Místopředseda dr. Hajn:
Pan kolega dr. Hodža má slovo.
Posl. dr. Hodža: Velectené
Národné shromaždenie!
Podrobili sme v zahraničnom
výbore rozpočet zahraničného ministerstva
nepriaznivej kritike. Mojou úlohou by vlastne bolo hlasovať
proti rozpočtu, ktorý podľa názoru môjho
a zahraničného výboru ani zdaleka neodpovedá
tým velikým úlohám, ktoré stoja
pred ministerstvom zahraničných záležitostí.
7 milionov korún obnáša rozpočet nášho
ministerstva zahraničných vecí. Ráčte
si prepočítať tento obnos z našej meny
na menu zahraničnú - veď ministerstvo zahraničné
má najväčšiu časť svojich
platených orgánov v zahraničí. - Ráčte
si prepočítať tento obnos na menu americkú
a dostanete taký obnos, ktorý vynaloží
snáď jedna novoyorská firma ročne na
inserovanie. Presvedčením zahraničného
výboru bolo, že ministerstvo zahraničných
vecí s takým rozpočtom operovať nemôže.
Preto sme vypracovali - menovite náš znamenitý
Dr. Hajn - podrobný rozpočet, ktorý
sme navrhli výboru rozpočtovému. Príčiny
a dôvody rázu finančného boly silnejšie
než dôvody naše. Tentokrát zostáva
rozpočet ministerstva zahraničných zaležitostí
tak jak je.
Dôvody finančné,
ktoré uviedol finančný minister Rašín,
sú silné. Ja ovšem musím si dovoliť
poznámku, že sa musíme uspokojovať s touto
hokynárskou (Posl. Juriga: Prtáctvo je to všetko!)
metodou pri zaopatrovaní nášho najdôležitejšieho
ministerstva, a počítať s krajciarmi do tých
dôb, kým sa naše finančná politika
neprešinie na celkom iné smernice, do tých
časov, kým náš rozpočet počíta
ako dávky z válečných ziskov ten smešný
obnos, do tých časov, kým šetríme
tých, ktorých šetriť nemáme. Do
tých časov ovšem musíme uznávať
tie tak zvané dôvody finančné a musíme
s hanbou hľadeť na to, že naši vyslanci majú
podľa rozpočtu myslím 36.000 korún maximálneho
platu a musíme hľadeť na to, že nemajú
naprosto možnosti, aby si zariadili službu zahraničnú
tak, ako to odpovedá nie len našej dôstojnosti
ako suverenného štátu, ale i našim najvitálnejším
hospodárskym záujmom. Tu by platilo ohľadne
nášho pána ministra financií dra Rašína
to, čo by som mu povedal, keď sa jednalo o dane z
válečných ziskov. "Rašíne,
buď tvrdý! " Pán minister Rašín
bol tvrdý, ale nebol tvrdý vôči veľkému
kapitálu. (Souhlas.)
Veľactené Národné
shromaždenie! Ja tento rozpočet prirodzene prijímam
i taký aký je. Ale dovoľujem si konštatovať,
že rozpočet ministerstvu zahraničných
vecí, ako je dnes osnovaný, nesmie praejudikovať
budúcim rozpočtom. Budúci stejne veliké
snáď rozpočty nikto nám nebude smieť
odôvodniť tým, že tohoročný
rozpočet obnášal len smešný obnos
7,000.000.-. Žiadali sme na rozpočet ministerstva
zahraničných vecí viac než 70 mil. korún
a už i tak sme šetrili. Jestli zostáva teraz
7 milionov, môže sa nájsť nejaký
kritik pri prejednávaní rozpočtu budúceho,
ktorý bude srovnávať. Preto si dovoľujem
konštatovať, že priamo s tou výhradou ponechávame
predbežný ten rozpočet, aby to ako praejudicimu
slúžiť nemalo. Páni moji! Je-li štát
na svete, ktorý stojí pred velikými zahraničnými
úlohami, sme to my.
Myslím, že sme si vlastne
dosiať ani neuvedomili dostatočne to, čo vlastne
je v našej zahraničnej politike vedúcim motívom.
Prirodzene naše oficiálne zastupiteľstvo nenie
tu. My sami nie sme kompetentní a nechceme byť kompetentní
na to, aby sme uviedli akýsi dualismus v službu zahraničnú,
ale myslím, že nesmieme túto skromnosť
preháňať a myslím, že by sme najhoršie
služby preukázali práve nášmu oficiálnemu
zastúpeniu v Paríži. To by sme skostnateli
v akejsi zahraničnej politickej pasivite.
