M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Bauer, pripraví sa pán poslanec František Mikloško.
R. Bauer, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, tiež sa chcem pridať v tejto rozprave, a keďže tu zaznelo v diskusii, že chýbajú vecné argumenty, prečo KDH chce hlasovať proti, tak chcel by som vecne povedať niečo najprv ešte k rozdielom medzi pôvodnou ústavnou zmluvou, Zmluvou o ústave pre Európu a touto reformnou, respektíve Lisabonskou zmluvou.
Jedným z cieľov a deklarovanou výhodou ústavnej zmluvy bola simplifikácia alebo zjednodušenie dovtedajších európskych právnych predpisov. Ústavná zmluva čiastočne sprehľadňovala existujúce predpisy, aj keď to podľa Václava Havla bol zašmodrchaný text. Dala sa čítať ako jeden dokument. Predpokladala napríklad zníženie počtu typov právne záväzných aktov a podobne. Predkladaná zmluva je oproti ústavnej zmluve omnoho ťažší právnych text. Sú to samé dodatky, je to absolútne neprehľadné čítanie.
Ďalší podstatný rozdiel je v samotnom ratifikačnom procese. Ústavná zmluva si vyžadovala vo viacerých krajinách schválenie pomocou referenda. Lisabonská zmluva si to už nevyžaduje. Pri tejto zmluve sa podarilo dosiahnuť, že referendum bude len v jednej krajine Írsku. Kvôli neúspešným referendám vo Francúzsku a Holandsku bolo potrebné nájsť spôsob, ako sa im vyhnúť, lebo rozhodovanie referendom v demokratických krajinách je podľa niektorých architektov európskeho domu nežiaduce. Ak sa niekto správne opýta, či je to tak a čo je za tým, najlepšiu odpoveď dostane od samotného autora nefunkčnej ústavy, už tu môj kolega Daniel Lipšic spomínal francúzskeho exprezidenta Valéry Giscard d´Estainga. On citoval z jeho bloku, ja chcem zacitovať z októbrového Le Monde minulého roku, kde Giscard napísal, že novú zmluvu skomponovali právnici, ktorí vzali obsah starej ústavy a len ho preformulovali, spravili z neho dodatky k existujúcim zmluvám. Začali s textom ústavy, rozobrali ju na jednotlivé prvky a tieto prvky prostredníctvom dodatkov upravili tak, aby korešpondovali s dvoma existujúcimi zmluvami - Rímskou z roku 1957 a Maastrichtskou z roku 1992.
Čo je cieľom tohto elegantného ťahu, pýtal sa Giscard? Predovšetkým to, aby sme unikli povinnosti usporiadať referendum, a to sa stane tak, že sa články rozdelia a odstráni sa z nich ústavný jazyk. Presne tak, ako môj kolega pred chvíľou hovoril, toto bolo cieľom, aby sa obišiel demokratický inštitút - schvaľovanie zmluvy v referende. Pán exprezident vysvetlil, aké bolo zadanie pre Lisabonskú zmluvu.
Tretí rozdiel medzi týmito dvoma zmluvami je odstránenie symbolov, zmena názvu funkcie ministra zahraničných vecí EÚ na vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ a zmena samotného názvu zmluvy. Toho názvu, ktorý tiež vyvolal odpor občanov dvoch zakladajúcich členov Európskej únie Francúzska a Holandska. Výsledok dvoch neúspešných referend v týchto krajinách sa dá interpretovať aj tak, že Francúzi a Holanďania de facto odmietli vytvorenie euroštátu, keď počuli, že majú schváliť niečo ako ústavná zmluva, a teda odmietli aj pokračovať v takomto integračnom procese.
Ďalší rozdiel medzi týmito dvoma zmluvami je v tom, že Charta základných práv už nie je priamou súčasťou zmluvy. V ústavnej zmluve bola Charta obsahom druhej hlavy. V tejto zmluve je len odkaz na Chartu. Samozrejme, právne je to úplne ekvivalentné, pretože právna záväznosť je v jednom aj druhom prípade rovnaká. Dobrá otázka je, prečo už v novej zmluve nie je Charta priamou súčasťou, prečo bola Charta tak trochu skrytá? Ale ku Charte sa ešte dostanem.
Jednou zo silne prezentovaných výhod Lisabonskej zmluvy, aj dneska to tu prezentoval aj pán minister, aj pán poslanec Urbáni, má byť posilnené postavenie národných parlamentov vo vzťahu k zákonodarnému procesu Únie. Pán kolega Lipšic už tiež o tom hovoril. Protokol o úlohe národných parlamentov Európskej únie neupravuje v podstate nič iné ako informačnú povinnosť európskych orgánov ohľadom európskych legislatívnych aktov voči národným parlamentom. Protokol ustanovuje osemtýždňovú lehotu medzi sprístupnením legislatívneho návrhu národným parlamentom a zaradením tohto návrhu do programu Rady ministrov. V ústavnej zmluve sa navrhovala šesťtýždňová lehota. Toto mierne zlepšenie plus dva týždne sa v informačných materiáloch o Lisabonskej zmluve zvýrazňovalo ako vážne vylepšenie ústavnej zmluvy a dnes takisto.
Úloha národných parlamentov je popísaná v ďalšom protokole, v protokole o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality. Parlamenty členských štátov môžu vydať stanovisko, že podľa nich navrhovaný predpis Únie je v rozpore so zásadou subsidiarity. Takéto stanovisko však vyvolá nanajvýš opätovné posudzovanie návrhu príslušnými európskymi orgánmi, čím sa legislatívny proces natiahne. Európska komisia môže akceptovať a nemusí. Iba ak nadpolovičná väčšina parlamentov vyjadrí nesúhlas a Komisia návrh nestiahne, môže Rada buď 55-percentnou väčšinou svojich členov, alebo Európsky parlament väčšinou odovzdaných hlasov legislatívny proces zastaviť. Tento navrhovaný mechanizmus zablokovania návrhu nariadenia alebo smernicou je takou výhodou? Je príliš komplikovaný na to, aby sa aj uplatnil v praxi. Okrem toho posudzovanie žalôb z dôvodu porušenia zásady subsidiarity prislúcha Súdnemu dvoru Európskej únie.
