Čtvrtek 11. března 2004

B. Bugár, podpredseda NR SR: Áno, ďakujem. Páni poslanci, trošku väčší kľud tuto pri predsedníckom pulte. Otváram rozpravu. Konštatujem, že som dostal písomnú prihlášku piatich pánov poslancov, dvoch za kluby. Ešte predtým pán poslanec Číž, to je omyl? Dobre, ďakujem pekne. Takže za klub HZDS vystúpi pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Viliam Veteška, nech sa páči a pripraví sa za klub Ľudovej únie pán poslanec Tkáč.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci. Z poverenia klubu Ľudovej strany - Hnutia za demokratické Slovensko chcem vystúpiť pred vás, pred túto snemovňu a vyjadriť stanovisku k programu, ktorý pred malou chvíľou predniesol predseda mandátového a imunitného výboru. Chcem vám povedať, že o imunite poslancov je už niekoľko rokov vedená siahodlhá diskusia, nikdy tá diskusia nebola dotiahnutá do konca tak, aby sa jasne preukázalo, komu táto diskusia slúži, či sa zneužíva, či patrí väčšia imunita alebo menšia imunita. Naopak, preukázalo sa, že zo všetkých prípadov, ktoré tu boli prerokúvané, žiadna kauza nebola nafúknutá, alebo ukončená tak, ako bola často tu v tomto parlamente nafúknutá. Naše hnutie má smolu, tú, že za posledné obdobie práve poslanci našej Ľudovej strany sa dostávali na program prerokúvania mandátového a imunitného výboru a často sme dokázali právnymi faktami preukazovať už na rokovaní tohto výboru, že nie je dôvod zaoberať sa takými otázkami, ktoré sú predkladané bez dostatočných dôkazov, často aj pri narušení dôvery v právne vedomie a v dokumenty, ktoré sú predkladané. Nebudem menovať ľudí, ktorí museli podstúpiť už aj terapiu, ktorú na základe našich rozhodnutí sme zabezpečili pre takýchto ľudí. Je mi to ľúto, hovorím to v úvodzovkách, o to viac mi to na navráva byť pozorný, ale rozhodný. Pozorný v tom zmysle, aby sme sa nikdy nebáli vyjadriť svoje stanovisko, rozhodní v tom zmysle, aby sme sa nikdy nebáli a nehanbili obhájiť si kolegu poslanca, hlavne však rozhodní v tom, aby sme sa nebáli obhájiť právo, tak ako som tu niekoľkokrát hovoril, keď často som mal pocit, že právo tu bolo prekročené pokusom o akúsi pravdu, ktorú veľa ľudí nevedelo dokázať.

Teraz by som sa chcel konkrétne vyjadriť k prípadu, ktorý máme práve teraz prerokúvať. Odborné stanovisko prednášať nebudem, pretože moji kolegovia z klubu podľa našej dohody vystúpia s konkrétnymi dôkazmi a s konkrétnymi popismi situácie, ktoré nás budú viesť k tomu, aby sme nehlasovali za zbavenie imunity pánov poslancov Reháka a Pinkavu.

Chcem však povedať svoj poznatok. Bol som na rokovaní mandátového a imunitného výboru a kládol som otázky zúčastneným. Popis rokovania predkladal pán predseda mandátového a imunitného výboru, ja ho nebudem predkladať, ale môžem vám povedať, že na otázky, ktoré som predložil zúčastneným, ani v jednom prípade som nedostal odpoveď, ktorá nielen mňa, ale aj členov, nás poslancov, ktorí sú členovia mandátového a imunitného výboru, sme nedostali takú presvedčivú odpoveď, aby sme predstúpili pred vás a aby sme povedali: Snemovňa nech rozhodne. Naopak, zistili sme v mnohých prípadoch, že ani prokurátor, ani ďalší zúčastnení nevedeli dokladovať svoje stanoviská, ktoré mali popísané v akýchsi vyšetrovacích spisoch. Keď sme sa pýtali na veci, kde je škoda, keď sme sa pýtali, aká výška je škody, keď sme sa pýtali, kto ju zavinil, nebolo možné na túto otázku dostať priamu a vecnú odpoveď. Keď sme sa pýtali, či náhodou naši poslanci nerobia prieky vyšetrovateľom pri vyšetrovaní týchto káuz, tak vždy sme dostali odpoveď nie, nikdy nerobili prieky. Keď sme sa pýtali, či náhodou v týchto veciach už nebolo prijaté v minulosti nejaké rozhodnutie, dostali sme odpoveď: Áno, bolo už prijaté rozhodnutie Najvyšším súdom aj Ústavným súdom v tom zmysle, ktoré napomáha rozhodnúť pre nás úplne spokojne nezbavovať imunity, pretože aj tieto veci majú túto cestu, že dopadnú tak, že naši poslanci sú nevinní.

Ďalšiu vec, ktorú chcem zásadne povedať, pána poslanca Reháka aj pána poslanca Pinkavu poznáme nielen z diskusie o tomto prípade, ale z mnohých ďalších vecí. Stojí za nimi vecná práca s dobrými výsledkami a nikdy doposiaľ, ani v osobnom živote nepreukázali svojou činnosťou akési riziko, ktoré by znamenalo poškodenie alebo narušenie práva a už vôbec nie riziko v tom zmysle, že by zneužívali svoje postavenie poslanca Národnej rady, tak aby zneužívali zároveň aj túto imunitu. Sú teda dôvody, pre ktoré ja tu vystupujem v mene klubu Ľudovej strany - Hnutia za demokratické Slovensko, že nebudeme hlasovať za zbavenie imunity nielen z opatrnosti, nielen z falošného kamarátstva, ale preto, že na rokovaní tohto výboru, keď sme preštudovali všetky materiály, sme nadobudli úplné presvedčenie, že nie je najmenší dôvod, aby sme našich kolegov poškodili zbavením imunity, a naopak, nebojíme sa, že právu by sme prekrížili cestu, pretože obaja, aj pán Rehák, aj pán Pinkava sú pripravení zúčastňovať sa a spolupracovať s vyšetrovacími orgánmi v tejto veci tak, aby nedošlo k narušeniu práva, ako som spomenul. Prosím vás, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, aby ste sa pridali k hlasovaniu klubu poslancov Hnutia za demokratické Slovensko a aby ste týchto poslancov v dnešnom hlasovaní o zbavení imunity nerozhodli v ich neprospech. Myslím si, že to bude aj dôkaz o pokus o spravodlivosť nielen z jednej strany. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej, ešte predtým pán poslanec Ďaďo s faktickou, pán poslanec Mečiar s faktickou. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami. Nech sa páči, pán poslanec Ďaďo.

V. Ďaďo, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda, chcem v mene klubu poslancov Komunistickej strany Slovenska na základe materiálov, ktoré sme mali možnosť preštudovať, konštatovať, že predložený návrh na zbavenie imunity nepodporíme. Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Mečiar...

V. Mečiar, poslanec: Pardon, pán predseda mi oznamuje zníženie platu. Môžete započítať do času. Pokiaľ ide o otázku, dovolím si povedať, že sú vôbec splnené ústavné podmienky pre toto konanie? Podľa Ústavy Slovenskej republiky ktorýkoľvek orgán činný v trestnom konaní môže dať podnet vtedy, keď prichytí pri skutku. V danej situácii by podnet mal dávať ten, kto o väzbe rozhodnúť môže a to je súd, a nie prokurátor. V danej situácii si myslím, že nie je naplnená ani ústavná podmienka, nie je naplnená ani procesná podmienka, lebo výbor trikrát vrátil materiál prokurátorovi a trikrát vrátil bez zmeny papieru to isté, čo je neúcta k Národnej rade Slovenskej republiky a nie je daná ani hmotnoprávna podmienka preto, aby sa vôbec rokovalo o vydaní poslancov pre stíhanie. Takže preto navrhujem do vyjasnenia týchto vecí konanie prerušiť. Prosím, aby ste túto moju pripomienku brali do úvahy.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Tkáč. Ešte sú prihlásení pán poslanec Rehák, pán poslanec Pinkava a pán poslanec Husár. Takže teraz dávam slovo pánovi poslancovi Tkáčovi za klub Ľudovej únie, nech sa páči.

V. Tkáč, poslanec: Vážený pán podpredseda, vážený pán spravodajca, dámy a páni, dovoľte, aby som v mene klubu nezávislých poslancov Ľudovej únie vyjadril stanovisko k prerokovaným záležitostiam. Dovoľte predovšetkým v úvode povedať niekoľko právnych postojov k tomu, či Národná rada môže alebo smie, alebo nemôže alebo nesmie postupovať v súvislosti s hodnotením skutkových podstát, za ktoré obidvaja kolegovia poslanci sú napádaní. Chcem v tejto súvislosti uviesť, že od roku 1998 sme v tejto sále boli svedkami celej plejády zbavovania imunity a ku dnešnému dňu, teda šiesty rok od nástupu novej politickej garnitúry, z ktorej rozhodujúca väčšina ďalej pokračuje aj v tomto volebnom období, nebolo právoplatne skončené ani jedno stíhanie. Za šesť rokov s tým, že, vážení kolegovia, vážené kolegyne z koalície, ste živili politicko-právne agendy a trestnoprávne záležitosti už dávno pred rokom 1998. Ani jedna kauza nebola skončená, sú za tým ľudské osudy, sú za tým aj rodinné drámy či tragédie, sú za tým stresy, nevyspaté noci a je tu vážny otáznik nad právnym štátom v roku 2004. Chcem povedať veľmi zásadne, že postoje generálneho prokurátora v súvislosti aj s touto kauzou sú nenáležité, jeho komentovanie pozície Národnej rady je v rozpore s ústavnou deľbou moci a s pozíciou zákonodarného orgánu, ktorým Národná rada Slovenskej republiky je. (Myslím tým jeho list pre NR SR).

Dovoľte niekoľko právnych otázok v súvislosti s tým, čo môže a čo nemôže Národná rada. Viackrát sme sa aj v minulosti už stretli s tým, že viacerí kolegovia poslanci z koaličných politických subjektov tvrdili, veď to pusťme, veď títo ľudia si dokážu svoju vinu či nevinu presadiť na súdnom konaní. Vážení, nie je to vôbec pravda. V tej situácii, v akej dnes existuje platný právny stav v Ústave Slovenskej republiky i v zákone o rokovacom poriadku, musí Národná rada skúmať všetko to, čo tvorí vecnú stránku, pre ktorú vydávame, alebo nevydávame súhlas na začatie či pokračovanie trestného stíhania. Podľa § 2 rokovacieho poriadku ods. 3 písm. f) Národná rada rokuje a rozhoduje v trestných veciach poslancov, okrem iných formulácií o veciach disciplinárnych a podobných. V trestných veciach rokuje, tam nie je vôbec úloha Národnej rady obmedzená na to, či má, alebo nemá právo skúmať, čo kto vykonal, či je tu naplnená alebo nie je naplnená skutková podstata príslušných trestných činov. Lex specialis, špeciálna právna úprava, je v § 57 ods. 1 písm. d) rokovacieho poriadku, kde sú zverené pôsobnosti mandátového a imunitného výboru, ktorý posudzuje, či sú dôvody na to, aby nebol vydaný súhlas na trestné stíhanie poslanca. Ak tento výbor posudzuje - a výbor posúdil, že nie sú na to dôvody -, vyjadril sa, ako sa vyjadril, a na to nasleduje v podstate nenáležitá kritika generálneho prokurátora vo vzťahu k celej Národnej rade. Ak Národná rada dostane od mandátového a imunitného výboru návrh uznesenia, platí § 2 rokovacieho poriadku, že Národná rada rokuje a rozhoduje v trestných veciach poslancov, to je všetko. Preto ak niekto povie, že Národná rada tu nie je preto, aby tieto záležitosti skúmala, tak sa pýtam potom, načo Národná rada v tejto agende tu je, a toto je presne otázka, akým spôsobom majú aj orgány činné v trestnom konaní diskutovať a komunikovať s Národnou radou. Veď si pamätáme, že do Národnej rady prišli návrhy na trestné stíhanie poslancov, ktoré podpísal nejaký plukovník JUDr. XY a nad tým bol v zastúpení nečitateľný podpis. Toto je komunikácia so zákonodarným orgánom suverénnej Slovenskej republiky? Ak chceme práve v týchto intenciách skúmať aj ten text, ktorý sme dostali k dispozícii, teraz to hovorím aj ako nečlen výboru mandátového a imunitného, tak musím povedať, že tu nie sú vôbec dané dôvody pre to, aby sme vydali súhlas na trestné stíhanie obidvoch poslancov.

Dovoľte, aby som prešiel k veci. Chcem ešte uviesť, že začiatkom roku 1990 som pracoval ako vedúci legislatívneho oddelenia Českej a slovenskej konfederácie odborových zväzov v Prahe. Hovorím to z toho dôvodu, že vzhľadom na to, že sme sa určitá skupina zapojili do prípravy generálneho štrajku 27. novembra, sme ako nové, demokraticky zvolené odbory po prevrate v roku 1989 mali šancu byť prvé mesiace až do decembra pri tvorbe zákonov a môžem vám veľa z histórie legislatívy povedať, ako sa rodil zákon o veľkej privatizácii, ale tiež ako sa rodil zákon o malej privatizácii, kde sme presadzovali záujmy sociálneho partnerstva, a tiež čo je vlastne a aká je genéza Fondu národného majetku. Chcem v tejto súvislosti jasne uviesť, že Fond národného majetku nie je a nemôže byť orgán štátu ani štátny orgán. V čase, keď sme sedávali vo vládnych vilách v Prahe a písali sa tieto zákony a koncepcie, tak sa jasne formuloval postup privatizácie tak, že táto privatizácia mala dve základné filozofické roviny. Prvou rovinou bolo odštátnenie, to znamená zbavenie štátneho vlastníctva a zbavenie štátu ako subjektu vlastníctva a prevodu týchto vlastníckych práv, prevodu vlastníctva, biliónového hodnotového majetku do sféry Fondu národného majetku. Až druhá fáza tohto procesu - a tak sú stavané zákony a ani jedna novela po 90. roku tieto filozofické postuláty nezmenila -, bola otázka privatizácie. Aj v tejto súvislosti, aj vtedy aj dnes vyvstáva tu otázka a treba si hneď povedať, že sú tu aj odpovede na niektoré otázky, že Fond národného majetku takisto ako členovia Fondu národného majetku nie sú orgánom štátu. V tejto súvislosti teda nespadajú pod kompetencie či aj trestnú zodpovednosť verejných činiteľov a Fond národného majetku je špecifický subjekt X, ktorý je skutočne dopredu a jasne určený ako dočasný subjekt, ktorý preberá tieto práva a povinnosti a ktorý rozhoduje potom o privatizácii v intenciách zákona. Chcem ďalej uviesť, že na Fond národného majetku sa tiež vzťahuje a vzťahovala sa Ústava Slovenskej republiky. A toto je otázka, ktorú si má prokurátor podľa mojej mienky v čase, keď žiadal alebo posudzoval trestnosť skutkov kolektívnych orgánov, jasne vyriešiť. Zákon totiž je v intenciách ústavy, ktorá hovorí v čl. 2 ods. 2, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže Fond národného majetku a jeho funkcionári nie sú štátne orgány, tento článok ústavy na nich nespadá. Spadá na nich čl. 2 ods. 3, ktorý hovorí, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. V tejto súvislosti neposudzujem individuálne či kolektívne rozhodovanie vo fonde, chcem sa k tomu dostať neskôr, sa domnievam, že kolektívne orgány Fondu národného majetku spadajú pod systém neštátnych orgánov, teda subjektov, ktoré sú zriadené zo zákona, majú práva a povinnosti tam vymedzené, ale môžu zároveň rozhodovať o týchto otázkach, ktoré sú mu zverené, ako každý iný neštátny orgán. Teda môžu robiť všetko to, čo im zákon nezakazuje. A takto treba posudzovať akékoľvek rozhodnutia orgánov Fondu národného majetku.

Chcem ďalej uviesť, že právne posúdenie, ktoré predkladá prokuratúra Národnej rade, je stavané na veľmi zvláštnych právnych konštrukciách. Rozhodujúcim okamihom či momentom v tejto súvislosti je tu to, či kolektívne orgány môžu spôsobiť vznik trestnoprávnej zodpovednosti. Abecedou trestného práva, vážené dámy a páni, je to, že existuje princíp individualizácie zavinenia. To znamená, za hlasovanie v kolektívnom orgáne možno veľmi zložitým spôsobom posudzovať individuálnu zodpovednosť každého člena tohto kolektívneho orgánu. Dovoľte mi pripomenúť, že tu takto raz sedel generálny prokurátor pán Hanzel - a je to v stenografickom zázname, nerobím autoštylizáciu -, kde som mu jasne dokazoval, že rozhodnutia kolektívnych orgánov tripartity v rámci Predstavenstva Národného úradu práce nemohli spôsobiť trestnoprávnu zodpovednosť zamestnancov, funkcionárov úradu práce, ktorí neboli v tripartite, v kauze Centrogel v Martine, keď si spomínate, kde sme tiež diskutovali o spoluzodpovednosti pána kolegu poslanca a takisto v súčinnosti alebo v súvislosti s týmto trestným stíhaním boli stíhaní úradníci funkcionári verejnoprávneho Národného úradu práce. Ba dokonca tam došlo k takej situácii, že začalo trestné stíhanie voči nim ako voči verejným činiteľom, čo bol absolútny nezmysel, pretože verejnoprávny charakter Národného úradu práce určoval zákon o zamestnanosti. A istý prokurátor v čase, keď už musel zobrať tieto fakty do úvahy, povedal, že síce to nie sú zamestnanci štátu, nie sú to štátne orgány, ale sú to štátne orgány sui generis. To je presný citát z jedného prokurátorského rozhodnutia v súvislosti s posudzovaním kolektívnej zodpovednosti.

Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, vy dobre viete, že aj v súvislosti s veľkými, masovými, biliónovým prevodmi v postkomunistických štátoch, ale aj v súvislosti s rozvojom trhovej ekonomiky existuje v trestnom práve snaha vytvárať podmienky pre kolektívnu spoluzodpovednosť, trestnoprávnu zodpovednosť príslušníkov kolektívnych orgánov. V čase, v ktorom rozhodovali orgány Fondu národného majetku, takýto systém kolektívnej zodpovednosti neexistoval. Preto hľadať dnes individualizáciu zavinenia v kolektívnom rozhodovaní považujem za zásadnú otázku, ako aj tie, ktoré som pred chvíľou povedal, prečo Národná rada tým, že vydá súhlas na trestné stíhanie týchto dvoch kolegov, bude postupovať v rozpore s ústavou a v rozpore s platným právom Slovenskej republiky.

Chcem ďalej uviesť niektoré poznatky alebo skúsenosti, či skutočnosti z podania, o ktorom dnes máme rozhodovať. Píše sa tam vo viacerých bodoch, že uvedené osoby spoločným konaním si prisvojili majetok Fondu národného majetku, ktorý im bol zverený. Že v súvislosti s kúpou 36 bytov neoprávnene uhradili daň z prevodu nehnuteľnosti. Odpredali fyzickým osobám byty a garáže a spôsobili škodu. Prisvojili si majetok Fondu národného majetku v tretej rovine, ktorý im bol zverený tým spôsobom, že na istom zasadnutí výkonného výboru jednomyseľne poverí podpisom zmlúv, čim spôsobili Fondu národného majetku škodu. Porušenie povinnosti o správe majetku v bode 4 malo vraj spôsobiť škodu. Vraj si prisvojili majetok fondu, čím spôsobili škodu. Ja sa pýtam - a to musí vedieť podpriemerný právnik v druhom ročníku na právnickej fakulte -, že podmienkou vzniku komplexného zodpovednostného vzťahu, či je to už vzťah občianskoprávny, pracovnoprávny či trestnoprávny, sú skutkové podstaty, skutkové náležitosti. Okrem trestnoprávnej zodpovednosti musí tu byť existencia škody. Vážení, princíp práva, od starého Ríma platí, že existenciu a rozsah škody dokazuje poškodený. Ak je v súčasnosti poškodeným subjektom, vraj, podľa tohto, čo máme dnes na stole, dokumentu prokuratúry, Fond národného majetku, tak ja sa pýtam, kde tu je rozhodnutie Fondu národného majetku o škodovom konaní, kde sú tu žaloby na vymáhanie škody a akým spôsobom chce Fond národného majetku už v novej garnitúre túto škodu dokázať. Prvý predpoklad vzniku akéhokoľvek zodpovednostného vzťahu, teda škoda tu jednoducho neexistuje. Druhým predpokladom je, samozrejme, protiprávnosť konania. Ja sa znovu vraciam ku svojej úvahe o tom, že Fond národného majetku nie je štátny orgán a môže konať len vtedy alebo robiť to, čo mu nič nezakazuje. Ja sa pýtam, čo zakazovalo týmto pánom rozhodovať v kolektívnom orgáne, ktorý predpis, aby ich rozhodnutie bolo protiprávne. A ak je teda ten protiprávny úkon ako tretia náležitosť vzniku zodpovednostného vzťahu, ja sa vás pýtam, kde tu je príčinná súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním týchto osôb, ak tu neexistuje škoda. Tým, že neexistuje škoda, nemôže existovať ani druhý predpoklad zodpovednostného vzťahu a to je príčinná súvislosť a ak tu neexistuje príčinná súvislosť za ich konanie, vraj je protiprávne, čo nie je, tak neexistuje ani tretí predpoklad vzniku zodpovednostného vzťahu a potom je otázkou už len zavinenie ako štvrtý predpoklad, ktorý absolútne nefunguje bez predpokladov týchto prvých troch a tam sa na jednej strane jasne hovorí, že úmyselne zavinili určitú škodu. Teda ak neexistuje škoda a neexistuje ani protiprávnosť ich konania, nemôže existovať ani príčinná súvislosť. Tak kde tu akým spôsobom chce niekto dokazovať zavinenie? Zavinenie musí dokázať orgán činný v trestnom konaní, či je to už úmysel alebo nedbanlivosť a, jednoducho, v tejto otázke v tomto dokumente o zavinení sa nehovorí ani jedna veta, ani jedno slovo. Chcem tým povedať, že jednoducho tu neexistuje skutková podstata, neexistujú ani predpoklady vzniku zodpovednostného vzťahu a ak takéto predpoklady vzniku zodpovednostného vzťahu neexistujú, v tejto súvislosti jednoducho nemožno hovoriť o právnej zodpovednosti, nehovoriac už o zodpovednosti trestnej.

Na záver mi dovoľte uviesť, že považujeme tento návrh za právne nekompetentný, že neobsahuje ani jeden dôkaz o tom, že mal vzniknúť zodpovednostný vzťah, že došlo k porušeniu individuálneho práva či individuálnej povinnosti, ktorú mali poslanci, ktorí v súčasnosti vykonávajú funkcie ústavných činiteľov. Vzhľadom na takúto absenciu sa opätovne vraciam k pozíciám mandátového a imunitného výboru a Národnej rady v tom zmysle, že nie sú tu splnené predpoklady a dôvody pre to, aby jednoducho táto skupina poslancov mala byť vydaná na trestné stíhanie. Ak národná rada rokuje a rozhoduje v trestných veciach poslancov, nič viac ani menej, už som teda mimo úrovne mandátového a imunitného výboru, Národná rada jednoducho má rozhodnúť tak, že nevydá na trestné stíhanie poslancov Reháka a poslanca Pinkavu. Som presvedčený, že ak takýmto spôsobom Národná rada rozhodne inak, poruší samotná Národná rada všetky princípy právneho štátu v tejto oblasti. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pán poslanec Polka.

L. Polka, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Dovoľte niekoľko poznámok k niektorým aspektom vystúpenia pána poslanca Tkáča. Je zarážajúce, s akou ľahkosťou bytia táto snemovňa pristupuje k riešeniu takýchto vážnych otázok. Dámy a páni, keď sa pozrieme, kto tu je z tých, ktorí chcú hlasovať za vydanie na trestné stíhanie, skutočne ma to desí. Neviem si predstaviť senát akéhokoľvek miniatúrneho okresného súdu, ktorý rozhoduje o banálnej záležitosti, že by členovia senátu si odbiehali v kuloároch podiskutovať o tom, čo budú večerať alebo čo budú raňajkovať. Je to skutočne vážne, ako sa správame k takýmto otázkam. Apelujem predovšetkým na kolegov, ktorí sú rozhodnutí hlasovať za. Hlasovali sme za vydanie kolegu Karlina na vzatie do väzby. Nikto sa nás na to nepýtal, ale rozhodli sme na základe žiadosti vyšetrovateľa o tom, ako má rozhodovať sudca. Čiže toho sudcu sme prinútili k rozhodnutiu automaticky o väzbe, pretože ako by ten sudca vyzeral, keby nerešpektoval rozhodnutie Národnej rady. Pokiaľ ide o samotné dôvody, prebieha tu mediálna diskusia, o čom má rozhodovať mandátový a imunitný výbor a o čom má rozhodovať Národná rada. No predsa o dôvodoch trestného stíhania! Dôvody uvedené vágne, uvedené všeobecne, nevyšpecifikované podľa jednotlivých znakov skutkovej podstaty predsa nemôžu byť dôvody na to, aby sme rozhodli o človeku, o jeho budúcnosti, o jeho osude. Mediálne diskusie o tom, či imunita má zmysel, alebo nemá zmysel, sa môžu viesť nekonečné dlho. Ale my tu rozhodujeme o ľudských životoch. A za takejto prítomnosti, dámy a páni, je to skutočne zdrvujúce hodnotenie Národnej rady, ako sa správa ku svojim kolegom a ako sa správa k ústavnoprávnym inštitútom. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou vidím tam, pán poslanec Husár...

S. Husár, poslanec: Pán poslanec Tkáč ma inšpiroval k nasledovnej úvahe. Vážené kolegyne, kolegovia, tento skutok podľa popisu, tak ako ho máme v správe, sa mal stať v roku 1995. Dnes je rok 2004. Dívam sa, či dobre hovorím, ale žiaľ, rok na časomiere nie je, som však presvedčený, že sa naozaj nemýlim. Je rok 2004. Od roku 1998 je pri moci táto vládna garnitúra. Tie policajné štruktúry, ktoré sa do nás púšťali naplno od roku 1998. Teraz v tomto čase a priestore sa vyťahuje ďalšia, na pohľad podľa predlohy závažná kauza proti našim poslancom. Ja sa opýtam veľmi otvorene a zrozumiteľne, kde je tá zatuchnutá, špinavá špajza, kde je tá komora, v ktorej sú odložené všetky takéto kauzy a dokedy táto komora bude existovať! Považujete aj toto, vážené kolegyne a kolegovia, za súčasť novej politickej kultúry? Myslím si, že tento hnoj, zatuchnutý a zaplesnený v tejto komore, už treba definitívne vyhádzať a začať sa naozaj správať ako ľudia, ako ľudia zodpovední ešte aj za osudy iných ľudí. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Tkáč vystúpi.

V. Tkáč, poslanec: Ďakujem pekne kolegom za vystúpenie. Naozaj by som chcel podporiť hlas nášho kolegu, ktorý hovoril, že je nedôstojné, v akej zostave si Národná rada vypočuje argumenty pre a proti. Myslím si, že je tiež nedôstojné to, aby v čase, keď sa rokuje o osude dvoch našich kolegov, dvoch ľudí, ktorí sú z mäsa a kostí, ktorí majú svoje zázemie, rodiny, aby zasadala medziparlamentná únia Národnej rady. Myslím si, že to je absolútne nefér. Želal by som tým, ktorí tu nie sú, aby sa nikdy nedostali do takej situácie, že budú krivo obvinení a budú musieť bojovať za svoju česť. Myslím si, že ak niekto nemá toľko súcitu alebo toľko ľudskej dôstojnosti, aby si vypočul argumenty pre a proti, nemá ani morálne právo hlasovať. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Rehák. Nech sa páči, pán poslanec.

M. Rehák, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Máte pred sebou správu Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj žiadosť o udelenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky na trestné stíhanie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí sú - a ja si dovolím použiť slovíčko vraj -, odôvodnene podozriví zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 Trestného zákona. Žiadosť je obsažná, má 28 strán textu.

Vzhľadom na aj účasť na pléne som sa rozhodol aspoň pre pamäť povedať svoje stanovisko k vzneseným obvineniam. V podstate celé obvinenie je založené na uplatňovaní zákona č. 92/1991, teda zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov alebo skrátene zákona o veľkej privatizácii. Zákon o veľkej privatizácii upravuje podmienky prevodu majetku štátu, ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky, štátne peňažné ústavy, štátne poisťovne a iné štátne organizácie, alebo ktorý je v správe Slovenského pozemkového fondu vrátane majetkových účastí štátu na tomto podnikaní a to na slovenské alebo zahraničné právnické alebo fyzické osoby. Skrátene preto možno uviesť, že z uvedeného znenia § 1 zákona o veľkej privatizácii vyplýva, že právnym režimom obsiahnutým v zákone o veľkej privatizácii sa riadi prevod vlastníctva štátneho majetku, podotýkam štátneho majetku. Prevod majetku, teda majetku štátu podľa zákona o veľkej privatizácii podľa § 5 zákona o veľkej privatizácii vykoná sa na základe rozhodnutia o privatizácii podniku alebo jeho časti, alebo na základe rozhodnutia o privatizácii majetkovej časti štátu na podnikaní inej právnickej osoby. Upozorňujem, na základe vydaného privatizačného projektu. Aby som ešte zdôraznil toto tvrdenie, budem citovať z dôvodovej správy zákona č. 92 o veľkej privatizácii schváleného Federálnym zhromaždením Českej a slovenskej federatívnej republiky 26. februára v roku 1991. Bol to vládny návrh, tlač č. 257, citujem: "Druhá časť zákona vychádza z predpokladu, že priebeh privatizácie bude musieť rešpektovať mnohé špecifiká jednotlivých odvetví ekonomiky či dokonca jednotlivých privatizačných podnikov a ich častí. Každý konkrétny prípad privatizácie je preto realizovaný na základe konkrétneho privatizačného projektu. Návrh zákona upravuje podmienky vzniku privatizačných projektov, ich obsah a ich schvaľovanie. Predmetné byty sú v zmysle príslušných právnych predpisov nehnuteľnosťou. Zákon o veľkej privatizácii sa podľa uznesenia alebo ustanovení § 1 ods. 1 vzťahuje na, a) majetok, ktorý je vo vlastníctve štátu, a b) majetok, ku ktorému má privatizovaný subjekt právo hospodárenia." Nehnuteľný majetok a to boli byty, môže byť predmetom privatizácie len za predpokladu naplnenia oboch stanovených podmienok. Byty nikdy neboli štátnym majetkom. Z uvedeného vyplýva, že povinnou účasťou privatizačného projektu a podmienkou prevodu štátu na iné osoby sú doklady, respektíve údaje preukazujúce, že nehnuteľný majetok navrhovaný do privatizácie je vlastníctvom štátu a doklady preukazujúce, že privatizovaný majetok má k tomuto majetku právo hospodárenia.

Išiel by som k jednotlivým bodom. Ak sa kladie za vinu konanie v rozpore s ustanoveniami § 10 ods. 1 zákona o veľkej privatizácii, opätovne si je potrebné uvedomiť účel zákona o veľkej privatizácii. Teda úpravu podmienok prevodu majetku štátu. Tento majetok sa v zmysle citovaného ustanovenia § 5 zákona o veľkej privatizácii prevádza na tretie osoby na základe rozhodnutia o privatizácii vydaným príslušným orgánom v zákone presne uvedeným. Majetok, prevod ktorého sa uskutočňuje v súlade s rozhodnutím o privatizácii podľa zákona o veľkej privatizácii, sa ďalej v zákone označuje ako privatizovaný alebo privatizačný majetok. Byty, ktoré fond odplatne previedol podľa zmlúv o prevode vlastníctva bytov, nikdy neboli majetkom štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia štátne podniky, štátne peňažné ústavy, ani neboli v správe slovenského pozemkového fondu, teda nikdy neboli privatizovaným majetkom. Na prevod takéhoto majetku, teda bytov sa nemôžu vzťahovať ustanovenia zákona o veľkej privatizácii, teda ani § 10 ods. 1. Ak sa kladie za vinu konanie v rozpore s ustanoveniami § 12 ods. 1 zákona o veľkej privatizácii, je potrebné posudzovať ustanovenia § 12 v priamej súvislosti s ustanoveniami § 11 zákona. Z uvedeného vyplýva, že majetok fondu, o ktorom sa hovorí v § 12 ods. 1, je privatizovaným majetkom, teda takým, ktorý do vlastníctva fondu prešiel po zrušení podniku bez likvidácie. Keďže teda dňom zrušenia štátneho podniku sa majetok podniku, na ktorý sa vzťahuje podľa § 1 zákon o veľkej privatizácii, stáva majetkom fondu, možno ustanovenie § 12 ods. 1 viazať iba na majetok pôvodne vo vlastníctve štátu, v správe štátnych podnikov.

Nakladanie s takýmto vymedzeným majetkom je v § 12 ods. 1 obmedzené tým, že ho možno použiť len na účely ustanovené zákonom o veľkej privatizácii. Preto prevod bytov označených v uznesení vyšetrovateľa Policajného zboru nemožno v zmysle citovaných ustanovení zákona o veľkej privatizácii považovať za dispozíciu s majetkom Fondu národného majetku podľa § 12 o veľkej privatizácii.

Ak sa ďalej kladie za vinu konanie v rozpore s ustanovením § 28 ods. 3 písm. d) zákona o veľkej privatizácii, je potrebné zamyslieť sa nad tým, čo sa považuje za príjmy a výdavky Fondu národného majetku. Príjmy a výdavky fondu predstavujú peňažné plnenia prijímané od tretích osôb za prevod privatizačného majetku a výdavky sú peňažné plnenie na zabezpečenie plnenia úloh stanovených v zákone o veľkej privatizácii. Byty nie je možné považovať ani za príjem, ani za výdavok fondu, navyše ak je byt v zmysle právnych predpisov nehnuteľnosťou. Pojem príjem a výdavok nemožno aplikovať ako slovo kúpa a predaj. Ustanovenie § 28 ods. 3 písm. d) obmedzovalo Fond národného majetku pri použití svojich finančných prostriedkov pri kúpe bytov a pri používaní svojich finančných prostriedkov získaných z predaja bytov, neupravovalo však oprávnenie fondu byty predať. Na základe uvedeného nevidím dôvod, prečo mi je kladené za vinu konanie v rozpore s ustanovením § 28 ods. 3 písm. d) zákona. Ak sa kladie za vinu konanie v rozpore s ustanoveniami § 29 ods. 1 zákona o veľkej privatizácii, opätovne pripomínam, že predmetné prevádzané byty neboli privatizačným majetkom a preto na základe toho sa nevzťahoval právny režim stanovený zákonom o veľkej privatizácii, teda neprevádzali sa v súlade s rozhodnutím o privatizácii. Na základe citovaného ustanovenia § 29 ods. 1 fond podľa rozhodnutia o privatizácii uzavieral vo svojom mene zmluvy a robí právne úkony, a to najmä tie, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení. Slovo najmä znamená, že môže robiť aj iné právne úkony, nielen tie, ktoré sú v tomto ustanovení uvedené. Fond ako od štátu oddelená samostatná právnická osoba vystupuje v právnych vzťahoch vo vlastnom mene. Fond je vlastníkom privatizovaného majetku ako aj ďalšieho majetku, ktorý nadobudne v priebehu svojej existencie. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Tento princíp sa týka fyzických i právnických osôb, ktoré na rozdiel v štátnych orgánoch majú slobodu konania. Táto je obmedzená len zákazom obsiahnutým v zákone. Pri posudzovaní zákonnosti konania fondu vo veci predaja bytov sa dá zistiť, že zákon o veľkej privatizácii ani žiadny iný zákon mu nezakazuje predaj bytov vo svojom vlastníctve. Vo väzbe na uvedené je preto aj tvrdenie, že som konal v rozpore s ustanoveniami § 38 ods. 3 zákona o veľkej privatizácii, tvrdením nesprávnym. Podľa môjho názoru toto ustanovenie obmedzuje funkcionárov Fondu národného majetku pri nadobúdaní privatizovaného majetku, teda toho majetku, ktorý je definovaný v § 1 zákona o veľkej privatizácii. Nikdy som nenadobudol žiadny privatizovaný majetok Fondu národného majetku, výnimku tvorí iba dlhopis vydaný Fondom národného majetku. Svojím konaním skutkovú podstatu trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 Trestného zákona naplní ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu je zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu. Obligatórnymi znakmi, ktoré charakterizujú skutkovú podstatu trestného činu, sú okrem subjektu a objektu aj objektívna a subjektívna stránka skutkovej podstaty. Ako predseda Výkonného výboru Fondu národného majetku som svoju činnosť vykonával v zmysle schváleného štatútu Fondu národného majetku a v súlade s právnymi normami a predpismi Slovenskej republiky. Nikdy som sa nedopustil činnosti, ktorá by ohrozovala záujem chránený Trestným poriadkom, ako je uvádzané v uznesení vyšetrovateľa Policajného zboru. Ide o objektívnu stránku skutkovej podstaty. Navyše z ustanovenia § 3 ods. 3 Trestného zákona vyplýva, že pre trestnosť činu treba úmyselné zavinenie, ak zákon vyslovene neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbalosti. Z uvedeného je zrejmé, že svojím konaním som nenaplnil ani subjektívnu stránku trestného činu, pre ktorý mám byť trestne stíhaný. Na naplnenie skutkovej podstaty sprenevery sa vyžaduje prisvojenie si zvereného majetku a spôsobenie škody. Svojím hlasovaním vo Výkonnom výbore Fondu národného majetku o návrhu uznesenia na schválenie predaja bytov Fondu národného majetku som si nemohol prisvojiť žiadny majetok. Hlasoval som vedomý si toho, že predaj bytov nie je v rozpore so zákonom. Podľa môjho názoru je vecne nesprávne konštatovať škodu vzniknutú Fondu národného majetku ako sumu kúpnych cien bytov, tak ako sa uvádza v odôvodnení uznesenia o obvinení, bez ohľadu na skutočnosť, že tieto kúpne ceny boli splatné, alebo sú splácané, alebo sú uhrádzané v lehotách podľa zmlúv o predaji bytov. Toto moje stanovisko vychádza aj zo stanoviska Najvyššieho súdu a zo stanoviska Ústavného súdu. Od roku 1998 ako poslanec Národnej rady som sa nikdy nebránil úkonom Policajného zboru alebo vyšetrovateľom Policajného zboru, keď pri rôznych kauzách žiadali odo mňa či už svedectvo alebo príslušné vysvetlenie.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, o chvíľu budete hlasovať podľa svojho rozhodnutia alebo podľa rozhodnutia straníckych centrál. Možno by stálo za úvahu na chvíľu sa zamyslieť nad minulosťou, prítomnosťou a možno i nad budúcnosťou. Ďakujem, že ste ma vypočuli. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Cagala.

M. Cagala, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Milé kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte niekoľko slov aj mne povedať k tomuto, pretože v tom čase, keď sa malo udiať, čo tu je napadnuté prokurátorom a samozrejme vyšetrovateľom a začať zbavenie imunity pána poslanca Reháka a Pinkavu, som bol členom prezídia Fondu národného majetku. Chcem povedať jedno, že prezídium bolo informované o každom kroku, ktorý výkonný výbor konal, a tento krok bol skutočne v stimule so zákonom alebo v rámci zákona, pretože kto mohol vtedy povedať, že funkcionári, ktorým byty boli pridelené, ktorým práve Fond národného majetku mal nájsť byty na to, aby v Bratislave mohli fungovať, aby mohli v Bratislave vykonávať svoju funkciu, aby nebolo, že funkcionári, všetci, či vládni, či fondu, všetci budú len z Bratislavy a okolia, aby mohli dochádzať dennodenne domov. To boli funkcionári, ktorí prišli z východu, z Košíc, z Prešova a samozrejme, z iných oblastí, z Krtíša a bolo treba pre nich vytvoriť podmienky. Fond práve vytváral tieto podmienky a predaj bol realizovaný preto, že nikto nevedel, že po roku 1998 ďalej nebudú vo funkciách. Keby boli vo funkciách dodnes, tak o tom ani nikto nehovorí dnes. Žiaľ, taký stav nastal, že po roku 1998 prišla iná garnitúra, iná zmena, preto aj tento stav sa dnes hodnotí, že on je problémový. On problémový nebol, keby, hovorím ešte raz, boli funkcionári ďalej pokračovali vo svojej práci a nebolo by sa dnes ani rozprávalo, takže ja som presvedčený, že fond konal v zmysle zákona, podľa zákona. Ďakujem za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Teraz vystúpi pán poslanec Pinkava.

I. Pinkava, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci. Na úvod si dovolím skonštatovať, že orgány činné v trestnom konaní vychádzajú z nesprávneho právneho názoru, keď tvrdia, že pri privatizácii - a za privatizáciu považujú aj odplatný prevod vlastníctva bytov - tieto boli odpredané bez rozhodnutia o privatizácii. Základný rozpor teda spočíva v spôsobe nahliadania na majetok fondu. Majetok fondu je možné rozdeliť na dve časti, je to po prvé majetok fondu určený na privatizáciu, kde sa prevod majetku deje v súlade so zákonom 92 v takzvanom procese privatizácie, a po druhé, je to ostatný majetok, t. j. taký majetok, ktorý je nadobudnutý z príjmov fondu, pre zabezpečenie činnosti fondu. A tu ide o autá, byty, výpočtovú techniku, o kopírovaciu techniku, mobilné telefóny, o kancelárske potreby, čiže o prevádzkové a investičné náklady fondu. Pri dispozícii s týmto majetkom nie je fond prakticky ničím obmedzovaný a to ani v predchádzajúcom období, ani dnes. Tento názor je podložený aj dôvodovou správu k zákonu č. 92, ako aj publikáciou ministerstva pre správu, privatizáciu národného majetku, ktorá sa nazýva Privatizácia v právnych predpisoch a ktorú dávam do pozornosti pánovi vyšetrovateľovi a vrelo mu odporúčam jej preštudovanie. Tu sa uvádza, citujem: "Zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov sa podľa ustanovenia § 1 ods. 1 vzťahu je na a) majetok, ktorý je vo vlastníctve štátu, majetok, ku ktorému má privatizovaný subjekt právo hospodárenia. Nehnuteľný majetok môže byť predmetom privatizácie len za predpokladu naplnenia oboch stanovených podmienok. Z uvedeného vyplýva, že povinnou súčasťou privatizačného projektu a podmienku prevodu majetku štátu na iné osoby sú doklady, respektíve údaje preukazujúce, že nehnuteľný majetok navrhovaný do privatizácie je vo vlastníctve štátu a doklady preukazujúce, že privatizovaný subjektu má k tomuto majetku právo hospodárenia." Koniec citácie. Z prechádzajúce je úplne zrejmé, že nemôže ísť o byty, ktoré nikdy neboli majetkom štátu. K takémuto istému právnemu záveru dospel aj Najvyšší súdu Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Fondu národného majetku proti odporcovi Ing. Jánovi Sitekovi o neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu, v časti odôvodnenie, dňa 25. 9. 2003 konštatoval, že, a opäť citujem: "V prejednávanej veci súdy oboch stupňov skutočne zaujali nesprávny právny záver, že predmetný byt mal byť prevedený na navrhovateľa a ním potom predaný odporcovi podľa zákon č. 92, a pokiaľ kúpna zmluva medzi nimi bola uzavretá v rozpore s týmto zákonom o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, ide o zmluvu absolútne neplatnú." Tento nesprávny právny záver prijali zrejme len preto, že sa nekriticky stotožnili s odôvodnením žalobného návrhu bez toho, že by chceli objaviť, respektíve poznať zmysel interpretovaného textu použitého zákona. Odporca im ho vo viacerých svojich písomných podaniach naznačoval. V dôsledku toho zostali argumentačné závery obidvoch súdov nesprávne a nezákonné. Citujem ďalej: "Zákon č. 92 o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov obsahuje v § 1 ustanovenie o predmete úpravy, ktorý vymedzuje celkom jednoznačne tak, že tento zákon upravuje podmienky prevodu majetku, ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky, štátne peňažné ústavy, štátne poisťovne a iné štátne organizácie ako i podmienky prevodu majetkových účastí štátu na podnikanie. Z tohto ustanovenia - racio legis - a tiež zo systematiky zákona plynie, že ho možno použiť len na takzvanú veľkú privatizáciu vo forme prevodu majetku štátu na iné osoby na základe privatizačných projektov schválených či určených príslušnými orgánmi cez Fond národného majetku, ktorý je právnickou osobou zapísanou v Obchodnom registri, a teda v tomto prípade subjektom verejného práva. Len v týchto prípadoch je vo výkone svojho vlastníckeho práva limitovaný zákonom, najmä čo sa týka nakladania s predmetom vlastníctva, jeho dispozičné akty sú aktmi v procese privatizácie, teda verejnými a nie právnymi úkonmi súkromného práva a v takomto prípade by nebola daná ani právomoc súdov na ich preskúmavanie v zmysle ustanovenia § 7 Občianskeho súdneho poriadku. V tomto prípade však navrhovateľ vo vzťahu k odporcovi a obaja navonok nevystupovali ako účastníci takzvanej veľkej privatizácie, ale účastníci kúpnej zmluvy podľa § 488 a následne Občianskeho zákonníka, teda subjekty súkromného práva, takže na právny vzťah dopadali typické princípy súkromného práva, ako sú rovnosť účastníkov, zmluvná či autonómna voľnosť, dispozitívnosť a podobne. A to aj pri výkone vlastníckeho práva k predmetnému bytu, tak ako ju garantuje čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Navrhovateľ ako právnická osoba sui generis mal pri dispozícii s majetkom mimo privatizáciu rovnakú voľnosť ako ktorýkoľvek iný subjekt súkromného práva, lebo neexistuje právny predpis, ktorý by mu ju obmedzoval či už vo vzťahu k odporcovi alebo k inej osobe. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací bez nariadenia pojednávania dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a to aj spolu s rozsudkom okresného súdu a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozsudku je preň záväzný." Koniec citácie.

So špecifikáciou privatizovaného majetku, tak ako bola vyššie uvedená, sa stotožnil aj ústavný súd, ktorý vo svojom náleze vyhlásenom v Košiciach 21. novembra 1996 pri prerokovaní návrhu skupiny 56 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom JUDr. Ing. Ivanom Šimkom proti Národnej rade, zastúpenej poslancom JUDr. Dušanom Macuškom, na začatie konania podľa § 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 369/1994 Z. z., s ktorým sa mení zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov v platnom znení s čl. 119 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky. Navyše Ústavný súd platnú právnu úpravu postavenia fondu definoval nasledovne a opäť citujem: "Fond národného majetku Slovenskej republiky vznikol ako dočasný subjekt, pokiaľ sa majetok štátu prevedie na iné osoby a tieto osoby vyplatia dlhy zo zmlúv v privatizácii priamym predajom. Právna úprava Fondu národného majetku neukladá povinnosť konať vo verejnom záujme. Neexistuje právna záruka, že Fond národného majetku majetok štátu neprevedie na seba a vo svoj prospech. Právne úkony fondu nepodliehajú predbežnému ani následnému schvaľovaniu štátnych orgánov; kontrola Fondu národného majetku Slovenskej republiky sa nespája s možnosť vyvodiť právne účinky z výsledkov kontroly, najmä dosiahnuť zmenu konkrétneho rozhodnutia o privatizácii. Fond národného majetku SR sa stal subjektom práva, ktorý rozhoduje o verejných veciach zásadného významu pre hospodársku a sociálnu politiku Slovenskej republiky a napriek tomu jeho činnosť priamo nepodlieha nijakej zložke štátnej moci." Koniec citátu. Vzhľadom na uvedené argumenty priam bizarne znie časť odôvodnenie vyšetrovateľa na str. 27 o jednoznačnom preukázaní úmyslu prisvojiť si majetok fondu, získanie trvalého prospechu nadobudnutím bytu v nepriaznivej bytovej situácii. To skutočne nepotrebuje žiadny komentár.

Vážené dámy, vážení páni, na druhej strane žiadosti o udelenie súhlasu Národnej rady na trestné stíhanie poslancov je uvedené, že výkonný výbor fondu svojím konaním spôsobil škodu v celkovej sume 1 800 260 korún uhradením dane z prevodu nehnuteľnosti za stavebné bytové družstvo Kredit. K tomu treba povedať, že fond je právnická osoba zriadená osobitným zákonom, zapísaná do Obchodného registra, čiže nie je to žiadny štátny orgán. Na konanie fondu sa preto vzťahu princíp vyjadrený v čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Z toho vyplýva, že fond ako subjekt súkromného práva typicky v súkromnoprávnych inštitútoch, napríklad kúpna zmluva, ako to vyplýva aj z odôvodnenia Najvyššieho súdu, s ktorým som vás oboznámil, nie je ničím obmedzovaný pri tvorbe svojej vôle ani vo vzťahu k prevzatiu daňovej povinnosti. Prirodzene, takéto prevzatie daňovej povinnosti na seba je zaväzujúce len vo vzťahu medzi účastníkmi a navonok vo vzťahu k daňovému úradu platí zákonná úprava o povinnom daňovom subjekte. Pokiaľ fond takúto povinnosť vo vzťahu k svojmu zmluvnému partnerovi prevzal, konal v súlade so zákonom. Zároveň treba uviesť, že fond doposiaľ nikoho zo svojich bývalých predstaviteľov, ktorí údajne spôsobili škodu, nežaloval za spôsobenú škodu. Platí tu logika, že ak bývalí členovia výkonného výboru žiadnu škodu fondu nespôsobili, potom je žaloba bezpredmetná, pretože žiadna sa fondu nestala. Je veľmi zaujímavé, že fond, ktorý v súčasnosti vedie súdne spory o určenie neplatnosti kúpno-predajných zmlúv ohľadne bytov a garážových "státí" vedie ich len v niektorých prípadoch a ani sám zatiaľ nemá predstavu, prečo niektorých žaluje a iných nie. Tento postup je jednoducho nevysvetliteľný. Ešte nevysvetliteľnejšie však je, že keď niektorí bývalí kolegovia po medializácii týchto bytov prišli s ponukou na fond na jeho spätné odpredanie fondu, fond túto možnosť jednoducho odmietol s odôvodnením, že sa o ne bude súdiť. Na mieste je teda otázka, aký má vlastne fond motív.

Keďže kauza nadštandardných a lukratívnych bytov fondu bola dostatočne medializovaná, nedá mi, aby som sa nepristavil pri konštrukcii tejto bytovky. Ide o klasickú železobetónovú bytovku panelovej sústavy B1-15BA vyvinutej v 80. rokoch minulého storočia, ktorých sa v našej krajine nachádza neúrekom a byty týchto bytoviek sa svojho času nazývali králikárne. V bytovke sa nachádzajú klasické sídliskové troj- a štvorizbové byty so socialistickou kuchynskou linkou, najlacnejšími bielymi obkladačkami v kúpeľni, obyčajnými ventilovými batériami a nám všetkým dobre známym hnedým linoleom. Jediné nadštandardné oproti sídliskovým bytovkám je večné zatekajúca šikmá strecha a modrý náter fasády. Toto je skutočná pravda o bytoch médiami označovaných ako luxusné. Ja osobne som si tento byt vybral z viacerých ponúk a jediným kritériom bola blízkosť k môjmu pracovisku. Byt som riadne zaplatil a za 68,82 m2 podlahovej plochy som zaplatil kúpnu cenu 883 842 Sk, čo bola v roku 1996 cena bežná, a na ktorú som si zobral úver z finančného ústavu. Podotýkam, že kúpna cena bola vypočítaná podľa § 18 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov platného pre všetkých občanov Slovenskej republiky. Konštrukcia kúpnej ceny je teda taká, obstarávacia cena bytu mínus amortizácia, mínus odpočet vo výške štátneho príspevku.

Vážené dámy, vážení páni, je možné, že zákon č. 92 bol novelizovaný účelovo každou vládnou garnitúrou. Chcem vás však ubezpečiť, že počas mojej pracovnej pôsobnosti na fonde som sa vždy správal v súlade zákonmi, štatútom fondu schváleným v Národnej rade, kompetenčným poriadkom a ďalšími vnútornými predpismi a smernicami. Chcem zdôrazniť, že pri predaji bytov nešlo o individuálne rozhodovanie, moje, ale rozhodovanie kolektívneho orgánu, ktorým výkonný výbor bezpochyby bol a je, pričom predaj bytov nebol výmysel výkonného výboru, ale návrhom odborných útvarov fondu, ktorý bol po bežnej procedúre predložený výkonnému výboru na schválenie. Za tejto situácie treba vidieť v postupe policajných orgánov vyvodzovanie kolektívnej zodpovednosti, ktorú náš právny poriadok ani nepozná, ani neupravuje. Ďakujem pozornosť.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP