P. Hrušovský, predseda NR SR: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som vás privítal na piatom rokovacom dni 41. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Ešte predtým, ako otvorím rokovanie schôdze, chcel by som zareagovať na jednu vec. V piatok popoludní som vyslovil v tejto snemovni slová, ktoré si uvedomujem, že do komunikácie medzi poslancami nepatria. Veľmi ma to mrzí a chcem poprosiť pána poslanca Madeja, ktorému boli tieto slová adresované a ktorému som v piatok telefonoval, že sa chcem ospravedlniť aj touto cestou nielen jemu, ale aj všetkým poslancom Národnej rady, ktorí boli prítomní, ale aj neprítomní v rokovacej sále. (Potlesk.)

Pán poslanec Madej.

R. Madej, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady, vaše ospravedlnenie prijímam.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem pekne. (Potlesk.) Panie poslankyne, páni poslanci, teraz poprosím ministra školstva pána Martina Fronca, pána predsedu výboru pre kultúru, mládež, šport, vedu, vzdelanie, aby zaujali svoje miesta - jeden pre navrhovateľa, druhý pre spravodajcu.

Budeme pokračovať v rokovaní o

vládnom návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý prerokúvame ako tlač 1065 v prvom čítaní.

V piatok popoludní sme prerušili rozpravu vystúpením poslednej pani poslankyne prihlásenej za poslanecký klub KDH pani poslankyne Majdovej. Chcem vás informovať, že do rozpravy sú ďalej písomne prihlásení páni poslanci a poslankyne Ondriaš, Murgaš, Mikolaj, Angyalová, Kondrót, Madej, Krajči a pán poslanec Polka.

Nech sa páči, ako prvý vystúpi pán poslanec Ondriaš. Nech sa páči, pán poslanec.

K. Ondriaš, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, dámy a páni, diskutujeme o vládnom návrhu zákona o študijných pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Je to tlač 1065.

Na úvod zdôrazňujem, že Komunistická strana Slovenska je proti spoplatneniu školstva. Ako všetci viete, dokázala zabezpečiť bezplatne školstvo po 40 rokov. Nebudem diskutovať o partikulárnych otázkach navrhovaného zákona ani o problémoch, sústredím sa len na pár otázok, ktorá pokladám za podstatné.

Prvá podstatná otázka je, prečo musíme spoplatniť vysoké školstvo? Samozrejme, odpoveď je jednoduchá. Vláda musí spoplatniť školstvo, lebo ako v Národnej rade Slovenskej republiky vo svojom prejave zdôraznil minister hospodárstva pán Rusko, vláda nemá peniaze na školstvo.

Samozrejme, nasledujúca otázka je, prečo vláda nemá peniaze na školstvo? Toto je základná otázka, ktorú by sme tu mali vyriešiť. Keby sme zistili, kde sa strácajú peniaze na Slovensku, tak by sme vyriešili problémy školstva na mnoho rokov. Otázkou, prečo vláda nemá peniaze na školstvo, sa v dnešnej dobe nezaoberá nikto, ani prezident, ani premiér, ani členovia vlády, alebo kolaborujúci poslanci. Mám dojem, že zaoberať sa touto otázkou majú zakázané všetky médiá na Slovensku a túto otázku majú zakázané dávať aj redaktori televízie, rozhlasu alebo novín.

Ja sa predsa pokúsim odpovedať na túto otázku. Prečo nie sú peniaze na školstvo, keď hrubý domáci produkt Slovenska v stálych cenách je už o 30 percent vyšší ako v roku 1989, keď neboli problémy s financovaním školstva. Podľa mojich údajov rozpočet školstva v stálych cenách je stále nižší, ako bol v roku 1989. Stále mi vychádza, že rozpočet kapitoly školstva teraz v stálych cenách je len 56 percenta rozpočtu, ktorý sme tu mali v rokoch 1986 až 1989. Tento údaj je taký neuveriteľný, že dúfam, že sa niekde mýlim. Bol by som rád, keby mi pán minister školstva vysvetlil, kde sa mýlim.

Pán minister často zdôrazňuje, že v súčasnosti je dvojnásobný počet študentov, ako sme mali pred 15 rokmi, a preto je potrebné spoplatniť školstvo. Pán minister, musím vám pripomenúť, že za socializmu počet študentov stúpol za 15 rokov viac ako päťkrát a školstvo sa nemuselo spoplatniť. Takže prečo nie sú peniaze na školstvo? Opäť budem odpovedať na túto otázku ako preambulu k problémom nedostatočného financovania školstva. Je to tá istá preambula, ktorú používam k väčšine vládnych návrhov zákonov a vyhlásení, a počuli ste ju už mnohokrát. Ja to pokladám aj za preambulu k všetkým vystúpeniam ku spoplatneniu školstva, ktoré boli v piatok a ktoré budú dnes.

Takže po prvé. Za 15 rokov ste rozpredali náš majetok za 500 miliárd korún. Z peňazí ste vytvorili slovenskú šľachtu, slovenských multimilionárov a slovenské bandy podvodníkov. Ja sa pýtam, to vám z 500 miliárd korún nič neostalo na školstvo? Asi nie.

Po druhé. Okrem týchto 500 miliárd korún za 15 rokov ste si požičali zo zahraničia ďalších 600 miliárd korún. Tým ste prehĺbili našu kolonizáciu, ďalej ste posilnili postavenie slovenskej šľachty, slovenských multimilionárov a slovenských bánd podvodníkov. To vám ani z týchto 600 miliárd korún nič neostalo na školstvo? Keď predpokladaný čistý priemerný výnos zo školného za rok bude 1,2 miliardy korún, tak za tisíc miliárd korún, ktoré som spomínal, by sa nemuselo platiť školné po obdobie 833 rokov.

Po tretie. Znížením produkcie poľnohospodárstva sme stratili za roky 1990 až 2003 800 miliárd rokov. V prerátaní na školné je to školné za 673 rokov.

Po štvrté. Znížením produkcie v stavebníctve sme stratili za roky 1990 až 2003 1 600 miliárd korún. Všetky údaje sú v cenách september 2004. V prerátaní na školné je to školné za 1 349 rokov.

Po piate. Kriminalita len v roku 2003 nás stála 60 miliárd korún. Keby ste neodstránili socialistickú ŠtB, tak by nás možno stála 300 miliónov a za týchto 60 miliárd korún ste mohli zaplatiť školné na 50 rokov.

Po šieste. Keby ste neprivatizovali naše banky, poisťovne, priemyselné podniky, médiá a služby do zahraničia, tak by zisk zostával na Slovensku a mali by sme peniaze na školstvo ako voľakedy. Pripomeniem aspoň dva negatívne výsledky privatizácie. Hrubý domáci produkt v stálych cenách stúpol od roku 1997 do konca roka 2004 zo 100 percent na 126 percent, čo je kumulatívne zvýšenie produkcie hrubého domáceho produktu za tieto roky o 900 miliárd korún. Je to v stálych cenách 2005. Paradoxne reálne mzdy sa za toto obdobie nezvýšili. Zvyšovanie reálnej produkcie HDP sa neodrazilo ani na reálnych dôchodkoch, ani na sociálnom zabezpečení a musíme spoplatňovať školstvo. Pravdepodobne za uvedených posledných sedem rokov sa niekde stratilo na Slovensku navyše 900 miliárd korún. Keby ste zistili, kde zmizli, tak dnes za tieto peniaze by ste mohli odpustiť školné na 750 rokov, to znamená až do roku 2755.

Druhý výsledok privatizácie ekonomiky. Podľa správy OSN Slovensko v roku 2002 zaplatilo celkový dlhový servis v bežných cenách 157 miliárd korún. Každý týždeň v roku 2002 sme zaplatili 2,75 miliardy korún. Spolu len za päť rokov Slovensko zaplatilo totálny dlhový servis v cudzej mene v hodnote 564 miliárd korún. Táto suma je rovnaká alebo aj vyššia ako hodnota z privatizovaného majetku na Slovensku po roku 1989. Z toho vyplýva, že všetky naše podniky, banky, poisťovne, bary, reštaurácie a hotely, ktoré sa privatizovali do zahraničia, naše ponovembrové vlády odovzdali zahraničiu zadarmo. Pripomínam, že počas nášho splácania dlhu náš zahraničný dlh stúpal a v októbri 2004 dosiahol hodnotu 20,7 miliardy dolárov. Takže my sme darovali zahraničiu naše banky, poisťovne, priemyselné podniky a ešte k tomu i máme dať navrch ako šľahačku 20,7 miliardy dolárov. Som zvedavý, kto to zaplatí a kedy?

Predstavme si, že by ste po novembri 1989 nezdevastovali socialistické poľnohospodárstvo, stavebníctvo, priemysel, kultúru, všetko, čo malo hodnotu a prinášalo zisk. V takom prípade by sme nemuseli splácať totálny dlhový servis podobne, ako sme ho nesplácali za socializmu. Predstavme si, že by ste mohli celú splátku dlhového servisu dať na školstvo. Len suma splátky dlhového servisu za rok 2002 157 miliárd korún by stačila na platenie školného do roku 2136, alebo ináč povedané 1,2 miliardy korún, ktoré ročne získajú vysoké školy zo školného, budú, bohužiaľ, stačiť len na tri dni splátky nášho totálneho dlhového servisu.

Ďalšia dôležitá otázka je, kde vziať peniaze na školstvo, aby sa nemuselo spoplatniť. Odpoveď je taktiež veľmi jednoduchá. Dajte do poriadku poľnohospodárstvo, aby opäť produkovalo o 69 miliárd korún ročne viac, tak ako produkovalo kedysi, a to kedysi vám ani nepoviem, kedy to bolo.

Dajte do poriadku stavebníctvo, aby opäť produkovalo o 145 miliárd korún ročne viac tak ako kedysi. Vybudujte slovenský priemysel, aby zisk ostával na Slovensku. Vymôžte nedobytné úvery z bánk, prešetrite privatizáciu. Zariaďte, aby sme neplatili kolonizačné dávky, zariaďte, aby zisk bánk, podnikov, barov, hotelov a služieb neodchádzal do zahraničia, ale ostával na Slovensku. Odstráňte škody páchané kriminalitou, odstráňte kriminalitu. Keby ste napravili to, čo ste pokazili, tak vysokoškolské vzdelanie by bolo úplne zadarmo ako voľakedy. Obed vo vysokoškolských jedálňach by stál možno opäť 2,60 a ubytovanie v internáte 100 korún mesačne.

Na základe uvedených faktov podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky § 73 ods. 3 písm. b) navrhujem, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla, že nebude pokračovať v rokovaní o predloženom návrhu zákona. Ďakujem za pozornosť.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Murgaš.

M. Murgaš, poslanec: Vážený pán predseda, vážený pán minister, dámy a páni, už v tejto diskusii odzneli rôzne úvahy. Ja sa ako výkonný manažér univerzity budem pridržiavať radšej faktov a skutočností, a preto moje vystúpenie bude smerovať k vecným stránkam predlohy zákona.

V súčasnosti je sektor vysokoškolského vzdelávania v Slovenskej republike charakterizovaný pluralitou, ktorá je takou signifikantnou aj v rámci Európskej únie. V Slovenskej republike máme verejné vysoké školy, máme štátne vysoké školy, máme aj privátne vysoké školy, a je to podľa môjho názoru tak správne. Viac ako 96 percent celkovej vzdelávacej kapacity takpovediac obhospodarujú verejné vysoké školy, a preto sa aj tento zákon najviac dotkne študentov verejných vysokých škôl a, samozrejme, aj verejných vysokých škôl ako takých. Ten zákon má troška taký zvláštny názov. Je to zákon o študentských pôžičkách, hoci z celkového počtu 27 strán iba necelá tretina sa týka študentských pôžičiek a tie dve tretiny sa týkajú súčasného vysokoškolského zákona. Teda mne by sa viac pozdávalo, aby sme to nazvali, že ide o novelu zákona o vysokých školách. Ale prosím, ten názov je taký, aký je.

Dovoľte mi teda najprv, aby som uviedol vecné argumenty, prečo majú verejné vysoké školy výhrady voči určitým ustanoveniam tohto zákona, a potom poviem ešte dve moje výhrady voči niektorým ustanoveniam tohto zákona.

Najprv tie výhrady, ktoré rezonujú na verejných vysokých školách a ktoré sa týkajú zrovnoprávnenia financovania verejných a súkromných vysokých škôl z prostriedkov štátneho rozpočtu. Možnože niektorí z vás vedia, možnože nie, že verejné a súkromné vysoké školy pôsobia v rozdielnych legislatívnych prostrediach. Zatiaľ čo na vznik verejnej vysokej školy je potrebné odsúhlasiť tu v Národnej rade zákon, zatiaľ na vznik súkromnej vysokej školy stačí, keď je prijaté príslušné uznesenie vo vláde Slovenskej republiky. Asi všetci uznáme, že je podstatný rozdiel presvedčiť rozhodujúcu časť poslancov Národnej rady o tom, že treba založiť verejnú vysokú školu, ako presvedčiť vládu Slovenskej republiky, že treba založiť súkromnú vysokú školu nota bene, ak ide o subjekt, ktorý je politicky spriaznený s vládou alebo s členmi vlády Slovenskej republiky.

Verejná vysoká škola hospodári ako príjemca rozpočtových prostriedkov s finančnými prostriedkami v súlade so zákonom o rozpočtových pravidlách vo verejnej správe. Riadi sa rozpočtovou klasifikáciou, používa programové plánovanie, zostavuje rozpočet, účtuje podľa účtovnej osnovy pre subjekty nezaradené pre podnikanie. Povedané inak, verejná vysoká škola funguje v prísnom finančnom rámci. Zabezpečuje transparentnosť hospodárenia, a tým aj účinnú kontrolu pri vynakladaní prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Vo svojej činnosti je verejná vysoká škola permanentne objektom kontrolných orgánov, ako napríklad Najvyššieho kontrolného úradu, kontrolného odboru ministerstva školstva, Úradu finančnej kontroly a ďalších a ďalších, čo je, samozrejme, v poriadku, lebo ide o prostriedky daňových poplatníkov.

Verejné vysoké školy sú navyše napojené na štátnu pokladnicu, ktorá, to si dovolím poznamenať, poriadne komplikuje finančné operatívne riadenie vysokým školám, lebo sa príliš často stáva, že vypadáva štátna pokladnica a spôsobuje naozaj vážne problémy. No a teraz sa budú prideľovať zo štátneho rozpočtu podľa predlohy zákona prostriedky aj súkromným vysokým školám povinne, pričom ale súkromné vysoké školy nehospodária v takomto prísnom finančnom rámci. Nie sú napojené na štátnu pokladnicu, nie sú povinné účtovať podľa príslušnej účtovnej osnovy, nie sú povinné uskutočňovať operácie v súlade so zákonom o účtovníctve, ktorý je platný pre verejné vysoké školy a tak ďalej a tak ďalej.

Ak verejná vysoká škola dosiahne pozitívny hospodársky výsledok, pán minister o tom hovoril, že už značná časť vysokých škôl dosiahla pozitívny hospodársky výsledok, tento je povinná podľa zákona rozdeliť do fondov na svoj ďalší rozvoj, čo je bezpochyby správne. Ak však dosiahne zisk súkromná vysoká škola, môže ho po zdanení rozdeliť medzi jej vlastníkov a žiaden zákon jej to zakázať nemôže. Dodatočné prostriedky, ktoré sa budú získavať od štátu, sa takýmto spôsobom budú môcť transformovať na zisk súkromnej organizácii, čo je z pohľadu rozpočtových pravidiel nielen nesprávne, ale pre mňa ako ekonóma aj absurdné a nepriateľné, aby sa peniaze daňových poplatníkov transformovali na zisk súkromnej firme. Pôjdem však ešte ďalej. Na to, aby sa prostriedky daňových poplatníkov dostali do súkromných rúk, nemusí súkromná vysoká škola ani dosiahnuť zisk. Tieto peniaze sa môžu do súkromných rúk dostať veľmi jednoducho, a to nekontrolovaným nákupom tovarov a služieb, pretože súkromná vysoká škola nie je povinná v obchodnom styku postupovať podľa zákona o verejnom obstarávaní.

Rozdielna je aj situácia v pracovnoprávnych vzťahoch. Zatiaľ čo verejná vysoká škola vo vzťahu k svojim zamestnancom musí dodržiavať ustanovenia zákona o výkone prác vo verejnom záujme, súkromnej vysokej školy sa tento zákon netýka.

Dámy a páni, keď zoberieme štruktúru doteraz vzniknutých súkromných vysokých škôl, rozhodujúci podiel študijných odborov majú na nich spoločenské vedy, právo a vedy o riadení. Tieto študijné odbory si nevyžadujú také vysoké náklady ako technické či prírodovedné odbory. Ak súkromná vysoká škola bude dostávať od štátu a zo štátneho rozpočtu prostriedky na študenta v takej istej výške ako verejná, umožní jej to pokryť náklady na štúdium na dosiahnutie zisku a tak ďalej, respektíve na jej ďalší rozvoj. Takto sa ocitne voči verejným vysokým školám vo výhodnej konkurenčnej pozícii, pretože nebude musieť vyberať vyššie poplatky, ako bude štátom stanovené najvyššie školné.

Naproti tomu verejné vysoké školy nebudú môcť vyberať školné, ktoré by sa priblížilo k trojnásobku základu, pretože by sa podstatne znížil dopyt zo strany potenciálnych študentov. Väčšina verejných vysokých škôl má totiž širokú škálu študijných odborov a študijných programov od nákladovo menej náročných až po nákladovo vysoko náročných, preto sa v rámci verejnej vysokej školy prerozdeľujú prostriedky aj na základe vnútrouniverzitnej solidarity s nákladovo menej náročného štúdia s vyšším záujmom na nákladovo viacnáročné štúdium s menším záujmom.

Takéto prerozdeľovanie prostriedkov na súkromných vysokých školách nie je nevyhnutné, pretože v rozhodujúcej miere zabezpečujú nákladovo nenáročné študijné programy. Ak sa prijme navrhovaná finančná konštrukcia, verejné vysoké školy budú nútené odstúpiť od princípu vnútrouniverzitnej solidarity a začnú presadzovať zvyšovanie ponuky nákladovo menej náročných, ale veľmi atraktívnych študijných programov. A aký bude výsledok? Výsledok bude útlm a degradácia náročných technických a prírodovedných odborov, teda odborov, ktoré sú pre znalostnú ekonomiku kľúčové.

V súvislosti so súkromnými vysokými školami sa natíska otázka, kto sú vlastne študenti súkromných vysokých škôl, napríklad právnických? Či to nie sú náhodou študenti, ktorí sa nevedia presadiť cez náročné prijímacie konanie na právnických fakultách verejných vysokých škôl a rodičia sú im schopní zabezpečiť platené štúdium? Úprimne poviem tejto snemovni, že nemám nič proti súkromným vysokým školám, napokon na jednej z nich v zahraničí dlhodobo pôsobím a pôsobím aj na súkromných vysokých školách v Slovenskej republike. Beriem ich ako súčasť pluralitného sektora vysokoškolského vzdelávania, určite majú v tejto štruktúre svoje miesto.

Musím však povedať aj to, že moje poznatky vyplývajúce z pôsobenia na súkromných vysokých školách ma oprávňujú pochybovať o vyššej kvalite slovenských súkromných vysokých škôl oproti verejným vysokým školám. Súkromné školy ponúkajú vzdelanie deťom z rodín, ktorým platenie za štúdium nespôsobuje finančné problémy. Z tohto dôvodu môžu bez problémov vyberať školné vo výške trojnásobku základu.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, súčasná právna úprava financovania vysokých škôl tiež umožňuje financovanie súkromných vysokých škôl zo štátneho rozpočtu. Ministerstvo školstva môže poskytnúť dotáciu po vyjadrení Rady vysokých škôl, Slovenskej rektorskej konferencie a so súhlasom vlády. Ak súkromné vysoké školy budú nakladať s verejnými prostriedkami v inom legislatívnom prostredí ako verejné, dôjde k diskriminácii verejných vysokých škôl. Súkromné vysoké školy budú na trhu vysokoškolského vzdelávania zvýhodnené oproti verejným vysokým školám. Dúfam, že uznáte, že nikto odo mňa ako od rektora verejnej vysokej školy nemôže žiadať, aby som sa podieľal na rozhodnutí, ktoré prispeje k diskriminácii verejných vysokých škôl a k ich znevýhodneniu na trhu vysokoškolského vzdelávania.

Dovoľte mi ešte dve systémové výhrady k zákonu. Prvá výhrada sa týka spodnej hranice platieb za štúdium. Navrhovaný zákon umožňuje verejným vysokým školám určiť výšku školného v akademických rokoch 2005/2006 a 2006/2007 v rozpätí od nuly po trojnásobok základu. Povedané inak, ak sa ktorákoľvek verejná vysoká škola v tomto období rozhodne, že jej spodná hranica školného bude nula, tak zákon jej to za tieto dva roky umožní. Po tomto období sa však táto možnosť zo zákona končí a všetky verejné vysoké školy budú povinné vyberať školné. Keď som konzultoval túto skutočnosť s odborníkmi na ústavné právo, dali mi k nej právne stanovisko, ktoré hovorí o protiústavnosti zákona v tých ustanoveniach, v ktorých sú verejné vysoké školy nútené vyberať školné.

V stanovisku sa opierali o čl. 42 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí, citujem: "Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu." Koniec citátu. Aj vy uznáte, že je veľký rozdiel medzi tým, čo verejné vysoké školy podľa ústavy môžu a čo musia.

Som presvedčený o tom, že nielen z hľadiska ústavnosti, ale aj z manažérskeho aspektu by bolo správne, aby zákon nestanovoval dolnú hranicu školného. Aby teda verejné vysoké školy mali časovo neobmedzenú možnosť stanovovať dolnú hranicu školného ako nulovú. Určite na univerzitách by potom bola situácia, že by boli študijné programy, kde by sa išlo na maximálnu hornú hranicu, ale určite by boli tie z hľadiska študentov neatraktívne, ale z hľadiska ďalšieho vývoja spoločnosti dôležité programy prírodovedné a technické v takej pozícii, že by tam možno bola hranica spoplatnenia nulová.

No a tá druhá výhrada sa tiež týka ústavnosti, týka sa ústavnosti zákona, pretože odborníci na ústavné právo považujú za protiústavné aj to, že školné budú musieť platiť aj tí študenti, ktorí začali študovať pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, čo je považované za retroaktivitu.

Kolegyne, kolegovia, toto boli moje hlavné vecné výhrady proti predlohe zákona. Viem, že tu ešte odznie množstvo diskusných príspevkov, ktoré budú rezonovať možno v iných polohách, ale považoval som za potrebné ako rektor univerzity poukázať najmä na vecné stránky tohto zákona, ktoré považujem ja osobne, ale aj väčšina kolegov na univerzitách za zásadné a za závažné. Ďakujem pekne za vašu pozornosť. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Angyalová a pán poslanec Muňko s faktickými poznámkami. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Nech sa páči, pani poslankyňa Angyalová.

E. Angyalová, poslankyňa: Ďakujem, pán predseda. Len veľmi krátko. Môj kolega dosť obšírne hovoril o tom, aké iné legislatívne podhubie aj iné podmienky majú súkromné školy oproti verejným. A ja chcem povedať, že ja vážne nemám rada klamstvo. Takže som len chcela pánovi ministrovi odkázať, že ak hovoril v našej spoločnej relácii, že súkromné školy nemali, nemajú iné legislatívne podhubie, ako majú verejné, tak dúfam, že tento exkurz môjho pána kolegu, pána rektora mu stačil na to, aby dokázal, že to tak nie je. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Muňko.

D. Muňko, poslanec: Pán poslanec Murgaš pomerne podrobne rozobral nevýhody verejných vysokých škôl oproti súkromným. Ja by som sa chcel ešte vrátiť predtým k jednej veci. Čakal som, že pred týmto zákonom, ako bude predložený do parlamentu, sa ministerstvo školstva vyrovná s dvoma vecami. Jedna vec, aby bola odpolitizovaná akreditačná komisia, a druhá vec, že príde k reštrukturalizácii vysokých škôl. Vieme všetci veľmi dobre, že posledné roky sú populačné ročníky veľmi slabé, tie sa neprejavia len v základných školách, ale prejavia sa aj na vysokých školách. Predsa nie je dnes únosné, aby po roku 1989 vznikali vysoké školy, tak ako rastú huby po daždi. Keď zoberiem teraz vysoké školy, ktoré sú v Bratislave, Pedagogická fakulta v Trnave, Nitre, Banskej Bystrici, Prešove, právnické fakulty, strojnícke fakulty a ďalšie vysoké školy, ktoré by mali, samozrejme, aj vznikať, pokiaľ by bola na Slovensku spravená stratégia hospodárstva a z toho, samozrejme, vzniknú aj potreby jednotlivých vysokých škôl.

Pokiaľ by ste toto boli, pán minister, spravili predtým a boli by ste zoštíhlili vysoké školy, ktoré dnes na Slovensku fungujú, a niektoré fungujú veľmi zle, tak by ste získali dostatok finančných prostriedkov a potom, samozrejme, aj v tejto etape som ochotný pristúpiť aj na to, aby vysokoškolské vzdelanie bolo spoplatnené. Ďakujem pekne.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Mikolaj, nech sa páči.

J. Mikolaj, poslanec: Vážený pán predseda, vážený pán minister, vzhľadom na to, že tento zákon máme v prvom čítaní, tak ja by som sa zastavil, alebo zamyslel len nad niektorými základnými filozofickými alebo základnými princípmi tohto zákona.

Myslím si, že hneď na úvod treba povedať, že nie je tak celkom pravda, alebo vôbec nie je pravda, že školné umožní väčšine počtu študentov študovať. Veď školné a sociálna podpora spolu nesúvisia. Školné bude použité na rozvoj vysokých škôl, prípadne na motivačné alebo prospechové štipendiá, ale sociálne je vec štátneho rozpočtu, čiže štátu.

Ak zoberieme alebo si spomenieme, ako sa zavádzalo spoplatnenie univerzít v štátoch Európskej únie, nikdy sa netvrdilo, že spoplatnenie je sociálnym programom, to tam nikde nebolo napísané, ale argumentovalo sa tým, že ide o dofinancovanie univerzít, čo má v podstate zvýšiť i kvalitu. Teda ide o rozvojové projekty, kvalitatívne nové projekty, a nie o projekty sociálne. Možnože, ak by sa znížili nároky na štátny rozpočet zavedením spoplatnenia, potom možnože by sa dalo hovoriť tým, že sa zvýši sociálna úroveň, že by mohlo viacej študentov študovať, ale opäť hovoríme o sociálnom programe a prečo by sociálne programy mali byť rozvojové. Tam si myslím, že je logická chyba, chyba v argumentácii. Keď už hovoríme o kvalite a rozvoji, tak to teda držme, je to jednak dosť silný argument na to, aby takýto zákon a vôbec, aby spoplatnenie bolo zavedené.

Druhé, čo mi prekáža v tomto zákone, je prerozdeľovací systém alebo zavedenie prerozdeľovacieho princípu. Veď študentov spoplatníme a 35 percent alebo 30 percent, teraz neviem, budeme naspäť prerozdeľovať. To znamená, že jedni študenti budú platiť študentom druhým. A teraz sa pýtam, či sú trúfnete, pán minister, urobiť nejaké optimálne kritérium, v rámci ktorého takéto niečo zavediete, pretože podľa môjho názoru, keď už študent má byť spoplatnený, tak každý by mal financovať svoj vlastný rozvoj. Nemal by financovať iného študenta. Či už to bude financovanie nejakého intenzívneho kurzu francúzštiny alebo angličtiny, alebo nejaké individuálne zdokonalenie sa, povedzme, v informačných technológiách, ale nikdy nie iného druhého študenta, dokonca si dovolím povedať, že takýto prerozdeľovací systém je plánovaná alebo sú často plánované ekonomiky, a to snáď nechceme. A dokonca si myslím, že ak to zavedieme, tak spravíme horšie, ako to bolo doteraz, čiže minimálne tých 35 percent by bolo treba zo zákona vyhodiť, lebo, ešte raz opakujem, prerozdeľovací princíp je v trhovej ekonomike absolútne neprijateľný.

Pokiaľ ide o ten zvyšok, tak opäť je tu otázka vzťahu spoplatnenia a poskytovanej služby. Ak niečo spoplatním, tak mám právo vyžadovať príslušný servis a požadovanú kvalitu. Ale opäť je tu otázka, ako je v tomto zákone zabezpečené, že vyššia kvalita naozaj bude? A má vôbec študent právo ísť bez spoplatnenia na univerzitu, povedzme, v nižšej kvalite? V Spojených štátoch, pokiaľ viete, je to tak, že je spoplatnenie, ale sú štátne univerzity, ktoré sú zadarmo. Napríklad Newyorská štátna univerzita, ktorá síce nemá bohvieaké referencie, ale je zadarmo, čiže každý má možnosť takisto si vybrať.

Trochu odbočím do diaľnic. Keď spoplatníme diaľnice, v poriadku, za to bude mať každý vyšší servis, čiže bude bezpečnejšie jazdiť, môže mať kratší prepravný čas, čo sú peniaze, ale má možnosť ísť aj zadarmo po ceste prvej triedy, ktorá pôjde súbežne. Toto si myslím v rámci tohto zákona, keď bude po tých dvoch rokoch povinné spoplatnenie, takáto možnosť nie je.

Ďalší problém je v tom, že tie peniaze, ten balík, ktorý v jednom balíku univerzity dostanú, sa len doplní k tým prostriedkom, ktoré dnes majú, to znamená, že majú možnosti ich získať zo zahraničných grantov a projektov, z domácich grantov a projektov a z podnikateľskej činnosti.

Teraz je tu otázka, či univerzity, keď dostanú v podstate zadarmo ďalší balík peňazí, či jednoducho to nebude na úkor ich podnikateľskej činnosti, pretože jednoducho nemáme trh univerzít, to si treba povedať, opäť nie sme v Amerike, kde sú úplne iné podmienky a kde trh tých univerzít je, ale u nás nie.

Takže sa môže stať, že univerzity si zľahčia svoj život, dokonca si myslím, že časť tých prostriedkov sa môže minúť neefektívne, nechcem teda hovoriť na čo, hoci ako profesor si celkom dobre viem predstaviť, čo by som si ja z tých peňazí vedel zaplatiť, alebo dokonca prilepšiť. Čiže neexistuje opäť metóda. Nie je v tom zákone vyriešené to, ako zabezpečiť, aby prostriedky, ktoré študenti zaplatia, aby sa efektívne využívali. To v tom zákone riešené nie je.

Takisto si dovolím povedať, že Lisabonská stratégia, o ktorej sme tu hovorili, jasne hovorí, že vysokokvalitný vzdelávací systém môže byť len taký, ktorý je založený na skutočných potrebách trhu. Pýtam sa, aký je vzťah akreditovaných študijných programov a potrieb trhu? Dovolím si povedať, že žiaden. Nevychovávame absolventov do zásoby? Ak zavedieme školné, nemôže sa stať, že atraktívnejšie študijné programy, ktoré sú lacnejšie, ako napríklad právo či manažment, budú vychovávať absolventov, pretože univerzity budú otvárať takéto odbory, pretože je o ne záujem, ak môžu získať peniaze od spoplatnenia, ale informačné technológie, ktoré sú veľmi ťažké, veľmi náročné, veľmi drahé na štúdium, tak jednoducho tie, aby sa vyrovnali, povedzme, manažmentu, tak budú musieť ísť do nižších sadzieb, no ale potom zas nebude možné, aby mali kvalitné laboratóriá, čiže dovolím si povedať, je tu nerovný boj a ako keby sme miešali hrušky s jablkami, keď všetky univerzity kladieme do jedného vreca.

Otázka sa týka aj samotného princípu spoplatnenia, pretože ja osobne si myslím, či je vôbec správne, aby sme spoplatnili študenta, keď študent nezarába. Je otázka, či má vlastne zarábať, či by nemohol študovať, veď tlačiť ho, aby šiel, trošku to preženiem, aby šiel brigádovať do Carrerfouru alebo tak, ako keď my sme kedysi, ale my sme chodili preto, aby boli peniaze na niečo iné, cez noc vykladať vagóny, tak dnes je predsa úplne iná doba a študenta nútiť do takýchto vecí nie je možné. Čiže v podstate nespoplatníme študentov, ale spoplatníme ich rodičov a tam sa zase míňa celý princíp a celý základ tohto zákona.

Takisto si dovolím povedať z komerčného hľadiska, pretože tiež som sa nad tým zamyslel, keď máme viac ako 160-tisíc alebo 180-tisíc, 150-tisíc študentov a je predpoklad, že dve tretiny si asi budú musieť zobrať pôžičku, tak je to aj otázka komerčného zaťaženia, pretože bude musieť byť otvorených najmenej 100-tisíc nových účtov v bankách, a keď si uvedomíme, že, samozrejme, bude úver, aj keď ten úver je na úrovni úveru Národnej banky, ale je to úver, a keď si spraví každý študent cash-flow, tak zistí, že v podstate či chce, alebo nechce zaplatí na tých úveroch raz toľko, ako bola základná istina plus zaplatí za správu účtov, z čoho dnes žijú všetky banky. Čiže z hľadiska takéhoto biznisu pre banky si myslím, že je to neskutočne pre nich výhodný systém a takisto treba zvážiť, či chceme, aby študenti aj takéto finančné veci platili, pretože tu už nejde o spoplatnenie, tu ide o finančný biznis.

Ďalšia otázka, ktorú si v tomto zákone treba povedať, je otázka optimálneho času. Pán minister, veď ty si matematik, riešil si a učil si optimalizačné metódy. Je dnes optimálny čas na zavedenie školného? Je dnes sociálna únosnosť taká, že môžeme ďalšiu záťaž, musím povedať, že sa to bude týkať študentov, ale najmä rodičov, zaviesť? Pýtam sa. Lekár operuje všetky choroby naraz? No, neoperuje, pretože si musí zistiť, či to pacient unesie, či to vôbec prežije, ale v rámci takéhoto zákona toto nikto neurobil, a dovolím si povedať, že sa to robí, nechcem povedať, že chaoticky, ale robí sa to proste všetko naraz a žiadna optimalizačná metóda ani dosahy, ani dopady urobené neboli. Jednoducho sa to hodí do pľacu a je snaha, aby sa to presadilo.

K tým súkromným školám poviem iba dve vlastné myšlienky. Myslím si, že je naivné si myslieť, že sem prídu učiť vysokokvalifikovaní zahraniční profesori, pretože tie platy, ktoré sú na Slovensku, to je tak jedna desatina ich platov plus strata času, ktorý im na Slovensku vznikne, čiže budú učiť naši ľudia, naši odborníci, akurát ide o to, či si nebudú robiť kšeft v rámci čiastočných úväzkov, alebo v rámci nejakých projektov. Ale keď zavedieme alebo pustíme sem súkromné univerzity, no takisto treba povedať aj to b, musia byť dotiahnuté podmienky tak, aby súkromné aj verejné univerzity mali tie isté podmienky, a tie nie sú, pretože pre verejné univerzity platia stovky predpisov, ale pre súkromné univerzity neplatí v podstate nič. Takže nie sú vytvorené zo zákona také podmienky, aby tu mohla byť rovnaká súťaž, zase je tu len jedna alebo dve vety, ktoré hovoria, áno, pustíme sem súkromné univerzity, ale nepovie sa to b, ako pripraviť trh a podmienky, aby to bolo férové aj pre verejné, aj pre súkromné školy, a to opäť v tomto zákone nie je urobené.

Ďalší principiálny problém, a to, čo mi prekáža, je v tom, že my na Slovensku sa tu ako keby na niečo hráme, ale v Českej republike, v Maďarsku a v Poľsku to tak nie je. Tam je štúdium zatiaľ bez spoplatnenia a my dvaja, pán minister, sme zo Žiliny, tak vieš aj ty, že do Krakova je bližšie ako do Bratislavy, to znamená, že je možné predpokladať, že veľa študentov odíde buď do Poľska, alebo odíde do Čiech len z toho dôvodu, že tam spoplatnenie nie je. Tak sa pýtam, či by nestálo za námahu aspoň v rámci V4 si sadnúť a urobiť jeden koordinovaný postup tak, aby aspoň v tejto oblasti spolupráca so zahraničím bola a neutekať niekde dopredu, najmä tam, kde to nemáme pripravené a dovolím si povedať, že ani domyslené, čiže ja sa prihováram za koordináciu aj v tomto zmysle.

Čo mi veľmi prekáža je spoplatnenie doktorandského štúdia. Veď mladí ľudia, ktorí rozvíjajú základný výskum, to nie je len o tom, že oni sami budú študovať, ale to je aj o tom, že štát, že Slovensko potrebuje rozvíjať základný výskum. Dnes tí chlapci a tie dievčatá majú hrubý plat taký, že keď sa odrátajú odvody, tak sa dostávajú na minimum. Ak chceme, aby, dovolím si povedať, táto špička budúcej inteligencie tu tri, štyri roky živorila na takýchto malých príjmoch, no, tak špička nám odíde, pretože si nájde oveľa lukratívnejšie miesta s päť- až desaťnásobným príjmom a kto nám bude robiť ten základný výskum, keď nie je tá špička. A mám niekoľkých doktorandov, tak viem, v akej sú ekonomickej situácii a som presvedčený, že keď ich spoplatníme, alebo ich ešte dokonca dnes zadlžime, no tak nám odídu, a tu je systémová chyba, pretože tu nejde len o nich, ale tu ide, ako som povedal, aj o štát, aby sa základný výskum zabezpečil. To znamená, že tu musí byť množstvo ďalších programov a projektov a balíkov alebo grantov, ktoré takisto musí pripraviť či už štát, alebo rôzne fondy, alebo verejný sektor, alebo neštátne organizácie, ale musí to byť tak, ako je to v zahraničí, kde spoplatnenie doktorandov je, aby si tí študenti z hľadiska rozvíjania vedy a výskumu jednoducho mohli zarobiť, alebo sa dostali k takým príjmom, ktoré by boli porovnateľné s príjmami v komerčnom hospodárstve.

Na záver poviem toľko, že je mi trošku aj ľúto, pán minister, keď sme spolu rozprávali pred mesiacom a hovoril som ti, príď do Žiliny, zoberieme 50 profesorov, 200 docentov, 1 000 odborných asistentov, veľa študentov a rozdáme si to, deň, dva, a rozdáme si to a povieme, a keď presvedčíš túto akademickú obec, lebo to sú ľudia, ktorí sú predsa vzdelaní, sú inteligentní, keď ich presvedčíš, tak ja potom som ochotný zahlasovať za tento zákon. Ale vzhľadom na to, že nie sú dotiahnuté tie veci, o ktorých som hovoril, že je povedané a, ale nie je povedané b, tak si myslím, že tento zákon je nedotiahnutý, nie je pripravený, a keď to takto zavedieme, ako je to, a dovolím si ešte jedno povedať, podľa mňa veľmi zjednodušujúco, ak zavedieme školné, tak urobíme určite viacej škody ako osohu, takže, pán minister, nedá sa za tento zákon zahlasovať. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Mikolaja dvaja páni poslanci. Pani poslankyňa Tóthová ako prvá. Končím možnosť ďalších prihlášok. Nech sa páči, pani poslankyňa Tóthová.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, chcem nadviazať na vystúpenie pána poslanca, ktorý hovoril, že zvýšené školné nie je garanciou toho, čo hovorí pán minister, že bude študovať väčší počet študentov.

Pán minister, toto by ste mohli tvrdiť, ak by ste spravili výpočet dopadov na jednotlivé skupiny študujúcich. Ten výpočet by bol síce na dnes študujúcich, ale by to dalo akú takú vzorku, ako bude podporovaná skupina študentov sociálnymi štipendiami a podobne. Mňa veľmi zarazilo, že ste 19. marca do tlače Pravda dali svoje stanovisko k názorom, ktoré tu hovoria poslanci, a tieto názory sa veľmi zhodujú, čiže nie sú to ojedinelé názory, sú to názory veľkého počtu poslancov. Budem vás citovať: "V rozprave neodzneli žiadne rozumné argumenty." Pán minister, to je taký arogantný postoj k názorom poslancov, aký skutočne by nemal odznieť z úst pána ministra. Ale vaše stanoviská, vaše postoje sú už zrejmé a ja vám môžem len toľko povedať, sledujem rozpravu, po prvýkrát v nej vystupujem, nechcela som ešte doteraz vystúpiť, ale môžem vám povedať, že vlastne odznieva to, čo som uviedla pri návrhu na vyslovenie vašej dôvery pri nespokojnosti s vašou interpeláciou.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pani poslankyňa Majdová.,

M. Majdová, poslankyňa: Ďakujem. Pán poslanec Mikolaj, vo vašom vystúpení, ale aj vo vystúpení niektorých vašich predrečníkov ma zarazili dve veci. Veľmi často sa stretávam pri tejto debate s tým, že teraz ešte nie je ten optimálny čas, ale pokiaľ sa dobre pamätám, tak to, že nie je ten správny alebo optimálny čas hovorila opozícia aj pri daňovej reforme, aj pri zdravotníckej reforme, aj pri dôchodkovej reforme, jednoducho čokoľvek za posledné dva roky sa koalícia pokúsila napraviť alebo akúkoľvek reformu predložila, vždy zaznel argument, teraz nie je ten správny čas. Ja sa pýtam, kedy ten správny čas bude? Keď už nebude čo reformovať? Keď bude všetko v takom stave, že už to bude nezreformovateľné?

Druhá vec. Hovoríte, a nielen vy, že študenti budú odchádzať po spoplatnení štúdia do zahraničia. Pán poslanec, študenti odchádzajú už dnes, a to aj napriek tomu, že v zahraničí často majú oveľa vyššie životné náklady, aj cestovné náklady. Možno napríklad v Čechách neplatia školné, ale reálne náklady na život sú tam určite oveľa vyššie ako u nás.

Ešte jedna poznámka. Chcem oceniť to, že v tejto diskusii dnes zaznelo aj niekoľko vecných poznámok alebo vecných argumentov, alebo vecných nápadov, čo sa týka či doktorandského štúdia, alebo súkromných a vysokých škôl, čiže to by som chcela oceniť, a myslím si, že na to pán minister bude potom aj reagovať. Zatiaľ ďakujem.