B. Bugár, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa bola posledná, ktorá vystúpila na základe písomnej prihlášky. Pýtam sa, kto sa hlási ústne do rozpravy. Pán Mečiar... Budeme musieť s tým programom niečo urobiť, lebo už ma to prestáva baviť, že sa vymaže tabuľa vtedy, keď zmeníte program alebo zmeníte štýl možnosti sa prihlásiť. (Hlasy v pléne.) No áno, lebo pán Mečiar bol prvý, potom bol pán poslanec Hanzel a potom už ani neviem, kto bol prihlásený. Týchto dvoch som zachytil. Páni technici, napíšte pána poslanca Mečiara, lebo ho to stále vyhadzuje. On bol prvý. Pýtam sa, či sa ešte niekto hlási do rozpravy ústne. Nie. Končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy. Prihlásilo sa 7 poslancov.

Pán poslanec Mečiar, nech sa páči, vy ste boli prvý, potom bude nasledovať pán poslanec Hanzel.

V. Mečiar, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Všetkým želám dobrý deň. Z hľadiska prístupu k téme, o ktorej dneska rokujeme, musíme zobrať do úvahy niekoľko stanovísk.

Je 23. septembra a rokovať o tomto bode na medzivládnej konferencii sa bude 4. októbra. Prečo Národná rada za pol druha roka prípravy tohto dokumentu nemala čas prijať zásadné politické stanoviská k jednotlivým častiam, tak ako boli prijímané? Sme v časovom strese. A čo teraz? Národná rada môže prijať návrh uznesenia, ktoré nezaväzuje nikoho, ani vládu Slovenskej republiky. A tak ako si zobrala na ľahko uznesenie v minulom období, tak môže zobrať aj uznesenie toto.

Pokiaľ ide o medzinárodno-politické aspekty tohto prerokúvania, je dôležité aj preto, aby sme sa zjednotili na niektorých veciach, ktoré už účelovo z výkladu proti návrhu Európskej ústavy vedú k tomu, že sa poruší aj Ústava Slovenskej republiky. V roku 2000 boli prijaté zmeny, ktoré sú zásadné a platné. Prvá zmena a zápas hovorí o tom, že ide o ochranu zvrchovanosti Slovenskej republiky. Dovoľte, aby som povedal, že nie je to tak. Ústava Slovenskej republiky v čl. 7 ods. 2 predpokladá, že môže Slovenská republika preniesť výkon svojich práv a povinností na Európske spoločenstvá a Európsku úniu a môže to jednoducho urobiť zmluvou, netreba na to ani ústavnú väčšinu a môže to urobiť rozhodnutím Národnej rady. Ak by išlo o prenos, o ktorom sa hovorí ako o zásahu do suverenity, tak je to potom podľa čl. 1 a potom by muselo byť referendum. Takže zástancovia teórie zvrchovanosti a porušovania zvrchovanosti, rozmyslite si alternatívu. Buď to bude podľa odseku 1, potom je to referendum, na čo nemáte právny dôvod, alebo podľa odseku 2 a vtedy je to rozhodnutie Národnej rady. Iný výklad nie je možný. To rozhodnutie ste urobili ako zákonní zástupcovia v Národnej rade Slovenskej republiky vládnou väčšinou v minulom období, pamätáte sa na súboj HZDS kontra ostatní.

Ďalej je tu postavená otázka, ktorá je predmetom diskusie naprosto nesystémovo a zbytočne, otázka ľudských a občianskych práv. Ústava Slovenskej republiky zasa v tom čl. 7 ods. 3 hovorí, že niektoré veci treba aplikovať uznesením Národnej rady, ale súčasne pozná automatizmus prieniku do právneho poriadku Slovenskej republiky, keď uznáva medzinárodné platné normy za normy, ktoré majú väčšiu platnosť ako zákony Slovenskej republiky. A tieto normy sú prijaté. Takže, vážení, odkedy tí, ktorí v roku 1989 bojovali za to, aby ľudské práva na Slovensku boli uzákonené, sa boja, že bude prijatá norma o ochrane ľudských a občianskych práv ako súčasť multilaterálnej dohody Európskych spoločenstiev o vytvorení spoločných orgánov? Kde sa to vraciame? K akým rozhodnutiam, k akým výkladom sa to vraciame? Ak má byť voľný pohyb pracovných síl, ak každý občan štátu bude súčasne občanom Európskej únie, ako môže byť duálny právny režim? Musia byť zásady a pravidlá rovnaké, zaväzujúce všetkých a nemôžeme čakať, že nás zaväzuje iba judikatúra rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské a občianske práva, ktorá nás zaväzuje aj tak, bohužiaľ, nie je aplikovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Z podaní, ktoré tu odzneli, myslím skôr, že je tu dojem alebo snaha Slovenskú republiku vyňať z týchto všeobecne platných ľudských princípov, vnútiť jej nejaký výklad a pravidlá, ktoré by platili len na území Slovenska, a odizolovať ju nejakým právnym múrom od ostatných prúdov. Ale, priatelia, veď tu ide o to, aby sa slovenské politické myslenie povznieslo na európsku úroveň, a nie aby sa umelo stláčalo a držalo nižšie. Z toho vyplývajú aj zásady, ktoré idú pre tieto ľudské a občianske práva v konaní súdnom, či je to trestné konanie, či je to iné konanie, z toho vyplýva aj postoj k rozširovaniu práv polície, od ochrany proti drogovej činnosti pôjde ďalej, ktorá bude znamenať ochranu finančných trhov, od toho pôjde ďalej a bude znamenať ochranu pred organizovaným zločinom, terorizmom a podobne. Čiže zasa ich nemôžeme obmedziť do slovenského úzkeho rámca. Tieto veci nie sú dobré.

