Pátek 1. února 2008

Správa o priebehu privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu, a. s. (tlač 529).

Máme tu pána ministra hospodárstva, poprosím spravodajcu pána poslanca Pavlisa. Myslím, že pán poslanec Mikloš, áno, mal prerušené vystúpenie. Takže ho poprosím.

Máte slovo, pán poslanec, nech sa páči.

I. Mikloš, poslanec: Ďakujem pekne. Pán predseda parlamentu, pán minister, vážené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som teda pokračoval vo svojom vystúpení, ktoré bolo včera popoludní prerušené.

Najskôr ale, možno mi vezmete slovo, pán predseda, napriek tomu poviem krátky vstup k tomu, čo sa tu udialo pred chvíľkou.

Pán poslanec Urbáni, ak vy nás chcete vyučovať v tom, čo je európske, aké sú európske postoje, tak vám musím povedať jednu zásadnú vec. Náš postoj, teraz hovorím za SDKÚ - DS, k Lisabonskej zmluve sa nezmenil. Ale náš postoj je výrazom obrany základných demokratických princípov a hodnôt, ktoré pošliapavate, ktoré vaša koalícia pošliapava. A berte na vedomie, že pre nás sú tieto základné demokratické princípy a hodnoty vrátane slobody slova a slobody tlače dôležitejšie ako to, či Lisabonská zmluva bude schválená v januári, marci, apríli alebo v júni. To je kľúčové a podstatné. (Reakcie z pléna.) A o to, o to ide, o nič iné. Zavádzate tu presne tie isté pomery, aké tu panovali v rokoch 1994 - 1998 za vlády Vladimíra Mečiara. A toto je to, čo sa nám nepáči a čomu budeme brániť všetkými silami.

A ak dovolíte, teraz prejdem k téme môjho vystúpenia. Rokujeme o správe o privatizácii SPP. Táto správa je ekonomickým a právnym paškvilom. Bola vyrobená na objednávku, je plná účelových, ničím nepodložených tvrdení, lživých tvrdení, čo sme tu už viacerí viackrát vyvrátili. Ale to kľúčové a podstatné je, že táto privatizácia, ktorá bola normálnou, štandardnou privatizáciou, ktorá sa uskutočnila podľa medzinárodných pravidiel, čo potvrdzujú aj také inštitúcie, ako je Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj, táto privatizácia bola normálnou privatizáciou, ktorá priniesla prospech aj Slovensku, aj Slovenskej republike, aj samotnému podniku.

Táto privatizácia sa uskutočnila v rokoch 2000 až 2002. Odvtedy prebehli dvoje voľby, ktoré vyhodnotili politickú zodpovednosť za všetko, čo vláda aj prvá Dzurindova, aj druhá Dzurindova vláda robila a urobila, mimochodom, urobila reformy, z ktorých žijete. Urobila reformy, ktoré priniesli na Slovensko vysoký ekonomický rast, z ktorých žije vaša vláda, ktorými sa dnes chváli, týmito výsledkami, vaša vláda, pričom ste kritizovali tieto reformy hlava-nehlava. Teda politická zodpovednosť bola vyvodená voľbami. Čo sa týka možnej trestnoprávnej zodpovednosti, bola skúmaná, bola roky skúmaná orgánmi, ktoré sú na to určené, ktoré konštatovali, že k žiadnemu porušeniu zákona nedošlo, pretože trestné stíhania boli zastavené.

Čo sa týka účelovosti tvrdení vášho predsedu, že boli zastavené preto, že bol zmenený nejaký paragraf v Trestnom zákone, tak som jasne vysvetlil aj ja, aj kolegyňa Žitňanská, že to nie je pravda, že tento paragraf vôbec nebráni tomu, aby v trestnom konaní sa pokračovalo, ak by bolo zistené konanie v rozpore so zákonom. A naviac za vyňatie tohto paragrafu o porušení pravidiel hospodárskeho styku hlasovali vaši poslanci vtedajšej opozície vrátane Roberta Fica, vtedajšieho opozičného poslanca, a všetci poslanci SMER-u, ktorí tu boli vtedy prítomní. Čiže tento paragraf nenavrhla vyňať zo zákona vláda, ako to lživo opakovane tvrdí predseda vlády, vláda schválila znenie Trestného zákonníka aj s týmto paragrafom a potom bol vyňatý na rokovaní parlamentu aj hlasmi vtedajších poslancov SMER-u vrátane Roberta Fica.

Ale keď teda chcete hovoriť o starých privatizáciách, tak beriem. Beriem a budem vám hovoriť teraz o konkrétnych kauzách v privatizácii v rokoch 1995 až 1998. O privatizácii, ktorá sa uskutočnila pod vedením vašich koaličných partnerov, dnešných, HZDS a SNS. A tým tretím do partie bolo Združenie robotníkov Slovenska, za ktoré tiež, mimochodom, máte minimálne jedného, možno aj viacerých, ale o jednom viem určite, člena medzi vami vo vašich poslaneckých laviciach. Takže táto podarená trojka robila privatizáciu v rokoch 1995 až 1998, ktorej sa hovorí dnes "divoká privatizácia", v rámci ktorej Slovenská republika prišla o desiatky miliárd korún. Prišla o desiatky miliárd korún a bola zdrojom obrovskej korupcie, netransparentnosti a všetkého, čo s tým súvisí.

Budem hovoriť konkrétne prípady a budem hovoriť o nasledovných kauzách: Baňa Záhorie, Biotika Slovenská Ľupča, Colorin, hotely vo Vysokých Tatrách, JCP Štúrovo, Nafta Gbely, Slovenské liečebné kúpele Piešťany, Slovnaft Bratislava, VSŽ Košice a Závody Slovenského národného povstania v Žiari nad Hronom. Chcem vás upozorniť, že len tieto podniky, to sú vybrané podniky, pretože skutočných prípadov škandalóznej privatizácie boli desiatky až stovky, a len tie podniky, ktoré som teraz vymenoval, len pri ich privatizácii prišiel štát o takmer 20 mld. korún a doložím vám to na konkrétnych faktoch a dôkazoch. Takže dovoľte začať.

Baňa Záhorie. Budem hovoriť konkrétne dátumy, konkrétne sumy, aj ako to prebehlo. Prezídium Fondu národného majetku rozhodlo 2. októbra 1996 o predaji 51 % akcií akciovej spoločnosti Baňa Záhorie spoločnosti Baňa Záhorie 1, ktorej konateľmi boli v čase privatizácie funkcionári a členovia HZDS, za symbolickú cenu jedna slovenská koruna. Víťazná spoločnosť Baňa Záhorie bola pritom založená len dva dni pred ukončením výberového konania na Fonde národného majetku. Skutočnosť, že v prípade víťaznej spoločnosti išlo o funkcionárov a členov HZDS, bola zdôraznená aj podporným listom funkcionárov koaličných strán, a dokonca aj doplnkom k uzneseniu koaličnej rady okresu Senica zo dňa 10. decembra 1995, podľa ktorého, citujem: "Okresná koaličná rada trvá na tom, aby nadobúdateľom Bane Holíč sa stala spoločnosť Baňa Záhorie 1." Následne tieto akcie, ktoré boli obdržané za jednu korunu, boli predávané a obchodované, skončili na účtoch dvoch ľudí, ktorí ich následne predali, jeden z tých ľudí bol mimochodom vtedy riaditeľom odboru na Fonde národného majetku, volá sa Rastislav Zbořil, ten druhý sa volá Miroslav Zachar. No a koniec tejto kauzy bol taký, že Fond národného majetku predal týchto 97 % akcií a následným predajom za sumu, ktorú som hovoril, teda za korunu, následným predajom na kapitálovom trhu získal každý z privatizérov čistý zisk vo výške 55 527 748 korún. Máte to vyčíslené na koruny. Toto bola teda Baňa Záhorie.

