P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem pánovi prezidentovi za jeho vystúpenie.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, teraz vyhlasujem prestávku na obed.

(Prerušenie rokovania o 12.16 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.04 hodine.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec je tu. Pán poslanec, budeme pokračovať. Ak ste pripravený, tak prosím, keby ste vo svojom úvodnom slove k tlači 1198 pokračovali. Nech sa páči.

G. Krajči, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Budem pokračovať vo svojom vystúpení a v tejto časti svojho vystúpenia by som sa chcel vyjadriť k stanovisku Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktoré predložil František Palko, generálny riaditeľ sekcie rozpočtovej politiky Ministerstva financií Slovenskej republiky. Podľa nich nie je rozpočtový dosah návrhu zákona uvedený na tri nasledujúce roky, to je na roky 2007, 2008 a 2009. Vyčísliť rozpočtové dopady na tieto roky je irelevantné, lebo vo vzťahu k jednorazovému finančnému príspevku vo výške 80 000 korún pre oprávnenú osobu je pôsobnosť zákona podľa návrhu pri najpomalšom vybavovaní príspevku podľa navrhovaných časových lehôt v zákone do 30. apríla 2007. K tomuto dátumu sa vyplatí jednorazový príspevok pre oprávnené osoby, ktoré sa však musia prihlásiť a požiadať Sociálnu poisťovňu podľa návrhu zákona najneskôr do 30. októbra 2006, aby im bol finančný príspevok zaplatený. Lehoty v návrhu zákona sú totiž jednoznačné.

Ako model vám predostriem proces vyplatenia jednorazového finančného príspevku pre oprávnenú osobu, ktorá vždy na poslednú chvíľu splní zákonné povinnosti. Účinnosť zákona je navrhnutá na 1. 1. 2006. Podanie žiadosti na osvedčenie na ministerstve vnútra musí podať podľa § 4 ods. 3 oprávnená osoba do 31. marca 2006. Ministerstvo vnútra ho musí vydať do 30 dní, t. j. do 30. apríla 2006. Oprávnená osoba potom podľa § 6 ods. 2 do 6 mesiacov, teda do 31. októbra 2006 požiada Sociálnu poisťovňu o vyplatenie jednorazového príspevku. Tento termín je zlomový. Ak si oprávnená osoba nestihne uplatniť v Sociálnej poisťovni nárok do 31. 10., nárok zaniká a nebude vyplatený, aj keď bola osoba osobou oprávnenou. Táto dikcia zákona predpokladá skutočnosť, že oprávnené osoby sa budú sami zaujímať o finančnú rehabilitáciu. Nikto a ani štát ich nebude kontaktovať a tlačiť do uplatnenia nároku. Ak sami nestihnú lehoty, finančný príspevok jednoducho nezískajú. Ak však lehoty nebude plniť konkrétny štátny orgán, nárok ostáva platný. Z toho vyplýva, že štát sa až presne 31. októbra 2006 dozvie, koľko finančných prostriedkov bude musieť uhradiť do konca roku 2006. Ak to stihne, tak môže Sociálna poisťovňa uhradiť všetko, respektíve koľko bude musieť v nasledujúcom rozpočtovom roku presne vyčleniť na finančný príspevok na rok 2007. Preto sme v návrhu nemohli taxatívne stanoviť rozpočtové dosahy na rok 2006 a 2007 a už vôbec nie na nasledujúce roky, kedy sa finančný príspevok vyplácať nebude. Ak Sociálna poisťovňa po uplatnení nároku dodrží zákonné lehoty, posledná koruna sa vyplatí najneskôr ku dňu 30. apríla 2007.

Ďalšou nemenej závažnou výhradou ministerstva financií je konštatovanie, že rozpočtové dopady sú poddimenzované. V tomto zmysle sme v konečnej predpokladanej sume vychádzali zo skutočnosti, že 364 žijúcich by si uplatnilo nárok 80 000. Zákon sme pripravovali s konfederáciou občanov z čiernej listiny, ktorá už pôsobí na Slovensku od decembra 1992. Odvtedy sa snažili skontaktovať a zaktivizovať činnosť občanov z čiernej listiny. Dodnes komunikujú len so 107 občanmi z tohto zoznamu. Podľa nich je nepravdepodobné, že by ostatných 250 sa prihlásilo a uplatnilo si nárok. Mnohí z nich ani nevedia, že na čiernej listine sú. Predstavitelia konfederácie občanov z čiernej listiny nebudú takisto kontaktovať osoby na zoznamoch, aby si svoj nárok uplatnili. Jedným slovom, konkrétne rozpočtové dopady budeme môcť vyčísliť presne na korunu až 31. októbra 2006.

Podotýkam, že po konzultáciách s predstaviteľmi Konfederácie občanov z čiernej listiny sme pripravení urobiť ústupky vo vzťahu k čo najnižším finančným dopadom na štátny rozpočet, respektíve oddialiť účinnosť zákona podľa potrieb ministerstva financií.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, predkladaný návrh zákona nie je o politických bodoch. Nikto z predkladateľov si na ňom svoju politickú polievočku nechce prihrievať. Nikto zákonom nechce niekoho iného diskreditovať. Návrh len napĺňa zákonnú a historickú povinnosť zhodnotiť podiel odporcov komunistického režimu v období od augusta 1968 do novembra 1989. Zhodnoťte návrh zákona v duchu vlastných kritérií a podporte jeho postup do druhého čítania, v ktorom sa môže ešte upraviť. Ďakujem za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Zaujmite miesto pre navrhovateľov. Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre ľudské práva a národnosti a postavenie žien, pánovi poslancovi Hermanovi Arvayovi. Nech sa páči, pán poslanec.

H. Arvay, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení poslanci, dovoľte mi, aby som z poverenia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien v súlade s § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku podal v prvom čítaní spravodajskú informáciu k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona o zmiernení niektorých morálnych a majetkových krívd dlhodobo prenasledovaných občanov vedených na osobitných zoznamoch a ich rodinných príslušníkov (tlač 1198).

Konštatujem, že návrh z formálnoprávnej stránky spĺňa náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách vrátane pripojenia doložky zlučiteľnosti, v ktorej sa konštatuje, že problematika zákona nie je v práve Európskej únie upravená. Návrh bol predložený v lehote určenej rokovacím poriadkom.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po rozprave uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že návrh prerokuje v druhom čítaní.

V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh prerokovali tieto výbory: ústavnoprávny výbor, výbor pre financie, rozpočet a menu, výbor pre verejnú správu, výbor pre sociálne veci a bývanie, výbor pre obranu a bezpečnosť a výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien ako výbor gestorský.

Pán predsedajúci, prosím, aby ste otvorili všeobecnú rozpravu k tomuto návrhu.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Otváram všeobecnú rozpravu. Písomne sa za klub Smer - Sociálna demokracia prihlásil pán poslanec Čaplovič ako jediný. Potom sa písomne prihlásil pán poslanec Ondriaš a potom dám priestor na ústne prihlášky do rozpravy. Tak teraz vystúpi za poslanecký klub strany Smer pán poslanec Čaplovič.

D. Čaplovič, poslanec: Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, niekoľko poznámok k návrhu zákona, ktorého som spolupredkladateľ. Väčšinu obsahu návrhu zákona uviedol pán kolega, pán poslanec Gustáv Krajči, preto nebudem opakovať, čo povedal nie na margo, ale na, by som povedal, kostru návrhu zákona, ani to, čo si môžeme prečítať v dôvodovej správe.

Bude to len niekoľko príbehov ľudí, ktorých som mal možnosť poznať, ľudí, ktorých si budem vážiť, ľudí, ktorí dokázali povedať nie v čase, keď boli u nás okupačné vojská, sovietski, poľskí, východonemeckí, maďarskí a bulharskí vojaci, keď pásy tankov pošliapali suverenitu nášho štátu, ľudské práva, počiatky demokratizácie a slobody v Československu.

A bolo to v čase, keď sa Západ na nás vykašľal, odvolávajúc sa na práchnivejúce dohody z Jalty. Opakovane tvrdili títo ľudia, že nastolená cesta do augusta 1968 bola správna, že to bola okupácia, a nie bratská internacionálna pomoc, že v Československu boli pošliapané základné ľudské práva spolu s medzinárodnou suverenitou štátu.

Skúsme sa s istým predporozumením dostať do tejto doby, do tohto historického času a pochopme veľkosť činov týchto ľudí, ktorých sa až tak báli, že ich nová totalitná moc dala na čiernu listinu na základe uznesenia Predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Československa 8. januára 1971, ktoré schválilo prísne tajnú smernicu, základný dokument na prenasledovanie občanov z čiernej listiny. Uvediem len niektoré body.

Podľa bodu 6 písm. a) museli orgány sledovať pracovné zaradenie, pohyb a činnosť takto evidovaných osôb. Podľa bodu 6 písm. b) všetci evidovaní exponenti boli z funkcií uvoľnení a sledovaní, aby sa na pôvodné alebo podobné kvalifikované pracoviská nemohli vrátiť a podľa bodu 6, znovu opakujem, ale písm. d) museli orgány zabrániť, aby sa do všetkých dôležitých funkcií znovu dostali evidovaní odporcovia.

Tento materiál je hodnoverný historický prameň, ktorý má veľkú vypovedaciu hodnotu, nie je ho v žiadnom prípade možné spochybniť. Je to viac ako 30 rokov a skutočne po mnohých analýzach historikov domácich, teda nielen slovenských, ale aj českých, ale aj zahraničných, je to prameň, ktorý je nespochybniteľný. Áno, je to len zoznam mien ľudí s dátumom narodenia, miestom bydliska a s pôvodným profesijným zaradením pred začatím totálnych perzekúcií. Avšak za každým menom je osud človeka, jeho vylúčenie zo spoločnosti väčšinou so stratou zamestnania a jeho umiestnením, jeho kvalifikácie dehonestujúcej pozícii, problémy s rodinou, problémy s deťmi, ktoré sa veľmi často na základe tohto rozhodnutia nedostali do škôl. Neboli to len stranícki funkcionári, ale boli tam z veľkej časti, keby ste si pozreli ten zoznam, učitelia, riaditelia škôl, lekári, redaktori, právnici, pracovníci z oblasti kultúry, inžinieri, technickí zamestnanci, umelci a podobne. Spomenul by som mená aj dvoch katolíckych kňazov Františka Minarovych, správcu rímskokatolíckej fary Koválov, a Michala Reštáliyho, rímskokatolíckeho farára v Trsticiach v okrese Galanta.

Viac ako jedna tretina evidovaných, ako už tu povedal predkladateľ, z takzvanej čiernej listiny neboli členovia strany. Zo známych osobností by som spomenul meno režiséra Martina Holého, riaditeľa vydavateľstva Osveta v Martine Konštantína Horeckého, režiséra Juraja Jakubiska, spisovateľa Ivana Kadlečíka, novinára Romana Kaliského, vysokoškolských učiteľov a vedeckých pracovníkov Miroslava Kusého, Milana Šimečku, Michala Dzvoníka, Františka Vartíka, Jána Ušiaka, Ivana Laluhu, Júliusa Strinku a Jána Uhera, vymenúvam ich aj preto, lebo mnohí boli moji vysokoškolskí učitelia, historika Ľubomíra Liptáka či Eugena Löbla, spisovateľa Ivana Mojka, literárneho vedca a novinára Juraja Špicera, literárnych vedcov Tomáša Štrausa a Imricha Sedláka, tu už spomínaných spisovateľov Dominika Tatarku a Ladislava Ťažkého, alebo možnože neznámeho a pre literárnu obec skutočne aj v oblasti kresťanskej literatúry známeho Vladimíra Uhlára z Ružomberka.

Vážení prítomní, poznal som osobne osudy ľudí, ktorí pracovali so mnou v mojej profesii v kultúre, vo vede a v škole. Z Východoslovenského múzea v Košiciach spomeniem dvoch - Ladislava Olexu a Zdenka Nemca. Boli zaradení do dehonestujúcich postavení, vyslovene ako oprašovatelia, kustódi múzejných zbierok, prvý na fond historického nábytku, druhý na fond evidencie historických pohľadníc, nálepiek a známok. Poukazujem na to, že obaja boli absolventi vysokých škôl, jeden z Prahy, druhý z Brna, ktorí absolvovali oblasť výskumu v oblasti historických vied a sociálnych vied a, samozrejme, tým sa dostali do treťoradej kategórie. Navyše nemohli publikovať, ani článok o hríboch nemohli napísať, nieto o nimi spravovanom fonde. Rozbitý rodinný život, viete aj manželka jedného z nich rezignovala a rozviedla sa s takýmto človekom. Podobný bol aj osud Antona Točíka a som mu zaviazaný aj na tomto fóre ho spomenúť, medzinárodne uznávaného vedca z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied, najsamprv nútený pobyt v Košiciach, ďaleko od centra archeologickej Nitry, potom dlhé roky život v ústraní, zákaz účasti na zahraničných konferenciách, zákaz účasti na mnohých podujatiach doma pri stretaní sa so zahraničnými partnermi. A jeho najmladšia dcéra Anička, ktorú postihlo to najtragickejšie z tohto obdobia, sa nedostala na vysokú školu, prečo pán docent Točík najviac trpel.

Všetci boli finančne a odborne diskriminovaní, neustále sledovaní a perzekvovaní. Dovolím si povedať, že všetci z takzvanej čiernej listiny sa stali väzňami na slobode a poviem aj prečo. Keď môj otec bol v päťdesiatych rokoch zavretý a vrátil sa naspäť z väzenia v Leopoldove, tri roky hľadal zamestnanie, ktoré nemohol dostať, a tvrdil, že tie tri roky, keď bol na slobode bez zamestnania, že sa musel pozerať ako druhí robia, akí majú tí druhí rodinný život, bolo pre neho oveľa ťažšími ako tie roky, ktoré musel stráviť v Leopoldove medzi seberovnými väzňami. Bolo to ťažká doba a takisto táto ťažká doba doľahla aj na týchto ľudí.

Teda boli to skutočne väzni na slobode, v určenom väzení obmedzeného pohybu a aktivít, čo sa podpísalo aj pod ich často schátraný zdravotný stav, ako ste sami počuli, veľká časť z nich už nie je medzi nami.

Kolegyne a kolegovia, priatelia, poslankyne a poslanci, obraciam sa na vás s prosbou, skúste sa zamyslieť aj nad osudmi týchto ľudí, skúste sa odosobniť od doby, v ktorej žijeme, a pochopme osudy týchto občanov, ktorí vo chvíľach, keď mohli všetko odvolať, zostali stáť na svojej pravde a kráčali so svojím svedomím proti akémukoľvek násiliu. Ďakujem vám za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Teraz s faktickými poznámkami sa prihlásili páni poslanci Fajnor, Bollová, Ševc. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami. Ako prvý vystúpi pán poslanec Fajnor.

K. Fajnor, poslanec: Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Ja by som nadviazal na predrečníka v jednej veci. Ak povedal, že najtragickejšie na tom bolo nedostať sa na vysokú školu, tak ja mu musím povedať, že za najtragickejšie dnes považujem to, ak mladá absolventka vysokej školy s dvojročným dieťaťom vyskočí z okna z 10. poschodia v Hlohovci, aby skončila svoj život. Ak to má byť výdobytok demokracie, tak potom s kolegom zo Smeru, samozrejme, nemôžem súhlasiť. Inak ja mám rád vždy hrdinov na správnom mieste. Kolega pracoval ako člen ideologickej komisie Slovenského Ústredného výboru Socialistického zväzu mládeže. Prečo vtedy títo hrdinovia nevystúpili? Pán kolega, ja by som si ťa veľmi vážil, pretože ja som skutočne vždy idealista, to ma učili rodičia, preto som komunista aj dnes, keď sa to nehodí, bojoval za sociálnu spravodlivosť a ľudské práva.

Chcem povedať ďalšiu vec. Pán predkladateľ Krajči, som hrdý na jednu jedinú vec, že ty si nebol, pán predkladateľ, kolega funkcionárom komunistickej strany, pretože nás by skutočne zatvárali za to, čo si ty urobil ako minister, že sa nehanbíš za to, nevadí.

Ja chcem povedať dve veci. Mne je veľmi ľúto, že takéto zoznamy boli a že toto sa dialo. Ja ako komunista to odsudzujem, ale musím povedať dnes tú závažnejšiu vec. Všetci tí ľudia, ktorí na tých zoznamoch boli, mali prácu, i keď možnože podceňovať dnes kustóda, mnohí nezamestnaní z tej armády 450 000 ľudí by radi robili dnes kustódov, mnohí, ktorí vyberajú dnes kontajnery a medzi nezamestnanými sú inžinieri, že vás to tak nemrzí, vážené kolegyne, kolegovia. Ja sa ospravedlňujem tým, ktorým bolo ublížené, pretože socializmus mal byť a bude oveľa lepším systémom ako ten, ktorý momentálne dnes budujeme. Chcem povedať jedno, dokonca bývalý prvý tajomník súdruh Lenárt sa staral o ľudí, aby mali prácu, aby mali byty, aby ich deti študovali. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Bollová.

D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vystúpenie pána kolegu Čaploviča, opäť musím zdôrazniť, že si ho vážim, bolo nielen fundované, ale zbytočne, myslím si, emotívne, citovo podfarbené. Rozprával nám tu príbehy ľudí, možnože konkrétnych, ja by som mohla tiež uviesť niekoľko príbehov ľudí, ktorých sa pokúšal vtedajší režim dostať na čiernu listinu, ale pracovný kolektív sa ich zastal tak, že sa tam nedostali.

Pýtam sa v súlade s tým, čo povedal kolega Fajnor, čo ste robili hrdinovia, ako je možné, že z vášho stredu niekomu ubližovali a vy ste to dovolili. Vy ste sa tiež báli? Nebojíme sa len vtedy, keď niet nepriateľa? Nie je to tak, pretože ja som v tom čase bola predsedníčka ROH, keď nášho riaditeľa chceli vyhodiť zo školy a nedovolili sme to, ani sa tak nestalo. Zostal učiteľom, zostal na svojom mieste a do jeho smrti si ho všetci vážili. Takže nehovorte, prosím vás, že za všetko je zodpovedný nejaký zoznam, nejaká čierna listina. Tak ako dnes vystupujete s veľkými hrdinskými prejavmi, vtedy kde ste boli, vážení? Ako je možné, že ste vtedy proti nespravodlivosti nebojovali. Mne je to ľúto, že sa to dialo, ale dnes, keď sa deje niečo podobné, ba ešte často surovejšie, ja tu sedím a hovorím, že sa mi to nepáči. Vy ste to mohli hovoriť vtedy tiež. Ďakujem. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Ševc bude pokračovať s faktickou poznámkou.

J. Ševc, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Ja som za hľadanie východísk aj za hľadanie historickej pravdy, aj za nápravu krívd. Všetko v histórii, čo sa stalo, treba sa z nej poučiť, netreba opakovať chyby, ale chcem len pripomenúť, že história sa nedá zamknúť do nejakých predpisov a zákonov. A ak chceme, tak ja sa pýtam možnože aj sám seba, ale vás kolega Čaplovič, vy ste historik, ak nápravu krívd, tak potom komplexne a boli sme tu svedkami, keď sme predložili, aby pri obetiach boli odškodnené aj obete benderovcov. Táto snemovňa nenašla odvahu povedať, že aj tam sú mŕtvi, bývalí predsedovia národných výborov, jednotných roľníckych družstiev, a toto bolo odmietnuté. V rámci historickej pravdy nie je to úplne tak, veď spisovateľ Tatarka, jeho diela sa v osemdesiatych rokov vydávali, nielen Farská republika, ale aj ostatné, takže pravda je trošku niekde inde, ale chcem podotknúť, že by som vedel podporiť takýto návrh, keby bol rozšírený, aby navrhovatelia zaradili do svojho návrhu aj odškodnenie po roku 1989 i tých rodín, i tých obyvateľov, ktorí dnes nežijú práve preto, že odišli zo života zo sociálnej núdze. A už keď, tak si myslím, že tie dôvody, ktoré sú uvedené v návrhu, by aj tieto návrhy tých dvoch miliónov, ktorí stratili prácu, by mohli byť odškodnení práve z týchto dôvodov... (Prerušenie časomierou.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Čaplovič s reakciou na faktické poznámky.

D. Čaplovič, poslanec: Ďakujem. Predovšetkým by som chcel povedať pánu Fajnorovi, že ja som prišiel do Východoslovenského múzea pracovať z vysokej školy, keď títo ľudia už boli vyhodení a boli v týchto pozíciách, robil som ako nečlen strany v tom období všetko preto, aby sa im pomohlo. Urobil som veľa vecí, že bol rehabilitovaný pán Suláček, že pani Čeretková-Gálová mohla písať a tak ďalej, viem, čo som urobil a čo som mohol v rámci svojich možností urobiť napríklad pre Miška Slivku, ktorého vyrazili z fakulty, a bol som to jediný ja, ktorý som zaňho išiel v roku 1972 orodovať na fakultu a že sa napríklad na tú fakultu mohol vrátiť. Čiže ja som si svoju zástavu niesol čestne a presne a robil som pre týchto ľudí maximum, čo som mohol, nevyhýbal som sa im, stretával som sa s nimi, komunikoval som s nimi a bol som im istou oporou. To je po prvé.

Po druhé, čo sa týka či zamestnaný, alebo nezamestnaný. No, v tom období do roku 1989 veľmi dobre viete, že akokoľvek kto by bol nezamestnaný, bol by automaticky vyhlásený ako príživník, vtedy musel byť každý zamestnaný. To znamená, každý jeden, ktorý, povedzme, v tom období by mal stratu zamestnania, musel to zamestnanie dostať, čiže museli mu nájsť nejaké zamestnanie, a toto zamestnanie mu aj našli. Ale je to naozaj katastrofa, keď musím povedať, že v tej oblasti, v ktorej robili, v ktorej sa profesionálne školili, napríklad čo napísal docent Olexa v Tieni šípových krížov s pánom Viplerom veľmi významnú prácu v šesťdesiatych rokoch, už ďalej nemohli pokračovať, čiže zostarli ako väzni na slobode a zostali v podstate mimo spoločnosti. A takýmto spôsobom by som prosil, aby sme pre tých pár, čo zostalo medzi nami, nejakým spôsobom to odškodnenie našli. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave. Vystúpi pán poslanec Ondriaš ako posledný písomne prihlásený do rozpravy k tomuto bodu programu.

K. Ondriaš, poslanec: Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, mám len jednu poznámku k návrhu zákona o zmiernení niektorých morálnych a majetkových krívd dlhodobo prenasledovaných občanov vedených na osobitných zoznamoch, na čiernej listine, a ich príslušníkov (tlač 1198).

Ako produkt zákonov prijatých od roku 1948 až do roku 1989 mnohí občania Slovenska boli prenasledovaní, čo bolo v príkrom rozpore s Chartou ľudských práv. Medzi nimi boli aj občania zaradení na takzvanej čierne listine. Mnohí títo občania boli odsunutí na perifériu občianskeho života, ako hovorí dôvodová správa, čo im, ale aj ich rodinám za dve desaťročia spôsobilo vážne morálne i materiálne škody. Opakujem, toto je výsledok pôsobenia zákonov, ktoré boli vtedy za socializmu prijaté. Musím povedať, že mi je to ľúto, že sa tak stalo a, bohužiaľ, už je to tak. Nedá sa to nejako odčiniť.

Škoda, že dôvodová správa konkrétne neuvádza periférie života, na ktorej títo občania museli žiť. Neuvádza ani konkrétne morálne a materiálne škody, ktoré títo občania utrpeli. Ja predpokladám, že takýto občania, ako tu bolo spomenuté, a ich rodiny nemohli pracovať v adekvátnom zamestnaní, museli zmeniť výhodné zamestnanie za menej výhodné zamestnanie, mnohí nemohli študovať alebo zastávať niektoré funkcie v štáte. Ešte pripomínam, že takto poškodených občanov na listine bolo okolo 1 212. Ja len predpokladám, že ani jeden z postihnutých občanov evidovaných na čiernej listine nebol bezdomovec, nespával pod mostom, nemusel denne vyberať odpadky z košov, aby nejako prežil, a nemusel denne kradnúť, aby mal čo jesť. Posledných sedem rokov na Slovensku každý druhý deň nájdu na ulici, v poli alebo na smetisku mŕtveho človeka. Každý druhý deň.

Teraz by som prešiel na súčasnú situáciu a budem hovoriť paralelne. Ako produkt zákonov prijatých po roku 1989 mnohí občania Slovenska po roku 1989 museli žiť život, ktorý je v príkrom rozpore s Chartou ľudských práv. Mnohí občania boli odsunutí na perifériu občianskeho života, čo im, ale aj ich rodinám spôsobilo a spôsobuje vážne materiálne i morálne škody.

Fakty jednoznačne dokazujú, že týmto občanom po roku 1989 bolo neporovnateľne viac ublížené ako občanom evidovaným na čiernych listinách. A nielen to. Občanov, ktorým bolo po roku 1989 ublížené, je mnohonásobne viac ako 1 212 mien uvedených na čiernej listine. Ja tieto obete na čiernej listine nechcem obhajovať.

Uvediem niektoré porovnania. Socialistický režim spôsobil, že 1 212 občanov evidovaných na čiernych listinách muselo odísť z výhodného zamestnania do menej výhodného zamestnania, a toto bol zločin komunizmu. Predstavme si, že by komunisti boli takí zločinní, ako sú súčasné kapitalistické vlády. Predstavme si, že by komunisti vyhodili zo zamestnania pol milióna ľudí na ulicu, nie do iného, menej hodnotného zamestnania. Ja sa pýtam: Keby to komunisti urobili, koľko zákonov by sme tu mali o odškodnení týchto občanov? Ja si myslím, že aspoň sto.

Mám ďalšiu otázku. Prečo takéto zákony nemáme, ktoré by odškodnili občanov, ktorí žijú na periférii občianskeho života po roku 1989. Keď som ja podal zákon do Národnej rady Slovenskej republiky o nehumánnosti kapitalistického systému, ktorý by pripravil cestu na odškodnenie aj týchto občanov, tak koaliční poslanci sa tomu vysmiali. Zrejme ich humánne a morálne cítenie je veľmi nízke a možno žiadne.

Boli tu osobne vymenovaní niektorí občania, ktorí boli za socializmu poškodení. Áno. Lenže viete si predstaviť, keby som ja začal vymenúvať pol milióna nezamestnaných, 240 000 detí, ktoré žijú v chudobe, alebo tých 1 500, alebo 3 500 ľudí, ktorí zomreli od roku 1989 a boli by žili, keby reformy neprišli na Slovensko.

Ešte posledné porovnanie. Dôvodová správa k návrhu zákona hovorí, že socialistický režim spôsobil, že 1 212 občanov evidovaných na čiernych listinách bolo odsunutých na perifériu občianskeho života. Ja opakujem ešte raz, že je mi to ľúto a som, samozrejme, proti tomu, aby sa takéto veci stávali. Ale predstavme si ešte raz, že by komunisti boli takí zločinní, ako boli a sú súčasné kapitalistické vlády. Predstavme si, že by ako výsledok prijatých zákonov za socializmu komunisti vyhodili zo zamestnania pol milióna ľudí a súčasne by im zdvojnásobili poplatky za bývanie, elektrinu a teplú vodu. Predstavme si, že by komunisti takto odsunuli desiatky tisíc našich spoluobčanov, ak nie stotisíc našich spoluobčanov na perifériu občianskeho života, že by museli spávať pod mostom, živiť sa odpadkami z košov a kradnutím. To by boli zločiny komunizmu.

Predstavme si, že by im komunisti spôsobili takéto vážne morálne a materiálne škody, ako im spôsobili súčasné kapitalistické vlády. Ja sa pýtam, keby komunisti urobili to isté ako súčasné kapitalistické vlády, koľko zákonov by sme tu mali o odškodnení týchto občanov? Ja si myslím, že ďalších tristo. Prečo takéto zákony nemáme?

Na záver chcem povedať, že návrh zákona nerieši systémovo odškodnenie obetí, ktoré museli, alebo musia žiť na periférii občianskeho dôstojného života. Preto poslanci za Komunistickú stranu Slovenska sa zdržia pri hlasovaní o návrhu zákona. Ďakujem za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami sa prihlásili páni poslanci Přidal, Bollová, Lintner, Juščík, Ševc, Cuper, Ďaďo. Pán Ďaďo je posledný. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami. Zapnite mikrofón pánovi Přidalovi.

A. Přidal, poslanec: Pán kolega, ja na rozdiel od vás nemám nič proti tomu, aby bola odškodnená tá časť občanov z čiernej listiny, ktorí neboli členmi komunistickej strany. Zdá sa mi ale morálne zvrhlé, opakujem, morálne zvrhlé odškodňovať tých z čiernej listiny, ktorí boli členmi komunistickej strany, ktorú považujem a vždy som považoval za zločineckú organizáciu. Do KSS ich nikto nikdy nasilu neťahal. Pýtam sa, prečo títo vzdelaní ľudia - lekári, vedci, literáti, pedagógovia vstupovali do tejto organizácie, nevedeli, do akej strany vstupujú? Jednoducho diablovi slúžili a peklom sa im odmenil. Hádam nevedeli o tom, ako strany boľševického typu sa porátali s takými ľuďmi, ako bol Trockij, Slánský, Klementis aj Husák? Kto odškodní tých, ktorí nikdy do KSS nevstúpili, a preto boli druhoradí občania a nikdy nemohli dosiahnuť žiadne významné pracovné posty, ich deti nemohli študovať, nemohli cestovať alebo boli ináč prenasledovaní. Keď chcete, páni, odškodniť tých z čiernej listiny, nech adresátom, ktorý má vyplácať to odškodnenie nie je Sociálna poisťovňa, ale Komunistická strana Československa, respektíve jej hrdí pokračovatelia.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Bollová.

D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Ja by som si dovolila doplniť kolegu Ondriaša niekoľkými zamysleniami. Myslím si, že navrhovatelia vôbec nekonajú z popudu vlastnej cti a myšlienok humanizmu, ale iba len a len vedení súc žlčou nenávisti z toho, že napriek všetkým podľa vás ukrutnostiam, neprávostiam väčšina občanov Slovenskej republiky tvrdí, že sa im v zločinnom režime, ako ho nazývate, žilo lepšie. Napriek tomu stále sa objavujú iniciatívne skupiny prezentujúce stratu pamäti a, prepáčte, hlúposť. Rešpektujeme, že ľudská hlúposť je bezhraničná. Štát totiž ešte dlhuje odškodné, ktoré má byť vyplatené podľa skôr prijatých zákonov a nie je to peňazí málo. Odkiaľ, ako sa tu často pýtate nás, chcete zobrať peniaze na ďalšie odškodnenie? Mnohé prospešnejšie veci by sa mohli uskutočniť, ale ich nerobíte a, s prepáčením, chcete sa ukájať produkciou reakcií na rôzne zoznamy a vlastne nebudem oponovať navrhovateľom.

Som si vedomá toho, že človek môže mať veľké vedomosti, a pritom nič nepoznať a ničomu nerozumieť. Sú isté hlúposti, ktorých sa môže dopustiť naozaj len takzvaný odborník. Jednoduchý človek so zdravým rozumom sa im vyhne a určite nebude hľadať ďalšie skupiny ľudí, ktoré treba odškodniť, hoci úprimne tých, ktorým bolo ublížené, je mi ľúto a som za to, aby odškodnení boli. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Lintner. Zapnite mikrofón, prosím vás, pánovi poslancovi Lintnerovi.

Ľ. Lintner, poslanec: Ďakujem pekne. Pán poslanec, keby ste si zvolili pri tej argumentácii odmietnuť alebo nehlasovať za ten zákon, obdobie od 3. januára 1968 do 21. augusta 1968, že to bolo obdobie, ktoré nebolo z hľadiska vášho myslenia nejako v rámci tých zákonov, tak by som to chápal, ale to vo vašej argumentácii nezaznievalo. Vo vašej argumentácii zaznieva neustále to, že porovnávate osudy tých ľudí, ktorí majú byť odškodnení a sú, alebo boli na čiernych listinách s osudmi ľudí po roku 1989. To sa jednoducho nedá porovnávať a z vašich slov opätovne len zaznieva demagógia, tak ako sme boli zvyknutí pred rokom 1989. To ma mrzí na tej argumentácii. Lebo povedzte otvorene, že obdobie od 3. januára 1968 do 21. augusta 1968 bolo proti zákonom vtedajšieho obdobia, brojilo proti socializmu, to by som si vážil, a nie to, čo rozprávate. Ja som dal svoj podpis pod ten zákon práve preto, že ide o ľudské osudy.

Viete, aj pani poslankyňa Bollová povedala, že v konkrétnej škole zabránili tomu, aby odvolali riaditeľa a že prečo sa to nerobilo na iných pracoviskách. No, lebo ten systém bol vo vašej škole taký, že keď sa tam postavilo možno 15 pedagógov, neurobili to, lebo bol to možno riaditeľ nejakej konkrétnej školy, ale tisíce ľudí boli postihnutí a nenachádzali také uplatnenie, ako mohli. A boli postihnutí len zato, že videli možnosť iného spôsobu vývoja spoločnosti.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Juščík bude pokračovať. Ešte čakáme, kým zapneme mikrofón pánovi poslancovi Juščíkovi.

M. Juščík, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Ja by som chcel na podporu rečníka, nášho Karola Ondriaša sa prihovoriť s tým, že vážení, my dnes hľadáme po 15 rokoch to, čo vy ste oveľa viac horšieho narobili ako za 40 rokov komunisti. To raz história potvrdí. Ja chcem len podotknúť a pridať, v priemere 700 samovrážd ročne. Tu Karol Fajnor povedal, vysokoškolsky vzdelaná žena vyskočí s deckom. A čo žena, ktorá vyskočí s dvomi deckami. A čo vážení, tí, čo si zobrali život z titulu neúnosnej sociálnej situácie, o tom nehovoríme, to nechceme povedať, to raz aj nám všetkým budú o hlavu obíjať?

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Ševc má procedurálny návrh? Ešte minútu, prosím vás, zapnite pánovi poslancovi Juščíkovi.

M. Juščík, poslanec: Ďakujem. Vážení, po roku 1989 sa koľko ľudí upálilo z titulu sociálnej situácie? Mlčíme, ticho sme, nikto nehovorí nič. Vážení...

V. Veteška, podpredseda NR SR: Mikrofón vypadol znova pánovi Juščíkovi. Dajte mu ešte celú minútu, prosím vás, ak sa to dá nastaviť.

M. Juščík, poslanec: Ďakujem. Zopakujem. Po roku 1989 koľko ľudí nie už z len bývalej Československej republiky, ale i nás na Slovensku sa upálilo z titulu zlej sociálnej situácie. My mlčíme, ticho sme. My to dokonca neuverejníme preto, že sa upálil na protest proti tomuto systému, proti tejto biede. To nám je ako dobré. Ale prichádzame s tým, čo snáď nepopierame, že neurobila sa chyba. Urobila, ale nebola porovnateľná s tým, čo je dnes. A ja si myslím, že nad tým by sme sa mali aj my v tejto zasadačke skutočne zamyslieť, poslanci, že vlastne pre koho sme tu. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Ševc, procedurálny návrh? Tak, pán poslanec Ševc, mikrofón a dve minúty.

J. Ševc, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja nechcem polemizovať ani vstupovať do tohto nejakého zápasu, ale chcem len vyjadriť ľútosť skutočne, tak ako povedal kolega Ondriaš, tým, ktorých sa to týka. Ide o morálnu stránku veci, treba zrejme nájsť nejaké východisko, ak na tom predkladateľom záleží, ale historici povedali o roku 1968 svoje a zrejme ešte aj povedia. My aj dnes, chcem povedať v KSS, zdieľame názor, že rok 1968 sa mal riešiť inak než tak, ako sa riešil. Či to bola okupácia, alebo nebola okupácia, zrejme asi ťažko dnes povie niekto, keď to bolo podľa dohody podpísanej v Bratislave aj pánom Dubčekom, že išlo o vec socializmu a obrana socializmu je vecou spoločnou a túto paralelu si zobralo aj NATO, keď pri 50. výročí vzniku NATO pri novej vojenskej doktríne použili tú istú formuláciu, že obrana NATO je vecou všetkých krajín, členov NATO.

Chcem ešte raz podotknúť, že viem pochopiť i predkladateľov, a len by som vás prosil, ak by to prešlo do druhého čítania, aby ste tam zapracovali, keď nie vy, tak my znova prídeme s návrhom o odškodnenie všetkých krívd, ktoré boli spáchané vrátané benderovcov. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Cuper.

J. Cuper, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán kolega Ondriaš, mrzí ma, že ste načali túto tému a že vaša kolegyňa, dokonca sa nie celkom úctivo vyjadrila o nás, predkladateľoch návrhu tohto zákona. Chcem povedať v tejto snemovni, že nežil som ani za jedného režimu v nejakom blahobyte, ktorý by mi bránil rozmýšľať. Snažil som sa vždy zariadiť tak, aby som si vlastnú slobodu zabezpečil, najmä slobodu myslenia. Robil som to vtedy, robím to aj dnes. A keďže som si vybral ako povolanie byť právnikom a advokátom, osud chcel, že som sa musel zapojiť aj do politiky, lebo som chcel vlastný štát, myslím si, pán Ondriaš, na rozdiel od vás, že toto je o riešení minulých krívd, nie o riešení krívd, ktoré sa páchajú teraz. Súhlasím s vami, že by sa nemali páchať. Tie bude možno riešiť niekto iný. Ja som sa v tejto snemovni podieľal na riešení krívd minulosti, ktoré boli spáchané na slovenských kresťanoch, na slovenských Židoch. Som za to, aby sa riešili krivdy, ktoré boli spáchané aj na slovenských komunistoch. V tomto mi nemôžete zabrániť. Nijaká schizofrénia ma k tomu neviedla. Môžem celému poslaneckému klubu KSS odkázať, ale celkom zdravý rozum. Vždy som bojoval za spravodlivosť, či už v tom historickom význame, alebo v súčasnom, preto som aj advokátom, pán kolega Ondriaš, a vôbec sa nehanbím za to, že som sa podpísal za to, aby boli odškodnení ľudia, ktorým krivdil režim, ktorý sa stotožňoval, samozrejme, so štátom - bývalým Československom, ktorého republika... (Prerušené časomierou.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Ďaďo bude pokračovať s faktickou poznámkou.

V. Ďaďo, poslanec: Ďakujem pekne. Ja by som podporil aj predchádzajúce vystúpenie pána Cupera. Áno, treba hľadať spravodlivosť, ale počúvajme. Predkladatelia konštatujú asi toto. Vo chvíľach, keď mnohí mohli všetko a každého odvolať, pokračujem teraz ďalej ja, keď VPN mohla každého odvolať a ja som rok hľadal zamestnanie, pretože som bol komunista a nemohol som pracovať, mal by som tam asi byť. Nuž ale na Slovensku to je tak, že na niekoho sa môže, na niekoho nie.

Ideme ďalej. Predkladatelia konštatujú. Nemohli pracovať na pracovných pozíciách, na ktoré mali vzdelanie a, samozrejme, budú mať menšie vymeriavacie základy pre dôchodok a omnoho nižší dôchodok. Je to pravda. Ale bude mať menší niekto iný, aj ja. A prosím jednu vec. Keď tam bude pán poslanec Ivan Šimko, ktorý odišiel z funkcie ministra, a bude mať menší vymeriavací základ, ako má teraz ako poslanec, tak vtedy budem súhlasiť aj ja. Lebo jeho predseda SDKÚ konštatoval, kto neplní stranícke uznesenia, nemôže byť vo funkcii, kde je. To je ďalší dôkaz. Ale na Slovensku je to tak.

Základná organizácia alebo niekto ďalší si povie, že ospravedlníme sa Maďarom za to, že sme urobili v roku 1945 kolektívnu vinu. Ale ten istý poslanec tú kolektívnu vinu spravil na komunistickom režime, tak nech si zoberie ruksak a dá doň ten kameň a modlí sa každý deň pri ňom a spovedá sa, čo spravil a čo nespravil za kolektívnu vinu. Lebo jedna kolektívna vina je iná, ako je druhá kolektívna vina, to je veľmi čudné.

Pán kolega Přidal konštatoval, že nemohol ísť vyštudovať a je inžinier. No, a pýtam sa na záver, aby som stihol, prečo tam nie je Mečiar, ktorého tu "strýco Marcin" odvolal v tejto Národnej rade len za "drísty", a nie o stave Slovenskej republiky, a prečo tam nie je Ivan Lexa, ktorého oslobodil súd zo všetkých káuz a tu ste ho spravili zločinca. Keď tam bude, potom budem aj ja súhlasiť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Ondriaš bude reagovať na faktické poznámky.

K. Ondriaš, poslanec: Ďakujem za slovo. Ja ďakujem diskutujúcim. Odpovedal by som pánovi poslancovi Přidalovi. Pán poslanec, neodpoviem vám, ja viem, že je to zbytočné.

Pán poslanec Lintner a pán poslanec Cuper, ja som hovoril o tom, že na Slovensku je odsunutých na perifériu občianskeho života teraz desať až stokrát, až tisíckrát viac občanov ako vtedy a hovorím, že navrhovaný zákon neponúka žiadne, ani náznakom systémové riešenie tohto problému.

Ešte by som chcel povedať, že tie štatistiky Slovenskej republiky hovoria jednoznačne, keď berieme parametre, ktoré ste vy použili na zločinnosť komunistického systému, štatistiky Slovenskej republiky hovoria jednoznačne, že systém, ktorý je teraz, je desať aj stonásobne viac zločinný, ako bol predtým. To hovoria fakty. Ďakujem.