M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán minister. Pýtam sa pána poslanca Kötelesa, či chce využiť svoje právo. Nech sa páči, máte dve minúty.

L. Köteles, poslanec: Ďakujem pekne, pán minister. Mohli ste jednou vetou odpovedať na to, že pravdepodobne bude mať to negatívny vplyv. Ako doplňujúcu otázku treba tu dodať, že ma provokovali, aby som položil ako doplňujúcu otázku, že kto je najrýchlejším ústavným činiteľom na južnej trase, ale som tomu odolal. A doplňujúcu otázku, vážený pán minister, hlavne vy ako minister hospodárstva viete veľmi dobre, že najväčší vplyv na nezamestnanosť, na rozvoj určitých regiónov je výstavba týchto diaľnic. Aj vo vládnom programe pre mňa je veľmi sympatickým bodom, že treba riešiť tie veľké regionálne rozdiely. A teraz mi dovoľte, aby som prečítal najčerstvejšiu štatistiku nezamestnanosti: Rimavská Sobota skoro 30 %, Revúca 28 %, Veľký Krtíš 23 %, Rožňava 23 %, Trebišov 20 %, Lučenec 20 %, Košice 19 % atď. To je skoro celá južná trasa. Jediná otázka. Ako chce riešiť ministerstvo dopravy tie regionálne rozdiely s tým, že tie výstavby budú prerušené budúci rok a potom všetky peniaze budú investované do tzv. severnej trasy?

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Pán minister, nech sa páči.

Ľ. Jahnátek, minister hospodárstva SR: Pán poslanec, myslím si, že na túto otázku vám môže dať najlepšiu odpoveď pán minister dopravy. Pokiaľ moje informácie sú aktuálne, viem, že južná trasa nie je vynechaná z realizácie. Hľadá sa forma prefinancovania tejto južnej trasy a skutočne súhlasím s tým, ako ste citovali tie miery nezamestnanosti, je to obrovský problém pre ekonomiku Slovenska. Jednoducho aj naše štatistiky ukazujú, že rozvoj súkromného financovania rôznych projektov, účasť zahraničných investorov v procese výstavby investičných celkov na Slovensku sa deje v tých lokalitách, kde je dobrá infraštruktúra a kde je možný bezproblémový prenos tovaru, vyrobeného tovaru v takýchto závodoch.

Ministerstvo hospodárstva, budem hovoriť teraz za seba, chce aspoň sčasti napomôcť riešeniu tejto vysokej nezamestnanosti v týchto oblastiach tým, že sme pripravili do parlamentu novelu zákona o investičných stimuloch, kde sme výrazne zmenili systém prideľovania investičných stimulov práve do oblastí s vysokou mierou nezamestnanosti. Nami nastavený systém hovorí, že pre oblasti s priemernou nezamestnanosťou Slovenska musí byť minimálna investícia na to, aby sa mohla uchádzať o štátnu podporu vo výške 400 mil. korún. Pre oblasti, kde je táto miera nezamestnanosti vyššia o 25 % oproti priemernej výške nezamestnanosti, znižujeme povinnú investíciu na 200 mil. korún a pre oblasti, kde je nezamestnanosť vyššia ako 50 %, ako je priemer Slovenska, dávame túto povinnosť len na úrovni 100 mil. korún, plus sú tam možné ďalšie regionálne príplatky. Bližšie sa s touto novelou zoznámite v čase, keď príde táto novela do výborov a do parlamentu.

Ministerstvo hospodárstva chce aspoň takouto nepriamou formou podporiť záujem investorov investovať do oblastí, kde nie je zatiaľ vybudovaná vysoká infraštruktúra, kde nie sú až také vysoké nároky zamestnancov na mzdu a chceme aspoň takouto formou trošku umožniť práve týmto zaostalým regiónom, aby sa k určitým investičným projektom dostali, pokiaľ nemali túto možnosť doteraz.

Ďakujem pekne.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán minister.

Ďalšiu otázku položila pani poslankyňa Mária Sabolová a položila ju ministerke práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky Viere Tomanovej. Otázka znie: "Mnohé vyššie územné celky nerešpektujú pri uzatváraní zmlúv pre neštátne subjekty prílohu č. 14 zákona o sociálnej pomoci a znižujú príspevky pre klientov, ktorí boli v starostlivosti aj v roku 2006. Ako môžu prežiť, ako majú postupovať?"

Prosím o odpoveď, pani ministerka, a oznámte ukončenie odpovede. Nech sa páči.

V. Tomanová, ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny SR: Vážený pán predsedajúci, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, táto otázka dotýkajúca sa sociálnych služieb je oveľa zložitejšia ako len položená otázka, že mnohé vyššie územné celky nerešpektujú pri uzatváraní zmlúv pre neštátne subjekty prílohu č. 14 k zákonu 195. Zákon 195 v § 14 presne vymedzuje, čo sú to sociálne služby a hovorí o sociálnych službách ako o špecializovaných činnostiach na riešenie stavu sociálnej núdze.

Musím však povedať, že sociálne služby neriešia len stav sociálnej núdze, riešia aj stav hmotnej núdze, pretože v § 40 - 47a je presne zakotvená sociálna ochrana občana pred úhradou za sociálnu službu neprimeranou jeho príjmu a majetku. Pripomínam, že množstvo občanov, ktorí sú v stave sociálnej núdze, to znamená, že sa nevedia postarať sami o seba, nevedia si sprostredkovať kontakt so spoločenským prostredím, nevedia dostatočne chrániť svoje práva a právom chránené záujmy, vlastne táto skupina ľudí a to, či už z titulu veku, nepriaznivého zdravotného stavu, spoločenskej neprispôsobenosti, táto skupina ľudí často je aj v hmotnej núdzi, to znamená, že nemá dostatok finančných zdrojov na to, aby zaplatila za poskytnutú sociálnu službu.

