V. Veteška, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, ja vás len z pragmatických dôvodov informujem, že keďže sme neprerokovali so záverom žiadny zákon, čiže nie je o čom hlasovať, budeme pokračovať až do 12.00 hodiny v prerokovaní tohto bodu programu.

Teraz sa prihlásili na predrečníka s faktickými poznámkami páni poslanci Petrák, Krajčovič a Bobrík. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

Nech sa páči, ako prvý vystúpi pán Petrák.

Ľ. Petrák, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja chcem oceniť vcelku konštruktívny tón u predchádzajúceho rečníka, pána poslanca, ale chcem povedať, že na niektorých veciach sa môžeme zhodnúť a na niektoré veci budeme mať, prirodzene, odlišný názor. Ja súhlasím s tým, že cesta k efektívnej štátnej alebo celkovo verejnej správe je v zjednodušení legislatívneho prostredia. A to by som dal absolútne na prvé miesto. Druhá vec, určite sa zhodneme, že cesta je aj v elektronizácii výkonu verejnej správy. Tu jednoducho niet o čom debatovať. Jednoducho ale nemôžem súhlasiť s tým, že sa preukázala opodstatnenosť súčasnej štruktúry. Ja vám to budem dokumentovať na zámere reformy verejnej správy, ktorú predkladal pán Nižňanský niekedy v roku 2001. Prijali sa dve premisy, z ktorých sa bude vychádzať, duálny model, to znamená oddelenú štátnu správu, samosprávu, a druhý princíp, na ktorom sa to zakladalo, bol princíp symetrickosti z hľadiska ako samosprávy, tak aj štátnej správy. Ak sa pozrieme na organizáciu štátnej správy od 39 obvodných lesných úradov cez 50 obvodných úradov všeobecnej štátnej správy po 72 správ katastra, kde môžeme hovoriť o tom, že dochádza z hľadiska územnej pôsobnosti k narúšaniu hraníc jednotlivých krajov, tak nemôžeme hovoriť o symetrii. Ak budeme hovoriť následne o inšpektorátoch napr. životného prostredia alebo stavebnej inšpekcii, kde sú štyri alebo päť týchto orgánov, znovu nemôžeme hovoriť o žiadnej symetrii. To znamená, sami ste porušili jeden z princípov, čo považujem za nesprávne. Ak hovoríme o chaose, tak považujem dnešný súčasný stav za chaos, ktorý jednoducho treba napraviť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Krajčovič, Krajkovič, ospravedlňujem sa.

M. Krajkovič, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec, vo svojom rozsiahlom vystúpení ma zaujal fakt, že si pochválil reformu verejnej správy pána Nižňanského. A ja by som teraz vysvetlil túto "logiku" reformy na takom menšom príklade, na občanoch mesta Giraltovce. Občania mesta Giraltovce majú výkon svojej štátnej alebo verejnej správy v štyroch mestách. Vo Svidníku majú obvodný úrad, odbor podnikania, odbor všeobecnej verejnej správy, odbor krízového manažmentu, správu katastra a Pôdohospodársku platobnú agentúru, súd a prokuratúru. V Stropkove majú obvodný pozemkový úrad, obvodný lesný úrad, obvodný úrad životného prostredia, obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie. V Bardejove majú úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a v Prešove majú krajský úrad. Čiže každý občan Giraltoviec podľa tejto reformy, keď si potrebuje vybaviť svoju záležitosť napr. na obvodnom úrade lesného hospodárstva alebo na odbore životného prostredia, musí napr. ísť pre list vlastníctva do Svidníka. Potom ide do Stropkova, odkiaľ sa vracia späť do Svidníka. A z toho pohľadu ja chápem aj takú citáciu bývalého ministra vašej vlády, ktorý hovoril, že nehľadajte v reforme logiku. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Bobrík.

A. Bobrík, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážené kolegyne, vážené dámy, páni, ja si myslím, že tak ako rečník vo svojom vystúpení hovoril o prechode kompetencií na samosprávu, je napr. pohľad ministerstva dopravy o tom, že je potrebné využívať spoločné obecné úrady, čo rečník napadol s tým, že nie je nijakým spôsobom ustanovené v analýze ako. Myslím si, že v samospráve netreba ukazovať cestu, ona si ju už našla. A má veľmi dobré skúsenosti, či je to spoločný stavebný úrad alebo všeobecne spoločné obecné úrady. Čiže táto možnosť je využívaná. A myslím si, že by som to nechal na to, aby samospráva si tieto problémy vyriešila. A rieši si ich veľmi dobre. To sa týka vlastne aj celého systému prechodu týchto kompetencií na samosprávu, kde v závere ako jedno z opatrení by bolo potrebné ďalej decentralizáciu aktivizovať, iniciovať alebo zvyšovať. Ja si myslím, že je obdobie, keď by sme mali určitú stabilizáciu prechodu kompetencií na samosprávu zastabilizovať, aby sa vytvoril priestor na to, aby sa ukázali výsledky naozaj za určité dlhšie obdobie. Podľa mojich skúseností, som bol ako prednosta mestského úradu v iných štátoch, tak jeden taký poznatok je. Všetci nám hovoria, že, pozrite sa, samospráva sa u vás vyvíja revolučne. A to je ten rozdiel, že u nás je evolučný vývoj. Čiže určitým spôsobom treba nechať dať priestor na to, aby sme sa prirodzeným spôsobom takto vyvíjali. A tá stabilizácia je momentálne potrebná. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Ivančo, v reakcii na faktické poznámky.

J. Ivančo, poslanec: Dovoľte mi poďakovať sa kolegom za reakcie.

K pánovi kolegovi Petrákovi. Čo sa týka efektivity, citoval som čísla zo správy a následne z informácie, ktoré jednoducho tam sú uvedené. Došlo k zníženiu minimálnej byrokracie, čo sa týka počtu rozhodnutí, počtu úradníkov a tak ďalej. Hovorili sme o tom aj včera neformálne.

Čo sa týka toho duálneho modelu štátnej správy. Terajší model hovorí alebo je postavený tak, že na krajskej úrovni má každé ministerstvo svojho predstaveného, svojho delegáta, svojho prednostu. Ale práve potom, čo sme tu počuli, po informácii a následne zrušení krajských úradov sa poruší tento duálny model. A poruší sa tento duálny model práve v ministerstve vnútra. A pritom krajský prednosta mal ešte jednu nadrezortnú funkciu, bol koordinátorom jednotlivých zástupcov štátu na danom území na úrovni kraja. Dnes po tejto zmene krajský prednosta nebude. A práve podľa môjho názoru preto sa poruší duálny systém, pretože nebude mať vláda, centrálna vláda partnera na úrovni územnej samosprávy, pretože bude v danom kraji 13 - 14 prednostov obvodných úradov, ale napr. len jeden predseda samosprávneho kraja. Nemyslím si teda, že naša reforma spôsobila chaos. To si skutočne nemyslím.

A k pánovi poslancovi Krajkovičovi. Pán kolega, sme z jedného okresu a ja viem, aký je problém Giraltoviec, len poviem ti ešte jednu otázočku, a to takú: Čo sa zmení na postavení mesta Giraltovce...? (Vystúpenie prerušené časomierou.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave, panie poslankyne, páni poslanci, o slovo požiadal podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky pán Milan Hort, ktorý vystúpi v rámci rozpravy. (Ruch v sále.) Pán poslanec Haľko. Nech sa páči, pán podpredseda, máte slovo.

M. Hort, podpredseda NR SR: Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, ctené dámy, vážení páni, kolegyne, kolegovia, vláda vo svojom programovom vyhlásení deklarovala, že sa bude usilovať o to, aby orgány štátnej správy a orgány územnej samosprávy svojou činnosťou uľahčovali život občanom. Je to pekne zapísané, o tom niet pochýb. A v každom prípade s touto tézou možno súhlasiť. Na naplnenie tohto cieľa si vláda zadala úlohu v podobe vypracovania analýzy vývoja a súčasného stavu verejnej správy. Analýza mala údajne ukázať, čo s prebujnenou štátnou správou, ktorá je podľa nej málo efektívna a drahá. Aspoň takto to niekoľkokrát odznelo z úst premiéra Fica v predvolebnej kampani. V septembri minulého roku si preto vláda určila zadanie na takéto vypracovanie analýzy aj s prílohou akejsi základnej kostry, podľa čoho majú na ministerstve vnútra postupovať. Týmto netradičným spôsobom v podstate vymedzila isté mantinely a stanovila pre úradníkov ministerstva vnútra zadanie. Po preštudovaní tejto analýzy som opäť zostal sklamaný. Ako som hľadal, tak som hľadal, ale žiadnu analýzu som tam nenašiel.

Tento materiál obsahuje vcelku podrobný štatistický popis počtu miestnych orgánov štátnej správy. Môžeme sa tam dočítať o počte vydaných prvostupňových rozhodnutí, koľko bolo odvolacích konaní voči prvostupňovým rozhodnutiam a tak ďalej. Nájdeme tam informácie o rôznych poradách, ktoré sa vedú v rámci orgánov štátnej správy. A dokonca sa dozvieme aj o formách vzdelávania jednotlivých úradov verejnej správy. Chýba mi tu však skutočná analýza stavu verejnej správy. Nerozumiem, prečo si vláda nestanovila za cieľ miesto štatistického sumarizovania údajov zamerať sa na možné dopady vládou navrhovaného nového usporiadania, prečo nekládla dôraz na skúmanie efektivity výkonu štátnej správy pri tomto novom usporiadaní. Zvýši sa, kde a v čom? Nič také som tam nenašiel. Kde sú konkrétne rozanalyzované návrhy? Ozaj, a čo je to vlastne vládou navrhované nové usporiadanie? Je to takmer nič nehovoriace programové vyhlásenie vlády? Sú to vyjadrenia premiéra na adresu neschopných a prebujnených úradníkov, pričom aj pod vplyvom týchto útokov sa slovo úradník stáva ešte horšou nadávkou ako poslanec? Sú to vari vyjadrenia koaličného predsedu pána Slotu, ktorý ako kapric voči porušeniu dohody vládnej koalície o rozdelení miest v štátnej správe navrhuje zrušenie piatich vyšších územných celkov, samozrejme, tých, ktoré ovláda strana Smer?

Nuž, dámy a páni z koalície, tento ťah na odbornosť a vaša jednota v tejto citlivej téme je z vašej strany vskutku obdivuhodná. Tí z vás, ktorí v tejto snemovni pôsobíte už dlhšie, viete, že som sa reforme verejnej správy venoval nejaký ten rok. Preto som s veľkým záujmom očakával, čo za materiál sa k nám dostane. Samotné návrhy na nové usporiadanie miestnej štátnej správy, podotýkam, bez akejkoľvek podrobnej analýzy a na ne nadväzujúci návrh zákona o zrušení krajských úradov možno bez preháňania označiť za nezmyselný a nekoncepčný nedorobok tejto vlády. Aby nevznikol dojem, že týmto konštatovaním nebodaj útočím na prácu odborného tímu v sekcii verejnej správy ministerstva vnútra. Z kvality politického zadania však žiadny iný materiál vzniknúť nemohol. Má táto vláda vôbec predstavu, čo chce robiť s ďalším procesom verejnej správy? Z tohto materiálu priam kričí bezradnosť a nerozhodnosť ako ďalej. Nebije sa táto tzv. analýza náhodou s programovým vyhlásením vlády, kde sa uvádza, že v čo najkratšom čase zrušíte krajské úrady, ktorých kompetencie prejdú na samosprávu? V tomto materiáli už o tom nie je ani slovo. Nenájdete tu žiadne konkrétne vysvetlenie, prečo vláda zmenila nositeľa kompetencií, na ktorého má prejsť pôsobnosť. Akurát som sa o tom dočítal v predkladacej správe pri predložení materiálu na rokovanie vlády, kde predkladateľ uvádza, že vzhľadom na rozsiahlu decentralizáciu pôsobnosti z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky v rokoch 2001 až 2004 sa neodporúča ďalší prenos kompetencií z krajských úradov na samosprávu. Na to prišla ctená vláda až teraz? To naozaj nevedeli, keď tvorili programové vyhlásenie vlády, keď si to tam zapísali? Či je skôr za tým niečo iné? Môžem iba hádať, či za tým nie je majetok štátu, ktorý v prípade prenesenia na vyššie územné celky by stratil čaro možno výhodného speňaženia.

Tu mi dovoľte sa trochu pozastaviť pri rušení krajských úradov. Krajské úrady síce vláda chce zrušiť, ale v samotnom návrhu zákona sa hovorí, že ich pôsobnosť má prejsť na obvodné úrady a ministerstvá. Čo sa stalo? Veď ešte koncom roku 2006 štátny tajomník Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pán Vladimír Čečot v časopise Verejná správa hovoril v súvislosti so zrušením krajských úradov o prechode kompetencií na vyššie územné celky. Vo svojom príspevku tiež spomenul potrebu širšej politickej dohody, pretože táto zmena si vyžaduje zásah do ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov. Vládou navrhované nové usporiadanie neprinesie do celého modelu štátnej správy žiaden úžitok, iba zbytočný chaos. V tzv. analýze, časti II, kde sa píše o návrhu nového usporiadania, vládny materiál uvádza, že pôsobnosť zrušených krajských úradov prejde na obvodné úrady, na obvodné úrady v sídlach krajov a na odvetvové ministerstvá. To bude mať jeden obvodný úrad iné postavenie ako druhý? Na jednej strane rušíte krajské úrady, na druhej strane hovoríte, že ak zákon ustanovuje pôsobnosť obvodného úradu v sídle kraja, územným obvodom na výkon pôsobnosti je kraj. Nejde náhodou iba o kozmetickú úpravu? Čo na tom, že o efektivite a systémovom riešení nemôže byť ani reči? Občanovi veľkolepo oznámime, že rušíme úrady a prepúšťame úradníkov. K tomu znižovaniu úradníkov sa však o chvíľu ešte dostanem.

