P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Budaj.

J. Budaj, poslanec: Po prvé, plne podporujem stanovisko predkladateľa a domnievam sa, že je veľmi dôležité, aby tento parlament zákon schválil. Nie preto, že by otváral tabuizovanú tému alebo len preto, že by otváral tabuizovanú tému ŠtB alebo národ, ktoré sa v tomto zákone často skloňujú, pretože o obidvoch týchto slovách sa tu v tejto krajine veľa diskutovalo. Otvára iné slovo, zákon o slove pamäť. Pamäť je najzabudnutejšie slovo na Slovensku. Žijeme s politikmi, ktorí sa tvária, že majú dvanásťročnú minulosť, žijeme v okrúžení zabudnutia neustále nových a nových cirkusových čísel, ktorou sa predvádzajú v každých voľbách politici, ktorí tvrdia, že sú nové tváre a ktorí rátajú s národom bez pamäti. Tento zákon je potrebný práve preto, pretože vracia na Slovensku tému kontinuity vývoja, zodpovednosti za svoj život, za hodnoty, ktoré človek v tom živote priniesol alebo odniesol.

Je veľkou škodou, že prezident sa ho pokúša zvýšeným kvórom zniesť zo sveta a oddialiť návrat pamäti, ktorú Slovensko potrebuje.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Pani spravodajkyňa sa nechce vyjadriť k rozprave, k návrhu. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Budeme pokračovať ďalším bodom, ktorým je druhé a tretie čítanie o

Materiál prerokúvame ako tlač 1660. Prosím teraz, aby pán predseda ústavnoprávneho výboru informoval Národnú radu Slovenskej republiky o výsledku prerokúvania vráteného návrhu zákona vo výboroch ako aj o stanovisku gestorského výboru. Pán poslanec a predseda ústavnoprávneho výboru Orosz, nech sa páči, máte slovo.

L. Orosz, poslanec: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené dámy, vážené páni, dovoľte stručne informovať o rokovaní výborov Národnej rady Slovenskej republiky o zákone z 10. júla 2002, ktorým sa novelizuje Trestný zákon.

Tento zákon pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 1855 z 31. júla 2002 na prerokovanie ústavno-právnemu výboru a výboru pre ľudské práva a národnosti. Ako gestorský výbor určil v tomto rozhodnutí ústavnoprávny výbor. Ústavnoprávny výbor rokoval o tomto zákone 19. augusta 2002. K predmetnému zákonu a k predmetnému rozhodnutiu prezidenta republiky neprijal uznesenie, nakoľko návrh zákon neschváliť, ktorý je obsiahnutý v rozhodnutí prezidenta republiky, nezískal potrebnú nadpolovičnú väčšinu všetkých poslancov v súlade s § 52 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady, takisto čl. 84, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Čo sa týka výboru pre ľudské práva a národnosti, tento neprerokoval predmetný návrh zákona z toho dôvodu, že 19. augusta 2002 nebol uznášaniaschopný. Gestorský výbor rokoval o spoločnej správe výborov k tomuto zákonu dnešný deň. Spoločnú správu sa však s odporúčaním zákon neschváliť nepodarilo schváliť. Z toho dôvodu vystupujem dnes nie k spoločnej správe výborov, ale k informácii o rokovaní výborov Národnej rady Slovenskej republiky.

Ústavnoprávny výbor poveril funkciou spravodajcu pána poslanca Gašparoviča, keďže však nie je prítomný, tak ho v tejto chvíli zastupujem. To je všetko, vážené kolegyne, kolegovia, z mojej strany. Pán podpredseda, môžete otvoriť rozpravu.

P. Hrušovský, poslanec: Ďakujem, pán predseda. Otváram rozpravu. Pán poslanec Osuský, Mikloško, Budaj. Končím možnosť ďalších prihlášok do rozpravy. Pán poslanec Osuský.

P. Osuský, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa. Zákon, ktorý táto snemovňa 10. júla prijala a ktorý sme do parlamentu predložili, bol zákon, ktorý bol tvorený jedeným slovom. Jedným jediným slovom. To slovo však bolo to, ktoré vlastne bolo jadrom celého a všetkého toho, čo tento návrh zákona a dnes už zákon vyvolal a od čoho sa potom odvinula istá diskusia.

Prezident republiky polemizuje s týmto jedným slovom na niečo vyše štyroch stranách textu. Uvádza viaceré dôvody, ktoré sú, ako aj sám argumentačne priznáva, založené na jeho pochybnosti. Samozrejme, je svätým právom každého človeka a tobôž prezidenta republiky mať názor, a tým pádom mať aj pochybnosť o názore iného človeka. Pravdou je však, že ak zhrnieme a pokúsime sa zo štyroch strán textu, ktorý prišiel z prezidentskej kancelárie, vyňať, a nie je to celkom jednoduché, pretože zhruba štvrtinu toho textu tvorí úvaha o voľbách, ktoré sú pred nami, štvrtina je citátom zo stanoviska Ústavného súdu starého desať rokov k tejto tematike a v tom zvyšku je veľa odkazov a vlastne veľmi málo adresných a konkrétnych výčitiek k tomu jedinému slovu, ktoré by mohol prezident koncízne a jasne sformulovať.

Preto sa sám pokúsim položiť si otázky alebo nastoliť problémy, na ktoré sa v tomto texte snaží prezident reagovať.

