Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Muránsky, faktická poznámka. Zároveň uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami.

P. Muránsky, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Počítal som, že viacero kolegov poslancov bude reagovať na vaše vystúpenie, pán poslanec Fico. Zostal som sám. Hovorili ste o všeličom, ale jedno ma zaujalo, tak ako ste predtým zvykli hovorievať, že na Slovensku nie je právny štát, a pritom ste boli jeho súčasťou, teraz hovoríte, že sa tu neuplatňujú morálne pravidlá alebo že sa nekoná na Slovensku morálne. To ma trošku pobúrilo. Pokiaľ nekonáte morálne vy, tak hovorte, ale za seba, nie za iných. Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Za poslanecký klub Komunistickej strany Slovenska vystúpi pán poslanec Jozef Ševc. Za poslanecký klub ANO po pánovi poslancovi Ševcovi vystúpi Imrich Béreš.

J. Ševc, poslanec: Vážená pani predsedajúca, vážená vláda, vážená Národná rada. Hneď na úvod by som sa chcel trocha zamyslieť nad naším sebavedomím a históriou slovenského národa. Sebavedomie Slovákov, naša história, to sú veľmi vzácne atribúty a kladiem si otázku, do akej miery sme my Slováci Slovákmi, či sme v histórii boli mierumilovným národom alebo vojnychtivým. História ukazuje, že sme neboli nejakým výbojným národom, skôr pokorným. Prvá republika naša, tiež sme išli do vojny za cudzie záujmy na východ. Spojené štáty boli naším protivníkom a sme boli na strane porazených. Druhýkrát v našej samostatnej republike tiež chceme ísť do vojny a tiež na východ, ale tu sú Spojené štáty naším spojencom. Je to paralela, nad ktorou sa treba samozrejme zamyslieť. Je to 60 rokov, ako je po vojne, sú tu nové zbrane, ale aj nové záujmy. Vyhráme? Prehráme? Na ktorej strane teda bude Slovensko? Poslanci KSS kategoricky odmietajú súhlas vlády Slovenskej republiky na prelety lietadiel USA a ich koaličných spojencov ako aj súhlas na využitie slovenských letísk a letiskových zariadení. Rovnako odmietajú návrh na vyslanie vojenskej jednotky do vojny v Iraku a využitie slovenských kapacít na ochranu proti jadrovým, chemickým a biologickým zbraniam v Iraku. Náš kategorický nesúhlas s opiera o nasledujúce argumenty: Po prvé, použitie sily proti Iraku so súhlasom alebo bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN je v rozpore s Chartou OSN, ktorá ukladá štátom, aby si svoje medzištátne a iné medzinárodné problémy neriešili silou, ale mierovými prostriedkami, najmä diplomatickou cestou. Po druhé, aj keby sa vychádzalo z toho, že zdrojom medzinárodnej iritácie v regióne je Saddám Husajn a jeho režim, ich akútnosť a reálne nebezpečenstvo nie sú také, aby ich bolo možné zaradiť do rámca prípustnosti použitia síl OSN proti nemu. Po tretie. Zatiaľ žiaden príslušný orgán OSN nesplnomocnil USA ani žiadnu inú svoju členskú krajinu na unitárne alebo koaličné použitie sily proti Iraku v akejkoľvek forme. Po štvrté, považuje sa za vojnový zločin a ak ktokoľvek použije vojenskú silu a siaha na životy bezbranného civilného obyvateľstva preto, že sa mu nepáči režim v inej krajine alebo správanie sa hlavy štátu. Po piate. Aj v tých najnutnejších prípadoch Charta OSN pripúšťa iba použitie primeranej, krajne nevyhnutnej sily v záujme nastolenia mieru, respektíve prímeria ako predpokladu riešenia konfliktnej situácie mierovou cestou. Preto je absurdné a v rozpore so základnými princípmi OSN, aby OSN alebo jej členská krajina iniciovali vznik vojnového konfliktu. Po šieste, vytváranie samozvanej koalície mimo rámca OSN za účelom vedenia vojny proti inej krajine môže byť kvalifikované podľa medzinárodného práva ako agresívna činnosť. Akékoľvek obviňovania Iraku zo strany USA musia byť verifikovateľné a verifikované objektívnym nezaujatým a vierohodným medzinárodným subjektom respektíve subjektmi s vyváženým zastúpením. Treba považovať za krajne nebezpečné, a preto neprípustné vytváranie precedensu, keď ten istý medzinárodný subjekt si osvojuje právo byť žalobcom, sudcom a vykonávateľom rozsudku. Prax obžalobcov, obhajcov a nezávislých sudcov, uplatňovaná v jednotlivých štátoch, je výsledkom dlhoročného vývoja a treba ju uplatňovať aj v medzinárodných vzťahoch. Za krajne nebezpečné považujeme aj vytváranie precedensu samozvaneckej uzurpácie pozície svetového policajta. Vojna proti Iraku má všetky charakteristické črty útočnej a neokoloniálnej vojny. Ako taká skrýva v sebe nebezpečenstvo jej uplatňovania voči iným krajinám a národom na základe precedensu. Je v rozpore nielen so záujmami Európy, Slovenskej republiky, ale aj s medzinárodným právom a medzinárodnými záväzkami. Akákoľvek účasť ktoréhokoľvek štátu na tejto vojne môže byť považovaná za spolupáchateľstvo. Vláda tým, že v stredu minulý týždeň vyhovela nóte USA, de facto vyradila Slovensko z kontextu členských krajín Európskej únie a jej príslušných orgánov, ktoré odmietajú vojnové riešenie irackého problému a hľadajú dôstojné mierové východisko. V nóte sa podotýka, že v súčasnosti nie sú žiadne plány rozmiestniť americké alebo koaličné sily na Slovensku. Už samotný fakt uvedenia tejto možnosti vyjadruje isté zámery Spojených štátov so Slovenskom do budúcna. V ostatnom čase prenikli správy o dohode medzi vládou USA a Poľska premiestniť čas ich vojenských síl a arzenálu zo Spolkovej republiky Nemecko do Poľska. Nielenže nie je vylúčené, ale je pravdepodobné, že k tomuto účelu môže byť zneužité aj Slovensko. Americký zámer využiť Slovenské kapacity na ochranu proti jadrovým, biologickým a chemickým zbraniam vyvoláva veľa znepokojujúcich otázok. Prečo USA žiadajú o využitie slovenských kapacít na ochranu proti zbraniam hromadného ničenia, keď ani vysokokvalifikovaní experti OSN zatiaľ nenašli také zbrane na území Iraku. Alebo niekto vie? Kto použije tieto zbrane? Ako ich použije a proti komu? Nebolo by lepšie odvrátiť vojnu, v ktorej by mohli byť použité zbrane hromadného ničenia, ako ju podpaľovať? Na čo majú byť využité, respektíve zneužité slovenské kapacity na ochranu proti jadrovým, biologickým a chemickým zbraniam? USA už verejne prehlásili, že nevylučujú použitie vlastných jadrových zbraní v prípade, ak Irak použije niektorý z druhov zbraní hromadného ničenia. Všetci ľudia na svete vedia, kto použil prvý atómové zbrane proti bezbranným ľuďom v Hirošime a Nagasaki. Vedia aj to, kto použil muníciu s ochudobneným uránom v Púštnej búrke a vo vojne NATO proti Juhoslávii. V súvislosti s vyslaním jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany pán Mikuláš Dzurinda zdôraznil, že ide o záchranné a humanitárne operácie na záchranu životov. Možno hlavne preto, aby pre každý prípad spochybnil nevyhnutnosť súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s jej vyslaním.

Žiaľ, že nepovedal, čie životy bude zachraňovať táto jednotka. Životy bezbranných a nevinných irackých občanov? Životy bezbranných detí, starcov a žien, ktoré vyhasnú a vyparia sa, ako sa vyparili milióny nevinných ľudí v koncentračných táboroch? Aká je to zvrátená, absurdná logika, v prípade Iraku preventívne vraždiť nevinných ľudí len preto, že ich prezident a jeho režim nedostatočne aktívne spolupracujú s inšpektormi, že podvádza? Veď keby sme sa dôsledne riadili touto absurdnou logikou, bol by to začiatok konca ľudskej civilizácie. Veď koľko vlád a prezidentov bezostyšne nerešpektuje OSN! Podvádza svojich občanov a medzinárodné spoločenstvo. Nemusíme chodiť ďaleko. Máme z toho i svoje vlastné neblahé skúsenosti - a dosť čerstvé. Kedysi na úsvite dejín ľudského rodu človek zaviedol tabu, absolútny zákaz vzájomného zabíjania sa ľudí. Aj všetky významné svetové náboženstvá Nezabiješ! povýšili na svoj najvyšší imperatív. Súčasný svet išiel až tak ďaleko, že odmietol a zakázal obrať o život aj tých najnebezpečnejších zločincov a vrahov. Dokonca prebiehajú vášnivé zápasy o život každého počatého jedinca, o prerušení tehotenstva.

A nás manévrujú do situácie, aby sa naša mladá Slovenská republika stala spoluvrahom nevinných detí, starcov a žien. Dokonca ľudí, ktorí nám ničím neublížili a ani nevedia, kde sa nachádzame na mape sveta, chceme pripraviť o život? A to ešte dištančnou cestou, bez toho, aby sme sa im pozreli do očí. Iste by sa zadosťučinilo spravodlivosti, keby každý, kto sa pričiní o vojnu proti Iraku, si vždy pri pohľade na svoje deti, na svojich vnukov do konca života spytoval svoje svedomie za životy detí a ostatných ľudí, ktorí zahynú v tejto vojne. Budú dokaličení, stratia strechu nad hlavou, svoje živobytia. Vo vojne proti Iraku pôjde viac o to ako o Saddáma Husajna. Saddáma Husajna si sami vypestovali. Spojené štáty sa pasovali za hlavného ochrancu ľudských práv. Prečo potom zaslepujúca sa medzinárodná koalícia pod ich vedením chce preventívne zabíjať tisíce, snáď aj státisíce nevinných ľudí? Právo na život je najzákladnejším ľudským právom, z ktorého sa odvíjajú nielen všetky ostatné práva, ale aj existencia ľudskej civilizácie.

Pán Dzurinda hovorí, že vláda nerozhodovala na základe prieskumu verejnej mienky, ale podľa toho, čo je najlepšie pre bezpečnú budúcnosť Slovenska, Európy, sveta. Pýtame sa, kde sa nabralo u tých členov slovenskej vlády a jej predsedu, ktorí hlasovali za vyslanie našej jednotky, toľko povýšenosti, trúfalosti, toľko pohŕdania k občanovi a ku kolektívnej múdrosti sveta? Veď vrcholný predstaviteľ rímskokatolíckej cirkvi pápež Ján Pavol II. má celkom opačný názor. A nie je to náš spojenec. Jednoznačne povedal svetu, že použitie sily, agresie proti Iraku spôsobí ľudskej civilizácii nenapraviteľné straty a škody. Opačný názor, ako má naša vláda, ma aj Biskupská konferencia Slovenska. A nielen oni, ale prezidenti a vlády väčšiny európskych štátov. Snáď nám chce nahovoriť pán Dzurinda, že on to vie lepšie ako oni? A čo obyvatelia Európy? Aj vyše 80 % obyvateľov Európy, ktorí sú kategoricky proti používaniu vojny a násilia na riešenie sporov a problémov, tiež sa má učiť od našej vlády?

Problém je kdesi inde. A načal ho pán poslanec kolega Fico. Všetci to vieme, len mlčíme. A je najvyšší čas, aby sme to otvorene povedali. Najväčšie nešťastie Slovenska spočíva v tom, že si vláda z priateľstva so Spojenými štátmi urobili základný a neotrasiteľný kameň svojej kariéry, svojho bezpečného a spoľahlivého bydla a moci. Z tohto svojrázneho obchodu, biznisu, plynie servilnosť našej vlády. Celá jej ostatná politika, jej taktika, stratégia sa odvíja od tejto axiómy. Treba otvorene povedať, aká je skutočnosť. A skutočnosť je taká, že Slovensko a jeho ľud neprechováva nepriateľstvo voči Spojeným štátom a jeho ľudu. Uvedomovali sme si a uvedomujeme si nezastupiteľné miesto USA vo svete. Dokonca aj tí ľudia, spoločenské a politické štruktúry, ktorí dnes vystupujú proti použitiu vojenskej sily v Iraku za každú cenu, nie sú nepriateľmi USA a uvedomujú si, že bez účasti Spojených štátov nebude možné riešiť obrovské globálne problémy, ktoré pred nami stoja.

