Předseda: Slovo
má pan kolega dr. Jehlička.
Posl. P. Jehlička: Slavné
Národné shromaždenie!
Pán minister spravedlnosti,
cituje istý výrok viedenského pána
arcibiskupa Piffla, ktorý vzpomínal prozreteľnosť
božiu a to, ako si pán arcibiskup túto prozreteľnosť
božiu vykladal. Z citovaných slov sme videli, že
si ju vykladal trochu rakušácky. My Slováci
vieme, že prozreteľnosť božia a jej cesty
sú nevyzpytateľné, a my si tu prozreteľnosť
božiu ohľadne války vykladáme po slovensky
tak, že pán boh dopustil, nie že chcel válku,
- lebo on zlu nechce - ale dopustil válku, poneváč
predvídal, že z tej války môže povstať
niečo dobrého a že pro nás Slovákov
skutočne vzešlo z toho niečo veľmi dobrého,
naša sloboda, československá republika. (Veselost.
Hlasy: Bez války by to nemohlo jíti? Přes
milion mrtvých lidí!) Prosím, ja práve
hovorím, že cesty (Hluk!) prozreteľnosti
božej sú nevyzpytateľné, a možná,
že snáď i ja sa mýlim, ale bol by som
veľmi rád, keby to bola pravda, že je šťastím
pre nás, že sme sa stali slobodnými, a že
sme sa stali jednotnými s bratrským národem
českým. Slovenský národ... (Posl.
Hodža: Na schôdzach ste driev hovoril inak!) Vždycky
hovorím na všetkých ľudových shromaždeniach
stejne. (Posl. Hodža: Vám ententa bola nejmizernejšou!)
Nikdy. (Posl. Hodža: Známe vas!) Pravda, keď
si niektorí pánovia vlastenectvo monopolisujú,
tak tedy nám nezostane nič, to sa rozumie. Na budove
Nár. shromaždenia by malo byť napísané
heslo starodávnych Rimanov: "Salus rei publicae suprema
lex esto!" Toto heslo malo by byť heslom každého
občana nadovšetko, ale tých občanov,
ktorí majú v rukách zákonodarstvo
a ktorí zákony donášajú. Keď
sú nám návrhy zákonov podávané,
myslím, že je to stanovisko veľmi objektívne
a veľmi vysoké, keď požadujeme, aby sme
tomuto najvyššiemu merítku prirovnávali
všetky tie návrhy konkrétne, ktoré na
nás prichádzajú, aby sme sa pozerali, či
tento konkrétny návrh skutočne bude slúžiť
k blahu štátu, našej republike.
Teda prosím, tak je to i s
týmto našim prítomným návrhom,
ktorý sa týka reformy manželského práva.
Pri týchto návrhoch zákonodarcom nesmi byť
rozhodujúcim to, či ten návrh znie populárne
či nepopulárne, či je to vec stredoveká
či novoveká, ale to je rozhodujúce, či
tento návrh, keby sa stal zákonom, slúžil
by k dobru našej republiky, alebo nie. Ja myslím,
že je to zcela logické, ale keď zkúmame
z tohoto stanoviska tento návrh zákona, tu prosím,
ctení pánovia, ja som toho presvedčenia,
že tento návrh pre nešťastný §
13. by nebol blahodárny nášmu štátu
a republike. Lebo tento zákon niektoré, ba mnohé
štáty skutečne preforsirovaly a do života
uvedly, život ale dokázal, že tento zákon
stal sa velice škodlivým, lebo následkom tohoto
zákona bolo manželstvo mobilisované a množstvo
rozluk, počet rozluk ustavične z roka na rok rastie
a tie strašné tragédie, o ktorých páni
predrečníci hovorili, veľmi sa rozmnožily
a rozmnožujú sa ustavične. (Posl. dr. Stránský:
Na Slovensku ne!) Na to dám odpoveď zvláštnu,
prečo na Slovensku nie.
Na príklad o Francii, kde
zákon o rozluke manželstva bol vznesený r.
1885, od tej doby počet rozluk rapídne a nebezpečným
zpôsobem rástol, takže od roku 1885 do r. 1900
z 4000 rozluk dostúpil na 8000, teda sa za tak krátky
čas zdvojnásobil. A čo sa týka bývalých
krajín uhorských, tam tento zákon bol uvedený
do života r. 1894 a to sme pozorovali i tam, že manželstvá
sa trhaly rapídne a rástol tento nešťastný
a smutný počet z roku na rok na toľko, že
na príklad roku 1903 rozlúk bolo v Uhrách
2871 a r. 1911 už 7397 a tak ten počet rastie z roka
na rok.
Čo to znamená? To toľko
znamená, že famílie, na ktorých národ
a spoločnosť ľudská je založená,
je týmto zákonem smrteľne ranená. Každá
rodina, ctení pánovia, je složená z
troch sväzkov: sväzok manželov, sväzok rodičov
s deťmi a sväzok detí medzi sebou, tedy sväzok
bratrský a sesterský. Týmto zákonom
rozlukovým sa všetky tie sväzky podstatne soslabujú
a soslabené velice ľahko sa trhajú, lebo následkom
toho, že tento zákon vyslovuje ideu, že manželstvo
je rozlučiteľné, tí dva manželia
už s týmto vedomím do manželstva vstupujú
a toto vedomie účinkuje na ich dušu, sväzok
ich je oslabený a preto sa tak ľahko trhá.
A tým sa trhá i sväzok medzi rodičmi
a deťmi, lebo deti následkom mnohých a mnohých
rozlúk a rozvodov už za života svojich rodičov
stávajú sa sirotkami, miesto matky dostávajú
macochu, miesto otca dostávajú otčima. Trhajú
sa i bratrské a sesterské sväzky, lebo jedno
dieťa ide s otcom, druhé s matkou a tak sa celá
rodina rozpadá a rozkladá. Toto však, poneváč
família je základom spoločnosti ľudskej,
škodí celej spoločnosti a celému národu,
jak konštatoval už slávny básnik rímsky
Horatius, ktorý praví:
Faecunda culpae saecula
nuptias primum inquinavere ...
Hoc fonte derivata clades
in patriam populumque fluxit ...
(Hriešne stoletia narušily
najprv manželstvo a z tohoto prameňa valilo sa nešťastie
na vlasť a národ.)
Pánovia, bolo tu včera
povedané, že my vlastne, keď pojednávame
o tomto návrhu, stojíme pred veľmi ťažkým
dilemmatom. Ja ale to dilemma nasledujúcim spôsobom
charakterisujem. Hovorí sa tu, - a ja to uznávam
- že ide tu o veľké zlo, o veľké
nešťastie, ktoré má byť odstránené,
a to zlo, to nešťastie je nešťastné
manželstvo, o ktorom se toľko tady hovorí. To
je jedno zlo, a to má byť odstránené
týmto zákonom. Keby ja bol istý, pánovia,
že toto zlo sa týmto zákonom skutočne
odstráni, bez toho, že by tento zákon zapríčiňoval
o mnoho väčšie zlo, tak by proti tomuto zákonu
ani nejmenšej námietky nemal. Avšak mňa
zkušenosť a štatistika učí o tom,
že tento zákon, i keď by na oko odstránil
toto zlo prítomné, že by v najbližšej
budúcnosti o mnoho väčšie zlo zavinil.
Tedy múdrosť sama diktuje, že keď sme v
takej trápnej otázke, že musíme voliť
medzi väčším a menším zlom,
tedy ja sa vždycky musím rozhodnúť proti
tomu väčšiemu zlu. Na túto ťažkú
otázku rád by som pánovia, posvietil jednou
analogiou - jsú to slová síce strašné,
ale u zákonodarcu nie neobyčejné - totiž
zákon trestu smrti. Keď koncom 18.ho a začiatkom
19. stoletia v literatúre zmohol sa v istom stupni uprílišený
smer humanistický a mnoho sa písalo o zločincoch
a trestu smrti, líčilo a dokazovalo sa, že
to je strašná vec, chcieť niekoho potrestať
guillotínou alebo obesiť, že je to sám
sebou strašný čin, tým strašnejší,
že nikdo si ani trestu smrti nezaslúžil alebo
snáď že vôbec i vinný ako nevinný
bol popravený. Tedy tieto veci, toto zlo, chceli odstrániť
tým, že zrušili zákon, ktorý stanovil
trest smrti. Čo z toho ale nasledovalo - ve všetkých
štátoch nasledovalo - to, že kriminalita následkom
zrušenia tohoto zákona rapídne vzrástla,
že tí ľudia ztratili strach pred ostatnými
tresty, ktoré neimponujú tak ako guillotina, a tak
sa stalo, že sám francúzsky národ žiadal,
aby trest smrti bol znovu zavedený (Posl. dr. Stránský:
Vy jste pro trest smrti?) To je veľmi ťažká
otázka a já jako malum necessarium som preň,
pokiaľ je potrebný a nutný pre blaho štátu.
