Úterý 27. března 2007

M. Číž, podpredseda NR SR: Po návrhu skupiny poslancov, ktorý uviedol pán poslanec Dzurinda, pokračujeme ďalej tretím návrhom, a to

návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie Deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky k rokovaniam o budúcom statuse srbskej provincie Kosovo, ktorý máme pod tlačou 229.

Tento návrh uvedie pán poslanec József Berényi, ktorému teraz odovzdávam slovo.

J. Berényi, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, pán minister zahraničných vecí, kolegyne, kolegovia, politika Strany maďarskej koalície vyjadrená poslaneckým návrhom deklarácie, je vo veľmi zložitej kosovskej otázke konzistentná od samotného vzniku strany od roku 1998. Nikdy sme nehovorili a ani dnes netvrdíme, že existuje ideálne riešenie, že existujú len čisto kladné a záporné odpovede na otázky spojené s budúcim postavením Kosova. Myslíme si ale, že hľadanie konkrétneho riešenia má spočívať v uplatňovaní troch súvislých princípov, ktorými sú:

1. medzinárodná regionálna stabilita v zmysle čo najrýchlejšieho dosiahnutia trvalo udržateľného riešenia pre Kosovo,

2. podpora medzinárodných inštitúcií, najmä OSN, Európskej únie a Severoatlantickej aliancie a

3. solidarita s menšinovým obyvateľstvom a jeho podpora.

Súhlasné stanovisko s doterajšími aktivitami pána Marttiho Ahtisaariho navrhujeme prijať v rámci predloženej deklarácie práve preto, lebo sme v nich našli odzrkadlenie hore uvedených troch principiálnych bodov, ktoré vzhľadom na okolnosti priviedli splnomocnenca OSN k návrhu obmedzenej nezávislosti pre Kosovo.

Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som v ďalšej časti môjho prejavu pokračoval výkladom týchto troch princípov.

Čo sa týka uplatňovania princípu medzinárodnej a regionálnej stability, najviac kladené otázky doteraz súviseli s tým, či Ahtisaariho obmedzená nezávislosť nevyvolá nekontrolovateľné reakcie v celom regióne a či nebude precedensom pre iné separatistické pokusy vo svete. Ohľadne objasnenia regionálnej stability vychádzajme z faktov. Kvôli zásahu juhoslovanskej armády v Kosove v rokoch 1998 až 1999 zhruba 850-tisíc kosovských Albáncov opustilo Kosovo, z toho okolo 350-tisíc uniklo práve do Macedónska. Ak by nebolo došlo k zásahu zo strany NATO, tak títo utečenci by sa pravdepodobne nikdy neboli vrátili domov, ale boli by žiadali trvalé usadenie. Macedónsko má zhruba 2 mil. obyvateľov. Takýto náhly nárast obyvateľstva by bol krajinu nielenže destabilizoval z dôvodu sociálnych požiadaviek, ale by bol vážne narušil aj etnické zloženie obyvateľstva. Z existujúcej 25-percentnej menšiny by sa bola stala takmer 40-percentná komunita so všetkými možnými politickými dôsledkami. Dnešné prípadné neriešenie, oddialenie rozhodnutia alebo zlé riešenie môžu znovu vyvolať masívny odchod obyvateľov Kosova. Regionálna stabilita môže byť teda potenciálne ohrozená skôr z pohľadu migrácie kosovského obyvateľstva do susedných krajín v prípade opakovania otvorených konfliktov v Kosove. Tí, ktorí dávajú Kosovo do súvislosti s Abchádzkom, s Podnesterskom a Náhorným Karabachom, taktiež nevychádzajú z faktov. V týchto troch prípadoch ani OSN, ani NATO, ani ďalšie medzinárodné inštitúcie nepodnikli žiadne podobné kroky, najmä čo sa týka vojenského zásahu a následného zavedenia medzinárodného protektorátu na určitom území štátu, ako to bolo v prípade Kosova. Preto kosovské riešenie ani doteraz nebolo, a tým pádom ani v budúcnosti nebude pre nich precedensom.

Na záver princípu stability mi dovoľte ešte poukázať na to, že od stiahnutia juhoslovanskej armády v roku 1999 kosovskí Albánci s pomocou medzinárodných organizácií vybudovali svoje správne orgány prakticky bez vplyvu Belehradu. Uznanie obmedzenej nezávislosti dnes neznamená nič iné len legitimizáciu už de facto existujúceho stavu.

Prečo považujeme podporu medzinárodných inštitúcií za druhý nevyhnutný princíp? Dnešný svet funguje, po prvé, na základe medzinárodných dokumentov, z ktorých najdôležitejšia je nepochybne Charta OSN a paralelne, po druhé, pod vplyvom medzinárodných organizácií, najmä OSN, NATO a EÚ, ktoré tieto dokumenty zo svojej moci uplatňujú. Dnes už vieme, že medzinárodné spoločenstvo v tejto veci zastúpené splnomocnencom OSN pánom Ahtisaarim, Kontaktnou skupinou a čiastočne už aj Zahraničným výborom Európskeho parlamentu sa stotožňuje s názorom, že vďaka historickému vývoju mierové spolunažívanie kosovských Albáncov a Srbov je bez väčšej zmeny pravdepodobne naďalej nemožné. Preto ako riešenie navrhujú obmedzenú nezávislosť Kosova.

Slovenská republika môže odmietnuť takýto návrh, odvolávajúc sa na Chartu OSN, tým ale de facto napomáha k oslabeniu medzinárodných organizácií, ktorých je členom a ktoré garantujú udržiavanie mieru a stability vo svete vrátane strednej Európy. Preto si kladiem otázku: Čo je viac v záujme bezpečnosti Slovenska - interpretácia o nenarušiteľnosti územnej celistvosti povojnového, ale nesúdržného štátu Srbska s Kosovom alebo posilnenie medzinárodných organizácií a napomáhanie v hľadaní konsenzu v rámci Európskej únie a krajín Severoatlantickej aliancie?

Pri tejto myšlienke mi dovoľte trošku aj odbočiť. Na zasadnutí Parlamentného zhromaždenia Rady Európy 18. septembra 2006 sme prerokovali materiál lorda Russela Johnstona ohľadom aktuálnej situácie v Kosove. Návrh rezolúcie predkladaného návrhu obsahoval aj zmienku o tom, že nezávislosť Kosova s určitými podmienkami je jediným možným riešením pre región. Na návrh srbskej delegácie bola táto veta z textu odstránená aj s hlasom celej slovenskej delegácie vrátane mňa, zástupcu Strany maďarskej koalície. Dokonca nielenže som hlasoval za vypustenie tejto myšlienky, ale vystúpil som vo frakcii európskych ľudovcov, mám na to svedkov prítomných, aby hlasovali podobne. Konal som tak práve preto, lebo materiál sme prerokovali osem dní predtým, ako Ahtisaari predložil svoj návrh Kontaktnej skupine a zainteresovaným stranám. Nenarušenie koncepcie splnomocnenca OSN Kontaktnej skupiny som považoval aj vtedy, aj dnes spolu s ostatnými poslancami SMK za kľúčové v procese hľadania riešenia pre Srbsko a Kosovo. Tým som chcel naznačiť aj to, že SMK nepresadzovala a nepresadzuje nezávislosť Kosova za každú cenu. Cenu v našich očiach má konzistentné uplatňovanie hore uvedených troch princípov, ktoré dnes, je pravda, vedie k obmedzenej nezávislosti Kosova.

Ale vrátim sa k pôvodnej otázke o princípe podpory medzinárodných organizácií. Dovoľte mi pokračovať tým, že väčšina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vrátane SMK už aj pred vstupom Slovenskej republiky do Severoatlantickej aliancie v roku 1999 počas bombardovania juhoslovanských cieľov vojenskými lietadlami NATO prostredníctvom parlamentnej deklarácie vyjadrila presvedčenie, citujem, "že dodržiavanie ľudských práv je záležitosťou celého medzinárodného spoločenstva, ktoré sa nemôže nečinne prizerať k ich masívnemu porušovaniu, masakrovaniu civilného obyvateľstva, etnickým čistkám a rastúcemu prúdu utečencov v Kosove". Len podotýkam, že taktiež táto deklarácia konštatuje, že rozhodnutia, ktoré v súvislosti s bezpríkladnou krízou v Kosove urobila vláda Slovenskej republiky, sú v súlade s dlhodobými štátnopolitickými záujmami Slovenska. Za tento návrh vtedy v parlamente, v roku 1999, hlasovali aj pán poslanec Vladimír Maňka, ktorý je v súčasnosti poslancom Európskeho parlamentu za stranu SMER, hlasovala aj pani Diana Štrofová, súčasná štátna tajomníčka na ministerstve zahraničných vecí, a pán Jaroslav Wolf, ktorý je zástupca SMER-u v Správnej rade Slovak Telecom.

Preto sa pýtam, že keď, kolegyne, kolegovia z vládnej koalície, prijmete predložený váš nový návrh, ktorý pripomína, že rozhodnutia vlády Slovenskej republiky z roku 1999 prispeli k destabilizácii regiónu západného Balkánu, ktorá deklarácia bude relevantná pre tých troch vašich bývalých poslancov?

Náš postoj sa nezmenil ani štyri roky po vstupe Slovenskej republiky do Severoatlantickej aliancie, aj v roku 2007 hovoríme to isté ako v roku 1999 a nemalo by to byť inak ani v prípade Národnej rady Slovenskej republiky. Totižto kontinuita v základných princípoch bezpečnostnej politiky Slovenskej republiky je nemenej dôležitá ako kontinuita v základoch zahraničnej alebo hospodárskej politiky. Preto podporujeme Ahtisaariho plán a žiadame vás o hlasy v prospech našej deklarácie.

Realizácia tretieho princípu podpory menšinového obyvateľstva. Platí pravidlo, že počas hocijakého vojnového konfliktu nie je jedna zo zapojených strán sveta a tá druhá výlučne vinná. Nie je to inak ani v kosovskom konflikte. Strašné krivdy boli napáchané na obidvoch stranách. Pred prijatím dnešného rozhodnutia si však treba pripomenúť aj to, že kosovskí Albánci od roku 1990 disponovali územnou autonómiou. Po odňatí tohto práva protestovali skôr mierovými prostriedkami. Ani počas srbsko-slovinskej, srbsko-chorvátskej a bosnianskej vojny nepodnikli agresívne kroky. K radikalizácii situácie v Kosove došlo až potom, ako medzinárodné spoločenstvo nereagovalo na ich požiadavky počas tzv. daytonských rokovaní o Bosne - Hercegovine v roku 1995. Tento otvorený vojnový konflikt si následne vyžiadal najviac ľudských životov a vyvolal najväčšiu humanitárnu katastrofu v Európe po 2. svetovej vojne. Počas konfliktu zahynulo zhruba 10-tisíc kosovských Albáncov a 2-tisíc Srbov. Zhruba milión ľudí opustilo Kosovo a z toho 200-tisíc boli kosovskí Srbi.

V roku 1999 boli bojujúce strany pod medzinárodným tlakom prinútené k rokovaniam vo francúzskom Rambouillet. Navrhnutú dohodu o znovuzavedení kosovskej autonómie a umiestnení 30-tisícovej mierovej jednotky v Kosove podpísali 8. marca 1999 len zástupcovia kosovských Albáncov a medzinárodných organizácií. Srbská delegácia podpísanie dohody vtedy odmietla. Podľa môjho názoru to bola fatálna historická chyba a zároveň pravdepodobne posledná šanca na zachovanie územnej integrity súčasného Srbska. Len poznamenávam, že vtedajším srbským ministrom zahraničných vecí bol ten istý Vuk Draškovič, ktorý zastáva tento post aj teraz. Pri hľadaní príčin neochoty kosovských Albáncov prijať dnes autonómiu treba vnímať aj v takýchto personálnych súvislostiach.

Až keď 22. marca medzinárodní pozorovatelia boli stiahnutí z Kosova a srbská strana pochopila, že vojenský útok zo strany NATO je reálny, 23. marca srbský parlament súhlasil so znovuobnovením autonómie pre Kosovo, ale už bolo neskoro. Chavier Solana, vtedajší generálny tajomník NATO, po súhlase členských krajín 24. marca dal pokyn na bombardovanie juhoslovanských cieľov leteckými silami Aliancie.

Vážené kolegyne, kolegovia, naša solidarita sa ale nekončí len podporou kosovských Albáncov, preto sme do našej deklarácie zahrnuli ochranu ľudských a menšinových práv kosovských Srbov, ako aj dôležitosť prístupnosti a ochrany náboženských a kultúrnych pamätníkov Srbov v Kosove. Splnenie týchto požiadaviek by malo byť popri získavaní medzinárodnej podpory alfou a omegou pre kosovských Albáncov.

Riešenie pre Kosovo za precedens nepovažujeme. Celý konflikt však vnímame ako relevantné ponaučenie pre každého, bez ohľadu nato, či je Slovák, Angličan, Maďar alebo Srb. S menšinovou politikou treba narábať opatrne a s citom a nie na základe dennodenných politických záujmov.

Na záver mi dovoľte vyjadriť sa k otázke, ktorú nám kladú najmä naši európski partneri. Prečo práve na Slovensku po Srbsku prebieha najostrejšia diskusia v Európe o budúcom postavení Kosova? Niektorí hovoria, že je to vďaka prirodzenej solidarite z dôvodu slovanskej spolupatričnosti. Iní hovoria, že je to vďaka národnostným pomerom na južnom Slovensku, ďalší zase, že prostredníctvom kosovskej témy sa dá najviac poukázať na obmedzenú akcieschopnosť súčasnej slovenskej vlády v medzinárodných inštitúciách. Bohužiaľ, nemôžem odobriť ani jeden z týchto prístupov. Aj keď kvitujem pozitívne hodnoty slovanskej spolupatričnosti, ani táto silná väzba by zástupcov Slovenska nemala oslepiť a nevnímať vďaka nej realitu a, nedajbože, oklamať seba aj našich partnerov. To, čo bolo možné ešte v roku 1999 v Rambouillete, dnes už možné pravdepodobne nie je. Za chyby sa platí aj v osobnom živote, aj v živote národov. Nebolo to inak ani po prvej, ani po druhej svetovej vojne, ani po novodobej balkánskej vojne. Ak chce byť Slovenská republika Srbsku naďalej nápomocná, treba sa orientovať na členstvo v EÚ a naďalej poskytovať zvýšenú oficiálnu rozvojovú pomoc tak, ako sme začali v roku 2003.

Čo sa týka južného Slovenska, sme veľmi radi, že téma Kosova sa spája stále menej, aspoň navonok a otvorene, so slovenskými Maďarmi. Toto spojenie je pre mňa inak až také absurdné, že spomeniem len toľko: Srbsko na rozdiel od Slovenskej republiky nie je súčasťou Európskej únie a Severoatlantickej aliancie a zároveň, krátko a výstižne, Slováci nie sú Srbi a slovenskí Maďari kosovskí Albánci. Preto poukázať na južné Slovensko pri odmietnutí Ahtisaariho plánu je zavádzajúce a nebezpečné z hľadiska budovania tohto štátu.

Nakoniec téma Kosova sa priam ponúka pre opozíciu, aby poukázala na horšie postavenie súčasnej vlády v zahraničí. Áno, poukázať na chyby vlády je síce ústavou predurčená úloha opozície, ale nástroj Kosovo je veľmi zlý a nebezpečný. Na Balkáne už stáročia ľudia riešia svoje konflikty častokrát aj so zbraňami, preto do vnútroštátnych straníckych a parlamentných zápasov by sme nemali zahrnúť takéto medzinárodné vojenské konflikty a povojnové riešenia. Inak sa môže stať, že takto vygenerovanými parlamentnými stanoviskami vyvoláme zbytočné očakávania z jednej alebo z druhej konfliktnej strany, čo môže viesť k nepredvídateľným následkom. Nato, aby sme poukázali na vládnu silu v Európskej únii, máme k dispozícii stále dosť iných politických tém v záujme štátu, ako napr. daňová politika či využívanie jadrovej energetiky atď.

A úplne na záver mi dovoľte poznamenať, že doterajšia, miestami až trošku hektická domáca diskusia o Kosove nebola prínosom pre Slovenskú republiku. Nielenže vyvolala zbytočné otázky o našich euro-atlantických partneroch, ale tichým a skrytým spôsobom rozširovala z najvyšších štátnych miest pocit nedôvery voči slovenským Maďarom. Jedna nevydarená, alebo možno pre niektorých vydarená, mediálna debata môže za neuveriteľne krátku dobu zničiť dlhú konštruktívnu mravčiu robotu odvedenú v prospech slovensko-maďarského porozumenia. Toto je nezodpovedné, toto by sme robiť nemali.

Strana maďarskej koalície ľutuje, že nakoniec nedošlo k predloženiu spoločného textu deklarácie najmä preto, že keby došlo k malej zmene predkladaného návrhu, posledného návrhu vládnej koalície v prvom paragrafe a keby odvolávka na rok 1999 bola vynechaná, mohli by sme zvážiť hlasovanie aj za tento návrh. Škoda, že širšia politická zhoda nebola dôležitá pre súčasnú vládnu koalíciu.

Vážené kolegyne, kolegovia, Strana maďarskej koalície vás žiada o podporu nami predloženého návrhu, ktorý obsahuje v súčasnosti jediné možné riešenie pre Kosovo a zároveň posilňuje medzinárodné inštitúcie, ktorých súčasťou je aj Slovenská republika a ktoré inštitúcie v medzinárodnom kontexte zabezpečujú bezpečnosť našich občanov a garantujú územnú integritu tohto štátu.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec.

Teraz požiadam spoločného spravodajcu, predsedu zahraničného výboru pána poslanca Borisa Zalu, aby nás informoval o priebehu rokovania o jednotlivých návrhoch v zahraničnom výbore.

B. Zala, poslanec: Ďakujem. Vážený pán predseda, vážený pán predseda vlády, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som predniesol správu o výsledku prerokovania návrhu skupiny poslancov Národnej rady na prijatie Vyhlásenia Národnej rady k riešeniu budúceho štatútu srbskej provincie Kosovo (tlač 248), ktoré pridelil predseda Národnej rady na prerokovanie zahraničnému výboru. Zároveň rozhodol, že zahraničný výbor podá správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výbore. Zahraničný výbor na svojom 12. zasadnutí 27. marca prerokoval uvedený návrh, uznesením ma poveril informovať o výsledku prerokovania predloženého návrhu na schôdzi Národnej rady.

Návrh skupiny poslancov na prijatie Vyhlásenia Národnej rady Slovenskej republiky k riešeniu budúceho štatútu srbskej provincie Kosovo (tlač 248) získal z 12 prítomných poslancov zahraničného výboru podporu 7 a 5 hlasovali proti. Z uvedeného vyplýva, že návrh získal podporu nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov zahraničného výboru.

Zároveň mi, pán predseda, dovoľte, aby som informoval o výsledku prerokovania ďalších návrhov skupín poslancov s tým, že o tých návrhoch, ktoré boli prerokované, ale boli stiahnuté z rokovania, z programu Národnej rady nebudem hovoriť, budem teda hovoriť o výsledku prerokovania návrhu skupiny poslancov na prijatie stanoviska Národnej rady k rokovaniu o budúcom statuse srbskej provincie Kosovo (tlač 226) a takisto o návrhu skupiny poslancov na prijatie Deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky k rokovaniam o budúcom statuse srbskej provincie Kosovo (tlač 229).

Návrh skupiny poslancov Národnej rady na prijatie stanoviska Národnej rady k rokovaniu o budúcom statuse srbskej provincie Kosovo (tlač 226) pridelil predseda Národnej rady svojím rozhodnutím; návrh skupiny poslancov (tlač 229) pridelil predseda Národnej rady svojím rozhodnutím z 5. marca 2007 na prerokovanie zahraničnému výboru. Zároveň rozhodol, že zahraničný výbor podá správu o výsledku prerokovania uvedených materiálov vo výbore. Zahraničný výbor prerokoval všetky uvedené návrhy a uznesením ma poveril informovať o výsledku prerokovania predložených návrhov na schôdzi Národnej rady.

O návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie stanoviska Národnej rady k rokovaniam o budúcom statuse srbskej provincie Kosovo (tlač 226) sa nehlasovalo, pretože členovia SDKÚ - DS ohlásili jeho stiahnutie z rokovania výboru.

Návrh skupiny poslancov Národnej rady na prijatie Deklarácie Národnej rady k rokovaniam o budúcom statuse srbskej provincie Kosovo (tlač 229) získal z 11 prítomných poslancov podporu 2 poslancov, 5 poslancov hlasovalo proti a 4 poslanci sa zdržali.

Návrh skupiny poslancov Národnej rady (tlač 241), ten bol stiahnutý, o tom nemusím informovať.

Z uvedeného teda vyplýva, že ani jeden z návrhov nezískal podporu nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov Národnej rady.

Toľko k správam o výsledku prerokovania týchto bodov v Zahraničnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky. Zároveň, pán podpredseda, sa hlásim do diskusie ako spravodajca.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, teraz ešte by som, alebo dobre. Ďakujem vám za prednesenie správy, pán predseda výboru.

Vážené kolegyne, kolegovia, otváram rozpravu k týmto bodom programu. Do rozpravy sa ústne v mene poslaneckých klubov prihlásil pán poslanec Ján Slota a pán poslanec Hrušovský. Písomne sa ďalej do rozpravy prihlásili páni poslanci Rydlo, Rafael Rafaj, Emil Vestenický a pán poslanec Mikloško. V tomto poradí budú rečníci dostávať aj slovo. Teraz nech sa páči, keďže v zmysle rokovacieho poriadku požiadal o slovo spravodajca, tak ho má.

Nech sa páči, pán spravodajca.

B. Zala, poslanec: Ďakujem pekne. Vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte mi, aby som sa na chvíľu zamyslel nad zmyslom vyhlásenia, ktorý podávame spoločne ako poslanecké kluby vládnej koalície, a zároveň sa zastavil aj pri niektorých diskusných bodoch, ktoré tu zazneli od spravodajcov.

Treba predovšetkým povedať, že vytvoril sa postupne priestor na dohodu medzi jednotlivými poslaneckými klubmi Národnej rady, ktoré sú súčasťou vládnej koalície, a tento prienik, ktorý sa síce hľadal dlho, to treba povedať, našiel ten minimálny základ, na ktorom boli schopné sa pri mnohých bodoch skutočne s rozdielnymi názormi strany vládnej koalície a poslanecké kluby dohodnúť. Ten minimálny návrh spočíva predovšetkým v tom, že je neprijateľná pre všetky tri poslanecké kluby úplná a neobmedzená nezávislosť provincie Kosovo, pretože takáto nezávislosť skutočne nie je v záujme stability regiónu, ktorý bol skutočne aj vystavený dlhodobým tragédiám a už sa tu o nich dosť podrobne hovorilo. Takéto stanovisko celkom jasne hovorí o tom, že riešenie, ktoré by malo dospieť k úplnej nezávislosti Kosova, je neakceptovateľné, a teda celkom jasne a zreteľne hovorí o tom, že dezintegrácia alebo plná dezintegrácia Srbska, zdôrazňujem Srbska, nie Juhoslávie, ešte sa pri tom zastavím v reakcii na vystúpenie pána poslanca Dzurindu, je niečím, čo je z hľadiska medzinárodného práva veľmi ťažko narušiteľná. Zároveň toto vyhlásenie hovorí aj o tom, že riešenie budúceho štatútu srbskej provincie Kosovo musí vychádzať z rešpektovania Charty Organizácie Spojených národov a ďalších právnych noriem.

Ale bod, ktorý pokladám za veľmi dôležitý a ktorý vyvolal veľkú diskusiu aj na zahraničnom výbore, je bod, ktorý hovorí o tom, že budúci štatút tejto provincie Kosovo sa nesmie stať alebo nezaloží precedens v medzinárodnom práve. O tom treba hovoriť celkom otvorene, pretože z hľadiska národných a štátnych záujmov Slovenskej republiky je toto rozhodujúci bod a rozhodujúci moment. Tu sú skutočne udalosti, ktoré viedli k nešťastnej a zlej situácii, ktorá sa vyvinula po vojne v roku 1999, k situácii, ktorá, samozrejme, ohrozuje mier v tejto oblasti, pretože ohrozuje integritu Srbska a zároveň sa veľmi ťažko hľadá riešenie, s ktorým by boli spokojní, 95-percentná väčšina v Kosove.

Pre Slovensko je skutočne ale dôležité, aby sa akékoľvek riešenie, ktoré príde, aj keby to bola obmedzená suverenita, aj keby to bola tzv. nadautonómia, ako navrhujú samotní Srbi, sa nesmie stať skutočne v tomto prípade precedensom a nesmie sa prenášať na iné krajiny, čo je výzva pre slovenskú zahraničnú politiku, aby minimalizovala takúto možnosť, pretože takáto možnosť môže vzniknúť a v našich silách to nie je zlikvidovať, ale v našich silách je minimalizovať takúto aktivitu. A to by mala byť aktivita na pôde Európskej únie, na ktorú tu vyzýval pán poslanec Dzurinda vo veľmi neurčitej podobe, to by mala byť veľmi konkrétna aktivita, aby sa na úrovni najvyšších orgánov Európskej únie skutočne prijalo takéto stanovisko, ktoré by neumožňovalo a nepripúšťalo zmenu hraníc na základe etnických pohybov. To je to, k čomu by sme skutočne mali smerovať a k čomu toto vyhlásenie smeruje a k čomu smeruje aj aktivita vlády Slovenskej republiky.

Je celkom zrejmé, a treba sa ešte pri tom probléme precedensu zastaviť, je to tak v právnom vyjadrení, ide o tzv. prípad sui generis, v ktorom sa proces štatútu určuje, pretože v Kosove ide o medzinárodný protektorát, to je rozdiel oproti iným riešeniam, čiže je Kosovo pod dočasnou správou Organizácie Spojených národov, čiže Kosovo je v túto chvíľu závislým územím a nie je de facto zatiaľ plnou súčasťou z hľadiska faktického, faktického Srbska samotného.

Z uvedeného vyplýva, že precedens určenia štatútu Kosova nie je použiteľný v prípade územia, ktoré nie je medzinárodným protektorátom na základe rezolúcie OSN, ale je súčasťou suverénneho, medzinárodne uznaného štátu. Čiže takéto riešenie môže platiť len v prípade toho, že ide o medzinárodný protektorát.

Navyše treba si uvedomiť, že v medzinárodnom práve menšiny nemajú právo na sebaurčenie. To súčasne znamená, že menšiny nemajú právo ani na secesiu, na odtrhnutie sa, na nezávislosť, prípadne na spojenie sa s nejakým iným štátom, s nejakou inou krajinou alebo s inými menšinovými skupinami v inom štáte. Skutočne vzhľadom na túto špecifickosť súčasného štatútu Kosova a aj nejednoznačnosť medzinárodných noriem, priznajme si to tak, ako to je, týkajúcich sa aplikácie práva národov na sebaurčenie, ale je celkom zrejmé, že nemožno akékoľvek budúce riešenie štatútu Kosova považovať za precedens, ktorý by sa dal vo všeobecnosti, ale aj partikulárne aplikovať na iniciatívy smerujúce k zmenám hraníc suverénnych štátov založených predovšetkým na etnickom princípe. Toľko k pozícii z hľadiska medzinárodného práva.

Ale to, čo najviac vidím, vidím to tu na tej diskusii, tá rezolúcia navyše, ktorú my predkladáme, otvára priestor na hľadanie určitého riešenia. O toto hľadanie riešenia nám ide. My nevieme, ako sa vyvinie situácia v Bezpečnostnej rade Organizácie Spojených národov, my neviem ešte, aké bude skutočné stanovisko Európskej únie, môžeme ho iniciovať, ale paradoxné na tom je práve to a dôkazom toho je aj to, že sa tu poslanec Dzurinda opieral o Zahraničný výbor Európskeho parlamentu, ktorý z hľadiska mocenskej politiky Európskej únie samotnej nepredstavuje žiadnu autoritu a nemá z tohto pohľadu vplyv, pretože sa nemôže oprieť o žiadny iný dokument, o žiadne iné stanovisko Európskej únie, dokonca ani o žiadne stanovisko významného európskeho politika. A to je problém, prečo sa musel poslanec Dzurinda oprieť o materiál Európskeho parlamentu, o ktorom navyše musím povedať, že svojím obsahom tento materiál podporuje Ahtisaariho správu a Ahtisaariho plán. Pán poslanec Dzurinda si z neho vybral body, iba ktoré jemu vyhovovali do jeho koncepcie. A naše vyhlásenie nič nehovorí o podpore Ahtisaariho plánu. Hovorí o tom, že treba vytvoriť podmienky na rokovanie. Ak je Ahtisaariho plán, môže byť jeden zo základov, o ktorom sa bude diskutovať, lebo je to oficiálny vyslanec OSN, takže jeho materiál bude predložený, ale v ničom nás nezaväzuje, aby sme tento materiál brali za jediné východisko. A to toto vyhlásenie túto možnosť obsahuje.

Potom si kladiem otázku: Čo je vlastne zámerom predloženia tej deklarácie, ktorú predložilo SDKÚ a ktorú poslanec Dzurinda tak vehementne obhajuje? Áno, ja chápem jeho smútok z toho, že sa mu nepodarilo strany vládnej koalície na základe jeho návrhu rozdeliť, vraziť medzi nich klin a poukazovať na to, že sú nejakým spôsobom rozdelené a že majú iné záujmy a že v zahraničnej politike nemajú jednoznačné stanovisko, čo by sa nadväzovalo na to, čo som tu už spomínal pri rečnení o zahraničnej politike Slovenskej republiky v tom rozpore, ktorý umelo vymysleli medzi politikou premiéra a medzi oficiálnymi dokumentmi ministerstva zahraničných vecí. Toto by bol cieľ.

Paradoxné na tej prudkej zmene je to, pani poslankyňa Vášáryová, spomeňte si, tu na tomto koberci, keď som povedal, že sme za to, aby vznikla dohoda medzi Srbskom a kosovskými Albáncami o riešení situácie, až v prípade, že nenastane takáto dohoda, je možné začať diskutovať o Ahtisaariho pláne, tu ste mi povedali, že som poškodil záujmy Slovenskej republiky, že mi dáte lekciu z diplomacie, odvolávali ste sa na medzinárodné spoločenstvo, a keď som ja povedal, že to pre mňa veľa neznamená, lebo pojem medzinárodného spoločenstva je len taká "obezlička", ja poznám len medzinárodné organizácie ako OSN, Európska únia alebo Severoatlantická aliancia, toto je len "obezlička" vytvárania ad hoc koalícií, ktoré si môžu robiť, čo chcú mimo medzinárodného práva. Čiže pýtam sa, potom ste mi povedali, že ak teda mám takýto postoj, tak sa veľmi blížim k predstavám Jána Slotu a ja som vám na to povedal, ja nemám vnútornú potrebu sa od Jána Slotu dištancovať, ja mám svoj vlastný názor.

Pýtam sa teraz, čo viedlo za pár dní k takejto prudkej zmene stanoviska, že ste naraz podporili úplne iné vyhlásenie, ktoré smeruje proti Ahtisaariho plánu, čo ste mne teda vyčítali, že som to urobil? Jednoducho ste naleteli na lep, povedal by som to celkom jednoducho, v ktorom ste sa nechali zaniesť do politických intríg, ktoré mali úplne iný cieľ, ako riešenie a seriózne riešenie problematiky Kosova.

Pár slov ešte k problému rezolúcie, ktorá bola prijatá v roku 1999. Ja si myslím, že je úplne neadekvátne hovoriť o kontinuite a používať túto rezolúciu, pretože tá hovorí o integrite Juhoslávie, nie Srbska. Pýtam sa vás, pán poslanec Dzurinda, kde je tá Juhoslávia, za ktorú integritu ste vy zápasili? Výsledkom vašej politiky, aj toho, čo ste podporili v roku 1999, proti čomu som sa postavil, proti otvoreniu vzdušného priestoru a bombardovaniu práve tej Juhoslávie, viedla k likvidácii a rozpadu Juhoslávie a nie k tej integrite, o ktorej ste hovorili. A my dnes hovoríme o Srbsku a nie o Juhoslávii. (Potlesk a reakcie z pléna.)

A teraz na záver celkom k vašim návrhom, ktoré ste predniesli a ktoré ste nám tu povedali skoro ako spásu. Bol som šokovaný obsahom toho celého a pochopil som váš zámer. Európske inštitúcie by podľa vás mali teda pôsobiť tak, aby neprišlo k násilnému odtrhnutiu Kosova od Srbska, ale aby kladením podmienok Srbsku donútili Srbsko súhlasiť s tým, aby sa dobrovoľne Kosova vzdalo a na základe toho by boli splnené podmienky, o ktorých vy hovoríte, že áno, obidve strany by súhlasili pod nátlakom Európskej únie, by Srbsko samo povedalo, áno, my súhlasíme a to by bol podľa vás dohovor, ktorý by mal viesť k usporiadaniu situácie. Myslím si, že je to veľmi neadekvátne, násilné a vo vzťahu k Srbsku je to pokrytecké stanovisko. Naše stanovisko z tohto hľadiska je oveľa úprimnejšie, viacej berie do úvahy reálnu situáciu, ktorá sa vyvinula v tejto oblasti, aj reálne možné riešenia a nie ilúzie a plány a symboly a špekulácie, o ktoré sa vy opierate.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán predseda. Vážené kolegyne, kolegovia, budeme pokračovať v rozprave, pardon, ešte je tam faktická poznámka pána poslanca Mikloška. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Slovo má pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Pán poslanec Zala, ja som pred chvíľou počúval váš výklad o tom, ako ste pedagogický pracovník, ako niektorý žiak sa vám tu nevydaril. Nuž musím vám povedať, že váš výklad bol trošku taký učebnicový, ako keby ste tu prednášali skriptá. Ubezpečujem vás, že to, čo je a nie je medzinárodný precedens, neurčujú skriptá, ale určujú v danej historickej situácii veľmoci a najmä mocenské postavenie jednotlivých krajín. Čiže v tomto zmysle politika a jej história sa riadi inými zákonmi ako podľa vašich skrípt.

A druhá vec. Verím, že ako predseda zahraničného výboru vládnej koalície, ktorá patrí do NATO, do zoskupenia NATO, bude rovnako vehementne odsudzovať otvorenie vzdušného priestoru aj pred politikmi NATO a budete hovoriť, že to bola destabilizácia západného Balkánu. Verím, že budete mať túto istú odvahu, nie teraz, keď tu prebieha vnútropolitický zápas, ale potom, keď budete musieť ten postoj obhajovať na medzinárodnom poli pred politikmi NATO. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Pán predseda Zala, s reakciou. Áno? Nie? Pán Zala? Nie. Ďakujem.

Vážené kolegyne, kolegovia, teraz vystúpi v mene poslaneckého klubu Slovenskej národnej strany poverený člen poslanec Ján Slota. Má slovo.

J. Slota, poslanec: Vážený pán premiér, vážené dámy, vážení páni, Slováci, Slovenky, skutočne tu sedím, sa smejú ešte dokonca aj z toho názvu, že niekoho oslovím Slováci, Slovenky, no to je skutočne... (Reakcia z pléna.) No vy ste možno Indiánka a nie Slovenka. To je skôr možné, hej, ale to je už vaša vec.

