B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Ďalšiu otázku položila pani poslankyňa Ľudmila Mušková ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky Ľudovítovi Kaníkovi, ktorý je neprítomný, a preto bude odpovedať pán minister Fronc v jeho mene. Otázka znie: "Ako pokračuje práca na legislatívnej norme nahradzujúcej Fond náhradného výživného?"
Pán minister, nech sa páči.
M. Fronc, minister školstva SR: Pani poslankyňa, zákon č. 245/2002 Z. z. o náhradnom výživnom a o Fonde náhradného výživného sa snažil vytvoriť právny priestor na riešenie situácie, ak si povinná osoba neplní voči maloletému vyživovaciu povinnosť určenú právoplatným rozhodnutím súdu. Pre nesúlad tohto zákona s ostatnými právnymi predpismi, ako aj pre nedostatky technického a obsahového charakteru Národná rada Slovenskej republiky 15. novembra predmetný zákon zrušila. Aj napriek faktu, že zákon nebolo možné považovať za systémový krok v komplexnom riešení problematiky výživného vrátane vymáhania výživného a náhrady výživného, treba sa zaoberať riešením situácie, ak si povinná osoba neplní voči maloletému vyživovaciu povinnosť.
Predovšetkým treba zdôrazniť, že na návrh ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny nebol zrušený čl. 2 predmetného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o rodine v časti určovania výživného § 85a. Zmena zákona o rodine spočíva v tom, že rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúce dani z príjmu, je povinný súdu preukázať svoje príjmy, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu zistiť aj ďalšie skutočnosti potrebné na rozhodnutie. Ak si rodič neplní tieto povinnosti, má sa za to, že jeho primeraný mesačný príjem je 15-násobnej sumy životného minima, ktorá je potrebná na zabezpečenie výživy a ostatných základných osobných potrieb toho rodiča podľa osobitného predpisu. Zároveň podľa novely možno na odôvodnené potreby dieťaťa považovať i tvorbu úspor zabezpečujúcich najmä prípravu na budúce povolanie.
Uvedenú novelu zákona o rodine možno považovať za významný a systémový krok v riešení problematiky výživného ako celku.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny presadzuje najmä také opatrenia v problematike výživného pre maloleté deti, ktoré sa v prvom rade zameriavajú na to, aby každé dieťa malo určené výživné podľa svojich odôvodnených potrieb, aby toto výživné bolo vymáhateľné a vymožiteľné, aby rodič, ktorý sa k plneniu svojej vyživovacej povinnosti stavia ľahkovážne alebo sa jeho plneniu vyhýba, bol za tento svoj čin trestne stíhaný po uplynutí zákonom vymedzeného času, počas ktorého neplatil výživné a nakoniec, aby dieťaťu mohla byť poskytnutá náhrada výživného v prípadoch, že ani cestou vymáhania výživného, ani cestou trestného stíhania rodiča nie je možné dosiahnuť riadne a včasné plnenie vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny za osobitne dôležité v tejto súvislosti považuje zrýchlenie konaní, a to najmä súdnych vo veci maloletých detí. Z takéhoto zoradenia jednotlivých častí problematiky výživného vyplývajú aj návrhy ministerstva na úpravu právnych predpisov rodinného, občianskeho a trestného práva.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny v mesiaci február 2003 v rámci vonkajšieho pripomienkového konania k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon, úspešne uplatnilo práve s cieľom zavádzania systémových krokov v komplexnom riešení problematiky výživného a z dôvodu, že bol zrušený zákon o náhradnom výživnom a Fonde náhradného výživného, zásadnú pripomienku, ktorú žiadalo o doplnenie ustanovenia § 217 z Trestného zákona - zanedbávanie povinnej výživy o vymedzenie času neplnenia vyživovacej povinnosti na 3 mesiace, t. j. ak povinný rodič si v čase najmenej troch mesiacov neplní svoju zákonnú povinnosť vyživovať a zaopatrovať iného, dopúšťa sa tým trestného činu.
Možno predpokladať, že toto doplnenie podstatným spôsobom ovplyvní celkovú situáciu v oblasti trestného stíhania rodiča, ktorý k plneniu vyživovacej povinnosti pristupoval ľahkovážne.
V súčasnosti sa pripravuje pracovné stretnutie ministerstva práce, sociálnych vecí a ministerstva spravodlivosti k potrebným zmenám v rodinnom, občianskom a trestnom práve zamerané na problematiku výživného.
Zároveň ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny vo vlastnej pôsobnosti pripravuje návrh zákona o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej prevencii, kde sa vytvára priestor aj na zefektívnenie pomoci dieťaťu, voči ktorému si rodič neplní vyživovaciu povinnosť prinajmenšom poskytovaním kvalifikovanej pomoci pri vymáhaní výživného alebo trestnom stíhaní rodiča pre trestný čin zanedbávania povinnej výživy.
Zároveň treba ešte uviesť, že podľa zákona o sociálnej pomoci okresný úrad aj naďalej poskytuje dávku sociálnej pomoci dieťaťu, ktoré je v hmotnej núdzi z dôvodu, že povinná osoba si neplní voči nemu vyživovaciu povinnosť určenú rozhodnutím súdu.
Skončil som, pán predseda.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa, nech sa páči, môžete položiť doplňujúcu otázku.
Ľ. Mušková, poslankyňa: Ďakujem, pán minister.
Pre krátkosť času nebudem sa prieť, či pôvodný zrušený zákon bol v súlade, alebo nebol v súlade s ostatnými legislatívnymi normami. Myslím si, že to je nezmysel, čo tvrdia pracovníci ministerstva. Ale o tom nebudem diskutovať.
Ja som sa chcela spýtať pána ministra Kaníka na jednu vec. On pri rušení zákona o Fonde náhradného výživného z toho miesta, na ktorom stojíte teraz vy, sľúbil celej Národnej rade hľadanie riešenia vo veľmi krátkom čase.