Poďme ale ďalej. V materiáli sa uvádza, že v niektorých prípadoch bude odvolacím orgánom proti prvostupňovým rozhodnutiam priamo ministerstvo. To znamená, že ministerstvo bude zo zákona ústredným orgánom štátnej správy a zároveň bude aj druhostupňovým orgánom miestnej štátnej správy. Základnou filozofiou reformy verejnej správy bola decentralizácia verejnej správy. Pri jej napĺňaní sme chceli čo najviac a najbližšie priblížiť občanovi správu vecí verejných. To, s čím prichádzate, je absolútne popretie tejto filozofie a ukazuje jasne nasmerovaný trend k centralizácii. Neodškriepiteľným príkladom toho je presun agend z miestnej štátnej správy na jednotlivé ministerstvá. Je to celé nepremyslené, nekoncepčné, neodborné a ukazuje to na žalostný stav odbornej pripravenosti vašej vlády vo vzťahu k ďalšiemu pokračovaniu reformy verejnej správy. Ak by toto mal byť komplexný podklad k toľko avizovanej verejnej diskusii k vášmu modernému náhľadu na ďalší postup reformy verejnej správy, tak potom platí známe konštatovanie z ostatných oblastí verejného života, najlepšie pre krajinu bude, keď nebudete robiť nič. (Potlesk.)

Už som sa niekoľkokrát vo svojich predchádzajúcich vystúpeniach vyjadril, že vláda, ale predovšetkým jej predseda Robert Fico sa stali zajatcami vlastných predvolebných sľubov a tiež povolebných sľubov. Nie je tomu inak ani v tomto prípade. Úspora a znižovanie štátnej administratívy o 20 % ako základné ciele v programe tejto vlády sa čoraz viac zdajú byť nedostižnou ilúziou. Nedá mi, aby som sa v tejto súvislosti neopýtal: To čo je za zníženie o 151 zamestnancov, pri ktorom bude treba novelizovať vyše 50 právnych predpisov? Tomu sa hovorí výkon. Dovoľte mi, aby som vám k tomu, vážená koalícia, naozaj zagratuloval. Taký počin si naozaj zaslúži uznanie. Ak si tento spôsob osvojíte ako všeobecné pravidlo, je naozaj v nedohľadne avizované zníženie zamestnancov o 20 %. Apropo, zníženie o 151 zamestnancov, ako priznáva aj tento materiál, zrejme aj toto číslo je silne nadhodnotené. Dočítame sa tam totiž o potrebe ďalšieho personálneho posilnenia na obvodných úradoch z dôvodu presunu pôsobnosti na úsekoch integrovaného záchranného systému, štátneho občianstva a matrík, vnútorných vecí a tak ďalej a tak ďalej. Zlé jazyky z radov odborníkov, ktorí sa stihli pohrať už aj s prepočtami, hovoria, že v podstate úspora nebude žiadna. Aká bude teda vlastne úspora?

Zaujíma ma aj ďalšia vec. Ako sa chcete vysporiadať s už spomínaným ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z.? V materiáli o tom nie je v podstate nič. Reforma verejnej správy je totiž nesmierne vážny proces. Pristupovať k zásadným zmenám bez dôkladnej analýzy, odborných diskusií, kvalitnej pripravenosti a aspoň snahy o čo najširší politický konsenzus považujem za veľký hazard. Netvrdím, že sme boli pri spúšťaní reformy verejnej správy vo všetkom neomylní, veď napokon, kto robí, robí aj chyby, avšak každé dôležité zmeny sme v predchádzajúcom období veľmi dôkladne analyzovali, vedomí si toho, k akým vážnym zásahom do systému verejnej správy by malo dôjsť až po veľmi dôkladnom zvážení a odbornej pripravenosti. A nikdy sme netvrdili aj na základe vlastných skúseností, že proces verejnej správy je ukončený. Vo vašom prípade mi však absentuje takáto dôkladná analýza, ale aj závery, aj to, čo chcete robiť ďalej. Stále sa viac ukazuje, že premiér Fico je pod tlakom, pod tlakom vlastných neuvážených sľubov a populistických vyjadrení, ktoré ho tlačia do kúta. A výsledok je materiál, ktorý o analýze ani nesníval. Nemám veľmi dobrý pocit z toho, ako vníma táto vláda ďalšie smerovanie k procesu verejnej správy. Populistická rétorika ruka v ruke s ťažkou improvizáciou má v ľuďoch vyvolať zdanie tej skutočnej a jedinečnej politiky pre ľudí. To, že ani v oblasti verejnej správy nemáte pripravené nič svetoborné, dokazuje aj tento materiál. Je to obdobné ako aj vo vašom vzťahu k hospodárskej politike predchádzajúcej vlády. Toľko a vášnivo a často až vulgárne kritizovaná hospodárska politika predchádzajúcej vlády zrejme nebude až taká zlá, keďže s nejakými zásadnými hospodárskymi zmenami táto vláda neprichádza, možno až na avizované nešťastné kroky v zdravotnom systéme či pokusy deformovať dobre fungujúci Zákonník práce. I ostatné kozmetické úpravy, ktoré sa vláda snaží ľúbivo odprezentovať a s ktorými, samozrejme, nesúhlasíme, našťastie nebudú mať, dúfam, vážnejšie dôsledky na chod ekonomiky.

Vrátim sa však k verejnej správe. Rád by som vám dal jedno odporúčanie. Pokiaľ naozaj nemáte v rukáve skutočnú alternatívu existujúceho modelu fungovania systému verejnej správy, podloženú fundovanými odbornými argumentmi, pokiaľ sa naozaj nechystáte popasovať s komplexným riešením postavenia a fungovania nielen miestnej štátnej správy, ale aj ústredných orgánov štátnej správy, možnou reorganizáciou ministerstiev a okrem strašenia samosprávy ohlasovaním krátenia príjmov, nemáte pre túto súčasť verejnej správy pripravené vôbec nič, tak to, prosím, radšej nechajte tak. Známy americký režisér a spisovateľ Woody Allen raz pri jednej príležitosti povedal: "Život sa delí na veci hrozné a mizerné." Aj keď s ním, čo sa týka vnímania daru života, nesúhlasím, myslím, že úplne a presne sa to hodí na označenie vašich návrhov, s ktorými prichádzate do parlamentu.

Spomínam si na situácie na ostatných a nielen ostatných, ale takmer všetkých snemoch ZMOS-u. Odkedy vznikla strana Smer a pán Fico vtedy už ako predseda tejto strany pravidelne na tieto snemy chodieval, nikdy sa nevyhol brisknej kritike reformy verejnej správy. Vtedy keď pískali na našich vládnych predstaviteľov, tak pískal s pískajúcimi. Ale už sa nedržal potom hesla biblického: "Plačte s plačúcimi, radujte sa s radujúcimi." Keď za ostatné dva snemy pri prejavoch predsedu vlády vtedajšieho Mikuláša Dzurindu a podpredsedu a ministra financií pána Mikloša sa ozval potlesk, vtedy sa pán Fico potichučky vyparil. Už nemal čo predstaviteľom Združenia miest a obcí a reprezentantom slovenskej samosprávy povedať. To je jeden dôvod, kvôli ktorému som ja očakával, že tento materiál, ktorý nám predložíte, bude naozaj vážnou výzvou do diskusie a budeme mať o čom rozprávať. Druhý dôvod potom bola už tá avizovaná diskusia. Prvýkrát idete predložiť niečo, čo tu vraj nikdy v živote nebolo. No ja sa pýtam, o čom máme diskutovať. O tých štatistických informáciách? O tom, že jediný efekt z tohto je, že idete zrušiť krajské úrady, o ktorých, mimochodom, všetci, ktorí tomu rozumejú, hovoria, že ak má byť niečo v tejto oblasti zrušené, tak by tým mali byť tieto krajské úrady ako posledné, pretože ony pri všetkom, čo sme urobili, sme decentralizovali aj na systém špecializovanej štátnej správy štátnu správu, majú predsa len ešte stále neodňateľnú povinnosť akéhosi metodického článku v tejto oblasti?

Toto je zrejme to maximum, čo zatiaľ viete ponúknuť. A ja som bol dosť sklamaný. A, bohužiaľ, tu teda sedí iný pán minister. Ale včera som očakával od pána ministra Kaliňáka po tom všetkom, čo sme tu už zažívali počas hodiny otázok a odpovedí k takejto vážnej veci, ktorá bola tak dlho avizovaná, jeden plamenný prejav. A vybavil túto reformu alebo modernizáciu, ako to budete nazývať, v podstate dvojminútovým príhovorom. A dnes akurát reagoval na včerajšie hodinové meškanie. Bol som tým naozaj veľmi sklamaný. Nebýva to zvykom, aby v takejto chvíli vám radila opozícia, ale predsa len si dovolím upriamiť vašu pozornosť na tri iné problémy a okruhy problémov, ktoré, si myslím, hýbu momentálne verejnou správou na Slovensku a ktoré čakajú na riešenie.

Keď sa spýtate všetkých predstaviteľov samospráv, čo ich trápi alebo bolí, a o tom vo vašom materiáli nie je skoro nič alebo úplne vôbec nič, tak vám povedia, že aj v zmysle uhorského práva, ktoré sme tu zdedili, nie sú do dnešného dňa vysporiadané vlastnícke vzťahy k obecným cestám, pozemkom, ktoré sú pod školami a inými ustanovizňami miest a obcí, čo im bráni v tom, aby efektívne mohli nie používať peniaze, ale čo i len zažiadať o peniaze Európskej únie. Keď dnes ekonomika ide a je naštartovaná, vidíte, čo sa deje s korunou, a keď dneska žnete to, čo sme my zasiali, prečo nemáte odvahu vstúpiť do tejto vody a povedať, že vy ste tá vláda, ktorá by sa mala začať s týmto bremenom pasovať, že vy budete tí, ktorí nebudete míňať peniaze na predvianočné darčeky a kupovanie si cieľových skupín obyvateľstva, ale že pôjdete riešiť tento problém, o ktorom niekto povedal, že možnože bude stáť až 400 mld. korún? Tento problém každého počká. Ale vláda, ktorá zdedila takúto ekonomiku, nemá silu sa do tohto pustiť, vôbec ste to ešte nikdy nespomenuli. Choďte na snem ZMOS-u a spýtajte sa starostov a primátorov, čo ich trápi a kde na to majú zobrať peniaze. Vláda, ktorá ovláda ekonomiku a rozdeľuje, sa tomuto problému akosi nechce venovať. Kedy bude ešte lepšia doba na to, aby sme sa s tým popasovali?

Druhá vec, o ktorej sa veľa v minulosti diskutovalo, je spôsob, ako sa dá uchádzať z prostredia miest a obcí o peniaze Európskej únie. Všetci vedia, že máme v určitých zásobníkoch veľa projektov, na ktoré sa už nedostali peniaze, lebo tie prestupové fondy boli také, aké boli. Dnes sa hovorí o vyše 400 mld., o ktoré je možné sa uchádzať, ale starostovia plačú a nariekajú, že strašne veľa ich to stojí peňazí, kým to majú dostať až do štádia vykonávacieho projektu. Čo takto porozprávať sa s európskymi komisármi a s európskymi úradníkmi, či by sa nedal ten systém zmeniť, že by podklad na rozhodovanie bol iba do úrovne územného konania? Čiže by to bola určitá štúdia a nemuseli by zbytočne starostovia vyhadzovať peniaze aj na to, kde v budúcnosti nemajú istotu, že na to vôbec tie peniaze dostanú. To je len téma do diskusie, v čom by sme vám chceli pomôcť a o čom by sa dalo rozprávať.

No a posledné, čo by som vám poradil, je komunálna reforma. To tu akosi nie je spomenuté. Všetci hovoríte o neefektivite výdavkov na verejnú správu. A všetci vieme, že naozaj prvý kontakt občana s verejnou správou alebo s verejnou službou na úrovni viac ako 2 900 miest a obcí na Slovensku je niečo, s čím bude treba začať robiť. Ktorá vláda sa to má pokúsiť alebo sa má toho chytiť, ak nie tá, ktorá sa chváli tým, že má 45 % a viac preferencií. No na to treba mať vnútornú silu a odbornosť, akým spôsobom tento problém uchopiť. Alebo ho zase necháte na tých, ktorí prídu po nás? Budeme nadávať na úradníkov? A vieme, kde nás päta tlačí a kde by sa tá efektívnosť skutočne dala dosiahnuť.

V minulých obdobiach ani jedno, ani druhé, ani tretie sa robiť nedalo, lebo stáli pred nami dôležitejšie výzvy, stála pred nami výzva, aby sa ekonomika pozviechala.

A posledná vec, čo som chcel povedať. Mrzí ma to, že sa vraciate týmto návrhom k centralizácii. Viete, od roku 1931, a to vtedy, keď sa Európa zmietala po prvej svetovej vojne v nastupujúcom fašizme, ktorý nebol ničím iným, iba centralizáciou a uchopením moci do jedných rúk, tak cirkev prišla s encyklikou Quadragesimo anno, kde pomenovala meno subsidiarita. A chcela tým bojovať proti tomu, aby sa tie hrôzy, ktoré boli z centralizácie a sú odskúšané, neopakovali v Európe. Dopadlo to, ako to dopadlo. Nikto ich vtedy nepočúval, ale po roku 1945 už každý porozumel, že ak toto nebudeme uvádzať do života, je to cesta do pekla. Subsidiarita sa preniesla do reálneho života dnes civilizovanej západnej Európy a centralizácia sa stala hlavným nástrojom riadenia v bývalých sovietskych republikách a vo východnej Európe. Ak niekto nerozumie tomu, že v rokoch 1945 a 1946 chodili k nám Rakúšania kradnúť zemiaky a dnes sa na nich pozeráme smerom nahor, akú majú životnú úroveň, tak poviem, to nie je len výsledok Jaltskej konferencie, ale aj výsledok toho, akým systémom sa riadili veci verejné v tej či inej časti sveta. Vy dnes týmto návrhom potierate subsidiaritu a vraciate sa k centralizácii. A vám to chcem dať do pozornosti, aby ste odišli z tejto cesty skôr, než sa narobia také škody, aké tu musíme naprávať dnes po 40 rokoch alebo po 45 rokoch bačovania komunizmu.

A ešte jedna vec. Veľmi dlho bude trvať, kým sa vylieči v tejto krajine od centralizmu duša národa. Sú ľudia, ktorí znova uverili falošným prorokom a myslia si, že štát za nich všetko vyrieši. Je to cesta do pekla. Ja vás varujem, keď ideme takéto vážne veci robiť, ako je rozhodovanie o tom, ako tá krajina bude vyzerať, tak sa zamyslime aj nad týmito skutočnosťami. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Slovo má spravodajca pán poslanec Cabaj.

T. Cabaj, poslanec: Vážený pán predseda, predsedajúci, pán podpredseda vlády, dámy a páni, dovoľte, aby som aj ja vystúpil v rozprave, pretože v tomto parlamente nejaký piatok pôsobím. A zastávam názor, že radšej vystúpim v rozprave, aby bol priestor na reakciu, hoci som mohol reagovať aj v záverečnom vystúpení ako spravodajca. Takže v tomto prípade využívam skôr tento priestor, pretože ja som zástanca diskusie.

A najmä po vystúpení pána podpredsedu Horta musím práve reagovať takým tým slovenským príslovím, ktoré hovorí, že každá mačka si chváli svoj chvost a najmä vtedy, ak je presvedčená, že ten jej chvost je najkrajší.

Pán kolega Hort bol predo mnou predseda výboru pre verejnú správu a mal možnosť v tejto oblasti pôsobiť. Ale ako sme sa v záverečnom príhovore presvedčili, nebol priestor, aby výbor sa venoval tejto veci, pretože bolo treba riešiť dôležité ekonomické veci a neriešili sa tie, ktoré nám odporúča do pozornosti, aby sme sa nimi zaoberali, pretože my sme teraz vládna koalícia a my sme na to, aby sme to riešili. Ja mám presne opačný názor, pretože prevzatím funkcie predsedu som vytvoril všetky predpoklady na to, aby tento výbor ako odborný a garančný výbor za verejnú správu minimálne prediskutovával a rozoberal všetky problémy, ktoré v tejto oblasti sú, pretože každý poslanec v tomto parlamente, ktorý len trochu má snahu poctivo túto robotu robiť, vie, aké problémy naši občania majú s úradmi verejnej správy. Samozrejme, mali sme doteraz dve stretnutia v rámci výboru, kde boli pozvaní zástupcovia ministerstva vnútra, Rada ZMOS-u, ale aj predsedovia vyšších samosprávnych krajov, zástupcovia tých oblastí, v ktorých sa pohybujeme. Bol prizvaný splnomocnenec vlády pre verejnú správu, a to z toho dôvodu, aby sme si o týchto otázkach povedali. A môžem vám povedať záver, ktorý tlmočil splnomocnenec vlády pán Turčan, ktorý by mal teraz robiť v oblasti samosprávy, to, na čo niektorí poukazujú, že im to chýba v analýze, pretože analýza nerieši otázku samosprávy. Vypočul si od poslancov koalície aj opozície, bez ohľadu na to nikto nedával na seba politické tričko, problémy, ktoré v oblasti verejnej správy sú. A bola to pre neho poriadna sprcha, pretože možno išiel trochu s inou predstavou do tejto funkcie, do ktorej vstupoval, pretože predtým celé svoje obdobie vlastne vykonával funkciu primátora mesta Bánovce. Išiel do funkcie splnomocnenca vlády pre územnú samosprávu ten, ktorý v tej samospráve pôsobil a ktorý podstatne veľmi dobre vie, o čom územná samospráva je. A to je práve aj tá pozícia, ktorú sa snažíme riešiť, pretože sa vrátim do minulosti a veľakrát sa hovorilo na tému pána Nižňanského, v minulosti ten náš výbor fungoval asi tak, že pán Nižňanský pripravil návrh, použil vládu ako nosiča, ktorá ho doniesla do parlamentu, a potom toto obhajoval nie ako vláda, ale ako splnomocnenec vlády obhajoval toto na výbore. A v podstate už k tomu takmer žiadna diskusia nebola, pretože prišli konkrétne návrhy na zákony. A vo výbore sa to takisto riešilo, ako sa to riešilo, že jednoducho sa to posúvalo do parlamentu, kde situácia bola taká, najmä dočasu, pokiaľ vláda mala ešte väčšinu. Nikdy sa nás nepýtala, či s tým súhlasíme alebo nesúhlasíme. Jednoducho silou hlasov o tom rozhodla a odhlasovala to. To bola realita. Takto to fungovalo. A preto hovorím, že prvýkrát je tu priestor, aby Národná rada diskutovala na túto problematiku, pretože je to problematika, ktorá by nás mala trápiť všetkých, pretože vždy na stretnutiach s našimi občanmi všetky tieto informácie dostávame.

Takže toľko k vystúpeniu pána Horta, že akým spôsobom k tomu pristupujeme, ako je vypracovaná analýza. Samozrejme, každý z nás môže tú analýzu čítať odpredu dozadu, vyberie si z toho, čo sa mu páči, on o čom chce hovoriť, ale ak by sa komplexne pozrel na všetky tie čísla, sumár tých čísel, ktoré sa nachádzajú v analýze, tak len sa utvrdí v tom, čo nám občania hovoria, že naša verejná správa je poriadne predražená a má veľké množstvo ľudí, ktorých tam netreba. Toto je podstata z tých čísiel. Kto chce, teda si to prečíta. Samozrejme, kto to nechce čítať, tak jednoducho si vyberie iba to svoje a možno aj sa drží tej zásady, že štatistika je presný súbor nepresných informácií, a potom si vyberá len tie jeho akože presné.

Samozrejme, ja chcem sa k tejto diskusii vrátiť aj tak trochu od začiatku, pretože už aj vo vystúpeniach opozičných kolegov z výborov zaznelo, že chýba tu určitá postupnosť vývoja všetkých náležitostí, vzhľadom na to, že posledných 6 rokov kolega Bauer v podstate zhodnotil. Ale ja sa musím vrátiť, pán kolega, dozadu, pretože reforma verejnej správy začala zmenou systému v roku 1989. V roku 1989 sa urobili prvé kroky. A keďže ty už si tu spomenul tých posledných 6 rokov, ktoré hodnotíte vy aj z vašej pozície ako úspešné, pretože vy ste boli pri tom, dovoľte teda, vážené kolegyne, kolegovia, aby som sa ja dotkol teda celkového toho vývoja verejnej správy, ako to vlastne po novembri 1989 s reformou bolo, pretože ak by niekto teraz prišiel a povedal, že ide robiť nejakú reformu alebo niečo podobné, tak sa začnem tomu smiať. Reforma jednoducho od roku 1989 prebieha, pokračuje. A ja už som tu svojho času povedal, že vždy mala každá reforma ambíciu veľké upratovanie, veľké znižovanie stavu pracovníkov. A ja som tu svojho času povedal, že, bohužiaľ, každá reforma doteraz priniesla iba viacej úradníkov a viacej byrokracie. To je realita za tie roky, ktoré prebehli. A s tým by sme sa mali popasovať. A chceme túto otázku riešiť.

Najpodstatnejším spôsobom do riešenia štátoprávneho usporiadania zasiahol pomerne zdĺhavo a po náročných vzájomne rozporných diskusiách ústavný zákon č. 556/1990 Zb., ktorým sa zmenil ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii. Riešil totiž vymedzenie kompetencií medzi federáciou a národnými republikami, pritom značne posilnil kompetencie národných republík. Určité náznaky nového riešenia kompetencií sa objavovali už na jar roku 1990. A aj hlavne rokovania v tomto smere sa uskutočnili až po prvých slobodných voľbách do zákonodarných zborov v júni roku 1990, ktoré sa konali podľa zákonov č. 47/1990 Zb. o voľbách do Federálneho zhromaždenia, č. 54/1990 Zb. o voľbách do Českej národnej rady a č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady. Úmyselne som aj spomenul tieto zákony, pretože ak sa chceme touto otázkou zaoberať, mali aby sme sa dotknúť celej tejto oblasti. Z pohľadu občana v tomto období nepochybne veľký význam má tiež Listina základných práv a slobôd obsiahnutá v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb. A táto dôležitosť z hľadiska občana je daná predovšetkým tým, že ustanovuje medze, ktoré štátne a samosprávne orgány nesmú prekročiť, aby neporušili, príp. neobmedzili základné práva a slobody občana zaručené ústavným zákonom. Listina základných práv a slobôd občanov bola potom aj v podstate zaradená a začlenená do Ústavy Slovenskej republiky. Novozvolená Slovenská národná rada v júli roku 1992 v nadväznosti na tento proces prijala dovtedy viackrát odkladanú Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Pripomínam len tým, ktorí si nepamätajú, že je to zo 17. júla 1992. Na základe medzinárodne uznávaného prirodzeného práva národov na sebaurčenie vyhlásila zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa. Následne na to Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra roku 1992, pripomínam, bola ratifikovaná 3. septembra 1992 na Bratislavskom hrade a vyšla v Zbierke zákonov pod č. 460 v roku 1992. Národnodemokratický a emancipačný proces slovenského národa sa zavŕšil vznikom samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.

Slovenská republika patrí medzi štáty, v ktorých v posledných rokoch prebieha radikálna transformácia verejnej správy. Idea reformy verejnej správy vznikla krátko po novembri 1989 v podmienkach ešte Česko-slovenskej federatívnej republiky. Ústavným zákonom Federálneho zhromaždenia č. 294/1990 Zb. boli zrušené príslušné ustanovenia o národných výboroch a zakotvila sa miestna samospráva na úrovni obcí. Z tejto ústavnoprávnej novely vyšli zákony o obecnom zriadení, zákon SNR č. 369/1990 Zb. a zákon Českej národnej rady č. 367/1990 Zb. Čiže paralelne už v roku 1990 vznikol v Slovenskej a v Českej republike základ nového usporiadania verejnej správy. Len pre informáciu pripomínam, že oficiálne postulát miestnej samosprávy sa prvýkrát objavil v Programovom vyhlásení vlády ešte Česko-slovenskej federatívnej republiky z 3. júla 1990.

Rozpad politického systému sa dotkol aj základného článku verejnej správy, národných výborov. Zmeny v organizácii miestnej verejnej správy viedli k zániku centralizovaného modelu z trojstupňovej sústavy orgánov štátnej správy. V tom čase to trojstupňové bolo KNV, ONV a MNV. Spájalo to správu a hospodárske zriadenie štátu a obcí do jedného celku. Miestna samospráva prevzala z organizácie verejnej správy postavenie orgánov štátnej moci a hospodárskeho riadenia. Tretia funkcia národných výborov, boli orgánmi štátnej správy v území, bola zverená do právomoci novo konštituovaných orgánov miestnej štátnej správy. Miestna verejná správa sa začala koncipovať ako duálny model orgánov miestnej štátnej správy a orgánov miestnej samosprávy.

Došlo k zásadnej zmene v koncepcii budovanie miestnej verejnej správy, a to na občianskom princípe zdola v zhode s ideou - slobodná obec v slobodnom štáte. Nová ponovembrová politická reprezentácia podporila myšlienku budovať miestnu verejnú správu na princípe samosprávy, čo malo zásadný význam z hľadiska posilnenia politického statusu občana v rozvoji demokracie. Obnovou samosprávy a uskutočnením prvých demokratických volieb do ich orgánov, som spomínal, v júni 1990 a na jeseň 1990 vznikli nové podmienky v mestách a obciach pre revitalizáciu občianskych aktivít a rozvoj miestnej demokracie. Boli prijaté mnohé základné zákony, s ktorými máme možnosť sa ešte stretnúť, č. 346 o voľbách do orgánov samosprávy obcí, č. 347 o organizácii ústrednej štátnej správy, č. 369 o obecnom zriadení, č. 472 o organizácii miestnej štátnej správy, č. 377 o hlavnom meste Bratislava, č. 401 o meste Košice, č. 517 o územnom a správnom členení v Slovenskej republike, č. 518 o prechode zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, č. 544 o miestnych poplatkoch, čo boli všetko zákony z roku 1990 Zb., a č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

Realizáciou reformy Slovenskej republiky na začiatku deväťdesiatych rokov sa naplnil zámer ustanoviť obecné zriadenie, obce a mestá a oddeliť výkon základných samosprávnych funkcií obcí od výkonu štátnej správy. Vtedy prešla v prílohe zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení pôsobnosť KNV a ONV na obce na siedmich úsekoch štátnej správy a podľa príloh A aj B k zákonu č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy z pôsobnosti KNV na okresný úrad. Už vtedy sa uvažovalo o presune kompetencií na obce, čo sa podmieňovalo realizáciou koncepcie miestnych správnych jednotiek, municipalít s minimálnym počtom zhruba 3 000 obyvateľov.

Zákonom o obecnom zriadení boli definované samosprávne funkcie obce ako právnickej osoby. Jedným z problémov, ktorý sprevádzal činnosť samospráv už od ich vzniku, bol istý nesúlad medzi politickou samostatnosťou a ekonomickými možnosťami pre vlastný rozvoj obce. V zmysle tohto zákona o obecnom zriadení sa vytvorilo do roku 1991 až 2 835 miestnych samospráv. Z nich 2 704 nemalo viac ako 5 000 obyvateľov, 1 165 evidovalo menej ako 500 obyvateľov. Každá z týchto miestnych samospráv si mohla stanoviť programové ciele iba do výšky svojho finančného rozpočtu. Kým politicky už neboli nové samosprávy podriadené centrálnej vláde, ekonomicky stále záviseli predovšetkým od štátneho rozpočtu. Prevažná väčšina malých samosprávnych celkov nedisponovala dostatočnou ekonomickou silou a technicky rozvinutou infraštruktúrou. Pripomínam, som spomenul to číslo 2 835 miestnych samospráv, len pre informáciu, že na konci roku 1989 bolo 2 694 obcí. To sú tie následné odčleňovačky od miest aj zlúčených obcí. Až nakoniec sa toľko teda obcí vytvorilo. Bolo prijaté veľké množstvo zákonov, ktoré už som spomínal, aby mohli tieto náležitosti fungovať. Už v čase prijatia zákona o obecnom zriadení v roku 1990 prevážila predstava o obci len ako o samosprávnom územnom celku, hoci už vtedy v § 5 tohto zákona sa pripúšťala možnosť preniesť na obec niektoré úlohy štátnej správy. Zákon o obecnom zriadení nenaznačoval, že by mali v rámci územnej samosprávy vzniknúť vyššie samosprávne celky. Dokonca tí, čo si pamätajú, keď sa prijímala ústava, vedia, že táto časť nebola ani zahrnutá do ústavy. Následne až po jej novelizácii po roku 2001 táto záležitosť bola riešená aj v ústave a následne potom boli aj vytvárané vyššie samosprávne celky.

Druhým zákonom, ktorý v podstate ovplyvnil konštitúciu duálneho systému miestnej verejnej správy, bol zákon SNR č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy.

Súčasne s formovaním miestnej samosprávy reforma verejnej správy riešila aj otázku novej štruktúry a funkcií výkonnej moci štátnej správy. Najvhodnejším územným sídelným útvarom pre tento účel bol po zrušení krajských národných výborov okres. Na okresnú úroveň sa preniesla časť výkonu moci štátu, ale väčšia časť agendy pripadla na prvostupňové úrady všeobecnej a špecializovanej štátnej správy zriadenej na úrovni obvodov. Od roku 1991 bola na základe zákona o organizácii miestnej štátnej správy rozdelená agenda národných výborov z pôvodne 38 okresných národných výborov a 4 krajských národných výborov do 38 okresných úradov a 121 obvodných úradov. Pripomínam tým, ktorí v tom období pôsobili, že mali sme tu zavedený jeden experiment, s ktorým sa tak trochu koketuje aj teraz, pomiešanie nejakým spôsobom štátnej správy a samosprávy, pretože vtedy prednostu obvodného úradu štátnej správy volili zvolení starostovia a primátori príslušného volebného obvodu. Tí, ktorí ste v tom čase pôsobili, si to pamätáte, ako potom táto situácia sa vyvinula a veľmi v krátkej dobe tento experiment bol zrušený, pretože samospráva rozhodovala o tom, kto bude vykonávať štátnu správu v ich príslušnom obvode.

Popri týchto úradoch, ktoré vznikli, teda 38 okresných úradoch a 121 obvodných úradoch všeobecnej štátnej správy boli zriadené úrady špecializovanej štátnej správy, a to tak na úrovni okresnej, ako aj obvodnej. Tieto úrady začali vznikať pomerne živelne podľa individuálnej požiadavky rezortných ministerstiev. Tzv. voľný rezortizmus spôsobil nebývalý rast úradov a úradníkov do miestnej úrovne riadenia, pretože každé ministerstvo chcelo mať vlastné miestne úrady. Medzi prvými vznikali úrady práce, úrady životného prostredia, školské správy, daňové úrady, pozemkové úrady, lesné úrady, katastrálne úrady a tak ďalej. Ich činnosť bola postupne upravovaná v rôznych zákonoch týkajúcich sa špeciálnych programov rezortných politík, jednotlivých ministerstiev. A tak sa počet úradov štátnej správy postupne rozšíril na 448 na úrovni obvodov a 128 na úrovni II. stupňa. Vo financovaní štátnej správy zostal centrálny systém financovania prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Naproti tomu metodická správa orgánov miestnej štátnej správy bola vykonávaná prostredníctvom odvetvových ministerstiev, ktoré riadili samostatné špecializované orgány miestnej štátnej správy ako školská správa, správa životného prostredia, zdravotná správa a podobne. Táto právna úprava veľmi všeobecne a nejasne rieši aj otázku vzťahu týchto orgánov miestnej štátnej správy k novovytvorenému obecnému zriadeniu.

V čase k 1. 1. 1993, keď vznikla Slovenská republika, v tomto období zmeny v organizácii miestnej verejnej správy boli charakteristické ako prvé obdobie reformy. Jej ďalší postup sa však spomalil. Trochu tomu napomohla aj otázka delenia a štátoprávneho usporiadania všetkých týchto náležitostí, až postupne sa pripravovali tieto náležitosti tak, aby vláda svojím uznesením č. 755 zo 17. 10. 1995 vzala na vedomie návrh postupu na reformu miestnej verejnej správy a uložila ministrom vlády Slovenskej republiky a predsedom ostatných orgánov ústrednej štátnej správy vypracovať analýzu náročnosti nového usporiadania odvetvovo riadených orgánov miestnej štátnej správy a ostatných orgánov štátu, v ktorej mali byť zohľadnené všetky tie náležitosti, kde sa uvažovalo s návrhom administratívneho členenia Slovenskej republiky na 8 vyšších správnych celkov a 75 až 90 nižších správnych celkov. Mala pripraviť, predložiť na rokovanie vlády návrh zákona Národnej rady, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 517/1990 Zb. o územnom a správnom členení Slovenskej republiky, a pripraviť a predložiť na rokovanie vlády návrh zákona Národnej rady o konštituovaní vyšších územných celkov Národnej rady Slovenskej republiky, ďalej, návrh zákona o kompetenciách orgánov miestnej štátnej správy Slovenskej republiky, návrh zákona o presune niektorých právomocí z orgánov miestnej štátnej správy na orgány miestnej samosprávy, návrh zákona o vojenských obvodoch a o výkone samosprávy a štátnej správy v nich. Bola prijatá Stratégia reformy miestnej verejnej správy. Postupne teda sa to zapracovalo tak, aby teda sa naplnili tie názory, ktoré zaznievali.

Len pre informáciu pripomínam, že pôvodne existovali tri tzv. varianty územnosprávneho členenia a horizontálnej integrácie miestnej štátnej správy. A tieto už v podstate sa objavovali od roku 1993. Prvý bol tzv. župný variant, ktorý predpokladal obnovenie župného systému s prihliadnutím na nové ekonomické, geografické či demografické podmienky. Druhý variant bol tzv. oblastný variant. Neskôr sa stal z toho v podstate vládny návrh, ktorý predpokladal zriadenie 8 územných oblastí krajov, ale obsahoval aj ďalšie možnosti, varianty členenia na základe ekonomických kritérií. Tretí návrh predpokladal návrat k územnému usporiadaniu bývalých troch krajov a zachovaniu Bratislavy ako samostatného kraja. Nakoniec teda tento návrh sa neobjavil. Tí, ktorí si pamätáte situáciu, keď sa riešila otázka vytvorenia v rámci územnosprávneho členenia, dobre si pamätáte, že členovia vtedy Výboru Národnej rady pre štátnu správu, samosprávu a národnosti sme mali výškovo metre papierov, kde jednotliví predstavitelia samospráv predkladali argumenty, analýzy a draho vypracované podklady, prečo ich mesto má byť to dôležité, prečo to má byť okres, sídlo okresu a všetky tieto pozície.

Takže z tohto keď vychádzam, čo všetko sme mali možnosť vidieť, tak to bola tá zaujímavá situácia, že nakoniec došlo k tomu územnému a správnemu usporiadaniu tak, ako si to už pamätáme, keď išlo o reorganizáciu miestnej štátnej správy podľa zákona č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy zo 4. júla 1996. Na výkon miestnej štátnej správy sa zriadili krajské úrady, ktoré medzitým, keď sa vytvárali okresy a obvody, boli zrušené. Následne sa vytvorili teda krajské úrady a okresné úrady ako právnické osoby. Tieto úrady sa vo svojej činnosti riadili ústavou, ústavnými zákonmi a inými právnymi predpismi v medziach, uzneseniami vlády, smernicami a ďalšími opatreniami ministerstiev a ich ústredných orgánov štátnej správy. Krajské a okresné úrady spolupracovali pri dodržiavaní zákonnosti verejného poriadku, ochrany práva a slobôd občanov. Tento zákon už vychádzal zo schváleného dvojstupňového územnosprávneho členenia. Podľa neho sa rušil doterajší obvodný stupeň miestnej štátnej správy, ktorý prejde na horizontálny integráciou s príslušnými okresnými úradmi štátnej správy. Nová štruktúra redukuje pôvodných 448 prvostupňových obvodných úradov a 128 druhostupňových úradov všeobecnej štátnej správy na 79 úradov na prvom stupni v pozícii okresu a 8 úradov na druhom stupni kraja. Štátni zamestnanci boli prerozdelení do nových úradov bez zmeny. Zákon o miestnej štátnej správe súčasne taxatívne stanovil, ktoré kompetencie sa preniesli na ministerstvá, na krajské orgány štátnej správy. Všetky ostatné kompetencie vykonávali prvostupňové orgány štátnej správy, teda okresné úrady. Toto bol systém, ktorý naštartoval v roku 1996. Politika tej horizontálnej integrácie miestnej štátnej správy počítala s následnou fúziou dovtedajších úradov obvodnej štátnej správy s úradmi okresnej štátnej správy. Pripomínam, že podľa toho zákona následne boli teda zahrnuté v tom okresné úrady, obvodné úrady, okresné, obvodné úrady životného prostredia, okresné úrady a obvodné úrady práce, okresné úrady a obvodné správy Zboru požiarnej ochrany, lesné úrady obidvoch stupňov, školské správy obidvoch stupňov, katastrálne úrady obidvoch stupňov, veterinárne správy obidvoch stupňov a pozemkové úrady. Horizontálna integrácia sa vtedy netýkala daňových úradov a finančných správ.

Budovanie orgánov miestnej štátnej správy ostatných územných orgánov štátu a zriadených odvetvových pôsobností bolo od roku 1996 riešené tak, že časť týchto orgánov kopírovala územné a správne usporiadanie Slovenskej republiky, to znamená 8 krajov a 79 okresov, časť orgánov bola riešená v 55 okresoch (tzv. súdne okresy) podľa zákona č. 328/1996 Z. z. a zostávajúce orgány mali osobitý počet svojich úradov, napr. zo zákona SNR č. 444/1990 Zb. o zriadení územného plánu, podľa zákona č. 540/1990 Zb. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, zákona č. 84/1991 Zb. o územných finančných orgánoch. Kraje a okresy ako administratívne správne jednotky sa stali teda územnými obvodmi aj pre iné orgány štátnej správy. To je to v podstate, o čom sme sa tu veľa rozprávali pri predkladaní návrhu koncepcie pána Nižňanského, keď sa rušili okresné úrady a vytváral sa nový systém usporiadania štátnej správy, keď sme upozorňovali na skutočnosť, že už predtým to fungovalo tak, že občan čo potreboval vybaviť si, si vybavil na obci, čo nevybavil doma, odišiel s tým na okres a riešil to v rámci štátnej správy na okresnom úrade.

Zrušením týchto okresných úradov nám zostali správne jednotky, tých 79 správnych jednotiek, ktoré máme doteraz. A pozícia 50 obvodných úradov je špeciálne postavená teraz v zákone o usporiadaní štátnej správy. Len pre informáciu pre tých, ktorí tu neboli, uvediem, že keď dochádzalo k zániku okresných úradov, bol tu predložený pôvodný materiál, ktorý hovoril, že nástupcom bude 46 obvodných úradov štátnej správy. Na to, aby to vôbec prešlo, tak v rámci koalície, a to pripomínam pánu Hortovi, keď hovoria kolegovia z opozície terajšej o politických tlakoch a pozíciách, nech si spomenú na situáciu vtedy, keď 4 koaličné politické strany dostali šancu, aby si každá vytvorila ešte jeden samostatný obvod, Bánovce, Svidník, ja neviem Štúrovo, ani si nespomeniem, to je štvrtý teraz. Preto sa nakoniec vytvorilo 50 obvodných úradov na základe politického tlaku jednotlivých politických strán, ktoré vtedy pôsobili v koalícii. Takže zrejme už teraz sa to nehodnotí ako politikum, vtedy to politikum bolo. (Hlas z pléna.) Len hovorím, že tá pozícia bola v každom tom období svoja, špecifická, ktorú treba takýmto spôsobom riešiť a ktorá vždy vyvolala to riešenie. Takisto ja sa môžem vrátiť do minulosti, ako sa vytváralo 79 okresov. Tiež pôvodný návrh vlády uvažoval o 72 alebo tak nejako okresoch. A po zmenách, ktoré nastali pri hlasovaní v parlamente, konečné číslo bolo 79 okresných úradov, teda okresov v rámci nového usporiadania Slovenskej republiky.

Takže, samozrejme, tu sa musím dotknúť toho, keď som v tom roku 1996, že niektoré úlohy štátnej správy na základe zákona takisto zabezpečujú aj iné právnické osoby, najmä štátne rozpočtové organizácie, ktoré nie sú štátnymi orgánmi, a teda ani orgánmi štátnej správy. Preto aj to číslo a hodnotenie tých pozícií je v tej rovine trochu iné. To sú napr. priamo riadené organizácie ministerstiev poverené účelovými odbornými úlohami. Reforma v ostatných častiach verejnej správy sa spravidla dotýka vzájomných vzťahov zložiek štátnej správy a samosprávy, ako aj časti týchto zložiek, ktoré sa potom v súhrne podieľajú na zvyšovaní efektívnosti správy.

Osobitne prudký vývoj sa zaznamenal v zakladaní verejných korporácií v tomto čase ako časti špecializovanej samosprávy a potom poradných zborov rozmanitých druhov a úrovne najmä v rokoch 1990 až 1997. Tento ich vznik bol zdôvodňovaný potrebami a úlohami transformácie spoločnosti smerom k demokratickej spoločnosti pri vytváraní trhového hospodárstva na základe súkromného vlastníctva. V rámci rozvoja verejných korporácií a vzniku nezávislých orgánov od roku 1990 boli zriadené významné inštitúcie ako Národná banka Slovenska, Slovenská obchodná a priemyselná komora, Najvyšší kontrolný úrad, Fond národného majetku, Sociálna poisťovňa, mnohé ďalšie významné korporácie, Fond na podporu zahraničného obchodu, Eximbanka, Slovenská televízia a rozhlas, Sociálna, zdravotná poisťovňa, vtedy Národný úrad práce, viaceré nové univerzity, inšpekčné, výrobné nadácie, agentúrne organizácie s úplným financovaním alebo príspevkami zo štátneho rozpočtu. Samozrejme, nebudem vás zaťažovať, všetky tieto vznikali v Slovenskej národnej rade na základe osobitných zákonov a takýmto spôsobom aj sú evidované.

So zreteľom na záväzok Slovenskej republiky aproximovať všetky existujúce i budúce právne predpisy k právu Európskej únie a k dohovorom Rady Európy bol zriadený Inštitút na aproximáciu práva Slovenskej republiky a k právu Európskej únie. Svoju činnosť začal 1. júna 1995 postavením štátnej rozpočtovej organizácie na plnenie úloh, ako ich určoval dokument Koncepcia aproximácie práva k právu Európskej únie a k dohovorom Rady Európy.

Rôzne poradné zbory na vstup do pôsobnosti často zaznamenali mohutný až rozporuplný vývoj. Príkladom rozpornosti je existencia inštitúcií tripartity pod záštitou vlády, keď oproti Rade hospodárskej a sociálnej dohody bola ustanovená vládou nová Sociálna rada určená na riešenie týchto istých záležitostí, ale bez účasti hlavných zástupcov hnutia. Pozitívny vplyv práce poradných zborov v tomto čase ale treba hodnotiť ako nezastupiteľný a mimoriadny, pretože význam nadobudli na najvyššej úrovni v rámci organizácie štátu, ale napr. aj vznikali inštitúcie na úrovni organizácie štátu, a to na Úrade vlády, ministerstvách, ostatných ústredných orgánoch štátnej správy, na krajských, okresných úradoch, ako aj na všetkých druhoch samosprávy.

Nové územné a správne členenie Slovenska a reštrukturalizácia miestnej štátnej správy zatiaľ nedoriešila problém decentralizácie moci na regionálnu samosprávu. Reformné opatrenia a stratégia reformy z roku 1996 tak zostali v podstate na polceste... (Vystúpenie prerušené predsedajúcim.)