B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Jasovský, pripraví sa pán poslanec Galbavý.

J. Jasovský, poslanec: Vážený pán predsedajúci, pán podpredseda vlády, dámy a páni, človek je v takej dileme, keď má vystúpiť v tejto Národnej rade v čase, keď je úplné moratórium na informácie z Národnej rady, a nevidím v tejto televíznej sále žiadnu televíznu kameru, ktorá by zhodnotila vystúpenia jednotlivých poslancov a že by hádam teda povedala aj tie nesporne dobré odborné názory, ktoré som si tu dnes v Národnej rade vypočul. Budiš, taký je život, je možné, že v Národnej rade sa nebudú schvaľovať žiadne pozmeňujúce zákony a že Národná rada bude znovu použitá len ako pláštik tých zlých poslancov, ktorí míňajú miliardy korún na vybavenie svojich kancelárií, tých zlých poslancov, ktorí sa nechcú zúčastňovať zasadnutia Národnej rady, ale poslancov, ktorí zakryjú rozhodnutia vlády, nech sú akékoľvek, nech sú akokoľvek reštrikčné, nech sú akokoľvek proti občanom tohto štátu. Chápem, orientácia vlády je pravicová, chápem myslenie aj našej politickej strany, sme orientovaní takisto vpravo, otázkou je, či sú dobré metódy, ktoré sú používané dnes pre riadenie štátu. Takže, prosím, nevyjadrujme sa k rozpočtu, neprijmime žiadne pozmeňujúce návrhy, ale zakryme túto vládu, ktorá bude vládou dobrou, a my budeme ten zlý parlament, ktorý bude siahať na finančné stimuly tohto obyvateľstva. Rozpočet v kapitole doprava, pošty a telekomunikácie, je, samozrejme, zložitý, je to rozpočet, ktorý svojho času bol rozpočtom mimoriadne vážnym, a rezort dopravy, pôšt a telekomunikácií bol považovaný za rezort naozaj silový a za rezort, cez ktorý sa ukazoval smer fungovania tohto štátu a rezort, cez ktorý išiel pokrok a rozvoj tohto štátu. Dnes to, žiaľ, tak nie je a tento rezort je kdesi v úzadí, tento rezort je skôr známy škandálmi, je skôr známy niektorými inými skutočnosťami, nie skutočným rozvojom.

Ak by som chcel potvrdiť svoje slová, ktoré som povedal na úvod, zoberme si len príklad diaľnice, 8,5 mld. Sk je prakticky v rozpočte pre výstavbu diaľnic. Odpočítajme 1,5 mld. Sk na odvody a na investičnú prípravu a ak porovnáme potom ostávajúcich 7 mld. Sk napríklad s rokom 1998, keď sme odchádzali z vlády, a odpočítame indexy vyplývajúce z inflácie, pretože ten koeficient predstavuje číslo 1,5, je to vlastne 3,5 mld. Sk pre výstavbu diaľnic na Slovensku. A potom sa vôbec nečudujem, že súčasná vláda sa rozhodla, že nepostaví, alebo nezačne ani kilometer novej diaľnice a ja sa vôbec nečudujem, že spôsobuje súčasný štát radosť Poľskej republike, Českej republike, pretože tí veľmi vážne pochopili, že diaľnice v krajinách, ktoré sú z hľadiska prístupového procesu dnes na popredných miestach, treba stavať veľmi rýchlo, ale treba ich pomaly splácať. My ideme úplne opačnou cestou, zastavili sme výstavbu diaľnic, ale to splácanie nám ostáva na krku a s tým splácaním sa treba vysporiadať.

Poviem príklad - stavba Branisko, kde by som ja vzhľadom na to, že ide o prvý diaľničný tunel na Slovensku, bol veľmi rád, keby táto stavba bola možno aj sólo zahrnutá do rozpočtu pre rok 2003. Dnes je jej dokončenie stále v nedohľadne, objavili sa akurát nové švajčiarske firmy, ktoré sa vsunuli medzi investora a medzi dodávateľa, dajte si odpoveď prečo. Branisko a ďalšie tunely, ich dokončenie je veľmi, veľmi vzdialené. Porovnám napríklad len smer Žilina v pokračovaní na východ, kde je už intenzita dopravy dnes trojnásobne prekročená. Pozrime sa na časť Novej Bane, pokračovanie v rýchlostnej komunikácii v smere na Banskú Bystricu, takisto intenzita dopravy je niekoľkonásobne prekročená už v súčasnom období a stavby pokračujú veľmi slabo. Dáme si odpoveď na to, aký vlastne máme záujem na prístupovom procese a ako sa vlastne chceme do Európy integrovať. Nemajme, prosím, názor a myšlienku, že nám bude Európska únia financovať výstavbu diaľnic, ani si nemyslime, že priemyselné parky a celky vzniknú tam, kde cesta a infraštruktúra nie je. Bol som svedkom rokovaní mojich kolegov s niektorými zahraničnými záujemcami o fungovanie niektorých nových investičných celkov na Slovensku. Je zámer snáď niekde dostať sa po Nové Mesto nad Váhom, kde infraštruktúra je, pokračovanie ďalej už nie je.