Nosným argumentom, ako hovorí, čo je podstatný dôvod jeho pochybnosti, je problém právnej istoty. Aby som to preložil do trochu zrozumiteľnej reči, problémom je v novele zákona, ktorú sme predložili a ktorú parlament schválil, absencia definície slova komunizmus. Musím povedať, že je samozrejme možné kľučkovať v tejto záležitosti najrôznejším spôsobom. Jedným zo štandardných, ktorý vo svojich materiáloch využíva napríklad i Komunistická strana Slovenska, je tvrdenie, že komunizmus nikdy u nás a nikdy na svete neexistoval. A to, čo sme zažili, to, čo zažívali občania Ruska a neskôr Sovietskeho zväzu 70 rokov a my 40, bolo vraj prechodné obdobie, ktoré nemá s komunizmom nič spoločné. Teda tvrdenie, ktoré možno zhrnúť do tézy - komunizmus je bezchybný a dobrý, len tie problémy prechodných období naňho vrhajú zlé svetlo. Áno, argument, že komunizmus vraj ešte nikde na svete nebol, sa na prvý pohľad môže zdať reálny. Však ešte neplatilo: Každému podľa jeho potrieb a Práca je potrebou človeka a podobne. Pravda však je, že keď sa človek pozrie do odkazu klasikov marxizmu-leninizmu a minule nám kolega Hajdúk hovoril, že akési grémium považuje Karola Marxa voľbou za najvýznamnejšieho mysliteľa toho či onoho storočia, samozrejme k tomu len toľko, že existujú grémiá, ktoré by vybrali úplne iných ľudí, možno takých istých z druhej strany alebo možno horších či lepších. Chcem však povedať, že ak sa človek pozrie do odkazu klasikov, a ja som tak urobil, a to je len taká malá poznámka na okraj, využil som na to nové vydanie knihy Vladimíra Iľjiča Lenina Stát a revoluce. Táto kniha vyšla pred krátkym časom v Českej republike a predslov k nej napísal poslanec Ransdorf. Tým, ktorí sa o problematiku zaujímajú, je meno Ransdorf známe. Zaujímavejšie, a to je taká pikantéria na celom príbehu, je, že vydavateľom tejto knihy bol pán Zítko. Tí, ktorí sa opäť zaujímajú o problematiku, je to ten istý pán, ktorý mal v Českej republike proces pre vydanie nekomentovaného vydania Mein Kampfu. Tento istý človek, ktorý vydal Mein Kamf, vydal i Leninovu knihu Stát a revoluce a v nej sa dočítame v zásade o polemike Vladimíra Iľjiča Lenina s vtedy už nebohým Karolom Maxom o tom, či to, čo sa bude diať v Rusku, bude socializmus alebo je socializmus alebo, ako sa domnieva Marx, je to úvodné, prvé štádium komunizmu. Marx ako ekonóm zrejme považoval vyvlastnenie výrobných prostriedkov z rúk kapitalistov za krok do komunizmu a začiatok jeho prvej fázy.

