P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďalším poslancom prihláseným do rozpravy je pán poslanec Kozlík z Hnutia za demokratické Slovensko. Nech sa páči, pán poslanec Kozlík.

S. Kozlík, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážení predstavitelia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi hneď úvodom k predkladanému programovému vyhláseniu vlády povedať tri základné kritériá hodnotenia, ktoré pokladám za rozhodujúce pri posudzovaní predloženého návrhu programového vyhlásenia.

Prvým kritériom je naplnenie volebných programov, to znamená, či programové vyhlásenie vlády vyjadruje sľuby, ktoré vládne strany dali občanom, či ich vyjadrenie je zlúčením sľubov jednotlivých politických strán, ktoré sa podieľajú na zložení súčasnej vlády alebo naopak, volebný program vylučuje sľuby jednotlivých strán, pretože oni často sú síce sľubom jednej politickej strany, ale nie sú sľubom ďalšej politickej strany. Myslím si, že je logické hovoriť o konjunkcii, o spojení sľubov vládnych politických strán, a nie o vylučovaní sľubov jednotlivých politických strán len preto, že iná politická strana vládnej koalície nemala takýto sľub vo svojich volebných programoch obsiahnutý, predsa vládne koalície sa spájajú práve na tom, že spájajú svoje sily, hlasy, ktoré dostali vo voľbách a jednotlivé politické strany tie hlasy dostali na základe svojich volebných sľubov. Takže určite kriteriálny pohľad cez sľub jednotlivých politických strán, najmä tam, kde boli konkretizované, sú jedným zo základných kritérií hodnotenia kvality programového vyhlásenia vlády, lebo ináč ide o volebný podvod. Tu politické strany občanom niečo sľúbili, ale programové vyhlásenie vlády takéto sľuby neobsahuje. Takže to je jedno, a myslím si, že so mnou budete súhlasiť, z veľmi významných kritérií.

Druhé kritérium sa dotýka už samozrejme vlastného programového vyhlásenia a hovorí o tom, či akceptujeme správnosť smerovania programového vyhlásenia, jeho jednoznačnosť, vnútornú logiku a previazanosť, tak, aby skutočne to bol program, podľa ktorého rozumne sa bude riadiť tento štát.

Tretie významné kritérium je kontrolovateľnosť plnenia vládneho programu na báze reálnych parametrov konkrétnych údajov tak, aby či už priebežne, ale najmä na konci funkčného obdobia vlády bolo možné korektne posúdiť mieru splnenia programových zámerov či zo strany opozície, ale najmä zo strany občanov, ktorí budú vo voľbách, nasledujúcich parlamentných voľbách tejto vláde dávať vysvedčenie. Takže treba povedať, že život nie je o záplave vzletných slov a o dobrých predsavzatiach, ale o skutkoch a reálnych výsledkoch.

Takže dovoľte mi posúdiť programové vyhlásenie vlády podľa prísľubov, ktoré politické strany, zúčastnené na súčasnej vládnej koalícii, dali vo voľbách 2002. Nenárokujem si na vyčerpávajúcu definíciu, skôr by som sa dotkol tých prísľubov, ktoré mali konkrétne číselné vyjadrenia. Nebudem hovoriť, ktoré strany dali, je to záväzok politických strán, ktoré sa zúčastňujú na súčasnej vláde. Je to predovšetkým: "Budeme presadzovať zníženie počtu poslancov v Národnej rade Slovenskej republiky na 100, počet sudcov je nevyhovujúci a má výrazný vplyv na prieťahy v konaní, počet sudcov je potrebné zvýšiť minimálne o 50 %. Chceme znížiť sadzby dane z príjmov právnických osôb na úroveň 15 - 19 %. Zavedením daňovej, dôchodkovej a sociálnej reformy spolu s reformou rozpočtovej politiky systému štátnej pokladnice a manažovania štátneho dlhu, znížime výdavky štátneho rozpočtu o jednu tretinu v horizonte 4 - 6 rokov. Chceme dodržať od roku 2003 vyrovnané priebežné financovanie miest, obcí a vyšších územných celkov." Najmä poslancov vládnej koalície prosím, aby pozorne počúvali. "Budeme presadzovať spolufinancovanie kľúčových reforiem v jednotlivých odvetviach dodržiavaním princípu 30 % zdrojov z Európskej únie, 30 % zdrojov zo štátneho rozpočtu a 40 % zdrojov zo samospráv. Naším cieľom je znížiť odvodové zaťaženie z dnešných 28 % na 21 % z vymeriavacieho základu, pričom 7 % pôjde na osobné účty občanov a 14 % bude určených na odvody zo Sociálnej poisťovne. Na plnenie úloh transformačného procesu a úloh vyplývajúcich z členstva v NATO chceme ročne vyčleniť pre potreby rezortu obrany 2 % z hrubého domáceho produktu." Ďalšími sľubmi bolo: "Jednou z najvyšších priorít je zabezpečiť, aby v priebehu 5 - 6 rokov kapacita vyššieho ako stredného školstva sa zvýšila tak, aby mohol študovať v zásade každý, kto chce a spĺňa formálne kritériá. Budeme presadzovať pokračovanie každoročného zvyšovania príjmu rozpočtovej kapitoly vysokého školstva tak, aby sa do konca roka 2006 dostalo financovanie vysokého školstva zo štátneho rozpočtu na úroveň 1 % hrubého domáceho produktu ročne. Budeme presadzovať, aby prídavky na deti ako súčasť rodinnej politiky boli vyplácané iba do 18. roku života dieťaťa. Podpora pre študentov zo sociálne slabších rodín by sa mala zabezpečovať systémom sociálnych štipendií a študentských pôžičiek. Zasadíme sa za postupné zníženie daňového a odvodového zaťaženia tak, aby podiel verejných financií na hrubom domácom produkte výhľadovo dosiahol úroveň 30 - 35 %. Podporujeme myšlienku zavedenia rovnakej dane na úrovni 14 - 15 %. Prijmeme zákon o kriminalite detí a mládeže, bude sa vzťahovať na násilné delikty, ktoré spáchali deti vo veku 10 - 14 rokov." Ďalej zo sľubov je tu: "Budeme dbať o efektívne využívanie rozpočtových prostriedkov, budeme podporovať výdavky na obranu vo výške 2 % ročne."