Ďalšia kauza Biotika Slovenská Ľupča. 29. februára 1996 rozhodlo Prezídium Fondu národného majetku o odpredaji 40,6 % akcií akciovej spoločnosti Biotika Slovenská Ľupča v prospech spoločnosti G. V. Pharma, a. s., Prešov. V orgánoch tejto spoločnosti boli okrem iných zastúpení aj manažéri a vlastníci najväčšej farmaceutickej spoločnosti na Slovensku Slovakofarmy, a. s., Hlohovec. O privatizáciu tohto balíka akcií sa usilovala aj zamestnanecko-manažérska spoločnosť Biotika zamestnanci, a. s., so 65-percentným podielom zamestnancov a 35-percentným podielom manažérov. Neuspela, a to napriek tomu, že ponúkla celkovo trojnásobne vyššiu cenu ako víťazný projekt. Návrh zamestnancov predpokladal o 140 mil. korún vyššie splátky v hotovosti, o 753,5 mil. korún vyšší vklad do investícií, celkovo teda vyššiu cenu o 893,5 mil. korún. Fond na kritické články v tlači a na kritiku zo strany zamestnaneckej akciovky reagoval vyhlásením, podľa ktorého cena ponúkaná zamestnaneckou akciovkou bola nereálne vysoká. (Smiech v sále.) O tom, že vlastne v skutočnosti boli skutočnými vlastníkmi, bolo pár manažérov zo Slovakofarmy Hlohovec, potvrdil to v rozhovore pre Pravdu pán Dolník, ktorý bol predtým šéfom Biotiky, ktorý povedal, že to, že sa snaží budiť dojem vlastníka G. V. Pharmy a bagatelizovať prítomnosť pánov Gatnára, Vargu a Poóra v G. V. Pharme, mimochodom, pána Vargu, dnešného poslanca Národnej rady, pána Poóra, jedného zo sponzorov strany SMER, takže opäť citujem: "To, že sa spoločnosť G. V. Pharma snaží bagatelizovať prítomnosť pánov Gatnára, Vargu a Poóra v G. V. Pharme, je výsmech všetkým mysliacim ľuďom, pretože G. V. Pharma je spoločnosť s akciami na doručiteľa."

Ďalej tretia kauza, kauza Colorin. Kauza Colorin vám asi nič nehovorí, Colorin bola eseročka, ktorá nakupovala od Fondu národného majetku akcie Slovnaftu. Fond národného majetku rozhodol o predaji 10 % akcií Slovnaftu z portfólia fondu firme Colorin dňa 25. februára 1998 a tieto fond predával, 1 684 773 kusov akcií po 368 korún za kus. V tom čase sa ale akcie Slovnaftu na burze, na trhu normálne predávali a nakupovali a cena sa pohybovala okolo 880 korún, čo je cena určená, skutočná trhová cena potvrdená trhom bola 880 korún, fond predával za 368 korún. Fond predajom akcií za ich polovičnú cenu prišiel o 862 mil. korún. Toto rozhodnutie prijalo Prezídium, uvedomujúc si evidentnú krízu likvidity a nedostatok rezerv na splatenie dlhopisov. Samotný materiál, a to je už vrchol, samotný materiál, na základe ktorého Prezídium rozhodovalo, uvádzal, citujem, "že keby Fond národného majetku sa pokúsil akcie predať na kapitálovom trhu, dosiahol by vyššiu cenu ako pri predaji Colorinu", a dokladoval to faktami, že cena akcií Slovnaftu je 930 až 945 korún na anonymnom trhu a že v Slovintegre sa v januári podarilo predať väčší balík týchto akcií po 900 korún. K Slovintegre sa ešte dostaneme pri Slovnafte samotnom.

Za poznámku tiež stojí, a tu vám uvediem aj súvislosť s tým, ako fungoval za vlády Vladimíra Mečiara Slovenský plynárenský podnik, keďže aj o ňom hovoríme dnes, tak za poznámku stojí, že SPP, Slovenský plynárenský podnik ako štátny podnik, ako akciovka 100-percentne štátna, SPP nakupoval akcie Slovnaftu v decembri 1997 ešte po 1 196 korún za akciu a fond predal o dva mesiace 1,6 mil. akcií spoločnosti Colorin po 368 korún za akciu. Podrobnejšia analýza obchodov, pri ktorých Slovenský plynárenský priemysel akcie Slovnaftu nakupoval, ukázala, že pri týchto transakciách neznáme subjekty zarobili desiatky miliónov korún v hotovosti na úkor štátneho podniku SPP.

Totižto SPP nakupoval tieto akcie cez sprostredkovateľa a tento sprostredkovateľ utŕžil desiatky miliónov korún. Ak by tieto akcie nešli cez tohto sprostredkovateľa, ale priamo na účet SPP, štátny podnik by ušetril 90 mil. korún. Tieto transakcie boli urobené tak, aby nebolo možné zistiť, kto získal tieto peniaze v hotovosti. Nezodpovedným prístupom k štátnemu majetku pripravil Fond národného majetku občanov Slovenskej republiky len v tomto jednom prípade predaja akcií Slovnaftu Colorinu o 1 mld. korún, keď pri predaji akcií Slovnaftu firme Colorin prišiel o 862 mil. korún, pri vyplatení dividend Slovnaftu o ďalších 43 mil. korún, lebo fond predával akcie tesne predtým, ako boli vyplácané dividendy, ktoré boli vyplatené potom Colorinu, a pri prevode akcií Slovnaftu na SPP cez sprostredkovateľov prišiel tento štátny podnik o 90 mil. korún. Čiže konkrétna suma, dámy a páni, o ktorú prišiel štát len pri tomto jednom prevode 10 % akcií Slovnaftu, bola 1 mld. korún.

Ďalej. Privatizácia hotelov vo Vysokých Tatrách. Vysoké Tatry, ako viete, sú našou perlou a pýchou a hotely vo Vysokých Tatrách sú v tomto zmysle výnimočné. Začiatkom roka 1996 začal Fond národného majetku realizovať odpredaj hotelov vo Vysokých Tatrách. Formálne tieto hotely predávala akciová spoločnosť Interhotely Tatry, ale, samozrejme, táto spoločnosť bola ovládaná Fondom národného majetku. Takže ako k týmto predajom došlo, kto nadobúdal a za aké ceny. Hotel Grand v Smokovci sa ocitol vo vlastníctve Alexandra Rezeša a jeho impéria, Hotel Park kúpila dcéra a zať exposlanca za Slovenskú národnú stranu pána Haťapku, Horský hotel na Popradskom plese pripadol synovi poslankyne za HZDS pani Lazarovej, Grandhotel Praha v Lomnici zase bratovi inej poslankyne za HZDS Šoltýsovej-Gantnerovej a horský hotel Sliezsky dom príbuznej štátneho tajomníka ministerstva životného prostredia za HZDS MUDr. Slobodníkovi.

No a čo sa týka cien, tie boli tiež zaujímavé. Suma hotelov, odhad trhových cien, ktorý uskutočnil Ústav turizmu, bol 889 mil. korún za všetky hotely, bolo ich viac, nielen tie, ktoré som vymenoval, bolo ich asi 10. Teda odhad trhovej ceny bol takmer 900 mil. korún. Suma kúpnych cien, za ktoré sa tieto hotely predali, boli 215 mil. korún, ale v skutočnosti za nich zaplatili omnoho, omnoho menej. Skutočná celková suma, ktorá sa zaplatila, bola len 70 mil. korún.

A ako to bolo urobené? Bolo to urobené veľmi zaujímavo. Bolo to urobené tak, že tí, ktorí nadobúdali, platili kúpnu cenu, ktorá bola omnoho nižšia ako trhová, Interhotelom podniku, samotnej akciovke Interhotely, lebo tá predávala. A potom bolo urobené to, že bola predaná táto akciovka Interhotely, konkrétne 21. mája 1998 Prezídium fondu rozhodlo o predaji 97 % tejto akciovky Interhotely Tatry v prospech eseročky EKIVA za kúpnu cenu 131 631 600 korún, ktorá mala byť, ktorá mohla byť splatená aj dlhopismi Fondu národného majetku do 30 dní od podpísania zmluvy. A zaujímavé na tom je, že ako vyplýva z tabuľky, ktorá tu je uvedená, suma cien, za ktoré boli predané hotely, bola, ako som už spomínal, 215 mil. korún. Čiže len z privatizácie týchto hotelov mala akciovka na účtoch 215 mil. korún a s týmito peniazmi bola predaná za 131 mil. korún. Úžasné, úžasné! (Potlesk.) A naviac, naviac, keďže bolo možné zaplatiť za túto akciovku dlhopismi Fondu národného majetku. Neviem, či si pamätáte na dlhopisy, dlhopisy mali nominálnu hodnotu 10-tisíc korún, ale predávali sa zhruba za 3-tisíc korún. Čiže zhruba za tretinu ich nominálnej hodnoty. Čiže čo urobili títo fiškusi? Mali zaplatiť 215 mil. korún, teda 131 za tú akciovku, ktorá mala na účtoch 215 mil. korún, kúpili dlhopisy, ktoré ich stáli reálne okolo 70 mil. korún, a zaplatili v hodnote 130 mil. korún. Teda ešte menej tých dlhopisov ako za 70 mil. korún. Naozaj sofistikovaný spôsob, akurát, že spôsob, ako okradnúť Slovenskú republiku, ako okradnúť Fond národného majetku, ako uchmatnúť lukratívne hotely v Tatrách za zlomky ich trhových cien. Kto za tým stál, som vám hovoril aj presne s menami a s väzbou na vtedajšiu najmä najsilnejšiu stranu HZDS, ale nielen na ňu.

