P. Hrušovský, predseda NR SR: S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Jarjabka sa hlásia poslanci Džupa, Tóthová, Janiš a Lintner.

Ešte predtým, ako udelím slovo poslancom prihláseným, chcem informovať členov poslaneckého grémia, že ho zvolávam na 11.45 hodinu. Poslanecké grémium je o 11.45 hodine.

Nech sa páči, pán poslanec Džupa.

K. Džupa, poslanec: Ďakujem, pán predseda. V úvode svojho vystúpenia pán poslanec Jarjabek vyzýval na odpolitizovanie tejto schôdze a problému Slovenského národného divadla. Zaiste, musel tak urobiť, pretože je to slušný človek, umelec a intelektuál. Ale my na pôde Národnej rady nemôžeme opomenúť, že na začiatku celého problému bolo politické rozhodnutie. Následné konanie zainteresovaných ohľadom tzv. dostavby Slovenského národného divadla koncentruje na jednom príklade mnohé neduhy a osvedčené privatizačné scenáre súčasnej vlády, lepšie povedané, niektorých jej ministrov s nakladaním so štátnym majetkom, navyše, v čase, keď sa nepredpokladala takmer žiadna reakcia občianskej, kultúrnej verejnosti či záujem médií, s vyše ročným odstupom od pôvodného rozhodnutia, načasované na obdobie Vianoc, keď sa predpokladalo, že nielen občania, ale aj politici sa budú zaoberať celkom inými, príjemnejšími a rodinnými záležitosťami.

Až tlak opozície vyvolal, že sa problematika dostala na pôdu parlamentu, a prieskum a fakty ukázali, že niektoré praktiky a súčasti doterajšieho procesu, čo sa týka privatizácie Slovenského národného divadla alebo jeho dostavby, ako chcete, sú minimálne dôvodom na demisiu niektorých zainteresovaných ministrov. Budeme preto zvažovať minimálne vysloviť niektorým ministrom nedôveru po tomto procese. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pani poslankyňa Tóthová. Ešte chcem doplniť, páni poslanci Janiš a Lintner sa hlásia do faktických poznámok a končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

Teraz zapnite, prosím vás, pani poslankyňu Tóthovú.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážení prítomní, kto sledoval vystúpenie pána poslanca Jarjabka, dozaista videl a pochopil, koľko kultúrno-etických problémov treba ešte doriešiť v súvislosti so stavbou Slovenského národného divadla, koľko neujasneností existuje v otázkach financovania dostavby a prevádzky Národného divadla a koľko právnych otvorených otázok a problémov je v súvislosti s doriešením právnej roviny tejto otázky. Preto je zarážajúce, že na minulej schôdzi pri kreovaní programu Hnutie za demokratické Slovensko uvedomujúc si tieto problémy navrhlo do programu ako samostatný bod rokovanie o tejto otázke. Žiaľ, hlasovaním a najmä hlasmi poslancov vládnej koalície a nezávislých, z ktorých dneska niektorí v médiách veľmi pozitívne vystupujú a k tejto myšlienke sa hlásia, nebol tento bod do programu zahrnutý. Vážení, nebolo inej cesty ako tej, ktorú zvolila opozícia teraz, ale ostáva otázne, prečo vládna koalícia spoločensky dôležité veci, ktoré navrhuje opozícia, neberie na vedomie.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou pán poslanec Janiš.

S. Janiš, poslanec: Ďakujem za slovo. Snažil som sa dosť pozorne počúvať predkladateľa. A zarezonovalo mi v ušiach zopár údajov, ktoré si povedal, pán kolega, to, že Slovenské národné divadlo za 350 mil. dotácií vyrobí 950 predstavení alebo vyrobilo 950 predstavení pre 250 000 divákov. Ľahkou matematikou je to priemerne 263 divákov na jedno predstavenie. Tí, čo poznáme budovu, novostavbu alebo stavbu nového Slovenského národného divadla a vidíme tie tisíce sedačiek, vieme, že sa vám tam hercom asi ťažko bude dýchať, lebo budovať stavbu je jedna vec. Tá však vôbec negarantuje kvalitnú kultúru a ani to, že táto kultúra sa dostane aj k divákom.

Stále sa tu vraví o stavbe, a nie o kultúre, akoby táto stavba spasila a zabezpečila živú kultúru na Slovensku. Ja sa môžem spýtať, či sú peniaze plynárom, elektrárňam, technickým čatám, tieto stá milióny na prevádzku. Sú to peniaze do kultúry? Sú to peniaze na živú kultúru, na divadelné diela, filmy, knihy, pre maliarov? Nie sú. Čím viac dáme plynárom, tým menej ide na živú kultúru, tým menej ide tvorcom, hercom, spisovateľom, maliarom a tak ďalej. Z tohto pohľadu vám vôbec nerozumiem. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Lintner.

Ľ. Lintner, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Ja by som chcel zareagovať z celého toho vystúpenia pána poslanca Jarjabka v jednej pasáži, lebo tam sa aj sústreďuje kritika predkladateľov zvolania tejto mimoriadnej schôdze, na to, akoby vláda obchádzala kompetenčný zákon alebo nebodaj niektorý z ministrov nejako tajne si vymyslel nejakú kulehu. Tak len chcem povedať, že, a to zas pán poslanec Jarjabek pri tej informácii zamlčal, počas celého toho roka od jesene 2003, keď vlastne vláda prijala variantné riešenie alebo teda uznesenie o tom, že sa má zrodiť variantné riešenie k predaju, tak všetky materiály aj na poradu ekonomických ministrov predkladal minister kultúry spolu s ministrom hospodárstva. A ja nevidím nič zlé na tom, že variantné riešenie, keď existovalo uznesenie vlády, pripravovalo ministerstvo hospodárstva, keď napokon je na tom oveľa lepšie odborne spôsobilé ako ministerstvo kultúry. Ja len pripomínam, že na investičnom oddelení ministerstva kultúry sú len dvaja ľudia, zatiaľ čo ministerstvo hospodárstva svojím zložením, štruktúrou sekcií má v sebe odbornú kapacitu na to, aby pripravilo takýto materiál. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Teraz budeme pokračovať v rozprave. Vystúpi pán poslanec Ševc za poslanecký klub Komunistickej strany Slovenska.

J. Ševc, poslanec: Vážený pán podpredseda, vážení členovia vlády, vážený kolega predkladateľ, vážené kolegyne, kolegovia, kladiem si otázku, Je to nedostatok riadenia, je to neúcta k sebe samým, že Národná rada Slovenskej republiky rokuje, či dostavať alebo predať novú budovu Slovenského národného divadla? Žiaľ, žijeme v dobe plnej zvratov. Všetko, nielen kultúra a vzdelanie, ale i česť, láska, vlastenectvo, priateľstvo, sa mení na tovar.

Vyznávači mamony a odporcovia novej budovy Slovenského národného divadla rozširujú mýtus o jej socialistickej megalomanskej koncepcii. Tvrdia, že doterajšia budova SND je kapacitne i svojím vybavením na úrovni potrieb Bratislavy 21. storočia. Nová budova je vraj kapacitne naddimenzovaná i s prihliadnutím na návštevnosť dôchodcov z Viedne.

K tejto demagógii stručne len toľko, hoci tu bolo už povedané pánom kolegom Jarjabkom o histórii. Súčasnú budovu Slovenského národného divadla začali stavať v roku 1885, teda pred 120 rokmi podľa plánov architektov Helmera a Fellnera pre Mestské divadlo v Bratislave, ktoré otvorili v septembri 1886 slávnostným predstavením Erkelovej opery Bánk Bán. SND bolo založené v roku 1920, keď pod týmto názvom začal pôsobiť český súbor. Počas Prvej ČR prebiehal boj o vlastné Slovenské národné divadlo. Od roku 1932 existovali vedľa seba slovenská činohra a česká činohra. V roku 1938 česká činohra zanikla a Slovenské národné divadlo tvorili činohra a opera.

Napriek rozsiahlym rekonštrukciám parametre budovy ani zďaleka nevyhovujú súčasným potrebám Bratislavy, už nehovorím o tom, ako sa potreby Bratislavy v tejto oblasti zmenia v súvislosti s procesmi, ktoré dnes prebiehajú v Európe a ľudskej spoločnosti. V súčasnosti z televíznych obrazoviek takmer nepretržite schádzajú medzi nás sofistikovaní vrahovia a najrôznejšie príšery, aby sa udomácnili vo vedomí ľudí, podmanili si ich a páchali zlo, najmä prostredníctvom nastupujúcich generácií. V tomto chorom svete, s dominantným postavením brakovej literatúry a filmovej produkcie jedinou oázou pre človeka ostáva divadlo, hudba, hodnotná národná a svetová literatúra.

A tým, ktorých znepokojuje 1 600 miest v hľadisku novej budovy SND, chcem povedať, že Mestské divadlo v Košiciach v rokoch 1887 až 1899 už malo v hľadisku 900 miest pre divákov. V priebehu socialistickej výstavby sa vybudovali, ako tu bolo spomínané, divadlá v Nitre, Žiline, Prešove a inde, dokonca aj Maďarské divadlo v Komárne. Sú vo väčšine prípadov preplnené.

Žiaľ, v Bratislave bývalý režim nestihol dostavať novú budovu Slovenského národného divadla. Mrzí nás to, o to viac, že sme naivne verili, že sa tak stane. Nestalo sa tak. Dnes si o to viac uvedomuje nielen kultúrna obec, aká štedrá ku kultúre bola minulá spoločnosť.

Aj v našom najvyššom zákonodarnom zbore sa pomerne často hovorí o kultúre slovenskej politiky. Sú momenty keď si človek obzvlášť ostro uvedomí, že je to iba prázdna rétorika, za ktorou podaktorí ľudia skrývajú svoj egoizmus. Prejavuje sa to najmä v podobných prípadoch, ako je tento, ktorý prerokovávame. Život nás každodenne núti, aby sme rozhodovali aj o otázkach, ktoré na desiatky a stovky rokov môžu rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť život národa, krajiny a nasledujúcich generácií. Žiaľ, pokiaľ niečo nie je v bezprostrednom záujme podaktorých ľudí, najradšej sa toho chcú zbaviť, strkajú hlavu do piesku.

Vláda nás presviedča, že nie sú peniaze na dofinancovanie záverečnej etapy výstavby budovy Slovenského národného divadla, ale najmä na financovanie jeho prevádzky, prevádzka bude vraj veľmi nákladná a nespravodlivá z hľadiska regiónov a ostatných druhov umenia. Vláda by najradšej na 90 % hotovú stavbu odovzdala americkému Grékovi, podobne ako už poodovzdávala veľa slovenského národného majetku do cudzieho vlastníctva s odôvodnením, že vláda nie je schopná ho tak kvalifikovane a efektívne riadiť ako súkromný kapitál. Ak je to tak, prečo potom neodíde vláda? Veď v Rakúsku, Nemecku, vo Francúzsku a inde vo svete je veľa úspešných štátnych podnikov.

Mali by sme tiež požiadať vládu, aby nás informovala, prečo o objekt má taký veľký záujem súkromný podnikateľ. Snáď má väčšie pochopenie pre rozvoj slovenskej kultúry ako slovenská vláda? Bolo by dobré, keby nás pán podpredseda vlády a minister hospodárstva pán Rusko oboznámil s tým, kto vlastne je ten zázračný záchranca slovenskej kultúry. Možno keby sme poznali vlastnícku štruktúru tejto spoločnosti, zrejme by sme pochopili, prečo ministerstvo hospodárstva presadzuje práve tohto investora.

Podľa nášho názoru Národná rada Slovenskej republiky by mala vytvoriť samostatnú expertnú skupinu, ktorá by preskúmala celkový doterajší postup vlády pri dostavbe a sfunkčnení novej budovy Slovenského národného divadla. V tejto súvislosti by mala Národná rada požiadať vládu, aby jej predložila kompletnú dokumentáciu, záznamy a zápisy z rokovaní so záujemcami, smernice prerokovávania, návrhy zmluvy a podobne.

Argumenty ministra hospodárstva pána Ruska sú účelové. Tým, že kladie na úroveň Slovenské národné divadlo s ostatnými divadelnými scénami a ďalšími druhmi umenia, cieľavedome zneužíva rivalitu a primitívny regionalizmus na dosiahnutie svojich protinárodných a úzko komerčných cieľov.

Čudujem sa, že divadelníci z Košíc, Martina nevedia, že Bratislava je hlavným mestom a že Slovenské národné divadlo patrí Bratislave.

Plne podporujeme požiadavku predstaviteľov verejného, politického a kultúrneho života, ako aj občanov Slovenskej republiky, ktorí požadujú, aby o divadle rozhodovalo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Chápem pána Ruska, že rezort kultúry je váš a chcete to ako predseda ANO zastrešiť a takto riešiť problém. Vaše angažovanie v tejto veci je však nenáležité. Je namieste otázka, čo má minister hospodárstva spoločné s dostavbou novej budovy Slovenského národného divadla. Niekto by mohol cynicky povedať, že bol poverený vládou. Veď SND patrí do okruhu pôsobnosti ministra kultúry. Mohlo by mu pritom odborne asistovať ministerstvo výstavby. Sme toho názoru, že by sa do tejto problematiky nemal montovať sám pán Rusko.

Ak z nejakých dôvodov to minister kultúry nechce robiť alebo nemôže gestorovať, odporúčame vytvoriť samostatný orgán pre dostavbu novej budovy Slovenského národného divadla ako verejnoprávnej kultúrnej inštitúcie slovenského národa. Stojí za zváženie, či by nebolo namieste vytvoriť samostatný orgán zvolený Národnou radou Slovenskej republiky, ktorý by sa komplexne staral o koncepčnú problematiku Slovenského národného divadla.

Častým argumentom, resp. protiargumentom na kritiku postupu vlády je požiadavka, aby kritizujúci subjekt povedal, kde vziať peniaze na iné riešenie. Keď im niekto poradí, že stačí odvolať našich vojakov z Iraku, peňazí bude dosť nielen na dostavbu budovy SND, ale aj na jej prevádzku, sú podráždení. A naozaj, prečo tam musia naši vojaci naďalej zotrvávať? Veď už odchádzajú Česi aj veľkí priatelia Američanov Poliaci. Že by prehlbovanie priateľstva medzi naším predsedom vlády a prezidentom USA bolo dôležitejšie ako Slovenské národné divadlo? Podľa oficiálnych správ rozpočet 2004 skončil s deficitom o 8 mld. vyšším, ako sa predpokladalo. Nebolo by vecou základnej slušnosti vrátiť občanom aspoň časť peňazí vo forme dostavby budovy Slovenského národného divadla a prefinancovania jeho prevádzky na ďalšie 2 roky? Zrejme žiadať od vlády slušnosť je ilúzia. Pre ňu je bližšia štátna správa, jej trináste platy a nebotyčné odmeny jej predstaviteľov, najmä tých najvyšších, starostov, predstaviteľov iných inštitúcií. Tá len v decembri 2004 aj podľa novinových správ vydrancovala z pokladnice astronomických 62 mld. len preto, aby neprepadli.

Čiernych dier, ktoré doslova vysávajú miliardy od slovenských daňových poplatníkov, je stále dosť. A tie sú vždy prednejšie ako Slovenské národné divadlo, slovenská kultúra, školstvo, zdravotníctvo. V minulosti za ozdravenie slovenských bánk zaplatili slovenskí daňoví poplatníci do 150 mld. korún, aby mohli prejsť do cudzích rúk perfektne monitorujúcich kontá slovenských občanov a ostatné slovenské subjekty. Dnes môžu poskytovať svojim materským klientom perfektné informácie a rady, ako držať Slovensko pod krkom. Za sprostredkovanie predaja SPP a nekompetentné devízové transakcie sme zaplatili tiež okolo dvoch desiatok miliárd. V ostatnom čase nás potešil verdikt Medzinárodného arbitrážneho tribunálu vo Washingtone, ktorý nám zvestoval, že Slovensko prehralo spor s Česko-slovenskou obchodnou bankou a má jej zaplatiť neuveriteľných 24,7 mld. korún. Ľudia hovoria, že sú to nekresťanské drahé chyby našich vlád, ktoré, samozrejme, zaplatia daňoví poplatníci. Pred piatimi rokmi členovia Dzurindovej vlády oznámili so širokým úsmevom verejnosti zisk 17 mld. korún z predaja Česko-slovenskej obchodnej banky belgickej finančnej skupine KBC. Prítomný pán podpredseda vlády pán Mikloš tvrdí, že to nie sú chyby Dzurindových vlád. Právnici tiež čosi vedia o sukcesii, následníctve vlád. Pre pána Mikloša je však najdôležitejšie, že ich reformy a ostatné experimenty občania znášajú oveľa trpezlivejšie ako v Taliansku a inde v Európe. Dúfajme, že to nebude donekonečna.

Vráťme sa však k Slovenskému národnému divadlu. V televíznej relácii "O päť minút dvanásť" minister financií pán Mikloš povedal, že problémom by neboli finančné prostriedky na dokončenie novej budovy, ale financovanie prevádzky Slovenského národného divadla, ktoré by každoročne pohltilo vyše pol miliardy korún.

Keď sa členovia Výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá Národnej rady, novinári a iní zainteresovaní ľudia obracali na pána Ruska s požiadavkou, aby im povedal, aká je hodnota nedokončenej budovy, vysvitlo, že nie sú presné čísla.

Vychádzajúc z povedaného odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky, aby zaviazala vládu Slovenskej republiky zabezpečiť finančné prostriedky na dokončenie a sfunkčnenie novej budovy Slovenského národného divadla, vyhlásila a zákonom zakotvila Slovenské národné divadlo za národný kultúrny stánok, ktorý by nikto a nikdy nemohol scudziť ani transformovať na iné účely. Zákon by mal usporiadať tiež ostatné dôležité otázky obdobne ako v iných verejnoprospešných inštitúciách, ako sú Slovenský rozhlas a Slovenská televízia. Takýto zákon by tohto roku mohla vláda predložiť do Národnej rady Slovenskej republiky.

Ak hovoríme o Slovenskom národnom divadle ako o národnom kultúrnom stánku, máme na mysli aj koncepciu jeho poslania s dominantným dôrazom na jeho národný vklad do európskej a všeľudskej kultúry.

V prípade, že vláda odmietne dofinancovanie a sfunkčnenie novej budovy Slovenského národného divadla, potom neostane nič iné, ako sa obrátiť na občanov s výzvou, aby prekazili kupčenie s budovou Slovenského národného divadla, aby sme zahájili celonárodnú zbierku na jej dokončenie a financovanie Slovenského národného divadla. Obdobne by bolo nevyhnutné o celej situácii informovať zahraničných Slovákov a bratský český národ a tiež ich požiadať o účasť na riešení tejto bezprecedentnej situácie.

Ak sa predá nová budova Slovenského národného divadla, na rade je budova Slovenskej televízie, budova Slovenského rozhlasu, možnože Slovenského národného múzea. A čo ostane Slovensku? Preto budeme hlasovať za navrhnuté uznesenie. Ďakujem. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďalej vystúpi v rozprave za poslanecký klub Smeru pán poslanec Dušan Čaplovič. Nech sa páči.

D. Čaplovič, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážení neprítomní podpredsedovia vlády pán Rusko a pán Mikloš, vážený pán minister kultúry, ctené dámy, vážení páni, dovoľte mi moje vystúpenie začať týmito myšlienkami: "Som posledný, kto chcel tvrdiť alebo kto by si aspoň tajne myslel, že sa kultúre môže dariť a že kultúrny možno byť v zavšivenej biede, špine a nečistote. Istá hmotná úroveň je nevyhnutý predpoklad kultúry, ale istá hmotná úroveň a už aj baženie po nej je jej prekážkou. Zdá sa mi, a toto zdá sa mi je len zdvorilostný obrat, pretože mi to vôbec nemusí sa zdať, pretože je to tak, že sa u nás veľmi vzmáha práve to baženie, náročnosť a, poviem to priamo, žravosť a pažravosť, ktorá má s kultúrou málo a skoro nič spoločné." Tieto slová povedala osobnosť vskutku národná, osobnosť slovenskej kultúry a vedy, ktorej 95. výročie narodenia a 30. výročie smrti si čoskoro pripomenieme tohto roku. Áno, boli to slová Alexandra Matušku v príhovore v televízii tesne pred Štedrým dňom v roku 1971, trefné, nadčasové, ako by bol dobrým pozorovateľom dneška slovenskej kultúry, aj toho Dneška slovenskej kultúry, tak ako bolo presné pomenovanie konferencie v Budmericiach 16. a 17. októbra v roku 1996, na ktorej sa otvorene kritizoval vtedajší stav rozlišovania národnej a protinárodnej kultúry, kde sa prijalo vyhlásenie, že: "Súčasný model štátnej kultúry vedie na jednej strane k protekcionizmu a podplácaniu a na druhej strane k diskriminácii." Na tomto podujatí, mám tu so sebou tento zborník Romboid, sa dnes z prítomných v Národnej rade zúčastnili a aj vystúpili Rudolf Chmel, Ivan Šimko a Dušan Čaplovič. Toto konštatovanie uvádzam preto, že, ako vidno, veľa sa toho nezmenilo ani po takmer deviatich rokoch. Protekcionizmus pre svojich blízkych a diskriminácia tých druhých aj dnes pokračuje. Veď o tom svedčí aj priznanie Lászlóa Szigetiho, predsedu jednej z odborných komisií a poradcu ministra kultúry, ktorý sa nechtiac pochválil, a tým aj priznal, že si sám pridelil vyše 2 mil. korún pre svoje vydavateľstvo Kaligram, ako o tom svedčí časopis Týždeň. Veru sme stále nepoučiteľní.

Vážení prítomní, na súmraku kultúry svojimi krokmi podpisujeme sa sami, tí v koalícii, ktorí veľmi rýchlo zabudli a podceňujú význam kultúry pre dnešok i budúcnosť, my v opozícii svojou akousi rezignovanosťou na to, že teraz nič nezmeníme pretože nemáme výkonnú moc, a napokon spoločne prežívajúcou nevšímavosťou, a tým aj zasievaním prehlbujúcej sa strnulosti do existujúcich občianskych pohybov, najčastejšie hluchotou k hlasu odbornej verejnosti. Pripomínam, že zo súčasnej situácie nechceme si robiť stranícky profit, ale len poukázať na to, o čom pravidelne hovoríme, o čom sme hovorili, a predovšetkým dnes v tejto dobe nechceme mlčať. Ak situácia okolo novostavby Slovenského národného divadla nabrala až taký rozmer, musí si niekto iný spytovať svedomie a prečistiť poriadne svoju pamäť.

Občianske iniciatívy, výzva Hlas pre kultúru reprezentovaná najmä Darinou Károvou a Petrom Dvorským s takmer tisíckou podpisov umelcov, pracovníkov v kultúre, vedcov a pedagógov a ďalších občanov štátu, výzva s názvom Kultúra a politika podpísaná všetkými členmi Činohry Slovenského národného divadla a adresovaná predsedovi vlády Slovenskej republiky a napokon Trojkráľová zbierka na záchranu Slovenského národného divadla podpísaná osobnosťami, napr. básnikom Milanom Rúfusom, spisovateľom Ladislavom Ťažkým, výtvarníkmi Milanom Laluhom a Ondrejom Zimkom, operným spevákom Martinom Babjakom, arcibiskupom Jánom Sokolom a generálnym biskupom Júliusom Filom, svedčia o tom, že vec ukončenia novostavby Slovenského národného divadla nie je veľkej časti občanov ľahostajná. Slobodní občania slobodného štátu vyjadrili svoju vôľu. Slovenské národné divadlo musí zostať majetkom slovenského národa a štátu.

Na likvidáciu kultúry peniaze vždy boli a budú. Tak sa pred časom v súvislosti so stavom národnej kultúry vyjadril jeden z nestorov slovenskej žurnalistiky Roman Kaliský. Nuž a to, čo sa v prítomnom čase deje so slovenskou kultúrou a kultúrami národnostných menšín, len potvrdzuje, že sa absolútne nemýlil.

Na existujúci pokrivený stav kultúrneho života a správcov rozpočtovej kapitoly rezortu kultúry, ale aj spôsobu transformácie a decentralizácie kultúry, fiskálnej decentralizácie, v rámci ktorej sa kultúra brutálne podcenila, upozorňujú odborníci z oblasti kultúry, manažéri kultúry a samosprávni zriaďovatelia regionálnych mestských i miestnych, ako aj obecných kultúrnych zariadení na celom Slovensku.

S nekvalitne uskutočnenou a podcenenou chystanou decentralizáciou propagandisticky umne manipulujú najmä podpredsedovia vlády Ivan Mikloš a Pavol Rusko. Ako kedysi prednovembroví ideologickí manipulátori jamborovského typu, tak aj oni sa snažia rozdeliť kultúrnu obec na dva tábory, tentoraz najmä pri prerokúvanej dostavbe, ja tu vravím o dozariaďovaní novostavby Slovenského národného divadla. Účelovo spájajú dva toky financií po uvedenej decentralizácii, jeden tok cez Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a druhý tok cez regionálnu, mestskú a obecnú samosprávu, ktorý sme prijali alebo ktorý prijala táto Národná rada väčšinou, predovšetkým koaličnou väčšinou a platí od 1. januára tohto roku. Ozaj sú to skvelí, skvelí manipulátori.

Celé desaťročie sa kultúra nachádzala v stave, keď bola ekonomicky vytláčaná na perifériu záujmov vládnych garnitúr alebo inokedy ešte naviac prostriedkom ideologického rozdeľovania spoločnosti. Všetci dobre poznáme obdobie rokov 1993 až 1998, keď povstali, poviem to obrazne, záchrancovia kultúry a keď sa konala aj v Budmericiach spomínaná konferencia Dnešok slovenskej kultúry. Dnešná kauza Národného divadla je pokračujúcim už vrcholom ľadovca z doterajšej nevšímavosti. A svedčí o vzťahu vládnych strán ku kultúre, aj tých strán, ktorých politici pred voľbami v roku 1998 ochotne prijímali podporu umelcov v boji o moc a dnes už aj s kultúrou, v tomto prípade s budovami snažia sa obchodovať a, žiaľ, ako som už povedal, aj umelcov a pracovníkov v oblasti kultúry, ale aj občanov opäť traumatizovať a rozoštvávať. Vraví sa, že niektorí politici sú presvedčení o svojej pravde len preto, že majú veľmi, veľmi krátku pamäť.

Mikuláš Dzurinda, najmä však Ivan Mikloš, dlhoročný podpredseda vlády a teraz aj minister financií, zabúdajú, že vo volebnom programe SDK na jeseň v roku 1998 bola jedna z priorít aj novostavba Slovenského národného divadla. Toto sa premietlo aj do uznesenia prvej Dzurindovej vlády pod č. 746 z 31. augusta 1999, ktoré bolo zrušené až uznesením druhej Dzurindovej vlády, predstavte si, v minulom roku pod č. 468 z 19. mája 2004. Uskutočnilo sa to v tichosti, aby o tom spoločnosť, najmä kultúrna obec nevedela. Zabúda sa, že aj pred voľbami v roku 2002, konkrétne dňa 18. septembra 2002 bolo prijaté uznesenie č. 1078 vo vláde Slovenskej republiky, ktorým sa uskutočnila zmena účelu použitia poskytovaných finančných prostriedkov v programe 00H Novostavba Slovenského národného divadla. Išlo o zvýšenie čerpania prostriedkov do konca roka a následne aj na rok 2003. Keď už bol ministrom financií Ivan Mikloš, sa do rozpočtu novostavby na rok 2003, opakujem, schválilo a použilo ďalších 488 mil. korún. Bolo to teda v roku, keď staronová vláda Mikuláša Dzurindu urobila viaceré úsporné opatrenia vo všetkých oblastiach, ale túto čiastku nestiahla, resp. nezasiahla.

Veru už sa nedá vyhovárať na nepresné čísla bývalého ministra kultúry Milana Kňažka ani na prácu rezortu financií, ktorý v rokoch 1998 až 2002 viedli nominanti Strany demokratickej ľavice, však, pán podpredseda vlády Ivan Mikloš, summa summarum keď sme kultúrnu obec pred voľbami v roku 1998 a roku 2002 potrebovali, tak sme sľubovali hory-doly, teraz už môžeme na ňu kašľať, o čom svedčia spomínané kroky vlády a aj rozpočet rezortu kultúry v rokoch 2004 a 2005 aj vzťah k novostavbe Slovenského národného divadla a podceňovanie regionálnej a miestnej kultúry v rámci realizovanej chystanej decentralizácie, ktorá tu bola kritizovaná v rozprave, na zriaďovateľov kultúrnych zariadení vrátane regionálnych divadiel.

Vážení prítomní, dlhé roky kultúra živorí na okraji záujmu vládnucich politických elít a často sa stáva miestom, z ktorého sa vždy štedro nadeľuje len blízkym súvekej moci, porušujú sa zákony, porušujú sa právne normy obsahujúce nároky obligatórnych výdavkov pre inštitúcie v zmysle platných zákonov napr. v oblasti kultúry, pokračuje nelegitímne udeľovanie výhod v kultúre pochlebovačom a poslušným. Jeden z mnohých príkladov som už uviedol tak, ako o tom informoval časopis Týždeň. Veru aktivity záchrancov kultúry a pisateľov čiernych kníh tento stav nevyriešili, ba naopak, existujúcu rozpoltenosť ešte viac prehĺbili. Vodopády protekcionizmu na strane jednej a nespokojnosť takmer vždy väčšej časti kultúrnej obce na strane druhej tak stále vytvárajú atmosféru pre živené názory o nepotrebnosti ministerstva kultúry či o jeho zlúčení napr. s ministerstvom školstva.

O jednom z fínskych modelov fungovania rezortu kultúry, resp. kultúrneho dedičstva, tak ako sa to užíva v Európe, a rezortu školstva sme hovorili aj v politickej strane Smer a snažili sme sa ho prezentovať pri zachovaní autonómnosti školstva a kultúry a bližšej spolupráci napr. v oblasti celoživotného vzdelávania. Sám ponúkam variant budúcich ministerstiev, ministerstva školstva a vedy a ministerstva kultúry, športu a cestovného ruchu, taktiež pri zachovávaní štandardov rozvoja kultúry na celonárodnej úrovni i v regiónoch prostredníctvom zákona o financovaní kultúry a akceptujúc spomínané obligatórne nároky na činnosť celonárodných kultúrnych ustanovizní v zmysle existujúcich zákonov a nového zákona o knižnej kultúre či zákona, ako už spomínala na pôde Národnej rady tu prítomná kolegyňa poslankyňa Dana Podracká, o knihe.

Vráťme sa však do nedávnej minulosti. Očakával som, že po voľbách v roku 2002 a najmä po vstupe nášho štátu do Európskej únie sa situácia v kultúre radikálne zmení, najmä že nástupom Rudolfa Chmela, človeka múdreho a tolerantného, takého ho poznám zo spolupráce v Slovenskej akadémii vied, sa konečne nastolí v kultúre stav, ktorý bude pomáhať minulé rany liečiť, a nie opätovne ich jatriť, že vláda pochopí nezastupiteľnú úlohu kultúry vo zväzku štátov Európskej únie. Chýbala však razantnosť a podpora tohto rezortu zo strany politickej strany ANO. Nuž a tak sa stal rezort kultúry považovaný Pavlom Ruskom za súčasť jeho straníckeho léna, miestom prehlbujúceho sa necitlivého rozhodovania. Ak sa na súčasnom stave kultúry na Slovensku podpísala politika v desaťročiach vládnucich garnitúr, tak na jej definitívnom zrazení na dno sa dnes podpisuje politika súčasnej vlády a veľkú zodpovednosť za ňu nesie aj politická strana ANO.

Stále sú nevysvetlené pod tlakom riešené stavebné zákazky v programe Obnovme svoj dom. Nebudem ich ďalej rozvíjať, každý vie, o čo ide, ale môžeme sa o tom baviť v Národnej rade, ako sa schvaľovali tieto zákazky vo výške okolo 70 mil. až 100 mil. korún. O generálnom riaditeľovi Sekcie umenia Andrejovi Zmečekovi vieme, že je častejšie v zahraničí ako na ministerstve. A o jednom z poradcov pána ministra kultúry Ladislavovi Snopkovi idú informácie, že sú mu bližšie záujmy jeho pani manželky ako verejný záujem kultúrnej obce a občanov, najmä s prípravou projektu "Kunsthalle" v objekte Domu umenia. Počkáme si, ako sa to v rezorte a v Dome umenia nakoniec "vyvŕbi". Predchádzala tomu kauza vyhostenia predajne Slovenského fondu výtvarných umení a umiestnenie mobilného operátora do týchto priestorov Orange. Viete si predstaviť, že by v inom štáte umelci takto pasívne sledovali tento nekultúrny čin ministerstva kultúry? Predajňa zlatníctva tam zostala, mobilné telefóny prišli a obrazy našich umelcov sa vysťahovali z centra mesta na perifériu.

Naďalej v našom štáte majú prednosť témy spojené s ekonomickými, nazvem to presnejšie, materiálnymi záujmami v politike, nakoľko chobotnica mocenských biznisových záujmov výrazne presiahla aj do rezortu kultúry. Vyvolávaný nedostatok finančných zdrojov a vnútorný audit stal sa len zámienkou, ako sa dostať k lukratívnym pozemkom v budúcnosti a budovám. Preto sa aj naďalej odmietajú prijať presné pravidlá hry, koncepčné strednodobé a dlhodobé zámery aj v zmysle dokumentu Rady Európy "Z okraja do stredu" a štandardný zákon o financovaní kultúry a financovaní menšinových kultúr. Napr. predložený zámer zákona o podpore umenia a kultúrnych aktivít, ktorý som mal k dispozícii, je len výsmechom neschopnosti niektorých ministerských úradníkov, ktorí nepoznajú európske zákonodarstvo v kultúre, osobitne o jej financovaní najmä v členských štátoch Európskej únie.

Absolútne sa obchádzajú renomovaní odborníci, ktorých si ctí predovšetkým zahraničie a ktorí pracujú v našich vedeckých a kultúrno-výchovných inštitúciách, na vysokých školách a v Slovenskej akadémii vied pri príprave legislatívnych zámerov zákona z oblasti kultúry a umenia a médií. Slovom, v konzervovaných mútnych vodách kultúry sa tak môže dariť najmä takým, ktorí kultúre absolútne nedokážu rozumieť a nechápu umenie, pre ktorých je kultúra len prostredím pre trh a biznis. (Potlesk.) Veru mal pravdu Pavol Strauss, Nitran, už nebohý, keď pripomínal, že kultúrou, umením pohŕda len ten, kto nemôže či nedokáže kultúru a umenie obsiahnuť vo svojej duši.

Posledným príkladom sú skutky vo vytváraní podmienok pre to, aby sa z prvej novostavby Slovenského národného divadla v histórii Slovenska, podčiarkujem, v histórii Slovenska, je to prvá stavba Slovenského národného divadla, stal akýsi kultúrny supermarket s názvom Národné, Kultúrne či Kongresové centrum. Stavba je takmer pred dokončením, s 3,5-miliardovou investíciou, s jedinečnou zahraničnou technikou a s okolitými lukratívnymi pozemkami sa tak má stať len výhodným obchodným artiklom. To nemôže nik poprieť, bráni sa len ten, kto nedávno v rozhovore pre časopis Dimenzie povedal, že Slovensko sa mení na príťažlivú labuť. Vďaka nemu a jemu podobným sa skôr mení Slovensko na čiernu straku.

Niekto sa snaží mať na čele rezortu kultúry človeka, ktorý nemusí rozumieť kultúre, nech len on rozumie svojmu straníckemu šéfovi a má pochopenie plniť jeho ciele. Nuž a tak ďalšia prognóza s väzbou na diagnózu ministerstva je nesporná, pokračovanie v skrytom predaji kultúrnych zariadení v správe ministerstva a tradične cez odskúšané prenájmy a vznikajúce akciové i správcovské spoločnosti spočiatku s menšinovým vlastníctvom štátu a s konečným cieľom privatizácie a, samozrejme, pre istých ľudí dobrého biznisu. Znamená to čo najnevýhodnejšie pre štát a čo najvýhodnejšie pre súkromnú firmu presunúť obrovské rezortné nehnuteľnosti a pozemky do súkromných rúk. Veď existuje už chuť aj na národnú kultúrnu pamiatku Červený Kameň, zaujímavé sú spomínané pohyby okolo budovy Domu umenia, ale aj iných budov a pozemkov inštitúcií, ktorých zriaďovateľom je ministerstvo kultúry.

Včera na tlačovke pán Eric Assimakopoulos povedal, že má istý záujem aj o terajšiu budovu, kde sídli činohra Slovenského národného divadla. Priznal to, hoci sa o tom hovorilo, zatĺkalo sa to, ale na tej včerajšej tlačovke to priznal. Nakoniec, zrejme príde aj k zrušeniu ministerstva najmä preto, že sídli v centre mesta v nádhernej rekonštruovanej historickej budove Tatrabanky, v budove, ktorá sa rekonštruovala podľa projektov Milana Michala Harminca a na ktorú, vtedy sa, chvalabohu, našli projekty v Slovenskom národnom múzeu. Tak sa tam dalo podľa toho aj zrekonštruovať tú budovu, ktorá v interiéri bola "vykuchaná" vtedajšou Slovenskou televíziou, ktorá ju tak barbarsky zničila. Nuž a urobilo sa to, ale v rokoch 1996 až 1998 sa na túto budovu toľko nakydalo. Napokon vyhovuje svojim účelom, sídlil tam aj pán minister Kňažko, dnes tam sídli pán minister Chmel. Funguje táto budova, ale vtedy to nevyhovovalo, ako dnes sa, samozrejme, preklína podobným spôsobom a zatracuje aj novostavba Slovenského národného divadla. A, vážené kolegyne, kolegovia, v deväťdesiatych rokoch sa tak hovorilo aj o budove, v ktorej dnes rokujeme. Čas lieči a, samozrejme, aj oči otvára.

Už sa dosť toho povedalo a iste ešte aj povie o novostavbe budovy Slovenského národného divadla tak po právnej, ekonomickej, stavebnej, ale aj kultúrnej či kultúrnotvornej stránke. Nebudem sa preto k týmto problémom obsiahlejšie vyjadrovať. Pripomínam, že navrhované riešenie dostavby, ja hovorím len o dozariaďovaní, realizovať sa tam bude len preto, že tam by mal navrhovaný zahraničný investor polovicu interiéru vyslovene demolovať. Takže navrhované riešenie prezentované cez Memorandum o porozumení medzi vládou Slovenskej republiky a investorom, spoločnosťou Truthheim Invest LLC je pre našu stranu neprijateľné.

Odmietame diplomatické hodnotenia návrhu, tak ako povedal minister kultúry Rudolf Chmel, že je to zo zlých riešení najlepšie, alebo podpredseda vlády Ivan Mikloš, že je to horšie riešenie, ale zahlasuje preň so stisnutými zubami, aby bolo politicky priechodné, a že je to škrabanie cez hlavu, ktoré nebude tak viditeľné, a napokon aj Rudolf Zajac, že veľakrát svojmu susedovi vo vláde Rudolfovi Chmelovi povedal, vravel: "Predaj to aj s pozemkami."

Naša politická strana Smer považuje dostavanie tejto na 90 % dokončenej stavby zo štátnych zdrojov za nespochybniteľné aj tak, že sa ponúknu záujemcovi pre stavbu hotela v susedstve na predaj pozemky, ktoré sú v hodnote okolo 300 mil. až 350 mil. korún, pričom ich cena bude v tejto blízkej budúcnosti v najlepšej a najdrahšej časti hlavného mesta Bratislavy naďalej lukratívne rásť, na to nezabúdajme. Netreba zabúdať, že práve v tejto kultúrno-spoločenskej oblasti, Bratislavy, ktorú má postaviť firma Balimore, sú projektované zábavné priestory, multikiná, obchody a tak ďalej a tak ďalej, samozrejme, aj byty pre prominentov. Národné divadlo tam bude len jedno jediné.

Pripomínam a znovu podčiarkujem, že na druhej strane Dunaja sa taktiež plánuje, poznám celý ten projekt, a je projektované športovo-kultúrne centrum. A takýchto prevádzok, ktoré ponúka spoločnosť Truthheim, bude v okolí nadostač, vrátane Polusu, Auparku a ďalších zariadení. Myslím si, že pre Bratislavu to dostatočne stačí.

Prevádzkovanie novostavby Slovenského národného divadla nechávam na riešenie manažmentu Slovenského národného divadla, ktorý to iste dokáže urobiť ziskovo, najmenej tak dobre ako súkromný podnikateľ. A peniaze z týchto aktivít sa tým v plnej výške vrátia divadlu a slovenskej kultúre. Nepotrebujeme providerov, tak ako je to v externom vzdelávaní na vysokých školách, že sa platí firmám, časť príde firmám a ostatok sa dá zvyškovo len vysokej škole. Nech idú priame platby zriaďovateľovi, konkrétnej akciovej spoločnosti Divadlo so 100-percentným vlastníctvom štátu, ktoré bude spravovať manažment divadla, a peniaze pôjdu priamo na kultúru, na konkrétne aktivity. To je čisté, to je priechodné a za to sa nemusíme hanbiť.(Potlesk.)

Ešte mi dovoľte povedať niekoľko viet k Memorandu o porozumení. Je to zmluva so spoločnosťou, ktorá bola založená podľa práva štátu Delaware. A takéto spoločnosti nie sú verejne prístupné v žiadnom registri. Z toho vyplýva, že ak majitelia nebudú chcieť, náš štát ako spoluvlastník nebude mať informácie o vlastníckych pomeroch a finančných zdrojoch uvedenej spoločnosti. Štát by tak do zmlúv s takýmito spoločnosťami, kde hrozí netransparentnosť, zásadne nemal vstupovať. Preto som požiadal môjho bývalého kolegu v Slovenskej akadémii vied a bývalého riaditeľa Ústavu štátu a práva Jozefa Vozára, experta, ktorý sa dlhodobo zaoberá právom v reklame a súkromným právom, o expertízu diskutovaného memoranda. Ja tu nebudem čítať všetky tie body, lebo sa podarilo, že tento materiál je dnes publikovaný v denníku Sme. Každý si môže pozrieť jeho stanovisko, tie lapsusy, tie chyby, ktoré sa z hľadiska právneho, z hľadiska nevýhody pre štát, sú jasne pomenované, v tejto oblasti uskutočnili. A nechcem v podstate zaťažovať naše vážené plénum stanoviskom, ktoré tiež vypracoval pán Vozár, ktoré publikoval v Sme. Mal som to pripravené poprípade, že by to nebolo publikované v dnešnom Sme.

Kolegyne a kolegovia, včera sa nechtiac pán Eric Assimakopoulos na tlačovej konferencii priznal, že prvé zmeny svojich plánov urobil po konzultácii s architektmi Pavlom Paňákom a Martinom Kusým. Zabudol však na nedeliteľnosť autorských práv. A je to hlúposť, keď niekto hovorí, že niekto má práva na exteriér budovy a niekto má práva na interiér budovy. Tam je spojené autorské právo, pretože novostavba Slovenského národného divadla je spoločným dielom troch tvorcov, t. j. spomínaných autorov a Petra Bauera. Zrejme zabudol, že je v Európe. A tu sú veľmi prísne autorské práva, napokon sme minulého roku schválili Autorský zákon, ktorý, samozrejme, potrebuje isté novelizácie, ale vychádza z európskeho práva, ktoré zosilneli naším vstupom do Európskej únie. To, že odkúpil a prevádzkuje hotel Carlton a má aktivity v Slovak Air, to sú zmluvy o odkúpení so súkromnou francúzsko-belgickou spoločnosťou a, čo sa týka hotela, so súkromnou leteckou spoločnosťou Slovak Air. Čiže nie sú to zmluvy so štátom a dohody so štátom. A to je veľký rozdiel. Opakujem, štát by však nemal svojimi zmluvami vstupovať do zmlúv so súkromným partnerom, konkrétne vkladom majetku vo vlastníctve štátu do nevýhodného spoločenstva, i keď sa vám to bude obrazne zdať, vysvetľujúc pánom Ruskom, veľmi lákavé. Opak je pravdou, treba o tom diskutovať.

Eric Assimakopoulos tiež priznal, že sa projektom zaoberá rok. Nuž a tak som presvedčený, prečo v priebehu roku 2004 neprišlo k vypísaniu verejného zaobstarávania. Veci sa pomaly, ale iste "potichučky a pomaličky predvarili" na Ministerstve hospodárstva Slovenskej republiky a možno aj s prispením niektorých štátnych zamestnancov či jedného štátneho zamestnanca, generálneho riaditeľa Sekcie umenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

Vážená Národná rada, privatizačné zemetrasenie postupne prechádza z rezortu zdravotníctva do citlivého organizmu kultúry. Ruskove gigantické vlny cunami zasiahli už aj slovenskú kultúru. Poškodené ako obyčajne pri tomto spolku, nazvem to tak, istých osobných záujmov, nemyslím tým pána Ruska, ale isté skupiny ľudí, budú nielen kultúra a umenie na Slovensku, ale aj štát a jeho občania. A tak jedinou alternatívou voči týmto snahám je solidarita múdrych a tolerantných ľudí, kultúrnych ľudí, schopná sa postaviť proti týmto zámerom, zrejme dokázať aspoň tak brániť verejný záujem v slovenskej kultúre, ako v minulosti, v roku 1998 "bránila" súkromnú televíziu Markíza.

Doterajšie kroky okolo novostavby Slovenského národného divadla ma opäť presvedčili o tom, ako niektorí vládni politici, niektorí ministri nepotrebujú verejnosť a z veľkej časti doslovne kašlú na kultúru. Pokračuje bezbrehá nenásytnosť tých, ktorých objala chobotnica mamony a zrejme už aj istých sicílskych praktík. Poznanie dejín nás presviedča o tom, že každá vláda bez kontroly vedie k šialenstvu a keď sa bojíme opozície, začíname si vymýšľať. O tom svedčia aj niektoré argumenty, viac ako ročný netransparentný postup vo vývoji okolo novostavby Slovenského národného divadla, ktoré obhajujú niektorí ministri a predovšetkým dvaja podpredsedovia vlády.

Nové Slovenské národné divadlo sa, pevne verím, nielen pre mňa stane po ukončení podľa pôvodného projektu korunovačným chrámom slovenskej kultúry, celodenne žijúcou ustanovizňou, napĺňanou jedinečnou tvorivou invenciou nielen slovenských umelcov, ale predovšetkým slovenských umelcov, bude slúžiť všetkým a napriek v týchto bolestiach rodeniu sa, dlhému rodeniu sa, takmer 20 rokov, tieto bolesti prekoná a čoskoro bude slúžiť verejnosti pod gesciou manažmentu Slovenského národného divadla.

Stavba divadla je dielom na storočie. Nie každej generácii sa pošťastí byť pri jeho definitívnom narodení a umeleckom krste. To by si mali uvedomiť najmä členovia terajšej vlády, nemali by sa báť zainvestovať do tohto chrámu kultúry a mali by veriť, opakujem, veriť, že manažment Slovenského národného divadla dokáže toto dielo dobre a racionálne spravovať a využívať najmenej tak dobre, ak nie aj lepšie, ako by ho využíval súkromný investor.

Poslanecký klub strany Smer bude preto hlasovať za navrhnuté uznesenie, pretože je presvedčený o tom, že je potrebné vytvárať kvalitnejšie podmienky pre našich umelcov, pre našu kultúru a že sa táto investícia štátu mnohonásobne vráti nielen štátu, ale predovšetkým jeho občanom a celej spoločnosti. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)