Vám, ktorí Slovensko
znáte, toto číslo bude snáď vysoké,
ale počítam, že ich je asi 500.
Uvážte, pánovia,
horentné číslo 4500 maďaronských,
slovenčinu málo alebo vôbec neovládajúcich,
ľud náš nemilujúcich, jazyk a národnosťou
opovrhujúcich a nenavidíacích. S týmto
učiteľskym materiálom a s takým školským
neporiadkom sa musime biť. Nedivte sa mi preto, že som
sa stal radikálom a tvrdým člověkom.
Nedivte sa, že čistíme túto Augiášovou
maštal bez milosrdénstva a že prosím a
žiadam ministerstvo školstva, aby nepopustilo a nepristalo
na žiadon kompromis, na žiadnu reformnu, ktorá
by ohrožovala našu očisťovaciu prácu.
(Výborně! Potlesk.)
Posiaľ sme prepustili na 1200
maďarskych učiteľov a maďarónov,
ktorí z politických, ale i odborných
a mravných príčin nie sú schopní
vyučovať na slovenských školách.
Ale musíme prepustiť ešte aspoň 1000 podobných
vychovateľov. V tedy budeme mať teprve asi polovinu
našich škôl skutočne československých.
Toto považujem za svoju životnú prácu.
Ak sa mi podarí, vďačne prenechám ďalšie
zdokonaľovanie povolanejším rukám.
Táto očisťovacia
práca je nadmieru nutná a na nej závisí,
podľa môjho skromného úsudku, priam budúcnosť
republiky. Lebo, drahí bratia, nejde tu len o jazyk, tu
ide o ducha celej našej výchovy, tu ide o budúcnosť
novej generácie, tu ide o ducha demokracie, republiky a
národa nášho.
Maďarský učiteľ
a snadnejšie ešte maďarón sa môže
snadno naučiť slovenčine. O tom nik nepochybuje,
ale maďarón z presvedčenia, učiteľ
vychovaný v ovzduší maďarskej kultúry,
učiteľ slúživši po roky maďarskej
štátnej idei, učiteľ v našich
a hlavne českých vedách úplný
analfabet, nemôže predsa vychovávať našu
mládež.
Úspešná práca
táto je ovšem podmienená na ochotnej súčinnosti
ministerstva školstva, na súčinnosti dobrých
českých učiteľov, a nie na poslednom
mieste je podmienená časom. My musíme rýchle
pracovať, lebo za rok, dokonca snad za niekoľko mesiacov
premeškáme všetko. Upozornil som pred niekolkými
mesiacmi už rozhodujúce kruhy na to, aké škody
vzniknú republike a Slovákom zvlášt,
ak budeme živiť 1000 maďaronských učiteľov
i naďalej. Každý mesiac premeškaný
znamená pre štátne financie pol miliona korún
škody. Upozornil som v dubňu ministra národnej
obrany Klofáča a ministra Habrmana
na to, že referát školský v Bratislave
potrebuje aspoň na ten čas, kým školy
naše nebudú očištené, dva automobily,
lebo školy, ktoré nám boly prístupné,
boly už očistené, a tú prácu
sme vykonali prostriedky, ktoré boly k disposicii.
Už viac než 4 mesiace bojujeme v Prahe o dopravné
prostriedky, ale marne. My máme na Slovensku celú
automobilovú aféru, a táto automobilová
aféra je pre ministra Šrobára a pre mňa
celou Kalváriou. Zdá sa to byť skoro smiešnym,
ale skutočne taká maličkosť má
význam pre nás.
Takáto maličkosť
mohla spôsobiť, že my na Slovensku platíme
statisíce, prosím, z okupačného fondu
učiteľom, ktorí už dávno mali byť
prepustení, a ktorí by bývali boli prepustení,
keby sme boli mohli do tých dedín a miest, kde železnic
nenie a nenie iných dopravných prostriedkov, keby
sme sa boli mohli venovať ja a moji úradníci
tej práci s plnou parou a silou, boli by sme iste
to vykonali, keby sme práve boli mali tie prostriedky.
Tvrdím a môžem
dokázať, že len v mojom referáte
utrpel štát 2 mil. korún škody, poneváč
to páni byrokrati v ministerstve národnej obrany
vo svojej duševnej malomocnosti nevedeli pochopiť význam
našich žiadostí. Mysleli patrne, že my v Bratislave
máme čas prevážať sa na prechádzky
dľa vzoru pražského. (Výborně!)
Pre pohodlie nepotrebujeme, čo žiadame a žiadať
neprestaneme, ale pre ťažkú prácu osvetovú
a výchovnú. Namietalo sa nám, že vraj
automobily sú drahé, že ich nieto. Uznám,
ale takej finančnej politike nerozumieme, ktorá
2 miliony na zbytočných platoch učiteľských
vydá, aby 100-200.000 K na automobiloch usporila.
Ale ani to sa mi nezdá byť pravdou, že by nebolo
automobilov, lebo v Prahe vidíme značný
počet nových automobilov privátnych. Kdo
má dosť peňazí, môže najať
drožku automobilovú kdekoľvek. Najlepšie
je pri tom ale toto: Nedávno sme dostali konečne
zprávu, že automobily sú pre nás objednané,
ale hneď na to boly ministerstvom národnej obrany
pre vojenskú službu zrekvirované a teraz nám
núkajú automobily z ministerstva národnej
obrany, koľko chceme na pôžičku za 200
K deňne za kus. My sme tak rozhorčeni nad touto
aférou, že žiadame kategoricky, aby patriční
páni, ktorí zavinili len v mojom referáte
toľkú škodu štátu, aby boli ťahaní
na zodpovednosť. Lebo Československá republika
nemá milionov na vyhadzovanie.
Vážené Národné
shromaždenie! Precestoval som za 8 mesiacov celé Slovensko
krížom krážom. Do dedín a na východ
som nemohol pre nedostatky železničného i iného
komunikačného spojenia. Mestá sme tak zhruba
zachytili a máme v nich umiestneno už asi 500
profesorov a učiteľov našich. Stredné
školstvo je v celku hotové.
Čaká na nás
teraz obnova ľudového odborného školstva.
Tomuto sa musíme venovať všemožne. Priemyslových,
obchodných, a iných odborných škôl
máme už niečo prevzato, ale práve na
tomto poli bude treba mnoho nových ústavov stvoriť.
Nesmieme pozabudnúť ani na roľnické školy,
ktorých vlastne v tom právom slova smysle posiaľ
na Slovensku nebolo.
Všetky tie roľnicke školy,
a bolo ich veľmi málo, slúžiľy jedine
na výchovu t. zv. kasnárov a na výchovu bírešov,
dozorcov na veľkostatkoch. Ale škôl roľníckych
a škôl zimných hospodárskych, ktoré
majú tak veľký význam práve pre
ľud, týchto škôl roľnických
nebolo, lebo maďarský štát nemal žiadného
záujmu na tom, aby sa roľník niečomu
naučil, jemu stačilo, aby na veľkostatkoch
mal dosť bírešov.
Mienime založiť asi 20
zimných, roľníckych a stredných hospodárskych
škôl, potom niekoľko priemyslových nižších
škôl pre koželuzníkov, drevársky,
kovový priemyseľ atď.
Konečne budeme museť
dôrazne žiadať, aby vysoká škôla
lesnícka bola umiestnená v Baňskej Štiavnici,
ved Slovensko má 60 % všetkých lesov v republike,
má zaiste právo, aby ono takú škôlu
malo, zkonsúmuje najviac lesníckych inžinierov
a úradníkov, a Štiavnica má už
podobnú školu. Treba ju len prevziať a zdokonáliť.
Maďarských profesorov odtiaľ sme už poslali
za hranicu a tí nám v ceste nebudú.
Inventár a zariadenie je čiastočne
zničené, ale sbierky, na pr. prírodovedecké
a iné sú tam a tu by nebolo snáď tak
nesnadno túto škôlu nanovo zriadiť. Žiadame
tedy, aby lesnícka akademia bola rozhodne vo Štiávnici
už preto, že toto mesto by inak úplne zpustlo.
Toto mesto je odkázané na tie školy a to má
konečne tiež i svoju škôlskú minulosť
a nemôžeme ho tak bez všetkého prejsť.
Podobne musíme žiadať,
aby medecinská fakulta bratislavská bola otvorená
už v budúcom semestri a síce 3 klinické
ročníky, ako bolo rozhodnuto v školskom
výbore.
Pripomínam to preto lebo som
počul, že sa v istých kruhoch politických
hovorí, že by snáď bratislavská
fakulta nemusela byť ihneď otvorená. Ale upozorňujem
vás, ctené Nár. shromaždenie na to,
že my sme pôvodne ani tak velice nenaliehali na to,
aby hneď bola otvorená. Ale keď sme sa dozvedeli,
že tu nám naší študenti, menovite
medikovia, ktorých prijde po nových maturitách
veľmi značný počet sem, že by nemohli
tu medicínu študovať, lebo všetky kliniky
sú tak preplnené, že už sedia jeden na
druhom, s najväčšou rychlosťou sme ihneď
pristúpili k predprácam a dnes je vec už tak
ďaleko, že patriční professori len môžu
prijsť a zaujať svoje miesta. Tri klinické ročníky
sú úplne hotové a pripravené. Jednotlivé
klinické prístroje sú tam vzorné,
kliniky sú výborné ako odborníci sami
povedali a preto bude mať naša universita česká
veľmi odpomožené, keď bude môcť
značnú část študentov poslať
do Bratislavy.
Či vystačí na
tento pracovný program 30 milionov korún, ktoré
sú v rozpočte stanovené, neviem.
My v tomto ohľade, čo
sa týka financií, sme úplne akosi ešte
neorientovaní, lebo naprosto nevieme, ktoré školy
prevezmeme úplne, ktoré len čiastočne
a ktoré budeme museť zatvoriť. Potom to nevieme
už i z príčin iných, na pr. nevieme,
ako sa pomery vyvinú s budúcim poštátnením
škôl, aký obnos budeme museť na finančnom
ministrovi v tomto smere žiadať.
Ale v tom iste súhlasíte
všetci, že i keby sme museli týchto 30 milionov
korún prekročiť, že zaiste svoj súhlas
neodmietnete a že budete uistení, že ani groš
nevydáme bez toho, že by sme to neuvážili
náležite, a že i keď v školskom obore
neslobodno naprosto v ničom sporiť, že pri tom
všetkom sa predsa budeme pohybovať len v rámci
možnosti.
Ctené Národné
shromaždenie! My budeme museť pristúpiť,
ako som už naznačil, k poštátneniu
ľudových a čiastočne i stredných
škôl.
Na Slovensku jesto asi 70 % všetkých
ľudových škôl cirkevných a obecných
t. j. cirkvou a obcami z veľkej čiastky vydržiavaných.
Posiaľ sa katolícke i evangelické církve
svojich škôl húževnate pridržiavaly,
lebo to boly čiastočne jediné ústavy,
kam maďarismus nemohol vniknúť v plnej miere.
Ale to je už dnes vlastne zbytočné,
lebo to pravé vlastenectvo bude predsa pestovať štát,
a republika iste nedopustí, aby nejaká škola
bola zlá, aby na nej účinkovali učitelia
menej cenní, aby tá škola nebola vypravená
všetkým, čo moderná škola potrebuje.
Naše cirkve, ktoré k tomuto
poznaniu príšly, že vlastne teraz už o národnosť
svoju se nemusia obávať, nastupujú už
samy na to, aby školy boly poštátnené,
a potom naše cirkve, ktoré ťažko nesú
práve náklad na tie školy - menovite cirkev
evangelická, ale i katolícká - a stejne obce
budú veľmi rády, keď budú môcť
školy odovzdať štátu.
Na konec ešte poznamenal by
som, že na nás čaká i druhý problém
mimo poštátnenia ľudových škôl,
a sice problém školský v čisto
maďarskom uzemí na Žitnom ostrove, v Komárňanskej
atd. župe. Tu stojíme na stanovisku rovnoprávnosti
a demokratickej slobody, ale pritom všetkom si musí
štát i tuná vyhradiť isté práva,
ktoré vyplývajú z našej štátnej
suverenity.
Ct. Národné shromáždenie!
O tom vari nemusím hovoriť, že v budúcich
10-20 rokoch bude naša sloboda a budůcnosť záviseť
z veľkej číastky na dobrom vývoji a
kladnej práci slovenského školstva. Odporúčam
vám ju preto do lásky a pozornosti (Výborně!
Potlesk.)
Předseda
(zvoní): Slovo má dále člen
Národního shromáždění
Zeminová.
Posl. Zemínová:
Slavné Národní shromáždění!
Vážení pánové a paní!
Snad nikdo neměl tolik závažných
důvodů uvítati s pocitem ohromného
ulehčení rozvalení starého Rakouska
a znovuzrození samostatného státu našeho,
jako my ženy. Neslýchané útrapy hospodářské
a tvrdý tlak politický odnášel si ve
světové válce celý náš
národ. Ale s námi ženami zacházelo se
v Rakousku již dávno před válkou, vlastně
po celou dobu existence této říše s
tvrdostí, bezohledností a velkopanským ignorantstvím,
jako snad v žádném jiném státě
evropském.
Přes naše prudké
protesty uzákoněna byla naše inferiorita v životě
veřejném, ženy zařaděny politicky
mezi lidi duševně neschopné či zločinné,
v úřadech nás trpěli pouze jako
výpomocný živel bez práv na budoucnost,
ženské školy nám nezřizovali, na
mužské školy nás nepřipustili,
učitelky zotročili celibátem, výchovu
ženské inteligence svěřili církevním
kongregacím a nezodpovědným jednotlivcům,
žena neměla býti členem politického
spolku, matka poručníkem svých dětí.
To nebyla náhoda, ale systém.
V Rakousku chápali dobře, že hlavně
vzdělání dává člověku
sebevědomí, proto vzdělaná žena,
vychovatelka nových generací a pracovnice ve veřejném
životě stále myslící, byla pro
ně postrachem. U nás naopak se vědělo,
že jen, podaří-li se nám celý
národ, tedy i ženy kulturně povznésti,
je možno počítati s dobrou budoucností
národa.
Proto před 40 lety založila
Karolina Světlá "Výrobní ženský
spolek", o 4 léta později Tyršová
"Dívčí průmyslovou školu"
a v létech 90. min. století Krásnohorská
první ženské gymnasium "Minerva",
jediné tou dobou ve střední Evropě.
Proti přímému
nepřátelství státu rakouského
k ženám nutně musela se organisovati ženská
svépomoc. Výsledky za posledních 40 let byly
pěkné. Do roku 1918 zřídily a vydržovaly
jsme si, ovšem s nadlidským přímo
úsilím, 15 ženských středních
škol a přes 50 odborných ženských
škol průmyslových a hospodyňských.
V dlouhé válce světové byly ženské
spolky i obětaví jednotlivci tak ochuzeni, že
školství naše zastavilo se v rozvoji, upadlo
do dluhů a stojí přímo před
katastrofou.
S jakou radostí a nadějemi,
vážení pánové a paní,
šly jsme proto po převratu v nový život,
nemohu Vám ani vylíčiti. Věřily
jsme pevně, že udeřila hodina duševního
i politického osvobození také nám
ženám; že dle slov Stuarta Milla "přišla
doba, ve které jest nutno ženu rázem povznésti
na stupeň kulturní rovnoprávnosti s mužem,
nemá-li se státi trvalým nebezpečím
mladé svobody". Žena může býti
jen buď oporou a pobídkou mužova snažení,
nebo, nedopřeje-li se jí vzdělání,
rovnosti a pocitu spoluzodpovědnosti, brzdou pokroku a
rozvoje celého národa.
V prvé době převratu
skutečně národní naše revoluce
přinesla i nám ženám veliké úspěchy.
Brány university, techniky i akademie umění
se nám rázem otevřely jednomyslným
usnesením sborů profesorských a rektorátů.
V zápětí na to Ústavní
výbor i Národní shromáždění
zrovnoprávnily nás politicky. Sociální
zákonodárství pracovalo pro nás ženy,
jako pro muže. Avšak v oboru nejcitlivějším
- ve školství a národní osvětě
vzdor velikým sympatiím, jaké k nám
ministr Habermann chová, stalo se velmi málo ve
prospěch ženského vzdělání.
Dobrá snaha ministrova rozbila se o nedostatek financí;
my toužily po sestátnění a rozvoji ženských
škol, ale z rozpočtu ministerstva školství
byly škrtnuty právě ony obnosy, které
byly určeny na akce sestátňovací.
Dovolte mi proto, vážení
pánové, říci, - dnes po 8 měsících
naší samostatnosti - že jest v nás
ženách mnoho nespokojenosti v tomto směru.
Několik málo milionů na ženské
vzdělání se nenašlo - za to v rozpočtu
ministerstva školství paraduje položka státní
na 20 mil. K pro kultus katolický a evangelický.
V rozpočtu příštím musí
položka tato zmizeti a pro naše ženské požadavky
se najíti úplná úhrada.
Kde kdo z mužů hrozil
se volebního práva žen a prorokoval posílení
konservativních a klerikálních živlů
námi. Při tom pro naše uvědomění
exponovaly se však téměř jedině
strany socialistické. Pro řádnou výchovu
širokých mas ženských potřebujeme
jako soli řadu pokrokové ženské inteligence.
Starala jsem se tedy hned v listopadu 1918 o sesvětštění
klášterních škol ženských,
hlavně ústavů učitelských.
Vždyť jest to přímo kulturní bídou
v národě Husově, máme-li v republice
vedle 2-3 světských ústavů učitelských
klerikální ženské ústavy na Kladně,
v Kutné Hoře, v Praze, Čes. Budějovicích,
Chrudimi, Řepčíně a j.
Myslila jsem, že právě
muži pochopí, jak jest to nebezpečno vychovatelky
mládeže dávati do rukou jeptiškám
a že ve školském výboru, kam jsem podala
příslušný návrh v listopadu na
sestátnění a sesvětštění
klášterních škol ženských,
přikročí ihned pokrokové strany k jeho
realisování. Ale chyba lávky!
Po 7měsíčních
odkladech usnesl se konečně školský
výbor na nemastné a neslané resoluci, ale
jeptišky jsou v demokratické naší
republice na učitelských ústavech ženských
rozhodujícím činitelem dál. Pravím
vám rovnou, pánové, že my pokrokové
ženy tento potupný stav dále nesneseme. Jsme
polovinou voličstva národa, pracujeme a udržujeme
stát jako muži, máme tedy právo volati
po nápravě a také si ji vynutíme.
Kultura, vzdělání
nesmí býti tím posledním, co kluše
za každým jiným rozpočtem. My socialisté
protestujeme proti šetrnosti ministra financí na poli
školském a my ženy jistě bez rozdílu
stran protestujeme proti zanedbávání a odstrkávání
školství ženského.
Chci konstatovati prostě tolik:
Z klášterních škol ženských,
hlavně ústavů učitelských nebyl
sestátněn dosud ani jediný! To se musí
v rozpočtu změniti a dosaditi aspoň
světské vedoucí síly na tyto ústavy
a to ihned, než převzetí v r. 1920 bude
provedeno.
Na jaře letos podala jsem
návrh na sestátnění ženských
škol středních. Těchto máme 15,
vesměs vydržovaných pomocí sbírek,
subvencí, milodarů atd. Šest jich vydržují
města, osm různé spolky i kongregace. Žaček
je 4228. Ústavy tyto jsou přeplněné,
bez řádných budov a sbírek; profesorstvu
se platí většinou velmi málo. Školné
na státních chlapeckých ústavech obnáší
80 K ročně, na některých ženských
školách 300-400 K a ještě jest zde
stálá nejistota, nezavřou-li se tyto školy
pro naprostý nedostatek financí a veliké
dluhy z let minulých. Čtyřicet let vydržovala
ženská veřejnost za pomocí samosprávy
ženské školství sama. Dnes tuto povinnost
musíme přenésti na stát, protože
rovnoprávnost není pro nás jen snem a ilusí,
ale reálnou půdou, z níž celý
náš život musí růsti.