Samozrejme, len na tomto chcem ukázať, že ani klasici nemajú v tomto smere terminologicky celkom jasno. Ja sa však vrátim k problému nedefinície komunizmu v zákonnej norme. A tu si dovolím poukázať na niečo, na čo mi nevedeli odpovedať ani oveľa podkutejší právnici, ako som ja dermatológ. Viete, v našich zákonoch v § 260, ktorý som ja nedal do Trestného zákona, máme používané celkom štandardne a bežne slovo fašizmus. A ja sa pýtam i právnych puritánov a tých, ktorým prekáža chýbanie definície, kde je v našich zákonoch definovaný fašizmus? Už samotné slovo fašizmus. Ako vieme, fašizmus, od slova fasces, čiže zväzky lictorum gundl, teda symbol moci štátu a ľudu senátu rímskeho, je talianskeho pôvodu. Taliansky fašizmus nastolený Musolinim počiatkom 20-tych rokov bol nepochybne nedemokratickým, z nášho pohľadu neprijateľným totalitným hnutím. Každopádne nebol mu inherentne daný rasizmus. Toto hnutie nehlásalo rasovú nenávisť a likvidáciu parazitických nepriateľských rás. Napriek tomu používame jeho názov. Ani v Trestnom zákone, ani inde nenachádzame, čuduj sa svete, slovo národný socializmus alebo, ako je známy, nacizmus. Pričom v skutočnosti veľkú väčšinu toho, prečo podľa mňa oprávnenie budeme prenasledovať šíriteľov neonacizmu, je ideológia nacistická, je rasová nenávisť, je všetko to, čo je spojené s nemeckým národným socializmom, zďaleka definične nie tak veľmi s talianskym či iným, potom to už bolo moderné používať tento prídomok komukoľvek, s fašizmom. A teda znova sa pýtam: Ako to, že desiatky rokov, a to i posledných dvanásť rokov demokracie neprekáža tým istým právnikom absencia definície fašizmu a odrazu, čuduj sa svete, prekáža im absencia definície komunizmu. Tak ako Ján Langoš hovoril o možnosti výkladu, tak i ja sa nepochybne domnievam, že je celkom v racionálnom dosahu možností vedieť si napriek zákonnému slovu fašizmus predstaviť to, čo si pod ním predstavuje i sudca, ktorý bude súdiť mladého neonacistu, ktorý na námestí vykrikuje: Cigáni do plynu! a Hitler mal pravdu! Áno, to nie sú ex defínitionem fašistické, nedajbože musoliniovské tézy. Sú to nemecké nacionálnosocialistické, nacistické tézy. Ale neviem si predstaviť slušného sudcu, ktorý by sa zaštítil tým, že nemá nacizmus definovaný a že nemá ani fašizmus definovaný. A tu sme teda pri prvom probléme a pri prvej kľučke, ktorá je vraj oným pochybným bodom, pretože chýba právna istota. Inými slovami, chýba právna istota toho, čo je komunizmus. Musím povedať, že skutočným problémom nie je absencia právnej istoty. Skutočným problémom je nevôľa priznať a teraz, prosím, nehovorím len o Československej republike, hovorím o totalite, ľudskosť a humanizmus potláčajúcej totalite po celej zemeguli, že je tu základná nevôľa postaviť znamienko rovnosti medzi smrť pátra Kolbeho či Januša Korčaka a Milady Horákovej. Inými slovami, je tu nevôľa pochopiť, že prehlásiť jedných za škodcov národa, rozumej nemeckého, a z rasových príčin ich poslať do plynu je rovnako vo svojej podstate zločinné ako prehlásiť tú či onú triedu za škodcov budúcnosti a zlikvidovať ich ako triedu. Ja s dovolením tento rozdiel nevidím a tí, čo ho vidia, samozrejme môžu namietať. Ja si myslím, že v tomto teda rozdiel nie je. V argumentácii, ktorú človek dostane do rúk, sa napríklad i v odkaze, ktorý nám poslal pán prezident, dočítame, že diktatúra proletariátu sa doteraz namiesto diktatúry triedy vždy prejavila ako diktatúra politickej strany, dokonca presnejšie vládnucej špičky tejto strany. Nuž dostávame sa k tomu, že hádam nedajbože aj to, čo si predstavovali o budúcnosti tisícročnej ríše Fric či Manfréd na ulici v Drážďanoch, bolo možno niečo iné ako Himmlerova predstava a tiež to bola len špička. Ale prosím vás, argument o tom, že to, čo sa dialo, je len tá špička, je samozrejme smiešny, ak poznáme diela klasikov tejto ideológie, ktorí hovoria o ľuďoch zvláštneho razenia, o hoc aj hŕstke ľudí, na všetko odhodlanej, teda o niečom, čo je tomu systému jednoducho dané. Dočítame sa tu zaujímavý argument, že niet dôvodu, aby samotné učenie o beztriednej spoločnosti, ak by bolo sprevádzané snahou dosiahnuť uvedený cieľ demokratickou cestou a po jeho dosiahnutí uchovať demokraciu a politickú pluralitu, trestnoprávne postihovať. Ja sa však skutočne nepamätám na nič v dielach klasikov, ktoré by rezignovalo na moc a vládu, lebo toto, čo sa tu dočítame, je potom v závere veľmi zaujímavo glosované tým nálezom, keď Ústavný súd hovorí, že nie je jeho úlohou, aby skúmal, či také ciele a takým spôsobom vôbec možno dosiahnuť, respektíve či by uvedené učenie vôbec ešte bolo v tej chvíli komunistické. (So smiechom.) Samozrejme, že Ústavný súd nechce robiť ani prognostika a hodnotiť otázku dosiahnutia utópie. Každopádne treba však povedať, že to, čím sa jednoducho prax komunizmu, a to na celom svete, všade tam, kde vnikol, prejavovala, bola tá, že viedla k nastoľovaniu činov, ničeniu osudov a poškodzovania budúcnosti národov, ktoré postihli v podobnom a porovnateľnom rozsahu, ako to robil fašizmus. Skutočne, a tu sa môžeme dostať do akýchkoľvek sporov, je veľmi jednoduché z pohľadu ľavicového intelektuála odmietnuť znamienko rovnosti medzi komunizmom a fašizmom, pretože človek, ktorý žil v kaviarňach na brehu Seiny, či už to bol Marquise alebo ktokoľvek ďalší, nemal tú možnosť, žiť v ére Kim Ir-sena v Severnej Kórei, nemal tú možnosť, zažiť Višinského, Ježova. Nemal možnosť dozvedieť sa od Urválka: "Psovi psí smrt". Samozrejme, že v tomto prípade sú argumenty, ktoré takto človek počúva, argumentmi tých, ktorí s týmto problém nemali. Ľudia, ktorým obidve totality zničili osudy, zničili osudy, tento pocit rozlišovania ťažko môžu mať.

Dozvedáme sa v polemikách zásadnú otázku, či je možné trestať slovo. Sám stojím za tým, že slová typu: Židia si plynové komory zaslúžili, sú rovnako zločinné, hoci sú len slovami, ako slová, že Vás zlikvidujeme ako triedu. Obidva sú známe citáty. Považujem ich z hľadiska osudu ľudí za rovnako nebezpečné a rovnako hodné čeliť im. Samozrejme, dnes sa považuje absencia definície pri fašizme za gavaliersky delikt a osud tých, a nenapadá ma momentálne, žiaľ, nič iné ako povedzme osud rehoľníc, osud veriacich, ale i osud prostých sedliakov, ktorí boli vyvlastnení a pre neposlušnosť poslaní v lepšom prípade do PTP, v horšom niekam inam. Osudy ich detí, ktoré boli vyhodené zo štúdií a ktorým bol zničený osud, to sú generácie ľudí, ktorým tento systém siahol na to, čo mali od Boha jedine k dispozícii, svoj krátky život. A musím povedať, že v tomto smere je hľadania nuáns, hľadanie kľučiek, hľadanie toho, že tu ešte nebol raj, smiešne, pretože viem si predstaviť, keby bola, nedajbože, tisícročná ríša zvíťazila v druhej svetovej vojne, tak sa o sto rokov nájde humanizujúci historik Tretej ríše, ktorý povie: "Dnes, vo svetle úspechov našej ríše, ktorá nastolila nový poriadok v Európe a ktorá dala žiarivú budúcnosť nášmu národu, si spomíname na to, že pred sto či deväťdesiatimi rokmi sa v prechodnom období odohrávali prehmaty." Áno, stali sa veci, s ktorými už dnes nemôžeme súhlasiť, áno, to je pravda. I takto by sa to potom dalo definovať, i takto by sa dalo povedať, že zlikvidovaní židia a vysťahovaní Slovania boli prehmatmi jednej doby, ale už tu dnes nie sú, nekazia dojem, a preto sa k ním prihlásime ako k prehmatom.

