P. Hrušovský, predseda NR SR: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram rokovanie 35. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

Prosím vás, aby ste sa prezentovali, aby sme zistili, či Národná rada je uznášaniaschopná. Páni poslanci, prosím, prezentujme sa. Páni poslanci, prosím, aby sme sa prezentovali.

(Hlasovanie.) 84 poslancov prítomných.

Konštatujem, že Národná rada je uznášaniaschopná.

Chcem vás informovať, že o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni požiadali páni poslanci Gustáv Krajči a Boris Zala.

Na 35. schôdzi overovateľmi budú pán poslanec Tomáš Galbavý a pani poslankyňa Ľudmila Mušková. Ich náhradníkmi budú páni poslanci Pavol Abrhan a Jozef Hrdlička.

Schôdzu som zvolal podľa čl. 83 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na požiadanie 37 poslancov Národnej rady. Žiadosť poslancov ste dostali spolu s pozvánkou. Skupina poslancov navrhuje na tejto schôdzi prerokovať bod programu dokončenie novostavby Slovenského národného divadla.

Chcem upozorniť poslancov, že program schôdze nemožno doplniť alebo meniť.

Ešte pred hlasovaním o návrhu programu sa s procedurálnym návrhom hlási pani poslankyňa Bollová.

D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predseda. Vážený pán predseda, dovoľte, aby som v mene klubu poslancov KSS navrhla, aby ste vyzvali Národnú radu Slovenskej republiky k ucteniu obetí prírodnej katastrofy v juhovýchodnej Ázii minútou ticha. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, prosím, aby sme povstali a minútou ticha si uctili obete prírodnej katastrofy.

(Minúta ticha.)

Ďakujem.

Pristúpime teraz k hlasovaniu o návrhu programu 35. schôdze. Prezentujme sa a hlasujme, páni poslanci. Hlasujeme.

(Hlasovanie.) 111 poslancov prítomných, 108 za, 3 nehlasovali.

Konštatujem, že program 35. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky sme schválili.

Pristúpime teraz k rokovaniu o bode programu

dokončenie novostavby Slovenského národného divadla.

Materiál ste dostali ako tlač 1003.

Prosím, aby z poverenia skupiny navrhovateľov predmetný návrh uviedol a odôvodnil pán poslanec Dušan Jarjabek. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

D. Jarjabek, poslanec: Vážený pán predseda parlamentu, vážení páni ministri, dámy a páni, kolegyne, kolegovia, vážení hostia na balkóne, vážení priatelia na balkóne, dovoľte, aby som urobil krátke zdôvodnenie tejto mimoriadnej schôdze.

Skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky využila svoje právo a požiadala o zvolanie mimoriadnej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá sa bude zaoberať problémami okolo dokončenia novostavby Slovenského národného divadla.

Bezprostredným podnetom našej iniciatívy bolo rokovanie vlády Slovenskej republiky, ktorá schválila na návrh ministra hospodárstva a ministra kultúry tzv. Memorandum o porozumení, ktorým zahraničnému investorovi de facto odstupuje celý objekt takmer dve desaťročia budovanej novostavby. Memorandum predpokladá vznik spoločného podniku, do ktorého štát vloží stavbu v účtovnej hodnote 3,5 mld. korún, pričom získa 51 % akcií. Investor sa zaväzuje objekt dokončiť a sprevádzkovať, nie však podľa pôvodného projektu, teda ako sídelnú budovu Slovenského národného divadla s priestormi pre vedenie divadla, činohru, operu a balet, ale ako hybridné, kongresovo-kultúrne centrum, v ktorom si jednu sálu bude môcť Slovenské národného divadlo prenajímať na svoje predstavenia. A ďalej, mala podľa memoranda vzniknúť správcovská spoločnosť, v ktorej by mal dvojtretinovú majoritu investor a ktorá by sa starala o využívanie objektu. Jej zisk by mal slúžiť z deviatich desatín v prospech investora, jednu desatinu mal dostať štát. Do tretice, memorandum obsahuje súhlas s tým, aby investor využil pozemky okolo divadla na vybudovanie hotela a ďalšej vybavenosti, tá však bude jeho vlastníctvom a nebude preto mať na ekonomiku navrhovaného centra žiaden vplyv.

Vo Výbore Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá sme sa pýtali predovšetkým na to, prečo o dlhoročnej najväčšej investičnej akcii rezortu kultúry rozhoduje kompetenčne nepríslušný minister hospodárstva. Dozvedeli sme sa, že vlastne ani nerozhoduje, iba nezištne pomáha menej skúsenému či menej obchodne zručnému kolegovi. Pýtali sme sa, prečo vláda celý rok 2004 nepovažovala za potrebné informovať o parlament, ale ani diskutovať s odborníkmi vrátane užívateľa, pre ktorého bol objekt budovaný, o tom, že sa rozhodla divadlo nedostavať, ale chce ho odovzdať vybranému zahraničnému partnerovi a umožniť investorovi jeho prestavbu na čosi iné. Dozvedeli sme sa, že vláda iba našla iné riešenie o tom, ako sme v Národnej rade Slovenskej republiky na prelome rokov 2003 a 2004 s výraznou pomocou popredných umelcov Slovenského národného divadla vyslovili nesúhlas s predajom novostavby, ktorý vtedy navrhol minister financií a vicepremiér pán Mikloš.

Dámy a páni, v uplynulom týždni sme vykonali poslanecký prieskum na všetkých zainteresovaných pracoviskách, teda oboch ministerstvách a Úrade vlády. Spôsob, akým vládni úradníci rozhodujú o verejnej investícii v neobyčajne veľkom rozsahu, pretože my, ktorí pôsobíme v rezorte kultúry, 3,5 mld. za neobyčajne veľa peňazí považujeme, je, jemne povedané, veľmi zvláštny. Potvrdzuje to aj vývin, ktorý v tejto kauze nastal po zasadaní výboru, vystúpením zaangažovaných predstaviteľov kultúry a umenia, a žiadosti o zvolanie tejto schôdze. Odrazu si ministri i premiér našli čas pýtať sa na názor divadelných tvorcov, odrazu sa začalo uvažovať o ďalších alternatívach, ako situáciu riešiť. A dokonca sa o novom Národnom divadle prestalo rokovať na ministerstve hospodárstva a zaoberajú sa ním tam, kam podľa kompetenčného zákona diskusia o slovenskom umení patrí, teda na ministerstve kultúry. Zdanlivo sa teda tento beh vecí vracia do normálneho stavu. Dokonca som sa dopočul, že by sme túto schôdzu mali zrušiť, pretože vláda pripúšťa aj možnosť iných riešení, a teda niet dôvodu diskutovať na pôde parlamentu.

