Ovšem - a to sa mi zdá,
že je nepríjemné niektorým pánom
pri tomto zákone - my a naše zákonodarstvo
staviame sa na stanovisko, že nikto nikoho k ničomu
nútiť nemôže. To práve je snáď
nepríjemné mnohým, ktorí by chceli,
aby štát upravoval zákony tak, že by cirkev
mohla nútiť ľudí k určitým
výkonom, ktoré sa protivia celému ich presvedčeniu
a celému ich "ja". (Výborně!
Hlas: Proti přesvědčení!)
My prijímame fakultatívne
manželstvo. (Hlas: Ale zásadně jste pro
obligatorní civilní výkon!) Ja nie som
zásadne pre obligátorné, lebo v civilnom
manželstve nevidím zásady, ale len administratívny
akt. (Hluk. Předseda zvoní.)
Ako som už hovoril, otázka
rozluky na Slovensku bola usporiadaná starým uhorským
zákonom. Rozdiely budú značné. Budú
rozdiely - riekol by som - in peius a in melius. Najdôležitejším
rozdielom, ktorý obťažuje rozluku, je, že
podľa zákona z r. 1894 bola pripustená rozluka
na žiadosť jednej z oboch strán, ale vo smysle
§ 13. lit. i. nášho návrhu žalobe
možno vyhovieť len vtedy, ak sa pripojí k žiadosti
o rozluku, trebárs dodatočne, i druhý manžel.
Ja, pánovia, pochybujem, že
by toto ustanovenie bolo úplne správne, lebo, keď
prijímame princíp rozluky, musíme dať
možnosť, aby tam, kde to vskutku vyžaduje záujem
jednej strany, bola prevediteľná rozluka bez ohľadu
na to, či druhá strana na to pristupuje, a či
nie. Ovšem, tento zákon je výsledkom kompromissu,
a preto v tomto smere žiadnych modifikujúcich návrhov
nepodávam.
Na druhej strane uľahčujú
rozvod tri posledné podmienky tohoto zákona, totiž:
podmienka duševnej choroby, hlbokého rozvratu a neprekonateľného
odporu. Týchto podmienok v uhorskom zákone niet
a práve z týchto vecí povstane určitý
rozdiel medzi zákonným upravením tejto otázky
na Slovensku a v Čechách. My vyhradzujeme si právo,
aby sme svojho času eventuelne podali návrh zákona,
ktorým by sa tieto rozdiely medzi dvoma časťami
našej jednotnej republiky vyrovnaly.
Ďalej - či snáď
je na to pamätované v iných zákonoch,
ktoré zostávajú v platnosti? - nepamätuje
tento zákon na to, aby pri výnose o rozluke bola
vypovedaná vinnosť jednej z manželských
strán, ako je to v uhorskom zákone. Podľa tohoto
strana, ktorá bola príčinou rozluky, musí
byť dľa výroku súdu vyhlásená
za vinovatú. Toto vyhlásenie za vinnú jednej
z rozchádzajúcich sa strán má dôležité
súkromnoprávné dôsledky. (Souhlas.)
O dôvodoch pre rozluku bolo
už hovorené mnoho a ja tu tie dôvody nechcem
opakovať. Chcem len poukázať na niektoré
veci, menovite na ten ohromný rozvrat, ktorý povstal
v rodinách našich vojakov za války. Boli ľudia,
ktorí opustili rodinné krby na počiatku války
a vracajú sa do svojich rodinných krbov dnes alebo
sa do nich ešte nevrátili. -
Je to ľudské a musíme
s tým počítať, že mnohé
z týchto rodinných krbov sa rozbily, že na
jednej strane žena, ktorá postrádala muža
za dlhé a dlhé roky - aby som to jednoducho povedal
- našla si druhého, na druhej strane zase vojak, zajatec
v ďalekej cudzine opustený, zanechaný, vystavený
často i mnohým pokušeniam, našiel si tiež
druhú. Týmto ľuďom, ktorí prišli
do tohoto tragického stavu následkom všeobecného
rozvratu, ktorý vyvolala válka, týmto ľuďom
musíme umožniť, aby si rodinný život
nejako znovu upravili, musíme umožniť deťom,
ktoré povstaly z jednej bigamie tu, a z druhej bigamie
tam, aby sa nejakým spôsobom staly zákonnými,
slovom, aby celý ten smutný stav, celý ten
rozvrat, ktorý v tejto situácii povstal, bol sanovaný.
K tejto sanácii je prvým krokom umožniť
rozluku manželov, ktorí de facto vlastne sú
už rozlúčení, aby tí ľudia
nežili v bigamii a aby deti dostaly zákonnitých
rodičov.
Ďalej som toho názoru,
že v mnohých prípadoch - a ja neviem, kde je
tých prípadov viac, či keď hovoríme
proti rozluke alebo za rozluku - ide práve o záujem
detí. Ja sa vás pýtam: môže byť
dieťa šťastné v nešťastnom manželstve,
môže byť výchova dieťaťa a vývin
jeho duše, cítenia a myšlenia zdravý,
keď nevidí žiadneho príkladu u tých,
ktorí by mu mali byť najbližší, keď
vidí len nenávisť, nadávku, vzájomný
klam, keď vidí, že otec drží proste
s inou alebo matka s druhým?! Nie je lepšie rozlúčiť
týchto dvoch a deti vytrhnúť zo smutného
stavu, v ktorom sa nachádzajú, kým ich rodičia
dohromady žijú? Pýtam sa, čo je lepšie
pre mravnú a náboženskú výchovu?
Bolo rečené, že
nie je úkolom republiky, aby robila zákony pre výnimky.
Je pravda, že keď sa pozreme do štatistiky, tí,
ktorí sa rozvádzajú, sú výjimkami,
ale, pánovia a dámy, či my všetci vieme,
či týmito výnimkami nebudú raz práve
naše vlastné deti alebo vnúčatá?
My, ktorým musí záležať na tom,
aby naše deti boly šťastné, my, ktorí
môžeme odstrániť jednu príčinu
ich nešťastia, do ktorého by ich mohly vrhnúť
rôzne okolnosti a snáď práve vlastní
ich rodičia, sme povinní, aby sme naše a budúce
pokolenia tohoto nešťastia zbavili.
Práve tí, ktorí
žijú v šťastnom manželstve, ktorí
poznajú požehnanie a radosť šťastného
manželstva, sú povinní pomôcť tým
nešťastným, ktorí - ako som povedal -
veľmi často a väčšinou nie sú
sami vinní, že sa do toho nešťastia dostali,
že ich často skuplovali alebo že sa často
jeden v druhom zklamal; práve tí, ktorí sú
šťastnejší, sú povinní, aby
tým nešťastníkom umožnili vyslobodiť
sa z nešťastia.
To nie sú, pánovia,
momenty agitačné, strannícke, ale citové,
ktoré každý musí prijať, kto vskutku
cíti ako človek, ako poctivý človek.
(Výborně!)
Podali sme návrh, aby i na
Slovensku bolo zrušené ustanovenie zákona z
roku 1894, ktoré sankcionuje celibát ako prekážku
uzavreť manželstvo. Ovšem bolo by omylom tvrdiť,
že snáď štát celibát zrušuje.
Štát celibátu zrušiť nemôže,
poneváč ho neustanovil on, ale ustanovila ho cirkev.
Keď my zrušujeme § 63. bývalého rakúskeho
zákoníka alebo § 25. bývalého
uhorského zákona, znamená to, že štát
nedáva svoju pomocnú ruku cirkvi v tejto veci, že
štát neprijíma impedimentum matrimonii cirkevného
za impedimentum matrimonii občanské. Bude vecou
cirkvi, ako sa k tomu postaví a bude vecou služobníkov
cirkvi, ako využijú slobody, ktorú im štát
zrušením tohoto paragrafu dáva.
Keď som už pri celibáte,
nemôžem sa zdržať, aby som sa tiež nedotknul
súvislosti celibátu so vzrastom slovenskej intelligencie.
Predovšetkým toto: Nie je pravdou, že by slovenskí
intelligenti všetci boli alebo boli bývali len z rodín
nekatolíckych, hlavne evanjelických. My máme
v našej histórii ľudí katolíckeho
vyznania, mená ktorých zostanú zlatými
písmenami zapísané v knihách našej
histórie. Máme tam kňazov i nekňazov.
Ale, vážené Národné shromaždenie,
práve p. kol. Kroiher štatistikou poukázal
na to, koľko schopných, intelligentných ľudí
daly národu fary, daly národu kňazské
manželstvá. A teraz si predstavme, že keby všetci
vynikajúci katolícky kňazia, ktorí
boli alebo sú na Slovensku, boli dali slovenskému
ľudu aspoň toľko vynikajúcich synov, o
koľko by sme boli v tom na Slovensku lepšie. Tedy s
tohoto stanoviska posudzujem aspoň ja zlý vliv celibátu
na Slovensko, že nebolo možno, aby tak ako na luteránskych
farách sa vychovávala naša intelligencia, aby
práve tak sa vychovávala intelligencia slovenská
i na farách katolíckych, na farách tých
katolíckych kňazov, ktorí zostali slovenskému
ľudu verní. (Výborně!)
Vytýka sa dnes na Slovensku,
že vraj vo vedení našich vecí pri ministerstve,
v úradoch a v Národnom shromaždení je
mnoho nekatolíkov, luteránov.
Je zajímavé, že
sa kladie za vinu nám, že pri ministerstve a v úradoch
na Slovensku ako i v Nár. shromaždení je málo
katolíkov. Je tomu tak, pánovia, ale nie v tej miere,
ako to tvrdia niektorí páni zo slovenskej ľudovej
strany, akoby v tomto shromaždení, alebo v úradoch
boli samí luteráni.
V Národnom shromaždení
je väčšia polovina poslancov viery katolíckej
a síce z 54 poslancov 29. Nie je tedy pravda, čo
bolo v tejto veci napísané. Pri úradoch nemám
o tomto štatistiky, ale je značná časť,
pravdepodobne väčšia časť katolíkov.
Predsa však percentový pomer intelligencie obojeho
vyznania iste nie je taký, aký je pomer slovenských
katolíkov a evanjelikov, ktorý činí
75:14. Ale to sme nezavinili my, to nezavinili ani pokrokári,
ani luteráni, ani sociálni demokrati, tým
je vinný celibát a tí katolícki kňazia,
ktorý miesto aby pracovali a vychovávali slovenskú
katolícku intelligenciu, zanechali pôsobenie na Slovensku
a hnali sa za mastnými úradmi.
Na koniec ešte niekoľko
slov. Debatta, ktorá bola vedená dosiaľ o tomto
návrhu, mohla presvedčiť každého,
či hovoril o tej či onej strany, že tu ide
o poctivú, hlboko premyslenú a precítenú
snahu po zlepšení. Práve preto, že sme
mali tento dojem, nemôžem sa zdržať, aby
som nevyslovil svoje poľutovanie nad niektorými nedôstojnými
poznámkami, ktoré boly vnesené z radov poslucháčstva
do tejto debatty, menovite včera, kde sa zľahčovala
osoba Boha a Krista. Proti tomuto z plného presvedčenia
musím sa ohradiť, poneváč takými
poznámkami nikoho nepresvedčíme, ani neodvedieme
od náboženstva, len dávame zbytočnú
zbraň ku štvaniu proti Nár. shromaždeniu,
proti jednotlivým stranám Národného
shromaždenia, dávame tým zbytočnú
zbraň ku štvaniu na Slovensku proti Čechom
a oslabujeme dojem dôstojnosti a serióznosti Národného
shromaždenia, ktorú pri prejednávaní
takého vážneho zákona musí mať.
(Výborně! Potlesk.)
Ako som už povedal na začiatku
svojej reči, slovenský ľud môže
byť len rád tomuto zákonu, poneváč
zákon dáva slovenskému ľudu slobodu
tam, kde podľa jeho presvedčenia a presvedčenia
jeho duševných vodcov tejto slobody dosiaľ nemal;
dáva mu slobodu a možnosť, aby pri akte, ktorý
považuje za tak dôležitý, mnohí
z ľudí - nie všetci, ale väčšina
- neradi vidia pri ňom účasť civilného
predstaviteľa, tejto účasti bol pozbavený.
Ale na druhej strane mu dáva možnosť, keď
si nepraje účasti predstaviteľa cirkve, poneváč
ho považuje za nehodného k tomu, aby jeho sňatku
požehnal, aby šiel k občianskej vrchnosti, ktorá
jeho presvedčeniu zodpovedá.
Hovorí sa i s českej
i so slovenskej strany, že proti tomuto zákonu je
katolícky český i slovenský ľud.
Pánovia, mne sa zdá, že tomu tak v celku nenie.
Verím, že proti zákonu je pán dr. Jehlička
a jeho spoločníci s českej a slovenskej
strany. Ale my - ja užijem výrazu, my luteráni
- vidíme, že za zákonom stoja i katolícki
kňazia. Včera počuli sme s tohoto miesta
krásnu reč pána kol. Kroihera za tento zákon
a počujeme zaň reči i pod týmto miestom,
ktoré tiež plynú z úst katolíckych
kňazov. Pýtam sa, pánovia: Keď vodcovia
katolíckeho ľudu, jeho pastieri nevidia urážky
náboženského citu a náboženstva
v tomto zákone, prečo by sa musely búriť
pre tento zákon všetky ovečky? O tom pochybujem.
Som toho presvedčenia, že ľud má smysel
pre pravdu a spravedlnosť. Ľud má smysel pre
skutočnú mravnosť a práve preto, že
tento zákon zodpovedá týmto požiadavkom,
preto ľud prijme alebo aspoň by prijal iste tento
zákon pokojne a so súhlasom, keby sa mu vysvetlilo
a povedalo poctive, že zákon nikomu nič neberie,
nikoho k ničomu nenúti, len dáva každému
možnosť, aby upravil šťastie svojho života
ako chce, aby každý i na tomto poli mohol byť
sám pánom svojho osudu. A menovite slovenský
ľud by sa iste nepobúril, keby sa mu poctive vysvetlilo,
že tento zákon mu dáva možnosť, aby
keď chce, šiel ku svojmu cirkevnému predstavenému
a aby nemusel ísť, alebo nie vždy k predstaviteľovi
civilného úradu.
Poučiť ľud o tomto
by bolo povinnosťou tých, ktorým je sverená
starosť o duše a srdcia ľudu. (Hlas: Tak jest!)
Tí, ktorí to nerobia, alebo robia pravý opak:
štvú proti tomuto zákonu, používajú
tohoto zákona za príčinu alebo zrek ku štvaniu,
ako bolo použité zákona o spaľovaní
mrtvôl, tí hrešia na ľude a podlamujú
jeho poctivé presvedčenie, hrešia na štáte
a hrešia na pravom učení Kristovom. (Výborně!
Potlesk.)
Předseda: Slovo
má p. kol. Hlinka.
Posl. Hlinka: Veľactené
Národné shromaždenie!
Reč kollegu Markoviča
psychologicky bratá dotkla sa strún našich
veľmi príjemne, lebo hovorila z neho tá duša
slovenská, o ktorej by som povedal: "naturalitas christiana."
On sám hovoril za svobodu úplnú, za slobodu
svedomia, za slobodu presvedčenia a v tejto veci my ho
nasledujeme. Ale, pánovia moji, keď niekto vystupovanie
slovenského klubu a slovenských poslancov sleduje
s pozornosťou, vidí v tom jakýsi systém.
My sme členovia jednoho klubu, zastupujeme všetci
Slovensko, tam sú evanjelici, katolíci, ba i z českej
strany pokrokovej, ale jeden systém naším slovenským
klubom, jedna červená nitka sa tiahne, že každý
si vezme smelosť náš katolický klérus
urážať. Bohužiaľ pre železničné
spojenie musel som 24 hodín rýchlikom včera
cestovať a miesto o 12. hodine prišiel som o pol 9.
večer, tak že som nebol svedkom osvedčenia
kol. Bendu, ktorý ako Slovák hovoril, ale
na slovenských katolíkov a slovenský klérus
oheň a síru metal. (Výkřiky: To
není pravda!) Jak mi bolo sdelené (Výkřik:
Ano je to v protokole!), oheň a síru metal (Odpor).
Ja som nebol prítomný, pane kolego, z autopsie
veci nemám, ale hovoria to vážení mužovia
ako Juriga, dr. Jehlička, ktorý je
nie klerikál a ako mi hovorili vieryhodní mužovia,
popieraná bola všetka zásluha katolíckeho
kléru. Počujte, moji páni, rozvinul sa boj
a ten boj sa systematicky šíri do bratského
národa českého, do hlavného našeho
mesta, do Prahy, a nielen Jehličku a kňazov, ktorí
neboli Maďaróni, urážali, ale dovolili
si povedať i to, že Andrej Hlinka je Maďarón.
(Výkřiky: Hanba!) Stojím tu v tomto
okamžiku a skladám vám immunnitu, skladám
vám vôbec právo obrany, len jeden čin
mi povedzte, kde Andrej Hlinka nebránil Slovákov
- vždy a stále? (Výborně! Potlesk).
Páni moji, čo vám poviem, to je nie parabola,
ani allegoria, ani román, ale smutná skutočnosť.
Tu máte Jurigu, tu máte Hlinku, ten dostal 24 mesiacov
žalára a odsedel ich, ja 42 mesiace a odsedel som
ich, my dvaja sme toľko učinili za slovenský
národ, ako všetci evanjelici v tomto čase.
(Výborně! Výkřik: A co socialisté?)
Na tých dôjde. Tí tu neboli. (Výkřik:
Sedění není práce!)
Sedenie nenie práca? Pánovia,
ja som muž, nechcem neparlamentárnych výrazov
použiť... (Posl. Charvát: Ministerstvo vnitra
vám to dokazuje!). To je nie pravda. Andrej Hlinka,
ktorý roku 1918. od 30. rijna chodí po Slovensku,
reční, Andrej Hlinka bol prvý, ktorý
zdvihol ruku a prisahal po prevratu prvý. (Výborně!
Potlesk). Andrej Hlinka bol prvý, pánovia, (Hlasy:
Šrobár!) Šrobár bol v tú dobu
v Prahe. Šrobár bol v Mikuláši 1. kvetna,
to ešte republika nebola, to bolo to sebaurčenie národov
(Výborně! Různé výkřiky).
I na tú šibenicu prijdeme. K nej samej prijdeme. V
kvetnu 20. bol som v Martine; tu je Dula, hovoril v Martine prvý.
Pánovia, na schovávanú si nehrajme! Oči
si neviažme! Otvorene povedzme: či s Čechmi
či proti Čechom, či pre samostatnosť,
či nie. (Výkřiky posl. Janošky).
Ráčte mne to dokázať! Vidíte,
pánovia, to je jednota slovenského klubu! To
je evanjelický kňaz, ktorý o katolíckom
kňazovi si dovolí niečo takého tvrdiť.
(Výkřiky). Ráčte, páni
moji, dokazovať a nevykrikovať! Ja vám
poviem, čo trpeli katolícki kňazia. Roku
1916 dostal Jozef Kačka, farár 15 rokov žalára;
len ťažko zachránil sa od šibenice. Bol
žalarovaný, preto, že on kňaz dovolil
si učiniť to, že povedal: "Nebuďte
proti Čechom, nezabíjajte!" Za to dostal 15
rokov, bezmála šibenicu.
Kostolný kaplán Karol
Kmeťko bol na čas ako poľný kurát
vojenský. Keď prišli Česi, ukázať
dvom českým legionárom cestu, a prišiel
do rúk maďarských. Chceli ho zastreliť.
V Košiciach bol bitý a zničený prepustený.
Tu je Kmeťko. Je tu farár kostola v Mariatále,
Závodský Jozef. Na počiatku vojny on hovoril:
"Ja sa stotožňujem s Jurigom. My sme Slovania,
my sme Slováci." Ten pánovia, odsedel si 2
roky v obyčajnom žalári. (Výkřiky.)
V renaissanci ste nesedeli, Vy ste sbierali smetánku. My
sme sedeli. Fundárek, ktorý bol v Král. Hradci
klerikom, prišiel domov. Dámy veľkobytčianske
dávaly kvetiny slovanským bojovníkom, invalidom.
Dostal pol roku žalára a odsedel si ho. Pánovia,
potom Tománek. Toho znáte. Bol poháňaný
z dediny na dedinu. (Výkřiky). Kto je bez
chyby, nech vezme kameň a hodí po ňom. Prestál
mnoho. Trpel, bol preháňaný a nerozpakoval
sa držať tú zástavu, ten prápor
slovenský, ten katolícky ľud. Panovia, to sme
boli my, bez chleba.
Chodím od roku 1894. na schôdze
do Sv. Martina. Už v roku 1894. mal som disciplinárku,
povedal som však biskupovi Szmrecsanyimu: To je politický
akt, ja som hrešil proti zákonu, tam ma žalujte.
Od roku 1894. dodnes, páni moji, môj život je
stálym bojom za slovenský katolicizmus. (Výborně!
Potlesk.) od tých dob nikto jediného činu
opačného mne nemôže dokázať.
Pri tom všetkom dovoľujú si, pánovia,
český národ zavádzať: Hlinka
vraj štve proti Čechom. (Hlasy: Hanba mu!)
Pánovia moji, ja píšem
články - i dnes je môj článok
v "Čechu" (obrací se na poslance Buriana).
Čo je dokázané, pane Buriane. (Posl. Burian:
Že prý jste proti Šrobárovi cosi vydal!).
To je vec kriminálna! Pane Buriane, bude dobre nepraejudikovať,
vec je u súdu. Tam máte všetko, neráčte
imputovať človeku niečo. Ja som nútený
sa očistiť a ukázať vám, čo
som a kto som. Pánovia moji, Iglov, Podhraď, Levoče,
Poprad, Košice, Abauj, čo myslíte, pánovia
moji, tento východ, kto prebudil? (Hlas: Hlinka!)
osobne nie, ale svojimi bratmi a kaplánmi. V Iglove kaplán
Jozef Kostík, Poprad prebudil kaplán Jozef Tylka,
Košice kaplán Ant. Straka a v Abauj zase kaplán
Kofrit, Levoču Vilhelm Vilčínsky kaplán,
Podhradie Jozef Jošťák, to sú kapláni
z tej chudobnej strany, to je celá škola Hlinkova,
či sa to Janoškovi ľúbi, alebo neľúbi.