B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Číž, pripraví sa pán poslanec Cuper.
M. Číž, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, ja považujem za potrebné predsa len napriek istej drobnej časovej tiesni povedať niekoľko slov. Zúčastňoval som sa za náš klub na rokovaní príslušnej komisie, a predsa len zmena rokovacieho poriadku by nemala byť úplne každodenným momentom. Je to základný zákon, ktorý upravuje rokovanie najvyššieho orgánu zákonodarnej moci.
Chcem na úvod oceniť aj prístup predsedu Národnej rady a čiastočne sa vyjadrím aj k tomu, že vcelku sa vytvorila korektná atmosféra pri prerokovaní tých základných otázok. Chcem zároveň povedať, že to, prečo sme vlastne pristúpili, čo nás tlačilo k zmene rokovacieho poriadku, to je upraviť pôsobnosť výboru pre európske záležitosti a niektoré iné otázky, ktoré súvisia so vstupom Slovenska do Európskej únie, a teda dopadom tohto stavu, povedzme, že na legislatívny proces a podobne.
Napriek tomu je dôležité, keď už otvárame rokovací poriadok, prebrať aj ďalšie otázky a v niektorých, bohužiaľ, k zhode neprišlo, ale napriek tomu na niektoré otázky treba upozorniť.
Vážené kolegyne, ukázalo sa, že dôležitou otázkou je otázka prieskumu. Chcem tu povedať, že faktom je, že poslanecký prieskum ako inštitút Národnej rady, ktorý je nesmierne dôležitou súčasťou kontrolnej právomoci, nie je dostatočný. Ak zoberiete celú konštrukciu, prieskum stojí na tom, že poslanci ako takí máme právo skúmať, ako sa vykonávajú zákony, ale v konečnom dôsledku máme k dispozícii iba nástroje vo vzťahu k otázkam na členov vlády, prípadne máme teda možnosť vykonať poslanecký prieskum. Ale poslanecký prieskum nemá v ďalšom určené, aké sú povinnosti subjektov, v ktorých sa poslanecký prieskum vykonáva, čo všetko je potrebné, aký rozsah povinností vo vzťahu k tomu, ktorý vykonáva poslanecký prieskum, majú. Tiež je potrebné, aby sme sa s týmito otázkami zaoberali. Nemôžeme ich považovať za uzatvorené.
V tejto súvislosti, samozrejme, je otázka ďalšej demokratizácie Národnej rady. Slovensko je členom Európskej únie, štandardným štátom, máme ukončenú politickú transformáciu spoločnosti definitívne, ale treba povedať, že rokovací poriadok ešte korektným a úplne dopracovaným nástrojom na realizáciu parlamentnej demokracie nie je. Jednou z vecí je, že furt musíme hľadať mechanizmus na jednej strane funkčnosti Národnej rady, ale na druhej strane aj to, aby sa vytvoril priestor aj pre opozičné subjekty, ktoré sú v parlamente, aby mohli minimálne práve kontrolnú právomoc vykonávať. A v danom prípade, povedzme, že prieskum je inštitút, kde sa hlasuje väčšinovo, to znamená, ak výbor nesúhlasí s návrhom opozičných poslancov, jednoducho ich prehlasuje a v konečnom dôsledku zabráni kontrolnej činnosti parlamentu, zabráni tam, kde je koalično-opozičný rozdielny názor na veci, zabráni vo veci konať a tu ide pritom len o sledovanie a dodržiavanie zákonov.
Takže v danom prípade by som si dovolil na vás apelovať, lebo naozaj rokovací poriadok presahuje volebné obdobia, má určiť a vyvážiť vzťah medzi koalíciou a opozíciou, aby sme pozmeňujúci návrh, ktorý predložil Tibor Cabaj, že teda aj jedna tretina poslancov môže navrhnúť vykonanie poslaneckého prieskumu. V konečnom dôsledku sa, pokiaľ neurčíme presné nástroje na vykonanie poslaneckého prieskumu, nič nezmení, ale je možné, aby aj opozícia plnila svoju úlohu a miesto v Národnej rade Slovenskej republiky.
Ďalšou otázkou, ktorá súvisí s demokratizáciou a štandardizáciou nášho rokovacieho poriadku, je to, že môže nastať situácia, že po voľbách strana, ktorá nemá zastúpenie podpredsedu Národnej rady, stráca veľmi významný nástroj parlamentnej činnosti, ktorým je to, že jednoducho môže mať tie isté oprávnenia, ako má podpredseda Národnej rady, ako má člen vlády. Každý člen vlády, ktorých je v konečnom dôsledku 17, ktorí sú teda koaliční, takže spravidla disponujú väčšinou v parlamente, má právo kedykoľvek vystúpiť, kedykoľvek otvoriť rozpravu, ale povedzme, že poslanci klubu, ktorý môže mať teoreticky 50 členov, takúto možnosť jednoducho nemá. Predsedovia poslaneckých klubov ako členovia politického grémia spravidla suplujú čosi, čo má vláda, okrem predsedu parlamentu teda vytvárajú aj to odvetvové členenie parlamentu vo väzbe na politické záujmy, a preto, ak máme zmysel pre demokraciu, tak pochopíme tento moment a dáme aj predsedovi poslaneckého klubu možnosť, aby mohol vystúpiť v prípade, že to považuje za dôležité a aby mohol otvoriť rozpravu.
Viem si predstaviť aj to, že sme to pri jednotlivom bode limitovali na jedenkrát a podobne, aby náhodou niekto nerozprával, že by išlo o inštitút, ktorý by mohol slúžiť na nejaké obštrukcie a v žiadnom prípade by sa také čosi nestalo, a myslím si, že by to istým spôsobom demokratizovalo náš rokovací poriadok a poprosím tých, ktorí sú ochotní diskutovať o rozsahu demokracie v tomto smere v našom parlamentu, aby strácali predsudky, aby to posudzovali čisto odborne a čisto vecne.
