Proto doporučujeme, aby předlohy
zákonů proti lichvě a předražování
veškerých životních potřeb - zdůrazňuji
však: veškerých životních
potřeb - byly co nejdříve Národnímu
shromáždění předloženy a
s největším urychlením projednány
a uzákoněny. Jsme přesvědčeni,
že Národní shromáždění
má nejlepší vůli, vládu v těchto
nejpalčivějších otázkách
co nejúčinněji podporovati a že pouze
tímto postupem, až bude co nejpřísněji
prováděno trestání vinníků,
bude možno v tomto směru dojíti k nápravě.
Ku konci připomínám,
slavné shromáždění, slova, která
v této debatě ve čtvrtek pronesl pan ministr
financí. Byla to slova: "V stranicko-politickém
zápase čiňte proti sobě, co chcete,
potírejte se navzájem, jak chcete, vyvarujte se
však všeho, čím byste mohli poškoditi
celek národní." Já obracím se
na pana ministra financí a slibuji mu: "Československá
strana lidová bude vždy tohoto napomenutí pamětliva
a bude je též respektovati, žádá
však pana ministra financí, aby toto napomenutí
tlumočil také i vládě a zvláště
ministerstvu školství a národní osvěty,
které svými nařízeními v otázkách
mravně kulturních celek národa jak uvnitř,
tak i za hranicemi vážně poškozuje. Tím
končím. (Výborně! Potlesk.)
Místopředseda posl.
Udržal: Dalším řečníkem
je p. člen N. S. František Votruba. Prosím,
aby se ujal slova.
Posl. Frant. Votruba: Vážené
shromaždenie!
V súvislosti s tým,
čo tu bolo predošlými rečníky
povedané, prichodí mi ujať sa slova práve
v chvíli, keď na českej i slovenskej strane
všetci veľmi dobre cítime, že v československom
súžití nenie už teraz všetko v najúplnejšom
súzvuku, že pravdepodobne stalo sa buďto opomemenutie,
alebo dokonca i chyby; objavujú sa totiž rôzne
symptomy i znaky, ktoré nás nútia k tomu,
aby sme sa pozreli rovno na vec a hľadali, kde vlastne je
príčina týchto nesnádzí.
Vážené shromaždenie!
Pred vojnou i po čas vojny tešili sme sa, že,
akonáhle padne bývalá rakúskouhorská
hranica, otázka československej vzájomnosti
prijde od šedej teórie ku krásnej praxi. Tejto
myšlienky sme sa nevzdávali ani vtedy, keď maďarskí
žandári na celej hranici nám bránili,
aby sme sa nemohli vzájomne poznať a svoje zkúsenosti
vzájomne si sdelovať. Verili sme, že po rozbití
dualismu, po slúčení československého
národa v jednom štáte nastane úplný
obrat. Ale dnes môžeme čítať v českých
časopisoch všetkých politických strán,
nielen oposičných, ale i koalovaných, v dopisoch
a verejných prejavoch úradníkov, ktorí
pôsobia na Slovensku i na schôdzach politických
strán, celkom hlasne slovo: autonómia. Toto slovo
ozýva sa dokonca v tých kruhoch, ktoré sme
považovali za celkom loyálné. Neide mi len
o podvratné živly, ktoré vo Varšave, Paríži
a inde chcú poškodiť náš československý
štát, ale také o živly, ktoré nie
sú snáď dosť správne informované
o tom, čo sa deje, a prichodia na nás s heslami
prazvláštnymi.
Vážené shromaždenie!
Dnes po 8 mesiacoch, čo českí úradníci
pracujú na Slovensku za myšlienku vzájomnosti
československej, mysleli sme, že myšlienka tá
voide skutočne do praxe. Dnes vidíme Čech
Slováka a Slovák Čecha - a menovite je to
na Slovensku - zoči-voči, vidíme ich pri
společnej práci. A predsa je tu istá nespokojenosť.
