P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi poslancovi Hortovi. Vystúpenie zástupcov a predstaviteľov klubov ukončí pán poslanec Kiňo za HZDS. Nech sa páči.

I. Kiňo, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené dámy a vážení páni. Dovoľte mi, aby som predniesol svoj príspevok v mene poslaneckého klubu HZDS a aj v mene svojom. Budem sa zaoberať otázkami, ktoré sú podľa nášho názoru najrizikovejšie a najproblematickejšie pri konštrukcii a stavbe rozpočtu.

Tu už tradične jednou z hlavných sfér konfrontácie politikov a ekonómov je štátny rozpočet. A preto je pre každý štát dôležité, či prevládajú názory ekonómov alebo prevládajú názory politikov. Žiaľ, na Slovensku sme stále svedkami toho, že dominanciu pri konštrukcii rozpočtu majú názory politikov a čím ďalej, tým viac deformujú makroekonómiu na Slovensku so všetkými negatívnymi dopadmi na ekonomický rast, zamestnanosť alebo nezamestnanosť a životnú úroveň obyvateľstva. Pri konštrukcii rozpočtu, ja som to už aj niekde spomínal, pozitívne hodnotím fakt, že po prvýkrát Ministerstvo financií Slovenskej republiky vyčíslilo deficit verejných financií v metodike Európskej únie ESA 95. Táto metodika na rozdiel od doterajšieho systému neuznáva niektoré príjmy a naopak, zahŕňa výdavky, napríklad plnenie štátnych záruk, ktoré neboli sledované podľa súčasnej metodiky. V ESA 95 sa používa takzvaný arkurálny princíp, to znamená, že sa záväzky a pohľadávky zachytávajú v čase ich vzniku.

Zavedenie tejto metodiky na Slovensku je o to dôležitejšie, že systém ESA 95 vyžaduje od členských štátov Európskej únie pre lepšiu porovnateľnosť ekonomických ukazovateľov na medzinárodnom základe. Práve pri plnení konvergenčných kritérií na vstup do Európskej menovej únie sa budú hodnotiť výsledky fiskálnych kritérií podľa výsledku vykázanom v tejto metodike. Podľa novej metodiky bude deficit štátneho rozpočtu približne 4,99 %, v starej metodike by to predstavovalo 3,9 % HDP.

Treba otvorene povedať, že pri tvorbe štátneho rozpočtu ministerstvo financií malo neľahkú úlohu. Rozdiel medzi príjmami a výdavkami sa pohyboval od 30 do 50 mld., preto sa muselo pristúpiť k zastaveniu trendu rastúceho verejného dlhu, nakoľko je to aj podmienka plynúca z predvstupového ekonomického programu. Je viac ako zrejmé, že v súčasnej ekonomickej situácii sa reálne nedá zostaviť iný rozpočet ako deficitný.

Na jednej strane treba diskutovať o primeranosti výšky deficitu, ale oveľa viac je potrebné zohľadňovať konštrukciu štátneho rozpočtu v širších súvislostiach, čiže je to otázka verejných financií, vplyv štátneho rozpočtu na hospodársky rast, zamestnanosť, vývoj cenovej hladiny či životnú úroveň obyvateľstva. A práve tento druhý aspekt podľa môjho názoru absentuje pri diskusii o tohtoročnom rozpočte.

Centrom opatrení na príjmovej stránke rozpočtu sú zmeny v dani z pridanej hodnoty. Ide o zvýšenie dolnej a zníženie základnej sadzby DPH, zvýšenie spotrebnej dane z tabakových výrobkov a minerálnych olejov. Tieto opatrenia, treba objektívne povedať, povedú k rastu spotrebiteľských cien, zníženiu domáceho dopytu a následne ekonomického rastu s dôsledkami aj na zamestnanosť. Zvýšenie dolnej sadzby DPH sa dotýka práve komodít nachádzajúcich sa v spotrebnom koši, teda tento proces môže výrazným spôsobom zasiahnuť životnú úroveň najslabších skupín obyvateľstva.

K procesu takzvaného zjednotenia sadzieb DPH aj v mnohých krajinách Európskej únie sa štandardne využívajú dve až tri sadzby. A tá úroveň je v niektorých prípadoch nižšia ako v Slovenskej republike. Okrem toho je daň z pridanej hodnoty účinným nástrojom hospodárskej politiky, pretože sa ním dajú daňovo odľahčiť vybrané skupiny tovarov a tým podporovať určitú časť domáceho dopytu a stabilizovať životnú úroveň. To znamená, že na Slovensku sa vzdávame účinného nástroja hospodárskej politiky.

Vo svojom vystúpení sa chcem v prvom rade zamerať na niekoľko oblastí, ktoré považujem z hľadiska predloženého rozpočtu za rizikové a kľúčové. V prvom rade je to rozpočtový deficit a verejný dlh. Východiská rozpočtu ako i uvádzanie v strednodobom finančnom pláne alebo výhľade na rok 2002 až 2005 sú uvedené nasledovné makroekonomické parametre: priemerná ročná miera inflácie 8,8; tempo rastu HDP je v stálych cenách 3,7; nezamestnanosť 18 %. Očakávaná úroveň obsluhy vnútorného a zahraničného dlhu, vnútorný dlh vo výške 24,9 mld., zahraničný dlh takmer 10 mld., spolu 34,9 mld. Pri diskusii vo výbore pre financie, rozpočet a menu na otázku, s akým kurzom ministerstvo financií počítalo pri výpočte nákladov na zahraničný dlh, mi bolo odpovedané úradníkmi z ministerstva financií, že dolár v úrovni 44,8 a euro v úrovni 44,1. Dávam do pozornosti váženým kolegom, je to podstatne vyšší kurz alebo znehodnotenie meny, ako je v súčasnosti, so všetkými dopadmi, a nie som o tom presvedčený, či tieto dopady týchto devalvačných tendencií boli premietnuté v konštrukcii rozpočtu.

V návrhu rozpočtu sa preindikuje verejný dlh 39,6 % z HDP a rozpočtový deficit vo výške 4,6 % z HDP. Tieto ukazovatele považujem za alarmujúce a dovoľte mi krátku úvahu.

Na obsluhu štátneho dlhu, ktorý sa v budúcom roku bude splácať vo výške 145,7 mld., by sa malo použiť 34,9 mld. Sk. Ak vláda ponechá súčasný vývojový trend verejného dlhu, výsledkom môže byť prudký nárast verejného dlhu a v roku 2007 by mohlo kritérium pre verejný dlh prekročiť aj maastrichtské kritériá, to je 60 %. Na tento vývoj upozorňuje aj Svetová banka. Okrem toho vyvstávajú tu riziká spojené s deficitom bežného účtu. Deficit je vo veľkej miere zapríčinený investíciami, čo možno hodnotiť ako pozitívne, čo zvyšuje ekonomický potenciál Slovenska, avšak problém zostáva, financovanie tohto rozsiahleho deficitu, čo má ďalekosiahle makroekonomické konzekvencie, vrátane tlaku na menový kurz.

V roku 2002 bol deficit bežného účtu platobnej bilancie financovaný v privatizácii plynárenského priemyslu alebo podniku, avšak zdôrazňujem, privatizácia štátnych podnikov nemôže byť trvalé riešenie financovania deficitu. Uvedená výška plánovaného deficitu nedodržuje ani odporučenia State Monitoring Program-u pod vedením členov Medzinárodného menového fondu, ktorý stanovil strop pre deficit všeobecnej vlády na úroveň 3 až 3,5 % HDP v roku 2002.

Problém udržateľnosti deficitu súvisí s dosahom rozpočtového deficitu na zvýšenie vládneho dlhu, ktorý by mal byť splatený v budúcnosti. Ak úroková miera vládneho dlhu presiahne mieru rastu ekonomiky, dynamika dlhu sa dostáva do pohybu, čo znamená stále sa zvyšujúci pomer vládneho dlhu k hrubému domácemu produktu. Tento stav sa stáva neudržateľným a vyžaduje následné korekcie zo strany nositeľov hospodárskej politiky. Dynamika akumulácie dlhu sa môže iba vtedy zastaviť, ak primárny rozpočtový deficit sa mení na plusový. A tu je problém celého fiskálneho hospodárenia Slovenskej republiky. Čiže tá vízia zostavenia plusového rozpočtu je asi v nedohľadne.

Ak krajina ako je Slovensko akumuluje veľký deficit z minulosti, bude musieť dosiahnuť zodpovedajúci veľký primárny rozpočtový prebytok, aby zabránila automatickému zvyšovaniu pomeru dlhu k hrubému domácemu produktu. Z toho vyplýva, že krajina musí znížiť výdavky alebo zvýšiť dane. Vyberme si, ktorá alternatíva je pre zdravú ekonomiku výhodnejšia. Skúsenosti krajín poukazujú na fakt, že veľké rozpočtové deficity vedú rýchlo k neudržateľnej dynamike dlhu, ktorú krajiny však veľmi ťažko zastavujú a stabilizujú. Fiskálny deficit sa udržuje stále na veľmi vysokej úrovni a je nepravdepodobné jeho zníženie bez ďalších reforiem.

V programovom vyhlásení sa vláda hlási k vstupu do Európskej menovej únie v roku 2006, alebo splnenie kritérií pre vstup. (So smiechom.) Tento predbežný záväzok aj v kontexte predloženého rozpočtu pokladám za nereálny práve v dôsledku neschopnosti dosiahnuť maastrichtské fiskálne kritériá do uvedeného termínu.

Chcel by som zdôrazniť, že závažným problémom maastrichtských kritérií je fakt, že zavádzajú vlastne "polysimix" založenú na rozpočtovej a monitárnej reštriktívnej politike. Od členských krajín Európskej menovej únie sa v prípravnom období požaduje zredukovať vládny dlh a deficit pri súčasnej redukcii miery inflácie. To vedie k silnému deflačnému pôsobeniu. Tento trend bol spoločný pre mnohé členské krajiny Európskej únie, ktoré sa snažili zredukovať rozpočtový deficit znížením vládnych výdavkov a zvýšením daní.

Rovnako reštriktívna rozpočtová politika realizovaná v týchto krajinách prispela k nízkorastovému prostrediu v Európskej únii, čo spôsobilo, že rozpočtové krátenia v týchto krajinách boli menej efektívne.

V súvislosti s fiskálnou konsolidáciou sú problematické štátne garancie, bankové pôžičky. Garancie sú poskytované hlavne štátnym podnikom ako Železnice Slovenskej republiky, energetické závody alebo Slovenské elektrárne, to jest podnikom nachádzajúcim sa vo finančných ťažkostiach. V podstate uvedený systém predstavuje začarovaný kruh, kde podniky vo finančných ťažkostiach požadujú stále nové a nové garancie, aby mohli pokryť finančné straty. Vláda v očakávaní, že tým zachráni existujúce pôžičky od nesplnenia alebo nesplatenia, poskytuje stále nové garancie. Tento systém je však sebazničujúci a dlhodobo neudržateľný. Je však zarážajúce, že predpokladaný limit na prevzatie štátnych záruk predstavuje 7,1 mld. Vláda však už schválila prevzatie ďalšej štátnej záruky, a to pre Lodenice Komárno, vo výške 300 mil. Sk.