S týmito názormi nemôžem súhlasiť z dvoch základných príčin. Po prvé, uznesenie vlády Slovenskej republiky z novembra 2004 o memorande vláda nezrušila a teda teoreticky môže kedykoľvek minister hospodárstva oznámiť, že poverenie vlády vykonal a tento dokument je podpísaný a právoplatný. Po druhé, pre nás neprijateľný spôsob nakladania s novostavbou Slovenského národného divadla je len transparentným dokladom toho, že kultúru a umenie táto spoločnosť vníma ako čosi nepotrebné, ako príťaž, ktorá iba pýta peniaze. Svedčí o tom aj to, že naša vláda uznala za vhodné investovať do podpory kultúry len 0,6 % HDP a tento podiel má aj perspektívne klesať, pričom v tzv. starých členských štátoch Únie považujú za korektné určiť na tento účel 1,5 až 2 % HDP a v okolitých transformujúcich sa ekonomikách sa to pohybuje zhruba na dvojnásobku oproti nám. Vzhľadom na dôležitosť úlohy a funkcie autentickej kultúry a originálnej umeleckej tvorby v globalizovanom svete tretieho tisícročia musíme tento trend odstrkávania kultúry ako čohosi nepotrebného na vedľajšiu koľaj zastaviť a zvrátiť.

Dámy a páni, chcem ešte upozorniť na záver môjho krátkeho monológu, že došlo k dohode predkladateľov a podľa potreby sa budeme striedať na tomto mieste. Zároveň, pán predseda, by som sa chcel po otvorení rozpravy vami prihlásiť do rozpravy ako prvý. Ďakujem za pozornosť.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Prosím, aby ste zaujali miesto pre navrhovateľov.

A teraz prosím povereného člena výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá pána poslanca Ľubomíra Lintnera, aby Národnú radu informoval o výsledku prerokúvania návrhu v jednotlivých výboroch, ktorým bol materiál pridelený na prerokovanie, ako aj o stanovisku a odporúčaní gestorského výboru. Nech sa páči, pán poslanec Lintner, máte slovo.

Ľ. Lintner, poslanec: Ďakujem pekne, pán predseda. Vážený pán predseda, vážení páni podpredsedovia, vážení páni ministri, kolegyne, kolegovia, ako spravodajca výboru som poverený Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá v zmysle uznesenia výboru zo 17. januára 2005 č. 329 predložiť informáciu o výsledku prerokovania materiálu, ktorým dokončenie novostavby Slovenského národného divadla, vo výboroch.

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím z 11. januára 2005 pod č. 1006 pridelil tento materiál predložený skupinou 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý máme pod tlačou 1003, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá. Za gestorský výbor určil súčasne Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá s tým, že Národnej rade Slovenskej republiky podá informáciu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výboroch.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu na svojom rokovaní dňa 17. januára 2005 neprijal uznesenie, nakoľko podľa § 52 ods. 4 zákona Národnej rady SR č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku nevyslovila s ním súhlas nadpolovičná väčšina prítomných členov výboru, z celkového počtu 13 členov výboru bolo prítomných 7 poslancov, za návrh uznesenia hlasovali 2 poslanci, proti návrhu nebol nikto, hlasovania sa zdržalo 5 poslancov.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá prijal dňa 17. januára uznesenie č. 322, ktorým A. berie na vedomie 1. materiál, ktorým je dokončenie novostavby Slovenského národného divadla, 2. vznik pracovnej komisie, ktorá do konca marca pripraví finančne prijateľný variant na dostavbu a prevádzku novostavby Slovenského národného divadla, B. žiada vládu Slovenskej republiky, aby 1. zrušila uznesenie č. 1136 k Memorandu o porozumení medzi vládou Slovenskej republiky a spoločnosťou Truthheim Invest LLC za účelom dostavby a následnej prevádzky novostavby Slovenského národného divadla prijatému na rokovaní vlády Slovenskej republiky 24. novembra 2004, 2. vrátila riešenie dostavby a prevádzky novostavby Slovenského národného divadla z Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky do pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, 3. v spolupráci s regionálnou a miestnou samosprávou definovala verejný záujem v oblasti kultúry na Slovensku, stanovila krátkodobé, strednodobé a dlhodobé priority v oblasti kultúry s termínom do 30. apríla 2005, 4. informovala Národnú radu Slovenskej republiky o pripravovaných krokoch v súvislosti s transformáciou kultúry a zámerom dosiahnuť vo financovaní kultúry štandardnú európsku úroveň s termínom do 30. apríla 2005, C. žiada Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, aby 1. predložilo vláde Slovenskej republiky a Národnej rade Slovenskej republiky legislatívnu, inštitucionálnu a ekonomickú analýzu stavu kultúry na Slovensku po decentralizácii a informovalo Národnú radu Slovenskej republiky o hlavných problémoch kultúry, o súčasných zdrojoch financovania a ich výške s termínom do 30. apríla 2005, 2. pred prerokovaním konečného variantu dokončenia novostavby Slovenského národného divadla predložilo tento materiál na rokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá.

Chcem vám oznámiť, že informácia o prerokúvaní materiálu vo výboroch nebola gestorským výborom schválená, nakoľko s ňou nevyslovila súhlas nadpolovičná väčšina prítomných členov výboru. Z celkového počtu 14 poslancov bolo prítomných 10 poslancov, za návrh uznesenia hlasovalo 5 poslancov a hlasovania sa zdržalo 5 poslancov.

Toľko, pán predseda, k informácii o prerokovaní predloženého materiálu vo výboroch. Ďakujem, skončil som.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Prosím, aby ste zaujali miesto pre spravodajcov.

Otváram rozpravu o tomto bode programu. Chcem vás informovať, že do rozpravy som dostal celkom 13 písomných prihlášok. Sú to za poslanecký klub KSS Jozef Ševc, HZDS - Ľudovú stranu Dušan Jarjabek, Smer Dušan Čaplovič, ďalší poslanci prihlásení do rozpravy Karol Ondriaš, Ján Mikolaj, Karol Fajnor, Dagmara Bollová, Ivan Šimko, Jozef Heriban, Dana Podracká, Renáta Zmajkovičová, Milan Urbáni a Zuzana Martináková.

Ako prvý vystúpi v rozprave pán poslanec Dušan Jarjabek. Nech sa páči, pán poslanec.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem veľmi pekne. Teda ešte raz. Vážený pán predseda, dámy a páni, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, skutočne je mi cťou, že môžem otvoriť nový rok takouto témou, témou, ktorá tuná vlastne ešte nebola. A chcel by som len poprosiť všetkých, aby tento problém, o ktorom tuná budeme hovoriť, naozaj vnímali ako celospoločensko-kultúrny a, božechráň, ako politický, mohli by sme tým všetko pokaziť a tej politike, samozrejme, nedá sa vyhnúť v parlamente, bude jej určite veľa, ale aspoň by som chcel všetkých dopredu poprosiť, aby politické problémy v rámci kultúry skutočne minimalizovali, lebo samotnej kultúre to naozaj neprispieva a, myslím si, ani poslancom to neprispieva k istej popularite.

Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, dostalo sa mi cti vystúpiť ako prvému na prvej schôdzi najvyššieho slovenského zákonodarného orgánu, ktorá sa zaoberá slovenskou kultúrou. Trvalo 12 rokov, kým sa na program Národnej rady Slovenskej republiky, aj to však z iniciatívy poslancov, a nie vlády dostala široká a významná oblasť kultúry, ktorá je pritom bytostne previazaná na množstvo iných sfér, ktorými sa zaoberáme a v ktorých meníme legislatívne podmienky takpovediac denne. Kultúru nechávame, aby sa so zmenami vyrovnávala, ako vie. Teda sa schádzame, pretože vláda tejto republiky mala v novembri uplynulého roku pocit, že je ten správny čas, aby sa už definitívne zbavila problému, ktorý jej spôsobuje vlečúca sa výstavba nového a dôstojného stánku Národného divadla na dunajskom nábreží v srdci nového, zatiaľ iba tušeného centra Bratislavy.

V návrhu rozpočtu, o ktorom každý parlament na svete rokuje vždy pod tlakom, a nad tým naším rozpočtom navyše visela jasne artikulovaná hrozba rozpočtového provizória ako predurčeného trestu za prípadné snahy koaličných a nezávislých poslancov niečo na ňom zmeniť, si naša vláda de facto dala odsúhlasiť deetatizáciu, teda, ak používame alibistický slovník politikov, vstup zahraničného investora, a ak použijeme zrozumiteľné slovenské slová, predaj vopred vybranému záujemcovi za zlomok hodnoty. Nesledoval súhlas vlády s podpisom Memoranda o porozumení s vopred vybraným privatizérom aj poverenie pre ministra hospodárstva, aby tento dokument podpísal?

A práve evidentná, ba do neba volajúca nevýhodnosť celej transakcie pre štáty, pre národnú kultúru a neobyčajná angažovanosť člena vlády, ktorý s rezortom kultúry okrem rozdeľovníka postov v koaličnej zmluve nemá nič spoločné, vyvolali reakciu najskôr na pôde gestorského parlamentného výboru, potom vo verejnosti a dnes dostali podobu mimoriadneho rokovania nášho parlamentu.

Je iróniou osudu, že o tomto probléme rokujeme práve na tomto mieste. Spomeňte si všetci, ako sa v roku 1990 našli ľudia, ktorí chceli údajné megalomanské betónové monštrum na hradnom kopci zbúrať či v najlepšom prípade prenechať Stredoeurópskej univerzite. Vtedy sa tiež takmer po takmer hotovej budove prechádzali investori, ktorých iba "súcit" s nami viedol k tomu, aby prejavili záujem prevziať na seba bremeno, čo s touto stavbou. A skutočne nechýbalo veľa, aby sme dodnes sídlili v Župnom dome, a na schôdzky výborov by sme si asi prenajímali zasadačky určite veľmi výhodne od nejakého zahraničného investora, s ktorým by určite veľmi výhodne predtým bolo podpísané napr. Memorandum o porozumení. Nestalo sa. Vezmime si, prosím, z tejto analógie ponaučenie, keď budeme hovoriť o novostavbe Národného divadla. Veď chrámy, parlamenty a divadlá sa nestavajú pre tento okamih ani pre jednu či dve generácie, ale musíme pri nich myslieť na desaťročia či stáročia dopredu. Dodnes v pamätných antických mestách nájdeme divadelné amfiteátre, no dielne remeselníkov, teda vtedajšie priemyselné parky dávno zavial čas.

Aby sme však mohli reálne a vecne posúdiť problém, ku ktorému sme požiadali o zvolanie dnešného rokovania parlamentu, musím sa vrátiť trochu do histórie. Treba na tomto mieste opakovať niektoré fakty, pretože aj v médiách, ktoré sa tejto téme, chvalabohu, venovali na širokom priestore. Ale aj z úst verejných činiteľov priamo do celej kauzy zainteresovaných odznelo množstvo rozmanitých nepresností, ak chcete, poloprávd či dezinterpretácií zložitých historických súvislostí.

Ako to bolo na začiatku. V polovici 19. storočia, keď moderné európske národy završovali proces svojho sebauvedomovania budovaním svojich reprezentatívnych kultúrnych inštitúcií, predovšetkým múzeí a divadiel, nevládli vo vtedajšom Uhorsku pomery, ktoré by umožnili vybudovanie národného divadla. Keďže vtedy sa o divadelníkoch v dobrom slova zmysle hovorilo ako o bláznoch, nečudo, že si Jozef Miloslav Hurban v roku 1842 v súvislosti s veľkými problémami dostať vôbec povolenie úradov na predstavenie v slovenskom jazyku povzdychol: "Po divadle na Myjave v marci predvedenom uskutočnil sa v jednom slovenskom meste konvent, na ktorom sa rozhodlo napísať profesorom, aby takéto bláznovstvo študentom nedovolil. Čudné, na maďarské národné veľké bláznovstvo v Pešti musia slovenské stolice a slovenské mestá prispievať," len pre informáciu, vtedy platila Liptovská stolica 2 460 zlatých, Oravská stolica 4 860 zlatých, Turčianska stolica 1 715 zlatých a tak ďalej a tak ďalej, "Slovákom sa však trochu blázniť nepovoľuje." Funkcie národného divadla Slovákov plnil najmä martinský Slovenský spevokol, ktorý ako ochotnícke združenie ľahšie dokázal vzdorovať maďarizačnej politike uhorského štátu.

Keď v roku 1920 z iniciatívy Družstva Slovenského národného divadla prišla do Bratislavy Východočeská divadelná spoločnosť a začala v češtine a sporadicky aj v slovenskom naštudovaní uvádzať svoj repertoár pod menom K SND, hralo sa iba v budove Mestského divadla na dnešnom Hviezdoslavovom námestí. Okrem operného, operetného, baletného a činoherného repertoáru muselo uvoľňovať v stanovené dni budovu aj hosťujúcim nemeckým a maďarským súborom. Každý si azda vie predstaviť, aký balvan spadol z pliec vedenia divadla, keď sa v roku 1945 objavila možnosť využívať na činoherné a spevoherné inscenácie adaptované priestory vždy v Živnodome, kde začala hrať Nová scéna Národného divadla, dnes Nová scéna, a potom definitívne presťahovať činohru do paláca, ktorý postavila banka, a v duchu medzivojnovej tradície časti jej interiérov vyčlenila pre potreby kultúry, pretože vtedy bankári mali ambíciu byť vnímaní ako ľudia so zmyslom pre umenie a vytríbeným vkusom. Vďaka nim má dnes činohra strechu nad hlavou v divadle Pavla Országha Hviezdoslava.

Treba dodať, že hovoríme o histórii, o dobách, keď Bratislava bola malé, pohraničné a vinohradnícke mestečko s neveľmi početnou vrstvou štátnych zamestnancov, a neskôr o administratívnom stredisku východnej časti republiky, ktorá sa vydala budovať socializmus.

V povojnových decéniách sa Bratislava výrazne rozrastala, stala sa priemyselným centrom, vzniklo tu niekoľko vysokých škôl a niekoľkonásobne vzrástol počet jej obyvateľov. Zaplatila za to daň v podobe zdevastovania podstatnej časti bývalého centra a vzniku prstenca panelákových zhlukov na jej bývalej periférii. Ak v roku 1886 bolo v jednom bratislavskom divadle miesto pre viac ako 1,5 % vtedajších obyvateľov mesta, v roku 1967 sa do všetkých bratislavských divadiel zmestilo iba 0,88 % občanov mesta. A ako sa mesto rozrastalo, tak sa tento pomer stále zhoršoval.

Dňa 1. januára 1969 nadobudol platnosť ústavný zákon o federatívnom usporiadaní Česko-Slovenska a Bratislava dostala štatút hlavného mesta. Od prvej chvíle, keď problémy slovenskej kultúry prešli do pôsobnosti bratislavského ministra, bol ním básnik Miroslav Válek, sa na jeho stole kopili okrem iných naliehavých problémov aj žiadosti o riešenie zúfalej priestorovej situácie nie len bratislavských, ale všetkých slovenských divadiel. Tie totiž využívali nie veľmi udržiavané a rokmi veľmi zdevastované budovy. V Bratislave sa vtedy vyriešil najväčší problém. Presunuli sa do prístavby historickej budovy, v ktorej dnes hráva Opera a Balet, skúšobne a technika, do bývalých pivničných skladov uhlia šatne a divadlo dostalo nové inžinierske siete a fasádu. Potom sa začalo stavať nové moderné divadlo v Prešove a vzápätí aj v Nitre. Niekoľko miliardovou stavbou celej federácie sa však v sedemdesiatych rokoch stala komplexná obnova a veľkorysá dostavba areálu Národného divadla v Prahe k jeho blížiacej sa storočnici. A tak sa myšlienkou na vyriešenie problému dôstojného sídla Slovenského národného divadla mohli predstavitelia vrcholnej slovenskej divadelnej inštitúcie zaoberať len teoreticky. V Prahe nepochodili, federácia svoju divadelnú stavbu už mala, a tak sa táto výstavba neustále odkladala. Dlho to vyzeralo tak, že nové národné divadlo vyrastie v tzv. jame na Obchodnej ulici, kde je dnes hotel Forum. No naostatok padlo rozhodnutie včleniť do mesta dovtedy zanedbaný kút na dunajskom nábreží a rumovisku po bývalej rafinérii Apollo, zbombardovanej v závere druhej svetovej vojny, prebudovať ho na nové a moderné centrum slovenskej metropoly. To bol zámer.

Z niekoľkostupňového zápolenia architektov vzišiel napokon víťazný projekt trojice vtedy mladých a začínajúcich architektov (Kusý, Paňák, Bauer), ktorí sa poobzerali po Európe a prišli s predstavou moderného, technologicky kvalitne vybaveného divadelného dvojdomu, v ktorom sú priestory na prípravu i uvádzanie divadelných inscenácií, pričom variabilita oboch hlavných sál experimentálneho štúdia i dvoch ďalších priestorov, ktoré síce nie sú oficiálne deklarované ako divadelné sály, ale môžu sa na tento účel využívať, otvára nové a v našom okolí bezkonkurenčné možnosti pre tvorbu, tento projekt prešiel napriek nesúhlasu federálnych plánovačov. V roku 1984 položili základný kameň a o dva roky neskôr sa konečne začali výkresy meniť na realitu.

V závere osemdesiatych rokov prišiel paralelne veľkorysý projekt dostavby a komplexnej rekonštrukcie Divadla v Košiciach, novostavba Maďarského oblastného divadla v Komárne, kompletná prestavba Divadla vo Zvolene i výstavba Štúdia a následne renovácia Národného domu v Martine, nespomínajúc finančne predsa len menej náročné generálne renovácie Spišského divadla, Divadla Thália v Košiciach i tamojšieho Bábkového divadla, bratislavskej Arény či najnovšie komplexnú obnovu historickej budovy Divadla Záborského v Prešove a obnovu Trnavského divadla. A v tomto roku konečne prišiel rad i na Štátnu operu v Banskej Bystrici.

Taká je, dámy a páni, celá pravda o tom, čomu sa hovorí materiálna báza slovenského profesionálneho divadelníctva.

Dnešný spor o dokončenie novostavby Národného divadla v Bratislave by nikdy nemohol vzniknúť, keby bolo pravdou to, čo počúvame od jedného slovenského ministra a niekoľkých mimobratislavských divadelných predstaviteľov o údajnej, prepáčte za výraz, pahltnosti hlavného mesta. Za peniaze prestavané v Košiciach, v Prešove, Martine či Zvolene by totižto bolo nové Slovenské národné divadlo už dávno hotové a hnev zvyšku Slovenska by bol oprávnený. Pokúšať sa o presun bojiska na front bratislavských a mimobratislavských umelcov je preto neobyčajne krátkozraké a kontraproduktívne. Napokon, veď tie peniaze, ktoré údajne nové Národné divadlo odoberie ostatným, táto vláda pre kultúru jednoducho nenašla, a teda niet sa o čom sporiť.

Kto vidí situáciu slovenskej kultúry nie len cez pozlátku príjemných popremiérových či vernisážových posedení, toho musí veľmi vážne znepokojovať dlhodobé neriešenie jej kľúčových problémov. Veď ak člen vlády, ktorý tomuto poslaneckému zhromaždeniu i verejnosti zodpovedá za stav rezortu, musí po dvoch rokoch svojho úradovania konštatovať, že kultúra je na dne, znamená to, že o zmenu vzťahov správcov veci verejných ku kultúre sa musíme zasadiť my ako demokraticky zvolení zástupcovia občanov. Problémom však je, že počúvať názory iných nepatrí k devízam tejto koalície. Ak otvárame naliehavé problémy, berie sa to ako zádrapčivosť či folklór opozície a vláda a ministri neprikladajú žiadnu váhu obsahu našich podnetov. Práve to sa stalo i pred rokom, keď sme sa pokúšali hovoriť o rizikách, ktoré predstavoval v tom čase aktuálny návrh podpredsedu vlády Ivana Mikloša predať celú novostavbu Slovenského národného divadla. Nielen opoziční politici, ale aj špičkoví predstavitelia slovenského umenia vtedy na pôde tohto parlamentu presviedčali exekutívu, že kvalitný priestor na prezentáciu slovenskej umeleckej tvorby nie je nejakým luxusom, ale vitálnou nevyhnutnosťou, podmienkou, bez splnenia ktorej nie je reálne stať sa rovnocenným partnerom kultúr ostatných národov Európy. (Potlesk.)

Na môj návrh 22. októbra 2003 prijal Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, kultúru a médiá uznesenie, ktorým žiada Ministerstvo financií Slovenskej republiky v spolupráci s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky predložiť na rokovanie 18. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky správu o zámeroch vlády Slovenskej republiky so stavbou Slovenského národného divadla. Túto informáciu sme do tejto chvíle nedostali. Do roka a do mesiaca 24. novembra 2004 však vláda na návrh predložený vecne nepríslušným ministrom hospodárstva odsúhlasila memorandum, o privatizácii novostavby, netransparentne vybraným zahraničným partnerom, ktorý sľubuje, že objekt i priľahlé pozemky komerčne využije no a jeden kút novostavby bude vďaka jeho láskavosti predsa len slúžiť kultúre a umeniu.

Dámy a páni, zatiaľ som nestretol nikoho, kto by mi dal odpoveď na logickú otázku, ktorú opakovane kladiem už dva roky: Čo také sa stalo? Čo také strašné "vyparatilo" Slovenské národné divadlo, že z úlohy, ktorá bola štyri roky programovou prioritou vlády Mikuláša Dzurindu a na splnenie ktorej vláda vyčlenila vyše 1,8 mld. korún zo štátneho rozpočtu v rokoch 1999 až 2003, sa z večera do rána stalo nepotrebné bremeno, biely slon, ktorého sa treba zbaviť. Kedy vláda bohapusto plytvala naším spoločným majetkom? Vtedy, keď do stavby pumpovala stovky miliónov, alebo teraz, keď sa majetku v účtovnej hodnote 3,5 mld., podotýkam, že je to bez ceny pozemkov, poľahky chce zbaviť v prospech vopred určeného záujemcu. Aj jedna, aj druhá odpoveď vyvoláva rad ďalších otáznikov o kompetentnosti správcov hodnôt, ktoré nepatria nijakej súkromnej eseročke, ale občanom tejto krajiny.

Najnovšia verzia tých členov vlády, ktorí cítia neodolateľnú potrebu spasiť náš štátny rozpočet predajom novostavby Slovenského národného divadla, hovorí o tom, že vlastne by nebol až taký problém divadlo dokončiť, ale jedným dychom dodávajú, že štát nemá na to financie, aby areál prevádzkoval. Nebudem vláde radiť, odkiaľ ich má vziať, pretože to nie je úlohou zákonodarného zboru, ale exekutívy. Ale ako človek, ktorý strávil podstatne viac času v divadle ako v politike, a teda čosi o prevádzke divadla vie, sa musím len pousmiať, keď počúvam, čo všetko už inak dôstojní muži dokázali o prevádzkových nákladoch porozprávať za hlúposti. Počúvame rozmanité čísla od 4 mld. do roku 2008, podľa ministra Ruska, po 300 mil. ročne. Treba predovšetkým zdôrazniť, že ide o numerá ako výsledok teoretických úvah a rôznych režimov fungovania celého objektu. Je iba samozrejmé, že iné čísla dostane ten, kto počíta s tým, že Slovenské národné divadlo zostane v budovách, ktoré využíva doposiaľ, a priberie si do správy aj nový areál, kde bude hrať časť svojho repertoáru, a úplne iné ten, kto začne uvažovať o maximálne efektívnom využití kapacít novostavby.

Inak situácia vyzerá, ak vychádzame z toho, že v novostavbe odohrajú Opera, Balet a Činohra ročne 120 predstavení, inak práca s kalkulačkou dopadne, ak tri základné priestory dokáže budúci užívateľ zaplniť programom, povedzme, len 300 dní do roka, a teda predstavení bude 900, inak bude vyzerať nárok na štátnu subvenciu, ak sa predpokladá, že tržby zo vstupného v novostavbe budú na úrovni 40 mil. Sk, a celkom inak to bude vyzerať, ak si vyrátame, že pri plnom vyťažení sa môžu tržby zo vstupného pohybovať až okolo pol miliardy korún ročne. Chcem tým povedať, že vykalkulovať spoločensky akceptovateľné parametre využitia areálu novostavby Národného divadla je odborná úloha pre ľudí, ktorí o tom čosi vedia, a nie pre politikov, ktorých znalosti o divadle končia divadelnými známosťami. Isteže, ak tento štát bude pokračovať vo svojom úsilí šetriť na kultúre, hoci tým koná v rozpore s dobrými mravmi v Európskej únii, ktoré velia určiť na podporu kultúry minimálne 1,5 % hrubého domáceho produktu čiže asi 2,5-násobok toho, čo pre kultúru milostivo naša pravicová vláda uvoľnila, potom sa treba zmieriť aj s tým, že vo veľkej opernej sále sa bude popri Aide a Krútňave hrávať aj muzikál alebo tam budú významné spoločenské akcie, hoci Parížska opera L‘Bastille alebo Viedenská štátna opera nie sú na takýto druh využívania svojich kapacít odkázané. O všetkom sa, pochopiteľne, dá diskutovať. Je to diskusia, ktorá tu do tejto chvíle nebola.

Vážené kolegyne, ctení kolegovia, januárové mimoriadne rokovanie gestorského výboru poverilo poslancov, aby vykonali prieskum na Úrade vlády a oboch ministerstvách, ktoré fungovali v súvislosti s návrhom tzv. Memoranda o porozumení, teda dohody o privatizácii novostavby Národného divadla, ktorá v tomto dokumente už vystupuje pod pseudonymom Národné kultúrne centrum. Vychádzali sme z podozrenia, že vláda rokovala o nie práve najkorektnejšom spracovanom a predloženom dokumente, ktorý je navyše neobyčajne štedrý voči privatizujúcemu a neobyčajne rozšafný, pokiaľ ide o správu majetku štátu. Nebudem účtovnícky referovať o jednotlivostiach, nad ktorými nám zavše zostával rozum stáť, a obmedzím sa iba na to podstatné. Viete, dámy a páni, že v našej vláde sa ktokoľvek môže dobrovoľne prihlásiť a iniciatívne riešiť osudy majetku, ktorý podľa kompetenčného zákona patrí do pôsobnosti iného člena vlády? To sa totiž stalo. Ministrovi hospodárstva sa asi pohlo svedomie, keď videl, že minister kultúry nie je veľmi obratný obchodník, a tak sa dobrovoľne podobral na to, že novostavbu predá namiesto neho. Ak ma pamäť neklame, novelizáciou kompetenčného zákona sme mu my takúto možnosť nevytvorili. A výsledok rokovania vlády a Koaličnej rady minulý týždeň naznačujú, že aj kabinet si prekročenie zákona uvedomil. Tušili ste, dámy a páni, že za memorandovým prísľubom 20 mil. až 25 mil. eur investovaných partnerom do "dostavby" sa skrýva suma 2 mil. až 3 mil. eur, ktoré je reálne potrebné ešte preinvestovať na tej časti objektu, ktorá bude aj perspektívne slúžiť kultúre? Ale zvyšok sú náklady potrebné na prestavbu ľavej časti budovy na komerčné aktivity? Teda vopred vybraný privatizér sa stáva 49-percentným majiteľom účtovne 3,5-miliardovej a reálne minimálne 8-miliardovej hodnoty, nie za desatinu ceny, avšak za zhruba 3 % nadobudnutej hodnoty, nehovoriac už o tom, že sa štát zaväzuje nepýtať si viac ako symbolický podiel na výnosoch až do chvíle, kým si investor nevynahradí peniaze, za ktoré si pre svoje potreby adaptoval pôvodné divadlo. Mali ste, dámy a páni, predstavu o tom, že ako prejav úcty k investorovi, dáva mu náš štát veľkodušne do vienka aj právo zastavať pozemky, ktoré patria k novostavbe Slovenského národného divadla, hoci ide o maximálne lukratívne stavebné parcely v centre najcentrovanejšom? Triezve obchodnícke odhady hovoria o tom, že iba ich hodnota je asi pol miliardy korún, teda väčšia časť toho, čo štát nevie už dva roky nájsť na dokončenie areálu. Koľkí z vás, dámy a páni, viete o tom, že jeden z právne podkutých členov vlády veľmi presne analyzoval nevýhodnosť memoranda a pomenoval problémy, ktoré môže spôsobiť? A musel podľa svojich slov veľmi zatínať zuby, aby pri hlasovaní nerozbil koaličnú jednotu. Aby som nehovoril v tajnostiach a v krížovkách, tak bol to minister Lipšic.

Vážení kolegovia, nazdávam sa, že problém novostavby Slovenského národného divadla je len špičkou ľadovca, onou povestnou kvapkou, ktorá spôsobila, že pohár trpezlivosti sa preplnil a ak chceme svojimi činmi napĺňať ušľachtilé idey parlamentnej demokracie, teda vlády na osoh ľudu a z vôle ľudu, musíme sa vážne zamyslieť nad tým, aké postavenie bude mať v tejto spoločnosti kultúra, či ju budeme ďalej považovať ako zbytočnú príťaž, ktorá nás oberá o možnosť uplatiť ešte dvoch či troch investorov, aby si u nás postavili montážne linky, alebo či vezmeme vážne varovanie, nie iba domácich odborníkov, ale aj skupiny európskych expertov, ktorí participovali na vzniku Národnej správy o kultúrnej politike Slovenskej republiky, citujem: "Rozpočet štátu na kultúru má v sledovanom období stagnujúcu až klesajúcu tendenciu. Je nižší než v rokoch 1995 a 1996 a napriek ťažkostiam s výpočtom presných údajov je možné odhadnúť, že percento HDP venované na verejné financovanie kultúry, ktoré sa v roku 1993 pohybovalo na úrovni 0,62 %, dnes nepresahuje 0,6 %, čo je asi len polovica priemerného podielu HDP v krajinách Európskej únie." To bol prosím citát zo správy expertov, ktorú pre Radu Európy spracoval a podpísal Francis Denel.

Vážení kolegovia, o čo jednoduchšie by sa nám dnes diskutovalo, keby rezort kultúry mal na podporu a rozvoj kultúry aktivít k dispozícii 8 mld. alebo 9 mld. Ani pán minister Rusko by nemusel vrážať do umeleckej obce klin a získavať aspoň nejakých spojencov výstrahami, že ak dostane potrebnú dotáciu divadlo, neujde sa filmárom či výtvarníkom. Uvedomujem si, že prvá Dzurindova vláda bola veľkorysá v sľuboch, ktoré dnes treba plniť. A chápem nervozitu kolegov zo Slovenskej filharmónie, ktorí majú v rukách uznesenie vlády o komplexnej rekonštrukcii svojej Reduty, či výtvarníkov, ktorým vláda pred dvoma rokmi sľúbila zrekonštruovať a dobudovať Slovenskú národnú galériu. Okrem dvoch miliárd na tieto dva projekty chýba tretia miliarda, na rekonštrukciu Bratislavského hradu, o ktorom sa určite bude nasledujúce dni veľmi veľa hovoriť, veď je prečo. Ale, prepáčte, to prečo vôbec nesúvisí s kultúrou. Hovoríme o Slovenskom národnom múzeu. Chýbajú peniaze na dokončenie a sprevádzkovanie roky sa vlečúcej rekonštrukcie Univerzitnej knižnice. Zúfalý je pohľad na stagnujúcu obnovu martinského Národného domu. Fyzicky sú ohrozené unikátne stavby sústredené v niektorých slovenských skanzenoch, v mnohých aj veľkých knižniciach chýbajú novo vydávané knihy a časopisy. Galérie a múzeá len veľmi zriedkavo majú peniaze na nákup nových zbierkových fondov a tak ďalej a tak podobne. Práve preto sa nazdávam, že dnes by sme tu nemali hovoriť iba o jednej divadelnej budove, aj keď Národného divadla v Bratislave.

Práve preto musíme dnes hovoriť o celkovom vzťahu tohto štátu, jeho vlády a parlamentu ku kultúre. (Potlesk.) Musíme hľadať cesty, ako ju z periférie spoločenského diania dostať do stredu verejnej pozornosti, ako docieliť, aby kreativita neprehrávala každodenný súboj s pragmatizmom ekonómov, ako umožniť, aby sa popri štátnych zdrojoch do oblasti kultúry a umenia dostávali v zreteľa hodnej miere aj prostriedky z podnikateľského sektora. Mali by sme mať ambíciu naštartovať proces transformácie verejnej mienky tak, aby nie reklama na súťaži missiek, ale sponzorovanie nákupu unikátnych umeleckých diel pre verejné galérie, premiér v divadlách či koncertných sezón bolo aj u nás merítkom dôveryhodnosti priemyselnej, finančnej či obchodnej spoločnosti. Môžeme urobiť niečo prijatím dobrej legislatívy, niečo vlastným príkladom, niečo sa dá urobiť rýchlo a niečo zase potrebuje svoj čas. Nemôžeme sa však ďalej tváriť, že situácia slovenskej kultúry je normálna. Netreba byť veľkým odborníkom napr. na to, aby sme zistili, že dnes je vznik kvalitného slovenského umeleckého diela omnoho zriedkavejší, ako to bolo v čase neslobody a pred zavŕšením národnoemancipačného pohybu. A je celkom jedno, či si teraz v hlave premietate bilanciu našej filmovej, divadelnej či televíznej tvorby, mená a práce našich spisovateľov, maliarov, sochárov či architektov. Chápem, že pre básnika, ktorý zháňa 100 000 či 200 000 na vydanie zbierky veršov, je predstava 350-miliónovej dotácie Slovenskému národnému divadlu nepredstaviteľnou sumou, alebo aj červeným súknom, keď chcete. Treba však vidieť aj druhú stranu mince, že totiž za tieto peniaze tri umelecké súbory ponúkajú ročne vyše 700 predstavení, ktoré navštívi dovedna štvrť milióna divákov, že v divadle aktívne umelecky pôsobí niekoľko umelcov, ktorí patria k európskej špičke, a niekoľko desiatok ďalších do európskeho divadelného diania aktívne vstupuje.

To všetko, dámy a páni, sú tí najlacnejší poslovia Slovenska, vďaka ktorým sa v zahraničí dozvedajú ľudia o národe, ktorý žije v srdci Európy a ktorý nevie iba s natiahnutou dlaňou pýtať, ale aj dávať. A dáva to, čoho máme vďaka našej tradícii zatiaľ dosť, talent, originalitu umeleckého spracovania, kvalitu interpretácie. Isteže, v umení to už tak býva, že nie vždy a nie všetko sa vydarí, že nie vždy sa vkusové preferencie tvorcov prekrývajú s tým, čomu dávajú prednosť a čo očakávajú diváci. To však je téma na trošičku inú diskusiu. Veď divadlo sa nestavia pre jedného režiséra či jednu generáciu hercov alebo spevákov. No zatiaľ sa aj na našich skromných skúsenostiach so sprevádzkovaním divadelných budov v Nitre či v Prešove ukazuje, že mali blahodarný vplyv na podnietenie kreativity, že inšpirovali tvorcov k vypätiu a vzbudzujú vždy aj veľký záujem divákov o umeleckú činnosť v novom stánku Tálie.

Dámy a páni, stretol som sa v ostatných týždňoch so stovkami ľudí, čítal som množstvo článkov a listov, ktoré mi poskytli široké spektrum názorov na osud novostavby Národného divadla. Viem, že v našom štáte je dosť ľudí, ktorí za svoje existenčné problémy či stratu zamestnania a perspektívy vinia práve hercov, ktorí im dodávali odvahu vyjsť v novembri 1989 na námestie. Viem aj o tom, že čas populácie porovnáva výsledky tvorby veľkých hviezd slovenského divadla generácie Viliama Záborského, Ctibora Filčíka, Gustáva Valacha, Mikuláša Hubu, Františka Dibarboru, Karola Zachara či Jozefa Budského a mnohých ďalších s tým, čo vidia dnes na obrazovkách v Slovenskej televízii a počujú z dabingu zahraničných filmov a seriálov. A pýtajú sa, či týmto bavičom treba ešte aj Národné divadlo.

Dámy a páni, národné vždy bolo aj perspektívne pre nás by malo byť synonymom prvého, najkvalitnejšieho, najlepšieho. Národným by malo byť či už múzeum, divadlo alebo hoci futbalová jedenástka, ktorá združuje náš výkvet, elitu tých, ktorí vedia a dokážu viac a lepšie ako ostatní, to, čo nám nikdy neurobí hanbu, čo v nás tu doma, ale aj v zahraničí vie vzbudiť rešpekt k tomu, čo sme schopní urobiť, vytvoriť, dosiahnuť a čo aj spätne funguje ako zapaľujúca iskra a vytvára žičlivú atmosféru, priaznivo ovplyvňujúcu podmienky pre tvorbu. Isteže, postaviť pre divadlo budovu je prvý, aj keď dôležitý, ale iba čiastkový krok.

Pravdu má každý, kto upozorňuje, že aj v našich, relatívne najmodernejších budovách sa neraz stretávame s neveľkými umeleckými hodnotami, a má ju aj ten, kto upozorňuje, že aj v zlých podmienkach vedeli umelecké osobnosti vytvoriť diela, na ktoré sa nezabúda a ktoré slovenskú divadelnú káru výrazne potisli smerom k tomu najlepšiemu, čo na našom kontinente vzniklo. Nazdávam sa však, že otázka umeleckého programu v novej budove je úloha, ktorú nemôžu riešiť politici, a aj ten najlepšie myslený pokus ísť týmto smerom je vopred odsúdený na neúspech.

My môžeme urobiť to, čo od nás slovenská verejnosť očakáva, rozhodnúť o tom, že Slovenská republika má záujem podporovať z verejných zdrojov kultúru na úrovni v Európe obvyklej. Môžeme dnes rozhodnúť o tom, že považujeme za vec našej národnej hrdosti sami si dokončiť a do užívania odovzdať prvé a dôstojné Národné divadlo. (Potlesk.) Môžeme však našej verejnosti vydať dnes signál aj o tom, že máme vzťah k hodnotám, ktoré sme zdedili, ktoré chceme rozvíjať a odovzdať tým, ktorí prichádzajú po nás, že nám nie je ľahostajná naša kultúra a umenie, že si uvedomujeme nielen jej význam pre kvalitu nášho každodenného života, ale aj rozmer kľúčového, sebaidentifikačného nástroja, ktorého význam je v zjednocujúcej sa Európe a v globalizovanom svete nezastupiteľný.

"Môžu byť národy bohatšie a chudobnejšie, početnejšie či menej početné, ekonomicky úspešnejšie i tie, ktorých hospodárstvu sa nedarí. Niet však národa bez autentickej kultúry ako súboru jedinečných prejavov tvorivosti jeho ducha. Duchovný život je poistením žitia svetského, obecného, zjavného a verejného. Kde nie je tam ten rozvinutý, tak tam ani tento dobrého zveľaďu, vzrastu a rozkvetu mať nemôže a ani vskutku nemá. Zato, hľa, sa ešte národy ešte nikdy tak neobzerali na to, čo z duchovných darov alebo pokladov či už ukázali, či ešte len pre budúce ukázanie majú prichystané, ako to teraz vidíme uskutočňovať, lebo keď sa národ potom obhliada, čo on duchovného stvoril a uskutočnil, vtedy sám seba objíma, sám seba rád má, sám seba vidí, cíti, vie a rozumie." Tieto slová, dámy a páni, napísal v roku 1846 Jozef Miloslav Hurban. Mali sme ich čujne a pokorne vnímať a mali by sme ich vnímať aj teraz, aj po vyše poldruha storočia.

Dámy a páni, iste si dnes vypočujeme veľa múdrych slov o zmysle Národného divadla, o jeho funkciách, o poslaní, o tom, ako novovybudovaný areál dokončiť a dôstojne využívať. Možno budeme zvažovať aj hlasy tých, ktorým sa nové Slovenské národné divadlo nepozdáva a nepáči, ktorí by na jeho mieste radšej videli niečo iné. Nechcem, aby ste svoje stanoviská menili pod tlakom médií a verejnosti a už vôbec nechcem, aby ste čo aj so zaťatými zubami hlasovali za niečo, s čím sa vnútorne nestotožníte. Apelujem však na vás, aby ste dôkladne zvážili nielen ekonomickú, ale aj kultúrnu hodnotu nového centra našej národnej kultúry, ktoré môžeme dokončiť a kde môžeme urobiť všetko pre to, aby sa stalo dôstojným stánkom slovenského a nielen divadelného umenia. Apelujem na váš zmysel pre hodnoty. Zvážte dôkladne, či "ušetrením" nehrozí škoda rádovo podstatne väčšia, dlhodobejšia a, čo je najhoršie, nezvratnejšia.

Dámy a páni, boli tu prečítané pánom spravodajcom uznesenia, ktoré predkladáme Národnej rade, aby ich prijala. Všetky tieto uznesenia, ktoré prečítal pán poslanec Lintner, mám v podobe môjho návrhu a osvojenia si ho ako návrhu poslaneckého. Pre istotu si ich dovolím prečítať ešte raz, aby sme o nich jednoducho museli hlasovať, dámy a páni.

"Národná rada Slovenskej republiky žiada Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, aby predložilo vláde Slovenskej republiky a Národnej rade Slovenskej republiky legislatívnu, inštitucionálnu a ekonomickú analýzu stavu kultúry na Slovensku o decentralizácii, informovalo Národnú radu Slovenskej republiky o hlavných problémoch kultúry, o súčasných zdrojoch financovania a ich výške s termínom do 30. 4. 2005."

Ďalej. "Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky, aby v spolupráci s regionálnou a miestnou samosprávou definovala verejný záujem v oblasti kultúry na Slovensku, stanovila krátkodobé, strednodobé a dlhodobé priority v oblasti kultúry, aby informovala Národnú radu Slovenskej republiky o pripravovaných krokoch v súvislosti s transformáciou kultúry a so zámerom dosiahnuť vo financovaní kultúry štandardnú európsku úroveň s termínom do 30. 4. 2005."

"Národná rada Slovenskej republiky 1. ukladá vláde Slovenskej republiky zrušiť uznesenie č. 1136 prijaté na rokovaní vlády Slovenskej republiky 24. 11. 2004 k Memorandu o porozumení medzi vládou Slovenskej republiky a spoločnosťou Truthheim a tak ďalej, 2. ukladá Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá, aby zabezpečil kontinuálny dohľad členov výboru a účasť nezávislých expertov na vládou ohlásenom procese prípravy alternatívnych riešení dostavby a sprevádzkovania novostavby Národného divadla v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, 3. žiada ministra kultúry Slovenskej republiky, aby na marcovej schôdzi predniesol informáciu o priebehu a predbežných výsledkoch prípravy alternatívnych riešení dostavby a sprevádzkovania novostavby Národného divadla, 4. žiada ministra kultúry, aby po ukončení práce komisie odborníkov a pred zaradením materiálu na rokovanie vlády predložil navrhnuté riešenie na rokovanie výboru pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, kultúru a médiá."

Toľko tieto uznesenia, ktoré sa opakujú síce, ale pre istotu. Nech sa páči.

Na záver mi dovoľte citovať jednu myšlienku, ktorú som si predvčerom vypočul v jednom filme, a naozaj už sa nepamätám, v ktorej televízii to bolo: "Priprav o dôstojnosť najskôr umenie, ak chceš degradovať ľudstvo." Veľmi sa mi to zapáčilo a ja len pevne verím a dúfam, že toto nie je náš prípad. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)