Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa. Otváram možnosť hlásiť sa do rozpravy k tomuto bodu programu ústne. Uzatváram možnosť hlásiť sa ústne do rozpravy. Ešte skôr ako dám slovo pánovi poslancovi Hamarčákovi, blíži sa 17.00 hodina, ale vzhľadom na to, že sme neprerokovali žiaden ďalší zo zákonov a prerušili sme hlasovanie o jednom zákone, ktorý si ešte vyžaduje čas, aby sme legislatívne doladili nejaké nezrovnalosti okolo hlasovania, tak chcem oznámiť, že o 17.00 hodine nebudeme hlasovať, budeme pokračovať ďalej v rokovaní.
Nech sa páči, pán poslanec Hamarčák.
I. Hamarčák, poslanec: Vážená pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, zákon o starobnom dôchodkovom sporení prináša návrh najradikálnejšej reformy systému dôchodkového zabezpečenia slovenských občanov za posledných 50 rokov. Na nevyhnutnosti urýchleného uskutočnenia zásadných zmien dôchodkového systému v dôsledku starnutia populácie sa u nás zhodujú nielen odborné kruhy, ale aj politici. Rozdielny pohľad pretrváva len na to, či návrh reformy, tak ako ho predložila vláda, je optimálny. Systém povinného dôchodkového sporenia zabezpečí vytváranie dôchodkových úspor, ktoré umožnia financovať primerane dôchodky aj v demograficky nepriaznivom období, ktoré sa čoraz viac približuje. Zaiste, povinná kapitalizácia nie je jedinou možnosťou tvorby nevyhnutných rezerv a znižovania implicitného dlhu dôchodkového systému. V podmienkach Slovenska je však podľa môjho názoru relatívne najvhodnejším riešením, a to ako z pohľadu stability vytvorených rezerv, tak aj hľadiska motivácie občanov platiť príspevky. V tomto smere možno mať výhrady k zámeru definovať dôchodkové úspory ako súčasť verejných fondov. Takéto riešenie vytvára priestor na časté zmeny zo strany štátu, ktoré nemusia byť v prospech občanov zúčastnených v systéme.
Nový kapitalizačný systém, ktorý by sa mal vytvoriť podľa vládneho návrhu zákona o starobnom dôchodkovom sporení, bude trvalou súčasťou základného systému dôchodkového zabezpečenia na Slovensku. Už od roku 2022 by mal zabezpečovať významnú časť príjmu dôchodcov, pričom v cieľovom stave by podľa predkladateľa mala z neho plynúť dominantná časť dôchodkov. Preto považujem za nevyhnutné, aby Národná rada tomuto návrhu zákona venovala osobitnú pozornosť.
Myslím si, že významu navrhovaného zákona nezodpovedá časový priestor, ktorý bol vytvorený na odborné diskusie v legislatívnom procese. Návrh zákona, ktorý bol predložený Národnej rade, sa len málo podobá verzii, ktorá bola dostupná počas medzirezortného pripomienkového konania zainteresovaným rezortom a verejnosti. Možno aj to je dôvodom, že návrh obsahuje značný počet zjavných chýb a nedostatkov, ktoré by pri uplatnení zákona v praxi mohli spôsobovať závažné problémy. A to práve v takých kľúčových oblastiach, akými sú napríklad pravidlá uplatňovania dôchodkových nárokov, regulácia činnosti dôchodkových správcovských spoločností alebo aj platenie odvodov. Preto aj poslanecký klub Aliancie nového občana podmieňuje podporu tohto zákona zmenami, ktoré odstránia už spomínané nedostatky. Podrobnejšie sa iste bude o týchto návrhoch diskutovať vo výboroch.
Záverom mi, vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte poukázať ešte na jeden problém. Alfou a omegou úspešnosti nového dôchodkového systému je efektívny a účinný dohľad. Ten má podľa návrhu zákona vykonávať Úrad pre finančný trh. Nechcem na tomto mieste hovoriť o spokojnosti či nespokojnosti s doterajšími výsledkami tejto inštitúcie. Za pozornosť však stojí, že jej činnosť v budúcom roku má byť financovaná len z príspevkov a poplatkov súčasných účastníkov kapitálového a poistného trhu. To umožní pre novú oblasť dohľadu, ktorou je starobné dôchodkové sporenie, vytvoriť len približne 10 nových pracovných miest. Štátny rozpočet s príspevkom pre túto inštitúciu neráta aj napriek tomu, že je na to vytvorený legislatívny priestor. Uvedený počet zamestnancov by mal v priebehu niekoľkých mesiacov zvládnuť náročné vybavovanie žiadostí o povoľovaní vzniku dôchodkových správcovských spoločností. Mal by tiež rozhodnúť o tisícoch žiadostí pre sprostredkovateľov a pripraviť fungovanie dohľadu nad účinnosťou tohto systému od 1. 1. 2005. To je už na prvý pohľad nereálne. Zlyhanie v tejto oblasti by mohlo mať nedozerné následky ako pre občanov, tak i pre verejné financie.
Preto považujem za nutné, aby ešte pred hlasovaním o návrh zákona v druhom čítaní sme mali k dispozícii relevantné informácie, ktoré preukážu uspokojivé zabezpečenie regulácie tohto segmentu finančného trhu.
Vážené kolegyne, kolegovia, ďakujem vám za pozornosť.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Blanár - faktická poznámka. Uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami.
J. Blanár, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Nechcel som pôvodne vystúpiť k tomuto problému, pretože sa na to nešpecializujem, ale vyprovokoval ma k tomu teraz kolega Hamarčák. K mnohým výhradám, ktoré moja kolegyňa predostrela predtým, musím pripojiť aj ďalšiu výhradu a to je minimálne nedôvera k činnosti Úradu pre finančný trh a to, akým spôsobom doteraz funguje, ktorý by mal bdieť nad správcovskými spoločnosťami. A ako príklad uvediem, že napríklad Úrad pre finančný trh, ktorý má bdieť nad budúcimi obrovskými miliardami v súvislosti s dôchodkovou reformou, nebol schopný rozhodnúť napríklad o neodvedení 8 % na účet ministerstva vnútra z povinného zmluvného poistenia a konal až po 6 mesiacoch.
Ja sa pýtam, či bude schopný takýto úrad, tak ako dnes funguje, zabezpečiť ochranu, aby neboli tieto finančné prostriedky zneužité na nejaké účely. Toto je skutočne veľmi vážna vec a dosiaľ ani exekutíva nejakým spôsobom nevyvodila dôsledky voči tomu, čo Úrad pre finančný trh urobil pri neodvedení 8 %. Určite by bolo dobré sa nad tým zamyslieť aj z tohto pohľadu, pretože je to veľmi-veľmi dôležitá vec. Ďakujem pekne.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Gaľa.
M. Gaľa, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k prerokúvanému návrhu zákona.
Dôchodková reforma, ktorá zahŕňa reformu doterajšieho priebežného systému, ktorú sme schválili nedávno v zákone o sociálnom poistení, ďalej vytvorenie kapitalizačného piliera prostredníctvom predloženého návrhu zákona o starobnom dôchodkovom sporení a reformu doplnkového sporenia ako tretí pilier dôchodkového systému, spúšťa v Slovenskej republike moderný dôchodkový systém. Ten nahradí doterajší nestabilný, nespravodlivý a podľa všetkého dlhodobo neudržateľný verejný priebežný systém poznačený ešte rovnostárskou socialistickou ekonomikou.
Neudržateľnosť má svoje príčiny nielen v nepriaznivom demografickom vývoji, v predpokladanej budúcej zvýšenej mobilite a migrácii pracovnej sily po vstupe Slovenskej republiky na spoločný trh Európskej únie. Problém spočíva aj v neexistencii vlastníckych práv v rámci dôchodkového systému a v nízkej motivácii participovať na pracovnom procese v rámci legálnej ekonomiky a následne prispievať do dôchodkového systému. V súčasnom slovenskom priebežnom systéme, kde je výška dôchodku prakticky len málo závislá od výšky odvedených platieb, je platenie odvodov občanmi celkom pochopiteľne vnímané ako platenie daní. Dôsledkom čoho dochádza k vyhýbaniu sa platbám, odvodom, zatajovaniu a presúvaniu príjmov, k najrôznejším úpravám vymeriavacieho základu, demotivácii oficiálne sa zamestnať, uprednostňovaniu neformálnej ekonomiky, migrácii na trhy práce krajín s menším odvodovým zaťažením a podobne. V dôsledku pokračujúcej informatizácie spoločenských vzťahov a elektronizácie platobných systémov, ktoré možno v nasledujúcich rokoch očakávať, sa tieto tendencie ešte viac zosilnia, čo môže mať na verejné dôchodkové systémy s poistným charakterom, akým je, alebo presnejšie povedané, akým má ambíciu byť aj súčasný slovenský verejný dôchodkový systém, dezintegračný vplyv.
Priebežný systém vplýva nepriaznivo na zamestnanosť aj v dôsledku svojej anonymity. Keďže odvody sa v priebežnom systéme strácajú vo verejnom fonde, jednotlivec nemá motiváciu hľadať si prácu s cieľom zabezpečiť si dôstojnú životnú úroveň v starobe. Ak však časť odvodov prejde na osobné účty, zvýši sa motivácia pracovať a tým aj šetriť si na vlastný dôchodok, čo by mohlo viesť okrem iného aj k poklesu nezamestnanosti.
Individuálna zainteresovanosť jednotlivcov na riešení životnej úrovne v starobe je prevratným príspevkom predloženého návrhu zákona o dôchodkovom stavebnom sporení. Túto skutočnosť rieši § 2. Podobnú reformu dôchodkového systému už v 90. rokoch 20. storočia uskutočnili dve krajiny V 4, a to Maďarsko a Poľsko. Kapitalizačný pilier dôchodkového systému bude motivovať občana, aby pracoval a usiloval sa zarábať čo najviac. Taktiež založenie druhého piliera tzv. osobných účtov vytvára predpoklady na zvýšenie motivácie ľudí sporiť si finančné prostriedky na vlastný dôchodok prostredníctvom dôchodkových fondov v dôchodkových správcovských spoločnostiach, ktorých spotrebu odkladajú na obdobie dôchodkového veku.
Podľa predloženého návrhu zákona výška dôchodku z kapitalizačného piliera bude tak závisieť predovšetkým od sumy, ktorú si občania nasporia v produktívnom veku, a výnosov z investovania dôchodkových fondoch. Každý občan na seba prevezme čiastočnú zodpovednosť za vlastnú životnú úroveň v starobe. Schválením návrhu zákona o starobnom dôchodkovom sporení posunieme reformu dôchodkového systému na Slovensku o krok ďalej k tomu, aby nový dôchodkový systém bol spravodlivý, udržateľný a stabilný.
Ďakujem za pozornosť.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Tkáč je ďalším prihláseným do rozpravy. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.
V. Tkáč, poslanec: Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážená pani spravodajkyňa, dámy a páni, dnešný deň je sociálnym dňom okrem voľby podpredsedu Národnej rady, a to preto, že schvaľujeme v podstate, alebo diskutujeme o dvoch zákonoch kódexového typu. Ten kódexový typ spočíva v tom, že tieto zákony upravujú obrovské množstvo spoločenských vzťahov, v koncentrovanej podobe upravujú mimoriadne obrovské sumy finančných prostriedkov, ktoré v redistribúcii, ale aj v tvorbe týchto zdrojov tvoria v podstate - povedal by som taký nový termín, ktorý nie je obvyklý - makrosociálne hodnoty. Pokiaľ v ekonómii existuje osobitná vedná disciplína o makroekonomike, tak v sociálnych vedách tiež by bolo treba začať diskutovať o tom, čo je makrosociálna hodnota, makrosociálna dimenzia či makrosociálne hodnoty.
V tejto súvislosti by som naozaj nechcel ísť do veľkých detailov. Vážim si všetkých predrečníkov, ktorí vystúpili a mali naozaj v mnohom pravdu. Mali mnohé racionálne jadrá, ale mali aj niektoré návrhy. Myslím si, že to sú témy, pri ktorých, alebo o ktorých sme absolvovali už siahodlhé kongresy či dlhé roky vyjednávaní, rokovaní, expertíz, ale aj podpory zo zahraničia, či možnosť komparácie s tým, ako sa sociálna reforma realizovala v niektorých štátoch.
Druhý kapitalizačný pilier, ak to tak môžem zhodnotiť stručne, je v podstate model, ktorý dnes presadzujú aj experti svetových organizácií, ale už má v podstate praktickú aplikáciu vo viacerých, alebo aj v mnohých štátoch. Tá praktická aplikácia dnes vytvára pre nás veľmi výhodné východisko, pretože môžeme sa vyvarovať tých chýb, ktoré tieto systémy, kde to už funguje, vlastne už absolvovali. Myslím tým napríklad poľské skúsenosti aj, samozrejme, skúsenosti z Chile, ale aj to, čo trochu sa zabúda pri sociálnej reforme na Slovensku, a to je otázka tradícií pri tvorbe systému ako podstaty alebo hodnôt, ktoré ovplyvňujú stav a úroveň sociálneho zabezpečenia či sociálneho poistenia v danej krajine. To platí. Predsa inak sa bude vytvárať sociálne poistenie v arabských štátoch, inak ho budeme modelovať v Kuvajte alebo inak ho budeme modelovať vo Švédsku, kde rezervné fondy nevyhnutne potrebného reformovateľného systému sú šesťročné. Priemer európskych hodnôt rezervných fondov je 6 až 8 mesiacov z vyplateného poistného.
Chcem v tejto súvislosti povedať, aby som naozaj nezdržiaval, lebo veľký záujem táto snemovňa nemá počúvať názory v tejto oblasti, že platí to, s čím som pred niekoľkými možno týždňami vystúpil, a to problém systémových väzieb tejto reformy, pričom zásadne dopredu poviem, možno povedať, možno nie príliš v parlamente férovo pred zátvorkou, že som za to, aby sa vytvoril druhý kapitalizačný pilier a nemám žiadne, ani ideologické, ani intelektuálne, či odborné zábrany byť proti tomu. Otázka je, ako to postaviť, kedy a v akých súvislostiach.
Mal som niekoľko rozhovorov aj v tejto sále aj s pánom ministrom, aj s pani spravodajkyňou o tom, že poďme si počkať na november, poďme si postaviť tieto zákony na stôl naraz. Poďme nastaviť parametre systému prvého piliera tak, aby neboli drahé pre štát, aby boli múdre, aby tie chyby alebo nedostatky, ktoré ten systém ešte má, sme spolu vyriešili, a poďme hľadať systémové väzby aj s dvojkou, teda s druhým kapitalizačným pilierom.
Samozrejme, mám aj zásady alebo zábrany politického charakteru. Veľmi stručne ich poviem tak, že ak nebudú vyriešené dve podstatné skutočnosti, ťažko o tomto zákone hlasovať. Myslím tým prvú vec, to je otázka udeľovania licencií. Ak tento systém pri udeľovaní licencií bude nečistý, bude netransparentný alebo bude vzbudzovať akékoľvek pochybnosti, tak pochováme tento systém ešte predtým, a to je taký sociálny paradox, ešte predtým, než vznikne. Pohreb niečoho, čo ešte nie je, je typický moment sociálnych reforiem aj od začiatku 90. rokov, pretože ak by sme boli dali všetky zdroje do dane z príjmov či zdravotného poistenia, tak nepostavíme poistenie sociálne. Ak dnes nebudem mať jasno v tom, ako sa budú dávať licencie, a ak dnes nebude jasné, kto za týmito inštitúciami je, aká je ich kreditabilita, akým spôsobom je možné ďalej postupovať, oprávnenia fungovať v systéme, tak tento systém bude zanešvárený ešte predtým, než by mali ľudia dôverne do týchto zdrojov dávať svoj osud, svoju budúcnosť a dúfam, že aj svoje dedičstvo pre potomkov, pretože by sme toto vlastníctvo mali v tomto systéme jasne postaviť. Keď súkromné, tak ako bratia Česi hovoria, "se vším všudy". Ja som za to. V tomto prípade nech to je tvrdo, jasne a razantne súkromný systém vrátane dedičských práv. Inak to potom je mačkopes a to nie je dobré.
Druhý problém, ktorý v tejto súvislosti vidím, je ten - a to je tiež jedna z mojich podmienok osobných aj mojich priateľov, ktorí by mohli zahlasovať za systém -, je otázka ochrany prvého piliera, ale nie prvého piliera ako inštitúcie, ale ochrany ľudí v tomto prvom pilieri. Dôchodcovia, ktorí sú dnes v prvom pilieri a dostávajú dôchodky, sú skupinou občanov, ktorá si to najviac odskákala po roku 1990. A poviem konkrétny príklad. Ak moja mama alebo iný dôchodca išiel do dôchodku v 70. či 80. rokoch s 1 423-korunovým príjmom, tak jednoducho dnes nemôžem postaviť tohto dôchodcu do dôstojného, do rovnej pozície s tým človekom, ktorý dnes ide z poisťovne alebo banky s 30-40-tisícovým príjmom, a potrebujem zachovať rovnosť a spravodlivosť. Tie zmeny, ktoré tu nastali v roku 1989, vytvorili nový systém nespravodlivosti, ale v každom prípade prechod na tú spravodlivú úroveň aspoň sa priblížiť, musí zabezpečiť sociálna reforma.
Čo tým chcem povedať? Chcem povedať, že ak dnes máme, prepáčte za vulgarizmus a za zjednodušenie, ale ak sa zo štátneho rozpočtu rozpúšťa 500 korún a máme na to inštitúciu, ako je Najvyšší kontrolný úrad, ako tie peniaze sa rozpustia, či to je v súlade s právom a podobne, tak sa pýtam, ako máme zabezpečené rozpustenie 60 či 65 mld. z privatizácie z hľadiska ich investícií do tej skupiny dôchodcov, ktorí si to skutočne zaslúžia. Ak toto nebude ošetrené minimálne zákonom alebo v maximálnej rovine ústavným zákonom, tak nemôžeme o spravodlivosti hovoriť. Toto skutočne je moja podmienka alebo podmienka mojich kolegov vo vzťahu ku priechodnosti reformy.
Ďalej by som chcel uviesť, že ak už dôjde k doprivatizácii, proti čomu, samozrejme, moje sociálnospravodlivé srdce či duša je proti, tak potom tú doprivatizáciu dokončme tak, že naozaj dotiahneme zdroje, povedal by som, sociálnym, politickým splátkovým kalendárom pre budúce generácie alebo tie generácie, ktoré dnes nemajú zdroje z prvého piliera, tak, aby sa to spravodlivo rozdelilo na obdobie uplatňovania dvojky, teda druhého kapitalizačného piliera, vtedy, keď začne tento systém prinášať hodnoty, aby sa vyrovnala životná úroveň tých ľudí, ktorí sú dnes mimo sociálnej reformy. Uvedomme si, že prvé dávky pôjdu minimálne po 10 rokoch z tohto piliera, o ktorom dnes hovoríme, pokiaľ nie, o 17 rokov alebo aj viac. Uvedomme si tiež to, že ľudia, ktorí sú dnes v podstate na úrovni nedôstojného života, pretože ich dôchodková pozícia nie je fér, potrebujú tiež zabezpečiť zdroje. Ak sa toto vybaví, ak sa toto vyrieši, tak sme ochotní, alebo teda myslím si, že všetci, ktorí budú hlasovať za tieto záležitosti, môžu hovoriť a spať v pokoji v noci s tým, že boli sociálne spravodliví. Inak platí opak.
Chcem ďalej na záver, tým aj končím, v plnom rozsahu podporiť vystúpenie pani spravodajkyne, pani poslankyne Edit Bauer. Skúsme to na rozdiel od prvého piliera, ktorý sme naozaj schvaľovali v nedôstojnej atmosfére po vrátení od prezidenta republiky, skúsme ešte, a to je aj možno posledný pokus o zmier, ako právnici hovoria, to do toho januára naozaj odložiť, poďme diskutovať na túto tému. Poďme si zvážiť, či by nebolo možné ešte nájsť tie vonkajšie systémové väzby tohto zákona, ktorý treba prijať. Ja skutočne nie som proti. Ja som nebol proti ani tomu, čo sa dnes schvaľovalo doobeda. Len keby to bolo bývalo na jednom stole. Ak by tam boli dohody o tom, že budú licencie udeľované fér a nikto nebude spochybňovaný, ak by tam boli ústavným zákonom možno garantované hodnoty z privatizácie pre súčasných dôchodcov, ktorých tieto reformné kroky už skutočne nestihnú podporiť, tak by som bol býval aj za ten prvý pilier. Plne podporujem vystúpenie svojich predchodcov, vystúpenie pani poslankyne Edit Bauer.
Pán minister, nájdite zdržanlivosť vo svojej guráži, ktorú máte v reforme, a možno sa v januári stretneme aj pri šampanskom pri podpore dvojky.
Ďakujem, že ste si ma vypočuli. (Potlesk.)
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Pán poslanec Burian je ďalším prihláseným do rozpravy. Nech sa páči, pán poslanec.
J. Burian, poslanec: Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, ja vlastne začnem tým, čím končil môj predrečník pán Tkáč. Ja by som sa tiež stotožnil s návrhom pani poslankyne Edit Bauer v tom, aby sme tento zákon a toto posunuli do čítania v januári, minimálne do januára. Myslím si, že pokiaľ vo Švédsku podobný zákon alebo podobný kapitalizačný pilier prijímali v priebehu, a teda by len rozprava k tomuto zákonu bola okolo 8 rokov, až po 8 rokoch na takýto pilier prišli, alebo prešli na takýto kapitalizačný pilier, myslím, že stojí za reč rozprávať sa o tom, že posunutie tejto verejnej diskusie alebo diskusie aj v parlamente a v odborných sekciách je veľmi dôležité na to, aby sme prijali zákon, ktorý bude mať vypovedaciu schopnosť alebo ktorý by bol teda schopný v podstate byť konsezuálnym riešením pre širokospektrálne politické videnie.
Moji predrečníci dosť silne rozoberali aj stránku podrobnú, teda aj v tej oblasti sociálnej. Skúsim sa sústrediť na tú finančnú stránku, ktorá mi je bližšia, a vidieť veci tak, ako boli prezentované alebo sú prezentované, či už v dôvodovej správe, alebo v rôznych publikáciách k dôchodkovej reforme, alebo v druhom kapitalizačnom pilieri.
Prvú vec, ktorá je veľmi dôležitá, ktorá je veľmi silne diskutovaná, je deficit verejných financií. Deficit verejných financií, pokiaľ odhadované vládne čísla sú do 1 %, myslím si, že pri zavedení 9-percentného kapitalizačného piliera tento výpadok verejných financií nebude úroveň 1 %, ale odhadované je 1,5 až 1,6 %. Ak dnes hovoríme o ambícii pristúpiť k maastrichtským kritériám a splnenie schodku verejných financií, ktorý dnes je na úrovni 3 %, myslím, že to je veľmi ambiciózne riešenie a, by som povedal minimálne, vkladá veľmi silnú a veľmi ťažkú pozíciu pre Slovensko splniť kritériá od roku 2006, keď v roku 2005 chceme zaviesť takýto kapitalizačný pilier. Myslím si, že ani predĺženie odchodu do dôchodku nebude práve tým, alebo nie je tým nábojom, ktorý zníži takýto deficit. Tu nejde v prvom rade len o deficit verejných financií, ale o celkový deficit alebo štátneho dlhu Slovenskej republiky. Ten, ak vieme, je dnes na úrovni cca 42 %. Odhadované parametre tohto kapitalizačného piliera do budúcna, parametre, ktoré ešte dnes nie sú zarátané v schodku alebo v celkovom štátnom dlhu, nám prejudikujú to, že 60-percentná hranica schodku alebo celkového dlhu nie je, by som povedal, v nedohľadne a je veľmi rýchlo naplniteľná.
Ak, myslím, že aj moji predrečníci rozprávali o tom, že v poslednej fáze sa do tohto zákona dostali úvahy, alebo nie úvahy, ale reálna časť, že dôchodkový systém, navrhovaný kapitalizačný pilier bude súčasťou verejných financií a touto doslova špekulatívnou vecou sa obíde schodok verejných financií a obídu sa maastrichtské kritériá, je to veľmi krátkozraká politika, lebo my dopadneme, alebo dochádzame k tomu, že dochádzame k nejakej právnej absurdite, kde peniaze nevlastní ani Sociálna poisťovňa, vyzerá, že ani sporitelia, a vyzerá, že ani tieto správcovské spoločnosti. Dochádza k právnemu, dosť ťažko nadefinovanému stavu a môžeme o tom, by som povedal, nechcem zaťažovať auditórium, ale vecne rozprávať k tomu, že ambíciou alebo ambicióznym projektom zachovať schodok verejných financií dostaneme do neriešiteľnej situácie stav v prípade, ak dôjde k defraudácii peňazí alebo, by som povedal, k veľmi zlému investovaniu týchto správcovských spoločností.
Druhý vážny, alebo finančný ekvivalent tohto riešenia je vlastne využitie zdrojov v kapitalizačnom pilieri. Ak hovoríme o tom, že 9-percentný kapitalizačný pilier má prinášať schodok verejných financií na úrovni 15 až 17 mld. Sk korún ročne, určite je nutné sa zapodievať tým, kde by sa mali tieto peniaze v budúcnosti investovať. Sú v zásade dve možnosti, kde sa môžu tieto peniaze investovať.
Prvá možnosť, že vlastne dáme priechodnosť tomu, že my sprivatizujeme, dá sa povedať, piliere tejto ekonomiky alebo, dá sa povedať, zlaté hrozná, alebo, ja neviem ako, doslova zlaté poklady tejto ekonomiky a zabezpečíme to, že vlastne cez tieto správcovské spoločnosti budeme investovať na zahraničných trhoch. Primárne sa pýtam, či tieto investovania, alebo investovanie do zahraničných cenných papierov alebo na zahraničných trhoch je vlastne výsledkom toho, že podporíme túto ekonomiku, ktorá, musím upozorniť, nemá deficit len v dôchodkovom zabezpečení, ale má deficity v makroekonomike podstatne väčšie a aj v iných oblastiach, ktoré sú dnes predmetom vstupu Slovenska do Európskej únie.
Druhá možnosť, akým spôsobom investovať tieto peniaze, je asi to, že tieto správcovské spoločnosti budú investovať do štátnych dlhopisov, ktoré momentálne sú výnosné na úrovni 4,5 %, čo sa javí pri konzervatívnom umiestňovaní peňazí na zahraničných trhoch ako ešte veľmi slušné, veľmi slušný výnos. Keď uvažujeme o tom, že na zahraničných trhoch možno nedosiahneme ani túto efektívnosť, ktorá tu je a ktorá povedzme je na úrovni výnosov štátnych dlhopisov. Ak prijmeme túto časť investovania do štátnych dlhopisov, dostaneme sa do problému toho, že tieto peniaze v konečnom dôsledku sa stanú okruhom financovania cez štátny rozpočet pri nákladovom ponímaní, ktorý tento systém prináša. Čiže ak by malo byť financovanie prostredníctvom štátnych dlhopisov alebo štátnych cenných papierov, asi nie je účelom tejto reformy, aby vlastne štát určitým spôsobom dotoval tento systém cez zvýšené náklady, ktoré určite budú so správou týchto peňazí.
Treťou záležitosťou je v podstate nákladovosť tohto systému a tá nákladovosť systému vlastne odzrkadľuje aj skúsenosti z okolitých krajín, ktoré môžeme brať, ako príklady Maďarska a Poľska, kde výnosnosť týchto systémov v podstate bola za posledné obdobie v rozmedzí mínus 4 % až mínus 13 %. Sú to štatistiky, ktoré prezentovali výsledky zavedenia tejto dôchodkovej reformy a ktoré možno neakceptovali precizovanie takýchto zákonov a myslím, že aj chybami, čo bolo aj v Poľsku, aj v Maďarsku, chceme sa vyhnúť a myslím si, že práve preto aj úvaha o tom, nejako, by som povedal, rozpravu posunúť ďalej, alebo teda na dlhšie obdobie, má určite za následok a má určite tú filozofiu alebo filozofiu v tom, aby sme sa vyhli týmto chybám. A druhou vecou je to, že v týchto krajinách sa vlastne potvrdilo to, čo hovorím, buď sa investovali tieto peniaze mimo územia štátu, alebo sa investovali primárne do štátnych dlhopisov. Toto predsa nie je primárne pomoc ekonomike a my, pokiaľ hovoríme o pomoci, tak hovoríme o tom, že tieto peniaze by mali byť určitým spôsobom aj motorom ekonomiky na to, aby naštartovali v podstate efektívnosť investovania na Slovensku a efektívnosť v podstate rozvoja kapitálového trhu, ktorý dnes tu, bohužiaľ, neexistuje a bojím sa, že prílevom týchto peňazí ani jednoducho nebude, lebo primárne by sme sa mali zaoberať ekonomikou Slovenska.
V neposlednom rade, myslím, že už aj predrečníci spomínali, efektívne zabezpečenie týchto zdrojov a úlohu Úradu pre finančný trh, ktorý v poslednom období, alebo ktorý v minulých rokoch v podstate mal dosť, by som povedal, pošramotenú povesť hlavne krachom nebankových inštitúcií. Faktom je, že Úrad pre finančný trh v návrhu je, má byť pridelený pod Národnú banku Slovenska a úvahy o tom, že táto inštitúcia by mala byť nezávislá, mala fungovať pod Národnou bankou Slovenska, je určitým spôsobom dokreslením nejakej, by som povedal, dôležitejšej funkcie tohto úradu. Ale musím upozorniť, že pri rozpočte Úradu pre finančný trh na ďalšie obdobie, alebo na rok 2004, je teda dosť malý na to, aby zabezpečil riadnu kontrolu a fungovanie. Bude sa musieť zaoberať, alebo myslím, že aj v štátnom rozpočte sa bude musieť vláda zaoberať tým, aby posilnila túto kapitolu, aby jednoducho tá bezpečnosť bola namieste.
Sumárne by som chcel povedať, že filozoficky nie sme proti zavedeniu kapitalizačného piliera. Hovoríme o tom, či dnes je ten pravý čas na to, aby sme dnes uvažovali o takom silnom kapitalizačnom pilieri a neuvažovali o kontexte vstupu do Európskej únie a uvažovali o tom, akým spôsobom riešiť budúcnosť tohto tu Slovenska, aby sme tým, že vyriešime jeden deficit v rámci makroekonomického finančného videnia, aby sme tým nenaštrbili ďalšie náležitosti, ktoré potom povedú k tomu, že Slovensko bude mať ešte ťažšiu pozíciu v rámci Európskej únie a naplňovaním paktu stability. Čiže myslíme si, že tieto peniaze alebo peniaze z privatizácie, alebo peniaze, o ktorých sa uvažuje, aby vstúpili do tohto mechanizmu, aby bolo veľmi zvážené, akým spôsobom bude s nimi nakladané. A našou prioritou bolo skôr zabezpečiť plnohodnotný systém sociálneho poistenia s tým, že vláda by mala uvažovať o tom, že podporením rozvoja a výstavby infraštruktúry, podporením kofinancovania v rámci projektov Európskej únie alebo európskych fondov by sa mala posilniť priorita ekonomiky tohto štátu a tým by sa zabezpečil aj, dá sa povedať, budúci rozvoj tejto ekonomiky a naštartovali by sa možno mechanizmy, ktoré by pomohli k tomu, aby to Slovensko podstatne nabralo kurz ekonomiky podstatne vyššej.
Na záver by som len chcel povedať, že tak ako dnes je predložený tento zákon o sociálnom sporení alebo dôchodkovom sporení, nie je akceptovateľný vzhľadom na tie ukazovatele, o ktorých som hovoril, a vzhľadom na skutočnosť, že tu chceme veľmi rýchlo zaviesť niečo, na čo tento štát podľa mňa finančne a ekonomiky nemá.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ako posledná v rozprave vystúpi pani poslankyňa Navrátilová.
Ľ. Navrátilová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Vážené pani kolegyne, vážení páni kolegovia, odznievajú tu hlasy za a proti prijatiu zákona o tzv. druhom pilieri. Rada by som z tohto miesta povedala, prečo tento pilier, alebo prečo tento zákon podporím ja.
Ak zhrnieme názorové spektrum vo veci reformy dôchodkových systémov, nachádzame tam asi tri základné skupiny:
Prví, ktorí hovoria o tom, že stačí reformovať prvý pilier a zachovať v ňom istú dávku solidarity minimálne takú, aby zabezpečovala ochranu v chudobe.
Druhá skupina hovorí o tom, že ponechajme váhu prvého piliera ako nosného piliera a druhý pilier nech je doplnkovým pilierom a nech je určený hlavne pre tých ľudí, ktorí majú vyššie príjmy.
Tretia skupina ľudí, k tým patrím aj ja, hovorí o tom, že urobme dva rovnocenné piliere, v ktorých budú diverzifikované riziká jednak na trhu práce a jednak na finančných trhoch.
Prečo si myslím, že takéto rozdelenie je správe. Keď sa robí reforma, nemôže sa robiť reforma pre jednu generáciu. My musíme pri reforme uvažovať aj o tom, že máme tu skupinu poberateľov dôchodkov, máme tu skupinu ľudí, ktorí sú v preddôchodkovom veku, a máme tu ľudí, ktorí sú mladí a ktorí môžu vstúpiť do kapitalizačného piliera tak, aby si našetrili na dôstojný dôchodok. Ak chceme súčasne riešiť všetky tri skupiny týchto občanov, potom musíme robiť reformu prvého piliera tak, ako bola navrhnutá, to znamená znížiť mieru solidarity a zaviesť do tohto piliera spravodlivosť tak, aby pracujúci, ktorí mali vyššie mzdy, dávali vyššie odvody, mali aj vyššie dôchodky. To je perspektíva pre moju generáciu. Perspektíva pre generáciu našich detí je v tom, že majú dostatok času na to, aby si našetrili. Úvahy o tom, či má zmysel, aby generácia povedzme dnešných päťdesiatnikov vstupovala do druhého piliera, je podľa mňa scestná. Je scestná z toho, že jednoducho tie peniaze by sa nezhodnotili natoľko, aby sa zabezpečila dostatočná výnosovosť a zvyšovali sa im dôchodky z titulu účasti v druhom pilieri.
Ale aby som nezabudla ešte na jednu skupinu ľudí, a dnes sa tu už na ňu odvolávali, sú to, ja ich nazývam, krajní pravičiari. Tí hovoria, urobte úplnú systémovú zmenu, kde prvý pilier bude postupne redukovaný len na záchrannú sieť a celú váhu dôchodkového zabezpečenia presuňte na druhý pilier. Čo to však v praxi znamená? Znamená to, že jedna generácia by platila peniaze do priebežného systému a pri odchode do dôchodku by z neho nedostávala nič. Čiže je to odkaz tým, ktorí dnes pracujú. Obetujte zase jednu generáciu na to, aby sa ďalšia generácia mala lepšie. S týmto sa neviem stotožniť.
Ďalej by som chcela ešte upozorniť na jeden argument, ktorý tu trvalo odznieva, a to sú riziká, ktoré sú v priebežnom pilieri z demografického vývoja. Opakujem, náš systém nie je momentálne ohrozovaný demografickými charakteristikami. Náš systém je ohrozovaný niečím úplne iným. Do systému sa dostali ľudia, ktorí tam nepatrili, z titulu predčasných dôchodkov, zo zlej platobnej disciplíny niektorých skupín obyvateľstva, no a v neposlednom rade, samozrejme, aj zo zlých politických rozhodnutí, ktoré tu boli urobené na tomto mieste a v tejto snemovni, keď sa prestalo uvažovať o tom, že treba predlžovať vek odchodu do dôchodku, pretože to je nepopulárne.
Ak dnes hovoríme o tom, že spomaľme tento proces, hovoríme o tom, že vlastne urýchlime úpadok v prvom priebežnom pilieri. Ale to sa netýka 60 dní, prosím, to sa týka niečoho iného, týka sa to toho, že sa tu rozpráva, že poďme riešiť tento problém o 3 roky. O 3 roky bude ten problém oveľa horší. Ďakujem.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Navrátilová bola poslednou prihlásenou do rozpravy. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.
Chcem sa spýtať pána ministra, či sa chce vyjadriť k tomu, čo odznelo v rozprave. Nech sa páči, pán minister.
Ľ. Kaník, minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR: Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážená Národná rada, predovšetkým by som sa chcel poďakovať všetkým, ktorí dnes odovzdali svoje hlasy a vytvorili tak možnosť, aby sa vôbec dôchodková reforma mohla začať tým, že boli schválené zákony o prvom pilieri. Zároveň však chcem povedať, že tým len zväčšili bremeno zodpovednosti, ktoré ja ako minister mám na svojich pleciach, pretože schválenie tohto zákona, zákona o prvom pilieri, a neschválenie alebo otáľanie s druhým pilierom spôsobí nie zlepšenie, ale zhoršenie situácie dôchodcov súčasných a situácie dôchodcov budúcich. Dnes schválením prvého piliera sa vôbec neuskutočnila reforma, len sme do nej vstúpili. A keď sa zastavíme čo len na chvíľu, budeme trpké plody žať a trpké ovocie nielen my, ale predovšetkým občania tejto krajiny. Preto je veľmi-veľmi dôležité, aby reforma bola dokončená a v čo najkratšom čase prijatá. To by som chcel povedať na úvod.
Zaznelo tu veľmi veľa názorov a veľmi mnoho poznámok, ktoré potvrdzujú to, že problém dôchodkovej reformy je vážny, zložitý a že to nie je nejaká politická objednávka, ale že potreba uskutočniť takúto zmenu je ekonomická nevyhnutnosť, nevyhnutnosť vôbec udržania akéhosi dôchodkového zabezpečenia pre budúcnosť. A keď chceme byť ľudia na svojom mieste, tak musíme povedať, že lepšieho zabezpečenia ako v súčasnosti.
Ja chápem ľudsky všetky názory, ktoré hovoria o tom, že ešte počkajme, ešte diskutujme, ešte zvažujme, chápem to ľudsky preto, pretože dokážem pochopiť istú obavu pred závažnými rozhodnutiami, pred prijatím kľúčových rozhodnutí pre budúcnosť tejto krajiny. Je to pochopiteľné, ale pretože tie rozhodnutia sú vážne, tak aj váhanie pred uskutočnením takých rozhodnutí je z ľudskej stránky pochopiteľné. Ale my nesieme obrovskú zodpovednosť. S reformou dôchodkového systému sa mešká 10 rokov. Bolo tu niekoľko vlád, bolo tu niekoľko ministrov, ktorí mali túto zodpovednosť, bolo tu niekoľko odborníkov, ktorí pracovali na ministerstve práce a sociálnych vecí, a mnohí z nich dnes sedia v tejto snemovni. Nemyslím si však, že je správnym prístupom, keďže vtedy sa neurobil v tomto smere žiaden zásadný prelom, ani žiaden zásadný pokrok, prispievať k spomaľovaniu tohto tempa. Myslím si, že naozaj 10 rokov sa vedú diskusie o tom, ako meniť dôchodkový systém.
Naše ministerstvo rok intenzívne pracuje za intenzívnej spolupráce s najlepšími zahraničnými expertmi na zákone a zákonoch, ktoré realizujú dôchodkovú reformu. Musím tiež povedať, že sme vyvinuli nemalé úsilie a vytvorili nesmierne veľkú časovú plochu preto, aby sme všetkých, ktorí mali záujem oboznámiť sa s podstatou, obsahom, náplňou zákona, či už tohto, alebo iných, dôsledne a hlboko s nimi oboznámili vysoko nad rámec bežného legislatívneho procesu. Bolo uskutočnených niekoľko seminárov pre poslancov, bolo uskutočnených niekoľko stretnutí s domácimi aj zahraničnými expertmi, ktorí zákon pripravovali, posledné trvalo 2 dni a bolo uskutočnené v Studenom, neďaleko pri Bratislave, kde bola naozaj možnosť veľmi hlboko ísť do najhlbších detailov a kde, samozrejme, boli prítomní poslanci aj koaliční, aj opoziční, ktorí sa mohli zúčastniť alebo ktorí mali záujem.
Myslím si, že tu nie je problém v tom, že by niečo bolo nevysvetlené z pozície predkladateľa. Chápem, že je tu istý problém filozofický a názorový. Áno, ľudia, ktorí majú bližšie k ľavicovému chápaniu veci, sa viac obávajú prechodu na individualizovaný nový systém, na zavedenie osobných účtov, na to, že si aj občania budú hromadiť svoj osobný majetok a že vyjdú z područia štátu. Áno, je to prirodzené, je to všade tak, že ľavica inklinuje skôr k inému systému. Ale jednoducho sme pred istou zásadnou zmenou. Máme to v programovom vyhlásení vlády, pracujeme na tom intenzívne rok, venovali sme tomu nesmierne mnoho času. A ja som ochotný osobne venovať tomu každý deň toľko hodín, koľko mi poviete, a toľko sedieť s každým jedným poslancom, kto bude mať záujem, a zvolať všetkých expertov z domova aj zo zahraničia, aby naozaj poskytli všetky vysvetlenia a prípadne aby sme využili čas medzi prvým a druhým čítaním v štandardnom čase na to, aby sme zlepšili ten zákon o všetky možné zlepšenia, ktoré môže mať. Naozaj v tomto som veľmi otvorený.
Preto si myslím, že návrh predĺžiť lehotu o ďalších 30 dní nie je dobrým návrhom. Nemyslím si, že to pomôže k tomu, aby sme naozaj reformu dotiahli do konca, skôr to zvýši neistotu, či nakoniec takáto reforma bude zrealizovaná. Už Slovensko aj naši občania zažili mnoho sľubov a mnoho odkladov a myslím si, že niet najmenšieho vecného, vecného dôvodu na to, aby sme váhali a mali strach pred dotiahnutím reformy do konca.
Tiež musím povedať, že druhý pilier má svoje novelizačné ustanovenia dotýkajúce sa aj prvého piliera, a musím zdôrazniť, že tieto novelizačné ustanovenia sa veľmi výrazne dotýkajú rozpočtu, ktorý príde a ktorý budeme schvaľovať, a že sa ho dotýkajú v rozsahu asi 700 mil. Sk. A tiež musím povedať, že návrh na presunutie týchto novelizačných bodov do zákona, ktorý s tým vôbec, ale vôbec nesúvisí, do zákona o detských prídavkoch, je presunutím alebo návrhom nad rámec zákona o rodinných prídavkoch. Ako minister nebudem môcť súhlasiť, aby sa hlasovalo pri detských prídavkoch o veciach, ktoré súvisia s dôchodkovou reformou. Je to nad rámec tohto zákona, a preto si myslím, že je naozaj nevyhnutné aj pre stabilitu a budúcnosť štátneho rozpočtu schváliť v predpokladanom čase a v predpokladanom harmonograme aj zákon o druhom pilieri.
Veľmi si vážim hlboký záujem a aj veľkú pozornosť, ktorú venujú niektorí poslanci samotnému zákonu. Teraz špeciálne myslím na pani poslankyňu Angyalovú, ktorá naozaj veľmi intenzívne a na každom stretnutí, ktoré sme organizovali, sa zúčastnila a prejavuje hlboký záujem o obsah tohto zákona a myslím si, že aj prispieva k tomu, aby sme v rámci medzi prvým a druhým čítaním mohli tento zákon ešte zdokonaliť a zlepšiť. Vyjadrím sa však k niektorým veciam, ktoré boli prednesené v jej príspevku a nemyslím si, že boli celkom správne.
Predovšetkým ako prvým bodom bola uvedená univerzálnosť, alebo teda neuniverzálnosť navrhovaného systému. Áno, je to pravda napoly. Tento systém a celý dôchodkový systém, ktorý tu na Slovensku máme, ale nie z nášho rozhodnutia, ale historickým vývojom ešte stále nie je univerzálny. Ale tiež je pravdou, že, chvalabohu, je vo vládnom vyhlásení to, že uskutočníme univerzálny dôchodkový systém a že padlo politické rozhodnutie na to, aby sa začalo na tom pracovať, že je vytvorená komisia, v ktorej sú zúčastnení odborníci zo všetkých rezortov, ktorých sa to týka, a pripravuje intenzívne návrh zmien, ktorých výsledkom bude univerzálnosť systému. A tieto zmeny na základe práce tejto komisie by mali byť implantované v priebehu budúceho roku tak, aby od roku 2005 mohli v plnej miere platiť. Takže v tomto sme zajedno, ale aj vláda je zajedno. A nie je teda tento dôvod dôvodom na spochybňovanie tohto zákona.
Otázka vlastníctva dôchodkových úspor je veľmi citlivou otázkou. Je však veľmi pozoruhodné, že dvaja vystupujúci z jednej politickej strany majú úplne opačný názor na to, čo je lepšie. Tu musím povedať, že pozícia pani Angyalovej ako členky Smeru a pozícia pána Buriana ako člena Smeru sú úplne odlišné a stoja proti sebe. A preto je veľmi naozaj ťažké nájsť v tomto z môjho pohľadu nejaké jednotné stanovisko, a preto jednoducho ťažko je vnímať tento názor ako konzistentný. Aj keď ja som jednostranne na strane toho, aby sme mali súkromné vlastníctvo na osobných účtoch. Je to určite správnejšie riešenie. Ale ako mnoho vecí, sme na istej ceste, môžeme a chceme dospieť k tomuto stavu a verím, že k nemu aj dospejeme, musíme sa však podriadiť realite, ktorá tu dnes je. A tak ako pán Burian vyzdvihuje veľkú dôležitosť deficitu a prijatia eura, musíme rešpektovať to, že súčasná metodika vypočítavania deficitu by znamenala, že okamžité priznanie presunu prostriedkov na osobné účty ako súkromné prostriedky by znamenalo zväčšenie deficitu o dané 1 %.
Zároveň však chcem vyvrátiť veľmi nesprávny názor pána Buriana, ktorý sa stále drží toho, čo už neplatí, toho, že či sa zmestíme, alebo nezmestíme do 1 %. Tým, že tieto prostriedky sú súčasťou verejných financií, táto otázka zanikla. Deficit spôsobený dôchodkovou reformou sa rovná nule, resp. je pozitívny, plusový, pretože akumulácia týchto prostriedkov ako súčasť verejných financií bude vytvárať nie deficity, ale prebytky vo verejných financiách, a preto kritériá Maastrichtu splníme nie neskôr, ale skôr, po zavedení takto navrhnutej dôchodkovej reformy.
Priznávam však, že aj ja naozaj považujem za lepšie, keby sme mali od začiatku súkromné účty, a vrelo podporím každú iniciatívu, ktorá nakoniec k tomu bude smerovať. Dnes však tam nie sme a ako príklad poviem, viem, určite si viem predstaviť, že by bola lepšia rovná daň vo výške 15 %, ale kvôli tomu, že máme 19 %, nebudem ju predsa odmietať. Takisto je to aj s dôchodkovým systémom. Dnes volíme cestu, ktorá je jediná možná a schodná. To, že nie je absolútne ideálna, pretože taká je realita života, neznamená, že ju budem odmietať. Pretože keď ju odmietnem, tak si zahatám cestu k akémukoľvek zlepšeniu súčasného stavu. Pričom si treba uvedomiť, že dnes tie peniaze, alebo voči dnešnej situácii sa nijakým spôsobom situácia nezhorší, ale významne zlepší.
Boli spomínané okolité krajiny. Okolité krajiny sme pozorne študovali a ich skúsenosti a rozhodnutia pri prechodoch na jednotlivé systémy a poučili sme sa z nich. Práve preto čas na implementáciu zákona je jeden rok. Práve preto až od 1. januára 2005 sa začne sporiť na osobné účty, aby sme sa vyvarovali chybám, ktoré spravilo Poľsko, nedokonalosti v technickom zabezpečení systému alebo pri udeľovaní licencií. A preto si myslím, že takýmto spôsobom je to správne, a preto si tiež myslím, že zákon treba prijať čím skôr, aby sme si ten čas, ktorý máme na implementáciu tohto zákona, neskracovali, ale aby naozaj bola tá ročná fáza dokonale zabezpečená.
Znižujeme redistribúciu tak, ako je to v koncepcii napísané, pretože redistribúcia znamená, že to, čo sa vyberie, sa prerozdelí tým, ktorí to neodviedli. Ale tu práve zavádzame zásluhovosť v jednom aj v druhom systéme. To znamená, to, čo sa vyberie, to bude patriť v budúcnosti tým, ktorí to tam vložili, z hľadiska jednotlivých osôb, nie z hľadiska celku. A preto musím jednoznačne odmietnuť, že by sme ustúpili od zníženia redistribúcie.
Takisto nie je pravdou, že je tu niekto a priori vylúčený z tohto systému. A priori znamená, že má zakázaný vstup do systému. Je tam klauzula o zotrvaní v systéme pri štarte systému 17 rokov. Táto klauzula sa vzťahuje však len na štart v danom systéme, to znamená, v druhom roku to už bude len 16 rokov, v treťom 15 atď., až zostane na 10-ročnej hranici, ktorá bude univerzálna pre všetkých, tak ako je to v prvom pilieri, ktorý sme dnes schválili. Môže byť predmetom politickej diskusie, či nestačí nižšia hranica, ale na to je priestor medzi prvým a druhým čítaním, aby sa o tom diskutovalo. A takáto zmena je veľmi jednoduchá a veľmi ľahká, pokiaľ sa nájde taká vôľa alebo ochota znížiť tento rozsah na nižšiu mieru, ako je 17 rokov.
Veľmi zaujímavým prvkom je odvolávka na názory poisťovní alebo Asociácie poisťovní. Ja som sa dnes oboznámil a telefonoval som s predstaviteľmi Asociácie poisťovní, či existuje nejaký problém, ktorý deklarovali a ktorý tu bol povedaný. A dostal som dve zásadné odpovede. Prvý problém je ten, aby sa ani len o deň neoddialilo prijatie tohto zákona, aby bol prijatý čo najskôr. A druhým problémom je, aby sme čo najviac zvýšili poplatky, ktoré si môžu účtovať. Ale ja som celý čas odolával, veľmi výrazne odolával tomu, aby sme podľahli lobistickým tlakom, ktoré, samozrejme, budú existovať, pretože to je, keď sa podľahne lobistickým tlakom, biznis pre jednotlivé spoločnosti. Ale ja varujem, varujem dôrazne pred tým, aby sme tu podľahli tomu, že budeme hájiť záujmy či už poisťovní, bánk alebo kohokoľvek a dvíhať poplatky za dané služby. Boli sme podozrievaní, že tak chceme urobiť. Dnes sme kritizovaní za to, že sme v záujme jednotlivých občanov našej krajiny, ktorí budú účastní v tomto systéme, navrhli čo najnižšie poplatky. A že tá miera návratnosti bude vysoká. Áno, bude vysoká, a preto do toho pôjdu len seriózne spoločnosti, ktoré sú silné a ktoré si to môžu dovoliť. Ale tým je zabezpečená aj transparentnosť, aj čistota, aj serióznosť daných záujemcov. Ale, preboha, nepodliehajme tlakom, aby sme zvyšovali tieto poplatky a nebodaj z toho dôvodu ešte aj odsúvali prijatie tohto zákona. To by určite nebolo správne.
Pán Tkáč sa špeciálne dotkol tejto otázky čistoty udeľovania licencií a ja som plne za. Ale, naozaj, v tomto zákone je veľmi dôsledne, veľmi podrobne, veľmi prísne, do detailov popísaný systém udeľovania licencií. A ten systém je naozaj stanovený tak prísne, že je kritizovaný zo strany jednotlivých možných účastníkov. A existujú tlaky na to, aby bol zjemnený. Ale práve prísnosť tohto systému zabezpečí čistotu a transparentnosť a to, že každý, kto splní jednotlivé kritériá, sa do daného systému bude môcť zaradiť, ale nato tie princípy musia byť naozaj prísne.
Otázka toho, aby súčasní dôchodcovia boli čo najviac ošetrení, aby sa na nich nezabudlo, je takisto správnou otázkou, ale túto otázku rieši prvý pilier. Iste sa na tom zhodneme, že druhý pilier rieši otázku tých, ktorí sa ho zúčastnia a budú z neho poberať dôchodky, a preto sa to súčasných dôchodcov netýka. Prvý pilier sme dnes schválili a urobilo sa v rámci návrhu, ktorý je, myslím si, že maximum možného, a to v tom smere, že valorizácia, ktorá je už oddelená pre budúcnosť od politického rozhodovania, je stanovená švajčiarskou metódou, už sa bude brať do úvahy aj rast životných nákladov, aj rast miezd a takto bude stanovená výška valorizácie existujúcich dôchodcov. To znamená, ja som to už povedal viackrát a znova to zopakujem, pokiaľ sa nezmení politické smerovanie, pokiaľ sa nezastavia reformy, tak v najbližších troch rokoch sa zvýšia dôchodky v starom systéme alebo valorizujú sa dôchodky v starom systéme zhruba o 20 %, možno viac, možno menej. Takže myslím si, že aj na to je myslené. Pričom vrelo podporujem myšlienku, aby peniaze, ktoré budú ešte získané z privatizácie, sa v čo najväčšej miere zapojili do systému a v najväčšej miere slúžili súčasným dôchodcom. Pretože tých 65 mld., ktoré je v Národnej banke, nebude slúžiť na nič a nič iné len na to, aby sa dopĺňali zdroje Sociálnej poisťovne, ktorá z nich vypláca dôchodky súčasným dôchodcom. Na nič iné. Tieto peniaze nemajú nič spoločné so správcovskými spoločnosťami, s novým systémom, majú spoločné len s existujúcimi dôchodcami a tieto peniaze pôjdu na ich dôchodky.
Myslím si, že takisto pán Burian sa dotkol ešte otázky, ako tieto peniaze budú použité, ako budú investované, či budú slúžiť na zahraničné investície, alebo nie. No, v návrhu zákona je jasná klauzula, že 50 % prostriedkov musí byť investovaných na Slovensku, to odpovedá na všetko. A ešte aby som nezabudol, myslím, že veľmi správne pani Angyalová na to poukázala, nízke výnosy napr. dôchodkových fondov v Poľsku boli spôsobené práve tým, že zo zákona museli 95 % prostriedkov investovať doma. A práve preto, že nebolo dostatok investičných príležitostí, nemohli dosahovať zlepšenie, aké by sa žiadalo. A preto treba veľmi pozorne zvažovať takéto úvahy, administratívne prikazovať, kam sa má investovať a v akom rozsahu, pretože to má aj druhú stranu mince. A tá druhá strana mince je výnos pre budúcich dôchodcov a tým aj výška dôchodkov pre budúcich dôchodcov. A preto treba s touto kategóriou narábať veľmi opatrene a veľmi prezieravo, aby sme politickým rozhodnutím v dobrom úmysle nepoškodili budúcich dôchodcov.
Záverom by som chcel povedať jednu vec. Pán Burian sa zamyslel nad tým, alebo položil otázku, že druhý pilier áno, kapitalizácia áno, ale možno nie teraz, treba zvážiť, že kedy, či je naša krajina na to finančne a ekonomicky pripravená. Už som hovoril, že 10 rokov sa o tomto rozpráva a pri očakávanej odpovedi, ktorú pán poslanec navodzuje, by zrejme ešte 10 rokov o tom rozprávala a nikam by sa nedostala a náš systém by sa rútil zrejme od desiatich k piatim. Ja si myslím, že zotrvanie pri súčasnom stave, zotrvanie pri tom zákone, ktorý bol schválený dnes ráno, a nedoplnenie druhým pilierom, je to, čo si finančne a ekonomicky táto krajina nemôže dovoliť. Pretože jej deficit by sa výrazne zhoršoval, ani maastrichtské kritériá by neboli napĺňané a dôchodky súčasných dôchodcov by sa nijakým spôsobom, a budúci už vôbec nie, nemohli zlepšovať.
Takže to je môj záver k tomu, čo dnes bolo povedané. Ďakujem za pozornosť.