Bolo tu spomenuto jaksi nejasne,
že začiatky nášho vojska v Rusku nie sú
také, aké boly začiatky nášho
vojska ve Francii alebo v Itálii.
Priznávam, že tomu nerozumiem,
preto nemôžem na to reagovať. Ale konstatujem,
že vtedy, keď pánovia, ktorí pozdejšie
tvorili čestnú politickú emigráciu
ešte všetci boli tu, v Rusku už bola Česká
Družina, ktorá sa stala najlepším výzvedným
orgánom ruskej armády na ruskej fronte.
Že by tieto začiatky
boly smerovaly proti sociálnej revolúcii, je preto
nemožné, lebo vtedy tom ešte žiadnej nebolo.
(Posl. Burian: To nikdo netvrdí.) Je možné,
že začiatky boly v r. 1917!? Ale v tomto roku bol
Zborov (Výborně!). Je možné,
že ti to začiatky boly až v druhej polovici r.1917,
alebo až v r.1918, tedy v poslednom roku války?! R.
1918 od 9. do 13. brezna bola bitva u Bachmača, o ktorej
ste iste počuli od Nemcov, že sme tam vraj ztratili
11.000 zajatcov. My, pravda, sme tú bitku vyhrali, my sme
tam neztratili nič.
Naše vojská Nemcov zahnaly
a za túto bitku dostaly uznanie práve od ruských
bolševikov. Veľmi ľutujem, že nemám
tu rozkaz vrchného veliteľa sovjetského vojska
v Ukrajine Antonova-Ovsěienka. Ak sa dobre pamatám,
je z 21. brezna 1918. V tomto rozkaze vyslovuje veliteľ tento
zvláštnu vďaku armádam československého
sboru za ich hrdinnosť, ktorou chránily zástavu
i rudej revolúcie. (Výborne! Potlesk.)
Tieto dokumenty budú uverejnené.
Je mi veľmi ľúto, že musím zneužívať
vašu trpezlivosť, ale musím uviesť tieto
faktá, aby sa mnohí poučili o pravom stave
vecí. (Hlasy: Slyšte! Posl. Jirásek: Jen
vy se naučte poslouchati, nás nemusíte poučovati.)
Ináče by som zaslúžil, aby som bol vylúčený
zo stredu tých, ku ktorým cítim, že
patrím. (Výborně.) Niekdo povie; pánovia,
že sme snáď bojovali proti ruskej revolucii pozdejšie,
ako začiatkom r. 1918. Po Brest-Litovskom mieri, keď
ďalší boj bol pre nás nemožný,
keď sme sa octli jediní pred ohromnou prevahou nemeckej
armády, boly pred nami len dve cesty: buď rozpustíme
našu armádu alebo ju prevedieme tam, kde se dá
ešte bojovať, na bojište západné.
Situáciu v tomto momente charakterizujú
slová Masarykovho rozkazu:
"Dnes snáď není
pro nás místa v Rusku, a chceme-li pokračovati
v boji proti Germáncům, je třeba, abychom
odešli tam, kde se proti německemu imperalismu a militarismu
bojuje, t. j. abychom odešli na západní frontu
do Francie." (Posl. Bechyně: Tedy netáhli
na Moskvu!)
A my sme sa na túto cestu
vydali. Ale túto žiadosť Masarykovu zvrhli iní
páni, a to boli ruskí bolševici a českí
bolševici. (Hanba! Posl. Jirásek: To byla osudná
chyba u Penzy.) To bola chyba českých a ruských
bolševikov, to bola chyba obzvlášte nemeckého
vyslanca Mirbacha.
Ja sám som vyjednával
pod predsednictvom Munovým i s českými bolševíkami.
Prokop Maxa, ktorý je tu, by to dosvedčil, keby
mohol z tohoto miesta hovoriť a ja dúfam, že
sa to stane skoro, že sa vyjednávalo až do posledného
okamžiku. Žiadali od nás, aby sme vydali zbraň.