Z ďalších prísľubov. "Jedným z najdôležitejších úloh tohto volebného obdobia je zabezpečenie pomerne vysokého, štyri- až päťpercentného trvalo udržateľného hospodárskeho rastu." Ďalšia úloha: "Pomerne vysoká, štyri- až päťpercentná úroveň hospodárskeho rastu sa musí preukázať v raste reálnych miest, aby sa tým sa zvýšila životná úroveň obyvateľstva. Treba zabezpečiť udržanie schodku štátneho rozpočtu na nízkej úrovni. Musíme sa usilovať o to, aby objem schodku nepresahoval 3,5 % hrubého domáceho produktu a objem schodku celkového štátneho rozpočtu, štát, samosprávy, štátne fondy respektíve verejnoprospešné fondy a spoločnosti 4 % hrubého domáceho produktu. Chceme dosiahnuť, aby hrubý domáci produkt na jednu osobu sa priblížil k 60 % európskeho priemeru namiesto doterajších 50 %. Chceme zabezpečiť, aby sa v budúcnosti minimálna mzda postupne priblížila k 50 % platenej priemernej mzdy. Ako jednu zo súčastí na podporu prvého zamestnania navrhujeme zvýšiť štátny príspevok pre zamestnávateľa na výdavky spojené so zamestnancom o 50 %." A ďalej: "Zavedieme systém výhodných úverov pre začínajúcich pedagógov. Tento systém predstavuje nízkoúročené úvery s päť- až desaťročnou splatnosť, viazané na kúpu bytu, bytového zariadenia a výstavbu bytu."

Vážené kolegyne, kolegovia, to všetko boli prísľuby, na základe ktorých vládne politické strany naháňali do svojich košiarov voličské hlasy. Podotýkam, ani jeden z týchto parametrov, ani jeden nie je číselne, vecne obsiahnutý v programovom vyhlásení vlády. Takže môžem povedať, že zas jedny voľby sa skončili, občania zabudnite a sme opäť svedkami akéhosi volebného podvodu, možno nie na úrovni dvojnásobných platov z roku 1998, ale ak si uvedomíte, koľko záväzných parametrov, ukazovateľov z volieb v roku 2002 som zacitoval, nesporne ide o oklamanie občana voliča, pretože programové vyhlásenie vlády v tomto smere konkretizáciu v číselných parametroch neobsahuje. Takže treba hneď na úvod povedať, a nesúhlasím s výrokmi predchodcov, rečníkov, ktorí vystupovali za vládne poslanecké kluby, že je nekorektné zo strany opozície kritizovať programové vyhlásenie vlády ako nekorektné, ako neúplné a nie celkom parametrami vyjadrené.

Pravdou je to, že navrhované alebo predkladané programové vyhlásenie vlády je samoobsluhou pre vládu. Ja to poviem postupne, sústredím sa predovšetkým na oblasť hospodárskej politiky nastupujúcej vlády. Vláda sľubuje, že sa zameria na dlhodobo udržateľný ekonomický rast. Nehovorí o troch percentách, ani o štyroch, o piatich, ktoré niektoré politické strany vo volebnej kampani sľúbili, ale jednoducho aj 0,1-percentný rast je splnením programového vyhlásenia vlády po štyroch rokoch, ale vzdiali nás od výkonnosti Európskej únie! Takže samoobsluha pre vládu, síce správna téza, udržateľný, dlhodobý ekonomický rast, ale bez toho, že by vláda bola viazaná na jeho konkrétnu úroveň, trebárs minimálne 3,5 % rastu hrubého domáceho produktu v stálych cenách ročne, ktorý by zabezpečoval aspoň minimálne predpoklady pre tvorbu nových pracovných miest a ktorý by zabezpečoval približovanie sa výkonnosťou krajinám Európskej únie. Typická samoobsluha pre jednu vládu.

Podobne hovorí programové vyhlásenie, že vláda uskutoční potrebné opatrenia, aby Slovensko v prípade priaznivého vonkajšieho ekonomického prostredia plnilo podmienky pre vstup do Európskej menovej únie do roku 2006, ale už počujeme pána podpredsedu vlády Mikloša pred dvoma-troma dňami hovoriť o tom, a veď to nie je 2006, to je skôr reálne v roku 2008. Tak ešte nie je schválené programové vyhlásenie, ale už sa hovorí o roku 2008 a ja s pánom podpredsedom vlády súhlasím, ale potom aká je tu jasnosť definícií v programovom vyhlásení vlády, keď viaceré záležitosti, na ktoré sa možno za chvíľočku bude vo svojom príspevku odvolávať pán premiér Dzurinda, že sa na tlačovkách hovorí o kritériách Maastrichtu, ale v programovom vyhlásení o Maastrichte niet ani zmienky. Takže podobne, keď hovoríme o reforme verejných financií. Cieľom fiskálnej politiky vlády bude zníženie podielu verejného dlhu na hrubom domácom produkte počas volebného obdobia. Chvályhodná téza, no ale aká bude miera jej plnenia? Do akej úrovne sa vláda chce dostať pri znížení podielu verejného dlhu a aké prostriedky chce na to použiť? To znamená, tu je, my musíme žiadať od vlády jasnú definíciu. Pán premiér, to znížite verejný dlh s použitím prostriedkov z privatizácie strategických podnikov a zaťažíte budúce generácie zdrojmi, ktoré budú musieť zaplatiť v rámci privatizačných nákladov pri privatizácii strategických podnikov? Tak to chcete urobiť, alebo predajom ruských deblokácií za zlomok hodnoty? To znamená, potrebujeme na to odpoveď a budeme ju žiadať v rámci diskusie a v rámci doplnenia uznesenia k tomuto programovému vyhláseniu vlády, pretože verejný dlh sa dá znižovať mnohými spôsobmi, ale je jediné zdravé znižovanie verejných dlhov, a to z reálnej ekonomiky.

Ďalšie výhrady možno mať k tomu, že vláda hovorí zase dobrú tézu, že vytvorí spolu s reformami v najvýznamnejších výdavkových rezortoch priestor na zníženie odvodov a priamych daní. Ale my sa pýtame, aký priestor a aké, v akej úrovni zníženie odvodov a priamych daní, keď v ďalších pasážach, ktoré sa priamo týkajú odvodového a daňového zaťaženia, vláda nič konkrétne nehovorí, a pritom vieme, že v roku 2003 v rozpočte príde k významnému výraznému nárastu daňového zaťaženia a pritom nepríde k žiadnemu zníženiu odvodového zaťaženia. Vieme dobre, že návrh rozpočtu na rok 2003 nezakladá reálne predpoklady pre ekonomický rast na úrovni 3,6 % hrubého domáceho produktu, že stagnuje hrubý fixný kapitál, to znamená, stagnujú investície, a teda nie je tu predpoklad pre nejaký dlhodobejší udržateľný ekonomický rast na úrovni aspoň 3,5 % ročne. O tom budeme hovoriť určite pri parametroch štátneho rozpočtu, a teda sa nevytvárajú reálne predpoklady pre významné znižovanie daňového a odvodového zaťaženia, ale súhlasím s tézou. Ale vážení páni, povedzte nám, v akej úrovni, o 1 %, o 3 %, o 10 %? Predsa to musí byť kontrolovateľné zo strany občanov.