Podľa Zahraničného výboru Britskej Dolnej snemovne je Lisabonská zmluva v kľúčových pasážach ekvivalentná, to je totožná s odmietnutou ústavnou zmluvou. Dospeli k tomu, čo hovoril aj Valéry Giscard d´Estaing. V tomto výbore sú členmi aj labouristickí, aj konzervatívni poslanci. Ak by v Anglicku bolo referendum o tejto či o predchádzajúcej zmluve, je takmer isté, že by bolo podobne neúspešné, ako bolo referendum vo Francúzsku a v Holandsku.
Pozrime sa teraz na proces prípravy zmluvy, ktorú máme ratifikovať. Lisabonská zmluva je z hľadiska medzinárodného práva štandardnou viacstranovou medzinárodnou zmluvou, ktorú jednomyseľne schvaľujú všetky členské štáty. Pochopiteľne, tieto štáty ako zmluvné strany majú navzájom rovnocenné postavenie aj v štádiu prípravy zmluvy. Je preto zaujímavé, že Slovenská republika počas prípravného procesu v podstate nevzniesla žiadnu pripomienku k návrhu zmluvy, aspoň nič nebolo prezentované. Z toho vyplýva buď, že nič lepšie ako súčasné znenie zmluvy neprichádza do úvahy, alebo, že nemáme odvahu povedať svoj názor, respektíve radšej buďme ticho a nebuďme tŕňom v oku.
Pán minister Kubiš ešte pred otvorením medzivládnej konferencie v júli 2007 sa nechal počuť, že my nepotrebujeme otvárať otázky. Chceme, aby sa maximálne udržala integrita súčasnej ústavnej zmluvy. Ak by sa otvorila téma Európskej komisie, presadzovali by sme, aby každá krajina mala svojho komisára. Podľa zmluvy nebude mať každá krajina svojho komisára a integrita bývalej ústavnej zmluvy sa udržala, preto sme sa ani neozvali pri návrhu na zníženie počtu slovenských poslancov v Európskom parlamente, ani pri novom hlasovacom mechanizme, ktorý znevýhodňuje menšie členské krajiny Európskej únie, a teda aj Slovensko.
Slovensko sa v celom procese prípravy tejto zmluvy v podstate zmohlo iba na jedno vyhlásenie ku záverečnému aktu zo dňa 13. decembra 2007, aj to je úplne právne irelevantné, že spolu s ďalšími pätnástimi štátmi naďalej považujeme európske symboly ako vlajka, hymna, heslo Zjednotení v rozmanitosti či menu euro za symboly spoločnej príslušnosti občanov k Európskej únii a ich spojenia s ňou. Teda symboly, ktoré boli v ústavnej zmluve, aj keď neplnili žiaden hlbší právny význam, ale boli vypustené z Lisabonskej zmluvy.
To, že navrhovaný hlasovací systém je nevýhodnejší pre Slovensko, alebo to, že budeme mať menej poslancov, to pre našich vyjednávačov nebolo dôležité.
Ale poďme ku Charte základných práv. V tomto roku uplynie šesťdesiat rokov od schválenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Po hrôzach, ktoré priniesli dve svetové vojny, sa podarilo naformulovať ľudské práva, ktoré sú pre ľudské bytosti neodňateľné a neodcudziteľné. Tak ako Všeobecná deklarácia ľudských práv, aj Dohovor o ľudských právach prijatý dva roky neskôr sú postavené na prirodzenom práve.
Dôstojnosť človeka je daná od narodenia a na nej založené práva sú neodňateľné. Medzinárodné ľudské práva sú tak apolitické a predpolitické a spočívajú na vedomosti o ľudskej prirodzenosti a jej dôstojnosti. Nórska profesorka Jean Halan Matliari hovorí, "že samotná koncepcia ľudských práv má význam len vtedy, ak je ľudská prirodzenosť poznateľná. V opačnom prípade sú tieto práva len odzrkadlením vôle väčšiny alebo politických procesov, ktoré sú prechodné". Ale ako potom môžu byť vrodené a neodňateľné?
Ľudské práva sú dnes prekvapujúco oblasťou záujmu mnohých. O ľudské práva majú záujem medzinárodné mimovládne organizácie, o ľudské práva majú záujem rôzni "normopodnikatelia", ľudské práva sú dnes dôležitejšie ako suverenita a teritoriálne hranice štátov. Zdá sa, že sú jedinou normou globálneho sveta.
Európsky Dohovor o ľudských právach z roku 1950 definoval iba deväť práv. Dodatkovými protokolmi sa prijalo ďalších šesť práv. Európska Charta základných práv prináša trinásť nových práv. Je isté, že takýto vývoj pri definovaní nových práv na inom základe ako prirodzenom práve je neoverený a riskantný a, samozrejme, zakladá aj kolízie s ústavným stavom vo viacerých členských krajinách.
Veľká Británia si pri rokovaniach o Lisabonskej zmluve dohodla, že pre jej krajinu nebude Charta základných práv platiť. Podobne si náš najbližší severný sused Poľsko vynegocioval, čiže dohodol jednostrannou deklaráciou s jednoduchým textom, že Charta nijakým spôsobom neovplyvňuje právo Poľskej republiky vykonávať zákonodarnú činnosť v oblasti verejnej morálky, rodinného práva, ochrany ľudskej dôstojnosti a rešpektovania ľudskej, fyzickej a morálnej integrity. Ani tieto signály a tieto kroky našich partnerov Európskej únie o možných budúcich problémoch neotvorili oči našim vyjednávačom.
Pred nejakým časom som tu v parlamente hovoril a vysvetľoval, že Európa sa schválením Charty práv hodlá vydať na rovnakú cestu ako Spojené štáty americké, ktoré otvorili dvere súdnemu aktivizmu. Chce opakovať rovnaké chyby.
Dobrá otázka je, prečo je vlastne táto skrývaná Charta potrebná? Veď každá členská krajina má vo svojom právnom poriadku túto Deklaráciu ľudských práv. Zmenili sa azda ľudské práva za posledných šesťdesiat rokov? Zdá sa, že pre autorov tejto zmluvy a najmä Charty práv sa zmenili. Ale zápas o Chartu je zápasom o budúcu podobu Európy aj o budúcu podobu Slovenska. Iným riešením by bolo, aby Únia pristúpila k Európskemu dohovoru o ľudských právach a potom by bol možno aj postoj KDH iný, ak by nebola táto Charta súčasťou Lisabonskej zmluvy a možno ani to referendum v Írsku, kde dnes len jeden zo štyroch občanov chce podporiť túto zmluvu, by v takom prípade nebolo ohrozené.