Vy viete, čo pre vojsko znamená zbraň. My
sme docielili, nechtiac zrušiť rozkaz Masarykov, že
vojsko zbraň odovzdalo, dľa dohodnutia so sovjetom
národných komisárov, z 26. brezna 1918.
Vojsko naše ponechalo si na
vlak dľa tejto dohody len 168 pušiek a jeden kulomet.
S týmito zbytkami zbraní šli sme ďalej
na východ. Nešli sme však ani 2 stanice a kto
to bol, čo žiadal naše ostatné zbrane?
Boli to zase bolševici. Odevzdali sme i tie zbrane. Prišli
sme do Omska a dohovorili sme s miestným sovjetom, že
odovzdáme zbrane až na 20 pušiek. A čo
sa stalo ďalej?
My sme mali na Východ, oni
nás ďalej zdržovali a my sme zas museli vyjednávať.
Vo vojsku našom už boly prejavy nespokojnosti, keď
prišla zvesť o uzavretí mieru v Breste Litovskom.
Boli obavy, že nepriateľ, chce rozbiť celú
československú armádu a prekaziť, aby
nemohla bojovať za svoje ideály. Šli sme ďalej
a vyjednávali temer s každým sovjetom, ktorý
len existoval na čiare od Tambova, snaď Bchmača
až po Vladivostok. Niektorí dostali se predsa až
na Východ, kým väčšina bola ešte
v Rusku, alebo v západnej Sibíri. Šli sme vyjednávať
do Irkutska a vyjednali sme, že naša I. divisie prepraví
sa cez Vladivostok, II. divízia z Archangelsk do Francie.
Šli sme vyjednávať i do Moskvy k ústrednej
ruskej vláde. Bol tam profesor Maxa (Výborně!
Dlouho trvající potlesk), bol tam sociálny
demokrat Janík (Dlouhý potlesk), bol tam
náš miestopredseda Čermák (Potlesk.),
ktorý bol tiež na galerii, ale už odišiel
a konečne bol som tam ja (Potlesk).
Bolo to už začiatkom
kvetna 1918. My sme sa zas dojednali. 20. května vydal
komisariát železníc rozkaz, ktorý precizne
prikazoval, akým spôsobom majú byť naše
vojská ďalej dopravované.
Ale 20. kvetna v noci, vlastne už
21. kvetna bol arestovaný Prokop Maxa a Bohumil Čermák
a bol vydaný zatykač i na mňa. (Posl.
Mattuš: Od koho?) Od bolševikov. A prečo?
Stalo sa toto. Jeden náš vlak stál v Čeljabinsku
na trati a druhý stál vedľa s maďarskými
zajatcami. Z vlaku maďarských zajatcov hodili do vlaku
s našími zajatcami kameň a poranili jednoho
nášho dobrovoľníka. Na takýto kameň
prirodzene vojsko neodpovedá chlebom. Tomu, kdo hodil,
dostalo sa primeraného trestu. Čeljabinský
miestný sovjet nariadil vyšetrovanie. Toto vyšetrovanie
viedlo sa takým spôsobom, že najprv arestovali
našu stráž na nádraží, potom
našich svedkov, ktorých pri vyšetrovaní
vypočúvali. Potom bola arestovaná naša
delegácia, ktorá šla k sovjetu so žiadosťou,
aby arestovaní boli vypustení. (Vesetost.)
Ráčte uznať, že vojsko, ktoré bolo
už trojmesačným zadržovaním na
svojej pokojnej a poctivo myslenej ceste do Vladivostoku vyčerpané
a podrážené nemohlo na to pokojne hľadeť.
Ale naše vojsko nepoužilo teroru, nejakého násilía.
Naše vojsko šlo pred sovjet ozbrojené, obsadilo
Čeljabinsk a žiadalo, aby naši zajatí
bratia boli vydaní. (Hlas: Kdo popravil členy
sovjetu?) Možná, že to viete Vy lepšie
(Veselost.), ja to neviem.
Tedy pred čeljabinský
sovjet dostavily sa naše ozbrojené sily a nežiadaly
ničoho viac, len aby arestovaní boli prepustení.
