých medziach, ktoré mu boly vytýčené skrze úzkoprsé macošské uhorské zákony.

Vážené Národné shromaždenie! Odporučujeme vám sriadenie inštitúcie, ktorá má rozhodovať o platnosti volieb, ktorá má rozhodovať o platnosti mandátov. Aby som odôvodnil, prečo sa ústavný výbor usniesol na takom ráze inštitúcie, aký je odporučený v tomto návrhu, dovoľte, aby som v krátkosti podal historický nástin vývinu celej otázky.

Kto rozhodoval o platnosti poverenia tých, ktorí osobovali si právo, aby pre svojich spoluobčanov ustaľovali normy, vynášali zákony? V stredoveku bola to kráľovská moc, ktorá skúmala poverenia tých, ktorí prináležali k stavom, a ktorí spolu s touto kráľovskou mocou vynášali zákony. Bola to súčiastka kráľovskej moci, ktorá udržala sa v niektorých krajinách až do najnovšej doby.

Vývinom parlamentárneho života však stavovia postupne ukracovali tieto prerogatívy kráľovskej moci a privlastňovali si jej práva. Výsledok tohoto vývinu a týchto bojov bol, že právo rozhodovať o platnosti volieb, o platnosti mandátov prešlo do rúk snemu, prešlo do rúk parlamentu, za starších dôb do rúk stavov. Výsledok tohoto vývinu ukazuje sa v prvom rade v klasickej krajine parlamentného života v Anglii, kde už v 16. a 17. století parlamentárne boje, boj parlamentu s anglickými kráľmi dospel k tomuto výsledku. Veliká francúzska revolúcia skončila tiež s takýmto výsledkom. Je všeobecne známy prípad z roku 1789, keď sa sišly poprve États generaux francúzskeho národného shromaždenia, kde tretí stav po prvý raz objavil sa na pôde historického dejstvovania a keď tento tretí stav hneď pri prvej príležitosti použil svojej moci k tomu, aby toto dôležité právo zabezpečil zástupcom tretieho stavu, zástupcom národa. Šľachta a vysoké kňažstvo stálo na tom stanovisku, aby verifikovanie ich mandátov stalo sa skrz tieto dva stavy, naproti tomu na návrh Mirabeauov a Sieyesov tretí stav prísne trval na tom, aby verifikovanie mandátov stalo sa celým parlamentom všetkých stavov do jedného, a keď sa šľachta a vysoké kňažstvo nechcelo svojho starého názoru zriecť, vtedy tretí stav sa sišiel a vykonal verifikáciu mandátov sám a to i mandátov príslušníkov šľachty i vysokého kňažstva.

Francúzske národné shromaždenie vyslovilo teda, že verifikovanie mandátov a rozhodnutie od platnosti volieb je súčasťou moci parlamentu, súčasťou pouvoiru constituantu. Dľa vzoru francúzskej revolúcie vidíme pokračovať i frankfurtské národné shromaždenie v Nemecku r. 1848, kde Ernst Blum vyslovil s predsedníckeho stolca, že toto právo prináleží výlučne zástupcom národa.

Podobný vývin vidíme v starom parlamentnom štáte s veľkou parlamentnou tradíciou, v Uhorsku, kde si stavy toto právo privlastnily už v století 16. a 17., a rad radom vidíme pokračovať týmto smerom všetky parlamentné štáty, Italiu, staré Rakúsko a i všetky v druhej polovici 19. století vzniklé malé národné štáty na Balkáne. (Předseda Tomášek ujímá se opět předsednictví.)

Súdobnictvo parlamentu malo však i svoje stinné stránky, ktoré vyrástly v mnohých štátoch v také anomálie, že pre tieto zneužitia právnici, politikovia a veda zaoberali sa myšlienkou, aby toto právo bolo vzaté parlamentom a aby boly sriadené od parlamentu neodvislé inštitúcie na posudzovanie platnosti mandátov.

Takto vidíme vývin, ktorý smeruje tam, aby sriadené boly volebné súdy, nezávislé na parlamentoch.

Súdobnictvo parlamentu sa vyvíjalo stranícky, parlament pri vynášaní týchto rozhodnutí sa choval podľa záujmov straníckych, a prvý štát, ktorý sriadil volebný súd, bol zase starý parlamentný štát, Anglia, ktorá roku 1878 utvorila volebný súd, treba že v Anglii sa i parlamentné súdobnictvo vyvíjalo v dosť objektívnych medziach. V Anglii rozhodovaly i iné ohľady, predovšetkým to, že parlamentné súdobnictvo bolo zdĺhavé a drahé, a takým spôsobom sriadený zvláštny súd čeliť mal volebnej korupcii.

I starý parlamentný štát Uhorsko priklonilo sa k sriadeniu zvláštneho súdu. Už roku 1874 v zákonným čl. 34. vypovedalo sa zásadne, že rozhodnutie o ponosách proti jednotlivým voľbám má vynášať kráľovská kúria, tedy najvyšší súd v Uhorsku. Ovšem poukazovalo sa na zvláštny zákon, ktorý pokračovanie pred týmto súdom mal teprv sriadiť. Ačkoľvek už roku 1874 bola vyrieknutá táto zásada, predsa trvalo to 25 rokov i v Uhorsku, než zkúsenosti pri voľbách priviedly uhorský parlament na to, že tento zákon vyniesol a že XV. článkom z roku 1899 zaviedol kuriálne súdnictvo, pravda len na 8 rokov, táto doba však roku 1908 37. článkom bola predĺžená na ďalších 12 rokov. Tento istý vývin vidíme i v niektorých iných evropských štátoch. Tento vývin vidíme v Grécku, kde roku 1911 sriadil sa pre vzmáhajúce sa stranícke rozhodovanie parlamentu v tejto otázke volebný súd, ktorý sa skladá z členov areopagu, to jest najvyššieho súdu a z členov najvyššieho správneho súdu.

Vo Švédsku r. 1909 najvyšší správny súd poveruje sa súdobníctvom volebným. V Španielsku poveruje sa roku 1907 najvyšší súd týmto úkolom, ovšem obmedzuje sa mu jeho právo, lebo najvyšší súd má právo iba preskúmať a prejednať každú volebnú ponosu, nevynášať konečného rozhodnutia, ale len podáva návrh kongresu, ktorý rozhoduje konečnou platnosťou.

V starom Rakúsku až do konca bol to parlament, ktorý si tento úkol podržal. Ovšem boly pokusy, ktoré chcely sriadiť tiež na parlamentu nezávislé súdnictvo, Gróf František Coronini a dr. Jindrich Jaques v r. 1885 predložili v tomto smere návrh rakúskemu parlamentu, ktorý však neprešiel. Roku 1906 poslanec Romanczuk vo výbore o volebnej reforme prišiel s podobným návrhom , ktorý však tiež padol.

Niektoré štáty nedoviedly toto zvláštne volebné súdnictvo do posledných konsekvencií, a tak i v Uhorsku, kde bolo volebne súdnictvo dosť vyvinuté, vidíme, že súdnictvo kuriálne nebolo dodržané do poslednej konsekvencie, ale že uhorský systém sa zakladal na takzvanej bifurkácii a že parlament si podržal právo o niektorých voľbách rozhodovať. V Uhorsku 3. paragraf zmieneného zákona taxatívne vypočíta prípady, pre ktoré námietky proti voľbám pripadajú do kompetencie kráľovskej kúrie, a o všetkých ostatných prípadoch rozhodoval i na ďalej parlament. Nechcem sa tu zmieňovať v dôvodoch, pre čo si uhorský parlament podržal v istých prípadoch právo konečne rozhodovať, poukazujem len na to, že i my Slováci mali sme v tom ohľade svoje zkúsenosti, lebo zahniezdila sa tá praks, že uhorský parlament riešil obyčajne svojou kompetenciou voľby také, kde išlo o poslancov nemaďarskej národnosti, a my sami máme prípad nášho kol. poslanca dra Ivanky, kde uhorský parlament zničil voľbu tohoto poslanca.

Vážené Národné shromaždenie! Z tohoto krátko nakresleného vývoja veci vysvitá, že sú vlastne dva systémy v tomto ohľade: jeden systém, kde volebné súdobníctvo podržuje si parlament, a to je systém ešte po dnes vo Francii prijatý a druhý systém, anglický, ktorý vrcholí v sriadení zvláštneho volebného súdu. V teórii sa o oprávnenosti jednoho a druhého systému mnoho diskutovalo a najtrefnejšie označuje výhody systému zvláštneho súdobnictva vyžiadaná mienka slávneho nemeckého štátneho právnika dra Juraje Jelínka, ktorú mienku podal XIX. právnickom sjazdu a v ktorej s klasickou stručnosťou označil výhody tohoto systému. Mienka táto označená je dôvodovej zpráve ústavného výboru. Dovoľujem si ich prečítať:

1. V nejčastějších případech půjde o volbu členů strany podlehnuvší a majorita pak má rozhodovati proti vlastním zájmům, má býti soudcem ve vlastní věci a tím rozhoduje o věci nestranný soudce.

2. Parlamenty rozhodují bez udání důvodů, kdežto výrok soudcovský teprve svými důvody dosahuje ceny, soudce musí svůj výrok odůvodniti právnicky; právnické svědomí jest úzké, kdežto svědomí stranické jest široké.

3. Morální zodpovědnost člena parlamentu jest menší, než soudcova. Politické strany skládají se z četných, kdežto soudy z málo členů.

4. Z judikátu soudu tvoří se stálá prakse, od kterého bez dostatečného důvodu se neuchyluje, což jest nová záruka nestranného soudnictví.

5. Nespravedlivý rozsudek parlamentu znamená hluboké poškození parlamentárních zařízení.

Ako i z týchto krátkych dôvodov vidieť, charakterizuje zvláštne volebné súdnictvo väčšia objektivita než súdnictvo parlamentné. Na druhej strane však nesmieme si zakryť, že toto zvláštne volebné súdnictvo má i svoje stinné stránky, ktoré javí sa v nechuti sudcov z povolania, pustiť sa do politického víru. Sudcovia sa hľadia strániť politických dišpút, politických bojov a následok toho je, že sa zašancujú za prepiaty formalismus a že sú vždy naklonení, dať prednosť formalistickým dôvodom, keď ide o to, aby vyhnuli sa tomu, pustiť sa do meritorného riešenia celého sporu.

My máme v tomto ohľade z Uhorska už zkúsenosti a špeciálne Slováci, mali sme veľmi charakteristický príklad v tomto ohľade, keď bežalo o chýrečnú vrbovskú voľbu, asi pred 15 rokmi, kde bol kandidovaný jeden vynikajúci politik slovenský, otec nášho terajšieho kolegu dra Markoviča, pri ktorejto voľbe sa dialy také veci, na ktoré i veľmi strakatá história uhorských volieb sotva má príkladu. Videli sme, s akým veľkým aparátom sa slovenská strana namáhala, aby odôvodnila svoju volebnú ponosu, keď s tými najprefíkanejšími volebnými praktikami bolo znemožnené zvolenie tohoto kandidáta slovenského ľudu. Podniknuté bolo to najkomplikovanejšie dokazovanie a koniec koncov bol, že najvyšší súd uhorský zabarikádoval sa za formálne dôvody a z formálnych dôvodov zamietnul zrušiť túto voľbu.

Vážené Národné shromaždenie, ústavný výbor stál pred otázkou, rozhodnúť sa pre systém francúzsky, alebo pre systém anglický a ústavný výbor rozhodol sa v tom smere, že bral zreteľ na vývoj vecí v ostatných parlamentných štátoch a usniesol sa na sostavení zvláštneho volebného súdu. Pravda, to neznamená snáď, že by inštitúcia, ktorú predloha ústavného výboru navrhuje, bola otrockou kópiou anglického systému volebných súdov. Predloha ústavného výboru sriaďuje zvláštny volebný súd a takto bere rozhodnutie nad voľbami z kompetencie parlamentu.