Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky. Uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami. Uzatvorila som možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami. Ako posledný pán poslanec Kaliňák.

Pani poslankyňa Sabolová.

M. Sabolová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec, táto znôška neviem čoho, pretože ťažko ju možno nazvať aj vystúpením so základným inteligenčným kvocientom, je škoda, že ju nevysiela oficiálne Slovenská televízia a že tu neboli kamery. Viem, že je vysielanie na TA3, ale nie všetci obyvatelia Slovenska majú túto možnosť, pretože by aspoň videli, čo za ľudia zastupujú v Smere aj tých veriacich, o ktorých pán predseda Fico a mnohí iní členovia poslaneckého zboru hovoria, že aj v Smere sú kresťania a kresťania katolíci, aspoň vidia, nemáte ani základné vedomosti a neviem, z čoho ste čerpali, ale z nejakej doby temna. A prepáčte, toľko urážok, koľko ste vzniesli na ženu a na ľudí, ktorí si zaslúžia aspoň primeranú úctu, sa skutočne na muža a poslanca Národnej rady ako ústavného činiteľa nepatrí, a vyprosím si, aby ste takýmto spôsobom vystupovali, pretože je to urážajúce. Vďaka bohu, že skutočne vystupujete v tomto parlamente minimálne a že nemusíme takúto znôšku hlúpostí počúvať na každej schôdzi Národnej rady. (Reakcie z pléna.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Hopta, faktická poznámka. Prosím o pokoj v rokovacej sále.

Pán poslanec Hopta, zapnite mu, prosím, mikrofón.

I. Hopta, poslanec: Vážené dámy, vážení páni. Veľmi veľa sa tu pohovorilo o právach ešte nenarodených detí. Žiaľ, práve mnohí tí, čo o tom tak často a veľmi radi hovoria, dnes vládnu našej krajine a nerobia všetko pre to, aby už narodené deti mali dôstojný život, mali kde bývať, mali možnosť bezplatne študovať, mali možnosť bezplatne chodiť na rekreácie ako kedysi, pre to, aby mali podmienky na to, aby prežili šťastné detstvo.

Vážené dámy, vážení páni, chceme vám len pripomenúť, že práve za toľko kritizovaného vami socializmu sa na Slovensku rodilo viac ako 90-tisíc detí ročne.

Vážené dámy, vážení páni, v minulom roku sa narodilo na Slovensku 50 841 detí, kým zomrelo 51 532 občanov. Je to aj výsledok vašej vlády, že Slovenská republika začala vymierať. Preto bol by som veľmi rád, keby sme sa zaoberali predovšetkým životnými podmienkami už narodených detí, aby sme vytvorili podmienky pre mladú generáciu, pre strednú generáciu i starších také podmienky, aby naša krajina nevymierala, aby ľudia mali prácu, aby dostávali načas výplaty, aby proste mali šťastný život. Žiaľ, namiesto toho tu riešime druhoradé problémy, ktorých možno cieľom je zakryť to, že v najbližšom období Slovenská republika alebo vaša vládna koalícia bude privatizovať ešte zvyšky štátneho nepredaného majetku, pretože štátna kasa je prázdna a neviete iným spôsobom ju naplniť než rozpredajom toho, čo sa vybudovalo za socializmu, respektívne zvyšovaním všetkých druhov cien, tovaru, ako sme sa to mohli presvedčiť na minulej schôdzi.

Takže, dámy a páni, poďme riešiť naozajstné problémy občanov Slovenskej republiky a tie problémy, ktoré existujú okolo prerušeného tehotenstva, myslím si, že si ženy vyriešia samy.

Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Hopta, musím upozorniť, že faktickou poznámkou podľa rokovacieho poriadku sa reaguje na vystúpenie predrečníka. Poprosím aj ostatných, ktorí sa prihlásili s faktickými poznámkami.

Pán poslanec Jarjabek.

D. Jarjabek, poslanec: Takže chcel by som reagovať na pána predrečníka a v tejto súvislosti, pani podpredsedníčka, by som chcel povedať. Myslím si, že táto atmosféra tak trošku pripeká a nie je to dobré, a keď som sa pozeral na niektorých svojich pánov kolegov poslancov, tak skutočne by som sa chcel spýtať pána poslanca, či si už vybral v Bratislave námestie, kde bude upálený.

Ďakujem za pozornosť. (Smiech a potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Gabániová, faktická poznámka.

