Středa 25. června 1919

Místopředseda dr. Hajn: Pan kolega dr. Hodža má slovo.

Posl. dr. Hodža: Velectené Národné shromaždenie!

Podrobili sme v zahraničnom výbore rozpočet zahraničného ministerstva nepriaznivej kritike. Mojou úlohou by vlastne bolo hlasovať proti rozpočtu, ktorý podľa názoru môjho a zahraničného výboru ani zdaleka neodpovedá tým velikým úlohám, ktoré stoja pred ministerstvom zahraničných záležitostí. 7 milionov korún obnáša rozpočet nášho ministerstva zahraničných vecí. Ráčte si prepočítať tento obnos z našej meny na menu zahraničnú - veď ministerstvo zahraničné má najväčšiu časť svojich platených orgánov v zahraničí. - Ráčte si prepočítať tento obnos na menu americkú a dostanete taký obnos, ktorý vynaloží snáď jedna novoyorská firma ročne na inserovanie. Presvedčením zahraničného výboru bolo, že ministerstvo zahraničných vecí s takým rozpočtom operovať nemôže. Preto sme vypracovali - menovite náš znamenitý Dr. Hajn - podrobný rozpočet, ktorý sme navrhli výboru rozpočtovému. Príčiny a dôvody rázu finančného boly silnejšie než dôvody naše. Tentokrát zostáva rozpočet ministerstva zahraničných zaležitostí tak jak je.

Dôvody finančné, ktoré uviedol finančný minister Rašín, sú silné. Ja ovšem musím si dovoliť poznámku, že sa musíme uspokojovať s touto hokynárskou (Posl. Juriga: Prtáctvo je to všetko!) metodou pri zaopatrovaní nášho najdôležitejšieho ministerstva, a počítať s krajciarmi do tých dôb, kým sa naše finančná politika neprešinie na celkom iné smernice, do tých časov, kým náš rozpočet počíta ako dávky z válečných ziskov ten smešný obnos, do tých časov, kým šetríme tých, ktorých šetriť nemáme. Do tých časov ovšem musíme uznávať tie tak zvané dôvody finančné a musíme s hanbou hľadeť na to, že naši vyslanci majú podľa rozpočtu myslím 36.000 korún maximálneho platu a musíme hľadeť na to, že nemajú naprosto možnosti, aby si zariadili službu zahraničnú tak, ako to odpovedá nie len našej dôstojnosti ako suverenného štátu, ale i našim najvitálnejším hospodárskym záujmom. Tu by platilo ohľadne nášho pána ministra financií dra Rašína to, čo by som mu povedal, keď sa jednalo o dane z válečných ziskov. "Rašíne, buď tvrdý! " Pán minister Rašín bol tvrdý, ale nebol tvrdý vôči veľkému kapitálu. (Souhlas.)

Veľactené Národné shromaždenie! Ja tento rozpočet prirodzene prijímam i taký aký je. Ale dovoľujem si konštatovať, že rozpočet ministerstvu zahraničných vecí, ako je dnes osnovaný, nesmie praejudikovať budúcim rozpočtom. Budúci stejne veliké snáď rozpočty nikto nám nebude smieť odôvodniť tým, že tohoročný rozpočet obnášal len smešný obnos 7,000.000.-. Žiadali sme na rozpočet ministerstva zahraničných vecí viac než 70 mil. korún a už i tak sme šetrili. Jestli zostáva teraz 7 milionov, môže sa nájsť nejaký kritik pri prejednávaní rozpočtu budúceho, ktorý bude srovnávať. Preto si dovoľujem konštatovať, že priamo s tou výhradou ponechávame predbežný ten rozpočet, aby to ako praejudicimu slúžiť nemalo. Páni moji! Je-li štát na svete, ktorý stojí pred velikými zahraničnými úlohami, sme to my.

Myslím, že sme si vlastne dosiať ani neuvedomili dostatočne to, čo vlastne je v našej zahraničnej politike vedúcim motívom. Prirodzene naše oficiálne zastupiteľstvo nenie tu. My sami nie sme kompetentní a nechceme byť kompetentní na to, aby sme uviedli akýsi dualismus v službu zahraničnú, ale myslím, že nesmieme túto skromnosť preháňať a myslím, že by sme najhoršie služby preukázali práve nášmu oficiálnemu zastúpeniu v Paríži. To by sme skostnateli v akejsi zahraničnej politickej pasivite.

