Šiesty deň rokovania
44. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
30. júna 2005 o 9.04 hodine
B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, otváram 6. rokovací deň 44. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni písomne požiadali pani poslankyňa Bollová, pán poslanec Cagala, Danko a Urbáni. Na zahraničnej pracovnej ceste nie je žiaden poslanec Národnej rady Slovenskej republiky.
V rokovaní 44. schôdze budeme pokračovať v prerušenej rozprave o
výročnej správe o činnosti Ústavu pamäti národa za rok 2004 (tlač 1140).
Prosím predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa Jána Langoša, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov. Dobrý deň. A predsedu výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien poslanca Lászlóa Nagya, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov.
Rozpravu sme prerušili s tým, že na vystúpenie poslanca Heribana ako posledného z prihlásených do rozpravy sú s faktickými poznámkami prihlásení ešte poslanci: pani poslankyňa Navrátilová - nie je tu, pán poslanec Fajnor - nie je tu, pán poslanec Hopta je tu, nie, pán poslanec Ondriaš však je. Takže nech sa páči, faktická poznámka - pán poslanec Ondriaš. (Reakcia poslanca.) Vzdávate sa? Ďakujem pekne.
Pán poslanec Kahanec.
S. Kahanec, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Bola síce dlhšia prestávka, takže už trošku sme odbehli od témy, ale v rozprave zaznelo, že mali mnohí, teda že sme mali veľké množstvo agentov, rezidentov atď. Mnohí z nich sa v zoznamoch už dnes nenachádzajú, ako bolo konštatované, a možno práve tí by tam mali najviac byť. Hovorí sa im tiež aj "tie väčšie ryby" a tieto boli asi menej v polohe vydieraných či znásilňovaných vtedajšou mocnou ŠtB, aby sa tam do toho zaangažovali. Dovolím si vysloviť názor, že práve v dôsledku nedostatku odvahy či zvyku, lepšie povedané zlozvyku, žiť v atmosfére strachu, ktorý sme vo vtedajšej spoločnosti desaťročia prežívali a boli sme na ňu zvyknutí, tak zrejme aj toto boli...
B. Bugár, podpredseda NR SR: Prosím vás, zapnite ešte mikrofón. Nech sa páči, máte zapnutý mikrofón.
S. Kahanec, poslanec: Na záver mi preto dovoľte položiť otázku. Nemali by sme oveľa skôr, myslím časovo, aj zodpovedajúcejšie, aj komplexnejšie nielen zoznamy ŠtB, ale aj všeličo iné, ak by sme v našej spoločnosti práve prostredníctvom poslancov ako zástupcov občanov boli schopní prijať pred skorším časom práve lustračný zákon? Pre mňa je správna odpoveď áno. Nie pre trestanie, ale pre novú šancu, pre novú nádej pre Slovensko, pre novú kultúru, pre novú spoločnosť. Ďakujem pekne.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej ešte s faktickou: pán poslanec Zubo tu nie je, pani poslankyňa Demeterová tu nie je. Takže na faktické môže reagovať pán poslanec Heriban. Nech sa páči. Nie? Ďakujem pekne.
Takže týmto vyhlasujem rozpravu za skončenú. Chce zaujať k rozprave stanovisko navrhovateľ?
Nech sa páči.
J. Langoš, predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa: Ďakujem pekne za slovo. Vážená Národná rada, pán predsedajúci, pán minister, dámy a páni, dovoľte mi, aby som stručne zhrnul a odpovedal na názory a otázky, ktoré ste položili k predloženej správe v rozprave.
Vystúpenia poslancov mali rôzny charakter a ja som si ich dovolil zhrnúť do troch oblastí: Jedny vyjadrovali zásadný odpor voči zákonu o pamäti národa a voči existencii ústavu a voči úlohám a výsledkom plnenia úloh, zákonom uložených, ústavom. Druhé postoje a názory alebo druhú oblasť tvorili osobné útoky a v tretej časti alebo v tretej oblasti vystúpení poslancov sa poslanci zaujímali o tzv. zväzkovú agendu Štátnej bezpečnosti a o úlohu tajných spolupracovníkov, o to, či boli a neboli.
Zaznelo niekoľko podnetov. Pán poslanec Heriban, ja som sa zaviazal už vo výbore, že sa ústav bude usilovať jasnejšie rozdeliť zverejnené registre zväzkov. Musím povedať, že je to veľmi zložitá technická úloha, je riešiteľná, ale nedá sa to urobiť z večera do rána, pretože sú zverejnené bitové mapy stránok a my musíme všetky záznamy vložiť do textovej databázy a tú potom organizovať. Takže je to riešiteľná úloha, ale bude trvať nejaký čas. Ja sa veľmi ospravedlňujem, že to takto časovo prišlo.
Chcem ešte povedať svoje stanovisko ku kritike výdavkov alebo štruktúry výdavkov ústavu, ktorá tu odznela. Ústav pamäti národa má Správnu radu, má Dozornú radu, každoročný vykonávaný externý audit a účtovnú uzávierku predkladá ministerstvu financií, takže vlastne financovanie z hľadiska úloh ústavu, z hľadiska dohľadu, z hľadiska riadenia Správnou radou, ktorá je zvolená Národnou radou a vymenovaná prezidentom a vládou. V podstate my máme výsledky hospodárenia schválené štátnymi orgánmi a audítorom a myslím si, že účtovníctvo je úplne v poriadku.
Dámy a páni, je mi ľúto, ale musím povedať k tej druhej oblasti názorov a postojov, že tzv. zväzková agenda produkovaná Štátnou bezpečnosťou, teda nielen Štátnou bezpečnosťou, ale aj ÚŠB, má pre historické skúmanie epochy nacizmu a komunizmu, čo je hlavná úloha Ústavu pamäti národa, v našich moderných dejinách marginálny význam. Iste je pravda, že udavačstvo v čase nacizmu a v čase komunizmu je považované verejnosťou za morálne odporné a vzrušuje verejnosť a zaujíma novinárov, ale hovorím, že skúmanie tohto denného vplyvu Komunistickej strany a jej politickej polície na spoločnosť sa stane predmetom záujmu odborníkov, až keď začnú skúmať každodenný život ľudí v epoche komunizmu. Táto činnosť Štátnej bezpečnosti vlastne pod politickým riadením Komunistickej strany znamenala každodenný dohľad nad spoločnosťou. Aj ako jedna z politických línií Komunistickej strany.
Základnú evidenciu zväzkov ŠtB sme zverejnili ako prvú preto, lebo nám to ukladá zákon a registračné protokoly ŠtB sme prevzali od Slovenskej informačnej služby medzi prvými dokumentmi, a to v tom poradí, v akom sme ich spracúvali a zverejňovali - Krajská správa Košice, Krajská správa Banská Bystrica, Krajská správa Bratislava. A aj preto, lebo na Slovensku nebol vykonávaný lustračný zákon a ľudia podľa nášho názoru, ale aj podľa názoru zákonodarcu, v rozprave vedenej v roku 2002, majú právo poznať minulosť tých, ktorí im vládnu. To je základná téza, ktorá bola schválená slovenským parlamentom pri schvaľovaní zákona.
Tieto protokoly ešte doplníme na internetovej stránke o register agentov z päťdesiatych rokov bratislavskej správy ŠtB, o registre pražskej centrály, teda centrály II. správy a X. správy ŠtB, Hlavnej správy vojenskej kontrarozviedky a Hlavnej správy rozviedky. Spracúvame ich. Zverejnili sme 75 000 záznamov krajských správ a v konečnom dôsledku, keď zverejníme ostatné registračné protokoly centrálnych správ, tento počet sa zvýši o približne 100 000 záznamov. Čiže konečná fáza naplnenia tohto ustanovenia zákona, tejto povinnosti, bude znamenať nárast o ďalších 100 000 záznamov. V dohľadnom čase uzavrieme túto zákonom stanovenú čiastkovú úlohu Ústavu pamäti národa.
Chcem povedať, že hlavnou úlohou ústavu, a o tom sme hovorili, aj v správe je to dostatočne dokumentované, je odborná verejná činnosť na obnovení našej pamäti a pamäti ďalších generácií o takých významných historických skutočnostiach, ako boli deportácie obyvateľstva, ako boli veľké transfery majetku, teda informácie o arizácii a ďalších neskorších konfiškáciách súkromného majetku, údaje a historické fakty o väznení ľudí v koncentračných táboroch bez právoplatných rozsudkov, o politických procesoch a vraždách civilného obyvateľstva.
Zámerom slovenského parlamentu v roku 2002 bolo a základnou úlohou ústavu je, aby osobné tragédie stoviek tisícov nevinných ľudí, ktoré spôsobil nacistický a komunistický režim, a ich mená a mená vinníkov zostali v našej pamäti a v pamäti budúcich generácií, aby sa také režimy už nikdy na Slovensku nedostali k moci. A ak budeme môcť toto rozšíriť aj na strednú Európu, aby sa v strednej Európe a v Európe nedostali k moci.
Podľa môjho názoru najvýznamnejším nepochopením zámeru zákonodarcu, teda zámeru zákona a kľúčovej úlohy ústavu, bol názor vyslovený v rozprave, že v štvrtej časti správy, ktorá má názov Analýza pojmov a dokumentácia nacistických a komunistických zločinov, "je nezmyselný", citujem, "exkurz do histórie, jedna z vedeckých prednášok Ústavu pamäti národa, vôbec sa netýka činnosti, o ktorej má podávaná správa hovoriť". Preto sa za všetky ostatné nedorozumenia pokúsim vysvetliť skutočný zmysel a význam tejto zásadnej časti správy.
Dámy a páni, po porážke nacizmu nastala predovšetkým v Nemecku, ale aj v iných krajinách doba denacifikácie spoločnosti, ktorá spôsobila, že celých 60 rokov je nacizmus ako zločinecká ideológia neobnoviteľný a ani neboli pokusy ho obnoviť v západnom svete. Pri vedomí zločinov spáchaných komunistickým štátom po roku 1945 je dôležité hovoriť, aspoň hovoriť o dekomunizácii ako obdobe denacifikácie. Po páde protiprávneho a nemorálneho komunistického režimu, obdobne ako denacifikácia po vojne, aj vyrovnanie sa s týmto režimom stojí na tom, či demokratický právny štát Slovenská republika splní základné predpoklady na obnovenie práva a spravodlivosti a či si zapamätáme zločiny a ich obete tak, aby sa už nikdy neopakovali.
Sú to štyri predpoklady, na ktorých bola postavená aj denacifikácia:
- rehabilitácia obetí,
- reštitúcia majetku obetí,
- odsúdenie vinníkov a
- zákaz výkonu štátnych funkcií pre predstaviteľov totalitného režimu.
Nemecký filozof Karl Jasper vo svojej zásadnej povojnovej práci Otázka viny definoval štyri druhy viny, a to vinu politickú, kriminálnu, morálnu a metafyzickú. Ústav pamäti národa zhromažďuje dokumentáciu o politickej a kriminálnej vine za spáchané zločiny, ktorých sa dopustil štát HSĽS a štát KSČ v čase neslobody, tak ako ich definuje medzinárodné trestné právo. Zopakujem zo správy, že "zločin proti ľudskosti znamená vraždu, deportáciu alebo násilný presun obyvateľstva, uväznenie alebo iné závažné zbavenie osobnej slobody, porušujúce základné pravidlá medzinárodného práva, mučenie, prenasledovanie akejkoľvek identifikovateľnej skupiny alebo kolektívu z politických, rasových, národnostných, etických, kultúrnych, náboženských dôvodov alebo z iných dôvodov, ktoré sú všeobecne uznávané ako neprípustné podľa medzinárodného práva a nedobrovoľné zmiznutie ľudí," a druhá časť definície, "ak bol spáchaný ako súčasť rozsiahleho alebo systematického útoku namiereného proti civilnému obyvateľstvu s vedomím takého útoku podľa vopred dohodnutého plánu, teda osnovanie zločinov proti ľudskosti".
Aspoň stručne zmienim fakty o nacistických a komunistických štátnym režimom organizovaných a vykonaných zločinoch v čase neslobody na Slovensku, v Česko-Slovensku, a teda aj na Slovensku. Je ich tucet:
1. Arizácia židovského majetku. Hodnota židovského podnikového majetku okolo 10 000 likvidovaných podnikov a 2 500 arizovaných podnikov sa odhadovala na 530 mil. Sk. Ďalej bol arizovaný domový, teda súkromný majetok Židov, ktorého hodnota sa odhaduje na 950 mil. Sk. Výška priznaných arizovaných bankových vkladov činila približne 350 mil. Sk. Na území slovenského štátu bolo okrem Bratislavy 8 872 obytných domov v úplnom a 143 v čiastočnom vlastníctve Židov. Arizovaných bolo aj približne 100 000 ha pôdy. Tento majetok predstavoval približne 38 % národného bohatstva. Zmenil majiteľa.
2. Druhý zločin. Židovské a cigánske koncentračné tábory na Slovensku. V koncentračných táboroch v Jarabej, Ilave, Ústí nad Oravou, Hanušovciach nad Topľou, Revúcej, Nižnom Hrabovci a Dubnici nad Váhom bolo od roku 1941 sústredených 37 000 Rómov kočujúcich alebo usadených v osadách. Presnejšie vyčíslenie nie je možné, pretože v koncentračných táboroch boli internovaní ako asociálne živly. Židia boli internovaní v koncentračných táboroch v Žiline, Poprade, Seredi, Patrónke, Novákoch a Vyhniach. Po vypuknutí povstania boli Rómovia vystavení represáliám a likvidácii zo strany okupačných jednotiek. V Tisovci bolo popravených 44 osôb, v Čiernom Balogu 60 osôb, v Ilii-Kremničke bolo popravených 109 osôb. Hrubý odhad vypracovaný po vojne uvádza približne 11- až 16-tisíc zavraždených Rómov.
3. Deportácia časti občanov z koncentračných táborov na územie ríše. V prvej vlne deportácií v roku 1942 bolo do ríše deportovaných okolo 57 000 Židov, v druhej vlne v roku 1944 bolo deportovaných približne 13 000 Židov. Takmer všetci boli zavraždení, takmer nikto sa nevrátil domov.
4. Ľudia odvlečení príslušníkmi SMERŠ a NKVD v rokoch 1944 - 1945 do Sovietskeho zväzu. Po prechode frontu cez územie Slovenka bolo príslušníkmi SMERŠ a NKVD odvlečených do sovietskych koncentračných táborov 6 937 občanov zo Slovenska, z nich v Sovietskom zväze zomrelo 528.
5. Odsun občanov nemeckej a maďarskej národnosti. V rokoch 1947 - 1949 bolo zo Slovenska deportovaných do Maďarska 89 660 Maďarov a v rokoch 1946 - 1947 bolo deportovaných 43 538 Maďarov do Čiech. Do konca októbra 1945 bolo zo Slovenska deportovaných 32 450 Nemcov, z Česko-Slovenska podľa nemeckých zdrojov bolo deportovaných 2 900 000 Nemcov, z nich 300 000 v dôsledku deportácií zahynulo.
6. Koncentračné tábory po roku 1948. Medzi rokmi 1948 - 1954, pre jednoduchosť, bolo bez rozsudkov internovaných v koncentračných táboroch 80 000 ľudí.
7. Akcia B. V tzv. akcii B bolo deportovaných ako nepriateľské osoby 4 739 osôb, ktoré žili v 1 838 rodinách. Bola to deportácia rodín.
8. Politické čistky na vysokých školách. Po roku 1948 stratilo prácu viac ako 600 pedagógov. Akčné výbory vyhnali z vysokých škôl 10 000 poslucháčov. Ďalšie stovky tisícov uchádzačov nemohlo študovať pre zlý kádrový posudok.
9. Likvidácia súkromníkov. Do roku 1953 sa ocitla polovica z 380 000 súkromných roľníkov v JRD. Podstatná časť nedobrovoľne. Na konci 70. rokov súkromne hospodárilo v Česko-Slovensku iba 3 000 ľudí. Vyhnaných bolo viac ako 2 000 roľníkov. Zaniklo niekoľko stotisíc živností, v roku 1949 bolo zatvorených 65 000 obchodov.
10. Politické vraždy a politické súdne procesy. Popravených bolo najmenej 247 politických väzňov. Boli to justičné zločiny. Vo väzniciach skončilo z politických dôvodov viac ako 26 000 ľudí, mimosúdne bolo perzekvovaných 300 000 občanov. V táboroch a väzniciach dozorcovia umučili na smrť okolo 44 000 nevinných ľudí. Tajná polícia prenasledovala tisíce veriacich. Pri najväčšom záťahu na cirkev bolo v roku 1950 zatknutých 1 500 rímskokatolíckych kňazov. Boli zrušené rády a gréckokatolícka cirkev.
11. Vraždy na hraniciach. Pri pokuse o emigráciu do slobodného sveta na hraniciach s Rakúskom a Nemeckom zahynulo najmenej 262 utečencov. 174 bolo priamo zavraždených pohraničnou strážou. Na elektrických drôtoch pod napätím 3 000 V zahynulo 80 ľudí. O život prišlo aj 645 členov pohraničnej stráže, mladých vojakov, pri stretoch s utečencami bolo zabitých 70, ostatní spáchali samovraždu alebo nedopatrením umreli na elektrických drôtoch a na mínových poliach. Dokumentovať, uchovať v našej pamäti a v pamäti budúcich generácií tieto tragické udalosti je hlavnou úlohou Ústavu pamäti národa.
12. V roku 1968 bolo Česko-Slovensko vojensky okupované a až do roku 1990 bola na čele štátu kolaborantská komunistická vláda dosadená a udržiavaná cudzou okupačnou mocou.
Podľa môjho názoru sa na Slovensku skončila vojna až pádom protiprávneho a nemorálneho komunistického systému v roku 1989 a odchodom posledného sovietskeho generála z územia Slovenskej republiky na jar v roku 1991.
Dámy a páni, považujem za životne dôležité, aby sme my žijúci, ale aj budúce generácie vnímali hodnotu a cenu osobnej slobody a čo znamená jej strata pre nás osobne a pre celú spoločnosť a trvali na povinnosti štátu chrániť ju. Považujem za životne dôležité, aby sme vnímali hodnotu a zmysel štátnej suverenity, zvrchovanosti a nezávislosti republiky. Lebo to sú hodnoty, ktorých by sme sa nemali vzdať za žiadnu cenu.
Dámy a páni, tieto strohé historické fakty odzneli prvýkrát na pôde Národnej rady Slovenskej republiky a za túto príležitosť vám zo srdca ďakujem. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Pýtam sa, či pán spravodajca chce mať záverečné slovo? Nech sa páči. (Reakcia z pléna.) Páni poslanci, to bolo záverečné slovo pána navrhovateľa a na to sa nedá reagovať. Nie, nie, nie, to už je koniec, pán poslanec.
Nech sa páči, pán poslanec Nagy.
L. Nagy, poslanec: Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, na štvrtýkrát sa nám podarilo ukončiť rozpravu o správe Ústavu pamäti národa. Ale podstatné je, že to bola vzácna príležitosť prvýkrát sa zaoberať komplexne činnosťou Ústavu pamäti národa od jeho založenia. Chcem sa poďakovať tým poslankyniam a poslancom, ktorí náležitým spôsobom využili túto príležitosť a vyjadrili sa k správe z vecného hľadiska a najmä vyjadrili sa k činnosti Ústavu pamäti národa.
Je prvýkrát tiež v histórii nielen parlamentu, ale aj Slovenskej republiky, že dokumenty tajných služieb obidvoch totalitných štátov za posledných 80 rokov na území Slovenska sa dostali pod verejnú kontrolu. Pod verejnou kontrolou sú uložené v Ústave pamäti národa, kde sa spracúvajú alebo sú prichystávané na spracovanie odborníkom. Je to prvýkrát, a to hovorím ako repliku na mnohé útoky na Ústav pamäti národa počas rozpravy, je to prvýkrát, čo tieto dokumenty sú pod kontrolou a pod verejnou kontrolou. Tento parlament, náš parlament v takom zložení, v akom sme, zvolil pred tromi rokmi Správnu radu Ústavu pamäti národa. Pán prezident bol tiež jeden z tých, ktorí vymenovali svojho zástupcu do Správnej rady a Dozornej rady, ako aj vláda Slovenskej republiky. A samotný parlament predstavuje ako najvyšší ústavný orgán, kontrolný orgán, ktorý môže a má povinnosť kontrolovať prácu Ústavu pamäti národa. Táto trojnásobná alebo štvornásobná príležitosť teraz pre plénum Národnej rady bola iba sčasti využitá, iba niektorí poslanci využili možnosť, aby sa oboznámili s činnosťou Ústavu pamäti národa a aby sa najmä vyjadrili a hodnotili, akým spôsobom Ústav pamäti národa napĺňa zákon o Ústave pamäti národa.
Naopak, chcem vyjadriť ľútosť nad tým, že niektorí poslanci zneužili túto možnosť na útoky, na osobné útoky smerované na osobu pána Langoša, na jeho rodinných príslušníkov, ale aj na ustanovizeň Ústavu pamäti národa bez toho, že by hodnotili činnosť a náležitosť plnenia úloh, ktoré vyplývajú zo zákona. Teda tejto skupine poslancov sa nechcem poďakovať, naopak, chcem vyjadriť ľútosť a úprimnú ľútosť nad tým, že zneužili ústavnú pôdu na osobné nenáležité útoky na ústav a na pána Langoša.
Napokon na záver chcem položiť otázku, ktorá nebola zodpovedaná v rozprave. Ako napĺňa Ústav pamäti národa úlohy, ktoré mu ukladá zákon o pamäti národa? Či napĺňa náležitým spôsobom úlohy, alebo nie. Výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien od začiatku ako gestorský výbor sleduje činnosť Ústavu pamäti národa, sleduje činnosť v tom zmysle, že kontroluje, ako bola napĺňaná úloha zakladania Ústavu pamäti národa, ako boli vyberaní pracovníci Ústavu pamäti národa a napokon ako bol vypracovaný plán úloh a vedeckovýskumný plán úloh výskumu činnosti národa.
Osobitne sme venovali pozornosť tomu, ako narába Ústav pamäti národa tou dokumentáciou, ktorá sa dostala do Ústavu pamäti národa z jednotlivých ozbrojených zložiek štátu, a dnes Ústav pamäti národa je ojedinelým a zvláštnym a vzácnym miestom na stráženie, na uchovanie, na narábanie a na vedecký výskum týchto dokumentov. Podľa našich skúseností, podľa skúseností poslancov, ktorí pracujú vo výbore pre ľudské práva, ústav napĺňa náležitým spôsobom zákon a táto správa o spôsobe nakladania s úlohami a napĺňanie úloh, táto správa hovorí o spôsobe realizácie týchto úloh. Keď sme naposledy rokovali vo výbore o tejto správe, jednomyseľne sme dospeli k záveru vo výbore, že ústav plní úlohy tak, ako mu ukladá zákon, a preto odporúčame plénu Národnej rady, aby túto správu zobralo na vedomie.
Ďakujem pekne.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Ďakujem aj spravodajcovi, takisto aj navrhovateľovi.
Panie poslankyne, páni poslanci, teraz budeme pokračovať v prerušenom rokovaní o
návrhu na riešenie dofinancovania novostavby Slovenského národného divadla (tlač 1147).
Dodatočne vám bol rozdaný aj dodatok k uvedenej tlači ako zásady nového návrhu na doriešenie financovania Slovenského národného divadla.
Prosím teraz ministra kultúry Slovenskej republiky Františka Tótha, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov, a poverenú členku výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá pani poslankyňu Beátu Brestenskú, aby zaujala miesto určené pre spravodajcov.
Pýtam sa pána ministra kultúry, či sa chce k predmetnému návrhu riešenia vyjadriť. Nech sa páči, máte slovo.
F. Tóth, minister kultúry SR: Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, materiál Návrh riešenia dofinancovania novostavby Slovenského národného divadla predkladá minister kultúry na základe bodu B.2 uznesenia vlády č. 94/2005 z 2. februára 2005. Základným zámerom predkladaného materiálu je oboznámiť vládu Slovenskej republiky a Národnú radu s možnosťami zabezpečenia novostavby Slovenského národného divadla v Bratislave tak, aby mohla záväzne určiť konkrétny spôsob riešenia a minimalizácie negatívnych dosahov na záujmy kultúry, rozpočet verejných financií, ako aj na verejnú mienku.
Tento materiál bol predložený Národnej rade asi pred dvomi mesiacmi, následne bol doplnený o zásady nového návrhu na doriešenie financovania novostavby SND. Tento nový návrh sa snaží byť kompromisný medzi všetkými alternatívami, ktoré boli predtým do Národnej rady predložené, a snaží sa odpovedať na všetky otázky, ktoré sú pri tejto dostavbe akoby konfrontačné.
Základnou prioritou nového návrhu ministerstva kultúry je, aby novostavba Národného divadla bola dofinancovaná z verejných zdrojov. Verejné zdroje plánuje ministerstvo kultúry získať tak, že predá nevyužitý štátny majetok, a to pozemky v okolí novostavby Slovenského národného divadla a budovu riaditeľstva a budovu DPOH.
Ďalej navrhujeme, aby novostavba ostala naďalej vo vlastníctve štátu, aby novostavba bola dostavaná takmer na 99 % v pôvodnom architektonickom riešení, to znamená, aby neboli žiadne veľké architektonické zmeny. Čo sa týka využitia priestorov, navrhujeme, aby správcom budovy novostavby bola Správcovská spoločnosť, ktorá bude lepšie vedieť využívať majetok v čase, keď ho nebude využívať Slovenské národné divadlo. Slovenské národné divadlo bude mať, samozrejme, prednostne právo využívať toľko priestorov, koľko bude potrebovať v novostavbe, a navyše bude mať k dispozícii na plné využitie historickú budovu, ktorá ostane v jeho správe.
Súčasťou tohto návrhu je aj to, že Slovenské národné divadlo ukončí svoju činnosť na Malej scéne. Malá scéna je majetkom školstva, čiže nie je predmetom potom tohto riešenia. Zároveň súčasťou návrhu je, že by sa malo zmeniť právne postavenie Slovenského národného divadla, to znamená, chceli by sme na jeseň otvoriť zákon a do zákona vniesť prvky samosprávnosti, ako Dozornú radu, Umeleckú radu, Správu radu, a tým postaviť divadlo ďalej od ministerstva kultúry a vytvoriť lepšie prostredie na operatívne fungovanie Slovenského národného divadla.
Súčasťou tohto návrhu je aj harmonogram. Harmonogram dostavby by mal byť založený na tom, že ministerstvo kultúry si "požičia" finančné prostriedky z ministerstva financií a začne urýchlene dostavbu novostavby Národného divadla a spätne vrátiť tieto finančné prostriedky potom, keď zrealizuje predaj nehnuteľností. Samozrejme, proces predaja takých veľkých nehnuteľností bude pár mesiacov trvať a dovtedy bude mať "požičané" finančné prostriedky z ministerstva financií.
Toto sú základné zásady návrhu. Ďakujem, pán predsedajúci.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Dávam slovo spravodajkyni z výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá poslankyni Brestenskej, aby informovala Národnú radu o výsledku rokovania výborov. Nech sa páči.
B. Brestenská, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené dámy a páni, predseda Národnej rady svojím rozhodnutím z 20. júna 2005 č. 1221 pridelil dodatok návrhu na riešenie dostavby Národného divadla výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá s tým, že výbor prerokoval tento dodatok návrhu na dofinancovanie novostavby divadla. Berie na vedomie dodatok návrhu na dofinancovanie Slovenského národného divadla s tým, že do konca roka 2005 predloží minister kultúry Slovenskej republiky Výboru Národnej rady pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá správu o realizácii dostavby Slovenského národného divadla.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.
Otváram rozpravu. Konštatujem, že som dostal písomnú prihlášku dvoch pánov poslancov. Za klub Smer pán poslanec Čaplovič, nech sa páči, máte slovo. A potom je ešte prihlásený pán poslanec Jozef Heriban.
D. Čaplovič, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister, kolegyne a kolegovia, dovoľte mi moje vystúpenie začať touto myšlienkou.
Kultúra je podľa môjho názoru najdôležitejším prvkom sociálnej štruktúry, a preto je žiaduce do nej investovať. Takto sa v súčasnosti vyjadrujú viacerí predstavitelia Európskej únie, najmä po jej veľkom rozšírení aj s väzbou na Lisabonskú stratégiu a správu Wima Koka k tejto stratégii, pretože je v záujme hospodárskeho rastu, aby sme sa celoživotne vzdelávali, kultúrne komunikovali, umelecky sa tvárnili a tolerantne sa správali.
Ukazuje sa, že na dominantný rozmer kultúrnotvorných a politických mechanizmov sa zabudlo aj pri mohutnej stavbe celoeurópskeho zjednotenia, čo kriticky pripomenul krátko pred svojou smrťou jeden zo zakladateľov tejto stavby Jean Monet. Pokiaľ by som sa do toho pustil ešte raz, teda do konštrukcie Európskej únie, ktorú poznáme dnes, začal by pri kultúre. Toto všetko sa podpísalo aj pod súčasný stav v Európskej únii, aj na príprave Ústavnej zmluvy a dôsledkoch jej odmietania. Myslím si, že o to viac musíme venovať pozornosť kultúre, najmä po našom vstupe do Európskej únie, čo sa, žiaľ, už viac ako rok od nášho vstupu nedeje.
Pre mňa je symbolické, že v čase, keď Slovensko nemalo ministra kultúry a keď bol poverený riadením tohto rezortu podpredseda vlády a minister financií Ivan Mikloš, jeden - musím povedať - z popravcov kultúry na Slovensku, vystupuje zo svojho dlhoročného dobrovoľného domovského azylu Milan Rúfus a príde si prevziať vyznamenanie ministra kultúry. Dlhé roky to neurobil, dlhé roky sa nevyskytoval, nevystupoval na verejnosti. Akoby chcel týmto činom protestovať voči pokračujúcej nevšímavosti, arogancii súčasnej moci ku kultúre, najmä krstného otca tohto vzťahu Ivana Mikloša, od ktorého prevzal aj vyznamenanie.
V januári tohto roku pri prerokúvaní materiálu na mimoriadnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky o dostavbe a prevádzkovaní novostavby Slovenského národného divadla som hovoril o protekcionizme v kultúre pre svojich blízkych, o diskriminácii tých druhých. Týkalo sa to aj predmetnej novostavby Slovenského národného divadla, vraví sa, použijúc myšlienku známeho múdreho, vzdelaného a kultúrne rozhľadeného Maxa Plancka: "Hodnota činov nespočíva v motívoch, ale v dôsledkoch." A na to by sme mali pamätať.
Vieme, že motívy okolo rozsiahlej investície a jej ďalšieho využívania v kultúre a v umení sú rôzne, ktoré ovplyvňujú záujmy niektorých podnikavcov, ktorí sa pod rúškom populizmu začali premiestňovať do rezortu kultúry, o čom svedčí, či sa to niekomu páči, alebo nepáči, aj najnovšia výmena ministrov za politickú stranu ANO. Pozorne som si prečítal dodatok k tlači č. 1147 pod názvom Zásady nového návrhu na doriešenie financovania Slovenského národného divadla. Aj keď niektorí moji kolegovia v gesčnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky sú dojatí nad nevídaným kotrmelcom a zmenou vo vzťahu k novostavbe Slovenského národného divadla, ja stojím zatiaľ na rovnej zemi a triezvo sledujem a budem aj ďalej monitorovať pohyby v tomto rezorte a vyhlásenia nového pána ministra kultúry. Slovom, dávam veľký pozor prečo. Pretože mám skúsenosť z dejín politiky a tej našej "slovenskej" zvlášť, že to, čo politiku rozdeľuje, záujmy o majetky spojuje.
Hovorí sa často o záujmoch občana, komunity, spoločenstva, ale za týmito záujmami sa skrývajú osobné interesy, prospech politikov či im blízkych skupín. Teda tento vred sa nedá z našej spoločnosti odstrániť, a preto to majme na zreteli aj pri nových návrhoch o dostavbe a budúceho prevádzkovania novej budovy Slovenského národného divadla. Myslím si, že predložený návrh, pre mňa osobne a s kolegami, s ktorými som hovoril, nie je najčistejší. Stále si myslím, že správu novostavby Slovenského národného divadla by malo mať vedenie divadla, konkrétne navrhovaná Správna rada, Dozorná rada, teraz nie už Kultúrna, ale Umelecká rada, ako povedal pán minister, a nie navrhovaná nová organizácia pri Ministerstve kultúry Slovenskej republiky. Tu pri zriaďovaní novej organizácie musíme byť a mali by sme byť vo veľkom strehu.
Vážení prítomní, na súmraku kultúry sa svojimi krokmi podpisujeme sami, všetci, jedni pasivitou, vyčkávaním, čo sa bude diať, niektorí až prílišnou aktivitou, ktorá kultúre môže poškodiť. Tak v koalícii, ako aj v opozícii najmä tým, že sa často stávame nemými účastníkmi pokračovania istých deštrukčných krokov v našej slovenskej kultúre, že sa podpisujeme pod narastajúcou kultúrou chudoby, ako v jednom rozhovore hovoril pán Porubjak, a chudoby ducha. Na kroky k zamedzeniu týchto praktík som nateraz nedostal od nového pána ministra kultúry odpoveď. Všetci dobre vieme, že nemáme zreformovaný kultúrny sektor, ale nemoderný a strnulý je aj ekonomický sektor, na ktorý aj pán minister sčasti upozornil. Mnohí jeho predstavitelia rozmýšľajú v intenciách druhej polovice dvadsiateho storočia a vnímajú kultúru ako akýsi takmer zbytočný, okrajový segment života.
Nový minister hovoril o vzťahoch medzi obcou kultúry a obcou ekonomickou na Slovensku, že sa bude snažiť tieto protirečenia mierniť a stanoviská zbližovať, prajem mu veľa úspechov v tom aj najmä pri dostavbe a prevádzkovaní novostavby Slovenského národného divadla, pretože tam tie kroky bude potrebné veľmi rázne uskutočňovať. Keby sa mu len to podarilo, už to by bol podľa mňa záslužný čin pána ministra kultúry. Treba si aj uvedomiť, čo chceme od priamo zriaďovaných kultúrnych inštitúcií na jednej strane a ako dokážeme zabezpečiť obligatórne výdavky, podčiarkujem, obligatórne výdavky na strane druhej v zmysle zákonov, ktoré sme prijali v Národnej rade, o jednotlivých inštitúciách v zmysle medzinárodných konvencií, napríklad v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva. Tam sme sa zaviazali a tieto záväzky by sme mali aj plniť.
Vážení prítomní, od nového pána ministra kultúry som sa dozvedel o dostavaní novostavby Slovenského národného divadla z verejných zdrojov - ja hovorím k pánu ministrovi, tak by som prosil ho nevyrušovať - z verejných zdrojov cez pôžičku od štátu, dozvedel som sa o veľmi pozitívnej myšlienke o podpore slovenského filmu, audiovízie, dozvedel som sa o zmenách v odpolitizovaní grantového systému. Na jeho grantoch, že napríklad na knihu bude poskytnutý grant len vtedy, ak autor a vydavateľ zabezpečí konkrétny predaj ktorejkoľvek publikácie. Nedostal som však odpoveď - do roka, do dvoch ten predaj? Či piatich, desiatich rokov? Pripomínam, že predaj kníh, najmä napríklad zo spoločensko-vednej literatúry a pôvodnej tvorby, je dlhodobý a predovšetkým predaj braku, ktorý sa vyskytuje u nás, je krátkodobý. Určiť veľký záujem môže brak, napríklad Mojsejovci, môže určiť ľahký žáner, napríklad rôzne Angeliky, a niektorá populárno-vedná literatúra, ktorá reaguje na problémy súčasnosti, ako aj memoárová literatúra.
Pevne verím, a to by som tu chcel pred naším osiroteným plénom Národnej rady povedať, že do kultúry bude vrátená jedna miliarda korún, ktorú vláda... (Reakcia z pléna.) Ja hovorím všeobecne, prepáčte, pán kolega. ...ktorú vláda operatívne potrebovala na investičné stimuly pre Kia Motors, tak ako to vyhlásil pán poslanec Ľubomír Lintner na prvom stretnutí poslancov s občianskym združením Verejnosť za verejnoprávnosť. Ktorí sme sa tam zúčastnili, sme to počuli a pevne verím, že tá jedna miliarda minimálne bude naspäť vrátená v rozpočte slovenskej kultúre.
Ešte stále mi znejú slová z rozhovoru v Pravde od pána Rybníčka, súčasného generálneho riaditeľa verejnoprávnej televízie, že si trúfa nahradiť svojou prácou a obsahom vysielania Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, že Slovenská televízia bude tým ministerstvom, tak to tam konštatoval v rozhovore pre Pravdu, ktoré už nebudeme potrebovať, podľa neho. Chvalabohu, že sa tak nestalo. Dnes by sme nemali nielen verejnoprávnu STV, ale ani ministerstvo kultúry.
Pán premiér mlčí, mlčí aj pán minister financií a podpredseda vlády, mlčia aj ďalší ministri, ktorí pri tom rokovaní o predaji alebo o presunutí Slovenského národného divadla v decembri, novembri minulého roku sa snažili akýmsi spôsobom obalamutiť kultúrnu verejnosť. My sme mali v rámci prieskumu možnosť počuť vyjadrenia jednotlivých ministrov aj pána predsedu vlády pri našom prieskume, čo sa tam odohrávalo a čo povedali. Napríklad ma veľmi trápi to, že pán premiér doteraz neodpovedal na výzvu precízne položenými otázkami Kultúra a politika. Upozorňujem tu pána ministra kultúry, podpísanú všetkými členmi Činohry Slovenského národného divadla. Pokiaľ viem, táto petícia bola potom presunutá na ministerstvo kultúry a oni ešte nedostali odpoveď ani od bývalého ministra kultúry.
Charles de Gaulle odpovedal takto na otázku: Kedy sa stane politik štátnikom? "Keď pri získavaní moci prejaví malosť, pri spravovaní moci a vecí verejných aj kultúrnych", podčiarkol "svoju veľkosť."
Nemlčí, môžeme si povedať, zaplať Pán Boh, nový minister kultúry, ktorý pod taktovkou aj svojej politickej strany, samozrejme, sa snaží uskutočniť isté kroky, ktoré by mali doriešiť novostavbu Slovenského národného divadla, a pevne verím, aj isté zásadnejšie zmeny v rezorte kultúry.
Slobodní občania slobodného štátu vyjadrili už svoju vôľu, o čom svedčí prieskum verejnej mienky a jeho závery sú podľa mňa v prieskume verejnej mienky, lebo je to plebiscit a v mnohých politologických literatúrach sa práve hovorí, že tieto prieskumy verejnej mienky, to sú plebiscity. Výsledkom tejto verejnej mienky je to, že Slovenské národné divadlo musí zostať majetkom slovenského štátu, resp. Slovenskej republiky a slovenského národa. A za tento cieľ sa oplatí v našom parlamente otvorene sporiť, úprimne sporiť, čestne sporiť a urobiť všetko, aby sme tento cieľ dosiahli. A budem držať pánu ministrovi palce, ale súčasne budem veľmi pozorne sledovať, či je potrebné zriaďovať ďalšiu organizáciu pri ministerstve kultúry a či pri, nazvem to, zmene zákona o Slovenskom národnom divadle má vzniknúť Správna rada, Umelecká rada a Dozorná rada. Podobný model poznáme napríklad na vysokých školách, kde však vysoké školy dostali majetky do vlastníctva zo správy štátu a, samozrejme, môžu s nimi rozumne nakladať. Sú tam isté mantinely určené, aj zo strany ministerstva, aj zo strany zákona, a treba, samozrejme, aj o tomto uvažovať. A stále som presvedčený o tom, že nielen správu, ale, samozrejme, aj nakladanie s celým tým majetkom - aj novostavby Slovenského národného divadla plus starej historickej budovy bývalého Mestského divadla v Bratislave, dnes Slovenského národného divadla na Hviezdoslavovom námestí - by mal mať manažment a Správna rada, Dozorná rada, prípadne Umelecká rada Slovenského národného divadla.
Ďakujem vám za pozornosť.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou ako jediný pán poslanec Cuper. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými. Nech sa páči.
J. Cuper, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Nadviažem na tú časť vystúpenia pána Čaploviča, kde hovorí o tom, ako bude spravované budúce Národné divadlo, ktoré bude síce majetkom štátu aj naďalej, ale jeho správa bude mať podobu akejsi správcovskej spoločnosti, ktorá bude zrejme stanovovaná ministrom kultúry a nevedno kým celkom zjavne kontrolovaná. Takáto správa zrejme by vyhovovala terajším snahám o to, aby sa divadlo dostalo, ak už nie teraz pre odpor verejnej mienky, ale jeho národnoštátny charakter do budúcnosti vidím podľa môjho názoru celkom zahmlene. Takže ja by som sa teda prikláňal k pánovi Čaplovičovi a s ním by som tiež položil otázku pánovi ministrovi, aké podmienky tá správcovská spoločnosť bude mať na to, aby likvidovala budúci vlastnícky charakter štátu v tejto celonárodnej inštitúcii.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Heriban.
J. Heriban, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vždy, keď rozprávame o dostavbe novostavby Slovenského národného divadla, rozmýšľam, prečo Slovensku trvalo 18 rokov, kým sme sa tu dnes zišli a kým je na stole konkrétny návrh ministra kultúry, prečo sme nedokázali za tento dlhý čas Slovenské národné divadlo, novú budovu Slovenského národného divadla dostavať. Mám pocit, že odpoveď nie je taká zložitá, že odpoveď je jednoduchá. Podľa môjho názoru doteraz žiadnej vládnucej garnitúre na tejto dostavbe nejako zásadne nezáležalo. Žiadna vládnuca garnitúra nemala kultúru zaradenú medzi priority. Budovali sme materiálnu základňu našej spoločnosti. Snažili sme sa dobehnúť Európu v rámci legislatívy a nejako na duchovné hodnoty, na kultúru, na kultúrnosť nezostal priestor. Myslím si, že kultúra, kultúrnosť a duchovno boli podceňované a stále sú podceňované našou spoločnosťou.
Ja by som si dovolil zacitovať niekoľko viet z vyhlásenia signatárov viacerých významných osobností kultúrneho a spoločenského života s názvom "1 000 slov o hodnotách a kultúre", kde sa píše: "Prosperita a kultúrnosť sú ako spojené nádoby. Myslieť si, že najskôr si vybudujeme blahobyt, infraštruktúru, až potom príde na rad kultúra, je nezmysel. Prosperujúca ekonomika je motorom spoločnosti, nie jej podstatou." Ak si to neuvedomíme, o chvíľu už nebude čo zachraňovať. Dostavba novostavby Slovenského národného divadla nie je len otázkou kultúry a kultúrnosti, ja si myslím, že ide o budovanie dobrého mena Slovenska. Cez kultúru a špičkové umenie ide aj o propagáciu, ide o propagáciu Slovenska vo svete.
Dnešný svet je svetom značiek. Milanská La Scala, parížsky Louvre, Opera v Sidney, Tretiakovská galéria sú značky. Tisíce cudzincov, tisíce turistov, tisíce ľudí z celého sveta prichádzajú do Francúzska, Talianska, Austrálie, Ruska a iných krajín, aby mohli navštíviť tieto vynikajúce priestory, kde je množstvo umeleckých diel, kde oni sami si budujú svoju kultúrnosť, svoju kultúru. A tento moment je možno zásadný nielen pre kultúru a kultúrnosť, ale, samozrejme, aj pre cestovný ruch. Krajiny, ktoré majú dobré meno, dobrú značku, majú vo svete úspech. A ja si myslím, že o to by malo ísť aj nám.
Položme si otázku: Aké meno má Slovensko vo svete? Ako sa vyčleňujeme od iných krajín v Európe a na svete? Čím sme jedineční? Samozrejme, že v poslednom čase sa o Slovensku vo svete už oveľa lepšie píše. Zaznamenali sme zásadný obrat, čo sa týka nášho imidžu, a je to určite aj vďaka našej ekonomike, naším reformám, určite je to vďaka tomu, že investori prichádzajú na Slovensko, určite je to vďaka naším športovcom, ktorí nás reprezentujú vo svete, naším hokejistom, naším vynikajúcim tenistom. Ale ja si myslím, že v čom by sme sa mohli odčleniť, vyčleniť, v čom by sme mohli zaujať, ako by sme mohli reprezentovať nielen v Európe, ale na celom svete, že mohli by sme sa reprezentovať našou kultúrou. Mohli by sme využiť našich vynikajúcich umelcov, našich svetoznámych operných spevákov, výborných fotografov, hercov, architektov. Mohli by sme práve cez kultúru dosiahnuť naše jasné vyčlenenie sa, mohli by sme Európu zaujať práve našou výnimočnou, špecifickou, jedinečnou kultúrou. Práve dostavba budovy Slovenského národného divadla by mohla umožniť všetkým týmto našim výborným, vynikajúcim umelcom, aby sme túto myšlienku dokázali aj realizovať a presadiť.
Nemali by sme aj zabudnúť ešte na ďalšiu špeciálnu situáciu. Bratislava má vynikajúcu geopolitickú pozíciu. Má výbornú pozíciu v rámci stredoeurópskeho priestoru. Viem si predstaviť, že ak sa budova Slovenského národného divadla bude dobre manažovať, tak toto divadlo môže byť jedným z centier európskeho kultúrneho života. Viem si predstaviť, ako budú prichádzať diváci z Viedne, Budapešti, Poľska, Prahy do Bratislavy, a potom to už nie je len nejaká podceňovaná kultúra, podceňované umenie, ale potom to už je o cestovnom ruchu, potom je to už o vážnej ekonomickej otázke. Pretože ľudia, ktorí sem budú prichádzať, ľudia, ktorí budú mať pocit, že v strednej Európe je krajina, ktorá má vynikajúcich umelcov, ktorá vie postaviť vynikajúce operné predstavenia, baletné predstavenia, výborné divadlo, tak títo ľudia, samozrejme, budú žiť v Bratislave, budú žiť na Slovensku. Budú tu zostávať a budú, "surovo povedané", tu míňať peniaze, ktoré pomôžu nám všetkým, ktoré dokážu iniciovať rozvoj cestovného ruchu.
Ja som tu už niekoľkokrát o tejto téme vravel a zopakujem to znovu, využijem túto príležitosť. Dúfam, že budúca vláda bude reformovať ministerstvo kultúry na ministerstvo kultúry, športu a cestovného ruchu. Podľa mňa to má absolútnu logiku a tieto tri oblasti sú jednoznačne prepojené a mali by sa podľa môjho názoru manažovať z jedného miesta, z jedného centra.
Všetci si dobre pamätáme, aké vášne vyvolala táto téma. Je to citlivá téma, ktorá zaujíma celé Slovensko, a som rád, že minister kultúry predložil návrh, ktorý má tri základné znaky. Ja som vo svojich vystúpeniach tu v parlamente vtedy práve o týchto troch znakoch hovoril, a preto som rád, že nakoniec tento návrh prišiel.
Po prvé, že dostavbu novostavby Slovenského národného divadla budeme robiť z verejných zdrojov.
Po druhé, že budova zostane vo vlastníctve štátu.
A po tretie, že sa budeme snažiť vytvoriť polyfunkčné centrum, ktoré sa bude využívať aj na výstavy, kongresy a sympóziá.
Prajem pánovi ministrovi aj celému ministerstvu, aby sa táto predstava naplnila čo najrýchlejšie, čo najskôr, aby sme tu už nemuseli znovu stáť, sedieť a rozprávať o tom, ako dostaviame budovu Slovenského národného divadla.
Na záver by som chcel povedať jednu zaujímavú úvahu, ktorá sa mi veľmi páči. V jednej televíznej relácii významného slovenského fotografa Karola Kállaya sa pýtali, ako sa robia dobré fotografie, ako sa robí dobrá fotka. Karol Kállay odpovedal, že to je veľmi jednoduché. Treba čítať dobré knihy, nielen Dostojevského, Hemingwaya, Márqueza, ale aj Dušana Mitanu, Laca Balleka. Treba chodiť do kina, a nielen na Felliniho, Bergmana a Tarkovského, ale treba chodiť aj na komédie, aj na historické filmy. Treba počúvať hudbu, a nielen Beethovena, Mozarta, ale aj Beatles a Stinga. Treba veľa cestovať, treba chodiť do divadla a potom je to už úplne jednoduché. Potom stačí, keď človek stlačí spúšť fotoaparátu.
Tak ja by som nám všetkým želal, aby sme čítali dobré knihy, aby sme chodili viacej do divadla, do kina a na koncerty. A keby sme to robili, možno by sme nemuseli 18 rokov čakať, kým sa dostavia nová budova Slovenského národného divadla.
Ďakujem.