Pripomeniem, že pred dvoma mesiacmi sme navrhovali, aby Národná rada prijala podobné vyhlásenie ku Charte ako Poľská republika, takže nie je pravda, ako hovoril pán premiér, že sme nič nekonali.
Taktiež chcem pripomenúť, že náš parlament vo svojom druhom volebnom období pred šiestimi rokmi schválil Deklaráciu Národnej rady Slovenskej republiky o zvrchovanosti členských štátov Európskej únie v kultúrno-etických otázkach. Vtedy táto snemovňa rozhodla, že považuje za užitočné a potrebné rešpektovať princíp zvrchovanosti členských štátov Európskej únie a štátov vtedy kandidujúcich na členstvo v Európskej únii v kultúrno-etických otázkach, ktoré spočíva v ponechaní rozhodovania o kultúrno-etických otázkach ochrany života a dôstojnosti ľudskej bytosti od počatia až po smrť, ochrany rodiny a inštitúcie manželstva ako základu spoločnosti, ako i rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, výchovy a vzdelávania vo výlučnej právomoci členských štátov.
Ešte mnohí z nás si pamätajú omyly komunizmu, keď deti udávali svojich rodičov a ešte boli pokladaní za hrdinov. Nedávno bola v Európskom parlamente schválená Správa k stratégii Európskej únie v oblasti práv dieťaťa, ktorá okrem iného, citujem, "chce chrániť vyjadrenie názoru a jeho zohľadnenie v súvislosti s akoukoľvek záležitosťou alebo postupom týkajúcim sa dieťaťa". Správa hovorí len o ochrane dieťaťa a rodinu nechápe ako celok, ktorého súčasťou sú aj deti a podobne ako Charta de facto stavia rodičov proti svojim deťom. Lenže výchova sa nemôže riadiť názorom detí. Dopadne to potom tak, ako v rozprávke o Pinochiovi, kde sa deti začali meniť na somáre.
Na záver. Predkladaná zmluva je v priamom rozpore s Laekenskou už spomínanou deklaráciou, ktorú posvätili lídri Európskej únie v decembri 2001. Laekenská deklarácia poukazovala na demokratický deficit Únie, jej nezrozumiteľnosť, odtrhnutosť od ľudí, prvýkrát sa zmienila možnosť, že integrácia nie je len jednosmerka, ale že niektoré kompetencie sa môžu presunúť aj späť na štáty. Že toto hodnotenie v deklarácii bolo presné, potvrdili aj neskoršie neúspešné referendá. A tie referendá boli o zmluve, ktorá bola takmer dvojčaťom tej, o ktorej rokujeme dnes. Predkladaná zmluva problémy, na ktoré poukazovala Laekenská deklarácia, nerieši, ale skôr prehlbuje.
Lisabonská zmluva je ďalej inovatívna v tom, že umožňuje presúvanie právomocí zo štátov na Európsku úniu, ale aj späť bez toho, aby sa musela na medzivládnych samitoch dohadovať nová zmluva. Na presun právomocí bude stačiť jednomyseľné rozhodnutie predstaviteľov jednotlivých štátov v Európskej rade. Zmluva tak v sebe skrýva veľký potenciál posúvať integráciu Európskej únie v tichosti spôsobom, aký dnes sotva predvídať.
Hlavný dôvod, prečo som proti ratifikácii tejto zmluvy, je, že som presvedčený, že prijatím Charty základných práv sa situácia v oblasti ľudských práv výrazne zhorší. Pred časom sme navrhovali tu, už som hovoril, aby sme aspoň jednostranným vyhlásením podobne ako Poľsko zmiernili jej možné negatívne dopady. Návrh nebol prijatý, vôbec ste vtedy na to nereagovali. Aj pri súčasnom stave v oblasti legislatívy Európskej únie je možné ďalej rozvíjať všetky slobody, prehlbovať vzájomné spolužitie členských krajín EÚ pri rešpektovaní ich národných kultúr, odlišností a špecifík pri súčasnej úrovni integrácie EÚ. Jednota v rozmanitosti sa dá budovať priamo a nie obchádzaním mienky občanov EÚ a demokratických inštitútov, akým referendum nesporne je. Ďakujem za pozornosť.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickou poznámkou pán poslanec Slafkovský. Uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickou poznámkou a zároveň dávam slovo pánovi Slafkovskému.
A. Slafkovský, poslanec: Áno, ďakujem pekne. Ja by som chcel môjho kolegu predrečníka len doplniť v tom, že Valéry Giscard d´Estaing nie je veľmi dobrý príklad pri rokovaní o tejto zmluve, pretože on má v podstate konflikt záujmov. On bol jeden z tých, ktorí tú pôvodnú zmluvu pripravovali, takže akákoľvek iná, ktorá bude prijatá, hovorí o tom, že on ju nepripravil dobre. Takže tie argumenty sú troška bokom. Ale pre mňa to, čo je najvážnejšie, najdôležitejšie a tomu sa Rudo venoval troška menej možno, ako by si to zaslúžilo, to je to, ako dopadne tlač 526, tlačový zákon, ako dopadne v druhom čítaní. Keď dopadne tak, že tento zákon bude kompatibilný s demokratickou Európou, potom budem ochotný zdvihnúť ruku a hlasovať za prijatie ústavnej zmluvy. Dovtedy, bohužiaľ.
M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Mikloško, pripraví sa pán poslanec Abrhan. (Hlas v sále.)
F. Mikloško, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážená pani spravodajkyňa, Európska únia zažíva, vážený pán poslanec Faič, Európska únia zažíva v týchto časoch alebo v tejto dobe skutočne akýsi vrchol. Rozšírila sa nám na 27 krajín, štáty Európskej únie, ktoré sú jej členmi, ani jedny v tomto zoskupení, čo sa týka životného štandardu, neklesali. Sú to krajiny, kde Európska únia a jej zoskupenie je solidárne, ktoré nedovolí, aby niekto nejakým spôsobom krachoval. Európska únia je unikátny model v tom, že za vyše viac ako 50 rokov tam nebol žiadny vojnový konflikt, kým v ostatnej Európe aj vo svete tiekla krv.