Iba chceme a žiadame, aby sa Amerika a NATO vrátili k základným princípom Charty OSN, predovšetkým k princípu, ktorý si napísala OSN na kolísku svojho zrodu, že vojna je metlou ľudstva a že všetky problémy ľudstva sa budú riešiť výhradne mierovou cestou. Nie! Dosť vojnám, kde by oni neboli! Nech svet ide do nového storočia bez vojen, v mieri, budovať, tvoriť hodnoty pre život ľudí a nie pre ich smrť. Sme proti navrhovanému uzneseniu. Je to proti nášmu presvedčeniu, preto navrhujeme znenie, aby Národná rada Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky vyslovila nesúhlas s vyslaním jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky. Ďakujem. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky. Ešte chvíľku. Zároveň uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami. Faktická poznámka, pán poslanec Minárik, máte slovo.

P. Minárik, poslanec: Pán poslanec, vaše Nie je založené na ochrane života, ktorý by padol v agresívnej činnosti, jednoducho Nezabiješ je aj pre komunistu dnes neobíditeľný imperatív. Ja sa tiež pozriem trochu do histórie, ako ste sa vy pozreli na začiatku.

Aké bolo vaše svedomie v tejto otázke, keď sa vyvražďovali krymskí Tatári a Osetinci, ale to už nie je vaša generácia. Poďme trošku neskôr. Krvavá Budapešť, vaši príbuzní v šesťdesiatom ôsmom roku, aj keď tej krvi nebolo veľa, ale bola to jasná agresia, a končiac až Afganistanom, keď ste boli stále pri moci. A keď ste podporovali všetky krvavé režimy v Afrike. Aké bolo vaše svedomie, keď Saddám Husajn vyrastal nie na nejakej islamskej fundamentalistickej ideológii, ale na marxistickej ideológii.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec, skončili ste, áno? Pán poslanec Galbavý. (Hlas v rokovacej sále.) Čiže nechcete vystúpiť. Tak prosím, zapnite pána poslanca Galbavého.

T. Galbavý, poslanec: Ďakujem za slovo. Nechcel som, pretože kolega niečo povedal z toho, čo som chcel povedať ja. Súdruh poslanec Ševc, dnes na vaše vystúpenie, napríklad som si vytiahol jednu vetu z neho, ktorá sa mi veľmi páčila. Povedali ste, že ktokoľvek použije silu len preto, že sa mu nepáči režim v inej krajine, považujete za krajné nebezpečenstvo. Už naposledy ste mi odpovedali na otázku, že vaša komunistická strana už nie je tá stará komunistická strana, veľmi ma to prekvapilo a teraz len aby som sa uistil o hĺbke vášho prerodu, sa vás celkom dobromyseľne pýtam, či vaše dištancovanie sa od minulosti platí aj na podpis vášho svokra súdruha Biľaka pod pozývací list adresovaný sovietskemu agresorovi v šesťdesiatom ôsmom roku.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Pridal.

A. Přidal, poslanec: Vážený pán kolega, vy ste citovali Svätého Otca a povedali ste, že nie je váš priateľ. Ja by som vás chcel ubezpečiť, že je priateľ aj váš, ale zdalo by sa mi primeranejšie, keby ste boli citovali nesmrteľného Vladimíra Iľjiča Lenina a Jozefa Visarionoviča Stalina. Prekvapilo ma tiež, že USA sú vaším spojencom. Pýtam sa, kde ste boli v šesťdesiatom ôsmom roku, neviem, kedy ste vstupovali do strany, ako ste vtedy protestovali a či agresia voči Česko-Slovensku bola v súlade s dokumentmi OSN a či sovietske zbrane na území Slovenska boli dobré, vtedy? (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Abrhan, faktická poznámka.

P. Abrhan, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec, vôbec ma neprekvapuje stanovisko vašej strany k vyslaniu ozbrojených síl v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície týkajúcich sa Irackej republiky. Komunistická strana je totiž ochotná tolerovať jedine vysielanie ozbrojených síl komunistických štátov do cudzích štátov, ako to bolo v prípade Maďarska, Česko-Slovenska či Afganistanu. Škoda, že vy i vaša strana vtedy buď mlčala alebo koncipovala pozývacie listy. Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Ševc, nech sa páči, máte slovo.

J. Ševc, poslanec: Ja všetkým, ktorí odpovedali, ďakujem za slovo, alebo sa pýtali, chcem len jedno povedať. Je rok 2004, 2003. Bude 2004, keď budeme vstupovať - alebo čas ukáže - nevstupovať do Európskej únie. Chcem všetkým povedať, všetkým tým, ktorí si myslia, že KSS nie je schopná sebareflexie, aby sa pozreli do vlastného vnútra. Človek sa vyvíja a bude sa vyvíjať bez ohľadu na to, kto bude sa pozerať na históriu tej alebo onej strany. Chcem jednoznačne povedať, že so všetkými tými praktikmi, ktoré boli proti ľudskosti, my nesúhlasíme. Tie roky, ktoré spomínate, my sme boli deti. Ja neviem, či vy môžete za svojich otcov a svoje matere. Ak môžete, to je iná vec a potom je to však filozofická otázka.

Jedno chcem však povedať. Áno, sme proti akejkoľvek vojne. Kto by to nezačínal. A preto si myslím a sem pliesť rok šesťdesiatosem alebo päťdesiaty šiesty rok, prosím, áno, nech to história zhodnotí. My sme proti tomu aj dnes a sme sa postavili k týmto otázkam veľmi čestne. Ten, kto to nechce vidieť, nechce počuť, to je už jeho problém. Sme nová strana, ideme do nového storočia, do nového milénia a budeme robiť v záujme ľudí a pre ľudí a nie pre záujmy nejakých iných kapitálovotvorných vrstiev. Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Za poslanecký klub ANO v rozprave vystúpi pán poslanec Imrich Béreš. Po ňom za poslanecký klub SMK pán podpredseda parlamentu Béla Bugár.

I. Béreš, poslanec: Vážená pani predsedajúca, pán premiér, ctení členovia vlády, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, zástupcovia tlače a milí televízni diváci. Predtým, než pristúpime k hlasovaniu o otázkach súvisiacich s vyslaním našich vojenských jednotiek do spoločných akcií týkajúcich sa Iraku, musíme si uvedomiť, že tieto otázky sa bezprostredne dotýkajú nielen životných záujmov Slovenskej republiky, ale aj života našich občanov ako aj každého z nás. Preto tu dnes pred vami stojím nielen ako politik a poslanec, ale aj ako občan a hlavne človek. Ako občan, ktorý si uvedomuje nesmiernu dôležitosť týchto otázok pre svoju krajinu, a ako človek, ktorému záleží nielen na svojej budúcnosti, ale aj na budúcnosti svojich blízkych a ďalších generácií. Nechcem sa stať jedným z tých, ktorí si pre malé nedorozumenia a povrchné, egoistické dôvody nie sú schopní uvedomiť, aká dôležitá je táto otázka pre samotnú Slovenskú republiku. Pred desiatimi rokmi dostala Slovenská republika po prvýkrát šancu slobodne si vybrať cestu, ktorou pôjde ako samostatný štát.

Vybrala si cestu demokracie a otvorenia sa svetu. Za svoju hlavnú prioritu v oblasti zahraničnej politiky si už od začiatku svojej samostatnosti a existencie zvolila integráciu do európskych a euroatlantických politických, ekonomických a bezpečnostných štruktúr. V minulom roku sme na tomto poli zaznamenali dva veľké, cenné historické úspechy slovenskej zahraničnej politiky. Tieto úspechy boli reflexiou vnímania našej krajiny ako krajiny slobodnej, demokratickej, rešpektujúcej ľudské práva i základné slobody a uplatňujúcej princípy právneho štátu a trhovej ekonomiky.

Slovensko urobilo od pádu železnej opony veľmi veľký kus práce a po peripetiách sa úspech dostavil i v podobe zvýšenia rešpektu našej krajiny a posilnenia jej medzinárodnopolitického postavenia. Na zavŕšenie nášho integračného úsilia však bude nevyhnuté vykonať ešte množstvo práce a presvedčiť našich partnerov, že sa na nás môžu kedykoľvek obrátiť ako na krajinu, ktorá koná nielen slobodne, ale hlavne zodpovedne. K tejto zodpovednosti však nepatrí len zodpovednosť za seba, ale aj zodpovednosť za mier a pokoj na celom svete. Celý demokratický svet, ktorý sa v súčasnosti zaoberá otázkami uskutočnenia preventívnej operácie v Iraku, preberá na seba časť tejto zodpovednosti. Slovensko pri tomto procese nesmie zostať nečinne stáť bokom. Môže sa slobodne rozhodnúť, pričom toto rozhodnutie musí byť zodpovedné a musí zvážiť všetky možnosti. Ľahostajnosť či ignorovanie situácie v Iraku sú krátkozraké a nezodpovedné voči vlastnej krajine ako aj voči celému svetu, pretože bránia dosiahnutiu spoločného cieľa, ktorým je zachovanie mieru, bezpečnosti a vytvorenie podmienok, v ktorých by sa sloboda a demokracia mohli stať základným hodnotami.

Predstavitelia Národnej rady a vlády Slovenskej republiky ako takej, máme možnosť sa rozhodnúť a záleží len na nás, ako sa k tejto otázke postavíme. Avšak rozhodnutie nestať sa súčasťou riešenia tohto celosvetového problému nepokladám za hodné predstaviteľov demokratického štátu, ktorému leží na srdci blaho vlastnej krajiny ako aj celosvetový mier.

Dámy a páni, hlavými hrozbami dnešného sveta už nie sú šarvátky medzi jednotlivými krajinami, či už sú to veľmoci, alebo malé štáty, ale sú to globálne problémy a hrozby, ktoré majú dopad na viacero krajín sveta a ktoré môžu byť riešené spoluprácou väčšej časti svetovej komunity. Medzi najvážnejšie hrozby súčasného sveta patria takzvané asymetrické hrozby, medzi ktoré patrí terorizmus, organizovaný zločin, nelegálna migrácia a predovšetkým zbrane hromadného ničenia. Svet si uvedomoval riziko, ktoré so sebou zbrane hromadného ničenia prinášajú, už v roku šesťdesiatosem, keď bola podpísaná zmluva o nešírení zbraní hromadného ničenia. Preto je viac než zarážajúce, že ešte aj 35 rokov po tom, v čase, keď mnohé krajiny odzbrojujú, sa medzi nami nájdu ľudia, ktorí argumentujú tým, že Spojené štátny americké a demokratický svet bránia ostatným štátom vlastniť zbrane hromadného ničenia. Tento argument časti našej poslaneckej snemovne pokladám za výsmech celej medzinárodnej demokratickej spoločnosti a za urážku toho, čo tu už vyše desať rokov budujeme.

V súčasnosti sa jednou z hlavných svetových hrozieb stal Irak a jeho možné vlastníctvo zbraní hromadného ničenia. Vlastníctvo týchto zbraní v rukách ľudí, ktorí sú schopní chladnokrvne poslať na smrť státisíce svojich vlastných ľudí, urobiť z nich živé štíty či použiť proti nim chemické a biologické zbrane, je hrozbou nielen pre ich bezprostredných susedov, ale aj pre celý demokratické svet. Napokon pravdivosť tohto tvrdenia nám Saddám Husajn už veľakrát v histórii potvrdil. Na ilustráciu uvediem len zopár príkladov. Nielenže rozpútal dva krvavé konflikty proti svojim susedom, Iránu a neskôr Kuvajtu, výsledkom ktorých boli dohromady státisícové obete, ale nešetril ani svoje vlastné obyvateľstvo, na ktorom otestoval chemické zbrane.

V dôsledku nehumánnych a tvrdých vojenských zásahov, ktorými jednoznačne porušil Ženevské konvencie, bolo zabitých alebo zmizlo desaťtisíce Kurdov a okolo jeden a pol milióna tých, čo prežili, bolo nútených opustiť svoje domovy a utiecť do okolitých krajín.

Niektorým poslancom by som chcel dať do pozornosti reportáže v týždenníku Der Spiegel, ktoré urobili nemeckí reportéri v Kuvajte a v Iraku a v Iraku dokázali, ako vlastne tento režim so svojím obyvateľstvom pracuje. Nepôjdem do detailov, lebo je to len pre silné žalúdky, ale keď si to prečítate, tak zistíte, že tento režim je materskou škôlkou proti fašistom.