Otázka železníc. Takisto by sme mohli na túto tému hovoriť veľmi, veľmi dlho, pretože dlh, ktorý bol v roku 1998 z hľadiska bankových úverov, čosi viac ako 18 mld. Sk, sa dnes hrabe kdesi v sume okolo 60 mld. Sk a ja som nenašiel v návrhu rozpočtu to, ako budú vlastne tieto dlhy umorované a ako bude tento problém riešený. A je tu rok 2003, kde treba splatiť viac ako 4 mld. Sk a sú tu ďalšie dlhy, ktoré je potrebné splácať vo veľmi blízkom období. Mohol by som hovoriť vôbec o doprave ako takej, o cestovnom, ktoré mňa veľmi zaujíma z hľadiska mobility tohto obyvateľstva, mohol by som hovoriť o poskytovaní zliav, kde v rozpočte k tomuto nie sú nejaké vysvetlenia, ale skôr ma trápi, že rozpočet a dokumenty, ktoré s tým súvisia, nehovoria o tom, ako riešiť adresne poskytované zľavy určitým skupinám obyvateľstva, to tam teda vôbec nie je. Akurát vieme o tom, že dochádza k zdražovaniu a že tieto peniaze vlastne nebudú postačovať na nič. Poviem len príklad - železnice, zvýšenie taríf v železniciach a likvidácia zliav dôchodcom nebude znamenať, že železnice budú zarábať nejakú vyššiu sumu. Ak dôchodcovi nedáte zľavu, ten dôchodca cestovať nebude a pre železnice z toho nie je žiadna, samozrejme, možnosť zvýšených výnosov a to znamená teda príjmov. Takisto, a budem o tom ešte trošku hovoriť, ak budeme rušiť regionálne trate, alebo vláda bude rušiť, lebo určite by som nemal záujem takto situáciu riešiť, znamená to, že fixné náklady na železniciach zostanú, pretože náklady na opravu, údržbu, zabezpečovacia technika musia zostať na tratiach a vzhľadom na to, že sa predpokladá, že nákladná doprava tam bude existovať, dôjde akurát k rušeniu pracovných miest v osobnej doprave. Takže je tu paradox, v regiónoch, kde je nezamestnanosť veľmi vysoká, dôjde k zvyšovaniu nezamestnanosti, a v Bratislave, kde je zamestnanosť veľmi vysoká, stavajú železnice budovu za 500 mil. Sk pre ďalších úradníkov, ktorí by tam mohli nastúpiť.

Mohol by som veľmi konkrétne hovoriť k výškam dotácie na mestskú verejnú dopravu a tak ďalej, k výške dotácie na vnútroštátnu autobusovú dopravu. Treba povedať, že tieto dotácie dnes nekryjú ani očakávanú mieru inflácie. To znamená, že to, čo som hovoril, likvidácia mobility pracovnej sily, je tu dnes pred nami.

Takisto by som mohol veľmi vecne a konkrétne, síce ako opozičný poslanec, ale možno ako odborník v tejto oblasti, hovoriť aj k objemu objednaných výkonov vo verejnom záujme v Železniciach Slovenskej republiky. Mohol by som hovoriť o akceptácii auditov, ktoré boli v železnici aj vykonané. Tu môžem len konštatovať, že tá suma, ktorá je navrhovaná v rozpočte, musí byť nedostatočná a dokonca prehlbuje ešte aj straty z minulých období a z toho potom teda vyúsťujú regionálne trate.

Ak som trošku hovoril o otázkach výstavby diaľnic na Slovensku, nemáme len diaľnice. Sú to aj, samozrejme, výdavky na výstavbu ciest, pretože sú hlboko podhodnotené oproti potrebám, ktoré sú. A čo je pre mňa veľmi zaujímavé, sú v absolútnom rozpore s uzneseniami vlády, ktoré boli prijaté v predchádzajúcom období.

Dalo by sa veľmi podrobne hovoriť o jednotlivých častiach tohto rezortu, o leteckom úrade, kde teda začína byť veľmi paradoxná situácia z hľadiska objemu miezd a odvodov a z hľadiska teda priemernej mzdy v prepočítaní. Dnes je paradoxná situácia v Slovenskej správe ciest, kde priemerná mzda je na úrovni 50 % mzdy v národnom hospodárstve. Isteže, náš štát "deklaruje vpravo", a napriek tomu tí ľudia tu žijú v tomto štáte a od tých ľudí závisí mnohokrát život a bezpečnosť na cestách Slovenskej republiky.

Ja poviem len jeden príklad, ak priemerná mzda narástla oproti roku 2002, alebo sa uvažuje s jej nárastom o 62 korún na SSC, čo znamená nárast mzdy o 0,7 percenta. Urobte si, prosím, o tomto náraste predstavu sami.

Veľmi podrobne mám pripravené, ale nechcem naťahovať čas, veď pre koho teda budem hovoriť v tomto parlamente, podľa jednotlivých kapitálových výdavkov otázka teda výstavby ako takej na Slovensku, rôzne podprogramy, ktoré tu sú teda pripravené. Mohol by som hovoriť o programe údržby a opráv. Treba povedať, že návrh štátneho rozpočtu hlboko podhodnocuje čo i len čiastočnú potrebu v oblasti cestnej siete na Slovensku. A takisto teda hlboko podhodnocuje aj oblasť vykrývania z výkonov vo verejnom záujme.

Isteže, druhá otázka je, na čo tento štát má a do čoho je schopný a ako je schopný investovať. Sú veľké problémy v mnohých bodoch, jednotlivých druhoch dopravy na Slovensku. Ja som veľmi stručne povedal, aká je otázka v železničnej doprave na Slovensku. Veľmi stručne by som možno povedal, aké by boli možné riešenia v oblasti železničnej dopravy a inej, autobusovej hromadnej dopravy. Snáď to, čo poviem jedným dychom a čím skončím svoje vystúpenie, bude, že by som bol veľmi rád, keby ministerstvo dopravy a možno ministerstvo financií urobilo naozaj slušné a seriózne rokovanie na úrovni vyšších územných celkov, kde by možno vznikli myšlienky a možnosti, pretože tie existujú a nie je to žiadny môj výmysel v túto chvíľu. Existuje to v Rakúsku aj v iných krajinách, tvorby spoločností, ktoré by dokázali zabezpečovať regionálnu dopravu a z toho by konečne vznikol ten dopravný model obslužnosti štátu, čo mne dnes na Slovensku veľmi chýba.

Ja naozaj vyzývam ministerstvo dopravy, ministerstvo financií a vyššie územné celky, ktoré určite rady budú komunikovať s týmito dvomi inštitúciami. Ale nakoniec keby som pozrel, mám tu prehľad úradníkov na týchto ministerstvách. Sú to veľké stovky, tí ľudia sa nájdu, ktorí môžu komunikovať.

Hovorte, prosím, hľadajte riešenia, nepristupujte jednoznačne k rušeniu regionálnych tratí. Nesúvisí to s rozvojom Slovenska. Trať zrušiť je veľmi jednoduché, respektíve prevádzku na tejto trati. Ťažko sa táto prevádzka rozbehne a znovu upozorňujem, fixné náklady na týchto regionálnych tratiach ostávajú rovnaké. Železnice neušetria, železnice nezískajú, ale vo mne, žiaľ, evokuje likvidácia regionálnych tratí to, že dochádza k privatizácii SAD-iek na Slovensku. A my ako keby sme chceli povedať, tak železnice budú dopravu rušiť a SAD-ky, privatizované SAD-ky, zoberte tú prepravu. Isteže ju veľmi vďačne zoberú. A ja som presvedčený, že tento štát, tak ako v predchádzajúcom období, veľmi vďačne donesie, ešte aj s dotáciou štátu, autobusy z Českej republiky, pretože bolo komusi veľmi príjemné zrušiť výrobu autobusov na Slovensku.

Ja by som svoje vystúpenie chcel skôr orientovať, aj keď veľmi stručne, na vyššie územné celky, pretože som si našiel ten priestor a rokoval som s vyššími územnými celkami o otázkach dopravy.

Ja totiž považujem rezort dopravy, pôšt a telekomunikácií za rezort, kde rozvoj je veľmi ťažký. Telekomunikácie nie sú, o pošte sa uvažuje v transformovaní na akciovú spoločnosť so stopercentnou účasťou štátu. V úvode potom trošku kdesi predáme, čosi urobíme a necháme štátu možno tých 600 stratových pôšt a to, čo je lukratívne, zoberieme preč. Bodaj by som bol kuvik a bodaj by som nemal pravdu, ale obávam sa, že týmto smerom to pôjde, pretože si zoberte oblasť telekomunikácií, kde Deutsche Telekom veľmi cudne hovoria o tom, že, žiaľ, sme sa kopli a tú miliardu eúr nebudeme investovať do Slovenských telekomunikácií, a nech teda zahynú na dedinách, kde, samozrejme, náklady na údržbu a na opravy a rekonštrukcie sú mimoriadne vysoké. Nech telekomunikácie zahynú, ale na druhej strane boli schopné telekomunikácie lobovať v tomto parlamente, dámy a páni, v júni ešte tohto roku tak, aby nedošlo k možnosti vstupu ďalšieho operátora v oblasti verejnej hlasovej služby do tohto rezortu, do týchto telekomunikácií. Takže monopol si udržme, Deutsche Telekom, nepusťme ďalšieho, ale investovať nebudeme. To znamená, na čo sú nám také telekomunikácie, ak v nemeckých telekomunikáciách prichádza o prácu 300 000 ľudí. Zvážte si prosím, dámy a páni, kam sa rútia Slovenské telekomunikácie.

Upozorňujem na poštu, nech som hovoril o železniciach, dve spoločnosti, ja som to povedal, regionálne trate rušíme, tam budeme ľudí vyhadzovať, ale v Bratislave staviame budovu za pol miliardy korún na prijímanie nových úradníkov. Toto je riadené tohto rezortu a ja sa priznám, že štyri roky som tu hovoril o tom rezorte. Mám na to právo, mám 30 rokov odrobených v tomto rezorte a mne sa už nechce o tom rezorte dnes hovoriť. Mne sa už nechce hovoriť o tom, pretože vidím, že v tom rezorte to ide veľmi zložito, veľmi zložito. Ja by som bol veľmi rád, keby nový pán minister počúval slová, ktoré budú hovoriť tí ľudia, ktorí v tom rezorte robili, a pred pár rokmi ešte bolo 140 000, dnes ich je menej. Keby počúval názor tých ľudí, ktorí v rezorte sú.

Ale naspäť, vyššie územné celky, s tými som hovoril. Vyššie územné celky sú veľmi zdrvené prísľubom štátu, ministerstva financií a vôbec teda návrhom rozpočtu, k tomu, ako majú fungovať vyššie územné celky. Čo hovorí napríklad Nitriansky samosprávny kraj. Hovorí o tom, aké sú zdroje pre dotácie z výkonov vo verejnom záujme. Hovorí o tom, že dochádza k absolútnemu rušeniu tými privatizovanými SAD-kami, mnohých spojov, ktoré sú najmä na prímestských linkách. Treba rátať s tým, že v sobotu, v nedeľu odvoz ľudí z druhej pracovnej zmeny bude úplne zastavený v najbližšom období, pretože tieto spoločnosti nemajú dôvod, aby riešili tento problém bez rokovania s vyšším územným celkom, ktorý nevie uzatvoriť zmluvy o verejnom záujme, pretože nie je schválený rozpočet, to znamená, je tu určitý kruh a to znamená, že náhradu dopravcom v tej požadovanej výške, samozrejme, VÚC-ka nemôže poskytnúť a všetky VÚC-ky ako keby, neviem či je to náhoda, alebo tu sú skutočné prepočty, ja som presvedčený, že to prepočty sú, hovoria, že dokážu pokryť celý tento druh dopravy v objeme okolo 70 %.

Dámy a páni, 30 % málo nie je. Takže k tomu napríklad hovorí vo svojom vyjadrení napríklad Nitriansky samosprávny kraj, kde je predpoklad odlivu cestujúcich z verejnej autobusovej dopravy do individuálnej dopravy. To by bolo v poriadku tak, to vo svete aj je, ale sú otázky dopravnej infraštruktúry, parkovísk, ekológie. Otázky toho, že sme boli vlani presviedčaní, že povinné zákonné poistenie bude lacnejšie, lebo sa to rozptýli do mnohých poisťovní, narástlo o koľko percent, spočítajte si sami, ako to teda dnes vyzerá.

Žilinský samosprávny kraj veľmi dôrazne protestuje proti, tiež, uzatváraním zmlúv o výkon vo verejnom záujme. Takisto hovorí o reálnej potrebe prostriedkov pre úhradu výkonu vo verejnom záujme. Hovorí o tom, čo urobí zvýšenie cestovného o 15 %, kde hovorí o tom, ako dôjde k likvidácii mobility pracovnej sily, najmä ak bude dochádzať k zvyšovaniu nezamestnanosti na Slovensku. Je zaujímavé, že napríklad hovoria o tom, že pri predpokladanom rozpočte, aký je pripravený na bežné transfery, zostane 40 % súčasných výkonov v dôsledku zliav neuhradených 40 %. Dámy a páni, urobte si vlastný obraz.

Čo hovorí Trnavský kraj. Ten hovorí napríklad o otázke licencií jednotlivým dopravcom, kde dnes nevie túto otázku riešiť, pretože nie sú pripravené ani vyhlášky ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií, ktoré súvisia, samozrejme, dnes so zákonom o štátnom rozpočte a to znamená, sú otvorené rôzne otázky, či VÚC-ka môže, či bude poskytovať, či bude môcť zaúčtovať správne poplatky, či bude prichádzať o finančné prostriedky a podobne.

Väčšina VÚC-ok, samozrejme, reaguje aj na rušenie regionálnych tratí, kde sú veľmi nespokojné VÚC-ky a ja s nimi súhlasím a nepovažujem to za správne, že železnice jednoducho oznámili, že regionálne trate rušia, hoci kompetencie v oblasti dopráv prechádzajú práve na vyššie územné celky. Nepovažujem to za správne.

Veľmi múdro hovorí Trnavský samosprávny kraj aj k otázke toho, ako budú zabezpečovať dopravu cez autobusy, ktoré dnes sú. Hovoria o tom, že priemerný vek autobusov je až 12 rokov a že treba na Slovensku obnoviť 3500 autobusov, dámy a páni, dajte dnes výrobcom na Slovensku možnosť vyrobiť 300 autobusov do roka. Od šťastia nebudú vedieť zaspať a majú robotu na mnohé roky, žiaľ. Veľmi dobré stanoviská dával vyšší územný celok Banská Bystrica, kde tiež sa pýta, prečo nemohlo byť rokovanie dopravcov v oblasti autobusovej dopravy, železničnej dopravy, VÚC-ky a ministerstva dopravy a financií. Dalo sa to riešiť možno tvorbou spoločnosti, tak ako je to napríklad v Rakúsku, kde železnice disponujú autobusmi, kde sú rôzne regionálne spoločnosti. Túto otázku možno veľmi jednoducho riešiť.

Vyšší územný celok Banská Bystrica sa napríklad domnieva aj to, že nie sú naplnené zákonné dôvody pre likvidáciu dopravy v regionálnom záujme. To znamená, to je tiež otázka, ktorá je veľmi vážna a o ktorej by sa dalo veľmi, veľmi dlho dnes hovoriť. Ale, samozrejme, chcú vystupovať ešte aj ďalší.

Čo hovorí Prešov. Takisto sa vyjadruje k otázkam prepravcov, ale Prešov sa najmä vyjadruje aj k otázkam údržby pozemných komunikácií, kde vám chcem povedať v tejto súvislosti jeden údaj. Na Slovensku je 70 % ciest, ktorých technický stav je hodnotený ako nevyhovujúci alebo havarijný. To je číslo, ktoré je naozaj alarmujúce, a treba povedať, že na cestách Slovenskej republiky sa prestalo vykonávať napríklad dopravné vodorovné značenie nielen na cestách 2. a 3. triedy, ale už aj na cestách 1. triedy. Čo je situácia, nebudem hovoriť o kosbách, ktoré sa robili kdesi na krajniciach, pretože to vás nemusí zaujímať. Situácia je už naozaj mimoriadne zvláštna a kdesi orientovaná, veľmi, veľmi, veľmi zle.

Košice. Košice sú takisto veľmi nespokojné s decentralizáciou cestného hospodárstva, pretože nie je riešený, dámy a páni, tento problém, cesty druhej a tretej triedy prejdú na VÚC-ky, prvej triedy ostanú vo vlastníctve štátu. Povedzte mi, ako bude vykonávaná údržba, ako bude robená zimná údržba, otázka odhŕňania ciest, ten odhŕňač snehu pôjde po ceste prvej triedy, potom radlicu zodvihne, prejde po ceste druhej triedy vráti sa znovu na cestu prvej triedy. Veď to je trošku nelogiky, tu je absolútna možnosť nárastu zvyšovania nákladov na údržbu. To riešenie mne veľmi chýba a mám prirodzenú obavu, že nedostatok finančných prostriedkov bude spôsobovať havarijné stavy na slovenských cestách. Isteže sa vyjadruje tento vyšší územný celok aj k otázkam výstavby obchvatov, aj Košice, samozrejme, majú záujem o obchvaty, pretože sú závislé na tranzite v smere na východ, čiže toto je otázka, o ktorej by som mohol hovoriť takisto veľmi, veľmi dlho.

Veľmi rád by som vás oboznámil takisto s tým, čo, aké boli prijaté závery pri stretnutí ľudí, ktorí pracujú na vyšších územných celkoch, k otázkam dopravy, dotáciám, údržby a podobne, tie závery mám pred sebou, sú v intenciách toho, o čom som sa snažil hovoriť.

Som naozaj nespokojný, že rokovanie, dialóg na Slovensku chýba. Nie som rád, že mnohokrát si odkazujú cez médiá, ministerstvá a orgány úradníci, ktorí sú zodpovední za mnohé fungovania, ktorí sú zodpovední za prípravu štátneho rozpočtu, nie som spokojný, že si odkazujú práve s tými vyššími územnými celkami, na ktorých mnohé kompetencie už v poslednom období prešli, ale, žiaľ, bez zdrojov. Ja by som chcel veľmi vyzvať pána podpredsedu vlády, urobiť stretnutie pod jeho záštitou - ministerstvo financií, ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií a vyššie územné celky a riešiť tieto problémy. Nie sú to len otázky peňazí. Sú to otázky aj ďalšie, kde ministerstvá driemu a nepripravili príslušné veci, ktoré s týmito súvisia, mnoho vecí je možné napraviť, nemám záujem len bezbreho kritizovať vo vystúpení v Národnej rade. Ja som chcel poukázať na problémy, ktoré sa týkajú práve života ľudí v regiónoch a tie je potrebné riešiť. Je to možné riešiť tým, že sa ľudia stretnú a povedia si názory. Všade sú múdri ľudia. Ja len veľmi vážne, pretože nemám záujem predkladať ďalšie pozmeňujúce návrhy, o ktorých možno sa tu hlasovať bude veľmi rýchlo, 78 hlasov proti a my sa budeme snažiť, aby niektoré hlasy boli za. Ja skutočne chcem poprosiť pána podpredsedu vlády, urobiť toto rokovanie, VÚC-ky tu sú, aj keď chápem, že dnes sa vracia splnomocnenec vlády pre riešenie, to znamená, že očakávam, či nedôjde k zmenám a k posunu v počte najmä VÚC-ok a potom v riešení aj kompetencií na VÚC-kach. Poprosím, aby táto otázka bola takto riešená. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou ako jediná pani poslankyňa Belohorská. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok. Pani poslankyňa, máte slovo.

