Ľ. Vážny, poslanec: Ďakujem. Predkladám, vážené pani poslankyne, páni poslanci, návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Dohodou o prístupe Chorvátskej republiky k Stredoeurópskej dohode o voľnom obchode.

"Národná rada Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky po prerokovaní návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Dohodou o prístupe Chorvátskej republiky k Stredoeurópskej dohode o voľnom obchode vyslovuje súhlas s Dohodou o prístupe Chorvátskej republiky k Stredoeurópskej dohode o voľnom obchode."

Prosím vás, pani podpredsedníčka, o hlasovanie.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Páni poslanci, panie poslankyne, hlasujeme o prednesenom návrhu uznesenia.

Už včera ste boli upozornení, že na schválenie medzinárodných dohôd je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny parlamentu.

(Hlasovanie.) Prítomných 108 poslancov, za návrh hlasovalo 108 poslancov, proti nehlasoval žiaden poslanec, hlasovania sa nezdržal ani jeden poslanec, hlasovali všetci poslanci. (Potlesk.)

Konštatujem, že sme návrh tohto uznesenia schválili.

Vyhlasujem prestávku.

Pripomínam, že o 14.00 hodine budeme rokovať o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia o vyhlásení referenda o vstupe Slovenska do NATO.

A ešte pripomínam, že na 12.00 hodinu predseda parlamentu zvolal poslanecké grémium.

Pán poslanec Nagy, máte slovo, nech sa páči.

L. Nagy, poslanec: Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Upozorňujem poslancov výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien, že autobus k návšteve ombudsmana bude pristavený o 12.15 hodine pred budovou Národnej rady. Ďakujem pekne.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Hort.

M. Hort, poslanec: Chcel by som upozorniť členov výboru pre verejnú správu, že výbor, ktorý bol pôvodne zvolaný na 12.00 hodinu, vzhľadom na grémium, ktoré zvolal pán predseda na 12.00 hodinu, by sme spravili o 12.30 hodine. Ďakujem za porozumenie.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, páni poslanci.

Prestávka do 14.00 hodiny.

(Prerušenie rokovania o 11.49 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.04 hodine.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram odpoludňajšie rokovanie 5. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa dohody v poslaneckom grémiu budeme pokračovať v rokovaní ďalším bodom programu, ktorým je

návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO.

Návrh ste dostali ako tlač 120 a správu o výsledku prerokovania návrhu vo výboroch máte ako tlač 120a.

Prosím teraz pána poslanca Ondriaša, ktorého poverila skupina poslancov, ktorí predkladajú návrh na vyhlásenie referenda, aby Národnú radu Slovenskej republiky informoval o dôvodoch návrhu, ktorým predkladajú do Národnej rady tento materiál. Nech sa páči, pán poslanec Ondriaš.

K. Ondriaš, poslanec: Vážený pán predseda, dámy a páni, dovoľte mi, aby som uviedol návrh na vyhlásenie referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO. (Ruch v sále.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Prepáčte, pán poslanec. Páni poslanci, prosím, keby ste svoju diskusiu preniesli mimo rokovacej sály a zaujali miesto, ktoré vám patrí.

Pán poslanec Ondriaš, máte slovo.

K. Ondriaš, poslanec: Ďakujem. Dňa 21. novembra 2002 Slovenská republika na pražskom summite NATO dostala pozvanie na vstup do NATO. Vláda deklarovala, že má záujem o urýchlené a hladké prístupové rokovania a jej cieľom je, aby Slovenská republika sa stala riadnym členom NATO na summite tejto aliancie v máji 2004. Je to v súlade s jej programovým vyhlásením.

Uvedomujeme si, že členstvo v NATO neznamená iba politickú účasť v tomto vojenskom kolektívnom zoskupení, ale najmä aktívnu účasť člena a prevzatie záväzkov vyplývajúcich z jeho účasti. Pristúpenie k Severoatlantickej zmluve je mimoriadny akt Slovenskej republiky s dlhodobým dopadom na jej členov. Členstvo v NATO sa po pražskom summite NATO spája s novým aspektom vo svetovom politicko-bezpečnostnom priestore, orientáciou NATO na boj s terorizmom a preventívnymi údermi súvisiacimi s mierou zodpovednosti na celosvetovom dianí členských štátov tejto vojenskej aliancie.

Rozhodnutie o vstupe do NATO bude veľkou mierou ovplyvňovať budúci vývoj Slovenskej republiky a jej občanov po dobu niekoľkých generácií. Preto považujeme za nezodpovedné, aby rozhodnutie bolo prijaté politikmi spravujúcimi štát v 4-ročnom volebnom období, ktorých dôveryhodnosť v prieskumoch verejnej mienky sa pohybuje v rozmedzí 10 až 30 %.