Európska únia teda je na akomsi vrchole a zároveň prežíva touto Lisabonskou zmluvou proste historickú chvíľu a historickú premenu. Je to naozaj historický okamih, hoci si to možno mnohí z nás neuvedomujú, pretože znamená úplne nový odraz, úplne nové ideové posunutie a nové, by som povedal, výkonné posunutie do budúcnosti.
Z tohto dôvodu každé hlasovanie bude historické. Každý z nás, či chce, alebo nechce, ale raz proste sa história bude študovať, ako dal hlas, pretože je otázkou času, že sa istotne ukáže, čo znamenalo toto hlasovanie a prihlásenie sa k tomuto novému začiatku, na ktorý sa púšťa Európska únia.
Je úplne jasné, bolo to tu povedané, že Lisabonskou zmluvou sa vytvára postupne jeden politický subjekt. Ideologickým základom tohto politického subjektu je európska charta ľudských práv. A tu je, už sme o tom viackrát hovorili a ja sa pokúsim o tom hovoriť veľmi zjednodušene, tu začína byť prvý vážny problém, ktorý máme my s tým a ktorý aj ja s tým mám a kde cítim potrebu povedať, že naozaj aj v tomto je to historické hlasovanie.
Charta ľudských práv, ako tu už bolo povedané, je nejednoznačný dokument. Uvediem malý príklad. Článok II 73 hovorí: "Vedecký výskum je slobodný." Článok II 63 bod 2 ods. d) hovorí: "Zakazuje sa reprodukčné klonovanie ľudských bytostí." No, ale postavením týchto dvoch článkov vedľa seba, teda nepriamo možno z toho dedukovať, že napríklad terapeutické klonovanie sa nevylučuje. A to je morálny problém. Pre nás je to morálny problém. Rovnako takéto dvojznačné vyjadrenia, ktoré keď človek vytrhne len jedno z kontextu, neznamenajú nič, ale keď ich dá vedľa seba, tak zavádzajú možnosť eutanázie, zavádzajú úplne iný pohľad na rodinu a na manželstvo. A o tomto, že ako treba vykladať Európsku chartu ľudských práv, bude záväzne pre celú Európsku úniu, a teda aj pre Slovensko rozhodovať Európsky súdny dvor.
Sudcovia Európskeho súdneho dvora sú menovaní vládami krajín, a teda vlastne stranícky. To znamená v týchto chvíľach, už aj ako povedal pán poslanec Lipšic, nie nejaký princíp morálny, ale stranícky rozum, stranícka morálka, stranícke videnie ideologické bude rozhodovať o tom, čo bude a čo nebude v budúcnosti morálne, čo bude a čo nebude ďalšími, by som povedal, vytvárajúcimi zákonmi vôbec duchovné duchovného vývoja Európy.
Európa je fantastický kontinent, ktorý je neporovnateľný s ničím vo svete. Amerika je odvodená z Európy a z jej civilizácie, ale sila Európy bola vo vzájomnom spolunažívaní viery a rozumu. Sila Európy bola vo vzájomnej kontrole viery a rozumu, mal som na mysli kresťanskej viery. Viera jej dávala inšpiráciu a silu a rozum ju bránil pred náboženským fanatizmom a fundamentalizmom, aj keď nehovorím, že neboli chvíle, kedy sa do takéhoto náboženského fanatizmu zbehlo. Ale rozum v Európe bránil vždy vieru pred tým, čo vidíme dnes vo svete ako náboženský fundamentalizmus a čo sa nám vymkýna z kontroly a čo vyzerá byť ohrozením pre celý svet, a je to založené len na emóciách a len na náboženstve.
V tom je Európa neopakovateľná, v tom je tajomstvo jej úspechu, a ak dnes Európa prijíma jeden nejednoznačný, veľmi nejasný, komplikovaný základ celej budúcej existencie, ktorým je Charta ľudských práv, tak či chceme, alebo nechceme sa začína vzďaľovať od svojho vytvárajúceho tajomstva. Čiže to je problém Charty.
Ale Lisabonská zmluva zásadným spôsobom začína politicky a legislatívne zjednocovať Európsku úniu. A to si možno ani neuvedomujeme, že čo sa vlastne mení v krajinách Európskej únie aj na Slovensku. Už ratifikáciou európskej zmluvy, Lisabonskej zmluvy, ale ešte viac od 1. novembra 2014 začína platiť väčšinové hlasovanie v Rade ministrov Európskej únie záväzné pre všetky členské krajiny.
Chcem upozorniť, že Lisabonskou zmluvou sa mení politický život vo všetkých krajinách Európskej únie, a teda i na Slovensku. Viackrát tu bol spomínaný bývalý prezident Herzog aj ako ústavný sudca, ktorý povedal, že 84 % zákonov Bundestagu proste je len implementácia zákonov Bruselu.
Dámy a páni, ale uvedomme si, o čom bude teraz politický život napríklad na Slovensku. Politické strany idú do volieb so svojimi programami, volebnými programami, politickými programami, prídu do vlády, vytvorí sa vládna koalícia a vládna koalícia za štyri roky by mala vydávať odpočet zo svojho vladárenia práve v konfrontácii s tými politickými programami, ktorými išla do volieb.
No ale, ak 84 % zákonov bude len implementovať a v krajine nastane zhoršená situácia, na koho sa bude vyhovárať? Je úplne jasné, že od tejto chvíle tá politika, ktorá bola tu štandardom politických zápasov ideí o presadzovanie v parlamente sa končí, ak dovolíte, začína sa politika populizmu a nacionalizmu, pretože každý neúspech sa bude hádzať na hlavu Bruselu, každá vládna koalícia bude svoj neúspech odôvodňovať legislatívou Bruselu. A to, čo bolo za federácie, za všetko bol federál zodpovedný, tak teraz sa to zmení a bude zodpovedný zato Brusel. O tomto začne byť politika v európskych krajinách, v krajinách Európskej únie.
A preto dovolím si povedať, aj keď už, samozrejme, veľmi skromne, že práve na tomto vrchole Európskej únie nie je vylúčené, že touto Lisabonskou zmluvou, ktorá mala upevniť Európsku úniu, sa začína jej pomalý rozpad.