Tedy prosím, tak je to i u
nás. Hovorí sa, že snáď my nemáme
dostatočného súcitu alebo útrpnosti
s tými nešťastníkmi, ktorí tými
nešťastnými manželstvami trpeli. Tak to
bolo i tu. Voči zločincom mali ľudia milosrdenstvo,
nechceli, aby boli popravovaní, ale to milosrdenstvo bolo
veľkým nemilosrdenstvom voči druhým,
nevinným, ktorých tí zločinci potom
zabíjali. Bol to, prosím, súcit k zločincom,
ale súcit bezcitný k tým, ktorí potom
následkom nešťastného zrušenia tohoto
zákona trpeli. Tak by to bolo i tuto. My máme súcit
veľký - nás to bolí, že mnohí
ľudia sú nešťastní, a radi by sme
boli, keby toho nešťastného manželstva vôbec
nebolo na svete, ale, má-li to byť odstránené
takým ustanovením zákona, ktoré by
o mnoho väčšie zlo zapríčinilo,
tak s bolestným srdcom musíme sa rozhodnúť
oproti tomu zlu. Nechceme a nesmieme to chcieť, aby sme my
vyháňali diabla belzebubom, a to by sme v tomto
prípade činili.
Slávna snemovňa! Naša
republika nachádza sa teraz vo štádiume konsolidácie.
Hovorí sa a vydané je heslo celkom správne:
konsolidovať našu republiku. Dobre, konsolidovať,
ale keď konsolidovať, buďme dôslední.
Či je to konsolidácia, keď práve tú
inštitúciu: rodinu, na ktorej sa republika zakladá,
mobilisujeme? Práve pán minister predrečník
povedal, že je na svete revolúcia, ja skutočne
tiež konštatujem, že společnosť ľudská
podobá sa dnes rozbúrenému moru, všetko
je mobilisované, ba všetko sa búri, ako jedno
veľké more je dnes ľudská společnosť.
Na tomto mori však aspoň v našej republike je
jedna pevná, silne sostrojená loď a to je rodina,
monogamická, založená na nerozlučiteľnom
manželstve. (Výborně!)
Nechceme taký zákon,
ktorý by túto loď torpédoval. To je
nie konsolidácia, to je práca proti tomu heslu konsolidačnému.
Ku konsolidácii patrí i to, aby každý
občan republiky bol naplnený a oduševnený
opravdovým patriotismom a vlastenectvom (Tak jest!),
lebo bez vlastenectva je republika a národ podobný
telu, z ktorého duša ulietla a také telo sa
musí rýchle rozkladať a rozpadnúť.
Avšak, prosím, - to vie každý človek
- že ohniskom patriotismu a jeho najmocnejším
motivem je rodina. To nám dokazuje história. Na
př. čítame v histórii, že keď
Leonidas išiel brániť svoju vlasť proti
presile nepriateľskej, vybral si za spoločníkov
samých dospelých ľudí, takých,
ktorí mali doma rodiny, manželky a deti, lebo vedel,
že sú to opravdoví patrioti, ktorí budú
brániť svoju vlasť, v ktorej majú svoju
manželku a dietky. Tak sme to videli i na Koriolánovi,
keď tiahnul proti svojej vlasti, keď videl Rím,
neodvrátil sa od svojho zlého úmyslu, ale
keď potom zhliadnul, že z tejto vlasti vychádza
mu v ústrety jeho matka, manželka a chlapec, vieme,
jaká veľká premena sa stala v jeho útrobách,
že zriekol sa protivlasteneckého úmyslu a obrátil
sa a radšej zahynul, než by sa bol dopustil zločinu
proti vlasti. Nemusíme ísť do ďalekej
minulosti. V blízkej minulosti videli sme jeden eklatantný
prípad. V pamäti žijú veľké
skutky a obeti, ktoré prinášal za svoj národ,
československú republiku náš veliký
generál Štefánik. Z akého dôvodu
a čo ho pohnulo k týmto veľkým činom
a veľkým obetiam? Veľký patriotismus,
on miloval celý svoj národ, ale je isté,
že v tomto slovenskom potlačenom národe najviac
miloval svoju matku, svojich bratov a sestry a to ho najviac posiľovalo.
