P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Krajči.
G. Krajči, poslanec: Ďakujem pekne. Budem krátko reagovať na pani poslankyňu Majdovú. Pani poslankyňa, viete, vysoké školy sa zatvárali len za fašizmu. Ja verím, že to už na Slovensku nebude a, naopak, že tie školy budú rásť ďalej. Chcem ale povedať, že vy pokračujete v tom trende, takže si nemáme čo vyčítať. Vy ste tu schválili založenie maďarskej univerzity, katolíckej univerzity a ďalších dvoch súkromných škôl. Takže ja si myslím, že to nie je až taká veľká tragédia, keď je tu dostatok vysokých škôl, ale, samozrejme, treba ich zredukovať na taký počet zlúčením, aby dávali kvalitné vzdelanie. Takže žiadny problém v tom, či je 26, alebo 30, ale treba nájsť spôsob, ako ich dať pod spoločné vedenia a jednoducho zefektívniť vyučovanie. (Potlesk.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, poslanci prihlásení v súlade s rokovacím poriadkom písomne do rozpravy vystúpili. Do rozpravy sa ústne pýtam? Pán poslanec Polka, je prvý ústne prihlásený do rozpravy. Páni poslanci, dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Pán poslanec Polka, Jarjabek, Navrátilová, Rusnáková, Brestenská, Gabániová. Končím možnosť ďalších ústnych prihlášok do rozpravy.
Nech sa páči, pán poslanec Polka.
L. Polka, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, dámy a páni, niektorí za mnou sediaci sa vyznajú vo všelijakých zoznamoch, takže bol som vytrhnutý asi zo zoznamu, ale pán predseda to veľkoryso vyriešil, takže ďakujem mu pekne za slovo.
Dovoľte mi niekoľko pripomienok alebo slov k predloženému návrhu zákona. Myslím si, že to už je dekanský termín, pretože pokiaľ ma neklame pamäť, tak je to tretí pokus o predloženie alebo schválenie tohto návrhu zákona, áno, vo februári 2004 (tlač 558), v máji 2004 (tlač 722). Pán minister, dúfam, že na tomto dekanskom uspejete.
Som presvedčený, že školstvo skutočne potrebuje reformu, mal som možnosť učiť na vysokej škole takej svojráznej, ktorá dnes v móde síce nie je, ale pred niekoľkými dňami Ústavný súd rozhodol, že aj Vysoká škola ZNB bola súčasťou školstva a jej absolventi sú rovnoprávnymi absolventmi s ostatnými absolventmi právnických fakúlt. Takže opäť sa môžem hrdo k tejto škole hlásiť.
Pozoruhodné je, že..., ja hrdo, vy nemusíte, ale vás by tam asi neboli prijali, keď už ste do mňa zapichli. (Reakcie z pléna.) Ale, tie dôvody boli predovšetkým, by som povedal, také, že vaši kolegovia majú na starosti históriu, takže ja nie som na to odborník.
Je však, myslím si, pre celú verejnosť údesné, keď sa dozvie z úst štátnych tajomníkov, že si museli požičiavať vládny návrh zákona od poslancov. Je pre mňa viac ako záhadou, ako sa formulovali a dozvedel som sa z diskusie, najmä od pani kolegyne Majdovej, že minister rokoval s konferenciou rektorov, s Radou vysokých škôl, so študentskými radami, s ďalšími organizáciami, ale súdiac podľa ich rozporuplných stanovísk neviem, ako tie diskusie vyzerali, aké mali závery.
Je pre mňa dosť zvláštne dôverovať riadiacemu manažmentu ministerstva školstva, keď sme tu pred niekoľkými mesiacmi, možno rokom viedli zúrivú diskusiu o možnosti konať rigorózne skúšky na Policajnej akadémii. Na moje prekvapenia si myslím, že na radosť tak študentov, ako aj vedenia Policajnej akadémie skúšky naďalej prebiehajú bez toho, či sa ministerstva pýtajú, alebo nepýtajú.
Je pre mňa záhadou, že v zákone, keď som už tú Policajnú akadémiu spomenul, sa nerieši, ako vlastne budú študovať a aké poplatky budú platiť študenti Policajnej akadémie a Akadémie ozbrojených síl. Títo ľudia, ktorí poberajú pomerne slušný, na slovenské pomery príjem a študujú štyri až päť rokov na ozbrojených akadémiách alebo vyzbrojených akadémiách, budú oslobodení od týchto poplatkov, ktoré vo vedľajšej triede sediaci študent - civilný frekventant musí zaplatiť. To je rovnosť pred zákonom?
Ako dôverovať ministerstvu školstva, keď sype niekoľko desaťročí veľké peniaze, desiatky, stovky miliónov do slovenského športu cez rozličné inštitúcie, ktoré sa hrdia tým, že riadia slovenský šport. A potom sa dozviete, že naša jediná konkurencieschopná lyžiarka Zuzuľová si nemá za čo kúpiť čaj, nemá si za čo kúpiť vosk, nehovoriac o bežnej výbave špičkovej svetovej športovkyne. A o niekoľko týždňov sa dozviete, že lyžiarsky zväz nevie vyúčtovať 180 miliónov, ktoré dostal od ministerstva školstva. Ale pozor, musí na to prísť ministerstvo financií, kontrolný alebo nejaký iný útvar ministerstva školstva sa takýmito detailami, ako je hospodárenie s desiatkami, stovkami, miliónmi korún určenými na šport, nezaoberá.
Pri minulom prerokovaní som sa pýtal, ako to bude s grantovými štipendiami alebo nejakou podporou našich šikovných, schopných študentov, ako to bude s podporou našich športovcov. Ja nechcem horliť za starými časmi, ale mali sme tu skutočne špičkové športové oddiely vysokoškolákov, či už to bol volejbal, basketbal, ľahká atletika, ktoré sa podeli nevedno kam, ale pritom milióny, stámilióny idú do športu a ministerstvo školstva nemá čas to vyhodnotiť. Odpoveďou mi bolo, že sa pripravuje zákon o športe. No ale kedy sa z tohto zákona o tom dozvieme.
Napokon mi dovoľte tlmočiť takú obavu a myslím si, že reálnu obavu, že bude treba oživiť činnosť spolku Detvan a podobných spolkov v Prahe, v Brne, v Olomouci, v Ostrave, na iných školách, možno že v Krakove, určite sa na mape ľahko dá prstom odmerať, že zo Žiliny alebo z Čadce je to bližšie do Krakova a do Ostravy, kde sa poplatky neplatia, nehovoriac o našich priateľoch tu v treťom, štvrtom rade, ktorí sa asi už budú uchádzať o štúdium v Budapešti, alebo ich deti, pretože tam sa poplatky neplatia.
Neviem, či je normálne, aby v tej našej dlho proklamovanej účasti a túžbe stať sa členským štátom Európskej únie nejdeme v súlade s Európskou úniou. Argumenty, že sa platí tam alebo onam sú, vážené kolegyne, kolegovia, scestné. Nie všade tých 200 eur, ktoré sa platí, je 200 eurami rovnakými v ktorejkoľvek časti Európy, a druhá vec, nikto tu nehovorí o tom, či je to možné, alebo nie je možné započítať do položky z daní. To podstatným spôsobom odlišuje tieto naše tvrdenia.
Pokiaľ ide o tých študujúcich v Prahe, v Brne. Obávam sa, že títo ľudia veľmi rýchlo zabudnú na to, že odišli zo Slovenska za vzdelaním a nájdu si aj tam uplatnenie. Chýr o kvalite našich absolventov lekárskych fakúlt, iných vysokých škôl je taký, že skutočne v západnej Európe nájdu uplatnenie na rozdiel od Slovenska, ktoré im nebolo schopné dať ani to základné, teda vzdelanie.
Je skutočne paradoxné a pre mňa veľmi rozporuplné a navzdory vešteckým prognózam niektorých našich médií, ešte doteraz neviem, ako zahlasovať. Uvedomujem si nevyhnutnosť reformy na vysokých školách, ale zároveň si uvedomujem zlý predložený návrh. Ten návrh je z legislatívneho hľadiska skutočne pozoruhodnou zmesou všeličoho. Zákon nielenže zavádza študentské pôžičky, čo je skrytý názov pre školné, ale zároveň mení a novelizuje zákon č. 131/2002 Z. z. v znení zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov a ďalej zákon č. 369/2004 Z. z.
Pokiaľ ide o účinnosť, tú považujem za úplne nezmyselnú, pretože prepriahať kone zapriahnuté do rýchlo idúceho voza je nezmyslom. Študenti nastupovali za istých podmienok do školy, za istých podmienok sa ich rodičia rozhodovali pre začatie štúdia alebo pre ich štúdium na tej ktorej škole a zrazu im majú narásť náklady.
Považujem za čestné a zodpovedné povedať, že ak aj pustíme zákon do druhého čítania, budeme predkladať niektoré pozmeňujúce návrhy, bez ktorých nie je možné pokračovať v prerokovaní tohto zákona.
Už kolega Krajči zdôraznil, ak by vláda rešpektovala svoj predvolebný sľub v postupnom navyšovaní HDP, podielu HDP na financovaní školstva, mohli sme byť za vodou. Chcel by som poznamenať, že spájanie sociálnych štipendií s poplatkami, so školným je skutočnou demagógiou, opäť sa odvolám na časť príspevku kolegu Krajčiho. Viete, pripadá mi trošku až smiešne, ak podnikateľ pustí do školy svojho syna, ktorý bude v tej škole študovať s jeho záhradníkom. Podnikateľ, ktorý platí záhradníka, aby si spravil radosť, pretože zrejme záhradníkov syn nebude spĺňať podmienky, a spomeniem si na svoje podmienky, keď o 50 korún príjem rodičov prevyšoval moju možnosť dostávať sociálne štipendium, tak zvýši tomu záhradníkovi o 500 korún plat a dostane sa do kategórie študentov, ktorí už nebudú mať nárok na sociálne štipendium. Čiže je to nezmysel. Vysoká škola má dávať vzdelanie, nie riešiť podmienky pre vzdelávanie. To malo byť iným spôsobom upravené.
Takisto považujem za scestné tvrdenie, že cieľom zákona je zavedením školného zvýšiť kvalitu na vysokých školách. Kvalita na vysokých školách so školným podľa môjho názoru nemá žiadnu príčinnú súvislosť. Za úplne neprijateľné považujem spoplatňovanie doktorandského štúdia. Je to cesta na likvidáciu vedy, zásadne poškodí výchovu novej vedeckej generácie, spôsobí odliv mladých adeptov vedy do lukratívnejšej oblasti, respektíve do zahraničia, kde nájdu výrazne lepšie podmienky na svoju prácu.
Prosím vás pekne, je normálne, aby človek, ktorý je zamestnancom vysokej školy platil školné na tejto škole? Uvažujme trošku logicky a nezavádzajme s tým ľudí.
Za úplne absurdné považujem zavádzanie centrálneho registra vysokoškolských učiteľov. Možno ste postrehli pred niekoľkými dňami, taká pozoruhodná osobnosť Policajného zboru oznámila urbi et orbi, že bol spracovaný zoznam mafiánov. Máme 582 mafiánov na Slovensku, z toho 12 externých. Tu sa mi zdá, že ministerstvo školstva chce zaviesť zoznam vysokoškolských učiteľov verejných vysokých škôl a vysokých súkromných škôl, no, je to v zásadnom rozpore so zákonom č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov. Kolónka o rodných číslach, na čo to ministerstvu, preboha, bude. Podobne ako zavádzanie majetkových priznaní hasičom. Hasiči, ktorí urputne bojujú, aby im zvýšili plat z 8 000 na 9 000, museli podať majetkové priznania, ktoré ležia, síce chvalabohu, ale predsa len ležia v skriniach kádrových pracovníkov ministerstva vnútra.
Takže to budú pripomienky, ak sa podarí previesť zákon úskaliami legislatívneho procesu do druhého čítania, na ktorých budeme trvať, a považoval som za čestné a zodpovedné pánu ministrovi ich uviesť. Ďakujem vám pekne za pozornosť. (Potlesk.)
V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pán poslanec Lintner, pani poslankyňa Majdová. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami a prvý vystúpi pán poslanec Lintner.
Ľ. Lintner, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Ja si cením na vašom vystúpení, pán poslanec, že zazneli jednoznačné slová, že si uvedomujete potrebu reformy školstva, to považujem za úplne prioritné, a to, že mienite hľadať, samozrejme, isté riešenia v druhom čítaní, to sa mi zdá na pôde parlamentu úplne logické, a to mi chýba u všetkých tých, čo predtým vystupovali, lebo viete, keď si uvedomíte, všetky vysoké školy, ktoré máme, v podstate sa správajú trhovo, lebo jednoznačne na všetkých vysokých školách prevažuje počet externých študentov. To znamená, všetky vysoké školy sa správajú tak, že aj keď sú síce ukrátené o peniaze, ktoré dávajú externí študenti, lebo nie všetky sa dostávajú do škôl, tak všetky školy sa správajú tak, že idú týmto smerom. To znamená, je toto správny smer, ktorý nastolilo ministerstvo školstva.
Otázka je a, povedzme ten moment, ktorý ste spomenuli, tej databázy, proti tomu máme aj my výhrady, ale budeme diskutovať s ministrom, prečo on cíti potrebu mať takú databázu a prečo my si myslíme, že by taká databáza nemala byť. Ale cením si na vašom postoji to, že chcete istým spôsobom posunúť tento zákon do druhého čítania, a tak diskutovať, samozrejme, o vecných stránkach. Ďakujem.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Majdová.
M. Majdová, poslankyňa: Pán poslanec, chcem len zareagovať na vašu otázku, či je normálne, aby zamestnanec školy platil za štúdium, ak bude na nej študovať. Pán poslanec, ale to sa deje aj dnes. Len problém je v tom, že sa to deje nelegálne. Pretože dnes je mnoho externých študentov, ktorí sú zároveň zamestnancami školy a platia v rozpore so zákonom, ale tieto peniaze nejdú na rozvoj školy, ale idú do súkromných vreciek súkromných eseročiek. Takže možno si položiť otázku aj tak, či je správne toto.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Polka chce reagovať. Nech sa páči, zapnite mikrofón pánovi poslancovi Polkovi.
L. Polka, poslanec: Ďakujem pekne, ani nie tak reagovať, ako sa poďakovať kolegyni a kolegovi, že si ma pozorne vypočuli. Ďakujem pekne.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Pokračujeme v rozprave. Vystúpi pán poslanec Jarjabek Dušan, pripraví sa pani poslankyňa Navrátilová.
D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážený pán predseda výboru pre kultúru školstvo a médiá, dámy a páni, za dva dni sme si vypočuli už veľa kvalifikovaných názorov, ale i normálnym zdravým sedliackym rozumom vedených stanovísk k ministerskému a vládnemu návrhu zákona, ktorý je taký ako jeho názov, hovorí zdanlivo jedno, ale ide o čosi iné. Akoby jeho predkladateľ vyznával pirandellovsko-frischovskú tézu, že fakty klamú a veci vo svojej podstatne sú celkom iné, ako sa nám zdá.
Už z tohto miesta zaznelo, že priliehavejšie by bolo, žeby tejto legislatívnej norme pristal názov zákon o spoplatnení vysokoškolského štúdia a niektorých kompenzačných opatrení. Už z toho miesta moji predrečníci naznačili, že návrh zákona koriguje vnímanie vzdelania ako významného humanizačného faktora všeobecnej a všespoločenskej hodnoty, ktorá nemá len dimenziu individuálneho uspokojenia vlastných plánov a ambícií, ale má aj rozmer kvality ľudského potenciálu, národa a štátu. A hovorilo sa už aj o tom, že generácia vládcov tejto spoločnosti, ktorých po promócii čakali družstevné byty na pôžičku s 3,5-percentným úrokom, nárokovateľné mladomanželské pôžičky, a ako to znie dnes paradoxne povinnosť byť zamestnaný a pracovať, pripravujú pre dnešných a budúcich študentov perspektívu, že skončia vysokú školu a aby mali na splatenie pôžičky na ňu a dôchodkového poistenia za roky štúdia, pôjdu kamsi do nejakého "Donaldu" servírovať hranolčeky s kečupom, pretože v štáte s najlacnejšou cenou práce v Európe by si ako lekári, učitelia, inžinieri či nebodaj filozofi, alebo herci luxus vzdelania jednoducho nemohli dovoliť. Alebo si ho síce dovolia, ale tak ako už dnes tisíce a desaťtisíce mladých ľudí odídu za štúdiom a potom i prácou a životom niekam inam, tam, kde zo vzdelania nerobia kšeft a kde vzdelaných ľudí spoločnosť chce a potrebuje, aj ich vie oceniť.
Dámy a páni, komu by sa zdalo, že sa dnes v slovenskom sneme hovorí o nejakom spore konzervatívnych ľavičiarov, ktorí sa odvolávajú na ústavou zabezpečené právo na bezplatné vzdelanie, a progresívnych pravičiarov, ktorí vraj chcú, aby v systéme bolo o čosi viac peňazí a aby si študenti možnosť vzdelávať sa vážili a aktívne sa dožadovali kvality vyučovania, toho musím vyviesť z omylu. Nazdávam sa, že nikto nemôže Masaryka či Beneša vnímať ako ľavičiarov, a predsa za predmníchovskej republiky išli obrovské peniaze verejných zdrojov do vybudovania a rozvoja slovenského školstva, do štipendií, ktoré umožnili navštevovať vysoké školy aj deťom zo sociálne slabých rodín a nikomu ani nenapadlo, ani na um nezišlo spoplatňovať štúdium. Tento nápad sa sem dostal ako kadečo iné bezhlavou a servilnou snahou kopírovať všetko, čo je obvyklé v Spojených štátoch a čo sa dá vidieť počas rýchlej prehliadky rýchlikom z amerického systému.
Vážený pán minister, ak budete v tomto štáte tiež obvykle hodnotiť cenu práce vysokoškolsky vzdelaného odborníka niekde na úrovni 250-tisíc dolárov ročne, môžete sa uchádzať o podporu poslancov s takýmto návrhom zákona. Kým slovenský magister, inžinier či doktor nastupuje do práce s 12- či 15-tisíc korunami, zdá sa mi nesociálne, nekultúrne a nemravné žiadať od neho, aby splácal štvrť milióna za štúdium.
Vážení kolegovia a kolegyne, návrh zákona upriamuje však moju pozornosť na ešte jeden problém, ktorý by naša legislatíva azda mohla efektívne vyriešiť. Ide o ministrom Froncom presadzovanú "rovnoprávnosť" verejných a súkromných, a nielen vysokých škôl. Považujem to za fatálne nepochopenie elementárnej logiky. Ak sa zhodneme na tom, že je pre štát a spoločnosť výhodné, keď sa obyvateľstvo vzdeláva, kultivuje, ak rastie jeho znalostná úroveň a ruka v ruke s ňou i nároky na kvalitu života, a ak pritom berieme do úvahy limitovanú výkonnosť našej ekonomiky, potom je jasné, že musí skôr či neskôr padnúť rozhodnutie - táto ponuka je povinnosťou štátu a toto je nadštandard.
Ubezpečujem vás, dámy a páni, že to vonkoncom nie je náhoda, ak dnes v mnohých štátoch s kvalitnou ponukou vzdelávania na verejných vysokých školách existuje popri nich i rad súkromných, cirkevných či metropolitných univerzít, alebo len bakalárskych vzdelávacích inštitútov, ktoré s komerčným úspechom istý definovaný nadštandard ponúkajú. Buď ich absolventi majú nejaké mimoriadne jazykové možnosti, alebo vedia pracovať na neobyčajne moderných prístrojoch, alebo sú ochránení pred nežiaducimi a rušivými vplyvmi, povedzme v konfesionálnom zmysle slova.
Študent, ktorý sa z nejakých dôvodov rozhodne pre štúdium na takejto výlučnej škole sa, samozrejme, rozhoduje s vedomím, že na takéto štúdium si musí priplatiť, hoci i tam rozhodujúcu časť nákladov berie na seba zriaďovateľ, teda buď príslušná cirkev, alebo súkromný donori a investori, alebo magistrát. U nás sa však stalo, že množstvo vysokých škôl zriadených z rozličných príčin postupne za Masaryka, Tisa, Beneša, Zápotockého, Novotného, Slobodu, Husáka, Mečiara i Dzurindu sa dnes ruje o výrazne poddimenzovaný štátny príspevok a akokoľvek je akreditačná komisia usilovaná, okrem úradovania okolo žiadostí o schválenie študijných programov už toho mnoho nezvládnu. Viem, o čom hovorím preto, lebo sám prednášam na jednej takejto akadémii.
Vážený pán minister, keď už v súvislosti so spoplatnením štúdia hovoríte o reforme, čo tak začať ju, ako sa spravidla reformy začínajú. Reálnou "mapou" slovenského vysokoškolského terénu, zistením skutočného stavu, inventúrou potenciálu, ktorý máme, a zmapovaním rezerv, ktoré nevieme využiť. Koľkokrát sa už do tohto mikrofónu hovorilo o budovaní zbytočných rektorátov, z ktorých študent naozaj nemá nič. Ale obráťme to, čo s výnimkou výkriku o dvoch univerzitách v Trnave urobilo vaše ministerstvo a vy osobne, pán minister, pre to, aby sa samosprávne orgány vysokých škôl snažili integrovať. Najstaršia slovenská Univerzita Komenského má niekoľko desaťročí skúsenosť s fungovaním Lekárskej fakulty Jána Jesseniusa v Martine. Ale dali ste, pán minister, akademickým obciam na stôl analýzu, prečo táto fakulta odolala všeobecnej tendencii v deväťdesiatych rokoch stať sa základom samostatnej univerzity, kým pôvodná pedagogická fakulta tej istej univerzity v Trnave pri prvej príležitosti zo zväzku UK jednoducho ušla.
Prečo sa diskusie o možných organizačných posunoch v slovenskom vysokom školstve začínajú roztúženými pohľadmi istých ľudí na isté objekty, ktoré dnes tie školy využívajú. Súhlasím s tým, že aj vo vnútri systému sú rezervy, že z toho mála peňazí na školstvo sa časť prostriedkov nevyužíva efektívne pre študentov, ale osoh z nich majú len úradníci. Ale opýtajte sa, pán minister, aj administratívnych zamestnancov vysokých škôl, koľko nezmyselných papierov sa od nich dnes chce, koľko dotazníkov a tabuliek každý týždeň vyrábajú bez toho, aby sa nimi niekto seriózne zaoberal. Aby tá robota slovom mala zmysel. Pripraviť dnes nádejný akreditačný materiál na nový študijný program napríklad znamená plné vyťaženie pre jedného pedagóga a dvoch úradníkov a tri - štyri mesiace, a to nehovorím o odborných veciach, koncepcia obsahu, ale o úradovaní, zbere, triedení a usporadúvaní podkladov.
Prešli ste na viaczložkové financovanie vysokých škôl, ale to zase len prinieslo množstvo byrokracie. Ministerstvo žiada od rektorátov, tie od dekanátov, tie od katedier, tie okolo toho schôdzujú a zase sa toľko úraduje, až sa nám vysokoškolský svet zužuje do pečiatky a cez hradby spisov nevidno tých mladých ľudí, ktorí na univerzity prichádzajú, aby sa čosi naučili. Opäť viem, o čom hovorím z praxe, pán minister.
Pán minister, vyzývam vás teda, dajte si na jednu kopu platné predpisy a smernice, ktoré dnes musia vysoké školy plniť a rešpektovať, a zrušte všetky, ktoré sú tu iba preto, lebo ten, kto ich vydal, apriórne nedôveruje predstaviteľom vysokých škôl a podozrieva ich z toho, že sa chcú jednoducho nabaliť. Zrušte všetky nezmyselné výnosy, nech ich vydal váš kolega cez financie, alebo ten cez prácu a sociálne veci, ktoré vnímajú vysokoškolský vzdelávací proces rovnako ako, nech mi je odpustené, úradovanie v penzijnej poisťovni. Veď si len zrátajte, koľko ľudí na vašom ministerstve by prišlo o pracovnú náplň, pán minister, a to krát počet slovenských vysokých škôl, lebo každý takýto váš úradník má svoju obdobu na každom rektoráte a často i dekanáte. Možno by sa tak pre vysoké školy získalo viac peňazí, ako chcete týmto zákonom doslova vydriapať z vrecka študentov a ich rodičov.
Dámy a páni, pokiaľ sa zaoberáte myšlienkou posunúť tento návrh zákona do druhého čítania a tam ho vylepšovať, odporúčal by som začať pri paragrafe o účinnosti. Nech tento zákon teda vstúpi do platnosti vo chvíli, keď Štatistický úrad vydá informáciu, že cena práce v Slovenskej republike dosahuje 90 percent priemeru Európskej únie. Pripravovať však zákon v takom časovom predstihu považujem ja osobne za úplne zbytočné. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami sa prihlásili páni poslanci Džupa a Lintner. Končím možnosť ďalších faktických prihlášok a pán Ďzupa bude prvý hovoriť.
K. Džupa, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Chcem reagovať na tú časť príspevku pána poslanca magistra Jarjabka, kde sa zamýšľa nad súvislosťami školstva v nadväznosti na ďalšie odvetvia hospodárstva a spoločenského života. Z tohto pohľadu je otázkou, či je štát povinný, alebo môže zabezpečiť vzdelanie pre generáciu. Zaiste s ním možno súhlasiť, že je to povinnosť štátu, a to z niekoľkých dôvodov. Najmä ale z toho, že tu ide o kontinuálny proces, ktorý sa nezačína dňom, keď vstupuje študent do vysokoškolského prostredia, rovnako aj niekoľkoročný, pretože nie stále absolvovanie vysokej školy je trvalou podmienkou a jedinou podmienkou pre kvalifikáciu. A vychádzať iba z atribútu, že porovnáme ponuku a dopyt po vysokoškolskom vzdelaní s možnosťami, kapacitnými možnosťami je iba časť úvahy zaiste potrebnej. Ale my musíme brať do úvahy aj potreby a možnosti študentov a ich rodičov. A s tým sa stotožňujem, nie sú dnes pripravené na to, aby umožnili študovať, a preto sa obávame, že vznikne niekoľkoročná diera, ktorú pocíti naša spoločnosť o 10 - 15 rokov. Ďakujem.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Navrátilová bude pokračovať, pripraví sa pani poslankyňa Rusnáková.
Ľ. Navrátilová, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, naozaj z tohto miesta sa už dnes rozprávalo zo strany zástancov spoplatňovania aj odporcov. Všetko podstatné si myslím, a preto moje vystúpenie bude krátke a zhrniem to, čo ja mám proti tomuto postupu, ktorý je v návrhu zákona.
Pán minister vo svojom úvodnom vystúpení konštatoval, že cieľom je zabezpečiť spravodlivý, konkurencieschopný a kvalitný systém vysokoškolského vzdelávania. S tým sa vieme naozaj stotožniť všetci, ktorí sme v tejto sále, a podľa mňa to je veľmi dobrý cieľ. Ak teda sa ide robiť reforma vysokého školstva, aj spoplatnenie je súčasťou tejto reformy, potom je zrejmé, že dnešný stav vysokého školstva alebo vysokoškolského vzdelávania možno popísať ako málo spravodlivý, málo konkurencieschopný a málo kvalitný. Potom moja prvá otázka je. Má zmysel spoplatňovať takýto systém? (Potlesk.) Vzdelanie má určite svoju hodnotu a prináša profit tak pre občanov tohto štátu, ale prináša profit predovšetkým pre toho, kto študuje. Ja som za to, aby sa vzdelanie platilo. Som za to, aby sa platilo toľko, koľko je únosné a verím, že jedného dňa sa za vzdelávanie na Slovensku platiť bude. Keby to vzdelávanie bolo kvalitné, ja zdvihnem ruku aj teraz, ale keď konštatujeme, že to vzdelávanie nemá tú úroveň, ktorá by sa požadovala, že v európskom kontexte nie je konkurencieschopné, nemôžem podporiť zavádzanie platieb za takúto výučbu.
Druhý problém, ktorý ja s týmto zákonom mám, konštatuje sa, a to už tu konštatovali niekoľkí moji kolegovia, že jedným z cieľov spoplatnenia vysokoškolského štúdia je dosiahnuť, aby študenti vytvorili tlak na pedagógov, teda že oni majú byť motorom tej zmeny vo vysokoškolskom vzdelávaní. Neverím tomuto princípu. Neverím, možnože poviem nie veľmi vhodný príklad, ale iste si pamätáte, ako nás presviedčali, že zvýšime platby za mestskú hromadnú dopravu a cestujúci zvýšia tlak na kvalitu cestovania. Z piatich korún sme na osemnástich korunách a doprava je stále a stále horšia. Podľa mňa tí študenti budú mať presne také isté možnosti ovplyvňovať to dianie na vysokej škole, ako majú cestujúci v mestskej hromadnej doprave. (Potlesk.) Ja si myslím, že spoplatňovanie prinesie kvalitu. Je úplne legálne postaviť inú koncepciu, a to najprv kvalita a potom spoplatňovanie. Zdá sa mi takýto postup logickejší.
Ďalšia vec, ktorá sa mi príliš nezdá, to je objem tých prostriedkov, ktoré majú, prepáčte, nemyslím to ironicky, pán minister, 1,3 miliardy, ktorá sa vyberie zo školstva z tých poplatkov. Ak toto je jediný problém vysokého školstva, ktorý má priniesť kvalitu, dohodnime sa, tak ako sme tu, ešte aj v tohtoročnom rozpočte ja presne viem, kde tá miliarda je. Je v rozpočte ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a ja som ju navrhovala, aby sa presunula do školstva.
Teda zásadnou pripomienkou je, čo sa sleduje s tými vybranými peniazmi? Ak vyberieme 1,3 miliardy korún na to, aby si tí študenti cenili svoje vzdelanie, zároveň ich presunieme do iného fondu jedným administratívne strašne náročným spôsobom, lebo si povedzme, že aj sociálne štipendiá sa budú musieť priznávať normálne v režime zákona o správnom konaní, a ak som dobre rozumela, tých poberateľov sociálnych štipendií má byť 30-tisíc, tak neviem si predstaviť, čo budú robiť úradníčky na vysokých školách, aby celý tento proces zvládli. Počítať životné minimum, proste celý ten cirkus, ktorý okolo toho vyhodnocovania je, podľa mňa nestojí za tieto vybrané peniaze.
Pán minister Mikloš pri istej príležitosti povedal jednu vetu, ktorú som si veľmi dobre zapamätala. Možnože ju nedokážem zreprodukovať presne, ale hovorí o tom, že do nezreformovaného vysokého školstva nenaleje ani o korunu viacej, lebo je to čierna diera a efekty sa nedostavia. Teda štátne peniaze sa neoplatí vkladať do tejto čiernej diery, ale moja otázka znie, to sa pýtam, a súkromné sa tam oplatí nalievať? Lebo tá koruna nemá napísané, ja som súkromná a ja som štátna. To ma naozaj dosť zaráža. Ja si viem predstaviť, že tí študenti, ktorí si platia celé vysokoškolské štúdium v plnej výške na súkromnej škole, že majú ten manévrovací priestor úplne iný, ako keď si bude študent platiť, povedzme 10 percent, 5 percent z toho štúdia. Nemá veľký výber podľa mojej mienky a nie som presvedčená, že toto povedie k nejakému radikálnemu zlepšeniu vysokoškolského štúdia.
Ešte by som sa rada pristavila pri tom, čím som začínala, a totiž, že chceme, aby ten systém bol spravodlivý. Ja na rozdiel od mojich kolegov, ktorí tu vystúpili, tvrdím, že sa nemusia obávať toho, že ten systém bude nespravodlivý voči najchudobnejším. Práve naopak.
Dovoľte mi trošku iný pohľad na tie sociálne štipendiá. Vezmeme si rodinu, ktorá je v hmotnej núdzi. Takáto rodina v podstate dostáva okolo 9-tisíc korún mesačne a nie je to veľmi závislé od toho, koľko tých detí tam je, lebo tam tá dávka vlastne pri prvom až štvrtom dieťati je rovnaká. Ak pôjde takéto dieťa študovať, automaticky bude dostávať najvyššie sociálne štipendium a vezmime si, že pri jednom dieťati sa reálne príjmy rodiny zvýšia na 13 120 korún, ale keď už hovoríme o mnohopočetných rodinách, a o tom tu hovorila pani Majdová, príjmy rodiny, ktorá je v hmotnej núdzi, ja neverím, že taká rodina existuje, ktorá pošle štyri deti študovať na vysokú školu, to je podľa mňa možno jedna, sa zvýšia z 9-tisíc na 27-tisíc korún. Oni si dokonca zlepšia svoj sociálny status práve takýmto štipendiom. Ale pri bežnej rodine, a myslím si, že takých je najviac, dve deti, to bude z 9-tisíc na 17-tisíc korún, pokiaľ študujú v mieste bydliska. Čiže tam sa môže dokonca podľa mojej mienky dostaviť taký efekt, že sa stratí motív hľadať si zamestnanie u tých rodičov.
Druhá vec, ktorá myslím si, že je na hrane spravodlivosti a, pán minister, ak prejde tento zákon do druhého čítania, naozaj si budeme musieť porozprávať o tom, či je takto postavený výpočet sociálnych štipendií dobre urobený. Áno, je to tak, že pri hranici 17-tisíc korún v podstate už nie je nárok na sociálne štipendium, pokiaľ študuje jedno dieťa. Čiže máme rodinu, dvaja rodičia, jedno dieťa, čiže priemerný príjem na hlavu v tej rodine, počítame troch, je 5 646 korún. Ak ale máme takú istú rodinu s dvomi deťmi, priemerný príjem na hlavu je 6 250 korún. Tam to neprečítate, musíme to deliť. Ale u štyroch detí, keď zasa hovoríme o tom extréme, príjem na hlavu je 7 403 korún, čiže vlastne tam sa dostavuje ten efekt, že lineárne nenarastajú tie príjmy rodiny, ale čím väčší počet členov rodiny, tak tým vyšší je ten príjem, pri ktorom ešte vzniká nárok na dávku. Ono je to vlastne z toho výpočtu, lebo to životné minimum, ktoré sa tam počíta, je založené na tom, že fixné náklady rodiny, či sú tam dve deti, alebo tri deti sú skoro rovnaké a naozaj ja vás o tom rada presvedčím, že takto to nie je dobre urobené. Zakladá to nespravodlivosť práve u tých rodín, ktoré sú málopočetné.
Čo na záver dodať? Asi to, že budúcnosť slovenského vysokého školstva ja vidím tiež v tom, že by všetci, ktorí študujú, mali prispievať na svoje štúdium, ale chcem sa opýtať, či veria moji kolegovia, ktorí argumentujú, že je nemorálne, aby ten, kto neštuduje, prispieval tomu, kto študuje, či sú presvedčení, že po zavedení tohto školného budú tí ostatní platiť menej? Dane zostávajú také isté. Čiže ja ani tú elementárnu nespravodlivosť, a to sú naše pravičiarske postoje, že naozaj každý by si mal platiť, nevidím, že by sa nejakým spôsobom odstraňovala. Všetko zostane po starom, len tí, ktorí študujú, budú platiť viac, a to podľa mňa nie je v poriadku. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
V. Veteška, podpredseda NR SR: Kolegyne, kolegovia, ospravedlňujem sa, že treba tiež ešte na inom mieste niečo vybaviť. Faktické poznámky - pán poslanec Lintner, pán poslanec Husár. Končím možnosť s ďalšími faktickými poznámkami. Ako prvý pán poslanec Lintner.
Ľ. Lintner, poslanec: Ďakujem pekne. Predsa mi len nedá, ja som sa hlásil aj pri predchádzajúcom vystúpení, ale teraz mi to už nedá. Zastavím sa pri téze, ktorú ste vyslovili, pani poslankyňa, najskôr kvalita a potom spoplatňovanie. Len mi chýba pri týchto vašich slovách povedať, aký mechanizmus pri samosprávnom systéme vysokých škôl si predstavujete, že sa teraz v tejto chvíli začne proces skvalitňovania okrem toho, že tá škola si uvedomí, že treba skvalitňovať učebný proces. Pretože aj pred vami hovoriaci pán poslanec Jarjabek volal po akejsi mape, ináč sa to tu už spomínalo, krokovania, že najprv treba posúdiť, aký máme ten systém, aká je štruktúra vysokých škôl. Len škoda, že sa po tom nevolalo v tom roku 1996, keď sa namnožovali vysoké školy, aby sme si postavili jednoznačne otázku, či to malé Slovensko má na to, aby v každom krajskom meste bola vysoká škola, ktorá mala ešte potom detašované pracoviská v iných menších mestách, vtedy sme si túto otázku nestavali.
Teraz máme istý systém štruktúry vysokých škôl, ktorý je, samozrejme, vysoko nákladový. Táto republika mala len istý mešec peňazí na to, aby do tohto systému dávala peniaze, máme len istý mešec, hoci všetci by sme si predstavovali a uvedomujeme si, že tam treba dať viac, a tak sa hľadá riešenie, ako urobiť ten vzťah medzi študentom a vysokou školou. Toto je jeden z tých systémov. Ja sa nebojím o tom hovoriť, pretože pred voľbami sme jednoznačne hovorili, že budeme podporovať spoplatnenie štúdia na vysokých školách. Otázka je, samozrejme, vnútorného mechanizmu, ako ho nastavuje tento zákon a o tom budeme, samozrejme, s pánom ministrom diskutovať, ale základná idea je podľa mňa správna.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Husár.
S. Husár, poslanec: Dámy a páni, rozprava začína byť chvíľami trápna. Voľakedy sme nie my, ale naši predkovia veľmi prísne dbali na to, aby sa hovorilo o Korvinovej univerzite, o Karlovej univerzite v Prahe, o týchto osvietencoch, ktorí zakladali prvé vysoké učenia a ktorí pochopili už vtedy, čo znamená vzdelanosť národa. Dnes si ideme pomaly vyčítať navzájom, kto koľko vysokých škôl na Slovensku otvoril a aký chytili osud.
Vystúpenie pani kolegyne aj bez veľkých zvolaní podľa môjho názoru bolo racionálne. A poviem k nemu ešte jednu racionálnu poznámku.
Pán minister, v tomto stave ústava hovorí jednoznačne bezplatne a podľa možnosti spoločnosti aj vysoké školstvo. Teda podklad pre toto rozhodovanie pre všetkých poslancov by mala byť zrozumiteľná, jasná, ekonomická analýza ministerstva školstva v spolupráci s ministerstvom financií, ktorá by nám dokumentovala, že tento štát, táto spoločnosť nie je schopná zabezpečovať vysokoškolské štúdium pre študentov bez ich príspevku alebo účasti.
A, prosím, skončime s tými rečami o tom, čo je zadarmo, si nikto neváži. Vzdelanie je iná hodnota ako hodinky na birmovku, ktoré sme dostali, alebo ešte menšie hodinky na prvé sväté prijímanie. Ja som presvedčený, pán minister, pán spravodajca, ani vám tú otázku nekladiem, že vy ste nikdy vaše vzdelanie nepovažovali za lacné a že ste si ho vážili. Tak ako si ja vážim a pravdepodobne aj väčšina mojich kolegov to vzdelanie, ktoré sme ako bezplatné vzdelanie dostali.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Navrátilová.
Ľ. Navrátilová, poslankyňa: Chcem reagovať na pána kolegu Lintnera. No, každý minister, keď tu predkladá nejaký reformný zákon, je to jeho vízia. A ide o to, či sa s tou víziou stotožníte, alebo nestotožníte. Ja som sa s touto víziou nestotožnila. Neverím jej. To je všetko.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave. Pani poslankyňa Rusnáková, pripraví sa pani poslankyňa Brestenská.
E. Rusnáková, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, vzhľadom na to, že za poslanecký klub SDKÚ už vystúpil pán profesor Devínsky, ja sa dotknem len čiastkového problému, a ten sa týka § 101e návrhu zákona o študentských pôžičkách. Týka sa podpory študentov so zdravotným postihnutím. Myslím si, že táto téma si zasluhuje v zákone širšie rozvinutie. Dovoľte mi povedať niekoľko všeobecných stanovísk a niekoľko konkrétnych návrhov.
Pri štúdiu zdravotne postihnutých študentov sa často stretávame s tým, že títo študenti majú bariéry a prekonávajú bariéry rôzneho charakteru. Sú to bariéry architektonické, komunikačné, informačné, ale aj sociálne. Tieto bariéry im robia štúdium náročnejším nielen z hľadiska časového, ale aj z hľadiska na technické vybavenie, aj z hľadiska zvýšenej psychickej záťaže, ktorú musia popri štúdiu a pri príprave na štúdium prekonávať, ako aj z hľadiska viazanosti na spoluprácu s inou osobou. Myslím na osobného asistenta, ktorých títo študenti môžu mať.
Z dôvodu špecifických nárokov na časové limity zdravotne postihnutí študenti v nevyhnutných prípadoch prekračujú štandardnú dĺžku štúdia daného študijného programu. Aj v dôsledku nedostatočne rozvinutých podporných služieb alebo zdravotných komplikácií, ktoré vyplývajú predovšetkým z prevažne ťažkého zdravotného postihnutia, sú nútení štúdium neraz prerušiť. Pracovné príležitosti domáce i zahraničné sú pre nich počas štúdia taktiež ťažko dostupné už zo samotnej časovej náročnosti, ale, samozrejme, i z hľadiska prekonávania priestorových bariér. Sú ochudobnení o šancu nadobúdať nielen nové skúsenosti v zahraničí, ale, samozrejme, majú omnoho väčší problém privyrobiť si na štúdium tak ako ostatní bežní študenti.
Ak teda hovoríme o bariérach, ktoré sú nútení prekonávať, je potrebné, aby sme hovorili aj o ich skutočných potrebách, ktoré by mala vysoká škola zabezpečiť. Hovoríme nielen o potrebe dodatočných konzultácií z jednotlivých predmetov, ale aj o potrebe transformácie študijných textov do im prístupnej formy, hovoríme o zväčšenom písme, o elektronickej forme, o bodovom písme alebo zvukových knihách, hovoríme o špeciálnom technickom vybavení, počínajúc kopírovacími strojmi, končiac televíznymi lupami alebo indukčnými slučkami v posluchárňach.
Je dôležité hovoriť aj o tom, aby mali čoraz viacej možností ovládať, alebo mať dostupný počítač, ktorý môžu ovládať hlasom, je dôležité, aby im vysoká škola pomáhala v odstraňovaní architektonických bariér, pretože tu nejde len o prístup na vysokú školu, aby bolo pre nich upravené schodisko, aby na vysokej škole boli také miestnosti, v ktorých je sprístupnený prístup na sociálne zariadenia, premiestnenie sa do jedálne, bufetu a tak ďalej.
Ide aj o odstraňovanie komunikačných bariér, ktoré je veľmi zložité a ktoré je určite aj veľmi namáhavé, pretože tlmočníci do posunkového jazyka, respektíve artikulační tlmočníci sú ľudia, ktorí by mali byť na vysokej škole k dispozícii, pokiaľ na nej študuje taký zdravotne postihnutý študent, ktorý by ich služby potreboval. Samozrejme, je to vízia, ktorá si vyžaduje aj finančné prostriedky, pretože tlmočník do posunkového jazyka momentálne nie vždy môže byť k dispozícii študentovi na danej vysokej škole, kde študuje. Samozrejme, aj budovanie elektronických knižníc môže byť pre týchto študentov výbornou pomôckou.
Zdravotne postihnutí študenti by teda v zákone potrebovali mať osobitne zakotvené niektoré možnosti ako nové možnosti. V prípade odôvodneného prekročenia štandardnej dĺžky štúdia alebo opakovania časti študijného programu bude vhodné, aby rektor univerzity, respektíve dekan fakulty mohol odpustiť školné alebo časť školného za časové obdobie. Počas odôvodneného prerušenia štúdia by bolo dobré uvažovať o nulovej výške splátky pôžičky. V prípade dlhodobej nemožnosti zamestnať sa alebo nízkopríjmového stavu umožniť zmluvne upraviť pôžičku v zmysle odpustenia úrokov pôžičky, prípadne časti dlhovanej sumy.
V širšom kontexte odporúčam posilniť právomoc vysokých škôl s ohľadom na zdravotne postihnutých študentov, napríklad aj v otázke povolenia individuálneho študijného plánu, individuálneho plánu skúšok, ktorý v teraz platnom zákone o vysokých školách nie je zakotvený. Taktiež navrhujem povoliť individuálny prístup v napĺňaní stanovených limitov kontrolných etáp v rámci kreditného systému štúdia.
V súvislosti s týmito návrhmi je potrebné povedať, že s niektorými návrh zákona o študijných pôžičkách počíta, ale je potrebné predsa len ich v súvislosti a s väzbou na zdravotne postihnutých študentov ešte doplniť a upraviť.
V súvislosti so zavedením kreditného štúdia, ktoré sa samo pokladá za individuálny študijný program, prestali vysoké školy povoľovať študentom individuálny študijný program, respektíve individuálny plán skúšok. V rámci tohto plánu v prípade študentov so zdravotným postihnutím vo väčšine prípadov nešlo o absenciu na vyučovaní, ale o možnosť rozložiť si na dlhšie obdobie semestre alebo ročníky podľa vlastných možností a potrieb, respektíve ide o individuálny harmonogram skúšok.
Navrhujem preto podporiť právomoc vysokých škôl pri rozhodovaní o individuálnom pláne skúšok študentov v odôvodnených prípadoch. Samozrejme, tento návrh by sa týkal nielen študentov so zdravotným postihnutím, ale aj bežných študentov, ktorí sa môžu dostať do ťažkých podmienok, kde jednoducho im je potrebné vyjsť v ústrety. Odporúčam súčasne zvážiť aj istú formu zastúpenia zdravotne postihnutých členov akademickej obce v niektorom z poradných orgánov ministerstva školstva, pretože si myslím, že ich väčšia súčinnosť s pánom ministrom školstva by bola určite prospešná.
Odstraňovanie bariér, z ktorých môže mať v konečnom dôsledku úžitok nielen študent so zdravotným postihnutím, ale aj bežný študent, si vyžiada postupnosť krokov, dlhšie časové obdobie a, samozrejme, aj veľké finančné nároky. Mnohé vysoké školy už v rámci fondov, ktoré sú na vysokých školách vytvorené na odstraňovanie bariér, zistili, že náklady na odstraňovanie bariér sú vysoké a bez pomoci, ktorá by mohla byť fixovaná aj v samotnom zákone, to bude dosť ťažké. Preto by bolo dobré uvažovať nad tým, že by sa aj u študentov vysokých škôl aplikoval systém, ktorý už je aplikovaný pri základných a stredných školách, to znamená, že keď hovoríme o dotácii na žiaka, myslím aj na študenta, ktorý študuje na vysokej škole, mohli by sme u študentov so zdravotným postihnutím hovoriť o 2,5-násobku normatívu na bežného žiaka alebo študenta vysokej školy. Myslím si, že tento návrh by bol opodstatnený práve v súvislosti s fondom na odstraňovanie bariér alebo prípadne v inej alternatíve, ktorú má ministerstvo školstva k dispozícii, a to je alternatíva, že by sa v rezorte školstva vytvoril grantový program, v rámci ktorého by sa vysoké školy mohli formou projektov uchádzať o granty na odstraňovanie bariér nielen technických, architektonických, ale aj veľmi dôležitých komunikačných. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)