V rámci sociálnej pomoci sociálne služby sú jediným nástrojom sociálnej pomoci, za ktorý občan platí úhradu. Všetky ostatné nástroje, či už ide o sociálne poradenstvo, sociálnu prevenciu do prijatia zákona č. 305/2005 Z. z., teda zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele to bol ešte aj nástroj sociálnoprávnej ochrany, potom sú to peňažné príspevky na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Všetko toto sú príspevky, ktoré občan, ktorý je v sociálnej núdzi, dostáva. Za sociálnu službu platí úhradu a tú úhradu platí zo svojho príjmu a majetku. To však neznamená, že občan, ktorý nemá príjem alebo má nízky príjem, nedostačujúci na úhradu požadovanú od neho za poskytnutú sociálnu službu, nemá nárok na sociálnu službu.

Práve tu spočíva taký zásadný problém, ktorý so sociálnymi službami sa prakticky ťahá a to už od roku 1991, kedy, dá sa povedať, po prvýkrát by mohlo byť hovorené a konštatované, že sociálne služby s výnimkou poskytovania opatrovateľskej služby pre starších ľudí bolo možné a v nadväznosti na prijatie zákona 195 od 1. 7. 1998 bolo možné zo strany obcí poskytovať vlastne všetky sociálne služby s výnimkou opatrovateľskej služby pre dospelých občanov. Od 1. 7. 1998 to bolo možné aj pre deti.

Čiže dá sa povedať, že už v roku 1991 zákonom teda 518 boli prenesené určité kompetencie v oblasti sociálnych služieb na obce. Išlo o zriaďovanie zariadení typu strediska osobnej hygieny, práčovne, opatrovateľskej služby, jedálne s vlastnou kuchyňou pre dôchodcov, kluby dôchodcov a na území Bratislavy to bola aj zriaďovateľská pôsobnosť k domovom dôchodcov a k domovom penziónom. Bratislava bola taká jediná, kde tieto zariadenia, ktoré boli zriadené v pôsobnosti štátu, už s účinnosťou od 1. januára boli odovzdané práve do zriaďovateľskej pôsobnosti hlavného mesta Bratislavy, magistrátu hlavného mesta Bratislavy.

Ďalšia teda transformácia nasledovala v sociálnych službách od 1. 7. 1998 prijatím zákona o sociálnej pomoci a vlastne tu začal byť aj problém, pretože zákon, dá sa povedať, druhýkrát nanovo upravoval poskytovanie sociálnych služieb fyzickými a právnickými osobami. Dá sa povedať, že doplnením § 70a do zákona 100/1988 Zb., myslím, že tá účinnosť bola od 1. septembra, bola vlastne doplnená možnosť už predtým poskytovať sociálne služby a vyhláška k zákonu 135 umožňovala aj poskytovanie príspevkov fyzickým a právnickým osobám práve na úhradu nákladov za poskytované sociálne služby. Od 1. 7. 1998 bola upravená osobitne časť, a to paragrafom 72 - 88 zákona o sociálnej pomoci, teda zákona č. 195/1998 Z. z. a tento zákon vlastne taktiež vymedzil, o ktoré sociálne služby ide a ktoré sociálne služby je možné, aby poskytovali fyzické a právnické osoby. Sú to vlastne totožné služby, ktoré do účinnosti zákona č. 416/2001 Z. z., ktorý v časti VIII. menil a dopĺňal zákon o sociálnej pomoci, preniesli sociálne služby do originálnej pôsobnosti vyšších územných celkov s účinnosťou od 1. 4. 2002, 1. 7. 20002, 1. 1. 2003 a 1. 1. 2004. Čiže vlastne boli odovzdané sociálne služby ako originálna pôsobnosť obcí a vyšších územných celkov.

Pri schvaľovaní zákona č. 416 boli navrhované sociálne služby a ich odovzdanie do zriaďovateľskej pôsobnosti vyšších územných celkov a do zriaďovateľskej pôsobnosti obcí prerozdelené na princípe subsidiarity. Dá sa povedať, že všetkými ďalšími novelami, do ktorých sa vstupovalo, pretože bol eminentný záujem tretieho sektora prostredníctvom tohto nástroja využiť tento nástroj a treba povedať aj skutočne pravdu, že sociálne služby boli nedostatočne rozvinuté. Je ich nedostatočná sieť na Slovensku, nedokážu pokryť všetok záujem o poskytovanie sociálnych služieb a s účinnosťou od 1. 7. sa zmenil aj charakter sociálnych služieb ako-takých a zmenila sa aj štruktúra klientov, ktorým sa sociálne služby poskytujú.

Pripomínam to z toho dôvodu, že kým do tohto obdobia sociálnej služby napríklad v domove dôchodcov starostlivosť bola poskytovaná aj dôchodcovi, ktorý nemal nepriaznivý zdravotný stav, po 1. júli 1998 táto skutočnosť neplatí a skutočne iba tí občania, ktorí majú nepriaznivý zdravotný stav, ktorým nepostačuje poskytovanie inej sociálnej služby, sa mohli dostať do zariadenia, trebárs, typu domova dôchodcov.