Okrem humanitárnej katastrofy, ktorú Saddám Husajn spôsobil, je zodpovedný aj za ekologickú katastrofu, ktorá vznikla po tom, čo dal počas okupácie Kuvajtu vypustiť asi jeden a pol milióna barelov ropy do zálivu. Bolo by asi naivné domnievať sa, že iracký vládny režim, ktorému sú teroristické metódy veľmi blízke, a Irak je jedným z mála miest na svete, kde sa môžu celkom pokojne ukrývať teroristi, by nepodporoval aj globálny terorizmus. Som presvedčený, že nikto z nás nechce seba ani slovenských občanov dostať do situácie, keď sa budeme zaoberať úvahami o tom, kde teroristi najbližšie zasiahnu a aké prostriedky na to použijú. Z tohto dôvodu je nebezpečenstvo, ktoré Irak a jeho režim predstavujú, omnoho aktuálnejšie i pre náš priestor slobody a demokracie a vyžaduje si neodkladný zásah.

Azda nemusím pripomínať, že medzinárodné spoločenstvo sa prostredníctvom Organizácie Spojených národov zaoberá otázkou ozbrojenia Iraku už dvanásť rokov. Počas dvanástich rokov prijala Bezpečnostná rada nespočetné množstvo rezolúcií. Tá posledná z nich, rezolúcia č. 1441 hovorí spolu s predchádzajúcimi rezolúciami jasnou rečou o povinnostiach, ktoré pre Irak vyplývajú. Požaduje nielen odzbrojenie Iraku v zmysle odstránenie skutočných zbraní hromadného ničenia, ale aj znemožnenie ich budúcej výroby. K naplneniu tohto cieľa mal Irak možnosť prispieť predložením presnej a kompletnej správy o všetkých aspektoch jeho zbrojných programov, balistických rakiet a podobne. Túto správu Irak predložil koncom minulého roka. Kľúčovým článkom tejto rezolúcie, článok 4, ktorý hovorí, citujem: "Akékoľvek nepravdivé vyhlásenia alebo opomenutia v deklaráciách vydaných Irakom na základe tejto rezolúcie, alebo nedodržanie, či neúplná spolupráca v jej implementácii, predstavujú takzvané materiálne porušenie irackých záväzkov a bude oznámené Bezpečnostnej rade, ktorá zaujme stanovisko." Okrem toho vedúci monitorovacej verifikačnej inšpekčnej komisie OSN Hans Blix prezentoval 27. januára 2003 správu o priebehu doterajších inšpekcií v Iraku. Táto správa, žiaľ, hodnotí šesťdesiatdňovú spoluprácu irackých orgánov so zbrojnými inšpektormi a Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu ako nedostatočnú. Z mnohých otázok, ktoré zostali podľa slov Hansa Blixa z irackej strany nezodpovedané, stačí spomenúť nasledovné: Ako je možné, že misia má informácie, že iracké vedenie vyvíjalo nervový plyn VX, jednu z najtoxickejších látok na svete aj pre vojenské účely, zatiaľ čo Irak deklaroval, že ho vyrábal len na takzvanej pilotnej úrovni s nízkou kvalitou a nikdy ho nevyvíjal pre vojenské použitie? Množstvo chemických bômb, ktoré obsahovali asi tisíc ton chemických jedov spolu s niekoľkými tisícami rakiet s chemickým obsahom, nebolo preukázaných. Pokiaľ ide o biologické zbrane, Blixova správa konštatuje, že Irak poskytol málo dôkazov o svojej deklarovanej produkcii 8 500 litrov antraxu a už vôbec neposkytol presvedčivé dôkazy o ich zničení, ktoré údajne jednostranne uskutočnil vraj v roku 1991. Vo svojom vystúpení pred Bezpečnostnou radou OSN sa Blix zmienil aj o už spomenutej irackej správe o zbrojných systémoch, ktorú takisto nehodnotí pozitívne, pretože nespĺňa podmienky rezolúcie 1441. Navyše americký minister zahraničných vecí Colin Powell vo svojom včerajšom vystúpení pred Bezpečnostnou radou prezentoval 14 ďalším ministrom podľa jeho vlastných slov ďalšie dôkazy pochádzajúce od spravodajských služieb o tom, že Irak naďalej vlastní zbrane hromadného ničenia, ukrýva ich pred zbrojnými inšpektormi, na území Iraku za posledných 8 rokov slobodne operovala teroristická skupina spolupracujúca s Al Kaidou . Hoci je evidentné, že Irak vážne porušil povinností stanovené rezolúciou Bezpečnostnej rady v súlade s článkom 13 tejto rezolúcie, by mohol, citujem: "...čeliť vážnym dôsledkom." Väčšina členov Bezpečnostnej rady vrátane Spojených štátov amerických sa po nedávnom vystúpení Hansa Blixa rozhodla dať irackému vedeniu ešte poslednú šancu k naplneniu cieľov rezolúcie mierovými prostriedkami. Avšak čas sa kráti a najmä po poslednom vystúpení Colina Powella a po jeho výzve členom Bezpečnostnej rady, aby sa nevyhýbali zodpovednosti, je jasné, že ani trpezlivosť medzinárodného spoločenstva nebude večná a toto by si mali uvedomiť predovšetkým irackí predstavitelia.

V medzinárodných vzťahoch dochádza postupne i ku zmene chápania pojmu suverenity štátu a princípu nezasahovania do jeho vnútorných záležitostí. Omnoho väčšiu dôležitosť získava jednotlivec s jeho neodcudziteľnými ľudskými právami a základnými slobodami. Civilizovaný svet nemôže dopustiť, ako to bolo v prípade situácie v Kosove v roku 1999, aby jednotlivec, režim či štát zákerným a krutým spôsobom uplatňovania moci narúšal tieto posvätné práva ostatných. V otázke Iraku ide predovšetkým o ľudské práva a slobody bežných obyvateľov, ktoré sú denno-denne porušované totalitným a antihumánnym režimom Saddáma Husajna prostredníctvom útokov na ich životy.

Dámy a páni, pre mnohých našich občanov je veľmi ťažko pochopiteľná skutočnosť, prečo má Slovensko asistovať a zúčastniť sa vojenského konfliktu, ktorý je vzdialený niekoľko tisíc kilometrov od našich hraníc. Zaiste nie je ľahké rozhodnúť o zapojení sa do operácie, ktorá nesie v sebe veľké riziko. Avšak omnoho väčšie riziko by bolo ignorovať reálnu hrozbu, ktorú predstavuje iracký režim, ktorý by o pár rokov mohol spôsobiť ešte väčšie problémy, predovšetkým pre starý kontinent, a teda aj pre našu krajinu. Irak je krajina, v ktorej má pôvod veľká časť ilegálnych migrantov smerujúcich do západnej Európy a aktivity ohrozovaného zločinu. Iracký režim spôsobuje okrem týchto negatív i brzdu pre rozvoj medzinárodného obchodu a zapojenia sa tejto krajiny do globalizačných procesov. Odstránením režimu Saddáma Husajna a nastolením demokratického režimu v Iraku sa otvorí možnosť uvoľnenia sankcií, ktoré boli uvalené na túto krajinu, a vytvorí sa tým priestor pre slobodné podnikanie a prílev zahraničných investícií. Tým sa vytvoria predpoklady i pre naše zahraničné podnikateľské subjekty a Irak sa bude môcť vyrovnať aj so svojimi zahraničnými dlhmi z minulosti, ktoré má aj voči Slovenskej republike. Práve z týchto dôvodov treba rozhodovať veľmi zodpovedne. Rozhodnutie Slovenskej republiky o podieľaní sa na prípadnej operácii voči Iraku nie je len individuálnym rozhodnutím krajiny, ktorá háji svoje vlastné záujmy. Je to aj obrana slobody, demokracie, ľudských práv a všetkého, čo tieto hodnoty so sebou prinášajú, pretože v Iraku ide o stret dvoch diametrálne odlišných mentalít, totalitnej a demokratickej. Tú prvú sme zažili aj my na Slovensku, na druhej sa úspešne učíme a snažíme sa ju čo najskôr dosiahnuť od chvíle, keď bolo totalitný systém pred viac ako 13 rokmi úspešne porazený v strednej a východnej Európe. Teraz sú na rade ostatné časti sveta, v ktorých je šírenie demokratických hodnôt a princípov stále tabu. Aktívnym zapojením sa do prípadnej operácie voči Iraku nielenže dokážeme našim spojencom v euroatlantických štruktúrach, že sme hodní členstva, ale sa zároveň staneme súčasťou boja všetkých demokratických štátov a vlád, ktoré sa obhajobou hodnôt slobody, demokracie a ľudských práv snažia priniesť svetu väčšiu stabilitu, mier, bezpečnosť a prosperitu.

Dámy a páni, dnes tu stojím pred vami ako poslanec, ktorému dali občania mandát na to, aby hájil ich záujmy. Som tu zároveň aj ako predstaviteľ politického subjektu, ktorý je založený na liberálnych a demokratických princípoch. Som tu však aj ako občan a človek, ktorému záleží na dobre a blahobyte svojej krajiny a celého sveta a ktorý vie, že toto je možné dosiahnuť len v prostredí, kde panuje mier, bezpečnosť a stabilita. Chcel by som vás preto požiadať, aby ste aj vy pri svojom rozhodovaní o otázkach súvisiacich s vyslaním našich vojenských jednotiek do Iraku zvážili všetky aspekty a argumenty a zachovali sa politicky zodpovedne. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: S faktickými poznámkami sa prihlásili pán poslanec Hopta a pán poslanec Zubo. Zároveň uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami. Pán poslanec Hopta, máte slovo.

I. Hopta, poslanec: Tak ja mám dve pripomienky a jeden procedurálny návrh. Po prvé, pán poslanec, ak hovoríte o tom, že občania vás zvolili preto, aby ste hájili ich záujmy, chcem povedať, že drvivá väčšina občanov Slovenskej republiky je proti tomu, aby sme vysielali vojenskú jednotku do Iraku bojovať. Po druhé, zvýšenie rešpektu našej krajiny sa udialo preto, lebo ste jednoducho rozpredali alebo rozdali majetok, ktorí ste sami nevybudovali. To sú dve poznámky.

Dávam procedurálny návrh. Keďže pred malou chvíľou z budovy Národnej rady bol vyvedený katolícky kňaz Anton Ján Solčiansky, pretože rozdával petíciu proti vyslaniu našej jednotky, dávam návrh, aby Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tom, že po vystúpení všetkých poslancov umožní tomuto kňazovi vystúpiť v diskusii, aby ozrejmil svoje stanovisko. Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou pán poslanec Zubo. (Hlasy v rokovacej sále. ) (Smiech.) Máte slovo.

S. Zubo, poslanec: ...predsedajúca, pán Mikloško, myslím si, že keď ste už na tej jednej úrovni, že spoločne a rovnako, so súcitom s tými ľuďmi, ktorých čaká to utrpenie, ktoré na nich sa chystá, budeme aj hlasovať. Ja by som k predrečníkovi len toľko chcel povedať, že skutočne je až zarážajúca skutočnosť, ako dokážeme manipulovať so slovami. Každý tu hovorí o vrahovi Husajnovi, o vrahovi, ktorý spôsobil tisíce, státisíce obetí na vlastnom národe, genocídu vlastného národa, dokonca sme počuli od niektorých predrečníkov i skutočnosť a snahu prekrúcať dejiny. Prosím vás pekne, ak chcete byť dejinným historikom, pozrite si tie dejiny. Ono je pravda, že tie tisíce nevinných obetí v Iraku boli. Je pravda aj to, že Husajn chodil do školy, ale chodil a absolvoval vojenské vysoké školy v Spojených štátoch amerických, a neštudoval marxizmus-leninizmus. A je pravda aj to, že v 60. a 70. rokoch zavraždil tisíce najčestnejších občanov svojej krajiny - komunistov! Komunistov vraždil Husajn v 60. a 70. rokoch, a Kurdov, ktorí sa snažili o samostatný štát. Kde je vaša česť a vaše svedomie takto prevracať históriu, vážení páni! Pozrite sa otvorenými očami na históriu, na svet, na skutočnosť, v ktorej žijeme, a nezavádzajte občanov tejto krajiny. Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Béreš.

I. Béreš, poslanec: Ďakujem veľmi pekne. Chcel by som veľmi krátko reagovať. Čo sa týka verejnej mienky, žiadna verejná mienka nie je na prospech žiadnej vojny, každá vojna je hrozná, strašná a prináša obete, ale my sme politici a musíme sa postaviť k tejto otázke naozaj s plnou zodpovednosťou. Je jednoduché stáť za rečníckym pultom a rozprávať a ťažiť z toho preferencie. Len by som sa vás opýtal, keď tu niečo buchne o rok, o dva alebo keby niektorý z vašich príbuzných sedel v tom lietadle, ktoré buchlo do World Trade Centra alebo do Pentagonu, ako by ste rozprávali. Musíte myslieť trošku dopredu a nielen takým spôsobom, ako vám budú rásť preferencie. Na to sme tu, aby sme boli politicky zodpovední.

No a čo sa týka prekrúcania dejín, viete, to je uhol pohľadu, tvrdíte, že ste nová komunistická strana, ktorá má iné myšlienky, ideály a podobne, a vytiahli ste tu transparent, ktorý prekrúca dejiny, lebo pozrite sa na ruky vašich predchodcov, aké majú krvavé ruky. Na to sa dobre pozrite a potom vytiahnite transparent. Ďakujem. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Poprosím pokoj v rokovacej sále, páni poslanci. Za klub Strany maďarskej koalície vystúpi podpredseda parlamentu pán poslanec Béla Bugár. Pán poslanec Hopta, vrátime sa po rozprave k vášmu procedurálnemu návrhu. Nemusím, pán poslanec, dať okamžite hlasovať, môžeme sa k vášmu procedurálnemu návrhu vrátiť po rozprave a tak aj urobíme. Pán poslanec Béla Bugár, máte slovo.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážený pán premiér, vážená Národná rada, vážená vláda Slovenskej republiky, vážení páni poslanci, keby ste ma aspoň chvíľku počúvali. (Ruch v sále.) Roky a udalosti po skončení studenej vojny...

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Páni poslanci, poprosím pokoj, takto budeme viesť tú schôdzu. Ďakujem vám pekne za názory. Pán poslanec, môžeme si ho počas prestávky porovnať. Prosím, pokoj. Pán poslanec Bugár, (Hlasy v rokovacej sále.) máte slovo.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem. Roky a udalosti po skončení studenej vojny a konfrontácie západného slobodného sveta s diktatúrami východu jasne ukázali, že optimistické sny o bezpečnom, niekedy až idylickom svete nemali reálne opodstatnenie. Teória Francisa Fukujamu o konečnom víťazstve západného liberalizmu, o konci dejín sa ukázala ako mylná a rodina demokratických štátov, medzi ktoré sa zaradila aj Slovenská republika, musí čeliť novým výzvam. Svet sa po zrútení komunistických diktatúr nestal bezpečnejším. Nové asymetrické hrozby a ohrozenia spôsobujú, že situácia vo svete je viac nevyspytateľná a je oveľa menej racionálne pochopiteľná a predvídateľná. V dnešnej dobe už v žiadnom prípade nemožno chápať bezpečnosť v starom zmysle slova a charakterizovať a uvažovať o ňom v starých, studenovojnových súradniciach. Terorizmus, nevypočítateľné kroky diktátorov, ktorí sa vymkli spod akejkoľvek medzinárodnej kontroly, alebo šírenie zbraní hromadného ničenia predstavujú vážne hrozby pre bezpečnosť slobodného sveta, do ktorého patríme aj my. Túto novú realitu demonštrovali tragické udalosti v New Yorku, vo Washingtone, ale aj v často zabudnutej Pensylvánii. Medzi ďalšie potenciálne ciele teroristických útokov môžu patriť napríklad aj také symbolické objekty ako Bazilika svätého Petra alebo londýnsky parlament. Zdá sa to nereálne? A kto by pomyslel pred 11. septembrom 2001, že sa World Trade Center môže stať terčom teroristického útoku. Samozrejme, často sa objavujú myšlienky, že sa nás to netýka, že Slovensko je príliš malá krajina, aby sa angažovala v globálnych veciach a že sa nás hrozba terorizmu vôbec netýka. To isté si mysleli alebo mohli myslieť obyvatelia ďalekej Austrálie, veď ich štát sa nenachádza na strategicky dôležitom mieste a Austrália nebola považovaná ani za potenciálny terč teroristických útokov. A prišiel útok na ostrove Bali, kde zahynulo takmer 200 austrálskych občanov. Aj táto udalosť komentuje a dokumentuje, že ohroziť bezpečnosť štátu a jej občanov nemožno len klasickými metódami, ako je priamy útok na územie daného štátu. Tí, ktorí hovoria o Slovensku ako o bezpečnom, bielom mieste na mape sveta si neuvedomujú, že mnoho našich spoluobčanov sa nachádza za hranicami nášho štátu, ktorí sa môžu stať obeťami potenciálneho teroristického útoku v niektorom z metropol západného sveta alebo na niektorých z populárnych letovísk v treťom svete, akým boli a sú napríklad aj Bali alebo Keňa a Tanzánia, ktoré sa v uplynulých rokoch tiež stali miestami teroristických útokov. Samozrejme, možnosti Slovenskej republiky sú obmedzené, a preto nie je možné individuálne sa postaviť týmto hrozbám a pokúsiť sa ich eliminovať. Napokon to nedokážu ani staré a silné mocnosti Európy ako napríklad Veľká Británia. Práve preto je potrebné angažovať sa na základe našich možností a schopností v koalícii demokratických štátov, ktoré sú schopné a ochotné spoločnými silami brániť slobodu a bezpečnosť všetkých občanov slobodných krajín. To, že Irak pod vedením Saddáma Husajna túto bezpečnosť ohrozuje, je evidentné. Iracký diktátor disponuje všetkým, čo je potrebné k ohrozeniu bezpečnosti celého Blízkeho východu, Európy a prostredníctvom kontaktov s teroristickými organizáciami aj celého sveta.

Po prvé, existujú jasné dôkazy o agresivite irackého režimu a o jej náklonnosti používať vojnu ako prostriedok na realizovanie svojich mocenských cieľov v regióne. V roku 1980 napadol bagdadský režim susedný Irán a po následnom vyčerpávajúcom, ale celkovo neúspešnom vojenskom ťažení ukončil prvú vojnu v Perzskom zálive až v roku 1988. Po vojne s Iránom sa Saddám Husajn pustil do ďalšieho dobrodružstva, keď začiatkom augusta v roku 1990 napadol a obsadil Kuvajt, ktorý bol nakoniec anektovaný, aj formálne začlenený do Irackého štátu. Ako je všeobecne známe, Kuvajt bol oslobodený medzinárodnou koalíciou vedenou Spojenými štátmi, pričom je dôležité, že súčasťou tejto medzinárodnej protiirackej koalície boli aj slovenskí vojaci, vtedy ešte ako súčasť spoločnej Československej armády. Počas tejto druhej vojny v Perzskom zálive zaútočil Irak raketami Skat na Saudskú Arábiu a na Izrael, ktorý na irackú provokáciu neodpovedal na naliehanie Spojených štátov v záujme udržať širokú protiirackú koalíciu, súčasťou ktorého boli aj najvýznamnejšie arabské štáty ako Egypt a Sýria.

Po druhé, Irak ešte stále disponuje aj prostriedkami na ohrozenie bezpečnosti regiónu. Od začiatku 80. rokov vynaložil Irak značné prostriedky na výrobu chemických zbraní, čo spôsobilo, že pred vojnou v zálive bol pripravený na realizáciu rozsiahleho chemického útoku. Napriek škodám spôsobených spojeneckým letectvom neboli všetky kapacity Iraku na výrobu chemických zbraní zlikvidované, pričom napríklad v roku 1995, po štyroch rokoch neustáleho hľadania a dokazovania sa zistilo, že iracký režim vyrobil veľké množstvo látky VX a zatajil pokusy domácej kapacity pre výrobu niektorých nervovo paralytických látok. Situácia bola podobná aj v prípade biologických zbraní. Kapacity Iraku na vývoj a výrobu zbraní hromadného ničenia boli čiastočne pod kontrolou medzinárodného spoločenstva až do roku 1998, keď Bagdad vyhostil medzinárodných pozorovateľov. Po tomto akte, ktorý znamenal jednoznačné a vážne porušenie rozhodnutí Bezpečnostnej rady OSN, ďalej vyvíjal a vyrábal zbrane hromadného ničenia bez akejkoľvek kontroly medzinárodného spoločenstva. Návrat a pôsobenie inšpektorov na konci minulého roku tieto nedostatky odhalili, čo ďalej dokazujú aj slová ministra zahraničných vecí Spojených štátov na pôde Bezpečnostnej rady OSN.

Po tretie, je nevyhnutné pripomenúť aj odhodlanie Saddáma Husajna použiť tieto zbrane. To, že iracký diktátor je schopný naozaj všetkého, dokazujú aj príklady z posledných dvoch desaťročí. V priebehu vojny s Iránom použil Irak prvýkrát chemické zbrane v roku 1983, a to yperit a o rok neskôr začal používať aj tabun. Chemické zbrane zohrali rozhodujúcu úlohu v úspešných operáciách proti iránskym ozbrojeným silám počas rokov 1987 a 88 a ešte dramatickejším faktom je, že iracký diktátor neváhal použiť tieto zbrane ani proti vlastnému ľudu, a to proti kurdským povstalcom na severe krajiny v rokoch 1988 a 89. Tieto fakty potvrdzujú, že ako súčasť medzinárodného spoločenstva nemôžeme ostať ľahostajní voči takýmto hrozbám. Je zrejmé, že demokratické štáty nerady bojujú a posielajú svojich vojakov do zahraničia, do regiónov potenciálnych vojenských konfliktov. Vyjadrené slovami nemeckého mysliteľa Kanta, rozum vojnu absolútne odmieta. Avšak, žiaľ, realita je iná. Nie všetky štáty majú demokratický režim a existuje určitá skupina štátov, ktoré sa neriadia pravidlami rozumu a racionality, preto je niekedy potrebné a nutné, aby sa demokracie na obranu a ochranu svojej bezpečnosti a slobody zasiahli na ochranu vlastných hodnôt. Na mimoriadne negatívne dopady ignorovania tohto faktu na bezpečnosť slobodného sveta poukazujú aj udalosti tesne pred 2. svetovou vojnou. Politika Veľkej Británie v spomínanom období reflektovala túžbu demokratických spoločenstiev po mieri. Londýn v očakávaní, že je možné dohodnúť sa s nacistickým režimom, presadzoval mierové riešenie existujúcich problémov napriek tomu, že Nemecko sústavne a hrubo porušovalo svoje medzinárodné záväzky. Britský premiér Chamberlain sa vrátil z rokovaní s Adolfom Hitlerom v Mníchove a pred davom, ktorý ho vítal vo vlasti, mával zmluvou podpísanou s nacistickým Nemeckom a vyhlásil, že nesie mier na niekoľko desaťročí. O necelý rok nato Nemecko napadlo Poľsko a začala sa 2. svetová vojna.

Vážené dámy, vážení páni, Slovenská republika dostala historickú príležitosť tým, že bola pozvaná do Severoatlantickej aliancie. Avšak ak chceme byť rešpektovaným a uznávaným členom tejto veľkej rodiny slobodných a demokratických štátov, nemôžeme si robiť nárok na všetky prednosti svojho postavenia bez toho, aby sme si neuvedomili naše morálne povinnosti. Morálne, lebo z pozvania a z neskoršieho členstva v NATO nám nevyplýva žiadna konkrétna potreba alebo záväzok angažovať sa pri riešení takýchto problémov. Takéto správanie však môže vyvolávať pochybnosti o úprimnosti našich slov a snáh a o vážnosti našich argumentov a to je situácia, ktorej sa treba vyvarovať. Nestavme našu krajinu do postavenia pasívneho konzumenta kolektívnej bezpečnosti. Nenechajme bojovať len našich spojencov za spoločné hodnoty a preberme aj ten malý podiel zodpovednosti, ktorý spadá na naše plecia. Naša morálka nám káže, aby sme na základe obmedzených možností Slovenskej republiky prispeli k vytváraniu lepšieho a najmä bezpečnejšieho sveta. Citujúc známeho maďarského básnika Mihálya Babicza: "...kto medzi vinníkmi mlčí, sa stane spolupáchateľom", nemôžeme ostať ľahostajní voči amorálnemu a krutému diktátorskému režimu, ktorý pohŕda celým svetom a Organizáciou Spojených národov. Veľkosť národa, spoločenstva je aj v tom, že je ochotný aj fyzicky bojovať za demokratické hodnoty, ktoré vyznáva, za hodnoty, ktorými sa majú riadiť aj jeho potomkovia.

Spojené štáty americké od nás nežiadajú bojovú jednotku, aj keď si musíme uvedomiť, že protichemická jednotka v prevažnej miere vykonáva svoje úlohy v prvom slede. Navyše, žiadny príslušník slovenskej armády nebude vyslaný proti jeho vôli, lebo sa hlási oveľa viac dobrovoľníkov, ako je predpokladaný počet vyslaných vojakov. Poslanci za Stranu maďarskej koalície počas dlhých rokovaní zhodnotili krátkodobé aj dlhodobé dopady rozhodnutia, ktoré mienime dnes urobiť. Uvedomujúc si našu zodpovednosť aj za charakter nášho štátu sme sa rozhodli, že podporíme návrh vlády. Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)