Skutočne je zarážajúce, ako tu v slovenskom parlamente vykladajú niektorí páni proste svoj vzťah k terajšiemu Srbku, ako ja normálne žasnem a padám do kolien, ako pán poslanec Dzurinda tu rozpráva, ako mu záleží na suverenite a integrite srbského územia. Ja neviem, kde bol v roku 1999, asi v nejakej vedľajšej galaxii alebo mal rozdvojenú osobnosť, alebo ja skutočne neviem to nazvať (potlesk), že či mu dá jeho to vnútorné cítenie vôbec silu, aby tu rozprával ako z otvorenej knihy. A ja som normálne žasol, ako rozpráva, rozpráva, to je úplne uspávanka, o tom, ako on je za jednotné Srbsko. A na druhej strane normálne spí a pritom si musím uvedomovať, že aj jeho zásluhou bez uznesenia vlády dal povolenie na prelety stíhačiek, stíhacobombardovacích lietadiel, ktoré bombardovali Belehrad, ktoré bombardovali celé Srbsko, kde zahynuli tisíce nevinných ľudí, tisíce nevinných ľudí. Ja sa pýtam, kde je jeho svedomie a vedomie? Tých ľudí, ktorí tam zahynuli pod ruinami nevinne, absolútne nevinne? Kde? Kde, prepána, a on teraz rozpráva o nejakej samostatnosti. Áno, samozrejme, Slovenská národná strana vtedy pred ôsmimi rokmi pozdvihla jednoznačne tvrdý hlas proti, proti tejto zlovôli, zlovôli, že niekto si dovolil bez vyhlásenia vojny, bez zvolenia Bezpečnostnej rady OSN bombardovať suverénny štát. Suverénny štát. Áno, to je tá pravda, ale toto som povedal mimo toho, čo mám pripravené.

Ja by som chcel začať aj trošku históriou, pretože všetko to, čo vnímame teraz v prítomnosti, sa začalo dávno predtým, dávno predtým. Dnes v slovenskom parlamente po 618 rokoch po bitke na Kosovom poli poslanci Národnej rady Slovenskej republiky diskutujú o deklarácii, ktorá podporuje územnú celistvosť a štátnu suverenitu Srbska. V navrhovanej deklarácii vládnej koalície je odmietnutá myšlienka nezávislosti srbskej provincie Kosovo. Ale načrime do histórie tohto hrdého a kresťanstvo chrániaceho národa na Balkáne.

Stredoveký srbský štát zažil obdobie územného a kultúrneho rozmachu za osvietenej vlády kráľa Štefana Dušana. Oblasť Kosova bola vtedy centrom, centrom srbského života. Tento stredoveký štát je pre Srbov symbolom suverenity a štátnosti. Je pre nich doslovne posvätný. A tá svätyňa je práve, práve v provincii Kosovo. Hneď po jeho smrti, teda kráľa Štefana Dušana, v roku 1355 sa táto ríša začala rozpadať na panstvá súperiacich kniežat, podobne ako u nás na Slovensku Veľkomoravská ríša. Pre malicherné spory ignorovali hrozbu, ktorá sa blížila z juhu. Osmanskú ríšu s Muradom I. Turci šikovne využívali vnútorné vzájomné konflikty rôznych balkánskych štátov a porážali ich jeden za druhým. Po bitke pri rieke Marici v roku 1363 museli tureckú zvrchovanosť uznať srbské kniežatá v Macedónsku a v roku 1386 v bitke pri Niši Turci porazili aj najsilnejšie srbské knieža Lazara Hrebeljanoviča. K rozhodujúcej zrážke došlo na Deň svätého Víta 15. júna 1389, tzv. Vitov dan po srbsky, na planine Kosovo pole. Lazar proti Turkom postavil široké spojenectvo. V bitke na srbskej strane bojovali aj Bulhari, Bosniaci, Chorváti a menšie jednotky z Valašska a Uhorska. Turecké vojsko však bolo početnejšie, kresťanské vojsko rozprášili a pobili. Výsledok nezachránil ani zúfalý čin srbského veliteľa Miloša Obiliča, ktorý sa nechal doviesť pred sultána Murada s tvrdením, že chce Lazara zradiť. Keď sa však k Muradovi priblížil, preklal ho dýkou a zabil. Knieža Lazar padol do zajatia a spolu s inými zajatcami prišiel o hlavu. Po mučeníckej smrti sa z neho stal jeden z najvýznamnejších svätcov srbskej pravoslávnej cirkvi. Turci o pár rokov porazili aj Bulharsko. V povedomí srbského národa však bitka na Kosovom poli pretrváva ako rozhodujúca porážka, ktorá na stáročia ukončila jeho štátnosť. Zlú povesť, ale aj význam Kosového poľa umocnila onedlho aj ďalšia katastrofa. Porážka koalície kresťanov vedených uhorským vojvodom Jánom Huňadym od Turkov v roku 1448. Porážka balkánskych národov doviedla postupne tureckých dobyvateľov až na Slovensko. Dôsledky pol tisícročia trvajúceho tureckého panstva boli pre Balkán tragické. Odklonili vývoj národov od európskeho a výrazne zmenili etnické pomery v regióne.

V 19. storočí v roku 1848 sa Srbi na strane Slovákov postavili proti utláčateľským Maďarom. Počas existencie Rakúsko-Uhorska srbské a rumunské politické strany spolu so Slovenskou národnou stranou vytvorili spoločný národný kongres a postup proti veľkomaďarskému šovinizmu a násilnej asimilácii. Začiatkom 20. storočia žilo v rámci Kosova asi 400-tisíc Albáncov. Albánci boli v tejto provincii "takí utláčaní", že v roku 2007 je ich 2 mil. Asi sa mali strašne zle, keď tak im množenie dobre išlo.

Ešte jeden dôležitý rok pre nás. V roku 1968 sa Juhoslávia nekompromisne postavila proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Suma summarum: Srbi boli od stredoveku stále na tej správnej strane - európskej, kresťanskej, civilizačnej, morálnej, antifašistickej, na strane práva, spravodlivosti, aj na strane Slovákov.

Na základe horeuvedeného je pre Slovenskú národnú stranu v súčasnosti nepochopiteľný prístup predstaviteľov OSN, Spojených štátov amerických, ako aj niektorých politikov Európskej únie pri riešení problému srbskej provincie Kosovo vo vzťahu k tam žijúcim Albáncom. Je pre nás nepochopiteľný prístup splnomocnenca OSN Ahtisaariho, ktorý nerešpektuje základné princípy existencie OSN vo vzťahu k suverénnym štátom. Posledné vyjadrenia tohto pána z Fínska sa nesú už v duchu nezávislosti pre Kosovo, čo je smutnejšie. Takto sa vyjadruje priamo aj námestník americkej ministerky zahraničných vecí Nicolas Buns, ktorý už 12. apríla 2006 povedal, že rozhovory o štatúte Kosova vedú k jeho nezávislosti a predpokladal jej vyhlásenie už na konci roku 2006.

Pred dvoma týždňami vo Viedni bol samit, ktorý mal schváliť Ahtisaariho plán s konečnou platnosťou. Rusko zablokovalo tento proces a celý plán bol odstúpený na rokovanie Bezpečnostnej rady OSN. Minister zahraničných vecí Sergej Lavrov v stredu 21. 3. 2007 vyhlásil, že aj v OSN budete tento plán Rusko vetovať. Povedal, že ak Fín Ahtisaari nebol schopný urobiť prijateľné riešenie, tak ho treba vymeniť za niekoho iného, kto bude vedieť niečo také splniť. Provládny denník Rossijskaja gazeta a iné médiá v Rusku vyhlasujú, že v prípade rozbitia Srbska cieľom osamostatniť Kosovo môže Rusko pomôcť utvoriť politické a mocenské podmienky na osamostatnenie sa Podnesterskej oblasti od Moldavska, ale odtrhnutie sa aj Abchándzka a Južného Osetska od Gruzínska. Podobne by sa mohlo postupovať aj v prípade východnej Ukrajiny, ktorá je výlučne proruská. Môžeme dať za príklad demokraciu v Lotyšsku, kde žije vyše 40 % Rusov, skoro 50 %, z toho 26 % má štatút neobčanov. Toto nikomu v rámci Európskej únie nevadí? Je to výsmech demokracie a ľudských práv.

A keby sme si už mali naliať čistého vína, tak podľa môjho názoru nárok na svoje sebaurčenie a na svoj vlastný národný štát má napríklad nemecká menšina v južnom Tirolsku, ktorá je súčasťou Talianska. Tu okrem Nemcov žijú asi 2 % dohromady Talianov, Latínov a Rétorománov. Bojujú za samostatnosť, tak ako Baskovia alebo Katalánci v Španielsku, resp. Flámi v Belgicku, a nikto im ju nedá. Nikto nebombarduje Taliansko ani Španielsko, ani Belgicko. Jednoducho tam je strategický záujem, nie je tam strategický záujem rozbiť integritu štátu. Na Balkáne tento záujem je jasný.

Chcem, samozrejme, zdôrazniť, že takéto jednoznačné zmýšľanie vo vzťahu ku Kosovu nemajú ani všetci kongresmani v Spojených štátoch amerických, ako aj politici v Európskej únii. Tým, že Európa v podstate viac-menej toleruje americký plán nezávislého Kosova, umožňuje spustiť v budúcnosti jeden nekontrolovateľný pekelný mechanizmus. Poviem aký. V Kosove sa utvára základňa pre islamský terorizmus v srdci Európy. Tzv. vahabiti, to sú sunnitskí islamisti, títo sú už v Kosove všade zastúpení. Postavili tam štyristo nových mešít. Celý svet vie, že je duchovné a ideologické zázemie al-Káidy. A nič sa nedeje. Všetci, celý svet rozpráva o boji proti terorizmu, proti al-Káide a tu sa vytvára podmienka na to, aby sme ich doslovne tam legalizovali.

Rakúsky denník Die Presse 21. 2. 2007 uvádza, že v Kosove sú stabilné útoky na Srbov. V marci 2004 tam bol dvojdňový pogrom, keď Albánci zabili 19 Srbov, zbúrali mnohé kresťanské kostoly, to všetko sa udialo pred očami medzinárodných mierových síl - a svet mlčal. Za vlády Gerharda Schrödera bol v Nemecku odvolaný zo svojej funkcie minister obrany Oscar La Fontaine. Tento pán mal v Bonne tlačovku, na ktorej povedal, že "nemecký kontigent v Kosove mal po skončení bojov za úlohu zbierať a zhromaždiť zbrane, ktoré odovzdávali albánski bojovníci z tzv. UČK po podpísaní prímeria". Dôslední Nemci, chvalabohu, zapísali aj čísla zbraní, ktoré potom následne odovzdali Američanom. Keď vypukli podobné konflikty a boje v Macedónsku o pol roka a opäť Nemci zbierali tie isté zbrane od Albáncov, tak 50 % týchto zbraní mali tie isté čísla ako tie, čo vyzbierali od Albáncov v Kosove. Tie zbrane vtedy odovzdali Američanom. Tak sa zrazu našli zase u Albáncov, ale nie kosovských, ale macedónskych. Okrem toho minister obrany La Fontaine povedal, že nemecké spojovacie služby zistili, že počas konfliktu v Kosove komunikovali albánski teroristi z UČK cez americkú spojovaciu vojenskú družicu. Aj toto je dôkazom toho, ako objektívne pristupuje najdemokratickejší štát v galaxii, lebo už zemeguľa je malá, k riešeniu takej závažnej skutočnosti, ako je Kosovo, vo vzťahu k Európe a k svetu.

Záverom by som chcel zdôrazniť, že Ahtisaariho plán, ktorého konečným a výsledným efektom má byť nezávislosť Kosova, je výsmechom demokracie a znegovaním všetkých základných atribútov OSN. My Slováci a predovšetkým tento zákonodarný zbor je povinný aj touto deklaráciou povedať jednoznačné nie nezávislosti Kosova. K tomuto nás zaväzuje vždy kladný prístup srbského národa k problémom Slovákov v minulosti, ako aj ten fakt, že si musíme zachovať svoju vlastnú tvár a česť pred týmto národom, Európou a svetom. (Potlesk.)

A úplne pod čiarou by som chcel dodať, že vyjadrujem hlboký údiv ešte raz nad tým, ako predstavitelia slovenskej opozície sa zrazu prebudili, ako im chvályhodne záleží na osude a celistvosti srbského štátu. Chcel by som im pripomenúť fakt situáciu, keď aj ich zásluhou a bez riadneho uznesenia vlády a bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN boli povolené prelety lietadiel cez naše územie, ktoré bombardovali Belehrad a ostatné časti Srbska. Boli bombardované nemocnice, školy a ďalšie civilné budovy v rámci celého Srbska, predovšetkým Belehradu. A z toho dôvodu mi nedá, aby som nevyjadril minimálne počudovanie nad ich farizejstvom, ale to už je asi systém ich práce.

Ďakujem. (Potlesk.)


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP