V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami sa prihlásili pán poslanec Ondriaš, pán poslanec Hopta. Končím možnosť podania prihlášok s faktickými poznámkami.
Prosím mikrofón pre pána poslanca Ondriaša.
K. Ondriaš, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán premiér, pretože ste ma oslovili v kontexte o fondoch z Európskej únie, pokladám za povinnosť vám odpovedať.
Paradoxne, i napriek fondom z Európskej únie úroveň poľnohospodárstva na Slovensku je asi v roku 1960. Dotácie do poľnohospodárstva v súčasnosti z fondov Európskej únie a z vašej vlády nedosahujú ani polovicu v stálych cenách, ktoré tam prichádzali za socializmu. Podobne aj úroveň stavebníctva v súčasnosti i napriek fondom z Európskej únie je asi v roku 1970 - 1980.
Dotácie do chudobných regiónov Slovenska sú oveľa menšie ako za socializmu a výsledok toho je, že rozdiel v regiónoch je oveľa väčší ako za socializmu.
Posledná poznámka. V súčasnosti pracovníci Slovenska na Slovensku v podnikoch Európskej únie dostávajú plat asi 20 % a 80 % platu odovzdávajú do Európskej únie. V súčasnosti stačí 15-tisíc takých slovenských pracovníkov, aby vrátili všetko to, čo z Európskej únie dostaneme vo forme fondov. Koľko je takýchto pracovníkov? Samozrejme viac.
Ďakujem za pozornosť.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Teraz pán poslanec Hopta.
I. Hopta, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predseda vlády, vypočul som si so záujmom obidve vystúpenia dvoch z troch našich najvyšších ústavných činiteľov a musím povedať, že som do značnej miery zmätený. Zmätený z toho, že dvaja najvyšší ústavní činitelia Slovenskej republiky, ktorí reprezentujú Slovenskú republiku aj navonok, tu predložili svoje vystúpenia, ktoré sú veľmi a veľmi odlišné. Myslím si, že to nerobí dobré svetlo ani pre Slovenskú republiku.
Zmätený som aj z toho, že ste v podstate dvaja kresťanskí demokrati a vnímate tú zmluvu každý po svojom. Kladiem si otázku, čo na to majú povedať občania Slovenskej republiky, z ktorých ani mnohí možno nevedia, že nejaká Ústavná zmluva sa dnes prijíma, nehovorím už ani o obsahu.
Čiže ja tu vidím jednu veľkú rezervu v tom, pán predseda vlády, pán predseda Národnej rady, že sme ako obidve inštitúcie, ako vláda i Národná rada, urobili dosť veľmi málo pre to, aby občania Slovenskej republiky vedeli oveľa viac o obsahu tejto zmluvy. Veľmi málo urobili aj naše médiá a veľmi málo urobili aj zodpovední pracovníci našich rezortov.
Pán predseda vlády tu spomenul aj oslavy 60. výročia oslobodenia alebo porážky nad fašizmom. Aj keď to s tým nesúvisí, chcem vám povedať, pán predseda vlády, že si myslím, že 7,5 mil. korún vynaložených na tieto oslavy v porovnaní s 300 mil. korún na stretnutie pána Busha i pána Putina bolo akýmsi pľuvnutím do tváre ešte žijúcim odbojárom a namyslím si, že tieto oslavy boli dôstojné.
Ďakujem.
V. Veteška, podpredseda NR SR: V reakcii na faktické poznámky vystúpi teraz pán predseda vlády. Prosím, zapnite mikrofón na mieste.
M. Dzurinda, predseda vlády SR: Len veľmi stručne. Pán poslanec Ondriaš, prepáčte, ja som sa pomýlil, keď som vás oslovil. Pomýlil som sa v otázke a vy ste sa na revanš pomýlili v odpovedi. (Potlesk.)
V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave. Teraz vystúpi za klub SMK pán Gyula Bárdos.
Gy. Bárdos, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán premiér, členovia vlády, milé kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, ctení hostia, dovoľte mi, aby som sa vyjadril k zásadnému materiálu, a to k Zmluve o Ústave pre Európu za poslanecký klub Strany maďarskej koalície - Magyar Koalíció Pártja.
Na rôznych stretnutiach a fórach s občanmi, ale aj s odborníkmi či s politikmi som si vypočul v posledných týždňoch množstvo otázok a poznámok ohľadne Zmluvy o Ústave pre Európu. Priznám sa, najviac ma prekvapili odborníci z ekonomických a právnických kruhov, ale aj niektorí sociológovia alebo politológovia, keď hovorili o centralizácii Európskej únie, o novom superštáte, o zoslabení demokracie, keďže podľa nich občania Európskej únie budú mať ešte menší vplyv na výkon moci, ba dokonca odzneli aj názory o strate národnej identity a štátnej suverenity po prijatí zmluvy. Vypočul som si aj názory o socialistickej Európe, zároveň o neoliberálnom ústavnom prevrate, ako aj o proticirkevnej nálade Únie. Musím však povedať, že som bol prekvapený niekedy aj veľmi nemilo. Podľa môjho názoru každý súdny človek vie, že každá zmluva je výsledkom kompromisu. A kompromis podľa Slovníka slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied je dohoda na základe vzájomných ústupkov.
Zmluvu o Ústave pre Európu pripravili sociálni a kresťanskí demokrati, liberáli a národniari, komunisti a zelení, pričom všetky spomenuté a nespomínané ideologické zoskupenia reprezentovali 25 štátov. Toľko názorov a záujmov bolo treba zohľadniť, z toľkých pozícií bolo treba vzájomne ustúpiť, aby sa dosiahol kompromis, to znamená výsledný efekt. Podľa môjho názoru pri hodnotení zmluvy alebo, ľudovo povedané, euroústavy musíme vychádzať z tohto faktu, ak chceme v rámci ratifikačného procesu dospieť k realistickému a zmysluplnému výsledku - a to je ratifikácia Zmluvy o Ústave pre Európu. Aspoň tak si to myslíme my poslanci Strany maďarskej koalície, v mene ktorých ubezpečujem Národnú radu Slovenskej republiky a občanov Slovenskej republiky, že v záverečnom hlasovaní poslanci Strany maďarskej koalície budú hlasovať za prijatie Zmluvy o Ústave pre Európu.
Nemyslíme si totiž, že zmluva vytvára nový superštát, kde je ohrozená identita národov a suverenita štátov. Podľa nás opak je pravdou, o čom svedčí napríklad samotný fakt, že hovoríme o zmluve suverénnych štátov, a tiež to, že každý člen Únie musí ratifikovať zmluvu. Nezabudnime ani na to, že v zmluve oproti terajšiemu stavu je vyváženejší vzťah medzi Európskou komisiou, Európskou radou a Európskym parlamentom, pričom v posledných menovaných dvoch inštitúciách sú vytvorené všetky možnosti na prezentáciu štátnych záujmov.
Rád by som pripomenul tiež to, že zmluva dáva nové možnosti národným parlamentom na kontrolu Európskej rady, resp. Rady ministrov, čo tiež svedčí o tom, že nejde o superštát, ale o Úniu, v ktorej nie je ohrozená suverenita štátov. A napokon by som rád poukázal na to, že každý štát, ktorý ratifikuje zmluvu a stane sa teda aj členom Únie, môže z nej kedykoľvek vystúpiť, ak sa cíti ohrozene či v národnej identite, či v štátnej suverenite.
Milé dámy, vážení páni, nemyslíme si, že Zmluva o Ústave pre Európu je proti občanom, čím je zároveň aj nedemokratická, keďže údajne zákonodarstvo a výkonná moc sa viac vzďaľuje od občana. Nebudem dopodrobna rozvádzať Chartu základných práv, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou euroústavy a ktorá dáva obšírnejšie práva občanom ako Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, len pripomeniem, že charta okrem občianskych a politických práv zahŕňa aj právo na dobrú správu vecí verejných, sociálne práva pracujúcich alebo ochranu osobných údajov.
Zároveň rád by som pripomenul, že zmluva zabezpečuje občanom zákonodarnú iniciatívu formou petície. A ak si niekto myslí, že je to len formálna záležitosť, musím na to odpovedať, že to tak nie je. Veď ako iste viete, stačí milión podpisov, aby Európsky parlament začal konať. A milión podpisov je menej ako 25 % občanov Slovenskej republiky s volebným právom.
Avšak nemyslíme si ani my poslanci Strany maďarskej koalície, že euroústava je superdokument, ktorý nemá chybu. Jednoznačne nám chýba napríklad z preambuly zmluvy odvolanie sa na židovsko-kresťanské tradície Európy, ktoré cez stáročia ovplyvňovali život a rozvoj štátov a národov nášho kontinentu a ktoré sa stali súčasťou zákonov a morálnych noriem všetkých Európanov bez ohľadu na to, či sú veriaci, alebo ateisti.
Strana maďarskej koalície, ktorej voličský elektorát sa skladá predovšetkým z občanov patriacich k národným menšinám na Slovensku, určite by bola spokojnejšia so Zmluvou o Ústave pre Európu, keby práva menšín boli podrobne špecifikované v novom dokumente Európskej únie. A teraz nehovorím ani o situácii, ani o potrebách menšín na Slovensku, nehovorím ani o slovensko-maďarských vzťahoch. Hovorím o tom, že v Európskej únii, resp. v jej členských štátoch rôzne národné a etnické skupiny tvoria najpočetnejšiu skupinu osôb a je ich viac ako počet najväčších národov Európy. Hovorím o tom, že nevyriešené vzťahy medzi väčšinovým a menšinovým spoločenstvom aj v dnešnej dobe vyvolávajú nestabilitu v určitých štátoch a regiónoch Európy. Ale hovorím aj o tom, že problematiku menšín riešia rôzne medzinárodné dohovory a odporúčania ako napríklad dokumenty Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe alebo Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktoré ako kompromisné riešenia prijali aj členské štáty Európskej únie. Preto nevidíme dôvod, prečo by nemohli byť prijaté tie isté normy aj v rámci Európskej únie.
Milé dámy, vážení páni, nemyslíme si však ani to, že ktorákoľvek strana môže byť natoľko maximalistická, aby Zmluvu o Ústave pre Európu podporila len v tom prípade, ak sa jej podarilo presadiť všetky svoje požiadavky do spoločného dokumentu. Nemyslíme si to ani v prípade žiadneho štátu. Veď každá zmluva je výsledkom kompromisu a kompromis je dohoda na základe vzájomných ústupkov. Ak niekto to nechápe, pravdepodobne nechce pochopiť ani podstatu Európskej únie a filozofiu jej fungovania. Ak to nechápe, nepodporí Zmluvu o Ústave pre Európu. Na svoj názor má plné právo. Ak to však chápe, podporí ju, lebo vie, že naším poslaním z vôle voličov je byť pri zásadných rozhodnutiach o budúcnosti Európy hľadaním takých kompromisov, ktoré zabezpečia hospodársky a sociálny rozvoj Slovenskej republiky a jej všetkých občanov. Nezabudnime na to, že naša spoločná Európa bude taká, ako ju spolu vytvoríme.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Cuper. Končím možnosť podania prihlášok s faktickými poznámkami.
J. Cuper, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Len nechápem predrečníka, prečo tu pleduje za národnostné práva v takej veľkej miere, keď na druhej strane tvrdí, že ústava o európskom superštáte bude ústavou pre Európanov. Teda budeme všetci Európania. Dosť dobre nechápem, prečo rovno maďarská národnostná, nie národná, podotýkam, menšina má mať v Európskej únii nejaké výsadné postavenie. Ďakujem.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave. Vystúpi pán poslanec Kubovič Pavol za poslanecký klub Strany demokratickej a kresťanskej únie. Nech sa páči. (Ruch v sále.)
Poprosím ešte predtým, pán poslanec, ako začnete hovoriť, poprosím o pokoj v rokovacej sále. Keby si niektoré dámy poslankyne našli miesto. Pani poslankyňa Mušková, kolegyňa, poprosím, keby sme pri prerokovaní takéhoto závažného dokumentu vytvorili dobrý pracovný priestor.
A zároveň oznamujem rozhodnutie predsedu Národnej rady, že zvoláva poslanecké grémium do zasadačky predsedu Národnej rady o 11.45 hodine.
Pán poslanec Kubovič, nech sa páči, máte slovo.
P. Kubovič, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, vážení páni ministri, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážený pán predsedajúci, vystupujem za klub Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie, nie Stranu demokratickej a kresťanskej únie, takže to len na úvod, aby sme si do budúcna tieto pojmy vyjasnili.
Dovoľte mi, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vrátiť sa na úplný začiatok a prezentovať históriu vzniku tohto dokumentu, o ktorom dnes rokujeme. Cieľom reformy primárneho práva Únie bolo zamedziť chaosu vznikajúcemu kvôli neprehľadnému a neefektívnemu právu. Ďalším motívom bolo hľadanie vhodného modelu spolupráce v novom politicko-právno-spoločensko-hospodárskom prostredí, pretože Európska únia sa oproti stavu z roku spred 50 rokov značne zmenila. Základom pre diskusiu bola Deklarácia o budúcnosti Európskej únie, ktorá bola prijatá na summite Európskej rady v Nice v decembri 2000.
Deklarácia formulovala štyri okruhy problémov, s ktorými sa Európska únia musela vysporiadať po prijatí zmluvy s Nice. Boli to: deľba kompetencií medzi Európsku úniu a členské štáty, zjednodušenie zakladajúcich zmlúv Európskej únie v duchu priblíženia sa k občanovi, Štatút Charty základných práv Európskej únie ako nástroja ochrany ľudských práv a postavenie národných parlamentov v európskej architektúre a ich zakomponovanie do procesov tvorby politík Európskej únie.
V decembri 2001 bola následne prijatá Laekenská deklarácia, tá nadviazala na predchádzajúce vyhlásenie. Spresnila a rozšírila okruh tém a položila základy na vytvorenie Konventu o budúcnosti Európskej únie. Konvent bol výsledkom úsilia o novú kvalitu tvorby základného práva Únie a o posilnenie demokratickej legitimity tohto procesu. Po dlhej diskusii, na ktorej participovali zástupcovia vlád a parlamentov členských a kandidátskych krajín, členovia Európskej komisie a Európskeho parlamentu, ale aj ďalších inštitúcií Európskej únie, bol talianskemu predsedníctvu v júni 2003 predložený konečný návrh Zmluvu zakladajúcej Ústavu pre Európu. Tento návrh sa stal východiskom na rokovania medzivládnej konferencie.
Rokovania Medzivládnej konferencie trvali takmer rok od októbra 2003. Niekedy sme mohli nadobudnúť dojem, že úspešné zavŕšenie rokovaní je nedosiahnuteľné. Predstavitelia jednotlivých suverénnych a rovnoprávnych krajín však nakoniec 18. júna 2004 jednohlasne prijali kompromisné znenie Zmluvy o Ústave pre Európu a dohodli sa na rámci najzákladnejších pravidiel ich fungovania. V zmluve sú jasne zakomponované aj slovenské požiadavky. Predstavitelia Slovenskej republiky pri koncipovaní finálnej podoby dôsledne presadzovali naše predstavy a zodpovedne sa pridržiavali mandátu schváleného Národnou radou Slovenskej republiky, no pritom museli reagovať na dynamiku rokovaní. Možno konštatovať, že najdôležitejšie body definované v mandáte boli do veľkej miery naplnené.
V zložení Európskej komisie bude do roku 2014 platiť princíp jedna krajina - jeden komisár - jeden hlas. Spôsob rotácie predsedníctva v sektorálnych radách bol definovaný tak, aby bola zabezpečená rovná rotácia členských krajín. V oblastí daní, obrany a s malou výnimkou aj v oblasti sociálnej politiky bolo zachované jednomyseľné rozhodovanie. V oblasti trestného práva, súdnej a policajnej spolupráce došlo k rozšíreniu rozhodovania kvalifikovanou väčšinou, súčasne však boli dohodnuté mechanizmy umožňujúce pozastavenie prijímania návrhu. Parametre kvalifikovanej väčšiny boli oproti návrhu zmluvy vypracované Konventom upravené tak, aby lepšie vyhovovali Slovensku. Jedným z tmavých bodov bolo nepresadenie zmienky o kresťanských hodnotách do preambuly Ústavnej zmluvy. Z textu zmluvy tak možno vycítiť, že jej charakter je kresťanský, čo sa odráža odkazom na náboženské korene.
Čím je Zmluva o Ústave pre Európu? Zmluva predstavuje oproti súčasnosti posun o významnú progresívnu kodifikáciu primárneho práva Európskej únie. Kodifikuje obsah už predtým uzavretých zmlúv, no pôvodný obsah obohacuje o niektoré nové právne pojmy a inštitúty. Zmluva nie je ústavou nového nadštátneho útvaru. Približuje sa k zakladajúcemu aktu medzinárodnej organizácie. Nie je možné hovoriť o založení federácie alebo konfederácie. Z formálneho hľadiska ide o regionálnu mnohostrannú medzinárodnú zmluvu, ktorá bude uzavretá na neurčitý čas. Členské štáty vyznávajúce spoločné hodnoty tak Ústavnou zmluvou len zjednocujú záujem o dosiahnutie spoločných cieľov.
Zmluva vychádza z princípu zverenia právomocí Únii členskými štátmi. Únia musí koordinovať politiku, ktorou chcú členské štáty dosahovať spoločné ciele. Musí taktiež rešpektovať rovnosť členských štátov a ich národnú identitu vyjadrenú v organizácii ich politickej a ústavnej štruktúry. Európska únia musí rešpektovať základné štátne funkcie vrátane zabezpečenia územnej celistvosti štátu, zachovanie práva a poriadku a zaistenia národnej bezpečnosti.
Esenciálnou súčasťou demokratických systémov je ochrana práv človeka. Európska únia si ctí jednotlivca a jeho dôstojnosť, čo sa odráža v začlenení Charty základných práv do Ústavnej zmluvy. Zmluva o Ústave pre Európu tak po prvýkrát kodifikuje a rozširuje zoznam ľudských práv a základných slobôd, ktorý definuje vzťah občana a inštitúcie Európskej únie. Ústavná zmluva obsahuje mechanizmy na prevenciu vzniku akejkoľvek nežiaducej nerovnováhy v pomere kompetencií Únie a členských štátov. To platí nielen smerom do vnútra v rámci fungovania spoločných inštitúcií, orgánov a agentúr Únie, ale aj smerom navonok vo vzťahu Únie k zahraničiu. Týmito mechanizmami je parlamentná výhrada, tzv. záchranná brzda v oblasti trestného práva alebo sociálnej politiky, parlamentný mechanizmus včasného varovania alebo možnosť nepripojenia sa. Konečný prostriedok je právo členského štátu na základe vlastného rozhodnutia vystúpiť z Únie.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi pozastaviť sa pri téme, ktorá sa nás dotýka v úlohe národných parlamentov v rozhodovacom procese. Kritika inštituciálneho systému Únie sa týkala najmä demokratického deficitu. Zvýšenie transparentnosti systému v zavedení jednej zmluvy tento stav evidentne zlepšuje. Ústavná zmluva sa snaží odstrániť deficit okrem iného aj zvyšovaním vplyvu národných parlamentov na dianie v Európskej únii. Národný parlament, ktorý reprezentuje občanov jednotlivých členských štátov, musí mať právo aktívne zasiahnuť do diskusií o podobe Európskej únie a možnosť ovplyvniť jej výsledky.
Medzi najdôležitejšie črty posilnenia úlohy národných parlamentov patrí ich podrobná informovanosť o návrhoch európskych zákonov a tiež posudzovanie dodržiavania zásad subsidiarity a proporcionality. Dôležitým posunom vpred je zasielanie legislatívnych návrhov Európskej komisie národným parlamentom v rovnakom čase, ako aj Európskemu parlamentu a Rade.
Pri rozhodovacom procese bude platiť tzv. mechanizmus včasného varovania. Ak národný parlament vyjadrí námietku o súlade legislatívneho návrhu Európskej komisie so zásadami subsidiarity a proporcionality, zašle svoje odôvodnené stanovisko predsedom trojice najdôležitejších inštitúcií, a to Európskej komisii, Európskemu parlamentu a Rade. V prípade, že má rovnaké stanoviská viacero národných parlamentov a súčet ich hlasov bude aspoň jedna tretina všetkých hlasov pridelených národných parlamentov, Komisia bude nútená prehodnotiť svoj návrh. Národné parlamenty sa nemusia obávať ani toho, že by sa prechod v rozhodovaní v niektorých oblastiach od jednomyseľnosti ku kvalifikovanej väčšine udial bez ich súhlasu. V zmluve je zakotvená formulácia, ktorá hovorí, že národné parlamenty môžu voči prechodu pri rozhodovaní vyjadriť nesúhlas.
Na základe odstupných faktov Ústavná zmluva predstavuje z pohľadu parlamentov pozitívny posun. Ide o posilnenie dosahu národných zákonodarcov na prijímanie európskej legislatívy, čo je sekundárnym posilnením suverenity jednotlivého štátu. Dnes takýto zreteľný vplyv na európske rozhodovanie neexistuje.
Keďže sme sa už dotkli suverenity, nie je pravda, že stratíme svoju zvrchovanosť, svoje symboly alebo svoju kultúru a nahradíme ich európskymi ekvivalentmi. Členské štáty Ústavnou zmluvou postupujú časť výkonu rozhodovacích práv na európsku úroveň, ale neodovzdávajú svoju suverenitu Európskej únii, pretože to nie je v ich spoločnom záujme.
Pri formulovaní textu Zmluvy o Ústave pre Európu v Konvente o budúcnosti Európy boli odstránené všetky klauzuly, ktoré by mohli zaviesť prvky federatívneho charakteru Únie. V Ústavnej zmluve sa nenachádzajú také konštitutívne prvky, ktoré oproti dnešnému stavu zásadne menia charakter Únie. Klauzula flexibility, rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou, prednosť práva Európskej únie, právna subjektivita, priamy účinok práva Európskej únie, výlučné kompetencie, symboly Európskej únie, všetky tieto prvky štátnosti sú prítomné už aj v dnešnej Európskej únii.
Vážené dámy, vážení páni, Zmluva o Ústave pre Európu je nástrojom pre lepší život Únie. Zrušenie alebo revízia zmluvy nie je východiskom, ale krokom späť, pretože by bolo obťažné dosiahnuť lepší kompromis. Európsky projekt by sa odmietnutím Ústavnej zmluvy pravdepodobne nezastavil, ale tempo pokroku by sa určite výrazne priblížilo k nule. Rozhodnutím o Ústavnej zmluve dnes na seba preberieme kus zodpovednosti za budúci vývoj Únie.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, poslanecký klub SDKÚ je pripravený túto zodpovednosť prebrať na seba a podporiť tento návrh.
Ďakujem. (Potlesk.)
V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Přidal. Končím možnosť podania ďalších prihlášok s faktickými. A teraz bude hovoriť pán poslanec Přidal.
A. Přidal, poslanec: Vážený pán kolega, hovorili ste o tom, kto a ako koncipoval túto ústavu. Chcem vám povedať, že podľa mňa tvorcovia tejto ústavy boli v niečom veľmi odvážni a v niečom veľmi zbabelí. Boli až takí odvážni, že - v úvodzovkách - do európskej ústavy nepustili Boha, zmienku o Bohu a som si istý, že takáto európska ústava a takáto Európa bez Boha nemá budúcnosť. Tvorcovia európskej ústavy boli takí zbabelí, že sa báli pomenovať náboženské dedičstvo Európy, ktoré bolo kresťanské a židovské. Európu neformoval hinduizmus ani budhizmus. Tvorcovia boli takí odvážni, že im neprekáža nereprodukčné klonovanie a začínajú presadzovať eutanáziu, o čom nás v Parlamentnom zhromaždení presvedčil švajčiarsky liberál Dick Marty a, chvalabohu, zatiaľ sa im to nepodarilo.
Čítal som túto ústavu raz deväť hodín, druhý raz šesť hodín a tretíkrát tri hodiny a som presvedčený, že tvorcovia tejto ústavy neboli veľmi schopní, lebo pre bežného Európana je táto ústava absolútne nezrozumiteľná, nečitateľná, takže aj preto ju nebudem podporovať.
Ďakujem.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán Kubovič, chcete reagovať? Nie, budeme pokračovať.
V rozprave vystúpi pán poslanec Heriban za poslanecký klub, stranu ANO.
J. Heriban, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán premiér, vážení páni ministri, vážené kolegyne, vážení kolegovia, 29. októbra minulého roku bol v Ríme vrcholnými predstaviteľmi všetkých členských štátov Európskej únie podpísaný právny dokument mimoriadneho významu a dosahu - Zmluva o Ústave pre Európu. Táto zmluva je čímsi viac ako len právnym dokumentom. Je základným manuálom fungovania Únie, nadväzujúcim na maastrichtské a amsterdamské texty a dokumenty z Nice. Je deklaráciou vôle mnohých európskych národov žiť v mieri, spolupráci a prosperite.
Cesta k zrodeniu tohto rozsiahleho a náročného zmluvného textu plného kompromisov iste nebola ľahká. Len diskusia o samotnej preambule zmluvy trvala celé mesiace. Aj keď sa v nej nakoniec nepresadila zmienka o kresťanských koreňoch Európy, som presvedčený, že viera ktoréhokoľvek Európana tým nie je nijako ohrozená. Ako to už vo významných dejinných okamihoch býva, prijímanie tohto dokumentu sa v Európe stretáva s veľkými emóciami, pozitívnymi i negatívnymi. Aj keď sú viaceré námietky kritikov Ústavnej zmluvy oprávnené, základné atribúty tohto dokumentu možno len ťažko spochybniť.
Ústavná zmluva vnáša transparentnosť do organizácie Únie, zjednodušuje a konsoliduje európske právo a približuje Úniu občanom. Euroskeptici namietajú, že zmluva posilňuje prílišnú centralizáciu Európskej únie. Nijako sa nesnaží obmedziť moc centrálnych európskych autorít a z Európskej únie tak vytvára administratívno-byrokratický superštát. Pravda je však taká, že zmluva nezakotvuje ústavu nového nadštátneho útvaru. Členské štáty vyznávajúce spoločné hodnoty ňou deklarujú záujem o dosiahnutie spoločných cieľov, na základe postúpenia niektorých presne definovaných právomocí Európskej únie.
Mnohé právomoci pritom zostávajú i naďalej členským štátom. Únia podľa Ústavnej zmluvy napríklad nebude mať právo vyberať dane, pokiaľ o tom jednomyseľne nerozhodne Rada. Nebude môcť vytvárať rozpočtový deficit. Nevytvára vlastné vojenské a bezpečnostné sily. Všetky aktivity Únie sú možné len v rámci kompetencií, ktoré na ňu preniesli členské štáty. Euroústava teda nie je zavŕšením politickej centralizácie Európy, ako niektorí tvrdia.
Ústavná zmluva nepredstavuje ani hrozbu straty národnej identity či dokonca štátnej suverenity. Je významným krokom v procese postupného prechodu od jednonárodnej identity k princípu viacvrstvovej totožnosti. Tak ako obyvateľ Prešova je Prešovčanom aj Slovákom, tak i my Slováci sme už rok aj Európanmi. Som si istý, že pritom nestrácame nič zo svojej slovenskosti, nič z toho, čo je v nás osobité, čo je nám vlastné a čím prispievame do kultúrnej pokladnice spoločenstva európskych národov.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, nedá mi, aby som sa v tento významný deň, keď my poslanci slovenského parlamentu svojím hlasovaním rozhodneme o tomto základnom právnom dokumente zjednotenej Európy, nevrátil na chvíľu do histórie. Možno práve v historickom kontexte nájdeme odpoveď na viaceré pochybnosti a na viaceré otázky. Dalo by sa veľa hovoriť o význame mnohých osobností - filozofov, umelcov či panovníkov, ktorých už od stredoveku fascinovala myšlienka veľkej a silnej Európy. Za všetkých spomeniem len Karola Veľkého, Dante Alighieriho, Jeana Jacquesa Rousseaua, Immanuela Kanta, Henryho de Saint-Simona či Victora Huga.
V Európe mnohí intelektuáli podporovali myšlienky veľkej univerzálnej ríše. Túžba vytvoriť silné zoskupenie štátov sa však vždy realizovala násilím a vojnami. Dejiny Európy sú vlastne dejinami vojen a utrpenia. Najtragickejšie sú pokusy francúzskeho cisára Napoleona I. Bonaparta a nemeckého vodcu Adolfa Hitlera, pretože obaja chceli Európu spojiť tak, že si ju chceli násilne podrobiť. Až po fatálnych porážkach svojich vojsk Napoleon v roku 1816 píše: "Po tomto zjednotení by sa dalo prejsť k vízii ideálnej civilizácie, za takejto situácie by sa utvorili podmienky, aby sa všade uplatnili jednotné zákonníky, princípy, názory, pocity, stanoviská a záujmy." Hitler mal s Európou horšie plány. Podľa neho Nemecko musí nastúpiť cestu vojny a násilia, musí si zobrať len to, čo mu patrí - vládu nad Európou a neskôr nad celým svetom. Súčasťou týchto plánov bol aj postup, ako sa zmocniť európskeho bohatstva a podmaniť si jej obyvateľstvo. Jeho obludné zámery s niektorými národmi východoeurópskych krajín najvýstižnejšie charakterizuje výrok: "Slovania sú masou narodených otrokov, ktorí cítia potrebu mať pána."
Je paradoxné, že práve tieto dva národy - Francúzi a Nemci, ktoré svojimi násilnými vojnami najviac poškodili myšlienke zjednotenej Európy, po druhej svetovej vojne najviac prispeli k tomu, že dnes môžeme hovoriť o Európskej únii, že máme pred sebou prvú Zmluvu o Ústave pre Európu. Boli to práve reprezentanti Francúzska a Nemecka, ktorí sa najviac zaslúžili o to, že vlády európskych štátov podporovali zjednocovací proces.
Tento zjednocovací proces prebiehal a prebieha po prvýkrát v dejinách na základe dobrovoľnosti, výhodnosti a vzájomného porozumenia. Bez rozpakov môžeme za otcov zjednotenej Európy označiť Francúzov - Jeana Moneta, Roberta Schumana a Nemcov Konrada Adenauera a neskôr Willyho Brandta.
Ešte pred nimi sa však na scéne objavil ďalší veľký muž európskej histórie. Winston Churchill sa myšlienke zjednotenia venoval ešte v čase vojny a verejne ju vyslovil vo svojej prednáške na zürišskej univerzite v roku 1946. Hovorí: "Milióny slobodných Európanov dnes s obavami sledujú blížiace sa temné horizonty nových foriem násilia a týrania. Potrebujú vzájomné obranné spoločenstvo. Času je málo. Dnes vás to možno privádza do úžasu, ale ak chceme utvoriť Spojené štáty európske alebo niečo podobné, bez ohľadu na to, ako sa to napokon bude volať, potom musíme začať hneď."
Vážené dámy, vážení páni, Európa sa v týchto dňoch opäť názorovo rozdelila. Na jednej strane stoja euroskeptici, ktorí tvrdia, že prijatím európskej ústavy začne stagnácia a začne rozklad celej Európskej únie. Eurooptimisti a eurorealisti oponujú, že len jej prijatím sa môže Európska únia ďalej plnohodnotne rozvíjať. Musím priznať, že i v radoch samotných liberálov zaznievajú viaceré výhrady voči predkladanému ústavnému textu. Liberálni teoretici identifikujú ako hlavný problém dnešnej Európy rozbujnený štátny aparát a vysokú mieru regulácie v mnohých oblastiach. Podľa nich euroústava len vytvára priestor, aby sa tieto negatívne javy ešte viac rozširovali. Jedným z najdôležitejších myšlienok klasických liberálnych ekonómov je princíp konkurencie. Tak ako je užitočná konkurencia medzi výrobcami, rovnako je dôležitá aj medzi rozličnými právnymi normami. Kritici tvrdia, že euroústava prispieva k zvýšeniu počtu oblastí, v ktorých sa právne normy budú produkovať centrálne bez akejkoľvek konkurencie, čo môže mať pre Európu fatálne dôsledky. Centralizácia navyše zvyšuje riziko zneužitia politickej moci. Z tohto pohľadu je podľa nich euroústava neprijateľná. Jadrom liberálnej politickej filozofie je hľadanie spôsobov, ako obmedziť politikov a štátnych úradníkov v ich činnostiach, aby sa nestali pre občanov škodliví. Podľa kritikov euroústava otvára nové pole nekontrolovateľnému zväčšovaniu moci politikov a byrokratov.
Napriek týmto výhradám našich liberálnych kolegov podľa nášho názoru euroústava má oveľa viac výhod ako nevýhod. Zjednocuje doterajšie základné zmluvy o Európskej únii do jedného dokumentu. Tisíce strán právnych textov, v ktorých sa už dnes len málokto dokáže bez problémov orientovať, sa nahrádza omnoho jednoduchším, presne zadefinovaným systémom procedúr. Upresňujú sa vzťahy medzi jednotlivými európskymi inštitúciami. Ústava zavádza klauzulu solidarity medzi členskými štátmi v prípade teroristického alebo iného útoku. Priznáva Únii právnu subjektivitu, zjednodušuje jej legislatívu a zároveň zjednodušuje rozhodovacie mechanizmy. Bez tohto zjednodušenia pri hlasovaní by Európska únia určite začala stagnovať.
Ako to už bolo povedané, Ústavná zmluva po prvýkrát upravuje možnosť členského štátu vystúpiť z Únie. A to je aj odpoveď pre všetkých kritikov a skeptikov. Ktorýkoľvek štát môže kedykoľvek z Európskej únie vystúpiť. Aj keď si uvedomujem, že v Európskom parlamente za návrh textu euroústavy hlasovali rovnako kresťanskí demokrati, socialisti, liberáli, zelení a ďalší, že táto zmluva je prijateľným kompromisom mnohých politických strán a hnutí, rád by som pripomenul, že azda tým najdôležitejším, čím prispela Európa do dejín ľudskej civilizácie, je realizácia liberálnej demokracie vo vytváraní európskej spoločnosti.
Veľkí liberálni myslitelia posledných storočí John Lock, Adam Smith, John Stuart Mill, Friedrich Hayek položili základ občianskej spoločnosti, ktorá našla svoje vyjadrenie v zmluvách Európskej únie. Zjednodušene by sme mohli povedať: demokracia je matkou a liberalizmus otcom modernej občianskej spoločnosti. Alebo inak: demokracia je vládou väčšiny, liberalizmus je ochranou pred diktátom väčšiny.
Liberálne myšlienky slobody každého jednotlivca, ochrany jeho dôstojnosti pred útlakom, myšlienky rovnosti medzi ženami a mužmi, nediskriminácie, ochrany slobodného trhu aj ochrany akýchkoľvek menšín našli svoje dôstojné mieste v texte tejto prvej európskej ústavy. Aj preto poslanci Aliancie nového občana podporia prijatie Zmluvy o Ústave pre Európu.
Vážené dámy, vážení páni, vážená a ctená poslanecká snemovňa, Slovensko je už rok členom elitného európskeho spoločenstva. Dnes máme v našom parlamente schváliť významný dokument Európskej únie. Určite si mnohí uvedomujeme, aké šťastie má naša generácia, že môže byť pri tomto významnom akte. Spomeňme si pri tejto príležitosti na všetky naše významné slovenské osobnosti, ktoré nám svojou poctivou a činorodou prácou po celé stáročia držali v Európe miesto - od čias Svätopluka až po Ľudovíta Štúra, Milana Rastislava Štefánika, ale aj Alexandra Dubčeka. Všetkým tým známym aj menej známym mužom a ženám patrí naša úcta a vďaka.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Minárik by mal vystúpiť podľa poradia. Chcem sa vás opýtať, vydržíme, hovorili sme s pánom poslancom o tom, že bude hovoriť kúsok dlhšie, ako je do 12.00 hodiny. Prosím, je všeobecný súhlas aj po 12.00 hodine, aby sme si vypočuli celé vystúpenie pána poslanca Minárika za poslanecký klub Kresťanskodemokratického hnutia? (Súhlasná reakcia pléna.) Všeobecný súhlas, ďakujem.
Pán poslanec, nech sa páči, máte slovo.
P. Minárik, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Vážená snemovňa, pán premiér, ctení členovia vlády, dámy a páni, počúvam, že táto ústava nemení charakter Únie, práve preto nie je potrebné referendum a hlavne nie je dôvod hlasovať proti. Vraj súhlas v referende sme už vyslovili a dnešné hlasovanie je len hlasovanie o spresnení a optimalizácii súčasného stavu. Počúvam tieto slová a pýtam sa: Pachtil sa už niekto niekoľko rokov s prípravou niečoho a dva roky s ratifikáciou niečoho, čo nechce nič viac, ako len zachovať status quo? Nie, dámy, nie, páni. Toto sa nerobí. Takto sa silami nemrhá. Každý, kto hovorí, že predložená ústava nemení Úniu, je príliš dobromyseľný alebo naivný alebo úmyselne zavádza. Ústava Úniu mení. Mení ju zásadne, priam dramaticky. A každý, kto to nevidí, to buď nechce vidieť, alebo chce obchádzať voličov.
O akú zmenu ide? Zmenu smerom k tomu, k čomu smerujú ústavy, na čo ústavy slúžia. Európska ústava mení Európsku úniu zo spoločenstva štátov na štátny zväzok, z medzinárodnej organizácie na základ štátu a s vysokou pravdepodobnosťou už náš štát samotný. Možno teoretici ešte nájdu nejaký ten chýbajúci štátny prvok, ale praktikom bude stačiť aj tento stav. A ústava to robí prešibane. Nemení názov Únie, nemení hlavné mesto, vlajku ani peniaze. Nič také. Únia nemení ani svoje hranice a nemení ani nič, čo je očividné. Iba svoju organizáciu, kompetencie centra, kompetencie členských štátov mení. Presne podľa rady Niccola Machiavelliho. Aj on radil svojmu vladárovi nerobiť pri zmene vlády také zmeny, ktoré by viditeľne narušili bežný život ľudí. A preto nič také táto ústava nerobí. Za to však presúva moc a berie štátom suverenitu.
Dámy a páni, ústavy právne rámcujú štáty. Nikto z nás zrejme nepozná okres, župu, región s ústavou. Ústavu nemajú ani medzinárodné organizácie, ani zmluvné zoskupenia. Ústavu nemá OSN, ani Rada Európy, nemá ju NATO ani vyšehradská skupina, ani Benelux. Skrátka, ústavu majú štáty. A preto v nich vždy nachádzame zadefinované organizáciu a štruktúru moci, jej kontrolu a deľbu, povedané americkým slovníkom, brzdy a protiváhy a v liberalnodemokratickej ústave rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Nachádzame tam vzťahy, kompetencie a hľadanie rovnováhy. To je jedna z funkcií ústavy.
Ďalšou funkciou je vzťah medzi občanom a štátom. V demokratickej spoločnosti je cieľom vláda zákona, nie vláda konkrétnych ľudí, a preto ústavy stanovujú obmedzenia pre moc orgánov štátu a zároveň sa snažia garantovať práva občanov, ich prirodzené, neodňateľné a nescudziteľné práva. Kvôli tomu majú ústavy vo svojom texte často hlavy o ľudských právach.
A nakoniec v ústavách nachádzame symboly a najmä hodnoty a princípy, na ktorých spoločnosť stojí. Ide o mimoriadne dôležitú časť ústavy. O ich potrebe niet pochýb. Je len otázka, aké tieto hodnoty, symboly sú.
Dámy a páni, tieto tri základné funkcie robia ústavu ústavou, a keď otvoríme predkladaný dokument, zistíme, že bez ohľadu na mätúci komplikovaný názov a ešte komplikovanejší text ide o ústavu. Ústavu, ktorá má deľbu moci, zoznam ľudských práv, svoje symboly, a, samozrejme, teda ide o ústavu pre štát. To, že ide o ústavu pre štát, je určite predmetom mojej kritiky, ale viac sú hodné kritiky obsah a princípy a hodnoty, ktoré tento dokument obsahuje.
Budem konkrétny. Prvá funkcia: deľba moci. Európska ústava vymenúva svoje centrálne inštitúcie, ich moc aj postavenie navzájom. Ide o Európsku komisiu, Európsku radu, Radu ministrov, Európsky parlament a nakoniec Európsky súdny dvor. Všetky tieto centrálne európske inštitúcie svoju moc už majú a touto ústavou ich posilňujú. Obzvlášť Súdny dvor. Ale nezaostáva ani Rada, Komisia a Parlament. Problém bruselskej deľby moci je jasný. Zákony schvaľujú členovia národných vlád, s iniciatívami prichádzajú k voličom neznámi komisári a ich byrokrati. Táto deľba moci je jednoducho nedemokratická, neliberálna a nesprávna.
Ďalej, okrem deľby moci na centrálnej úrovni delí európska ústava moc, v európskej reči kompetencie, aj medzi Úniu a členské štáty. Aj táto deľba má však svoje vážne chyby. Kompetencie sú síce naoko rozdelené medzi Úniu a štáty, v skutočnosti však euroústava umožňuje absolútnu centralizáciu moci v Bruseli. Treba si totižto uvedomiť, že v oblastiach, ktoré patria do výlučnej kompetencie Únie alebo sa takými stanú, už národný štát konať, rozumej prijímať svoje zákony, nemôže. Ledaže by ho Únia splnomocnila. Všetci slovenskí voliči a ich 150 zástupcov teda v týchto oblastiach strácajú svoju moc.
A ktoré oblasti to môžu byť? Okrem explicitne menovaných v prípade potreby všetky, ktoré ústava volá zdieľané, resp. pri použití článku flexibility akékoľvek iné oblasti bez obmedzenia. Stačí, ak sa zhodne Európska rada. Áno, môžu to byť aj dane, môže to byť regulovanie jadrovej energetiky, preferovanie alebo potláčanie čohokoľvek. V mene celej Európy, 500 miliónov Európanov, rozhodne Európska rada, teda 25 vrcholných predstaviteľov exekutívy. Stačí 25 mužov alebo žien. A všetko sa podriaďuje len dvom kritériám: potrebám a cieľom Únie. A tieto kladie ústava v jednom zo svojich úvodných článkov nadovšetko. Nadovšetko. Aj nad vágny "rešpekt" k členským štátom.
Dámy a páni, povedali to už viacerí a zopakujem to aj ja. Táto ústava nepotrebuje stovky strán textu, komplikované, nezrozumiteľné konštrukcie. Jediný článok, článok flexibility, mimoriadne pružná doložka pružnosti, tento jediný jej článok stačí na celé vydelenie moci.
Hovoril som však, že ústava má aj ďalšie dve funkcie. Definuje vzťahy medzi občanom a štátom, obsahuje symboly, hodnoty a princípy politického spoločenstva. Dovoľte, aby som sa vyjadril k týmto možno ešte problematickejším častiam návrhu ústavy.
Najväčším nebezpečenstvom európskej ústavy totižto nie je centralizácia moci v Bruseli, akokoľvek tuhá. Najväčším nebezpečenstvom je bezprávie, ktoré sa môže na základe tohto dokumentu z Bruselu šíriť. Začnem citátom z jednej kázne z roku 1717. Biskup Hoadly k svojmu kráľovi: "Ktokoľvek má absolútnu moc interpretovať akýkoľvek písaný alebo tradovaný zákon, je to v skutočnosti on, kto je zákonodarcom so všetkými zámermi a cieľmi, aké len môže mať. Nie osoba, ktorá prvá napísala onen zákon."
Nová tyrania, ktorej príznaky sú stále častejšie pred nami, nie tyrania jednej strany, ktorá vyhrala a následne zakáže slobodné voľby, nie je to tyrania junty, ktorá sa pučom chopí moci. Západu dnes nehrozí tyrania jedného vládcu. Našej spoločnosti hrozí tyrania sudcov. Vlastne pravdivejšie je povedať, že takú tu už máme. Ústavné, resp. najvyššie súdy si osvojujú nové a nové právomoci práve tým, že si osvojili absolútnu moc vykladať, čo je právom a čo ním už nie je. Čím nerobia nič iné len to, že tvoria nové právo, že tvoria nové práva. O týchto nových právach nehlasujú ľudia, neurčujú sa v referendách ani vo voľbách, o týchto právach nehlasujú parlamenty. Nepodpisujú ich prezidenti. Tieto nové práva vyhlasujú muži a ženy v talároch. A čo je horšie, často tieto práva nie sú právami. V Európe to možno nie je až také zjavné, pozrime sa preto na pár príkladov zo Spojených štátov.
Tvorcovia americkej ústavy by sa asi pri spojení ich osoby s potratom najskôr asi prežehnali. Dnes niekoľko sudcov a tá istá ústava plus právna ekvilibristika - a výsledok? Potrat na základe rozhodnutia Roe versus Wade z roku 1973 a následných rozhodnutí je v Amerike možný. A počet príkladov rastie.
Najvyšší súd v Massachusetts krátko pred voľbami prezidenta rozhodol v spore Goodbridge versus Department of Public Health o novom práve, práve na homosexuálne manželstvo, ktorého výkon mal byť okamžite zabezpečený. Bez hlasovania Kongresu, bez hlasovania ľudí, rozhodnutím súdu. Samozrejme, v ústave štátu Massachusetts sa v nijakom prípade nespomína homosexuálny sobáš, rovnako ako sa vo federálnej ústave nepíše ani slovo o práve matky usmrtiť vlastné dieťa.
A do tretice. Lawrence and Gardner versus Texas. Najvyšší súd odvodil ďalšie ústavné právo, právo na sodomiu a rozhodnutie sa týka štátu Texas, tradičnej bašty konzervatívcov v Amerike.
A naposledy. Amerikou otriasol súdny príkaz usmrtiť Terry Schiavi. Floridský guvernér, americký Kongres, prezident, exekutíva aj legislatíva boli bezmocní a Terry zomrela od smädu. Lebo tak rozhodol súd.
Prečo to spomínam dnes pri ratifikácii európskej ústavy? Pretože toto je ústredný problém európskej ústavy, osobitne jej charty práv a rozšírených právomocí Európskeho súdneho dvora. Charta je časovaná bomba a jej ratifikáciou sa vytiahne poistka. Konkrétne:
Právo na súkromie, na základe ktorého americký súd odvodil právo na potrat, je súčasťou návrhu charty, čl. II-67. Som preto presvedčený, že je len otázkou času, kedy sa toto právo bude chápať ako právo na potrat, teda kedy sa z neho americkým spôsobom takéto právo odvodí aj pre Európu. Celú Európu. Bez hlasovania na Slovensku, dokonca bez hlasovania v Bruseli - rozhodnutím súdu. Nie je možno práve toto hnacou silou tých ľudí, ktorí nás tlačia do tejto Ústavnej zmluvy?
A napokon, nebezpečných článkov je v charte ešte viac. Azda len tie najdôležitejšie. Nedostatočný zákaz klonovania. Predmetom je len klonovanie reprodukčné, nie terapeutické v čl. II-63 ods. 2 písm. d). Tento článok umožňuje klonovanie. Dokonca často opakovaná podpora vedy ho priamo podporuje.
Ďalej je často zdôrazňovaný zákaz diskriminácie, chápaný otvorene ideologicky a protikresťansky okrem čl. II-81 v charte aj čl. I-2, čl. I-4 a v ďalších, sa podľa môjho názoru celkom určite stane nástrojom boja proti rodine založenej manželstvom jedného muža a jednej ženy. V čl. II-69, ktorý definuje právo na manželstvo a založenie rodiny, síce znie, že to má byť v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ale to však nič nemení na tom, že súd môže stále odvodiť zákaz diskriminácie osôb alebo skupín osôb rovnakého či rôzneho pohlavia pri výkone tohto práva. (Prerušenie vystupujúceho predsedajúcim schôdze.)