Pokiaľ viem, nič sa na ministerstve nepripravuje, ani sa neplánuje v tomto probléme hľadať riešenie. Musím povedať, že práve naopak, od nového roku sa všetkým rodinám vrátane tých rodín, ktoré sú neúplné, zhoršila sociálna situácia ešte o to, že sa zvýšili ceny plynu, ostatných energií atď., tovaru, čo, samozrejme, ešte zhoršilo situáciu týchto detí. Môžem ubezpečiť, že, áno, samozrejme, trestné stíhanie a teda ten doplnok do Trestného zákona je potrebný, ale to nerieši momentálnu situáciu, núdzovú situáciu týchto detí a sľubujem, že sa budem aj naďalej pána ministra pýtať, čo v tejto veci napriek jeho sľubom alebo nedodržania sľubu robí.
Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán minister, budete tlmočiť otázku.
M. Fronc, minister školstva SR: Pani poslankyňa, budem tlmočiť vašu pripomienku aj v tom zmysle, že dal istý prísľub.
Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán minister.
V poradí piatu otázku položil pán poslanec Maroš Kondrót ministrovi zdravotníctva Rudolfovi Zajacovi, za ktorého bude odpovedať pán minister Chmel. Otázka znie: "Kto nesie zodpovednosť za nevýhodný pripravovaný nákup 5 vrtuľníkov typu "AUGUSTA 109 KZ" za štátne peniaze, ktoré sú 10 rokov staré, predražené a priestorovo i nákladovo nevyhovujúce? Aké ďalšie typy vrtuľníkov by podľa vás prichádzali do úvahy a v akých nákupných cenách?"
Pán minister, môžete sa prejaviť ako odborník na vrtuľníky. Nech sa páči.
R. Chmel, minister kultúry SR: Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážený pán poslanec, gremiálna porada ministra zdravotníctva dňa 17. 3. 2003 schválila rozpis kapitálových výdavkov kapitoly zdravotníctva na rok 2003. V uvedenom rozpise sa neráta so žiadnymi nákupmi vrtuľníkov. Ministerstvo zdravotníctva SR vôbec neuvažuje s nákupom vrtuľníkov z prostriedkov štátneho rozpočtu na rok 2003.
Ďakujem, pán predsedajúci.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, chcete položiť doplňujúcu otázku? Ďakujem, pán minister.
Šiestu vyžrebovanú otázku položil pán poslanec Juraj Blanár podpredsedovi vlády Slovenskej republiky a ministrovi financií Ivanovi Miklošovi, za ktorého bude odpovedať pán minister Prokopovič: "Ako budete riešiť výpadok cca 500 miliónov Sk, čo je 8 % z poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel určených na nákup techniky pre Hasičský a záchranný zbor (ako i RZP)? Tieto peniaze neodviedli poisťovne k stanovenému termínu na špeciálny účet MV."
Nech sa páči.
P. Prokopovič, minister dopravy, pôšt a telekomunikácií SR: Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán poslanec, podľa v súčasnosti platného § 30 zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov mali poisťovne vykonávajúce povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla odviesť 8 % prijatého poistného v tomto druhu poistenia za rok 2002 do konca februára tohto roku.
Poisťovne si však podľa informácií, ktoré máme, k dnešnému dňu danú povinnosť nesplnili. Ministerstvo financií Slovenskej republiky plne súhlasí s potrebou financovania jednotlivých zložiek záchranných systémov, ktoré svojou podstatou napomáhajú predchádzaniu škôd na ľudských životoch a na materiálnych hodnotách v cestnej premávke, ale tak ako už aj v minulosti zastávame názor, že je potrebné hľadať transparentnú formu spôsobu ich financovania.
Vzhľadom na to, že integrovaný záchranný systém poskytuje služby takzvaného verejného charakteru, mal by byť aj spôsob jeho financovania založený na štandardných princípoch z verejných zdrojov pri dodržiavaní všetkých kontrolných mechanizmov pri nakladaní s týmito verejnými prostriedkami.
Okrem iného aj v návrhu zákona o integrovanom záchrannom systéme sa predpokladá financovanie týchto činností z prostriedkov štátneho rozpočtu. Spôsob, aký sa v súčasnosti uplatňuje, považujeme za zásah do súkromného vlastníctva poisťovní, pričom tu vzniká tiež rozpor so zásadami rovnocenného postavenia komerčných poisťovní, ktoré vykonávajú svoju činnosť v oblasti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a ostatnými poisťovňami.
Na základe uvedeného Ministerstvo financií Slovenskej republiky v návrhu novely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla navrhuje vypustenie daného ustanovenia zo zákona o poisťovníctve s účinnosťou od januára budúceho roku, pričom finančné prostriedky predstavujúce 8 % z prijatého poistného za rok 2003 by mali byť odvedené na účet Ministerstva vnútra Slovenskej republiky do konca februára 2004.
Ministerstvo financií Slovenskej republiky zo zákona o poistení zodpovednosti, ani zo zákona o poisťovníctve nemá právne nástroje ako zabezpečiť, aby poisťovne odviedli daných 8 % z prijatého poistného na účet Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Avšak tým, že si zákonom danú povinnosť nesplnili, porušili ustanovenie v súčasnosti platného zákona o poisťovníctve, a keďže podľa § 42 o poisťovníctve dodržiavanie zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov poisťovňami spadá pod dohľad Úradu pre finančný trh, tento môže začať v danej veci konať a uložiť týmto poisťovniam patričné sankcie a opatrenia v súlade s § 49 zákona o poisťovníctve.
Ďakujem, pán predsedajúci, skončil som.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán minister.
Pán poslanec, nech sa páči, môžete položiť doplňujúcu otázku.
J. Blanár, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Rovnako ďakujem vám, pán minister, za odpoveď.
Musím konštatovať ešte ďalšie informácie, ktoré sa nedali položiť do písomnej otázky, a to sú také, že pri zostavovaní štátneho rozpočtu na rok 2003 bol pán minister financií upozornený poisťovňami, ktoré vlastnia túto licenciu na vykonávanie zmluvného poistenia, že jednoducho je to systém, ktorý je protiústavný a že sa budú snažiť vymôcť si toto právo, čo napokon aj urobili. To znamená, že pán minister financií zrejme vedel, že je to protiústavné alebo je to spôsob, ktorý nie je systémový. To ste rovnako potvrdili aj vo svojej odpovedi, teda presnejšie v odpovedi pána ministra financií. Čiže tým pádom sme sa dostali do situácie, že 500 miliónov, približne 500 miliónov, ktoré mali tieto poisťovne odviesť a neodviedli, a celú vec riešia súdnou cestou, majú niekoľko právnych analýz, ktoré hovoria, že sú v práve, neskončí tam, kde má a doplatí zasa na to Hasičský a záchranný zbor a okrem iného aj rýchla zdravotná pomoc, čo nebolo čítané pri tej otázke a tiež to tam bolo uvedené.
A, myslím si, že toto je asi neospravedlniteľné, pretože 500 miliónov je suma, ktorá by mohla dosť výrazne pomôcť v tomto roku vyriešiť žalostný stav v technike hasičského záchranného systému a nehovoriac aj v technike rýchlej zdravotnej pomoci. Žiaľbohu, musím konštatovať, že zrejme pán minister financií na toto nemyslel a zrejme to skončí tak, že 500 miliónov tohto roku tieto organizácie neuvidia.
Ďakujem pekne.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán minister, nech sa páči.
P. Prokopovič, minister dopravy, pôšt a telekomunikácií SR: Ďakujem pekne.
Vážený pán poslanec, vzhľadom na to, že zastupujem pána ministra financií, nie som kompetentný vyjadrovať sa, resp. vyjadriť svoje stanovisko k tomu.
Chcem vás uistiť tak ako v predchádzajúcej odpovedi pánu poslancovi Ficovi, že budem presne v tomto duchu informovať pána ministra financií a podpredsedu vlády pána Mikloša.
Ďakujem vám.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán minister.
Siedmu vyžrebovanú otázku položil pán poslanec Maroš Kondrót ministrovi zdravotníctva Rudolfovi Zajacovi, za ktorého bude odpovedať znovu pán minister Chmel: "V Slovenskej republike sú tri letecké spoločnosti, ktoré sú schopné poskytovať letecké záchranné služby. Iba jedna z nich však bola zaradená do siete zdravotníckych zariadení (ATE), čím zneužíva svoje monopolné postavenie, ktoré nie je ničím opodstatnené. Dokedy bude ministerstvo zdravotníctva tento stav podporovať? Kedy urobíte nápravu, pán minister?"
Nech sa páči.
R. Chmel, minister kultúry SR: Vážený pán poslanec, v prípade záchrannej zdravotnej služby spôsob tvorby siete zdravotníckych zariadení záchrannej zdravotnej služby určuje vyhláška č. 40/1997 Z. z., ktorou sa ustanovujú štandardy pre minimálne personálne a materiálno-technické vybavenie vybraných druhov zdravotníckych zariadení, kde vo svojej tretej časti písm. u) určuje jeden vrtuľník záchrannej leteckej služby na 750 tisíc až 1 milión obyvateľov, z čoho vyplýva norma počtu záchranných tímov leteckej záchrannej služby na počet obyvateľov Slovenskej republiky 5 až 7. Skutočný stav počtu zásahových záchranných tímov leteckej záchrannej služby 1 tím rovná sa 1 vrtuľník, je v Slovenskej republike 5, z čoho vyplýva, že sieť leteckej záchrannej služby je optimálna. V prípade potreby ju Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky priebežne prehodnocuje a koriguje.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, chcete položiť doplňujúcu otázku?
J. Blanár, poslanec: Ďakujem pekne. Nie, vzdávam sa možnosti položiť doplňujúcu otázku a budem to konzultovať s pánom ministrom zdravotníctva písomne.
Ďakujem pekne.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem. A poslednú otázku, ktorú ešte stihneme, položila pani poslankyňa Klára Sárközy ministrovi zdravotníctva Rudolfovi Zajacovi, takže, pán minister Chmel, môžete odpovedať na ďalšiu otázku tohto znenia: "Kedy zverejní Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky náplň špecializačnej atestácie z urgentnej medicíny?"
Pán minister, budete o chvíľočku odborník na všetko. Nech sa páči.
R. Chmel, minister kultúry SR: Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Pani poslankyňa, pozrel som si špecializačné náplne - píše pán minister zdravotníctva -, ktoré vypracovala a predložila Slovenská zdravotnícka univerzita. Sú v súlade s nariadením vlády Slovenskej republiky č. 157/2002 Z. z. o ďalšom vzdelávaní pracovníkov v zdravotníctve. Predpokladám, že do mesiaca budú uverejnené v špeciálnom vydaní Vestníka Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Prípravou špecializačnej náplne v odbore urgentná medicína ministerstvo zdravotníctva poverilo príslušných odborníkov a predmetná náplň bude paralelne uverejnená s novelou citovaného nariadenia vlády Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán minister, ďakujem za vašu ochotu a zároveň končím bod programu hodina otázok. Ďakujem pánovi predsedovi vlády a pánom ministrom za trpezlivosť.
A ak dovolíte, pokračovali by sme v rozprave o
návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s prístupom Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve (tlač 193).
Pán minister je tu. Pán spravodajca Figeľ sa hľadá. Do toho času, kým pán spravodajca príde, pán poslanec Hopta - procedurálny návrh? Nech sa páči, máte slovo.
