Věci stojí u nás
v podstatě takto: Republika naše bude se buďto
vyvíjet ve směru demokratickém a sociálním,
tak, aby mohla být socialisována, jinak spěje
k rozvratu a záhubě. Jsou na omylu všichni
ti, kdo si přejí diktaturu úřednické
vlády, podložené silnou armádou, která
by vedla k monarchii kapitalistické. Toho dělnictvo
nedopustí, dovede republiku svou ubránit proti všemu
násilí se shora, jako ji dovedlo ubránit
proti rozvratu ze zdola. Proto bude vší silou působit
k tomu, aby naše politika zahraniční byla
výrazem zájmů a potřeb lidu dělného
doma i na venek. Politika tato musí se orientovat socialisticky,
poněvadž jinak by se musila sama ztroskotat o svoje
vnitřní rozpory. Zpátky už nemožno,
zůstat stát také nelze, v tom příboji
sociálních vln jest jen jediná schůdná
cesta a to cesta ku předu. Republika československá
musí být státem moderním, poněvadž
jinak neudržela by se na podkladě upadávajících
řádů kapitalistických, opírajících
se o násilnický militarism.
Hospodářský
smír a mír sociální doma, na venek
pacifismus a přátelství ke všem národům
a státům celého světa - a budeme spolupůsobit
na velikém kulturním díle: povznášet
všechnu lidskou společnost k nejzazším
metám dokonalosti a ušlechtilosti. To bylo už
programem našich starých předků, nám
připadá dějinný úkol, abychom
jej splnili. Budeme podporovat jenom takovou zahraniční
politiku, která se nese k těmto velikým cílům.
Dosavadní postup zahraničního ministerstva,
zejména pokud se týká mírového
ujednání, schvalujeme. (Výborně!
Hlučný potlesk.)
Předseda:
Slovo má dále pan kol. dr. Hodža.
Posl. dr. Hodža: Veľactené Narodné shromaždenie!
Račte dovoliť, aby som
sa po istú mieru uchýlil od tej línie, ktorú
zachovávali dosiaľ oba moji predrečníci
a aby som v tom, čo prednesiem, hlavnú váhu
položil na thema o zahraničnej politike (Výborně!).
Predovšetkým chcel by som poukázať na
jeden pre nás veľmi vzácny passus ve včerajšom
exposé ministra zahraničných vecí,
na passus o Milanovi Štefánikovi. (Výborně!)
Nakoľko exposé pana ministra obsahuje príspevok
k dejinám vzniku československej republiky,
vidíme, že cestný podiel na vybudovaní,
na diplomatických a válečných bojoch
za našu republiku mali Slováci práve tak, ako
ho mali bratia Česi. (Výborně! Potlesk.)
Tento fakt, veľactení pánovia, nech nám
je smernicou i pre budúcnosť. Ako sme získali
a založili len spojenými silami Československú
republiku, tak jedine v naprostom súhlase a naprostom
porozumení budeme ju môcť i udržať.
(Výborně!)
Po návrate dra Beneša
z Paríža, myslím, že nadchodí
doba, keď bude možno zahájiť konečne
zahraničnú aktivnú politiku, ktorú
sme dosiaľ tu v Prahe tak boľastne postrádali.
A tu prijde nám zúčtovať so situáciou
okolo nás. Naše zraky dnes predovšetkým
uprené sú na Tešín, Oravu a na Spiš.
Nemusím zvlášte zdôrazňovať
že my Slováci nie odo dneška, nie od včerajška,
ale už od vždycky chovali sme k našim bratom
na severe Poliakom úprimné sympatie. Dnes musíme
vysloviť svoj úžas nad tým, na aké
cesty dostala sa poľská politika. Snáď
nebude nevhodno upozorniť bratov Polákov na to, že
ich slavný kedysi štát už raz stroskotal.
Stroskotal preto, poneváč v ich politike nebolo
vnútornej úprimnosti a poneváč ich
politika bola ovladaná chamtivosťou a imperialismom.
(Hlas: Výborně! Tak jest!) Nechceli by sme,
aby tieto príčiny, ktoré boly kedysi príčinami
otrasov a kríz v dejinách poľských,
maly dnes podobné dôsledky. Prajeme existenciu a
skvelú budúcnosť našim súsedom
Poliakom, ale zároveň vyslovujeme protest proti
tomu, aby sa ktorákoľvek poľská vláda
opovážila siahnuť rukou na to, čo je naše,
buďsi to Tešínsko, Orava, alebo Spiš. (Výborně!
Hlučný potlesk!)