Naša zahraničná
politika rodila sa z války. Prirodzene nenie a nemohla
byť voľná ešte toho duševného
stavu, ktorý drasticky, ale dosť správne bol
nazvaný válečnou psychósou. Každý
národ podliehal a ešte podlieha válečnej
psychóse. Uvažte, čo dialo sa v Nemecku po
čas celej vojny. Prichodilo človeku pochybovať,
či ľudia intelektu a kultúry mali skutočne
zdravý rozum, a nie jednotlivci, ale celý národ
upadal do tej duševnej disposície, v ktorej snáď
bol nepríčetný. U národa malého
ako je národ náš, javila sa táto válečná
psychósa v inom čase a iným spôsobom,
ale mám ten dojem, že tá válečná
psychósa skutočne bola i u nás. Nebola po
čas války. Po čas války konala sa
práca za hranicami a vo veľkej časti i doma,
práca budovania slobody, akej po stránke diplomatickej
a vojenskej nenie rovno vo svetových dejinách. Keď
konečne prišiel k slobode národ, ktorý
z jednej časti 300 rokov, z druhej časti 1000 rokov
bol v otroctve, keď konečne tak pretlumená
duša sa uvolnila, prirodzene nemohla zostať v istých
medziach chladnej sebakázne, musela vyraziť z nich
a skutočne vyrazila.
Vy sa pamatujete, pánovia,
keď pred niekoľkými mesiacmi vrátila sa
naša delegácia zo Švajčiarska, doniesla
nám rôzne zprávy. Nezabúdajme na ten
výrok, ktorý nám bol vtedy sdělený:
Žiadame-li 100 %, dostaneme 150 %, (Posl. Juriga: A zlaté
hodinky ještě k tomu!) Pánovia moji, keď
by bola možnosť vymazať z duše národa
ten dojem, ktorý spôsobila tato jedna nešťastná
fráza, myslím, že by náš národ
získal mnoho. Táto fráza otravovala našu
vnútornú i zahraničnú politiku celé
mesiace, táto fráza nám zkalila zrak a vystupňovala
našu válečnú horečku na taký
stupeň, že sme sa zťažka dostali k normálnej
temperatúre. Tu v Prahe nikdo nevedel a nemohol vedeť
ani to, čo deje sa v entente, v dohode skutočne,
ani to, čo deje sa medzi našimi súsedy. Menovite
tá Praha nemohla vedeť, čo deje sa v duši
toho národa v Pešti a nie len v jeho duši, ale
i v jeho arsenáloch a muničných skladoch.
(Posl. Markovič: Keďby sa tam boli podívali,
mohli to vedeť!) A keď sa tam podívali a
dostali upozornenie a výklady, nemali preto porozumenia.
Tomu, kdo vtedy pochyboval o tom, že by sme my tých
150 % nedostali a hrozil, že by sme sa mali obzerať
i inam, dostávalo sa najmiernejšie řečeno:
opovržlivého úsmešku.
My sme vtedy nespozorovali, že
dohoda nesplnila jednoho veľkého svojho úkolu,
ktorý splniť musí každý víťaz,
úkol odzbrojiť nepriateľa. To menovite bol úkol,
ktorý dohoda mala splniť, lebo viedla tú válku
proti imperalismu a militarismu a im vysloveným cieľom
bolo, aby od koreňa a na vždy imperialismus a militarismus
vyničila. A teraz, keď je víťazom, je
neodzbrojiť porazeného nepriateľa - znamená
nepriamo podporovať militarismus, pre ktorý celá
válka vznikla. (Výborně!)
Pánovia moji, dnes ztrácame
illúzie, ale dúfam, že nájdeme sami
seba. Prichádzame k uvedomeniu, že sila kultúrneho
a slobodu svoju ťažko si zaslúživšieho
národa nenie v zahraničí, ale že je
tu doma, v našich umoch, v našich srdciach a ramenách.
(Tak jest.) My toľko budeme vážiť
na vážkach svetovej politiky, koľko váhy
si získame doma svojou prácou a silou. Dnes keď
máme určené hranice a keď myslím,
že už pomaly sa predsa len dostávame von z tej
válečnej psychósy, myslím že
môžeme prikročiť k organisovaní
našej verejnej mienky v zahraničnej politike.
Čo môže byť
vedúcou zásadou našej zahraničnej politiky?
Dúfajme, že staré zásady medzinárodnej
politiky a medzinárodneho práva s vojnou touto padly
raz na vždy. Kedysi spočívala zásada
zahraničnej politiky na politike evropskej rovnováhy.
Táto rovnováha záležala v tom a mala
ten smysel, aby poskytovala ideologiu a diplomatické fráse
imperialistickým, výbojným chúťkám
tej ktorej velmocenskej grupe. Keď táto zásada
medzinárodnej politiky začala vstupovať do
pozadia a konečne padla, vzišla miesto nej zásada
ešte nebezpečnejšia, zásada legitimity.
Ta zásada legitimity znamenala toľko, že dynastická
despocia potrebuje určitej ideologie na ubíjanie
malých jej podrobených národov. V slovanskom
svete bolo veľké pohoršenie a sklamanie na začiatku
minulého stoletia, že cárstvo sa neujalo pri
jednej zavdanej príležitosti balkánskych kresťanských
Slovanov. Keď teraz v dobe revolučnej v Petrohrade
staly sa verejným majetkom všetky staré diplomatické
aktá, našlo sa memorandum - ostatne súkromne
i pred tým už známe - tehdajšieho ruského
ministra zahraničných vecí, v ktorom svojmu
cárovi a pánovi vykláda toto: Rusko nemôže
sa zaujať svojich slovanských, kresťanských
bratov na Balkáne preto, lebo by svojim zakročením
na Balkáne zprotivilo sa svatej zásade legitimity,
poneváč podľa legitimity naši dobrí
slovanskí bratia boli odsúdení, aby sultán
držal nad nimi svoju nohu. Dnes je daná odpoveď
na celú škandalósnu politiku, robenú
v dobe legitimity: t. j. sebaurčenie a svaz národov.
Veľactené Národné
shromaždenie! Ja myslím, že keby medzi nami ožil
duch našej kultúrnej minulosti, a keby hľadal
politického výrazu, výrazu v politickej organizácii,
že by nemohol vyústiť inde než v princípe
sebaurčenia. Nenie to snáď výmysel presidenta
Spojených štátov amerických. Princíp
sebaurčenia je tam v ústavných fundamentálkach
štátov Amerických z predminulého storočia.
To je ten "consens of the governed". Len vo shode s
ovládaným možno nad niekým vládnuť.
Tento emancipačný princíp má pramene
v náboženstve, v náboženskej reforme,
ktorá svoje zásady vnášala i do politiky,
ale ktorá i u nás i v Anglii bola dielom najlepších
našich duchov. Preto keď dnes princíp tejto emancipácie
z veškerej despocie, keď zásady tohoto sebaurčenia
dostávajú výraz v politike, a keď na
základe tejto zásady dostávame svoju samostatnosť,
svoju slobodu, vtedy, pánovia, myslím, že tento
princíp vám musí byť princípom
imperatívnym, že všetko to, oč dnes v
reforme medzinárodného práva ide, musí
byť jediným vodítkom našej zahraničnej
politiky. Vo veľkých liniach je to svaz národov.
Ale my by sme sa nedostali do svazu národov, keby sme k
tomu neutvorili hospodárske a psychologické podmienky
u našich najbližších susedov. Čo
sme pred niekoľko mesiacemi hlásali, že za nás
mluví Paríž - to dnes je nie politika. (Výborně!)
Náš president pravil:
Demokracia, to je diskusia. Áno; a nie len medzi ľuďmi,
ale i medzi národmi. Demokracia v medzinárodnej
politike je diskusia medzi národmi. Keď dnes, alebo
zajtra bude museť nepriateľ opustiť naše územie,
musíme uvažovať o tom, či nemáme
začať tú aktívnu politiku, ktorú
by som charakterisoval tým: Podajme ruku svojim susedom!
Obraťme sa na všetky strany, kde sú ľudia
dobrej vôle! My ľutujeme, že Nemectvo je ešte
vždy vo válečnej psychóse, my ľutujeme
ten nešťastný národ maďarský,
že sa stal obeťou svojich vlastných vášní,
nazriadeností, naruživostí a svojich vnútorných
červov. Počkáme, kým sa vyléčia
zo svojej psychósy, ale budú-li s to udržať
svoj štát, myslím, že nás v pomere
k nemu nemôže viesť cit pomstichtivosti.
Myslím, že naše
túžby ohľadom Maďarska spočívajú
v tom, aby tak ako u nás a v celom civilisovanom svete
zavládla skutočná vláda ľudu,
aby tam ľud sedliacky, robotný z ktorých to
vrstiev maďarský národ sa skladá, rozhodoval
o svojich osudoch. Aby sa do jeho osudu nemiechala aristokracia,
obťažkaná hriechy celých staletí,
ani nie diktatúra menšiny. Pokiaľ v Maďarii
ten ozdravujúci proces nenastal, musíme si uvedomiť,
že to, čo sa tam deje, je škodou, nie len národu
maďarskému ale i velikej myšlienke slobody, pokroku
a samostatnosti.
Tam, kde sa bolševismus pomaly
vyzúril, vidíte, že nastupuje reakcia. A čo
splodí bolševismus v Maďárii, obávam
sa, že to bude ta najpríšernejšia reakcia.
Vidíme už dnes príznaky obratu k tomu nejzurivejšiemu
zpiatočníctvu v Maďárii. Dnes bolo už
podotknuté, že máme príznaky monarchistického
hnutia v Prahe. Koreň iste nebol v Prahe, ale že monarchistické
hnutie na území Maďarie je, a že pôsobí
mimo maďarské hranice, to sa tajiť nedá.
Tento obrat v dušiach za monarchismus a zpiatočníctvo
nikde by sa nemohol uplatniť, keby bolševismus nezahnal
ľudí z jednoho extrému do druhého. Preto
do tej doby, kým tam ľudia rázu Kuhnovho falšujú
vôľu ľudu, do tej doby ťažko bude s
Maďary hovoriť. Ináče myslím, že
musíme sa zaoberať otázkou, v akom rozsahu
a smere môžeme s našimi súsedy naviazať
hospodárske styky. Máme kompensačnú
smluvu s Jugoslaviou a rád by som pri tej príležitosti
vyslovil s tohoto miesta úprimnú radosť nad
tým, že ten národ, s ktorým nás
staleté utrpenia spojovaly, s ktorým sme si vydobyli
slobodu, je prvý, s ktorým sme vstúpili do
intimnejších stykov. To ale nestačí.
Ja so svojej strany dúfam a myslím, že je to
len v našom záujme, aby sme my všetci hľadali
možný spôsob, aby tá stena, ktorá
dnes ešte nás delí od našich bratov Poliakov,
bola odstránená. Úmluvám s Rumunskom
neprekáža už nič iného než
dopravné ťažkosti. A pánovia moji, myslím,
že reálna politika nemôže neuznávať
to, že koniec koncov i tá Viedeň je tu. Reálna
politika musí s tým počítať,
že jestliže my ako hospodársky silný,
mravne silný, suverénny československý
štát nebudeme mocť vstúpiť do styku
s Viedňou, jestliže v otázkach hospodárskych
nebudeme mocť po istú mieru uspokojiť Viedeň,
že tým nepriamo poženieme Nemecké Rakúsko
do náručia pangermanismu.
Poukázal som k tomu, že
ideový podklad našej zahraničnej politiky je
vlastne naša tradičná idea humanitná.
Neprial by som si, aby mi bolo špatne rozumené. Keď
človek vysloví slovo humanita, má proti sebe
hneď tichú oposiciu všetkých, ktorí
si myslia, že humanita je pojmom akejsi pasivity. Nestačí
humanitu len cítiť ale si ju vážiť.
Je treba ohroženú humanitu
i hájiť i biť sa a bojovať za ňu.
Tá pasivita, ktorá nám s tohoto humanitného
ideálu spravila princíp fatalismu, tá humanitou
nenie. Práve v tejto válke mal národ československý
a jeho duševní vôdcovie príležitosť,
dokázať, že v obrane humanity neplatia staré
idee tolstojovské, že Tolstojova zásada, nevzpierať
sa zlu, nemôže byť heslom slovanskej filosofie,
lebo slovanskej politiky. Nie, pánovia, Tolstoj zahynul,
ale žije Masaryk, ktorý povedal, humanita je ideál,
je veľký cieľ, za ktorý, bude-li treba
i umierať budeme. Pánovia moji, na tomto ideálnom
základe spočíva i povinnosť vašej
brannej moci. Správne bolo pánom predrečníkom
rečeno, že mi nepotrebujeme a nechceme mať systém
militaristický, že nechceme armádu na výboj,
ale keby sme nemali armády, keby sme nemali vojenskej organizácie,
sahajúcej až do najhlbších vrstiev národa,
keby sme nemali vojenskej organizácie k obrane, v takom
prípade by sme sami boly hrobáry svojej vlastnej
budúcnosti. Ale ja s radosťou a s vďačnosťou
konštatujem, že v tomto schromaždení medzi
jeho stranami po tejto stránke nenie žiadneho zásadného
rozdielu. (Hlas: A což socialisté?) Ani tých
nevyjímajúc.
Dúfam však, že to,
čomu nešťastná provokácia maďarská
nás dnes naučila, nezostane len dojmom jednoho okamžiku.
Ja žiadam, aby toto stalo sa dogmatom našej republikánskej
politiky: nie aggresivnosť - aggresivnej armády nepotrebujeme
- ale na obranu celý národ je vo zbrani. (Výborně!
Potlesk.)
Vážené shromaždenie!
So strany svojej vítam čo nejsrdečnejšie
predstaviteľa ministerstva Národnej obrany, ale dúfam,
že keď sa tu naskytne príležitosť pojednávať
o veciach Národnej obrany, budeme i tu, ako v branom výbore
Národného shromaždenia, mať česť
vítať vedľa prítomných predstaviteľov
našej brannej moci, predstaviteľov našich legionárov.
Bola vyslovená žiadosť, aby splynuly elementy
národného vojska v jeden harmonický celok.
Dnes ešte de facto nesplynuly.
My však žiadame, aby pri
každom výkone, pri každej deliberácii
kedy koľvek ide o veľký záujem brannej
moci, boli prítomní i zástupci tých,
ktorí vlastne sú zakladatelia, ktorí sú
apoštolovia celej našej brannej moci: našich legionárov.
(Výborně! Potlesk.)
Místopředseda dr. Hajn:
Ke slovu přihlásit se člen N. S. pan Špatný.
Poslanec Špatný:
Vážené Národní shromáždění!
Mluvíme-ti o rozpočtu
národní obrany, musíme posuzovati výsledky
práce dosavadní armády pokud možno shovívavě
a současně musíme si býti vědomi,
jak je velký, dalekosáhlý rozdíl mezi
armádou starou a mezi armádou dnešní.
Armáda stará byla armáda despocie, stála
ve službách prušáckého kaiserismu,
byla strojem bezduchým, takže na tu starou instituci
přiléhala slova pruského panovníka
Bedřicha II.: Kdyby vojáci počali mysleti,
ani jeden nezůstal by v mých řadách!
"
Proti této staré armádě,
proti této tyranské armádě jsme již
ve starém Rakousku vyhlásili zásadní
boj. My jsme podkopávali autoritu této armády,
my jsme rozšiřovali rozkol, my jsme se svědomitě
starali o to, aby také naši hoši v armádě
prováděli pasivní resistenci, a od tohoto
našeho předsevzetí nás neodvrátila
ani politická persekuce, ani antimilitaristický
proces, který před 10 roky byl proveden u zemského
trestního soudu. Jest jisto, že tímto odbojným
duchem odkojená generace vykonala plně svůj
úkol ve světové válce. Ve světové
válce byli to naši lidé, kteří
houfně přebíhali na druhou stranu a kteří
důkladnou pasivní resistencí poškozovali
armádu jak na frontách, tak také v zázemí.
A jest zajímavo, že titíž antimilitaristé,
kteří v starém Rakousku rozvracovali armádu,
jakmile upadli do zajetí, za prvou svou povinnost považovali,
vstoupiti znovu do armády, tentokráte do armády
své, do armády svého národa, do armády
revoluční a že tam se stali nejspolehlivějším
elementem, kádrem našeho národního vojska.
Velectění přátelé, mnoho by
se dalo mluviti o těchto případech, ať
již těch prvých formacích v Rusku, anebo
o francouzských cizineckých legiích, anebo
o formaci soluňské, o našich srbských
sborech a našich vojácích v Dobrudži.
A především ale o našem vojsku v Sibiři,
jichž legionáři hlásí se ze 70
% pod prapory socialismu. My ovšem nepovažujeme dosavadní
armádu za cíl veškerých svých
snah. Dosavadní armáda je pouze takovou přechodní
formací. Nebude to dlouho trvati a doba vynutí si
naprostou lidovou milici. Jest dále nesporno, že se
stavem dnešní armády nejsme docela spokojeni.
Nám jsou vítány veškeré snahy
v ministerstvu Národní obrany a vděčně
je kvitujeme, které se nesou k zlidovění
naší armády, ale nezavíráme oči
nad mnohými překážkami a chybami, které
se dosud v armádě vyskytují.
Za jednu z velikých překážek
řádné lidové armády považujeme
ještě zbytky rakušáckého ducha.
Jsou bývalí rakouští důstojníci,
kteří se dovedli dobře vpraviti do našich
poměrů a kteří úplně
srostli s republikou. Ale jest mnoho takových případů,
že rakouský důstojník starému
rakouskému duchu ještě se neodrodil, ještě
nesrostl s novými poměry, ještě se nepřizpůsobil
republice. Bude potřebí, aby tyto zjevy z naší
armády byly odstraněny, aby tyto bolavé údy
byly naprosto odříznuty. Staly se případy,
na př. na Slovensku, různé kormutlivé
zjevy mezi důstojnictvem. Jest naší povinností,
abychom vší silou pracovali k tomu, aby takovéto
případy se naprosto neopakovaly.