(Dr. Stránský: Přece nepochybujte, že
by tady hlasoval s námi!) To nevieme. Každý
občan našeho štátu musí usilovať
o to, aby nebezpečenstvo, ktoré republike hrozí,
odstránil. A slávny sociológ Le Play upozorňuje
nás na jedno interesantné nebezpečenstvo,
totiž na to, že každá nová generácia
detí je ako horda malých barbarov, ktorí,
by rozvrátili ľudskú společnosť,
keby nebolo pravidelnej a správnej výchovy.
Tedy, pánovia, prosím
(Hluk). Předseda (zvoní:) (Prosím
o klid.) Potrebná vec je, aby tieto deti, každá
nová generácia, boly vychované na statočných
občanov a dobrých členov ľudskej společnosti,
a je nepochybno, že pri tomto veľkom úkolí
výchovy na prvom mieste stojí rodina. To je tak
dôležitá inštitúcia výchovy,
že touto inštitúciou viklať, túto
raniť nesmieme (Výkřiky) Hovoríme:
"Salus rei publicae, suprema lex esto." To má
byť heslom každého zákonodarcu, ale to
musí sa brať doslovne: salus rei publicae, celej republiky,
a táto republika, tento celý národ pozostáva
nielen z mužov, ale i zo žien. Polovice národa
tvoria ženy. Jestliže by sa uzákonil zákon,
ktorý ženskému pokoleniu je škodlivý,
pak tento zákon by škodil polovici národa,
a poněváč ženy žijú spoločne
s mužmi, škodil by tento zákon i celému
národu. A, prosím, nikdo nemôže zatajiti,
že monogamickým, nerozlučným manželstvom
bola žena pozdvihnutá na vysokú úroveň,
stala sa zcela rovnoprávnou s mužom. Jakmile však
sa umožní rozluka, je to vždy výhodnejšie
pre muža a škodlivejšie pre ženu, lebo ona
je vždy v tomto ohľade stranou slabšou, keď
ona ztratila svoju mladosť, svoj pôvab, keď sestárla
a potom je rozvedená s mužom pomocou takého
zákona, jak vieme, že péra Tolstojovho bolo
by potreba, aby vylíčil, čo taká žena
vytrpí, taká Anna Karenina - potom zúfa a
zbavuje sa života. Štatistika sebavražd síce
dokazuje, že žena je trpelivejšia než muž,
ale predsa stávajú sa ženské sebavraždy,
a keď pátrame po príčinách, obyčajne
nachádzame, že príčinou týchto
ženských sebavražd býva zpravidla tragédia
rodinná, zavinená podobnými zákony.
Pán kolega dr. Stránský
povedal nám včera, že keď tato predloha
sa prejednávala v právnom výbore, boly tam
prítomné dve dámy a síce slečna
Masaryková a pani Ecksteinová a že
zaujaly v tomto ohľade stanovisko konservatívne (Posl.
dr. Stránský: Ale to nebylo stanovisko vaše,
ale to, které jest obsaženo v této předloze!)
Já jen citujem vaše slová, že konservatívne
stanovisko zaujaly. Bolo by sa slušalo, aby sa o tomto zákone,
ktorý sa tak veľmi týka ženského
pohlavia, v Národnom shromaždení jednalo teprve
vtedy, až by na základe všeobecného volebného
práva, rozšíreného na ženy, i ženy,
boly zastúpené, aby i ony rozhodovaly o svojom osude
samostatne. Ale keď sa už na to nečakalo, tak
tedy alespoň nevynášajme zákon, ktorý
by ženskému pokoleniu bol škodlivý.