Niekoľko sto bodákov bolo silným argumentom
a tak boli arestovaní prepustení. Naše vojsko
utiahlo sa zase na nádražie a do svojich vlakov. V
Čeljabinsku zase vládla sovjetská vláda.
To bolo 18. lebo 19. kvetna. Z 20.
na 21. kvetna časne v noci boli sub titulo čeljabinských
incidentov arestovaní páni Čermák
a Maxa. Kdo tedy začal teror? (Hlasy: Bolševici!)
Idem ďalej. Keď Maxa a
Čermák boli arestovaní, francúzska
vojenská missia a anglický diplomatický predstavitel
išli k sovjetu ľudových komisárov a žiadali,
aby arestovaní boli vyslobodení, poneváč
by ináče v našom vojsku mohla vypuknúť
vzpura. Ale ti arestovaní vyslobodení neboli a miesto
toho vydal 26. kvetna Trocký príkaz, v kterom rozkazuje
všetkým sovjetom a všetkým sovjetským
orgánom, aby odzbrojili československé vojská
a aby toho, koho by našli se zbraňou v ruke, zastrelili
(Slyšte!). A keďby našli jeden vagon lebo
vlak - nepamätám sa na to určite, tu všetkých
dokumentov nemám - v kterom bude niekto se zbraňou,
aby celý ten vlak internovali do zajateckého lágru.
Pánovia, ja som už povedal
ako ťažko nám bolo presvedčiť naše
vojsko, hoc priznám, že som sám o tom nebol
presvedčený, - ale šlo nám o vyplnenie
rozkazu Masarykovho, - že tu neide o nejakú nemeckú
intriku, ale o nejaké nedorozumenie. Ale keď hrozili
vojsku zajateckým táborom, na to, pravda, nemohla
byť odpoveďou tým, ktorí takto hrozili,
aby sa im vydalo z ruky to posledné, čo sme ešte
mali. A vtedy usnieslo sa vojsko, pánovia, nie my, vojsko,
v Čeljabinsku na svojom sjazde a nie na tom, že budú
shadzovať sovjety, ale na tom, ze vyšlú delegáta
k sovjetu národných komisárov, aby vyjednával,
a ak ani táto delegácia nebude mať úspechu,
že, ak nebude možno ináč, vybojujú
si cestu do Vladivostoku so zbraňou v ruke. (Hlas: Sláva
im! Potlesk.)
Do Moskvy prišiel dňa
31/5. delegát Najbert, ktorý navštivil Trockého.
Bola mu daná tá stereotypická odpoveď,
ktorú dostávali zástupci Anglie a Francie
pri svojich intervenciách, že vojsko musí složiť
všetkú zbraň. Keď sme sa pýtali:
"Akým spôsobom nám garantujete, že
sa dostaneme ďalej, akým spôsobom nám
garantujete, že ak složíme všetku zbraň,
že nám niekto nevezme cukor a múku, čo
sme kúpili za naše peniaze, bola na to odpoveď:
"Vy budete pod našou ochranou!" (Veselost!)
My sme ovšem tú ochranu znali, proti ty ochrane sme
práve tú múku a ten cukor chránili.
(Výborně! Veselost.) A tak misia Najbertova
zas neviedla k žiadnemu výsledku. Ovšem
vtedy už boly boje. Preto, že následkom príkazu
Trockého na rôznych miestach od našich vojsk
žiadali odovzdanie zbrane a keď ju naše vojská
neodovzdaly, došlo k bojom medzi tými, ktorí
žiadali vydanie zbraní, a medzi tými, ktorí
ich nedali. Výsledok boja bol, že naše vojská
zvíťazily. A aké to boly boje? Musím
sa zastaviť pri prípade irkutskom. V Irkutsku
stál náš vlak, a tu prišiel rozkaz aby
vydané boly zbrane.
Prišiel veliteľ tamojšej
rudej gardy k nášmu veliteľovi a na odevzdanie
zbraní bolo vymerané 10 minút. Veliteľ
sa radí s vojskom, vojsko nechce odovzdať zbrane.
