D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. Pani poslankyňa, len jednu poznámku k tomu všetkému, čo ste povedali, aby sme znova nesplietali veci a nehovorili o istom modeli preto, lebo žiadny model neexistuje ešte. Rozdeľme Slovenské národné divadlo v prvom rade na súbor Slovenského národného divadla a budovy, resp. novostavbu Slovenského národného divadla. A bavme sa v týchto intenciách. Nespájajme tieto dve veci, lebo potom sa niekedy stáva, že nevieme, o čom hovoríme, a mnohí z pánov kolegov si tieto dva pojmy spájajú. Čiže novostavba národného divadla, súbory národného divadla a daný projekt v rámci prevádzky nám z toho vyjde.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Tóthová.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Vážení prítomní, k pani poslankyni toľko, že osobne sa mi nezdá účelné rozanalyzovať, čo sa myslelo a aké podiely sa mysleli v tom-ktorom roku, v rokoch 2006 - 2009. Myslím, že v tomto momente je rozhodujúce jedno, že takým spôsobom spolupracovať s investorom, ktorý vstúpi do dokončenia Národného divadla, ako je to v predloženom memorande, teda v pripravenom memorande, nie je možné. Prosím vás pekne, veď zdravý rozum musí stáť, keď je skutočnosť, že 3,5 mld. bolo investovaných, čo dneska má už oveľa väčšiu hodnotu, pretože stavebniny išli hore, tam sú lukratívne pozemky a tak ďalej na strane štátu, potom na strane investora je 800 mil. vklad, čo je neporovnateľne nižšie, a v memorande je zakotvené, že zisk, ktorý sa získa z prevádzkovania, sa rozdelí tak, že 90 % bude mať investor, teda Truthheim, a 10 % bude mať štát. Veď sa to na prvý pohľad každému musí zdať, že takáto cesta je nevýhodná, nedomyslená. A dá sa povedať ešte viacej prívlastkov, ale ja si ich odpustím. Myslím, že každý, kto si toto premyslí, si to doplní. Ďakujem za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Rusnáková s reakciou.

E. Rusnáková, poslankyňa: Ďakujem pekne. K pánovi poslancovi Jarjabkovi a súčasne teda aj k pani poslankyni Tóthovej. Ja som povedala, že okrem troch alternatív, ktoré boli zverejnené, môžu existovať ešte aj mnohé ďalšie alternatívy a môžu vzniknúť alternatívy, ktoré všetci budeme považovať za výhodnejšie, lepšie. Práve preto som spomenula aj variant, ktorý predložilo Slovenské národné divadlo, pretože má podľa mňa svoju fantáziu. Alternatívy a stanoviská právne a ekonomické budú predsa vznikať aj na pôde príslušnej komisie.

Čo sa memoranda týka, pani poslankyňa, ja som naschvál hovorila o tom, že existujú právne, príp. ekonomické výhrady, ktoré som si vypočula aj na pôde tohto parlamentu. A ja pripúšťam, že o nich treba veľmi vážne ďalej diskutovať, pretože budúce memorandum a budúce zmluvy sa musia vyvarovať prípadných chýb, o ktorých sa môžeme z právnych analýz dozvedieť, že chybami naozaj sú.

Takže ja nespochybňujem ďalšiu diskusiu. A myslím si, že to bude úlohou aj komisie, aby sa veľmi poctivo venovala nielen alternatívam, ale aj memorandu ako takému, pretože my dnes vlastne nevieme, ako bude budúca zmluva vyzerať. Z memoranda vyplýva, že do 30 dní od podpisu príslušným ministrom treba predložiť na podpis zmluvy. Dnes nikto z nás nevie, akoby zmluvy mali vyzerať. Ja by som chcela byť v situácii, aby sme to všetci dopredu vedeli. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, o slovo požiadal podpredseda vlády a minister financií pán Mikloš. Nech sa páči, máte slovo.

I. Mikloš, podpredseda vlády a minister financií SR: Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi vyjadriť sa k tejto téme a k tejto veľmi emotívnej diskusii. Odzneli tu veľmi emotívne príspevky, čo je asi prirodzené, pretože je aj politika o emóciách, umenie ešte viac o emóciách, ale myslím si, že to nepomôže. To, samozrejme, môže pomôcť možno nejakým preferenciám niektorých politikov, možno preferenciám niektorých politických strán, ale celkom určite to nepomôže veci. Ja by som preto chcel hovoriť nie emotívne, ale vecne. A budem hovoriť aj o číslach alebo najmä o číslach, aj keď rešpektujem a uznávam, že divadlo, umenie, kultúra nie je len o číslach, nie je len o peniazoch, že je to niečo, čo, samozrejme, má aj iný a možno aj dôležitejší a určite dôležitejší rozmer. Ale to podstatné je, že nakoniec to zaplatené musí byť a musí to byť zaplatené z peňazí daňových poplatníkov. Aj tam súhlasím, že kultúra je verejným statkom a každá krajina, každý štát musí vydávať z verejných zdrojov na kultúru. A dokonca súhlasím aj s tým, že sem dávame málo a mali by sme dávať viac. Ale zároveň chcem povedať, že tá atmosféra, v akej prebieha táto diskusia, si nemyslím, že posunie veci dopredu.

Ja zacitujem len pána poslanca Mikuša, neviem, či je tu teraz, ktorý povedal, že mať Národné divadlo je súčasťou dôstojného bytia. Pani poslankyňa Martináková hovorila, že keď sem cudzinec príde, chcel by ísť do divadla, že ak by tu sedel dnes nezúčastnený cudzinec, ktorý o Slovensku nič nevie, celkom určite by si myslel, že my nemáme Národné divadlo, celkom určite by si myslel, že tu nie je žiadne Národné divadlo, že je tu takmer dostavaná budova a že vláda chce túto budovu predať. Ale to predsa nie je tak. My máme Národné divadlo. A pre mňa tiež, tak ako pán Lintner a ďalší o tom hovorili, je Národným divadlom najmä Opera na Hviezdoslavovom námestí, ale aj Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava.

Ďalšia podstatná a kľúčová vec je tá, že o tom, či sa bude teraz dostavovať novostavba Národného divadla, ste rozhodli vy tu pri schvaľovaní štátneho rozpočtu. Preto by som chcel pripomenúť, že v rozpočte na rok 2004, o ktorom sme tu hlasovali koncom roka 2003, sme nevyčlenili peniaze na dostavbu Národného divadla, vyčlenili sme peniaze, ak sa dobre pamätám, v sume 50 mil. na konzerváciu, mimochodom, za tento štátny rozpočet vtedy na rok 2004 hlasovali aj dnešní poslanci Slobodného fóra, ktorí dnes tvrdia, že vždy boli za dostavbu Národného divadla, vtedy hlasovali za štátny rozpočet, ktorý nevyčleňoval prostriedky na dostavbu Národného divadla.