Dámy a páni, stojíme naozaj pri historickom hlasovaní a každý sa nejakým spôsobom k nemu musí vyjadriť. Chcel by som predsa trošku tak pichnúť. Samozrejme, že reakcia bude tvrdá, ale ak bude SNS hlasovať za túto európsku zmluvu, tak sa tak budem pousmievať nad tými heslami - Cudzie nechceme, svoje si nedáme alebo Dosť bolo Prahy. Samozrejme, tie heslá sa dajú zmeniť. Napríklad, že dosť bolo Prahy, málo bolo Bruselu, ale po tomto všetkom skutočne iné neostane len rečniť v Černove pri pamätníku alebo na Bradle.
Páni z HZDS, samozrejme, tiež mi nedá, aby som sa k nim nevyjadril. Myslím si, že tak ako s veľkou slávou prijali Deklaráciu o zvrchovanosti, tak v tejto chvíli svojím hlasovaním za túto zmluvu jej dajú takú po širáku, že tá plť, na ktorej sa viezli tí širákoví národovci, sa skoro potopí. Páni v HZDS na čele s ich predsedom boli veľkí federalisti, tuhí, takže sa to nedalo až vydržať. Boli veľkí národovci. Teraz sú veľkí Európania. No šťastie, že pritom nezabudli trošku aj na seba.
Páni v SMER-e si myslím, že nevedia, o čom idú hlasovať. Chcú politický úspech. Robert Fico potrebuje úspech, naša diplomacia potrebuje úspech, a to je motív, prečo budú hlasovať za túto zmluvu.
Páni v SMK si myslím, že pokiaľ nie sú vo vláde, viac dôverujú legislatíve Bruselu ako Bratislavy, a preto chápem, mám pochopenie pre nich, že budú hlasovať za túto zmluvu.
A páni v SDKÚ chcú byť modernou pravicovou stranou, ktorá je v náručí takzvaných módnych intelektuálov. Preto sa tiež nedivím, že budú hlasovať za túto zmluvu. Ja som povedal svoj názor, prečo budem hlasovať proti.
Rád by som povedal aj na pána prezidenta Gašparoviča, hoci si ho vážim a vážim si ho ako človeka na poste v úrade. Pán prezident Gašparovič dneska vraj napadol opozíciu za tento postoj, ktorý teda chce zaujať na tejto schôdzi.
Ale ja sa pýtam, čo robil pán prezident Gašparovič nato, aby zjednotil a upokojil politickú scénu? Načo je tam? Vyznamenania dvakrát do roka sú pekná vec. Ale prezident má veľkú možnosť vstupovať do politických sporov a byť tým, ktorý je nestranícky a ktorý je nad tým a môže nájsť riešenia. (Potlesk.)
Dámy a páni, ďakujem vám, že ste ma počúvali. Ako vždy, bolo to vynikajúce vystúpenie. (Smiech v pléne.) Želám vám šťastnú ruku pri hlasovaní. (Potlesk.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi Mikloškovi za vystúpenie. Pokračujeme v rozprave. Teraz vystúpi pán poslanec Pavol Abrhan. Pripraví sa pán poslanec Mikuš.
P. Abrhan, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, pán minister, panie poslankyne, páni poslanci, druhýkrát prerokovávame dokument týkajúci sa fungovania Európskej únie v Národnej rade Slovenskej republiky.
Prvé rokovanie sa uskutočnilo ešte v minulom volebnom období, a to 11. mája 2005. Vtedy dokument niesol názov Zmluva o ústave pre Európu. Dnes je to Zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva.
Vo svojom vystúpení nebudem porovnávať tieto dva dokumenty, nakoľko tak už urobili moji predrečníci. Chcel by som sa zamerať na tri oblasti alebo na tri heslá, ktoré vlastne sprevádzajú túto zmluvu.
Tým prvým heslom alebo prvou oblasťou je viac demokracie a transparentnosti v Európe. Ak prvý dokument, teda Zmluva o ústave pre Európu, mal ambíciu priblížiť Európsku úniu občanom, Lisabonská zmluva túto ambíciu nemá. Je len odrazom neúspechu vo Francúzsku a Holandsku, a preto sa snaží vyhnúť vyjadreniu občanov v referendách.
Pri prerokovávaní tohto dokumentu v našom výbore pani štátna tajomníčka hovorila o zablokovaní ratifikačného procesu ústavnej zmluvy. Pýtam sa, kto zablokoval tento ratifikačný proces? Predsa občania krajín Európskej únie. Konkrétne Francúzska a Holandska. Preto sa hľadal iný spôsob, ako by sa toto rozhodnutie občanov mohlo obísť, a ten spôsob sa našiel. Označiť ho však zväčšovaním transparentnosti v Európe sa nedá. Skôr naopak.
V prípade Slovenska, ak chcem byť korektný, nemožno hovoriť o obchádzaní občanov, nakoľko aj ten prvý návrh sme prerokovávali v Národnej rade ako štandardnú medzinárodnú zmluvu.
Nedá mi však nepripomenúť, že na ratifikáciu tejto zmluvy je určené časové obdobie cca jedenásť mesiacov. To znamená, že minimálne celý tento rok 2008 máme k dispozícii, aby sme diskutovali text Zmluvy s občanmi v odborných kruhoch, v médiách. Aj tak ich vtiahli do rozhodovania o budúcnosti Európskej únie. To bol aj dôvod, prečo predsedníčka nášho poslaneckého klubu požiadala, aby sme o tomto bode rokovali neskôr. Veď ak dokument bol podpísaný 13. decembra 2007, nie je žiadny dôvod urýchľovať jeho prijatie. Žiaľ, našej žiadosti nebolo vyhovené a diskutovať o prijatom dokumente s občanmi, už uznáte, že stráca význam.
Pod zväčšovaním demokracie sa rozumie návrh, ktorý má rozširovať možnosti národných parlamentov zapojiť sa do fungovania Európskej únie. Teda, ak tretina všetkých hlasov pridelených národným parlamentom označí určitý návrh na nezlučiteľný so zásadou subsidiarity. Komisia bude musieť svoj návrh zvážiť. A ak má takéto obavy väčšina všetkých hlasov pridelených národným parlamentom, Komisia musí predložiť svoje dôvody. Rozhodne Európsky parlament a Rada. Skúsenosť nás učí, že zjednotiť dostatočný počet národných parlamentov v krátkom časovom období ôsmich týždňov je v praxi neuskutočniteľné, a teda i zväčšovanie demokracie je len teoretické, bez praktického významu.
Z uvedených príkladov je teda zrejmé, že Lisabonská zmluva nie je zväčšovaním demokracie a transparentnosti, skôr môže viesť k ďalšiemu prehĺbeniu demokratického deficitu.
Ďalším heslom, ktoré sa používa pri schvaľovaní Lisabonskej zmluvy, je účinnejšia Európa. Pod týmto heslom v záujme efektívnejšieho a účinnejšieho prijímania rozhodnutí prichádza k prenosom ďalších kompetencií a zmene hlasovania v mnohých oblastiach. A to z jednohlasného na väčšinové.
Ak rozhodujeme o prijatí takejto normy v Národnej rade, mali by sme ju posudzovať z hľadiska záujmov Slovenskej republiky. Vzdávať sa práva veta, teda jednohlasného súhlasu preto nie je v našom záujme, lebo rozhodnutia, s ktorými Slovenská republika nebude súhlasiť, pri väčšinovom hlasovaní budú napriek tomuto nášmu nesúhlasu na našom území platné.
Už teraz počujem alibistické vyjadrenia niektorých politikov, že my sme s tým nesúhlasili, ale boli sme prehlasovaní. Takéto rozhodnutia potom budú prespievať k nacionalizácii národných parlamentov a na Slovensku po nacionalizme protibudapeštianskom alebo protimaďarskom, ak chcete, po nacionalizme protipražskom alebo protičeskom začne rozkvitať nacionalizmus protibruselský alebo protieurópsky.
Účinnejšia Európa nás môže priniesť k posilneniu týchto síl a znovu budeme počúvať heslá Dosť bolo Bruselu a Vládnime si sami. Tretie hleslo alebo tretí slogan, ktorým je sprevádzané rokovanie o Lisabonskej zmluve, je Európa založená na právach a hodnotách.
Z Charty základných práv Lisabonská zmluva robí právne záväzný dokument. Je zaujímavé, že nie pre všetkých občanov Únie. Na 98 a pol milióna občanov Veľkej Británie a Poľska sa vzťahovať nebude. Občania týchto krajín budú diskriminovaní alebo zvýhodnení. Odpoveď na túto otázku dá až čas. A možno aj Súdny dvor, ktorý bude robiť jej výklad. A tak preverí hodnoty, ktoré tento dokument obsahuje.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, pri prerokovávaní Zmluvy o ústave pre Európu som hlasoval proti prijatiu tej zmluvy. Vtedy mnohí tvrdili, ako je nevyhnutné takýto dokument schváliť. V opačnom prípade budeme ohrozovať životaschopnosť Európskej únie.
Od toho času prešli takmer tri roky. Európska únia sa rozšírila o ďalších členov a ďalšie rokovania pokračujú. Takže sa nenaplnili vyhrážky súvisiace s neprijatím zmluvy. Preto slobodne v súlade so svojím svedomím, chrániac podľa môjho názoru záujmy Slovenskej republiky budem hlasovať proti zmluve, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva. Dovolím si ešte jednu otázku a jednu pripomienku záverom svojho vystúpenia.
Pán minister, dnes na svojej tlačovej konferencii pán prezident kritizoval opozíciu a jej postup pri prerokovávaní a schvaľovaní libanonskej zmluvy. Neviem, či takú ste podpísali, alebo či o takej ste rokovali. Bol by som rád, keby ste sa vyjadrili, lebo takúto informáciu nemám. Ďakujem pekne.
Druhá moja pripomienka je, a budem veľmi zvedavý a už teraz sa teším na hlasovanie poslancov Slovenskej národnej strany, ako o tejto zmluve budú hlasovať. Táto zmluva je na 90 až 95 % totožná so Zmluvou o Európskej únii.
Dvadsiateho deviateho 10. 2004, keď lídri 25 členských krajín slávnostne podpisovali tento historický text prvej európskej ústavnej zmluvy, som si vytiahol z médií, vaša predsedníčka Slovenskej národnej strany Anna Malíková vtedy, dnes Belousovová sa vyjadrila, obvinila vládu, že pácha vlastizradu na občanoch republiky. Citácia: "Do histórie Slovenska vojde Dzurindova vláda ako zradca slovenskej národnej identity," vyhlásila pred novinármi. "Slovensko sa podľa nej ponáhľa tam, kde sa ponáhľať ani nemusí. SNS je proti ústavnej zmluve a požaduje konanie referenda. Z ostrej kritiky vlády vyňala Malíková len Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré rovnako žiada v tejto veci usporiadať referendum. Slovenská národná strana iniciatívu za vypísanie referenda podporuje."
Vážení páni poslanci, som zvedavý, veľmi zvedavý, ako budete o tomto dokumente hlasovať teraz.
Záverom. Ratifikácia zmluvy je prijímaná po neúspechu ústavnej zmluvy poza chrbát občanov Európskej únie. Napriek tomu už dnes je jasné, že v Írsku sa referendu nevyhne. A podľa môjho názoru ani politická reprezentácia Veľkej Británie nebude môcť obísť svojich voličov, a to i napriek ústupkom, ktoré táto krajina vo vyjednávaní dosiahla.
A tieto referendá, panie poslankyne a páni poslanci, budú dôvodom toho, že sa témou zmluvy o fungovaní Európskej únie v Národnej rade ešte určite budeme zaoberať. Ďakujem pekne.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne pánovi poslancovi Abrhanovi a s faktickou poznámkou na jeho vystúpenie sa prihlásil pán poslanec Horváth Juraj. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickou poznámkou. Slovo má pán poslanec Horváth. Nech sa páči.
J. Horváth, poslanec: Ďakujem. Vážený pán kolega, pán poslanec Abrhan, pozorne som počúval vaše vystúpenie, ktoré nadviazalo na vystúpenie kolegu Ferka Mikloška v tej časti, ktorá sa týka fóbnych nálad antibruselských vzťahov alebo antibruselských nálad na Slovensku. Nikto, naozaj nikto, som presvedčený o tom, že nikto si neželá, aby tu vznikali takého nálady, aby vo verejnej mienke prichádzalo k posunu tak ďaleko, aby sa tu vytvorila nálada protibruselská, protieurópska. A preto ja sám tvrdím, že som zástancom všetkého toho, čo by bránilo takémuto vzniku nálad, a preto si dovolím poprosiť a vyzvať nás všetkých, aby sme my všetci, tak ako sme tu kolegovia, robili všetko preto, aby takéto nálady nevznikali. Nie je to dobrá vec a verím, že sa nám to bude spoločnými silami dariť. Ďakujem.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Reagovať na predrečníka s faktickou poznámkou bude pán poslanec Pavol Abrhan. Nech sa páči.