My dnes cítime chladnú,
hrabivú ruku poľskú na našom vlastnom
telese štátnom a národnom. Uplatňujú
sa akési nároky na Oravu a Spiš. Uplatňujú
sa na základe etnografickom. Pánovia moji! V Orave
a Spiši až do r. 1900 maďarská úradná
štatistika Poliakov vôbec neznala. Teprv po r. 1900
začala sa organizácia ruchu podhalanského
priamo pod vedením madarskej vlády a dosiahla toho
úspechu, že v štatistike r. 1910 shľadávame
sa s istým počtom Poliakov. Tí horali
pred tým stále verne sa hlásili ako Slováci,
a viete dobre, že hlásiť sa v bývalom
maďarskom štáte za Slováka znamenalo isté
riziko, znamenalo to, že sa krivým okom hľadelo
na Slováka, od ministra až do posledného žandára,
títo horali sa hlásili k nám Slovákom.
Po tejto veľkej akcii, vedenej veľkým aparátom
r. 1910, našla konečne štatistika celých
15 tisíc Poliakov v župe oravskej a našla
ich nie celé 1 procento obyvateľstva vo Spiši,
tedy 15 tisíc v Orave a do 2 tisíc v župe
spišskej. Dajme tomu, že by skutočne na tomto
rozhraní medzi našim štátom a Poľskom
bývalo tých 15 tisíc, resp. 17 tisíc
Poliakov. Pýtam sa: Je to právna bása a nárok
na to, aby naši susedia polskí touto otázkou
otravovali, hovorím otravovali, náš bratský
a súsedský pomer dnes, keď ide o založenie
existencie ich i nášho štátu? (Výborně!)
Či bratia Poliaci v budúcnosti naprosto nebudú
potrebovať dobrých súsedov a či snáď
od nich ničoho nečakajú? Či Poľsku
nehrozí nebezpečie v budúcnosti, že
sa dostane medzi dva veľké bloky jako medzi dva mlýnske
kamene, a túto situáciu poľskú nikdo
nepredvída? Mali by sme našich bratov poľských
upozorniť na históriu, kde len v tých
dobách mohly Čechy a Poľsko zachovať svoju
naprostú samostatnosť voči Nemecku, keď
tieto dva slovanské národy šly ruka v ruke.
Keď nešly ruka v ruke, zjavila sa príšera
léna nemeckého. I dnes majú Poliaci voľbu:
buďto isť s námi v budúcnosti
uprímne a loyálne ruku v ruke, alebo hrozí
nebezpečie cudzieho léna, buďto s ľava
alebo s prava bude ich samostatnosť a štátna
neodvislosť ohrožená. (Výborně!)
V poslednej dobe, veľactené
Národné shromaždenie, práve v súvislosti
s otázkou poľskou stihla nás Slovákov
událosť, ktorá pôsobila ako úder
do tvári. Dvaja členovia Národného
shromaždenia, Hlinka a Jehlička dostali
sa do zahraničia bez vedomia svojich najbližších
kolegov, bez vedomia orgánov československej republiky
a bez vedomia našej i najužšej slovenskej verejnosti.
V tejto veci vyslovil náš klub svoje pohoršenie.
Na tom ovšem nenie dosť. V tejto veci musíme
hľadať ďalšiu zahranično-politickú
súvislosť. Nám nemôže byť ľahostajným,
že títo naši 2 kolegovia - dúfam, že
bývalí kolegovia - našli spôsob dostať
sa poza chrbát našej československej vlády
pomocou orgánov poľskej vlády von. V poslednej
dobe stal sa pokus vysvetliť cestu Hlinkovu a Jehličkovu
v ten smysel, že ju podnikli bona fide na záchranu
Oravy a Spišska, že ju tedy podnikli v prospech
Slovenska proti poľskej vláde.
Veľactené Národné
shromaždenie, nastolil som tento pokus vysvetlenia len pre
historickú úplnosť, ale že ho môžu
prijať len malé deti, rozumie sa samo sebou. Tedy
keď zahraničnú cestu Hlinkovu a Jehličkovu
umožnia orgány poľskej vlády, to neznamená,
že Hlinka a Jehlička šli tam proti poľskej
vláde v prospech náš, ale znamená
to, že hľadeli tam podporovať poľskú
vládu a veci, ktoré sú protivné zájmom
nášho národa, našej republiky. (Posl.
Čuřík: Není to ještě nijak
dokázáno pane doktore!) Len trpelivosť!
Ze skutočne orgány
poľskej vlády to boly, ktoré umožnily
túto cestu Hlinkovu a Jehličkovu, to je naprosto
zistená a dokázaná vec. Keď naša
mierová delegácia odchádzala z Paríža,
bol to šéf poľskej vlády, ktorý
tento fakt našej mierovej delegácii naprosto koncedoval.
Bol to šéf poľskej vlády, tedy človek
stojací v čele poľskej politiky a za ňu
odpovedný, ktorý uznal za naprosto potrebné,
vidiac nehoráznosť takého postupu poľskej
vlády, vysloviť svoje poutovanie voči našim
zástupcom. Týmto potvrdil, že postup, aký
volily orgány poľskej vlády voči Hlinkovi
a aký volil Hlinka v tejto ceste, sú
všetko iné, len nie korrektné. Bereme na vedomie,
že Hlinka a Jehlička na tejto zahraničnej
ceste nikde nenašli podpory so strany poľskej vlády.
To dosvedčuje Paderewski,
to nám musí postačiť. Ale z toho
vidíme to, že táto cesta, podniknutá
proti zájmom slovenského národa a československej
republiky stála v službách, v ktorých,
dnes ešte nechcem sa plne vyjadriť, na každý
pád mala ráz taký, že predseda poľskej
vlády uznal za potrebné nariadiť, aby proti
tým orgánom, ktorí Hlinkovi cestu
umožnily, bolo disciplinárne zakročené.
My ľutujeme, veľactené
Národné shromaždenie, že náš
pomer k bratskému národu poľskému
je zkalený. Uvádzam im pred oči, zdali svojim
nešťastným postupom neohrožujú tu
veľkú koncepciu, z ktorej vznikla naša i
ich samostatnosť. Našou úlohou je nežiť
v samote, našou kultúrnou a politickou úlohou
je tvoriť na východe strednej Europy barrieru proti
tomu militarismu a imperialismu germánskemu, ktorý
chcel porobiť celý svet. Jestli my, male národy
v stredovýchodnej Europe nebudeme samy medzi sebou
riešiť tie spory, nebude v nás toľko
sily, aby sme mohly tejto úlohy sa zhostiť a neocitly
sa na nebezpečnej ceste, na ktorej sú Poliaci. Pri
tom všetkom dúfame, že v budúcnosti
tieto ich cesty sa napravia. Ale je jedna podmienka, ktorú
treba zdôrazniť. V tom okamžiku, v ktorom
by sa pomery utváraly tak, že by Poliaci, chcejúc
zahájiť lepší a prateľskejší
pomer voči nám Slovákom, to robili, závislým
na tom, aby sme my zadali československú republiku,
v tom prípade menom každého živého
Slováka osvedčujem, že v takom prípade
taká nábidka s poľskej strany napred by
niesla zárodok smrti a nábidku na také priateľstvo
by každý Slovák s najvačším
rozhorčením odmietnul. (Výborně!
Potlesk.)
Veľactené Národné
shromaždenie! Nenie Poľsko jediným stínom,
ktorý visí nad našou zahraničnou politikou.
V Budapešti vývin vecí v poslednej
dobe je taký, že priamo vyzýva našu bedlivú
pozornosť a že nás priamo vyzýva k tomu,
aby sme každú událosť v Budapešti
v celej jej hodnote oceňovali. Tu naskytá sa
predovšetkým otázka, kdo nastolil Habsburgov.
Ubezpečujem vás, pánovia, že neide tu
o to, ktoré osoby, ktoré kruhy, ktoré kotérie
alebo zájmové krúžky zavolaly v danom
okamžení Jozefa Habsburka a dosadily ho do pešťského
hradu. Na žiadny pád by to nastolenie Habsburka nebolo
bývalo v Uhrách možné, keby sa
bolo v Uhrách nedálo pred nastolením
Habsburka to, čo tam známe dnes pod kapitolou maďarsko-boľševickou.
Bolševizmus, ten sme už
my zkusili vo svojich zahraničných politických
vzťahoch. Maďarský boľševizmus nebol
žiadnou zvláštnou sociálne-politickou
orientáciou. Maďarský boľševizmus
vo svojich zahraničných politických stykoch
nebol ničím iným než nová maska
na starý maďarský šovinismus a imperialismus.
(Výborně!) Já som svojho času
tomuto Nár. shromaždeniu dokumentárne mohol
dosvedčiť, že zástupcovia, a sice legálni
zástupcovia boľševických rád celkom
určite bezo všetkých pochybností vyslovili
sa v tom smysle, že ich boj proti Slovensku, resp. čsl.
republike nenie bojom len sociálnym, ale hlavne bojom o
znovudobytie Slovenska. Doslovne citujem ich slova: Nám
netreba úpravy hraníc, my neuspokojíme sa
väčším alebo menším územím,
my chceme mať celé Slovensko.
To bola platforma, na ktorej sjednotili
sa maďarskí bolševici s nacionalisty. Vieme
dobre, že maďarská rudá armáda
bola z 50% neboľševická, nesocialistická
a nekomunistická, že to boli ľudia čistého
maďarského nacionalizmu. Maďarský boľševizmus
ako nová forma toho imperializmu maďarského,
ktorý od r. 1848 vždy hľadal nové a nové
formy podľa toho, aké ídee ovládaly
svet. Bol to absolutizmus z r. 1848, potom konstitutionalizmus,
liberalizmus, potom údajne demokracia, ale v podstate
to nebolo nič iného, než surový hrabivý
šovinizmus maďarskej rasy. Vnútorná absurdita
boľševického režimu vystupňovala
túžbu za okamžitou nápravou, za nápravou
akoukoľvek a odkiaľkoľvek. Keď naskytla sa
príležitosť, nastoliť režim seba reakcionárskejší,
celá maďarská demokracia, všetky bývalé
maďarské pokrokové kruhy octly sa naraz v jednom
koši s najtemnejšími predstaviteli maďarského
zpiatočníctva. Keď maly pred sebou voľbu,
má-li ešte ďalej trvať režim boľševický,
alebo vzniesť vládu zpiatočnícku, len
aby sa boľševizmu sprostily, zvláštnym spôsobom
voľba bola pre všetky kruhy maďarské celkom
ľahká a bezo všetkého rozhodly sa pre
tú nejväčšiu reakciu, ktorým vyvrcholením
práve bol Jozef Habsburgský. Z toho vplynie
pre nás naučenie, že krajnosť v smere
ľavom, zneužívanie hesiel komunistických
k tomu, čo známe dnes pod menom bolševizmu,
nesie so sebou len jediný následok, krajnosť
v pravo.
Po boľševizme, po pokuse
o násilný prevrat, o takzvanú diktatúru
proletariátu, nemôže následovať
nič, než najčernejší reakcia. (Tak
jest!) Zdaliž je monarchizmus alebo nemonarchizmus v Budapešti?
Či je to otázka len maďarskej vnútornej
politiky, či my následkom toho smieme o nej vôbec
tu hovoriť, alebo či táto otázka, treba
že je v prvej rade otázkou peštskou, nezasahuje
i k nám? Myslím, že máme nielen
právo, ale i povinnosť, vec túto stále
kontrolovať. Čo je monarchia v Pešti alebo
vo Viedni? Monarchia spojovala a sjednocovala bývalú
habsburgskú ríšu, bola tou obručou,
ktorá udržovala pohromade ten neprirodzený
útvar. Keď sa dnes jedná o znovunastolení
monarchie, musíme mať na zreteli, že pokus taký
nemá politické následky len tam, kde sa práve
zjaví, ale že následky veľkou merou zasahujú
i za hranice. Ja nechcel by som sa spokojiť touto teoretickou
domenkou, že monarchizmus vo Viedni alebo v Pešti
môže zasiahnuť v danom okamžiku i za
hranice maďarské alebo rakúské a že
môže otráviť republikánsku konsolidáciu
treba i u nás. Ale uvediem na to doklad:
Asi 3 alebo 4 dňami po svojom
nastolení prijal Jozef Habsburgský deputáciu
takzvaných maďarofilských Rusínov, rozumej
udajných zástupcov ľudu podkarpatského,
patriaceho dnes k našej republike. V čele
tejto deputácie stál bývalý župan
berežský Kutkafalvy, ktorý ešte so svojimi
dvoma druhy predniesol Jozefu Habsburgskému, v plnej
forme žiadosť, aby území rusínské
pričlenené bolo zase k bývalému
uhorskému štátu. Jak to odôvodnil a čo
žiadal vodca tejto deputácie, do toho nám nič
nenie, veľmi nás však bude zajímať,
akú odpoveď dal na tento atentát proti celistvosti
našej republiky Jozef Habsburský. Medzi iným
odpovedel im - prečítam to v českom
preklade - toto (čte):
"Vím, co jste vytrpěli
při tatarském plenu, četli jsme to v historii
- vím také, co jste vytrpěli po čas
této čtyřleté války. Vždyť
jsem tam byl, s nimi jsem bojoval, viděl jsem jejich
hrdinné chování, nejenom vojáků,
ale také i chudého lidu. Viděl jsem je orati
v ohni, viděl jsem hořeti jejich ubohou pšenici,
viděl záhubu jejich lesů. Viděl jsem
ale také, že přece s povznesenou hlavou
chodí. Toto mne přesvědčilo, že
rusínský lid je života schopen a že s ním
třeba počítati. Proto, co na mně záleží,
všechno vykonám, aby ententa uznala vaši příslušnost
k nám.
Slibuji před vámi,
že do té doby se neuspokojím, dokud neobdržím
kladnou odpověď.
Prosím vás, řekněte
mým bratřím, kteří bydlí
tam na horách a baště Karpat, že se ve
mně nezklamou, jestliže vyšší moc,
silnější mne, jinak nerozhodne. Neznám,
na čem se ententa rozhodla, ale ještě dnes
připomenu, poněvadž budu míti příležitost
mluviti s delegací ententy, že jste byli u mne
a ve jménu lidu jste mne prosili, aby dítě
nebylo odloučeno od své matky, neboť jinak
dítě zahyne."