Veliteľ žiada ďalších 10 minút
v predpoklade, že snáď bude možné
mierne riešenie, len aby sa každým spôsobom
mohlo ísť na východ. Navrhuje: "Bratia,
odovzdajte zbrane, pôjdeme ako neozbrojení jednotlivci,
všeličo sme už prekonali, dostaneme sa i ako
neozbrojení ďalej." Tak sa vyjednávalo.
Z tých 10 mimút uplynulo len 6 a do nášho
vojska sa začalo strielať. (Hlas: Slyšte!
Bolševici!) To je, pánovia, zistené a o
tom môže podať najlepší dôkaz
francúzska vojenská missia, ktorá, aby bolo
i o tom vydané svedectvo pravdy francúzskym "imperialistom
a kapitalistom", žiadala, aby té zbrane boly
odovzdané. A na jaký povel sa strielalo? Na povel:
"Schiessen!" (Hlas: Slyšte! Posl. Bechyně:
Prušáčtí důstojnici seděli
v sovětech v uniformě!) Ano! Sám som
vyjednával s pánmi v rakúskej uniforme v
sovjete. (Hlas: Slyšte!) Nedivte sa, že keď
v niekoľkých dňoch prišly čeljabinskému
sjazdu zprávy o irkutskej episode, zpráva o uveznení
našej delegácie, ktorá šla vyjednávať
a ktorá požívala preto určitej ochrany,
nedivte sa, že trpelivost toho vojska nešla do nekonečna.
Ale chcem ešte jedno ilustrovať. Boj o Penzu bol 29.
kvetna. A, pánovia, že sme my neišli proti sovjetom,
najlepším dôkazom je, že naši držali
Penzu nie preto, aby shodili sovjetskú vládu, ale
aby vlaky, ktoré boly na západ od Penzy, mohly pokojne
prejsť, a jak náhle prešly posledné vlaky,
naše vojsko vytiahlo z Penzy a vláda sovjetská
vzala Penzu do svojich rúk. Tak bolo i v Batrakách.
Po prechode všetkých vlakov naše vojsko opustilo
i toto miesto a sovjetská vláda vzala ho do svojej
ruky. (Posl. Bechyně: Kdo tomu nerozumí, tomu
není pomoci. Výborně! Potlesk.)
My sme, pánovia, okupovali
Syzraň, vážny bod pri samom syzraňskom
moste, ktorý bol nejväčšou strategickou
prekážkou nášho pohybu. Táto Syzraň
po našom priechode dostala sa zase do moci miestných
sovjetov, a na samarskom moste na jednej strane stála
bolševická stráž a na druhej strane naša,
poneváč sme v Samare ešte boli. Nevyjednávalo
sa? Netrpelo sa až do krajných možností?
A kedy vzniknul spor? Spor vzniknul, keď sa vojsko presvedčilo,
že nie my sme mali pravdu, keď sme im hovorili, že
je to nedorozumenie, ale že mali pravdu oni, že je to
nemecká intrika. To vojsko začalo bojovať,
keď rudá armáda začala ho odzbrojovať,
keď počulo kommando "Schiessen", keď
proti sebe našlo maďarských a nemeckých
zajatcov. Vy snad poviete, že tí šli za ideálnym
účelom. Je dokumentárne zistené, že
u jednoho nemeckého zajatca, ktorý padnul v boji,
na hrudi bol najdený papier, vytlačený v
tlačiarni nemeckého ministerstva války, na
ktorom bol podpis Vilhelma a Karola, a kde sa prikazuje nemeckým
a maďarským zajatcom, aby vstúpili do rudej
armády (Slyšte! Vzrušení.) a bojovali
proti spojencom, a menovite proti československému
vojsku. (Slyšte!) Tedy, pánovia, ak je boj
na príkaz Vilhelma a Karola bojom za sociálnu revoluciu,
v takom prípade my s týmto bojom nemohli sme súhlasiť.
(Výborně! Potlesk.) A za takých okolností,
pánovia, a po takých prekážkach, po
vyjednávanie až do samého konca, došlo
ku konfliktu s bolševikami, ktorý potom dostal ráz
boja proti moci, vládnucej v Rusku, ale vlastne bol bojom
proti tým, o ktorých sa tá moc opierala,
s ktorými bojovala, alebo na diktát ktorých
táto moc bojovala, totiž proti Nemcom a Rakúsko-Uhorsku.
Ja, pánovia, videl som ministerstvo
Čičerinovo, ministerstvo zahraničných
vecí, keď stál pred ním automobil Mirbachov,
a večer bola v moskovských časopisoch zpráva,
že Mirbach žiada od sovjetu národných
komisárov, aby na základe ustanovenia mieru Brest-Litovského
československé vojsko bolo odzbrojené. Nikto
nebude pochybovať, hoc za to i z niektorých strán
popiera, že po tomto odzbrojení, pri tom úbohom
bezmocnom stave Ruska a jeho sovjetskej vlády, bol by nasledoval
nemecký rozkaz, aby československé vojsko
bolo vydané Rakúsko-Uhorsku. Pánovia, to
sme nemohli dovoliť, ak sme chceli vyplniť rozkaz Masarykov.
(Vyborne. Potlesk.) Opakujem, že sa neidem
púšťať na tomto mieste do obšírneho
líčenia, ako povstal náš konflikt s
bolševikami, ako každý zpomedzi nás hľadel
se pokojne dostať preč z Ruska, z toho Ruska,
ktoré mnohý náš voják už
nenávidel, ak sme predsa museli tam ostať i naďalej.
(Hlas: Je to haňba, že to musíte v Narodnom
shromáždení vykládať.) Som
rád, že to môžem vykladať tu, lebo
predpokladám, že tomu, čo sa povie Národnému
shromaždeniu z tohoto miesta a od človeka, o ktorom
nikdo nemôže povedať niečo, čo by
ho kvalifikovalo za lhára, budú veriť i širšie
masy, a nenajdú veriacich reči, ktoré boly
povedané na tomto mieste predo mňou. (Vyborne.
Potlesk.)
Vážené Národné
shromaždenie. Mne je, pravda, ľúto, že keď
sa hovorí o československom vojsku v Rusku, kým
ono neni ešte tu, že nehovori sa o tom, ako bojovalo,
čo vykonalo, ako trpelo a čoho dosiahlo, ale hovorí
sa o všeličom inom, že vojsko toto musíme
brániť proti tým (Hlas: Je to haňba!),
ktorí sa najviac prehrešili na tomto vojsku práve
preto, že na jeho zástavu skôr prisahali a potom
ho zradili. (Vyborne. Potlesk.) (Posl. Dyk: To je vdieka osloboditeľom.)
Ti, ktorí sa najviac prehrešili na ideáloch
československého vojska, ale ktorým československé
vojsko ako prvým umožnilo návrat do oslobodenej
vlasti. (Hlas: Tak je to správne.) O týchto
ľudoch, pánovia, vznikli mnohé spory, a v súvislosti
s nimi začína sa tu hovoriť o našom vojsku
v Rusku.
My nechceme však túto
obranu rozviňovať, ale je mojou povinnosťou keď
sa už o veci hovorí, aby sme dali priechod pravde
a tým si, pánovia, vysvetlíte to, že
prihlásenie vlády používam k tejto mojej
reči a myslím, že ho nezneužívam.
Jde o to, aby bolo jasno. Pôvodne
chcel som zjednať jasno len v spore o vine československých
bolševikov spáchanej na našom vojsku, avšak
po tom, čo sa tu hovorilo, musel som sa dotknúť
i partií o našom pomere a konfliktu s bolševikmi
ruskými.
Ctení pánovia! Keď
chceme hovoriť o tom, čím sa previnili v týchto
konfliktoch českoslov. bolševici, nechceme hovoriť
o bolševisme ako o ideovom smere. Nie, pánovia. Chcem
poukázať len na to, či českí
bolševici slúžili svojmu ideálnemu smeru,
chcem vysvetliť, prečo myslíme, že mu
neslúžili a preto vám poviem v krátkosti,
akým spôsobom československí bolševici
dopomohli k tomu, aby k nášmu konfliktu s ruskými
bolševikmi došlo, aby bol takto hatený pohyb
československého vojska na východ a do Francie
a k tomu, že došlo k zbytočnému - ovšem
dalšie udalosti ukázaly, že nie zbytočne
prelievaniu bratrskej krve. (Posl. Vraný: Dělnický
Denník se chlubil, že bojuje 70.000 Rakušanů
a Maďarů v sovětové armádě.)
Vážení pánovia!
Pre československých krajanov v Rusku, menovite
pre tých, ktorí chceli robiť nejakú
revolúciu v dobe brestlitovského mieru, bola dvojaká
cesta: alebo budú robiť revolúciu proti Rakúsko-Uhersku
a Nemecku, ako to bolo od počiatku, od r. 1914, so zbraňou
v ruke, tam, kde sa to so zbraňou v ruke robiť dá,
alebo budú robiť revolúciu sociálnu.
My, pánovia, volili sme cestu prvú. Prof. Masaryk
a československá nár. rada, ako politický
vodca československé armády volila cestu
boja so zbraňou proti Rakusko-Uhersku a Nemecku tam, kde
ešte boj so zbraňou bol možný, totiž
na západnom fronte. Iní krajania, musím zdôrazniť,
že ich bola ohromná menšina, niekoľko sto,
pozdejie niekoľko tisíc, po našom odchode volili
cestu druhú. Oni volili cestu soc. revolucie, by, pravda,
by ste predpokladali, že táto sociálna revolúcia
viedla sa proti Rakúsko-Uhersku a Nemecku, že tedy
viedla sa asi tak, ako sme si to i my predstavovali a jak sme
i my radili našim zajatcom, ktorí nechcili vstúpiť
do nášho vojska, aby šli sem a aby tu pomáhali
k rozkladu rak.-uhorsky armády (Hlas: Jak jsme to před
28. říjnem dětali poctivě my. Posl.
Mattuš: Kdo my? Hlas: Národní socialisté,
když to chcete vědět! Jiný hlas: Musíte
se u p. rady Mattuše ověřit. On jest velmi
nedůvěřivý. Post. Mattuš: To
není nikdy zlé.) My sme volili cestu na západ
a československí bolševici miesto, aby boli
iným spôsobom, ale snáď s tým
i tým cieľom bojovali proti Rakúsko-Uhorsku,
začali bojovať proti našej ceste na západ
(Syšte!). Začali bojovať rôznym
spôsobom. Možno, že začali bojovať
z ideových úmysľov.
Ale, pánovia, bola doba, keď
sa mali sháknuť. Bola doba, keď mohli a mali
videť na čí príkaz sa robí zakročenie
proti nám, na čí príkaz sa má
naše vojsko odzbrojiť, poneváč oni tiež
sedeli v tej Moskve a mohli tiež videť automobil Mirbachov.
Ale, pánovia, oni sa neshákli. Oni tento diktát
nevideli, alebo nechceli videť. (Hlas: Nechceli videť!)
Predseda sjazdu československých
vojsk v Čeljabinsku, súdruh sociálny demokrat
Zmrhal charakterizoval situáciu, ktorá bola
v dobe sjazdu, takto: "My věřili tomu, že
ta vláda, která měla plná ústa
socialismu, která hlásala do světa socialismus
a revoluci, nemůže zradit naše revoluční
hnutí, že ta socialistická vláda nepůjde
na ústupky před militaristy a že nepůjde
také na ústupky před monarchisty. Ale ukázalo
se, že paže a kroky hraběte Mirbacha již
příliš silně zasahovaly v té
době do ruské politiky a držely v šachu
sovět národních komisařů. Toho
jsme nečekali od socialistické vlády."
"Ale my, bratři, s klidným
svědomím můžeme predstoupiti před
soud historie, poněvadž my chtěli jsme jíti
jako revolucionáři za svým cílem a
my byli zrazeni ruskou revolucí."
A k tejto zrade - ja neužil
by som tohoto výrazu, keby som necitoval - k tejto zrade
dopomohli bolševici československí (Slyšte!
Hanba jim!)