P. Abrhan, poslanec: Ďakujem pekne za korektnú pripomienku, ale k tomu je potrebná jedna vec. Aby naša reprezentácia dokázala obhajovať slovenské záujmy nielen na Slovensku, ale aj za hranicami Slovenskej republiky, a to znamená aj v Bruseli, aj na pôde Európskej únie. Zatiaľ nie vždy som o tom presvedčený. Ďakujem.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Ďalším prihláseným do rozpravy je pán poslanec Tibor Mikuš. Pán poslanec Tibor Mikuš sa v sále nenachádza, stráca poradie. Ďalším prihláseným je pán poslanec Boris Zala. Nech sa páči.
B. Zala, poslanec: Ďakujem pekne. Dámy a páni, dovoľte mi zareagovať na obsahovú diskusiu, ktorá sa tu rozprúdila, aj keď sa nedotýka konkrétnej vecnej stránky Lisabonskej zmluvy, ale dotýka sa skôr hodnotových otázok, pretože poslanci od kresťanských demokratov otvorili predovšetkým hodnotovú stránku a za všetkými argumentmi, ktoré dokonca majú aj technicko-organizačný charakter, vidieť, že tieto technické otázky sú dodatkom k tej základnej hodnotovej nespokojnosti so zmluvou, ktorá je schvaľovaná v Národnej rade Slovenskej republiky.
Treba celkom jasne povedať, pretože tu zaznelo mnoho historických reminiscencií, mnoho morálnych otázok, že netreba v Európskej únii hľadať ten principiálny a základný motív v tom, či Nemecko, či Francúzsko boli súčasťou veľkých ríš, a preto majú tendenciu znovu z Európskej únie vybudovať veľký a mocný štát. Nezabúdajme na ten základný motív, ktorý bol v tom, že Európska únia je zatiaľ jedinou formou, ktorá zabezpečila v Európe po druhej svetovej vojne mier.
Otázka mieru, mierového vzťahu medzi jednotlivými štátmi, ktoré predstavovali svetové mocnosti a ktoré boli permanentne vo vojnovom stave, tak práve zabezpečenie mieru medzi týmito mocnosťami je rozhodujúci úspech a rozhodujúci pilier, na ktorom Európska únia stojí. A to, že tento mier je mier nielen medzi veľkými štátmi, ale aj medzi malými štátmi, pretože aj malé štáty majú medzi sebou spory, či už sú to spory historického charakteru, teritoriálneho charakteru, hodnotových rozdielov, väčšinou ústili vždy do vojny medzi jednotlivými štátmi bez ohľadu na ich veľkosť. Európskej únii sa podarilo to, čo v histórii Európy sa zatiaľ nepodarilo, a to zabezpečiť mierovú koexistenciu medzi jednotlivými štátmi a riešiť spory a záujmy týchto štátov mierovou cestou.
Druhý rozmer, spomenuli to tu niekoľkí rečníci, je problém odvolávania sa na určité tradície, historické hodnoty. Hovorí sa predovšetkým o problematike kresťanskej identity, kresťanských hodnotách, prípadne odvolávanie sa na Boha v preambule. Zaznelo tu z úst niektorých aj kresťanských demokratov uznanie, že Európska únia nie je založená, samozrejme, len na kresťanských hodnotách, ale akceptuje aj hodnoty rozumu, hodnoty vedy a niektorých iných morálnych oblastí.
Chcel by som ale zdôrazniť, že ten prvoradý rozmer, ktorý nezdôrazňujú kresťanskí demokrati, je hodnota slobody. Rozum je len odvodeným od slobody. Rozum je len to, že môžem a mám slobodu používať svoj vlastný rozum na riešenie vecí, teda je to ten zápas, ktorý Európa absolvovala v boji proti autoritárskemu postaveniu inej autority, ako bol rozum, a vieme, že to tisíc rokov bola predovšetkým rímska cirkev. V tomto zápase vznikla táto hodnota. Ale čo je špecifikom Európy, jedinečným vo svete, že táto hodnota vznikla tak, že sa kresťanská viera nepotláča, ale vytvára sa priestor na to, aby sa každý individuálne rozhodol, či sa na túto vieru chce dať, alebo nechce, či ju akceptuje, alebo neakceptuje, teda v otázke slobody. Ale to, čo je problém, ako vidím z hovorenia kresťanských demokratov, je to, že oni by chceli, aby táto hodnota bola zakotvená v zákone, aby mala znovu autoritatívny charakter a nebola výsledkom individuálneho rozhodovania sa každého človeka. Je to tendencia potlačiť práve individuálnu slobodu v rozhodovaní sa, v čo verím a v čo neverím. Je to akoby diktovanie morálnej pozície prostredníctvom univerzálneho zákona, a nie slobodného rozhodovania každého človeka. A tu vidím niekde chybu, tu vidím neprijateľný konzervativizmus našich slovenských kresťanských demokratov.
Zaznelo tu mnoho slov k problematike obmedzenia suverenity Slovenska touto zmluvou. Ak som pochopil dobre obsah, čo vadí kresťanským demokratom v obmedzovaní suverenity Slovenska, tak je to predovšetkým obmedzovanie suverenity Slovenska, ktoré nie je v súlade s hodnotami kresťanských demokratov. A ak hodnotím Vatikánsku zmluvu, tak Vatikánska zmluva s jej dôsledkami a z toho, čo ešte plniť máme, výrazne väčším spôsobom obmedzuje suverenitu Slovenska ako ktorékoľvek ustanovenie Európskej únie. Ale preto, že je to v súlade s hodnotami kresťanských demokratov, našich slovenských, to im nevadí také obmedzenie suverenity Slovenska, ktoré je v súlade s vašimi hodnotami, to vám nevadí. Samozrejme, ktoré nie je v súlade s vašimi hodnotami, to vám vadí a tam by ste boli radi, keby bol otvorený priestor riešiť tento problém iba na Slovensku.