D. Gabániová, poslankyňa: Ja by som chcela reagovať na svojho kolegu pána poslanca Kondróta. Chápem, že táto debata k takej racionálnej záležitosti, ako je predkladaná novela zákona, skĺzla do filozofickej roviny a nemyslím si, že jeho vstup mal vyvolať posmech. História nám má slúžiť na poučenie. A ďalšia vec, myslím si, že bolo treba debatovať o merite veci, čiže išlo o ženy tehotné, ktoré sa rozhodnú donosiť dieťa a nachádzajú sa už po 12. týždni, čiže ich túžbou je donosiť dieťa a majú právo donosiť zdravé dieťa a nemôžeme zahodiť modernú medicínu niekde za plot a vrátiť sa do stredoveku, alebo potom sa vráťme k prírode a nezachraňujme nič. Alebo teda máme záujem o budúce zdravo narodené dieťa, ale potom je v poriadku, keď využijeme modernú medicínu na to, aby matka zdravé dieťa porodila. A nemyslím si, že ide o liberalizáciu nejakého interrupčného zákona.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán podpredseda Bugár, faktická poznámka.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec, ja si myslím, že sa tu trošku mýlite, pretože toto nie je spor medzi cirkvou a svetskou mocou, to je spor hlavne o tom, a to je debata tu na úrovni parlamentu, hlavne o tom - kde nezastupujeme ani cirkev, ani iné skupiny - odkedy je život životom. To je jedna vec. Ale vy ste povedali vo vašom vystúpení pár vecí, že sa musím ozvať. Hovoríte, že žiadne iné náboženstvo nebolo také bezcitné voči žene ako kresťanské. No, viete čo? Odporúčam vám, aby ste si v súčasnosti preštudovali moslim alebo islam. Preštudujte si to a potom tu vystupujte a som veľmi zvedavý, ako budete obhajovať povedzme moslimské náboženstvo. Hovoríte, že tu diskutujú hlavne muži, no ale nezbadal som, že by ste boli žena. (Smiech a potlesk.) Hovoríte napríklad aj o tom, že sa stavajú kostoly, ale klesá pôrodnosť.

Pán poslanec, viete, my o voze, vy o koze. (Potlesk a reakcie z rokovacej sály.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Kaliňák, faktická poznámka.

R. Kaliňák, poslanec: Ja som chcel v podstate iba toľko povedať, že práve tu boli tie dva rozdielne názory. Už to, čo povedal pán poslanec Kondrót, je jedna vec a je to jeho názor, ale myslím si, že osobne nezaútočil na pani poslankyňu Sabolovú, pardon, pani poslankyňa, a tu je práve ten rozdiel, že pokiaľ sa vy teraz odvolávate na osobný útok, on osobný útok nepredviedol. Je to o názore, o rešpektovaní názorov, ja plnohodnotne rešpektujem každý názor, ktorý niekto vysloví, a je veľmi vhodné, aby aj ostatní sme ho boli schopní rešpektovať, volá sa to demokracia a vtedy je to v pohode. Čiže ku konkrétnostiam treba prejsť. To je celé, čo som chcel. (Ruch v sále.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Nemali ste reagovať na pani poslankyňu Sabolovú, ale na predrečníka.

Otváram možnosť hlásiť sa do rozpravy o tomto bode programu ústne. Ešte predtým chce reagovať pán poslanec Kondrót, prosím, aby ste skôr reagovali na to, že chcete vystúpiť.

Pán poslanec Kondrót, ešte vám dám slovo.

Nech sa páči.

M. Kondrót, poslanec: Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ďakujem pekne za všetky názory, ktoré boli vypovedané.

Pani poslankyni Sabolovej. Ja si práve myslím, že udalosti, ktoré som rozoberal na základe historických faktov, to bola doba temna a nemienil som sa tým nikoho ani dotknúť, ani nahnevať. Zosumarizoval som veci tak, ako som si ich naštudoval s tým, aby som poukázal na postavenie ženy a načrtol určitú paralelu o tom, o čom sa dnes bavíme.

Pánu Jarjabkovi by som rád povedal, že nemám zatiaľ vybrané námestie, ale začínam mať obavu, že ak to pôjde tak, ako som to na záver svojej reči povedal, celkom mi to hrozí.

A pánovi Bugárovi. Nebudem rozoberať islam, lebo ten nepoznám a v Európe nikdy islam až takú významnú úlohu ako katolicizmus nehral, aspoň cirkev a svetská moc, ja to práve začínam vidieť, že o tento spor ide.

Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Otváram možnosť hlásiť sa ústne do rozpravy o tomto bode programu. Pán poslanec Drgonec, pán poslanec Brocka, pani poslankyňa Beňová, Záborská, Hort, pani poslankyňa Sabolová (potlesk a hluk v sále), pán poslanec Vajda, pani poslankyňa Majdová, pani poslankyňa Demeterová, pán poslanec Heriban. Porosím o trošku pokoja v rokovacej sále, aby sme sa mohli sústrediť. Pán poslanec Heriban. Končím možnosť...

Páni poslanci, poprosím o pokoj v rokovacej sále, aby sme sa dohodli, aby mohli všetci vystúpiť a nevznikli tu žiadne pochybnosti a disproporcie.

Pán poslanec Kiňo, pán poslanec Soboňa, pán poslanec Galbavý, chcete vystúpiť, alebo nie? Pán poslanec Galbavý, chcete vystúpiť? Končím možnosť hlásiť sa do rozpravy ústne. Ústne sa do rozpravy prihlásili poslanci, zopakujem, páni poslanci Drgonec, Brocka, Beňová Záborská, Hort, Sabolová, Vajda, Majdová, Demeterová, pán poslanec Heriban, Kiňo, Soboňa.

Ako prvý pán poslanec Drgonec.

J. Drgonec, poslanec: Dámy a páni, pokúsim sa upútať vašu pozornosť k jednej časti otázok, ktoré rezonovali v posledných týždňoch, ale neobjavili sa zatiaľ v programe nášho dnešného rokovania. Je to otázka, alebo je to súbor otázok, nakoľko je opodstatnené, že Národná rada Slovenskej republiky sa teraz zaoberá predloženým návrhom zákona, lebo údajne je rad iných možností, ktoré by mali byť plnohodnotnejšie než rokovanie o návrhu zákona.

Predovšetkým mi dovoľte všeobecnú vysvetľujúcu poznámku. Na Slovensku sa má za samozrejmé, že paragrafy sú kľukaté a podľa toho sa s nimi nakladá raz tak, raz celkom inak. Toto je slovenský prežitok, trúfam si povedať, pretože v právnom štáte musia byť jasné pravidlá. Musí byť vopred jasné, čo má urobiť... (Ruch v sále.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec, prepáčte, ešte na chvíľku vás preruším. Poprosím, aby sme naozaj zachovali dôstojnosť pri prerokúvaní tohto návrhu. Ak si, páni poslanci, potrebujete vybaviť nejaké súkromné rozhovory, mimo rokovacej sály, prosím vás veľmi dôrazne.

J. Drgonec, poslanec: Má byť teda vopred jasné, čo má urobiť osoba, ktorá má práva, má byť vopred jasné, čo musí urobiť osoba, ktorá má povinnosti, musí byť jasné, čo má urobiť štátny orgán, keď ide uplatniť svoju právomoc. Tieto pravidlá sú pravidlá, ktoré sa týkajú aj rozhodovania Ústavného súdu o návrhu skupiny poslancov.

A teraz mi dovoľte, aby som sa pristavil pri niektorých tézach, ktoré slúžia na odôvodnenie predčasnosti a neopodstatnenosti tohto dnešného sedenia.

Jedným z argumentov je téza, nie je obvyklé, aby Národná rada Slovenskej republiky menila napadnutú právnu úpravu skôr, než rozhodne Ústavný súd Slovenskej republiky o návrhu.

Dovoľte mi, aby som pripomenul, že v rámci pravidiel, ktoré by mali byť rešpektované aj v konaní pred Ústavným súdom, by sa rozmanitými návrhmi malo nakladať rovnakým spôsobom. Ústavný súd v januári 2002 konal o návrhu skupiny poslancov, ktorá namietla nesúlad v článku 1 bodu 38 a bodu 78 zákona č. 493/2001 Z. z., vyhlášky č. 495/2001 a opatrenia ministerstva financií č. 496/2001 s radom ustanovení ústavy. Takto to vyzerá veľmi suchopárne, pripomínam teda, že išlo o kauzu majetkových priznaní. Išlo o všetky nekonvenčné informácie, ktoré ministerstvo financií chcelo zhromažďovať prostredníctvom majetkových priznaní. Ústavný súd tento návrh prijal na konanie 24. januára 2002. V marci 2002 bol v Národnej rade vládny návrh zákona, ktorým sa rušil § 40 zákona o správe daní a poplatkov, vyhláška ministerstva financií aj opatrenie ministerstva financií. V dôsledku toho Národná rada už 4. apríla 2002 schválila novelu zákona a následkom tohto bolo, že ku konaniu pred Ústavným súdom v merite veci ani nedošlo. Konanie bolo zastavené rozhodnutím PLUS 4/02, ide o uznesenie z 20. mája 2002 zverejnené pod č. 452/2002 Z. z. Slovenskej republiky.

Takýchto príkladov o súčinnosti Národnej rady a Ústavného súdu by som vám mohol uvádzať rad. Tento jeden príklad uvádzam len preto, že je naozaj všeobecne dostatočne známy. Podstata však je v tom, že v normálne fungujúcom štáte, v právnom štáte každý štátny orgán by sa mal správať tak, aby čo najrýchlejšie, ak vznikne podozrenie o dodržiavaní ústavy, urobil nápravu. Nie aby vyčkával do poslednej chvíle, či sa náhodou neudeje niečo iné než to, že sa o pravdepodobnej neústavnosti alebo vysoko pravdepodobnej neústavnosti naozaj formálne povie, že ide o neústavnosť. To je prvý moment.

Druhý moment, to je otázka dispozície návrhom na konanie pred Ústavným súdom. V jednej z televíznych diskusií minister Lipšic uviedol, že Ústavný súd má jasne vymedzené ihrisko, o čom bude rozhodovať, lebo nemôže rozhodovať ultrapetitum, nemôže rozhodovať nad rámec toho, čo je predmetom návrhu na konanie pred Ústavným súdom. Zjednodušene povedané alebo "v bežných veciach", ktoré sú predmetom úpravy Občianskeho súdneho poriadku, skutočne platí, že súd, že všeobecný súd je viazaný návrhom a nesmie rozhodovať o tých veciach, ktoré nie sú predmetom konania. V konaní pred Ústavným súdom však je iná úprava. Nie je to úprava Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 38/1993 Zb., čo je zákon o konaní pred Ústavným súdom, Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Prípadom výslovne uvedeným v zákone je aj úprava v prvom oddiele druhej hlavy, ktorá je uvedená pod pomenovaním Konanie o súlade právnych predpisov. V nej je zahrnutý § 40, podľa ktorého ak Ústavný súd pri rozhodovaní podľa článku 125 ústavy zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalších právnych predpisov s predpismi vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vydá nález o zistenom nesúlade aj v týchto ďalších právnych predpisoch. Zjednoduším túto úpravu. Ústavný súd má teda zo zákona možnosť za istých okolností konať aj o tom, čo sa mu priamo a výslovne v návrhu neuvedie. Musí to byť o istej príčinnej súvislosti medzi návrhom a ďalšou právnou úpravou, čiže inak povedané, v tomto konkrétnom prípade by zrejme sotva mohol Ústavný súd zrušiť trebárs vyhlášku o pohrebníctve.

Ale pokiaľ ide o úpravu interrupcií, je možnosť, že napríklad § 1 ods. 2 písm. c) vyhlášky, ktoré upravuje otázku výkonu interrupcií v prípade znásilnenia alebo otehotnenia po inom trestnom čine, čiže takúto vec by mohol vziať do konania, pretože za predpokladu, že vyhovie návrhu a povie, že § 4 zákona odporuje namietnutým ustanoveniam ústavy, bol by podľa môjho názoru ústavný dôvod na to, aby sa zaoberal aj touto otázkou.

Ale to nie je všetko. Návrh, ktorý leží na Ústavnom súde, je zmeniteľný aj z iniciatívy navrhovateľa. Ja pripomínam, že vo veci PLUS 29/95 Ústavný súd na začiatku ústneho pojednávania 29. novembra 1995 akceptoval návrh predkladateľa, ktorý predmet konania rozšíril o úpravu § 29 bod 5 zákona č. 268/1991 Zb. Ústavný súd v tomto prípade nielen akceptoval rozšírenie návrhu, ale zároveň vyhovel rozšíreniu návrhu a rozhodol o porušení ústavy. Tento nález je uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 2/1996 a je uverejnený aj v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky za rok 1995. Z praktického hľadiska to znamená, že aj ďalšie ustanovenia zákona alebo vyhlášky sa ešte môžu stať predmetom konania pred Ústavným súdom, a to vlastne až do momentu, keď Ústavný súd sa rozhodne, že prikročí alebo nastáva okamih, v ktorom vyhlási svoje rozhodnutie.

Tretia téza, ktorá sa objavila v rámci úvah o procesných možnostiach v konaní o konkrétnom návrhu pred Ústavným súdom. Podľa tejto tézy KDH alebo navrhovateľ nemôže raz podaný návrh na začatie konania vziať späť.

Dovoľte mi, aby som citoval z jedného z rozhodnutí Ústavného súdu. "Disponovanie navrhovateľa s návrhom doručeným Ústavnému súdu, teda v priebehu konania pred ním, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. neupravuje. Rovnako s výnimkou ústavnej sťažnosti neupravuje ani postup Ústavného súdu pri späťvzatí doručeného návrhu. Za daného právneho stavu Ústavný súd vo svojom rozhodnutí vychádza zo záveru, že navrhovateľ až do rozhodnutia vo veci samej má právo disponovať so svojím návrhom podľa vlastného uváženia, pretože ho v tomto práve ústava ani žiadny zákon nijako neobmedzuje. Iný princíp však platí pre konanie štátnych orgánov, teda aj Ústavný súd, podľa ktorého tieto orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pretože zákon osobitne neupravuje postup Ústavného súdu pri vzatí návrhu na začatie konania navrhovateľom späť, Ústavný súd rešpektuje v celom rozsahu vôľu účastníka, ak zákon neustanovuje inak." Je to citácia z uznesenia PLUS 4/1994 zo 6. októbra 1994, v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky za rok 1993/1994 je uverejnená na strane 224.

Pretože pokladám za dôležité, aby sme sa aspoň o niektorých veciach bavili vecne a korektne, musím pripomenúť aj to, že v rozhodovaní Ústavného súdu existuje opačné rozhodnutie, podľa ktorého záujem na ochrane ústavnosti v zmysle čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky je natoľko závažný, že v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky navrhovateľ nemá obmedzené právo disponovať svojím návrhom. Toto je rozhodnutie vo veci 2 US 38/96, je to uznesenie z 2. októbra 1996. V tomto prípade teda Ústavný súd nerešpektoval späťvzatie návrhu generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a pokračoval ďalej v konaní o návrhu. Judikatúra Ústavného súdu v tomto bode alebo vo vzťahu k tejto otázke, k otázke späťvzatia návrhu, je nevyvážená, je neustálená.

23. januára 2003, čo je zatiaľ posledné rozhodnutie, Ústavný súd povedal: "Ústavný súd nie je povinný späťvzatie návrhu navrhovateľom pripustiť a konanie vo veci zastaviť, ale rozhodnutie závisí od jeho úvahy." Znamená to, že šanca predkladateľa konkrétneho návrhu je, štatisticky povedané, jedna k jednej.

Mohlo sa prihodiť, že Ústavný súd by rešpektoval späťvzatie návrhu. Mohlo sa prihodiť, že by ho nerešpektoval. V konkrétnom prípade však nie je problém návrhu preskúmavanie súladu zákona s ustanoveniami ústavy alebo celej vyhlášky s ustanoveniami ústavy. Problematická je vlastne len úprava § 2 ods. 3 vyhlášky, teda tá úprava, ktorá podľa návrhu smeruje do novely zákona. Myslím si, že keby v tejto veľmi čiastkovej otázke z hľadiska predmetu konania pred Ústavným súdom mal Ústavný súd možnosť voľby, či pristúpi na späťvzatie návrhu, alebo nie, že by bol rešpektoval späťvzatie návrhu. Problém je v tom, že takýto pokus navrhovateľ nepodnikol.

Ďalšia záležitosť, ktorá sa objavila v argumentácii. Po rozhodnutí Ústavného súdu bude dostatok času na riešenie problému, ak Ústavný súd rozhodne o neústavnosti napadnutej úpravy. Ústavný súd má postup upravený Ústavou Slovenskej republiky. Podľa článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak Ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi je nesúlad, strácajú príslušné predpisy ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. V nadväznosti na to § 41a ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov uvádza: "Právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov." Napokon podľa článku 125 ods. 3 posledná veta: "Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia."

Nebudem vás zaťažovať odbornou právnickou terminológiou, čo je to účinnosť právneho predpisu a čo je to platnosť právneho predpisu. Ktokoľvek, kto má pochybnosti, môže nahliadnuť do ľubovoľnej učebnice a zistí si tam, o čo ide, ale podstata, konkrétna podstata je v tom, že vo chvíli, keď Ústavný súd v tejto kauze urobí rozhodnutie, keď vyhlási nález, a keď ho teda vyhlási formálne predpísaným spôsobom v Zbierke zákonov, celá úprava, o ktorej Ústavný súd rozhodne, že je neústavná, v tom okamihu padne. V tom okamihu v rozsahu rozhodnutia Ústavného súdu nebude možné interrupcie vykonávať, minimálne nie bez možnosti uplatnenia postihu podľa § 228 Trestného zákona, ktorý upravuje skutkovú podstatu trestného činu nedovoleného prerušenia tehotenstva. Čiže vo vzťahu k tej veci, ktorá je predmetom nášho parlamentného sporu, vo chvíli, keď Ústavný súd rozhodne, nebude možné rozhodovať alebo nebude možné vykonávať interrupcie z genetických dôvodov, lebo tie sú, ako sa pokúsim ďalej vysvetliť, naozaj inak právne problematické než celá úprava daná zákonom.

Pokiaľ ide o samotnú podstatu veci. Stretávame sa s argumentáciou, ktorá nie raz obojstranne nie je korektná, a preto pokladám za dôležité poznamenať jednu skutočnosť. Tá mimovoľne alebo medzi riadkami formulovaná téza o tom, že návrh zákona je nedokonalý, napriek tomu ten, kto ho hodnotí, je dokonalý, nie je korektná. Ten, kto sa takýmto spôsobom vyjadruje k návrhu zákona, stojí za návrhom úpravy alebo návrhu predloženého Ústavnému súdu na rozhodnutie.

Dovolím si poznamenať, že súčasťou návrhu, ktorý predložila skupina 31 poslancov, je namietnutý rad ustanovení zákona, ako aj vyhlášky č. 74/1986 Zb. Je súčasťou návrhu námietka o nesúlade § 8 vyhlášky s článkom 123 ústavy v spojení s článkom 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd o § 8 vyhlášky už rozhodol a jeho výrok je takýto: "Návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v časti namietajúcej nesúlad ustanovenia § 8 Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb. v znení zákona č. 98/1995 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva s článkom 15 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky odmieta." Je to rozhodnutie, je to uznesenie vo veci PLUS 12/01 z 30. mája 2001.

Dôvod, pre ktorý takto Ústavný súd rozhodol, je prekvapujúci. Dôvodom je to, že vyhláška o interrupciách je od roku 1998 v § 8 zrušená. Navrhovateľ v roku 2001, keď predkladal návrh, tri roky po zrušení tohto ustanovenia, netušil, že platný právny stav vôbec § 8 nezahŕňa. Uvádzam to len ako úvodnú indíciu, že návrh nie je perfektný, ale aj indíciu o ďalších možnostiach.

Prosím vás, ťažiskom sporu, tak ako sa rozpútava, je argumentácia o tom, že § 4, ktorý je predmetom konania, upravuje nejaký celkom iný typ interrupcií ako § 5, a že časové obmedzenie, ktoré je dané zákonom v § 4, sa nevzťahuje na iné interrupcie podľa § 5.

Návrh zákona, ktorý bol pripravený v  80. rokoch, bol predmetom veľmi výraznej verejnej diskusie, pretože v tom čase sa rušili interrupčné komisie a prechádzalo sa na model voľného rozhodovania na strane tehotnej ženy.

Problematika interrupcií je medzinárodne veľmi sledovaná z hľadiska medicínskeho práva. Zákon č. 73/1986 Zb. bol predmetom analýz, ktoré vyšli v odborných právnych časopisoch. Hovorím o Právnom obzore, hovorím o Správním právu. Vyšli publikácie v zahraničí, napríklad v poľskom Paňstvo i pravo, periodikum vydávané svetovou zdravotníckou organizáciou International Digest of Health Legislation má tiež analýzu k tomuto zákonu. Nikdy, nikdy do tohto roku sa úprava daná zákonom o interrupciách neinterpretovala tak, že sú tu dva typy interrupcií, jedny na žiadosť ženy a druhé zo zdravotných dôvodov, teda so súhlasom ženy, pre ktoré by mala platiť iná časová hranica alebo pre ktoré by v prípade § 5 nemalo platiť obmedzenie na 12. týždňov výkonu plodu. Tento argument sa teda objavuje v súčasnosti v rámci diskusie. Ja nechcem tvrdiť, že početné analýzy, ktoré boli zverejnené v právnických periodikách, musia byť neomylné, ale pripomínam, že omylu sa mohol dopustiť aj ten, kto argumentuje opakom, keď netušil, že § 8 vyhlášky už nie je súčasťou platného právneho poriadku.

Skúsme sa na chvíľu pridržať tej možnosti, že skutočne v § 5 sú nejaké interrupcie robené so súhlasom ženy zo zdravotných dôvodov bez akýchkoľvek časových obmedzení. Teda, že je to právna úprava, ktorá, vzhľadom na to, že tam nie je vôbec nijaké obmedzenie, umožňuje výkon interrupcie trebárs na začiatku pôrodu alebo tesne pred začiatkom pôrodu. Takýto režim by bol svetovou kuriozitou, bol by predmetom tvrdej kritiky Slovenskej republiky v rade medzinárodných organizácií. To sa nestalo, ale majme za to, že napriek všetkým publikáciám, aj v zahraničí, jednoducho medzinárodné organizácie netušia, že tu je taká právna úprava. Pre výklad každej právnej úpravy, ktorá je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, je záväzný príkaz v článku 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého každý všeobecne záväzný právny predpis treba vysvetľovať a uplatňovať tak, aby bol v súlade s ústavou. Bez pochybností teda aj výklad vyhlášky o interrupciách, interrupčného zákona a čohokoľvek, na čo si dokážeme spomenúť, musí byť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. V spojení s Ústavou Slovenskej republiky nemôže byť taká interpretácia postavenia nenarodeného dieťaťa, aby sme si povedali, že je možné naozaj do poslednej chvíle vykonávať interrupciu.

Tento výklad sa tu však objavuje, tento výklad tu koluje, tento výklad prehliada jednu skutočnosť. Tento výklad prehliada samotný návrh na konanie pred Ústavným súdom. V texte sa uvádza: "Ustanovenie § 2 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb. umožňuje umelo prerušiť tehotenstvo z genetických dôvodov do 24-týždňového trvania." Zákon o umelom prerušení tehotenstva však v § 4 dovoľuje ukončiť iba tehotenstvo, ktoré nepresahuje 12 týždňov. Zákonné splnomocnenie v § 12 citovaného zákona presne vymedzuje obsah, ktorý má upravovať podzákonný právny predpis uložený na jeho vykonanie. Zákonné splnomocnenie však neumožňuje vyhláškou predĺžiť zákonnú lehotu 12 týždňov, ktorá je podmienkou toho, aby bola interrupcia vykonaná v súlade so zákonom. Ide o citát zo strany 10 návrhu na konanie pred Ústavným súdom. Toľko v tejto v podstate poslednej záležitosti.

Chcel som vysvetliť len jednu jedinú záležitosť, že naozaj v rozsahu problematiky, ktorá je predmetom konania o tomto návrhu zákona tu v parlamente, neexistuje ani riešenie neskôr, ani riešenie lepšie, pretože napríklad referendum, o ktorom sme tiež niekoľkokrát počuli, nie je možné. Podľa článku 93 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je možné alebo ústava vylučuje referendum o základných právach a slobodách. Ja osobne si myslím, že skutočne najlepšie, najčistejšie riešenie by bolo nerozhodovať o danej veci v parlamente, dať ju na referendum, lenže najskôr by sme museli zmeniť ústavu. Za platného právneho stavu to jednoducho neprichádza do úvahy.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou ako jediný pán poslanec Abelovský. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami.

Nech sa páči.

M. Abelovský, poslanec: Ďakujem. Je škoda, že vystúpenie pána poslanca Drgonca sme si vypočuli, neviem, či nás je dvadsať v sále. Predtým sme tu boli viacerí, ale obávam sa, že tí...

B. Bugár, podpredseda NR SR: Štyridsaťdva.

M. Abelovský, poslanec: Štyridsaťdva, no, tak to nie je ani jedna tretina poslancov, hoci teraz sa skutočne hovorilo k veci. Obávam sa, že predrečníci, ktorí hovorili, nehovorili k veci a dosť sa tu mystifikujú všelijaké dôvody, prečo skupina poslancov tento návrh predložila. Teraz ste počuli skutočne právne vývody rozhodnutia skupiny poslancov predložiť tento zákon aj vzhľadom na konanie pred Ústavným súdom, ktoré prebieha.

Čiže je škoda, že si kolegovia nevytvárajú svoj názor pre budúce hlasovania po vypočutí takéhoto zásadného vystúpenia z hľadiska právneho pohľadu na vec.

Ďakujem. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Brocka. Pripraví sa pani poslankyňa, pani predsedníčka výboru Beňová.

J. Brocka, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, páni poslanci. Po vystúpení pána poslanca Kondróta mám pocit, že rozprava k tomuto bodu je už za vrcholom, ale napriek tomu alebo možno práve preto mi dovoľte, aby som sa aj ja zapojil do diskusie napriek tomu, že nie som žena.

Pokračoval by som tam, kde som v prvom čítaní prestal vo svojom vystúpení. Hovoril som o tom, že odmietavý postoj KDH k interrupciám je výrazom úcty k ľudskému životu, je výrazom citlivého postoja ku všetkým jeho fázam, od jeho vzniku až do jeho prirodzeného konca. Ale náš odmietavý postoj k interrupciám a k predloženému poslaneckému návrhu je zároveň, a to hovorím aj pre pána poslanca Kondróta, je výrazom úcty k ženám, je výrazom úcty k materstvu, ktorého sú nositeľkami.

Pri vzniku novej ľudskej bytosti sme svedkami priam zázraku. Muž a žena majú od prírody alebo od Boha podelené úlohy. Žena určite pre svoju väčšiu vnímavosť, citlivosť a iné duševné i telesné vlastnosti je výnimočne disponovaná na to, aby bola nositeľkou ľudského života na jeho začiatku. Jej organizmus v čase tehotenstva prechádza zložitými zmenami, nielen fyziologickými, ale aj psychologickými a jeho prerušenie - interrupcia je brutálny zákrok nielen na novom živom ľudskom plode, ale je to brutálny zákrok aj na organizme ženy. Interrupcia nie je žiadne víťazstvo žien, interrupcia nie je žiadne víťazstvo ženy, naopak, je to jej veľké poníženie zo strany niekedy necitlivej spoločnosti a niekedy zo strany necitlivého muža.

Preto ma prekvapuje reakcia niektorých žien, ktoré bojujú za právo na potrat, ako keby sme my boli ich nepriatelia. Naopak, môj postoj alebo postoj aj mojich kolegov k ženám je ako postoj k rovnocennému partnerovi. Partnerovi, ktorý je hodný úcty a ochrany.

A nakoniec, veď tak to bolo v minulosti vždy, že výrazom rytierskeho postoja k žene boli prejavy záujmu, úcty, ochrany, lásky a pozornosti a, naopak, necitlivo sa k ženám hrubo správali barbari. A tak si myslím, že sa správajú aj dnes.

Moja druhá poznámka k diskusii o interrupciách, ak dovolíte, je k tomu, ako diskusia doteraz prebiehala, a myslím si, že nebola vždy korektná. Napríklad ako jeden za všetky príklady spomeniem komentár alebo príspevok v televízii Markíza v hlavnej spravodajskej relácii na tému interrupčného zákona, keď sme o tomto návrhu rokovali v prvom čítaní. Diváci videli čiernobiele zábery detí, ktoré sa narodili s vážnymi genetickými poruchami. Redaktorka upozorňovala predtým divákov, že "ide o zábery pre silné žalúdky", citujem. Podľa odborníkov to boli však obrázky mnohé z nich, keďže boli aj čiernobiele, staré niekoľko možno aj desiatok rokov z učebníc medicínskej literatúry. A boli to obrázky z celého sveta a odborníkom je jasné, že tieto narodené deti neboli schopné samostatného života, a preto nezostali na ťarchu ani rodičom, ani spoločnosti, ako sa pokúšala redaktorka presvedčiť nešťastného diváka.

Musím povedať, že to bola demagógia, že to bola nekorektnosť, akú táto televízia predviedla, a ak si pamätám, tak veľmi mi pripomínala relácie v Slovenskej televízii ešte z čias Kapustovín. Podľa môjho názoru, ak by toto spravodajstvo bolo objektívne a vyvážené, tak mali nasledovať zábery z interrupčných zákrokov. A mohli to byť obrázky vo farbe a mnohonásobne početnejšie z našich nemocníc. Len tie, ktoré som ja dostal mailom, predpokladám, že aj vy ako reakciu na našu diskusiu, myslím si, že sú určite ešte pre silnejšie žalúdky, ako upozorňovala pani redaktorka z televízie Markíza. Manipulácia a demagógia ako za čias komunistického totalitného režimu.

Dámy a páni, mne zákon o interrupciách pripomína bývalý komunistický režim aj z iného dôvodu, a dovoľte mi, aby som bol teraz trošku osobný. V roku 1986, keď komunistický parlament, vtedy Slovenská národná rada, novelizoval v smere ešte väčšej liberalizácie vtedy platný zákon o interrupciách, tak sme s manželkou čakali naše prvé dieťa, a keď sme sa dozvedeli o tomto zámere komunistickej moci, tak v spolupráci s našimi priateľmi, najmä z kresťanských kruhov, sme sa rozhodli, že zozbierame podpisy ľudí, ktorí nesúhlasia alebo sú proti tomuto zámeru a obrátia sa na Slovenskú národnú radu s protestom. V januári roku 1986 sme začali zbierať podpisy a zozbierali sme ich na tie pomery 6 518. Na tie pomery to bol úctyhodný počet a myslím si, že to bola jedna z prvých veľkých podpisoviek v bývalom komunistickom režime. V máji roku 1986 boli voľby a je zaujímavé, ako komunistický režim reagoval na vzniknutú situáciu. Pôvodne sa malo rokovať o tomto zákone na jarnom zasadnutí Slovenskej národnej rady, vtedy bývali len dve, jarné a jesenné. Keďže sa však obávali, by som povedal, nerušeného priebehu volieb, tak rokovanie o tomto zákone bolo preložené na jeseň roku 1986 a Slovenská národná rada schválila tento zákon až v októbri.

Samozrejme, považujem za dôležité ešte iné súvislosti, lebo ani komunistický režim si nedovolil dať do zákona možnosť interrupcií do 6 mesiacov tehotenstva a urobil to, iba "formou vyhlášky". Na jednej strane to bolo rafinované, lebo vtedy nemali Ústavný súd a určite by teda nenamietal možnosť, že je to v rozpore s ústavou. Ale na druhej strane komunistický režim prejavil predsa len určitú citlivosť, ak to tak môžem povedať, na duchovné, kultúrne a spoločenské pomery v krajine.

Vidím tu, dámy a páni, istú paralelu aj dnes pri rokovaní o tomto zákone s atmosférou, ktorá bola pri rokovaní zákona o interrupciách v roku 1986. Ak si to pozriete v Zbierke zákonov, ale ja si to pamätám, tak v tom istom čase Národná rada, respektíve Slovenská národná rada, keď schválila interrupčný zákon, tak zároveň schválila aj novelu zákona o štátnej ochrane prírody. Voľne sa dá povedať, že o ochrane 200-ročných líp na Kolibe. Tam sú zaujímavé ustanovenia. Ak si ten zákon prelistujete, tak vtedy komunistický režim prišiel s veľmi vysokými sankciami voči tým, ktorí zasahujú necitlivo voči prírode, napríklad ak niekto poškodil stromy rastúce mimo lesa, tak mohol dostať pokutu až 100-tisíc korún. Kto si dovolil chytať alebo usmrcovať chránené živočíchy, tak mohol dostať pokutu až do 250-tisíc korún. Až dojemná to starostlivosť o životné prostredie. Ochrane ľudského života sa takej pozornosti vtedy nedostalo.

No a tá paralela so súčasnou atmosférou pri rokovaní o tomto zákone? Dámy a páni, ak si spomínate, keď sme rokovali o prvom čítaní tohto zákona, tak nasledoval zákon, novela trestného zákona, ten známy zákon trikrát a dosť. Všetci, ktorí v rozprave vystupovali a, poviem zjednodušene, bránili kriminálnych delikventov, alebo vystupovali proti sprísneniu postihovania násilnej trestnej činnosti, predtým vystupovali, potom hlasovali za liberalizovanie potratov. Napadajú mi i slová Hviezdoslava, neviem, či myslel, alebo či by tomu odpovedal jeho výraz "zdivočenie a zosurovenie mravov".

Možno jednou vetou by som povedal aj o medicínskom aspekte problému, ale tu sme si vypočuli oveľa kvalifikovanejšie stanovisko napríklad z úst môjho kolegu Novotného. Ja poviem len jednu, dve vety. Predsa medicína vznikla ako altruistická disciplína zachraňujúca zdravie a život. Dnes v otázke interrupcií sa medicína stáva selektívnou, čo naozaj pripomína prax nacistického režimu s teóriou čistej rasy, či sa vám to, dámy a páni, páči, alebo nie.

A ja si myslím, že vykonávanie interrupcií je v rozpore s Hippokratovou prísahou, ktorou absolventi medicíny končili svoje štúdiá.

Na záver mi dovoľte zakončiť tromi poznámkami. Život je najvyššia hodnota a má prednosť pred inými hodnotami, dokonca aj pred slobodou. Hranicou slobody jedného človeka je sloboda druhého a vyspelosť spoločnosti sa meria podľa toho, ako sa správa k tým, ktorí sa nevedia brániť alebo ktorí sú v spoločnosti najzraniteľnejší.

A ja by som to rozšíril ešte o jedno konštatovanie, že znakom zdravej spoločnosti je maximálna ochrana života pred narodením a maximálne možné obmedzenie interrupcií.

Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami traja. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok. Posledný je pán poslanec Kaliňák, ktorý nejako divoko stláča gombík a potom sa trikrát vyškrtne. Takže máte ešte, samozrejme, možnosť.

Pán poslanec Malchárek, nech sa páči.

J. Malchárek, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Veľmi pozorne som si vypočul tento príspevok, pretože si pána poslanca v mnohých iných otázkach veľmi vážim. Hovorili ste niekoľkokrát o tom, že máte k ženám úctu, o tom nepochybujem, verím, že ani nepochybujete, že my máme k ženám úctu. Len my k nim máme aj v týchto veciach i dôveru. A preto my dôverujeme, že sa rozhodnú správne a že tiež vnímajú interrupcie ako niečo nie dobré, teda zlé. Ale jednoducho my im nevnucujeme to, ako sa majú rozhodnúť. My im jednoducho dôverujeme, že sa rozhodnú správne. To je všetko a tu vidím medzi tým trošku rozdiel medzi naším postojom.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Gabániová.

D. Gabániová, poslankyňa: Áno. No, ja začnem podobne ako pán kolega, že mňa prekvapujú vaše slová o úcte k ženám a celý ten úvod bol veľmi pekný, nemôžeme povedať, že nie. Ale, pán poslanec, zasadzujte sa, prosím, preto o vytvorenie spoločenského sociálneho prostredia, ktoré potrebujú ženy, aby nepristupovali k interrupciám a k selekcii. Tento zákon nepotláča rozhodnutie ženy nechať si plod, o ktorom vie, aký bude, alebo dá sa predpokladať na vysoké percento, že vie, aký bude a môže sa na to duševne pripraviť. Veď nič jej nebráni, keď jej v tom bránia jej viera alebo iné zábrany. Ja si myslím, že tento zákon je liberálny pre všetkých v tejto spoločnosti.