V tejto súvislosti niekoľko slov aj k rokovaciemu poriadku Národnej rady. Ako viete, vláda Slovenskej republiky, respektíve exekutíva má k dispozícii obrovský aparát pracovníkov na jednotlivých ministerstvách, ale tvorba rokovacieho poriadku je v podstate v pôsobnosti Národnej rady. Pri legislatívnej činnosti to všetci právnici vedia, je potrebné, aby išlo o dlhotrvajúcu, relatívne nepretržitú činnosť sledovania príslušného právneho predpisu, periodického vyhodnocovania jeho kvality, účelnosti a podobne a aj pracoviska, kde by sa jednoducho neustále zhŕňali jednotlivé inštitúty, kde by bolo možné sledovať a komparovať rokovacie poriadky v iných krajinách a optimalizovať ten priestor aj u nás. V danom prípade by pravdepodobne stálo za úvahu, ale to nie je v súvislosti s návrhom zákona, návrhom zmeny zákona, ale vo väzbe aj na celkové pôsobenie v našom parlamente, aby sme sa zaoberali, či takáto stála komisia nevznikne. Táto komisia si prirodzene môže určiť periodicitu svojich stretnutí, pokiaľ nebude dôvod, nemusí sa stretnúť možno aj rok, ale pokiaľ bude niekto považovať za potrebné, sa takáto komisia môže stretnúť, môže vyhodnocovať veci a rovnako si myslím, že takáto komisia by mohla byť významným nástrojom pre predsedu Národnej rady na riešenie sporov pri výklade rokovacieho poriadku.
V súčasnosti máme k dispozícii mechanizmus vo väzbe na ústavnoprávny výbor, že spravidla predseda žiada v prípade sporu o zaujatie stanoviska ústavnoprávny výbor. Napriek relatívne najlepšiemu zloženiu ústavnoprávneho výboru vo väzbe na právne znalosti predsa len je potrebné, aby sa vytvoril úplne špecializovaný orgán, ktorý by posudzoval takéto spory a mohol by predsedovi Národnej rady radiť. Takže to je v podstate taký návrh de lega ferenda, aby sme sa k tomu v budúcnosti vrátili.
Rovnako chcem oceniť za náš klub aj podporiť návrh na zriadenie vyšetrovacieho výboru, ktorý opäť súvisí s tým, čo som doteraz hovoril. Vyšetrovací výbor je úplne štandardnou a samozrejmou súčasťou všetkých rokovacích poriadkov. Má jednoznačne ústavnoprávny význam. Jeho úlohou je tam, kde dochádza ku konaniam, ktoré presahujú možnosti úzko odvetvového legislatívneho orgánu, kde ide už o vyšetrovanie činnosti, ktoré sú nad úrovňou exekutívy, nad úrovňou prokurátorského dozoru, ktoré sa môžu dotýkať už štandardizácie alebo neštandardizácie politického života alebo nástroj, ktorý aspoň dočasne môže v poznatkovej polohe prekročiť štandard tej hranice iba trestného konania a môže vo veciach mimoriadnej a dôležitej spoločenskej povahy vytvoriť priestor na hlbšie prešetrenie veci, pozri vyšetrovacie výbory, ktoré sa v Spojených štátoch vytvárali v prípade mimoriadnych udalostí v spoločnosti a tak ďalej. Na to všetko jednoducho potrebujeme mať inštitút, aby sme v rámci neho mohli v Národnej rade pôsobiť. Takže opäť apelujem na všetkých tých, ktorým záleží na tom, aby sme demokratizovali a štandardizovali rokovací poriadok, aby sa nad tým zamysleli, aby prekonali úzke politické predsudky, aby pochopili, že to jednoducho do rokovacieho poriadku Národnej rady patrí.
Vážené kolegyne, kolegovia, ja sa chcem prihovoriť aj za to, aby sme zvážili návrh pána poslanca Ondriaša. Sledoval som u kolegov, nemyslím si, že to mysleli zle, rôzne úsmevy a tak ďalej, ale faktom je, že podľa súčasného znenia rokovacieho poriadku sa môže opozičný návrh jednoducho vylúčiť a zničiť právo zákonodarnej iniciatívy tým, že opakovane ho bude skupina poslancov z Národnej rady navrhovať na presunutie na ďalší bod programu a teoreticky aj v priebehu celých štyroch rokov jednoducho sa ten návrh neprerokuje.
Vážne vás žiadam o pozornosť pre tento návrh, pretože toto nie je štandardné a nie je to seriózne. Jednoducho musí byť priestor, aby ústavné oprávnenie poslanca podať návrh a povinnosť Národnej rady ho prerokovať, pokiaľ ten návrh bol podaný v lehotách a spĺňa náležitosti, aby sme naozaj zvážili buď ten návrh pána Ondriaša, alebo prípadne ešte vylepšujúci návrh, lebo trošičku sa mi, pán kolega, zdá ten legislatívny text kostrbatý, ale napriek tomu je to veľmi vážna pripomienka a na cizelovanie nášho rokovacieho poriadku sa ňou treba zaoberať.
Vážené kolegyne, kolegovia, možno by sme mohli hovoriť o ďalších otázkach, ale pokiaľ som získal pozornosť aspoň pre tie veci, o ktorých som hovoril, to stačí a tie ďalšie potom pri prípadne inej vhodnej príležitosti. Ďakujem za porozumenie.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave..., ešte predtým, pán poslanec Miššík s faktickou poznámkou. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami. Nech sa páči, máte slovo.
P. Miššík, poslanec: Chcel som zareagovať len na tú časť vystúpenia pána poslanca Číža, ktorá sa týkala právomoci predsedov poslaneckých klubov. Ja musím upozorniť, že, žiaľ, predsedovia poslaneckého klubu v zmysle doteraz platného rokovacieho poriadku nie sú funkcionármi v zmysle rokovacieho poriadku a tam je celý problém. Ja nemám problém s tým, aby sme zvýšili ich postavenie v rámci parlamentu, pretože tá ich sila by mala byť oveľa vyššia, myslím si aj s iným ohodnotením, ale preto by bolo treba pripraviť iný pozmeňujúci návrh, pán poslanec. To je všetko.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Cuper, nech sa páči.
J. Cuper, poslanec: Vážení páni poslanci, vážený pán predsedajúci, dovoľte mi, aby som vystúpil aj ja k rokovaciemu poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý práve ideme novelizovať. Rokovací poriadok Národnej rady Slovenskej republiky je vlastne našou internou normou, ktorá upravuje postup Národnej rady ako celku, ale aj jej jednotlivých štruktúr, ktoré tvoria výbory, politické grémium, predseda, podpredsedovia, predsedovia poslaneckých klubov a iné organizačné štruktúry.
Právo upravovať si vlastný rokovací poriadok patrí k odvekým právam parlamentu. Od úrovne rokovacieho poriadku závisela a závisí aj úroveň a prestíž parlamentu v jednotlivých krajinách. Boli parlamenty, ktoré boli suverénnymi, a boli parlamenty, ktoré suverénnymi neboli. Tie suverénne mali právo vždy určovať svoj rokovací poriadok.
Tento parlament, i keď je tu snaha a boj moci výkonnej a zákonodarnej, ako sme sa o tom presvedčili aj včera, kto teda bude určovať pravidlá politického boja. Som rád, že kolega Mikloško to včera vyriešil jednoznačne v prospech parlamentu. Tak som sa mohol poučiť aj bez štúdia odporúčanej literatúry, ktorú mi pán Mikloško odporučil.
Pokiaľ ide o tú prestíž a suverenitu slovenského parlamentu. Jeho prestíž a suverenita smerom dovnútra je naozaj zabezpečená rokovacím poriadkom. Pokiaľ ide o prestíž a suverenitu smerom navonok, nie je najlepšia. Preto... (Ruch v sále.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Páni poslanci, prosím vás, väčší pokoj.
J. Cuper, poslanec: ... sa chcem vyjadriť najmä k bodu 19, ktorý hovorí o novelizácii § 36 ods. 1 a 2 rokovacieho poriadku. V ňom sa hovorí, že Národná rada rozhoduje o každom návrhu hlasovaním. O návrhoch, ktoré boli prerokované, sa začne hlasovať o 11.00 hodine a 17.00 hodine, ak Národná rada nerozhodne bez rozpravy inak. To sa netýka hlasovania o procedurálnych návrhoch a tajného hlasovania.
Chcem sa dotknúť týchto ustanovení. Často sa v médiách rozpráva o tom, že poslanci parlamentu sa nezúčastňujú na rokovaní o jednotlivých návrhoch zákonov a často nejavia ani veľký záujem o ich prerokovanie. (Ruch v sále.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Cuper, keby ste chvíľku počkali. Páni poslanci, posledné upozornenia, ak tu nebude poriadok, preruším rokovanie o tomto bode programu a budeme pokračovať v utorok.
J. Cuper, poslanec: Mám taký pocit, že práve skutočnosť, že sa iba dvakrát denne hlasuje o návrhoch zákonov, sústreďuje celú pozornosť poslaneckej snemovne iba na tieto dva momenty, ktoré trvajú v podstate pol hodiny, a značnú časť snemovne prerokovanie návrhov tým pádom nezaujíma. Myslím si, že je potrebné o tomto návrhu hlasovať osobitne, a myslím si, že by nemal byť schválený. Bolo by možno v prospech tohto parlamentu, aby sa snemovňa vrátila naspäť k osvedčenému spôsobu, keď sa jednotlivé návrhy zákonov prerokovali a hneď sa o nich aj hlasovalo. Držalo to v strehu vládnu koalíciu, pretože musela mať celý deň zabezpečenú vládnu väčšinu, pretože opozícia mala šancu kedykoľvek dať hlasovať nielen o návrhoch zákonov, ale aj o dôvere vláde. Takto parlament bol naozaj funkčný počas celého rokovacieho dňa.
Dnešné prerokovanie návrhov zákonov, respektíve alebo jeho bieda nespočíva na hlasovaní, ale na tom, že poslanci nejavia záujem o prerokovanie návrhov zákonov. Z diskusie potom nevychádzajú kvalitné návrhy alebo jednoducho sa o nich vôbec nediskutuje a schvaľujú sa v takej podobe, ako ich predkladá vláda, pretože až vyše 90 percent je vládnych predlôh návrhov zákonov, a často je v nich politická účelovosť. Môžem uviesť. Včera sme schválili dva výlučne politicky účelové návrhy zákonov, a dokonca obidva zmätočne, ale vysoko politicky účelové, ktoré sú v rozpore s princípmi právneho štátu, a dokonca jeden z nich bol vyslovene retroaktívny.
Takže potom je zbytočne uvažovať aj o tom, že by sa mal novelizovať spôsob prezentácie a spôsob účasti na hlasovaniach, ktorý sa navrhuje tým, že poslanec svojou prezentáciou na hlasovaní zároveň prezentuje svoju účasť na rokovaní parlamentu, pretože už samo toto ustanovenie hovorí o tom, že jednoducho jediný moment, ktorý v tomto parlamente je zaujímavý, je hlasovanie o zákonoch, nie ich prerokovanie.
Pokiaľ ide o ďalšie časti novelizácie rokovacieho poriadku. Pokladám ich viac-menej za čisto technickú a legislatívnu záležitosť. Nemajú vyslovene politický alebo organizačný podtext a nemožno s nimi súhlasiť.
Pokiaľ ide o ďalší závažný návrh, ktorý prináša isté organizačné zmeny do vžitej štruktúry Národnej rady Slovenskej republiky, chcem sa vyjadriť, mám na mysli návrh, ktorý predkladá môj kolega, podpredseda poslaneckého klubu Ľudovej strany - Hnutia za demokratické Slovensko Tibor Cabaj. Chcem povedať, a to povedal aj môj predrečník pán Číž, že každý suverénny parlament má aj to, čomu sa hovorí vyšetrovacie výbory.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, keď dovolíte, prerušil by som toto vaše vystúpenie. Chcel by som privítať na balkóne predsedu parlamentu Rakúskej republiky pána Andreasa Kohla. Vitajte, pán predseda. (Potlesk.)
Pán poslanec, ešte raz sa ospravedlňujem. Nech sa páči.
J. Cuper, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Chcem teda povedať, že každý suverénny parlament má to, čomu sa hovorí vyšetrovacie výbory. Podľa môjho názoru správnejšie by bolo ich nazvať vyšetrovacie komisie, lebo ony majú trocha inú funkciu, ako majú výbory v klasických parlamentoch. Tak sú konštituované aj v iných parlamentoch, ale Ústava Slovenskej republiky nepozná pojem vyšetrovacie komisie, ale pozná pojem výbory. To znamená, že aj to bol dôvod na rozhodnutie Ústavného súdu popri iných dôvodoch, aby boli zrušené vyšetrovacie komisie, ktoré kedysi v tomto parlamente existovali. Vyšetrovacie komisie boli zrušené aj z toho dôvodu, že údajne zasahovali do ľudských práv.
Chcem povedať, že úlohou vyšetrovacích komisií v každom parlamente je prešetrovať delikty ústavných činiteľov alebo delikty, ktoré nevykazujú čisto trestnoprávnu povahu, ale majú skôr povahu politickú. A je rozumnejšie, ak sú takéto výbory v parlamente a tieto výbory sa zaoberajú takýmito deliktmi, a až keď dospejú, že riešenia nie sú v rovine politickej, ale trestnoprávnej zodpovednosti, postupuje sa toto orgánom činným v trestnom konaní.
Z vlastnej skúsenosti ako obhajca istých politických osobností môžem povedať, že by to bolo veľmi dôležité ustanovenie, ktoré by sa do rokovacieho poriadku dostalo. Predišlo by sa mnohým morálnym škodám politikov alebo ľudí, ktorí boli predtým v politike. Nemyslím si, že by bolo účelné z hľadiska morálky, etiky, ale aj práva, aby v Slovenskej republike súdy plnili úlohu automatických práčok, do ktorých táto snemovňa bude posúvať politikov, aby sa morálne oprali alebo očistili. Pretože môžem zodpovedne vyhlásiť, koho raz Šátekov útvar vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti s prepáčením okydá alebo obviní, je ťažko, aby ho nejaký súd už opral tak, aby to na ňom ako osobnosti, ako človeku nenechalo nijaké škvrny.
Takže v tomto smere súhlasím s pánom kolegom Čížom, že takéto výbory v tomto parlamente pre takéto situácie, kde by sa riešili veci, ktoré majú nie trestnoprávnu, ale politickú povahu a sú výsledkom politického boja politických strán a politických zápasov, aby vyšetrovali tieto vyšetrovacie komisie alebo, ako to navrhuje môj pán kolega Cabaj, vyšetrovacie výbory.
Samozrejme, aj v tomto návrhu mi trochu chýba, alebo možno by bolo bývalo dobre povedať aj to, ako sa naloží s výsledkami takého vyšetrovania. To znamená, či sa postúpia orgánom činným v trestnom konaní, alebo či sa teda predložia snemovni ako záverečný výsledok. Preto sa prihováram za to, aby táto snemovňa túto zmenu rokovacieho poriadku tiež schválila.
Ešte pár slov k tomu, čo navrhujeme zmeniť, čo sa týka výboru pre európske záležitosti. O tejto otázke sme sa dlho bavili v ústavnoprávnom výbore, týka sa to § 58a. Tento výbor v tomto parlamente je nóvum. Jeho vytvorenie a funkcie vyplývajú z toho, že sme sa stali členmi Európskej únie a že teda tento parlament bude mať vzťahy aj k nejakej nadštátnej inštitúcii, ktorá sa nazýva Európskou úniou. Samozrejme, jeho začlenenie a organizačná štruktúra je výnimočná. Ide o akýsi super výbor, ktorý by mal plniť jednak funkciu vo vzťahu k vláde a tie výsledky by mal sprostredkovať tejto snemovni, a jednak by mal mať svoje funkcie aj vo vzťahu k organizačným štruktúram Európskej únie, najmä čo sa týka zasadaní spoločných výborov štátov Európskej únie pre integračné záležitosti alebo pre záležitosti integrácie.
Je tu požiadavka, aby pôvodné znenie 11 členov volených bez náhradníkov bolo zmenené a doplnené, že sa zvolí istý počet náhradníkov. Konečné znenie, samozrejme, ktoré ste dostali na hlasovanie, je s náhradníkmi. Treba zvažovať aj jednu, aj druhú alternatívu. Podľa môjho názoru rozumnejšia bola alternatíva bez náhradníkov. Výsledné hlasovanie by malo byť o tom, že teda okrem členov výboru budú zvolení aj náhradníci. Samozrejme, uľahčí to údajne prácu členov výboru. Ale môže ich viesť aj k tomu, o čom som už tu hovoril, že budú javiť menší záujem o prácu vo výbore, že budú mať menší pocit zodpovednosti za výsledky a prácu, teda činnosť výboru, až sa budú možno často spoliehať na to, že ak teda neprídem na zasadanie, budem mať stále za seba náhradníka. Podľa môjho názoru toto riešenie nie je dobré. Ale, prosím, je na zváženie tejto snemovne, aby sa s nim vysporiadala.
Pokiaľ ide o zaťaženosť výboru, takisto zaťaženým alebo minimálne takisto zaťaženým výborom je aj ústavnoprávny výbor a novela mu prikladá ešte aj ďalšie povinnosti. Obdobne je zaťažený možno aj finančný výbor alebo niektoré ďalšie v tejto snemovni a tiež nie sú v nich náhradníci. Takže treba zvažovať, aké princípy v tomto výbore schváliť.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, okrem toho, že odporúčam, aby sa hlasovalo osobitne o bode 19 samostatne s tým, že si myslím, že by bolo dobré sa vrátiť k tomu, čo tu už bolo, k prerokovaniu jednotlivých návrhov zákonov a, samozrejme, aj k hlasovaniu, a až tak pristúpiť k prerokovaniu ďalšieho bodu programu schôdze a k hlasovaniu nemám pozmeňujúce návrhy.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, odporúčam, aby teraz sme prerušili rokovanie o tomto bode programu a poprosil by som predsedov poslaneckých klubov, ako aj zástupcov poslaneckých klubov, ktorí boli členmi komisie, ktorá pripravovala rokovací poriadok, plus pána spravodajcu, aby sme sa zišli pred hlasovaním na krátke posúdenie jednotlivých podaných pozmeňujúcich návrhov a odporúčam, aby sme odložili hlasovanie z 11.00 hodiny na 12.00 hodinu. O 12.00 hodine budeme pokračovať v rokovaní hlasovaním o prerokovanom návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa rokovací poriadok.
Panie poslankyne, páni poslanci, prerušil som rokovanie o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona o rokovacom poriadku.
Pristúpime k rokovaniu o ďalšom bode programu, ktorým je
návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Dagmar Bollovej a Karola Ondriaša na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k ukončeniu pôsobenia príslušníkov Ozbrojených síl Slovenskej republiky v Iraku, ktorý prerokúvame ako tlač 808.
Prosím teraz predkladateľku návrhu uznesenia pani poslankyňu Bollovú, aby odôvodnila a predložila Národnej rade Slovenskej republiky dôvody, ktoré ju viedli k prijatiu uznesenia, ktoré navrhuje Národnej rade schváliť. Nech sa páči, pani poslankyňa.
D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem veľmi pekne, pán predseda, aj ďakujem všetkým kolegom poslancom, poslankyniam, že sa tretíkrát nikto nenašiel, aby sa pokúsil stiahnuť tento bod z programu rokovania Národnej rady Slovenskej republiky.
Vážený pán predseda, milé kolegyne, kolegovia, od prvého podania nášho návrhu sa stali známe nové skutočnosti, preto mi dovoľte rozšíriť odôvodnenie, ktoré máte k dispozícii v tlači č. 714. Na úvod chcem pripomenúť, že v auguste uplynulo 59 rokov od asi historicky prvého teroristického útoku.
Pred ním prezident Spojených štátov amerických Harry Truman klamal nasledovne: "Svet si musí všimnúť, že prvá atómová bomba bola zhodená na vojenskú základňu Hirošima. Chceli sme sa podľa možnosti vyhnúť zabíjaniu civilného obyvateľstva." Toto vyhnutie si vyžiadalo vyše 200-tisíc obetí. Absolútna väčšina boli civilisti vrátane niekoľko tisíc zavlečených kórejských robotníkov a 12 zajatých Američanov. Admirál William D. Leahy, šéf Trumanových osobných poradcov, povedal: "Použitie tejto barbarskej zbrane neznamenalo pre nás nijakú materiálovú pomoc vo vojne proti Japonsku. Chovali sme sa podľa etického štandardu barbarov v rokoch temna. Vojny sa nedajú vyhrať zabíjaním žien a detí."
Preto si dovoľujeme vám predložiť návrh uznesenia, ktorý predkladáme po dôkladnom analyzovaní a zvážení dostupných informačných materiálov, dokumentov medzinárodného práva, vymedzujúcich pojmy agresia, okupácia, suverenita, terorizmus, aliancia, imperializmus a ďalších, ktoré sa používajú pri charakterizovaní súčasnej situácie v Iraku... (Ruch v sále.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Páni poslanci, prosím o pokoj v rokovacej sále.
D. Bollová, poslankyňa: ... a vymedziť jej vplyv na medzinárodnú i vnútroštátnu situáciu v okupovanej krajine i možný vplyv na situáciu v Slovenskej republike.
Nášmu návrhu tiež predchádzalo podrobné sledovanie právnych i mimoprávnych aktov, na základe ktorých sa zdôvodňuje prítomnosť cudzích vojenských síl v Iraku, ale ktoré i prejudikujú povinnosť odísť z krajiny neprávom vystavenej agresii.
Od počiatku vojenskej operácie, ktorá bola nazvaná Iracká sloboda, je väčšine sveta známe, že v rozhodovaní o začatí invázie USA do Iraku zohrala hlavnú úlohu vyhliadka zisku. Na internetovej stránke www.warprofiteers.com sa nachádza zoznam firiem, ktoré dokázali byť v predávaní smrti mimoriadne efektívne. Stránku spravuje Corporate Watch a obsahuje v prvom rade zbrojárske podniky, počínajúc firmou Lockhed Martin, ktorá má mimochodom pobočku i na Slovensku, Boeing, General Dynamics, ďalej General Elektrics, Haliburton, ktorej významným manažérom bol Dick Cheney. Najmä tieto firmy získali kontrakty na rekonštrukciu Iraku, hlavne jej ropného priemyslu, ďalej firmy kontrolujúce médiá, podnikajúce v oblasti bezpečnostných služieb a tak ďalej.
Uvádzam to preto, lebo sa nám nechce veriť, že väčšina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky by hlasovala za zapojenie sa Slovenska do agresie v záujme zbrojárskych a naftárskych gigantov. Spomínaná väčšina poslancov bola zrejme presvedčená, že sa ideme podieľať na vývoze demokracie do krajiny trpko skúšanej a trpiacej pod tyranskou vládou Saddáma Husajna. Dnes ale možno konštatovať, že sa jeho éra skončila, Husajn je vo väzení. Tento dôvod na zotrvanie cudzích vojsk už žiadnym dôvodom vlastne nie je. Iracký ľud je od diktátora oslobodený, Husajna čaká súd. Irackú slobodu sa rozhodli Spojené štáty zabezpečiť i z dôvodu, že sa v krajine nachádzajú zbrane hromadného ničenia. O tomto dôvode sa už hovorí menej často, pretože je notoricky známy výsledok vyšetrovacích komisií konštatujúci, že sa v Iraku žiadne zbrane nenašli.
Správa, že boli objavené rakety s biologickými hlavicami v počte 12 kusov, vyzerá skôr ako novinárska kačica, odvádzajúca pozornosť od podstaty a neodôvodnenosti celej operácie.
Názov Iracká sloboda dostáva sarkastický zmysel, berúc do úvahy, že invázia Spojených štátov bola odozvou na atentáty 11. septembra 2001 na Svetové obchodné centrum a na Pentagón. Vyšetrovacia komisia amerického Senátu vydala vyhlásenie, že o spojení al-Káidy s Irakom na týchto teroristických aktoch neexistujú žiadne dôkazy. Nebudem rozoberať, či jestvujú vôbec dôkazy a o akom zavinení, či to bol cudzí letecký útok na budovy dvojičiek, či bol skutočnosťou raketový útok na Pentagón, či o ňom dávno spravodajské služby nevedeli. Opäť spochybniteľný dôvod na agresiu, a tým i na našu účasť v nej.
O politike Spojených štátov a o pôsobení USA na svetovej politickej scéne dovolím si uviesť jeden citát. "Politika Spojených štátov v Iraku si vyžaduje fundamentálne, strategické prehodnotenie. Aktuálna politika ospravedlňovaná klamstvami, aplikovaná s jednostrannou aroganciou, zaslepená klamnými ilúziami a zaťažená sadistickými excesmi sa nemôže napraviť prostredníctvom akýchsi na rýchlo podaných utišujúcich prostriedkov. Liek, ktorý je nutné použiť, musí mať medzinárodný charakter, musí mať obsah viac politický ako vojenský a rozmer regionálny, nie iba iracký. Na nápravu čoraz chaotickejšieho irackého dobrodružstva je nevyhnutné pochopiť jeho korene, extrémistickú politiku tejto americkej vlády." Koniec citátu z článku Zbigniewa Brzezinského s názvom Radikálna zmena kurzu, ktorý priniesol mienkotvorný španielsky denník El Pais dňa 7. júna tohto roku. V obsiahlom článku sa okrem iného napríklad uvádza. "Okupácia Iraku Spojenými štátmi zapríčiňuje v plnom rozsahu rozhorčenie Iračanov. Bez stanovenia pevného a skorého dátumu stiahnutia severoamerických vojsk bude okupácia Iraku predmetom čoraz intenzívnejšieho irackého nepriateľstva." Je dôvodné sa spýtať, či chce slovenská vláda upevňovať dôvody irackého nepriateľstva voči našej krajine? Ďalej z článku, ktorého autorom je Zbigniew Brzezinský: "Niet pochybností, že Spojené štáty by boli schopné potlačiť rebéliu prostredníctvom zvýšenia vojenskej sily, ale politická cena tejto eskalácie, t. j. enormné civilné straty, všeobecná deštrukcia a nevyhnutné vyhrotenie nacionálnych nehanebností kultúrnych a náboženských by boli hrozné." V závere článku Zbigniew Brzezinský hovorí: "Demokracia sa nemôže implantovať uprostred zahraničných bajonetov. Agresívna okupácia nie je žiadna škola demokracie. Ponižovanie a donucovanie plodia nenávisť." My, t. j. Slovenská republika tomu našou účasťou, ctení členovia parlamentu, pomáhame.
K poslednému citátu dodávam. Je evidentné, že vlna terorizmu a odporu voči Američanom i medzinárodným silám v Iraku narastá najmä od odhalenia systematického ponižovania, mučenia a zneužívania irackých väzňov. Akú mieru brutality dosiahlo zaobchádzanie s väzňami vo väznici Abu Graib neďaleko Bagdadu, si možno prečítať v Britských listoch na stránke www.blisty.cz. Články sú prebraté z amerických novín The New Yorke, ohavnosti, ktorých sa dopúšťali americkí dozorcovia pod velením Janys Karpinski, sa tu neodvážim uvádzať.
Drastické porušovanie Ženevských konvencií americkou armádou, ukázalo sa, že i príslušníkmi iných spojeneckých armád, vážne spochybnilo povesť Spojených štátov vo svete. A teraz sa snažia zvaliť vinu na šesť v súčasnosti obžalovaných vojakov. K tomu ešte dodám. Na začiatku septembra na zasadnutí výboru pre obranu a bezpečnosť som pána ministra obrany po jeho návšteve v Iraku požiadala, aby potvrdil alebo vyvrátil internetovú informáciu o tom, že Spojené štáty používajú v Iraku kazetové bomby a plynové granáty, ktoré Ženevská konvencia zakazuje. Neodpovedal mi.
Vážení kolegovia, jednotka Ozbrojených síl Slovenskej republiky je súčasťou koalície s týmito zvrhlíkmi. Zoberme iný aspekt. Doterajšie výdavky Spojených štátov amerických na vojnu proti Iraku sa približujú k 200 miliardám dolárov. Počet mŕtvych a zranených Američanov stúpa na tisíce, neustále sa zvyšuje. Počet nevinne zabitých Iračanov, nie členov teroristických zoskupení, je však oveľa vyšší a nevinne hynú i príslušníci koaličných vojsk, násilne zatiahnutí vlastnými vládami do tejto americkej avantúry. Sú medzi nimi už i naši vojaci. Tou správou sme sa už zapodievali.
14. apríla tohto roku navštívil Irak český reportér a informoval nasledovne: "Utekali sme z horiacej krajiny plnej šialencov so samopalmi, z pekelnej zóny, v ktorej sa zrútil poriadok i nádej."
Myslí si, prosím, niekto z nás, že slovenskí vojaci predstavujú silu schopnú tento fakt zmeniť? Prečo potom máme byť i my prvkom plodiacim násilie? Z akého dôvodu máme súhlasiť s našou účasťou na roztáčaní špirály hrôz a kolesa zbrojenia? Môžete dôvodiť a iste ste pre to rozhodnutí, že sme nastúpili do vlaku a vyjsť sa nedá. Silnie však dojem, že o spanilosti tejto jazdy pochybuje stále väčší počet obyvateľov Slovenska i členov Národnej rady. Pripúšťajú, že pri rozhodovaní o vyslaní našich vojakov do Iraku sa mýlili. A to je pozitívne.
Dovoľte mi, dámy a páni, ešte jeden citát z článku istého slovenského novinára uverejneného dňa 24. 6. v istom denníku, poúčajúci istého nášho politika o jeho nesprávnom pochopení Tomáša Akvinského a tvrdiaceho, ten novinár tvrdil, že mier treba podložiť preventívnou silou. Hovorí: "Ale keby aj história raz povedala, že Irak bol omylom, účasť Slovenska bola správna už len pre základnú lojalitu s mocnosťou, ktorej ozbrojená sila je jediným garantom slobody a bezpečnosti tejto krajiny," rozumej Slovenska. "Tak," pokračuje novinár, "ako bola po celé 20. storočie. Nebyť Spojených štátov amerických, už dávno by sme neboli ani my. Lepšie je mýliť sa s Američanmi, ako mať pravdu proti nim." Koniec citátu. Nechcem viesť diskusiu na diaľku s nemenovaným novinárom. Rada by som si s ním osobne pohovorila o jeho rigorózne chybných tvrdeniach na tému úloha Spojených štátov amerických pri existencii Slovenska a jeho obyvateľov v 20. storočí.
Chcem ale uviesť niekoľko, možno nie všeobecne známych technických údajov, ktoré vyvracajú i jeho neohrozené vyhlásenia o jedinom garantovi našej slobody a bezpečnosti, aby sme nevyzerali my poslanci Národnej rady, ako nás pán novinár nazýva, idiotmi a tiež, aby sme mali dôvod nepodporovať hegemóna, pretože sa nechceme mýliť s ním a chceme obhajovať svoju pravdu.
Takže tie technické údaje. Spojené štáty americké sa dlhoročne usilujú vybudovať svoju protiraketovú obranu. A my sa nádejame, že nás bezpečne ochráni. Majú plán na prípravu ničenia vojenských vesmírnych satelitov predstavujúcich súčasť protiraketovej obrany Ruska ako potenciálneho protivníka. Pre obrovské finančné náklady je americký plán zatiaľ iba v štádiu ilúzií. Plán na vytvorenie pozemného protiraketového dáždnika, t. j. rozmiestnenie protiraketovej obrany na zachytávanie rakiet, je v danej etape absolútne nespoľahlivý. Ak by Spojené štáty americké rozmiestnili prostriedky protivzdušnej obrany hoci až na východnej hranici Slovenska, Poľska, pobaltských štátov a iných susedov, či takmer susedov Ruska, sú schopné monitorovať a zachytiť strategické a operatívnotaktické rakety pri štarte len vo vzdialenosti 700 km, to je vzdialenosť kúsok za Moskvou, ale šachty, respektíve ponorky, z ktorých môžu byť ruské rakety vysielané, sú oveľa vzdialenejšie. Rakety majú totiž dolet sedem až deväťtisíc km, úspešne letia do cieľov na Kamčatke zo severozápadu európskej časti Ruskej federácie. Takže pri štarte ich americká protivzdušná obrana zaregistruje, ale nestihne zachytiť. V tretej fáze letu, keď raketa klesá, rozdelená už na desať bojových hlavíc letiacich hyperzvukovou rýchlosťou na určené ciele po nepredvídateľnej dráhe, súčasne s každou z nich letí viacero klamných objektov, je súčasnou protivzdušnou obranou USA nezničiteľná. Jediná možnosť je zachytiť raketu v druhej fáze letu, ale obal ruských rakiet americkým laserovým komplexom odoláva. Ak by náhodou bola zasiahnutá, spadne mimo územia Ruska, t. j. tam, odkiaľ sa ju snažia zničiť.
Američania priznávajú, že už tretí rok dotujú financovanie protiraketovej obrany a obrany komplexne sumou 400 miliárd dolárov ročne. Americký časopis Space News rezignovane poznamenáva, že, citujem: "Jedného dňa sa zobudíme a zistíme, že rozhodnutie o rozmiestnení zbraní vo vesmíre proti nám je prijaté a rubikon militarizácie vesmíru je prejdený." Koniec citátu.
Stručnou technickou poznámkou chcem podporiť zamyslenie sa nad tým, že sme v nádeji na obranu asi stavili na nesprávneho koňa a zotrvávať na chybnom rozhodnutí je oveľa nebezpečnejšie, ako sa ho dopustiť.
Všetkým, ktorí dôvodia nemožnosťou stiahnutia našej jednotky z Iraku naším vstupom do NATO, chcem pripomenúť, že NATO nie je veliacim orgánom operácie Iracká sloboda, ani sa nepripravuje v nej zasahovať. Wiliam Nash, ktorý viedol americké jednotky v Bosne po uzavretí Daytonských dohôd úvahy o tom, že by NATO mohlo prevziať velenie operácii v Iraku nepripúšťa. Známe sú i vyhlásenia centrály NATO, takže ani tento dôvod na zotrvanie našich vojakov v Iraku nemá opodstatnenie o to viac, že iracká dočasná vláda vyhlásila, že nemieni poskytnúť imunitu ani cudzincom, ktorí sa podieľajú na obnove Iraku.
7. júna tohto roku Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu č. 1546 k Iraku. Hlasovalo za ňu všetkých 15 členov, hlavných bodov je 8. Prvý má názov Prechod k moci a hovorí: "Bezpečnostná rada OSN schvaľuje vytvorenie suverénnej dočasnej vlády Iraku, ktorá prevezme po 30. júni 2004 zodpovednosť a právomoc za správu krajiny." Ako vieme, stalo sa tak predčasne. Bezpečnostná rada OSN víta ukončenie okupácie dňom 30. 6. 2004, rozpustenie prechodnej koaličnej vlády a znovunadobudnutie plnej suverenity Iraku. Bezpečnostná rada OSN potvrdzuje právo Iračanov na slobodnú voľbu svojej politickej budúcnosti, zvrchovanosť a úplnú kontrolu nad finančnými a prírodnými zdrojmi.
Vážené kolegyne, kolegovia, ak spochybníte časť prednesených dôvodov na stiahnutie našich vojakov z Iraku, akceptujte aspoň text rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, aby sme sňali časť viny za jej porušovanie.
V závere minulej či predminulej schôdze Národnej rady odznelo niekoľko dôrazných upozornení na adresu vlády Slovenskej republiky za jej servilnú politiku voči Spojeným štátom, ktorá neberie vôbec do úvahy následky svojho konania.
Predseda Smeru pán Fico nás vtedy vyzval k spolupráci, aby sme od vlády spoločne žiadali výklad a informácie o situácii v Iraku. Čakáme na ňu. Akú správu možno čakať od vlády, ktorá nebola schopná predložiť relevantnú informáciu o tragédii, pri ktorej tam zahynuli i slovenskí vojaci, a ak si pozorne preštudujete správu o krokoch zabezpečujúcich vyššiu mieru ochrany územia a občanov Slovenskej republiky, tlač 735, dozviete sa jediný konkrétny údaj na strane 8, že Úrad civilnej ochrany vydal 95-tisíc brožúrok o tom, čo by mal vedieť každý občan v prípade ohrozenia (slovo "ohrozenia" je uvedené v úvodzovkách), ktoré vraj prostredníctvom krajských úradov, t. j. brožúrky boli distribuované obyvateľom. Nie je uvedené kedy. Mne napríklad zatiaľ doručená nebola, ani o nej neviem. Neviem tiež, koľkí z nás sú hrdí na to, že premiér Slovenskej republiky a minister zahraničných vecí dostali ďakovné listy od Colina Powella, respektíve od Georgea Busha za to, že Slovenská republika podporuje bezprecedentný militarizmus Spojených štátov amerických. Viem ale, že Slovenská republika je na zoznam islamskej teroristickej centrály na 17. mieste pre odvetu za zapojenie sa do protiirackej koalície, nie na 159., ako uvádza londýnske monitorovacie centrum.
Vyhlásenia vládnych politikov a predstaviteľov vládnej koalície o tom, že sa treba držať nastúpenej cesty, sú receptom na založenie veľkého požiaru na Blízkom východe, možno i na oveľa väčšom území, receptom na kategorickú polarizáciu síl vo svete. Môžeme odísť z Iraku a vyhnúť sa obvineniam o spoluvine. Nemyslím si, že máme na takéto rozhodnutie veľa času. Využime ho a nie iba z dôvodu včera medializovaného možného teroristického ohrozenia Slovenskej republiky.
Preto vás, vážené kolegyne, kolegovia, vyzývam, podporte nami predložený návrh uznesenia. Chceme, aby si Národná rada Slovenskej republiky zachovala schopnosť vnímať realitu a adekvátne na ňu reagovala.
V závere si dovolím pripomenúť text nášho návrhu uznesenia: "Národná rada Slovenskej republiky vyzýva vládu Slovenskej republiky, aby, po prvé, stiahla z Iraku ženijnú jednotku v počte 82 osôb, ktorá bola vyslaná podľa uznesenia č. 332 z 19. júna 2003 na základe pozvania Poľskej republiky na pôsobenie v mnohonárodnej divízii v rámci stabilizačných síl v Iraku, po druhé, odvolala čatu prieskumu obrany a ochrany v počte 20 osôb, ktorá bola vyslaná do Iraku v januári a februári v roku 2004, po tretie, aby na medzinárodnej úrovni spolupracovala s ostatnými štátmi pri poskytovaní civilnej, humanitnej pomoci Iraku pod záštitou Organizácie Spojených národov, Červeného kríža a Červeného polmesiaca."
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. Prosím o prepáčenie, že som vás dlho zdržala, ale myslím si, že táto otázka je naliehavá a veľmi dôležitá. Ďakujem. (Potlesk.)