Musím k tomu povedať toľko. Ja chápem túto hodnotovú rozdielnosť, ktorá tu existuje, pretože skutočne a znovu práve na európskej pôde sa vyvinuli politické a ideologické smery, ktoré majú rozdielnu hodnotu, že tento zápas ale treba previesť a prenášať na úrovni Európskej únie a nie, keď na úrovni Európskej únie akoby mám pocit, že prehrávam, tak si myslím, že zachovám svoje hodnoty tým, že izolujem Slovensko a na ňom presadím tie pôvodné alebo tie hodnoty, ktoré vyznávajú naši slovenskí konzervatívci. Myslím si, že toto je chybné uvažovanie.
Ak pán poslanec Lipšic tu hovoril o problematike Európy, o európskom ľude a o tom, že najprv musí byť európsky ľud a potom je európsky štát, rád by som pripomenul jeden jednoduchý historický fakt. Obyvateľ Európy žije už najmenej dve tisícročia jednou nohou v univerzálnych európskych hodnotách daných už od antického Grécka až po Rímsku ríšu, ktorá tvorila univerzálny základ, a keď si pozriete históriu práva napríklad, zistíte, že rímske právo sa presadzovalo napriek tomu, že boli veľmi silné pokusy presadiť kmeňové práva, napokon sa predsa len práve v období renesancie definitívne presadila kvalita univerzálneho rímskeho práva.
Európsky človek skoro v každej hodnote žil zároveň v univerzálnej európskej hodnote a druhou nohou až od 17., 18. storočia sa začína formovať na národnej báze. Ale ani tá národná báza nikdy nebola proti európskym hodnotám, to len v niektorých vyhrotených polohách, kde prešla do tvrdého nacionalizmu, predovšetkým až biologizujúceho nacionalizmu.
Základné národné hnutie, ktoré vznikalo, vznikalo preto, aby sa pozitívne európske hodnoty presadili na úrovni národných štátov. To bola základná idea a nie v tom, aby sa vytvorila nejaká izolácia, ktorá by zdôrazňovala, že Nemci majú niečo špecifickejšie, ako majú Slováci, Slováci niečo špecifickejšie ako Maďari a tak ďalej a hľadali by sme len tie rozdiely, ktoré nás delia. Keby som sa vás skutočne opýtal, povedzte mi reálne hodnotové rozdiely medzi Slovákmi, Maďarmi, Nemcami, Španielmi, nenájdete ich. Ak mi nezačnete hovoriť o tom, že my vyrábame klobásy také a oni vyrábajú nejaké iné. (Potlesk.)
Rád by som v tejto súvislosti ešte spomenul, keď tu pán Lipšic ako vždy kategoricky postavil svoj názor tak, že ak to nie je tak, ako to on vidí, tak tí ostatní klamú. To je permanentne takto postavené, čo nie je môj názor, a ak to nezodpovedá mojej schéme argumentácie, tak je to vždy klamstvo. To je metóda, ktorou vy postupujete, pán Lipšic, a vnucujete tým, že jedinú pravdu máte vy a všetko ostatné, čo jej nezodpovedá, je klamstvo.
K problematike parlamentu, ktorý ste spomenuli, posilňovanie úlohy parlamentov. Len jednu vec dodám k tomu. Nekončí to na Európskej komisii. V otázke princípu subsidiarity má každá krajina aj parlament právo sa odvolať dokonca až na Súdny dvor. Ten postup je skutočne taký, môže byť zdĺhavý, môže byť ťažkopádny, ale taká je spolupráca 27 krajín, vždy ťažkopádna, vždy zdĺhavá, ale tá procedúra možného odvolania až po Súdny dvor je práve v tejto Lisabonskej zmluve zakotvená.
Na záver by som chcel len toľko povedať, že rád polemizujem s takto postavenými názormi, pretože sú to otvorene postavené názory. Vieme si postupne krok za krokom vyjasniť hodnoty, na ktorých stojíme. Z tohto pohľadu sú kresťanskí demokrati čitateľní, aj keď tvoria teda v Európe istú výnimku, pretože väčšina kresťanskodemokratických strán má iný postoj a iný názor, ktorý prezentuje, keď to mám možnosť teda počúvať v inštitúciách Európskej únie. Ale to je legitímny názor, tento zápas je možné prejsť.
Určite je to akceptovateľnejšie ako to, keď je niekto presvedčený o tom, že zmluva je dobrá a rozhodne sa túto zmluvu nadviazať na úplne nezmyselnú otázku vzťahu koaličných a opozičných poslaneckých klubov, respektíve riešiť problém tak, že bude tvrdiť, že diskusia o problematike práva na odvolanie je problémom narušovania alebo porušovania demokracie. No široké alebo užšie rámce demokracie vždy budú predmetom rozdielnej interpretácie konzervatívcov, liberálov, sociálnych demokratov, národniarov. Vždy. Táto flexibilita v poňatí toho, čo je viac a menej demokratické tu vždy bude. Zvyknime si na to, že nie je demokratické len to, čo ja z pohľadu svojho videnia za demokratické pokladám.
V Európe sa najmenej 25 rokov diskutuje, a nielen o tomto inštitúte, o celkovom postavení. Čo by ste povedali o Rakúšanoch, aká je tam teda nesloboda, keď nemajú ani duálny systém. Je tam len štátna televízia a nič iné tam nie je? Aká je tam obrovská nesloboda? A urobiť drámu z diskusie o problematike práva na odpoveď a urobiť z toho drámu takú, že je to obmedzovanie slobody tlače, je podľa môjho názoru úplne absurdné a musím znovu zdôrazniť, že nezodpovedá skutočne ani základným politickým predstavám a o kultúre, o ktorej sa tu spomínalo, ani nehovorím. Je to proste pokus zo samoľúbosti vydierať vládnu koalíciu.
Čiže skutočne chcem urobiť tento rozdiel oveľa ľahšie, aj keď oveľa vážnejšie sa diskutuje o problematike skutočnej budúcnosti Európy a o hodnotách, na ktorých má stáť, ako skutočne s takýmto obskurantizmom, ktorý posúva politiku skutočne na šikmú plochu. Ja si myslím, že budeme mať ešte čas si tieto veci premyslieť a že nakoniec dospejeme k múdremu záveru, aj keď si myslím, že, samozrejme, kresťanskí demokrati budú hlasovať proti, robili tak aj za minulej vládnej koalície, to je ich legitímne právo, a teším sa na ďalšiu diskusiu o hodnotových otázkach Európskej únie. Ďakujem. (Potlesk.)