Ďalšiu výhradu mám k tomu, že vládny program pomerne veľa hovorí o liberalizácii cien, ktorá sa dá samozrejme premietnuť do zdražovania. Je nesporné, že viaceré tieto kroky je potrebné vykonať. Chýba na druhej strane koncovka. Je tu istá, nie celkom vnútorná logika tej výstavby vládneho programu, pretože na viacerých miestach sa hovorí o liberalizácii, ale ani na jedinom mieste sa nehovorí o valorizácii, o riešení sociálnych problémov najnižších príjmových skupín a dôchodcov. O dôchodkoch ani zmienky a o vývoji životnej úrovne ani jediná veta.

Takže ja by som povedal, že historicky máme pred sebou prvé vládne vyhlásenie, prvý vládny program, ktorý oblúkom a cielene oblúkom obišiel vývoj životnej úrovne obyvateľstva.

Podobne veľmi hmlisto je postavená privatizácia. Hovorí sa o tom, že bude pokračovať v transformáciách, že vláda dokončí proces privatizácie za podmienok ekonomickej výhodnosti pre štát, dodržania transparentnosti pravidiel hospodárskej súťaže, ale hneď tými istými ústami hovorí, že vláda zabezpečí presadzovanie záujmov štátu už v privatizovaných podnikoch s účasťou štátu a dokončí druhú etapu privatizácie v zdravotníctve. Zase oblúkom sa obchádza problém alebo konkretizácia, čo vláda mieni privatizovať. Chce pokračovať v privatizácii strategických podnikov? Je z kontextu, je možné dovtípiť sa to, ale opäť je to samoobsluha pre vládu. Môžeme sa tu hádať o pár týždňov, či skutočne to mala zámerom alebo je to tam obsiahnuté v rôznych oblúčikoch zakódované, že vláda pristúpi aj k "do-privatizácii" už rozbehnutých strategických podnikov sieťových odvetví. Preto tá otázka aj na znižovanie verejných dlhov alebo podielu verejného dlhu na hrubom domácom produkte, ale aj preto jasná výzva pre vládu, aby povedala, ako mieni pokračovať v oblasti strategických podnikov, ako mieni pokračovať v oblasti pôšt a ďalších významných monopolných inštitúcií, pretože takto ten vládny program v časti privatizácia je mačkou vo vreci.

Podobne by sa dalo diskutovať o mnohých ďalších otvorených otázkach. Vláda hovorí trebárs v oblasti poľnohospodárstva, že zásadnejšie prehodnotí doteraz platný dotačný systém podľa kritérií Európskej únie. Iste, správna téza, na druhej strane otázka poľnohospodárov bude, vážená vláda, ale čo urobíte s dotáciami zo štátneho rozpočtu? Zostanú na úrovni, akej sú, vzrastú v čase, keď narastajú dotácie pre poľnohospodárov v okolitých krajinách, ktoré sa cieľavedome pripravujú na vstup do Európskej únie a vedia, že poľnohospodárstvo bude nesmierne zložitým problémom, alebo dokonca poklesnú dotácie pre poľnohospodárstvo? A všetci sme uzrozumení s tým, že akékoľvek prostriedky pre poľnohospodárstvo budú poskytnuté, že musia byť využívané efektívne a cieľavedome, ale otázka, či vláda pôjde s prírastkom dotácie, aby vytvorila dobrú štartovaciu čiaru pre poľnohospodárov, o tom v programovom vyhlásení vlády nenájdeme ani zmienku.

Veľmi zaujímavá je bytová politika, kde v súlade s možnosťami štátneho rozpočtu bude vláda pokračovať v podpore bývania, v bonifikácii hypotekárnych úverov a v podpore stavebného sporenia s cieľom stimulovať súkromné investovanie do bytovej výstavby. No ale podľa rozpočtu 2003, návrhu štátneho rozpočtu na rok 2003 je zrejmé, že vláda hodlá podporovať bytovú výstavbu znižovaním podpory bytovej výstavby. Takže opäť je tu oprávnená obava a, jednoducho, chýbajú parametre, koncové parametre, ako má vyzerať trebárs podpora rozvoja bytovej výstavby, ale podobne by sa dalo diskutovať o doprave, o rozvoji diaľničnej, železničnej dopravy a tak ďalej. Takže ja si myslím, že naplno, naplno platí téza, že pokiaľ ide o kontrolovateľnosť vládneho programu, tak tá kontrolovateľnosť je mizivá, prakticky neexistuje, že dôkladne sa vláda vyhla akémukoľvek parametru, akémukoľvek číslu, ktoré by bolo jasne kontrolovateľné, či priebežne, alebo na konci volebného obdobia.

Úplne taký typický príklad je, kde už idem trošku do tej sociálnej sféry, miera nezamestnanosti, kde vláda úplne, by som povedal, plytko, povrchne definuje nástroje, definuje prístupy k riešeniu zamestnanosti alebo k riešeniu problému nezamestnanosti. No a je potom samozrejmé, že sa vyhla číslu, koncovému číslu, kam by chcela mieru nezamestnanosti dostať, ako jeden z kľúčových parametrov, ktoré sa odvíjajú v priebehu vládnutia, predsa každoročne sú vyjadrované v návrhoch štátnych rozpočtov, ale cieľový parameter by mal vo vládnom programe byť obsiahnutý, pokiaľ to má byť programové vyhlásenie s vypovedacou hodnotou. Dobre všetci vieme, že nezamestnanosť je problém, ktorý ľudí na Slovensku trápi najviac. Vláda nielenže reaguje vo vyhlásení plytko na riešenie tohto problému, ale ani nedáva žiadny záväzok, na akú úroveň v oblasti miery nezamestnanosti sa chce dostať.

Takže z tohto hľadiska pokladám programové vyhlásenie vlády skutočne za otvorené, za samoobsluhu pre vládu a budeme sa snažiť v rámci rozpravy dostať definíciu konkrétnych parametrov do uznesenia, ktoré bude rámcovať programové vyhlásenie vlády. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďalším v poradí prihláseným do rozpravy je pán poslanec Vladimír Ďaďo. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

V. Ďaďo, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán premiér, vážené kolegyne a kolegovia poslanci. Po trinástich rokoch reforiem hospodárstva Slovenskej republiky a nutnosti rôznych úsporných opatrení je dôvera občana, nášho voliča voči nám, poslancom Národnej rady, ako aj súčasnému programovému vyhláseniu vlády na bode mrazu, respektíve ak to skonštatujem z druhej strany, tak málo pod bodom varu nespokojností. Tí, ktorí cestujeme verejnými dopravnými prostriedkami, respektíve sa stretávame s ľuďmi v bežných diskusiách, tí iste zdieľajú podobný názor. Bol by som veľmi rád a myslím to skutočne čo najúprimnejšie, keby sme túto mienku ako zástupcovia našich voličov brali nesmierne vážne. Hovorím to hlavne, pretože viem, čo to je stratiť politickú dôveru občana. Viem, aké sú následky.