I. Hopta, poslanec: Vážený pán podpredseda, pri schvaľovaní programu sme schválili aj bod programu interpelácie. A tento bod programu sme nevypustili. Takže ja sa pýtam, akým právom ideme teraz meniť program, keď pred začiatkom rokovania bol schválený aj tento bod programu?
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, ak si spomínate, tak sme sa dohodli, ako budeme pokračovať. To znamená, máme dva body programu, ktoré boli načaté, nedokončené a jeden takýto bod je práve v súčasnosti prerokúvaný ohľadne vstupu Slovenskej republiky do NATO. Takže najprv dokončíme ten, potom o Generálnej prokuratúre a potom budeme, samozrejme, pokračovať v programe. Takže ďakujem pekne.
O slovo sa hlási pán minister Šimko. Nech sa páči, môžete vystúpiť. Pán spravodajca je už tu.
I. Šimko, minister obrany SR: Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, vážené poslankyne, vážení poslanci, dámy a páni, vstup do Severoatlantickej aliancie nie je iba schválením spojeneckej zmluvy. Je definitívnym prekročením železnej opony, ktorá sa utvorila medzi vlasťou našich predkov a slobodným svetom. Opony, ktorú sme nikdy nechceli, ktorú sme si nevybrali, ale s ktorou sme sa museli naučiť žiť. Vyslovenie súhlasu s pristúpením Slovenska do NATO je nevratných oslobodením sa od tejto minulosti. Je vyvrcholením nového slobodného rozhodovania našej krajiny. Je to rozhodnutie o tom, do akej sféry nášho sveta chceme patriť, pretože život na našej planéte je tvrdý. Bol v minulosti, je dnes a bude i v budúcnosti. Vôbec nie je jedno, kde v tomto svete patríme a kto budú naši spojenci. Je životným národným záujmom Slovenska na križovatkách našich dejín nezaváhať, lebo je to ako v Rúfusovej básni, z ktorej som tu už raz citoval: "Ubudlo priestoru i čas si šepká, udri. Pritvrdlo to na človekovom nebi, už nemá na voľbu, už môže byť len múdry alebo nebyť."
Náš vstup do NATO sa uskutočňuje v čase, keď sa dramaticky mení svet, ale i aliancia. Prežívame dobu, v ktorej sa kladú základy novej architektúry medzinárodných vzťahov pre budúcu generáciu. Slovensko má veľkú príležitosť stať sa aktívnym subjektom a spolurozhodovať o tom, čo sa dnes začína iba rysovať. Predovšetkým treba spomenúť zásadnú zmenu bezpečnostného prostredia vo svete. Po skončení studenej vojny sa zdalo, že nadlho sa dominujúcou formou konfliktov vo svete stanú regionálne zrážky. Mnohí si s uspokojením začali nahovárať, že na ich zvládnutie máme dostatočné medzinárodnoprávne mechanizmy a postačujúcu silu, ktorá je schopná ich vynútiť. Veľmi skoro sa však ukázalo, že to také idylické nie je. Mnohí už koncom deväťdesiatych rokov začali upozorňovať i na rastúce globálne nebezpečenstvo takzvaných asymetrických hrozieb. V lone silnejúceho nadnárodného organizovaného zločinu sa začali utvárať ťažko postihnuteľné siete medzinárodného terorizmu. 11. september 2001 bol prvým veľmi viditeľným útokom, ktorý akoby zaskočil celý civilizovaný svet. Zrazu sme sa ocitli v akejsi globálnej konfrontácii s protivníkom, ktorého nevidíme a nedokážeme odhadnúť, ako a kde udrie. Bezpečnosť národov sa zrazu stala znovu prioritou číslo 1.
Začiatok nového tisícročia vniesol do tejto oblasti činnosti štátov zásadné zmeny. Stratégia boja s novými ohrozeniami je diametrálne odlišná od toho, čo platilo po stáročia doteraz. Už si nevystačíme s tradičnou predstavou obrany teritória vlastného štátu ako základného predpokladu na zaistenie bezpečnosti národa. Teroristické siete možno oslabiť, len ak zasiahneme ich centrály a tie nikdy na územie Slovenska, ale ani iných demokratických štátov neprídu. Preto sa tieto krajiny budú musieť brániť, ak má ich obrana byť účinná, predovšetkým mimo svojho územia. Často tisíce kilometrov ďaleko.
Mnohí mi hovoria, že Slovensko je malé, nenápadné, schované pod Tatrami a teroristi by sa ho nikdy nedotkli, keby bolo pekne ticho, rozumej neutrálne. Obávajú sa, že ak sa budeme angažovať, ak sa staneme aktívnym členom medzinárodného zápasu s terorizmom, tak práve vtedy sa môžeme stať i jeho terčom. Je to omyl, ani na Bali si nemysleli, že sa môže stať to, čo sa tam stalo. Terorizmus si nevyberá racionálne ciele. Ale ako som už povedal, terorizmus je iba špičkou ľadovca, ktorý vychádza z logistiky organizovaného zločinu veľkých rozmerov. A toto je dnes ohrozením celého demokratického sveta i Slovenska. Nikto, ani veľké štáty nemôžu s touto hrozbou účinne bojovať bez spolupráce s inými štátmi. Človek pre svoj život potrebuje záruky bezpečnosti. Atlantické spoločenstvo takéto záruky poskytuje. Je naším národným záujmom stať sa súčasťou tohto spoločenstva.
Treba tiež spomenúť, že do aliancie vstupujeme v čase, ktorý je dramatický i pre vzťahy vo vnútri NATO. Atlantické spoločenstvo sa zrodilo v zápase s fašistickým ohrozením civilizácie a potom celé desaťročia čelilo rozpínajúcej sa hrozbe komunizmu. Po celý ten čas sa spoliehalo predovšetkým na silu Spojených štátov. Po skončení studenej vojny sa však tento model stal predmetom diskusií. I v samotnej aliancii sa objavila nedôvera voči americkej sile a nedôvera voči sile ako faktoru bezpečnostnej politiky vôbec.
Kríza v Iraku bola iba katalyzátorom postojov, ktoré sa kryštalizovali už od pádu železnej opony viac ako desať rokov. Nesmieme pred tým zavierať oči, pretože vstupujeme i do týchto mimoriadne vážnych diskusií a vstupujeme do nich s jasnými postojmi. Vláda už vo svojom programe celkom jednoznačne vyhlásila, že transatlantický bezpečnostný systém považuje za základ bezpečnostnej architektúry súčasnej euro-americkej civilizácie. Podporujeme zvyšovanie dielu zodpovednosti Európy za bezpečnosť na našom kontinente, ale budeme sa stavať voči všetkému, čo by chcelo stavať Európu proti Amerike. Vyjadrili sme to akademicky v našom programe, ale zaujímali sme také postoje aj v konkrétnej situácii ostatných mesiacov. Som presvedčený, že tieto postoje sú nielen poctivé voči spoločenstvu, do ktorého vstupujeme, ale sú predovšetkým i vyjadrením najvlastnejšieho záujmu našej vlasti na prehlbovaní našej bezpečnosti.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, svet, v ktorom žijeme, je plný nástrah. Zavierať pred nimi oči je vždy osudné. Tváriť sa, že sa nás v tomto svete niečo netýka, je zbabelé a navyše nepravdivé. Nemáme inú, rozumnú alternatívu, ako píše básnik, než byť múdri. A múdre je hľadať v tvrdých zápasoch súčasného sveta spojencov, ktorí uznávajú tie životné hodnoty, čo sú blízke i nám. Toto je Severoatlantická aliancia, do ktorej sa dnes definitívne rozhodujeme vstúpiť.
Prosím vás o podporu pre toto rozhodnutie. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Kubovič. Nech sa páči.
P. Kubovič, poslanec: Vážený pán podpredseda, vážení páni ministri, vážené panie poslankyne, páni poslanci, získanie členstva v NATO bolo ako súčasť národnoštátneho záujmu Slovenska prezentované všetkými doterajšími vládnymi zostavami. V období rokov 1994 až 1998 bol však v politike zástupcov výkonnej i zákonodarnej moci badateľný istý rozpor medzi verejne prezentovaným záujmom našej krajiny stať sa členom NATO a plnením kritérií potrebných na plnohodnotné zaradenie sa k členom aliancie. Ukázalo sa, že nestačí plniť predpoklady týkajúce sa napríklad reformy ozbrojených síl, kde bola naša krajina vždy pozitívne hodnotená, ale bolo nutné presvedčiť budúcich partnerov v rámci aliancie, že Slovenská republika môže byť plnohodnotným členom aliancie s pevným a nemenným demokratickým zázemím.
V roku 1994 predstavila aliancia program Partnerstvo za mier, ktorého zakladajúcim členom bola tiež Slovenská republika. Účelom programu Partnerstvo za mier bolo posilnenie demokratických mechanizmov zúčastnených krajín, pomoc pri zmene štruktúry ozbrojených zložiek krajiny a vzájomná spolupráca zúčastnených členov. Skúsenosti získané prostredníctvom Partnerstva za mier prispeli nemalou mierou k spolupráci medzi krajinami, ktoré sa zúčastnili mierových misií v krajinách bývalej Juhoslávie. Kľúčovým momentom na zmenu prístupu Slovenska k členstvu v NATO bol výsledok parlamentných volieb v roku 1998. Predchádzajúci i súčasný vládny kabinet podriadil záujmu vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie aj praktickú politiku. Pozvanie k vstupu Slovenska do NATO na pražskom samite aliancie v novembri 2002 pre reprezentáciu Slovenska znamenalo zavŕšenie niekoľkoročného procesu približovania k členstvu v NATO. Bolo výzvou na zintenzívnenie práce na všestrannej príprave krajiny na prevzatie povinností plnohodnotného člena aliancie.
Pozvanie našej krajiny pre vládny kabinet i parlament prinieslo na jednej strane satisfakciu za doteraz vykonané kroky, na strane druhej viedlo k nutnosti urýchlenia krokov kvalifikujúcich krajinu na členstvo. Časový plán, ktorý vláda a následne Národná rada prijali vo februári 2003 a ktorý bol medzičasom prostredníctvom generálneho tajomníka aliancie odovzdaný členským krajinám NATO, obsahuje časovo vymedzené a vo väčšine prípadov jasne merateľné záväzky Slovenska v oblasti prípravy krajiny na členstvo. Tento dokument ako nový nástroj prípravy na členstvo v aliancii podrobne opisuje východiskový stav a stav, ktorý chce Slovensko dosiahnuť či už k dátumu vstupu, alebo v časových horizontoch presahujúcich dátum vstupu do aliancie. Časový plán je teda určitým koncentrovaným vyjadrením procesu prípravy krajiny upriamujúcim tak výkonnú, ako aj zákonodarnú moc na hlavné otázky spojené s úspešným účinkovaním Slovenska.
Je potešiteľné, že dokument v parlamente podporili aj viacerí opoziční kolegovia, páni poslanci a poslankyne. V tejto podobe časový plán schválený uznesením Národnej rady poskytuje potrebnú širokú politickú bázu na záverečnú akcelerovanú fázu prípravy krajiny na členstvo v NATO. Je predpoklad, že zároveň s členstvom v NATO zrejme v rovnakom období roku 2004 Slovensko získa aj plnohodnotné členstvo v Európskej únii. Aktívne členstvo, účasť na formovaní bezpečnostnej politiky aliancie a zapájanie sa do procesov vo vnútri NATO v prípade Slovenska ako mladého štátneho útvaru bude viesť k zvýšeniu jeho váhy v medzinárodných vzťahoch.
