B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa hlásia piati. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami.
Pani poslankyňa Rusnáková.
E. Rusnáková, poslankyňa: Pán poslanec, musím vás trošku poopraviť. Vy ste ma asi nepočúvali pozorne, lebo ja som práveže pripustila, že môže byť viacero alternatív. A môžu vzniknúť nielen na pôde komisie, ktorú vytvára pán minister kultúry.
Samozrejme, isté výhrady, ktoré som prezentovala, sa dokonca stotožňujú s výhradami poslancov, ktoré boli dnes prezentované. Ani mne sa nepáči, že z deklarovaných 800 mil. korún investícií prípadného budúceho investora dve tretiny nesúvisia s divadlom. A ani mne sa nepáči, že by Slovenské národné divadlo malo platiť 80 mil. korún ročne nájomné. A dokonca pripúšťam, že v niektorých ustanoveniach memorandum nie je dostatočne dopracované a je možné mať k nemu výhrady. Takže ak chcete volať po korektnosti v tejto diskusii, tak potom treba naozaj počúvať aj nás. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Lintner.
Ľ. Lintner, poslanec: Ďakujem pekne. Pán poslanec, keď nie je alternatíva, tak sa musí hľadať východisko Ja som vždy bol stúpencom vašich myšlienok. Toto je hodné Aristotela, lebo ste vlastne odobrili postup, ktorý sa zvolil. Proste hľadalo sa východisko, lebo tie limity už vo svojom vystúpení naznačil aj vicepremiér a minister financií, lebo celé sa to zrodilo ozaj pri príprave rozpočtu na rok 2004. Tam bol jeden limit. Ale druhý limit je aj pri príprave rozpočtu na tento rok, lebo v rozpočte ministerstva kultúry na túto budovu je len na prvý štvrťrok 16 mil. na istú údržbu. Čiže hľadalo sa východisko.
A odmietam a neprijímam tézu, ktorú ste vyslovili, že minister hospodárstva si z toho urobil nejakú súkromnú aktivitu. Minister hospodárstva to len odvíja od uznesenia vlády, ktoré vzniklo po tom, čo sa zrušilo uznesenie o predaji budovy. Vzniklo na jeseň roku 2003 cez poradu ekonomických ministrov, cez rôzne rokovania vlády prišlo memorandum, čiže žiadna súkromná aktivita.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Žiak.
R. Žiak, poslanec: K tomu, čo povedal pán kolega Cuper, chcem doložiť, áno, je to ozaj tak, ako povedal, že stratili sme ekonomickú identitu. Z bánk ani jedna nie je slovenská. Pokiaľ ide o strategické podniky, takisto už ani jeden slovenský pivovar nemáme na Slovensku. Takže dnes je skôr otázka po vstupe do Európskej únie, či si uchováme svoju kultúrnu a národnú identitu. Ja verím, že to pochopíme, a rovnako to chápu Poliaci, Francúzi a iné národy kultúrne vyspelé, pretože inak sa staneme v rámci Európy akýmsi združením regiónov alebo príveskom iného národného štátu, ako to bolo v minulosti.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Jaduš.
J. Jaduš, poslanec: Na podporu pána Cupera chcem povedať, že skutočne si nemôžme nanútiť existenciu jediného riešenia, ktorým by mal byť predaj novostavby Národného divadla z dôvodov vysokých prevádzkových nákladov.
Vážené kolegyne, kolegovia, keď vyšší územný celok v Prešove preberal kultúru a s ňou aj budovu Divadla Jonáša Záborského, teda tú novú, bol to tiež jeden z posledných megalomanských projektov, ktoré sa v Prešove postavili. A skutočne pre Divadlo Jonáša Záborského existovali dôstojné priestory v tej budove starej. Tiež bolo najjednoduchším riešením, a záujemcovia tu skutočne boli, odpredať budovu nového divadla pre nejaké kongresové centrum, nič ľahšieho skutočne neexistovalo. Lenže kultúra v Prešove aj s tými inštitúciami bola, samozrejme, podhodnotená a vyšší územný celok skutočne nemal peniaze v takých rozpočtových požiadavkách, ako by mohol túto kultúru prevádzkovať. Ale stačilo sa chytiť zdravého rozumu. Dnes v Divadle Jonáša Záborského vďaka múdremu rozhodnutiu poslancov parlamentu vyššieho územného celku sídlia dve divadlá, sídli tam knižnica, sídlia tam a prevádzkujú sa v priestoroch divadla ďalšie kultúrne aj súkromné inštitúcie, ktoré si prenajímajú priestory divadla pre záujmovo-umeleckú činnosť a tak ďalej a tak ďalej.
Takže nikto nech nám tu sa nesnaží vytvoriť ilúziu a dojem toho, že to divadlo iný účel plniť nemôže, že ho jednoducho treba predať a jediný, kto s ním bude vedieť gazdovať, bude nejaký súkromný privatizér kdesi spoza veľkej mláky. Veď nie sme takí hlúpi a pevne verím, že tento národ vie, ako by vedel zužitkovať hodnoty, ktoré vytvoril a nestáli tak málo. Pevne verím, že aj pán minister Chmel vie, ktoré inštitúcie potrebujú dôstojné priestory na svoju činnosť. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Brestenská.
B. Brestenská, poslankyňa: Ja by som si dovolila zareagovať na niektoré veci, ktoré pán kolega Cuper hovoril ohľadne toho, že všetky divadlá aj regionálne musia mať rozpočet a tá kultúra naozaj musí byť široko plošne. Veľmi by som s tým súhlasila, keby naozaj sme mali na to. Chcela by som sa dožiť toho času, keď všetci budeme mať naozaj dosť. Hovorím to aj preto, že veľmi ma mrzí ako nového poslanca, ktorý tu je dva roky a niečo je, že ako plamenne vieme hovoriť o kultúre. Ja si myslím, že medzi kultúru patrí aj vzdelanie, a preto pán Cuper, dúfam, tiež bude tak plamenne hovoriť, keď budeme bojovať tuná raz v pléne, neviem kedy, o tom, aké vzdelanie zanedbávame, ako tiež nie sú peniaze na vzdelanie, lebo kultúrny človek je vzdelaný človek. To znamená, že skutočne ak budeme mať dosť peňazí, budem podporovať všetkými desiatimi, aby ich všetky divadlá mali, ale teraz momentálne nemáme na to a hľadajme riešenia a efektívne riešenia. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Cuper, nech sa páči, môžete odpovedať.
J. Cuper, poslanec: Pani kolegyňa Brestenská, ako vysokoškolský pedagóg, a podotýkam, vyše 30 rokov učím na vysokej škole, uvedomujem si potrebu vzdelania národa a výchovy jeho inteligencie, ale najmä elity. To je po prvé. Nikdy sme proti tomu neboli ani nebudeme. To vás ubezpečujem.
Chcem povedať pani Rusnákovej, moje vystúpenie bolo korektné. Pani Rusnáková, ja som hovoril o tých troch alternatívach, ktoré ste tu vy popisovali, ktoré prijala vláda a o ktorých hovorí memorandum. Memorandum je zmeniteľné. Samozrejme, o nejakých iných alternatívach som preto neuvažoval. Hovoril som o novom východisku, ktoré treba, aby ho vláda pripravila pre toto grémium, lebo je jeho výborom a je mu zodpovedná. A pán minister si neuvedomuje, že ak v tomto parlamente neuspokojí 76 ľudí, tak jednoducho môže mu byť aj vyslovená nedôvera a príde nový minister, ktorý bude to východisko hľadať.
Pokiaľ ide o ďalšiu vec, peniaze. Pani kolegyňa a páni kolegovia, odhlasovali sme tuná na Šátekov odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti 300 mil. Ja sa vás pýtam: Nebolo ich rozumnejšie dať na dostavbu Národného divadla? Ako v demokratickom štáte majú existovať paralelné štruktúry? Ale ak ideme ďalej, sprivatizovalo sa tu toho dosť, najmä strategických podnikov, peniaze sú uložené na úložkách v Národnej banke. Ak chcete, tam sú peniaze na dostavbu a na slovenskú kultúru. A to ďalšie financovanie, tak to je len otázka prerozdeľovania. Ak sa tu prerozdeľuje tak, že na nejaké ekonomické aktivity sa zahraničným investorom prideľuje hojne, no, samozrejme, neostáva... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: O slovo sa hlási pán minister kultúry. Nech sa páči, podľa rokovacieho poriadku, dávam vám slovo.
R. Chmel, minister kultúry SR: Ďakujem, pán predsedajúci. Ctená Národná rada, dámy a páni, pán poslanec Cuper ma tak vyľakal, keď hovoril, že sa bude odvolávať, že som sa hneď prihlásil. Toto je agenda, téma, pri ktorej, ako tak vidím, sa dá zapolitizovať priam z tej duše. Ale ak dovolíte, možno až na málo výnimiek sa jej predsa len pokúsim vyhnúť, lebo mohol by som začať tým, že dovolávať sa toho dnes po temer 20 rokoch, že táto stavba, táto zanedbaná stavba, zanedbaná nami, občanmi, politikmi, umelcami, všetkými, ktorí sme tu 20 rokov žili, je priam teraz vec, na ktorej si budeme pestovať svoju národnú hrdosť a predbiehať sa v tom, kto je, nedajboh, národnejší, sa mi zdá byť trošku už anachronické. Boli tu také časy, ale, chvalabohu, sme za nimi.
Ja som posledný, ktorý by chcel rekriminovať a ktorý by chcel teraz poukazovať prstom na tých alebo oných. Ale myslím, že aj v tejto budove je dosť tých, ktorí by si mohli spytovať svoje svedomie, čo robili s tou budovou, keď boli pri moci. Ale opakujem, naozaj nechcem rekriminovať. A vychádzam z toho, že tá budova novostavby Slovenského národného divadla je svedectvom toho, ako sa v tejto spoločnosti s kultúrou zaobchádzalo, zaobchádza 15 rokov.
A to, že dnes je táto stavba príležitosťou na nejakú širšiu rozpravu o stave našej kultúry a kultúrnosti, tak to ja, samozrejme, vítam a vlastne sa z toho teším, aj keď je to trošku paradoxné. A, prirodzene, aj to chápem, že môžu byť rôzne pohľady aj na to, aký je stav tej kultúry, ako sme sa podeň podpísali. A v parlamente minimálne dva pohľady, dva výklady tejto situácie proste sú nevyhnutné. Ale to všetko, ako vravím, je len svedectvom toho, že kultúra je na okraji záujmu spoločnosti, politických, ekonomických, duchovných elít, skrátka všetkých. Je to také konštatovanie, ktoré nepovznáša. A opakujem, ani ja z neho nemám radosť. Ale predsa len isté potešenie pre mňa je, že takáto diskusia vari po prvý raz pravdepodobne, nechcem kuvikať a nechcem hovoriť o tom, že možnože je to aj posledný raz, o nejakej kultúrnej problematike vôbec v parlamente bola. Ono, samozrejme, je dobré, že sa uskutočnila možno, ale nebolo by dobré, keby prekryla teraz táto rozprava ten problém, ktorý tu ťaháme spolu a ktorý sa volá "nepriaznivý stav slovenskej kultúry", prinajmenšom za posledných 15 rokov, aj keď ja nechcem ten nepriaznivý stav pripisovať, nedajbože, tomu, že po roku 1989 tu došlo k nejakej pozitívnej zmene režimu. Ale mali by sme si skrátka trošku hlbšie uvedomiť to, prečo je kultúra v kríze, nielen finančnej, materiálnej, a dnes to tak vyzerá, ako keby išlo len o nejaký finančný problém. Ale ide, myslím si, o oveľa širšie súvislosti krízy kultúry, krízy umenia, krízy dokonca tvorivej, o ktorej by možno mohli umelci, kritici, intelektuáli hovoriť tiež viac, ako hovorili doteraz. Takže toto všetko je problém, ktorý sa mne tak trochu vynára pri tom.
A som tak trochu aj rezortne možno potešený predsa len, že sa vôbec k téme, akou je kultúra, táto snemovňa, tento parlament dostal. To, čo ale predstavuje tú základnú príčinu, ku ktorej sa teda vraciam, ale znova nabádam k tomu, že, a niektoré pani poslankyne a niektorí páni poslanci o tom hovorili, ten problém má takú hlbšiu dimenziu. Samozrejme, sa môžeme dostať aj k tomu problému, ktorý tu pred sebou tlačíme. A to je problém novostavby, o ktorom sa už našťastie povedali asi všetky tie čísla, ktoré, samozrejme, tiež môžu, nehovorím, zavádzať alebo nezavádzať, ony všetky tie čísla nie sú vždy také jasné. Pán poslanec Jasovský tu hovoril o tom, že z grantového systému bolo rozdelených 700 mil., bohužiaľ, bolo to len 450 mil. Ono to vyzerá, že to nie je tak veľa, ale 250 mil. v grantovom systéme je jeho väčšia polovička. Takže preto vravím, že treba narábať s pomerne presnými číslami, a to podľa možnosti čo najtransparentnejšie.
Ja sa teraz nejdem zaoberať tým, čo sme v tej Stratégii kultúrnej politiky štátu urobili, čo sme tam sformulovali, čo, si myslím, sme dokonca prvý raz po 15 rokoch nejakým spôsobom sumarizovali a sformulovali. Ale v každom prípade aj otázka dostavby Slovenského národného divadla, si myslím, si vyžiadala hlbšiu diskusiu už predtým. My sme v roku 2003 a prvý raz opäť po nejakých 14 rokoch alebo vlastne po 16 či 17 rokoch od začatia tej stavby spracovali prvý materiál, ktorý posúdil všetky aspekty od umeleckých, divadelných, teatrologických aspektov cez sociologické, urbanistické a tak ďalej, ekonomické, všetky aspekty. Vtedy sme došli na základe tejto, dá sa povedať, hĺbkovej analýzy k tomu, že by bolo dobré najefektívnejšie tú stavbu dokončiť, ale, a to je to dôležité, z čoho sa všetky budúce debaty vždy odvíjajú, že treba veľmi, veľmi podrobne a dôkladne posúdiť otázku prevádzkovania, otázku správcovstva tej budovy a všetkého, čo s tým súvisí. Vláda vtedy na jeseň zvolila iný variant, zvolila najprv variant odpredaja, potom ten variant spoločného podniku s investorom, ktorý jednoducho zostal proste platný. S tým jednoducho aj minister môže robiť čokoľvek, ale ak nepovažuje túto otázku za tak závažnú, že prejdú odstupy, tak sa nakoniec s ňou musí asi zmieriť. Ja som otázku Slovenského národného divadla, jeho dostavby nepovažoval vo svojom živote za takú kľúčovú, aby som pre ňu, s odpustením, kládol hlavu na klát. Zdalo sa mi, že tých zodpovedností je tam trošku priveľa. A aby som ja snímal všetky viny na seba, tento problém sa mi nezdal taký vážny, aj keď nehovorím, že to problém nie je. Dnes sme v situácii a ja som bol v situácii, keď vláda jasne poverila ma vlastne hľadať iné zdroje ako zdroje zo štátneho rozpočtu. To bolo pre mňa východisko. A ako vravím, mohol som sa k tomu postaviť len tak, že buď to prijmem, alebo proste rezignujem. V týchto hraniciach skrátka sa mohli vtedy hľadať alternatívy. A tento parlament, výbor kultúrny túto koncepciu, aj minister financií sa na to odvoláva, prijal vtedy, pred vyše rokom.
Ale keď sme už pritom, tak, samozrejme, pre mňa problém Slovenského národného divadla nie je len problémom budovy, treba povedať. A vari sa všetci dohodneme, zhodneme na tom, že pre každý národ je, pravdaže, dôležitá taká erbová reprezentačná inštitúcia, ako je Národné divadlo, o tom sa tuná nemusíme presviedčať. A každý národ a jeho politici dupľom by sa tešili, keby mohli prezentovať nejakú novú budovu pri takejto príležitosti a počas svojej vlády. Ale to, čo ja neustále zdôrazňujem, a v posledných mesiacoch, si myslím, už to priam skoro kričí v istých chvíľach, tak to je to, že aj Slovenské národné divadlo musí mať istý rozmer, kapacitu, rozsah, ktorý je skrátka primeraný našim potrebám, záujmom, tomu, čo Národné divadlo má predstavovať. Preto vychádzam z názoru, že Slovenské národné divadlo má predstavovať erbovú inštitúciu. Ale to nie je synonymum pre nejakú kolosálnu inštitúciu, sídliacu napr. v troch budovách. Tam je, myslím si, trošku pes zakopaný. A tu možno menej by znamenalo viacej.
My sme z posledného stretnutia s predstaviteľmi občianskej iniciatívy a s predstaviteľmi divadelných kruhov a nakoniec aj vedenia Národného divadla, Slovenského národného divadla v podstate vyšli s tým, že, a to sa nebije s niektorými článkami vami navrhovaného uznesenia, do konca marca pripraví pracovná skupina pod mojím vedením, ktorá je mojím pracovným poradným orgánom ad hoc, skrátka analýzu celého stavu, lebo pravda je tá, že sa nie vždy pracovalo s kompletnými materiálmi, takými komplexnými číslami, práve k tomu teraz sa robia tie analýzy, že skrátka pripravíme materiál, ktorý nielen vyhodnotí všetky alternatívy, nielen tie, ktoré sú zatiaľ zakódované v tom závere poslednom Koaličnej rady, to znamená tie tri vám známe varianty, ale sa bude zamýšľať aj nad inými možno alternatívami. Ale tá moja podmienka je jediná, a tú ešte musím rešpektovať dodnes, že ten variant takpovediac, ten víťazný variant nateraz by mal vychádzať z toho, že ani dostavba, ani prevádzka budúceho komplexu Národného divadla, Slovenského národného divadla, tak ako vyjde z toho, povedal by som, posledného riešenia, nezaťaží, tak to poviem, neprimerane štátny rozpočet. To je vari taká jediná podmienka toho, na ktorú ja zatiaľ kladiem dôraz.
A mám taký pocit vnútorný, že sa nájde kompromisné riešenie, ktoré by mohlo byť nielen na prospech slovenskej kultúry, slovenského divadelníctva, ale dokonca aj vyhovovať, tak to poviem, všetkým stranám tohto sporu. O tom dokonca marca budem informovať, prirodzene, aj výbor a nehovoriac o tom, že aj tá komunikácia, ktorá medzi parlamentom a nami doteraz možno niekedy viazla, ja som nemal ten pocit, najmä medzi výborom a ministerstvom, resp. mnou, by mala zaručiť to, že dôjdeme k optimálnemu výsledku. Ak by sme k nemu nedošli, potom by som uvažoval o tom návrhu, ktorý, ako sa mi tak zdalo, pán poslanec Cuper celkom neadresoval mne. Ďakujem za pozornosť.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána ministra s faktickými poznámkami sa hlásia štyria. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami.
Pán poslanec Fajnor.
K. Fajnor, poslanec: Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Dovoľte, aby som povedal a pripomenul aj pánovi ministrovi jednu vec. V ústave máme napísané, že štátne, súkromné, družstevné a kombinované vlastníctvo má tú istú úroveň, tú istú hodnotu. To znamená, že chcel by som povedať takú jednoduchú vec. Ak teda by bolo tak výhodné, že všetko má byť súkromné a že zrazu sa nám zdá, že štát by mal mať veľký majetok, tak ja navrhujem jednu maličkosť. A to je, že z majetku pána ministra kultúry, pána ministra hospodárstva a možno aj pána Mikloša ja kúpim 49 % akcií , kúpim rozhodovaciu a riadiacu právomoc ich majetku za trhovú cenu asi 15 %, ale za odmenu nemusíte byť a nebudete na tom zle, pán minister. Môžete ma hrdo nazývať strategickým investorom. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Tóthová.
K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Pán minister, ja som veľmi úprimne rada, že ste sa konečne ozvali, lebo pokiaľ niekto sleduje tento prenos a vás vidí tu, tak bude pochybovať, či ste vôbec ministrom kultúry, keď ste sa vôbec nezapojili do toho. Ja vo svojom vystúpení, ktoré bolo v počiatkoch, som niektoré otázky nadhodila a som vás vyzvala a dúfala, že sa k nim vyjadríte. No nevyjadrili ste sa k nim. Ste síce povedali, že ste rezortne potešený, že sa o kultúre v tomto pléne hovorí, ale ja vám úprimne poviem, že tiež som bola členkou vlády a pokiaľ by sa o mojom probléme niesla diskusia v tom zmysle, ako sa dnes niesla v tomto pléne, nebola by som rezortne potešená.
A na záver ešte jedna pripomienka k vášmu vystúpeniu. Vy ste povedali, že si potrebujeme svojimi vystúpeniami tu niektorí pestovať svoju národnú hrdosť. Ja vás chcem ubezpečiť, že ja si svoju národnú hrdosť nepotrebujem vystúpením k tejto téme pestovať, ja som svoju národnú hrdosť prejavila, keď som sa aktívne zapojila do činnosti pri vzniku slovenskej štátnosti. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Jarjabek.
D. Jarjabek, poslanec: Pán minister, asi pôjdem trochu proti rokovaciemu poriadku preto, lebo vždy sa má reagovať na to, čo predrečník povie. Ale na to, čo ste povedali vy, pán minister kultúry, sa v tejto chvíli nedá povedať nič. Človek môže byť z toho iba veľmi smutný a naozaj aj mne je veľmi smutno z toho. Ministerstvo kultúry musí byť také silné, pán minister, aby kultúra nemala pocit menejcennosti, ako ho v tejto chvíli má, lebo z toho potom vyplýva degradácia národnej dôstojnosti, a to je zlé, lebo z toho vyplýva aj štátna dôstojnosť, pán minister, a na to sme všetci veľmi citliví. A možno aj preto je dnes táto mimoriadna schôdza. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Mečiar.
V. Mečiar, poslanec: Každá vláda má sto dní na to, aby sa vyhovárala na predchádzajúcu vládu. Len táto vláda chce mať sedem rokov, dosť vyhovárania. Zodpovedáte za svoje skutky sami. Predmetom nie je inkriminácia minulosti, ale rozhodovanie v súčasnosti. Ako argumentom sa najčastejšie operuje, že niet peňazí. Dovoľujem si informovať, že okrem 8 mld., o ktorých viete, že pôjdu do Žiliny, ďalšie dve miliardy pôjdu na bytovky, zdravotné stredisko, bezpečnosť, dopravné stredisko a na školu s vyučovacím jazykom kórejským. Ja som Slovák a pýtam sa: K akej vláde mám ísť, aby sa mi dostalo takých výhod ako Kórejčanovi? A tiež chcem produkovať a robiť na prospech tohto štátu. Kde je tá vláda, ktorá ma bude počuť? Zatiaľ ju nevidím.
Pokiaľ ide, pán minister, o to, že hovoríte, že vám to nestojí za to, aby ste kládli hlavu na klát. Tá hlava vaša padne. Ale mohli ste odísť so cťou, že ste boli za niečo. Takto odídete ako nikto.
Pokiaľ ide o otázku, že prečo je medzi nami nezhoda a prečo sa nevieme dohodnúť. No stanovisko je jednoznačné, buď to dokončíte, alebo sa toho nedotýkajte a počkajte, kým prídeme. Nebude to dlho trvať.
Pokiaľ ide o otázku záverečnú. Nezhodneme sa preto, že tu minister hospodárstva informuje celé plénum, že treba znížiť počet sedadiel, lebo ľudia na to nemajú peniaze. A my hovoríme, potrebujeme zvýšiť počet ľudí zapájajúcich sa do kultúry a treba im umožniť činnosť, ktorá im je umožnená návštevou tých divadiel. V tom je medzi nami rozdiel. Preto sa nedohodneme a súhlasiť s tým nebudeme. A to je zmysel rozdielnych postupov, ktoré v politike máme.
Takže ak sa má niečo urobiť, tak prosím ešte raz, divadlo treba dokončiť, to je viac účelové, to je aj kongresové stredisko už dneska, nie až potom bude, to je dneska ako kongresové centrum vybavené, len ubytovacia kapacita tomu chýba.
Takže, prosím, pán minister, postavte sa, keď nie za seba, svoju česť, tak aspoň za svoj rezort. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: O slovo sa hlási pán poslanec Čaplovič za navrhovateľov. Nech sa páči. (Hlasy z pléna.) Pani poslankyňa sa prihlásila do faktických poznámok až potom, keď som uzavrel možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami. Takže, nech sa páči, máte slovo.
D. Čaplovič, poslanec: Budem skutočne krátky. Hovorím za našich, skupinu navrhovateľov. Asi pred hodinou sme našli na našom pracovnom stole jednu expertízu významného právnika, experta, ktorý robí dlhé roky právne expertízy pre predchádzajúcu i terajšiu vládu Slovenskej republiky na Memorandu o porozumení. Menovať ho nebudem. Ale keby túto expertízu si vyžiadala predtým vláda, tak by nikdy také uznesenie, aké prijala, neprijala.
Po prvé. Vláda Slovenskej republiky nie je právnickou osobou pre oblasť súkromného práva, a teda nemá právnu subjektivitu ani spôsobilosť na právne úkony. Z toho dôvodu vláda Slovenskej republiky nemôže platne uzatvárať žiadne zmluvy v oblasti súkromného práva s obchodnými spoločnosťami, a teda ani so spoločnosťou Truthheim Invest LLC. Takéto zmluvy sú absolútne neplatné podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Treba však uviesť, že vláda Slovenskej republiky, samozrejme, môže deklarovať podporu určitým projektom, avšak s tým, že ustanovenia, ktoré sú obsahom takejto deklarácie, nesmú byť nárokovateľné súdnou cestou.
Po druhé. Zákon o správe majetku štátu umožňuje vkladať majetok len do právnickej osoby, ktorej jediným zakladateľom je štát. To znamená, že v čase, keď akcionári Divadla, akciovej spoločnosti, ako Slovenská republika, tak Truthheim Invest LLC, budú postupovať podľa § 13 ods. 3 zákona o správe majetku štátu, nebude toto možné. Na druhej strane § 13 ods. 3 tohto zákona umožňuje vložiť majetok štátu do Divadla, akciovej spoločnosti, v čase, keď jeho jediným akcionárom bude Slovenská republika. Následne bude možné, aby Truthheim vstúpil ako akcionár pri zvýšení základného imania do Divadla, akciovej spoločnosti, nakoľko žiadny zákon takýto postup nezakazuje.
Po tretie. Nie je zrejmé, aké budú podmienky zmluvy na realizáciu investičného zámeru projektu.
Po štvrté. Treba uviesť, že počet hlasovacích práv akcionárov nie je možné stanoviť ľubovoľne. Podľa § 180 ods. 1 Obchodného zákonníka počet hlasov akcionára sa určuje pomerom menovitej hodnoty jeho akcií k výške základného imania. Stanovy alebo osobitný zákon môžu obmedziť výkon hlasovacieho práva určením najvyššieho počtu hlasov jedného akcionára alebo odstupňovaním počtu hlasov v závislosti od určitých menovitých hodnôt akcií.
Po piate. Nakoniec, nie je zrejmé, ani kedy má byť dostavba projektu vlastne ukončená.
Sú tu ešte ďalšie pripomienky. Samozrejme, sú k dispozícii, môžete si ich pozrieť.
Závery z tohto Memoranda o porozumení nemajú byť formulované ako zmluva, ale len ako deklarácia podpory projektu zo strany vlády Slovenskej republiky, ktorá nebude právne nárokovateľná.
Text memoranda je veľmi všeobecný a mnohé otázky zostávajú nejasné.
Po druhé. Memorandum je formulované v neprospech Slovenskej republiky.
Po tretie. Mali by byť uzavreté realizačné zmluvy, ktoré budú obsahovať podrobnú špecifikáciu vzájomných práv a povinností účastníkov a ktoré budú uzatvorené medzi účastníkmi, ktorí majú právnu subjektivitu. Je to jasne konštatované a myslím, že v zmysle aj toho je jeden z návrhov uznesení, aby vláda skutočne zrušila uznesenie z 24. 11. 2002. Ďakujem. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Vajda.
M. Vajda, poslanec: Vážený pán predsedajúci, ctené dámy poslankyne, páni poslanci, vážený pán minister, vážení hostia, myslím, že je adekvátne začať hamletovskou otázkou z terajšej diskusie: Byť či nebyť? Naša spoločnosť je priebežne traumatizovaná a dramatizovaná vytváraním umelých problémov, aby sa odvrátila pozornosť ľudu od morálneho a materiálneho rozkladu republiky predchádzajúcimi i terajšími vládnymi garnitúrami. Programátori ovládaní slovenským i svetovým kapitálom dokonale vychádzajú z metódy, že každé čudo trvá iba tri dni. Dúfam, že náš intelekt nás predurčuje pochopiť, že tento pojem je parafrázovaním predmetnej veci. To terajšie čudo zdvihlo zo stoličiek politickú, intelektuálnu, národnú a divadelnú obec, z inej pozície, ale v jednom sa úplne zhodnú, že základným vinníkom je socialistický arealizmus so svojimi megastavbami Národného divadla, Slovenského rozhlasu, Slovenskej televízie, treba dodať, že ďalším vinníkom a zločinom je totalitný program kultúrnej revolúcie, ktorý si kládol za cieľ, aby sa dramatické, výtvarné, hudobné i literárne umenie stalo prirodzeným duchovným majetkom aj robotníka, aj roľníka a nielen panských dvorov.
V týchto dňoch v Koaličnej rade, vo vláde i v komunikačných prostriedkoch sa s mimoriadnou intenzitou skloňujú slová národ, verejnosť a kultúra zrejme preto, aby sa na určitý čas prehlušil problém nezamestnanosti, rastu biedy, chudoby, zločinnosti, aby sa zatienil problém výpredaja strategických podnikov, zodpovednosť za spôsobené škody štátu v miliardách a naše nemorálne výdavky na tzv. mierové zbory a na rôzne náklady spojené s návštevami významných osobností, pretože Slovensko je oázou pokoja a istoty pred hnevom našej i svetovej chudoby.
Som presvedčený, že je národnou hanbou robiť z Národného divadla obchod a argumentovať i takou duchovnou nízkosťou, že nemôžeme prevádzkovať tento svätostánok národnej kultúry pre rakúskych dôchodcov a ďalej že prevádzkovanie Národného divadla zničí prevádzku profesionálnych divadiel na Slovensku. A šlágrom kultúrnej hlúposti je snaha urobiť z Národného divadla kočovnú divadelnú scénu. Táto nehoráznosť sa mohla splodiť len v hlavách, ktoré sú naplnené hodnotovou zvrátenosťou a pre ktoré je predmetom kúpy a predaja jednoducho všetko.
Ak si vnútorne neosvojíme to, že politika je schopnosť viesť štát a že štát je ľudské spoločenstvo, za vývoj ktorého by politici mali niesť najväčšiu morálnu zodpovednosť, potom si myslím, že politika je v ľudskej zvrátenosti. Dávno pred nami vodcovia spoločnosti pochopili, že človek na svoj pokoj potrebuje chlieb a hry. A za 15 rokov kapitálu alebo, ak chcete, demokracie tomuto človeku beriete chlieb aj dôstojné hry, ktoré nahrádzate divokou násilnou filmovou tvorbou zo Západu motivujúcou násilie a zločinnosť, ďalej, umelecky primitívnymi televíznymi súťažami, ktoré ochudobňujú človeka nielen na duši, ale aj na peňaženke, s vytváraním falošnej nádeje na rýchle zbohatnutie. Vy tomu hovoríte umelecká sloboda. My komunisti pre zmenu tomu hovoríme umelecké barbarstvo.
Dámy a páni, nemám odvahu povedať, že nechápete, že dramatický umelec vyzrieva okolo päťdesiatky, že je to obdobie vrcholu slávy a schopnosti odovzdať spoločnosti umelecké hodnoty na najvyššej úrovni. Vaša nekultúrna moc zlikvidovala jednu umeleckú generáciu a z osobností divadelného a filmového sveta ste urobili dobre platené reklamné atrapy od poisťovne až po dámske intímne vložky. Národné divadlo bolo zásobárňou divadelných pondelkov, liahňou pre pozitívnu filmovú tvorbu a umeleckú i ľudskú autoritu pre celé generácie socialistického Česko-Slovenska. Dnes je už z toho iba nostalgia v podobe slávnej éry šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov od tanečnej hudby, spevu, divadla, literatúry, výtvarníctva, sochárstva až po divadlo. Naše folklórne i vokálne súbory obdivovala západná Európa na rôznych festivaloch, kde spravidla stáli na stupňoch víťazov. Na školách, v osvetových zariadeniach, závodných kluboch odborov sme mali stovky súborov a krúžkov záujmovo-umeleckej činnosti, ktoré boli základným cieľom etickej výchovy a estetizácie medziľudských vzťahov. To všetko ste nahradili drogovým priemyslom, krčmami, herňami, barmi, masážnymi salónmi na profesionálnu devastáciu mladej generácie pod zástavou demokracie a ľudských práv. Vyvážali sme do sveta za socializmu vyspelé a morálne umenie a za demokracie vyvážame lacnú kvalifikovanú pracovnú silu a krásne slovenské dievčatá na obchodovanie s bielym mäsom, aby nás chválil svetový kapitál za transformáciu na úkor ožobračovania vlastného ľudu.
Treba považovať za nekompetentné tejto vlády, že morálne klesla až tak hlboko, že parlament musí robiť arbitra a ochrancu najvýznamnejšiemu reprezentantovi národnej kultúry. Súhlasím s tými, ktorí tvrdia, že bez koruny sa to nedá robiť. Ale i takí slávni vodcovia, ako sú páni Dzurinda a Rusko, si musia uvedomiť, že medzi zemou a nebom sú veci, ktoré sa korunou merať nedajú ani sa merať nemajú. Bolo by veľmi zaujímavé, keby dostavbu a prevádzku toho istého Národného divadla mal hodnotiť a zabezpečovať pán Rusko z pozície funkcionára Socialistického zväzu mládeže. Pravdepodobne ani jeden odporca by sa snáď do nastávajúceho dňa nezobúdzal v pôvodnej funkcii. Ale svet sa zmenil, a preto je pán Rusko iný. Doba je iná aj funkcia Národného divadla sa zmenila. Nepodarilo sa to realizovať. Ďakujem vám za pozornosť všetkým.
B. Bugár, podpredseda NR SR: V rozprave by mal nasledovať pán poslanec Maxon. Neviem, či vám bude stačiť tých 10 minút. Ak áno, nech sa páči, ak nie, tak, samozrejme, o 19.00 hodine končíme a potom budeme pokračovať zajtra už 36. schôdzou. Takže, pán poslanec, nech sa páči.
M. Maxon, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené dámy a páni, už sme vyskloňovali kultúru vo všetkých pádoch, už sme o kultúre povedali veľmi veľa, možnože sme zabudli pripomenúť jednu veľmi dôležitú vec, keby sme sa všetci správali kultúrne, keby sme to, čo mnohí z nás tu aj prezentovali, realizovali v každodennom živote a keby to realizovali aj tí, ktorí ten návrh memoranda predložili, tak by sme sa asi o kultúre baviť nemuseli. Na tomto probléme je predovšetkým problém to, ako nekultúrne vláda, ministerstvo hospodárstva a v konečnom dôsledku aj kompetentný minister, minister kultúry k tomuto problému pristupovali.
Je, a už to povedal jeden z predkladateľov, absurdné, že rokujeme o dokumente, ktorý nespĺňa základné podmienky právneho poriadku Slovenskej republiky. Tie výhrady, samozrejme, aj tie moje výhrady sú opreté o rôzne stanoviská, aj keď stanovisko vládneho nemenovaného experta som do dnešného dňa nepoznal. Ale, vážené dámy a páni, aj laik z obchodného práva keď si tento dokument prečíta, tak mu musí byť jasné, že memorandum alebo ten charakter memoranda v tomto dokumente spĺňa len ten prvý odsek a to je preambula. Ostatné všetky veci sú záväznými právnymi aktmi vychádzajúcimi z Obchodného zákonníka, nehovoriac o tom, že sa v tomto prípade porušuje právny poriadok Slovenskej republiky. A myslím si, že bolo to tu už povedané veľmi veľakrát.
Ešte ten krátky čas čo mám, do 19.00 hodiny, využijem na to, aby som upozornil naozaj podľa mňa na veľmi vážny problém. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, to, čo sa v súvislosti so Slovenským národným divadlom udialo, má aj dimenziu porušovania práva v iných dimenziách. Ak sme konštatovali, že sa zásadným spôsobom porušuje kompetenčný zákon, že predstavitelia ústredných orgánov štátnej správy kompetenčne neriešia tie problémy, ktoré im priamo zákon ukladá, ale selektívne si vyberajú to, čo z hľadiska riešenia považujú za výhodné, či už pre svoju osobu alebo pre svoju politickú stranu, tak to je pre nás absolútne neakceptovateľné.
A, vážené dámy a páni, neexistuje žiaden relevantný dokument, ktorý by oprávňoval ministra hospodárstva v tejto veci konať alebo v tejto veci konať, tak ako konal. Uvedomte si, prosím, že namiesto toho, aby sa rešpektoval zákon o ústredných orgánoch štátnej správy, nastúpila politická subordinácia, politická subordinácia predsedu jednej z politických strán vládnej koalície, ktorý sa rozhodol, že toto je problém, ktorý bude riešiť. A minister kultúry namiesto toho, aby sa proti takémuto postupu zásadným spôsobom ohradil, jednoducho politicky kapituloval a dnes sme svedkom výsledku, ktorý máme na stole.
Možnože stojí naozaj za istú analýzu a za zmienku to, čo k celodennej diskusii povedal alebo skoro k celodennej diskusii povedal pán minister kultúry. Okrem iných vecí povedal, že tento problém má aj hlbšie dimenzie. No ja za jednu z hlbších dimenzií považujem to, že minister kultúry je taký, aký je. Prepáčte, povedať k tomu problému filozoficky nejaké zamyslenie a hovoriť o tom, dámy a páni, to je naozaj absolútne absurdné. Dnes v tejto situácii keď sa to stalo predmetom politickej rozpravy, lebo nepochybne to má svoj politický rozmer, keď máme na stole návrh memoranda, tak minister kultúry skonštatuje, že ustanovil pracovnú skupinu, ktorá spraví dôkladnú analýzu a ponúkne rôzne alternatívy. Tak nebolo povinnosťou ministra kultúry takúto dôkladnú analýzu spraviť predtým, ako sme dostali tento dokument k dispozícii? Veď je to úplne prirodzené, že ak sa máme teda zásadným spôsobom rozhodnúť, tak si spravíme analýzy. A na základe toho, čo povedal pán minister kultúry, je úplne jasné a zrejmé, že takéto analýzy neexistujú, lebo ak si dnes vyhradzuje termín do konca marca, že takáto analýza bude, tak je to toho dôkazom.
A, dámy a páni, dovoľte mi povedať ešte jednu vec. A to je, by som povedal, ten politický, spoločenský a, nebojím sa to povedať, aj národný rozmer. My sme nemali vôbec problém investovať niekoľko miliárd do tejto budovy a v tej druhej časti možno ešte poviem niečo aj o tej budove, keď budeme v tom pokračovať, vôbec sme nemali tento problém. Dnes keď sa finalizuje celý tento proces, tak jednoducho rezignujeme z tej myšlienky, aby tento stánok patril slovenskej kultúre a slovenským umelcom. Veď je to absolútne, dámy a páni, absurdná situácia. My vlastne tých 5 mld. alebo 5,4 mld. sme investovali preto, aby za tieto peniaze vo svojom vlastnom dome sme boli nájomníkmi. Veď je to naozaj podľa môjho názoru absurdná situácia. A prečo nemáme tú ambíciu, aby vo svojom vlastnom dome sme boli pánmi alebo vo svojom vlastnom dome pánmi boli tí, ktorí reprezentujú slovenskú kultúru? A nech títo ľudia nám prezentujú svoje predstavy, aké sú ekonomické, aké sú technické možnosti túto budovu prevádzkovať.
Ja som presvedčený, že Národná rada rozhodujúcim počtom hlasov podporí to uznesenie. A nakoniec nič iné nerobíme, len skutočnosť, že dávame ten čas, o ktorom hovoril pán minister kultúry, do konca marca, aby sa tieto veci vyriešili.
Ešte raz ale k tej prvej časti môjho príspevku. Naozaj apelujem na vás, nerezignujme z toho, čo tvorí kultúru, nerezignujme z toho, čo tvorí štátnosť, nerezignujme z toho, čo tvorí národné dejiny, hľadajme spôsob, ako vytvoriť podmienky, aby ľudia, ktorí reprezentujú kultúru, boli v tom stánku svojimi pánmi. A je povinnosťou nás politikov, je povinnosťou vlády, aby sme im na to vytvorili podmienky. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Jaduš s faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Maxona. Končím možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.
J. Jaduš, poslanec: Nielen pán Maxon, ale aj pán Vajda ma inšpirovali k tomu, čo chcem teraz povedať. Komunisti za desaťročia svojho vládnutia veľmi rýchlo zistili, že kultúra je veľmi silný nástroj na udržiavanie a zveľaďovanie svojho režimu, preto investovali do kultúry a nikdy nešpekulovali nad tým, koľko treba a koľko už stačí v kultúre. Vážené kolegyne, kolegovia, myslím, po roku 1989, keď sme sa rozhodli pre cestu demokracie, nezaslúži si táto demokracia, aby bola rovnako zveľaďovaná a pestovaná, aby tento národ mal pocit, že sa s tou demokraciou piple a že sa v nej vyžíva? Ako ináč to robiť, ak nie investíciami do kultúry? Prečo teda špekulujeme okolo 300 mil. na dostavbu, keď sme už toľké peniaze, ako povedal pán Maxon, do toho vrazili? Veď nie sme o nič horší hospodári ako tí, ktorí sú na druhej strane.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, prerušujem rokovanie 35. schôdze Národnej rady. Budeme pokračovať v prerušenom rokovaní 35. schôdze po skončení 36. schôdze Národnej rady, tak ako sme sa dohodli. Zajtra ráno o 9.00 hodine začíname rokovať bodmi programu 36. schôdze Národnej rady, tak ako sme si dnes o 13.00 hodine program schválili.
Ďakujem, dovidenia, dobrú noc, zajtra ráno o 9.00 hodine.
(Prerušenie rokovania o 19.01 hodine.)