Taktiež tohtoročný štátny rozpočet sme schvaľovali tu, nehovorím, že všetci zaň hlasovali, opoziční poslanci zaň nehlasovali. Prešiel schválením v Národnej rade a nevyčleňoval prostriedky na dostavbu Národného divadla. A tu by som rád pripomenul niektoré veci chronologicky, tak ako stali.

Podstatný dokument, na základe ktorého sme sa rozhodovali vo vláde, a verte, že nešlo o ľahké rozhodnutie, bol Novostavba Slovenského národného divadla, finančné, kultúrne, sociálne a urbanistické aspekty dokončenia. Vypracovalo ho ministerstvo kultúry v máji 2003.

V súvislosti s prípravou štátneho rozpočtu na rok 2004 som predkladal aj uznesenia, ktoré sa týkali práve výdavkov, a 14. októbra 2003 bolo schválené uznesenie, ktoré som navrhol ja ako minister financií, aby sa nepokračovalo v dostavbe novostavby Národného divadla, ale aby táto novostavba bola predaná v súťaži.

Osem dní na to sa 22. 10. 2003 konalo rokovanie výboru, ktoré bolo tu v kinosále, rozšírené, a bola prítomná na ňom aj verejnosť, aj zástupcovia kultúrnej verejnosti. A na tomto rokovaní, ktoré, musím povedať, prebehlo vo veľmi vecnom a korektnom tóne, sme sa dohodli na návrh kultúrnej obce práve a niektorých poslancov, že by sme to uznesenie mali rozšíriť nielen na alternatívu predaja novostavby nedostavanej, ale aj na alternatívu vytvorenia spoločného podniku so súkromným investorom. Na tomto bola zhoda a dohoda, pretože všetci prítomní vtedy akceptovali, že alternatíva dostavby podľa pôvodného projektu a zároveň rekonštrukcie existujúcich priestorov Opery a DPOH je neudržateľná a dlhodobo neufinancovateľná, dokonca aj nepotrebná z hľadiska celkových týchto kapacít, ak by mali byť využívané len na tieto účely.

Potom plynul čas a osobne som tiež nebol spokojný s tým, ako sa napĺňalo toto uznesenie, ono malo isté dátumy a v jeho napĺňaní nebol dostatočný pokrok. Aj preto sme pristúpili k tomu, že do hry vstúpilo ministerstvo hospodárstva, jednoducho preto, že pri napĺňaní tejto alternatívy išlo o hľadanie investora. A investície vrátane zahraničných investícií má v kompetencii ministerstvo hospodárstva. Čiže v tomto zmysle bolo rozhodnuté, že na tom bude participovať a podieľať sa aj ministerstvo hospodárstva.

Následne sa dospelo k rokovaniam, po rokovaniach s viacerými investormi minister hospodárstva predložil to, čo predložil, a dnes sme svedkami toho, že vzniká znovu silná iniciatíva reprezentovaná niekedy aj tými istými ľuďmi, ktorí vtedy súhlasili s týmto riešením, s touto alternatívou, dokonca ju navrhli proti tomuto riešeniu.

Ten problém investora je totiž v tom v prípade dostavby podľa pôvodného projektu, že, samozrejme, žiaden investor nevstúpi do toho a nevytvorí spoločný podnik, ak sa tá novostavba dostavia podľa pôvodného projektu, jednoducho preto, že to obmedzuje do značnej miery návratnosť takto investovaných prostriedkov.

Naviac, je tu ale aj ten problém, že aj z kapacitných dôvodov nie je potrebné, o tom som presvedčený, plne stopercentne využívať kapacitu novostavby podľa pôvodného projektu a existujúce kapacity v Opere SND a v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Preto sa hľadal model taký, aby čiastočne tie kapacity v novostavbe bolo možné využívať na kultúrne účely a čiastočne aby tieto kapacity boli využívané komerčne a kryli značnú časť prevádzkových nákladov, pretože, opakujem, problém nie je dostavba.

Prvoradý problém z hľadiska finančného, je to 800 mil. korún. Tu musím povedať, že to, spomenula to aj pani poslankyňa Rusnáková ohľadom očisťovania, aby sme to očistili o odpisy, o DPH, nie je možné takto očisťovať. Keď hovoríme o odpisoch. Odpisy, a sama to poznamenala, sú súčasťou zo zákona, zo zákona o účtovníctve, je nevyhnutné ich účtovať a platiť. A zároveň je dôležité povedať, že špeciálne pri stavbe, ktorá je takáto dlho rozostavaná, a je už pomerne stará stavebne, bez odpisov, bez financovania odpisov by sme len vytvárali dlh, keď jednoducho by neboli dostatočné prostriedky na údržbu a rekonštrukciu tejto budovy.

Čiže čísla, o ktorých hovoríme, a ja osobne som bol obvinený alebo čítal som, že používam nesprávne údaje, údaje, ktoré používam, sú z tejto štúdie, z ničoho iného, tieto údaje hovoria, že v roku 2008, a preto spomínam rok 2008, že v roku 2008 podľa toho pôvodného predpokladu malo dôjsť k plnému nábehu aj novostavby, aj existujúcich divadiel po rekonštrukcii do prevádzky, čisté prevádzkové náklady, čisté, pretože je to po znížení o vlastné príjmy, verejných financií či z verejných zdrojov by boli 814 mil. korún na existujúce priestory plus novostavbu, z toho 425 mil. na existujúce priestory a 389 mil. vrátane odpisov na novostavbu. Čiže prevádzkové náklady novostavby vrátane odpisov, samozrejme, som tvrdil a tvrdili sme, by boli okolo 400 mil. korún, čisté náklady po znížení celkových nákladov o vlastné výnosy z predaja vstupeniek a z iných činností by boli 389 mil. korún. Zároveň požiadavka ministerstva kultúry vtedy na rekonštrukciu existujúcich 2 divadiel, Opery a DPOH bola 622 mil. korún.

Ja som presvedčený, a to chcem povedať a deklarovať aj po tejto rozprave a aj potom, ako budeme určite ďalej diskutovať, ako vznikla komisia, ako ju budeme riešiť aj na politickej úrovni, ale je to v kompetencii vlády, samozrejme, chcem jasne povedať, že predstavu dokončenia podľa pôvodného projektu, zároveň zrekonštruovania existujúcich divadiel a prevádzkovania aj existujúcich divadiel považujem za nereálnu. A považoval by som to za vyhadzovanie peňazí jednoducho preto, že aj z hľadiska kapacity, ale najmä z hľadiska prevádzkových nákladov by to nebolo možné ufinancovať alebo ak by sa to ufinancovalo, tak by to bolo na úkor niečoho iného, samozrejme, je ťažké povedať, či by to bolo na úkor regionálnych divadiel alebo na úkor zdravotníctva, alebo na úkor školstva, ale vždy ide o jeden mešec a vôbec neplatí, a to chcem povedať na margo toho, čo hovorila pani poslankyňa Tóthová a pán poslanec Cuper, že keďže regionálne divadlá sú financované z VÚC-iek, že to s tým nič nemá spoločné. No, vážení, ale tie VÚC-ky majú peniaze predovšetkým z dane z príjmov fyzických osôb, ktoré sme im fiškálnou decentralizáciou pridelili. Predtým to boli príjmy štátneho rozpočtu. Čiže to nemožno od seba oddeľovať. Je to súčasť balíka verejných financií. A faktom je, že pri dokončení podľa pôvodného projektu potrebná rekonštrukcia a prevádzkovanie aj existujúcich kapacít by znamenalo to, že na iné veci musíme dať menej. A v tejto súvislosti chcem povedať, že veď pri rozpočte, keď tu debatujeme a debatujeme tu veľmi vášnivo a keď navrhujete často, kde sú nedostatky, pani poslankyňa Mušková keď hovorí o školstve, ďalší keď hovoríte o tom, čo sa týka zdravotníctva, diaľnic a iných oblastí, áno, všade je málo peňazí, zároveň potrebujeme znižovať deficit verejných financií, pretože chceme zdravú a rýchlorastúcu ekonomiku a proste inak sa to nedá urobiť, vždy bude tých peňazí málo, čo by som veľmi rád zdôraznil. A v každej krajine, dokonca aj v bohatých krajinách pri schvaľovaní rozpočtu je ich vždy menej, ako je potrebné, menej, ako sú požiadavky. Preto keď diskutujeme o kultúre, áno, diskutujme aj o tom, prečo je u nás menej na kultúru ako v iných krajinách, ale diskutujme vo väzbe na to, či vytvárame podmienky na to, aby mohlo byť v budúcnosti toho viac, a vo väzbe na nejakú ucelenú stratégiu kultúrnej politiky.

Zdvihla sa obrovská vlna vášne, keď som v rozhlasovom interview povedal, že si myslím, že po roku 2006, teda v ďalšom volebnom období by stálo za zváženie, či je nevyhnutné samostatné ministerstvo kultúry. Áno, myslím si, že toto je legitímna otázka najmä preto, že decentralizáciou došlo k výraznému presunu kompetencií v rámci verejného sektora v kultúre, ktorú môžeme nazvať miestnou a regionálnou kultúrou, na miestne regionálne samosprávy. Ja som presvedčený, že väčšina ustanovizní, inštitúcií, ale aj aktivít kultúrnych má miestny a regionálny charakter. A aj preto je na zváženie, či je nevyhnutné mať samostatné ministerstvo kultúry. Ale v žiadnom prípade to nebol návrh na zrušenie ministerstva kultúry v súčasnosti, bol to návrh na diskusiu, ktorá, si myslím, má a môže byť legitímna a ktorá celkom určite prebehne.

No a aby som to teda uzavrel.

Ja si myslím, že ak vznikli pochybnosti, a vznikli pochybnosti, obavy, výhrady k tomu memorandu a k tomu výberu spoločnosti Truthheim, ak takéto pochybnosti existujú a zjavne existujú, myslím si, že je dobrým a vhodným riešením, aby sme od tohto riešenia ustúpili minimálne v tom zmysle, že ak by sa malo v tomto variante pokračovať, tak by mal byť investor vybraný vo verejnej súťaži. Čiže v tomto zmysle chcem deklarovať aj za seba a za svoju osobu, že ja budem, ak dospejeme aj po týchto diskusiách k tomu, že týmto spôsobom chceme ďalej pokračovať, presadzovať verejnú súťaž, aj keď to bude znamenať istý časový odklad, ale myslím si, že na upokojenie situácie, na rozptýlenie tých obáv, pochybností a výhrad to bude nevyhnutné.

Po druhé, druhý záver, ktorý chcem povedať za seba, samozrejme. Keď o tom bude rokovať vláda, budem proti dostavbe podľa pôvodného projektu, ak zároveň bude ten návrh požadovať udržanie všetkých existujúcich kapacít. Dodnes si myslím a som o tom presvedčený, že ak, a pán Lintner to povedal, myslím, najvýstižnejšie, tu existuje niečo, čomu môžeme hovoriť Národné divadlo, čo má aj ten silný emocionálny náboj, tak je to najmä historická budova Opery Slovenského národného divadla. A keďže tam takmer všetci, predpokladám, chodíme, vieme, že potrebuje obrovské prostriedky alebo veľké významné prostriedky na rekonštrukciu.

Takže ja si myslím, že je dobré, že takáto diskusia vznikla. Verím, že to pohne trochu veci, pretože iste uznáte, že v januári v roku 2005 nie sme oveľa ďalej, ako sme boli v roku 2003, keď táto štúdia vznikla a keď sme diskutovali pri príležitosti schvaľovania štátneho rozpočtu o tom, čo s týmto problémom robiť.

Ešte chcem povedať, že viackrát tu zaznelo, že nemal by byť problém nájsť 500 mil. korún alebo niekoľko 100 mil. korún. Verejné financie sa riadia podľa zákona o štátnom rozpočte, ktorý je schválený tu, čo, samozrejme, neznamená, že tam nejaký priestor neexistuje. Vždy musí existovať, pretože je to prognóza vývoja verejných financií, ale celkom určite ten priestor neexistuje v tých rozmeroch, v akých sú tie požiadavky. Aj preto je a bude nevyhnutné, aby sme hľadali reálne a realistické riešenie, také, ktoré vytvorí dobré podmienky pre to, aby sa kultúra na Slovensku mohla rozvíjať, aby sme mali dôstojné stánky, v ktorých budú divadelné predstavenia, baletné, operné, prebiehať, ale zároveň nie také riešenie, ktoré bude nezmyselne drahé nielen z hľadiska dostavby, ale aj z hľadiska prevádzky. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami sa hlásia páni poslanci Cuper aj Hopta. To vyskakuje, malý moment, musím to prečítať a uzavrieť, že je to u pána Cupera nie procedurálny návrh, ale predpokladám aj u pána Hoptu, že sú to faktické poznámky. Ďalej sa hlásia do faktických poznámok páni poslanci Fajnor, Jarjabek, panie poslankyne Gabániová, Martináková, pán poslanec Jaduš a pani poslankyňa Mušková. Končím možnosť ďalších prihlášok do faktických poznámok. Ešte sa hlási do faktických poznámok pán poslanec Lintner. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

Zapnite, prosím, mikrofón pánovi Cuperovi, potom pánovi Hoptovi.

J. Cuper, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán podpredseda vlády nás tu ako viacero poslancov vládnej koalície ohuroval číselnými explikáciami a tvrdeniami, že teda nie je možné, jednoducho čísla nepustia, dostavať budovu Národného divadla a už tobôž ju prevádzkovať. Pán minister, nie všetkých spoločenských vecí mierou sú peniaze alebo čísla. Vy takisto ako ja zrejme poznáte teóriu spoločenskej efektívnosti, ktorú nevymyslel som ja, ale poľský vedec Tadeusz Kotarbiński. A vy ako ekonóm určite ste sa s ňou stretli. A Tadeusz Kotarbiński povedal, že efektívnosť alebo spoločenská efektívnosť mnohých vecí spoločenských sa musí posudzovať minimálne z troch hľadísk. Z prospešnosti, účelnosti a ekonomickosti. Ekonomickosť je vždy až na poslednom mieste, prvoradá je prospešnosť a účelnosť. Teda treba si postaviť, čo je pre tento národ prospešné alebo čo nie je preň prospešné. Tento národ nie divadlo ako budovu, ale inštitúciu Národného divadla ako kultúrnu, výsostne kultúrnu inštitúciu potrebuje. A ja sa pýtam, pán minister, kto má sa o túto inštitúciu, ktorá je tu od gréckych čias, starogréckych čias ako kultúrna inštitúcia, starať. Dnes nemáme mecénov, ktorí by stavali divadlá. Mohli by sme povedať, že aj oni kalkulovali s tým, že budú dávať na to alebo nebudú dávať na to peniaze alebo na to je a na ono nie je. Ak tu vznikol štát, plní isté funkcie. Jeho jednou z výsostných funkcií... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Hopta.

I. Hopta, poslanec: Vážený pán podpredseda vlády a minister financií, vypočul som si vaše stanovisko a chcem povedať, že ste sa snažili nejako vecne podotknúť, prečo nie je možné nejakým spôsobom dostavať to divadlo, resp. ste obhajovali navrhované riešenie. Hovorili ste predovšetkým z ekonomického hľadiska, že chýbajú nám finančné prostriedky. No mne to vyznelo ako svojím spôsobom sebakritika, pretože ak štát nemá finančné prostriedky na kultúru, na školstvo, chýbajú nám peniaze na sociálne záležitosti, tak vychádza mi to tak, že chyba je niekde inde, chyba je vo vláde. A pamätám si vás ako mladého človeka, vy ste v týchto vládach už strávili niekoľko rokov, či už ako minister privatizácie, šiesty rok ste minister financií. Čiže svojím spôsobom vaše vystúpenie môžem chápať aj ako určitú formu sebakritiky: "Vážení umelci, vážená kultúrna obec, vládneme tu takto, že, bohužiaľ, zásluhou našej vlády nebudú peniaze ani dostavbu Národného divadla."

Na druhej strane všimol som si, že sa vytvárajú tu ekonomické podmienky pre firmy, firmy tu prichádzajú, všetka česť, ale zamyslime sa aj nad tým, ak vytvárame také podmienky pre niektoré firmy, že si dovolia usporiadať plesy za niekoľko desiatok miliónov korún a vy sa týchto plesov zúčastňujete, tak či by ste sa nesnažili ich presvedčiť, aby týmito finančnými prostriedkami, ktoré dávajú na plesy, prispeli trebárs aj do kultúry. Ja si myslím, že vtedy skôr by tá kultúrna obec, ale aj občania Slovenskej republiky to pochopili. Čiže podľa môjho názoru, šesť rokov vo vláde mali ste dostatok času na to, aby ste dokázali zabezpečiť financie na kultúru.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Fajnor.

K. Fajnor, poslanec: Áno, ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán podpredseda vlády, pán minister financií, som veľmi rád a ďakujem vám za to, že očami zahraničného turistu ste ocenili výkon ekonomiky do roku 1989. Áno, tým, že môže ísť do rekonštruovaného Národného divadla, tým, že môže ísť do Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, tým, že môže ísť do Prešovského divadla, to je zásluhou socialistického zriadenia.

Musím vás upozorniť na jednu vec. Keď vznikla po roku 1945 Česko-slovenská republika, v roku 1948 bola ľudovodemokratická republika, na Slovensku sme mali Zbor povereníkov. Bola to obdoba vlády, ktorá mala možno menšiu kompetenciu, ako má vláda dnes, to je samozrejmé, ale v tom Zbore povereníkov vtedy bolo školstvo a kultúra v jednom balíku, v jednom rezorte z toho dôvodu, že aj škôl bolo málo, aj tej kultúry bolo málo. Samozrejme, časom tvrdého a seriózneho rozvoja museli sme tieto rezorty rozdeliť, lebo chcem povedať jednu vec. V roku 1989 ministerstvo kultúry a minister kultúry riadil 260 priamo riadených organizácií. To vám chcem povedať. A ďakujem za to teda, že ste ocenili prístup bývalého režimu ku kultúre a k občanom Slovenska.

Chcel by som ešte povedať jednu vec. Moja stará mama bola 20 rokov v Spojených štátoch na robotách za toho krásneho režimu, viete, za Prvej republiky. A za tých 20 rokov sa naučila totižto jednu vec, každý, kto niekde bol, niečo sa naučil. Ja by som vám doporučil, aby aj vy ste niekam išli ďalej ako po Bratislavu a konečne sa niečo neučili. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Jarjabek.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja len toľko. Ja strašne ľutujem, pán minister, že nehráte tak rád divadlo, ako hráte rád tenis. Možno by sme o tejto problematike hovorili z úplne iného konca. Ale ja kvitujem, že ste zmenili svoju rétoriku, zmenili ste aj isté názory v tejto oblasti, hovoríte o úplne iných východiskách. Takže myslím si, že ešte keď budú dve-tri takéto mimoriadne schôdze, tak už sa možno aj celkom priblížia naše názory.

Ale celkom vážne. Od materiálu, o ktorom hovoríte, ktorý bol istým predpokladom, a tie čísla neviem, do akej miery treba brať naozaj za vecne presné alebo predpokladané. Tie čísla predsa sa už dnes zmenili a už sú nie pravdivé. Čiže tá realita je dnes už úplne iná.

Ruku na srdce. O súkromnom podnikateľovi, resp. o súkromnom spoločnom podniku, tak ako vy ste to povedali, s investorom, so zahraničným investorom nikto vo výbore nehovoril. O tomto tam nepadlo ani slovo, vy ste hovorili o spoločnom podniku. O tomto naozaj vo výbore nepadlo ani slovo. (Reakcia z pléna.) To ste povedali, Hovorili sme o spoločnom podniku so súkromným podnikateľom.

A celý prechod tých kompetencií, o ktorých hovoríte, vyznel asi takto vo vláde, že vo vláde zaznela veta od pána premiéra Dzurindu, ak si to presne pamätám, a tá veta mala znenie: "Tak, chlapci, ktorý z vás si to zoberie." A tým bol vybavený kompetenčný zákon. Počúvali sme to zo záznamu magnetofónového na Úrade vlády. Tak teda jeden z chlapcov si to vybral, prihlásil sa a kompetenčný zákon bol vybavený. No a okrem toho, viete, toto je precedens jednoducho, keď takýmto spôsobom chcete naložiť s novostavbou budovy Slovenského národného divadla, keď ju chcete predať... (Prerušenie rečníka časomierou.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Gabániová.

D. Gabániová, poslankyňa: Ďakujem. Pán minister, je skutočne zodpovedné od vás, že sa zaoberáte budúcnosťou, ako bude a za koľko bude financovaná prevádzka Slovenského národného divadla v roku a po roku 2006. Ale nechápem vašu skepsu, veď hospodárska situácia, hrubý domáci produkt a nepochybne aj sociálna situácia občanov po účinkovaní vašich reforiem na Slovensku budú len lepšie a možno v roku 2007 bude 0,6 % HDP 4 mld., a nie 1,8 mld. Tak prečo také obavy? (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Martináková.

Z. Martináková, poslankyňa: Ja len krátko k tomu schvaľovaniu rozpočtu. Ak si dobre pamätáte, tak pri tom schvaľovaní rozpočtu, o ktorom, pán minister financií, ste teraz hovorili, sme tu trošku vyvolali rozruch, keď sme dávali pozmeňujúce návrhy. Nesúhlasili sme s niektorými časťami toho rozpočtu a v závere sme ho podporili z jedného jediného vážneho dôvodu, že v tom roku, v minulom roku Slovensko vstupovalo do Európskej únie a potrebovalo rozpočet, pretože rozpočtové provizórium by skomplikovalo náš vstup do Európskej únie, a chceli sme sa zachovať zodpovedne, v tomto roku sme už volili nekompromisnejší postoj. Ale to je len na okraj.

Ja si myslím naozaj, že rozhodnutie padlo vtedy, keď ste pripravili rozpočet tak, že sa nevyčlenili peniaze na dostavbu. A napokon aj z toho záznamu, ktorý sme počúvali na Úrade vlády, bolo jasné, že ste vždy preferovali predaj tejto budovy. A ja nie som za predaj tejto budovy, ale musím povedať otvorene, že toto je čisté riešenie. Len ho povedzte ľuďom aj umelcom, aj divadelníkom, že my to chceme predať, lebo z predaja bude mať štát aspoň nejakú sumu, nejaké peniaze, lebo toto memorandum je o darovaní toho majetku a tých investícií, ktoré tam boli doteraz vložené. (Potlesk.) Takže hovorme naozaj o tom, aké boli varianty a kto zastával aké názory.

Ja z tejto pôdy naozaj nemám najmenší dôvod sa zastávať nikoho z ANO, ani ministra hospodárstva Pavla Ruska, ale myslím, že keby tu sedel, tak asi by sa mu nie dobre počúvalo to, že sa teraz vrátime k verejnej súťaži transparentnej a neviem akej, pretože aj to musím potvrdiť zo záznamu z rokovania z Úradu vlády, že on len plnil to, na čo dostal mandát od vlády ako celku. Takže dúfam, no neviem, či to mám povedať, že nenastane z toho roztržka vo vládnej koalícii, čo ste povedali, ale ja byť na mieste pána ministra Ruska, tak by som dosť vážne protestovala.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Jaduš.

J. Jaduš, poslanec: Mňa rovnako ako pani kolegyňu Martinákovú zaujali hneď prvé slová pána ministra. A musím povedať, že mu chcem vyjadriť obrovský obdiv za ten výkon, ktorý podal, pretože takým spôsobom zvaliť zodpovednosť na poslancov parlamentu a zdôvodniť to tým, že boli to oni, ktorí zavinili tento stav, pretože v rozpočte nevyčlenili prostriedky na dostavbu, to si skutočne zaslúži obdiv. Treba však povedať, že práve tieto slová poodhalili istý, a teda veľký vazalský vzťah parlamentu voči vláde a veľkú mieru nesvojprávnosti oficiálnej ústavnej inštitúcie vo vzťahu k protiústavnej Koaličnej rade. Takže dnes sa nesmieme čudovať, že táto kauza vyšla na povrch. A trošku sa chcem aj zastať koaličných poslancov, ktorí pravdepodobne ani inak, ako zdvihnúť ruku za rozpočet, nesmeli urobiť.

Tu však treba povedať, že nás skutočne poburuje tá netransparentnosť, ktorú požehnala vláda, a zodpovednosť niektorých vládnych ministrov. A treba povedať na začiatok, že keby bola od začiatku pripustená verejná diskusia, možno by sme tu dnes na mimoriadnej schôdzi neboli. A teší má, že aj pán minister Mikloš pripustil, že budeme sa musieť o budúcnosti Národného divadla rozprávať celkom otvorene a všetci.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Mušková.

Ľ. Mušková, poslankyňa: Pán podpredseda, vy ste sa vo svojom vystúpení pýtali, prečo tí, ktorí súhlasili s alternatívou pribratia investora do dostavby Národného divadla, zmenili názor. Už tu bolo vysvetlené zo strany pána poslanca Jarjabka, že vtedy vo výbore, kde sa aj zúčastnila rokovania tohto výboru divadelná obec, bolo prijaté úplne iné stanovisko, bolo prijaté stanovisko, že sa bude hľadať spôsob dostavby divadla tak, aby bol zachovaný pôvodný zámer, pre ktorý bola budova projektovaná. A dnes je toto vyrokovanie vaše alebo odrazu predložená dohoda vo vláde obrovským prekvapením nielen pre poslancov, samozrejme, ale aj, myslím si, pre celú verejnosť a obec divadelnú zvlášť. Teda nikto nezmenil svoj názor, pretože dnes podľa toho dohovoru, ktorý mal byť vyrokovaný, by neslúžil pôvodnej kultúre, ale, musím povedať, pakultúre.

Ale ja by som sa chcela na opačnej strane popýtať vás, pán podpredseda: Čo sa stalo, že vy ste zmenili svoj názor? Vy ste boli predsa podpredsedom pre ekonomiku v minulej vláde, ktorá si dohodla vo svojom programovom vyhlásení dokončenie tohto divadla, tejto stavby podľa pôvodného projektu, aký bol. Čo sa stalo, že dnes ste úplne iného názoru? Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Lintner, ste boli prihlásený a zrušili ste svoju prihlášku do faktických poznámok, ste sa vymazali. Pán poslanec Šulaj tu bol ešte prihlásený. Nie je prítomný v sále. Pokračujeme ďalej.

Chcete, pán podpredseda vlády, reagovať na faktické poznámky? Nech sa páči, máte slovo.

I. Mikloš, podpredseda vlády a minister financií SR: Ďakujem pekne. Len dve veci.

Pani poslankyňa, pýtate sa, čo sa stalo. Stalo sa to, že dostatočné podklady a informácie na rozhodnutie o posúdení aj nákladov na dokončenie, ale najmä nákladov na prevádzku, požadovaných nákladov na rekonštrukciu existujúcich scén a zároveň analýzu kapacít sme mali, ja osobne som to mal až v roku 2003, aj na základe tej štúdie, ktorú dom spomínal, a ja som to viackrát verejne povedal a môžem to zopakovať, áno, neboli sme dobre informovaní, možno povedať až, že sme boli zavádzaní z hľadiska toho, koľko prostriedkov je potrebných a čo všetko sa s nimi dá urobiť. Konkrétne, keď sme schvaľovali rozpočet na rok 2001 alebo rozpočet na rok 2002, tak sme boli informovaní ministrom kultúry vtedajším, že ak schválime tú čiastku, ktorú sme potom schválili, tak budeme sedieť na premiére opery v septembri roku 2002. Schválili sme ju, nesedeli sme tam.

A druhá vec k tomu. Nie, nie je to pravda, čo hovoríte. Z hľadiska toho, o čom sa vtedy hovorilo vo výbore alebo ako ste to tak interpretovali, ja som to interpretoval inak, pretože ak ste to interpretovali tak, že nájdeme investora, ktorý vstúpi do pôvodného projektu, tak to je absolútne, ale absolútne nereálne. Čiže vstup investora bol podmienený istou modifikáciou toho projektu, pretože nikto, žiaden súkromný investor do pôvodného projektu jednoducho nevstúpi. Čiže ja som to chápal naozaj tak, že ak ten investor tam má vstúpiť, musí dôjsť k istej modifikácii a k zmenám. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Žiak bude pokračovať v rozprave. Nech sa páči.

R. Žiak, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, vzácni hostia, bolo toho povedané už hodne, by som už nechcel opakovať to, čo už odznelo, preto mi dovoľte iba niekoľko poznámok.

Najprv na adresu pána podpredsedu vlády, pána ministra Mikloša chcem povedať, že jeho prístup je ozaj ako prístup ekonóma, to mu nevytýkam, ale nech chápe aj to, že sú aj iní ľudia, niektorí. Ja sa skôr cítim ako človek, ktorý sa venoval kultúre, a nie ako ekonóm a expert na ekonomiku. A som rád, že sme iní. Ten jeho prístup bol prístup vlády v tom, že vláda rozhodla, že nie sú finančné prostriedky na dostavbu Slovenského národného divadla. A začala hľadať investora. A postupne, ako bolo práve teraz povedané, sa modifikoval pôvodný zámer. Je otázka, či bol správny. A dnes vidíme, že asi nebol správny, pretože sa modifikoval ďalej a ďalej a už dnes nehovoríme o budove Slovenského národného divadla, ale hovoríme o budove, dnes nehovoríme o tom, na čo bude slúžiť tá budova, či bude pre Slovenské národné divadlo, ale o tom, že si bude prenajímať priestory Slovenské národné divadlo. Takže ten zámer je úplne iný. A pomaly je tu otázka, prečo sa tým zaoberá Národná rada. Takže keď hovoríme o financiách a kultúre, je to veľký problém. Už to tu dnes odznelo, že kultúra je v nevýhode, pretože financie dnes vládnu. Ale takýto prístup asi nebol v minulosti. Keby Gréci takto pristupovali k svojmu, tak asi tie dnešné pamiatky by nestáli, keby ste sa prešli po Slovensku, tak by ste neuvideli asi nič, pretože drevené stavby by sa nezachovali, a z dnešnej doby asi ostanú jedine veľké dominantné budovy bánk, banky tie stavajú krásne budovy, to je pravda. A myslím si, že je to z našich daní. Takže tento prístup je ekonomický, a preto som rád, že môžem hovoriť, že ja som skôr človek, ktorý sa chce venovať tomu iným spôsobom, z pohľadu kultúry.

Keď hovoríme, že nemáme peniaze. Viete, mňa uráža táto diskusia, že koľko miliónov od koho dostaneme, že príde zahraničný investor, ktorý nám dofinancuje tento kultúrny stánok, pretože pôvodný účel bol takýto a takýto. Ale stačí sa pozrieť za hranice. Hovorí sa o našom ministrovi financií, že ten je najlepší. Ale neviem, ako to robia napr. naši južní susedia, keď dokážu financovať nielen svoju kultúru štátnu, ale dokonca aj národnú, to znamená, dokážu financovať aj menšiny v zahraničí. Už aj o tomto tu bola dnes reč. My to nerobíme. Prečo? My nedokážeme financovať naše menšiny v zahraničí. A čo je teraz, ako vidieť, pravda, je, že nevieme dofinancovať ani takýto objekt, ako je Slovenské národné divadlo. Takže je tu o čom uvažovať.

Ja by som bol veľmi rád, keby toto rozhodnutie nebolo iba rozhodnutie ministra vlády, či už toho alebo toho, alebo vlády. Dostala sa na pretras táto otázka dnes v našom slovenskom národnom parlamente. A ja by som bol veľmi rád, keby všetci poslanci uvažovali tak, že sú reprezentanti našich občanov, nielen politických strán, ktoré apropo nedávno si odsúhlasili zvýšenie finančných príspevkov, uvažovali tak, že treba nám Slovenské národné divadlo pre ďalšie generácie, pretože nás budú hodnotiť generácie nie podľa toho, či tam bol majiteľ ten alebo ten, ale či bude slúžiť tomu účelu, na ktorý tento objekt bol určený.

Chcem vás poprosiť o pozornosť v jednej veci. Volali mi z prezidentskej kancelárie. Pred hodinou tam bol pán prezident na obhliadku budovy a poprosil ma, aby som prezentoval jeho názor, že podporuje dostavbu Slovenského národného divadla a jeho pôvodné určenie, aby slúžilo pre prezentáciu našej kultúry ako stánok, národný stánok Slovenského národného divadla, pretože ináč nás ďalšie generácie odsúdia. Ďakujem. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami sa hlásia pani poslankyňa Gabániová, pán poslanec Jaduš. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

Pani poslankyňa Gabániová.

D. Gabániová, poslankyňa: Ďakujem. Ja by som len chcela ponúknuť takú barličku pre tých, ktorí majú problémy stotožňovať sa s novými inštitúciami, ako je nová nedostavaná budova Slovenského národného divadla. Nikto neupiera totožnosť a existenciu historickej budovy Slovenskej národnej rady, nikto neupiera existenciu starej Národnej rady na Župnom námestí, ale myslím si, že keď sa hovorí o Národnej rade Slovenskej republiky a parlamente, každý nemá problémy sa stotožniť s momentálne existujúcou budovou, v ktorej sedíme. Ja neviem, prečo sú obavy do budúcnosti s pojmom Slovenské národné divadlo.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Jaduš.

J. Jaduš, poslanec: Vážení kolegovia, za postupom, ktorý nám predstavil pán Rusko vo vzťahu k novostavbe Národného divadla, je cítiť tú starú známu axiómu našej vlády, že štát je zlý vlastník a zlý hospodár a treba predať všetko a zbaviť sa všetkého, čo štát nevie ekonomicky zhodnotiť. Ale vďaka takejto axióme, vďaka tomuto princípu prišlo Slovensko o miliardy z výnosov, každoročných výnosov z SPP, z telekomunikácií, zo sieťových odvetví a tak ďalej a tak ďalej. Preboha, veď vláda je povinná dať takých manažérov, ktorí budú vedieť rovnako dobre ako títo zahraniční vlastníci túto inštitúciu riadiť a riadiť ju tak, aby štát netrpel majetkovú ujmu. Tak zaviažme vládu, aby jednoducho robila to, čo robiť má, a nezbavovala sa svojej zodpovednosti.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave.

Pán poslanec Cuper vystúpi v rozprave, pripravia sa páni poslanci Vajda, Maxon a Číž.

J. Cuper, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Milé dámy a vážení páni, ruský básnik a spisovateľ Boris Pasternak svojho času bol povedal, že čo sa týka mužov moci, sú tak posadnutí vytvoriť mýtus neomylnosti, že urobia všetko, aby ignorovali pravdu. Keď som si dnes tu sadol ráno a počúval vystúpenia v tomto parlamente, najmä pána ministra Ruska, ale aj pána ministra Mikloša, ale aj niektorých poslancov, a, musím povedať, žiaľbohu, v danom prípade to pán Pasternak trochu zúžil aj na ženy moci, tak mám pocit, že sa tu všetko robilo, aby sa ignorovala pravda. Pravda je taká, že sa celá diskusia o dostavbe Slovenského národného divadla zúžila na reč čísiel a na jednu budovu, ktorá stojí na dunajskom nábreží.

Ale problém je oveľa širší, problém je oveľa širší preto, že Národné divadlo, to nie je len budova, Národné divadlo, to je súčasť národnej kultúry. Ja viem, sedíme tu poslanci opozície aj koalície. Jedni sme pravica, druhí sme liberáli, jedni sú kresťania, iní nie sú kresťania. Všelijako chápeme náš štát, ktorý nemá viac ako 13 rokov. Jedni ho zatracujú, iní sa v ňom vidíme. Jedni ho stotožňujú s nacionalizmom slovenským, iní hovoria, že nemá s nacionalizmom nič spoločného. Je to tak aj v literatúre vedeckej. Jedni hovoria, že národy v Európe stratili zmysel, ich štátnosť tiež že stratila zmysel, lebo sme vytvorili a integrovali sme sa do veľkej Európy, takže sme vytvorili veľký európsky štát. Podotýkam, že aj čerstvo schválená Zmluva o Ústave pre Európu nehovorí o Európe národov ani občanov, ale o Európe štátov. Teda štát sa neprežil a, myslím si, po piatich tisíckach rokov sa ani neprežije, tak ako to predpovedal Vladimír Iľjič Lenin alebo Marx. Bude existovať, v podobe či väčšej alebo menšej, ešte veľmi dlho. Niet preto dôvodov detronizovať Slovenskú republiku ako štát, niet dôvodov upierať právo aj povinnosť Slovenskej republike ako štátu starať sa o slovenskú národnú kultúru.

Tým, ktorí chcú chápať v tom zmysle slovenskú štátnosť aj slovenský národ nie ako etnické spoločenstvo, ale ako to, čo sa vytvára, odporúčam dielo španielskeho filozofa Ortegu y Gasseta, ktorý hovorí, že pojem národ je nadmieru šťastný pojem, lebo hneď napovedá a navodzuje, že je čímsi, čo predpokladá všetku tvorivú vôľu svojich príslušníkov. Predpokladám, že pán minister asi Ortegu y Gasseta neštuduje a jeho tvorivá vôľa a to, že sa dostal do slovenskej vlády, smeruje iba k tomu, aby povýšil svoje súkromné záujmy nad záujmy celku, lebo ja a väčšina mojich kolegov si myslíme tiež, že povinnosťou slovenskej vlády je starať sa o to, aby Slovenská republika ako štát plnila všetky funkcie vrátane kultúrnej, ktoré jej prináležia.

Môžem pánovi ministrovi aj financií, aj hospodárstva odcitovať Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý hovorí, že každý národ má právo na sebaurčenie. V rámci tohto práva na sebaurčenie sa musí starať o svoj ekonomický, sociálny, politický i kultúrny rozvoj. V rámci plnenia tejto funkcie, samozrejme, musí sa starať aj o to, aby sa vybudovala taká inštitúcia, akou je Národné divadlo. Ako inštitúcia Národné divadlo slúži na to, aby v ňom kultúrna, intelektuálna špička komunikovala s národom, možnože niekedy, ako to pán minister Rusko hovorí, aj s rakúskymi dôchodcami. Ale myslí sa tým predovšetkým komunikácia s národom. Ja si myslím, že túto funkciu štátu Slovenskej republiky nenahradí ani Európska únia, zbytočne bolo pozývať pána Figeľa na túto schôdzu, ale môže ju nahradiť alebo môže ju uskutočňovať len a len vláda Slovenskej republiky, v danom prípade minister kultúry Slovenskej republiky, ktorý je za tento rezort zodpovedný.

Akými peripetiami a akým spôsobom sa táto doména pána ministra Chmela dostala až k pánovi Ruskovi, ktorý si z toho urobil súkromnú agendu, to je vecou poslaneckého prieskumu. Ale nemôžem súhlasiť s pánom ministrom financií alebo s niektorými mojimi kolegyňami v tom, že jednoducho iné alternatívy, ako je predaj Národného divadla, neexistujú, pretože nie sú na to financie. Ja si myslím, že vláda predovšetkým sa má zodpovedať tomuto parlamentu. A ak tento parlament príjme rozhodnutie iné, že je povinnosťou vlády zabezpečiť dostavbu budovy Národného divadla a postarať sa o jej prevádzku, tak je jej úlohou, aby na to financie našla. Akým spôsobom to urobí, to nech si s tým potrápi hlavu pán minister aj jeden, aj druhý, ale aj tretí, nech si s tým potrápi hlavu celá vláda.

Tvrdenie, že jednoducho inej alternatívy niet, pani poslankyňa Rusnáková, neberiem. Ohurovali ste tu celý svoj prejav číslami a explikáciami, ktoré nič nehovoria o tom, ako efektívne by tá budova prosperovala. A efektívnosť, to je prospešnosť. Prospešnosť, prospešné bude pre tento národ, ktorý sa etabloval v Európe ako kultúrne spoločenstvo, ako akulturované spoločenstvo, ak bude mať vlastnú budovu financovanú z vlastných zdrojov, zo štátnych zdrojov, v konečnom dôsledku sú to zdroje občanov Slovenskej republiky, a nie nejakým filantropom alebo ak nebude sa spoliehať na nejakého amerického alebo gréckeho filantropa. Nerealizuje sa takýmto spôsobom divadelná kultúra nikde v nijakom štáte v Európe. A pochybujem, že niekde aj na svete sa tak financuje. A to postavili ďaleko megalomanskejšie budovy, napr. v Sydney budova Opery alebo niektoré posledné otvorené budovy divadelné v Európe alebo vo svete, o ktorých tu už bola reč. Takže ja si myslím, že povinnosťou nás všetkých ako reprezentantov slovenského národa, nemyslím to v tom zmysle etnickom, ale v zmysle kultúrneho spoločenstva, je postarať sa o to, aby vláda zabezpečila prevádzku, a nie akceptovať to, že si tu niekto, komu zverená moc bola v tomto parlamente a ktorému prepožičal národ moc na 4 roky, povie, že inej alternatívy niet. Alternatívy sú vždy nejaké. Ak nie sú alternatívy, tak potom sa musí hľadať cesta alebo východisko. A to východisko nemôže byť len jedno.

Pokiaľ ide o to, že pán minister sa vyhovára, že by to zaťažovalo štátny rozpočet nad mieru, ja by som sa pána ministra financií opýtal, prečo táto vláda vedomá si toho, čo som tu povedal, že Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach každému suverénnemu národu a jeho vláde ukladá povinnosť starať sa aj o ekonomický a sociálny rozvoj, s takou bohorovnosťou zbavovala tento národ ekonomických zdrojov, najmä tých, do ktorých sú veľmi malé náklady a z ktorých sú neprimerané zisky. Ja sa pýtam pána ministra, prečo bol predaný Slovnaft, prečo bol predaný SPP, prečo sa predávajú elektrárne, ktorých zisky mohli bohato saturovať štátny rozpočet. A z týchto ziskov, ktoré by boli takto dodatočne odvedené do štátneho rozpočtu, by bolo aj na slovenskú kultúru, bolo by aj na slovenské školstvo, bolo by, samozrejme, aj na sociálnu politiku.

Nie nadarmo som tu už dnes opakoval raz, keď nastupoval terajší francúzsky premiér Raffarin, jednoznačne povedal, že štátne podniky, ktorými sú Gaz de France, Electricité de France, musia ostať v štátnych rukách, lebo musia napĺňať národné, ale aj sociálne záujmy francúzskeho národa. Ale ďalej dodával, že za tým účelom, aby ich mohli ešte lepšie napĺňať, musí francúzska vláda urobiť nevyhnutné opatrenia v bývalých postkomunistických krajinách, a to zrejme myslel reprivatizačné alebo privatizačné opatrenia, aby ich mohla ešte lepšie napĺňať. Ja sa pýtam, ak v roku 1995 Slovnaft odvádzal čistých, očistených ziskov 6,7 mld. do štátneho rozpočtu pri cenách 17 korún za liter, aké zisky asi produkuje táto rafinérska spoločnosť dnes. Predpokladám, že to nie je menej ako 20 mld. Ja sa pýtam, koľko z týchto ziskov ide do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Ja sa pýtam, koľko ich ide do zahraničia a koľko z nich ťaží aj vláda jedného susedného štátu. Potom sa nedivme, že ona môže saturovať aj svoje národnostné menšiny na Slovensku v oblasti školstva, ale aj v oblasti kultúry.

Ak tu páni poslanci alebo páni ministri spochybňujú potrebu pre slovenský národ Národného divadla a iných slovenských inštitúcií, ja sa pýtam, prečo na druhej strane tí, ktorých tu žije, a to sú menšiny, nejakých 11 %, si budujú svoje národné a kultúrne inštitúcie alebo národnostné a kultúrne inštitúcie a zanovite trvajú na tom, aby dostali na to svoj podiel zo štátneho rozpočtu. Vari väčšinový národ, ktorého je tu 88 %, nemá právo, aby mal svoju vlastnú kultúru, alebo sme tu všetci bezbrehí liberáli, ktorí likvidujú všetko, čo tu bolo vytvorené dejinami, svoju vlastnú kultúru, svoju vlastnú podstatu? Ja vás ubezpečujem, že takáto politika nie je dobrou politikou pre toto spoločenstvo, ktorého ste aj vy príslušníkmi. Treba sa preto pozamýšľať, pán minister financií, nad takou politikou ekonomickou, ktorá bude vedieť saturovať aj potreby tohto národa a jeho kultúry, jeho školstva, osvety, lebo inak nás kultúrna Európa medzi svoje spoločenstvo nebude chcieť zobrať ako to, čo dánsky filozof Kierkegaard nazval verejnosťou, ako monštruózne nič. Musíme mať nejakú spoločnú kultúru, a to aj divadelnú. Bez nej jednoducho sa existovať nedá.

Pani kolegyňa, neurobím vám tu radosť, aby som vám ďalej nechal vstupovať do môjho vystúpenia. Ja som, čo som potreboval na adresu vašej vládnej koalície, povedal.

Chcel som sa ešte zmieniť o tom, ako pán minister hospodárstva sa dostal k tej myšlienke, že postaví proti sebe regionálnu kultúru a to, čomu sa hovorí národná kultúra. Je to geniálne, s čím mohol vyrukovať, pretože postaviť bratislavocentrizmus voči ostatným regiónom Slovenska je naozaj veľmi geniálna myšlienka. A ja sa musím iba pána ministra financií opýtať, prečo tak veľmi tvrdí, že aj prostriedky finančné, ktorými vyššie územné celky disponujú na regionálnu kultúru, pochádzajú zo štátneho rozpočtu, a povedať mu, že ani to už, pán minister, nie je pravda a vy ako minister financií klamete, pretože aj tu už bola urobená fiškálna decentralizácia a regionálne zastupiteľstvá, teda krajské samosprávy budú mať aj vlastný daňový základ a ak chceme fungovať ako demokratický a právny štát, v tejto oblasti sa budeme musieť posunúť ešte ďalej. Ale ja sa pýtam pána ministra Ruska, či aj regionálne divadlá, vyjmúc to, ktoré funguje v Komárne, nie sú súčasťou slovenskej kultúry. A vidím nejakého antipóda nie medzi divadlami, ktoré fungujú v Prešove alebo v Bratislave, len v tom, že jedny majú štatút Národného divadla a iné majú štatút regionálneho divadla. Všetky divadlá musia niesť to, čomu sa hovorí pečať slovenskej kultúry, lebo sú jej súčasťou.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ja sa prihováram za to, aby budova Národného divadla bola dostavaná. Ak ju môže využívať jeden mecén z Ameriky a má mu prinášať zisk, správne mi tu našepkáva pán kolega Čaplovič, že ten mecén je podnikateľ, ktorý si zo štátnych prostriedkov chce ukrajovať každý rok nejakých 80 mil. alebo 100 mil. alebo 180 mil., ako som tu počul, lebo čiastky sa rôznili, zo štátneho rozpočtu do svojich vlastných prostriedkov tým, že bude prenajímať to, čo bolo vybudované za naše prostriedky, tak tomu hovorím geniálna myšlienka. Naozaj s takouto myšlienkou mohol vyrukovať iba pán Rusko. Ja len predpokladám, že pán Rusko neoklame tento parlament, tak ako oklamal kedysi nás, keď si dal hlasovať o licencii na prevádzkovanie TV Markíza. Ja len predpokladám, že je tu vyspelejšie auditórium, ktoré tento projekt privatizácie Slovenského národného divadla alebo jeho budovy pánovi ministrovi neodsúhlasí a bude nástojiť na tom, aby vláda Slovenskej republiky a jej členovia si potrápili trochu hlavu aj s inou alternatívou alebo s riešením, ktoré umožní bezproblémové prevádzkovanie aj budovy Slovenského národného divadla ako vlastníctva Slovenskej republiky alebo, ak chcete, ministerstva kultúry. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)