Podľa čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa referendom môže rozhodnúť o dôležitých otázkach verejného záujmu. Ako je teda uvedené, vstup Slovenskej republiky do NATO možno považovať za predmet verejného záujmu. Preto by sa malo umožniť občanom Slovenskej republiky, aby sa k tejto dôležitej a nesporne vážnej otázke vyjadrili.

Referendu by mala predchádzať podrobná odborná a osvetová kampaň o kladoch a záporoch tohto úkonu. Až potom môže Slovenská republika prostredníctvom svojich ústavných orgánov zaujať jednoznačne stanovisko buď k zamietnutiu jej vstupu do NATO, alebo k zavŕšeniu jej prístupového procesu ratifikácie o vstupe do NATO.

V zmysle uvedených skutočností vstup Slovenskej republiky do NATO svojím obsahom spĺňa podmienky referenda podľa Ústavy Slovenskej republiky. Na tomto základe v mene skupiny poslancov predkladám návrh, aby Národná rada Slovenskej republiky prijala uznesenie, ktorým žiada prezidenta Slovenskej republiky, aby vyhlásil referendum s predloženou otázkou.

Dovoľte mi zároveň, aby som predniesol aj návrh znenia tohto uznesenia, je to krátke znenie.

"Národná rada Slovenskej republiky na návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. c), čl. 93 ods. 2 a čl. 95 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky A. schvaľuje uznesenie, ktorým navrhuje vyhlásiť referendum s touto otázkou - Súhlasíte so vstupom Slovenskej republiky do NATO? Áno - Nie -, B. predkladá prezidentovi Slovenskej republiky uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky na vyhlásenie referenda s tým, aby do 30 dní vyhlásil referendum podľa časti A. tohto uznesenia."

Ďakujem vám všetkým za pozornosť. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem pánovi poslancovi Ondriašovi za uvedenie návrhu.

Teraz prosím pána poslanca Drgonca, predsedu ústavnoprávneho výboru, aby ako poverený spravodajca výboru informoval Národnú radu o stanovisku výboru k návrhu skupiny poslancov na vyhlásenie referenda o vstupe do Severoatlantickej aliancie. Pán poslanec a predseda výboru, máte slovo.

J. Drgonec, poslanec: Ďakujem pekne. Dámy a páni, dovoľte, aby som vás oboznámil so spoločnou správou výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO (tlač 120) vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.

Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ako gestorský výbor k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO, ďalej budem hovoriť v skratke "gestorský výbor", podáva Národnej rade Slovenskej republiky v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky takto:

1. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 93 z 13. decembra 2002 pridelil návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO na prerokovanie: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť a napokon Zahraničnému výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Všetky tri výbory prerokovali predmetný návrh v lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky.

2. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému návrhu.

Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 19 z 8. januára 2003 prijala k návrhu nesúhlasné stanovisko.

3. O návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO výbory rokovali nasledovne:

Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky uznesením č. 63 zo 14. januára 2003 konštatoval, že po prvé Ústava Slovenskej republiky v čl. 93 ods. 1 vytvára základ pre obligatórne referendum, ak Národná rada schváli ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z takéhoto zväzku, referendum, potvrdzuje cez schválenie ústavného zákona, sa musí konať. Ustanovenie čl. 93 ods. 2 ústavy je základom pre fakultatívne referendum. O akejkoľvek inej dôležitej otázke verejného záujmu sa referendum môže konať, ak sa splní jedna z podmienok v čl. 95 ods. 1 ústavy. Ustanovením čl. 93 ods. 3 sa určuje ústavné obmedzenie pre uplatnenie čl. 93 ods. 2. Základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet predstavujú tie dôležité otázky verejného záujmu, ktoré nie sú predmetom obligatórneho referenda ani nesmú byť predmetom fakultatívneho referenda. Naopak, všetky ostatné otázky, ktoré nie sú predmetom taxatívneho výpočtu čl. 93 ods. 3, môžu byť predmetom fakultatívneho referenda, ak majú povahu dôležitého verejného záujmu. Čl. 96 ústavy zakladá právne účinky v príčinnej súvislosti s čl. 93. Národná rada Slovenskej republiky bez pochybností má povinnosť schváliť uznesenie o vyhlásení referenda, ak jej od poslancov alebo vlády Slovenskej republiky dôjde návrh na vyhlásenie referenda o otázke ustanovenej v čl. 93 ods. 1. Ústavné postavenie Národnej rady Slovenskej republiky môže byť predmetom sporu v prípade návrhu na vyhlásenie fakultatívneho referenda. Potenciálny spor, či ide o povinnosť Národnej rady schváliť uznesenie o vyhlásení referenda na návrh poslancov alebo vlády Slovenskej republiky alebo či ide o oprávnenie rozhodnúť, možno vyriešiť výkladom, ktorý prihliadne na čl. 95 ústavy. Referendum vždy vyhlasuje prezident Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky má podľa čl. 96 ods. 1 ústavy určenú povinnosť návrhom sa zaoberať, ale nie je povinná schváliť uznesenie o vyhlásení referenda na návrh skupiny poslancov. Zhodné ústavné postavenie má Národná rada aj vtedy, keď návrh na vyhlásenie referenda predloží vláda Slovenskej republiky.

Po druhé. Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO je v súlade s čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky odporúča Národnej rade Slovenskej republiky o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO rokovať a predložený návrh neschváliť.

Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky uznesením č. 13 z 9. januára 2003 neodporúča Národnej rade Slovenskej republiky vysloviť súhlas s vyhlásením referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO.

Napokon, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť neprijal platné uznesenie, nakoľko návrh uznesenia neschváliť návrh skupiny poslancov nezískal podporu potrebnej nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov podľa § 52 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku v spojení s čl. 84 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z celkového počtu 13 členov výboru bolo prítomných 10, z toho hlasovalo 5 za, 4 proti a 1 sa zdržal hlasovania.

Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO vyjadrených v uzneseniach uvedených pod bodom III tejto správy a v stanoviskách poslancov gestorského výboru vyjadrených v rozprave k tomuto návrhu v súlade so zákonom Národnej rady č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov odporúča Národnej rade Slovenskej republiky o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO rokovať a predložený návrh neschváliť.

Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady bola schválená uznesením Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. 66 zo 14. januára 2003.

Toľkoto spoločná správa výborov Národnej rady. Otvorte, prosím, rozpravu k bodu.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec.

Otváram rozpravu k tomuto bodu programu. Najskôr vystúpia poslanci, ktorí sa prihlásili za poslanecké kluby písomne, ako prvý za poslanecký klub Komunistickej strany Slovenska pán poslanec Jozef Ševc, po ňom za poslanecký klub ANO pán Jozef Banáš.

Pán poslanec Ševc, máte slovo, nech sa páči.

J. Ševc, poslanec: Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážená Národná rada Slovenskej republiky, úvodom chcem vyjadriť uspokojenie i vďaku za zaradenie nášho návrhu na prerokovanie otázky o konaní referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO ako samostatného bodu programu. Dúfame, že zaradenie tejto naliehavej a mimoriadne dôležitej otázky ako samostatného bodu rokovania pléna Národnej rady Slovenskej republiky bolo motivované nielen potrebou vyhovieť reglementu a kalkuláciou založenou na väčšine hlasov, ale predovšetkým a nadovšetko uvedomením si potreby s plnou vážnosťou posúdiť túto výsostne dôležitú otázku tak z hľadiska súčasných domácich i medzinárodných aspektov, ako aj z hľadiska možných ďalekosiahlych historických dôsledkov.

Keďže v rámci tohto bodu programu Národná rada Slovenskej republiky má za úlohu posúdiť predmetný návrh a rozhodnúť o konaní referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO, obmedzím sa výlučne na túto otázku. Nebudem hovoriť o meritórnych aspektoch členstva Slovenskej republiky v Severoatlantickej aliancii, sústredím sa na dôvody, pre ktoré sme presvedčení, že konanie referenda o tejto otázke je nielen opodstatnené, ale aj nevyhnutné.

Predstavitelia koalície a podaktorí predstavitelia opozičných strán v Národnej rade Slovenskej republiky odmietajú konanie referenda a súčasne zdôrazňujú potrebu prehlbovania demokratickej štátnosti na Slovensku. Svoje negatívne stanovisko opierajú o tvrdenie, že referendum nie je potrebné, pretože o vstupe Slovenskej republiky do NATO už rozhodli občania v septembrových voľbách v roku 2002. Vraj rozhodli tým, že hlasovali za ich volebné programy, ktoré obsahovali aj ich zámer usilovať sa o vstup Slovenskej republiky do NATO.

Nechcem antagonizovať naše rokovanie, ale hľadať spoločné prijateľné východisko. Preto sa obmedzím v tomto kontexte na nasledujúce.

Volebné programy kandidujúcich strán v septembrových voľbách 2002 zahrnovali široké spektrum akútnych problémov občanov, štátu a spoločnosti ako celku. Povedať s určitosťou, ktorý z programových bodov bol tým rozhodujúcim, pre ktorý občan hlasoval pre daný politický subjekt, je podľa nás nemožné. Možnože práve sľuby, pre ktoré sa občan rozhodol hlasovať za konkrétny politický subjekt, boli účelové a nebudú nikdy splnené. Tvrdiť, že občania voliči hlasovali v septembrových voľbách do Národnej rady za strany, pretože mali v programe vstup do NATO, je odvážne a v určitom zmysle aj zavádzajúce. Okrem toho všetci vieme, koľko z celkového počtu občanov voličov hlasovalo za strany súčasnej vládnej koalície. Vstup Slovenskej republiky do NATO patrí k takým významným historickým rozhodnutiam, keď jedno jediné "áno" môže rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť nielen život terajších generácií, ale aj mnohých generácií, ktoré prídu po nás. Neváham dokonca povedať, že môže ovplyvniť aj svojbytnosť tejto krajiny, slovenského národa a ľudu tejto krajiny.

