P. Hrušovský, predseda NR SR: S faktickými poznámkami traja páni poslanci. Pán poslanec Žiak posledný. Nech sa páči, pán poslanec Maxon.

M. Maxon, poslanec: Ďakujem pekne. Pán poslanec Soboňa Viliam, aj v tej prvej časti si mal absolútnu pravdu. Uvedomujem si, že nemám právo na morálneho arbitra. Chcel by som vás poprosiť, ak ste to tak pochopili, tak sa ospravedlňujem. Skutočnosť je však taká, že ľudia, ktorí prišli v partii so mnou do tejto Národnej rady, dnes podporujú Mikuláša Dzurindu. V žiadnom prípade som nemal na mysli, Viliam, teba a tebe blízkych ľudí. Tak, prosím, aby to bolo tak pochopené.

K tej trošku vecnej oblasti, čo si hovoril, a tá polemika o možnom znárodnení. Dámy a páni, ak súčasná vláda prijme toto katastrofálne rozhodnutie, tak za prípadné znárodnenie nesiete zodpovednosť vy, nie ten, kto ho bude realizovať, lebo bude naprávať chyby, ktoré ste spôsobili vy.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Fajnor.

K. Fajnor, poslanec: Ďakujem pekne, pán predseda. Dovoľte mi, aby som nadviazal na predrečníka v tej jednej otázke, ktorej sa všetci boja. Je to otázka takzvaného znárodnenia. Ja vám chcem povedať jednu vec. Čo sa týka znárodnenia. V roku 1948, keď komunisti prevzali moc a prišlo k znárodneniu, tak priemerný plat na Slovensku predstavoval 250 až 300 korún. Moja rodina pracovala od rána do noci 12 až 14 hodín za priemernú mzdu 200 korún. Pracovala v družstve, ktoré potom neskôr založili. V roku 1989 tento plat predstavoval 4 000 korún, pritom chcem povedať, že reálne podľa Štatistického úradu, ktorý tu všetci poznáme, sa životná úroveň za 40 rokov zvýšila viac ako sedemkrát, vážení. Mnohí by ste tu vôbec nesedeli nebyť toho, že skutočne tu bol ten socializmus, mohli ste vyštudovať. Okrem iného mohol pribrať aj pán spravodajca. To je po prvé.

Po druhé, na čo chcem upozorniť. Čo sa týka kvality života, vysokej životnej úrovne, mne je veľmi ľúto, že som povedal, viac ako 1 400 miliárd sme prehajdákali a priemerný reálny plat máme zhruba o 17 percent nižší ako v roku 1989. Je to absurdné. Pokiaľ sa pozrieme na priemerný reálny dôchodok, ktorý máme, opäť je nižší. Ja sa pýtam, prečo tu strašíte znárodňovaním. Bojíte sa o svoje zisky? Bojíte sa o to, že konečne ľudia pochopia, oni už pochopili dnes, a myslím si, že, pán spravodajca, netreba sa usmievať, aj pán Lexa veľmi schudol, myslím si, že schudnete aj vy. Nebojte sa. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Rusnák, chcete reagovať? Pán poslanec Žiak.

R. Žiak, poslanec: Ďakujem za slovo. Chcem reagovať na pána poslanca Soboňu. Chcem povedať, Vilo, my nie sme nepriatelia. My sme v opozícii všetci, ktorí tu sedíme. Mrzí ma, že dnes síce sedíme tu niektorí a práve váš klub tu nesedí, asi má iné povinnosti, keď sa prerokúva takáto vážna vec, ale treba si všimnúť hlasovania, ktoré boli, tie zásadné hlasovania v parlamente. Kto podporil aj reformy vládnej koalície, a boli to aj vaši poslanci. Takže ja hovorím jedno, keď opozícia chce niečo riešiť, zabudnime na niektoré osobné veci, spojme sa, vtedy niečo doriešime. A nie takým spôsobom, že s tým si sadneme, s tým nie. Takže ja si myslím, že tie slová, ktoré povedal kolega Miro Maxon za HZD, sú namieste.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Muňko.

D. Muňko, poslanec: Vážený pán predseda, vážené dámy, vážení páni, vážený pán minister, privatizácia dvoch najväčších slovenských letísk v Bratislave a v Košiciach je celospoločenskou záležitosťou mimoriadne strategického významu, a preto si vyžaduje širokú verejnú diskusiu. Rozvoj civilnej leteckej dopravy je pre Slovenskú republiku nesmierny dôležitý z pohľadu medzinárodnej konkurencieschopnosti našej ekonomiky so zásadným dopadom na medzinárodný obchod, integráciu do medzinárodného spoločenstva a v neposlednom rade na rozvoj cestovného ruchu.

Slovenská republika potrebuje pre svoj ďalší rozvoj zabezpečiť rozsiahlu konektivitu s okolitým svetom a masovú dostupnosť civilnej leteckej dopravy tak osôb, ako aj Carga, a to z pohľadu cien, rozmanitosti, ako aj frekvencie letov. Vláda mala vypracovať stratégiu rozvoja letísk, ako aj stratégiu národného prepravcu a z toho by bola vyplynula potreba privatizácie. Väčšina letísk v Európskej únii sú vo vlastníctve či miest a územných celkov, teda v štáte. Letiská sa jednoducho nepredávajú a rozhodne nie konkurencii.

Dňa 21. júna 2005 schválila vláda Slovenskej republiky uznesením číslo 484 návrh koncepcie privatizácie letiskových spoločností Letisko Airport Bratislava, Letisko Airport Košice, akciové spoločnosti, v rámci ktorého vláda stanovila ciele privatizácie a niektoré podstatné aspekty privatizácie. Hoci strana Smer pokladá formu privatizácie a spôsob, akým výberové konanie prebehlo, za nevhodný a v rozpore so záujmami Slovenskej republiky, ku schválenému návrhu koncepcie privatizácie mala a má zásadné výhrady, čo prezentovala od roku 2003. Výsledok a priebeh výberového konania pokladá strana Smer za škandalózny a dokonca v príkrom rozpore s koncepciou privatizácie, ktorú sama vláda Slovenskej republiky schválila. Výberové konanie na poradcu pre privatizáciu vybralo konzorcium zložené z Meinl Bank, líder konzorcia finančný poradca, DLA Wiesslesbach právny poradca a SH&E technický poradca. Toto konzorcium bez účasti Sh&E by nebolo splnilo minimálne kritériá pre účasť v tendri na privatizačného poradcu, nakoľko jedine SH&E má potrebnú prax a skúsenosti v oblasti riadenia letísk.

Podľa návrhu pána ministra dopravy mala privatizácia letiskových spoločností prebiehať v súlade s aktuálnym trendom Európskej únie, ktorý podľa vašich slov smeruje k čo najširšiemu otvoreniu silne zmonopolizovaného trhu v oblasti správy letiskovej infraštruktúry a vytvoreniu plne konkurenčného prostredia bez potreby štátnej regulácie. Zmenilo sa však na tomto trende niečo v roku 2005? Dostali ste snáď nový list, v ktorom by Protimonopolný úrad Slovenskej republiky zmenil svoje záväzné stanovisko, ktoré vám v dvoch listoch opakovane tlmočil? Zmenila snáď Európska komisia svoje rozhodnutie vo veci Birmingham international Airport alebo The Airline Group INATS, ktoré vo svojom materiáli citujete? Čo spôsobilo, že sa z ministra dopravy a z ministra hospodárstva pravicovej vlády stali vehementní zástupcovia takzvanej spolupráce, prečo chce vláda zvrchovanej Slovenskej republiky odovzdať rozhodovanie o strategických aktívach Slovenskej republiky do rúk rakúskych politikov? Vám nevadí, že dlho po tom, čo vy už vo vláde sedieť nebudete, bude o slovenských letiskách rozhodovať primátor Viedne a hajtman Dolného Rakúska? A primátorovi Bratislavy a Košíc a predsedovi samosprávnych krajov sa budú na valných zhromaždeniach len nemo prizerať. Tvrdíte, že dokážete zmluvne zabezpečiť ochranu záujmov Slovenskej republiky. Ako to, že v slovenskom Telecome s vyšším podielom štátu nedokážete zamedziť zneužívanie dominantného postavenia?

Pán minister dopravy, tvrdíte, že ste všetky ponuky dôkladne preštudovali a že na vás nikto nevyvíjal tlak, ani vám nenúkal žiadne výhody a že ste sa po zrelom uvážení rozhodli pre spoluprácu, ktorá má Slovensku priniesť viac ako zdravé konkurenčné prostredie, tak ako obvykle pravicové vlády vo svete presadzujú. Nemôže vám preto byť pre vás ťažko odpovedať na niekoľko otázok.

V prvom rade nás zaujíma, či je pravda, že konzorcium TwoOne pri kvalifikácii podmieňovalo svoju účasť v tendri na košické letisko účasťou v tendri na Bratislavu. Pokiaľ je to pravda, akú motiváciu bude mať toto konzorcium, keď nechcelo kúpiť košické letisko a zaujímalo sa o len predaj bratislavského letiska. Konzorcium TwoOne sa všemožne snažilo a naďalej snaží presvedčiť verejnosť o tom, aké sú jeho vízie a ako pri vstupe do letiskových spoločností celé Slovensko získa. Obchodný plán TwoOne, aspoň podľa vlastných vyjadrení pre médiá, je postavený na vybudovaní rýchlovlakového spojenia z Bratislavy a Viedne. TwoOne sa údajne rozhoduje, kde postaví tretiu pristávaciu dráhu, či v Bratislave, alebo vo Viedni. TwoOne chcelo v Bratislave vybudovať úplne nový stredový terminál, aký má letisko v Mníchove. Pán minister, predpokladáme, že všetko, čo tu TwoOne verejne deklarovalo, sa premietlo aj do záväzných investícií. Zrejme sa TwoOne zaviazalo nedostavať tretiu pristávaciu dráhu vo Viedni a preinvestovať miliardy do novej rýchlodráhy. Alebo to bola len rozprávka pre verejnosť? Ako je možné, že odborná spoločnosť, britská spoločnosť SH&E vyhodnotila obchodný plán Viedne za najhorší a vyslovene ho vláde Slovenskej republike neodporúčala. Vieme, bol to len čiastkový názor jedného z poradcov. Ten nie je smerodajný. Veď je to len odborný poradca. Líder konzorcia Rakúska Meinl Bank tento názor nezastáva.

Bratislavské letisko malo podľa vás, pán minister, aj podľa odborníkov veľký potenciál najmä z hľadiska rozvoja takzvaných nízkonákladových prepravcov. Ak máte naozaj dobre naštudovanú problematiku, tak musíte vedieť, že v Európe sú dvaja veľkí nízkonákladoví prepravcovia. Je to Easy Jet, britská spoločnosť, a Ryanair a potom dlho nič, potom zhruba s polovicou veľkosťou Air Berlin, potom zase dlho nič a potom je to niekoľko spoločností, ktoré sú na hranici ziskovosti, ako je napríklad Sky Europe, od ktorej sa všeobecne očakáva, že buď neprežijú tvrdý konkurenčný boj, alebo ich kúpi jedna z nízkonákladových gigantov. Easy Jet aj Ryanair vyjadrili svoj jednoznačný nesúhlas s privatizáciou konzorcia TwoOne, Air Berlin lieta do Viedne. Pri nedávnom stretnutí s predstaviteľmi bratislavského letiska jednoznačne odmietol presunúť svoju činnosť do Bratislavy. Tieto jednoznačné signály vás zrejme vôbec neznepokojujú. A určite ich pokladáte za taktiku neúspešných uchádzačov. Takisto sa k vám zrejme nedostala správa, že dvaja z troch členov predstavenstva Letiska Bratislava blokovali podpis dlhodobej zmluvy so spoločnosťou Ryanair. Viete si asi predstaviť, pán minister, prečo Ryanair má nízke náklady, oveľa nižšie ako Austrian Airlines, ktorý nie je v dobrej situácii ako národný prepravca a ešte by sa mu viac konkurovalo.

Pán minister, vysvetlite tu v parlamente, prečo TwoOne pri vyhodnocovaní poradia nebolo vylúčené, keď podľa nás, podľa privatizačného projektu mali byť obe rakúske konzorciá vylúčené. A keď už TwoOne bolo pripustené, tak mala byť zrážka desať bodov. Podľa nás bola zrážka len 7,5 bodu.

Vážený pán minister, zlá privatizácia letísk Bratislavy a Košíc bude mať dopad na rozvoj slovenskej ekonomiky, ale hlavne na rozvoj cestovného ruchu na Slovensku.

Vážené dámy, vážení páni, podávam verejné trestné oznámenie na neznámeho páchateľa za zneužitie právomoci verejného činiteľa, ktoré skutkovo zdôvodňujem nasledovne: Boli svojvoľne porušené kritériá bodovania, ktoré boli stanovené privatizačným projektom, po prvé. Zmluva uzavretá s privatizačným poradcom Meinl Bank vo výške 2,5 percenta je nadsadená neadekvátne. Konzorcium TwoOne nedostalo zmluvnú pokutu do výšky jednej tretiny zmluvnej pokuty v prípade, že súťaž bude zrušená Európskou komisiou, respektíve Protimonopolným úradom, tak ako to dostali ostatné spoločnosti. Týmto konaním neznámeho páchateľa je Slovenskej republike spôsobená škoda značného rozsahu. Zajtra v písomnej podobe odôvodneného podkladu podám orgánom činným v trestnom konaní. Ďakujem za pozornosť.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Šulaj, nech sa páči, ďalší prihlásený ústne do rozpravy.

I. Šulaj, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, len pred niekoľkými dňami sa verejnosť dozvedela, že polícia skúma skrytú privatizáciu Slovenských aerolínií. Rakúske aerolinky získali s tichým súhlasom ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií 62 percent v Slovenských aerolíniách, a to tým, že navýšili základné imanie o viac ako 100 miliónov korún a z uvedených financií uhradili rakúskej Erste Bank časť 200-miliónového dlhu. Namieste je teda otázka, ako postupuje vláda Slovenskej republiky, konkrétne aj pán minister Prokopovič odborne alebo neodborne pri privatizácii majetku štátu. O niekoľko dní na to otvorene tak niektoré koaličné strany, ako aj opozičné strany vyslovujú obavy a nejasnosti súvisiace s tendrom na predaj dvoch letísk Košice a Bratislava. Verejnosť a občania štátu sa teda právom pýtajú a myslím si, že malo by byť im odpovedané. Počas diskusie tu zaznelo veľa konkrétnych pripomienok a nejasností, na ktoré nikto nedal odpoveď. Nechcem sa k nim vracať, ale dovolím si, možnože ich dať z myšlienkového hľadiska, z myšlienkových prúdov do určitej štruktúry.

Po prvé. Prečo chce súčasná vláda privatizovať letiská pred koncom volebného obdobia, keď nemá oporu vlastných poslancov v Národnej rade na prijímaní zásadných a rozhodujúcich úloh pri riadení štátu? Ak niekto bude odpovedať, že to vychádza z programového vyhlásenia vlády, tak, vážení páni, tak ja som za toto programové vyhlásenie vlády nehlasoval, pre mňa to nie je dogma. Ja chcem a občania tohto štátu požadujú konkrétne odpovede na ekonomické, sociálne a iné prevádzkové dopady, ktoré transakcia privatizácie letísk bude mať.

Po druhé. Prečo nebola spracovaná komplexná štúdia využitia letísk? Prečo slovenskí manažéri, o ktorých môže rozhodnúť súčasná vláda, nemôžu alebo nevedia riadiť uvedené spoločnosti a dokážu to vykonať len zahraničné firmy a silné finančné skupiny? Prečo je nevyhnutné predať lukratívny majetok, ak sa ekonomika tohto štátu vyvíja podľa predstaviteľov vládnej koalície "nadmieru uspokojivo"? Prečo sme nevedeli nájsť finančné prostriedky na to...

P. Hrušovský, predseda NR SR: Prosím pánov navrhovateľov, páni poslanci, navrhovateľov, nie spravodajcov. Pán navrhovateľ.

I. Šulaj, poslanec: Prečo vo verejnosti odznievajú vyjadrenia pána ministra dopravy, že uvedené príjmy budú príjmami štátneho rozpočtu, keď to nie je pravda? Ide totiž len o zmenu štátnych finančných aktív z majetkovej účasti na peniaze. Podobný lapsus bol dokonca písomne spracovaný v návrhu privatizácie železničných spoločností. Ako bude súvisieť privatizácia letísk s kvalitou poskytovaných služieb obyvateľstvu? Nezanikne zrušením konkurencie medzi Bratislavou a Viedňou stimul súvisiaci so zlepšovaním a rozširovaním služieb? Nebudú tak, ako je typické v predchádzajúcom období zmluvy tajné, lebo si to niekto, a možnože aj súčasná vláda, nebude priať? Neprejaví sa privatizácia len zvyšovaním cien prepravného pre obyvateľov? Otázok je veľa a takmer na žiadnu verejne a otvorene nezodpovedal pán minister Prokopovič, ako aj pán minister Malchárek. Jasné je len jedno. Táto staronová vláda nevie riadiť tento štát bez privatizácie. Tá by mala byť uplatňovaná len tam, kde štát nevie riešiť inak svoje úlohy. Nie však pri monopolných a dominantných podnikoch. Ich privatizáciou totiž len rastú zisky zahraničných podnikateľských skupín. Peniaze však táto vláda vo výške takmer 400 miliárd z privatizácie minula a asi ťažko bude zdôvodňovať efektívnosť ich vynakladania. Z uvedených dôvodov ja podporím uznesenie, tak ako bolo predložené Národnej rade Slovenskej republiky. Ďakujem za pozornosť.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Mikuš.

J. Mikuš, poslanec: Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, keď sa v roku 1990 zásadným spôsobom začala meniť spoločnosť, ekonomickí reformátori vychádzali z niekoľkých základných princípov. Od začiatku bolo potrebné bezpodmienečne uvoľniť trh, liberalizovať ceny, zreálniť kurz domácej meny, zmeniť štruktúru vlastníctva socialistických podnikov. Dnes sa nám zdajú tieto východiská samozrejmé, veď na princípe trhu a súkromného vlastníctva je založená každá zdravá ekonomika. Píše sa rok 2006 a sme o 16 rokov ďalej. Dnes už nikomu nenapadne diktovať ceny výrobkov, vtesnávať kurz slovenskej koruny do umelých hraníc či spochybňovať súkromné vlastníctvo v podnikaní. Dokonca aj dnešnému zástancovi komunizmu, teda filozofie, ktorá bola pred rokov 1990 štátnou doktrínou, nie je divné, ak podniká, vlastní, vyrába zisk. Napriek tomu otázka štátneho vlastníctva nezanikla, lebo ono existuje v rozličných podobách naďalej. Ba čo viac, stále panuje rozšírený názor, že čo je štátne, patrí všetkým, a práve preto, že to, čo je štátne, majú z toho po spočítaní individuálnych prospechov maximálny osoh všetci.

Otázka štátneho vlastníctva nie je cudzia žiadnej krajine, lebo sa s ňou každý stretáva. Na Slovensku a v ďalších krajinách, ktoré si užili komunizmus, však majú tieto postoje zvláštny nádych. Vzdialenosť necelých dvoch desaťročí, keď všetko patrilo všetkým a nikomu zároveň, nie je veľká. Transformovanie spoločnosti vždy v histórii vyvolalo neistotu, a to odhliadnuc od toho, či bol smer zmeny správny, alebo nesprávny. Preto niet div, že nostalgia za celospoločensky vlastnenými podnikmi prežíva, lebo renesančne navodzuje ilúziu stability, primeranej prosperity pre všetkých, ľudových cien, sociálnych istôt. Prečo taký dlhý úvod? Pretože dnes tu poslanci Národnej rady riešia zásadnú otázku, či je lepšie ponechať firmu vo vlastníctve štátu, alebo ju ponúknuť konkrétnym majiteľom? Veď čo už je lepšie, keď podnik patrí všetkým, všetci majú z neho rovnaký osoh, na zúbky sa mu dôkladne pozerá niekto z vládnych ministerstiev a učí ho blahosklonnej poslušnosti, alebo keď príde dravý konkrétny majiteľ, ktorý spraví len to, čo je pre neho ekonomicky výhodné, nehľadí doľava, doprava a občan ho nezaujíma a vidí len svoj osobný prospech?

Letmé porovnanie striktných extrémov politikovi navráva. Ak máš záujem o občana, neprivatizuj, nechaj čo najviac majetku v rukách štátu, veď tak sa občanovi zavďačíš najviac. A tu je pes zakopaný. Spadnem do pasce, že verejnoprospešný osoh sa zakladá na štátnom vlastníctve, alebo sa priznám, že práve osobný záujem presadzovaný na vlastnom majetku prináša popri všetkých sprievodných úskaliach tú najväčšiu záruku pre konkrétnych jednotlivcov, a tým znásobenie pre celú spoločnosť? Prípadne budem taký pokrytecký, že si uvedomím opodstatnenosť a celospoločenskú výhodnosť súkromného podnikania a ostanem zástancom štátneho vlastníctva len preto, že zabodujem u holiča. Či dokonca ponechám rozhodnutie o privatizácii na časy, keď budú pre mňa osobné hviezdy viac naklonené? Slovensko má v novodobej histórii krátku skúsenosť. Posledných 15 až 20 rokov však stojí za povšimnutie. Krajina prešla búrlivým vývojom. Zažila komunizmus, federálny štát, neskôr strmý prechod na parlamentnú demokraciu a trhovú ekonomiku, potom samostatnosť nasledovanú autoritárskym režimom, neskôr pozvoľný prechod na štandardný, bežný vo vyspelej Európe.

Mohli by sme dôjsť k početným záverom, nás však v tejto chvíli zaujíma najmä jeden. Ktoré projekty dnes hodnotiť ako najúspešnejšie? Stále existujúce štátne podniky, nové, súkromne vlastnené podniky, alebo ich adoptívnych bratov, bývalé štátne, dnes už sprivatizované podniky? Proti záveru, ktorý teraz prednesiem, budú mať možno niektorí výhrady. Vždy si nájdu vytrhnutý príklad, že lepšie sa darí podniku v rukách štátu ako vo vlastníctve podnikateľa. Ja však napriek tomu podčiarkujem, že v podstate nik nedokáže nahradiť majiteľa podniku, lebo on vždy bude lepšie hospodáriť ako štát, obec alebo komunita. Ako príklady nebudem menovať konkrétne podniky, aby som sa náhodou niekoho nedotkol, či aby som na niekoho nezabudol.

Spomeniem radšej niektoré odvetvia. Strojárstvo. Vystavované perly slovenského zbrojárskeho priemyslu, ktoré bolo možno nájsť v povodiach Váhu či Hrona, dopadli neslávne. Môžeme hovoriť o neuváženej federálnej konverzii či neovplyvniteľnom páde zahraničných odbytíšť. Priznať si však musíme, že najväčšiu zodpovednosť nesie štát, ktorý podniky vlastnil a priviedol ich do krachu.

Obuvnícky priemysel. S privatizáciou sa roky váhalo. Keď prišla, bolo neskoro. Zahraniční záujemcovia boli pre nás priskúpi, domáci mali so štátnym monopolom stále veľa spoločného. Dnes podobne ako v strojárstve tep odvetvia určujú nové súkromné firmy, väčšinou zo zahraničia.

Banky. Mnohí správne upozorňujú, že na začiatku slovenskej privatizácie mali byť banky. Dnes by sme boli omnoho ďalej, neboli by sme museli na prelome storočí platiť za zlé úvery schválené manažérmi predtým dosadenými štátom vyše 100 miliárd Sk. Tieto peniaze sa mohli použiť inde a vyvolali by naozaj, vtedy tak často skloňované multiplikačné efekty, ku ktorým nikdy nedošlo. Banky sa predali až v hodine dvanástej, a to vďaka novým súkromným majiteľom. Ak by sa tak nestalo, mali by sme viac skrachovaných a vykradnutých agrobaniek, devínbaniek či slovenských kreditných baniek.

Mnohí si povedia. Dobre. Niekde naozaj súkromný majiteľ pomôže, ale sú odvetvia, kde by si štát nemal pustiť blchu do kožucha. Treba nám uvažovať nad ich strategickou dôležitosťou. Mieria tým najmä na podniky z energetiky, dopravy, komunikácií, ťažby surovín. Pýtam sa však. Myslia aj na to, ako sa v týchto podnikoch bačovalo v polovici deväťdesiatych rokoch? Priamo pod kuratelou najvyšších štátnych úradníkov. A pôjdem aj do kritiky vlastných radov. Ani dnes nie je v obsadzovaní, dosadzovaní, zmene postov z vôle vlády v týchto štátnych podnikoch všetko O. K. V poriadku. Jedným dychom však dodávam, vzdajme sa tohto pokušenia. Dajme priestor obsadzovať posty najlepšími ľuďmi tými, čo to naozaj majú vo svojom bytostnom záujme - konkrétnym majiteľom. Zabijeme dve muchy jednou ranou. Zabezpečíme efektívne fungovanie podnikov a zároveň vyčleníme štátnym úradníkom iba to miesto, ktoré im naozaj patrí. A nakoniec, pripusťme, že štát sa v najvyššej možnej miere odbremení od vlastnenia podnikov a nechá podnikanie na profesionálov, podnikateľov. Má sa tak úplne zbaviť akejkoľvek kontroly dohľadu, nemá myslieť na celospoločenské záujmy? Má. Určite, má. Napríklad. Posledný vývoj s dodávkami zemného plynu ma utvrdzuje v tom, že štát sa nikdy nesmie zbaviť úlohy bdieť nad celospoločenským záujmom. Nato mu však nemá slúžiť mohutná majetková zainteresovanosť. Sú iné, pre štát vlastnejšie nástroje - vládna politika, regulácia, protimonopolná politika. To úplne stačí. Podmienkou je, aby sa vykonávali koncepčne, dôsledne a zodpovedne. Toto mi napadlo, že som sa poberal na schôdzu parlamentu, ktorý sa má podľa zvolávateľov ohradiť proti postupu vlády v privatizácii letísk. Ak ide iniciátorom nášho dnešného stretnutia naozaj o vec, nemajú sa čoho obávať. Nastúpená cesta je dobrá. Ak sledujú iný dôvod, nech považujú, prosím, toto moje vystúpenie za vyjadrenie môjho zdôvodnenia, prečo treba v rozbehnutej privatizácii pokračovať. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec, Číž, Fajnor, Maxon, Bollová s faktickými poznámkami. Končím možnosť ďalších prihlášok. Nech sa páči, pán poslanec Čiž.

M. Číž, poslanec: Ďakujem pekne, pán predseda. Vážený pán kolega, ja by som ani nekomentoval vaše vystúpenie, veď je to klasické, pravicové a libertiánske vystúpenie, proste súbor hodnôt, ktoré sa píšu v podstate v stredoškolských učebniciach, pokiaľ sa komentuje teda tento libertiánsky, alebo ak chcete, povedzme, že na liberalistický len.

Také dve zásadné veci. Ten vlastník, keď bude riadiť. Problém je, že napríklad v Nemecku a bude tam pravdepodobne kopírovať štruktúru celej Európskej pätnástky. My sme pôvodné štáty nad 250 zamestnancov až 90 percent podnikov riadia platené manažmenty a tí, ktorí sú vlastníkmi, to sú akcionári, dokonca spravidla s platnou legislatívou zvlášť, pokiaľ ide o komplikovanejšie odvetvia s protimonopolnou štruktúrou, takže ak skutočne nemôže jeden minister, ktorého si volí parlament, ukočírovať zmysluplne podnik, tak to pravdepodobne nebude v tom, čo hovoríte vy, ale v tom, že jednoducho máme proradných ministrov, máme proradných úradníkov, ktorých jediným zmyslom je dokončiť obrovskú transformáciu majetku s tým teda, že časť, až tých 20 až 23 percent, to skutočne urobí tak, že tí si zabezpečia svoje rodiny na tri, štyri generácie dopredu a tí ostatní proste jednoducho nemali šťastie v tom zvolenom mechanizme.

Problém je, že tento nazývam, teda neberiem problémy, že máme Ústavu Slovenskej republiky a tam máme čosi napísané o sociálnom, trhovom mechanizme a aj s konzekvenciami, ktoré z toho vyplývajú. Takže pravdepodobne nič iné, len po čom voláme, poďme podľa platnej ústavy. Ak máte pocit, že máte dostatok sily, tak to zmeňte, ale poctivo povedzte občanom, o čo vám ide. Tu proste ideológia voľného čistého trhu je jediné a principiálne a také "nezmysly", ako je verejné blaho, ako je spoločenský rozvoj, ako je dokonca národná spolupatričnosť a nejaká miera solidarity je "nezmyslom". Poďme konkrétne. Povedzme to občanom a poďme súťažiť. Nie týmto spôsobom, kde neustále iba zahmlievame. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Fajnor.

K. Fajnor, poslanec: Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Dovoľte mi, aby som zareagoval na predrečníka a chcem povedať jednu vec. Skutočne nechcem, aby sme boli ďalej, ako sme. Totižto momentálne sme krok od priepasti. Ak by sme ho urobili, tak už sme tam. A kto ho spôsobil ten krok od priepasti.

Pozrime sa na plynárenský priemysel, vážení kolegovia. Prišiel pán Dzurinda do vlády, dal tam jedného šikovného generálneho riaditeľa, ktorého ste potom museli vyhodiť, pretože kradol. Samozrejme, on kradol na váš príkaz z jedného dôvodu, aby dokázal, že štátne vlastníctvo je zlé vlastníctvo. Namiesto toho, aby neschopný minister a neschopný premiér vymenili tohto generálneho riaditeľa za schopného, ktorý podnik vie riadiť, tak vajatáte tieto nezmysly. To je po prvé.

Po druhé. Dovoľte mi, aby som vám povedal príklad, ktorý máme z rezortu obrany. Nasadili sme fantastického odborníka, ktorý dostal miliónový plat do Leteckých opravovní v Banskej Bystrici. K tomu sme mu dali ročnú odmenu 3,5 milióna. Tento chlap dokázal zlikvidovať podnik tak, že tretinu zamestnancov prepúšťame a vytešil sa. Samozrejme, bol to blízky kamarát ministra z SDKÚ. Musím povedať jednu vec. Je mi to veľmi trápne, že takýmito príkladmi dávate, končí mi čas, ale chcem povedať.

Transpetrol, ktorý ste akože zoštátnili, patrí Ruskej federácii, vážení, už nepatrí nám. Poďme sa pozrieť na Slovenské telekomunikácie. Poďme sa pozrieť na Slovnaft. To všetko je vaše pivo. Prehajdákali ste obrovské zdroje. Prehajdákali ste ich tak, že ste tu zabezpečili nižšiu životnú úroveň, aká tu bola pred 16 rokmi, a to ma veľmi mrzí. Pretože v Čechách, keď to reálne vezmeme, v Čechách išla priemerná reálna mzda o 31 percent hore a majú najnižšiu chudobu, najnižšiu mieru chudoby, ale vy, takzvaní odborníci, nehnevajte sa, hanbite sa, nemám ďalej viac času. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Maxon.

M. Maxon, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Na rozdiel od mojich predrečníkov sa, pán poslanec Mikuš, nájdu isté pasáže, s ktorými za istých okolností možno vecne súhlasiť, ktoré ste teda pomenovali, ale vy ste si položili v tom svojom vystúpení sám sebe alebo teda aj tomuto plénu otázku: Je lepšie ponúknuť, alebo je lepšie si nechať ten podnik ako štátnu akciovú spoločnosť, alebo je lepšie ponúknuť to súkromnému investorovi. No, a v tom je problém, že vy nehľadáte optimálnejšiu, najobjektívnejšiu privatizáciu, z ktorej by táto krajina mala čo najväčší ekonomický prospech a aj jej obyvatelia, vy ten majetok ponúkate. A o tom my hovoríme, že na to nemáte legitímne právo.

Nakoniec pán poslanec Opaterný bez všetkých prímesí politiky poukázal na tie principiálne riziká, ktoré s privatizáciou letísk sú spojené. A ak by sme mali teda tú diskusiu ďalej viesť vecne tak, prosím, reagujte na tie jeho zásadné vážne a relevantné pripomienky, ktoré naozaj nikto ani z členov vlády, ani nikto tu v pléne nie je schopný vyvrátiť, pretože sú založené na exaktných údajoch a na preštudovaní si celého tohto postupu.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Bollová, nech sa páči.

D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Už mi je to, vážení kolegovia, kolegyne, trápne, dokonca úsmevné. Mohli ste si všimnúť, že pán minister financií Mikloš po viacerých upozorneniach už tento slovný zvrat - štát je zlý vlastník nepoužíva. Svojho času som sa ho opýtala, či si uvedomuje, že on je hlavný hospodár tohto štátu. To pripomínam aj vám, pán kolega Mikuš. Všetko to, čo robíte, mi pripadá, akože už cítite koniec svojej vlády. Chcete sa skutočne zabezpečiť, respektíve, ak by ste náhodou boli ďalej vo vláde, už si budete len zakladať ruky za hlavu, pretože nebudete mať čo robiť. Ak všetko odovzdáte, predáte, čo bude, prosím vás pekne, tento štát spravovať? Pýtam sa, načo budeme mať ministra hospodárstva, keď štát nebude vlastniť žiadne podniky? Načo budeme mať ministra zdravotníctva, ak celé zdravotníctvo predáme? Načo budeme mať ministra dopravy, keď všetko, čo zabezpečuje dopravu, bude predané?

Prosím vás pekne, porozmýšľajte sem-tam aj nad tým, čo tu rozprávate, lebo vyzerá to tak, ako by ste chceli zrušiť štát. Ale štát, ako hovoria filozofi, padne až vtedy, až budeme všetci takí múdri, že si prestaneme jeden druhému závidieť a budeme vedieť riadiť každý sám seba. A myslím si, že to ešte chvíľu potrvá. Toho sa my určite nedožijeme. Ani vy. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Mikuš, nech sa páči.

J. Mikuš, poslanec: Ďakujem pekne. Ďakujem pekne všetkým, ktorí zareagovali faktickými poznámkami. Myslel som si, že v tento neskorý večer už ma nikto nebude počúvať, ale asi to nie je tak. Takže dovoľte mi veľmi krátko reagovať na tie faktické poznámky.

Pán kolega Číž, podľa toho, čo ste povedali, ste si dobre zaprotirečili, lebo ste povedali, že som hovoril jasné veci podľa neviem akých teórií vašich, ale pritom na druhej strane ste povedali, aby som niečo nezahmlieval a ja som nepoužíval také cudzie slová ako vy, myslím si, že som hovoril jasne. A k tomu, čo ste povedali, si myslím, že sa veľmi hodí na vás ten úvod, ktorý som mal asi na tej prvej pol strane.

Pán kolega Fajnor, či sme krok od priepasti, alebo nie sme, to je pravdepodobne rozdielny pohľad na vec, na mierku hodnôt, jednoducho pohľad na ekonomiku medzi vami a mnou, nerád by som hodnotil váš názor, že nezmysly. Ja si myslím, že komunizmus ako ideológia ukázal v rámci histórie svoje pôsobenie, svoju životaschopnosť a nehovorím o nezmysloch, ale tak to je váš slovný jazyk. A potom, ak budete niečo kritizovať, tak si aspoň zistite, že tá LOB-ka, o ktorej ste hovorili, nie je z Banskej Bystrice, ale v Trenčíne.

Pán kolega Maxon, ďakujem pekne, že ste súhlasili aspoň s časťou z toho, čo som povedal, ale čo sa týka privatizácie, ak ste povedali kolegovi Soboňovi, že nemáte právo na nejaké morálne hodnotenie, myslím si, že na privatizáciu máte možno najmenšie, pretože vaša privatizácia bola priamym predajom, a táto privatizácia je tendrom cez poradcu, takže to je nehorázny rozdiel za privatizácie za vlády 1995, 1994.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Číž.

M. Číž, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som už ku koncu diskusie vystúpil aj ja k niektorým otázkam, aj k niektorým otázkam, ktoré sa vynorili v rámci diskusie, pretože predsa len našou úlohou dnes tu nie je stráviť povinný čas na našich kreslách a robiť pre verejnosť nejaké divadlo. Pre nás situácia dnes stojí zhruba na tom, že máme pocit, že sa nezvratne ide vyňať z vlastníctva Slovenskej republiky opäť jeden strategický, nesmierne významný objekt. Máme pocit, že tí, ktorí nakladajú a ktorí hľadajú formy, ako by užívanie tohto veľmi významného, povedzme, že hospodárskeho objektu chceli zlepšiť, zdá sa nám, že ich návrhy sú nekorektné, že za nimi cítiť korupciu, že vlastný proces predaja sprevádzajú nesmierne podivné až preukázateľné možno v niektorých sférach korupčné aktivity. Pokiaľ viem, pán kolega Muňko aj viacerí iní dokonca hovorili o trestných oznámeniach, čo by v každom normálnom štáte a v normálnom parlamente spôsobilo, že politickí oponenti, naši teda koaličníci by v rámci diskusie k otázkam, ktoré vznášame a ktoré považujeme za nesmierne dôležité nie kvôli nám, ale kvôli tomu, že by chceli vysvetliť a obhájiť svoje kroky a svoje ponímanie praktickej politiky štátu, že by ho podrobne vysvetlili verejnosti. Takého čosi sme sa nedočkali.

Vážený pán kolega zo Zvolena, tak nám urobil takú zásadnú prednášku ako teda ten vlastník a tak čo naozaj ma, napríklad z Arzebachera, tam som to zhruba našiel a toto je súčasťou stredoškolskej občianskej výučby. My spravujeme štát, je to predsa len zložitejšie, máme ústavy, akadémie, máme rôzne pracoviská, kde pravdepodobne už dnes v konkurencii s inými veľmi vážnymi pracoviskami iných krajín musíme hľadať aj národnoštátny záujem, alebo ak chceme aj hospodársky záujem našej krajiny a pokúšať sa byť aspoň trošku konkurencieschopní. Ak budeme mať politickú reprezentáciu, odpustite mi, ja sa ospravedlňujem za ten výraz, ale hovorím to iba preto, aby ste pochopili moje emócie, nesmierne hlúpu, ktorá nesmierne nezodpovedne nakladá s fundamentom tejto krajiny, ľudí, ktorých tu máme, zvlášť tých, ktorí sa nikdy nebudú môcť podieľať ako organizátori, manažéri hospodárstva, učitelia, všetci, celá sféra, ktorá poskytuje služby, kde jednoducho ja na rozdiel od vás všetkých, vážení páni z koalície, využite náš hospodársky potenciál tak, že ak za "totáča", alebo ak teda chceme za totality sa uvádzalo, že možno až 2 percentá ľudí patrili do sféry chudoby, tak dnes je to vyše 10 percent, kde dnes vidím, že máme 10-, 15- až 20-percentnú skupinu ľudí, ktorí nesmierne profitujú a vidíme tie ich nádherné výdobytky ich nesmierne hlbokej práce, ktorí nemajú nijaký iný len čisto špekulatívny charakter.

Vážené kolegyne, kolegovia, hovorím za Smer. Smer nie je komunistickou stranou. Smer chce sociálne trhové hospodárstvo. V danom prípade teda chce predovšetkým zodpovedné nakladanie s verejným majetkom. Zodpovedné chápanie toho, čo naozaj je historickým potenciálnym fundamentom iba našej krajiny, ktorý trvá jednorazovo. Zbavenie sa tohto fundamentu za sedem rokov, ako to nehorázne urobila táto koalícia, a to rozpredaním totálnym a pod cenu 34 alebo koľkých strategických podnikov, to je nezvratná škoda, ktorú už nikto nikdy nevráti, a naozaj už odteraz vývoj Slovenska a možné zlepšenie stavu musí stáť na celkom iných princípoch. Samozrejme, očakával som pri tomto tvrdení tie nesmierne blazeované a blahosklonné výrazy v tvári.

Vážení kolegovia, len veľmi krátko, určite nie v ľavicovom denníku Ekonóm, je český, ktorý je dosť výrazne teda pravicový, sa objavilo napríklad hodnotenie Rakúska. Čo sa stalo, že zrazu to Rakúsko je tigrom medzi krajinami v hrubom domácom produkte na jedného obyvateľa. Má toto Rakúsko na 3. až 4. mieste v rámci Európskej starej pätnástky, a keď sa teda človek pozrie, čo je teda základom toho rakúskeho nesmierneho úspechu, však v konečnom dôsledku, pokiaľ tam ideme, tak vidíme žiadne veľké podniky, tam sú 3, 4 veľké podniky, ktoré sú čiastočne súkromné, čiastočne štátne a 80 percent podnikov, ktoré tam nie sú súkromné, citujem opäť z tohto článku. Ako je to možné, že zrazu toto Rakúsko je schopné expandovať. Bulharsko a Rumunsko, nehovorím, ani čo ovládlo v podstate celý bankový trh a tak ďalej a tak ďalej. Expandovanie do Maďarska, ÖMV a tak ďalej. Na Slovensku čerpacie stanice, všetko možné, výsledok je, záver je, že Rakúsko, ak z niečoho profituje, je "sklizeň" dividend. Chcete vedieť, kto urobil tu stratégiu toho Rakúska, na základe ktorého za posledných 15 percent urobilo taký obrovský skok. No, bola to rakúska vláda a rakúska agentúra pre podnikanie Aba, ktorá podporuje zahraničné investície v krajine, a títo vypracovali stratégiu založenú a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej.

Kde je národohospodárska stratégia Slovenska, ktorá má ukázať, ako vieme zhodnocovať teraz celkový náš potenciál. Koľko je takých nesmierne múdrych, že prídem a predám kompletne všetky naše podniky tým, že ich 6 rokov nechám hrdzavieť, keď ich nechám bez akejkoľvek investície, kde sa ani nepokúsim, nehovorím o strategickom pláne dlhodobom, ale o strednodobom, ale ani ten krátky na 3 až 5 rokov, že zadefinovať, aký skutočne je, nechať prebehnúť jednu korektnú verejnú diskusiu, či naozaj máme, alebo nemáme potenciál. Do akej miery vieme a môžeme v súčasných podmienkach integrácie Slovenska vo vzťahu k Európskej únii si dovoliť a v akej miere vzhľadom na veľkosť aj reálne možnosti, aj na postkomunistický charakter obhajovať reálne národohospodárske záujmy Slovenska. To, že sme prišli a kompletne predali, vzápätí prejedli, veď tie výsledky makroekonomické Slovenska, ten nebývalý rast, ktorým sa "holembáme" kde kade, no, daný ničím iným, to vie dnes každý makroekonóm, len nesmierne nízkou hladinou, od ktorej sa počíta ten postupný vývoj. Ale v konečnom dôsledku, keď sa aj prepočítajú 2 percentá nižší vývoj v Českej republike na nás, vo väzbe na produkt jedného obyvateľa v krajine, no, tak je vyšší ako na Slovensku.

Veď nemáme nič, máme hlboko zanedbané školstvo, máme 70 miliárd modernizačného dlhu v celej sfére verejných služieb, ktoré štát poskytuje, v tej sfére, kde jednoducho ju poskytovať musí, lebo žiadny súkromník ani nikto iný ju poskytovať nebude. A v týchto podmienkach, čo vidíme, no, tak ako nesmierne vajatanie, máme nejaké letisko a, pán kolega, niektorí potrebujú vidieť šťastných cestujúcich, ktorí na tom letisku budú fungovať. Nepochybne, ten prorastový potenciál je zložitý, nikto nehovorí proti hľadaniu strategických partnerov, nikto nehovorí o tom, že musíme hľadať naozaj potenciál v spolupráci s inými, osobitne v takom osobitnom druhu podnikania ako letecká doprava, ale veď čo sa tu udialo reálne, pán kolega, aj so širokým úsmevom. No, urobilo sa to, že sme veľmi zvláštnym spôsobom sprivatizovali Slovenské aerolínie, kto úplne alebo pán minister, kto vyhral úplne náhodou tender na letisko v Bratislave. No, úplne náhodou Penta, nie ja ani Smer. Každé noviny, ktoré si otvoríme, tak upozorňujú na to, aký má vzťah pán minister k Pente a potom už, keď sa pozrieme na procesy, ktoré sprevádzajú vlastný výber, no, kopu vecí sa dá veľmi ľahko pochopiť. Ak nám o niečo ide, o to, aby sme aspoň trošku vytvorili, vážení kolegovia z koalície, týmito schôdzami, aby sme vytvorili atmosféru, aby ste si nemohli dovoliť už urobiť hocičo. A keď už nič iné, aby sme tej verejnosti aspoň ukázali, že toto sa v tejto krajine deje. Nedokážeme a nevieme, bohužiaľ, vzhľadom na situáciu v parlamente, ktorá tu je a o etike nebudem hovoriť, ktorá tu je, nevieme občanom zaručiť a zabezpečiť, aby zostalo to chimerické, to smiešne, ten zverený majetok, ktorým sa zabezpečujú verejné záujmy, lebo treba tie súkromné. Je nesmierne dobré, keď sa tešia, že dobre nám funguje SPP, keď ale sa zvýšia ceny plynu o 40 percent, občania zaplatia o 30, o 10, možno o 15, o 5 miliárd viac ročne na tom plyne a nám veľmi sa ten hospodársky výsledok vynesie do Holandska, tam sa zdaní a všetci sú spokojní, hlavne v Holandsku, len na Slovensku nie. Rád by som mal opäť korektné dispozície, teda korektné údaje k dispozícii s elementárnymi vecami.

Keby nám ukázali a zadefinovali vážení kolegovia, pravicoví ekonómovia, aký je to problém, prínosy z privatizácie. Máme za sebou pri strategických podnikoch proces od roku 1998, keď sa začali prvé privatizovať. Však doneste aspoň jeden, ukážte, v čom je ten ekonomický prínos pre občanov, konkrétne ten Slovnaft s tými 280 miliónmi korún, za ktoré bol predaný a vzápätí predaný ďalšiemu záujemcovi za 13 miliárd. SPP zatiaľ ešte predaný nebol, ale skúsme pozrieť prínosy, koľko naši občania zaplatili za zvýšený plyn, keď je tá 40-percentná zvýšená cena, dajme to do ziskov, dajme prepustených pracovníkov do transakčných nákladov štátu, pretože oni vošli do štátu a niekto ich musel zaplatiť, ak boli dobrí, tak vytlačili zas niekoho iného z miesta a zostali na krku štátu vo väzbe na pracovné miesta. Každý slušný štát v Európe má dve priority, hospodársku výkonnosť a hľadanie pracovných miest. Čiže ak chceme privatizovať, ak chceme hľadať efektivitu, ale pozerajme aj na ďalšie náklady, ktoré sú s tým späté. Nič takéto sa nedeje. Hlavne absencia serióznej národohospodárskej politiky štátu je zásadným predpokladom preto, že spôsob nakladania s verejným majetkom je pre mňa osobne obludný. Mám tú česť polemizovať, veľmi rád aj do budúcnosti budem počúvať a zvlášť ale exaktnejšie, pretože pri všetkej úcte, vážení kolegovia, keď počujem diskusiu, pán kolega, predseda výboru nás obvinil, že nedosahujeme jeho odbornú úroveň, takže nemáme až tak, lebo iba ním stanovení odborníci, pán kolega tiež povedal, že nerozumieme tým ekonomickým fundamentom. Ja chcem len k tomu, o čom mám pocit, že v tej politológii sa hovorí, to je práve o strategickej úlohe strategického hospodárskeho vlastníctva, o spôsobe nakladania štátov s takýmto vlastníctvom, o elementárnej komparácii v krajinách Európskej pätnástky, nepotrebujeme chodiť nikde inde a potom pozrieť, aké nástroje a aký spôsob uvažovania je u nás. Ja osobne som s tým veľmi nespokojný a bojím sa, že Slovensko má politickú reprezentáciu, ktorá skutočne prehajdákala za sedem rokov ten základný, elementárny nástroj hospodárskych politík, ktoré sú dosiaľ k dispozícii a Slovensko vlastne okrem elementárneho fundamentu z predaja pracovnej sily a z daňovej sústavy, ktorá je taká, aká je, aby náhodou tí noví vlastníci tých nových majetkov, povedzme príklad pán Rezeš, aby náhodou z tých 3, 5 miliárd, ktoré vyrobil svojou nesmierne aktívnou prácou, aby nemusel zaplatiť ani korunu z dedičskej dane, ani korunu dane z dedičstva, aby nemusel zaplatiť žiadne iné dane z majetku alebo z niečoho iného, lebo je to výsledkom posvätného vlastníctva a hlavne to teda, že výsledkom jeho práce.

Vážení páni, 95 percent hospodárskych procesov na Slovensku je číra špekulácia. Neexistuje prínos v poznatkovej sfére, nové objavy, nové poznatky, štát trestuhodne zanedbáva sféru školstva, sféru vedy a ani už vlastne nemá vlastný fundament, už nemáme ako robiť zahraničnú obchodnú politiku, pretože komu máme pomáhať? Tým 60 zahraničným národným spoločnostiam, ktoré tu sú, ktoré strategicky sem prídu a ich jedinou úlohou je využiť lacnú pracovnú silu a odtiaľto odísť? Kde im máme pomáhať investovať? V tretích krajinách? A podieľať sa na ich ziskoch? Však je to absolútny nezmysel.

Takže z týchto podnetov, myslím si, že vidíme, aspoň časť nás v Smere, súčasné vládnutie, ktoré sa prejavuje v sfére, ktorú práve prerokúvame, to znamená, v predaji letiska v Bratislave a v Košiciach. Sme presvedčení, že strategické úvahy sú nesmierne plytké alebo vlastne neexistujú a nejde o nič iba o to, kto vlastne v danom okamihu bude profitovať z dokonca zákonných provízií, o ktorých tu tak hrozne radi hovoríme, že sú zákonné. O morálnom, etickom a inom obsahu politiky a o realizácii takých vecí, ako je verejné blaho alebo aspoň v záujme akéhosi chimerického priemerného občana nášho štátu a so snahou zvýšiť fundament, aby sme naozaj mohli pripraviť normálnu budúcnosť našim deťom hlavne možnými investíciami do školstva ako nevyhnutnom predpoklade. Bohužiaľ, stav je taký, aký je, ja som považoval toto za potrebné povedať. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)