Pozvanie našej krajiny k vstupu do aliancie je pre členov vlády, poslancov Národnej rady, ako aj pre celú spoločnosť zároveň aj intelektuálnou výzvou. My politici máme možnosť zúčastňovať sa na formovaní novej úlohy, ktorú bude Slovensko najneskôr od roku 2004 aj inštitucionálne zohrávať pri spoluvytváraní transatlantického, ale čoraz viac aj globálneho bezpečnostného prostredia. Takúto možnosť reálnej prezentácie názorov a predstáv politických špičiek krajiny v rámci vytvárania svetového bezpečnostného prostredia umožňuje práve členstvo v NATO. Na tomto mieste je dobré pripomenúť, že rozhodovací proces vo vnútri aliancie je založený na jednomyseľnej dohode všetkých členov. Uvedená forma rozhodovania zabezpečuje, že každá členská krajina má dostatočný priestor na prezentáciu svojho pohľadu na otázky, ktoré sú predmetom rokovania vo vnútri aliancie.
Hlavnou úlohou politickej reprezentácie po zabezpečení členstva krajiny v NATO je zabezpečenie vyváženého celospoločenského stotožnenia sa krajiny s jej nadchádzajúcim členstvom. Základným právom Slovenskej republiky ako plnohodnotného člena aliancie bude predovšetkým právo na bezpečnostnú garanciu pre normálny rozvoj štátu. Po nedávnych skúsenostiach s hrozbou svetového terorizmu sa toto právo ukazuje v novom svetle. Je nutné sa však stotožniť tiež s povinnosťami vyplývajúcimi z členstva v NATO. Bude prioritou zabezpečiť akceptáciu vyčleňovania dostatočných zdrojov štátu na zaručenie vlastnej, ako i kolektívnej obrany a bezpečnosti. Ak hovoríme o zdrojoch na zaručenie bezpečnosti, mám na mysli tiež ľudské zdroje. S tým súvisí nutnosť prípravy verejnej mienky vo vnútri krajiny na vysielanie príslušníkov ozbrojených síl na plnenie úloh mimo územia Slovenska. Za obdobie posledného pol druha roka došlo k výraznému niekoľkonásobnému zvýšeniu počtov príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky, ktorí v súčasnosti pôsobia na všetkých kontinentoch, kde sa uskutočňujú mierové misie Organizácie Spojených národov či operácie na podporu mieru pod vedením NATO. S počtom 850 mužov a žien v zahraničí sa Slovenská republika stala jedným z najvýznamnejších prispievateľov do týchto aktivít medzinárodného spoločenstva.
Na tomto mieste považujem za potrebné venovať niekoľko viet otázke podpory verejnosti vstupu Slovenskej republiky do aliancie. V predchádzajúcich rokoch sme boli svedkami, že podpora slovenskej verejnosti vstupu do aliancie je často formovaná aktuálnou bezpečnostnou situáciou vo svete. V období rokov 1999 až 2002, po tzv. kosovskej kríze, sme boli svedkami pomaly stúpajúcej podpory verejnej mienky vstupu Slovenska do NATO a v priebehu roku 2002 sa podpora vstupu do aliancie zvýšila až na úroveň nad 60 %. V novembri 2002 prišiel pražský samit NATO a Slovenská republika dostala pozvánku do NATO. Napriek týmto pozitívnym faktom však verejná mienka začala postupne klesať. Najpodstatnejším faktorom znižovania podpory vstupu Slovenska do NATO bolo spájanie členstva našej krajiny v NATO so situáciou v Iraku.
Na základe uvedeného, vážené kolegyne, vážení kolegovia, aj vy svojím zodpovedným prístupom môžete pomôcť zabezpečiť celospoločenskú akceptáciu členstva našej krajiny v NATO bez ohľadu na aktuálnu kampaň alebo situáciu vo svete. Je našou povinnosťou a povinnosťou ostatných predstaviteľov štátnej moci nepodliehať populistickým náladám, ale poctivo vysvetľovať a objasňovať spoluobčanom nutnosť niektorých nepopulárnych krokov súvisiacich s naším členstvom v NATO.
V súvislosti s verejnou mienkou ohľadom podpory vstupu Slovenska do NATO si položme otázku, aké sú očakávania verejnosti so vstupom Slovenska do NATO. Najčastejšou odpoveďou respondentov je zaistenie bezpečnosti Slovenska, ale tiež obava zo zatiahnutia našej krajiny do konfliktu. Naproti tomu ekonomickú prosperitu i upevnenie medzinárodného postavenia Slovenska vidí za členstvom v aliancii asi 6,5 % respondentov, hoci ekonomickú prosperitu za členstvom v NATO vidí iba menej ako 7 % respondentov. Zodpovedným politikom je jasné, že bezpečnosť a prosperita sa navzájom dopĺňajú. Tam, kde niektorý z týchto elementov chýba, nedarí sa ani jednému, ani druhému. Ako pozitívny príklad môžeme uviesť nárast objemu zahraničných investícií v Českej republike, Maďarku a Poľsku po vstupe týchto krajín do NATO. Prílev zahraničných investícií do ekonomiky bude pravdepodobne najskôr citeľným dôsledkom vstupu Slovenska do NATO pre občanov, keďže so sebou prináša vytvorenie nových pracovných príležitostí. Práve v tejto oblasti by bolo dobré zintenzívniť úsilie politických predstaviteľov pri objasňovaní pozitív vstupu našej krajiny do NATO spoluobčanom.
V neposlednom rade chcem upozorniť na všeobecne známu a prijímanú skutočnosť, potvrdenú konkrétnymi údajmi, že kolektívna obrana je lacnejším variantom zabezpečenia obrany štátu ako samostatná obrana. V súvislosti so vstupom Slovenska do NATO bude nutné dokončiť profesionalizáciu Armády Slovenskej republiky plánovanú na rok 2006, ale tiež zabezpečiť špecializáciu ozbrojených síl v rámci aliancie. Cieľom je vytvoriť po dohode s ostatnými členmi aliancie podmienky na zadefinovanie miesta ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci aliancie, najmä zabezpečenia vynikajúcej kvality určitej zložky ozbrojených síl. Už nebude nutné zabezpečovať ozbrojenými silami štátu celý rozsah bezpečnosti krajiny, ktorá je vôbec najdrahšou alternatívou, ale dôjde k výraznému zlacneniu prevádzky armády s pozitívnym dosahom aj na štátny rozpočet. V tejto súvislosti si dovolím upriamiť pozornosť na vysokú medzinárodnú akceptáciu práce slovenských ženistov alebo protichemických špecialistov.
Vážené kolegyne, kolegovia, dnes máme možnosť svojím súhlasom zapojiť Slovensko do organizácie, ktorá zastáva rovnaké demokratické hodnoty a ktorá je zárukou, že budeme spoločne zvládať bezpečnostné výzvy nového storočia. Pevne verím, že sa k tomu kroku pridáte. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážená Národná rada, chcem sa opýtať, či sa hlási niekto ústne do rozpravy. Traja páni poslanci, končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy.
Pani poslankyňa Belohorská, nech sa páči. Pripraví sa pán poslanec Hopta a potom pán poslanec Figeľ.
I. Belohorská, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, pán minister, otázka obrany a otázka definovania národnoštátnych záujmov zďaleka presahuje jedno funkčné obdobie vlády. Považujem za potrebné, aby z tohto miesta, keďže sme v Národnej rade Slovenskej republiky, odznelo poďakovanie aj členom delegácie Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá mala možnosť zúčastňovať sa od roku 1994 až do terajšieho obdobia rokovania Parlamentného zhromaždenia NATO.
V roku 1994 počas toho, keď predsedom Parlamentného zhromaždenia NATO bol francúzsky senátor pán Bouvoir, delegácia bola v zložení pán poslanec Polka, pán poslanec Hrnko, pán poslanec Andrejčák, pán poslanec Kanis. Do roku 1998 som túto delegáciu viedla ja. Od roku 1998 do roku 2002 vedúcim slovenskej delegácie bol pán poslanec Šebej, členovia boli pani poslankyňa Dubovská, pán poslanec Andrassy a takisto som ja dostala príležitosť zastupovať Hnutie za demokratické Slovensko v tejto delegácii. Myslím, že sme odovzdali štafetu terajšej delegácii, ktorá, pevne verím, bude dôstojne reprezentovať Národnú radu Slovenskej republiky v tomto Parlamentom zhromaždení, pravdaže, už na vyššej úrovni, predpokladám, na úrovni riadneho člena.
Globalizácia a nové informačné technológie priniesli so sebou aj nové bezpečnostné riziká. Bezpečnostné riziko sa presunulo do teritória civilných hrozieb, či už ide o medzinárodný terorizmus, organizovaný zločin, obchodovanie s drogami, obchodovanie s ľuďmi, alebo posledná najnovšia a hrozná hrozba - biologické a chemické zbrane. Samozrejme, že veľkou hrozbou z hľadiska civilnej hrozby môže byť veľká migrácia obyvateľstva spôsobená sociálno-ekonomickými dôvodmi. A preto práve si myslím, že v tomto komplikovanom prostredí žiaden štát, ale hlavne nie štát taký malý, ako sme my, s 5 miliónmi obyvateľov nie je schopný sa brániť a čeliť týmto hrozbám a potrebuje spolupracovať. Myslím si, že podľa toho sú pripravované aj terajšie návrhy zákonov na budovanie malej profesionálnej armády, ktorá bude vedieť brániť obyvateľstvo a bude ho ochraňovať aj v prípade prírodných katastrof, ako sme to mali možnosť vidieť v uplynulom období, či už išlo o lesné požiare na strednom Slovensku alebo záplavy, ktoré Slovensko postihli.
Nedá mi však na záver, aby som aj svojím spôsobom neupozornila vládu Slovenskej republiky, že považujem za nezodpovedné práve možno aj vďaka tomu, že som pôsobila takýto dlhý čas v Parlamentnom zhromaždení NATO a viem, aký význam má pri finiši nášho budúceho členstva veľvyslanec SR, je nezodpovedné, že v tomto čase v Bruseli pri NATO Slovensko nemá svojho veľvyslanca. Práve teraz dochádza k ratifikácii, práve teraz, keď má byť diplomatická aktivity najvyššia, Slovensko v tomto období nemá veľvyslanca pri NATO v Bruseli a to považujem za veľkú chybu práve teraz prebiehajúceho procesu. Prosím z tohto miesta, aby vláda urobila všetko pre to, aby čím skôr veľvyslanec vymenovaný v Bruseli bol. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem. Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Hopta, pripraví sa pán poslanec Figeľ.
I. Hopta, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, končí prakticky dnešný maratón príspevkov, diskusných vystúpení o pristúpení Slovenskej republiky do NATO. Zazneli tu prakticky príspevky dvojakého druhu. Strany vládnej koalície, podobne ako niektoré opozičné strany, privítali alebo vítajú túto skutočnosť a prednášajú nám tu argumenty, prepáčte mi za výraz, niekedy pripomínajúce možno nami alebo vami toľko kritizované minulé obdobie.
Zazneli tu aj príspevky zástupcov Komunistickej strany Slovenska. Príspevky, v ktorých členovia nášho poslaneckého klubu sa vám snažili vecnými argumentmi ozrejmiť, objasniť, prečo poslanci za Komunistickú stranu Slovenska nemôžu dnes podporiť vstup Slovenskej republiky do NATO. My sme sa snažili vecne argumentovať, aj keď sme sa často z vašej strany stali objektom úsmevov, objektom uštipačných poznámok. Myslím si, že argumenty z jednej i z druhej strany posúdi až história a posúdi ich predovšetkým budúcnosť. Naši občania na vlastnej koži sa budú musieť presvedčiť, čo je severoatlantická organizácia, aké výhody, resp. z našej strany aké nevýhody prináša. Ja by som bol veľmi rád, aby sme to naozaj nechali na posúdenie budúcnosti, ale zároveň by som vás chcel poprosiť, aby ste nám neupierali právo vyjadriť v tomto parlamente svoj názor, názor, ktorý v súčasnom období korešponduje aj s väčšinovým názorom občanov Slovenskej republiky.
Dnešný deň sa zaiste zapíše do histórie Slovenskej republiky. Podľa vás sa zapíše oslavnými písmenami, podľa nás možno to bude čiernymi písmenami. Podľa môjho názoru dnešným dňom svojím spôsobom utrpela aj slovenská štátnosť a sú ohrozené jej základy. Po 10 rokoch samostatnej existencie sa dávame do spolku, ktorý môže svojím spôsobom ohroziť naozaj slovenskú štátnosť. My sme sa snažili na to upozorniť vo svojich diskusných vystúpeniach a vystúpeniach aj preto, že sme sa poučili z minulosti, poučili sme sa aj z chýb, ktoré urobili naši predchodcovia. Naozaj, ak sme kritizovali toľko alebo vy ste kritizovali v minulosti toľko kritizovanú Varšavskú zmluvu, snažili sme sa poukázať na to, že nie je dobré vliezť z jedného, alebo ísť z jedného chomúta do druhého. Snažili sme sa poukázať na skutočnosť, že existujú aj iné možnosti, ako ochrániť bezpečnosť občanov Slovenskej republiky. Žiaľ, váš názor je iný a nekorešponduje s väčšinovým názorom občanov Slovenskej republiky.
Podľa môjho názoru dnešným dňom svojím spôsobom prepadla aj demokracia v Slovenskej republike. Prepadla preto, že občania tejto krajiny nemali možnosť vyjadriť sa o takej dôležitej otázke, ako je vstup do NATO v referende. Nemali možnosť to napriek tomu, že si to želá až 60-70 % občanov, že chce rozhodovať o takej dôležitej otázke, ako je vstup do NATO a chcú sa vyjadriť v referende. Táto vláda, ktorá hovorí o sebe, že je demokratická, že vyznáva princípy a tradície demokracie, táto vláda a vládna koalícia mala byť iniciátorom toho, že ona sama mala navrhnúť uznesenie Národnej rady, na základe ktorého by sa uskutočnilo referendum a občania by sa slobodne rozhodli. Niekoľkokrát zaznelo z našich úst, a ja tu opätovne hovorím, že poslanci za Komunistickú stranu Slovenska, zrejme i ostatní občania Slovenskej republiky, by v plnej miere rešpektovali rozhodnutie občanov v referende. Žiaľ, my sme nedali možnosť.
Mnohokrát, vážené dámy, vážení páni, sa hovorilo o tom, že ideme do NATO preto, že zastávame spoločné hodnoty s týmito krajinami. Viete, je to filozofická otázka, aké sú tieto hodnoty? My často poukazujeme len na tie hodnoty, ku ktorým sa nebojíme priznať alebo pristúpiť aj my. Áno, sú to hodnoty humanizmu, hodnoty demokracie, hodnoty ľudskosti, hodnoty dodržiavania ľudských práv. Na druhej strane sú však aj krajiny NATO, resp. aj v niektorých krajinách NATO tieto hodnoty sú pošliapavané. Existujú milióny nezamestnaných, milióny ľudí, ktorí nedokážu zabezpečiť základné životné potreby. Čiže je tu veľký rozdiel medzi tým, čo sa navonok rešpektuje, resp. čo sa navonok poukazuje, a medzi každodennou bežnou realitou.
Vážené dámy, vážení páni, musím to aj z tejto parlamentnej pôdy povedať, že som veľmi sklamaný aj postojom slovenskej žurnalistiky. Ja som si myslel, že v dnešný deň vyjdú noviny s bielymi stránkami a budú bojovať a budú kričať, že "Zachráňme demokraciu na Slovensku!". Ja sa veľmi pamätám na rok 1998, keď som bol v Markíze, keď niektorí novinári vtedy zachraňovali Markízu. Áno, uskutočnilo sa jedno veľké divadlo, ktoré malo zaručiť možno vtedajšej, resp. súčasnej koalícii dostať sa k moci. Lenže slovenská žurnalistika zlyhala podľa môjho názoru a zlyhala predovšetkým preto, že hodnoty demokracie, o ktorých tak často mnohí a premnohí provládni novinári píšu, mali bojovať a mali bubnovať na poplach, že v tejto krajine sa pošľapávajú hodnoty demokracie, lebo najvyšším princípom demokracie je, aby mali možnosť sa vyjadriť k otázkam občania Slovenskej republiky. Čiže je to svojím spôsobom pseudodemokracia, to nemá nič spoločné so skutočnou demokraciou.
Vážené dámy, vážení páni, zrejme ste rozhodnutí a nezostáva nám nič iné, len rešpektovať vaše rozhodnutie. Vaše rozhodnutie hlasovať za vstup Slovenskej republiky do NATO zrejme posúdi až história, posúdi i budúcnosť. Som pevne presvedčený, že nie je to správne rozhodnutie, preto chcem vyjadriť v mene poslaneckého klubu, že Komunistická strana Slovenska a jej poslanci budú hlasovať proti tomuto rozhodnutiu. Prosím vás, rešpektujte aj náš názor a bol by som rád, aby sa v budúcnosti nestávalo na tejto parlamentnej pôde, že sa budeme navzájom znevažovať len preto, že niekto vyznáva alebo zastáva iné názory. Ak bude zo strany tých, čo nás toľko kritizujú, iný prístup, verte, že aj z našej strany bude iná reakcia a budeme sa snažiť vytvárať atmosféru, ktorá prospeje tomuto parlamentu, prospeje občanom Slovenskej republiky. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)