Práve zákon 416, ktorý vlastne odovzdal originálnu pôsobnosť na úseku sociálnych služieb, rozdelil služby do takých dvoch balíkov, kde vlastne v rámci obcí zostalo poskytovanie tých sociálnych služieb, ku ktorým občan má skutočne najbližšie. Boli to denné pobyty, boli to zariadenia a teda bola odovzdaná aj opatrovateľská služba. Problém na úseku opatrovateľskej služby a pri príprave zákona 416 na všetky negatíva aj riziká, vyplývajúce z odovzdania kompetencií na úseku sociálnych služieb boli predmetom rokovania. Napriek tomu predchádzajúca vláda mala záujem tieto služby dostať do originálnej pôsobnosti.

Pomerne necitlivo bolo k sociálnym službám pristupované aj v ďalšom období a to napriek tomu, že v roku 2000 bola podaná súhrnná správa o tom, ako vyzerá stav sociálnych služieb na Slovensku a koľko je žiadateľov a súčasne bolo aj uvedené to, že čakacia doba na poskytovanie vybraných druhov služieb sa pohybovala od 2 do 14 rokov. Čiže to znamenalo, že sme neboli schopní a nie sme dodnes schopní okamžite poskytnúť sociálnu službu tomu občanovi, ktorý sa ocitne v sociálnej núdzi, tak, aby sme zabezpečili jeho dôstojný život.

Kým Česká republika od roku 1993 do roku 2000, a mala oveľa lepší štandard vybavenia sociálnych služieb, investovala do rozvoja sociálnych služieb zhruba 13 mld., my sme v roku 2000 konštatovali, že nám chýba na rozvoj sociálnych služieb a aké-také vykrytie siete, rovnomernej siete na Slovensku sociálnymi službami zhruba 4,4 mld. korún. Napriek tomu, že tento údaj sme zverejnili, že sme rokovali, že bol predmetom rokovania vlády, tomuto problému nebola venovaná pozornosť a sociálne služby boli odovzdané do originálnej pôsobnosti obcí. Tá prvá várka, kde boli odovzdávané s účinnosťou od 1. 7. zariadenia sociálnych služieb do zriaďovateľskej pôsobnosti vyšších územných celkov a obcí, a to tých zariadení sociálnych služieb, ktoré boli zriadené do 30. 6. 2002 v zriaďovateľskej pôsobnosti orgánov štátnej správy, táto prebehla relatívne bez komplikácií, pretože bol vyčíslený presný stav, potreba nákladov na financovanie a osobitným spôsobom financovanie tak, ako to bolo zabezpečené až do prijatia fiškálnej reformy, tieto zariadenia prakticky boli vyfinancované.

Úplne iná situácia bola na úseku sociálnych služieb a to konkrétne opatrovateľskej služby, kde bolo veľké riziko, pretože je to pomerne variabilná služba, ktorá skutočne v jednej chvíli môže byť poskytovaná 10 občanom a na druhý deň to nemusí byť pravda, môže to byť raz toľko občanov, ale nemusí to byť ani jeden občan. A tie bývalé okresné úrady, odbory sociálnych vecí vedeli pomerne pružne reagovať v teréne a tam, kde obec nečerpala prostriedky, vedeli teda, kde a v ktorom území sa nečerpali prostriedky na opatrovateľskú službu, okresné úrady vedeli veľmi seriózne, pružne a flexibilne manipulovať s balíkom peňazí a odovzdávať tieto peniaze tam, kde tá potreba vznikla.

Ministerstvo práce v roku 2003 zvolilo taký neštandardný prístup a nadväzne upravilo v právnom predpise a pridalo prílohu. Práve § 86, ktorý pojednáva o príspevkoch na poskytovanie nielen opatrovateľskej služby, ale všetkých druhov služieb a upravila ich príloha č. 14. Táto príloha sa počas mesiaca menila, pretože vtedy ministerstvu práce dokonca vypadol jeden druh zariadení z tejto prílohy č. 14, išlo o domovy sociálnych služieb pre dospelých.

Keď hovorím o opatrovateľskej službe, ktorá je vlastne alfou a omegou a dnes možno hovoriť, že táto služba je v teréne prakticky zdecimovaná a v súčasnosti sa poskytuje o viac ako 1/3 nižšiemu počtu občanov, ktorí sú na ňu odkázaní, ako to bolo pri odovzdaní opatrovateľskej služby z podmienok orgánov miestnej štátnej správy. Je to, samozrejme, spôsobené tým, že ministerstvo práce zvolilo za jediné kritérium vek rozhodný na poskytnutie príspevku a prerozdelenie peňazí. Bolo to zhruba 900 mil. korún, necelá miliarda, ktorú prerozdelila do obcí podľa počtu 62-ročných a starších občanov. Ale opatrovateľská služba, pripomínam. sa neposkytuje iba občanom starším ako 62 rokov. Poskytuje sa deťom s ťažkým zdravotným postihnutím, poskytuje sa deťom, ak starostlivosť o tieto deti nevedia zabezpečovať rodičia alebo osoby nahrádzajúce starostlivosť rodičov. Poskytuje sa deťom v tom prípade, ak sa rodičom súčasne narodili 3 a viac detí alebo opakovane v rozpätí 2 rokov za sebou dvojčatá. Čiže, vlastne toto vôbec nebolo zohľadnené.