Vyslovený názor zdieľajú aj mnohí významní činitelia slovenského politického, kultúrneho a spoločenského života, ktorí sa rozhodli iniciovať referendum občianskou cestou. Sú presvedčení, že rozhodnutie o vstupe do NATO je ešte dôležitejšie ako vstup do Európskej únie. Plne s nimi súhlasíme, tak ako aj mnohí iní občania. Preto vyhlásenia predstaviteľov niektorých parlamentných strán, že o vstupe Slovenskej republiky do NATO nie je potrebné hlasovať, pretože ide iba o prístup k medzinárodnej zmluve, ktorý sa nedotýka suverenity štátu, je krajne nezodpovedné a zavádzajúce.

Považujeme za nevyhnutné zdôrazniť, že rozhodnutie o konaní referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO nepovažuje KSS za rozhodnutie o merite veci. O merite veci v takom prípade rozhodnú tí najkompetentnejší a tí, ktorým to jedine prislúcha, teda občania. Ak nastoľujeme túto otázku tak nástojčivo, robíme to preto, aby sme všetci pred svojím svedomím a pred celým svetom demonštrovali, že sme demokratický štát, že nielen slovami, ale predovšetkým skutkami upevňujeme a rozvíjame demokraciu, všetky formy aj priamu formu, ktorá umožňuje občanovi, aby sa sám a priamo vyjadril k závažným otázkam života krajiny a spoločnosti.

Prekvapuje nás, keď cítime akúsi obavu z podtextu negatívneho stanoviska parlamentných strán ku konaniu referenda. Prečo sa koalícia a tie opozičné strany, ktoré ju v tejto otázke podporujú, obávajú o výsledok referenda? Veď už viac ako 3 roky všetky prieskumy verejnej mienky a vládni predstavitelia nás ubezpečujú, že už nad 70 % respondentov podporuje vstup Slovenska do NATO. Okrem toho na propagačnú kampaň prvá vláda Mikuláša Dzurindu vynaložila viac ako 100 mil. Sk. Veď referendum môže byť nielen verifikátorom stanoviska občanov Slovenskej republiky na vstup do NATO, ale aj ukazovateľom ako efektívne boli využité tieto prostriedky. Mali by ste otvorene povedať, z čoho máte obavy. Ak všetky parlamentné subjekty, ktoré sú za vstup do NATO, podporili občania vo voľbách hlavne preto, že ste mali vo svojich programoch vstup do NATO, čoho sa potom obávať?

Opätovne chcem prehlásiť, že poslanci KSS v Národnej rade Slovenskej republiky budú rešpektovať vôľu slovenských občanov tak, ako ju vyjadria v referende.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súvislosti s 10. výročím vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa opäť dostala do popredia otázka konania, resp. nekonania referenda o výstupe Slovenskej republiky zo zväzku česko-slovenského štátu. Zrejme už nikdy nikto s definitívnou platnosťou nebude môcť povedať, či to bolo v súlade s vôľou väčšiny občanov alebo proti ich vôli. Proponenti vzniku samostatnej Slovenskej republiky argumentujú, že bola možnosť konania referenda, ale nebola využitá. Sme presvedčení, že by sme nemali pridávať ďalší iritant do našej novodobej histórie, ktorý by v budúcnosti ďalej prehlboval rozpoltenosť našej spoločnosti. Konaním referenda o vstupe do NATO by sme tomu predišli. Kladiem otázku, prečo by niekto mal brať na seba takúto mimoriadnu historickú zodpovednosť, keď je možnosť opýtať sa občanov, že čo je v súlade s ich záujmami. Veď táto republika nepatrí iba nám poslancom ani žiadnej politickej strane. My sme dokonca pevne presvedčení, že parlamentu neprislúcha ani rozhodovanie o vstupe Slovenskej republiky do NATO, to patrí všetkým občanom. Preto by všetci občania mali o tejto otázke rozhodnúť.

A nakoniec. Aj predstaviteľ NATO verejne, a nie dvojzmyselne prehlásil, že rozhodnutie o konaní, resp. nekonaní referenda o vstupe Slovenska do NATO je len a len vecou samotného Slovenska. Ako viete, Slovinsko je zrejme nie menej demokratické ako Slovensko a vypísalo jedno spoločné referendum o vstupe do Európskej únie a NATO na 9. februára tohto roku. Teda nemajú obavu z ničoho nepredvídaného. Myslím si, že ani u nás by tak neprišlo k niečomu nepredvídanému, iba by to ukázalo vôľu občana. Dajme mu takúto možnosť. Ďakujem. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Mikloško a pán poslanec Galbavý chcú reagovať faktickou poznámkou. A zároveň uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami. No ešte pán poslanec Zubo sa hlási a uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami.

Pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Pán poslanec Ševc, ospravedlňujem sa vám, že som nečítal váš volebný program, volebný program KSS. Len chcem sa spýtať celkom vecne: Vy ste mali vo volebnom programe referendum o NATO? Keby ste boli taký láskavý a odpovedali mi?

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec sa prihlásil, takže odpovie na záver všetkým.

Pán poslanec Galbavý, nech sa páči.

T. Galbavý, poslanec: Ja by som skôr mal otázku na pána predsedu Komunistickej strany pána Ševca, pretože kedykoľvek využíva príležitosť na to, aby porovnával systémy. Často počúvam, že ten bývalý bol lepší a demokratickejší, ako je terajší. A preto moja otázka znie: Ak by socialistická ústava poznala inštitút referenda, boli by ste za to, aby sa mohli občania vyjadriť, či vstúpime do Varšavského paktu alebo nie? (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďalšia otázka, slovo má pán poslanec Zubo.

S. Zubo, poslanec: Ja by som len chcel potvrdiť, že skutočne Komunistická strana Slovenska mala vo svojom programe referendum o takej závažnej a dôležitej otázke, ako je vstup do NATO. Preto považujeme za povinnosť tento sľub dodržať.

Doporučil by som ale, keď tie otázky padajú tuná zo strany pána Mikloška a pána Galbavého a chcú vedieť, ktorý systém bol demokratickejší a lepší a sociálne spravodlivejší, keď to oni necítia a nevedia, nech idú medzi občanov a opýtajú sa ich.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Ševc, môžete reagovať ešte.

J. Ševc, poslanec: Ďakujem za možnosť. K tej prvej otázke. Áno, nielen sme boli za referendum do NATO, ale aj do Európskej únie. Takže my sme tieto dva problémy nerozdeľovali.

Pán Galbavý, máte pravdu, ak by sme mali porovnať možnosť, je pravda a myslím si, že to je už historicky za nami, boli by sme za referendum aj v tom prípade, keby sme boli vtedy pri moci. (Smiech v sále.) Takže myslím si, že tuná nie je v tomto problém. Je iná historická doba, v mnohom sme sa poučili. Vy, vážení páni koaliční poslanci, nás stále vnímate ako starú KSS. Prosím vás, trocha sa zamyslite, my sme vznikli v roku 1992. (Hlasy z pléna.) Nebudem reagovať. Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Prosím o pokoj v rokovacej sále. Končíte, pán poslanec?

J. Ševc, poslanec: Áno, ďakujem, lebo s nimi sa nedá diskutovať. (Smiech v sále.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Prosím upokojiť situáciu v rokovacej sále. Ďakujem veľmi pekne.

Ďalší sa do rozpravy za poslanecké kluby prihlásil pán Jozef Banáš z klubu ANO, po ňom pán Árpád Duka-Zólyomi z poslaneckého klubu SMK.

J. Banáš, poslanec: Vážená pani podpredsedníčka, ctené kolegyne, kolegovia, vážení zástupcovia médií, svojho času sa novinári pýtali kaplána amerického Senátu pána Edwarda Hala, či sa občas za ctených pánov poslancov aj modlí. Pán Hale povedal: "Nemodlím sa, iba ich počúvam a potom sa modlím za Spojené štáty americké." Ja musím priznať, že, hoci som členom liberálnej strany, sa za svoju rodinu, za svojich priateľov a iných dobrých ľudí modlím. Mám pocit, že od okamihu, keď prišla myšlienka usporiadať referendum o vstupe do NATO, budem musieť do okruhu tých, za ktorých sa budem modliť, pribrať aj Slovenskú republiku.

Dovoľte, aby som bol trošku osobný a nebudem používať tie známe argumenty, ktoré už boli mnohokrát medializované. Narodil som sa zopár mesiacov po vtedy Víťaznom februári a pár mesiacov pred procesom znárodnenia, ktorý ja nazývam jednou z najväčších zlodejín v histórii Slovenska. Spomínam si na uplakané oči našej učiteľky počas tryzny za súdruha Stalina a tiež na jej uplakané oči, keď ju vyhadzovali zo školy. Netušil som, že možno som k tomu prispel aj ja, keď som ju ako dobre vychovaný študent alebo žiak v kostole slušne pozdravil: Česť práci. Ako chlapec som netušil, prečo učiteľ v škole odsudzoval Ježiška napriek tomu, že mal robotnícky pôvod, a dedo Mráz napriek tomu, že nič nevyviedol, musel žiť až na Čukotke. Chápal som, prečo mi otec počas prechádzky na Devín na otázku, kto sú tí ujovia sediaci na strážnych vežiach, odpovedal, že naši vojaci, ktorí nás chránia proti imperialistom z NATO číhajúcim za hranicou. Nechápal som však už, prečo mi neodpovedal na otázku: A prečo sú potom obrátení smerom ku nám? Postupne som však chápať začal. Definitívne som chápal, keď som 21. augusta 1968 vášnivo debatoval s našimi nič nechápajúcimi mladými oklamanými okupantmi, keď som pochopil, že dočasný pobyt sovietskych vojsk sa zmenil na trvalý a po ukončení vysokej školy a nástupe do podniku zahraničného obchodu som nemohol ako zodpovedný referent za frankofónne krajiny cestovať na Západ, pretože som nebol členom KSČ. A tak som do nej ako 27-ročný vstúpil. Mohol som potom robiť prácu, ktorú som študoval, robil som ju a cítil sa ponížený, pretože tam, ale nielen tam, mi šéfovali ľudia, ktorých sme si nevážili, lebo nevedeli, lebo brzdili náš rozlet, lebo potláčali to najvzácnejšie, slobodný rozvoj človeka. Ponižovalo nás to a emigrovali sme sami do seba. Báli sme sa a azda sme sa aj hanbili.

Nebol som disident, nemal som na to odvahu a môj príbeh nebudem rozoberať, pretože podobný má drvivá väčšina z mojej generácie, príbeh lámania chrbtov, charakterov a v horšom prípade zdravia a možno i životov a snov a túžob o zázraku, ktorý raz iste príde. A ten prišiel. V jeden novembrový deň, v čase zvonenia kľúčov na námestiach vzal ma pod pazuchu pod Michalskou bránou Ľubo Feldek a povedal mi: "Poď so mnou." Prišli sme do Academie Istropolitany. Feldek mi povedal, že sme v koordinačnom centre VPN a pokojne mi hovoril mená ľudí, ktorí sa tam schádzali. Niektorých som poznal osobne, iných zo Slobodnej Európy. Díval som sa na nich a odrazu som sa zľakol. Bol som vtedy riaditeľom tlačového a informačného strediska Federálneho ministerstva zahraničných vecí. Ľubo akoby vycítil, čo sa so mnou deje, stisol mi ruku a povedal: "Neboj sa." Neostal som vo VPN-ke, musel som chodiť do práce, ale za ten stisk budem Ľubovi navždy vďačný. Prestal som sa totiž báť a rozhodol som sa, že urobím všetko preto, aby sa už nemuseli báť ani moje deti a, dovoľte, aby som bol patetický, aby sa už nemuseli báť ani občania mojej vlasti. Viem, že je takmer heroická úloha vysvetliť národu, ktorý bol 50 rokov odrezaný od hlavných demokratických prúdov, kde slobodní ľudia slobodne súťažili, aby sa tento národ nebál. Vždy totiž ktosi rozhodoval za nás, vždy sme boli v zadných radoch. Náš vstup do Európskej únie a do NATO je o súťaži, a preto sa vstupu mnohí boja. Byť v únii znamená podieľať sa na tvorbe istých spoločných hodnôt a byť v NATO znamená podieľať sa na ochrane týchto hodnôt. Budeme tu azda po prvýkrát v histórii rozhodovať o sebe suverénne a slobodne, budeme mať totiž právo veta.

Dovoľte, keďže považujem túto situáciu, ktorá vzniká, za ďaleko riskantnejšiu, ako si možno v tejto chvíli myslíme, aby som poukázal na niekoľko argumentov, ktoré sa v diskusii najčastejšie opakujú, v diskusii, ktorá zdôrazňuje, alebo v argumentoch, potrebu tohto referenda.

Argument prvý: Nepotrebujeme NATO, stačí nám bezpečnostná garancia v rámci spoločnej a bezpečnostnej politiky Európskej únie, tzv. druhý pilier. Tu treba povedať, že tá je však v súčasnej podobe len doplnkom NATO, využíva nástroje a infraštruktúru tejto aliancie. Hlavnou silou NATO sú Spojené štáty a NATO bez ekonomickej a technologickej sily USA stráca prakticky zmysel. Chcem však položiť otázku: Kde berú tí, ktorí chcú Európsku úniu bez NATO, presvedčenie, že sa do únie dostaneme? Prečo by mala náš prístupový protokol do únie ratifikovať napr. britská Dolná snemovňa ako najbližší spojenec Spojených štátov, keby sme sami vyslali signál, že chceme len výhody, ale riziká odmietame, že chceme takpovediac chodiť na pivo, ale cech nech platí iný.

Argument druhý: Nikto nás neohrozuje. Je to klasické chápanie konvenčné ohrozenia z čias spred 11. septembra. Ak niekto toto tvrdí po útoku na Svetové obchodné centrum, je, prepáčte, diletant a izolacionista. Inými slovami totiž tvrdí, že ostaňme takí nenápadní, zalezme do takej diery, kde si nás nikto ani nevšimne. Toto riešenie je, samozrejme, možné, ale za pecou si nás nevšimnú ani tí, ktorí sú alebo chcú byť našimi priateľmi.

Argument tretí: Naši chlapci budú zomierať za iných. A iní mohli zomierať za nás? Celú modernú slovenskú históriu, vážení priatelia, zomierali za našu slobodu väčšinou iní: Rusi, Američania, Francúzi, Rumuni a isteže v časoch povstania, či už toho meruôsmeho alebo Slovenského národného v roku 1944, aj Slováci. Sami by sme si však slobodu nikdy nevybojovali, to azda uzná aj ten najväčší demagóg. Nemáte priatelia tak náhodou pocit, tí, ktorí predkladáte tento návrh, že ste tak trochu zbabelí, že by sme tak trochu mohli v prípade potreby vrátiť Američanom či Rusom to, čo oni mnohonásobne viac obetovali za našu slobodu? Úmyselne hovorím o Rusoch, pretože ani Moskva už nepovažuje NATO za nepriateľa, ale, naopak, za hlavnú oporu protiteroristických síl. Ak sa pozriete na mapu, ľahko zistíte, že práve Rusko, ktoré je stabilným partnerom NATO v rámci Stálej spoločnej rady NATO - Rusko, je jednou z tých krajín, ktoré sú svetovým terorizmom a militantným islamom najviac ohrozované.

Argument štvrtý: My nie sme proti NATO, teda okrem kolegov z Komunistickej strany, ale sme za to, aby mohli občania prejaviť slobodne svoju vôľu. Ak je to tak, pýtam sa iniciátorov petície, nech už sú to komunisti bývalí či dnešní, disidenti bývalí či možno budúci, či budú teda počas kampane agitovať za vstup do NATO.

Dámy a páni, dovoľte, aby som položil zopár otázok tým, ktorí sú proti NATO: Prečo už teraz zneužívate nátlak Spojených štátov na Irak v záujme jeho odzbrojenia na strašenie našich občanov o možnom nasadení našich chlapcov v tejto krajine vykresľujúc dokonca prílety cínových truhiel? Nebolo to povedané dnes, ale tieto argumenty sa používajú. Vôbec nie je jasné, či k ozbrojenej akcii príde, či sa na nej Slovensko zúčastní, ak sa na nej zúčastní, v akej polohe to bude, či v mierových silách a podobne. Je to veľmi nebezpečné a účelové zneužívanie. Prečo počítate s tým, že ak sa referendum uskutoční, nebude to, zdôrazňujem, referendum o NATO, ale o náladách občanov, ktorí sú pochopiteľne na vládu nahnevaní. (Hlasy z pléna.) Dovoľte, aby som pokračoval. Toto je totiž tá najnebezpečnejšia a, nebojím sa povedať, najzákernejšia kalkulácia. Je predsa samozrejmé, že ľudia nad reformami a reštrikčnými opatreniami nejasajú a uvítajú referendum ako ideálnu možnosť odkázať vláde, aký majú vzťah k tomu, čo teraz robí. Súdny politik, a v tejto sále ich, chvalabohu, je veľká väčšina, vie, že reformy akokoľvek bolestivé sú nevyhnutné. Je vám, priatelia, jasné, že logickým vyústením nášho vlastného odmietnutia do NATO by musela byť rezignácia vlády a všetky súvislosti s tým spojené? Dve volebné obdobia bol hlavným motívom aktivít vlády práve vstup do EÚ a do NATO. Toto by bola absolútna prehra všetkých tých, ktorí na tom pracovali. Mám na mysli vysoko pravdepodobné definitívne skončenie akejkoľvek reálnej nádeje na zaradenie Slovenska do prvej ligy svetových krajín. A pýtam sa zásadnú otázku: Uvažovali ste nad tým, aká je alternatíva, keď tam nebudeme? Ja tu alternatívu pracovne nazývam: Priateľské objatie pána Lukašenka. Je vám tiež jasné, priatelia, že mladí vzdelaní ľudia, ktorí sa neboja konfrontácie, ktorí túžia po presadení sa, ktorí sa neboja rizika, aj tak do NATO a do Európskej únie pôjdu? Pôjdu tam, ale bez nás a doma ostanú len, prepáčte mi za výraz, ustráchaní zápecníci. Je tu ešte mnoho ďalších otázok, ktoré by som mohol položiť.

Rád by som zdôraznil, že úloha opozície bola vždy jednoduchšia z prostého dôvodu, že neniesla zodpovednosť. Som veľmi rád, že tento stav sa v slovenskom parlamente začína citeľne meniť. Stanoviská opozície a koalície k nášmu vstupu do NATO sú až teda na výnimku spomínanú identické, pretože všetci spolu vieme a cítime bezpečnostné, hospodárske, hodnotové i ľudské riziká v prípade, ak by sme sa do aliancie nedostali. V tomto zmysle vlastne hovorím v mene 139 poslancov tejto snemovne a chcem všetkým za ich stanovisko v mene klubu ANO i delegácie Národnej rady Slovenskej republiky pri Parlamentnom zhromaždení NATO, ktorej som vedúcim, poďakovať.

Poslancom KSS chcem povedať, že ich iniciatíva je nezodpovedná i z toho dôvodu, že problematika NATO je príliš emotívna, okrem dôvodov, ktoré som tu uviedol, i preto, že v generácii mojej a staršej ešte stále kdesi v hlavách máta dôsledok 40-ročného tréningu: NATO rovná sa náš imperialistický nepriateľ. Naviac, je to problematika príliš zložitá a veľmi odborná.

Občanov by som chcel poprosiť, aby dôverovali politickým reprezentantom tých strán, ktoré vo svojej väčšine volili vstup do NATO.

Dovoľte, aby som na záver povedal aj jednu osobnú poznámku. Vtedy, keď ma Ľubo Feldek vzal do VPN-ky, bol tam aj muž, ktorého som si veľmi vážil. Bol to Ján Čarnogurský. Muž, ktorý mi vtedy pomáhal nebáť sa a ktorého postoj mi dnes paradoxne začína naháňať obavu. Nie vždy a všetko, o čom rozhodol priamo ľud, bolo najlepšie a najspravodlivejšie. V Herodových časoch bol pravdepodobne najmilovanejším človekom v Izraeli Ježiš Kristus, ten, ktorého jeden z členov Komunistickej strany svojho času označil za prvého komunistu. Ani to mu nepomohlo a skončil na kríži na požiadanie Pontského Piláta na základe ľudového referenda. Nemali by sme na to zabúdať, ani komunisti, ani čestný predseda Kresťanskodemokratického hnutia, najmä však nie občania. Ďakujem. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Traja poslanci sa prihlásili s faktickými poznámkami. Zároveň uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami.

Pán poslanec Hopta, máte slovo.

I. Hopta, poslanec: Vážené dámy, vážení páni, po vypočutí tohto diskusného príspevku by som si dovolil navrhnúť tomuto ctenému parlamentu, teda Národnej rade Slovenskej republiky, aby všetci diskutujúci v budúcnosti, ktorí budú sa snažiť tvrdo kritizovať bývalé obdobie na začiatku svojho vystúpenia, aby sme vedeli, s kým máme dočinenia, povedali, že nikdy neboli v Komunistickej strane, nespolupracovali so Štátnou bezpečnosťou, nikdy nepracovali na ústredných orgánoch štátnej správy Česko-slovenskej socialistickej republiky. A potom tá ich kritika bude pre mňa oveľa prijateľnejšia, než keď to budem počúvať z úst ľudí, ktorí sa síce v roku 1968 presvedčili o tom, že ten režim je zlý, ale do novembra 1989 mu slúžili do roztrhania všetkých síl.

Čiže, vážené dámy, vážení páni, je to pre mňa svojím spôsobom trošku vystúpenie amorálne, pretože na jednej strane ak niečomu slúžime verne 20 rokov a potom sa spamätáme, že to, čo slúžime, zhodou okolností krachuje, tak rýchlo zmeníme farby a ideme slúžiť niečomu inému. Tak si myslím, že minimálne je to nedôstojné.

Teda, vážený pán Banáš, z vašich úst mi tieto slová o tom, že ľud rozhoduje, tak ako rozhoduje, resp. by nemal rozhodovať, pripadajú trošku smiešne. Ak sa v súčasnom období modlíte, neviem, či ste sa modlili aj do roku 1989. Chcem vám pripomenúť, že aj pápež sa modlí, modlí sa za to, aby bol mier, aby nebola vojna voči Iraku. Čiže ja sa síce nemodlím, ale snažte sa... (Zaznel zvuk časomiery.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Skončili ste? (Smiech v sále.) Dobre. Berieme to ako záver vystúpenia, čas vypršal.

Pán poslanec Zubo sa ďalej hlási s faktickou poznámkou.

S. Zubo, poslanec: Na záver ale on ešte nebol, pretože čas bežal a ste mu ho zobrali.

Ja ale k tej problematike, o ktorej hovoril pán Banáš, by som len toľko chcel povedať, že skutočne z toho ľudského hľadiska ako človek ja ho strašne ľutujem a súcitím s ním. Však v tom neľudskom režime, o ktorom tu hovoril v prvej časti svojho vystúpenia, tak musel trpieť, že tí podľa neho zlí komunisti vari mu nedali ukončiť ani základnú školu. A myslím si, že to bolo aj poznať z toho vystúpenia, z orientácie a hodnotových, povedal by som, ukazovateľov jeho vystúpenia, že skutočne niečo mu tam chýba. Začínam si ale vysoko vážiť jeho otca, podľa tých slov, ktoré povedal, teda skutočne on ho chcel zorientovať v tom živote, ale v tom mladom veku pán Banáš sa ukázal ako ťažko vychovávateľný človek. (Smiech v sále.) Nik z nás za to nemôže, aký sa narodí, to je pravda, ale mali by sme viacej na sebe pracovať. Preto mi dovoľte, že skutočne ja mu odpúšťam ako človeku, ktorý nevie a nemôže za to, čo činí.