I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dovolím si vám pripomenúť včerajšie prerušenie schôdze vo večerných hodinách pred obvyklým termínom, pred 19.00 hodinou, ktoré urobil pán predseda parlamentu z dôvodov, že neboli prítomní ekonomickí ministri. Máme tu síce podpredsedu vlády ako predkladateľa, ale nech sa pozerám, ako chcem, tých ekonomických ministrov tu nevidím. Ja by som si dovolila upozorniť vás, pán predsedajúci, že ak má tento parlament niesť zodpovednosť za schválenie návrhu rozpočtu, tak by som si priala, aby tu ministri boli. Špeciálne, keď teda parlament je kritizovaný za to, že berieme nehorázne mzdy a máme super pôžitky, chcem upozorniť na to, že minister má jedenapolnásobok platu poslanca, že má ináč vybavené kancelárie, ako sa chystajú nám, že páni ministri majú k dispozícii pomerne slušné zázemie, ktoré im môže pomôcť vypracovať návrhy k rozpočtu alebo do diskusie, ak by si to nevedeli náhodou urobiť sami, a som veľmi prekvapená, že po vyjadrení, ktoré sme tu počuli od vystupujúceho, bývalého ministra, pán podpredseda vlády, je to ozaj potvrdenie vašich slov, že štát je zlý vlastník. Je veľmi zlý vlastník, ak je prezentovaný takýmito...

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Maxon.

I. Belohorská, poslankyňa: ...úradníkmi, ako ste vy, ktorí rôznym spôsobom dali licencie, alebo rôznym spôsobom predali štátne podniky. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa, budeme konať v tej veci, čo ste pripomenuli. (Hlasy v sále.) Nedáme, pán poslanec, nedáme o tom hlasovať, ale dáme slovo ďalšiemu, a to pánovi poslancovi Galbavému, nech sa páči a pripraví sa pán poslanec Cagala.

T. Galbavý, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne poslankyne, vážení páni poslanci, dovolím si aj ja prispieť do rozpravy svojím krátkym vystúpením. Celosvetový prieskum americkej agentúry P.U. Research Center ukázal, že len 11 % Slovákov je spokojných so situáciou v našej krajine, ale takmer dve tretiny veria , že už ich deti sa budú mať lepšie. Prečo o tom hovorím? Dnes tu sedíme nad jedným z najdôležitejších zákonov, s ktorým sa parlament rok čo rok zaoberá. Máme v rukách návrh zákona o štátnom rozpočte na budúci rok, ktorý by mohol alebo lepšie povedané, mal byť jedným z prvých krokov k naplneniu spomínanej nádeje obyvateľov tejto krajiny. Už celé týždne ich médiá informujú o reštrikčných opatreniach, spojených s dereguláciou cien i niektorými potrebnými zmenami v sociálnej oblasti, či v oblasti zdravotníctva, ktoré sa od januára 2003 citeľne dotknú peňaženiek väčšiny Slovákov. Ale veľmi dobre si uvedomujem, že to nie je po prvýkrát, čo Nový rok so sebou prináša ono nepopulárne utiahnutie si opaskov. Je však dôležité, aby tieto reštrikcie mali významný... a aj priemerný občan pocítil, že jeho obete prinášajú ovocie, že neprešľapujeme na mieste, ale kráčame dopredu.

Istý staroveký mysliteľ tvrdí, že tŕň je vítaný, len ak sa z neho očakáva ruža. Kameňom úrazu sa však môže stať to, čo je obsahom tohto očakávania. Priemerný Slovák totiž od svojich vlád očakáva, že zabezpečia, aby mal na ružiach doslova ustlané. Jedným z najhorších dôsledkov predchádzajúceho režimu je totiž deformácia v myslení ľudí, prejavujúca sa u mnohých pasivitou, neschopnosťou prijať zodpovednosť za seba samého, ale i neduhmi, akými sú korupcia a klientelizmus, ktoré sú nášľapnými mínami na ceste k reforme socializmom deformovanej štruktúry ekonomiky.

Napriek tomu sme za uplynulých 13 rokov prešli od centrálne plánovaného hospodárstva hodný kus cesty, čoho nepopierateľným dôkazom je fakt, že minuloročné hodnotenie Európskej komisie po prvýkrát hovorí o Slovensku ako o fungujúcej trhovej ekonomike. Ekonomické podmienky na Slovensku však aj v súčasnosti stále ovplyvňuje pretrvávanie dôsledkov predchádzajúceho spoločensko-ekonomického systému. Ekonomická výkonnosť Slovenska meraná ako hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa prepočítaný na paritu kúpnej sily obyvateľov v roku 2000 predstavovala iba 48 % priemeru krajín Európskej únie, pričom len bratislavský región dosahuje v súčasnosti približne úroveň priemeru únie. Ostatné regióny výrazne zaostávajú.

Ťažko však očakávať, že z miesta, kam sme kráčali štyridsať rokov, sa možno vrátiť za desať. Dôležitý je však správny smer a tým sme celkom určite vykročili pred štyrmi rokmi. Jedným z prvých cieľov tejto cesty by malo byť dosiahnutie viditeľnejšieho zmenšenia zaostávania ekonomickej výkonnosti a technologickej úrovne Slovenska za ekonomicky vyspelejšími krajinami, to už by bol výsledok citeľný aj pre bežného občana. Výsledok, na ktorý tak čaká. Vláda, ktorá sa sformovala po septembrových voľbách, dnes čiastočne nadväzuje na už vykonané. Podľa názorov mnohých predložený návrh rozpočtu je ešte o čosi výraznejším krokom vpred.

Pri niektorých jeho kapitolách by som sa však i napriek tomu rád pristavil s niekoľkými výhradami, lepšie povedané s námetmi na diskusiu. Vzhľadom na neustále posilňovanie úlohy samosprávy by podľa môjho názoru bolo potrebné zmeniť podiel z výnosov daní z príjmu právnických osôb medzi štátom a obcami. V súčasnosti je to rozdelené v pomere 94,8 % ku 5,18 %, čiže 29 mld. ku 1,6 mld. v prospech štátneho rozpočtu. Samosprávy pritom často rýchlejšie a efektívnejšie dokázali riešiť problémy vo svojich regiónoch, avšak zvyčajne zápasia s absolútnym nedostatkom finančných prostriedkov. Bola by to i forma podpory regiónov, v ktorých právnické osoby zamestnávajú ľudí. Zvýšený prísun finančných prostriedkov by mohol spätne napomôcť zlepšovanie podmienok pre tvorbu ďalších pracovných miest v regiónoch.

Výrazné nedostatky vidím vo fungovaní a v hospodárení Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, kde dochádza k zvýšeniu dotácií a predpokladá sa aj zvýšenie koncesionárskych poplatkov, avšak bez zásadných zmien v systéme riadenia a hospodárenia. Akékoľvek poskytovanie finančných prostriedkov bez uskutočnenia zásadných reforiem totiž nedáva záruku na ich efektívne využitie. Je dôvod sa domnievať, že obe inštitúcie budú žiadať ďalšie a ďalšie financie vždy, keď budú mať príležitosť. Moje obavy sú opodstatnené a poviem prečo.

Konkrétne Slovenská televízia sa nachádza v stave krízy a to najmä v ekonomickej, programovej a riadiacej. Myslím, že v trhovom prostredí už nič horšie neexistuje. Diagnóza pravdivá a navyše roky známa. Permanentne každý rok pri schvaľovaní zákona o štátnom rozpočte sa stretávame s konštatovaním, ktoré je z roka na rok vážnejšie. Doteraz všetci kompetentní, čiže aj my, sme sa zmohli jedine na finančné opatrenia, zvýšiť štátnu dotáciu a zaplatiť miliardovú sekeru, ktorú niekto vyrobil svojím nezodpovedným, neprofesionálnym a amorálnym prístupom, pričom ten niekto ju vyrobil s vedomím, že konzekvencie neprídu.

A opäť, keď rozdeľujeme peniaze, ktoré sme nezarobili, dávame ich tým, o ktorých sa dozvedáme, že nimi mrhajú. Dozvedáme sa o externom prostredí, ktoré sa zakorenilo v Slovenskej televízii vďaka svojej úplatkárskej metóde získavania objednávok na výrobu programu. Predsa nie je možné, aby verejnoprávna inštitúcia síce pracovala v režime, čo nie je tajné, je verejné, ale, bohužiaľ, manažment STV podpisuje zmluvy najmä s externým prostredím, ktorých obsah je prísne tajný. Stačí, ak do zmluvy XY zakomponujete napríklad takéto ustanovenie, citujem: "Všetky údaje z tejto zmluvy tvoria predmet obchodného tajomstva podľa § 17 zákonníka, a to najmenej 10 rokov od podpísania zmluvy." Alebo: "Zmluvné strany vyhlasujú, že informácie technického, obchodného a iného charakteru nesprístupnia tretím osobám a v prípade porušenia hrozí zmluvná pokuta..." Za niekoľko miliónov, ktorú zaplatíme my všetci. Momentálne nejestvuje účinný spôsob kontroly a to v celom spektre, od finančných tokov cez obchodné vzťahy s externým prostredím až po program.

V súčasnosti STV spláca svoje záväzky výpredajom vysielacieho času, čo spôsobuje programovú krízu. Proces programovania ovládli záujmové skupiny a externí dodávatelia relácií. O tom, čo a kedy bude vysielané v STV, rozhodujú nie kompetentní, ale veritelia. V STV je uzatvorená nevýhodná zmluva o predaji reklamného času so spoločnosťou Arbo net media. Preto ak chceme zachrániť Slovenskú televíziu a peniaze, ktoré tam dávame, je nevyhnutné, aby v januári nastúpil nový proreformný ústredný riaditeľ spolu s krízovým manažmentom, ktorý zavedie prísne úsporné opatrenia a uvedú do života jasnú koncepciu transformácie STV.

Na záver by som chcel vyjadriť napriek spomenutým postrehom predloženému návrhu rozpočtu svoju podporu, plne si uvedomujúc potrebu hoci aj nepopulárnych reforiem, ktoré sú správnymi a potrebnými krokmi na ceste k občanmi očakávanej prosperite našej krajiny. Predložený návrh v záverečnom hlasovaní som pripravený podporiť. Ďakujem, z mojej strany je to všetko.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec. S faktickou poznámkou pán Maxon? Faktická poznámka, nech sa páči.

M. Maxon, poslanec: Áno, ďakujem pekne. Pán poslanec Galbavý, ja celkom nesledujem ten vývoj v Slovenskej televízii ani tie personálne rošády, ktoré sa pripravujú, a ten veľký zoznam kandidátov na riaditeľa. Chcel by som sa vás opýtať, či náhodou aj vy nie ste kandidátom, lebo skôr to vyzeralo ako vstupná kandidátska reč na kandidatúru na tento post. A v tom vašom príspevku chýbala tá podstatná, základná vec, takže v zastúpení a v mene mojej bývalej kolegyne a vašej bývalej kolegyne Brigity Schmögnerovej vyzývam občanov Slovenskej republiky, aby prestali platiť koncesionárske poplatky.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem pekne. Pán Galbavý nechce reagovať. Dám slovo ďalšiemu? Ešte dám slovo. (Hlas zo sály.) Nie. A dokedy preruším schôdzu? (Hlas zo sály.) Na pol hodinu?

Pán predseda prišiel s jasným pokynom. Prerušujem v tejto chvíli schôdzu. Budeme pokračovať v rokovaní o 16.30 hodine. Chceme zabezpečiť väčšiu účasť ministrov na rokovaní o návrhu štátneho rozpočtu. Začneme ďalej rozpravou o 16.30 hodine. (Potlesk.)

(Prerušenie rokovania o 16.02 hodine.)

(Pokračovanie v rokovaní o 16.35 hodine.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, budeme pokračovať v prerušenom rokovaní 4. schôdze Národnej rady rozpravou o návrhu zákona o štátnom rozpočte. Poprosím pána ministra financií a poprosím pána spoločného spravodajcu pána poslanca Farkasa, aby sa dostavili do rokovacej sály a pána poslanca Cagalu, ktorý je ďalší v poradí prihlásený do rozpravy, aby vystúpil v rozprave. A členov vlády, aby zaujali miesta, ktoré majú určené v rokovacej sále. Nech sa páči, pán poslanec Cagala.

M. Cagala, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán predseda parlamentu, vážení páni ministri, členovia vlády, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi niekoľkými poznámkami vyjadriť sa k predloženému štátnemu rozpočtu na rok 2003, najmä oblasti ministerstva hospodárstva. Sám sa už niekoľko rokov venujem oblasti vedy a výskumu a som presvedčený, že slová, ktoré tu už predo mnou povedal pán kolega Ondriaš, neboli márne a že sú to slová, ktoré hovoria o tom, že troška málo sa venuje stále v každoročnom rozpočte práve oblasti vedy a výskumu, pretože to nie je len oblasť, že skúmame výskum pre výskum, ale robíme i niečo preto, aby jednak mala naša mladá generácia, naši študenti mali interes, že tento štát podporí vedu, a preto neštudujú nadarmo, že keď skončia vysokú školu, nebudú musieť chodiť do zahraničia realizovať sa v oblasti vedy a výskumu a že to, čo dnes do výskumu dávame, je skutočne málo, hovoria nielen to, čo povedal pán Ondriaš, že okolité štáty dávajú dvakrát až trikrát, niekedy viac, to nehovorím o Nemecku a Francúzsku, ale hovorím o štátoch Česko, Poľsko, Maďarsko a že my sme sa zaviazali v prístupovom procese pre vstup do Európskej únie, že v tomto roku malo byť naplnených 1,6 % z HDP alebo investovaných do oblasti vedy a výskumu. Táto suma je pod 1 %, čo je, samozrejme, veľmi málo. Beriem, že je napätý rozpočet, ale sú tu veci, ktoré ako pravidlá platia, keď sa zaväzujeme kritériám, politickým, tak myslím, že tie ekonomické a hospodárske kritériá by mali tiež platiť.

Takisto pripomínam, vysoké školy alarmujú, že už niekoľko rokov sľubovaných 0,1 % z HDP z rozpočtu tiež v oblasti vedy a výskumu, aj tu je táto oblasť poddimenzovaná a pohybuje sa v promile percentách. Sú to veci, ktoré odzrkadľujú potom, samozrejme, i možnosť realizácie našej výroby, vlastnej výroby, slovenskej výroby cez slovenský výskum na jednej strane. Na druhej strane som rád, že zase v rozpočte máme sumu, ktorá hovorí, že sa podporí výskum aj pre nie štátne firmy, pretože tak podporuje každý štát výskum a to nie, že si tie peniaze vyčerpajú, ale sú kontrolované, aby to, čo sa zaviažu vyvinúť, sa aj vyrábalo, predávalo a ľudí zamestnávalo. V tomto prípade chcem jednu vec kvitovať, na druhej strane chcem hovoriť, že zdrojov je málo a myslím si, že práve chystaná privatizácia, by mala uvažovať, keď už teraz nie v tomto rozpočte , doplniť túto sumu minimálne na 1,1 % v tomto roku. Je to, pán podpredseda vlády, akoby troška výzva a želanie za výskumníkov a, samozrejme, za podnikateľov, ktorých v tejto oblasti ešte dnes podnikajú. Je veľmi málo výskumných ústavov, ktoré ešte dnes realizujú produkciu.

V druhej oblasti by som sa chcel dotknúť oblasti cestovného ruchu. Suma, ktorá narástla oproti minulému roku, je minimálna a ja si myslím, že štáty, ktoré v cestovnom ruchu podnikajú niekoľko desaťročí, hovoria, že v tomto tisícročí bude cestovný ruch najväčším finančným obratom v rámci tohto storočia. Preto si myslím, že 185 mil. korún je suma minimálna, keď porovnám Českú republiku, tá poskytuje skoro miliardu českých korún, Maďarsko, v prepočte viac ako 1,5 mld., Poľsko okolo 3 mld. korún. Táto suma na cestovný ruch je taká minimálna, že nezabezpečuje skoro nič okrem výstavy, ktorá sa koná v rámci európskych štátov. Preto si myslím, že je tu potrebné, tiež keď chceme riešiť saldo obchodnej bilancie, je to zdroj, ktorý je najlačnejší z titulu dovozu prostriedkov, pretože skoro všetko vyvážame. Cestovný ruch rozvinieme v tom smere, že budeme turistov k nám dovážať, že im vytvoríme priestor a podmienky a podporíme podnikateľov, nie ako to bolo v rámci DPH, že podporíme podnikateľov v tejto oblasti. Ja som presvedčený, že práve tu vytvoríme tiež priestor pre súkromných podnikateľov a vytvorí sa priestor v rámci štátu, aby sa zreálnili niektoré naše oblasti cestovného ruchu minimálne na úroveň, keď už nie Rakúska, Nemecka, tak na úroveň aspoň štátov Česka a Poľska. To si želám a preto si myslím, že práve tu treba tiež venovať tejto oblasti nie málo pozornosti a takisto si myslím, že zdrojov je tam málo.

Ďalej, čo ma jednak teší, je, že sa na priemyselné parky chce štát investovať 150 mil. Sk. Aj keď to nie je málo, je to suma, ktorá môže pomôcť vstupu kapitálu, zahraničnému, v príprave podmienok pre vstup kapitálu, ale nemôžeme stále len budovať nové fabriky na zelených lúkách, likvidovať tak nie málo bonitné úrodné pôdy, lebo ten kapitál nejde do horských oblastí, ale obyčajne chce ísť blízko cesty, blízko diaľnic obyčajne tam, kde pôda je iste iného charakteru ako tam, kde dnes stoja výrobné firmy, výrobné priestory. Čiže už dávno avizuje Združenie priemyselných podnikateľov a že máme tu takzvané hnedé parky. Spomeniem niekoľko len v percentách nevyužitých kapacít v jednotlivých krajoch. V Košickom kraji je to viac ako 50 % kapacít, výrobných , ktoré sa nevyužívajú. V Banskobystrickom kraji 45 %, v Žilinskom kraji 35 %, v Nitrianskom kraji 30 %, v Trenčianskom 15 a v Trnavskom takisto 15 %, v Bratislavskom len 2 %. V priemere je to 40 % nevyužívaných kapacít v priemysle, ktoré Slovensko vybudovalo, to je jedno, v ktorom roku, či do roku 1990, alebo po roku 1990. Sú to priestory, ktoré potrebujú takisto pripraviť, zrekonštruovať tieto priestory, pripraviť ich vstupu pre zahraničný kapitál. Je to podmienka, ktorú skutočne by mala vláda zobrať si do úvahy, keď chce riešiť nezamestnanosť, samozrejme, a chce sa vyhnúť tomu, že budeme stavať len na zelených lúkach, ale budeme riešiť i problém, že využijeme kapacity, ktoré dnes sú, ktoré sú ozaj hluché a sú prevažne, z 90 % skoro, v štátnych rukách, či už sa likvidáciou dostali späť do štátu, alebo sú to ešte štátne podniky, ktoré prevažne v oblasti špeciálu. Sú to veci, ktoré by sa mali investovať najmä z privatizácie, ktorá takisto nás za chvíľu čaká, neminie. K tej sa vyjadrovať nebudem, nechcem, sú to zdroje, ktoré tiež možno použiť na revitalizáciu takzvaných hnedých parkov. Verím, že vláda nájde i v tomto smere možnosť do budúcna, aj keď to nie je v rozpočte koncipované. V rozpočte o tom nie je ani zmienky, verím, že sa touto situáciou bude vláda i v najbližšom období zaoberať.

Ja som presvedčený, že práve tak ako som hovoril o týchto takzvaných hnedých parkoch, že práve podiel zahraničného kapitálu stále na Slovensku je malý. A isto tomu neprispel ani stav, keď sme predali banky, predali sme priemysel, predali sa akcie plynárenského priemyslu, energetiky, sú tu práve priestory a sú tu zdroje na to, aby sme skutočne do budúcna realizovali viacej zdrojov, viacej peňazí, aby sme obnovili výrobu v týchto možných priestoroch, prilákali zahraničný kapitál, aby on prišiel práve do oblasti priemyslu, lebo len ten pomôže Slovensko oživiť. My nebudeme žiť ako Švajčiarsko z bankových zdrojov alebo z úložiek bankových. Musíme žiť z výroby, z roboty, ktorú tu vykonáme a preto si myslím, že práve tomu treba venovať viac pozornosti. Rozpočet tomu veľa pozornosti nevenuje.

Ako sme novelizovali niektoré zákony pred rozpočtom, myslím si, že bolo treba zreálniť aj zákon, ktorý nás dnes trápi, alebo nie nás, trápi nielen obyvateľov tohto štátu, ale aj niektorých podnikateľov, vôbec teraz nebudem hovoriť o tom, čo hovorí zväz chemický a podobne, ale myslím, že zákon o regulačnom úrade, regulačnej rade je troška pritiahnutý za uši, že všade vo svete je stav, že ten, ktorý je postihnutý, sa môže odvolať. Náš regulačný úrad nepozná odvolanie, rozhodne, a poviem vám jeden takým malý príkladík. Regulačný úrad rozhodol o 14% navýšení energie a rozhodol takisto o 270 slovenských korún za gigajoul vyrobeného tepla, čo nepokrýva zďaleka ani 40% nákladov na túto výrobu, čiže to je skutočne nonsens, čiže ja som za to, áno, som za reguláciu, za regulačnú radu, ale musíme si zrejme toto uvedomiť a hovorím, abstrahujem od toho, čo sa bude rokovať na našej úrovni so zväzmi, niektorými, že skutočne takýto nonsens v zákone máme a možno by sa odstránili niektoré spory medzi vládou a podnikateľmi, keby sme umožnili dovolať sa pravdy. Lebo nie vždy len jeden má pravdu, pravda je obyčajne na dvoch stranách, treba urobiť v tomto smere takisto nejaký krok, aby sme situáciu zlepšili, myslím, že novela zákona by v tomto smere takisto prospela.

Som rád a som už aj s pánom podpredsedom vlády hovoril, že sa pripravuje novela zákona o záručnej banke, to najviac trápi dnes podnikateľov malého, stredného stavu, že niet u nás garancií, záruky za aj dnes podpísané kontrakty na vývoz. Som presvedčený, že tu treba robiť tiež veľa krokov na to, aby sme ozaj nehovorili, že podporíme podnikanie malé, stredné, ale aby sa urobili kroky, zákonné, také, že nájdeme u nás záručné banky, ktoré budú veriť podnikateľským aktivitám, podnikateľským plánom, podnikateľom už podpísaným kontraktom a že zákon o záručnej banke a tým, samozrejme, i spojenie možno s niektorými malými bankami, ďalšími, by mohlo prispieť k tomu, že sa skutočne na Slovensku aj tým malým, stredným podnikateľom pomôže, nebude to proklamácia, nebude to len v intenciách sľubovania, ale budú to kroky, ktoré urobia nielen krok malý, ale míľový k tomu, aby sa situácia zlepšila.

Ja viem, že je rozhodnuté, že koalícia je dohodnutá a 78 poslancov podporí zákon o štátnom rozpočte. Preto nepodávam žiadne pozmeňujúce návrhy. Skôr týmito úvahami, mojimi, možnými návrhmi chcem pripomenúť, že možno kroky, o ktorých som hovoril, by umožnili vylepšiť tento náš pripravený rozpočet, umožnili by možno rozpočet zreálniť a umožnili by to, čo povedal pán Galbavý, môj predrečník, že by umožnili možno o krôčik pokročiť v rámci prosperity Slovenskej republiky. To si želám a všetkým nám to želám. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)