Kauza ďalšia, Juhoslovenské celulózky a papierne Štúrovo. Juhoslovenské celulózky a papierne Štúrovo boli v tom čase veľmi významným podnikom, jedným z najziskovejších podnikov a v rámci prvej vlny kupónovej privatizácie bolo predaných 70 % akcií a 30 % akcií ešte ostalo vo Fonde národného majetku. Mimochodom, väčšinu tých akcií, ktoré boli predané v kupónovej privatizácii, potom ovládol ďalší z významných sponzorov strany SMER pán Široký. Vo februári 1997 sa na kapitálovom trhu objavuje verejný prísľub na odkúpenie 91 % akcií JCP zo strany švédskeho koncernu AssiDomän za cenu 900 korún za akciu. Opakujem, 70 % akcií v kupónovej privatizácii, kde väčšinu ovládol pán Široký, 30 % vo Fonde národného majetku a verejný prísľub zo strany švédskeho koncernu na odkúpenie akcií po 900 korún za akciu.

Dňa 28. októbra 1996 predal Fond národného majetku 30 % akcií JCP Štúrovo spoločnosti KK Profin, s. r. o., Bojnice za cenu 100 korún za akciu, pričom cena na kapitálovom trhu v tom čase bola 600 až 900 korún, a následne prišiel ten verejný prísľub zo strany AssiDomän na odkúpenie za 900 korún. Čiže cena na trhu 600 až 900, fond predáva za 100 korún na akciu.

V marci 1997 sa v médiách objavuje správa, podľa ktorej spoločnosť AssiDomän už vlastní 91 % akcií JCP, čo znamená, že spoločnosť KK Profin predala uvedených 30 % akcií firme AssiDomän za cenu 900 korún za akciu, čo potvrdzuje, že len prostredníctvom tejto jednej transakcie utrpel Fond národného majetku ujmu vo výške 347 400-tisíc korún a zároveň k rovnakému ľahkému a rýchlemu zisku prišli tí, ktorí stoja za spoločnosťou KK Profin. Kto sú títo ľudia? Vo výpise z obchodného registra figurovali v čase predaja 30 % akcií z fondu dvaja synovia generálneho riaditeľa JCP Juraja Kučeru a spoločnosť mala sídlo v rodinnom dome jedného z nich v Bojniciach. Otec a generálny riaditeľ Kučera vyhlásil účasť svojich synov na privatizácii 30 % akcií podniku, v ktorom šéfuje, za mladícku nerozvážnosť. (Smiech v sále.) Zároveň rodina Kučerových tvrdí, že firma KK Profin zmenila sídlo, synovia už nie sú konateľmi firmy a ani nevlastnia žiadne akcie. Kučera senior jednoznačne zdôrazňuje, že "akcie sú mimo našej rodiny". Všetci však odmietajú pomenovať skutočných vlastníkov, teda tých, ktorí stáli v pozadí a v prospech ktorých sa celá transakcia zorganizovala.

Ďalšia kauza. Kauza kúpele Sliač a Kováčová. Prezídium Fondu národného majetku na svojom 36. zasadnutí schválilo privatizáciu 51 % akcií akciovej spoločnosti Slovenské liečebné kúpele Sliač a Kováčová spoločnosti Korvas, s. r. o. Piešťany, ktorej spoločníkom je aj bývalý minister zdravotníctva Slovenskej republiky za HZDS a bývalý šéfmanažér volebnej kampane HZDS Viliam Soboňa. Kúpna cena bola stanovená na 151 mil. korún, prvá splátka vo výške 30 mil. korún. Soboňa v rozhovore pre denník Práca uviedol, že projekt ich spoločnosti na privatizáciu kúpeľov bol jediný. Ako však pre denník SME o deň na to potvrdil starosta obce Kováčová pán Brachna, o kúpele Kováčová mali záujem aj oni, pričom privatizačný projekt podali v termíne. Soboňa, ktorý ako minister zdravotníctva v roku 1992 vášnivo presadzoval, aby si štát ponechal väčšinu akcií kúpeľov, lebo len tak sa podľa jeho vyjadrenia zachová medicínsky charakter, rozhodnutím Fondu národného majetku získal väčšinu oboch kúpeľov za sumu, ktorá je podľa odborníkov smiešna. Citujem zdroj, ktorý uviedol denník SME: "Približne rovnakú hodnotu majú len samotné sochy a fontány v areáli kúpeľov."

Kauza Nafta Gbely, ktorá bola jednou z najväčších káuz z hľadiska sumy, o ktorú prišiel Fond národného majetku. Nafta Gbely bola jedným z najprosperujúcejších podnikov v Slovenskej republike. Zisk pred zdanením v roku 1995 dosahoval 1 075 mil. korún a podľa podielu zisku na tržbách bol podnik v roku 1995 štvrtým najziskovejším podnikom v Slovenskej republike. Akcie Nafty Gbely boli najbonitnejšími akciami na slovenskom kapitálovom trhu. Koncom júla 1996 sa ich cena pohybovala v rozmedzí od 2 236 do 2 360 korún za jednu akciu v nominálnej hodnote 1 000 korún. Zároveň ide o podnik, ktorý bol zákonom o strategických podnikoch zo septembra 1995 zaradený medzi strategické podniky. Časť akcií 54,1 % bolo privatizovaných v prvej vlne kupónovej privatizácie. Dňa 1. augusta 1996 Fond národného majetku rozhodol o priamom predaji celého neprivatizovaného balíka akcií Nafta Gbely, teda o 45,9 percentách akcií, v priamom predaji neznámej spoločnosti Druhá obchodná, a. s., za cenu 500 mil. korún, pričom prvá splátka bola 150 mil. korún do tridsať dní a zvyšok podľa splátkového kalendára do desiatich rokov. Časť týchto splátok pritom bolo možno investovať do podniku a v tom prípade sa o tieto investície znižovali splátky. Nafta Gbely pritom dosahovala ročný zisk, opakujem, vyše jednej miliardy korún, preto je úplne jasné, že nový nadobúdateľ pohodlne splatil svoje záväzky z dividend, ktoré inkasoval ako nový majiteľ. Ide o jeden z prípadov tzv. samonosnej privatizácie, ktorej ukážkovým príkladom bol Slovnaft, k čomu sa dostanem o chvíľu.

O privatizáciu akcií Nafty Gbely sa uchádzali mnohí domáci aj zahraniční investori, medzi nimi napríklad Ruhrgas, OMV, Gaz de France. Prezident prezídia fondu a podpredseda Združenia robotníkov Štefan Gavorník vyhlásil, že rozhodujúca bola cena, domáci záujemca a jeho hodnovernosť. Predajná cena bola 500 mil. korún. Gavorník tvrdí, že cena bola rozhodujúca, domáci záujemca a hodnovernosť. Takže cena bola 500 mil. korún, pričom pri aktuálnej cene na kapitálovom trhu 2 200 korún by cena mala byť, skutočná trhová cena 3,2 mld. korún. Čiže len na tejto jednej transakcii predaja akcií prerobil štát 2,7 mld. korún. Čo sa teda týka ceny. Skutočná trhová hodnota by pritom bola ešte vyššia, pretože ide o kontrolný balík, išlo o kontrolný balík lukratívnej akciovej spoločnosti, keďže zvyšných 54 % bolo pomerne rozptýlených, keďže sa predávali cez kupónovú privatizáciu. Možno teda konštatovať, že tá strata nebola 2,7, ale bola vyššia, bola až okolo 3 mld. korún.

Čo sa týka hodnovernosti nadobúdateľa a jeho domáceho charakteru, je zaujímavé, že médiá zistili, že sídlo Druhej obchodnej, a. s., bolo v opustenom, spustnutom rodinnom dome. Na valných zhromaždeniach nových majiteľov zastupujú právni zástupcovia a štatutárni zástupcovia a. s., ktorí sú podnikateľmi miestneho významu a charakteru.

