B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána predseda s faktickou poznámkou ako jediná pani poslankyňa Sabolová. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami. Nech sa páči.

M. Sabolová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Ja len chcem poďakovať za ten konkrétny príklad pánu predsedovi NKÚ, pretože mnoho poslancov si nevedelo vysvetliť, aký účel kontroly z NKÚ bude v tých samosprávach, a myslím si, že toto bol taký zjavný a adresný prípad, kde mnohí, ktorí sme pracovali v samospráve, alebo ktorí pracujete, vidíme, že je nízka úroveň aj kontroly vnútornej a sú to všetky verejné financie, ktoré sú v samospráve, pretože sú to financie, ktoré buď sú to daňových poplatníkov, buď sú to štátne prostriedky a máme právo vlastne vedieť aj verejne o tom, ako tá samospráva funguje a vieme, že cez volených zástupcov mnohokrát zo skúseností je ťažko aj cez kontrolórov v obci, aj cez poslancov sa dopátrať k týmto skutočnostiam porušovania rozpočtových pravidiel výberových konaní a podobne.

Takže by som rada poprosila kolegov, ktorí mali výhrady k tomu, čo je to účelnosť, či bude rozhodovať NKÚ o tom, či sme mohli použiť prostriedky na výstavbu, nie je to o tom. Je to o tom, ako porušujú alebo neporušujú zákony, ktoré tu platia v Slovenskej republike.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem. Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Pán podpredseda vlády, nech sa páči, máte slovo, môžete sa vyjadriť k rozprave.

D. Lipšic, podpredseda vlády a minister spravodlivosti SR: Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi vyjadriť sa stručne k pozmeňujúcim návrhom, ktoré zazneli v rozprave. Prvým z nich bol pozmeňujúci návrh pána poslanca Cabaja, ktorý sa týka kvóra konsenzu pri voľbe funkcionárov Najvyššieho kontrolného úradu, kde sa navrhuje prejsť z relatívnej na absolútnu väčšinu. Tento návrh možno nie je nejaký zásadný, ale považujem ho za nesystémový, pretože mnohé iné ústavné orgány, ako sú sudcovia Ústavného súdu alebo generálny prokurátor sú volení jednoduchou väčšinou, a preto nevidím dôvod zrazu vyčleniť Najvyšší kontrolný úrad a povedať, že v tomto prípade je potrebná absolútna väčšina. Nepovažujem to za systémové riešenie z pohľadu aj na iné ústavné orgány, ktoré sú v podobnej ústavnoprávnej pozícii, ako je NKÚ.

Čo sa týka pozmeňujúcich návrhov pána poslanca Madeja, vyjadrím sa k obidvom. S jedným nesúhlasím, s druhým súhlasím. Obidva sú kontroverzné a podľa mňa ohrozujú prijatie tejto novely ústavy. Hovorím to veľmi otvorene a úprimne. Tieto návrhy už neprešli a predpokladám, že to nebol úmysel pána poslanca ohroziť prijatie novely ústavy, kde je konsenzus. Ak si pamätáte, pán poslanec, ja som do parlamentu pred rokom predložil novelu ústavy, kde som ešte zahrnul aj poslaneckú imunitu, ktorú stále považujem za veľmi širokú, ale bola dohoda, že poďme na riešenie, ktoré je konsenzuálne prijaté, a poďme "step by step", aby sme neohrozili riešenie - zväčšenie kompetencie NKÚ vo vzťahu k samosprávam ešte nejakými ďalšími návrhmi. Teraz ste urobili vy to isté, a preto pokladám to riešenie, ktoré ste navrhli, aj z tohto dôvodu za nie celkom rozumné.

Čo sa týka vyšetrovacích výborov. Procedurálne musím povedať veľmi otvorene, ide návrh nad rámec novely ústavy, preto odporúčam Národnej rade o tomto návrhu nehlasovať. Je tam ďalší problém. Podľa návrhu pána poslanca Madeja Národná rada utvorí vyšetrovací výbor, ak o to požiada jedna pätina poslancov, čiže vlastne akoby vznikol určitý imperatívny mandát, podľa ktorého by väčšina pléna musela rozhodnúť v prípade, ak o to požiada jedna pätina, teda 30 poslancov. To považujem za sporné podľa mojej mienky aj principiálne.

Druhý pozmeňujúci návrh, s tým súhlasím, len by som dal do pozornosti potom, že bude potrebné v prípade jeho prijatia novelizovať zákon o politických stranách, aby strany viedli oddelené účtovníctvo - jednak peniaze zo štátneho rozpočtu, a jednak peniaze, ktoré majú politické strany z iných príjmov.

K pozmeňujúcemu návrhu pána poslanca Nagya - Úrad na ochranu osobných údajov. Pán poslanec spomenul, že úrad chráni občanov pred štátom. Mne sa niekedy zdá, že tento úrad chráni našich občanov aj pred informáciami, ako sa nakladá s ich daňami. A to je nesprávne. A z toho dôvodu sme predložili do parlamentu novelu zákona o slobodnom prístupe k informáciám, aby neboli naši občania týmto úradom chránení pred informáciami, ako sa nakladá s ich daňami. Pán poslanec spomenul, že do kompetencií Úradu na ochranu osobných údajov zasahuje ďalší nezávislý úrad - Úrad pre štátnu službu. No, možno keby tento Úrad pre štátnu službu mal tiež viacerých podporovateľov v parlamente, tak príde pozmeňujúci návrh, aby aj on bol zakotvený v ústave ako ďalší nezávislý orgán zabezpečujúci nezávislosť štátnej správy. Koniec koncov, nie je ojedinelý názor, že byrokracia sa de facto stáva štvrtou mocou v štáte. Možno by sme to mali priznať a dať rovno aj do ústavy, ale ja s tým nesúhlasím. Musím povedať, že platná právna úprava ochrany osobných údajov je v plnom súlade s komunitárnym právom. Komunitárne právo nijako nevyžaduje, aby osobitný úrad bol ustanovený v ústave. Ak by to vyžadovalo komunitárne právo, tak by absolútna väčšina členských štátov EÚ porušovala svoje komunitárne záväzky.

