Národní shromáždění československé 1918 – 1920

Co znamená tento prejav Jozefa Habsburského? Tento prejav bol prednesený 9. srpňa 1919 tedy v dobe, keď už z časti oficielne, z časti neoficielne známe boly všetky výsledky mierovej konferencie, nakoľko sa týkajú územia maďarského a rakúského. Známy bol menovite výsledok ten, že Podkarpatská Rus definitívne a neodvolateľne tvorí súčiastku československej republiky. Jestliže za takýchto okolností Jozef Habsburský prijímá - nechcem povedeť že objednané - deputácie, jestliže týmto deputáciám dal odpoveď, ktorá je v priamej protive so skutočnosťou, stvorenou mierovou konferenciou, potom nemôžeme pomenovať vec inak, než že je to pokračovanie naprosto neloyálne a že v nás musí ohľadom zámerov Habsburkov proti nám vzbudzovať najväčšie podozrenie. (Tak jest!)

Z toho nasleduje, že pokus o nastolenie Habsburkov, buďsi v Budapešti alebo vo Viedni, neznamená v posledných koncoch ni iného nežli pokus oživiť ten neprirodzený útvar, ktorý za toľké a toľké stoletia bol našim veľkým žalárom.

Preto otázka Habsburgov, či už Pešti alebo ve Viedni, nenie otázkou vnútornej politiky rakúskej alebo maďarskej. To je dnes žhavý problém našej zahraničnej politiky. My, ačkoľvek sme inak naprosto desinteressovaní ohľadne toho, čo sa v Rakúsku alebo Maďárii deje, jedno si musíme vyhradiť, že by sme sa postavili s najväčšou rozhodnosťou a najväčšou roztrpčenosťou až do posledných konsekvencií proti tomu pokusu, aby vo Viedni alebo v Pešti sa mala restituovať nová habsburská vláda. (Výborně!)

V tomto smysle delala naša zahranična delegácia v Paríži svoju politiku. My máme zprávy o tom z Pešti a z Paríža, že náš protest a protest juhoslovanský proti Habsburkom padal na vážky veľkou merou. Je tu otázka, zda tento výsledok demokratickej našej politiky československý je trvalý. Je pravda, že Jozef Habsburský je dnes odstranený.

Ale my nemôžeme vedeť, do kedy je odstranený; my nemôžeme znať tie zám

ery, ktorým sa dá viesť, dnešný konservativný a na každý pád monarchistický režim. Čo bude v tom prípade, budeme-li videť, ako sa organizuje okolo nás reakcia a ako sa buduje staré zpiatečníctvo práve nám pred očima v Pešti a vo Viedni? Naša politika zahraničná stojí prirodzene na základe neintervenovať ani sem ani tam.

Ja však myslím, veľactené národné shromaždenie, že proti monarchismu okolo nás my máme také prostriedky, ktoré sú naprosto v našich rukách. Tu ide o jednoduchý školský prípad. Životom, skutočnosťou politickou a prácou dokázať, že v modernej dobe potrebám človečenstva vo väčšej miere vyhovuje republika než monarchia. To však musíme dokázať my. Dnes je to našou dejinnou úlohou, je to dejinnou úlohou našej československej republiky, aby sme my to dokázali aby sme to dokázali našimi výsledky, našou produkciou, našou zdatnosťou politickou i hospodárskou, že republika je útočišťom pokroku, že republika, jestli je to v zájme štátneho poriadku s jednej strany a v zájme sociálneho poriadku so strany druhej je jediným útvarom, ktorý i pri dnešnej sociálnej krízi a pri dnešných názoroch a pokročilosti človečenstvo môže ľudstvu vyhoveť.

Túto úlohu prespali sme my. Ja vystríham pred skepsou proti republike. Myslím, že hrešíme proti republike, keď ju kritizujeme nespravedlive. My, ktorí chodíme za hranice našej republiky, musíme vám povedeť, že to je medzi vzniklými štáty široko-ďaleko jedine československá republika, ktorá má na sebe známky sporiadaného štátu. (Výborně! Tak jest!)

To sme dosiahli usilovnou a veľkou prácou a to sme dosiahli úplným uspokojením sociálnych požiadavkov všetkých výrobných tried, to je samozrejmé, lebo je to smysel republiky, ale my sme túto úlohu ešte nerozriešili úplne. My musíme prestáť tú krízu, do ktorej sa dostane republikánska myšlienka, jestliže skutočne vznikne monarchia v Pešti alebo vo Viedni, a bude ďalšou úlohou našej republiky, dokázať produkciou, administratívou, vojenskou mocou a všetkými atribúty štátnej moci to, že republika je lepšia než monarchia.

To je naša úloha. Prirodzene týmto môže býť vyčerpána jediná malá čiastka veľkého problému, ktorý nám postavil monarchizmus. Tú druhú časť problému musí rozriešiť sama dohoda. A tu nestačí dosť opakovať, že odpovedné politické kruhy dohodové musia si uvedomiť, že sú skutočne za to, čo sa dnes v Pešti deje odpovedné. My sme s úspechom vykonali boj proti imperializmu, dáme-li mu ale dnes v akejkoľvek forme možnosť, aby sa tento imperializmus zase zmohol, v tom prípade môžeme povedať, že sme síce vyhrali vojnu, ale prehrali mier. Musíme trvať na tom, čo sme v tejto otázke už vyslovili ako svoj kategorický požiadavok, aby dohoda v Pešti vyplnila svoju úlohu voči zbytkom maďarských vojsk, aby všetky zbytky maďarského vojska boly odzbrojené, ďalej aby bezohľadne bezo všetkého šetrenia prijatá bola len vláda taká, ktorá doslovne do posledných dôsledkov bude ochotná respektovať usnesenia mierovej konferencie. Vieme celkom dobre, že i v kruhoch dnešnej vlády i v kruhoch tých, ktoré sa k vláde chcejú dostať, žije tajne myšlienka, že dohoda snáď v danom okamžiku za isté kompenzácie bude ochotná narušiť tieto hranice, ktoré boly ustanovené pre nás a dole pre Juhoslovanov.

Vieme, že tie nádeje tu sú a že žijú. Nepochybujem, že nádeje tieto sú naprosto klamné. My ale rozhodne musíme mať od dohody garancie, že iná vláda v Pešti nebude uznaná, len taká, ktorá en bloc bezo všetkých námietok prijme všetky podmienky mierovej konferencie. (Výborně!)

Je otázka, zdali tieto ohľady sú len opatrnosťou voči maďarskej politike, alebo či znamenajú nedôveru proti maďarskému ľudu alebo proti maďarskému štátu. Naprosto nie. My, Slováci, známe rozdiel medzi maďarským takzvaným politickým národom a medzi maďarským ľudom. My ztratili jsme síce už veľmi mnoho illusií v tomto ohľade, ale naša viera v silu pravdy demokratickej je veliká.

My predpokladáme, že s dnešnou maďarskou demokraciou, jestliže je to demokracia nepokrytecká, uprimná, jestliže z nej bude vanúť duch ušľachtilého pokánia za hriechy na nás popáchané, bude možno nájsť s ňou modus vivendi.

Sociálne, hospodárské zájmy výrobných tried v Maďarsku sú celkom rozhodne docela iné než zájmy tried šľachtických, neproduktívných, konservatívnych. Ešte ani dnes sa nevzdávame nádeje, že keby maďarská demokracia našla cestu vpraviť sa do nových skutočností medzinárodnej politiky, že v tomto prípade by sme mohli udržovať s nimi tie najlepšie súsedské styky.

V takom prípade, jestliže sa utvorí vláda, ktorá - ako to bolo v Paríži celkom správne žiadané - bude predstavovať skutočne všetky vrstvy národa a jestliže budeme mať pred sebou maďarskou v vládou podpísaný mier s námi bezo všetkých výhrad a klauzulí, v takom prípade by som pokladal za vhodné, aby sme s týmto novým maďarským štátom ihneď vstúpili do všetkých možných hospodárskych a obchodných stykov. My nebudeme hlásať žiadne politické a mravné zájmy, ktoré by sme snaď mali s maďarskou republikou, do tých nám predbežne nič nenie, ale že nove vzniklé štáty národné budú odkázané na vzájomné hospodárske a obchodné styky, o tom nenie pochybnosti.

To je požiadavok politickej striezlivosti a vyspelosti, ktorá je prvou podmienkou, abysme mohli plniť tú modernú medzinárodnú politiku, ktorá spočívá na dorozumení všetkých národov.

Budapešť majú dnes obsadený Rumuni. Já by som nedržal za vhodné, veľactené národné shromaždenie, hovoriť o tom, aké vojensko-politické ciele doniesly so sebou okupáciu Budapešti. A nechcel by som sa dnes, keď veci nie sú ešte hotové, hovoriť o tom, aká je následkom tejto okupácie situácia v Budapešti a v maďarskom štáte samom. Dovolil by som si však z tohoto miesta apel na našich bývalých kolegov, vôdcov rumunského národa zo Sedmihradska (Čujme!)

S predstaviteli rumunského národa sme v uhorskom verejnom živote, v uhorskom parlamente a na všetkých fórach v verejného pôsobenia bojovali vždy ruku v ruke za ideály spoločnosti, za demokraciu, za spravedlnosť národnu i sociálnu. V boji za tieto ciele sme boli spojení a nikdy sa medzi námi nevyskytla ani najmenšia differencia. My sme už ani neboli spojenci, my sme boli organicky jeden celok a len tým sme sa stali činiteľom, že sme boli naprosto jednotní.

Pripomínam tieto časy dnešným odpovedným členom rumunskej vlády, nakoľko sú v Sedmihradsku. Ostaňme pri našich ideáloch! A dnes, keď je v našich rukách, aby sme dali maďarskej politike určitý smer do budúcnosti, nech nikdo z nás nedá sa použiť pre ciele protidemokratické, nech nikdo z nás nedá sa použiť na znovunastolenie toho starého režimu, pod ktorým sme všetci dohromady trpeli.

Keď zistíme situáciu, treba len takto v hrubých rysoch, ako sa nám javí vo Varšave a čiastočne i v Budapešti - a v Budapešti obzvlášte - máme ten neklamný dojem, že okolo našej demokratickej republiky grupuje sa istá koalícia, ktorej náter je, mierne rečeno, konservatívny. Grupuje sa koalícia, ktorá ani v otázke štátnej formy ani v otázke vnútorného usporádania štátu, ani v otázkach sociálných ani z ďaleka nestojí na tej pokročilej línii, akú zaujímáme my. Československá republika je dnes vo skvelej izolácii, v izolácii v tom smysle, že toho času jedine ona v celej východostrednej Evrope stojí na úrovní západných demokracií. V politike vnútornej i v politike zahraničnej jedine ona prijíma bez výhrady zásady moderného medzinárodného práva, zásady, na ktorých práve spočíva Sväz národov, zásady demokratismu medzi ľudmi i medzi národami. My v našom fanatizme za všetko nové, ušľachtilé a krásné, v našom pacifizme dožívame sa toho, že naša politická pasivita v zahraničnej politike donáša dnes ako veľké prekvapenie konservatívny blok okolo nás. O nebezpečí monarchizmu som práve hovoril.

Jak ďaleko by toto nebezpečie monarchizmu mohlo sa vyskytnúť u nás, o tom by boly možné len domenky a čiastočne to záleží na nás. Chceme tým odporúčať, aby sme zmenili smer svojej zahraničnej a válečnej politiky? Ne! Já myslím, že prielom do tohoto bloku konservatívneho okolo nás stane sa cestou inou. Na jednu podmienku bolo už poukázané. My musíme predovšetkým habilitovať republikánsku myšlienku, musíme dokázať, že je republika lepšia než monarchia, musíme dokázať, že pokrok sociálny a politický vo vnútornom ustavení štátu môže sa dať do súladu s požiadavkom štátneho poriadku. Československá republika musí mnoho produkovať. Československá republika musí mať znamenitú administratívu, československá republika musí mať silné vojsko.

Náš kol. Němec povedal, že nesmieme toto heslo prijať ako smernicu našej politiky, poneváč vraj ostatné štáty by tiež zkoncentrovaly všetko svoje úsilie na to, aby maly silné vojska. Myslím, že v tejto námietke je anachronizmus. Súsedné štáty tieto silné vojska už majú. (Tak jest!) Ony nečakajú na to, aby sme si my silnú armádu stvorili, aby sa mohly odvolávať na nás, že pre nás organizujú svoju armádu.

Isté je, že sme jedným z tých štátov, ktoré sa počaly orientovať pacifisticky. Naproti tomu fakt je, že militarizmus je v Polsku, Rumunsku, i v tej časti Maďárie, ktorá nenie dotknutá rumunskou okupáciou. Tam admirál Horthy má svojich 40 tisíc znamenitých vojakov. Za takýchto okolností zanedbať válečnú politiku znamenalo by podkopať základy štátu. My sme už často a dnes znovu osvedčovali, že bysme nikdy nedali súhlas k ofenzívnej politike. Československá republika chce Sväz národov, ktorý vylučuje ofenzívnu válečnú politiku. Ale na obranu musíme byť hotoví každého okamžiku a že par act de présence musí nás chrániť armáda konsolidovaná, dobre vedená, o tom nenie žiadnych pochybností. Jedine tým môžeme vzbudiť v našom súsedovi nielen úctu k našim kultúrnym institúciam, ale i úctu k našej sile, ktorá dľa toho, pánovia, ako dnes veci stoja, v medzinárodnej politike spočíva predsa len v organizácii vojska.

Konsolidovaný štát môže si činiť nárok na právo, aby bol v rade národov vypočutý. Naša úloha je väčšia než udržovať pre našu privátnú potrebu dobré styky s našimi priateľmi. Naša zahraničná politika musí mať vyššie ciele. Ako dosiaľ sme boli priekopníkmi kultúry, ktorá sa má stelesniť v organizácii sveta, tak tiež musíme nimi byť v budúcnosti a musíme stvoriť pre Sväz národov psychologické a hospodárske podmienky predovšetkým našom súsedstve tam, kde týchto podmienok ešte niet. Musíme presvedčiť jednak o svojej sile, jednak o svojej mierumilovnosti, zdatnosti a kultúre všetkých svojich súsedov. V tom prípade nebál by som sa seba intimnejších stykov s našimi súsedy, buďsi v Budapešti alebo inde.

Vítam dôležitú vetu v poselstve dra Beneša. On hovorí, že náš pomer k našim súsedom upravíme si sami.

Ľutujem, že sme sa na tejto línii zahraničnej politiky neocitli pred 4-5 mesiacmi. (Souhlas). Keď by sme si vtedy boli povedeli: Upravíme si náš pomer k našim súsedom sami, máme republiku vnútorne skonsolidovanou, máme armádu, nielen renomé, ale dôkaz našej kultúrnej zdatnosti, hospodárskej zdatnosti, myslím, že by sa okolo nás nebol mohol utvoriť ten blok konservativnych mocí, ktorými sme obklopení dnes. Musím vám povedeť pravdu. Mám ten dojem, že sa v najbližšom zahraničí na našu ekzistenciu trochu zabudlo. Ten veľký prestiž, ktorý sme mali v zahraničnej politike v Paríži a všade, ten sme si doma udržať nevládali. Preto myslím, že je svrchovaný čas zahájiť aktívnu zahraničnú politiku tými prostriedkami, ktoré môžeme označiť ako prostriedky politiky modernej. Žiadam, aby hneď so všetkými štáty, s ktorými máme snesiteľné styky, zahájené a formulované boly naše hospodárské styky.

My tam musíme byť v medzinárodnom živote našich súsedov. Hľaďme, aby sme si v budúcnosti nemuseli stálym zbrojením zabezpečovať existenciu, zárukou našej štátnej existencie bude nie len vojsko; zárukou nám musí byť ten respekt, ktorý si vybudujeme len svojou produkciou, len svojou kultúrou a tým faktom, že sme ako prvý štát po tejto veľkej krízi boli skutočne sporiadaným štátom.

Dnes máme vôči svojim súsedom veľký predskok. Odhadujem tento predskok na jeden rok. Okolné štáty nemajú tej produkcie, že by na pr. v Maďarsku mohly zaujmúť trhy. Je prirodzené, že ani naša produkcia nenie tak ďaleko, aby sme všetky trhy mohli zaujmúť my. Ale trhy, ktoré môžeme zaujmúť, snažme sa zaujmúť už dnes, lebo za jeden alebo dva roky bude pozdě.

Veľactené Národné shromaždenie, myslím, že zahranična politika vyžaduje v našom verejnom živote viac záujmu než zaujíma dosiaľ. My jsme vznikli v prvej rade tým, že sme boli morálne silní doma, ale bez určitých podmienok zahraničnej politiky, by československá republika dnes neexistovala. My sme vlastne z dobrej zahraničnej politiky vznikli. Vznikli sme z toho, že sme sa so svojim národným duchom, svojimi národnými a politickými cieľami vpravili do všesvetovej organisácie tak, ako bola zastúpená na západe. Na túto tradíciu zahraničnej politiky nesmieme zabudnúť.

Rád bych si predstavil budúce debaty v parlamente našom tak, že budú vedené bez hľadísk stranníckych, že budú vedené jedine s hľadiska všenárodného. Pripúšťam, že vo vnútornej politike musia a môžu byť veľké konflikty strannícke, že tento parlament, je-li zdravý, musí sniesť všetky možné i najvášnivejšie debaty o otázkach hospodárských a vnútornepolitických, ale v otázkach zahraničnej politiky musí byť verejná mienka konsolidovaná. Len taký štát obháji svoje miesto v zahraničnej politike, ktorý je v stave doma si utvoriť jedinú, konsolidovanú verejnú mienku. (Hlas: Když ani vláda ji nemá!) Ja myslím, že keď je vo vláde menovite dnes navrátivší sa člen Beneš, ktorý, myslím snáď len dosť zdarile viedol našu zahraničnú politiku, že v týchto rukách je naša zahraničná politika dosť bezpečná. So svojej strany i menom klubu schvaľujeme osvedčenie ministrovo (Výborně!) a vyslovujem jediné pránie, abysme menovite teraz, keď máme žiť pred fórom sveta v politike zahraničnej, abysme, keď zvolá sa na nás: "Čechoslovák", neozval sa v nás stranník, ale ozval sa v nás československý republikán. Len, budeme-li takto smýšľať, budeme sláviť úspechy v zahraničnej politike. (Výborně! Hlučný potlesk.)

Předseda: Uděluji slovo dále p. koll. Zikovi.

Posl. Zika: Velevážené Národní shromáždění!

Bylo-li osvobození našeho národa od staletého otroctví ve všech českých zemích přijato s jásotem a nadšením, platí to především o lidu českém ve Slezsku, který trpěl ze všech nejvíce. Lid náš ve Slezsku byl ujařmen jak národně, politicky, tak i sociálně a hospodářsky. A tento útisk šel tak daleko, že v posledních letech, zvláště v době války, ztrácel důvěru sám v sebe. Je přirozeno, že když osvobozen byl od pout, když vrácena mu byla svoboda, že radost tu pociťoval v míře největší, a zvláště, když poslední jeho obce osvobozeny byly od vlády t. zv. "Sudetenlandu". Než radost tato byla brzy zkalena, zvláště mírovou smlouvou s Německem a ještě více nešťastným, třeba že zatímním rozhodnutím dohody o Těšínsku. Dnes český lid ve Slezsku je zklamán, je zarmoucen a roztrpčen do nejhlubší duše a to bez ohledu na politické přesvědčení. Mohu zde prohlásiti, že v tom ohledu není ve Slezsku mezi naším lidem žádného rozdílu. Dle mírové smlouvy s Německem má nám připadnouti z celého Horního Slezska, které až do r. 1742 bylo nedílnou součástí českých zemí bez plebiscitu, jediný okres Hlubčínský a 2 obce z ratibořského okresu, tedy celkem 26 obcí asi se 40.000 obyvateli, z čehož jest asi 37.000 Moravců, ostatní Němci a Poláci. Nesprávná úřední statistika německá z r. 1910 vykazuje v Horním Slezsku přes 75.000 Moravců a Čechů, tak že prozatímně osvobozena bude pouze polovina našeho lidu z hrozného již 177 let trvajícího otroctví pruského.