Ja znova chcem povedať, že počínajúc Rote arme frakzion, cez Senderoluminózo až po nepálskych marxistov a maoistov, tí ľudia ešte dnes siahajú po moci terorom, vraždením a v momente, keď nastolia tú moc, tak to využívajú. Je, samozrejme, proti tomu možné postaviť komunizmus ako utópiu, ako svetlú budúcnosť, ku ktorej sa dostaneme a vznikne v nej beztriedna spoločnosť. Ja si však neviem predstaviť triedu, ja si neviem predstaviť cirkev, ja si neviem predstaviť nič, čo na tejto ceste bolo treba podľa klasikov marx-leninizmu zničiť, že tá trieda, tá cirkev, tí veriaci odídu do minulosti dobrovoľne. Neviem si to predstaviť. A skutočne, musím povedať, že jednoducho prax by mala byť kritériom posudzovania a môžeme si spomenúť i na to, že korutanský hajtman Jörg Heider pred niekoľkými rokmi povedal, že Hitlerovi sa podarilo vyriešiť problém nezamestnanosti, čo aj bolo pozoruhodné. Vieme, aká búrka sa strhla na tému tohto jedného výroku Jörga Heidera. I keď vytrhnutý z kontextu, bol nepochybne pravdivý. Hladina nezamestnanosti Nemecka v januári 1933 a v septembri 1939 bola priepastne iná. Ale hlboko súhlasím s tým, že výroky, ktorými sa propagujú tieto systémy, i keď v jednotlivých fragmentoch by mohli byť pravdivé, jednoducho sú tým, čo o nich oprávnene hovorí Trestný zákon, sú propagáciou systémov, ktoré vo svojej podstate boli nehumánne a neľudské.

Musím povedať a rád by som si vás dovolil osloviť, že napriek tomu, čo som tu teraz hovoril, a povedal som to už aj v prvom, aj v druhom čítaní, považujem za absolútne zrejmé, že štandardné európske politické strany vrátane ľavicových štandardných politických strán nemôžu mať problém s takouto novelou Trestného zákona. Strana, ktorá ani vo svojej preambule, ani vo svojom programovom smerovaní nemá triedny boj, triednu nenávisť, likvidáciu nepriateľských tried, nemôže mať problém s týmto zákonom. Ak táto strana akceptuje demokraciu, tak si neviem predstaviť, že by človek, ktorý sa cíti európskym ľavicovým predstaviteľom, alebo politikom, alebo poslancom, alebo ľavicovo zmýšľajúcim človekom, mal problém trestne stíhať človeka, ktorý bude tvrdiť, že archipelag Gulag neexistoval, že v Jáchymove nezomierali nevinní ľudia, že sa neubližovalo veriacim, že sa neubližovalo cirkvám, že sa neubližovalo občianskej spoločnosti. Neviem si predstaviť, že by tento človek mohol vnútorne nesúhlasiť s takýmto niečím, respektíve že by stál na pozícii, že je možné toto tolerovať. Takisto ako nie je možné tvrdenie, že plynové komory sú židovský výmysel.

Dovolím si vás teda poprosiť bez rozdielu politického zamerania o to, aby ste podporili platnosť tohto zákona tak, ako bol parlamentom schválený, pretože znova podčiarkujem, štandardný, slušný európsky politik a predstaviteľ by mal ctiť demokraciu a mal by, padni, komu padni, čeliť všetkému, čo je nedemokratické, čo je totalitné, čo historicky overene tragicky poznačilo osudy miliónov ľudí a čo nikdy neexistovalo v inej podobe ako v podobe útlaku a potláčania ľudských práv a slobôd. Ďakujem.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Fico s faktickou poznámkou.

R. Fico, poslanec: Pán poslanec, svet je plný paradoxov a jediným dôsledkom vášho vystúpenia bude to, že vy tu nebudete po septembri a s veľkou pravdepodobnosťou tu bude sedieť komunistická strana a budeme ďakovať vám a ľuďom, ako ste vy, že takýto výsledok príde po parlamentných voľbách. Ďakujem pekne.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Mikloško. Pán poslanec Osuský chce reagovať, pardon.

P. Osuský, poslanec: Viete, pán poslanec Fico, ja som urobil tento krok ako iniciátor tohto návrhu nie z konjukturálnych dôvodov, nie preto, že sa blížia alebo neblížia voľby, nie preto, že na Slovensku je alebo nie je komunistická strana, ktorej predsedom je zať Vasila Biľaka. Ja som to urobil z princípu, bez ohľadu na to, aký a či to bude mať nejaký vplyv na to alebo ono. Pretože podľa mňa ide o oveľa závažnejšie a principiálne rozhodnutie prijať alebo neprijať tento postoj ako podenková záležitosť, ktorou sú preferencie KSS. Ja si myslím, že sa nemáme riadiť konjukturálnymi záujmami na každom možnom bode nášho rozhodovania, ale myslím si, a možno by ste si to aj vy snáď mohli uznať, že sa občas treba riadiť aj princípmi. Nemyslím si, že náš návrh novely Trestného zákona pomáha či škodí Komunistickej strane Slovenska. Komunistická strana Slovenska má možnosť nieže zrieknuť sa, nevčleniť do svojich materiálov, podkladov, programov a všetkého to, o čom hovorí táto novela. Môže tak urobiť a skutočne nejde o trestanie názvu. To znamená, s dovolením, odmietam obvinenie, že od mojej novely Trestného zákona sa odvinie príslušnosť komunistickej strany v tomto parlamente, odvinie sa od vôle občanov a vôľu občanov, verím tomu, nemožno kritizovať, i keď s nimi môžeme polemizovať, a odmietam súvislosť medzi mojou novelou Trestného zákona a vôľou tých, ktorí chcú dať svoj hlas Komunistickej strane Slovenska. Je to ich slobodné a demokratické rozhodnutie.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: František Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Dámy a páni, kolega Fico mi kričí, aby som bol stručný, aby som hovoril krátko. Krátko zareagujem na svoju poznámku, že ak sa náhodou Komunistická strana Slovenska dostane do parlamentu, pokúsim sa využiť svoje dvanásťročné známosti v parlamente a pokúsim sa, aby sedeli tam rovno, hneď vedľa Smeru. Nejako k sebe patríte.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, tiež niekedy na začiatku tohto roku dal kolega Osuský do parlamentu novelu Trestného zákona, v ktorej išlo o to, že ak niekto spochybňuje, hovorím veľmi zjednodušene, ak niekto spochybňuje zločiny holokaustu, išlo o takzvanú osvienčimskú lož, že môže byť riadne vystavený trestnému stíhaniu. Iste sa pamätáte z polemiky v novinách alebo v Domino fórume ako v týždenníku, že KDH vtedy zostalo tak trochu zdržanlivé. Samotný minister spravodlivosti, bývalý predseda KDH, tvrdil, že si nemyslí, že takáto novela je správna a ten istý názor zaujal vtedy aj ďalší právnik v KDH pán Lipšic. Ja sám som sa pri hlasovaní o tomto zákone zdržal hlasovania. Hovorím tak, ako to bolo.

Samozrejme, že nemožno spochybňovať a že holokaust je jednou z absolútne výnimočných genocíd, ktoré sa udiali v dejinách ľudstva vôbec. Bolo to priemyselné likvidovanie ľudí na základe rasového princípu, na základe rasovej príslušnosti, ale pri tej novele v zásade to, čo zo strany KDH sa vtedy ozývalo ako opatrnosť, je možnosť pri historickom bádaní, možno pri polemikách, proste neurčovať hranicu, ale nechať dvere otvorené na to, aby sa prípadne mohlo hovoriť. Tento tón tam zaznieval. Tento zákon prešiel v parlamente a pán prezident Schuster ho podpísal. Teraz pán poslanec Osuský urobil len jednu vec, že prišiel s novelou Trestného zákona, ale vlastne s novelou toho, čo urobil, a doplnil, kto spochybňuje nielen holokaust, ale kto spochybňuje aj zločiny komunizmu, a v parlamente tento zákon prešiel a pán prezident túto novelu, toto rozšírenie o spochybnenie zločinov komunizmu nepodpísal a vrátil. Teda nemožno podľa dnešného Trestného práva spochybňovať Osvienčim. Je to trestný čin, ale spokojne, ak toto neprejde v parlamente, spokojne možno spochybňovať genocídu v Kambodži, možno spochybňovať gulagy v Rusku, v Sovietskom zväze, spokojne možno spochybňovať Hviezdne námestie v Pekingu, spokojne možno spochybňovať riadený hladomor na Ukrajine. Ak by niekto chcel sa ešte dozvedieť o viacerých zločinoch komunizmu, nech si kúpi knihu Čierna kniha komunizmu.

To, čo ja chcem povedať, je práve ten moment, že prezident republiky podpísal ten prvý zákon a tento spochybnil, tento vrátil. Prezident republiky si pravdepodobne myslí, že ten ruský človek, či to bol nejaký ruský sedliak, alebo nejaký litovský kňaz, alebo niekto z Estónska, že ten človek niekde v tom gulagu na Sibíri nezomieral v úzkosti a myslel si, že on tam zomieral v nejakej perinke. Prezident republiky si pravdepodobne myslí, že Púčik, Tuniga, Tesár, títo traja chlapci, ktorí zomierali, a čakali na noc, viem to od ľudí, ktorí s nimi rozprávali poslednú noc, títo 26-roční chlapci spokojne čakali na to, že o tretej ráno ich popravia, a neprežívali to, čomu sa hovorí proste úzkosť smrti.

Alebo idem ešte ďalej. Prezident Schuster si myslí, že Clementis, ktorý bol člen komunistickej strany a stál na začiatku všetkých tých pohybov, ktoré viedli k tej mašinérii strašnej, že takisto nebol dobitý a mučený vo väzení, že rozprával potom podľa scenárov a že tú poslednú noc pred popravou, že sa mal dobre a že bol úplne spokojný. Teda že išlo o nejakú inú úzkosť zo smrti ako o úzkosť tých ľudí, ktorí zomierali inde. Toto je ten hlavný problém, pretože ak zostanem stáť v piete pred obeťami holokaustu, pred ktorými vždy zostanem, a pripomínam, že nielen v roku 1987 ako niektorí intelektuáli, ale slovenský parlament a vláda prvé vyhlásili na Vianoce 1990 daň k holokaustu a tam je to všetko. Ale ak stojí v piete k týmto obetiam, tak potom, ak odmietam spochybňovať tieto obete, tak prepáčte, ale nimi pohŕdam. To, čo sa udialo vrátením tohto zákona, to je pohŕdanie obeťami komunizmu, ktorých na celom svete bolo sto miliónov, ktorých na Slovensku boli desiatky a ktorí, nebudem teraz spomínať jednotlivé krajiny.

A to už je teraz jedno, či ten zákon prejde alebo neprejde. Podľa všetkého neprejde, pretože niektoré strany už vyhlásili, že je proti ústave. Samozrejme je proti ústave, ale proti tej starej, kde bol článok 4 o vedúcej úlohe komunistickej strany. Už proti tejto ústave nie je, ale podstatné je, že sa to tu vyslovilo, a podstatné je, že každý nejakým spôsobom ukázal svoju tvár. Ukáže ju aj prihlasovaní. (Potlesk.)

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Budaj.

J. Budaj, poslanec: Ďakujem pekne. Vážené kolegyne a kolegovia, zdá sa mi, že okrem toho, čo povedal kolega Mikloško, pán prezident nezbadal pri tom, keď vracal zákon, že politický systém, ktorým je komunizmus predovšetkým, lebo okrem toho, že môže byť pre niekoho víziou, pre niekoho to môže byť súbor ekonomických pravidiel, je komunizmus predovšetkým politický systém, sa skutočne vo svojom základe neodlišuje a nikto to už spätne nezmení, od iných systémov založených na boji. Tento systém je založený na vízii triedneho boja. Iné podobné systémy boli založené na boji rasovom, ako už tu bol pripomínaný fašizmus alebo nemecký nacizmus. Iné však boli založené, samozrejme, alebo aj sú založené na extrémizme klerikálnom, ako je al-Káida, alebo sú založené na extrémizme nacionalistickom, aký sme aj donedávna mohli sledovať v Juhoslávii.

Samozrejme, ľudská myseľ je schopná vymyslieť extrémne vízie, ktoré majú spravidla expanzívny charakter a ich ambíciou je ovládnuť svet. V modernom svete sa pre ne vyhradzujú filmy o science fiction, ktoré akýmsi spôsobom môžu pobaviť alebo nahnať hrôzu na niekoľko hodín. Žiaľ, v tom svete doterajšom alebo aj čiastočne súčasnom ich môžeme prežívať. A my sme mali tú hroznú skúsenosť, že sme prežívali na sebe politický systém komunistický. Pripomeniem ešte, že jeho cieľom bola okrem triedneho boja, ktorý bol zásadnou víziou boja, bola prevýchova alebo odstránenie tých sociálnych skupín prípadne jednotlivcov, ktorí nepatrili do tried určených učením ako triedy víťazné alebo triedy vládnuce. Pripomínam už len zo základov učenia, ktoré každý z nás má ešte v pamäti, že to boli triedy robotnícka a trieda pracujúcej inteligencie. Nástrojmi komunizmu, ako vieme, bolo vyvlastnenie, bola prevýchova, teda vyvlastnenie súkromného majetku, vyrovnanie sa, takzvané, s náboženstvom a s náboženskou otázkou respektíve tmárstvom, ako sa tomu rôzne hovorilo, ale hlavne cieľom nebola žiadna z pekných vízií, ktoré si predstavovali intelektuáli. Cieľom bola politická realita, ktorú aj komunizmus hneď po svojom vzniku nastolil. To znamená, tvrdiť, že on nebol nastolený, môžu tvrdiť rojkovia alebo tí, ktorí naozaj sa chcú klamať sami seba.

Komunizmus ako systém triedneho boja nastolený bol a vždy, hneď na svojom počiatku, hneď vyvlastňoval, hneď odstraňoval nežiaduce triedy a hneď prevychovával často tými najhroznejšími nástrojmi. Tým najhroznejším nástrojom prevýchovy je zabitie neprevychovateľných jedincov. Žiaľ, či chceme alebo nechceme, všetky tie skupiny, ktoré odmietali totalitnú vládu tohto systému, boli potláčané. Boli potláčané hrubo a ja sa domnievam, že aj tí ľudia na Slovensku, ja nehovorím teraz len o poslancoch, ale ľudí, ktorí sme prežívali tento príbeh konca komunizmu ako totalitného systému, sa zriekli komunizmu ako systému, ktorého ideológiou bol spomínaný triedny boj.

Podotýkam, že iné ľavicové učenie, ktoré v sebe nemá ako systém triedny boj a potlačenie určitých tried, cirkví a tak ďalej, sa nikdy nenazýva komunizmom ani sa ku komunizmu nehlási. Ide o západoeurópske ľavicové skupiny, ktoré nemajú s týmto učením spravidla nič spoločné. Vízia toho, že majú zaniknúť peniaze alebo že tu bude beztriedna spoločnosť, bola určená iba pre tých, ktorí nechceli vidieť, čo sa v skutočnosti pri vzniku komunizmu v každej krajine tvorilo. Tvoril sa skutočný komunizmus, ten, ako hovorím, spočíval na potlačení určitých sociálnych skupín a samozrejme aj politických skupín, ktoré súviseli s obhajobou, s obhajobou prirodzených vzťahov v spoločnosti. Komunizmus tie prirodzené vzťahy označil za neprijateľné a založil systém na ich potláčanie. Pokusy o expanziu, pokusy o totalitný systém sa vo všetkých prípadoch skončili rovnako, končia rovnako a verím, že aj budú končiť rovnako. Narážajú na ľudskú povahu, ktorá je pestrá, v zásade je vždy slobodymilovná a preto skôr alebo neskôr každý pokus o unifikáciu, o zjednotenie, o jednofarebnosť potlačí alebo ho zvrhne. Nejakým spôsobom sa z neho vymaní.

Znovu by som sa teda chcel vrátiť k zákonu, ktorý navrátil pán prezident. Bol by som veľmi nerád, keby som si to navrátenie mal vykladať tak, že pán prezident sa zrieka svojho zrieknutia, ktoré verejne prezentoval po novembri 1989. Vtedy sa zriekol strachu povedať, že komunizmus je totalitný systém, ktorý musíme odmietnuť, vtedy sa verejne zriekol tohto druhu minulosti, ale čo nastalo za tých desať rokov? Komunizmus sa na jednej strane skončil, na druhej strane neodišiel, neodišiel zo Slovenska a neodišiel aj preto, pretože stal sa postupne tabuizovanou témou, vlastne veľmi málo sa v krajine hovorí, ako už som povedal, o pamäti národa, hovorí sa o všetkom možnom, ale k vlastnej minulosti sa Slovensko nevie prihlásiť. Bola by škoda, keby sme si museli myslieť aj o prezidentovi, že vracia zákon iba preto, aby sa nemusel prihlásiť k vlastnej minulosti, k minulosti národa, v ktorom žije, ku ktorému patrí nešťastie komunizmu, ale patrí k nemu aj zrieknutie sa komunizmu. Definitívne.

Návrh, ktorý predložil pán poslanec Osuský, zatvára dvere za minulosťou. Iste ich nezavrie úplne dokonale. Komunizmus žije v nás, žije s nami, žije v prejavoch zlodejstva, korupcie, drobných klamstiev a niekedy aj veľkých klamstiev politikov. Žije v celom tomto svete, ale predsa len vyslovenie, že končíme s kurizovaním myšlienke, že komunizmus je extrémistická násilná ideológia, ktorá je menej zlá než iné, to ponúka zákon, o ktorom budeme túto noc hlasovať v parlamente. Ponúka každému z nás, aby sme hlasovali za jasné vyjadrenie. Či už sa to podarí tomuto parlamentu alebo nie, ale chcel zavrieť dvere za tou minulosťou. A to je téma, ktorá leží pred každým z nás bez ohľadu na to, či bol v minulosti členom tej alebo onej strany. Nie je to téma proti minulosti, je to téma o tom, aby sa za ňou mohli zavrieť dvere. Ďakujem.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Osuský s faktickou poznámkou.

P. Osuský, poslanec: Pán predsedajúci, ďakujem všetkým, čo vystúpili v rozprave k tomuto návrhu zákona, a chcel by som len podčiarknuť to, čo v závere povedal pán poslanec Budaj. Tento zákon ja osobne chápem ako možnosť definitívneho oslobodenia sa každého z nás, aj tých, ktorí som mnou dnes nesúhlasia, ktorí vášnivo oponujú, oslobodenia sa od niečoho, čo možno súvisí s osobnou minulosťou mnohých ľudí, ale oslobodenie sa od čoho je zároveň akýmsi nadýchnutím sa a definitívnym slovom, aspoň osobným, keď nie iným, že s tým, čo sa tu dialo v hnedej ani v červenej totalite nesúhlasíme, v budúcnosti to nechceme a nepripustíme, aby sa to, čo sa ako reálne zločiny odohralo na osudoch ľudí, už nikdy neopakovalo. Ďakujem.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Húska, žiaľ, už pán poslanec Osuský vystúpil, mali ste sa skôr prihlásiť, takže... (Hlas v rokovacej sále.) Ja som sa pozeral, vy ste sa prihlásili až po tom, ako chcel reagovať pán poslanec Osuský. Pán poslanec Orosz, chcete sa vyjadriť v rozprave? Nech sa páči.

L. Orosz, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Chcem povedať v podstate jednu vetu alebo jednu myšlienku. Ako chápeme verejné vyjadrovanie sympatií. Takto je formulovaný ten paragraf. Verejné vyjadrenie sympatie určitej politickej strane, určitej ideológii, určitému hnutiu môžeme prejaviť tým, že sa zúčastníme na predvolebnom mítingu takejto strany. A verejne prejavíme sympatie niečomu. V takej formulácii, v akej bol schválený ten Trestný zákon, v podstate znamená kriminalizáciu všetkých sympatizantov tej strany, ktorá sa zúčastní volebnej kampane, napríklad. Takto môže byť zneužité toto ustanovenie. Ja to nazývam kaučukový paragraf. V prípade, že hrozí na Slovensku vláda silnej ruky, tak reálne môže hroziť to, o čom hovorím. V tom je nebezpečie takejto formulácie § 261 Trestného zákona. Vôbec nejde o tú druhú časť toho ustanovenia - verejné spochybňovanie, popieranie, podpora. Ale tá prvá časť tohto ustanovenia je v súčasnej dobe veľmi nebezpečná, pán poslanec. Tak to je. Ďakujem pekne.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi poslancovi. Kolegyne, kolegovia, prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Budeme pokračovať ďalším bodom programu, ktorým je druhé a tretie čítanie o

Prosím teraz, aby poverený spravodajca gestorského výboru pán poslanec Palacka informoval Národnú radu o výsledku prerokovávania vráteného návrhu zákona vo výboroch. Nech sa páči, pán poslanec Palacka.

G. Palacka, poslanec: Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vás informoval o prerokovaní zákona o telekomunikáciách, ktorý pán prezident vrátil Národnej rade na opätovné prerokovanie.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Mikloško, prosím, aby ste...

G. Palacka, poslanec: Tento zákon bol pridelený ústavnoprávnemu výboru a výboru pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, ktorý bol určený ako gestorský výbor. Oba tieto výbory návrh zákona prerokovali dnes, teda 19. augusta 2002. Ako sa uvádza v informácii pod číslom tlače 1643a, oba tieto výbory prerokovali uvedený návrh a ústavnoprávny výbor prijal uznesenie, ktorým odporučil Národnej rade tento návrh zákona schváliť vo výbore pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie s odporúčaním schváliť pripomienky pána prezidenta, ale následne sa neprijalo uznesenie, pretože toto uznesenie nepodporila nadpolovičná väčšina všetkých poslancov. Pán prezident navrhol tri pozmeňujúce návrhy, ktoré sú uvedené takisto v tejto tlači 1643a.

Navrhujem, pán predsedajúci, aby ste otvorili rozpravu.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Otváram rozpravu o tomto bode programu. Do rozpravy sa hlási pán poslanec Ištván. Končím možnosť ďalších ústnych prihlášok do rozpravy. Nech sa páči, pán poslanec Ištván.

M. Ištván, poslanec: Vážené dámy, vážení páni, dobrý večer. Myslím si, že v danej oblasti ide o veľmi sledovaný návrh zákona, ktorý týka v súčasnosti čoraz širšej skupiny obyvateľstva na Slovensku v súvislosti s rozvojom informačnej spoločnosti, s rozvojom pripojenia na internet a ďalších oblastí. Ja by som vás chcel veľmi stručne poinformovať o liste, ktorý poslancom Národnej rady adresuje päť občianskych združení respektíve asociácií, ktoré nám napísali v súvislosti s týmto zákonom. Citujem: "Podpísaní zástupcovia piatich mimovládnych organizácií vyzývajú poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aby opätovne schválili novelu telekomunikačného zákona v podobe, v akej ju prijali už 20. júna 2002. Vrátenie novely prezidentom poskytuje priestor na neprijatie zákona, čo by znamenalo oddialenie vytvorenia skutočne konkurenčného prostredia na telekomunikačnom trhu. Predovšetkým pokiaľ ide o ceny za pripojenie k internetu, sú slovenskí občania denne konfrontovaní so všetkými negatívami, ktoré monopolné postavenie jednej firmy prináša. Hoci práve prijatie novely prezentovali slovenské telekomunikácie ako dôvod pre zdražovanie či prepúšťanie, jedno i druhé sa deje aj bez nej. Nemôžeme tiež súhlasiť s pripomienkami prezidenta republiky, ktoré zmenšujú možnosti účinne postihovať tých, ktorí zneužívajú svoje dominantné postavenie na likvidáciu konkurencie. Pokuta nemá mať likvidačný charakter, ale odstrašujúci určite áno.

Vyzývame preto poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aby nepodporovali tento stav, neprijali prezidentove pripomienky a opätovne schválili novelu telekomunikačného zákona. Bude to ďalší krok Slovenska nielen na ceste do Európskej únie, ale predovšetkým k modernej a prosperujúcej krajine. Preto budeme naďalej bojovať za lacnejší internet."

Podpísaní sú predstavitelia Asociácie telekomunikačných operátorov, Asociácie poskytovateľov internetu, občianskych združení Partnerstva pre prosperitu, Internet pre všetkých, a Rok volieb 2002.

Ja by som chcel k tomuto listu len veľmi stručne dodať aj v súvislosti so slovami pána spravodajcu, že prezidentove návrhy v danej chvíli by mohli byť kompromisom, aby bol návrh tohto zákona schválený. Myslím si, že je potrebné, aby tento návrh zákona nadobudol účinnosť 1. januára budúceho roku, aby sme jednoducho nedopustili to, že by miestne vedenia boli sprístupnené ďalším poskytovateľom internetu až o rok neskôr. Myslím si, že to by bola veľká strata pre našu spoločnosť. Preto by som vás chcel z tejto pôdy poprosiť o schválenie tohto návrhu zákona. Ďakujem za pozornosť.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pán poslanec Budaj.

J. Budaj, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcem upozorniť a apelovať na poslancov, aby si povšimli dôležitý zákon, ktorý v prípade, ak nebude dostatočná väčšina v parlamente, zmarí prístupnosť pre konkurenciu na takzvanú poslednú míľu na pripojenie, ktoré smeruje priamo k odberateľovi, a tak odsunie Slovensko znovu zo súťaže, ktorá v Európe beží o krajinu, ktorá je pripravená na elektronickú revolúciu a ktorá je pripravená aj vedomostne a skúsenosťou na nové formy komunikácie. Je to vyslovene národný záujem a záujem vzdelanosti a komunikácie v krajine, aby sa urýchlene liberalizoval trh. Aj vrátane tejto poslednej míle.

Vyjadrujem počudovanie, že sa k tomu pristupovalo tak opatrne a postupne. A pokiaľ ide o návrhy, o ktorých hovorí pán prezident, znižovanie pokút, v tomto prípade pre monopolného vlastníka distribučných sietí nie je vonkoncom namieste, navrhované znižovanie pokút môže dokonca pôsobiť ako vynulovanie pokút vôbec. Keď je pokuta lacnejšia, omnoho lacnejšia než prekročenie zákona, prestáva mať akýkoľvek zmysel, ale na prvom mieste je dôležité, aby poslanci prijali zákon ako taký a aby umožnili rozvoj internetu. Ďakujem.