B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána predsedu Národnej rady s faktickou chce reagovať pani poslankyňa Bollová. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami.

Pani poslankyňa, nech sa páči.

D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predseda Národnej rady, počúvala som pozorne vaše zdôvodňovanie nesúhlasu, resp. spochybňovanie návrhu stanoviska, ktoré predkladal minister zahraničných vecí. Hovorili ste napríklad o historickej neskúsenosti Turecka. Domnievam sa, že Turci majú prinajmenej takú bohatú a starú historickú skúsenosť ako Slováci. Otázka náboženského dedičstva a jeho odkazu v návrhu európskej ústavy je v Slovenskej republike len problémom KDH. Islam, ktorého sa bojíte, je o 500 rokov síce mladší ako kresťanstvo, ale do strednej Európy bolo prinesené až na konci 9. storočia, t. j. o 400 rokov neskôr, ako vznikol Islam.

Mimochodom, pán predseda, porovnávajúc Bibliu a Korán, zistíte, že v Koráne je oveľa menej amorálnych a nemravných textov ako v Biblii. A extrémisti sú i medzi kresťanmi. Pán predseda, z vašich snáh presvedčiť Národnú radu o tom, že Turecko je nehodné na členstvo v Európskej únii, cítiť strach zo straty nadvlády katolicizmu. Ale Slovenská republika sa podľa ústavy neviaže na žiadne náboženstvo.

Ďakujem za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda: Ďalej v rozprave vystúpi za klub SDKÚ pani poslankyňa Masácová, nech sa páči. A pripraví sa pán poslanec Lintner. Predtým ešte pán predseda Národnej rady chce reagovať na faktickú poznámku pani poslankyne Bollovej. (Reakcia predsedu Národnej rady.) Dobre.

Takže, pani poslankyňa Masácová, nech sa páči, môžete vystupovať.

P. Masácová, poslankyňa: Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som začala citátom: "Verím, že Turecko môže zohrať kľúčovú úlohu v šírení slobody, mieru a prosperity na Strednom východe. Začatie prístupových rokovaní s Tureckom túto úlohu posilní." Tieto slová povedal vo svojom prejave predseda vlády v marci tohto roka na konferencii Towards a Wider Europe: The New Agenda. Ja sa v mene poslaneckého klubu SDKÚ k týmto slovám pripájam.

Uvedomujeme si, že Turecko je strategicky dôležitou krajinou s viac ako 70 miliónmi obyvateľov a zohráva významnú úlohu. Jeho členstvo v Európskej únii môže priniesť stabilizáciu politických i ekonomických pomerov v regióne. Odmietnutie začatia prístupových rokovaní s Tureckom by nebolo dobré. Znížilo by dôveryhodnosť Európskej únie, znehodnotilo by váhu jej rozhodnutí, a teda i našich rozhodnutí.

Materiál, ktorým sa dnes zaoberáme, považujem za kvalitne vypracovaný, komplexný a vyvážený. Obsahuje pozitíva i negatíva vstupu Turecka do Európskej únie, rozsiahlu časť venuje s možným dosahom na Slovensko.

Nehovorím nič nové, ak spomeniem, a táto diskusia tomu i nasvedčuje, že téma členstva Turecka v Európskej únii je ťažká, komplikovaná. V parlamentných výboroch bola táto téma diskutovaná už niekoľkokrát. Je však nesporné, že Turecko mnohé reformy naštartovalo, takisto je nesporné, že mnohé úlohy pred ním ešte stoja. Uvedomujeme si existujúce regionálne rozdiely, ktoré sa vstupom ešte prehĺbia. Uvedomujeme si, že je nevyhnutné zlepšiť legislatívu v oblasti slobody vyjadrovania, slobody náboženstva, práv žien, menšinových práv. Mnohí odporcovia argumentujú odlišnou kultúrou, hodnotami, náboženstvom. Vstup Turecka do Únie bude znamenať taktiež značný finančný dosah. Finančná perspektíva na roky 2014 až 2021 sa bude touto otázkou určite veľmi vážne zaoberať.

Toto sú všetko fakty, ktoré treba brať do úvahy. Na druhej strane však treba brať do úvahy a oceniť aj pozitíva. Turecko dosiahlo podstatný pokrok v politických reformách. Súčasná vláda začala tvrdé reformy s cieľom zosúladenia právneho systému s acquis, systematicky odbúrava prekážky členstva Turecka v Európskej únii.

Boli vyslovené obavy, či plnenie podmienok vstupu nebude len formálne. Formát medzivládnej konferencie a jednomyseľnosť všetkých členských krajín pri rozhodovaní, rokovanie kapitoly po kapitole, ale najmä monitorovanie plnenia podmienok v praxi podľa mňa dávajú dostatočnú záruku, že Turecko sa stane členom Únie až vtedy, keď skutočne reálne splní všetky podmienky vstupu. Teda nielen prijatím potrebnej legislatívy, ale aj jej implementáciou v praxi.

Vážené dámy, vážení páni, návrh stanoviska Slovenska k začatiu prístupových rokovaní Európskej únie s Tureckom sa v rámci európskej 25-ky radí k veľmi zdržanlivým. Väčšina ostatných členských krajín zaujme pravdepodobne ústretovejší postoj. Je to výsledok dlhých rokovaní a konzultácií. Zmena čo i len slovíčka môže podľa mňa znamenať výrazný posun v celkovom vnímaní nášho postoja k tejto otázke. Myslím, že sa podarilo nájsť vyvážený kompromis, ktorý poslanecký klub SDKÚ podporí.

Dámy a páni, ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi za klub poslancov ANO pán poslanec Lintner, nech sa páči. A pripraví sa pán poslanec Bárdos.

Ľ. Lintner, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Je nespochybniteľným faktom, že prihláška Tureckej republiky do Európskej únie má viacero špecifík a o mnohých tu hovoril aj predseda parlamentu. Ja by som len nechcel, aby moje vystúpenie bolo brané ako nejaká polemika s predsedom KDH a predsedom parlamentu, ale ako ponúkanie názoru, ktorý v tejto chvíli možno sleduje úplne opačný cieľ.

Nad všetkými tými vecami, o ktorých hovoril aj predseda parlamentu, sa treba vážne zamýšľať, uvažovať o nich, ale na druhej strane, ako to ja vnímam a vnímame v Aliancii nového občana, treba dať šancu. Šancu ľuďom, šancu krajine. V prípade Tureckej republiky ide o krajinu, ktorá už vyše polstoročia vníma Európu ako svoj vzor. Pred viac ako 40 rokmi podpísala s Úniou Asociačnú dohodu a od roku 1996 má s Európskou úniu colnú úniu a aktívne s ňou spolupracuje v bezpečnostnej a ekonomickej oblasti. Už vyše 50 rokov je členskou krajinou Severoatlantickej aliancie a je tiež členom Rady Európy. V súčasnosti je jednou z najsekulárnejších krajín Európy, má rýchlo rastúcu ekonomiku, mladú a dynamickú populáciu, demokratickú vládu, silnú parlamentnú väčšinu. Má druhú najväčšiu armádu v Severoatlantickej aliancii. Jej najväčšie mesto bolo kolískou kresťanskej civilizácie a samotná krajina je dôkazom, že islam nemusí byť v rozpore ani s liberálnou ekonomikou, ani s demokratickou spoločnosťou.

Za člena Európskej únie sa Turecko hlási od roku 1987. Hoci sa Komisia vyjadrila proti Turecku, žiadosť zostala na jej stole. Po viac ako desaťročí prisúdil samit v Helsinkách v decembri 1999 Turecku status oficiálneho kandidáta na vstup. Na rozdiel od Slovenska a iných krajín však Turecko pozvánku na začatie prístupových rokovaní opäť nedostalo. Pred dvoma rokmi v Kodani Únia Turecku sľúbila, že ak splní kritériá, samit Európskej únie v decembri 2004, ktorý spomínal aj minister zahraničných vecí, rozhodne o začatí rokovaní, a to bez ďalšieho odkladu. Európska komisia pred pár týždňami odporučila vedúcim predstaviteľom členských krajín začať s Tureckom prístupové rokovania. Dôvod: Krajina podľa Komisie dostatočne plní politické kritériá stanovené Úniou na samite v Kodani pred 11 rokmi.

Turecko nie je na vstup do Európskej únie zatiaľ pripravené a napríklad otvorene o tom hovorí aj veľvyslankyňa Tureckej republiky, s ktorou som sa mal možnosť rozprávať. Turecká republika ani sama tento fakt nespochybňuje. V ostatných rokoch však urobila významný pokrok a podľa Európskej komisie je schopná začať rokovanie o vstupe. Dostatočne totiž plní politické kritériá, ako je dodržiavanie ľudských práv, práv národnostných menšín či existencia právneho štátu. Zďaleka nie je všetko v Turecku v týchto oblastiach na úrovni štandardov Európskej únie. Pokrok, ktorý však v tejto krajine je, nemožno obísť.

Za posledné dva roky Turecká republika zaznamenala rast ekonomiky v priemere 8,4 %, pričom inflácia sa znížila o tri štvrtiny. Dosiahnutý pokrok v oblasti demokratizácie krajiny, v upevňovaní právneho štátu a dodržiavaní ľudských práv je ešte výraznejší. Umiernená islamistická Strana spravodlivosti a rozvoja, ktorá sa k moci dostala vo voľbách v roku 2002, využila svoju absolútnu väčšinu v parlamente na presadenie zásadných reforiem. Turecko pod jej vedením zrušilo trest smrti, zrušilo veto silnej armády nad rozhodnutiami vlády. Naopak, na armádu po novom dozerajú civilisti. Vláda vyhlásila nulovú toleranciu mučeniu podozrivých a väzňov. V Turecku sa podarilo zvýšiť nezávislosť a efektívnosť súdov a rozpustiť súdy štátnej bezpečnosti. Turecko výrazne ustúpilo aj v otázke práv 12-miliónovej kurdskej menšiny. Turecká vláda povolila vyučovanie v školách a televízne vysielanie v kurdskom jazyku. Upevnila práva detí a žien a pristúpila k relevantným medzinárodným a európskym konvenciám o ľudských právach. V medzinárodnopolitickej oblasti si Turecko zlepšilo mienku o sebe konštruktívnym prístupom k plánu OSN na znovuzjednotenie Cypru.

Turecké hospodárstvo sa väčšinu druhej polovice 90. rokov zmietalo v ekonomickej kríze, ktorú v roku 1999 ešte prehĺbilo ničivé zemetrasenie. V roku 2001 sa pridala politická kríza a chorý finančný systém takmer skolaboval. Zachránila ho len pôžička 16 mld. dolárov od Medzinárodného menového fondu. Turecko je v súčasnosti jeho druhým najväčším dlžníkom hneď po Brazílii. Práve postkrízový chaos dostal k moci Stranu spravodlivosti a rozvoja. Tá na odporúčanie Medzinárodného menového fondu rozbehla reformu.

Turecko, ktoré má s Európskou úniou od roku 1996 fungujúcu colnú úniu, dokázalo stabilizovať zahraničný dlh. Inflácia klesla na jednocifernú úroveň a medziročný rast HDP v tomto roku atakuje 5-percentnú hranicu. Konsoliduje sa bankový sektor. Produktivita práce v priemysle výrazne prevyšuje hodnoty krajín strednej a východnej Európy. Problémom ekonomiky zostávajú vysoké úrokové miery a značný deficit platobnej bilancie spôsobený najmä investičnými dovozmi tureckých firiem, ale aj rastom súkromného dopytu. Krajine chýbajú zahraničné investície, ktorými by dokázala vykryť deficit bežného účtu. Preto ho financuje najmä z pôžičiek. Preto Turecko dúfa, že perspektíva členstva v Európskej únii mu pomôže prilákať zvýšený počet investorov, rovnako ako to bolo v prípade čerstvých členov Únie a čo sledujeme aj u nás na Slovensku.

Zdá sa však, ako keby prioritou pri tomto probléme pred verejnosťou bola pozornosť argumentom proti vstupu Turecka do Únie, prípadne detailnému zoznamu negatívnych dosahov, ktoré by mal jeho vstup pre obyvateľov Únie. Ja si uvedomujem reálne, že medzi veľkou časťou obyvateľstva panujú obavy z tohto vstupu. Dôvody sú zrejmé: Turecko je moslimská krajina, nachádzajúca sa prevažne v Ázii, hraničí s Irakom, Iránom, Sýriou a ďalšími krajinami, ktorých mená, najmä v tom poslednom období, neznejú pre nás príliš pozitívne. Verejná mienka hovorí zjednodušenou rečou: Turecko je islam, islam je cudzí prvok a možno dokonca terorizmus.

Odporcovia vstupu Turecka do Únie zdôrazňujú často pocit, že pokiaľ sa rokovania s Tureckom začnú, zaplavia Turci našu krajinu, ďalšie krajiny Európskej únie a sumy prichádzajúce do našej krajiny z fondov Európskej únie sa zastavia, pretože začnú plynúť do Turecka, ktoré je nepochybne chudobnejšie.

Obraz Turecka však možno vykresliť aj inak. Možno ponúknuť aj iné argumenty. Argument, že Turecko vlastne ani nie je európskou krajinou, neobstojí. Európska únia už Turecku pridelila štatút kandidáta a počas toho 40-ročného, v podstate počas tej 40-ročnej spolupráce sa geografia Turecka nezmenila. Tú polohu Turecka možno pokladať skôr za výhodu a to perspektívne prijatie by mohlo mať pozitívne a stabilizačné dôsledky pre Kaukaz, Blízky a Stredný východ.

K argumentom, ktoré hovoria o veľkosti Turecka. Krajina, ktorá bude mať zanedlho vyše 80 mil. obyvateľov a bude teda v podstate najväčšou krajinou Únie, bude mať tiež najväčšiu národnú delegáciu v Európskom parlamente. Treba však túto premisu dotiahnuť do konca. Aj pri tom bude mať Turecko len 15 % populácie Únie a podľa systému dvojitej väčšiny, ktorý je v ústave, len 14 % podielu na rozhodovanie.

Tretím argumentom alebo ďalším argumentom je chudoba Turecka. Turecko dosahuje len 29 % priemeru HDP na obyvateľa krajín Európskej únie a bolo by teda najchudobnejším členom. Keby sa mal vstup nových krajín do EÚ hodnotiť takto, ťažko by sme hľadali odpoveď na otázku, prečo by mali krajiny ako Luxembursko, Belgicko či Holandsko, ktoré majú dva- až štyrikrát vyššie HDP na obyvateľa ako Slovensko, podporovať náš vstup do Únie? Nakoniec sami predstavitelia Turecka pripúšťajú, že im nejde ani tak o peniaze z fondov EÚ, ako skôr o získanie zahraničných investorov. Obrovské Turecko totiž v minulom roku získalo len jednu pätinu objemov investícií ako niekoľkokrát menšie Maďarsko.

Otázka rozdeleného Cypru sa tiež často používa ako argument proti Turecku. Malo by to byť však naopak. Boli to totiž tureckí Cyperčania, ktorí v minuloročnom referende hlasovali za zjednotenie tohto ostrova. Grécko je jednou z krajín, ktorá presvedčivo podporuje integračné ambície svojho suseda. Podľa vyhlásenia gréckej vlády Grécko by pokladalo vstup Turecka do Únie za prínos k stabilite, bezpečnosti a prosperite celého regiónu.

Hlavným dôvodom, ktorý sa často zdôrazňuje, je však islam. Európska únia totiž prvýkrát uvažuje o vstupe moslimskej krajiny a hoci sa hlási k slobode vierovyznania a princípu nediskriminácie, stále existuje mnoho zástancov, ktorí neradi vidia, že by islamská krajina bola členom Európskej únie. Pritom zabúdajú, že v Európe dnes už žije 12 mil. moslimov, ktorí sú občanmi Európskej únie, tak ako kresťania a ľudia s iným, prípadne so žiadnym vierovyznaním.

Pár poznámok ešte k tejto téme, tak ako to ponúkajú odborníci. Mnoho krajín na Strednom východe praktizovalo v 20. storočí v rôznom rozsahu sekulárnu politiku, ale žiadnej z nich sa vo vzťahu k sekularizácii právneho systému nepodarilo uskutočniť takú radikálnu transformáciu ako Turecku. Štát obnovil kontrolu nad islamom, otázky viery navyše vykázal z politiky. Ani oživovanie náboženstva v posledných desaťročiach neviedlo k podstatným zmenám v politickom a ústavnom systéme krajiny, ktorej laický charakter rešpektovali všetky vlády. Legislatívne zmeny vytvorili novú formu štátu v nových hraniciach, s novou štruktúrou vládnej moci budovaním zhora. Tureckej republike sa však napriek všetkým nedostatkom hlboko zakoreneného štátneho dirigizmu podarilo vytvoriť dostatočne homogénny štát, ktorého kvality sú v porovnaní s kmeňovým charakterom vládnej moci...

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, netelefonujte v rokovacej sále. Ďakujem za pochopenie.

Ľ. Lintner, poslanec: ... napríklad v susednej Sýrii či v Iraku nepochybné. Hospodárske a sociálne zmeny v Turecku viedli v 20. storočí k vytvoreniu výrazne pluralistickej, národnej a laickej spoločnosti, v ktorej islam stelesňuje pre široké masy obyvateľstva hlboké náboženské hodnoty, ale zároveň nachádza len obmedzené pole pôsobnosti vo verejnej sfére. Fundovaný znalec Turecka prof. Bernard Luis napísal, že zo 46 štátov, ktoré boli členmi Organizácie islamskej konferencie, len jediný, Turecká republika, môže byť označený za demokraciu v západnom ponímaní.

Turecko teda stojí pred citlivou etapou svojho vývoja, ktorá súvisí s istou snahou o členstvo v Európskej únii. Turecko je dôkazom, že hodnoty západnej demokracie môžu fungovať aj v islamskej krajine. Úspešná integrácia, perspektívne, Turecka je pre Európu šancou zastaviť konflikt civilizácií a vybudovať most medzi islamským a kresťanským svetom, čo by po 11. septembri malo patriť k prioritám.

Jasné nie tureckým integračným ambíciám by bolo totiž silným negatívnym signálom pre ďalšie moslimské krajiny, ktoré sú na ceste k reforme svojich spoločností a demokratizácii svojich krajín. To jednoznačné odmietavé stanovisko by mohlo vrhnúť Turecko, ale aj ďalšie krajiny do rúk islamského fundamentalizmu a radikalizmu.

Dovoľte mi aj v súvislosti s tým, čo som predniesol za Alianciu nového občana, trocha pozmeniť, ale ozaj len trocha pozmeniť, predložený návrh uznesenia, ktorý je obsahom spoločnej správy, a to v bode B., kde navrhujem "zaväzuje člena vlády Slovenskej republiky presadzovať na rokovaní Európskej rady začatie rokovaní o vstupe Turecka do Európskej únie s dôrazom na rešpektovanie nevyhnutnosti plnenia kritérií a z ktorého nebude vyplývať záväzok Európskej únie prijať Turecko za člena Európskej únie".

Ďakujem pekne za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi za klub SMK - MKP pán poslanec Bárdos a pripraví sa pán poslanec Paška. Nech sa páči, pán poslanec.

Gy. Bárdos, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, je tu aj pán minister Palko, vážené poslankyne, vážení poslanci, dovoľte, aby som sa vyjadril za poslanecký klub Strany maďarskej koalície - Magyar koalíció pártja.

SMK vo svojej zahraničnopolitickej činnosti sa vždy sústreďovala na rozšírenie zóny bezpečnosti a prosperity v Európe, menovite vždy sme boli za rozšírenie Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Samozrejme, tento cieľ v 90. rokoch minulého storočia a na začiatku nového tisícročia znamenal predovšetkým prípravu Slovenskej republiky na vstup do týchto medzinárodných organizácií. Tento cieľ bol splnený, avšak náš postoj k rozširovaniu spolupráce v rámci NATO a Európskej únie sa nezmenil. To znamená, že Strana maďarskej koalície podporuje takú politiku, ktorá je otvorená pre tie štáty nášho kontinentu, ktoré sa hlásia k hodnotám, ktoré vyznáva a chráni Európska únia a NATO.

SMK urobí všetko pre to, aby také štáty ako Rumunsko, Bulharsko alebo Chorvátsko čo najskôr ukončili prístupové rokovania, a sme ochotní v tom aj pomôcť týmto krajinám, využívajúc získané skúsenosti jednak počas prístupových rokovaní, ale aj z prvých konkrétnych kontaktov a zo spolupráce v rámci NATO a Európskej únie. Podporujeme aj tie zámery zahraničnej politiky Slovenskej republiky, ktoré sú zamerané na dobrú spoluprácu Európskej únie a jej rôznych inštitúcií so štátmi, ktoré zatiaľ nie sú pripravené na začatie prístupových rozhovorov alebo nemajú zatiaľ záujem o vstup do Európskeho spoločenstva štátov, myslím na aktívnu spoluprácu napríklad so susednou Ukrajinou alebo s balkánskymi štátmi, konkrétne s republikou Srbsko a Čierna Hora, resp. s Macedónskom a Albánskom.

Tento náš postoj vychádza z presvedčenia, že Európa môže byť pevnou baštou mieru, humanity a prosperity len vtedy, ak do zjednotenej Európy budú patriť všetky krajiny nášho kontinentu. Avšak sme presvedčení aj o tom, že takáto Európa môže vzniknúť len vtedy, ak všetky krajiny budú budovať demokratický právny štát, trhovú ekonomiku, ak zabezpečia pre svojich občanov politické práva a slobody a budú chrániť ľudské a menšinové práva. Že to nie je ľahká úloha a jednoduchá cesta, vieme sami, máme skúsenosti aj v tomto smere. Ale vieme aj to, že sa dajú prekonať aj tie najťažšie prekážky, ak je pevná politická vôľa, ktorá získala širokú podporu verejnosti. Ale zo skúseností vieme aj to, že občas ani to nestačí. Treba mať k úspechu aj spoľahlivých partnerov, ktorí kedykoľvek podajú pomocnú ruku. A tá pomoc nespočíva v tom, že sa komukoľvek čokoľvek odpustí, že sa začnú zľahčovať podmienky. Práve opačne. Treba pomôcť tak, že partnerov nabádame k hĺbkovej analýze problémov, čo je základ na riešenie rôznych otázok a zložitých úloh.

Strana maďarskej koalície vychádza z tohto postoja a presvedčenia aj v prípade posúdenia dlhodobej snahy Tureckej republiky stať sa členským štátom Európskej únie. Vieme, že historický a politický vývoj tejto krajiny bol v mnohom odlišný od spoločenských pohybov nášho kontinentu. Vieme aj to, že tento vývoj poznamenal hospodárske, politické, spoločenské, ale aj kultúrne a ľudské vzťahy k Turecku a vytvorili sa značné odlišnosti tejto republiky v porovnaní so všeobecnými právnymi a spoločenskými normami v Európe a rozdiely sú dodnes výrazné napriek tomu, že v posledných rokoch sa právny systém Turecka zmenil a priblížil sa k normám EÚ. Zmena právneho systému však zatiaľ nepriniesla také hlboké zmeny už v spomenutých hospodárskych, politických, spoločenských alebo kultúrnych vzťahoch, aby sme mohli jednoznačne povedať, že Turecko spĺňa podmienky na vstup do Európskej únie, že je pripravené natoľko, že v horizonte niekoľkých rokov môže byť plnoprávnym členom v Spoločenstve európskych štátov.

Spomínaná zmena právneho systému nás však utvrdzuje v tom, že politická reprezentácia Turecka je odhodlaná uskutočniť také reformy a dosiahnuť také hlboké zmeny vo vzťahoch vnútri štátu, aby v konečnom dôsledku celá turecká spoločnosť bola pripravená na prijatie a dodržanie noriem Európskej únie. K zásadným zmenám však občas treba aj zahraničnej pomoci, túto tézu som už spomenul. Nuž a práve z toho vychádzajúc, podporuje Strana maďarskej koalície začatie rozhovorov medzi Európskou komisiou a Tureckom o vstupe tohto štátu do EÚ s otvoreným koncom. Sme presvedčení, že stály kontakt a úprimný dialóg môže byť efektívna forma spolupráce s cieľom dosiahnutia zmien, čoho koncovým efektom, zdôrazňujem, môže byť členstvo Turecka v Európskej únii.

Vieme, že nebude to ani jednoduchý, ani krátkodobý proces. O to viac, že v rozhovoroch bude treba klásť dôraz aj na také citlivé otázky ako ľudské a menšinové práva. Pritom nestačí zabezpečiť v tomto smere zákonný rámec, treba dosiahnuť aj spoločenskú klímu k tomu, aby tieto práva boli dostupné všetkým občanom štátu a aby boli uplatnené v praxi. Bude treba vyriešiť v rámci tohto procesu aj kurdskú otázku, ktorá podľa nášho pohľadu je kľúčovou nielen z hľadiska ľudských a menšinových vzťahov, ale aj z hľadiska vnútornej bezpečnosti Turecka, čo - z doterajších skúseností môžeme tvrdiť s istotou - má vplyv aj na medzinárodnú bezpečnostnú situáciu.

Sú to zložité úlohy, ale už som spomenul, že ozajstná medzinárodná pomoc danej krajiny nespočíva v tom, aby sme zľahčovali podmienky a prehliadali určité úlohy a normy, len aby sa daný štát mohol stať členom Európskej únie. Ozajstná pomoc je taká, ktorá prispeje k riešeniu aj tých najťažších problémov. Strana maďarskej koalície podporuje spomenutú medzinárodnú pomoc a zároveň verí, že zahraničná politika Slovenskej republiky bude nasmerovaná obdobne v otázke vstupu Turecka do Európskej únie.

Strana maďarskej koalície viackrát rokovala, samozrejme, o tejto téme a naša republiková rada prijala stanovisko, a keď mi dovolíte, veľmi krátko by som niektoré časti z toho citoval.

Podľa nášho názoru začatie prístupových rokovaní s Tureckom sa môže uskutočniť pri naplnení stanovených podmienok na základe rozhodnutia Európskej rady. Ale konštatujeme, že Turecko zatiaľ nespĺňa kodanské kritériá v tej miere, ako ich plnila Slovenská republika pri začatí rokovaní o vstupe do Európskej únie, to znamená do roku 2000. K tomu, aby Turecko dospelo k tomu, aby bolo prijaté do Európskej únie, musí prijať ďalšie rozsiahle opatrenia, a to predovšetkým v záujme uplatnenia ľudských práv so zvláštnym zreteľom na práva žien, v záujme uplatnenia menšinových práv so zvláštnym zreteľom na kurdskú menšinu, na vytvorenie podmienok na slobodné vierovyznanie, predovšetkým v prípade neislamských cirkví, na zlepšenie podmienok trhového hospodárstva v záujme upevnenia právneho štátu v boji proti korupcii.

Strana maďarskej koalície podporuje tri piliere prístupového procesu zakotvené v správe Európskej komisie, na základe čoho považujeme za potrebné, aby počas rokovaní Turecko preukázalo, že demokratizačný proces je plynulý a nezvrátiteľný a v budúcnosti bude jednoznačne pokračovať v prijímaní a presadzovaní zákonov v praxi, že bude zapájať predstaviteľov civilnej spoločnosti do presadzovania reforiem. Strana maďarskej koalície považuje za nevyhnutné, aby Európska rada na decembrovom zasadnutí dala jednoznačne najavo, že rokovania majú otvorený koniec a Európska rada si vyhradzuje právo prerušenia rokovaní v prípade, ak Turecko sa odkloní z cesty presadzovania noriem platných v Európskej únii.

Vážené dámy, vážení páni, poslanecký klub Strany maďarskej koalície - Magyar koalíció pártja podporí návrh vlády Slovenskej republiky, aby Slovenská republika presadzovala na rokovaní Európskej rady taký spôsob začiatku rokovania o vstupe Turecka do Európskej únie, ktorý bude rešpektovať nevyhnutnosť plnenia kritérií a z ktorého nebude vyplývať záväzok Európskej únie prijať Turecko za člena Európskej únie.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi za klub poslancov Smeru pán poslanec Paška, pripraví sa potom pán poslanec Mikloško. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

P. Paška, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán minister, vážené kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, chcem hneď v úvode upozorniť a ozrejmiť filozofiu prístupu, ktorú som zvolil ako spôsob uchopenia problému a jeho interpretácie, a chcem avizovať všetkým tým, ktorých to bude zaujímať, že som sa snažil o akúsi metodológiu, z ktorej by bolo zrejmé stanovisko, ktoré korešponduje s obsahom návrhu uznesenia, ktorý predložila vláda a ktorý je dostatočne diplomatický nielen v rámci našich politických vzťahov, ale aj v rámci Európskej únie.

Dámy a páni, povedať razantné nie ako spôsob vyriešenia problému je niekedy veľmi jednoduché. Dnes sme otvorili v Národnej rade Slovenskej republiky rozpravu o probléme, ktorý rezonuje ako súčasť nášho nového bytia v spoločnom európskom dome. Dospieť k jednoduchému riešeniu bude obzvlášť ťažké a náročné. Chcem povedať, že argumenty za aj proti evidentne nemajú žiaden vyhranený ideologický rámec a tábory, ktoré sa takto vytvorili, nevedú za ne boj na život a na smrť. Napriek tomu je v polemike okrem nich ešte stále veľa emócií a niekedy až príliš veľa obyčajných ľudských zjednodušení. Nepochybne aj dnes tu odznieva škála názorov a argumentov, ktorých analytická hodnota je možno protichodná, no musím teraz hneď v úvode povedať, že si ich všetky nesmierne vážim a rešpektujem, pretože bez nich by sila kompromisu, ktorý v tejto problematike preferujem, nebola opodstatnená. Ak nebudeme príliš komplikovane sumarizovať škálu postojov, ktoré rozdeľujú politické strany, ale aj vedenia krajín, možno frakcie v Európskom parlamente, môžeme tu a teraz konštatovať, že sa na stole politických reprezentácií európskych krajín ocitli akési dve pomyselné základné odpovede na otázku, ktorú sme si postavili, a to, či Turecko do Európskej únie áno alebo nie. Zjednodušene: "áno, ale" a "nie, ale". Tretí postoj, ktorý cítiť z argumentov, hovoriaci áno a hneď, napriek tomu, že v osamotenej podobe existuje aj u nás, asi nebude predmetom vážnej pozornosti aj preto, že nenašiel miesto v spoločných aktoch Európskeho parlamentu a Európskej únie.

Dámy a páni, možno by sa dali argumenty za a proti zjednodušene zatriediť do niekoľkých skupín na základe geografických, kultúrnych, civilizačných, náboženských, ekonomických, politických parametrov. Aj práve na základe komunikovania týchto kritérií vznikla kostra troch pilierov prístupových vyjednávaní definovaných v odporúčaní Európskej komisie k začatiu rozhovorov. Pre mňa je veľmi dôležité pochopiť obsah týchto pilierov.

Prvý pilier je spolupráca na posilnenie a podporu reformných procesov v Turecku, čo je plnenie kodanských kritérií. Druhým pilierom je pilier o špecifickom prístupe k prístupovému rokovaniu, kde sa vyžaduje jednohlasnosť - a to chcem zdôrazniť - a rozhodovanie s plnou participáciou všetkých členov Európskej únie. A tretí pilier v podobe politického a kultúrneho dialógu a s posilňovaním úlohy občianskej spoločnosti.

Z obsahu troch pilierov, ktoré Európska komisia vo svojom návrhu definovala, jasne vyplýva, že proces je otvorený a nemôže byť dopredu garantovaný, a preto všetky prejavy skepsy a obáv reprezentantov striktných názorov sú podľa mňa neopodstatnené. Samozrejme, za predpokladu, že motívom nie sú priamo alebo podprahovo iné dôvody. Preto sa domnievam, že odmietnuť dnes po rokoch koketovania a postupne čoraz otvorenejších náznakov pri pristupovaní Turecka by bola podľa mňa zrada princípov, na ktorých Európska únia stojí. Bola by to strata dôveryhodnosti nielen preto, že ambícia spoločného priestoru ešte nie je naplnená, ale aj strata dôvery občianskej verejnosti samotnej inštitúcie Európy.

Napriek tomu chcem povedať, že rozumiem a vážim si aj názory, ktoré sú prejavom nedôvery a obáv. Nech už sú to obavy, ktoré vyjadrujú nedôveru v kultúrne a historické ponímanie vzťahu Turecka a Európy, nakoniec je to obsahom aj správy, ktorú predložilo ministerstvo zahraničných vecí, kde však treba povedať, že takého úvahy by sme našli aj v historických vzťahoch už existujúcich členov Európy. Treba povedať, že sú reálne a majú opodstatnenosť. Sú popísané v správe. Alebo či sú to obavy z konfliktu náboženstiev, tu chcem pripomenúť nedávny zápas o zmienku o Bohu v preambule európskej ústavy, všetky majú svoj priestor na obhajobu a ochranu v definovaných pilieroch prístupu, chcem to veľmi vážne zdôrazniť.

Nakoniec ekonomické princípy, ktoré stáli kedysi na začiatku ako základ myšlienky spoločnej Európy a dnes sú jedným z parametrov rozširovania, podliehajú tiež primeranej miere kompromisu. Jasným príkladom je Bulharsko a Rumunsko, o ktorých hovoríme, že zavŕšia vstup v roku 2007, pričom je jasné, že niektoré alebo väčšina ekonomických kritérií Turecka je možno na vyššej úrovni ako Rumunska, ako to konštatujú niektoré ekonomické analýzy.

Aj pohľad na návrh uznesenia Európskeho parlamentu jasne ukazuje, že asi ťažko na Slovensku vymyslíme čosi, čo by zásadným spôsobom vyvrátilo tendenciu, ktorá v Európe prevláda. Mám pri sebe návrh uznesenia Európskeho parlamentu, ktorý je v jednotlivých bodoch nesmierne obsiahly, ale čo je dôležité, dokumentuje a je dôkazom toho, že azda ani jediná pripomienka, nech už bola vecná alebo vyjadrovala mieru emócie, pocitu, alebo dokonca obavy, nebola zohľadnená a aby nemohla byť zovšeobecnená v ochrannom princípe jednotlivého piliera, ktorý je zadefinovaný ako základná rámcová konštrukcia otvorenia prístupových rokovaní a prípadného zavŕšenia. Stálo by za to možno tento návrh uznesenia prečítať, ale je pomerne rozsiahly.

Chcem na tomto mieste využiť príležitosť a položiť otázku pre tých, ktorí hovoria "nie, ale". Ak však je privilegované partnerstvo, ak to bude privilegované partnerstvo, čo bude jeho skutočným obsahom? Aké zásadné charakteristiky a princípy spoločného európskeho priestoru pre Turecko obmedzíme? Čo to bude? Voľný pohyb tovaru, osôb, služieb? A čo sloboda a občianska spoločnosť, dodržiavanie ľudských práv? Aká bude miera motivácie občanov Turecka preberať všeobecné hodnoty spoločného európskeho priestoru? Považujem takéto riešenia za snahu uniknúť pred zodpovednosťou a je to z pohľadu riešenia taký istý holub, dámy a páni, na streche ako v podobe vyjadrenia "áno, ale", len zatiaľ a možno nikdy na tú strechu nepristavíme rebrík.

Dámy a páni, sú známe stanoviská Európskeho parlamentu, návrhy Komisie a predpokladané stanovisko Rady. Aj preto chcem v závere konštatovať, že ešte ani poriadne neuschol atrament na ratifikačných podpisoch v krajinách Európskej únie, ktoré sa rozhodli, že sa s nami podelia o solidaritu a hodnoty slobody a demokracie, a už vytŕčame ramená a chceme sebe a ostatným dokazovať, akí sme dôležití. Aby som bol správne pochopený, toto nie je prejav, ktorým chcem naznačiť, že mi nezáleží na suverenite Slovenska, chcem však, aby sme svoj prínos pre Európu dokazovali v schopnosti prevziať bez zvyšku model občianskej a sociálnej prosperity, a nie spôsobom, na ktorý síce máme právo, ale nie povinnosť. Nie tak dávno sa na stretnutie vrcholných predstaviteľov nášho Slovenska a jednej zo susedných krajín objavila určitá miera dešpektu voči Slovensku práve pre prezentovanie stanoviska v inej veľmi citlivej záležitosti v rámci európskeho priestoru.

Dámy a páni, buďme rozvážni a nepodliehajme zbytočným emóciám tam, kde sa dá použiť racionálne a pragmatické riešenie. Návrh uznesenia vlády pre mňa takým po analýze, ktorá predchádzala jeho príprave, určite je, a preto ho odporúčam prijať.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, doteraz vystupujúci poslanci vystúpili v mene svojich klubov, ďalej sa ešte písomne prihlásili dvaja páni poslanci. Pán poslanec Mikloško, nech sa páči, máte slovo. A potom pán poslanec Ivan Šimko.

Pán poslanec Mikloško, nech sa páči.

F. Mikloško, poslanec: Pán predsedajúci, pán minister, dámy a páni, na Vianoce 1990, hneď po prvých slobodných voľbách toho roku Slovenská národná rada spolu s vládou Slovenskej republiky prijali svoje prvé historické vyhlásenie. Bolo to ospravedlnenie sa židovským spoluobčanom za deportácie a ich tragické dôsledky zo Slovenska v rokoch 1939 až 1945. Vo februári 1991 prijala Slovenská národná rada druhé vyhlásenie, ktoré smerovalo ku Karpatským Nemcom, ktorí takisto stáročia žili na území našej krajiny. Bolo to takisto ospravedlnenie sa za ich kolektívne vysídlenie a zároveň v tomto ospravedlnení slovenský parlament odsúdil princíp kolektívnej viny.

Takto sme chceli začať éru po roku 1989. Pohľad späť s uznaním si aj svojich previnení môže byť pohľadom nádeje do budúcnosti. Hovorím to preto, lebo sa chcem v dnešnom svojom vystúpení v kontexte témy nášho rokovania, aj keď podčiarkujem, že moje uznesenie, ako aj ešte potom poviem, nepodmieňuje rozhodujúce hlasovanie o tom, aký bude postoj parlamentu k prístupovým konaniam. Teda v kontexte témy nášho rokovania sa chcem dotknúť veľmi tristnej a bolestivej témy a to je genocída Arménov v roku 1915 Osmanskou ríšou. Je pravda, že v úvode spomínanými vyhláseniami sme sa ako predstavitelia Slovenska vyjadrili k svojim vlastným problémom z dávnejšej minulosti, teda nebola to len nedávna minulosť, ale je tiež pravdou, že v čase globálneho zjednocovania sa sveta alebo kontinentov v podmienkach slobody a demokracie neexistujú tzv. vnútorné problémy krajín, najmä pokiaľ ide o zločiny proti ľudskosti, a je tiež pravdou, že Turecká republika, o ktorej dnes diskutujeme, do dnešných dní odmieta vôbec uznať arménsku genocídu v roku 1915. Bolo by to, ako keby Nemecko odmietalo uznať genocídu židovského národa v rokoch 2. svetovej vojny.

Čo sa vlastne stalo? Podľa odhadov v období 1. svetovej vojny žilo v Osmanskej ríši 2 mil. Arménov. Rozhodnutie uskutočniť genocídu proti arménskemu ľudu bolo vykonané politickou mocou v Osmanskej ríši v roku 1915. V roku 1915 bolo deportovaných viac ako milión ľudí. Mali byť deportovaní na púšť Derzor v Sýrii. Státisíce ľudí bolo priamo namieste kruto zavraždených, mnohí ďalší zomreli na ceste od hladu, vyčerpania a epidémií, ktoré doslova vyplienili koncentračné tábory. Masakre, deportácie a ďalšie brutálne zaobchádzanie s Arménmi v rokoch 1920 až 1923 boli vykonané tureckými nacionalistami, ktorí reprezentovali nové politické hnutie proti mladým Turkom, ktorí však zastávali rovnakú ideologickú a etnickú výlučnosť. Desiatky tisíc Arménov utieklo k hraniciam Ruska, kde žili ako utečenci. V roku 1918 tzv. mladý turecký pluk vtrhol vojensky na Kaukaz, kde žilo približne 1,8 mil. Arménov pod ruskou vládou. Osmanské jednotky, posúvajúce sa cez východné Arménsko, Azerbajdžan, pokračovali v systematickom masakrovaní obyvateľstva. Odhaduje sa, že medzi rokmi 1915 až 1923 bolo zavraždených vyše 1,5 mil. Arménov. Do roku 1923 celá pevnina Malej Ázie a historického západu Arménska bola vyhladená od arménskej populácie. V tejto časti sveta nastal úplný zánik arménskych komunít.

Aká je situácia dnes po 100 rokoch?

1. Turecko dodnes neuznalo arménsku genocídu z roku 1915. Už som povedal, že je to rovnako, ako keby dnes Nemecko chcelo popierať genocídu Židov v 2. svetovej vojne a nechcelo ju uznať.

2. Od získania nezávislosti Arménskej republiky nastala zo strany Turecka úplná blokáda hraníc s Arménskom. Arménsko nemá spojenie s Európou cez najkratšiu cestu a nemá ekonomické a diplomatické styky s Tureckom.

3. Turecký parlament prijal zákon, ktorý považuje za trestný čin vyjadrovania sa na verejnosti o arménskej genocíde a o rozdelení Cypru.

4. V Turecku žije arménska menšina, ktorej práva ako národnostnej menšiny sú systematicky potláčané.

Dámy a páni, Adolf Hitler vyhlásil v roku 1939 pred útokom na Poľsko, citujem: "Kto dnes ešte hovorí o likvidácii Arménov?" Koniec citátu. Ako sa napĺňajú jeho slová, ako sa k tejto tragédii sveta stavia svet dnes? Vyhlásenia, deklarácie a práva týkajúce sa uznania arménskej genocídy boli do týchto dní vydané parlamentmi a vládami týchto krajín: Kanada v roku 2004, Argentína v roku 2004, Uruguaj dvakrát - v roku 1965 a 2004, Švajčiarsko v roku 2003, Európsky parlament prijal tri vyhlásenia - v rokoch 1987, 2000 a 2002, Parlamentné zhromaždenie Rady Európy vydalo dve vyhlásenia - v rokoch 1998 a 2001, Taliansko vydalo vyhlásenie k tejto genocíde v roku 2000, Vatikán v roku 2000, Organizácia Spojených národov v roku 1985, Francúzsko v roku 2000, Libanon dvakrát - v roku 1997 a 2000, Švédsko v roku 2000, Belgicko v roku 1998, Grécko v roku 1996, Rusko v roku 1995, Cyprus v roku 1982, Spojené štáty americké štyrikrát - v rokoch 1916, 1920, 1984 a 1996.

Dámy a páni, Theodor Roosevelt v čase arménskej genocídy vyhlásil, citujem: "Arménske masakrovania boli najväčším zločinom vojny a neschopnosť konať proti Osmanskej ríši znamená odpustiť ho. Zlyhanie radikálne sa zaoberať tureckým hororom znamená, že celé tie reči o garancii budúceho svetového mieru sú obyčajnými nezmyslami." Koniec citátu. Žiaľ, nasledujúce desaťročia dali za pravdu Theodorovi Rooseveltovi.

Dámy a páni, vyjadrime solidaritu s týmto malým, ale prastarým a kultúrnym národom, ktorý celé svoje dejiny ťažko zápasí o svoje bytie.

Navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky prijala dnes uznesenie na vyhlásenie k arménskej genocíde v roku 1915 a pridala sa takto k vyhláseniam množstva krajín a nadnárodných inštitúcií, ktoré som už menoval. Chcem zdôrazniť, že o mojom uznesení sa bude hlasovať po - nazvem to - rozhodujúcich hlasovaniach. Uznesenia, ktoré rozhodnú za alebo proti začatiu rokovaní. V tomto zmysle návrh môjho uznesenia nepodmieňuje návrh parlamentu v otázke začatia rozhovorov. Návrh uznesenia je vyhlásenie, ktorým sa pridávame, ako som povedal, k vyhláseniam mnohých demokratických krajín sveta, nehovoriac o OSN, Európskom parlamente a Parlamentnom zhromaždení Rady Európy.

Návrh uznesenia je krátky a znie takto: "Národná rada Slovenskej republiky uznáva genocídu Arménov v roku 1915, pri ktorej zahynuli státisíce Arménov žijúcich v Osmanskej ríši, a považuje tento čin za zločin proti ľudskosti."

Ďakujem. (Potlesk.)