Ešte by som sa vo svojom vystúpení zameral na ďalšiu oblasť, ktorá podľa môjho názoru takisto destabilizuje verejné financie. Je to oblasť financovania potrieb vlády, vyšších územných celkov a všeobecnej územnej samosprávy. V roku 2002 začalo fungovať osem nových vyšších územných celkov a parlamentov. Vyššie územné celky sú zodpovedné za teritoriálny rozvoj, stredné školstvo, nemocnice, sociálnu výpomoc, cestovný ruch. Financovanie však naďalej zostáva nejasné a zdroje financovania vyšších územných celkov nedostatočné. Priamy transfer prostriedkov zo štátu do vyššieho územného celku by mal poskytovať pre všetky tieto činnosti nevyhnutné zdroje.

Fiskálna decentralizácia, ak je správne implementovaná, by mala prispieť k zvýšeniu efektívnosti verejných výdavkov. Aby sa však tieto prínosy efektívnosti prejavili, je nevyhnutné, aby centrálna vláda zabezpečila, aby transfer zodpovednosti bol sprevádzaný aj dostatočnými finančnými zdrojmi. Okrem toho treba ponechať regionálnym inštitúciám autonómiu v rozhodovaní o ich alokácii. Veľmi dôležité sú motívy, podnety pre zodpovedný a efektívny fiskálny manažment. Zdôrazňuje sa, že transfer zodpovednosti by mal byť zavŕšený takým spôsobom, aby sa predišlo plytvaniu ľudskými a kapitálovými zdrojmi. Regionálne rozpočty musia byť transparentné a vystavené tvrdým rozpočtovým obmedzeniam. To zdôrazňujem. Práve v tejto súvislosti je zarážajúce, že zdroje pridelené krajským úradom, niečo cez 15 mld. Sk, niekoľkonásobne prevyšujú decentralizačnú dotáciu pre vyššie územné celky, pričom kompetencie boli prenesené a ešte sa 1. januára budú prenášať na vyššie územné celky a výsledok je taký, že na jednej strane prechádzajú kompetencie, na druhej strane vládni alebo štátni úradníci, ktorí pracujú pre vládu a sú platení vládou, ostávajú pracovať na krajských a okresných úradoch, dochádza k bezbrehému plytvaniu peňazí daňových poplatníkov.

Obdobná je situácia v rozpočte miest a obcí. Rozpočet miest a obcí nereflektuje potreby sídiel v rozsahu kompetencií a vôbec nezahŕňa zákonné nároky súvisiace s presunom kompetencií. Rozpočet nezohľadní viacero noriem, napríklad zákon o rozpočtových pravidlách a o verejnej službe, obchádza znenie ratifikačných článkov Európskej charty miestnej samosprávy a tak ďalej a tak ďalej. Výška decentralizačnej dotácie pre mestá a obce je spolu 4,43 mld. Sk. Tým nechcem povedať, aby to nebolo zle pochopené, že treba jednostranne zvýšiť rozpočtové zdroje do vyšších územných celkov, miest a obcí, ale súčasne, pokiaľ k tomu dôjde, krátiť rozpočty krajských a okresných úradov, ktoré sú neprimerané.

Čo sa týka sociálneho zabezpečenia. V súvislosti s rozpočtovou kapitolou týkajúcou sa sociálneho zabezpečenia najdôležitejšou úlohou je reforma sociálneho zabezpečenia a reforma sociálneho systému ako celku. Jednou z priorít je opätovné posúdenie a vyjasnenie vzťahov medzi vládou a fondmi sociálneho zabezpečenia, ktoré sú v podstate nezávislými inštitúciami riadené tripartitnými orgánmi. Tu vidím zásadný rozpor. Je nevyhnutné, aby princíp subsidiarity bol jedným z fundamentov v oblasti sociálneho zabezpečenia a aby individuálna zodpovednosť za seba samého mala prvenstvo v maximálnej možnej miere. Vláda predstavuje iba jednu z troch skupín v tejto tripartitnej sieti. Priority správnej rady sa môžu líšiť od priorít vlády v oblasti programu sociálneho zabezpečenia. Fiskálna disciplína preto nemusí byť hlavnou prioritou pre manažerov, ktorí spravujú fondy pod vládnymi garanciami a dostanú priame transfery zo štátneho rozpočtu na pokrytie prinajmenšom určitej časti deficitov.

Zdravotný systém, to je kapitola sama osebe. K tomu sa budú zrejme vyjadrovať kolegovia lekári, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, ale jedno mi nedá, aby som nepovedal, že podľa návrhu rozpočtu by zdravotné poisťovne mali hospodáriť s deficitom 2 mld. Sk, čiže jednoznačne z toho vyplýva urgentnosť zmeny alebo reformy, zásadnej reformy tohto systému, socializmus v zdravotníctve musí jednoznačne skončiť. Preto očakávam súčastne od tej reformy urýchlenú a transparentnú privatizáciu čo najširšieho rozsahu zdravotníckych zariadení, pretože absolútne nie je dôvod udržiavať štátny monopol v tejto oblasti. Uznávam, že reforma zdravotníctva bude sprevádzaná hrozbou štrajkov a stupňovaním požiadaviek, ktoré vláda nebude môcť splniť.

Školstvo. Zrejme každá kultúrna krajina a všetky štáty Európskej únie, uvediem ako príklad Írsko, stavili na jednu zásadnú vec - investovali obrovské prostriedky do vzdelávania a výsledky sa očakávajú alebo sú už hmatateľné. Rezort školstva by podľa rozpočtu mal dostať 10 mld., z toho pre vysoké školy je vyčlenených 8,5 mld. Tieto výdavky sú podľa môjho názoru nedostačujúce, veď inštitucionálne výdavky na vzdelanie v krajinách OECD predstavujú 5,8 z HDP. Na Slovensku je to 4,4.

Snáď okrajovo by som sa zmienil o výnosoch z privatizácie, pokiaľ bude nejaká realizovateľná. Dúfam, som o tom pevne presvedčený, že vláda bude natoľko zodpovedná, že všetky výnosy z privatizácie budú použité na ten účel, ako sa hovorí, čiže na umorovanie verejného dlhu a reformu dôchodkového systému. Zatiaľ mi k tomu chýba dôkaz, že to tak naozaj bude.

V slabých miestach rozpočtu, myslím, že bola o tom aj pomerne konštruktívna diskusia vo výbore pre financie, rozpočet a menu, bola otázka nárastu mzdových nákladov v oblasti verejnej a štátnej správy. Dochádza absolútne k neprijateľnému, zdôrazním to slovo, neprijateľnému nárastu, niečo cez 11 %. Keď vychádzame z toho, že inflácia je projektovaná 8,8 %, nie je dôvod, aby vládni úradníci, zdôrazním to slovo úradníci, ktorí pracujú pre vládu, boli takýmto spôsobom zvýhodňovaní oproti zamestnancom v privátnej sfére, ktorí o týchto opatreniach, ktoré budú realizované po schválení rozpočtu, budú znášať v ďaleko väčšej miere. Vláda, uznávam, že sa stará o ľudí, ktorí pre ňu pracujú, ale na druhej strane treba povedať, títo ľudia žijú z našich daní.

Nevyužil sa zdroj úspor vo výdavkoch, a to redukcia štátnej správy v podobe zrušenia okresných a krajských úradov. Bola o tom široká diskusia, nakoniec prevážili politické kritériá, nie ekonomické. Výsledok je ten, že stav je neudržateľný. Zostáva tu ako nezodpovedaná otázka najmä v súvislosti s existenciou samosprávnych krajov. Je potrebné radikálne zníženie počtu inštitúcií, ktoré sú podriadené ministerstvám, najmä inštitúcií, ktoré sú podriadené ministerstvu pôdohospodárstva.

Záverom k návrhu rozpočtu - nebudem sa vyjadrovať k otázke poľnohospodárstva, dotácií, pretože to je kapitola sama o sebe a akákoľvek diskusia bude vedená zrejme odborníkmi v tejto oblasti. Snáď len môj poznatok, ktorý je, že tie dotácie sú evidentne netransparentné, nesystémové, ako dôsledok môžem uviesť napríklad, (So smiechom.) že dotujeme chov kráv a neplnia vlastnú funkciu, nedoja, celý problém je, že nedoja. To, čo by mali dojiť ako v štátoch Európskej únie alebo minimálne, sem-tam trošku mliečka. (So smiechom.) (Smiech v rokovacej sále.)

Záverom k návrhu rozpočtu - musím jednoznačne povedať, že nepredstavuje nástroj na realizáciu potrebných systémových reforiem v oblasti verejných financií. Strategickými cieľmi by mali byť pre vládu ekonomický rast, zamestnanosť a stabilita. Štátny rozpočet nie je reformný, vláda nenavrhla žiadne systémové zmeny v reforme verejných výdavkov ani v sociálnom systéme. Tiež absentuje daňová reforma, čo môže viesť k zvýšeniu daňového zaťaženia obyvateľov. Treba zanalyzovať dopad dvoch spotrebných daní na investície a mzdy, nárast daňového zaťaženia povedie k zníženiu stimulov na investície, čo sa následne, podľa môjho názoru, prejaví v nízkom ekonomickom raste a negatívnych tendenciách v zamestnanosti môže nastať prudký pokles životnej úrovne obyvateľstva.

Príjmy a výdavky štátneho rozpočtu by mali primárne smerovať k dvom cieľom, a to je k ekonomickému rastu a zamestnanosti. Predložený rozpočet tieto kritériá nespĺňa. Vo výdavkoch sa dosahuje príliš vysoká úroveň v dvoch oblastiach. V prvom rade sú to transfery nefinančným podnikom 6 % z HDP, je to 40 % vyššia úroveň ako v ostatných krajinách strednej a východnej Európy a objem miezd a platov vo verejnom sektore 8,6 % z HDP predstavuje skoro 20 % nad priemerom krajín ekonomicky vyspelých. Čo odráža aj príliš veľký objem pracovnej sily v oblasti vzdelávania a zdravotníctva - 5,6 % populácie v porovnaní s 3,8 % v ostatných krajinách. Na záver by som uviedol, že toto sú hlavné príčiny a dôvody, prečo budem hlasovať proti predloženému rozpočtu.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi poslancovi Kiňovi. Tým sme vyčerpali predstaviteľov poslaneckých klubov. Aj poslancov, áno? Pokračujeme v rozprave. Do rozpravy sa prihlásil pán poslanec Fajnor, ešte stihneme.

K. Fajnor, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážená vláda, pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Pri nedávnom prerokovaní Programového vyhlásenia vlády SR viacerí poslanci - a to nielen z poslaneckého klubu KSS - konštatovali, že vláda ustúpila od predvolebnej rétoriky a prichádza s programom, ktorý je v diametrálnom rozpore s predvolebnými sľubmi. Dalo sa predvídať, že posvätenie programového vyhlásenia v Národnej rade vytvorí priestor pre koncipovanie takého rozpočtu na rok 2003, ktorý finančnou politikou založenou na reštrikcii a zdražovaní bude naďalej skúšať psychickú odolnosť občanov, ktorá sa čoraz viac blíži k hranici, kde sa končí trpezlivosť a začína sa otvorená revolta. Farizejstvo, klamstvo a ohlupovanie občanov na Slovensku má taký rozmer, že je obťažné nájsť obdobu v európskom regióne. Je to charakteristický rys vládnutia pravice, ktorá svojou neoliberálnou politikou chce dosiahnuť absolútnu nadvládu trhu nad občanmi. V mene tejto politiky skoro tá istá vláda pred voľbami legislatívne založila sociálne nároky pre určité skupiny obyvateľstva a bezprostredne po voľbách tieto oprávnené nároky atakuje, alebo už sme atakovali úpravou viacerých zákonov. Ako inak než farizejstvom možno nazvať predvolebnú mlčanlivosť pravice o zamýšľanom znižovaní životnej úrovne občanov a následne povolebné zdražovanie energií, nájomného, cestovného, znižovanie sociálnych dávok, očakávaného zvyšovania cien základných potravín. Doterajšie počiny vládnej koalície a jej zámery vyjadrené vo vládnom vyhlásení a v návrhu rozpočtu na rok 2003 oprávňujú konštatovať, že Slovensko má najagresívnejšiu vládu zo všetkých doterajších, ktoré sa vystriedali pri drancovaní Slovenska od prevratu roku 1989. Holubičí slovenský národ je zatiaľ trpezlivý. Uvidíme dokedy.

Predtým než sa konkrétne vyjadrím k návrhu rozpočtu na rok 2003, mi dovoľte niekoľko poznámok k materiálu, ktorý sa pokúša o akúsi strednodobú finančnú víziu na roky 2002 až 2005. Že by to bol návrat k plánovitému riadeniu národného hospodárstva ako za socializmu, že by sme si po 13 rokoch anarchie v národnom hospodárstve konečne uvedomili, že nielen jednotlivec, rodina, ale ani štát nemôže žiť zo dňa na deň bez toho, aby mal stanovený cieľ, ktorý chce dosiahnuť? Predstavu o budúcnosti svojej krajiny, o jej smerovaní v najbližších rokoch akceptujú najvyspelejšie krajiny sveta, postupne poznávajúc, že trh nie je samospasiteľný ani všeliek na všetky choroby spoločnosti. Vláda strednodobý finančný výhľad na rok 2002 až 2005 odvodzuje od makroekonomických indikátorov v prvom polroku 2002 a čiastočných informácií o vývoji ekonomiky v októbri 2002, čo pri rešpektovaní skutočných výsledkov nemožno spochybňovať. V podstate by sa dalo súhlasiť aj s predpokladanými výsledkami za rok 2002. Avšak úsmevne pôsobí, ak tento takzvaný trojročný plán alebo, ak chcete, trojročnica finančného výhľadu medzi rozhodujúce východiská zaraďuje neexistujúce alebo takmer neevidentné zrýchľovanie rastu ekonomiky a rastu reálnej produktivity práce z HDP. Zavádzajúco pôsobí taktiež skutočnosť, že medzi základné východiská vláda zaraďuje, citujem: "... aj mierny rast počtu zamestnaných". Tieto a ďalšie východiská sú zastieracím manévrom skutočnosti, že trojročný výhľad je založený iba na nižšej miere prerozdeľovania verejných financií, na reštrikcii a zdražovaní na úkor životnej úrovne občanov. Prílišnou malosťou pôsobí, ak medzi vnútorné podmienky pre finančný výhľad zaraďuje vláda nekonkrétne opatrenia a anonymné reformy, ktoré majú podporiť udržateľný rast ekonomiky za zbožného priania znižovania fiskálneho deficitu v porovnaní s HDP, účinnej menovej politiky Národnej banky a proklamatívneho úsilia o zvyšovanie efektívnosti a konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky. Preto som toho názoru, že finančný výhľad, ktorý nie je postavený na rozpočte zakladajúcom rozvojové impulzy, taký výhľad je iba fikciou a zbožným prianím. Teda samotný počin spracovať finančný výhľad na tri roky hodnotím pozitívne, avšak metodológiu jeho tvorby, východiská a závery prirovnávam k domu, ktorý je postavený na piesku, ktorý, ako vieme, sa bez základov ľahko zrúti.

Za plytkú, nerozvážnu a nekvalifikovanú ekonomickú politiku vlády považujem aj definovanie vnútorných rizík pre finančný výhľad do roku 2005. Vláda vidí riziká iba v nedostatočne rýchlom napredovaní a uskutočňovaní reforiem a v ich malej účinnosti a v nevhodnej časovej postupnosti pri ich realizácii.

Vážená Národná rada, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vládny návrh zákona o štátnom rozpočte je podľa môjho názoru učebnicovým príkladom hospodárenia štátu, ktorého vláda pokladá štát a teda seba samu za neschopného vlastníka a hospodára, a zbavuje sa majetku a teda aj príjmov do štátneho rozpočtu. Trend zbavovania sa majetku štátu, jeho rozkrádania pod rúškom privatizácie je zreteľný od roku 1989. Spočiatku išlo o privatizáciu takzvaného drobného majetku, neskôr sa našla odvaha aj na privatizáciu strategických podnikov. Zaujímavé je, že všetky politické strany, pokiaľ boli v opozícii, jednoznačne vystupovali proti privatizácii strategických podnikov. Veľmi dobre si pamätáme, že sme kopali do otvorených dverí. Po nástupe do vlády veľmi rýchle zabúdajú na svoju predvolebnú rétoriku. Výsledkom neúprosného boja o majetok štátu, ktorý bol vybudovaný za socializmu, je dnešná skutočnosť, že v návrhu zákona o štátnom rozpočte v položke príjmy spolu 235 mld. až vyše 215 mld., teda 91,5 % tvoria daňové príjmy. Nedaňové príjmy 12 mld. a z nich len 414 mil. predstavujú príjmy z podnikania a z vlastníctva majetku. Dostali sme sa teda do štádia, keď máme štát postavený na daniach, štát, ktorý postupne nebude mať žiadny majetok, teda ani príjmy z tohto majetku; štát, ktorému neostáva nič iné ako zvyšovať dane, pochopiteľne, na úkor životnej úrovne občanov.

Pri podrobnom štúdiu návrhu rozpočtu na rok 2003 som dospel k návrhu, či by nebolo užitočné premenovať vládu Slovenskej republiky na generálne riaditeľstvo pre výber, správu a rozdeľovanie daní. Návrh rozpočtu totiž napovedá, že ostatné funkcie vlády sú zanedbateľné. Preto nemôžem podporiť príjmovú politiku v návrhu štátneho rozpočtu, pretože je nehumánna a protiľudová. Treba si všade postupne osvojiť, že každý počin všetkých orgánov štátu, teda aj vlády Slovenskej republiky, by mal byť na prospech občanov Slovenskej republiky. Návrh rozpočtu však potvrdzuje pravý opak. V tejto súvislosti chcem opätovne zdôrazniť, že som jednoznačne proti ďalšiemu rozpredaju majetku štátu, najmä väčšinového podielu v strategických podnikoch. Som proti ďalšej privatizácii a ožobračovaniu občanov. Poučili sme sa z minulosti. Neusilujeme sa o stav, aký bol v socializme, keď takmer všetko vlastnil štát. Sme však proti ďalšiemu extrému, ktorý nás v blízkej budúcnosti čaká, že štát nebude vlastniť ani budovu Úradu vlády a pozemok, na ktorom stojí, pán kolega.

V návrhu zákona štátneho rozpočtu na rok 2003 daňové príjmy oproti rozpočtu na rok 2002 predstavujú nárast o 34,5 mld. a oproti očakávanému plneniu za tento rok je to o 26,5 mld. korún. Vláda pred voľbami sľubovala vytvárať podmienky pre malé a stredné podnikanie, avšak dane z príjmov, ziskov a kapitálového majetku sa navrhujú vo výške 73,4 mld. korún. Patrí tu aj výnos dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti. Daňovú politiku vlády, vyjadrenú heslom Každý rok viac!, jasne potvrdzuje správa k návrhu štátneho rozpočtu na rok 2003, kde vývoj dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov predstavuje nárast v každom roku, porovnám: rok 2000 - 27,3 mld., 2001 - 30 mld., 2002 - 36 mld. a v návrhu pre budúci rok je to už 35,5 mld. korún. Tento trend je aj vo vývoji dane z príjmov fyzických osôb z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti. V roku 2001 - 4,6 mld., v roku 2002 - 5,2 mld. a na rok 2003 sa už rozpočtuje 5,7 mld.

Záverom k tejto časti chcem poznamenať, že daňová politika vlády nerieši, ale prehlbuje nezamestnanosť, nezvyšuje, ale znižuje životnú úroveň občanov. Návrh vládneho návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2003 rozpočtuje výdavky sumou 291,8 mld., čo pri rozpočtovaní príjmov 235 mld. predstavuje schodok štátneho rozpočtu 56,8 mld. Pre rok 2002 sa rozpočtovali výdavky na úrovni 257,9 miliard., na rok 2003 - 291,8 mld., teda medziročný nárast výdavkov predstavuje 18,4 mld. Nárast výdavkov sa zdôvodňuje realizáciou zákonov o štátnej a verejnej službe, decentralizáciou štátnej správy, transformáciou vysokého školstva a tak ďalej.

Všetky tieto dôvody a ďalšie faktory zvyšujúce výdavky založila vláda v takmer tom istom koaličnom zoskupení pred parlamentnými voľbami. Navrhujem z bežných výdavkov dôslednejšie posúdiť najmä faktory, ktoré zvyšujú výdavky v časti mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania. Som proti neodôvodnenému kastovaniu pracovníkov v štátnej a verejnej službe na jednej strane a pracovníkov v ďalších odvetviach na strane druhej. Som za diferencovaný prístup v platovom ohodnotení, ktorého úroveň však musí byť zdôvodniteľná. Opačný prístup zakladá diskrimináciu, dokonca v návrhu rozpočtu aj medzi štátnou a verejnou službou. Aby som bol konkrétny. Postupná profesionalizácia armády má tiež v roku 2003 finančný dopad vo výške 1 mld. bez valorizácie. Tento trend sa v súvislosti so zamýšľanou úplnou profesionalizáciou armády bude stále stupňovať. Výsledok? Väčšie finančné nároky zo strany štátu, zníženie počtu vojakov na polovicu oproti súčasnému stavu a najmä zbavenie sa zodpovednosti štátu o vlasteneckú výchovu, zdravý telesný rast desaťtisícov mladých ľudí a tak ďalej.

Všetko sa robí proti zdravému rozumu. Viac to stojí štát a teda občanov a dopad je vlastne proti občanom. Nemožno súhlasiť ani so mzdovými úpravami v rozpočtovej kapitole Všeobecná pokladničná správa pre jednotlivé skupiny zamestnancov v sume vyše 2,2 mld. Vzhľadom na zníženie životnej úrovne občanov v súvislosti so zvyšovaním cien základných životných potrieb od januára 2003 som proti valorizácii platov ústavných činiteľov, sudcov, prokurátorov, bezpečnostných zložiek a colníkov. U sudcov a prokurátorov bez 13. a 14. platu. Uvedomujeme si pritom, že najväčší podiel na náraste miezd a platov predstavuje dopočet zákona o verejnej službe, v štátnej službe, hasičskom a záchrannom zbore. Vláda si však toto navarila sama. Poskytovanie 13. a 14. platu je školáckym príkladom oportunizmu v praxi. Platy síce nezvýšime, ale dáme dva ďalšie platy, akoby rok nemal 12, ale 14 mesiacov. V praxi sa to robí bez diferencovaného prístupu k zamestnancovi bez ohľadu na to, či si to zaslúži alebo nezaslúži. Takéto rovnostárstvo uberá na snahe zamestnanca iniciatívne a včas plniť úlohy. Som za zvýšenie platov tam, kde je to opodstatnené, najmä u učiteľov vysokých škôl a za poskytovanie polročných koncoročných odmien diferencovane podľa výsledkov práce zamestnanca. Iný prístup pokladám za kamufláž a vyvoláva, samozrejme, nespokojnosť tých pracovníkov, ktorí zodpovedne plnia svoje povinnosti.

V rozpočte na rok 2003 je veľavravné porovnanie rastu miezd u štátnych zamestnancov a výdavkov najmä bežných a kapitálových. Analyzoval som v tejto súvislosti 14 kapitol rezortných ministerstiev bez ministerstva školstva v súvislosti s prenosom kompetencií. Z návrhu rozpočtu možno konštatovať, že kým v roku 2003 sa na mzdy štrnástich ministerstiev rozpočtovalo 21 mld., teda 2002, rozpočet na rok 2003 predpokladá sumu 23 mld. Ide teda o návrh, ktorý oproti roku 2002 navyšuje rozpočet o sumu zhruba 2,3 mld. Toto sa navrhuje i napriek tomu, že predvolebná rétorika, programové vyhlásenie vlády i verejné prezentácie lídrov koaličných strán sústavne chrlia predstavy o zoštíhlení a sfunkčnení štátnej správy. Aj zrušenie ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku predstavuje pre rozpočet na rok 2003 naďalej záťaž vyše 18 mil. korún, čo je len o 161 000 menej ako v tomto roku, keď ministerstvo ešte existovalo. Najväčšie zvýšenie miezd sa navrhuje pre kapitolu ministerstva obrany, skoro 1 mld. korún a ministerstva vnútra, zhruba 800 mil. korún. U ministerstva obrany, ako som už uviedol, je to ďalší výsledok úsilia o členstvo v NATO, ktorého dopad na náš rozpočet v budúcnosti bude čoraz zreteľnejší.

Aj v kapitole ministerstva vnútra boli pred voľbami, ale aj tesne po voľbách prezentované opatrenia o znížení administratívno-správneho aparátu a presunu policajtov do miesta bydliska občanov. Výsledok tohto šetrenia, takzvaného, sa premieta do zvýšenia rozpočtu na mzdy o skoro 800 mil. korún.

Zdá sa, že noví ministri nepoznajú situáciu v rezortoch pred voľbami, vyjadrujú svoje zbožné priania, avšak po prevzatí zodpovednosti za rezort svoje vyhlásenia veľmi rýchle korigujú. Aj pre samotné ministerstvo financií Slovenskej republiky ako nástroj vlády pre ožobračovanie občanov, v kapitole ministerstva financií sa na rok 2003 rozpočtuje 6,5 mld. korún na bežné a kapitálové výdavky, ktoré sú oproti tomuto roku vyššie o 1,2 mld. Pre rok 2003 má kapitola ministerstva financií navrhovaný počet pracovníkov 12 908, čo je oproti tomuto roku nárast o 37 osôb. Aké je to zoštíhľovanie štátnych orgánov, ktoré vládna koalícia sústavne servíruje verejnosti?

Rozpočet napovedá, že šetrí sa všade, najmä s dopadom na občanov, ale netýka sa to štátnej správy, kde najmä kapitálové výdavky sú vysoké. Zatiaľ čo v rozpočte na tento rok boli výdavky celkom v kapitolách 15 rezortov 119,6 mld., na rok 2003 sa už ráta so sumou 130,5 mld. Som si vedomý toho, že údaje o výdavkoch nie sú podkladom pre posúdenie kvality návrhu, najmä z dôvodu, že hovoríme aj o rezortoch, ktorých výdavky smerujú v prospech občanov, napríklad ministerstvo zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí a rodiny.

Vláda je však pri všetkých rezortoch príliš štedrá, najmä pri výdavkoch na obstarávanie kapitálových aktív. Zatiaľ čo v roku 2002 pre obstarávanie týchto aktív bolo v rozpočte 4,3 mld., na rok 2003 je to už 4,46 mld. Pri tejto analýze som zámerne vynechal rezort ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii, kde kapitálové výdavky zohľadňujú výstavbu diaľnic a rezort školstva v súvislosti s prenosom kompetencií na samosprávu. Naskytá sa otázka, či je na mieste v súčasnej ekonomickej situácii Slovenska rozpočtovať skoro 4,5 mld. do obstarávania kapitálových aktív rezortov, najmä do výstavby a modernizácie budov, najmä neodôvodnenej modernizácie a podobne. Som toho názoru, že pokiaľ ekonomika Slovenska, úroveň sociálnej starostlivosti, úroveň platov a celková životná úroveň občanov nie je na európskej úrovni, nemusia byť na európskej úrovni ani materiálové podmienky pre ministerstvá, najmä budovy, ich vybavenie, luxusné dopravné prostriedky a podobne.

Navrhujem preto, aby sa neodôvodnené výdavky v oblasti miezd a kapitálových výdavkov rezortov prehodnotili a ušetrené prostriedky rozpočtovali do rozvojových impulzov pre rast národného hospodárstva, do rozvoja vedy, základného aplikovaného výskumu, do rozvoja zamestnanosti, zdravotníctva a školstva.

Podporím len taký návrh rozpočtu na rok 2003, ktorý bude šetriť v oblasti neodôvodnených výdavkov a ktorý bude rozvojový pre ekonomiku Slovenska a súčasne zohľadňujúci oprávnené požiadavky a potreby občanov a to hlavne v sociálnej oblasti.

Dovoľte mi poznámku k návrhu na použitie Fondu národného majetku v roku 2003. Tento materiál v prvej časti odôvodňuje a navrhuje použitie sumy vyše 15 mld. korún majetku fondu a smerovanie použitia týchto finančných prostriedkov do desiatich oblastí. Je zarážajúce, že prostriedky z privatizácie v tomto roku a v roku 2003 smerujú len na splácanie dlhov, starých dlhov, úrokov, záväzkov, štátnych záruk, splácanie dlhu zdravotníckych zariadení a podobne.