Konečne čo sa týka
zákonodarcov, vieme to, ctení pánovia, že
každý positívny zákon, má-li
byť dobrý, nesmie sa priečiť prirodzeným
zákonom. Ale i predrečníci a sám referent
uznali, že ideou manželstva je nerozlučitelnosť
jak kol. Stránský, tak Rouček,
že svojou ideou je manželstvo čosi nerozlučiteľného.
Prirodzený zákon vraví, že manželstvo
je nerozlučiteľné, ale my chceme vyniesť
zákon, ktorý vraví, že je rozlučiteľné.
Tedy tento positívny zákon by bol v protive s prírodou
a čo je proti prírode, to je nie dobré, to
vždy škodí. Ten hlas, že manželstvo
je nerozlučiteľné, vyšiel z duše,
ktorá je anima naturaliter christiana. Ja varujem, aby
sa vynášal zákon, ktorý sa protiví
prirodzenosti ľudskej.
Konečne chcem odpovedeť
na niektoré námitky, ktoré proti tomu stanovisku,
ktoré ja zastávam, boly prednesené. V právnickom
výbore bolo povedané, že z právnického
ohľadu je akosi absurdno a monstruosno, aby štát
exekvoval a sankcionoval dajaké cirkevné dogma.
Ja myslím, že v tom je veľké nedorozumenie.
Keď štát sankcionuje nerozlučiteľnosť
manželstva nemusí sankcionovať tú nerozlučiteľnosť
preto, že je to dogma, ale že je to múdre, správne
a prirodzené. Tak štát sankcionuje i "Nezabiješ"
a "Nepokradeš", nie že je to náboženské
prikázanie, ale že to tak musí byť z ohľadu
sociálneho a z ohľadu na poriadok. Keď štát
vraví, že nebude sankcionovať katolícke
dogma a sankcionuje rozlučitelnosť, to je, ako keby
vravel: Nebudeme sankcionovať dogma katolícke, ale
židovské a evangelické. A takým spôsobom
to tedy spolu nesúvisí.
Pán referent odvolával
sa vo svojom referáte na štátnika, právnika,
filosofa Benthama a odvolával sa na jeho heslo! "maximizácia
slastí a minimizácia strastí"; u štátu
a společnosti ľudskej má to ten cieľ,
aby čo najviac ľudí bolo blažených,
a nešťastných aby bolo čo nejmenej. Mne
sa zdá, že pán referent zapomína na
to, že Benthamov eudaimonismus a epikureismus je epikureismus
a eudaimonismus sociálny, tedy nie ten úzky individuálny,
on chce blahobyt a eudaimonismus sociálny. To stanovisko,
které zastával pán referent, zakladá
sa na tom nižšom eudaimonismu individuálnom,
lebo tu ide o to, aby toto individum bolo šťastné,
a tým má byť poškodená celá
společnosť ľudská a celý jej základ,
rodina. (Dr. Bouček: Ze šťastných jednotlivců
se skládá šťastná společnost!)
Ale tých nešťastných by bolo viac. Hovorilo
sa mnoho, a je skutočne veľkým nešťastím,
keď dvaja manželia žijú v nešťastnom
manželstve a hovoria o tom, že sa im má otvoriť
ventil. Keby to bol len ventil, tak by sme to tak neperhoreskovali,
ale že sa jedná o veľmi širokú bránu.
Tento ventil je nie úzky ventil, ale široká
brána - len sa pozrime na tých, ktorí majú
výjsť z tohoto manželstva touto bránou.
Aké je veľmi elastické, to čo sa mluví
o vnútornom rozvrate manželstva alebo o neprekonateľnom
odporu. Jak to súd môže posúdiť,
keď niekdo povie: ja mám neprekonateľný
odpor? To nemôže súd prezkúmať lebo
nemôže zkúmati srdcá a ľadviny jeho,
aby vedel, jestli ten odpor je neprekonateľný. To
je veľmi elastická vec a tá brána je
veľmi široká.
Áno, zlu žiadnym zákonom
nie je možno predíjsť, proti všetkým
eventualitám nenie možno zabezpečiť šťastie
manželské naprosto.
Cirkev katolícka, čo
môže, usiluje o zmenšenie tohoto zla a preto upozorňuje
mladíkov, aby si tento vážny krok dobre rozmysleli
a aby hľadeli viac na mravnosť a charakter a nie na
majetok, aby skutečne jednali tak, ako vraví Schiller:
"Drum prüfe, wer sich ewig bindet, ob sich das Herz
zum Herzen findet." Jestli takto vstupují ľudia
do stavu manželského, tak niet nešťastných
manželstiev tak mnoho, keď ale predsa sa stane niekde
takový prípad, nezbýva než aby sme nepoškodzovali
celú společnosť. To, čo činíme
k upokojeniu mnohých ľudí, to musím
povedať i týmto: Trpelivosť, trpelivosť
a ešte raz trpelivosť. (Výkřik: Alebo
rozvod!) Alebo rozvod neúplný.
Keď posiela štát
našich legionárov do boja, keď sa kolkujů
peniaze, keď sa rekviruje, hovorí sa každému:
Buďte trpeliví k vôli celku, salus rei publicae.
V tomto prípade musíme riecť totéž,
aby republika nebola poškodená násilným
rozvratom rodiny, musíme totéž hlásať,
aby boli v takom prípade trpeliví.
Bolo povedané, že i iné
národy majú tento zákon. Musím podotknúť,
že predne nie všetky, za druhé, že s týmto
zákonom zle pochodily, za tretie, český národ
je myšlenkove samostatný a nemusí imitovať
slepe to, čo druhé národy zaviedli a čo
sa zlým ukázalo.
Hovorí-li sa, že slovenskému
ľudu tento zákon neškodil, môžem podotknúť,
že ho ľud neužíval, a že sa rodinný
život nerozpadal. To je všeobecná pravda. To
je preto, lebo náš slovenský ľud ešte
nábožensky a mravne zachovalý a zachováva
zákony božie. Jestli by však prišla záplava
literatúry takej, ktorá by jeho dušu poškvrnila,
pak by sme videli tie isté následky ako inde u iných
národov.
Konečne ešte jednu takú
námitku alebo myšlienku chcem vzpomenúť,
ktorá síce tuto formálne vyslovená
nebola, ale predsa v povetrí akosi visí a zďaleka
ju spomínali, totiž to: Zdá sa, jakoby k prostej
prirodzenosti republiky patrilo to, aby táto republika
bola odcirkevnená, aby cirkev bola odtrhnutá, odkopnutá,
potlačená, aby v tej republike panoval protináboženský,
proticirkevný smer. Myslím, že by to bol veľký,
osudný omyl. K podstate republiky dľa môjho
vedomia patrí najprv to, že v republike nemáme
dedičného panovníka, ale slobodne voleného
presidenta, potom to, že národ sám v republike
sa spravuje. Keď je republika malá, bezprostredne,
keď je veľká ako republiky moderné, svojimi
representanty slobodne volenými.
Toto patrí k podstate republiky,
ale to, aby tam náboženstvo a cirkev bola potieraná,
aby sa tam ustavične bojovalo, to k prirodzenosti republiky
nepatrí. Ba práve naopak! Najväčší,
odo všetkých uznávaný štátnik
Montesquieu mluví vo svojom slávnom diele "L'
Esprit des lois ", že princípom republiky, jej
dušou je ctnosť, tá ctnosť, ktorá
uschopňuje človeka, aby svoju vlastnú slobodu
dobre vedel užívať, aby slobode iného
blížneho svojho neprekážal. K tejto ctnosti
najlepšie vychováva človeka vždy len náboženstvo.
A každá republika, vieme, že má istý
sklon k revolúcii, anarchismu a iste pokušenie k boľševictvu,
heslom ktorého je pohŕdať veľkými
autoritami a požívať i cudzieho i ukradeného
majetku. Náboženstvo ale chráni republiku pred
hnilobou a zkázou, lebo učí všetky zákonné
autority ctiť, vážiť si ich, nepohŕdať
jimi, a učí také človeka, aby požíval
mierne, ale len plodov svoje vlastnej práce. (Výborně!)
A práve preto má-li, byť republika zachránená,
nemá-li sa rozpadnúť, potrebuje, aby bola preniknutá
duchom náboženstva, ktorý k mravnosti vychováva.
(Výborně!) A práve preto by som prosil
všetkých pánov členov tohoto shromaždenia,
by objektívne súdili o tejto predlohe, aby sa chránili
všetkého, čo by našej republike mohlo
byť na škodu.