Pán poslanec spomenul, že Úrad na ochranu osobných údajov chráni základné práva. Ale mnohé štátne orgány chránia základné práva, napríklad polícia chráni ľudský život ako najdôležitejšie ľudské právo, chráni majetok, vlastnícke právo, ale nie je ústavným orgánom. Veď predsa ak nejaký štátny orgán chráni ústavné práva, neznamená, že musí mať ústavné zakotvenie. A ja sa opýtam, je naozaj relevantná potreba vytvárať do ústavy nový orgán tohto typu? Pociťujú občania takúto potrebu? Alebo skôr funkcionári tohto úradu pociťujú takúto potrebu. To je tá spoločenská objednávka? Z toho dôvodu opäť zdôrazňujem, že som proti tomuto návrhu, považujem ho zjavne nad rámec návrhu novely, o tom myslím si, že nemôže byť ani rozumný spor, a preto odporúčam plénu o tomto pozmeňujúcom návrhu ani nehlasovať.

Dovoľte mi, pán predsedajúci, dve vety na záver. Pán poslanec Cuper vo faktickej poznámke spomínal, že je správne, ak NKÚ kontroluje prenesený výkon štátnej správy, ale nemal by zrejme kontrolovať samosprávne funkcie. Pochopil som to správne, pán poslanec. Ale delenie na prenesený výkon štátnej správy a samosprávne funkcie, to je delenie, ktoré je prijaté zákonodarcom ako v tom konkrétnom okamihu riešenie najprijateľnejšie. To rozdelenie nevyplýva ani z povahy veci, ani z prírodných zákonov, to je delenie, ktoré je v zákone, kde sa časť kompetencií presúva zo štátnej správy na samosprávu ako prenesený výkon štátnej správy a časť funkcií sa označuje v zákone ako originálne kompetencie samosprávy. Ale opakujem, nejde o nejaké všeobecne spoznateľné riešenie z nejakého nadpozitívneho práva. Rozhodne nie, je to rozhodnutie zákonodarcu.

A na záver už len jedna poznámka. Myslím si, že tento návrh novely ústavy ide v prospech všetkých čestných starostov a predsedov vyšších územných celkov. Dnes je tieň podozrenia nad hospodáreniami samospráv a ten tieň podozrenia zasahuje aj tých, ktorí konajú čestne, svedomite a zákonne. A práve tento návrh novely ústavy ich od akéhokoľvek takéhoto podozrenia očistí. To znamená, že ide práve v tom smere, aby sa oddelilo zrno od pliev, tí, ktorí konajú zákonne a svedomite, od tých, ktorí tak nekonajú. Preto považujem tento návrh novely ústavy za snahu posilniť dôveryhodnosť samosprávnych orgánov v Slovenskej republike. Ďakujem, pán podpredseda.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Teraz dávam slovo spravodajcovi, nech sa páči.

J. Drgonec, poslanec: Ďakujem pekne. Dámy a páni, nebýva zvykom, aby sa spravodajca na záver prihováral, a tým uberal čas všetkým svojim kolegom, ale zmena ústavy je príliš vážna záležitosť na to, aby sme ju urobili v pokluse len na základe toho, že buď budeme hlasovať za, alebo proti pozmeňujúcim návrhom, ktoré sa zrazu objavili v pléne Národnej rady.

Takže dovoľte mi, aby som sa vyjadril k trom veciam, ktoré sú predmetom pozmeňujúcich návrhov. Nechcem hovoriť, že sú to všetky veci, ale k tejto časti by som sa rád vyjadril.

Po prvé, je to otázka pozmeňujúceho návrhu, ktorý predložil pán poslanec Cabaj. Teda vymenovanie alebo volenie predsedu a podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu kvalifikovanou väčšinou, to znamená väčšinou všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky permanentne uplatňuje ústavu na základe tézy, že všetky súvisiace normy ústavy sa majú uplatňovať v každej čiastkovej otázke spoločne. Návrh pána poslanca smeruje k novelizácii čl. 61 ods. 1, ale v skutočnosti súvisí s úpravou čl. 84 ods. 2 a čl. 84 ods. 3. Podľa čl. 84 ods. 2 sa na väčšinu uznesení Národnej rady vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov Národnej rady. To je teda pravidlo. Výnimka z pravidla je čl. 84 ods. 3, ktorý znie: "Na vyslovenie súhlasu s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 3 a ods. 4 a na prijatie zákona vráteného prezidentom Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. o) je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov." To znamená, že len veľmi ojedinele sa v našom ústavnom práve vyžaduje také rozhodnutie parlamentu, pre ktoré je potrebná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov Národnej rady. To neznamená, že návrh pána poslanca Cabaja je neopodstatnený, ale uvedomme si, prosím, aj túto súvislosť. V prospech návrhu pána poslanca si viem predstaviť jeden argument. Pán minister uviedol, že napríklad sudcovia Ústavného súdu nie sú volení nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov, tam je ale rozdiel v tom, že Národná rada nevolí sudcov Ústavného súdu, volí kandidátov na sudcov Ústavného súdu. Čiže nasleduje ešte nejaký ďalší ústavný krok, cez ktorý sa vytvoria alebo vzniknú sudcovia Ústavného súdu. Na ďalšej strane alebo v prospech návrhu pána poslanca Cabaja si ja osobne viem predstaviť iné záležitosti, ktoré súvisia vlastne s naším vnímaním volebného práva.

V roku 1946 sme mali volebnú povinnosť, nie volebné právo, volebnú povinnosť. Každý občan, ktorý spĺňal zákonom určené podmienky, musel ísť voliť. Potom sa u nás zaviedlo volebné právo, ktoré stálo vlastne na kultúre, na materiálnych podmienkach, kde síce bolo právo, ale malo sa za samozrejmé, že každý musí voliť, lebo kto nejde voliť, ten je proti socialistickému zriadeniu. Zo socializmu si zachovávame stále predstavu o volebnom práve ako o rozhodovaní nejakej väčšiny, ktorá prejaví svoju vôľu a víťazne pochoduje vpred. Nemyslím si, že volebné právo nevyhnutne predpokladá rozhodovanie nadpolovičnej väčšiny všetkých oprávnených. V tomto systéme každý má právo voliť a je vecou jeho úvahy, či sa voľby zúčastní, alebo nezúčastní. Takým istým spôsobom si myslím, že sa dá odôvodniť, prečo rozhoduje o funkcionároch NKÚ väčšina prítomných poslancov a nie navrhnutá kvalifikovaná väčšina. Toľko, pokiaľ ide o návrh na zmenu väčšiny vyžadovanej ústavou na zvolenie funkcionárov NKÚ.

Druhá záležitosť - vyšetrovacie štruktúry parlamentu. Pán docent Cuper sa odvolával na možnosť vytvárania vyšetrovacích komisií ako samozrejmosti. Ja musím pripomenúť, že vyšetrovacie komisie parlamentu boli v našom ústavnom práve vytvorené, boli vytvorené ústavným zákonom č. 100/1960 Ústava Československej socialistickej republiky. Nie je teda pravda, že by ústava, platná Ústava Slovenskej republiky poznala túto parlamentnú štruktúru, pokiaľ nemáme za samozrejmosť, že Ústava Československej socialistickej republiky je naším ústavným dedičstvom, ktoré proste bez ďalšieho rešpektujeme. Vyšetrovacie komisie, ktoré sa vytvorili na začiatku deväťdesiatych rokov, neboli zrušené Ústavným súdom z toho dôvodu, že by parlament nesmel vykonávať vyšetrovaciu činnosť, ale preto, že sa vytvorila, po prvé, štruktúra, teda komisia, ktorú ústava nepoznala, a po druhé, a predovšetkým, že táto vyšetrovacia štruktúra dostala právomoci, ktoré predstavovali nielen právny základ na porušovanie základných práv občanov, ale že sa aj vytvorila vzápätí kultúra, v ktorej k uplatňovaniu právomocí umožňujúcich porušovať základné práva dochádzalo.

Pokiaľ ide o samotnú vyšetrovaciu činnosť parlamentu článok 92 Ústavy Slovenskej republiky k výborom ako takým, hovorí všeobecnú vetu: Článok 92 ods. 1. "Národná rada Slovenskej republiky zriaďuje z poslancov výbory ako svoje iniciatívne a kontrolné orgány. Ich predsedov volí tajným hlasovaním." Nie je teda pravda, že by súčasná ústava neumožňovala vytvárať vyšetrovací výbor Národnej rady Slovenskej republiky. Je to skôr o nedostatku politickej vôle ako o absencii právnej úpravy. Na druhej strane v prospech predloženého návrhu sa zrejme dá uviesť tá skutočnosť, že vychádza z povinnosti parlamentu vytvoriť vyšetrovací výbor a že vyšetrovací výbor je kreovaný podľa návrhu ako štruktúra ad hoc, to znamená, nemusel by existovať celé volebné obdobie, čo sa zrejme predpokladá v článku 92 ods. 1.

Napokon tretí návrh - návrh na vytvorenie Úradu na ochranu osobných údajov. Tu sa myslím veľmi bohato prejavuje dedičstvo socializmu. Celých približne 40 rokov sme boli vychovávaní a žili sme v prostredí, v ktorom bolo za samozrejmé, že právu rozumie absolútne každý. Každý, kto si zmyslel, bol oprávnený predkladať návrhy zákonov, ktoré sa prípadne zákonmi skutočne stali. V skutočnosti právo je rovnako ucelený systém, ako ja neviem astronómia, matematika alebo rad ďalších exaktných vied. Neexaktným robí právo práve insitné a nekvalifikované návrhy z radov ľudí, ktorí majú za samozrejmé, že právo je živelné a naivné. Žiaľ, takéhoto druhu, do tejto kategórie patrí návrh na vytvorenie Úradu na ochranu osobných údajov.

Pán poslanec Nagy vystúpil z tej pozície, že s istým prekvapením dnes zisťujeme, že zneužívanie osobných údajov nie je typickou črtou komunizmu. To je fakt, ktorý nevyšiel najavo v posledných rokoch. To je fakt, ktorý bol známy skôr, než vznikla myšlienka komunizmu, pretože zneužívanie osobných údajov ako súčasť zneužívania politickej moci alebo zneužívania verejnej moci bolo sprievodným javom štátov, ktoré existovali pred vytvorením socialistických štátov alebo pred Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou v roku 1917. Čiže tento poznatok nie je poznatkom novým.

Pokiaľ ide o možnosť zneužívania osobných údajov, pokladám za dostatočnú tú ochranu, ktorá sa poskytuje na báze vytvorenia základného práva na ochranu osobných údajov ako základného práva, ktoré sa priznáva tak Ústavou Slovenskej republiky, ako aj radom medzinárodných dohovorov o ľudských právach. Čo je veľmi scestné podľa môjho presvedčenia na návrhu pána poslanca Nagya, to je zahrávanie sa s kategóriou nezávislosti. Pretože nezávislosť je opäť veľmi exaktná vec, ktorá má v právnom systéme svoje miesto, svoju úlohu. Keď sa tá úloha prekročí, keď sa nezávislosť použije nesprávne, nie je to dobré riešenie. Nezávislosť je vlastnosť niektorých typov orgánov verejnej moci. V našich podmienkach a podľa Ústavy Slovenskej republiky je to predovšetkým nezávislosť súdnej moci, ktorá je samozrejmosťou v každom štandardne fungujúcom štáte. Ústava Slovenskej republiky vytvorila ako triapoltú štruktúru verejnej moci Najvyšší kontrolný úrad a Najvyšší kontrolný úrad je tiež v ústave obdarený nezávislosťou. Vyplýva to podľa môjho presvedčenia predovšetkým z problémov, ktoré vznikajú z trojdelení moci a s nevyhnutnosťou vytvárať kontrolnú moc ako niečo medzi výkonnou mocou a ťažko povedať akou ďalšou mocou. Ale každopádne to, že NKÚ ako kontrolná štruktúra má priznanú nezávislosť nie je dôkazom toho, že všetky ďalšie orgány verejnej moci majú postupne získavať vlastnosť nezávislosti.

Úrad na ochranu osobných údajov je typický orgán výkonnej moci, ku ktorej rozhodne nezávislosť nepatrí. Keď začneme budovať výkonnú moc na báze nezávislosti, tak z dlhodobého hľadiska narobíme strašné škody a zapríčiníme katastrofálne následky.

Napokon v podstate podružná poznámka - smernica Európskej únie a jej požiadavka vytvorenia nezávislého dozorného orgánu. My v súlade so smernicou máme dozorný orgán vytvorený. Nikde v smernici sa nehovorí o tom, že členské štáty Európskej únie sú povinné vytvoriť takúto štruktúru ako ústavnú štruktúru, čiže sú povinné novelizovať svoje ústavy kvôli tomu, aby sa priznalo takéto postavenie v ústave.

Napokon dvakrát som tu mal istý pocit úžasu, keď sa hovorilo o rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky v predchádzajúcom funkčnom období. Žasol som nad tým, akým spôsobom sa interpretovalo rozhodnutie Ústavného súdu o vyšetrovacích štruktúrach parlamentu, a žasol som nad tým, akým spôsobom sa tu interpretovalo rozhodnutie Ústavného súdu o nezávislosti, ktoré sa zrodilo v konaní o súlade zákona o prokuratúre s ústavou. Bolo to konanie o inom type orgánu verejnej moci, než akým je a má byť Úrad na ochranu osobných údajov. Ďakujem pekne za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Teraz prerušujem rokovanie o tomto bode programu a bude nasledovať

návrh Bezpečnostnej stratégie Slovenskej republiky.

Návrh vlády ste dostali ako tlač č. 1241. Spoločnú správu výborov máte ako tlač č. 1241a. Prosím predsedu vlády Slovenskej republiky pána Mikuláša Dzurindu, aby sa ujal slova a návrh vlády uviedol.

M. Dzurinda, predseda vlády SR: Ďakujem pekne, vážený pán predsedajúci. Panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som ohlásený materiál stručne uviedol. Bol schválený vládou Slovenskej republiky na základe odporúčania Bezpečnostnej rady, a to dňa 13. júla tohto roku uznesením č. 548. Návrh novej Bezpečnostnej stratégie by mal nahradiť jestvujúcu Bezpečnostnú stratégiu schválenú uznesením Národnej rady Slovenskej republiky 27. marca 2001.

Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky je zásadným strategickým verejným dokumentom v oblasti bezpečnostnej politiky štátu, ktorý má občanom a orgánom verejnej moci poskytnúť strategické východiská na realizovanie bezpečnostnej politiky Slovenskej republiky s cieľom zaručiť požadovanú úroveň bezpečnosti občanov aj štátu. Vychádzajúc z vyznávaných hodnôt a definovaných bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky a prihliadajuc na bezpečnostné prostredie Slovenska. Zároveň je to dokument, ktorý robí bezpečnostnú politiku Slovenskej republiky čitateľnou a vypočítateľnou pre našich zahraničných partnerov. Dokument, ktorý stanovuje pravidlá nášho správania, sa v systéme medzinárodných vzťahov a našich reakcií ??? sústreďuje na aktuálne bezpečnostné hrozby.

Dôvodov na vypracovanie novej Bezpečnostnej stratégie je viacej. Od prijatia v súčasnosti platnej stratégie z marca 2001 sa zásadne zmenilo bezpečnostné prostredie Slovenskej republiky. Útoky na New York, Washington, Madrid a Londýn zmenili vnímanie terorizmu ako lokálnej hrozby v niektorých regiónoch na hrozbu globálnu. Rovnako sa zvýraznil fenomén zlyhávajúcich štátov, ktoré vytvárajú živnú pôdu pre terorizmus, konflikty a nestabilitu. Zreteľnejší je tiež negatívny vplyv niektorých neštátnych činiteľov, ktorí vedia podstatným spôsobom ovplyvniť naše bezpečnostné prostredie. Toto bezpečnostné prostredie Slovenskej republiky sa zmenilo aj jej vstupom do Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Získali sme záruku kolektívnej obrany od ďalších 25 štátov, no zároveň sme sa zaviazali poskytnúť pomoc v prípade potreby našim spojencom. To znamená, že musíme citlivejšie vnímať hrozby, ktoré ostatní spojenci pociťujú, a musíme byť pripravení týmto hrozbám spoločne aj čeliť.

Súčasná Bezpečnostná stratégia Slovenska sa zameriavala na hlavný cieľ našej vlasti, a to stať sa členom Európskej únie a Severoatlantickej aliancie na zabezpečenie bezpečnosti a stabilného vývoja Slovenskej republiky. Tento cieľ sme splnili. Myslím si, že dnes po roku aktívneho členstva v oboch organizáciách je vhodný čas, aby sme definovali naše ciele pôsobenia v medzinárodnom bezpečnostnom prostredí. Toto boli základné dôvody, prečo odborníci z ministerstva zahraničných vecí, ministerstva obrany, vnútra, hospodárstva, ale aj Slovenskej informačnej služby a Kancelárie Bezpečnostnej rady Slovenskej republiky spolu s odborníkmi na bezpečnosť z mimovládneho sektora začali a úspešne dokončili návrh novej Bezpečnostnej stratégie, ktorý máte dnes na stole.

Štruktúra Bezpečnostnej stratégie je navrhnutá tak, aby bola jasnou, prehľadnou, najmä čitateľnou pre občanov Slovenskej republiky. V prvej časti sú definované hodnoty a bezpečnostné záujmy Slovenska. Táto kapitola má osobitný význam. V súčasnej stratégii nie sú definované hodnoty, z ktorých chceme vychádzať pri obhajobe našich záujmov. V druhej časti je popísané bezpečnostné prostredie Slovenskej republiky a bezpečnostné hrozby a výzvy, ktoré z tohto prostredia pre Slovensko vyplývajú. Definovanie bezpečnostných hrozieb a výziev je vždy ťažké, keďže ide o ich vnímanie, ktoré je neraz subjektívne a, samozrejme, ovplyvňované mnohými faktormi vrátane médií. V stratégii tvrdíme, že najväčšou bezpečnostnou hrozbou, ktorá by mohla mať potenciálne najvážnejšie následky pre Slovensko a jej spojencov, je možnosť získania a použitia zbraní hromadného ničenia a niektorých ich nosičov teroristickými skupinami, prípadne zlyhávajúcimi štátmi.

Dovoľte mi uviesť na vysvetlenie. Veľké množstvo našich občanov určite osobne v oveľa väčšej miere pociťuje hrozbu organizovaného zločinu alebo zraniteľnosť informačných a komunikačných systémov či nelegálnu a nekontrolovateľnú migráciu. Tieto hrozby nie sú určite zanedbateľné. Napriek tomu ich miera ohrozenia našej existencie, štátu, a teda aj samotných občanov je určite nižšia, ako sú hrozby terorizmu a šírenia zbraní hromadného ničenia. Dovoľte mi zdôrazniť, že vláda si osobitne uvedomuje dôležitosť spolupráce štátu s občanmi a ich účasť na realizácii bezpečnostnej politiky, ktorá bude chrániť občanov a brániť štát.

V záverečnej tretej časti sa definujú zásady, ciele a nástroje bezpečnostnej politiky Slovenskej republiky. Stratégia sa sústreďuje na hlavné aspekty bezpečnostnej politiky, a to na bezpečnosť občana a štátu, kde reaguje na hrozby a výzvy bezpečnostného prostredia, a na stabilitu a predvídateľnosť bezpečnostného prostredia, ktorú chce dosiahnuť spoluprácou v medzinárodných organizáciách. Chcem vás ubezpečiť, že Slovensko chce konať solidárne a angažovane s cieľom predchádzať možným hrozbám a konfliktom, a pritom chce uprednostňovať mierové prostriedky riešenia konfliktov.

Na záver mi dovoľte ešte pripomenúť, že Bezpečnostná stratégia Slovenska môže byť v budúcnosti upravovaná, odzrkadľujúc zásadné zmeny v bezpečnostnom prostredí, nový vývoj bezpečnostnej politiky Slovenskej republiky pri realizácii jej bezpečnostných záujmov alebo nové možnosti a potreby na zaručenie bezpečnosti občana a štátu. Na Bezpečnostnú stratégiu nadviažu ďalšie čiastkové stratégie a koncepcie v jednotlivých oblastiach bezpečnosti vrátane Obrannej stratégie, ktorá tiež onedlho bude do Národnej rady predložená na prerokovanie.

Panie poslankyne, páni poslanci, naša zahraničná bezpečnostná politika a diplomacia dostali vstupom do Severoatlantickej aliancie a Európskej únie nový rozmer, nové možnosti, ale tiež nové záväzky. Tieto zmeny sa odrážajú v novej Bezpečnostnej stratégii, ktorú máte pred sebou. Bezpečnosť občanov a štátu je prvoradou úlohou vlády Slovenskej republiky. Vláda chce k tejto úlohe pristupovať s vedomím si tejto zodpovednosti. Práve preto vám dnes predkladám Bezpečnostnú stratégiu Slovenskej republiky a prosím o jej schválenie. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán predseda vlády. Môžem vás požiadať, aby ste zaujali miesto pre navrhovateľov. A teraz dávam slovo poverenému členovi výboru pre obranu a bezpečnosť pánovi poslancovi Polkovi, aby podal informáciu o výsledku prerokovania tohto dokumentu vo výboroch.

L. Polka, poslanec: Vážený pán podpredseda, vážený pán premiér, pán podpredseda vlády, pán minister, dámy poslankyne, páni poslanci, správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania Bezpečnostnej stratégie Slovenskej republiky (tlač 1241). Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 1259 z 15. augusta 2005 pridelil Bezpečnostnú stratégiu výborom Národnej rady na prerokovanie, a to výboru pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, zahraničnému výboru a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť, ktorý bol zároveň určený ako výbor gestorský. Všetky výbory Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým bol uvedený materiál pridelený, prerokovali Bezpečnostnú stratégiu v termínoch, ktoré určil predseda a odporučili Národnej rade Slovenskej republiky po a schváliť Bezpečnostnú stratégiu Slovenskej republiky a po b Bezpečnostnú stratégiu Slovenskej republiky uznesením Národnej rady z 27. marca 2001 č. 1312 zrušiť. Iné výbory o uvedenom materiáli nerokovali a ani individuálne stanoviská neboli zaslané.

Po b stanovisko gestorského výboru. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť ako gestorský výbor odporúča Národnej rade Slovenskej republiky prijať návrh na uznesenie, ktoré je súčasťou tejto správy. Uznesenie znie: "Národná rada Slovenskej republiky po a schvaľuje Bezpečnostnú stratégiu Slovenskej republiky, po b zrušuje Bezpečnostnú stratégiu Slovenskej republiky schválenú uznesením Národnej rady z 27. marca 2001 č. 1312." Pán podpredseda, skončil som.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Prosím, keby ste zaujali miesto pre spravodajcov. Otváram rozpravu. Za kluby sa nikto do rozpravy neprihlásil. Písomne sa prihlásil ako prvý pán poslanec Ivan Šimko. Potom bude príležitosť pre ústne prihlášky do rozpravy k tomuto bodu programu.

I. Šimko, poslanec: Vážený pán podpredseda, vážený pán predseda vlády, dámy a páni, moje vystúpenie sa vzťahuje nielen na návrh Bezpečnostnej stratégie, ale neoddeliteľne súvisí i s Obrannou stratégiou, ktorú Národná rada už schválila v piatok. Vystupujem až teraz preto, lebo Bezpečnostná stratégia je voči Obrannej stratégii nadradenou. To, že sme rokovali o týchto materiáloch, rokovanie o týchto materiáloch prehodili, je len svedectvom toho, aký formálny význam im v skutočnosti prikladáme. A to je asi aj najpriliehavejšie slovo, ktorým možno obe stratégie označiť. Sú formálnym naplnením niečoho, čo sa dostalo do plánov prác rezortov zahraničných vecí, obrany a ďalších. Neprinášajú dostatočnú odpoveď ani na to, aký je skutočný stav bezpečnostného prostredia, v ktorom sa Slovenská republika nachádza, ani na to, ako sme pripravení členiť jeho hrozbám a hlavne nemajú odpoveď na to, čo by sme mali zmeniť. Pretože ak netreba meniť nič, tak môžeme pokračovať v napĺňaní stratégie, ktorá tu bola.

Po skončení studenej vojny vo svete zavládla eufória. Obrovské zdroje, ktoré šli pred rokom 1989 do zbrojenia, sa uvoľnili na mierové účely. Kde-tu síce ešte vypukol nejaký regionálny konflikt, ale bolo jasné, že už nákladné armády, zložité mobilizačné mechanizmy a všetko, čo s tým súviselo, nebudú potrebné. Stratégie vychádzajúce z rizika veľkého, prípadne globálneho ozbrojeného konfliktu bolo potrebné nahradiť novými, pružnými stratégiami pre oveľa stabilnejšie a pokojnejšie prostredie. Na základe týchto stratégií sa začali redukovať počty pravidelných ozbrojených síl, odstraňovali sa predovšetkým ťažké zbrane, znižovali sa rozpočty na obranu. Toto sa u nás premietlo v plnom rozsahu až do strategických materiálov prijatých po roku 2000. Áno, chytali sme vývoj takpovediac za chvost, pretože v tej dobe, osobitne však po septembrovom útoku na dvojičky v roku 2001, sa stále viac začalo ukazovať, že démoni, ktorých sme v časoch studenej vojny vedeli oveľa lepšie rozpoznávať, sa pádom železnej opony zo sveta nevytratili. Rozptýlili sa, ale ohrozujú ľudí vo svete prinajmenej tak ako predtým. A preto prichádzajú vyspelé demokratické krajiny s novými stratégiami svojej bezpečnosti. Usilujú sa rozpoznať nové prvky bezpečnostného prostredia, úplne prekvapivé nové hrozby a na základe tohto menia i svoje nástroje na predchádzanie týmto hrozbám, ale často už len na minimalizáciu dôsledkov toho, ak sa tieto hrozby stanú skutkom. Na toto by mala odpovedať i nová Bezpečnostná a Obranná stratégia Slovenskej republiky. Vtedy by mala zmysel. Uznajte však sami: Čo je napísané v týchto materiáloch? Vyplýva z nich skutočne nejaká nová stratégia? Asi hlavnou zmenou oproti studenej vojne je nepredvídateľnosť na strane protivníka. Vtedy bolo jasné, kto je na druhej strane železnej opony a zhruba aj čo chce. Len mohutné sily a špirála zbrojenia zabránili veľkému konfliktu. Stratégia odstrašovania sa napokon pre ľudstvo ukázala užitočnou, aktéri sa správali racionálne.

Po skončení tohto merania síl svet na desaťročie prepadol ilúzii, že protivníci globálneho rozsahu nie sú. Do nášho strategického uvažovania sa to premietlo ako téza, že Slovenská republika nemá nepriateľov. Ukazuje sa však, že naša spokojnosť bola predčasná. Riziká i protivníci v globálnom meradle jestvujú. Je však oveľa ťažšie ich identifikovať, ich zámery sú rôznorodé, sčasti neznáme a ich správanie je neraz iracionálne. Na toto dnes noví stratégovia demokratického sveta hľadajú nové odpovede.

Najstarší známy stratég a mysliteľ, čínsky majster Sun dávno pred viac ako 2300 rokmi napísal, že kto pozná protivníka a pozná i seba, vybojuje sto bitiek bez strát. Kto protivníka nepozná, ale pozná aspoň svoje sily, raz zvíťazí, raz prehrá. Kto ale nepozná ani protivníka, ani svoje vlastné možnosti, ten prehrá každú bitku.

Preto je, dámy a páni, dobre, ak si v otázka bezpečnosti budeme radšej hovoriť pravdu. Predložené materiály obsahujú frázy, mnoho módnych slov, sú formálne, ale nedávajú skutočné odpovede na to, čo je dnes naozaj hrozbou. Nie sú novou stratégiou.

Spomínam si na príbeh, ktorý mi rozprával istý môj kamarát, čo koncom sedemdesiatych rokov slúžil ako pohraničiar na západnej československo-nemeckej hranici. V kasárňach mali propagačnú nástenku, na ktorej bolo polmetrovými písmenami napísané rozhodné heslo "Neprojdou". Švejkovský vtipálek tam rukou nesmelou dopísal "Když nepůjdou". Mali z toho veľké vyšetrovanie, ale dnes sa na prvý pohľad zdá, že ľudový vtipkár mal v zásade pravdu. Veď naozaj nešli. Ale v skutočnosti to bolo inak. Protivníci v studenej vojne sa dobre poznali. Vedeli, že odstrašujúca sila obrovských potenciálov nikoho z veľkých hráčov nedovedie k samovražde. Bolo to stratégia, ktorá fungovala a dnes môžeme povedať, že ľudstvu na prospech. Táto stratégia však neplatí na živelné pohromy, neplatí ani na fanatikov, ktorí so samovraždou počítajú. Preto bude naozaj dobre, ak štúdiu zmien bezpečnostného prostredia budeme venovať náležitú pozornosť a ak z toho dokážeme vyvodiť i vážne strategické závery.

Dovoľte mi z toho dôvodu predniesť niekoľko slov o bezpečnostnom prostredí, v ktorom sa nachádzame. Tieto úvahy sú výsledkom konzultácií a štúdia materiálov odborníkov, ktorí dokážu vidieť ďalej a vyvodzovať z tejto perspektívy skutočne strategické závery. Aspoň si to myslím. Nechcem tým povedať, že vo vládnom návrhu nič z toho nenájdeme. Je to však uvedené bez jasnej hierarchie, bez súvislosti a povrchne. Mimochodom, vystúpenie predsedu vlády pred chvíľkou sa usilovalo do toho nejakú hierarchiu dať, ale tá hierarchia v tých materiáloch podľa môjho názoru nie je. Podľa analytickej nepublikovanej štúdie plukovníka Generálneho štábu v zálohe Petra Šveca z apríla tohto roku moderná spoločnosť, a teda i Slovensko v súčasnosti čelí predovšetkým týmto ohrozeniam.

Po prvé. Za prvú skupinu ohrození sa dnes všeobecne uznávajú teroristické akcie a organizované aktivity medzinárodného zločinu mimoriadneho rozsahu.

Po druhé. Cielené akcie subjektov cudzej moci, štátnej i neštátnej, proti osobám a štátom v dôsledku účasti štátu na medzinárodných misiách alebo podpore ozbrojeného zásahu, alebo sankcií voči inej krajine. Môžu mať skrytý alebo otvorený charakter a rôzne formy. Môžu sa vysvetľovať aj ako legitímne prostriedky boja zo strany slabších,

Po tretie. Rozsiahla a závažná diverzná činnosť, ktorej cieľom je v rámci podkopávania infraštuktúry štátu bez prípravy na otvorený zápas znehodnotiť funkčnosť štátu, narušovať jeho spôsobilosť účinne zabezpečovať základné potreby spoločnosti.

Po štvrté. Narušovanie štandardných medzinárodných ekonomických vzťahov, prerušenie toku strategických komodít, surovín, ale aj informácií.

Po piate. Živelné pohromy a katastrofy, priemyselné a ekologické havárie, vznik a šírenie epidémií. Klimatológovia nás upozorňujú, že tieto hrozby budú skôr naberať na účinnosti a častosti než naopak. Sú vysoko aktuálne a môžu vnikať v priebehu niekoľkých hodín až dní a majú ťažko predvídateľný rozsah a existuje možnosť ich premeny na nevyspytateľné ohrozenia.

Po šieste. Rozsiahle migračné vlny, ktorých prenikanie na územie štátu môže prerásť do násilnej činnosti migrantov.

Po siedme. Etnická a náboženská neznášanlivosť, ale aj pocity etnického a náboženského ohrozenia.

Po ôsme. Destabilizácia štátnej moci vplyvom korupcie, infiltrácie ekonomických mafií do štruktúr štátnej moci, ktoré môžu viesť až k strate kontroly legálne zvolených zástupcov nad štátom.

Nie všetky z týchto nových ohrození sú dnes rovnako aktuálne i pre Slovensko. Ale sme otvorenou spoločnosťou, myšlienky, financie i ľudia dnes prechádzajú cez hranice rýchlo a bez zásadných zábran. Toto sčasti reflektuje, i keď nie systematicky aj predložený materiál, ale nevyvodzuje z toho nové závery, neprichádza so skutočne novou bezpečnostnou stratégiou. Jedinou naozaj strategickou tézou, ktorú obsahuje návrh Bezpečnostnej stratégie Slovenskej republiky je účasť Slovenska v Severoatlantickej aliancii. Členstvo v NATO je i podľa mňa životne dôležité, predovšetkým však civilizačne a kultúrne. Je jasné, kam patríme. Z hľadiska bezpečnostných rizík je toto členstvo mohutnou zárukou, ale predovšetkým pred hrozbou klasických vojenských konfliktov. Chráni nás pred rizikom, ktoré i navrhovaná Bezpečnostná stratégia hodnotí ako málo aktuálne. Toto už dnes nepostačuje. Potrebujeme hlbšiu analýzu a závery, ktoré sa vzťahujú aj k oveľa aktuálnejším rizikám. Pri mnohých z nich nám členstvo v NATO bezprostredne nepomôže.

Zásadný záver, ktorý dnes bezpečnostní stratégovia v demokratických krajinách z analýz zmien bezpečnostného prostredia robia, je téza, že tradičné ozbrojené sily, a to aj reformované po skončení studenej ich vojny, a tradičný systém obrany nie sú postačujúcim nástrojom na ochranu občanov pred spomínanými skupinami v ohrození. Tento záver by mal platiť i pre Slovensko, ale to nestačí. Treba ho premietnuť ďalej.

Skúsim načrtnúť päť základných ideí. Prvá. Ťažkopádny mobilizačný mechanizmus je potrebné doplniť nadrezortným pružným krízovým manažmentom. Riziko klasického vojenského konfliktu, ktorý spravidla vzniká postupne zhoršovaním medzinárodných vzťahov, úplne nezaniklo, ale pravdepodobnosť jeho naplnenia je nízka. Netreba sa však obávať, že by nastalo rýchlo a neočakávane. Dá sa naň náležite pripravovať, ak by sa k nemu schyľovalo. Navyše tu naozaj naše členstvo v systéme kolektívnej bezpečnosti NATO podstatne znižuje riziko klasického konfliktu. Dnes sú pravdepodobné iné ohrozenia, ničivé udalosti, ktoré prichádzajú náhle, neočakávane, ich vzniku nedokáže účinne zabrániť odstrašujúca sily ani našich ozbrojených síl, polície a ani obrovského spojeneckého potenciálu. Tu nám klasický mobilizačný mechanizmus, ktorý sústreďuje sily rádovo v hodinách a dňoch a bez nejakej extra špecializácie nepomôže. Je nutné nahradiť ho krízovým mechanizmom, ktorý rádovo v minútach po prvej správe o udalosti predtým, než sú schopné zasadať rozhodovacie vojenské a politické štruktúry začína konať. Začína sústreďovať sily a udeľuje im presné, často odborne vysoko náročné úlohy, má pôsobnosť dávať im pokyny, kde a ako pôsobiť. Takýto krízový mechanizmu musí disponovať použiteľným potenciálom všetkých rezortov, ktoré prichádzajú do úvahy. Rýchlosť a fundovanosť takýchto zásahov môže byť rozhodujúca pre záchranu tisícov životov. Mimochodom, toto sa už v mnohých krajinách Severoatlantickej aliancie vytvára, my sme to zatiaľ urobili len veľmi, veľmi byrokraticky a povrchne. Nebolo by to schopné fungovať v prípade skutočnej udalosti.

Druhý okruh. Musíme prekonať uzavretosť rezortov, predovšetkým obrany, vnútra, ale i ďalších, ako je zdravotníctvo, doprava a niektoré ďalšie. V Spojených štátoch po útoku na dvojičky vytvorili na tento účel špeciálne super ministerstvo na ochranu domoviny. Veľmi dobre vedia, prečo to bolo nutné. To je príklad novej stratégie v praxi. Sú však aj príklady z minulosti a z Európy. Tam, kde činnosť organizovaného zločinu prekročila istý rámec a účinnosť zásahov klasických policajných jednotiek už evidentne nestačila, vznikli špeciálne vojensko-policajné zbory s pôsobnosťou delenou medzi obranou a vnútrom. V Taliansku sú to karabinieri, vo Francúzsku napríklad žandári. I u nás jestvovala idea utvoriť zo špeciálnych útvarov a jednotiek ministerstva vnútra a ministerstva obrany takzvané dispozičné sily. Tieto príklady sú odpoveďou na vyššie uvedenú analýzu, podľa ktorej v dnešnom bezpečnostnom prostredí reálnu globálnu hrozbu nevytvárajú už ani tak pravidelné armády ako skôr rozličné paramilitaristické jednotky. Ak tomuto riziku chceme účinne čeliť, musíme proti nim vytvoriť zodpovedajúcu protiváhu.

Tretí okruh. Treba tiež podstatne zvýšiť spravodajskú ochranu štátu. Globálne teroristické ohrozenie vedie teda k centralizácii týchto spravodajských služieb alebo aspoň k výraznej koordinácii činnosti spravodajských služieb. My sme zatiaľ neurobili nič systémové a ani nenavrhujeme. Treba tiež zdôrazniť, že je to nevďačná služba, pretože o jej úspechoch sa ľudia málokedy dozvedia. Dozvieme sa väčšinou len o ich zlyhaní. Nepopulárne je tiež, že úroveň spravodajskej ochrany sa dá niekedy účinne zvyšovať len za cenu istých zásahov do súkromia, ale treba to otvorene povedať, aby občania vedeli, že úroveň spravodajskej ochrany pred zločinom a terorom závisí aj to toho, ako vysokú daň vo forme zásahov do svojho súkromia sme ochotní platiť.

Štvrtý okruh. Po zániku vojenskej služby, povinnej vojenskej služby bude potrebné sa vrátiť k myšlienke teritoriálnych jednotiek ozbrojených rýchlo mobilizovateľných záloh použiteľných na plnenie limitovaného rozsahu najmä nevojenských operácií. V USA majú národnú gardu, v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie vojská teritoriálnej obrany. Význam týchto jednotiek potvrdili i najnovšie tragické udalosti. Práve ony boli tie, čo zasahovali a pomáhali v prvom slede v New Orleans. Vážne úlohy plnili aj v chaose, ktorý nastal po teroristických útokoch na Londýn v lete.

A po piate. Zmeny v reforme ozbrojených síl Slovenskej republiky, orientácia na ľahké špecializované jednotky, na špeciálne vysoko profesionálne služby, vojenské zdravotníctvo, ono je schopné sa pripravovať na prípadné útoky zbraní hromadného ničenia, vykonávanie strategických prepráv, ochrana pred zbraňami hromadného ničenia a pravdepodobne ďalšia redukcia plánovaných počtov. Ukazuje sa, že revolúcia vo vojenstve v technologickej oblasti je mimoriadna nákladná aj pre vedúcu vojenskú veľmoc Spojené štáty. Podľa analytikov sa medzera medzi ozbrojenými silami USA a ich spojencami v NATO rozširuje. Zmeny a prispôsobovanie sa novej bezpečnostnej situácii v oblasti stratégií a v organizačnej oblasti sú však efektívnejšie a lacnejšie, a preto by im menšie krajiny, akou je aj Slovensko, mali venovať podstatne vyššiu prioritu ako zmenám v technologickej oblasti. Ucelený balík operačných spôsobilostí v presne definovaných oblastiach vojenskej pripravenosti má pre nás, ale aj pre spojencov väčšiu hodnotu ako izolovaný, zastaraný a nevyužiteľný technologický potenciál vyžadujúci vysoký podiel obmedzených zdrojov.

Toto všetko vyžaduje i nový typ profesie človeka, ktorý prijal povolanie týmto rizikám často i s nasadením vlastného života čeliť. Veď si len spomeňme, koľko policajtov a hasičov zahynulo pri záchranných prácach v New Yorku v roku 2001! Spoločenské postavenie, vzdelanie, odvaha týchto mužov a žien musia zodpovedať novým úlohách. S istým uspokojením môžem z osobnej skúsenosti v rezortoch obrany a vnútra konštatovať, že sa tento nový vzťah už v radoch polície, v radoch profesionálnych vojakov, hasičov, vojenských zdravotníkov a ich ďalších profesiách rodí. Nemajú to ale ľahké. Úradnícke a aj iné záujmy v ich rezortoch im v ich záslužnej a odvážnej činnosti vytvárajú často takmer neprekonateľné prekážky. Necítia dostatočnú podporu ani zo strany svojich ministrov, ani zo strany nás, zvolených zástupcov ľudu. Mali by sme týchto ľudí náležite oceňovať, vážiť si ich a všestranne ich podporovať. I o tom by mala byť naša bezpečnostná a obranná stratégia. Lebo vždy to tak bolo. V zlomových chvíľach, keď išlo ľuďom i celým národom o život, rozhodovali nie peniaze, nie styky a známosti a už vôbec nie frázy na papieroch, ale len odvaha, neohrozenosť, pripravenosť a duševná i telesná sila tých, čo dokázali bojovať.

Návrh oboch stratégií však skutočne strategické tézy neobsahuje. Je to materiál preto, aby sme si mohli odškrtnúť splnenú úlohu. Myslím si, že Bezpečnostnú stratégiu treba doplniť o skutočné strategické závery skôr, než si ich život vynúti sám. Ďakujem za pozornosť.