Navyše v prílohe č. 14 sa nevychádzalo tak ako predtým do upraveného § 86, kde sa vychádzalo z priemerných nákladov na poskytovanú sociálnu službu, ale sú tam upravené sumy a poviem len taký príklad, je to napríklad 120 tis. na zariadenie opatrovateľskej služby na občana a na rok v porovnaní s domovom dôchodcov, kde je to 110 tis. na občana a na rok. Pričom rozsah starostlivosti v domove dôchodcov so zariadením opatrovateľskej služby je absolútne neporovnateľný. A to, ja poviem len príklad, kým v domove dôchodcov tomu občanovi nielenže poskytujeme bývanie, stravovanie, zaopatrenie, ale mu poskytujeme v prípade, že na to nemá, aj osobné ošatenie, obutie. A keď hovorím ošatenie, ide aj o bielizeň, aj o vrchné ošatenie. Sprostredkúvame kultúrnu, záujmovú, spoločenskú činnosť, rehabilitačnú starostlivosť.

Pri zariadení opatrovateľskej služby ide o zariadenie, ktoré skutočne slúži na nejaké prechodné obdobie vtedy, keď rodina potrebuje odľahčiť situáciu v rodine a nezvláda situáciu a vlastne toto zariadenie poskytuje na prechodnú dobu bývanie, stravovanie a zaopatrenie a môže, ak má na to vytvorené podmienky, poskytovať ošetrovateľskú starostlivosť, či už prostredníctvom zdravotníckeho zariadenia, agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti zriadenej podľa osobitného predpisu alebo prostredníctvom, v súčasnosti prostredníctvom zdravotných sestier, ktoré získali licenciu od komory, teda zdravotných sestier a pôrodných asistentiek. Nie je tu pán minister, ale ak by som sa pomýlila, určite ma opraví.

Čiže, tá situácia v súčasnosti je taká, že, a pripomínam, že kým v zariadení opatrovateľskej služby, tak toto zariadenie dostane 120 tis. korún na občana na rok, v domove dôchodcov, ktorý zabezpečuje oveľa väčší rozsah starostlivosti, je v tejto prílohe stanovený príspevok len 110 tis. korún na občana a na rok. V tejto súvislosti pripomeniem ešte to, čo som povedala v úvode, že občan, ktorému sa poskytuje nielen opatrovateľská služba, ale ktorýkoľvek druh sociálnej služby, platí za ňu úhradu a to zo svojho príjmu a majetku. § 40 až 44 a § 45 hovorí však o tom, že úhradu platí zo svojho príjmu a majetku tak, aby mu bol zabezpečený určitý zostatok.

Pokiaľ ide o terénne sociálne služby, opatrovateľskú službu - prepravnú službu, je to zostatok vo výške 1,2-násobku sumy životného minima. Ak by sa jeho príjem rovnal tejto sume alebo bol nižší, úhradu za túto službu poskytovať nebude. Taktiež je stanovený zostatok a to v závislosti od rozsahu starostlivosti a od druhu zariadenia, v ktorom sa poskytuje starostlivosť. Poviem napríklad, ak sa občanovi poskytuje dlhodobá starostlivosť v domove dôchodcov s celoročným pobytom, zostatok pri komplexne poskytovanej starostlivosti, ktorý mu je garantovaný, je vo výške 20 % sumy životného minima, čiže to je 996 Sk v súčasnosti. Napríklad v zariadení, trebárs, v domove - penzióne, pokiaľ sa mu neposkytuje strava, musí mu zostať 75 % sumy životného minima. Ak sa mu poskytuje jedno hlavné jedlo denne, musí mu zostať 60 % sumy životného minima. Samozrejme, ak občan nemá na úhradu, za túto službu môže platiť čiastočnú úhradu alebo neplatí úhradu, vymáha sa úhrada, ale zákon v § 45 presne vymedzuje od koho. Sú to len rodičia, deti a manželia medzi sebou navzájom, čiže je tam oveľa užší rozsah tej vyživovacej povinnosti stanovený na úhradu stanovenú za poskytovanú sociálnu službu, ako je v zákone o rodine, teda v zákone 36/2005 Z. z.

Navyše treba povedať ešte aj tú skutočnosť, že aj občania, ktorí by mali platiť úhradu, teda, trebárs, manžel za manželku alebo deti za svojich rodičov, resp. opačne rodičia za svoje deti, sú chránení pred úhradou neprimeranou ich príjmu a majetku a taktiež do výšky 1,2-násobku sumy životného minima. To znamená, že občan, ktorý svojím spôsobom by nemal na zaplatenie úhrady, je to manželka a manžel by mal za ňu platiť úhradu, jemu a osobám spoločne s ním posudzovaným, napríklad ak má nezaopatrené deti, bude musieť im zostať príjem a iba vtedy budú platiť úhradu za svoju manželku, prípadne matku, ak ich zostatok po zaplatení tejto úhrady bude vyšší ako 1,2-násobok na fyzickú dospelú osobu a plus počet detí, nezaopatrených detí, ktoré má.

Pokiaľ hovorím ešte o týchto sociálnych službách, musím povedať, že ... (Hlasy v sále.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Vážení kolegovia, ale vážne prosím, to sú neslušné veci, ak máte, vyjadrite to inak potom, nie teraz. Nerušte, prosím, ministerku.

V. Tomanová, ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny SR: Pokiaľ dovolíte, myslím si, že sociálne služby nie sú nezanedbateľnou súčasťou sociálnej pomoci. Myslím si, že sú veľmi dôležitou súčasťou a myslím si, že je skutočne dôležité venovať im náležitú pozornosť vzhľadom na to, že je tu určite medzi vami viacej ľudí, ako pani poslankyňa Gibalová, ktorá sa tomu venuje, pani poslankyňa Sabolová, a určite vedia, s čím sa zápasí v teréne pri poskytovaní týchto sociálnych služieb.