S privatizáciou akcií Nafta Gbely a s inými podobnými privatizačnými kauzami úzko súvisí novela zákona o cenných papieroch, ktorú presadili koncom roka v parlamente koaliční poslanci a ktorá zrušila v roku 1995 zavedenú povinnú dematerializovanú formu cenných papierov, a teda znovu zaviedla listinnú formu bez povinnosti viesť údaje o majiteľoch. Znovu tak vznikol nekontrolovateľný inštitút akcií na doručiteľa a akcie Druhej obchodnej majú práve takýto charakter. Inými slovami, nedá sa zistiť, kto je skutočným vlastníkom za symbolickú cenu privatizovaného kontrolného balíka akcií Nafty Gbely.

V roku 1997 ale vyšlo najavo, že jedným z majiteľov Druhej obchodnej, čiže aj Nafty Gbely, je Vladimír Poór, predseda krajského predstavenstva HZDS v Trnave a dnešný jeden z významných sponzorov a mecenášov strany SMER.

Štátny Slovenský plynársky podnik následne v tom roku 1997 kúpil 6 % akcií po 2 000 korún, hoci tesne predtým riaditeľ SPP Ján Ducký obhajoval privatizáciu Nafta Gbely argumentom, že cena akcií Nafta Gbely bola v čase privatizácie nezmyselne vysoká. Čiže ďalší príklad toho, akým spôsobom sa tuneloval štátny podnik. Najskôr tí, ktorí nakupovali od Fondu národného majetku akcie, ich nakúpili za omnoho nižšiu cenu, ako bola skutočná hodnota, a potom predali malú časť týchto akcií štátnemu podniku Slovenskému plynárenskému podniku, za čo sa im vrátili bohato všetky peniaze, ktoré do privatizácie použili, ešte na tom zarobili a ostala im väčšina veľmi lukratívnych akcií - samonosná privatizácia.

Kauza Nákladná automobilová doprava Trenčín je veľmi zaujímavá. Vybral som ju preto, že nie je až taká veľká ako Nafta Gbely, Slovnaft alebo VSŽ, ale Fond národného majetku vynašiel novú kvalitu. Tá nová kvalita spočíva v tom, a to už je naozaj vec, ktorá, všetky sú zarážajúce, ale táto nová kvalita, posúďte.

Dňa 19. októbra 1995 Prezídium Fondu národného majetku schvaľuje priamy predaj podniku Nákladná automobilová doprava Trenčín v prospech verejnej obchodnej spoločnosti Merkúr za cenu 60 140-tisíc korún. Z toho 30 mil. v peniazoch, 30 mil. v investíciách. Prvá splátka je 15 mil. korún, bola vyplatená úverom poskytnutým z Priemyselnej banky. Ďalších 15 mil. korún v splátkach. Firma Merkúr mala dvoch spoločníkov. Jeden z nich následne necelý rok a pol na to od tej privatizácie požiadal 20. januára 1997 o posunutie splátkového kalendára o dva roky z dôvodu zlej finančnej situácie spoločnosti. Požiadal 20. januára, už 21. januára mu fond vyhovel. Pardon, pardon, deň na to, hneď deň na to 21. januára fond uvedenú žiadosť zamietol, o čom žiadateľa informoval listom. Čiže veľmi promptne bola žiadosť zamietnutá.

V dňoch 16. až 18. apríla 1997 uskutočnila kontrola z Fondu národného majetku kontrolu plnenia ustanovení zmluvy o predaji podniku a kontrolu stavu nakladania s privatizovaným majetkom spoločnosti Merkúr za obdobie 1996 až 1997. Protokol o kontrole okrem iného uvádza, že v čase, keď Merkúr žiadal o odklad splátok z dôvodu zlej finančnej situácie, mal v držbe na účtoch finančné prostriedky vo výške 5,3 mil. korún. Teda prvá zaujímavá vec, neplatil zámerne. Spoločnosť mala peniaze, neplatila zámerne. Dňa 18. júna 1997 bol prerokovaný protokol o výsledku uvedenej kontroly, pričom sa dospelo k záveru, že konateľ spoločnosti musí zabezpečiť odstránenie nedostatkov a návrh opatrení. V ten istý deň, ako sa prerokovával protokol z kontroly, ktorý na odstránenie nedostatkov stanovil termín do 30. júna, prevzal jeden z tých majiteľov od Fondu národného majetku oznámenie o odstúpení od kúpnej zmluvy zo strany fondu. Čiže fond odstúpil od zmluvy, pričom zároveň stanovil termín na odstránenie nedostatkov do budúcna.

Dňa 19. júna 1997, to je na druhý deň po odstúpení od zmluvy, prezídium fondu rozhodlo o predaji podniku NAD v prospech spoločnosti S-BIBA, už ale za kúpnu cenu 7 mil. korún. Predtým bola kúpna cena 60 mil. korún, zrušila sa tá privatizácia, nová kúpna cena bola 7 mil. korún. Prvá splátka pol milióna korún, ďalšie šesť a pol. 22. júla 1997, mesiac po tom opätovnom predaji, je podľa výpisu z obchodného registra z tohto dňa ešte stále 100-percentným majiteľom eseročka S-BIBA, pričom adresa firmy je v Trenčíne na Jilemnického číslo 2. Dňa 2. septembra 1997 už výpis z obchodného registra hovorí, že 100-percentným vlastníkom a jediným konateľom je Ing. Milan Macák. Ing. Milan Macák, ktorý predtým kúpil tú istú firmu za 60 mil. korún, sa stal vlastníkom tejto firmy, ktorú fond mu zobral naspäť a potom predal inej firme za 7 mil. korún. Pričom adresa spoločnosti sa z Jilemnického zmenila na Zlatovskú 29, čo je adresa bývalého podniku NAD Trenčín.

Takže na tejto kauze je pozoruhodné, mimochodom, v predstavenstve spoločnosti, ktorá nakoniec tie akcie nadobudla za takúto nízku cenu, sedel okrem iných aj Ing. Milan Macák, v dozornej rade okrem iných aj istý Ján Paulíny, bytom Kostolná Záriečie, švagor viceprezidenta a predsedu výkonného výboru Fondu národného majetku a predsedu krajského predstavenstva HZDS v Trenčíne pána Milana Reháka, nášho dnešného kolegu v parlamente.

Na tejto kauze je teda pozoruhodná najmä skutočnosť, že prvý predaj pre Fond národného majetku, relatívne výhodnejší, sa uskutočnil v roku 1995, následne potom došlo evidentne k vedomému neplneniu kúpnej zmluvy zo strany nadobúdateľa, k odstúpeniu fondu od zmluvy a k opätovnej privatizácii už za omnoho, omnoho nižšiu cenu. Pritom transakcia bola od začiatku evidentne naplánovaná tak, aby sa k majetku znovu dostal jeden z pôvodných nadobúdateľov z roku 1995, avšak už za omnoho nižšiu cenu a s pristúpením príbuzného, druhého najvyššieho funkcionára a najvyššieho výkonného funkcionára Fondu národného majetku, ktorý aj zároveň bol v tom čase vysokým funkcionárom HZDS.

Ďalšia kauza sa volá SELEKT Bučany. Išlo o malý podnik, ale tiež zaujímavé, takže len veľmi stručne. Predstavitelia zamestnaneckej akciovej spoločnosti vo Výskumnom šľachtiteľskom ústave SELEKT v Bučanoch oznámili, že ešte pred podaním privatizačného projektu sľúbili každoročne zaplatiť Združeniu robotníkov 500-tisíc korún za podporu ich projektu. Združenie robotníkov, ktorého hrdým členom bol aj pán Kvorka, ktorý tu sedí, takže Združenie robotníkov prisľúbilo pomoc. Fond národného majetku však napriek tomu podnik predal inému záujemcovi, pritom za nižšiu cenu, ako ponúkla zamestnanecká akciová spoločnosť. Novým vlastníkom sa stala firma BETASEED, s. r. o., ktorej majiteľ neskôr odvolal z funkcií všetkých, ktorí zastupovali zamestnaneckú akciovú spoločnosť. Zamestnanecká a. s. ponúkla cenu 52 mil. korún, BETASEED zvíťazil s ponukou 28,3 mil. korún. Spoločníkmi víťaznej firmy sú okrem iného aj najväčší dlžníci SELEKT-u trnavský a šuriansky cukrovar.

Kauza Slovenské liečebné kúpele Piešťany. V roku 1996 sa uskutočnila privatizácia najlukratívnejších a najznámejších slovenských kúpeľov Piešťany. Fond národného majetku rozhodol 23. mája 1996 o predaji 51 % akcií Slovenských liečebných kúpeľov Piešťany v prospech zamestnaneckej spoločnosti, a. s., Spoločnosť zamestnancov piešťanských kúpeľov (SZPK). Kúpna cena bola 302 mil. korún pri bilančnej cene 1,6 mld. korún a pri všeobecne prevládajúcom názore, že skutočná trhová cena je vyššia ako cena bilančná. SZPK založili a ovládli štyria členovia vrcholového manažmentu a Fond národného majetku rozhodol v ich prospech napriek tomu, že mesto Piešťany ponúklo za kúpele oveľa vyššiu cenu, a tiež napriek tomu, že Najvyšší kontrolný úrad konštatoval v Slovenských liečebných kúpeľoch viacnásobné porušenie zákonov práve pri zakladaní SZPK, teda spoločnosti, ktorá piešťanské kúpele odkúpila, a podal v tejto veci trestné oznámenie. NKÚ podal v tejto veci trestné oznámenie. Koncom januára 1997 došlo k prevodu 51 % akcií Slovenských liečebných kúpeľov Piešťany na spoločnosť SZPK, a. s., teda zo spoločnosti SZPK, a. s., na spoločnosť VADIUM Group, a. s., ktorej zakladateľom bol Karol Martinka, generálny riaditeľ Devín banky a manžel poradkyne predsedu vlády Vladimíra Mečiara. Jeden zo štyroch zakladateľov SZPK predseda odborov Tibor Krajčovič pre Pravdu uviedol, že pre neho to bol šok a že predseda predstavenstva SZPK ho informoval, že akcie boli prevedené, citujem, "na základe nejakého dodatku ku kúpno-predajnej zmluve medzi fondom a SZPK", o ktorom on nič nevedel.

Kauza Slovnaft, zrejme jedna z najväčších káuz v zmysle sumy, o ktorú prišiel štát pri privatizácii. Dňa 10. augusta 1995 Prezídium Fondu národného majetku rozhodlo o predaji 39 % akcií Slovnaft v prospech Slovintegry, ktorú založili manažéri Slovnaftu. Formálne sa predaj uskutočnil za 6,4 mld. korún, čo bola v tom čase zhruba trhová cena, pretože akcie Slovnaftu sa obchodovali na kapitálovom trhu, a čo bola aj cena nominálna. Vtedy zhruba cena akcie bola 1 000 korún, nominálnej tisíckorunovej akcie bola aj trhová cena 1 000 korún. V skutočnosti však došlo k predaju zadarmo. A vysvetlím prečo a akým spôsobom.

V zmluve bol obsiahnutý mechanizmus, ktorý skutočnú cenu redukuje oproti oficiálne udanej 6,4-miliardovej cene na minimum. V zmluve sa totiž uvádzalo, že "ak nový akcionár presadí, aby Slovnaft, a. s., preinvestoval v budúcich niekoľkých rokoch sumu niekoľkých miliárd korún, odpustí sa z kúpnej ceny suma 3 mld. korún". Išlo o kritérium formálne, pretože už vtedy bolo jasné, že rozbehnuté investičné akcie, ktoré už vtedy boli rozbehnuté, presahovali vysoko sumu týchto 3 mld. korún. Okrem toho bolo zarážajúce, že zrážka z ceny sa nevzťahuje na investície privatizéra, ale na investície podniku, ktorý nadobúdal a ktoré už v tom čase rozbehnuté investície podniku boli vo vyššej sume.

Ďalšiu zľavu z ceny zmluva ponúkla, ak noví vlastníci zabezpečia, že Slovnaft dosiahne v najbližších rokoch určitú úroveň zisku. V tomto prípade sa cena zníži o ďalšie 2,4 mld. Zase išlo o formálne kritérium, pretože Slovnaft bol vysoko ziskový a bolo evidentné, že táto podmienka bude splnená. Inými slovami, skutočná cena, za ktorú bolo predaných 39 % akcií Slovnaftu, nebola 6,4 mld. korún, ale po odpočítaní týchto formálnych čiastok bola 1 mld. korún. O tom, že toto je skutočná cena, svedčí aj skutočnosť, že splátky ceny boli rozdelené na desať rokov po 100 mil. korún. Čiže bolo jasné a evidentné, že fond už dopredu predpokladal, že dostane len túto miliardu a že teda tie 5,4 mld. budú z ceny, z formálnej ceny odrátané. Tieto splátky pritom neboli vôbec úročené. Prvá splátka vo výške 100 mil. korún bola splatná do mesiaca po podpise zmluvy a bola na jeseň 1995 uhradená. Slovintegra si na ňu požičala v Poľnobanke. Druhá splátka bola splatná až v roku 1997 a potom každý rok po 100 mil. korún až do roku 2005.

Čaro tejto privatizácie bolo v tom, že dividendy, ktoré pripadali na 39 % akcií, ktorých sa stala Slovintegra držiteľom, boli vyššie ako 100 mil. korún. Teda za dividendy za rok 1995, ktoré Slovintegra obdržala v roku 1996, vrátila úver Poľnobanke a potom vždy každoročne za dividendy, ktoré dostala, za časť výnosu, ktorý dostala z dividend, splácala 100 mil. korún. A to ešte nie je všetko. Jedným z možných a začiatkom roka 1996 takmer jediným reálnym spôsobom použitia dlhopisov, ktoré som už spomínal, po zrušení kupónovej privatizácie, bola možnosť uhradiť záväzky fondu týmito dlhopismi. Trhová hodnota dlhopisu s nominálnou cenou 10-tisíc korún bola vtedy okolo 3-tisíc korún. V tomto prípade a pri predpokladanej výške dividend pripadajúcich na 39 % akcií vo výške 110 mil. korún by na splatenie ročnej splátky stačilo použiť 30 mil. korún, za ktoré sa dalo nakúpiť dlhopisy v nominálnej hodnote 100 mil. korún. Takže krásny príklad samonosnej privatizácie, kedy vlastne podnik je splácaný z malej časti každoročného výnosu z dividend, ktoré noví vlastníci dostávajú za to, že sa stali, že sa stali majiteľmi.

V skutočnosti teda jedinou reálnou investíciou, ktorú museli nadobúdatelia 39-percentného balíka urobiť, bol ich vklad do základného imania spoločnosti Slovintegra, teda 1 mil. korún. Tých 1 mil. korún boli skutočné náklady, všetko ostatné si uhrádzali vlastne z výnosov z podniku, ktorý takýmto spôsobom sprivatizovali. O skutočnej hodnote akcií Slovnaftu si možno urobiť najlepší obraz podľa toho, že len niekoľko dní pred spomínaným predajom 39-percentného balíka akcií Slovnaftu sa udialo navyšovanie základného imania v tejto spoločnosti a akcie z tohto navyšovania sa predávali na zahraničných aj na domácom trhu. V rámci toho navýšenia sa popri slovenských finančných inštitúciách významným akcionárom Slovnaftu stala aj EBRD (Európska banka pre obnovu a rozvoj) s asi 10-percentným balíkom akcií. (Reakcie z pléna.) Slovnaft, áno, Slovnaft. Tieto akcie sa predávali za 1 000 korún. EBRD nakupovala akcie Slovnaftu v tom čase za 1 000 korún za kus, čo by pri 39-percentnom balíku zodpovedalo sume 6,4 mld. korún. Možno teda tvrdiť, že vyššie popísaným spôsobom privatizácie prišiel Fond národného majetku o sumu vo výške niekoľkých miliárd korún a zároveň, že majetok práve v tejto sume niekoľkých miliárd korún bol darovaný niektorým ľuďom blízkym vládnej koalícii.

V tejto súvislosti totiž treba pripomenúť, že časť dnešných privatizérov, vrátane najväčšieho prezidenta Slovnaftu pána Hatinu, sa do čela Slovnaftu dostala prostredníctvom fondu ako majoritného vlastníka ovládaného stranami vládnucej koalície. Pri predaji majoritného balíka Slovnaftu spoločnosti Slovintegra za zlomok trhovej ceny vrátane odpočítateľných investícií prišiel teda štát ešte o väčšie prostriedky ako v prípade Nafty Gbely. Čo sa týka tej skutočnej hodnoty, o tej si môžte urobiť obraz aj podľa toho, že v roku 2000 až 2002 manažéri vedení práve pánom Hatinom predali časť týchto akcií Molu za 8 mld. korún. Za 8 mld. korún akcie, časť akcií, ku ktorým sa dostali úplne, úplne zadarmo. (Reakcie z pléna.)

Kauza Východoslovenské železiarne a Investičná rozvojová banka. Poprosím vás, pán kolega, aby ste ma nerušili. Ak sa pýtate na to, prečo hovorím o týchto kauzách, keby ste tu boli sedeli, keď som začal hovoriť, tak by ste to vedeli. Ale ja vám to kľudne pripomeniem. Hovorím o nich preto, že hovorím o politickej zodpovednosti strán vtedajšej vládnej koalície, ktoré sú dnes vašimi partnermi, ktorí mimochodom účinkovali v týchto kauzách veľmi aktívne aj niektorí z vašich dnešných mecenášov vašej strany SMER - sociálna demokracia, napríklad pán Brhel, ktorý bol vtedy štátny tajomníkom na ministerstve hospodárstva, alebo pán Poór, ktorý privatizoval napríklad Naftu Gbely.

A ak sa pýtate, prečo sme neriešili pred štyrmi rokmi, my sme to riešili. Niektoré z tých káuz sa riešili tak, že niektoré boli zrušené. Napríklad kúpele Sliač a Kováčová, bola privatizácia zrušená a boli tieto akcie vrátané naspäť. Ale keď sa pýtate prečo o tom hovorím dnes, keď ubehlo toľko rokov, tak presne preto, že vy dnes tu otvárate privatizáciu SPP, ktorá sa udiala v rokoch 2000 až 2002, kedy politická zodpovednosť za všetko, čo sa v tom čase udialo, bola vyvodená v parlamentných voľbách a pritom privatizácia SPP bola normálnou, štandardnou, medzinárodnou súťažou. Bola privatizáciou, v ktorej štát získal vysoký príjem, a privatizáciou, ktorá priniesla tomuto podniku investora, ktorý ďalej tento podnik riadi tak, že tento podnik je ziskovejší, prosperujúcejší, z čoho majú prospech aj investori, ale aj Slovenská republika, napríklad na príjmoch z dividend.

Takže presne v tejto istej logike, pán poslanec Burian, presne v tejto istej logike, ako vy účelovo otvárate privatizáciu SPP, ja informujem o iných privatizáciách, ktoré robili vaši dnešní koaliční partneri a ľudia, ktorí sú sponzormi vašej politickej strany, v ktorých len v prípadoch, v tých asi desiatich a dvanástich podnikoch, ktoré som vymenoval, prišla Slovenská republika minimálne o 20 mld. korún. Ak to budete potrebovať zopakovať ešte raz, alebo dvakrát, ja to kľudne urobím.

Kauza Východoslovenské železiarne a Investičná a rozvojová banka. Príbeh Východoslovenských železiarní je tiež veľmi pekným, ale smutným, musím povedať, veľmi smutným príkladom spôsobu privatizácie, ale nielen privatizácie, ale aj potom nakladania s privatizovaným majetkom. Na rozdiel od Slovnaftu, ktorý manažéri získali zadarmo a zarobili na tom miliardy, ale v tom Slovnafte aspoň ten podnik rozvíjali, aby potom predali tieto akcie s čo najvyšším ziskom, ktorý mohol pripadnúť štátu, pripadol im. Na rozdiel od Slovnaftu VSŽ-ka bola príkladom firma, ktorú vykradli a vytunelovali ich vlastníci. Je to zarážajúce, ale je to tak. Skupina okolo Alexandra Rezeša nadobudla veľmi podobným spôsobom ako skupina okolo Slavomíra Hatinu za symbolickú cenu majoritný balík najväčšej slovenskej oceliarne a dokázali ju znivočiť tak, že za pár rokov skoro padla na kolená.

Takže ako to celé prebiehalo. V marci 1994 v prospech Rezešovej spoločnosti Manager druhá vláda Vladimíra Mečiara schválila predaj 15 % akcií VSŽ za zlomok trhovej ceny. Mečiarova vláda o tom rozhodla už po svojom odvolaní po vyslovení nedôvery Vladimírovi Mečiarovi v parlamente a spoločnosť Manager vznikla a bola zaregistrovaná v ten istý deň, keď vláda prijala privatizačné rozhodnutie, pričom privatizačný projekt, a to, prosím, dobre počúvajte, privatizačný projekt bol na Úrad vlády doručený 3 dni po rozhodnutí o privatizácii. Čiže Mečiarova vláda (potlesk) rozhodla o privatizácii po tom, ako Mečiarovi bola vyslovená nedôvera, a tri na to, ako rozhodla, bol doručený na Úrad vlády privatizačný projekt. Gratulujem! Ďalších 15 % kúpila tá istá spoločnosť v júli 1995 v čase, keď zastával post ministra pán Rezeš, a kúpila to iná spoločnosť Alexandra Rezeša opäť za cenu podstatne nižšiu od trhovej. Ďalšie akcie získala jeho skupina skupovaním akcií, ktoré boli privatizované v prvej vlne kupónovej privatizácie, pričom sa na privatizáciu používali peniaze samotných Východoslovenských železiarní, ktoré boli počas Rezešovho ministrovania riadené jeho ľuďmi.

Keď v roku 1997 odišiel zo zdravotných dôvodov z vlády Vladimíra Mečiara, podľa vlastných slov, ktoré potvrdil v médiách, kontroloval 47 % akcií Východoslovenských železiarní. Počas Rezešovho ministrovania sa jeho spoločnosti stali rozhodujúcimi vlastníkmi v tých bankách, v ktorých mali predtým významné podiely štátne podniky, ktoré spadali práve pod Rezešov rezort, Dopravná banka a Poštová banka. Rezeš ako minister v roku 1996 schválil pre svoj súkromný podnik pre Východoslovenské železiarne osobitné úľavy v železničných tarifách, takže len týmto spôsobom jeho súkromný podnik ušetril a zároveň štátne železnice stratili za jeden rok 1 mld. korún. To v tých 20 mld. korún nie je ani zarátané. Takže ak by sme zarátali toto, tak to bolo vyše 20 mld. korún. Do vedenia železníc dosadil svojho človeka, ktorý za dva roky spôsobil nevýhodnými kontraktmi železnici stratu vo výške 3 mld. korún a ktorého pôsobenie skúmali aj orgány činné v trestnom konaní.

V roku 1996 železiarne ovládli tretiu najväčšiu slovenskú banku Investičnú a rozvojovú banku. Majoritný podiel získali v rozpore so zákonom bez súhlasu Národnej banky Slovenska. Jej súhlas s vlastníckou koncentráciou potom skupina okolo VSŽ vyriešila niekoľkými formálnymi presunmi akcií a najmä vytvorením politického tlaku na pacifikovanie Národnej banky. Ovládnutie Investičnej a rozvojovej banky zo strany VSŽ bolo protiprávne, pretože kumulácia vlastníckeho podielu v banke nad úroveň 15 % vyžaduje predchádzajúci súhlas Národnej banky. Národná banka takýto súhlas nedala a nedala ho ani dodatočne. Majoritní vlastníci sa pritom ani netajili, že banku potrebujú na financovanie rizikových operácií najmä v bývalej Juhoslávii. Po ovládnutí banky vymenili manažment, novým prezidentom sa stal švagor Rezešovho syna pán Vranay. Banka potom podnikala tak, že išla do kolien a bola na ňu vyhlásená nútená správa.

VSŽ taktiež hospodárili takým spôsobom, že koncom marca 1998 oznámili, že za rok 1997 dosiahli len 41 % plánovaného objemu zisku. Kríza likvidity bola ešte prehĺbená po tom, ako v priebehu marca padli ceny akcií Východoslovenských železiarní o 40 %. Išlo najmä o reakciu na výsledky mimoriadneho valného zhromaždenia, kde sa už úplne prejavil vlastnícky vplyv Alexandra Rezeša, ktorý presadil vymenovanie nového manažmentu a zároveň predstavenstva, kedy sa prezidentom stal jeho vtedy 29-ročný syn a ďalšími manažérmi jeho kamaráti - slávny kindermanažment. Zvýšila sa aj neprehľadnosť vnútri Východoslovenských železiarní. Ako pre Trend uviedol jeden z košických maklérov, citujem: "Nik presne nevie, čo vlastní VSŽ Holding a čo je už mimo a kontrolujú to členovia Dozornej rady prostredníctvom svojich firiem. Zatiaľ je to investovanie do čiernej diery." Koniec citátu. A zároveň VSŽ-ka vtedy fungovala vo forme 130 spoločností s ručením obmedzeným.

Ďalší problém mali vlastníci preto, že rozdiel medzi trhovou cenou a nízkou cenou, za ktorú nakupovali akcie od Fondu národného majetku, využívali najmä v tom zmysle, že splátky do Fondu národného majetku platili predajom častí nadobudnutých akcií. Potvrdzuje to žiadosť Rezešovej spoločnosti Manager, ktorú adresovala na Fond národného majetku a ktorou žiadala o presun splátok z 1. júla bežného roka na 31. decembra bežného roka, pričom v žiadosti sa výslovne hovorí, že, citujem: "Spoločnosť Manager nepodniká, a tak zdroje na splátky získava predajom akcií." Koniec citátu. Mečiarovou vládou často opakovaný argument, že slovenským subjektom predáva fond so zľavou, aby sa tento majetok nedostal do rúk zahraničných subjektov, teda evidentne kríva a príklad nielen Východoslovenských železiarní, ale aj Slovnaftu je toho jasným dôkazom.

História VSŽ je prepojená s históriou Investičnej a rozvojovej banky, keďže ju ovládli tí, ktorí ovládali aj VSŽ. Nové informácie o tunelovaní Investičnej a rozvojovej banky akcionármi združenými okolo VSŽ prišli koncom apríla 1998. Spoločnosti spojené s VSŽ si v máji 1997 požičali v IRB 100 mil. Sk, pričom tento úver založili vlastnými akciami IRB. Úver bol splatný v novembri 1997, vrátený však nebol. V decembri bola na IRB uvalená nútená správa, nekrytá strata banky za rok 1997 bola vyššia ako základné imanie, vlastné imanie banky ku koncu marca 1998 bolo mínus 9,5 mld. korún. Akcie, ktoré IRB držala ako zálohu za poskytnutý stomiliónový úver, boli teda bezcenné. K tomu, že sa bezcennými stali, vrchovatou mierou prispeli tí, ktorí banku vlastnili, teda najmä skupina okolo Východoslovenských železiarní a Fond národného majetku, ktorý konal v zhode s touto skupinou, pričom Národná banka viackrát žiadala majoritných akcionárov, teda VSŽ a fond, aby v banke navýšili základné imanie. Žiadosť bola vytrvalo ignorovaná.

Evidentne inak však videl situáciu vtedajší premiér Mečiar, ktorý v Košiciach na stretnutí s manažmentom VSŽ na ich adresu vyhlásil, citujem: "Urobili ste veľmi veľa v obnove bankovníctva, kde však v súvislosti s IRB došlo k poškodeniu dobrého mena VSŽ. Ako účastník rokovaní od samého začiatku, keď problémy vznikali, by som chcel potvrdiť, že chyby, ktoré zo strany VSŽ v tejto banke boli, boli nepodstatné, ich korene boli založené ešte predtým, než tam VSŽ vôbec vstupovali, a nebola ochota chyby ani obnažiť, ani odstrániť. Preto spolu s VSŽ hľadáme východiská, ako situáciu napraviť tak, aby ste o majetok, ktorý ste tam vložili, neprišli." Koniec citátu. Ak by ste sa zaujímali, kde to povedal, tak v časopise Oceľ východu, a bolo to aj publikované v Pravde 30. 4. 1998.

Toto Mečiarovo odhodlanie robiť všetko, aby skupina okolo VSŽ neprišla k majetkovej ujme, našlo svoje vyjadrenie v spôsobe, akým sa Investičná a rozvojová banka v tom čase sanovala. Národná banka, ktorá vykonáva nútenú správu a ktorá len od decembra 1997 do marca 1998 napumpovala do IRB 11 mld. Sk, chcela riešiť situáciu predajom banky solventnému, s najväčšou pravdepodobnosťou zahraničnému záujemcovi, ktorý by bol schopný dodatočne navŕšiť základné imanie. Národná banka potom evidentne pod politickým tlakom názor zmenila a súhlasila, že v IRB navýši základné imanie Slovenská poisťovňa, Slovenská sporiteľňa a Fond národného majetku, teda štátom ovládané finančné inštitúcie. Pritom išlo o inštitúcie, ktoré mali dosť problémov a práce samy so sebou. Pointa však bola v tom, že takýmto spôsobom VSŽ nemusela do sanovania IRB vložiť ani korunu, a pritom nad ňou nestratila kontrolu, pretože cez štát a Fond národného majetku kontrovala sporiteľňu a poisťovňu, ktoré tam peniaze napumpovali.

Nahromadené problémy zapríčinené nezvládnutím obrovského rozptýlenia vlastných aktivít do oblastí nesúvisiacich s hutníctvom, pochybné dodávateľsko-odberateľské vzťahy, zlá finančná situácia a aj zmeny vo vláde v októbri 1998, ktorá už nebola ochotná toto ďalej tolerovať, spôsobili, že k 17. novembru 1998 nebola spoločnosť schopná splatiť istinu syndikovaného úveru vo výške 35 mil. dolárov, ktoré VSŽ poskytlo konzorcium zahraničných bánk. V dôsledku toho sa železiarne ocitli v reálnom nebezpečenstve vyhlásenia tzv. cross defaultu. Veritelia VSŽ rokovali o vzniknutej situácii aj s vládou. K rokovaniam sa neskôr pridala aj samotná VSŽ. Napriek vyhláseniu informačného embarga prenikli informácie, že medzi podmienky zo strany vlády a zrejme aj bánk patrili aj zmeny v manažmente a odchod Východoslovenských železiarní z oblastí, ktoré nesúvisia s hutníctvom. A potom je už ten príbeh známy, došlo k odchodu Júliusa Rezeša a jeho skupiny z Východoslovenských železiarní. Železiarne boli riadené pánom Eichlerom a do železiarní vstúpil americký investor, ktorý ich ozdravil a ktorý ich zachránil.

Kauza Závody Slovenského národného povstania Žiar nad Hronom. Prezídium Fondu národného majetku 9. júla 1998 schválilo predaj 73,86 % akcií zo ZSNP neznámej spoločnosti Žiarske hutnícke konzorcium za 1 065 mil. Sk vrátane investícií. Podľa privatizačného rozhodnutia z roku 1992 však bol Fond národného majetku povinný ponechať si aspoň 48 % akcií. Skutočná suma, ktorú Fond národného majetku dostal za odpredaj ZSNP, však bola len 65 mil. korún, čiže zase podobný príklad ako pri Slovnafte, kde deklarovaná cena je miliarda, skutočná je 65 mil. korún, čo bola výška prvej dohodnutej splátky. Zvyšok totiž mohol byť odpustený v prípade, že podnik do roku 2003 preinvestuje 1 mld. korún. Túto sumu však podnik bude musieť preinvestovať tak či tak a bolo to, samozrejme, známe. Reálna cena za predaj podniku s aktívami 20 mld. korún tak dosiahla 65 mil. korún, čo predstavovalo 15 korún na jednu akciu.

V roku 1995 došlo k navýšeniu základného imania ZSNP. Fond národného majetku vtedy zvýšil svoju majetkovú účasť ZSNP, keď kapitalizoval svoje pohľadávky voči podniku, zamenil ich za akcie v nominálnej hodnote 2 mld. korún. Čiže pri tejto transakcii Fond národného majetku kapitalizoval svoju pohľadávku a akceptoval sumu, reálnu sumu 1 000 korún na akciu, pričom zároveň predal potom akcie po 15 korún za akciu spoločnosti Žiarske hutnícke konzorcium. Jednoznačne z toho teda vyplýva nevýhodnosť tohto predaja pre fond, a tým aj pre štát. Fond na seba dokonca prevzal záruky za splnenie záväzkov spoločnosti a zaviazal sa tiež odstraňovať ekologické škody spoločnosti, v ktorej už nemal žiadny podiel. Teda fond predal akcie za 15 korún za kus a zároveň prevzal záväzky za plnenie záväzkov spoločnosti aj finančných, aj ekologických.

Takže, vážené dámy, vážení páni, toto sú niektoré vybrané kauzy, v ktorých suma, o ktorú štát prišiel, dosahuje 20, takmer 20, dokonca s pripočítaním tej jednej miliardy vyše 20 mld. korún.

A teraz vám poviem jednu kauzu, lebo tu, ako som povedal, bola politická zodpovednosť vyvodená viacerými voľbami, konkrétne za tieto kauzy voľbami v roku 1998. Trestnoprávne stíhanie niektorých z týchto káuz prebiehalo, niektoré z týchto privatizácií boli zrušené, tie, kde sa podarilo preukázať jasné a jednoznačné porušenie zákona. Chcel by som povedať, že to, že akcie lukratívnych podnikov boli predávané za zlomok ich skutočných cien, žiaľbohu, nebolo v rozpore so zákonom. V zákone nebolo napísané, že akcie sa musia predávať za ich trhové ceny, takže toto, žiaľbohu, pretože, keď sa zákony pripravovali začiatkom 90. rokov, tak nikoho ani vo sne nenapadlo, žeby mohla prísť tak arogantná vláda a tak bezostyšne rozkrádajúca vláda, ktorá by toto robila, ako som vám zdokumentoval na konkrétnych faktoch, konkrétnych číslach a konkrétnych cenách. Takže všade, kde sa podarilo nájsť iné porušenie zákona, nie to, že to bolo predané zadarmo, pretože to, ako, opakujem, žiaľbohu, porušením zákona nebolo, tak Fond národného majetku konal a niektoré z tých privatizácií, aj keď veľmi málo z tých privatizácií, bolo vrátených.

Ale to, o čom budem hovoriť teraz, sa stalo za vašej vlády. Stalo sa to za vašej vlády, stalo sa to konkrétne vlani, kedy Fond národného majetku okradol sám seba o stovky miliónov korún. A konkrétna kauza, v ktorej sa tak stalo, sa volá SAD Trenčín a SAD Žilina. Konkrétne sa stalo to, že v týchto firmách Fond národného majetku vlastnil 40,6 % SAD Trenčín a 41,5 % SAD Žilina. Zvyšok vlastnili súkromné firmy a niečo aj samospráva. Fond národného majetku, jeho Prezídium, jeho Výkonný výbor aj Prezídium, vlani súhlasil s tým, že aktíva, teda majetok v hodnote stoviek miliónov korún, a ide aj o veľmi lukratívne pozemky napríklad v okolí autobusových staníc v mestách, že tento, celý tento nehnuteľný majetok bol presunutý do dcérskych spoločností, kde fond už nemá žiadnu kontrolu nad týmito spoločnosťami, a tieto dcérske spoločnosti sú plne kontrolované vlastníkom, súkromným vlastníkom, ktorý mal podiely v pôvodných materských spoločnostiach. No a týmto celkom jasne a jednoznačne, mimochodom, potom, ako sa to stalo, už dochádza k tomu, že tieto dcérske spoločnosti predávajú niektoré nehnuteľnosti ďalším spoločnostiam. Mimochodom, zrejme úplne náhodou jedna z nehnuteľností, ktorá takto zmenila svojho vlastníka, sa nachádza v blízkom susedstve známej vily Elektra v Trenčianskych Tepliciach.

Takže týmto konaním, ktorého sa dopustili a za ktoré sú zodpovední predstavitelia Fondu národného majetku, teda predstavitelia inštitúcie kontrolovanej dominantne SMER-om - sociálnou demokraciou, ale aj HZDS a SNS, došlo k tomu, že Fond národného majetku vlastne sa vzdal vlastníctva v prospech súkromnej spoločnosti. Toto sa udialo počas vlády, ktorá tvrdí, že nebude privatizovať a že nebude nič predávať.

No a posledná vec, ktorú chcem ešte spomenúť, sa týka poradcu, lebo neustále tu opakujete vo svojich vystúpeniach dve veci: poradca a kurzová strata. Takže dovoľte, aby som sa ešte vyjadril k týmto veciam.

Čo sa týka poradcu, poradca bol vybratý normálnym tendrom, do ktorého sa prihlásilo 18 záujemcov a 10 z nich podalo svoju ponuku. Bola tam výberová komisia, v ktorej bol aj pán Brhel, aj pán Volf. Spýtajte sa ich, či bolo všetko v poriadku, pretože nikdy nenamietali, ani počas privatizácie, ani počas výberu privatizačného poradcu, ani potom. Spýtajte sa ich, sú z vášho košiara, takže oni vám povedia, či to bolo, alebo nebolo v poriadku. Ak čokoľvek nebolo v poriadku, napríklad zaplatená odmena alebo náklady, tak to, že je to v poriadku, je potvrdené dvomi externými právnickými firmami, teda ak ste presvedčení, že to nie je v poriadku, žiadajte ich o náhradu škody, je to vaša povinnosť.

Čo sa týka ďalšej veci, ktorá tu bola spomínaná, že prečo sme vyberali zahraničného poradcu, prečo sme nevybrali domáceho poradcu, tak chcem povedať, že bola vypísaná verejná súťaž, do ktorej sa mohol prihlásiť ktokoľvek, ale jedným z kritérií veľmi dôležitým bolo, aby to bola firma, ktorá s tým má skúsenosti, aby to bola renomovaná firma, ktorá s tým má skúsenosti, pretože ak by to robila napríklad nejaká univerzita, pán Pelegrini, alebo niekto, kto to nikdy nerobil, tak sa dá predpokladať, že by sme veľmi, veľmi riskovali, pretože ak to robí niekto, kto to nikdy nerobil, tak je to podobné, ako keď pôjdete hrať tenis vy alebo ja s Federerom. Asi podobne by to dopadlo, práve preto (potlesk), práve preto sme potrebovali nájsť firmu, ktorá s tým má skúsenosti. A to, že vy dnes účelovo spájate to, že táto firma mala niekde problémy v Ukrajine alebo inde, je zavádzanie, je neuveriteľné a neskutočné zavádzanie. Áno, firmy zvyknú mávať problémy, problémy mal SIEMENS, predtým mala problémy aj táto spoločnosť, ale to nijako nesúvisí s procesom privatizácie a s tým, ako vlastne robila poradcu pri privatizácii SPP.

No a posledná vec, ktorá sa týka poradcu a toho, že teda vyčítate, že sme si zobrali zahraničnú firmu, pán poslanec Pelegrini, BAT-ka, vami kontrolovaná Bratislavská teplárenská, si zobrala zahraničného poradcu na predaje pozemku v centre Bratislavy. A viete, koľko zinkasovala? Dve percentá z ceny. Dve percentá z ceny, kým tu bola odmena 1,1 % z ceny a privatizácia SPP je naozaj, snažíte sa zase vsugerovať verejnosti, že čo vlastne robili, keď vyberali jedného z jedného? No ak neviete, čo robí privatizačný poradca pri takýchto privatizáciách, tak si to naštudujte. Je to obrovské kvantum práce, ktoré spočíva v analyzovaní podniku, ktorý spočíva vo vypracovaní informačného memoranda, ktorý spočíva v príprave dataroomu, ktorý spočíva v konzultáciách so záujemcami, s vládou, ktorý spočíva v príprave akcionárskych zmlúv a tak ďalej, v príprave kúpno-predajných zmlúv a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej. No a mimochodom, tá firma poradenská, ktorú si BAT-ka vybrala, keď predávala pozemok, mimochodom, pri predaji pozemku nič také netreba, pri predaji pozemku zverejníte, že predávate pozemok, a čakáte ponuky, ktoré prídu, a firma, mimochodom, zahraničná, ktorú si najala BAT-ka, kontrolovaná vašimi ľuďmi, zástupcami SMER-u, za toto zinkasovala 2 % kúpnej ceny. Dve percentá kúpnej ceny plus povinný 10-ročný kontrakt. Má 10-ročný kontrakt s Pentou, lebo kupovala Penta, mimochodom, ten pozemok, vami toľko, vaším predsedom toľko okiadzaná Penta, tej ste predali. Tej. Nominanti, vaši nominanti, ktorí ovládajú BAT-ku, predali pozemok a zaplatili 2 % zahraničnej poradenskej firme.

Pán Pelegrini, prečo neoslovila BAT-ka univerzitu technickú alebo žilinskú. (Smiech v sále a potlesk.) Mimochodom, pri predaji toho pozemku to naozaj mohla robiť, to poradenstvo, ani nepotrebovala poradcu. Ani nepotrebovala poradcu. Zaplatila 2 % z kúpnej ceny.

No a posledná vec sa týka kurzovej straty. Je veľká škoda, že tu nevidím pani poslankyňu Vaľovú, lebo ja som sa niekde dočítal, že pani poslankyňa predtým, ako vstúpila do politiky a stala sa našou kolegyňou, sa vraj živila aj veštením. Keby som bol pani poslankyňu poznal v tom čase, keď som viedol komisiu, tak vás ubezpečujem, že by som ju bol pozval do tejto komisie ako experta na veštenie kurzu slovenskej koruny.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP