P. Hrušovský, predseda NR SR: Prepáčte, pán poslanec, nerád to robím, ale predsa len v Národnej rade na balkóne sú významní hostia. Dovoľte mi, aby som privítal pána Petra Strauba, predsedu Krajinského parlamentu Spolkovej krajiny Bádensko-Württembersko a predsedu Výboru regiónov Európskej únie. (Potlesk.)
Nech sa páči, pán poslanec.
R. Madej, poslanec: Ďakujem pekne. Reálne to teda môže znamenať, že v prípade napriek týmto sladkým sľubom, ktoré sú naozaj veľmi horké, že v prípade koeficientu 0,7 a príjme rodičov 14-tisíc korún, teda 7-tisíc korún na každého, bude sociálne štipendium v mieste bydliska, ak študent študuje, 226 korún. Takto pohodlne opatrením ministerstva sa obíde parlament a ministerstvo školstva si bude robiť so štipendiami naozaj, čo chce. To nedáva ani Národnej rade Slovenskej republiky istotu, že v prípade, ak schváli takýto zákon, že to nebude mať negatívne dopady. Pri vašich ohlasovaných koeficientoch, pán minister, sú to sumy na štipendiá v takej výške, že to naozaj likviduje nízku príjmovú skupinu a stredná vrstva, ktorá podľa nášho názoru sú napríklad učitelia na strednej škole, tak učiteľská rodina so spoločným príjmom napríklad 24-tisíc korún, čo je stredná vrstva, ich študent, ich syn, ich dcéra nebude mať nárok na žiadne sociálne štipendium. Takýto je reálny dosah zákona o študentských pôžičkách a navrhovaného spoplatnenia školstva.
Vážený pán minister, aj vzhľadom na to som mimoriadne sklamaný z toho, že Národná rada Slovenskej republiky opakovane odmietala procedurálne návrhy, ktorými sme žiadali vládu alebo navrhovali, aby parlament požiadal vládu o poskytnutie správy, o konkrétnu správu o dopadoch na jednotlivé sociálne skupiny obyvateľstva, o dopadoch spoplatnenia školstva, kde by ste mali zohľadniť aj predpokladané sociálne štipendiá.
Aj vzhľadom na to si dovolím predniesť návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky predložiť podľa § 128 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku správu o dopadoch vládneho návrhu zákona o študentských pôžičkách (tlač 1065) na študentov vysokých škôl a ich rodiny podľa jednotlivých príjmových skupín obyvateľstva a ich percentuálneho zastúpenia spoločnosti.
Vážený pán minister, konkrétny príklad jednodetnej rodiny som používal najmä preto, lebo to bude v blízkej budúcnosti jeden z najvýraznejších článkov spoločnosti a skupina, respektíve takáto rodina bude vaším spoplatnením najviac dotknutá. Z tých čísiel sa nedá uhnúť a naozaj je tomu určite tak. Samotné prepočty potvrdilo aj ministerstvo, a pokiaľ si pamätám aj vy vaším vyhlásením.
Čo sa týka druhého faktického, respektíve fiktívneho zmiernenia dopadov vášho návrhu zákona, ide o návrh zavedenia pôžičiek. Tak ako som predtým spomínal, je to nesystémový návrh najmä z toho dôvodu, že dávate možnosť, aby vznikla nová inštitúcia, nové výdavky na štátny rozpočet, pritom už máme existujúci Študentský pôžičkový fond. Ja sa pýtam, prečo zase bojujeme proti inštitúcii, ktorá je vytvorená zákonom? Aj v zmysle legislatívnych pravidiel tvorby zákonov by sme mali v návrhu zákonov definovať všetky spoločenské vzťahy. A ja sa pýtam, aký je rozdiel medzi Pôžičkovým fondom pre študentov a Študentských pôžičkovým fondom? Teraz budú existovať dve inštitúcie, jednoducho, jednotný systém aj z hľadiska tvorby práva.
Fond vytvorený zákonom dokonca podľa dôvodovej správy počíta s mimoriadne zaujímavými úrokmi. Zákon predpokladá, že úroky pre študentov sa budú určovať na základe úrokov, za ktoré si požičiava, nákladov, za ktoré si požičiava peniaze štát, na základe nákladov štátu, ale nie je to presne vo výške. To znamená, že my sa len môžeme domnievať, v akej výške budú úroky zo strany štátu, respektíve toho kvázifondu, vysvetlím neskôr, prečo bude požičiavať študentom peniaze.
A podľa dôvodovej správy vypočítate v návrhu zákona, že úročenie môže byť až 5 percent. Podľa znenia zákona úrok sa zvyšuje o 1,5 percenta v prípade, ak si študent požičia peniaze a nemá ručiteľa. Hovoríme zase o najslabšej príjmovej skupine obyvateľstva, kde tie úroky môžu vyjsť nepomerne vysoko. Vy počítate teda minimálne s 5 plus 1,5-percentnými úrokmi. A ja tak sem-tam si veľmi so záujmom pozriem reklamu v rôznych slovenských televíziách, kde súkromné banky, samozrejme, ponúkajú iné druhy úverov, ale vidím, že hypotekárne úvery sa poskytujú za 3,89 percenta. Súkromná banka, ktorá naozaj človeka oberie o to posledné možné podľa našich osobných skúseností, dokáže poskytnúť a garantovať ľuďom nižšie úroky ako štát, ako štát v dôvodovej správe k zákonu. Toto považujem za maximálne obludné.
Istota, že zo zákona niekto cudzí, tretia osoba môže prevziať dlh študenta a robiť si s ním, čo chce bez jeho súhlasu, je obrovským rizikom a rizikom do budúcnosti tak právnej istoty tých, ktorí si peniaze požičali a istoty aj študenta, ktorý bude de facto finančne vydierateľný. Neviem, prečo sa takáto úprava v návrhu zákona nachádza.
A ešte k samotnému pôžičkovému fondu pre študentov. Návrh zákona, ktorý sa volá o študentských pôžičkách, neuvádza, akú bude mať subjektivitu, akú bude mať právnu formu tento pôžičkový fond pre študentov. Bude to akási fiktívna inštitúcia, ktorú bude spravovať organizácia poverená ministerstvom školstva. Fiktívna inštitúcia, fiktívny fond bez právnej subjektivity, ktorú by zavádzal zákon.
Zoberme si druhý príklad, Študentský pôžičkový fond, právnická osoba zriadená štátom. Aj v tomto zmysle je z legislatívneho hľadiska tento zákon veľmi, veľmi zlý. Je potrebné povedať, že namiesto zabezpečenia tých finančných prostriedkov, ktoré prišli vysokým školám a je možné aj oceniť to, že sa postupne v absolútnych číslach zvyšuje rozpočet pre verejné vysoké školy, na druhej strane sa týmto návrhom zákona zavádza, že o to málo peňazí, ktoré verejné vysoké školy majú, sa v prípade schválenia tohto zákona budú musieť deliť so súkromnými vysokými školami. Aj tu je na jednej strane možné oceniť, že doteraz ministerstvo školstva nedávalo, aj keď malo možnosť, nedávalo súkromným vysokým školám finančné prostriedky, týmto zákonom sa zavádza právny nárok na peniaze pre súkromné vysoké školy z toho balíka, z ktorého doteraz mali problém vyžiť verejné vysoké školy a zabezpečiť vami požadovanú a nami všetkými požadovanú kvalitu vysokoškolského štúdia.
A tu prichádzame na ten ďalší kameň úrazu, ktorým je subjektivita samotného ministerstva školstva v tom zmysle, že vieme všetci veľmi dobre, že ide o návrh, s ktorým sa sám vy, pán minister, neviete stotožniť. Ide o návrh, v ktorom ste ustúpili, ale ustúpili ste veľmi zle, lebo v prípade, ak zákon prejde, okrem toho, že bude likvidovať študentov, bude likvidovať aj verejné vysoké školy, lebo oberie ich aj o to málo, čo im zo štátneho rozpočtu tento parlament každý rok pri schvaľovaní zákona o štátnom rozpočte dáva. Ak to teda nie je vaše rozhodnutie, je to o to horšie, lebo v takejto veci nie je kompromis absolútne možný.
Je veľmi ťažké akceptovať v tomto zákone, že pochybné transakcie, ktoré sa budú diať s pôžičkovým fondom pre študentov a s ich financiami, budú posvätené zákonom a iba rozhodnutiami ministerstva školstva, že sa zavádza inštitúcia, ktorá nemá jasno ani z právneho hľadiska, čím naozaj je.
Ale čo je na záver najdôležitejšie povedať, tak ako to odznelo pred pár minútami, tento návrh zákona v prípade, ak bude schválený v takomto znení, bude znamenať, že štipendiá zďaleka nepokryjú negatívne dopady ani najnižších vrstiev. Nízke a stredné príjmové skupiny obyvateľstva budú veľmi negatívne dotknuté. Študenti vysokých škôl, ktorí pochádzajú z nízkych a stredných príjmových vrstiev, nenaberú odvahu zobrať si pôžičku za trhovú cenu, za cenu, ktorá bude vyššia ako v súkromnej banke, a za pôžičku, ktorá sa bude úročiť už počas štúdia. Ak si študent zoberie v prvom ročníku pôžičku, počas piatich rokov sa bude úročiť.
Všetky tieto opatrenia, ktorými by mala byť zastretá pozornosť parlamentu na základný princíp, a to, že sa obmedzí prístup mladých ľudí ku vzdelaniu a že, naopak, mnohí mladí študenti nebudú mať možnosť študovať na vysokých školách, dúfam a pevne verím, že Národná rada si tento základný princíp, ktorý tento zákon zavádza - obmedzenie prístupu ku vzdelaniu, všimne a že parlament s takýmto vládnym návrhom zákona naloží, tak ako sa tomu stalo pred pol rokom. Preto pevne verím, že prejdú a budú schválené procedurálne návrhy také, že Národná rada nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona a že návrh zákona z dielne ministerstva školstva, ktorý predkladá vláda, odmietne.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť a pevne verím, že návrh zákona, keďže nie je opraviteľný, nebude postúpený ani do druhého čítania. (Potlesk.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, chcem vás informovať, že by som rád vyhlásil polhodinovú hygienickú prestávku, aj pán minister, aj pán predseda výboru požiadali, po faktických poznámkach. Pani poslankyňa Mušková.
Ľ. Mušková, poslankyňa: Pán poslanec upozornil na ďalšiu nezrovnalosť v zákone, o ktorej hovorili už predrečníci, ktorí upozorňovali jednak na nadpis zákona, ktorý hovorí o študentských pôžičkách a v podstate sa tam skrýva spoplatnenie a pán rektor Murgaš hovoril o tom, že sa tu viac novelizuje vysokoškolský zákon. Pán minister hovoril, že tu predovšetkým ide o sociálne dávky pre študentov, sociálne štipendiá, ale pán poslanec tiež upozornil na to, že (hlasy v sále) sa v zákone nachádzajú dva rôzne študentské pôžičkové fondy. Študentský pôžičkový fond pôvodný, ktorý doteraz existuje, ktorý funguje na základe obrátok, štátny Študentský pôžičkový fond, ktorý pomáha študentom práve slabších sociálnych vrstiev a celá pôžička slúži na ich náklady, na ich potrebu a vieme, že v minulom zákone, ktorý bol predložený, pán minister chcel tento fond zlikvidovať. Tento nový pôžičkový fond, ktorý sa volá presne tak ako ten starý, odrazu má ten istý názov, samozrejme, bude zmätočný, bude mýliť študentov, ktorí nebudú vedieť, o čom sú dva rovnaké fondy alebo s rovnakým názvom. Ja si myslím, že tento názov a toto zmätočné pomenovanie slúži len na to, aby tento pôvodný fond bol nakoniec zrušený.
Takže ja si myslím, že mal byť osobitný zákon, ktorý by novelizoval vysokoškolský zákon, osobitný zákon o sociálnych štipendiách a osobitný zákon o spoplatnení. Toto je podľa mňa zámer pomýliť aj študentov, aj verejnosť. Ide tu o nepravdy, ktoré sa v tomto zákone nachádzajú. (Potlesk.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Škoda, nech sa páči.
S. Škoda, poslanec: Vážený pán predseda, vážený pán predrečník, chcel by som uviesť trošku iný pohľad na vysokoškolákov. Vy tu bojujete za vysokoškolákov, teda aby mali štúdium čo najlacnejšie, aby vyštudovali.
Ale zoberme si druhý pohľad stredoškoláka, ktorý sa má na to dívať. Asi 30 percent našich žiakov prechádza cez vysoké školy a na to sa má skladať 70 percent tých, ktorí sa na tie školy nedostanú, alebo teda nemajú či už vedomostné znalosti, alebo zručnosti, ktoré nemôžu skrátka preukázať na vysokej škole. Oni vo svojich 18 rokoch idú do práce a majú sa skladať na to, že vysokoškolák, ktorý doštuduje, potom naraz má trojnásobný plat ako on, ktorý sa mu na to štúdium skladal. Preto si myslím, že čiastočné spoplatnenie školstva musí prísť a budem hlasovať za takýto zákon. Ďakujem.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pani poslankyňa Majdová.
M. Majdová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Pán poslanec Madej, ja som veľmi prekvapená, ako tu operujete rodinami s jedným dieťaťom, ale nielen vy. Zachytila som aj v piatok tieto argumenty, že sú tu rodiny s jedným dieťaťom a že ich je pomerne veľa a že teda ten index pôrodnosti je 1,2.
Pán poslanec, ale ten index pôrodnosti 1,2 je tu posledných desať rokov. Ale tí, ktorí sú dnes na vysokých školách, alebo ktorí pôjdu na vysokú školu o rok, o dva ešte spadajú do obdobia, keď tu bol index pôrodnosti 1,8. A musím povedať, že najmä pre týchto ľudí prijímame tento zákon. O desať rokov, keď nastúpia na vysoké školy študenti z tej generácie, kde bol index alebo kde je index pôrodnosti 1,2, už bude trošku iná situácia. Ak bude zákon prijatý, tak sa táto skutočnosť určite zohľadní.
Ďalšia vec, na ktorú chcem zareagovať. Hovorili ste o nejakých výpočtoch, že teda v tejto chvíli trojčlenná rodina nemá nárok na sociálne štipendium, keď je sociálne slabá. Ešte som si veľmi rýchlo urobila výpočet.
Pán poslanec, ak za sociálne slabú rodinu s jedným dieťaťom berieme rodinu, kde príjem obidvoch rodičov je 12-tisíc korún, povedzme, že teda každý z nich má 6-tisíc korún, no, tak naozaj ten študent, či sa vám to páči, alebo nie bez ohľadu na to, či študuje v mieste bydliska, alebo 30 kilometrov od neho nárok na štipendium má, a to od 2 000 korún až do 4 700. Čiže naozaj zavádzate, ak tvrdíte, že sociálne slabé rodiny na tento zákon doplatia.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Kondrót.
M. Kondrót, poslanec: Ďakujem pekne. Krátko zareagujem na pána kolegu. Áno, súhlasím s vami, že zákon nehovorí nič o kvalite. Čiže zopakujem to, čo som povedal, zavádza iba poplatky, čiže študent si bude platiť za nekvalitu. Ten postup mal byť opačný.
A na rozdiel od teba, Róbert, si viem predstaviť mechanizmus, kde sa študenti budú zapisovať na prednášky a budú si vyberať docenta alebo profesora, ku ktorému chcú, alebo musia chodiť. A takého docenta alebo profesora, ktorý má plnú prednáškovú sieň, toho si škola drží, oceňuje, má honor a funguje. Ten, ktorý to má prázdne, s tým sa treba rozlúčiť. Ale opäť to je vec, o ktorej sa nehovorí ani verejne, ani v rámci zákona, ani mimo zákona. Takže nemusí ten študent do očí tomu docentovi povedať, že s ním nie je spokojný. To narážame ale na iný problém, ktorý sa takisto nerieši. Je to dostatok kvalitných vyučujúcich na vysokých školách, a, žiaľ, teda aj na stredných školách a s tým súvisí úroveň prípravy stredoškolákov. Ďakujem.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Madej chce reagovať.
R. Madej, poslanec: Ďakujem pekne. Zareagujem najprv na pána poslanca Kondróta. Áno, je to presne tak. Ten zákon nerieši žiadnu kvalitu najmä z týchto hľadísk.
Ďakujem aj pani poslankyni Muškovej za jej príspevok, s tým sa len dá súhlasiť.
Čo sa týka príspevku pána poslanca Škodu. Tak, pán poslanec, ak hovoríte, čo na to povedia stredoškoláci, keď sa skladajú na to, že vysokoškolák študuje, tak povedzme si ďalší príklad. Povedzme si človeka, mladého človeka, ktorý do 9. ročníka päťkrát prepadne v základnej škole. Ukončí v základnej škole povinnú školskú dochádzku, nedostane sa na strednú školu. Tak povedzte mi, prečo by sa on mal skladať ostatným, ktorí študujú už na stredných školách? Viete, to je o istej solidarite spoločnosti a o tom, že ak spoločnosť chce vzdelaných ľudí, tak by mala podporovať vzdelávanie. Lebo príklady sa dajú nájsť naozaj aj takéto.
Čo sa týka pani poslankyni Majdovej, tak je to o tom, pani poslankyňa, pôrodnosť klesá už od deväťdesiatych rokov. Vôbec teda nie je pravda, že to je posledných desať rokov. A ja som si myslel, pani poslankyňa, že reformy robíte na dlhšie obdobie ako na jeden rok. To znamená, že ak robíte na dlhšie obdobie, musíte počítať s takýmito vecami, že v blízkej budúcnosti sa to dotkne. A keď sa to negatívne dotkne, a keď to zničí čo len jeden život mladého človeka, ktorý sa nedostane z dôvodu tohto zákona na vysokú školu, už vtedy je to zlé. Nebavme sa o percentách. Ale tu som popísal príklad rodiny, ktorú tento návrh zákona naozaj zlikviduje.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Páni poslanci, poslankyne, vyhlasujem tridsaťminútovú prestávku.
(Prerušenie rokovania o 13.07 hodine.)
(Pokračovanie rokovania o 13.47 hodine.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Páni poslanci, poslankyne, budeme pokračovať v prerušenom rokovaní rozpravou o návrhu vlády na prijatie zákona o študentských pôžičkách.
Nech sa páči, pán poslanec Krajči je prihlásený ďalší do rozpravy.
G. Krajči, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Vážený pán predseda, pán minister, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte aj mne, aby som v rámci všeobecnej rozpravy k predkladanému návrhu zákona povedal niekoľko pripomienok.
Po prvé chcem povedať, že sa už dlhý čas zaoberáme týmto zákonom, a tak sa v rozprave opakujú niektoré veci a pravdepodobne aj v mojom vystúpení sa niektoré veci budú opakovať, pretože sú naozaj všeobecné, s ktorými by sme sa mali vyrovnať.
Na úvod chcem len povedať, že Slovensko nie je jediná krajina v Európskej únii, kde zatiaľ poplatky za vysoké školy sú uzákonené. V niektorých krajinách Európskej únie dodnes ešte tieto poplatky nie sú uzákonené, a teda nič sa nestane, keby sme v tejto snemovni aj tento zákon neprijali a hľadali spôsob riešenia do budúcnosti, ako tento zákon vylepšiť a nastaviť tak, aby dopady na študentov boli čo najmenšie.
Z tých krajín, ktoré nespoplatňujú štúdium, chcem spomenúť napríklad Grécko, Dánsko, Švédsko, Cyprus, Maltu, Českú republiku a Slovensko, ktoré zatiaľ nepristúpili k takýmto krokom, a podľa mňa je správne, pretože zatiaľ nie sú na to vytvorené spoločenské podmienky.
Ale vráťme sa k tomu, čo máme dnes prerokúvať, to je zákon o študentských pôžičkách. Už hádam od roku 1990 sa naša spoločnosť, ale predovšetkým akademické kruhy si kladú otázku ako ďalej v slovenskom vysokom školstve. Jednou zo základných otázok, ktoré často zakrývajú skutočnú podstatu problému, je platenie školného. V tejto diskusii, ktorá by mala byť na výsosť odborná, sa vyskytlo viacero unfair krokov ideologických či silových politických riešení. Preto je najvyšší čas venovať sa tejto téme sine ira et studio, teda pri zohľadnení všetkých pre a proti s cieľom nájsť optimálne riešenie. Riešenie, ktoré reálne pomôže vysokému školstvu a zároveň zabezpečí, aby mohol študovať každý, kto má na to predpoklady.
Povedzme si, ako vlastne chápať úlohu vzdelania v spoločnosti. Ja chápem vzdelanie ako verejnú službu a investíciu štátu do rozvoja krajiny. Vzdelanie by sa nemalo riadiť výlučne trhovými princípmi. Slovenská republika zatiaľ výrazne zaostáva v investíciách do vzdelania za krajinami OECD a v počte vysokoškolsky vzdelaných ľudí.
V súčasnosti najväčší dynamizátor ekonomického rozvoja reprezentovaný tempom rastu HDP je spoločnosť postavená na výskume a inováciách v zahraničí známa ako knowledge society. Ako príklady ekonomického zázraku môžeme uviesť predovšetkým Fínsko.
Keďže naša vláda si stanovila vo svojom programe ako jednu zo svojich priorít vzdelanie, je preto aj potrebné, aby zvýšila objem finančných prostriedkov do vysokých škôl a motivovala aj podnikateľský sektor tak, aby investoval do vzdelania a univerzity na získavanie zahraničných vedeckovýskumných grantov.
Tento zákon by mal riešiť niektoré aktuálne problémy vysokého školstva. Povedzme si, o ktoré aktuálne problémy ide. S odvolaním sa na slová odborníkov v oblasti školstva sa stotožňujem s názorom, že navrhovaný zákon nerieši akútne problémy vysokého školstva Slovenskej republiky, navyše vytvára riziká pre absolventov vysokých škôl, ktorí by mali študovať podľa podmienok navrhnutých v tomto zákone.
Medzi najakútnejšie problémy vysokých škôl patrí predovšetkým financovanie, kvalita výučby, nelegálny výber poplatkov od externých študentov, nepomer medzi prijatými študentmi a študentmi, ktorí ukončili vysokoškolské vzdelanie, nedostatočná kapacita vysokých škôl, nedostatočná kapacita a stav internátov.
Zákon však nevytvára žiadne reálne predpoklady na vyriešenie týchto problémov. Aj keď snahou ministerstva je zaviesť trhový princíp do vzdelávania, poukazujem na fakt, že v Slovenskej republike neexistuje trh so vzdelanými ľuďmi. Nezáleží totiž na tom, kto diplom vydal ani študijný odbor, ale či jednoducho je človek absolventom vysokej školy. Navyše, výška platu nezávisí ani tak od dosiahnutého vzdelania, ale od odvetvia, v ktorom pôsobí, v ktorom je človek zamestnaný.
Upozorňujem na fakt, že napriek ministerstvom školstva deklarovanému cieľu zvyšovania kvality prostredníctvom zavedenia školného, vyberanie poplatkov za externé štúdium, ktoré je doposiaľ nelegálne, neviedlo k zvýšeniu kvality tohto štúdia.
Na celý tento problém existujú dva názory a argumenty. Prvé argumenty hovoria v prospech vyberania školného. Najdôležitejším argumentom v prospech zavedenia školného je zvýšenie osobnej zainteresovanosti študentov na svojom štúdiu. Argumentuje sa predovšetkým tým, že čo je zadarmo, to si nedokážeme vážiť.
Ďalším argumentom je, že takto získané peniaze by posilnili rozpočet rezortu o približne 500 miliónov Sk, vďaka čomu by bolo možné skvalitniť úroveň nášho vysokého školstva materiálne aj personálne. Vytvorili by sa predpoklady na lepšie ohodnotenie vysokoškolských pedagógov, čím by sa aspoň čiastočne zabránilo odchodu tých najschopnejších do iných lukratívnejších sfér. Okrem toho sa dôvodí aj tým, že tento systém by bol aj spravodlivejší, pretože tí, ktorí čerpajú prostriedky nás všetkých pre svoj neskorší prospech, majú väčšiu šancu úspešne sa presadiť na trhu práce, a preto by sa mali tiež spolupodieľať.
A nakoniec posledným argumentom v prospech školného je to, že by to umožnilo študovať podstatne širšiemu okruhu mladých ľudí, čo by bolo jednak oveľa spravodlivejšie, na druhej strane by sa tým podstatne znížil priestor pre korupciu, ktorou rezort vysokého školstva už tradične chronicky trpí. Tieto argumenty sa skutočne na prvý pohľad zdajú logické a presvedčivé. Skutočnosť je však trošku zložitejšia.
Argumenty, ktoré hovoria proti zavedeniu školného. Najmenej napadnuteľný argument priaznivcov školného je, že školné pozitívne mení prístup ku svojmu vzdelávaniu. Ani tento argument však nemožno generalizovať. Celkom iste nebude platiť pre dobre situované deti alebo pre vrstvu takzvaných večných študentov, pre ktorých finančná náročnosť štúdia nebude znamenať ich snahu po čo najefektívnejšom a najkvalitnejšom štúdiu. Pre túto skupinu je finančná náročnosť štúdia irelevantná, a teda nemôže napĺňať daný argument. Navyše týmto prístupom meníme celú doterajšiu filozofiu vzdelávania, ktoré bolo doposiaľ chápané ako pozitívne formovanie osobnosti a získavanie znalostí a zručností, ktoré potom absolvent využije nielen na prospech svojho osobného rastu, ale predovšetkým na prospech celej spoločnosti.
Americký prístup ku vzdelaniu ako k návratnej investícii do svojej budúcnosti je v našom prostredí neprenosný. Kým totiž absolvent Harvardu či Yelowstonne vo veľmi krátkej dobe po skončení univerzity získa postavenie a príjmy, ktoré mu vrátia všetky investície vložené do vzdelania, v našom kontexte je tento argument čiastočne prenosný len na časť právnikov, ekonómov, pracovníkov marketingu a médií prípadne softvérových inžinierov.
Absolútne to neplatí pre absolventov humanitných či pedagogických štúdií. Tí sú na tom finančne podstatne horšie ako priemer spoločnosti. A nakoniec pýtať školné napríklad od absolventov Fakulty sociálnych štúdií Trnavskej univerzity, ktorej absolventi sa pripravujú na humanitné misie v najťažších konfliktných oblastiach sveta - Sudán, Keňa a podobne -, nemožno hodnotiť inak ako vrchol politickej perverznosti.
Ďalším chorým argumentom je, že študenti svojím štúdiom používajú akýsi nadštandard. Študenti univerzít by vraj mali platiť školné, pretože zo spoločného rozpočtu nás všetkých získavajú prostriedky na úkor tých, ktorí nikdy neštudovali, a teda ani nebudú profitovať zo svojho vyššieho vzdelania.
Tento princíp je už v zárodku pomýlený. Ak by zástancovia tohto pseudoargumentu boli dôslední, mali by teda daňovo zvýhodniť bezdetných, pretože tí nečerpajú žiadne prostriedky ani na základné a stredoškolské vzdelanie. Vieme však, že opak je pravdou. Bezdetné rodiny majú dane najvyššie, a tak je to správne, pretože výchova mladej generácie je vec veľmi záslužná, za ktorú by mal štát občanov bonifikovať, a nie sankcionovať.
Vďaka spoločnému rozpočtu si študenti neužijú dovolenku v Karibiku, ale zvyšovaním svojej kvalifikácie v dlhšom časovom horizonte vytvárajú predpoklady na vyššiu životnú úroveň všetkých, teda aj tých, ktorí neštudujú. Treba pritom zdôrazniť, že šancu študovať má každý, a ak ju nevyužije, je to len jeho premárnená šanca, a sankcionovať za to tých, ktorí ju využili, je prinajmenšom nemorálne. Ak si pritom uvedomíme, že nároky kladené na študenta vysokej školy sú neporovnateľne vyššie než na pracujúceho stredoškoláka, a keď si uvedomíme, že životná úroveň študenta a pracujúceho je tiež neporovnateľná v neprospech študenta, tento argument sa mi zdá úplne scestný. Neskorší štart vysokoškolákov do života je minimálne pre generáciu, ktorá študovala na prelome osemdesiatych - deväťdesiatych rokov veľkým hendikepom. Presvedčil som sa o tom na stretnutí maturantov po piatich, ale i po desiatich rokoch. Kým stredoškoláci využili príležitosť lacno a relatívne ľahko získať byt hneď na začiatku deväťdesiatych rokov a dnes majú zabezpečené rodiny s bytmi, autami, väčšia časť vysokoškolákov je na tom neporovnateľne horšie. V situácii, keď sa príjmy stredoškolákov a vysokoškolákov vyrovnávajú až po štyridsiatke, je sotva možné hovoriť o investícii do vzdelania ako finančne výhodnej investícii.
Úplne scestná a pokrytecká je argumentácia, že zavedením školného by sa citeľne pomohlo rezortu vysokého školstva. Deficit financovania vysokého školstva je mnohonásobne vyšší než 500 miliónov korún. Daná suma, ktorá by sa mala podľa prepočtu vlády vyzbierať zo školného, predstavuje asi 10 percent prostriedkov, ktoré prúdia do tohto hlboko podfinancovaného rezortu.
Systémové zmeny by si vyžiadali rádovo vyššie prostriedky a je takmer isté, že zavedenie školného by citeľne nepomohlo nikomu. Celkom iste by však znemožnilo alebo výrazne sťažilo prístup značnej časti sociálne slabšej mládeže k vysokoškolskému vzdelaniu.
Absolútne nepochopiteľný je postoj rezortného ministerstva školstva, ktorý by mal diskusiu o zavedení školného využiť ako nátlak na vládu s cieľom zvyšovať podiel HDP na vysoké školstvo o 0,1 percenta ročne, kým sa nedosiahne úroveň minimálne 1,37 percenta HDP, ako je to v programovom vyhlásení vlády. Až pri dosiahnutí tejto úrovne, prípadne otvoriť diskusiu o možnej forme a spôsobe spoplatnenia vysokoškolského vzdelávania.
Pri prípadnom zavedení spoplatnenia vysokého školstva by však muselo byť vyriešených viacero zásadných otázok. Predovšetkým musí byť zabezpečená spätná väzba medzi študentom a učiteľom. Študenti musia mať právo hodnotiť kvalitu svojich učiteľov a z tohto hodnotenia sa pre nekvalitných učiteľov musia vyvodzovať závery. Je pritom výsostnou zodpovednosťou štátu zabezpečiť z vlastných prostriedkov dostatočne motivačné prostredie pre vysokoškolských pedagógov. Príspevky od študentov môžu slúžiť výlučne len na skvalitnenie výučby formou technického vybavenia škôl, dopĺňania knižníc a na podporu akademickej mobility.
Práve oblasť štipendií a podpôr je najväčšou slabinou v argumentácii zástancov školného. Ich argumentácia sa najčastejšie oháňa situáciou v Spojených štátoch či v Británii, ale práve tu je najväčší rozdiel. V Spojených štátoch či v Británii je veľmi hustá sieť rôznych predovšetkým súkromných či firemných fondov a nadácií, ktoré každému schopnému žiadateľovi poskytujú štipendium. Jeho výška plne pokryje nielen školné, ale aj slušný životný štandard pre študenta. U nás táto forma pomoci zatiaľ totálne absentuje. My, naopak, ide presne opačným smerom. Dnešný Študentský pôžičkový fond poskytuje študentom pôžičky, ktoré sú úročené 3-percentným úrokom a začínajú sa počítať až po absolvovaní vysokej školy, pričom splácanie sa pozastavuje cez čerpanie materskej dovolenky či počas základnej vojenskej služby.
Navrhovaný model študentských pôžičiek je účelovo viazaný len na školné. V žiadnom prípade nie na životné náklady a je úročený úrokmi vo výške zhruba 6 percent, pričom úrok sa začína počítať od dňa poskytnutia prvej tranže pôžičky. Počet poberateľov sociálnych štipendií by sa podľa navrhovaného modelu mal pohybovať na úrovni 30 percent študentov, pričom absolútna väčšina z nich ich bude poberať v symbolickej výške. (Potlesk.)
Ďalším z argumentov obhajcov školného je, že vďaka školnému by získalo šancu študovať podstatne väčšie percento populácie, čím by sa okrem iného podarilo eliminovať korupciu. Každý, čo len trochu pozná pomery v slovenskom vysokom školstve, vie, že tento argument absolútne neobstojí. Limity extenzívneho rozvoja vysokého školstva sú už dávno vyčerpané. Nezohľadňuje sa pritom skutočnosť, že populačné ročníky sú čím ďalej, tým slabšie a percento vysokoškolskej populácie v populačnom ročníku sa tak prirodzenou cestou blíži k optimu, čo je asi 50 percent. Na nový skutočný intenzívny rozvoj tohto rezortu by sa vyžiadali investície rádovo presahujúce prostriedky z dnes navrhovaného školného. Navyše s korupciou sa dá porátať aj oveľa jednoduchšie. Chce to len skutočné odhodlanie vedenia fakúlt. Už dnes na absolútnej väčšine škôl existujú len písomné prijímacie skúšky, ktoré pri počítačovom vyhodnocovaní testov a pri identifikácii uchádzačov pomocou čiarového kódu eliminujú nebezpečenstvo korupcie na minimum.
Podtrhnuté a zrátané platenie školného za vysokoškolské štúdium dnes, keď percento rodín žijúcich pod hranicou biedy presahuje historické maximá, keď neexistuje fungujúca sieť štipendií, nadácií, pôžičkových a podporných fondov pre sociálne slabších, ale pritom nadaných študentov, by zavedenie školného bolo najdrahším a najneefektívnejším šetrením prostriedkov.
Vláda má jediný model riešenia problémov spoločnosti. Chce preniesť všetko na bremeno občanov. To je totiž to najjednoduchšie podľa princípu občan zaplať si. Situácia vysokoškoláka v dnešnej situácii by po skončení štúdia bola viac než tŕnistá. Mal by dlh približne 100-tisíc len za školné, ďalší dlh asi 400-tisíc je jeho nedoplatok na sociálnom poistení, ktoré si má od 16 rokov platiť sám. Je síce dobrovoľné, ale ak si ho platiť nebude, osem rokov sa mu nebude započítavať do dôchodkového poistenia. Teda jeho dlh bude vyše pol milióna korún, a pritom mladý absolvent nemá kde bývať. Dlh na školnom by pritom mal splatiť do desiatich rokov. Kedy však nadobudne byt? K čomu to bude viesť? Slovensko prestane byť krajinou vzdelaných ľudí. Bude masovo produkovať v lepšom prípade stredné vzdelané kádre, ktoré vyhovujú podmienkam práce vo mzde pre zahraničných investorov. V konečnom dôsledku však budú viesť k postupnému, stále sa zväčšujúcemu zaostávaniu našej spoločnosti voči najvyspelejším krajinám.
Zavedenie školného dnes by znamenalo jediné. Doplatila by na to generácia súčasných študentov, ktorí by prípadné pozitívne efekty tohto kroku nijako nepocítili. Navyše pri tejto mechanickej forme zavedenia školného je sporné, či by vôbec nejaká generácia študentov pocítila pozitívnu zmenu. Slovensko, bohužiaľ, nesmeruje k poznatkovo orientovanej spoločnosti, ako to urobili iné porovnateľne veľké a dnes veľmi úspešné krajiny, ako je Írsko a Fínsko, ale, naopak, medzi krajiny tretieho sveta. Práve takéto budú následky reformy vysokého školstva. V čase, keď vzdelanie je čoraz väčšou aj trhovou hodnotou by takýto nepremyslený a navyše ideologicky motivovaný krok bezpečne nasmeroval našu krajinu medzi zaostávajúce spoločnosti.
Chcem povedať, že nie je počas jedného volebného obdobia uskutočňovať také množstvo reforiem s dopadom na občanov, ako sa to deje v tomto volebnom období. Aspoň nie dovtedy, kým životná úroveň občanov sa nezvýši a neporastú aj ich príjmy tak, aby si mohli tieto dopady reforiem hradiť bez problémov. Dnes, žiaľbohu, takáto situácia na Slovensku nie je.
Vážené dámy a páni, prebehol rok od prvých neúspešných pokusov pána ministra zaviesť poplatky za vysokoškolské štúdium. V tej dobe sa podoba zákona mierne zmenila, pribudli mnohé lákadlá, ústupky študentom aj pedagógom. Nijaké kozmetické úpravy však neurobia z tohto zákona funkčný celok, pretože hlavným motívom ministra je naďalej zavedenie poplatkov. Argumentuje tým, že školné prinesie kvalitu. Toto slovné spojenie je už možno zámerne opakované tak často, aby sa stalo pravdou. Pritom všetci vieme, že zavedenie poplatkov za externé štúdium neprinieslo kvalitu, že väčšina študentov chápe platenie ako výmenný obchod. Zaplatil som si, teda diplom dostanem. Ak by sa aj našiel aktívny študent, ktorý by mal odvahu niečo zmeniť, jeho možnosti sú obmedzené. Študenti majú v akademickom senáte jednotretinové zastúpenie. Ich existencia na škole závisí od dobrých vzťahov s vyučujúcimi, teda aký vyvinú tlak na kvalitu.
Navrhovaný zákon nenápadne odstraňuje kolegiálny vzťah medzi študentom a pedagógom. Ak je možné prirovnať systém školy k systému trhu, vzťah študenta a vysokoškolského učiteľa je určite bližší vzťahu dvoch pracovníkov firmy ako vzťahu obchodníka a zákazníka. Veď obom stranám ide o poznanie, o spoluprácu, a nie o obchod. Vedomosti nemožno jednoducho konzumovať ako potraviny za jasne stanovenú cenu. Je smutné, ak zástancovia školného hovoria za ľudí bez vysokoškolského vzdelania a oháňajú sa frázou, že na vysoké školstvo prispievajú svojimi daňami aj tí, ktorí z neho nemajú osoh.
Podľa prieskumu agentúry Median až 82 percent občanov Slovenska je proti zavedeniu školného, pretože vedia, že to budú možno ich deti, ktoré sa vzdajú štúdia pre poplatky. Vedia, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia sú na osoh celej spoločnosti a že ak nechceme ostať veľkým montážnym závodom pre zvyšok Európy, potrebujeme schopných vedcov, technikov, právnikov, ekonómov a učiteľov.
Extrémne výhodné daňové prostredie a lacná pracovná sila, to sú parametre, ktoré nie sú trvalo udržateľné. Preto sa pýtame, čo tu ostane po desiatich rokoch, keď nadnárodné spoločnosti presunú svoje fabriky ďalej na východ. Bude tu vzdelaná spoločnosť? Viac ako tretina budúcich študentov plánuje po zavedení školného študovať v zahraniční, najmä v Českej a Maďarskej republike. Budú to tí najschopnejší ľudia, ktorí sú nájdu v zahraničí nové kontakty a vzťahy, založia si rodiny a na Slovensko sa už nevrátia. Aj napriek tomu má minister školstva záujem na zvýšení počtu študentov na našich školách. Znamená to, že sa umožní študovať najmä tým, ktorí na to nemajú predpoklady, ale dokážu si zaplatiť vysoké školné. Takýto študenti však rozhodne nezvýšia kvalitu spoločnosti. Myslíme si, že je nutné, aby namiesto reformy pre reformu najprv prebehla konštruktívna diskusia o stave celého slovenského školstva, a to najmä na odbornej úrovni. Je potrebné, aby sa najprv definovali problémy školstva a potom sa hľadalo riešenie namiesto situácie, keď sa pre scestnú ideu hľadajú dodatočné argumenty. Vláda by si predovšetkým mala splniť svoje záväzky a zvýšiť podiel HDP na vysoké školy na 1,37 percenta.
Zodpovednosť za dlhodobo poddimenzované financovanie vysokých škôl predsa nemožno jednoducho prehodiť na študenta. Ak má vláda úprimný záujem pomôcť chudobnejším študentom prostredníctvom štipendií, môže tak urobiť už dnes prostredníctvom vyhlášky. Všetci vieme, že štipendiá nemajú priamy súvis so zavedením školného. Navyše, len ťažko môžeme hovoriť o kvalite, keď v súčasnosti máme na Slovensku 26 vysokých škôl, čo je najvyššie číslo na počet obyvateľov v celej Európe. Študent si teda bude musieť zaplatiť za mačku vo vreci. Preto je logické, že 14 vysokých škôl je v štrajkovej pohotovosti, a preto je logické, že študenti čakajú, ako bude tento zákon prijatý. Čítal som zo stanoviska štrajkového výboru študentov a musím povedať, že s väčšinou z týchto argumentov sa dá súhlasiť.
Vážené dámy, vážení páni, vzhľadom na to, že táto rozprava už prebieha tak dlho a že argumentov bolo povedaných veľa, myslím si, že bolo by skutočne správne, keby sme v rokovaní o tomto zákone ďalej nepokračovali a radšej vytvorili priestor na odbornú diskusiu. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: S faktickými poznámkami dvaja páni poslanci. Pani poslankyňa Majdová a Madej. Končím možnosť ďalších prihlášok.
Nech sa páči, pani poslankyňa Majdová.
M. Majdová, poslankyňa: Ja len krátko. Pán poslanec, v závere svojho vystúpenia ste povedali, že spoplatnenie vysokoškolského štúdia neprinesie kvalitu, pretože tu máme najviac vysokých škôl na obyvateľov. Pán poslanec, neodpustím si jednu poznámku, skúste si spomenúť, kto tu tie vysoké školy zakladal a či náhodou ste aj vy vtedy nesedeli v tej vláde, po prvé, a po druhé, keď ich chcete zrušiť, pretože inak ako v parlamente sa vysoké školy, ktoré sú nadbytočné, zrušiť nedajú, predložte návrh, ja vás podporím.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Madej.
R. Madej, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec, ja sa s vašimi argumentmi môžem len stotožniť a chcel by som dodať, naozaj nie je až tak dôležité, aké percento študentov bude dostávať sociálne štipendiá. Súhlasím s tým, že v tom percente je obrovské množstvo študentov, ktorí budú sociálne štipendiá dostávať len v symbolickej minimálnej výške. Aj počas doterajšej rozpravy odzneli názory, že 16-tisíc korún príjem rodiny je asi dostatočne vysoký, keďže postačuje 470-korunové štipendium.
Súhlasím s tým, že takéto umelé navyšovanie percenta študentov bez toho, aby mali štipendiá v dostatočnej výške je len podľa môjho názoru zalepovaním očí. A v takých príjmových skupinách, ktoré sme v príkladoch už počas doterajšej rozpravy uvádzali, nemožno hovoriť, že ide o ľudí zo strednej vrstvy. Tu sú ohrozené naozaj nižšie príjmové skupiny obyvateľstva. Ďakujem pekne.