Uvažujme teda spolu: máme právo či stranícku povinnosť odsúhlasiť programové vyhlásenie vlády, ktoré je reštrikčné, ktoré bude znamenať v nasledujúcich štyroch rokoch prehlbovanie chudoby väčšiny národa? Budeme sa môcť pozrieť my, poslanci Národnej rady, do očí občanom, ktorí by mali dôstojne žiť a prežiť zaslúžený odpočinok, a budú si musieť utŕhať od úst? Akú perspektívu dávame týmto programovým vyhlásením vlády mladým ľuďom pri založení ich rodiny? Kedy a ako vlastne môžu získať vlastné bývanie? Žijeme v prostredí trhovej ekonomiky a súkromného vlastníctva. A ja sa pýtam, kde sú ľudia zamestnaní, keď v zmysle programového vyhlásenia vlády je predpoklad ďalšieho krachu celého radu drobných a stredných podnikateľov. Kde budú ďalej pracovať? Každý máme právo túto úvahu premeniť v hlasovaní k svojmu svedomiu. Ja tak určite spravím. Na základe toho mi neostáva nič iné, ako programové vyhlásenie vlády svojim hlasom nepodporiť. Dôvod je nasledovný: V úvodnej časti programového vyhlásenia vlády za demokratický postoj a garantovanie trhovej ekonomiky považujeme to, aby sme sa zamerali a výlučne orientovali len na trhovú ekonomiku. Bolo by to v poriadku, ale monopol, ten tu už raz bol. Uvedomte si, aké boli názory mnohých na situáciu z päťdesiatych rokov.

V časti ekonomická politika je zrejmé, že táto oblasť sa vláde - mierne povedané - nevydarila. Nie je predsa možné upokojiť sa so stavom nedostatočného vytvorenia prirodzených zdrojov, a teda potrebných zdrojov v rozpočte v takej miere, ako to predkladá v programovom vyhlásení vládny nám poslancom. Zarážajúca je pritom pre mňa hlavne tá skutočnosť, že okrem daní a poplatkov nie je v tomto dokumente vidieť snahu nájsť dostatok odvahy zaviazať vládu k vytvoreniu väčšej schopnosti mať a vytvoriť si potrebné zdroje okrem týchto poplatkov. Takýto stav samozrejme nedovoľuje realizovať potom potrebné systémové zmeny a následné problémy v rozpočtovej fáze, kde je problém potom uspokojiť jednotlivé rezorty. Naopak, pozitívom v programovom vyhlásení vlády v bode 2. písm. a) vidím prísľub vlády sprísniť kritériá a pravidlá transparentnosti, užívania a predaja štátneho majetku. Aj keď je tu jeden otáznik, lebo práve tí, ktorí v minulom volebnom období hrali pri týchto transakciách rozhodujúcu úlohu, sú opäť členmi vlády.

V podmienkach predloženej hospodárskej politiky, ktorá nám bola predložená, nie je reálne uskutočniť reformu verejných financií, pretože samotným zvýšením efektívnosti využívania verejných zdrojov sa tento deficit nevyrieši a naopak, môže znamenať i veľký balvan, ktorý budeme pred sebou stlačiť na ceste do eurozóny. Tu nepomôže poriadok a neprekročenie pridelených zdrojov rozpočtov, aj keď poriadok a disciplína musia byť. Ale tu pomôžu predovšetkým financie a to, aby tieto rezorty mohli v spokojnosti pracovať a uspokojovať potreby občana. Napriek pozitívu, že vláda má záujem rešpektovať právo samosprávy na vlastné finančné zdroje a chce posilniť postavenie územnej samosprávy, že má chuť vyrovnávať rozdiely územných celkov, nie je podľa môjho názoru reálne pri súčasnom stave hospodárstva a hlavne perspektívach, očakávať splnenie tejto úlohy. Ak sa vláda zaväzuje ako celok riešiť verejné financie, potom je nevyhnutné prijať i opatrenia operatívne a kontrolné mechanizmy hlavne u sociálnej a zdravotnej poisťovne. Je neskoro vyvádzať potom potrebné legislatívne a ďalšie opatrenia, ak zameškáme milióny korún.

Daňové zaťaženie pre drobných a stredných podnikateľov je a bude vždy predmetom rôznych náhľadov a myšlienok. Ale pri myšlienke rovnakej dane ma napadali dve možnosti. Alebo je to dobre premyslený ťah na viac daní od občanov, alebo potvrdenie socialistického daňového systému. Dodatočné zdanenie prírastkov majetku, ak sa preukáže jeho neopodstatnenosť, to silne zaváňa retroaktivitou a nereálnosťou. Táto oblasť nie je dostatočne čitateľná a preto je to ďalší bod, ktorý umocňuje moje rozhodnutie nesúhlasiť s týmto programovým vyhlásením vlády.

Podnikateľské prostredie nie je v predloženom materiáli dostatočne legislatívne riešené. Myslím tým vzťah právnických a fyzických osôb, respektíve ich postavenie. Slovenskí drobní podnikatelia sú nadnárodnými spoločnosťami nútení k prepúšťaniu zamestnancov. Taký je skutočný stav. Následným krachom a neraz i celoživotným problémom. Je všeobecné toto prehlásenie a táto časť bez čo i len náznaku konkrétneho riešenia rozvojových programov jednotlivých regiónov. Zastavím sa pri tom jedným konštatovaním z praxe. Zahraničný kapitál pri jeho vstupe by mal predovšetkým zvýšiť produktivitu práce, mal by dokázať modernizovať výrobu, ale zvýšiť i mzdy zamestnancov. Zatiaľ sa tak stáva zriedka, ak nechcem povedať že vôbec. Príprava na členstvo v únii je programovým vyhlásením vlády chápaná ako automatika prispôsobiť sa podmienkam existujúceho stavu, respektíve požiadavkám Európskej únie. Harmonizáciu však nemožno chápať ako samotné zosúladenie so zahraničím bez národnej hrdosti a prosperity. Pritom treba na túto oblasť klásť nemalý dôraz.

Všeobecný výklad hospodárskej politiky v sieťových odvetviach je zameraný predovšetkým na liberalizáciu. No a konkurenčné prostredie v energetike nie je zárukou ďalšieho progresu, efektívnosti a lepších cenových taríf pre podnikateľov ani občanov, ale na opak, je tu veľké riziko zvýšenia cien a nárastu nezamestnanosti, čo výrazne môže zasiahnuť do životnej úrovne našich obyvateľov.

Dámy a páni, sme zákonodarný orgán, a preto sa pýtam, ako máme s čistým svedomím schváliť programové vyhlásenie vlády v oblasti privatizácie národného majetku, keď sme podriadili majetok monopolu súkromného vlastníctva, keďže nám predložená nekonkrétna predstava, charakterizovaná slovami: "za podmienok ekonomickej výhodnosti". Opäť sa pýtam, čo je to podmienka ekonomickej výhodnosti. 50 miliárd, 20 miliárd, alebo aká to je suma. Nie raz z úst podpredsedu vlády bolo konštatované: "Štát nie je dobrým vlastníkom." Je samozrejmé, že tento argument nemôžem prijať a nemôžem ho vôbec brať ako vážny. Lebo ak by to bolo tak, potom musí platiť aj druhá zásada, že vláda, ktorá ho riadi, nie je dobrý manažment a pre riadenie hospodárskej politiky nie je hodná dôvery vlády Slovenskej republiky.

Taká závažná oblasť ako je doprava, si rozhodne zaslúži i tomu zodpovedajúcu pozornosť vlády, čo však v programovom vyhlásení nie je vidieť ani medzi riadkami. Môže nás uspokojiť holé konštatovanie, že budeme pokračovať vo výstavbe, rekonštrukcii, obnove a údržbe ciest a diaľnic? Konštatujem: Nie. Viem a uznávam, že všetky detaily nie je možné v programovom vyhlásení vlády zahrnúť, aj rovnako nie je možné použiť všeobecnú rovinu, a to predovšetkým preto, aby sme nepodľahli dopravnému systému typu Vietnamskej republiky, teda ich bicyklom, a 500 km necestovali autom za 10 hodín. Aby na cestách zbytočne neumierali tisícky ľudí pre našu neschopnosť dobudovať diaľničný úsek východ - západ.

V časti programového vyhlásenia vlády 2 písmeno e) regionálny rozvoj a bývanie je plne vidieť, že tento dokument je politický, a nie politicko-ekonomický a konkrétne zameraný na odstránenie existujúcich nedostatkov. Bolo by žiaduce, keby tu vláda Slovenskej republiky presnejšie oznámila parlamentu, ktoré regióny chce posilniť v záujme vyrovnania existujúcich rozdielov. Pretože je ozaj rozdiel medzi Bratislavou a Sobrancami alebo Rimavskou Sobotou.

Bytová politika Slovenskej republiky je žalostná. Vôbec nedáva nádej mladej generácii na tendenciu založenia si rodiny u bežných občanov a program rozvoja bývania je taký všeobecný, že vzhľadom na vysokú nezamestnanosť a útlm stavebníctva i nereálny. Útlm ktoréhokoľvek odvetvia sa preto musí, a to je zásada, a aj sa tak stane v podmienkach trhovej ekonomiky, prejaví nielen v znížení výkonov, ale aj v raste nezamestnanosti. Je potrebné si uvedomiť, že stavebníctvo a bytová politika sú spojené nádoby, ktoré nie je možné podceňovať.

Vážené kolegyne a kolegovia poslanci, v závere svojho vystúpenia vás chcem požiadať o nasledovné zamyslenie sa. Uvedomme si všetci, ako sme tu v Národnej rade Slovenskej republiky, že síce pochádzame z istých strán a reprezentujeme určité stranícke tričká, ale sme predovšetkým zástupcovia ľudu, ktorý od nás očakáva, že budeme obhajovať predovšetkým jeho záujmy. Vláda si žiada vyslovenie dôvery a má sa nám zodpovedať za svoj program a jej činy. Plne uznávam, že máte ako koalícia právo zostaviť vládu, akúkoľvek vládu, akékoľvek mená a vysloviť dôveru tejto vláde. Neseďte však mlčky. Žiadajte od vlády zmenu v programovom vyhlásení, aby ste sa mohli na ulici pozrieť ľuďom do očí so vztýčenou hlavou. Našim právom, a teda i koaličných poslancov, je žiadať pre občanov dostatok práce, primeranú životnú úroveň, slušné bývanie, dôstojný dôchodok. Aj bezdomovec je totiž človek, ktorý túži žiť tak ako my a nemá chuť umrieť v kanáli. Súčasná vláda sa nemôže vyhovárať na tú predošlú. Je pokračovateľkou svojej práce. A preto nie je dobré, keď predstúpi pred Národnú radu Slovenskej republiky s takýmto antisociálnym programom, po ktorom občania, a to, prosím, nie je moje konštatovanie, ale občanov, konštatujú, že v rámci úsporných opatrení im ostáva jediné šetriť si na povraz a pred ukončením života zhasnúť svetlo, aby uchovali životy ďalším, ktorí zostanú žiť. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, odporúčam, keďže je 5 minút pred 12.00, aby sme už nediskutovali ďalej, a pán poslanec Čaplovič, ktorý je ďalší prihlásený do rozpravy, vystúpi o 14.00 hodine po skončení obedňajšej prestávky.

Týmto prerušujem rokovanie Národnej rady. Prosím členov vlády, aby sa na 14.00 hodinu dostavili na pokračovanie rokovania 3. schôdze Národnej rady. Ešte predtým chce požiadať o slovo pán poslanec Hort.

M. Hort, poslanec: Chcel by som iba pripomenúť členom výboru pre verejnú správu, že máme teraz o 12.00 hodine zasadnutie gestorského výboru k zákonu o hasičskom zbore. Ďakujem za porozumenie.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Prerušujem rokovanie schôdze do 14.00.

(Prerušenie rokovania o 11. 57 hodine.)

(Pokračovanie v rokovaní o 14.02 hodine.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, budeme pokračovať v rokovaní, a to v rozprave o programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky. Ďalej v rozprave by mali vystúpiť ďalší poslanci. Ako prvý pán poslanec Čaplovič. Pripraví sa pán poslanec Jasovský. Pán poslanec, nech sa páči, máte slovo.

D. Čaplovič, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Vážený pán podpredseda vlády, vážení ministri, vážená Národná rada, ctené dámy, vážení páni. Predovšetkým sa chcem vyjadriť k tým častiam Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, ktoré sa týkajú rezortov školstva a kultúry. Ešte predtým mi dovoľte, ctené dámy, vážení páni, povedať pár viet k predkladanému vládnemu programu ako k celku a k dvom konkrétnym krokom, o ktorých vláda uvažuje, ktoré majú aj historický rozmer.

Programové vyhlásenie staro-novej vlády Mikuláša Dzurindu je absolutizáciou neoliberálnej politiky, tej politiky, ktorá podceňuje a ničí pozitívne úlohy štátu v sociálnom, ekonomickom a kultúrnom živote spoločnosti a naproti tomu neprimerane vyzdvihuje ako spásu globálny trh.

Realizácia takéhoto programu, to treba povedať otvorene, je zásadnou ekonomickou a politickou zmenou charakteru nášho štátu. Ústup štátu zo svojich doterajších sfér vplyvu v čase 20-percentnej nezamestnanosti, rozpadu sociálnej siete, takmer nulových investícií, nespustených alebo nedokončených reforiem a predovšetkým v čase, a to podčiarkujem, potrebného začleňovania Slovenska do ekonomicky vyspelejšieho celku Európskej únie nesporne spôsobí ochromenie celého spoločenského systému. Po prvýkrát budú mať občania Slovenskej republiky príležitosť zažiť, čo to znamená čisto pravicová vláda. Čiastočne to pocítili aj v minulom období, pretože strojcami a vykonávateľmi bývalého i súčasného vládneho programu sú predovšetkým tí istí, "už" v úvodzovkách osvedčení, promovaní inžinieri, teoretici, ktorí občanov Slovenskej republiky považujú za bezduché figúrky na svojej antisociálnej ekonomickej šachovnici. Vy ste sa rozhodli ísť cestou individualizmu a minimalizácie štátu. Odmietli ste v Európe osvedčenú emancipačnú politiku so silnejšími zásahmi štátu najmä do takých oblastí, ako je rodina, práca, osobná a kultúrna identita, výchova a vzdelanie.

K dvom spomínaným konkrétnostiam mimo rezorty školstva a kultúry. A), považujem za nezodpovedné, žiaľ, to patrí už do programového vyhlásenia vlády a je to jeden z konkrétnych krokov, ktorých sme svedkami na tomto zasadnutí Národnej rady, že jedným z konkrétnych krokov programového vyhlásenia vlády je ročné posunutie termínu vyplácania odškodného politickým väzňom, ktorí si podobne ako účastníci zahraničného odboja, partizáni a deportovaní Židia svoje vytrpeli v komunistických väzniciach, v lágroch a na nútených prácach. Pýtam sa, čaká sa jeden rok v nádeji, že mnohí už nebudú medzi nami? Tento skutok je z historického hľadiska nehumánny. Vážení, nezabúdajte, že si píšete svoje dejiny. B), obnovenie lehoty na uplatnenie nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému majetku v znení neskorších predpisov, ktorým sa umožní náprava krívd spáchaných pred rokom 1989 vo vzťahu k poľnohospodárskej pôde, považujem za účelové, za veľmi účelové so vzťahom k Strane maďarskej koalície. V podstate ide o skryté, rafinované otvorenie Benešových dekrétov. Je to zo strany vlády Slovenskej republiky nezodpovedné aj voči českej a poľskej vláde, pretože sa tým otvára proces revízie, čo je z historického hľadiska uzavreté. V Postupime, ale aj mierovou zmluvou z roku 1947 v Paríži, kde sa maďarská vláda zaviazala, že sa zriekne podpory rôznych revizionistických organizácií a cieľov a akýchkoľvek aktivít voči spojencom, víťazným mocnostiam. Sústavné otváranie histórie, vraj v záujme historickej spravodlivosti, nepomáha rany liečiť, ale jatriť. Strana maďarskej koalície zabúda, že históriou nie sú len roky 1945 - 1948, ale obdobie 1938 - 1945, keď od 15. novembra 1938 do 14. marca 1939 boli z okupovaného, zo zabratého územia južného Slovenska vyhostení do okyptenej Česko-Slovenskej republiky Slováci a Židia s konfiškáciou pôdy. Konfiškácia, najmä židovského majetku, pokračovala aj v rokoch 1939 - 1945, teda do začiatku roku 1945. Dnes sa neuvažuje o tom, ako odškodniť tých, ktorí boli z pôdy vyhnaní, ale sú vedomé pokusy, že keď už niet koho z tejto pôdy vyhnať, tak ju aspoň pre Stranu maďarskej koalície zabrať. Pred predložením novely zákona vám poskytnem historickú i právnu analýzu zo strany nielen slovenských, ale aj českých, poľských, ale aj izraelských a rakúskych historikov a verím aj z Maďarska, ktoré dokážu tieto konkrétnosti na základe archívnych dokumentov, ktoré sa už spracovávajú. Už nie je možné, aby politici parazitovali na tabuizovanom období okupovaného južného Slovenska v rokoch 1938 - 1945. Je to chyba tak slovenskej histórie, ako aj maďarskej histórie, ako keby to bola zem nikoho. My sme riešili len prvú Slovenskú republiku a Maďari si riešili svoju vlastnú históriu. Preto práve v poznaní udalostí týchto rokov, podčiarkujem, je aj kľúč pre poznanie pravdy o značnej časti takzvanej pôdy neznámych vlastníkov.

Dovoľte teraz prejsť k častiam vládneho programu z oblasti školstva a kultúry. Vzdelanie a vyššia kvalifikácia sa stávajú v súčasnom období rozhodujúcou silou spoločnosti. Vážený pán minister financií, potrebu zvyšovania kvalifikácie a investícií do vzdelania vnímajú aj neoliberáli spolu s konzervatívcami a socialistami ako imperatív západoeurópskych vlád, pretože sú, citujem: "kľúčom k takzvanému prerozdeľovaniu možností". Najväčší a, hovorí sa, brutálny škrtič rozpočtov Göram Persson, švédsky ministerský predseda, škrtil všetky rozpočtové kapitoly, keď mal problémy s rozpočtom, len nie do oblasti vzdelania a nie do oblasti informačných technológií. Do týchto oblastí nalial obrovské finančné prostriedky a vidíme, ako sa vyvíja Švédsko.

Investície do ľudských zdrojov sa ukazujú aj ako hlavný zdroj perspektívneho silného postavenia firiem a kľúčových sektorov ekonomiky. Nie náhodou sa aj v prácach neoliberálov používa vždy spojenie, citujem: "vzdelanie ako ľudský kapitál". Preto by vzdelanie malo byť prioritou priorít aj súčasnej slovenskej vlády. Z rozháranej zmesky priorít strán vládnej koalície to však úplne nevyplýva. Budem konkrétny.

V programovom vyhlásení vlády chýba rozpracovaný proces celoživotného vzdelávania, ktorý by bol istený kvalitnými vzdelávacími programami. Absentuje časť, čo urobí vláda pre kompatibilitu slovenského školstva so školstvom v Európskej únii, čo budeme akceptovať z Bielej knihy Európskej únie, ktorá sa týka vzdelávania, vedy a výskumu. Čo urobíme preto, aby žiaci a študenti boli úspešní v európskom vzdelávacom a výskumnom priestore. Ako sa konkrétne vysporiadame so závermi barcelonského summitu, ktorý odporučil štátom Európskej únie do roku 2007 zaviesť predškolskú prípravu a jasle. Za cudzí prvok považujem termín regionálne školstvo a ustúpenie od pojmu základné a stredné školstvo. Čo urobíme s tým, aby nám neostávali stredoškoláci a vysokoškoláci na úradoch práce? Preto mi chýba, akú pozornosť budeme venovať praktickej výchove mladých ľudí, napr. v oblasti ekonomickej a manažerskej prípravy, aby mal absolvent aj praktické vedomosti a mohol sa ešte úspešnejšie uplatniť na trhu práce nielen doma, ale prirodzene aj v zahraničí. Chýba mi zmienka o postavení základného umeleckého školstva a konzervatórií v školskej sieti, ale aj špeciálneho školstva, ktorému sa všade v zahraničí venuje veľká pozornosť, deťom mentálne postihnutým, ale aj školám pre deti postihnuté talentom. Vítam zavedenie štátnej maturitnej skúšky na stredných školách a podporu profesionalizácie štátnej školskej inšpekcie. Treba zvážiť, či by nebolo únosné, aby raz ročne hlavný školský inšpektor predložil do Národnej rady správu o stave slovenského školstva či školstva v Slovenskej republike. Zaujímavá by bola správa, ako žiaci a študenti ovládajú slovenský jazyk na zmiešaných územiach. Mrzí ma, že sa neuvažuje o zriadení špecializovanej školskej správy, školských úradov, a to aj napriek tomu, že sa na takzvané regionálne školstvo má dostať cez okresné a krajské úrady v budúcom roku suma vo výške 35 mld. Sk. Poslúžilo by to transparentnosti financovania, vyvažovania regiónov s vyššou populáciou, sociálne neadaptabilnou populáciou, inými klimatickými pomermi, ale aj pre zachovanie štandardov vo vzdelávaní.

Úvahy o viaczdrojovom financovaní sú pre mnohé regióny len vzdialená vízia. Obávam sa, že nastupuje doba, keď získavanie vedľajších zdrojov pôjde na úkor vzdelávacieho procesu a prehĺbi závislosť školy od sponzora či mecéna, otecka či mamičky, žiaka, študenta. Viaczdrojovému financovaniu by predovšetkým mala predchádzať dôsledná daňová reforma, o ktorej sa v programovom vyhlásení mlčí, to znamená s vyššími podielovými daňami na obce, mestá a vyššie územné celky. Neuvádza sa, ako si štát splní pohľadávky takzvanej skrytej zadlženosti škôl. Za odvážne považujem presunutie kompetencií pri výbere učebníc na školy, čo môže viesť v konečnom dôsledku k rozvráteniu systému normatív či štandardov vzdelávania v Slovenskej republike a pritom vydávanie učebníc v takýchto malých nákladoch by tak bolo až desaťnásobne drahšie.

Pozornosť by si zaslúžila aj nová učiteľská platová tabuľka a nielen vágne uvažovanie o motivačnom systéme odmeňovania. Úplne mi chýba čo i len zmienka o úspešnom projekte Infovek.

Čo sa týka súkromného školstva, rád by som pripomenul, že európsky trend bol v legislatívnej podpore jeho rozvoja, najmä v etapách hospodárskych kríz a tým sa odľahčoval štátny rozpočet, pretože prenášal ťarchu vzdelávania na bohaté súkromné subjekty, ktoré boli zriaďovateľmi škôl, respektíve majetnejšia rodina mohla financovať vzdelávanie súkromnej škole. Všeobecné je aj konštatovanie o tom, že vláda urobí konkrétne opatrenia, aby sa financovanie školstva zo štátneho rozpočtu, vyjadrené ako podiel z HDP, postupne približovalo k úrovni porovnateľnej s krajinami Európskej únie. Pre pripamätanie, v tomto roku je to 3,7 %, na rok je len 3,5 % a v Európskej únii je to v priemere okolo 5 %.

V oblasti vysokého školstva nie sú explicitne uvedené zásadné reformné kroky, pretože naše dnes už verejné vysoké školy, všetko univerzity, čím sme, samozrejme, svetovým unikátom na počet obyvateľov, neprešli ani personálnou reformou. Výraznejší akcent by si zaslúžilo vyššie odborné školstvo aj vo väzbe na bakalárske vysokoškolské štúdium. Zatiaľ nám zostalo, vážení páni, ctené dámy, od roku 1991 len ako nevyhodnotený experiment, ktorý pripravil ešte pán minister Pišút, bez realizačného procesu. Ambíciu, aby sa vysokoškolské vzdelanie na garantovanej úrovni a na medzinárodných štandardoch stalo v priebehu 5 - 6 rokov prístupné všetkým občanom, považujem za viac ako odvážne. Pokiaľ sa nevytvoria personálne a priestorové podmienky.

Ešte by som povedal takú poznámku, pozrite sa, rektor Univerzity Komenského vzdychá, že nemá dostatok internátov, rektor Univerzity Konštantína Filozofa, že má nedostatok vyučovacích priestorov a okrem toho sú tu problémy personálneho riešenia vysokého školstva, čiže považujem to skutočne za veľmi odvážnu ambíciu. Pokiaľ sa však nevytvoria legislatívne predpoklady pre mnohoúrovňový systém štipendijných fondov, ale to znamená najskôr systém mnohoúrovňových štipendijných fondov a pôžičkový systém, respektíve podmienky pre zmluvu študenta danej školy či univerzity, fakulty alebo katedry, ktorá umožní absolventovi, ktorý sa uplatnil na trhu práce aj v zahraničí, splácať časť nákladov podľa dohody v takzvanom kontingenčnom splácaní danej škole, nepovažujem akékoľvek úvahy o zavedení príspevkov pre študentov v dennej forme za správne.

Vytvorenie univerzity pre vysokoškolskú prípravu občanov maďarskej národnosti vo vyučovacom jazyku čisto maďarskom považujem na začiatku 21. storočia za anachronizmus. Rozbijú sa kvalitné viaceré katedry na fakultách, ktoré kvalitne pracujú, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, poznám tam maďarských kolegov, ktorí tam robia, a kvalitne robia, a Univerzita Komenského v Bratislave. Jej existencia bude v podstate pozitívne diskriminovať občanov maďarskej národnosti. V zmysle prijatej koncepcie rozvoja vysokého školstva, ale aj vedy a techniky, ktorú prijala minulá vláda, mi chýba percentuálne - to sa nebojme povedať jasnejšie - vyjadrenie štátnej ekonomickej podpory z každoročného HDP v rokoch 2003 - 2006 v tomto horizonte, teda tejto vlády, aké tieto finančné prostriedky budú. Taktiež chýbajú spôsoby adresného financovania a vytvárania podmienok pre voľnú súťaž, opakujem, voľnú súťaž v transparentnom nadrezortnom grantovom systéme v oblasti vedy a techniky. Dnešná agentúra to jednoznačne nezabezpečuje a často nám to pripomína bývalý štátny plán základného výskumu.

Rovnako tŕnistý je pohľad aj na oblasť mládeže a športu. Vláda len vágne spomína, že prijme opatrenia na podporu rozvoja telovýchovných a športových aktivít. Žiadalo by sa skonkrétniť, aspoň rozhodnutím spracovania a prijatia zákona o športe asi tak, ako ho pred rokom prijali v susednej Českej republike. Zákonom by bolo definované, čo pre šport a telovýchovu robí štát, samospráva na úrovni vyšších územných celkov, miest a obcí, telovýchovných jednôt, športových klubov, ale aj športových a telovýchovných organizácií, aké podmienky budú vytvorené pre transparentný sponzoring, samozrejme najmä vo vzťahu k mládežníckemu a regionálnemu športu, ale, prirodzene, aj vo vzťahu k športovej reprezentácii. Potom sa už nemôže stať, že sa nesystémovo vo vláde prijme financovanie grandiózneho projektu národného tenisového centra, ktoré sa neskôr po slovensky sprivatizuje, a v nadväznosti na to sa prijme projekt Vráťme šport do našich škôl, o ktorom sa v terajšom vládnom vyhlásení už mlčí. V uvedenej časti úplne vypadla podkapitola mládež, aj keď už teraz zasurmili surmity vo vzťahu k Fondu detí a mládeže, Juventy v Dúbravke a pod Slavínom, ale aj k hotelovým zariadeniam. Veľmi sa teším, že väčšina tohto majetku sa už nachádza v Nadácii detí a mládeže a že isté aktivity, ktoré by boli v tejto oblasti, budú týmto spôsobom zamedzené.

V oblasti rezortu kultúry by som očakával oveľa konkrétnejšie pomenovanie nástroja na podporu pôvodnej slovenskej kultúry a umenia, ale aj miestnej a tradičnej kultúry a to s ohľadom na narastajúci význam národných kultúr v globalizujúcom sa svete. Ak sme sa to už nedočítali v programovom vyhlásení vlády, verím, že aspoň ministrom kultúry avizovaná koncepcia štátnej kultúrnej politiky bude konkretizovať všeobecne naznačené úlohy, napríklad aktuálny národný program kultúry, dokument o ochrane verejných záujmov v kultúre a súčasne koncepciu finančnej politiky v kultúre. Pozitívne hodnotím celonárodný program obnovy kultúrnych pamiatok Obnovme si svoj dom. Úprimne som však zvedavý na jeho finančné zabezpečenie.

Vláda v programovom vyhlásení venovala médiám, respektíve mediálnej politike až šesť viet. Už toto je dôkazom toho, že je to opäť vláda, ktorá nepochopila, že mediálny trh a systém zásadným spôsobom ovplyvňuje vedomie ľudí a spoločenské procesy a je v tomto zmysle jednou zo strategických oblastí, v ktorej štát musí hrať aktívnu programovú, legislatívnu a regulačnú úlohu. Svedčí o tom aj to, že v časti mediálna politika nie sú ani len všeobecné načrtnuté princípy štátnej mediálnej politiky, teda toho, čo bude smerovať k naplneniu záujmov štátu v oblasti médií a čo vláda považuje za tieto záujmy.

Chýbajú zmienky o takých oblastiach mediálneho systému, ako je periodická tlač a reklamný trh a spravodlivá hospodárska a publicistická súťaž na mediálnom trhu. Tu sa myslí predovšetkým na zakotvenie princípu transparentnosti vlastníkov a vlastníckych vzťahov v periodickej tlači, v agentúrnom spravodajstve, v rozhlasovom a televíznom vysielaní ako aj v ekonomicky, produkčne a technologicky v súvisiacich odvetviach. Je správne, že na prvom mieste stojí zmienka o verejnoprávnych médiách a je zakotvená vôľa riešiť ich problémy. Je však absurdné, no pre túto vládu príznačné, že jediné jasné konkrétum sa viaže na záväzok zo zákona vytvoriť samostatnú redakciu pre maďarské vysielanie v Slovenskej televízii a v Slovenskom rozhlase. To, že zo zákona je zriadená len samotná Slovenská televízia alebo Slovenský rozhlas a ich štúdiá, má jasnú logiku. Redakcie sú totiž vnútorné organizačné jednotky, ktoré sa v strednodobom výhľade vyvíjajú, sú flexibilné a musia sa pružne prispôsobovať podmienkam a potrebám doby. Dnes má napríklad Slovenská televízia namiesto redakcií producentské centrá, zajtra možno dospeje manažment k tomu, že najefektívnejší bude systém tvorivých skupín. Navyše ide o zámer zákonom zakotviť to, čo už existuje, pretože v Slovenskej televízii, ctené dámy a vážení páni, je samostatné producentské centrum maďarských relácií, tak ako existujú producentské centrá športu, zábavy, dokumentu, duchovného života, dabingu a tak ďalej a v Slovenskom rozhlase je samostatná redakcia pre maďarské vysielanie. Okrem toho by ma zaujímalo, ako vláda obháji fakt, že zo zákona nezriadi iné redakcie, rovnako spoločensky dôležité, povedzme pre deti a mládež, keď už hovoríme o rodine, keď hovoríme o tom, ako sa má dieťa, ako sa má žena a matka, taký je aj stav v spoločnosti. Ako obháji tento diskriminačný výsledok, že zo zákona zriadená redakcia sa bude týkať len jednej, vybranej národnostnej menšiny. Je pritom zarážajúce, že popri takejto nadštandardnej pozornosti venovanej maďarskej menšine obchádza mediálna politika vlády Slovenskej republiky vlastnú menšinu v zahraničí. Bolo by veľmi žiaduce, vážený pán minister, aby sa pristúpilo aspoň k príprave špecializovaného programu STV pre krajanov v zahraničí či úvahy o tom, čo majú maďarskí priatelia, vysielanie Duna cez satelit. Je to náročná investícia, ale mali by sme o tom takisto uvažovať, samozrejme, nielen v slovenskom, ale aj v cudzích jazykoch.

Dovoľte mi na záver konštatovať, že vládny program pre rezorty školstva a kultúry je v prevažnej miere neadresný, často nekonkrétny a tým pádom aj ťažko kontrolovateľný. Celkovo jeho ekonomický technokratizmus, ktorý je pod ním špeciálne podpísaný, nie je primerane vyvážený. Súhlasím, že je tam ten ekonomicky akcent cítiť, ale nie je primerane vyvážený, pán podpredseda vlády, sociálnym a duchovným rozmerom. Preto od prvého okamihu program tejto pravicovej vlády začína výraznejšie tlmiť sociálny, vzdelanostný a duchovný rozvoj Slovenska a to znamená aj budúcnosť nášho štátu v Európskej únii. Aj z toho dôvodu toto programové vyhlásenie vlády ja osobne taktiež nepodporím. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)