Takže ja by som bola rada, keby ste ešte mali chvíľku strpenia, ja sa to pokúsim skrátiť a pokúsim sa teda povedať to, že skutočne teda ten systém aj ochrany je tu stanovený, ale odovzdaním kompetencií, originálnych kompetencií na úseku sociálnych služieb obciam a vyšším územným celkom došlo k tomu, že v zákone je stanovená iba zákonná ochrana, sociálna ochrana pred úhradou neprimeranou príjmu a majetku, ale nie je stanovená v zákone, nie je stanovená v zákone cena za poskytnutú sociálnu službu. Cenu za poskytnutú sociálnu službu ustanovujú vo všeobecne záväznom nariadení obce a vyššie územné celky, pričom priamo zo zákona vyššie územné celky a obce a nimi zriadené rozpočtové organizácie sú viazané vlastne všeobecne záväzným právnym predpisom a § 40 až § 44 pri stanovovaní úhrady za poskytnutú sociálnu službu.

Sociálne služby ako-také môžu teda zriaďovať, povedala som, okrem vyšších územných celkov a obcí aj fyzické a právnické osoby, pokiaľ, samozrejme, splnia podmienky ustanovené v § 74 zákona 195 a pokiaľ sú zaregistrované na vyššom územnom celku. Vyšší územný celok má kompetenciu poskytovať peňažný príspevok v súlade s prílohou č. 14, avšak na druhej strane tento zákon o sociálnej pomoci nepozná nejakú obmedzujúcu klauzulu alebo možnosť vyššieho územného celku, trebárs, tendrami si vyberať a objednávať u záujemcov, ktorí majú záujem poskytovať sociálne služby, tie druhy sociálnych služieb, ktoré sú vlastne v teréne potrebné.

Čiže, každý občan, ktorý splní podmienky ustanovené v § 74, či je to fyzická osoba alebo právnická osoba a zaregistruje sa na vyššom územnom celku, samozrejme, po dodržaní zákonných podmienok môže poskytovať sociálnu službu a iba v tom prípade, ak vyšší územný celok uzatvorí zmluvu, ktorá musí obsahovať druh sociálnej služby, rozsah sociálnej služby, deň začatia poskytovania sociálnej služby, čas poskytovania sociálnej služby a miesto poskytovania sociálnej služby, pričom v tejto zmluve musí byť uvedená aj cena sociálnej služby a podmienky jej platenia. A cena sociálnej služby je určená na základe zákona o cenách, teda na základe zákona 18/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov, je vlastne táto cena vecou dohody medzi občanom a poskytovateľom a nepodlieha cenovej regulácii.

Uzatvorenie písomnej zmluvy o poskytnutí finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálnu službu, sociálnu prevenciu alebo sociálne poradenstvo medzi samosprávnym krajom ako príslušným orgánom a subjektom, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa zákona o sociálnej pomoci alebo s obcou, je slobodným prejavom vôle obidvoch zúčastnených strán. Ide teda o dvojstranný právny akt a to v súlade s § 34 a následne Občianskeho zákonníka. Podstatné náležitosti tejto písomnej zmluvy sú pritom ustanovené v § 85 zákona o sociálnej pomoci, ktorými sú vlastne účastníci zmluvy, tejto zmluvy viazaní.

Zmluvná voľnosť, resp. voľná úvaha pri uzatváraní zmluvy, pokiaľ ide o uzatvorenie zmluvy zo strany samosprávneho kraja ako príslušného orgánu, je však pritom obmedzená v § 86 ods. 1 zákona o sociálnej pomoci. Ak dôjde k splneniu podmienok ustanovených v § 86 ods. 1 zákona o sociálnej pomoci, ktorý ustanovuje aj podmienky vzniku nároku na finančný príspevok na úhradu nákladov za sociálnu službu, ktorou musia byť súčasne splnené, zmluva o poskytnutí finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálnu službu na základe písomnej žiadosti subjektu, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa zákona o sociálnej pomoci, musí byť medzi účastníkmi zmluvy uzatvorená.

V § 86 ods. 1 zákona o sociálnej pomoci je pritom z hľadiska právnych podmienok ustanovených pre vznik nároku na poskytnutie finančného príspevku obsiahnutý verejný záujem či potreba poskytovania a tým aj finančnej podpory z verejných prostriedkov sociálnej služby, sociálneho poradenstva alebo vykonávania sociálnej prevencie v území. Právny nárok na poskytnutie finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálnu službu zápisom do registra nevzniká, ale vzniká len na základe právoplatne uzatvorenej písomnej zmluvy o poskytnutí finančného príspevku.

Pre komplexnosť informácie dovolím si ešte uviesť, že Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky nie je daná vecná príslušnosť preskúmavať postup samosprávneho kraja vo veci uzatvárania zmlúv o poskytovaní finančného príspevku, ani posudzovať voľbu samosprávneho kraja, pokiaľ ide o konkrétny výber verejného subjektu, s ktorým uzatvára zmluvu v rámci svojej samosprávnej pôsobnosti. Tunajšie ministerstvo nie je oprávnené posudzovať postup samosprávneho kraja vo veci priznania, alebo nepriznania finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálnu službu a jeho výšky.