Pokiaľ ide o návrhy, ktoré hovoria o európskej ústavnej zmluve, no inak to nemôže byť, pretože musí byť zmluvný dokument, ktorým Slovenská republika prevádza výkon svojich práv a povinností na Európsku úniu. A zase, prečo o tom vlastne diskutujeme? Prosím vás, na čo je o tom táto diskusia? Veď tu bolo schválených 5 700 strán Zmluvy o pristúpení na princípe dvojstrannom, kde prenos kompetencií je ešte vo vyššom rámci. Takže ideme revidovať svoje predchádzajúce uznesenie, ku ktorému nám dalo referendum všeobecnú platnosť? Čiže dvojstranné a multilaterálne dohody v tomto smere kooperujú, neutiera sa jedna dohoda o druhú dohodu, nepopierajú sa. Preto aj diskusia o týchto kompetenciách je podmienená rozhodnutím, o ktorom sme rozhodli. Toto rozhodnutie by nemalo byť revíziou tých ostatných.

Pokiaľ ide o otázky pristúpenia k Európskej únii a dohôd, ktoré okolo toho existujú, máme čas do 1. mája, keď budeme plnoprávnymi členmi. Nemali by sme spomaľovať proces prijímania tým, že budeme vnášať nové a nové problémy, ktoré nie sú priechodné. Súhlasím a naprosto podporujem stanovisko kresťanských demokratov, aby v preambule bola zmienka o Bohu. Ale načo budeme prijímať nové uznesenie dneska ešte raz, keď sme ho vo februári prijali a ministerstvo zahraničných vecí ho nerešpektovalo? Dalo stanovisko po tomto uznesení bez doporučeného stanoviska Národnej rady. Tam niet medzi nami pochybností, že aby tak sa stalo. Ale dokument, ktorý vyšiel z Európskeho konventu, proti ktorému som hlasoval ako jediný, bol iný. Prečo? Teraz mám hlasovať o tom, aby sme uložili vláde, aby uložila to, čo bolo uložené? Ako? Tak sa pýtam aj pána ministra, čo robil. Je za to politicky zodpovedný, aby sa veci takto realizovali.

Pokiaľ ide o zásadu jeden komisár - jeden štát, to naprosto môžeme podporiť a súhlasiť s tým, ale v tých ostatných veciach po nás nechcite politickú podporu a nechcite, aby sa Hnutie za demokratické Slovensko s týmito návrhmi stotožnilo. Urýchlenie integrácie je vrcholným záujmom Slovenskej republiky, plná integrácia je záujmom Slovenskej republiky, nemôžeme byť v EÚ iba po členky alebo jednou nohou byť a druhou nohou nebyť tam. Nemôžeme vnášať do toho prvky vytvárania skupín vnútri Európskej únie, a to ani stredoeurópskych štátov, ani spájania sa s inými štátmi, treba hľadať pozíciu konformnú s ostatnými štátmi a možnosť dohody s ostatnými vládami na tom, čo sa urobiť dá. Pozícia Slovenskej republiky 4. októbra by mala byť jednoznačná, podporujeme integráciu v tom smere, v akom je dohoda medzi zúčastnenými štátmi možná. Ak výsledok práce konvertuje výsledok politickej dohody, zasluhuje našu podporu, a nie neustále spochybňovanie vnášaní vecí už dohodnutých a rozhodnutých. Ak som sa vyslovil a vyslovujem za podporu nemecko-francúzskej iniciatívy, je to nie iba obsah návrhu zmluvy, je to snaha tento proces k 1. máju doviesť do úspešného konca, aby poslanci boli volení do plnohodnotného parlamentu. Rozširovanie Európskej únie prebieha na východ. Skvalitňovanie procesov Európskej únie prebieha dovnútra, odchodom od organizácie medzivládnej k organizácii medzištátnej.

Ak povieme, či má tento návrh ústavy chyby, má. Má kopu chýb, bude to ústava prechodného obdobia. Keď ešte jedným inštitútom trvá v medzivládnych vzťahoch, druhý inštitút prechádza k medzištátnym vzťahom. Ale toto je teraz podstatné? Je podstatné to, že to posúva európsky vývoj o niečo dopredu a po rokoch si to zasa zhodnotia tí, čo prídu po nás a urobia to ďalej. Prosím preto, páni poslanci, aby sme zobrali to, čo v Európe je možné a reálne, to, čo môže mať podporu.

A som v mene poslaneckého klubu Hnutia za demokratické Slovensko za čo najväčšie urýchlenie celého procesu prijatia návrhu európskej zmluvy ústavnej, som za to, aby tam bola i zmienka o Bohu, som za zásadu jeden komisár - jeden štát, ale nerozširujme to o ďalšie požiadavky. Prosím, v tomto smere požiadavky Strany maďarskej koalície sú zakotvené v tomto návrhu zmluvy, ochrana menšiny je oprávnená a legitímna, ale je tam. Ak tam je, tak potom môžeme vychádzať z toho, že sa to stáva európsky platnou normou.

Vysloviť treba poľutovanie nad tým, koľko času prešlo, exekutíva nemala čas ani na odbornú, ani na politickú diskusiu. A ak dneska k parlamentu prichádza, tak by som rád poželel vláde Slovenskej republiky, dobré ráno vláda Slovenskej republiky, 4. októbra začína medzivládna konferencia. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ešte predtým, čo by som dal slovo ďalšiemu písomne prihlásenému, chcem privítať na balkóne šarmantné ženy zamestnankyne zo Slovenských železníc. Takže buďte vítané a sledujte naše rokovanie.

Pýtam sa, či má niekto záujem sa prihlásiť s faktickou poznámkou. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Pán poslanec Mikloško, nech sa páči.

F. Mikloško, poslanec: Pánovi poslancovi Mečiarovi by som chcel povedať 2 veci.

Po prvé, my sme prijali novelu ústavy, na základe ktorej alebo referendom, alebo v parlamente 90 hlasmi môžeme sa zbaviť istých právomocí štátu. Ale o tom tu nie je diskusia, diskusia je, kto ako bude hlasovať. A ak dovolíte, som veľmi zvedavý aj, ako vy budete hlasovať, to je prvá vec, lebo nie všetky právomoci, ktorých sa zbavíme, môžu byť kóšer.

Po druhé, my sme v roku 1991 vo Federálnom zhromaždení prijali Európsku chartu ľudských práv, ktorú sme automaticky inkorpovali do našej ústavy. My kresťanskí demokrati sa ku nej hlásime. K tomuto sa hlásime. Ale o ľudských právach je už úplne iný tento dokument, dokument, ktorý prijala Európska únia, ktorá vôbec nie je taká, ku ktorej sme sa my hlásili od 1991, kde aj vy ako poslanec Federálneho zhromaždenia ste hlasovali za to aj v Ústave Slovenskej republiky. Čiže tu trošku treba rozlišovať medzi jedným a druhým dokumentom.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec.

Nech sa páči, v rozprave ďalej vystúpi... (Hlasy v sále.) Prosím vás, dávajte to na tú tabuľu, však kto to má sledovať. Zapnite pána poslanca Mečiara.

Nech sa páči, pán poslanec Mečiar, môžete reagovať.

V. Mečiar, poslanec: Pokiaľ ide o diskusiu s pánom Františkom Mikloškom , čl. 7 ods. 2 ústavy hovorí: "Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná, spôsobom ustanoveným zákonom alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu." Čiže nie je to v ohrození zvrchovanosti a nepotrebujeme referendum.

Druhá vec. Pokiaľ ide o dokument, ktorý spomínate, do Federálneho zhromaždenia ho spracovali dvaja ľudia. Bol to Rychetský z Čiech a za Slovenskú republiku som bol 4-krát spoluautorom ja. Takže ho poznám veľmi dobre.

Ale Európska charta ľudských a občianskych práv nemôže byť v rozpore alebo nevylučuje prijatie doplnkového alebo iného alebo obdobného dokumentu k multilaterálnej Zmluve o Európskej únii. A ak tento rozširuje ľudské práva, tak potom platí odsek 5, ktorý hovorí: "Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré zakladajú práva a povinnosti fyzických osôb, majú prednosť pred zákonmi." Potom niet o čom hovoriť. Ďakujem.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec.

Nech sa páči, v rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Hanzel.

B. Hanzel, poslanec: Vážený pán predsedajúci, páni ministri, pani kolegyne, páni kolegovia, pamätám sa ešte nedávno na to, keď sa schvaľovala zmena v Ústave Slovenskej republiky. Niekoľko dní i nocí diskutovali poslanci v tejto Národnej rade, až pokiaľ nebol naším najvyšším určený tzv. deadline na rozpravu. Nie, teraz nekritizujem, som len trochu prekvapený, že o návrhu ústavy Európskej únie diskutujeme len tak mimochodom, len tak narýchlo, napriek tomu, že ústavná zmluva Európskej únie bude dokument, ktorý bude nadradený našej vlastnej ústave. Trochu som prekvapený tým, že o takomto dôležitom dokumente sa pripravujeme diskutovať len tak mimochodom, i keď sa zriekame oveľa väčších právomocí ako pri federatívnom usporiadaní Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktoré nám odoberalo v porovnaní s návrhom ústavnej zmluvy Európskej únie len minimálne z našich práv. A pripomínam, že vtedy sme boli schopní rokovať dni i týždne o obyčajnej pomlčke, ktorá nám neodoberala nič. A len tak mimochodom, dosť ma prekvapuje, keď už teraz stanovujeme termín prijatia eura bez akejkoľvek možnosti pripustiť, že sa na tom svojím rozhodnutím majú zúčastniť občania našej vlasti.

Záverom dovoľte, aby som sa prihovoril za odporúčanie vláde na požiadavku jedna krajina - jeden komisár, požiadavku na ďalšie úpravy, ktoré by zdôrazňovali národný charakter štátu. A myslím si, že aj v tomto prípade a možno v tomto prípade oveľa viac platí, že práca chvatná - málo platná. Ďakujem.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec.

S faktickou poznámkou sa nehlási nikto.

Pán poslanec Mikloško, máte slovo ako ďalší prihlásený do rozpravy.

F. Mikloško, poslanec: Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, chcel by som v krátkom a stručnom vystúpení povedať niekoľko bodov k predmetnej diskusii.

Najprv len poviem to, čo asi istotne nakoniec povie minister zahraničia, že veľa času na diskusiu sme tu nemali, pretože, myslím, pred dvomi týždňami sme dostali hotový návrh textu z Bruselu. Čiže v tomto smere sme boli postavení aj zo strany Bruselu pre situáciu, keď sme nemali žiadny text. Ale to je vedľa.

Prvé, čo chcem povedať, je, že dúfam, že si všetci jasne uvedomujeme, že Slovenská republika je už členom Európskej únie. Alebo budeme všetci desiati prijatí 1. mája 2004, alebo nebude nikto prijatý. Rozhoduje sa o jednom balíku. Čiže diskusia o návrhu ústavnej zmluvy dnes nie je diskusia o vstupe do Európskej únie, je to diskusia o tom, či Slovenská republika ako už riadny člen Európskej únie bude alebo nebude hlasovať za tento návrh Európskej ústavy. Verím, že tento rozdiel nám je všetkým jasný.

Je trošku zaujímavé pozorovať, že skutočne sme vystavení tlaku, aby čím skôr bol tento návrh Európskej ústavy prijatý. Je fakt, že bude to najväčšia ústava asi na svete, podľa mojich informácií má vyše 480 paragrafov.

Len ako príklad by som chcel povedať, ako vznikala Ústava Spojených štátov. Na začiatku, keď vznikali Spojené štáty americké, bolo prijaté minimálne jadro, akési vytvárajúce jadro budúcich Spojených štátov. A tak ako život išiel, tak sa prijímali návrhy nových ústavných zákonov, a tak, by som povedal, vyrastal organicky nielen jeden štát, Spojené štáty americké, ale vyrastala aj Ústava Spojených štátov amerických. Tuná sme svedkami úplne opačného procesu. Skôr, ako vieme, ako sa tento organizmus 25 alebo ešte aj rozširujúcich štátov bude správať, ktorý by už mal predstavovať akýsi štát, ho zväzujeme jednou megaústavou, ktorá navyše predstavuje skôr pragmatický dokument, ako to má fungovať, a nie niečo, čo ukazuje, že čo ten život prináša.

Ak má byť návrh Európskej ústavy prijatý a má byť táto ústava zlá, osobne si myslím, je lepšie, aby nebola prijatá. Nič sa nestane, keď nebude prijatá, platia závery z Nice a my budeme riadnymi členmi a všetko ide podľa starého. Ale ak prijmeme zlý návrh Európskej ústavy, bude prakticky nemožné ju zmeniť. Tam budú stačiť dva-tri štáty silné, aby na večné veky, by som povedal, zastavili proces akejkoľvek zmeny. A to si uvedomme v tejto chvíli, uvedomme si, že prijímame dokument absolútne historického významu. Je to prvýkrát v moderných dejinách Európy, že sa ide vytvárať jeden nový štát, a teda to už aj v zmysle toho, čo som povedal pred chvíľou, ak prijmeme niečo, čo vlastne nebude možné zmeniť, tak určujeme osud Európy, ale aj osud Slovenska v rámci Európy na desaťročia a možno storočia, pretože sa vytvára celé vnútorné puto a duchovná atmosféra, akési jadro celej budúcej Európy.

A preto som prekvapený, až žasnem nad tým, že prakticky nikde na spoločenskej úrovni vrátane médií sa o tomto vážnom dokumente, ktorý je absolútne historického významu, vôbec nediskutuje. Niekedy si kladiem otázku, akoby v tom boli zahrnuté dva slovenské pocity historické, po prvé, pocit, že nakoniec prežijeme všetko, prežili sme Turkov, prežili sme Američanov, či prežili sme Tatárov, prežijeme aj Európsku úniu. A druhý pocit môže byť, že vlastne sme zvyknutí na to, že skôr sme objektom dejín ako subjektom dejín, že sme si zatiaľ neprivlastnili to sebavedomie, že môžeme byť aj subjektom dejín, a nie niekým, kto je stavaný pred hotové veci a prijímať ich.

Už som povedal, že terajšia navrhovaná ústava je pragmatický dokument bez hlbšej duchovnej hĺbky a dimenzie. Používa slová, ako je dôstojnosť človeka, sloboda človeka, rovnosť medzi ľuďmi. Rád by som upozornil, že tieto pojmy, ak nie sú na pozadí akéhosi pevného bodu, nejakej, by som povedal, naprosto definitívnej autority, tak sú prázdnymi pojmami. Francúzka revolúcia prišla s heslom Sloboda, rovnosť, bratstvo. A výsledok bol, že vyplienila takmer všetko. Vyplienila všetky kultúrne hodnoty. Nacizmus prišiel s pojmom duchovnej dôstojnosti človeka na úrovni čistej rasy. A vieme, ako to dopadlo. A už nebudem ani hovoriť, s čím prišiel boľševický komunizmus, pretože nebudem otvárať boľavé rany. Ak teda pojmy dôstojnosť, sloboda nie sú na pozadí niečoho vážneho, neznamenajú nič. A záleží aj v budúcej Európe len od toho, ktoré politické zoskupenia budú pri moci. A tieto budú určovať a dávať obsah týmto základným pojmom.

A preto nie z iného dôvodu je rozhodujúci moment, či v preambule navrhovanej ústavy budú alebo nebudú slová Boh a zodpovednosť pred Bohom ako jedinou možnou poslednou autoritou a kritériom. V opačnom prípade to bude vždy na ľubovôli práve tých zoskupení, ktoré budú v danej chvíli pri moci. A podobne je to aj, by som povedal, s pojmom kresťanstvo. Ak by sme prešli lietadlom, ktoré poprašuje polia, nad celou Európou, tak si dovolím povedať, že od Škandinávie až na juh niet v Európe dedinky, už o mestách ani nehovorím, kde nie je kostol. A to je jedno či tu ide o pravoslávny malý kostol alebo na severe evanjelický kostol. A rozdiel je len v tom, či ten kostol je z 13. storočia, je pýchou všetkých ľudí, ak majú nejaký románsky kostol ešte starší a podobne, ak chránia si základy kostolov niekedy zo začiatku vôbec nášho letopočtu. Túto kultúru obísť a tváriť sa, že tu kresťanstvo nebolo v akejkoľvek podobe, to sa mi zdá byť, že to vytvára z tohto dokumentu jeden naprosto prázdny dokument, ktorý, ako povedal minister Palko a zároveň kolega Čaplovič, je bez tradície, tým sa absolútne vykoreňujeme a neznamenáme nič. Možno aj s týmto súvisí, ak to môžem tak povedať, sklamanie potomka posledného z rodu rakúsko-uhorských monarchov, ktorý vyjadruje často v poslednom čase, že takto si myšlienku, ktorej zasvätil celý život v 20. storočí, nepredstavoval.

Vážené dámy a vážení páni, ja už sa blížim k záveru. Chcem len povedať, že áno, mal tu niekto pravdu, myslím na pána poslanca Mečiara, že diskutujeme o niečom, čo nemusí zaväzovať vládu. Ale ja chcem upozorniť, že vláda by mala veľmi vážne brať do úvahy naše stanoviská a pozmeňujúce návrhy, pretože potom ten oblúk sa obráti, to, čo sa vyjedná, sa vráti alebo do referenda, alebo do parlamentu a potom budeme o tom rozhodovať a už nebudeme môcť nič meniť. A nemôžeme vylúčiť ani tú alternatívu, že návrh tejto ústavy nebude prijatý. Ja si veľmi želám, aby návrh Európskej ústavy bol prijatý, ale aby bola táto ústava taká, akú si ju predstavujeme a aká môže tvoriť základ naozaj kontinentu, ktorý má byť na čo hrdý. Ale v tomto zmysle nikomu dopredu aj za nás, a to už tu bolo povedané, bianko šek nepodpisujeme. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne pánovi poslancovi Mikloškovi.

S faktickou poznámkou sa ako prvý prihlásil pán poslanec Hanzel. Končím možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok. Nech sa páči.

B. Hanzel, poslanec: Ďakujem pekne. Ja by som chcel povedať, že tentoraz sa mi mimoriadne páčilo vystúpenie pána poslanca Mikloška. Mnohokrát síce hovorí vtipné veci, ale tentoraz to bolo viacej k veci a seriózne.

Myslím si, že z toho postrehu o tej americkej ústave a o tom, akým spôsobom sa jedna ústava mnohých štátov rodí, by sme si mali vziať aj my príklad. Je síce iná doba, ako bola vtedy, a táto doba, je doba právnikov, keď sa skladajú paragrafy a odseky a všetko dohromady, a je pravda, keď sme vytvorili jeden návrh ústavy, že bude určite táto ústava pomerne obsiahla, kontrolujúca všetko, ale je tak isto pravda, čo ste hovorili, pán poslanec, že túto ústavu nebudeme len tak ľahko môcť zmeniť. To si bude žiadať veľký konsenzus všelijakých rôznych politických strán, rôznych veľkých osobností, aby sme dokázali zmeniť čo i len jeden odsek v návrhu tejto zmluvy.

Chcem takisto povedať, že súhlasím s tým, že áno, táto ústava sa robí na 10 a možno aj na 100 rokov, lebo zásadné črty tejto ústavy budú naozaj platiť 10 a možno aj 100 rokov.

A takisto je pravda to, čo ste vraveli, že o ďalších zmenách, pokiaľ vôbec nejaké budú, budú rozhodovať politické zoskupenia silných krajín, ktoré budú pri moci.

No a záverom by som chcel povedať pánu Figeľovi, ktorý niekoľkokrát už povedal, že dobré zmluvy robia dobrých priateľov, že najlepšia zmluva je potrasenie ruky, nie toto. Ďakujem.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne pánovi poslancovi.

Ďalšiu faktickú poznámku má pán poslanec Zala.

B. Zala, poslanec: Ja by som rád pánovi poslancovi Mikloškovi pripomenul, že jeho analógia s americkou ústavou nie celkom sedí, pretože treba vidieť to, že aj tento návrh Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu nie je iba z čistého jasného neba, aj keď možno to by sa pánovi poslancovi Mikloškovi páčilo, ale zhrnuje, usporadúva a vyjasňuje zmluvy, ktoré vznikali v rámci Európskych spoločenstiev za 40 rokov. A práve tieto zmluvy sú tu upravené, a preto je návrh tejto ústavy natoľko rozvetvený a bohatý približne, povedal by som, v podstatne menšej miere, ako je americká ústava v súbore svojich dodatkov, ktoré sa jej za tých 200 rokov nazbierali. Takže aj tu je určitá história za navrhovanou zmluvou a nie je to iba čistý výmysel Konventu. Ďakujem.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

Ďalšiu faktickú poznámku má pán poslanec Zubo. Nech sa páči.

S. Zubo, poslanec: Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte aj mne niekoľko slov, aby som pripomenul pánovi Mikloškovi, pretože tak sa mi zdá, že pred niekoľkými mesiacmi sme v určitej modifikácii hovorili v obdobnej reči, ako hovorí od dnes. My sme si už vtedy uvedomovali niektoré zádrhy, ktoré sú v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie. A tak sa nám zdá, akoby niektorí poslanci v tom období, keď sme my o tejto veci hovorili, boli spaví alebo neboli duchom prítomní v tejto Národnej rade. To je jedna stránka veci.

Takisto by som podporil pána Zalu. Ani ja nevidím žiadnu analógiu medzi Ústavou Spojených štátov amerických a návrhom Európskej ústavy. To sa nedá ani porovnávať, samotný ich vznik je úplne rozdielny. A návrh tej Európskej ústavy vychádza skutočne zo skúseností krajín Európy, ktoré boli praxou overené. A ak nám tam niečo nepasuje, no zrejme asi tú úlohu naši pozorovatelia v Európe neplnili tak, ako ju plniť mali, pretože to nebola len otázka sedenia na jednotlivých zasadnutiach, ale aj otázka monitorovania názorov, stanovísk jednotlivých politických strán a jednotlivých krajín, ktoré sú združené v Európskej únii. A keď dnes sme prekvapení tým, čo sa deje a čo máme na stole predložené, a máme sa k tomu pridať, zrejme je to chyba i nášho ministerstva zahraničných vecí, ktoré sa dalo prekvapiť takýmto niečím a včas neinformovalo vládu a parlament o tom, že k týmto otázkam sa máme aktívne postaviť.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec.

Ďalšiu faktickú poznámku má pán poslanec Číž. Nech sa páči.

M. Číž, poslanec: Ďakujem veľmi pekne. S veľkou pozornosťou sa vždy snažím si vypočuť prejav pána kolegu Mikloška, takže len veľmi krátko poviem k jeho prejavu.

Zaujalo ma to, že ho vzrušuje teda, prečo sa v parlamente nediskutuje. No to je ten problém, prečo sme odnaučili spoločnosť, zvlášť tú občiansku, o ktorej sme toľko hovorili, aby diskutovala o veci, prečo mlčia vedecké ústavy, prečo mlčí Slovenská akadémia vied, prečo mlčia fakulty, prečo mlčí Fakulta medzinárodných vzťahov a aké má miesto v tejto diskusii, keby aj mlčať nechcela. To je prvá zásadná vec.

Druhá vec. Diskutujeme vlastne celý čas o tom, čo teda doporučíme vláde, s akým stanoviskom má vystúpiť. Všetci tí, ktorí sme mali kedysi obavu o národné záujmy, dnes hovoríme už vážne, tá diskusia nemá význam a aby sme išli hovoriť už iba o čisto pragmatických veciach.

Aké sú základné možnosti tzv. hospodárskeho určenia Slovenskej republiky. Je Slovensko vôbec schopné do budúcnosti sa reprodukovať? Nevlastní a nemá kontrolu nad prírodnými zdrojmi, nad energetikou. Schuman, veľký to otec Európy, kedysi napísal, že národné štáty si financujú svoj rozvoj z národných úspor. Národné úspory sú, pán kolega, už dávno v bankách, ku ktorým má Slovensko taký vzťah ako možno k niektorým bankovým ústavom, ktoré sú na Madagaskare. V konečnom dôsledku teda o čom sa teraz bavíme?

Hodnota Boha a kresťanstva je nepochybne nesmierne dôležitá a som presvedčený, že je to predmetom záujmu a potrieb veľkej časti našich obyvateľov. Preto v tomto smere legitimitu diskusií z vašej strany chápem, len ide o to, či nepokrivkáva ten pomer a či nestrácame istý vzťah k politickému realizmu. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

Pán poslanec Mikloško chce reagovať na faktické poznámky.

F. Mikloško, poslanec: Pôjdem odzadu.

V prvom rade KDH tu nehovorí len o preambule a o Bohu. Ak ste, pán kolega Číž, počúvali, tam ide o ďalšie veľmi závažné veci. Toto je vec, by som povedal, duchovná, ale tie pragmatické veci tu zazneli veľmi vážne. Asi ste nepočúvali.

K pánovi poslancovi Zalovi a pánovi poslancovi Zubovi. Ak by bol tento dokument výsledkom 40-ročných zmlúv, tak prečo potom Veľká Británia v zásade odmieta celý tento dokument? Prečo ostatné krajiny ako Rakúsko, Holandsko a ďalšie ho odmietajú a majú vážne výhrady voči nemu?

A po tretie. Predsedníctvo Konventu pripravilo tento dokument a mnohé veci pomenilo proti vôli väčšiny členov Konventu. Čiže to, čo vy hovoríte, bohužiaľ, je úplne inde a úplne od veci, to je dielo jedného pána, Giscarda d‘Estainga, ktorému ja neberiem jeho snahu o historické zapísanie sa, ale to neznamená, že my v tejto chvíli musíme všetci, viete čo.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec.

Nech sa páči, do rozpravy je ďalej prihlásený pán poslanec Zala.

B. Zala, poslanec: Vážené kolegyne, vážení poslanci, práca na návrhu Európskej ústavy i diskusia o ňom je nepochybne dostatočným dôvodom premyslieť principiálne hodnoty a zásady, na ktorých chceme, aby nový mocenský útvar, akým sa Európa nepochybne stáva, stál. Zdôrazňujem to slovo chceme, lebo nie sme len vo vleku tradície či vo vleku niekoho iného mocnejšieho, ale predovšetkým vo vleku vlastnej vôle a rozumu. A teda máme slobodu, aj slobodu rozhodnúť sa o návrhu tejto ústavy.

Dovoľte, aby som sa dotkol niekoľkých bodov, ktoré sa dotýkajú návrhu ústavy, skutočne len niekoľkých, pretože jeho rozsah je mimoriadne veľký a už tu zaznelo, že sme diskusii o návrhu tejto ústavy venovali minimálnu pozornosť. A to nie je o tom, keď bola hotová, ale bolo možné diskutovať o jej jednotlivých častiach, ktoré potom národní zástupcovia reprezentovali na Konvente, ktorý bol na toto zriadený.

Treba sa dotknúť práce Konventu. Je nepochybné, že na tomto Konvente boli reprezentatívne zastúpené všetky podstatné zložky, či sa dotýkali národných štátov, teda vlád aj parlamentov, ako aj inštitúcie Európskej únie. Bola tam Európska komisia, bol zastúpený Európsky parlament a boli tam ako pozorovatelia všetky ostatné inštitúcie Európskej únie.

Nepochybne my stále interpretujeme veci tak, ako keby výsledok, ktorý sa dosiahol na Konvente, bol výsledok, ktorý je v prospech akýchsi vyformulovaných veľkých štátov, akoby celá diskusia prebiehala tým spôsobom, že veľké štáty získali dominantnosť a malé štáty budú škodovať. Ak si ja spomeniem len na posledný polrok, ktorého som sa zúčastnil v tomto Konvente, tak veľké štáty, ale aj mnohé malé prichádzali s návrhmi, ktoré vytvárali z Európskej únie podstatne silnejší typ štátu, silnejší mocenský útvar, ako je reálny výsledok, ktorý sa dosiahol v tom návrhu, ktorý máte pred sebou. Množstvo štátov z mnohých požiadaviek a predstáv, to neboli len požiadavky, ale aj modely, predstavy, ustupovalo. Spomeniem, povedzme, len otázku prezidenta Európskej únie, o ktorom sa predpokladalo, že by bol volený na 5-ročné obdobia a bol by reálnym prezidentom. Spomeniem len tendencie, ktoré presadzovali, aby sa o všetkom hlasovalo väčšinou, a to ešte nie kvalifikovanou väčšinou, ako je teraz formulované v tomto závere, ale aby sa normálnou väčšinou hlasovalo o všetkých otázkach. Postupne sa z tohto ustupovalo a vznikol dokument, ktorý by som ja charakterizoval asi tak, že na Konvente s ním skutočne nikto nebol spokojný, ale každý s ním mohol súhlasiť. Inými slovami, neobsahoval také návrhy, ktoré by boli principiálnou prekážkou, aby účastníci Konventu nemohli povedať tomuto dokumentu áno. A to, si myslím, je výsledok toho, čo nazývame kompromis, a tohto kompromisu, ktorý sa dosiahol.

Dovoľte mi, aby som sa v druhom bode zamyslel nad istou zvláštnou ideológiou, ktorá tu vzniká, a to je koncepcia malých a veľkých štátov alebo malých a veľkých krajín. Akýmsi mne podivným a zvláštnym umelým spôsobom sa tu postavili do opozície malé krajiny a veľké krajiny. Inak keby som to veľmi empiricky analyzoval, nemám predstavu o tom, ktorý teda je v tejto predstave veľký a ktorý je v tejto predstave malý. Ale zdá sa mi, že sa to vyformovalo tak, že veľkí sú tí, ktorí chcú silnú Európsku úniu, a malí sú tí, ktorí chcú slabú Európsku úniu. Myslím si, že toto vôbec neplatí. Ja už počas Konventu som upozorňoval aj slovenskú vládnu delegáciu, že vytvárať akési zoskupenie malých krajín je mimoriadne nebezpečné, pretože umelým spôsobom vtláča tzv. veľkých, aby vytvárali nejaké spoločné zoskupenie a aby sa umelo stavali proti malým. Ale takto skutočne problém ani na Konvente nestál a, myslím, ani v Európskej únii nestojí. Záujmy Veľkej Británie a Nemecka sú principiálne odlišné a vôbec nesúvisia a nezjednocuje ich to, že sú to krajiny veľké. Rovnako sú rozdielne záujmy takých veľkých krajín, ako sú Španielsko a Francúzsko, a vôbec to neznamená, že patria dohromady. Čiže zdá sa mi, že tu umelo rozdeľujeme niečo, čo rozdelené nemá byť.

Ja chápem, že základom diskusie, o ktorú tu ide, je problematika suverenity Slovenskej republiky, ide nielen o otázku, ako sa to tak hmlisto tu hovorí, národnoštátnych záujmov, tie si určite interpretuje každý politický prúd inak a vidí ich v inom horizonte, ale nepochybne ide o otázku suverenity Slovenskej republiky. A nad tým by som sa na chvíľočku chcel zamyslieť.

Po prvé, už tu niekoľkí rečníci povedali, že je predovšetkým podviazaná suverenita Slovenskej republiky ekonomickým procesom, ktorý sa tu deje 10 rokov. Je to ekonomický proces, v ktorom sa suverenita Slovenskej republiky podriadila neznámym a neidentifikovateľným hospodárskym silám, čo je podstatne nebezpečnejšie, ako sa podriadiť definovaným a jasným hospodárskym pravidlám, ktoré návrh tejto ústavy zavádza. To je prvé podviazanie suverenity Slovenskej republiky.

Druhá poloha. Budem celkom otvorený. My predsa veľmi podrobne sledujeme aj praktickú politiku a vidíme, že suverenita Slovenskej republiky je veľmi často podviazaná istou zaoceánskou mocnosťou, ktorá, ak si pozrieme len informácie z médií, veľmi častým spôsobom rozhoduje o tom, kto tu bude predseda Najvyššieho súdu, kto s kým do koalície pôjde alebo nepôjde. Jednoducho to poviem tak, ako to je, má spravodajsky pokryté územie Slovenskej republiky a rozhoduje. Suverenita, ako je obmedzená týmito aktivitami v Slovenskej republike, je podstatne viacej, ako by bola akýmkoľvek aktom, v ktorom vstupujeme do Európskej únie alebo prijímame návrh Európskej ústavy. Inými slovami, ak to poviem veľmi jednoducho, to, čo by malo byť výsledok a z čoho by Slovensko mohlo prosperovať, je vytvoriť balans medzi týmito dvomi ohrozeniami slovenskej suverenity, kde vždycky je možné sa oprieť o dva piliere, a preto aj hovoríme o euroatlantickom pilieri. Ja neodmietam ani jeden pilier, ale výhoda pre nás by bola, keď vždy vieme šikovne jeden využiť niečo voči druhému tak, aby sme vedeli postaviť naše záujmy do popredia. A z tohto dôvodu nás navrhovaná Európska ústava neobmedzuje vôbec, opačne, kryje nám chrbát, aby sme takúto veľkú operáciu na medzinárodnej scéne mohli urobiť.

Práve v tejto súvislosti treba ešte hovoriť o jednom pojme, ktorým sa tu tak často operuje, a to je pojem superštát. Ja nie celkom rozumiem analytickému obsahu tohto pojmu, ale veľmi jasne rozumiem jednej otázke, áno, návrhom tejto ústavy rozhodujeme, či Európa bude alebo nebude mocnosťou, to je realita, a, v druhom rade, či chceme byť súčasťou takejto mocnosti, inými slovami, aj v pozadí celého Konventu bola táto otázka úplne rozhodujúca: Akým spôsobom môže Európa ako celok hrať dôstojnú úlohu vo vzťahu k Spojeným štátom americkým, vo vzťahu k Číne, vo vzťahu k Rusku, vo vzťahu k vznikajúcemu silnému ekonomickému zoskupeniu v juhovýchodnej Ázii? Toto je principiálna otázka, ktorú si kládol Konvent. A odpovedal na ňu otázkou, že ak Európa chce byť mocnosť, musí mať efektívne nástroje svojho fungovania. A návrh tejto ústavy podľa môjho názoru je minimálnym stupňom kompromisu, aby vôbec Európa ako taká mocnosť mohla fungovať. A myslím si, že budú pokračovať ďalšie kroky, aby sa ako mocnosť týmto ostatným krajinám, ktoré som spomenul, vyrovnala. A tam je otázka, že nie je to o tom, či budeme vytvárať super štát, ale o tom, či budeme vytvárať efektívne mocenské pôsobenie v Európskej únii.

Tretí bod, nad ktorým sa chcem zamyslieť, mi dovoľte, je tak často diskutovaná otázka preambuly návrhu tejto ústavy a otázka dedičstva, príp. tradície, o ktoré by sa Európska únia mala oprieť. Vážení kolegovia, často sa táto diskusia redukuje na to, či kresťanstvo je základom Európy alebo je minimálne dominantné v Európe. Ja si myslím, že tento problém nie je dobre postavený. Treba si v tejto súvislosti povedať jednu základnú myšlienku a to je otázka slobody. Idea slobody je idea, ktorá vznikla v antickom Grécku. Sloboda je ten základný princíp. Sloboda chápaná ako sloboda myslenia a sloboda individuálneho rozhodovania je základný princíp, ktorý doviedla do dedičstva Európy antika alebo, ak chcete, mediteránny priestor. Treba povedať, že myšlienka slobody v tomto zmysle nie je vnútorným obsahom kresťanstva. Kresťanstvo takto poňatú slobodu ani nepozná, kresťanstvo pozná slobodu od hriechu. V tomto zmysle pozná slobodu ako slobodu spásy. A ja nikomu neuberám sa o túto slobodu usilovať, ale vždy a principiálne to treba tak, aby sloboda rozhodovania a sloboda myslenia aj o spáse bola zachovaná.

Keď hovoríme o, a v preambule to ostalo menované ako jedna z tradícií, náboženstve, ak by sme začali hovoriť o kresťanstve, aby sme boli historicky poctiví, museli by sme, samozrejme, hovoriť aj o mnohých iným oblastiach. Medzi 9. a 11. storočím bol to predovšetkým veľmi výrazný arabský vplyv, ktorý tu zachoval práve to dedičstvo, o ktoré sa už o jedno storočie neskôr oprel vrchol kresťanského myslenia. A to je scholastika, ktorá dodnes predstavuje základnú bázu, na ktorej je postavená doktrína katolíckej cirkvi. A takto by sme mohli hovoriť o ďalších hodnotách, byzantských hodnotách, ktoré by sme mohli spomenúť. Napokon aj veľmi špecifické hodnoty, ktoré sú veľmi zaujímavé a o ktorých by bolo možné diskutovať, sú skutočne cyrilometodské hodnoty, ktoré sa pohybujú niekde medzi kresťanstvom západným a byzantským. Sú to všetko veľmi zaujímavé myšlienky a bolo by možné, ja by som nebol proti tomu, aby sa v preambule vymenovali tieto tradície aj menovite. A kresťanstvo medzi nimi zaujíma určite veľmi výraznú polohu, ale nie výlučnú, a tým chcem zakončiť práve túto diskusiu.

Nepochybne tou najväčšou hodnotou, ktorou sa odlišuje Európa od všetkých ostatných civilizácií, je práve myšlienka zachovania slobody myslenia a slobody konania. A túto myšlienku zabezpečuje od 16. - 17. storočia výlučne práve svetský štát. Svetský štát je zárukou toho, že aj kresťanstvo a kresťanské myslenie ako moje individuálne rozhodnutie, ako moje individuálne zachovanie viery nie je vystavené žiadnemu teroru, ale, opačne, je mi vytvorený priestor, aby som si túto vieru mohol zachovať. A preto by som na veľmi múdru myšlienku, ktorú tu vyslovil Dušan Čaplovič o viere a rozume, odpovedal, áno, aj viera, aj rozum sú v Európe možné len preto, že je tu sloboda, len preto je možné zachovať aj moju vlastnú individuálnu vieru, nech je už taká alebo onaká, aj kresťanská, a práve preto je možné rozvíjať rozum, pretože rozum bez slobody by okamžite sa nemohol ako rozum realizovať, inými slovami, pod rozumom sa myslí slobodné bádanie, nech už má charakter vedecký, individuálny alebo akýkoľvek iný. Preto si myslím, že skutočne tá špecifika, ktorá Európu odlišuje od iných civilizácií, je práve v tom, že sa v Európe zachováva sloboda myslenia aj sloboda vyznania ako individuálne rozhodnutie každého človeka, a nie ako štátna ideológia. To je výsledok európskeho vývoja a to je to, čo je hlavnou hodnotou, ktorú musí Európska únia rešpektovať.

Celkom na záver, mi dovoľte povedať pár slov k problému vyjednávania vlády Slovenskej republiky. Ja som navrhol v zahraničnom výbore, aby najpodstatnejšou úlohou vlády bolo zachovať znenie návrhu ústavnej zmluvy, tak ako je. Ja toto nevnímam, a tu som v polemike s pánom poslancom Brockom, ako, že vláda nejde na rokovanie s ničím. Opačne, ak by išla len s touto myšlienkou, tak je to veľmi silná myšlienka, pretože možno vzniknú na tom rokovaní a pri otvorení návrhu tejto zmluvy také tlaky, ktorých výsledok by mohol byť podstatne horší pre Slovenskú republiku, ako je tento, ktorý sa nám nepáči. A ja súhlasím s argumentmi, ktoré tu prednieslo viacero rečníkov, je možno lepšie upraviť problém hlasovania, je možno lepšie upraviť problém kontroly alebo blokujúcich mechanizmov. Nepochybne je možné lepšie upraviť, a o tom by mohla byť diskusia, ako mala byť v minulosti, napr. tzv. zdieľané alebo spoločné kompetencie, o ktorých veľmi dobre vieme, že boli najväčším kameňom sváru aj za Česko-slovenskej republiky a nie sú veľmi dobre upravené v návrhu tejto ústavy, pretože nehovoria jasne, čo zo spoločných kompetencií v akom rozsahu má Európska únia a tie-ktoré konkrétne štáty, ale som vnútorne presvedčený, že dnešné otvorenie tejto diskusie skončí v neprospech toho zamerania a tých ideí, ktoré tu možno máme spoločné, a to sú idey posilnenia suverénneho rozhodovania Slovenskej republiky. A preto si myslím, že by vláda mala v spodnej hranici obhájiť minimálne to znenie návrhu ústavy, ktoré je dané dnes. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)