Naša zahraničná politika rodila sa z války. Prirodzene nenie a nemohla byť voľná ešte toho duševného stavu, ktorý drasticky, ale dosť správne bol nazvaný válečnou psychósou. Každý národ podliehal a ešte podlieha válečnej psychóse. Uvažte, čo dialo sa v Nemecku po čas celej vojny. Prichodilo človeku pochybovať, či ľudia intelektu a kultúry mali skutočne zdravý rozum, a nie jednotlivci, ale celý národ upadal do tej duševnej disposície, v ktorej snáď bol nepríčetný. U národa malého ako je národ náš, javila sa táto válečná psychósa v inom čase a iným spôsobom, ale mám ten dojem, že tá válečná psychósa skutočne bola i u nás. Nebola po čas války. Po čas války konala sa práca za hranicami a vo veľkej časti i doma, práca budovania slobody, akej po stránke diplomatickej a vojenskej nenie rovno vo svetových dejinách. Keď konečne prišiel k slobode národ, ktorý z jednej časti 300 rokov, z druhej časti 1000 rokov bol v otroctve, keď konečne tak pretlumená duša sa uvolnila, prirodzene nemohla zostať v istých medziach chladnej sebakázne, musela vyraziť z nich a skutočne vyrazila.

Vy sa pamatujete, pánovia, keď pred niekoľkými mesiacmi vrátila sa naša delegácia zo Švajčiarska, doniesla nám rôzne zprávy. Nezabúdajme na ten výrok, ktorý nám bol vtedy sdělený: Žiadame-li 100 %, dostaneme 150 %, (Posl. Juriga: A zlaté hodinky ještě k tomu!) Pánovia moji, keď by bola možnosť vymazať z duše národa ten dojem, ktorý spôsobila tato jedna nešťastná fráza, myslím, že by náš národ získal mnoho. Táto fráza otravovala našu vnútornú i zahraničnú politiku celé mesiace, táto fráza nám zkalila zrak a vystupňovala našu válečnú horečku na taký stupeň, že sme sa zťažka dostali k normálnej temperatúre. Tu v Prahe nikdo nevedel a nemohol vedeť ani to, čo deje sa v entente, v dohode skutočne, ani to, čo deje sa medzi našimi súsedy. Menovite tá Praha nemohla vedeť, čo deje sa v duši toho národa v Pešti a nie len v jeho duši, ale i v jeho arsenáloch a muničných skladoch. (Posl. Markovič: Keďby sa tam boli podívali, mohli to vedeť!) A keď sa tam podívali a dostali upozornenie a výklady, nemali preto porozumenia. Tomu, kdo vtedy pochyboval o tom, že by sme my tých 150 % nedostali a hrozil, že by sme sa mali obzerať i inam, dostávalo sa najmiernejšie řečeno: opovržlivého úsmešku.

My sme vtedy nespozorovali, že dohoda nesplnila jednoho veľkého svojho úkolu, ktorý splniť musí každý víťaz, úkol odzbrojiť nepriateľa. To menovite bol úkol, ktorý dohoda mala splniť, lebo viedla tú válku proti imperalismu a militarismu a im vysloveným cieľom bolo, aby od koreňa a na vždy imperialismus a militarismus vyničila. A teraz, keď je víťazom, je neodzbrojiť porazeného nepriateľa - znamená nepriamo podporovať militarismus, pre ktorý celá válka vznikla. (Výborně!)

Pánovia moji, dnes ztrácame illúzie, ale dúfam, že nájdeme sami seba. Prichádzame k uvedomeniu, že sila kultúrneho a slobodu svoju ťažko si zaslúživšieho národa nenie v zahraničí, ale že je tu doma, v našich umoch, v našich srdciach a ramenách. (Tak jest.) My toľko budeme vážiť na vážkach svetovej politiky, koľko váhy si získame doma svojou prácou a silou. Dnes keď máme určené hranice a keď myslím, že už pomaly sa predsa len dostávame von z tej válečnej psychósy, myslím že môžeme prikročiť k organisovaní našej verejnej mienky v zahraničnej politike.

Čo môže byť vedúcou zásadou našej zahraničnej politiky? Dúfajme, že staré zásady medzinárodnej politiky a medzinárodneho práva s vojnou touto padly raz na vždy. Kedysi spočívala zásada zahraničnej politiky na politike evropskej rovnováhy. Táto rovnováha záležala v tom a mala ten smysel, aby poskytovala ideologiu a diplomatické fráse imperialistickým, výbojným chúťkám tej ktorej velmocenskej grupe. Keď táto zásada medzinárodnej politiky začala vstupovať do pozadia a konečne padla, vzišla miesto nej zásada ešte nebezpečnejšia, zásada legitimity. Ta zásada legitimity znamenala toľko, že dynastická despocia potrebuje určitej ideologie na ubíjanie malých jej podrobených národov. V slovanskom svete bolo veľké pohoršenie a sklamanie na začiatku minulého stoletia, že cárstvo sa neujalo pri jednej zavdanej príležitosti balkánskych kresťanských Slovanov. Keď teraz v dobe revolučnej v Petrohrade staly sa verejným majetkom všetky staré diplomatické aktá, našlo sa memorandum - ostatne súkromne i pred tým už známe - tehdajšieho ruského ministra zahraničných vecí, v ktorom svojmu cárovi a pánovi vykláda toto: Rusko nemôže sa zaujať svojich slovanských, kresťanských bratov na Balkáne preto, lebo by svojim zakročením na Balkáne zprotivilo sa svatej zásade legitimity, poneváč podľa legitimity naši dobrí slovanskí bratia boli odsúdení, aby sultán držal nad nimi svoju nohu. Dnes je daná odpoveď na celú škandalósnu politiku, robenú v dobe legitimity: t. j. sebaurčenie a svaz národov.

Veľactené Národné shromaždenie! Ja myslím, že keby medzi nami ožil duch našej kultúrnej minulosti, a keby hľadal politického výrazu, výrazu v politickej organizácii, že by nemohol vyústiť inde než v princípe sebaurčenia. Nenie to snáď výmysel presidenta Spojených štátov amerických. Princíp sebaurčenia je tam v ústavných fundamentálkach štátov Amerických z predminulého storočia. To je ten "consens of the governed". Len vo shode s ovládaným možno nad niekým vládnuť. Tento emancipačný princíp má pramene v náboženstve, v náboženskej reforme, ktorá svoje zásady vnášala i do politiky, ale ktorá i u nás i v Anglii bola dielom najlepších našich duchov. Preto keď dnes princíp tejto emancipácie z veškerej despocie, keď zásady tohoto sebaurčenia dostávajú výraz v politike, a keď na základe tejto zásady dostávame svoju samostatnosť, svoju slobodu, vtedy, pánovia, myslím, že tento princíp vám musí byť princípom imperatívnym, že všetko to, oč dnes v reforme medzinárodného práva ide, musí byť jediným vodítkom našej zahraničnej politiky. Vo veľkých liniach je to svaz národov. Ale my by sme sa nedostali do svazu národov, keby sme k tomu neutvorili hospodárske a psychologické podmienky u našich najbližších susedov. Čo sme pred niekoľko mesiacemi hlásali, že za nás mluví Paríž - to dnes je nie politika. (Výborně!)

Náš president pravil: Demokracia, to je diskusia. Áno; a nie len medzi ľuďmi, ale i medzi národmi. Demokracia v medzinárodnej politike je diskusia medzi národmi. Keď dnes, alebo zajtra bude museť nepriateľ opustiť naše územie, musíme uvažovať o tom, či nemáme začať tú aktívnu politiku, ktorú by som charakterisoval tým: Podajme ruku svojim susedom! Obraťme sa na všetky strany, kde sú ľudia dobrej vôle! My ľutujeme, že Nemectvo je ešte vždy vo válečnej psychóse, my ľutujeme ten nešťastný národ maďarský, že sa stal obeťou svojich vlastných vášní, nazriadeností, naruživostí a svojich vnútorných červov. Počkáme, kým sa vyléčia zo svojej psychósy, ale budú-li s to udržať svoj štát, myslím, že nás v pomere k nemu nemôže viesť cit pomstichtivosti.

Myslím, že naše túžby ohľadom Maďarska spočívajú v tom, aby tak ako u nás a v celom civilisovanom svete zavládla skutočná vláda ľudu, aby tam ľud sedliacky, robotný z ktorých to vrstiev maďarský národ sa skladá, rozhodoval o svojich osudoch. Aby sa do jeho osudu nemiechala aristokracia, obťažkaná hriechy celých staletí, ani nie diktatúra menšiny. Pokiaľ v Maďarii ten ozdravujúci proces nenastal, musíme si uvedomiť, že to, čo sa tam deje, je škodou, nie len národu maďarskému ale i velikej myšlienke slobody, pokroku a samostatnosti.

Tam, kde sa bolševismus pomaly vyzúril, vidíte, že nastupuje reakcia. A čo splodí bolševismus v Maďárii, obávam sa, že to bude ta najpríšernejšia reakcia. Vidíme už dnes príznaky obratu k tomu nejzurivejšiemu zpiatočníctvu v Maďárii. Dnes bolo už podotknuté, že máme príznaky monarchistického hnutia v Prahe. Koreň iste nebol v Prahe, ale že monarchistické hnutie na území Maďarie je, a že pôsobí mimo maďarské hranice, to sa tajiť nedá. Tento obrat v dušiach za monarchismus a zpiatočníctvo nikde by sa nemohol uplatniť, keby bolševismus nezahnal ľudí z jednoho extrému do druhého. Preto do tej doby, kým tam ľudia rázu Kuhnovho falšujú vôľu ľudu, do tej doby ťažko bude s Maďary hovoriť. Ináče myslím, že musíme sa zaoberať otázkou, v akom rozsahu a smere môžeme s našimi súsedy naviazať hospodárske styky. Máme kompensačnú smluvu s Jugoslaviou a rád by som pri tej príležitosti vyslovil s tohoto miesta úprimnú radosť nad tým, že ten národ, s ktorým nás staleté utrpenia spojovaly, s ktorým sme si vydobyli slobodu, je prvý, s ktorým sme vstúpili do intimnejších stykov. To ale nestačí. Ja so svojej strany dúfam a myslím, že je to len v našom záujme, aby sme my všetci hľadali možný spôsob, aby tá stena, ktorá dnes ešte nás delí od našich bratov Poliakov, bola odstránená. Úmluvám s Rumunskom neprekáža už nič iného než dopravné ťažkosti. A pánovia moji, myslím, že reálna politika nemôže neuznávať to, že koniec koncov i tá Viedeň je tu. Reálna politika musí s tým počítať, že jestliže my ako hospodársky silný, mravne silný, suverénny československý štát nebudeme mocť vstúpiť do styku s Viedňou, jestliže v otázkach hospodárskych nebudeme mocť po istú mieru uspokojiť Viedeň, že tým nepriamo poženieme Nemecké Rakúsko do náručia pangermanismu.

Poukázal som k tomu, že ideový podklad našej zahraničnej politiky je vlastne naša tradičná idea humanitná. Neprial by som si, aby mi bolo špatne rozumené. Keď človek vysloví slovo humanita, má proti sebe hneď tichú oposiciu všetkých, ktorí si myslia, že humanita je pojmom akejsi pasivity. Nestačí humanitu len cítiť ale si ju vážiť.

Je treba ohroženú humanitu i hájiť i biť sa a bojovať za ňu. Tá pasivita, ktorá nám s tohoto humanitného ideálu spravila princíp fatalismu, tá humanitou nenie. Práve v tejto válke mal národ československý a jeho duševní vôdcovie príležitosť, dokázať, že v obrane humanity neplatia staré idee tolstojovské, že Tolstojova zásada, nevzpierať sa zlu, nemôže byť heslom slovanskej filosofie, lebo slovanskej politiky. Nie, pánovia, Tolstoj zahynul, ale žije Masaryk, ktorý povedal, humanita je ideál, je veľký cieľ, za ktorý, bude-li treba i umierať budeme. Pánovia moji, na tomto ideálnom základe spočíva i povinnosť vašej brannej moci. Správne bolo pánom predrečníkom rečeno, že mi nepotrebujeme a nechceme mať systém militaristický, že nechceme armádu na výboj, ale keby sme nemali armády, keby sme nemali vojenskej organizácie, sahajúcej až do najhlbších vrstiev národa, keby sme nemali vojenskej organizácie k obrane, v takom prípade by sme sami boly hrobáry svojej vlastnej budúcnosti. Ale ja s radosťou a s vďačnosťou konštatujem, že v tomto schromaždení medzi jeho stranami po tejto stránke nenie žiadneho zásadného rozdielu. (Hlas: A což socialisté?) Ani tých nevyjímajúc.

Dúfam však, že to, čomu nešťastná provokácia maďarská nás dnes naučila, nezostane len dojmom jednoho okamžiku. Ja žiadam, aby toto stalo sa dogmatom našej republikánskej politiky: nie aggresivnosť - aggresivnej armády nepotrebujeme - ale na obranu celý národ je vo zbrani. (Výborně! Potlesk.)

Vážené shromaždenie! So strany svojej vítam čo nejsrdečnejšie predstaviteľa ministerstva Národnej obrany, ale dúfam, že keď sa tu naskytne príležitosť pojednávať o veciach Národnej obrany, budeme i tu, ako v branom výbore Národného shromaždenia, mať česť vítať vedľa prítomných predstaviteľov našej brannej moci, predstaviteľov našich legionárov. Bola vyslovená žiadosť, aby splynuly elementy národného vojska v jeden harmonický celok. Dnes ešte de facto nesplynuly.

My však žiadame, aby pri každom výkone, pri každej deliberácii kedy koľvek ide o veľký záujem brannej moci, boli prítomní i zástupci tých, ktorí vlastne sú zakladatelia, ktorí sú apoštolovia celej našej brannej moci: našich legionárov. (Výborně! Potlesk.)

Místopředseda dr. Hajn: Ke slovu přihlásit se člen N. S. pan Špatný.

Poslanec Špatný: Vážené Národní shromáždění!

Mluvíme-ti o rozpočtu národní obrany, musíme posuzovati výsledky práce dosavadní armády pokud možno shovívavě a současně musíme si býti vědomi, jak je velký, dalekosáhlý rozdíl mezi armádou starou a mezi armádou dnešní. Armáda stará byla armáda despocie, stála ve službách prušáckého kaiserismu, byla strojem bezduchým, takže na tu starou instituci přiléhala slova pruského panovníka Bedřicha II.: Kdyby vojáci počali mysleti, ani jeden nezůstal by v mých řadách! "

Proti této staré armádě, proti této tyranské armádě jsme již ve starém Rakousku vyhlásili zásadní boj. My jsme podkopávali autoritu této armády, my jsme rozšiřovali rozkol, my jsme se svědomitě starali o to, aby také naši hoši v armádě prováděli pasivní resistenci, a od tohoto našeho předsevzetí nás neodvrátila ani politická persekuce, ani antimilitaristický proces, který před 10 roky byl proveden u zemského trestního soudu. Jest jisto, že tímto odbojným duchem odkojená generace vykonala plně svůj úkol ve světové válce. Ve světové válce byli to naši lidé, kteří houfně přebíhali na druhou stranu a kteří důkladnou pasivní resistencí poškozovali armádu jak na frontách, tak také v zázemí. A jest zajímavo, že titíž antimilitaristé, kteří v starém Rakousku rozvracovali armádu, jakmile upadli do zajetí, za prvou svou povinnost považovali, vstoupiti znovu do armády, tentokráte do armády své, do armády svého národa, do armády revoluční a že tam se stali nejspolehlivějším elementem, kádrem našeho národního vojska. Velectění přátelé, mnoho by se dalo mluviti o těchto případech, ať již těch prvých formacích v Rusku, anebo o francouzských cizineckých legiích, anebo o formaci soluňské, o našich srbských sborech a našich vojácích v Dobrudži. A především ale o našem vojsku v Sibiři, jichž legionáři hlásí se ze 70 % pod prapory socialismu. My ovšem nepovažujeme dosavadní armádu za cíl veškerých svých snah. Dosavadní armáda je pouze takovou přechodní formací. Nebude to dlouho trvati a doba vynutí si naprostou lidovou milici. Jest dále nesporno, že se stavem dnešní armády nejsme docela spokojeni. Nám jsou vítány veškeré snahy v ministerstvu Národní obrany a vděčně je kvitujeme, které se nesou k zlidovění naší armády, ale nezavíráme oči nad mnohými překážkami a chybami, které se dosud v armádě vyskytují.

Za jednu z velikých překážek řádné lidové armády považujeme ještě zbytky rakušáckého ducha. Jsou bývalí rakouští důstojníci, kteří se dovedli dobře vpraviti do našich poměrů a kteří úplně srostli s republikou. Ale jest mnoho takových případů, že rakouský důstojník starému rakouskému duchu ještě se neodrodil, ještě nesrostl s novými poměry, ještě se nepřizpůsobil republice. Bude potřebí, aby tyto zjevy z naší armády byly odstraněny, aby tyto bolavé údy byly naprosto odříznuty. Staly se případy, na př. na Slovensku, různé kormutlivé zjevy mezi důstojnictvem. Jest naší povinností, abychom vší silou pracovali k tomu, aby takovéto případy se naprosto neopakovaly.

Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP