Právě poslední
volby, jak jsem řekl, ukázaly, že máme
celou řadu již vydaných zákonů,
ale nikdo se nestará, aby byly plněny. Když
ministr tohoto státu hlásá: "Zjednejte
si sami nápravu", pak jsme na začátku
ruských poměrů, ne-li uprostřed. Neříkám
to ze strachu o sebe nebo ze strachu o naší stranu.
Nu, pánové, my jsme na to již zvyklí,
proti nám je vše dovoleno do té doby, dokud
si to dáme líbiti. Až ukážeme zuby,
pak nastane pořádek i co se týče naší
strany, i našeho směru. A kdybyste se sebe více
přičinili, buďte jisti, že vždycky
jistě zůstane věřící
katolík u nás, který se o to postará,
aby ve vnitřní správě státní
i zahraniční i v té obchodní a finanční
správě byly zachovávány zákony
ty, které si sami dáváme.
Na konec prosím, aby správa
ministerstva vnitra netrpěla, aby v úřadech
dělaly se stranickosti, aby netrpěla, aby nezodpovědní
činitelé poroučeli okresním hejtmanům,
aby okresní hejtmani přijímali rozkazy prvního
lepšího okresního důvěrníka,
nýbrž aby ti lidé měli na zřeteli
zákon a to, co vláda ústřední
jim nařizuje. Já ovšem vím: vláda
je dnes a zítra odejde. Národ zůstává.
Ale, pánové, jakmile se dostaneme do tohoto směru,
kde nebude rozhodovati zákon, nýbrž okresní
důvěrník, pak budeme také s celým
státním pořádkem úplně
hotovi a to aby se nestalo, aby naše veškeré
úřady byly jen strážcem a vykonavatelem
zákonů zde usnesených a presidentem schválených,
to jest naše přání, které zde
projevujeme a kterýžto pořádek, když
to jinak nepůjde, budeme si hleděti vynutiti. Tím
končím. (Potlesk na straně čs.
strany lidové.)
Místopředseda Konečný:
Slovo si vyžádal státní tajemník
ministerstva vnitra, občan dr. Hodža, uděluji
mu je.
Státní tajemník
dr. Hodža: Veľactené Národné
shromaždenie!
Čo sa týka politické
správy na Slovensku, nechcel by som sa o nej zmieniť
dnes retrospetívne z toho dôvodu, poneváč
celá republika a zvlášte Slovensko samo, stojí
na prahu všeobecných rozsiahlých reforiem.
To čo sme zdedili po Maďaroch, je dedictvo zlé.
My v Maďárii a i na Slovensku mali sme vo vernej
politickej správe jednoducho organizáciu politického
násilia, feudalismu a velkého kapitalismu. To čo
na Slovensku podľa starej uhorskej ústavy menovalo
sa samosprávou, municipalitou, to nebolo nič iného
než hradba triedeného panstva veľkostatkárov
a veľkého kapitálu. Že takú struktúru
verejnej správy v republike a demokracii ani na chvíľu
trpeť nemôžeme, rozumie sa samo sebou. Preto nemôžeme
toho času na Slovensku robiť nič iného
než likvidovať minulosť a na zrucaninách
starovekého sveta postaviť systém nový,
odpovedajúci medernému duchu a demokratickým
úkolom, ktoré čakajú politiku celej
československej republiky. Politická správa
na Slovensku patrí toho času do oboru splnomocneného
ministerstva pre Slovensko, nemusel by som Vás tedy unavovať
ďalšími výklady, ale musím hovoriť,
nemôžem mlčať o tom, čo na včerajšej
schôdzi Národného shromáždenia
bolo prednesené kol. Pospíšilom o záležitosti
internovaných so Slovenska.
Kto jeho výklady počul,
kto jeho výklady čítal, musí mať
dojem, že na Slovensku vládne barbarismus a tyrania,
musí mať dojem, že slovenská správa,
resp. vojenská správa, ktorá v poslednej
dobe tam má moc v rukách, tedy naša armáda,
že tieto orgány sú skvrnou na tele československej
republiky preto, že nerešpektujů slobody osobnej,
morálky, ale ženú celé stáda,
celé tisíce obyvateľov do Terezína,
do tábora internovaných. Pánovia, tvrdenie
proti tvrdeniu neplatí. Platia ale fakta proti faktom.
Keď politickej správy
na Slovensku sa ministerstvo s plnou mocou ujalo, dokumentovalo
zásadu svojej štátnej politiky na Slovensku
tým, že všetkých do toho času internovaných,
nie len podozrelých, ale i notoricky známych zrádcov
pustilo na slobodu. (Hlasy: To byla chyba! Hluk.) Místopředseda
Konečný (zvoní): Prosím,
aby řečník nebyl rušen!
Títo pánovia, keď
boli prepustení na slobodu, dali ministerstvu čestné
slovo, že ničoho proti republike a jej existencii
nebudú podnikať. Od tej doby minuly týždne
a minuly mesiace, a počet internovaných bol minimálny.
Že páni na Slovensku, o ktorých sa tu jedná,
pozostatky starého režimu oplakávali svoj ztratený
raj, je psychologicky pochopiteľné, ale nenie pochopiteľné
a odpustiteľné, že svoj nesúhlas so štátnou
politikou javili takým spôsobom ako sa to stalo.
Keď sa od strán socialistických žiadalo,
aby svoje názory uplatnily nie revolúciou, ale hlasovacími
lístky v ruke, tedy to žiadame i od tých
pánov na Slovensku. (Výborně! Potlesk.)
Miesto toho pánovia moji, čo sa na Slovensku stalo?
Prišla maďarská ofensíva. V Bratislave
u jednotlivcov, nie u vojákov, u jednotlivcov, ktorí
s vojenstvom vôbec nemali čo robiť, našly
stráže celkom 460 pušiek, 18 strojných
pušiek a celé hromady ručných granátov.
(Slyšte.) V malej obci Senci, neďaleko Bratislavy,
ktorá má 2500 duší, našly celkom
300 pušiek. V Košiciach ešte pred tým
v jednom kláštori (Slyšte!) našly
naše stráže na stá a stá pušiek
a strojných pušiek (Hanba!). Pánovia,
keď stráže náhodou - ponevač my
nemáme toľko vojakov, abysme každého podozrelého
človeka mohli zkúmať - mohly toto konstatovať
za 1-2 dny, ráčte si predstaviť, čo
sa dialo na celej fronte, menovite čo sa dialo na fronte,
kde naše vojsko muselo ustúpiť. (Nepokoj.
Výkřiky.) Místopředseda Konečný
(zvoní): Prosím o klid!
St. taj. dr. Hodža (pokračuje):
Naše orgány politickej moci, v tomto prípade
vojenské orgány, našly neklamné dôkazy,
že na Slovensku organisuje sa protirevolúcia. Našly
neklamné dôkazy toho, že sa organisuje prelievanie
krvi. Pýtam sa: čo by to bol za štát
a vládu a za vojenskú správu, ktorá
by v takom prípade nevykonala všetko možné,
čo preventívne doma vykonať možno. (Výborně.
Potlesk. Posl. Čuřík: Co uděláte
proti bolševické vládě Janouškově?)
Čo urobíme s bolševickou vládou, ta
otázka nenie správne adresovaná na mňa.
Odporučoval by som pánu kolegovi, aby sa s tou
otázkou obrátil na velebného pána
v obci Topolčiance, ktorého meno je v tomto
prípade irrelevantné (Hlas: Bundata!), ktorý
keď sa objevili na obzoru bolševici, vyvesil na vežu
rímskokatolického kostela bolševický
prapor. (Slyšte!) A nespokojil sa s tým,
(Nepokoj. Místopředseda Konečný
zvoní.) . . ale keď bola procesia, sobral bolševický
prapor, šiel v čele procesie a znesviätil
tak tú kresťanskú cirkev, menom ktorej žiadal
slovo vo verejnom živote. Keď naše vojsko bolo
nútené ustúpiť, viete, čo sa
dialo v Komárne, v Šuranoch, v Nových
Zámkoch, na celej fronte? Dialo sa to, že zákerne,
záludne, z okien, so striech, z úkrytov strieľali
anonymní zločinci na našich vojakov (Posl.
Štefánek: V Lučenci zabili 7 legionárov!)
Páni moji! Náhodou
a bez prípravy, bez organisácie takáto jednodenná,
dvojdenná protirevolučná kolektivná
strelba od zadu sa mysleť nedá. Čo sa dialo
tam, to bol výsledok veľmi dobre premyslenej organisácie.
- Akonáhle sme tej organisácii prišli na stopu,
bolo našou povinosťou, robiť to, čo sme
urobili. Dokonca by som povedal, že tým ešte
tá povinosť ani z polovice nebola vykonaná.
(Hlučný souhlas a výkřiky.)
Velectené Národné
shromaždenie! Že my sme si to ani nevedeli predstaviť,
čo znamená maďarský bolševický
vpád k nám, osvetlím vám následujúcimi
dátami: V Tisovci, v stolici Gemerskej a i inde
našly naše vojenské orgány u jednotlivých
bolševíckych Maďarov celé soznamy tých,
ktorí mali byť hneď po vpáde bolševikov
povešaní. (Výkřiky.) V stánku
vedy a humanity, a tým stánkom vedy a humanity je
klinika medicinská v Bratislave, odohrála sa
táto scéna: V Bratislave, kde vpád bolševikov
ešte nebol pravdepodobný, ani sa nestal, a uprostred
Maďarov, medikov a profesorov, bol jedon Slovák, MUDr.
Šaršun; jeho kolega prišiel k nemu a povedal
mu: "Pane kolego, vy sa nemáte čoho obávať!
Jestli sem prijdeme, vás nepovesíme. Vás
nie!" Koho tedy ano? (Výkřiky.) Pánovia
moji! V Hronskej Breznici a na celej čiare od Hronskej
Breznice po Zvolen toho času nenie ženských.
Bolševické bandy odvliekly systematicky všetky
ženské z toho kraja. Páni moji! Kde také
nebezpečia hrozia, tam najmenšie opomenutie povinností
je veľazradou. (Tak jest!)
Páni moji! Jedná sa
teraz o prečiny také, ktoré sú dokumentárne
dokázané, jedná sa z čiasti o prečiny
také, kde pri skutku bol zločinec polapený.
Toto je jeden fakt. Druhý fakt je, že v tomto
čase bolo na Slovensku stanné právo, vojenská
správa. Čo v takých prípadoch očakáva
zločinca oproti štátu a oproti armáde
na základe stanného práva v celej Evrope
a v celom svete? (Šibenice!)
Pánovia moji! U nás
i vtedy ozval sa v nás Slovák a človek.
U nás sa nestrieľalo a nevešalo, až na niektoré
vynímky, kde musel disponovať pod tlakom událostí
ten lebo druhý divisionár. Ináč celé
stá a stá prekázaných zločincov
sú zdravé a živé, ovšem v Terezíne.
My v tomto prípade nepoužili sme toho práva
politickej správy, nepoužili sme tej moci, ktorá
nám bola daná na základe stanného
práva. My applikovali sme (Výkřiky.)
(Místopředseda Konečný:
Prosím o klid!) v tomto prípade nie príkazy
stanného práva, my sme nevešali a nestrieľali,
ale applikovali sme jednoducho starý uhorský zákon
č. 63 z r. 1912, zákon, ktorý si vyniesli
tí pánovia svojho času sami, tento starý
uhorský zákon, ktorý podľa našeho
zákona z 10. prosinca 1918 je na Slovensku dosiaľ
záväzný a ktorý ukladá ako minimum
v pade válečnom každého podozrelého
jednotlivca internovať, a nielen jednotlivca, ale celé
obce kollektívne, na koľko v obci najdú
sa príznaky nespoľahlivosti. U nás nikdo neinternoval
ani podozrelých jednotlivcov, ani obce, ale boli internovaní
len tí, ktorých naši legionári pri skutku
dopadli. (Výborně!)
Viem, že v mnohých
z vás je výčitka proti nám preto,
že sme veľmi krotkí. Pri tom však, páni
moji, dovoľujem si konstatovať, že v akýchkoľvek
okolnostiach sa ocitneme, i to naše Slovensko, nikdy nesmieme
upúšťať od určitej linie, od zásady,
že my našú republiku nechceme osnovať na
bajonetoch, na násilí, ani proti tým, ktorí
by si toho zaslúžili. My myslíme a dúfame,
že o mnoho lepšou a vydatnějšou zbraňou
proti tak zvaným nespoľahlivým elementom než
bajonety a žaláre je na príklad pozemková
reforma, sociáľna reforma, slovom opatrenie administračné
i zákonodarné v tom smere, aby všetky
vrstvy bez rozdielu, nakoľko sa považujú za občanov
našej republiky a sú výrobní, sa presvedčily
o tom, že vlasť naša je vlasťou všetkých
bez rozdielu, vlasťou pre všetkých, ktorí
si občanské právo v nej svojou prácou
a morálkou zasluhujú (Výborně!
Potlesk).
Neráčte si mysleť,
pánovia moji, že keď máme dnes v tábore
internovaných 2670 ľudí, neráčte
si mysliť, že to znamená, že u nás
na Slovensku je to jakési ohromné, rozsiahle velezradné
hnutie, ktoré by malo svoj koreň v ľudu.
To nenie ľud, ktorý štve proti nám. Kto
proti nám štve, to sú váleční
zbohatlíci (Výborně!), to sú
parasiti ľudskej spoločnosti (Výborně!),
to sú tie elementy, ktorým viedlo sa dobre vo feudálnej
Maďárii a ktorým práve preto nemôže
sa dobre viesť u nás. (Výborně! Tak
jest! Hluk, různé výkřiky.)
Předseda:
(zvoní): Prosím, aby řečník
nebyl vyrušován.
St. taj. dr. Hodža (pokračuje):
I veľká väčšina neslovenského
pracujúceho ľudu, menovite roľníckeho,
nemeckého i maďarského, našla k nám
pravú cestu. Dôkazom toho je, že deputácie
za deputaciou chodily s čiste maďarského
Žitného ostrova k nám, i k prezidentovi Masarykovi,
ktorého žiadaly, aby pre Boha zamedzil, aby Žitný
ostrov sa vrátil nazpät Maďarom.
Pánovia moji, do akého
pláštika politického sa obliekajú týto
agenti starého režímu, je ľahostajné,
ale je to zajímavé. Ich politický plášť
je, alebo čiastočne bol dvojaký: Jedni sa
zjavili na fórume v plášti rudej internacionály
sociálnej demokracie. To boli asi tí najväčší
keťasovia (Veselost), to boly tie mravne spodné
osoby, ktoré nikdy rukou nepracovaly a umom snáď
tiež nie, tie vrstvy, ktoré naprosto nenadobudly útočiste
ani v slovenskej strane sociálne demokratickej, ktorá
na Slovensku verejne a slávnostne sa vyslovila, že
tieto elementy nie sú ani socialistické ani demokratické,
ale že je to sobranka (Výborně!).
Druhá grupa týchto
pánov si ovšem obliekla plášť iný
a zjavila sa na našom fórume v plášti
kresťanskej morálky, v plášti kresťanskej
strany. (Výkřiky: Ti jsou nejnebezpečnější!
Posl. Čuřík: Máte z nich snad
strach jako u nás!) Pánovia moji, že by
mohla republika mať strach z ľudí, ktorí
tak očividome profanovali kresťanskú nauku,
proti tomu si dovoľujem protestovať (Výborně!
Potlesk.), že ale je opatrnosť proti nim skutočne
na mieste, ukázal som Vám na jednom príklade,
kde jeden velebný pán pripojil sa k bolševíkom
ihneď, akonáhle sa na obzoru ukázali. Viem
povedeť vám ešte viac. Mimo toho farára
v Topolčance máme levického kňaza,
ktorý bol samým prvým propagátorom,
prvým náčelníkom bolševických
vojenských rad robotnikov v Levicíach, hneď
ako sa tam zjavili. (Slyšte! Posl. Čuřík:
To nebyl Hlinkovec! Hluk. Předseda zvoní.)
Veľactené Národné
shromaždenie, vám sú tieto veci nové,
ale nie sú nové nášmu ľudu na Slovensku.
Náš ľud na Slovensku vie o každom jedincovi,
čo v ňom je a predstavte si tú katastrófu,
ktorá nastane, jest-li tieto nie podozrelé, ale
celkom určite zločinné elementy zostanú
doma a prepadnú zášti, zlosti a oprávnenému
hnevu nášho ľudu. A proti týmto eventualitám
má vojenská štátna správa sedeť
so založenýma rukama?
Pánovia moji, viem niečo,
čo kolega Pospíšil nespomenul. Stalo
sa to, že cestou neviedlo sa týmto internovaným
na vlakoch dobre. Viem to, že boli insultovaní. Ľutujem
toho a chcel by som s tohoto miesta vzniesť apel na
všetkých bez rozdielu, aby zakročovanie proti
týmto elementom ponechali súdom. (Výborně!)
Demokracia nenie v lynchovaní, ale v súde.
(Tak jest! Výkřiky. Posl. Čuřík:
Kolega Pospíšil mluvil také v tomto smyslu!)
Ja vám hneď poviem, v akom smysle on hovoril.
(Hluk. Předseda zvoní.)
Otázka je tá, ako sa
s týmito internovanými nakladá. Ja som
nečakal na to, aby táto otázka prišla
na pretras v Nár. shromaždení, a myslím,
že moja cesta bola správnejšia nežli Pospíšilova.
Vybral som sa jednoducho do Terezína a tam, pokiaľ
to bolo v mojej moci, som porobil určité disposície
sám, a kde to nebolo v mojej moci, obrátil
som sa na kompetentné miesta, aby remedura bola do 24 hodín
hotová. (Výborně!)
V Terezíne sme mali do
soboty 2670 internovaných. Z týchto na skutku
som ja sám prepustil všetkých viac než
55letých, vyjma tých niekoľko, proti ktorým
je už zavedené trestné vyšetrovanie pre
taký prečin, že domov ich poslať je nemožno.
Hneď som poslal domov 210 záložných dôstojníkov
z Bratislavy a okolia, ktorí boli len preto vojenskou
správou - ovšem správne - internovaní,
lebo náležali k brannej moci maďarskej.
Na skutku poslal som preč 31 ženských. Hlásilo
sa 400 nemocných. Jednoducho som požiadal vojenských
lekárov, ktorí si sú vedomí svojej
povinnosti i voči nemocným i voči štátu,
že všetkých, ktorých uznajú za
nemocných, pustíme domov, vyjímajúc
tých, proti ktorým je trestné vyšetrovanie
už zahájené. Tých podržíme
v Terezíne v nemocnici. Ďalej vo všetkých
takých prípadoch, kde nehrozí nebezpečie,
nariadil som konfinovanie a síce v Čechách
a na Morave, v takých mestách, kde oni nebudú
nikomu v ceste. Prirodzene pod policajným dozorom
zostať musia. Čo sa týka ostatných okolností,
umožnené je všetkým internovaným
a konfinovaným, aby sa telegraficky stýkali so svojimi
doma a aby si telegraficky dali posielať peniaze.
V Terezíne našiel
som, pánovia, i 12 členov duchovenstva. Týmto
pánom som navrhnul, aby si vyhľadali primerané
miesto na území Čiech a Moravy, treba niekde
v kláštore, a vyslovil som ochotu, že hneď
ich tam bez prekážok pustíme s podmienkou,
že budú podliehať policajnému dozoru.
Prečo musia títo páni byť pod policajným
dozorom, vysvitá z niektorých prípadov, ktoré
som Vám povedal.
Pánovia moji! Kol. Pospíšil
vytknul včera vo svojom výklade, že máme
v Terezíne Poliakov a dokonca našich bratov Slovákov
zo všetkých slovenských stolic, a najviac však
"Hlinkovcov". Pánovia moji! Skutočne,
keď som bol v Terezíne minulý týždeň,
bolo mi referované, že je tam zvláštna
isolovaná slovenská skupina. Prirodzene prvé
moje kroky viedly ma k slovenskej skupine. Videl som pred
sebou asi 180 ľudí, z ktorých zvláštnou
náhodou nebola mi známa ani jediná tvár.
(Posl. Juriga: Než nás Slovensko! Hlas: To jsou
divní Slováci!) Tak sa zdá! Predstaví
sa mi medzi nimi jeden pán - na mene nezáleží,
ale je to pán, ktorý skutočne je, aby som
sa tak vyslovil - vynikajúcim členom Hlinkovej strany
- ja Vám nemôžem pomôcť! (Výkřiky.)
Ja uvádzam reč pána kol. Pospíšila.
(Výkřiky.)
Já by som chcel dohovoriť.
Bol to pán, proti ktorému sú prekázané
prečiny a zavedené je najnepríjemnejší
trestný pochod. Aktá a dokumenty stoja pánom
právnikom i neprávnikom k disposicíi.
(Výkřiky. Dr. Tvrdý: To je štváč
"Čechofob"! Hluk a nepokoj.) Konečne
to je politický názor, ale kdo proti republike pácha
zločiny, podlieha súdnemu vyšetrovaniu.
Pánovia mojí! Ďalej
uviedol pán kolega Pospíšil prípady
pána Hryce a spoločníkov, Vendelina Tolta
- já by som prosil - Vendelin Tolt - to meno nevzpomínajte,
lebo by sa pán kolega Pospíšil dozvedel veľmi
neočakávané veci. Potom veľmi difikultoval
pán kolega Pospíšil, že nachodil sa medzi
internovanými pán dr. Szegö z Ružomberka.
(Výkřik: Schlesinger! Veselosť u Slovákov.)
Veľmi sa pozastavuje ďalej pán kolega Pospíšil
nad tým, že tam medzi nimi 19 vážnych
občanov z Prešova v čele s profesorom
theologickej fakulty evangelickej Slávikom. (Výkřiky
u Slováků: O jé! Veselost.) Nebudem o
týchto celkom pre nás bezvyznamných pánoch
hovoriť, ale dovolím si uviesť len toľko,
že tento vážený občan nám
vytvoril 12 študentov zo svojej akademie len preto, lebo
sa opovážili slovensky medzi sebou hovoriť. (Výkřik:
Skandál!)