Verím, že tí ľúdia,
ktorí prichodia na Slovensko, prichodia s úmysly
najlepšími. Bol som sám svedkom toho, keď
4. února slovenské ministerstvo prišlo do Bratislavy,
jak českí železniční zamestnanci
s nasadením životov znemožnili strašnú
stávku vtedajších maďarských úradníkov,
ktorí v ten den, keď prišlo do Bratislavy slovenské
ministerstvo, chceli zaraziť všetok pohyb a všetok
verejný život. Já vážim si každého
člověka, ktorý prichodí na Slovensko,
aby pomáhal. Ale, vážené shromaždenie,
verejný život na Slovensku, tak ako je, nemá
a nemôže byť ešte strojom bezvadným.
Český človek, ktorý prijde na Slovensko,
ať úredník, alebo človek súkromý,
hľadí obyčajne na všetko českýma
očima.
Ale Slovensko nemalo a do dnes nemôže
mať vybudovaný ešte celý ten úradný
aparát, ktorý ste vy úplne bez nesnádzí
převzali z rakúskeho štátu. Nielen že
ste prevzali všetky nižšie úrady, ktoré
sú vo styku s ľudom, ale i všetky vrchné
fóra, ktorá sú dozorčími orgány
týchto nižších úradov; vy ste prevzali
celý stroj: české, moravské a slezské
miestodržiteľstvá. Tieto všetky pracovaly
i v deň prevratu a existujú ďalej po prevrate
práve tak, ako pred tým. Ale keď nastal prevrat
na Slovensku, vtedy všetky centrálne úrady
ostaly v Pešti, a nielen centralne, ale dokonca i všetky
tie, ktoré u nás reprezentujú práve
zemské úrady a velká čiasť iniciativnej
roboty, ktorá ide do slúžnovských a
notariárných úradov po celom Slovensku. Na
Slovensku nezostal v deň prevratu ani jeden z týchto
úradov; a Slovensko vlastných centrálnych
úradov nemalo.
Teraz chodí na Slovensko istý
druh úradníkov českých, ktorým
sa hovorí "exponovaní", ktoré slovo
nenávidím, lebo mi to pripadá tak ako poverení,
aby kontrolovali Slovensko pre české zájmy.
Slovensko žilo tisíc rokov vo zvláštnych
pomeroch, vyvinulo sa tam rozdielne cítenie, ale predovšetkým
sú tam iné formy verejného života. V
deň prevratu malo Slovensko nanajvýš - hádam
- 1200 slovensky cítiacich t. zv. inteligentov. Nebolo
ich viac. Povážte, že ľudí s právnickým
vzdelaním nebolo ani 200. Chápete, že keď
je treba na verejnú spravu ľudí, ktorí
rozumejú správnym veciam, s právnickým
vzdelaním, že to bola situácia strašlivá.
Slovensko potrebuje 17 županov, 190 slúžnych
a 2800 notaróv atď.
Služný je asi to, ako
u vás okresný hejtman, ale 2800 notárov čili
obecných tajomníkov, to sú ľudia, ktorí
vybavujú veľkú čiasť agendy, ktorú
na českej strane vykonáva okresné hejtmanstvo.
Mimo to určité veci majú resp. maly byť
dirigované centralnými úrady, ale tieto centrály
zostaly v Pešti. A z tých 2800 notárov a 190
slúžnych, ktorí v deň prevratu pôsobili,
nebol ani jediny prebudilý Slovák. Tu bolo treba
náhrady, a prosím, akým spôsobom bolo
možné z tých 190 inteligentov ich nahradzovať?
Kde máme potom súdy, verejnú dopravu, školstvo
atď.? Za takých okolností je prirodzené,
že sa Slovensko muselo obrátiť na Čechov
a povem hneď, že v takých oboroch, kde sa nebolo
treba prispôsobovať iným, zvláštnym,
speciálne slovenským pomerom, na pr. v doprave,
na pošte, na železnici atď., došlo sa ku skvelým
výsledkom. Dnes na pr. pošta a železnice pôsobia,
pokiaľ, pravda, poválečný stav vagonov
a lokomotív to dovoľuje, dokonale. Keby bývala
už prv jestvovala jednotná verejná správa
slovenskočeská a keby teraz bývala mohla
pracovať analogickým spôsobom, a keby to bolo
znamenalo vymeniť úrady a dodať istý počet
úradníkov českých, iste by to bolo
šlo i tam tak, ako sa pracuje v Čechách. Ale
za daných okolností dvoma sty právnicky vzdelaných
úradníkov nebolo možné obsadiť
ohromný správny a súdny aparát pre
3 miliony ľudí na Slovensku; to bola vec nemožná.
My, široká verejnosť
slovenská, českých úradníkov
na Slovensku máme radi, my tešíme sa z nich
a očakávame od nich mnoho užitočnej
práce. Ale spolupráca úradníctva slovenského
s českým za dnešných pomerov je skoro
nemožná v dobe, keď český úradník,
t. zv. exponovaný, na Slovensku stáva sa každodenne
sa ukazujúcou provokáciou úradnictva slovenského
proti svojej vôli a bez svojho vedomia. Keď v dobe
prevratu úradnictvo české prichodilo na Slovensko,
bolo to riskantné, bolo to ešte v dobe, keď jedno
mesto sme obsadili a v druhom zúril ešte boj s Maďarmi.
Českí úradníci nechceli ísť
vtedy na Slovensko, bola to istá obeť pre nich i pre
ich rodiny, lebo prichodili tam do pomerov celkom neistých.
V týchto pomeroch rozhodlo
sa v Čechách, že takíto úradníci,
poneváč sú odlúčení
od svojich rodín a musia mať jednu domácnosť
v Čechách a jednu na Slovensku, majú dostať
diéty. A tieto diéty spôsobily medzi českým
a slovenským úradnictvom úplnú prepasť.
Príklad to osvetlí. V jednom poštovnom úrade
má slovenský úradník so 6 detmi K
380 - mesačného platu. Prijde však jeden 19letý
úradník z Čiech, dostane 900 K diét
a druhý starší dostane 1200 K diét plus
normálný ich plat.
Pre úradníka slovenského
je to tedy skutočne istá provokácia. Slovensko
vie o Čechoch mnoho pekného. A keby títo
ľudia poznali Čechov z blízka, snáď
by si učinili obraz ešte krásnejší.
Takto však slovenskí úradníci majú
dojem, že českí úradníci sú
ľudia privilegovaní, ač majú tie isté
povinnosti, áno ešte menšie, ako oni. Nie som
z tých, ktorí by nepriali českým ľudom
týchto diét za daných pomerov, veď musia
mať jednu domácnosť v Čechách a
jednu na Slovensku a nebolo by im možno ani inak vystačiť.
Prajem si však, aby i slovenskému úradníctvu
bol zjednaný tiež taký existenčný
základ, aby nemuseli videť v pomerne vysokom plate
českého úradnictva provokáciu.
Ale máme ešte jedon stav,
ktorý trpí snáď ešte viac než
to úradníctvo, a síce sú to učitelia.
My máme na Slovensku medzi učiteli pomery do neba
volajúce. My nemáme školstvo zemské,
ako je to tady, zabezpečené zemskými zákony
a dosavádnym vývojom, ale školstvo rôznych
typov. Máme síce i školy obecnie, tých
však nenie ani dve sto, štátnych škôl
je 700 a ostatné sú cirkevné. Cirkevné
školy nemôžu sa zo svojich prostriedkov vydržovať
a preto podľa uh. zákonov štát doplácal
zo svojich prostriedkov na tieto platy toľko, aby boly na
tej výške, ako sú na školách ostatných.
Na Slovensku dosiaľ platia všetky zákony bývalého
Uhorska, ktoré neboly zrušené. Ani tento zákon
nebol síce zrušený, pravda, ale dnes máme
u vás také liberálne, socialistické,
slobodomyseľné a neviem aké prúdy, že
sa to veľmi nerado vidí, pánovia, že ešte
dnes existujú na Slovensku školy církevné.
Dobre, ani ja nie som velebiteľom doterajšieho stavu
na Slovensku, želám si, aby učitelia boli dobre
honorovaní, na všetky strany neodvislí, by
sa mohli venovať svojej práci. Ale dokiaľ príslušný
zákon nebude vynesený a tato otázka dajakým
spôsobom riešená, neslobodno dopustiť,
aby na jednej strane štát československý
a na druhej strane cirkev navzájom si vzdorovaly z určitých
dôvodov a aby následky toho niesli títo učitelia.
Sú ľudia, ktorí
sa tešia tomu smutnému stavu, že otázka
diét a platov slovenského učiteľstva,
církevného zvlášť, nenie regulovaná.
Myslia si: však ono to církev omrzí a ona,
keď nemôže toho učiteľa platiť,
prijde a prinesie školu štátu, tu máš,
štáte, tú školu - a štát si
myslía: dostanem školu bez zákonov driev, než
sa my tu na tom usnesieme: To je snáď pravda, ale
faktum je, že učiteľ nedostane ani príplatky,
ani osobné doplatky ako na štátnych školách,
on žije chudáčik, ani nevie jak. I z národnostného
stanoviska je to vec strašná, lebo štátni
učitelia - byli narodovci len výnimkou - väčšinou
to boli ľúdia, ktorí už urobili kríž
nad svojím slovenským pôsobením, lebo
im štát nedovoloval mysleť, ani dýchať
slovensky. Ale na cirkevných školách, hlavne
na evanjelíckych, kde mali cirkevných inspektorov
a svoju autonómiu, tam zostali učiteľia Slovákmi
a práve tí sú dnes za to v takových
nemožných hmotných pomeroch. To je neudržiteľný
stav a ten musí sa zmeniť, čím skôr,
tým lepšie. Máme na Slovensku 4111 škôl,
z toho jest 735 štátnych a 128 obecních, na
tých všetkých ostatnych školách
- pravda, väčšinou jednotriednych, dvojtriednych
- žijú ľudia, ktorí nevedia dnes, co bude
vôbec s ich existenciami.
Prešiel by som v súvislosti
s tým, čo bylo povedené o verejném
zásobovaní k otázke, ktorá je najväčším
vredom a zdrojom najväčšej nespokojenosti. Je
to verejné zásobovanie. Kápo jeho je bratislavský
zásobovací ustav a obiľný ústav.
Akym spôsobom tieto dve inštitúcie na Slovensku
hospodárily, to vedie len k tomu, aby to budilo všeobecnú
nespokojenosť a dráždilo ľudí, aby
si museli povedať: Tí Česi na Slovensku takto
gazdujú! My bohužiaľ máme na Slovensku
tieto 2 centrálne ústavy bez akejkoľvek kontroly
so strany civilného obyvatelstva, konsumentov, producentov
a verejnosti. - Tento ústav si robil, čo chcel a
jak chcel. Dnešne reformy, ktoré sú tam novým
zásobovacím ministrom nariadené, prijímáme
s vďakou. Ale bohužiaľ nemáme ďalších
veľmi pekných inštitúcií, ktoré
sa osvedčily, totiž hospodárských rád.
Tieto hospodárské rady sú v Čechách,
ako som počul, vybrané z jednotlivých politických
strán a dozerajú na verejné zásobovanie,
ktoré kontrolujú, a poneváč sú
rôzneho smýšľania politického, na
základe principu vzájomnej nedôvery skutečne
kontrolujú, vykonávajú isté čistenie
a majú dobrý vliv na to. My niečo podobného
nemáme. Nemali sme politických strán na Slovensku.
Nechcem tvrdiť, že je to zlé, ale nemôžem
ani povedať, že je to dobré. A v uhorskom starom
štáte mali sme to tak zariadené, že o
ničom podobnom ako je skutočná ľudová
samospráva, nebolo u nás potuchy. Naša samospráva
bola: Čuš a plať! Tam nebolo v dobe maďarčiny
možné počítať na to, že by
sa ľud naučil uplatňovať vo verejnej správe,
tak že naše občianstvo je úplne nevychované
a je v tejto veci proti prehmatom úradov vlastne bezbranné.
Ono týchto kontrolných úradov nemá.
Veľavážení,
bola reč pri otázke zásobovania o snížení
cien obiľných už ustálených. Ako
člen Slovenského klubu musím odmietnuť
akékoľvek vyjednávanie o snížení
týchto cien. Veľavážení pánovia,
my na Slovensku sme v takej situácii, že najbohatšie
kraje sú kraje južné, maďarské.
Ešte stredné Slovensko má nejaké úrodné
kraje, ale v najsevernejšom Slovensku máme kraje,
kde úroda dáva za zrno najviace dve zrná,
a sú celé župy, kde výrobná cena
hospodárskych produktov je taká, že za dnešných
tržných pomerov i tých 80 korún je pre
ľudí z Oravy, z Liptova, alebo horného Trenčianska
ďaleko pod výrobnou cenou a od týchto ľudí,
práve v tých najchudobnejších krajoch
nemôžete žiadať, aby darovali republike také
sumy.
Ale my si prajeme a žiadame,
aby chlieb bol laciný. Záleží na tom
všetkým výrobným vrstvám obyvateľstva.
Nemožno však pripustiť, aby sa u nás na
Slovensku hospodárilo tak ako minulú zimu. U nás
bol chlieb laciný, ale koľko ho bolo? Koľko bolo
tej múky? Stal sa u nás prípad, že z
úrodných krajov ako je na pr. nitranská župa
a jiné, odovzdali najlepšie obilie. A múka?
Ta bola rozvezená do sveta po mestách a do týchto
krajov prichádzala cudzia americká múka po
5 korunách!
Boly u nás kraje, kde ľudia
platili 4/5 múky americkej, t. j. po 5 K, a z domácej
úrody lacinej dostali jednu pätinu spotreby. Takéhoto
dobrodenia my nepotrebujeme, chceme jednotné ceny! Z výkladu
ministra zásobovania nedávno sme videli, že
zo 100.000 vagonov múky je treba pre nesamozásobiteľov
doviezť z cudziny 40.000 vagonov. Vieme, že za predošlej
vlády bol veľký boj o to, aby cena americkej
múky bola snížená na cenu normálnu.
Boli to práve zastancovia obchodu a priemyslu, ktorí
hovorili, že to. nenie možné, že táto
múka nesmie byť laciná. My však zastávame
stanovisko, keď je už domáca múka o niečo
dražšia, aby tedy tá ostatná, pre nesamozasobiteľov
dovezená múka podľa toho hodne radikálne
zľavnela. Náklad na toto nech nesú ako daň
ľudia lepšie situovaní. Takto bude celoročná
výživa slovenského i českého
človeka ďaleko lacinejšia než je za terajších
pomerov.
Vážené Shromaždenie!
Ide mi ešte o jednu otázku. Za každú cenu
treba zamedziť súkromné zdražovanie múky
a životných potrieb. Myslím, že i to pôjde
veľmi ľahko. Treba odstrániť dve veci, ktoré
samo sebou sú vlastne len vecou jednou, totiž nedôveru
a strach občana-konsumenta, že on nedostane od štátu
tú kvótu, ktorá naňho pripadne, a
odstrániť nádeju zdražovateľov v
zisk. Keby som sa nebál, že v brezni alebo v dubni
prestane verejné zásobovanie a že náležitú
kvótu nedostanem, nesháňal by som sa po drahej
múke. Na druhej strane, keby zdražovateľ alebo
výrobca nevedel, že najde niekoho, kdo bude jeho múku
extra potrebovať, tiež by nemôhol spekulovať
na drahotu. V tom je to, pánovia, že zásobovaciemu
ústavu v tej a tej obci chýba 1 kg múky,
10 kg, 100 kg. Treba zariadiť vec tak, aby bolo o ten kilogram
viac!
Istá vec je, že ani v
budúcom roku nebude republika v tej situácií,
aby sa mohla vyživiť z vlastných zemedelských
zásob. Treba sa postarať o také kvantum z cudziny,
o ktoré je v republike menej a ešte väčšie.
Do verejnosti sa dostane, že máme nielen toľko,
aby každý dostal svoju kvótu, ale že máme
o toľko a toľko viac, tak že sa nebude treba strachovať
a starať sa osobne, aby každý dostal celý
prídel, nebude potrebné a ani možné
tajné a drahé zaopatrovanie týchto vecí.
Velevážení pánovia,
ešte niekoľko slov. To Slovensko je od štátneho
centra ďaleko a zdá sa mi, že v republike všetky
tarify železničné starajú sa o to, aby
to bolo ešte ďalej. My, ktorí sme žili v
Uhrách pred vojnou, boli sme účastnými
jednoho veľmi rozumného dobrodenia - urobil ho Slovák,
renegát Baross, - ktorý zaviedol v Uhorsku zonové
tarify. Myslím, že nie sme tým nijako vinní,
keď bývame v Bratislave alebo v Užhorode, aby
sme museli platiť nemožné sumy, keď chceme
prísť do hlavného mesta. Keď náš
učiteľ z niektorej vzdialenejšej župy chce
sa potešiť a obodriť v tomto meste, musí
len na cestovné trovy dať celý mesačný
plat. Republika nemôže dávať prezenty,
pravda, ale prajem si, aby tieto tarify boly zariadené
opačne vzostupným zpôsobom, totiž čím
dlhšia cesta, tým pomerne lacinejšia, čím
kratšia, tým pomerne dražšia. Celý
blok Slovenska jak je, je po tejto stránke pastorkom v
republike. Z Prahy dostaneme sa skôr a kratšou cestou
do Ríma, Neapolu, Paríža než na východné
Slovensko. Približte tarifne a dopravne Slovensko Prahe a
Prahu Slovensku! Tu sa musí táto tarifná
politika úplne zmeniť a tento nemožný
stav odstrániť.
Ešte jedna vec robí nám
starosti a isté obavy. Sú to zprávy o smierovačkách,
které sa vraj už začínaju alebo sa budú
začínať, ako to česká a nemecká
žurnalistika ujisťuje.
Vážené shromaždenie!
Rovnoprávnosť jest iste pekná vec, ale či
nie sú i dnes tí, s ktorými sa chceme usmierovať,
beati possidentes? Či nie sú ešte v lepšej
situácii než my, a či nebude treba veľmi
dlhej doby, aby sme sa dostali na také stanovisko, ako
sú oni? To my dnes všetci vidíme. Nemluvím
ani tak zo stanoviska česko-nemeckého, ako zo stanoviska
maďarsko-slovenského.
Dnes Maďari prez to, že
u nás ztratili štátnu moc, sú ešte
tí, ktorí majú v moci všetko. Keď
sa vyrovnáte s Nemcami, neztratíte toľko, čo
my voči Maďarom, lebo ste si už pred válkou
dobyli značné pozície proti ním, treba
že kvantitou a kvalitou nie tak cenné ako oni, ale
predsa ste mali mnoho už pred válkou, kdežto
Slováci nemali vôbec nič.
Keď sa budú vyrovnávať
Česi s Nemcami, príjdu i Maďari a budú
žiadať zachovanie svojej državy a podiel na našu
škodu. My ani zďaleka nemáme to, čo oni.
Nemožno - non possumus - pristúpiť na niečo
podobného, aby ste vyrovnaním s Nemci dopustili,
aby z toho i Maďari mali svoj zisk.