Záverom si dovolím, dámy a páni, ešte pripomenúť, že prípadný finančný príspevok podľa prílohy č. 14 zákona o sociálnej pomoci vyšším územným celkom priznávajú podľa potrieb verejný záujem, teda podľa verejného záujmu, a nie podľa kapacity zariadenia, ktoré príspevok žiada, pričom však musia byť dodržané podmienky, ktoré sú obsiahnuté v zmluve.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani ministerka. Skončili ste?

Teraz sa pýtam pani poslankyne Sabolovej, či chce využiť dvojminútový limit na položenie doplňujúcej otázky. Áno. Poprosím udeliť slovo pani poslankyni Sabolovej.

M. Sabolová, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo.

Pani ministerka, už ani ja neviem, akú otázku som dala na začiatku, lebo ten polhodinový exkurz, skutočne tá otázka je vo vzduchu, kolegovia nevedia, na čo ste odpovedali. Vy ste nám síce urobili exkurz do celého sociálneho systému, ale moja otázka bola pomerne konkrétna a to bolo v závere vašej odpovede čiastočne zodpovedané. Ja mám prierezové informácie tak, ako ste hovorili z tých problémov, ktoré sa nás dotýkajú a poskytovanie finančných príspevkov pre domovy sociálnych služieb. Ja nechcem ani o opatrovateľskej službe hovoriť, ani nič, teraz nie o tejto téme, ale chcem sa spýtať, či podľa vás je správny systém podpisovania zmlúv na jeden rok pre subjekty poskytujúce tieto služby. Napríklad pre tie, ktoré majú zariadenia so stálym pobytom, s týždenným pobytom alebo celoročným pobytom, je to neperspektívne, je to nekoncepčné. Podľa zákona o sociálnej pomoci by mali byť poskytnuté prostriedky v zmysle rozsahu za predchádzajúci rok.

Mám veľmi čerstvý príklad z Banskej Bystrice, kde dom sociálnych služieb pre mentálne postihnuté osoby dostal len 80 % zdrojov z minulého alebo podľa počtu klientov z minulého roku, podľa rozsahu minulého roku a je to na likvidáciu týchto subjektov. Preto sa pýtam, či my budeme podporovať len štátne subjekty, len subjekty VÚC, či ten klient nemá právo si vybrať ktorýkoľvek subjekt, ktorý dnes má registráciu niekoľko rokov a myslím si, že na škodu veci je práve to jednoročné podpisovanie zmlúv, nielen dodatkov o príspevku, ale zmlúv na poskytovanie služieb. Čiže, ja si myslím, že máte dosah na to, aj politický, ale aj odborný, aby vyššie územné celky, ktoré v zmysle zákona o sociálnej pomoci poskytujú tieto ... (Vystúpenie prerušené časomierou.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa, váš čas uplynul. Je faktom, že som nezachytil celkom doplňujúcu otázku, ak, pani ministerka, máte záujem odpovedať, nech sa páči.

V. Tomanová, ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny SR: Určite áno. Pani poslankyňa, máte absolútnu pravdu a súhlasím s tým, čo ste povedali. Musím však povedať, že ani jeden z paragrafov zákona o sociálnej pomoci neobsahuje povinnosť uzatvárať zmluvu na jeden rok. Vlastne týmto sa vyššie územné celky chránia pred tým, aby museli ten príspevok poskytovať. Ja mám ešte oveľa ťažšie písomné žiadosti o pomoc, ale neviem pomôcť, a to z toho dôvodu, že to nie sú peniaze zo štátu a v rámci sociálnych služieb už nemáme žiadnu sociálnu službu, ktorá by bola poskytovaná v podmienkach štátnej správy. Všetko je to v podmienkach miestnej samosprávy a regionálnej samosprávy a teda aj všetky peniaze v rámci fiškálnej reformy boli prenesené do pôsobností obcí a vyšších územných celkov.

Možnože, ja som to hovorila s najlepším vedomím a svedomím, keď som hovorila o tom, ako tie kompetencie prechádzali, tá originálna pôsobnosť, že obce si upravujú vo všeobecne záväznom nariadení aj spôsob ceny, aj systém teda bližších podmienok pre poskytovanie sociálnych služieb a to isté sa vzťahuje na VÚC-ky. A VÚC-ka môže poskytnúť príspevok nielen fyzickej, právnickej osobe, ale aj obci, samozrejme, za podmienok ustanovených zákonom, ale vrátim sa k meritu veci.

Mám tiež jeden prípad, kde na území Bratislavy pôsobí nezisková organizácia, ktorá poskytuje, myslím, okolo 119 ľuďom s Alzheimerovou chorobou, teda najťažším, najťažšie zdravotne postihnutým starším ľuďom, komplexnú starostlivosť nepretržitým pobytom. Dokonca toto zariadenie prevzalo aj na Jakubovom námestí, to bol domov dôchodcov, ktorý zriadila Kongregácia Najsvätejšieho spasiteľa a podľa prílohy č. 14 Bratislavského samosprávneho kraja mali dostať okolo 22 miliónov na celý balík služieb, ktoré poskytujú a dostali nejakých 8 miliónov, čím sa dostávajú tieto subjekty do situácie, že následne sú zadlžené, neplatia odvody, lebo nemajú, ale na druhej strane v tých zariadeniach sú občania, ktorí majú právo a právo, ktoré im bolo priznané ešte pred odovzdaním kompetencií zo zákona vyšším územným celkom, teda sú chránené § 112f, ak sa nemýlim, kde im musí byť poskytnutý rovnaký rozsah starostlivosti, a napriek tomu to tie vyššie územné celky nerešpektujú a ten balík peňazí pre nich neposkytujú.

Musím povedať, že nielenže sa znížil rozsah poskytovaných služieb, znížila sa v niektorých prípadoch výrazne i kvalita a v mnohých prípadoch sa znížila aj kapacita. Ja na jednej strane to hodnotím ako pozitívne, a to aj vzhľadom na opatrenie ministerstva zdravotníctva z minulého roku, kde sú stanovené podmienky z hľadiska hygienických podmienok, ale bolo potrebné stanoviť prechodné obdobie, vyčleniť balík peňazí a povedať, aby títo poskytovatelia sa k týmto peniazom dostali, aby mohli poskytovať kvalitnejšiu starostlivosť, aby tým ľuďom, ktorým sa starostlivosť poskytuje, bola zagarantovaná právna istota, že im tá starostlivosť dovtedy, kým ju budú potrebovať, bude poskytovaná.

A ja len na dôvažok dodám k tomu, pripravujeme nový zákon o sociálnych službách, ktorý na všetky tieto skúsenosti reaguje a ktorý sa snaží pohľadať riešenie. Tento zákon bude určite predložený najneskôr v septembri tohto roku na rokovanie. Mal by byť účinný s účinnosťou od 1. 1. 2008.

A súčasťou, nebude len zákon o sociálnych službách, ale zákon o kompenzácii sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. (Ruch a hlasy v sále.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani ministerka.

Ďalšiu otázku, ktorá bola vyžrebovaná, položil pán poslanec Zoltán Horváth. Je prítomný v sále. Jeho otázka je položená ministerke práce, sociálnych vecí a rodiny pani Viere Tomanovej. Otázka znie: "SR zaznamenáva silný ekonomický rast, rast reálnych miezd a zamestnanosti. Je to dôsledok predovšetkým daňovej reformy a Zákonníka práce, ktorý sa podpísal pod rozvoj malého a stredného podnikania a rôznych foriem zamestnanosti. Pani ministerka, prečo navrhovaná novela Zákonníka práce má tieto skutočnosti negovať?"

Nech sa páči, pani ministerka.

V. Tomanová, ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny SR: Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, nie je to tak a musím povedať, že Zákonník práce je jedným z nástrojov, ktorý pomáha riešiť, samozrejme, nezamestnanosť, hovorím, jedným z nástrojov, pretože nemá ani takú veľkú váhu, aká sa mu až pripisuje, pretože ak by mal, tak by som sa spýtala, prečo v okrese Rimavská Sobota pretrváva 30 % nezamestnanosť. Čiže, buďme, skúsme byť skutočne uvážlivými a skúsme zvažovať vyváženosť tohto Zákonníka práce.

A musím povedať, že pri pripravovanej novele sme predovšetkým vychádzali z potreby zosúladenia Zákonníka práce so smernicami Európskej únie, s dohovormi Medzinárodnej organizácie práce. Taktiež sme vychádzali z právoplatných rozsudkov Európskeho súdneho dvora, kde práve v dôsledku premietnutia do tejto právnej úpravy týchto právoplatných rozsudkov nám hrozia veľmi vysoké sankcie. A hovorím o niekoľkých stámiliónoch. (Neustály ruch v sále.)

Ďalej musím hovoriť o tom, že sme sa pokúsili Zákonník práce urobiť vyvážený nielen vo vzťahu k zamestnancom, ale aj zamestnávateľom a hovoriť vlastne aj o tom, že sme sa snažili vytvoriť podmienky pre dobrú, bezpečnú a dôstojnú prácu. Ja považujem v našej spoločnosti tieto podmienky za nesmierne dôležité. Keď hovorím o bezpečnej, samozrejme, že sme sa snažili posilniť ochranu života a bezpečnosti pri práci a taktiež sme sa snažili tú vyváženosť svojím spôsobom rozdeliť do takých 4 skupín opatrení, ktoré sú obsiahnuté v pripravenej novele Zákonníka práce.

Znovu by som si dovolila pripomenúť, že v súčasnosti nie je ešte uzatvorené, máme stále prebiehajúce rozporové konanie a s tým, že teda do konca budúceho týždňa by mali byť tieto rozporové konania uzatvorené, čiže v niektorých paragrafoch dnes ešte neviem jednoznačne povedať, aká tá situácia, ako to bude uzatvorené, ale môžem povedať jedno, že sa zúžil počet zásadných rozporov. Medzi tie zásadné rozpory skutočne patrí v súčasnosti už len závislá práca, to je taký najväčší rozpor.

Ale ešte by som sa vrátila k tým 4 druhom opatrení. Jednak sú to teda opatrenia, pretože Zákonník práce v prvom rade slúži na ochranu práv zamestnancov a na druhej strane musím hovoriť o tom, že, a v tejto súvislosti poviem, že si vážim každého jedného zamestnanca a každého jedného zamestnávateľa, ktorý vytvorí čo len jedno pracovné miesto alebo zamestná sám seba. A mám záujem udržať akékoľvek pracovné miesto. Čiže, sú to opatrenia na ochranu zamestnancov. Potom sú to opatrenia, ktoré sú zamerané na sprísnenie zodpovednosti zamestnancov za spôsobenú škodu. Potom sú to opatrenia, ktoré sú zamerané na flexibilitu práce a teda pružný pracovný trh. A potom sú to, samozrejme, opatrenia, ktoré sú zamerané aj na ochranu zástupcov zamestnancov a podporu kolektívneho vyjednávania a sociálneho dialógu ako-takého.

Keď hovorím o tých opatreniach zameraných na ochranu zamestnancov, v prvom rade je to ochrana pracovného pomeru, teda je to definovanie závislej činnosti. Ja môžem povedať, že definícia závislej činnosti naberá priam také démonizujúce rozmery a nie je to tak, pretože živnosť je jednoznačne definovaná v zákone č. 455, teda v živnostenskom zákone a má presne vymedzených 6 charakteristických znakov. A všetkých 6 týchto charakteristických znakov musí byť dodržaných. My sme ničím nevstúpili, a poviem, že to je ten užší právny rámec, kde je živnosť definovaná v živnostenskom zákone, a musí byť naplnených všetkých 6 znakov pre to, aby spĺňal občan a napĺňal podstatu živnosti.

Pokiaľ ide o ten širší právny rámec, tam je podnikanie upravené v Obchodnom zákonníku v § 2, ale ani do tohto zákona sme nevstupovali. Upravili sme v § 2 definíciu závislej práce, pričom táto definícia závislej práce je absolútne diametrálne odlišná, ako je definícia v zákone o živnosti. Čiže, jednoznačne môžem konštatovať, že pokiaľ ide o Zákonník práce, tak ako je navrhnutý, a tak ako je definovaná závislá práca, nemá nič spoločné s rušením živností alebo s nejakou likvidáciou živnostníkov. Veľmi si ich vážim a urobím všetko pre to aj do budúcnosti, aby som ich podporila.

V tejto súvislosti by som si dovolila pripomenúť, že okrem definovania závislej činnosti sme vstupovali do reťazenia pracovných pomerov. Keď hovorím o reťazení pracovných pomerov, musím hovoriť, že obmedzujeme vlastne možnosť uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú a to maximálne na 3 roky, pričom na poslednej tripartite bolo dojednané jedno možné ďalšie dojednanie a pričom výnimkou sú všetky sezónne práce a okrem toho, kde je možné uzatvoriť na dobu 8 mesiacov opakovane a opakovane pracovný pomer.

Taktiež sa to týka v prípade, že ide o materskú dovolenku, rodičovskú dovolenku, kde je taktiež možné opakovane uzatvárať pracovný pomer nepretržite. Čiže, dá sa povedať, a je tam ešte ďalších množstvo výnimiek, či je to pre umelcov alebo je to pre poskytovanie opatrovateľskej služby a na tomto paragrafe, ide konkrétne o novelu § 48 ods. 3 písm. b), sme sa v podstate absolútne dohodli aj so zástupcami zamestnávateľov.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani ministerka.

Vážené kolegyne, kolegovia, čas určený na hodinu otázok uplynul, takže mi dovoľte, aby som sa poďakoval členom vlády, ktorí odpovedali na vyžrebované otázky. Končím tento bod programu.

Dávam krátku 3-minútovú prestávku na prepnutie technického zariadenia. Po 3 minútach nasleduje rozprava k písomným odpovediam členov vlády Slovenskej republiky na interpelácie poslancov Národnej rady, písomne podané do 10. februára 2007, ktoré máme pod tlačou 206. Takže 3-minútová prestávka.

(Technická prestávka.)

(Po prestávke.)

 

 

 

M. Číž, podpredseda NR SR: Vážené kolegyne, kolegovia, technické zariadenie máme funkčné. Poprosím vás, aby ste sa vrátili do rokovacej sály, aspoň tí, ktorí sa chcete zúčastniť na nasledujúcom bode programu, rovnako prosím členov vlády, ktorí sa nachádzajú v okolí rokovacej sály, aby sa dostavili do nej.

Vážené kolegyne, kolegovia, tak ako som už oznámil, nasledujú

písomné odpovede členov vlády Slovenskej republiky na interpelácie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré boli podané do 10. februára 2007,

ktoré máme pod tlačou 206.

Z dôvodu prehľadnosti prosím poslancov, aby pri svojom vystúpení uviedli číslo, pod ktorým sa odpoveď člena vlády v tlači 206 nachádza.

Teraz mi dovoľte otvoriť rozpravu. Chcem povedať, že písomne sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Martin Fronc, takže mu dávam slovo.

Nech sa páči, pán poslanec.

M. Fronc, poslanec: Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, keďže chcem sa vyjadriť k interpelácii č. 8, kde som interpeloval ministra financií, poprosil by som vás, keďže je tu, aby bol prítomný v sále.

M. Číž, podpredseda NR SR: Nejde mi o konfrontáciu, chcem vám rozumieť, nebýva zvykom, beriem vašu žiadosť na vedomie. Poprosím prítomnosť pána ministra financií, pokiaľ sa nachádza v blízkosti rokovacej sály, aby zaujal svoje miesto, ale nie je oprávnený poslanec, pán Fronc, týmto spôsobom žiadajúci ... (Prerušil poslanec M. Fronc.)

M. Fronc, poslanec: Pán predsedajúci, ale páni ministri by na interpeláciách mali byť, viem dobre, aký je rokovací poriadok ... (Prerušil podpredseda NR SR M. Číž.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Beriem na vedomie žiadosť.

M. Fronc, poslanec: Buďte taký láskavý, pán predsedajúci. Chcel by som povedať pánovi ministrovi financií ... (Prerušil podpredseda NR SR M. Číž.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Máte slovo iba na uskutočnenie interpelácie, prosím.