Straší aj cca 2,5 mld. korún - odmena privatizačným poradcom za predaj SPP. Žiaľ, pokiaľ ide o podporu rozvojových programov Slovenskej republiky, bolo použitých iba 40 mil. Sk na koncepciu externej integračnej komunikačnej stratégie SR. Aj v tomto prípade však ide iba o dokument a nie vklad do rozvoja hospodárstva Slovenska. Takýto trend použitia prostriedkov za privatizáciu zakladá vláda aj pre rok 2003, keď plánuje vyše 17 mld. použiť len na splatné záväzky. Dnes šéfovia niektorých štátov zvyknú v závere svojich prejavov emotívne zvolať: Boh žehnaj ich krajinu! Aby som bol moderný: Boh žehnaj a ochraňuj Slovensko s vládou, ktorá rozpredá všetko, čo je v jej dosahu, ktorej prostriedky za predaj majetku štátu nestačia na krytie záväzkov ňou založených, s vládou, ktorá sa z roka na rok zadlžuje. Naskytá sa otázka, čo bude o rok, o dva, keď už nebude čo predať, keď sa prešustruje všetok majetok vybudovaný za socializmu. Z čoho sa budú splácať úvery a úroky, ale najmä z čoho sa bude dotovať školstvo, zdravotníctvo a všetko, čo súvisí so životnou úrovňou občanov. Ako sa vytvoria predpoklady pre to, aby občania mali aspoň takú úroveň uspokojenia svojich oprávnených potrieb a požiadaviek ako do roku 1989. Na tieto a podobné otázky, doterajšie, ani súčasná vláda nedáva odpoveď. Je evidentná absencia vízie rozvoja Slovenska v strednodobom a v dlhodobom horizonte. Na jej spracovanie chýba odvaha vládnúcich garnitúr od prevratu roku 1989. Naopak, dominuje ľahostajnosť o smerovanie Slovenska, ale najmä záujem o rozvoj hospodárstva potom, keď skončí mandát vlády, keď z majetku štátu zostane iba obhryzená kosť. Členstvo v EÚ bez premyslenej hospodárskej politiky štátu a jej postupnej realizácie neveští dobrú budúcnosť Slovenska.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vo svojom vystúpení som sa dotkol iba niektorých kapitol vládneho návrhu rozpočtu na rok 2003. Súčasne som vyjadril názor na prístup vlády k spracovaniu tohto návrhu. Po parlamentných voľbách viacerí poslanci za KSS skonštatovali, že chcú byť konštruktívnou opozíciou. Keď som si osvojil obsah návrhu rozpočtu, položil som si otázku, čo mám urobiť, aby som sa stal konštruktívnou opozíciou? Priznávam, že doteraz som na túto otázku nedokázal odpovedať. Totiž podporiť by som mohol iba návrh takého rozpočtu pre budúci rok, ktorý by predkladateľ návrhu, teda vláda SR rešpektovala, že vzišla z vôle občanov, ktorí terajšej koalícii umožnili mať parlamentnú väčšinu a teda zostaviť vládu, takú, ktorá by v návrhu rozpočtu na prvom mieste bude dbať o občanov a zvyšovanie ich životnej úrovne. Vládu, ktorá rozpočtom zakladá protiľudovú sociálnu politiku podporiť nemôžem. Preto navrhujem, aby Národná rada neschválila vládny návrh zákona o štátnom rozpočte na rok 2003, aby návrh bol vrátený vláde na prepracovanie pri zohľadnení nasledujúcich pripomienok a návrhov: po prvé, v návrhu štátneho rozpočtu na rok 2003 vytvoriť podmienky pre hospodársky rast, pre oživenie výroby najmä v priemysle a stavebníctve, po druhé, navrhnúť rozpočet, ktorý založí rozvojové impulzy, zabezpečí ročný rast HDP nad 4 % a bude znižovať nezamestnanosť ročne minimálne o 2,5 % až 3 %. Súvisí to aj s úlohou Európskej únie, ktorá si dala za cieľ do roku 2010 plne vyriešiť nezamestnanosť alebo mať takmer stopercentnú zamestnanosť, po tretie, prehodnotiť návrh rozpočtu kapitol rezortných ministerstiev a ďalších ústredných orgánov, najmä bežné a kapitálové výdavky a znižovať počty pracovníkov, mzdy, platy, služobné príjmy a obstarávanie kapitálových aktív.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Pán poslanec prepáčte, ešte máte veľa bodov?

K. Fajnor, poslanec: Už končím. Po štvrté, zastaviť ďalšiu privatizáciu a teda nerozpočtovať už ďalej príjmy za predaj štátneho majetku. Zabezpečiť, aby návrh rozpočtu vytváral priestor pre zvyšovanie životnej úrovne občanov.

Vážený pán predsedajúci, dovoľte mi preto podať pozmeňujúci návrh. Podľa § 83 ods. 1 zákona Národnej rady č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku navrhujem vrátiť návrh zákona o štátnom rozpočte na rok 2003 navrhovateľovi na dopracovanie. Odovzdávam spravodajcovi. Nech sa páči, pán spravodajca. Ďakujem pekne za pozornosť.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi poslancovi Fajnorovi, ktorý ukončil predpoludňajšie vystúpenia poslancov k rozpočtu. Prerušujem rokovanie schôdze Národnej rady do 14.00 hod. Ďakujem.

Ako prvý v rozprave o 14.00 hod. vystúpi pán poslanec Kozlík.

(Prerušenie rokovania o 12.03 hodine.)

(Pokračovanie v rokovaní o 14.02 hodine.)

P. Rusko, podpredseda NR SR: Vážené poslankyne, vážení poslanci, budeme pokračovať v rozprave k návrhu rozpočtu. Ďalšími účastníkmi a ďalšími kolegami, ktorí sa prihlásili do rozpravy... Mal pokračovať pán poslanec Kozlík. Nech sa páči. Kde sú? Počkáme ich. Poprosím pána predkladateľa zákona a pána spravodajcu, aby prišli do rokovacej sály.

Poprosím pána ministra financií a spoločného spravodajcu, aby zaujali svoje miesta v rokovacej sále, aby sme mohli pokračovať v rozprave!

Nech sa páči, pán poslanec Kozlík, máte slovo.