M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán kolega, za vaše vystúpenie. Teraz by som poprosil pani poslankyňu Pčolinskú, tak ako som predtým povedal, aby informovala Národnú radu o výsledkoch rokovania výborov o tomto návrhu zákona, aby odôvodnila návrh a stanovisko gestorského výboru.
M. Pčolinská, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, vážení poslanci, predložený návrh zákona bol uznesením Národnej rady č. 2045 pridelený ústavnoprávnemu výboru, výboru pre financie, rozpočet a menu, výboru pre obranu a bezpečnosť, výboru pre verejnú správu a výboru pre ľudské práva a národnosti ako výboru gestorskému. Uvedené výbory návrh prerokovali v lehote danej uznesením Národnej rady. Iné výbory o návrhu nerokovali.
Gestorský výbor nedostal žiadne stanoviská od poslancov podané podľa § 75 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku. Výbory, ktoré o návrhu rokovali, dospeli k rôznym záverom. Výbor pre financie, rozpočet a menu, výbor pre obranu a bezpečnosť a výbor pre ľudské práva a národnosti neprijali platné uznesenia, pretože návrhy na uznesenia, predložené spravodajcami výborov, nezískali súhlas potrebnej väčšiny členov daných výborov. Výbor pre verejnú správu odporučil návrh schváliť bez pripomienok, ústavnoprávny výbor odporúčal návrh schváliť s pripomienkami. Tieto sú uvedené v časti IV spoločnej správy spolu s odporúčaním gestorského výboru k nim. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov a najmä na základe hodnotenia pripomienok prijatých ústavnoprávnym výborom vo svojom záverečnom stanovisku odporúčal návrh poslanca Jána Langoša schváliť v znení týchto pripomienok. Vzhľadom na ucelený charakter pripomienok gestorský výbor navrhuje hlasovať o nich spoločne s odporúčaním schváliť. Zároveň vám oznamujem, že mám poverenie gestorského výboru postupovať po ukončení rozpravy podľa § 83 ods. 4, podľa § 84 ods. 2 a § 86 rokovacieho poriadku. Pán predsedajúci, prosím vás, otvorte rozpravu.
M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem veľmi pekne. Otváram rozpravu o tomto bode nášho programu. Keďže som nedostal do rozpravy písomne žiadnu prihlášku, pýtam sa, kto chce vystúpiť ústne? Pán poslanec Húska, pán poslanec Hoffmann. Uzatváram možnosť podania prihlášok. Ako prvý má slovo pán poslanec Húska.
A. M. Húska, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia, chcel by som upozorniť, že nemali by sme celkom jednoducho prijímať určité postupy, ktoré dajmetomu inštitucionalizujú čosi, čo vlastne celkom inak prebieha v spoločnosti, keď hovoríme o Ústave pamäti národa, tak pamäť národa sa nezačala v roku 1939 a nekončí sa v roku 1989. Okrem toho sústrediť sa len na takzvané obdobie neslobody, kde je potom sporné, kedy a kde a za akých podmienok definujeme slobodu, akým spôsobom sa charakterizuje takzvaný manipulatívny spôsob dominácie alebo priamy drakonický, je to veľmi ťažké, a preto navrhujem, aby sme naozaj zvážili všetky okolností.
Ja si myslím, že ľudia by mali mať právo vedieť o tom, akým spôsobom dajmetomu bezpečnostné orgány robili dohľad nad nimi v období totality. Hovorím to aj preto, že sám som človek, ktorý bol vyhodený z vysokej školy, bol PTP, jeho otec, teda môj otec bol súdený a odsúdený štátnym súdom, vrátane konfiškácie majetku, ale na druhej strane napríklad upozorňujem, nemáme nijakú istotu, či sú nie vyselektované materiály, ktoré sú teraz v SIS-ke, pretože niektoré materiály sa nedostali, okrem toho z českých novinových správ máme údaje napríklad o vydaní potvrdení o tom, že nie je agent, ktoré boli vydané v rokoch 1989 - 1992, 1993 a o ktorých sa dodatočne zistilo, že to neboli oprávnene vydané potvrdenia respektíve že boli zmanipulované. Môžem dokonca povedať, bez toho, že by som išiel do detailov, že som mal možnosť počúvať takého významného disidenta, ako bol bývalý podpredseda vlády Valeš, a hovoril o ľuďoch, ktorí sú politicky činní aj teraz dajmetomu v Českej republike a o ktorých on mal dôvodné podozrenie, že boli agentmi dokonca vo vnútri väzenskej štruktúry, v ktorej pôsobili. Pravda, ako sa hovorí, nevyšla najavo.
Čiže upozorňujem na to, že nepracujme takto ľahko s týmito materiálmi, mali by sme myslieť aj na okolností, ktoré by vlastne zakladali možnosť ďalšieho manipulatívneho riešenia, pretože niektorí sú chránení alebo budú chránení práve z dôvodov neúplnosti dokladov a niektorí nie.
Takže z týchto dôvodov navrhujem naozaj dôkladne zvážiť celkový postup a predovšetkým neorientujme sa na to, aby sa vlastne Ústav pamäte národa inštitucionalizoval ako negatívna pamäť. To je totiž, samozrejme aj tá je potrebná a okrem toho naozaj pamäť národa sa nekončí ontogeneticky, teda nekončí sa bezprostrednými časovými úsekmi, ktoré môžeme dokonca charakterizovať ako aktuálne.
Takže z takýchto dôvodov treba dôkladne zvážiť, čo budeme robiť v tejto oblasti, a aby sme neurobili viacej zla ako dobra. Okrem toho chcem upozorniť, že to prelínanie je niekde naozaj nebezpečné. Niektorí ľudia dajmetomu boli za obdobie rokov 1939 - 1945 naozaj trestne stíhaní za rozvracanie republiky a tak ďalej a potom neskôr boli dokonca spolupracovníkmi režimu a teraz máme na základe toho riešiť aj ich materiálne nároky. Chcem povedať, že predsa máme celý rad zákonov, ktoré už tieto veci riešia a neviem prečo sa teraz má zostavovať takto lex špecialistu, ktorým dokonca, sa obávam, že dokonca by aj materiály typu Benešových dekrétov sa mohli nejakým spôsobom do tohto dostať.
Takže každopádne navrhujem, aby sme to celkom takto jednoducho neakceptovali, aby sme zvážili všetky okolnosti..
M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Slovo má pán poslanec Hoffmann.
A. Hoffmann, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán navrhovateľ, spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som sa k návrhu predkladateľa vyslovil v takých dvoch rovinách. Prvou rovinou je otázka zväzkov a ich sprístupnenia, respektíve dokumentov z činnosti tajných služieb, ktoré pán predkladateľ navrhuje, a tou druhou rovinou je vytvorenie Ústavu pamäte národa. Myslím si, že môžem súhlasne a veľmi plynulo nadviazať na slová predrečníka kolegu Húsku, že ide naozaj o oblasť veľmi špecifickú, veľmi citlivú. Nechcem a nebude robiť z tohto problému politiku respektíve ideové cvičenia, chcem hovoriť iba zo sumy poznatkov, ktoré som získal v priebehu pôsobenia tu v parlamente ako predseda osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti tajných služieb a ako člen výboru pre obranu a bezpečnosť.
Otázka zväzkov. Pokiaľ hovorím za seba, nemám problém s tým, aby tieto veci boli sprístupnené, ale sprístupnené za určitých podmienok a tomu, koho sa týkajú. To jednoducho nemôže byť nejaký kalendár čítací alebo verejná čitáreň a aby sa z toho mohla potom robiť politika, respektíve aby sa mohlo ubližovať ľuďom. Sú tu skúsenosti, už bola spomínaná Česká republika, bolo niekoľko podaní na súd, kde vždy alebo v mnohých prípadoch jednoducho tých, ktorí tie podania podali, vyhrali proti navrhovateľom. Čiže, naozaj by som odporúčal zvážiť.
Po ďalšie, bolo tu spomínané, kto všetko týmito materiálmi disponuje. Boli vynaložené nemalé prostriedky na to, aby sa s týmito materiálmi nejako systematicky pracovalo a aby sa dali využívať. Boli na to venované nemalé prostriedky. Systematicky sa na tom robí. Oni sú niekde uskladnené. Poviem, pokiaľ ide o materiály, ktoré sú v službe, predstavte si, že teraz z tohto pracoviska, kde boli venované nemalé finančné prostriedky na jeho vybudovanie a na jeho prácu, jednoducho by sa urobilo nejaké pracovisko pre prístup k týmto dokumentom a čo by sa stalo, kde je konšpirácia a tak ďalej? A poviem a už keď sa tu zvolili nejaké režimy práce s týmito materiálmi a boli na to vynaložené prostriedky, prečo toto, čo už bolo a funguje, rušiť a vytvárať niečo nové a zase venovať nové finančné prostriedky?
Ďalšia rovina tohto problému. Študovali sme tieto skúsenosti, boli sme v Spolkovej republike Nemecko, boli sme na úrade pre záležitosti ŠTAZ-y, boli sme v Bundestagu, boli sme vo Švédsku, kde sme sondovali, aká je práca s materiálmi obdobného charakteru, no platia tam jednoducho režimy utajenia 20, 30, dokonca vo Švédsku aj 70 rokov. Čiže, jednoducho, treba aj tieto momenty a tieto skúsenosti zahraničia zohľadniť, pokiaľ o tomto rozhodujeme.
Pokiaľ ide o druhú rovinu problému, zriadenie Ústavu pamäte národa. Plne sa prikláňam k tomu, čo tu povedal môj predrečník pán kolega Húska. A myslím si, že dnes zo zákona je daná možnosť štúdia tých materiálov, ktoré proste sú dostupné. Určite sa nájde zákonný mechanizmus ako materiály, ktoré dnes podliehajú určitým režimom, ako ich urobiť dostupnými, ale myslím si, že je to taká závažná vec, že týmto by sa jednoducho nemal zaoberať poslanecký návrh, ale myslím si, že štát, teda vláda, jeho výkonná moc by mala pripraviť návrh po dôslednom medzirezortnom pripomienkovaní, ako a za akých podmienok s týmito materiálmi nakladať, ako a za akých podmienok vytvárať podmienky pre ich štúdium. Lebo, viete, pán kolega, keď sme o tom rokovali, o tomto probléme v starej budove Národnej rady na Župnom, padla tam taká poznámka, že teda to, čo je nelegálne vytvorené v rozpore s kompetenčným zákonom na ministerstve spravodlivosti, že po skončení funkčného obdobia treba niekde dať a ešte to treba aj napojiť na štátny rozpočet. Čiže už samotná myšlienka nejakej nevládnej organizácie alebo neziskovej organizácie sa mi nezdá rozumná pre riešenie tohto problému.
Z toho, čo som doteraz povedal, by som predložil návrh na uznesenie nepokračovať v rokovaní o poslaneckom návrhom poslanca Langoša a uložiť vláde Slovenskej republiky spracovať návrh zákona, upravujúceho túto problematiku do konca roka 2002. Ďakujem za pozornosť.
M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickými nikto. Uzatváram rozpravu o tomto bode nášho rokovania. Pán navrhovateľ, chcete sa vyjadriť k rozprave? Nech sa páči, máte slovo.
J. Langoš, poslanec: Ďakujem za slovo. Ja veľmi chápem ľudí, alebo teda strach a obavy z neznámeho. Skutočne. A tento strach a obavy sa dajú odstrániť len otvorením tajných archívov. V podstate nič nám nehrozí.
Tento návrh zákona má skutočne dve roviny. Jedna rovina - sústrediť všetky dokumenty o činnosti bezpečnostných orgánov štátu, ktoré sú dnes tajné, do vlastníctva verejnoprávnej inštitúcie, verejnoprávnej inštitúcie, na ktorú štát týmto zákonom prenesie niektoré zo svojich povinností alebo oprávnení a táto inštitúcia bude pod dohľadom parlamentu, teda pod dohľadom verejnosti, pretože v parlamentnej demokracii je najúčinnejší a jediný, teda najúčinnejšia kontrola, verejná kontrola aj kontrola parlamentom, teda parlamentnými výbormi a samotným parlamentom, teda zastupiteľským zborom.
A druhý zámer je skutočne sprístupniť ten dohľad parlamentný a jediná činnosť toho ústavu bude udržať usporiadanie také, ako bolo predtým, ako ho vytvárala štátna bezpečnosť za 40 rokov svojho pôsobenia, pretože toto usporiadanie nie je archívnym usporiadaním, ale toto usporiadanie je jednou zo zásadných informácií o činnosti bezpečnostných orgánov štátu a chrániť len údaje alebo informácie o súkromí osôb, ak sú v týchto dokumentoch a materiáloch uvedené, čo je teda ústavná povinnosť a ústavná ochrana.
Dámy a páni, český Úrad pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu už dokázal počítačovým spôsobom z naskenovaných materiálov, dokázal, že písomnosti, dokumenty a evidencie boli vedené takým zložitým spôsobom, že prakticky nie je možné vymazať žiadnu informáciu skartovaním jednotlivých položiek. Informácia postupovala, informácia, ktorú získala Štátna bezpečnosť, zdola hore alebo zhora dole veľmi zložitým administratívnym spôsobom v mnohých typoch písomností. Aj keby ktokoľvek sa postavil na hlavu, tak za trinásť rokov neskartuje taký objem dokumentov, ktorý by mohol znečitateľniť ktorúkoľvek zo zásadných informácií o činnosti Štátnej bezpečnosti. Verte, že viem, o čom hovorím, lebo ja som jednak skúmal vlastne tú administratívnu činnosť a administratívnu zložku usporiadavania písomností, dokumentov, evidencií a registrov a nakoniec český úrad to overil v praxi, že je možné rekonštruovať všetko. Teda iste mnohí dôstojníci ŠtB sa od roku 1989 dodnes pokúšali skartáciami a ničením zahladiť stopy po činnosti Štátnej bezpečnosti, ale systematicky to nie je možné, technicky to nie je možné.
Teda toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo tie dokumenty treba sústrediť pod parlamentnú kontrolu, na jedno miesto, kde ich bude možné v podstate spracúvať systematicky a odhaľovať vlastne všetky informácie, ktoré sú v rôznych typoch písomností evidované alebo uvedené o činnosti štátnej bezpečnosti.
Pán poslanec Hoffmann, podania na súd, viete, to boli podania, kde vlastne ľudia, ktorí získali negatívne lustračné osvedčenie, žiadali súd o dôkaz vedomej spolupráce, ale to nebola podstata lustračného zákona a samozrejme súd volal ako svedkov dôstojníkov Štátnej bezpečnosti a iných spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti a jednoducho nemohol sa dopracovať k dôkazu vedomej spolupráce. V lustračnom zákone išlo o fakt evidencie, nie o vedomú spoluprácu a tieto súdne spory neznamenali zrušenie vlastne vydaného osvedčenia a jeho právoplatnosť pre výkon štátnej funkcie. Toto boli tie niektoré súdne spory, kde spolupracovník alebo ten, ktorý bol označovaný, označený, že je v evidencii, vedený ako spolupracovník Štátnej bezpečnosti, sa domáhal dôkazu o vedomej spolupráci. Takýto dôkaz prakticky pred súdom nie je možné podať. O vedomej spolupráci.
Ale tu nejde vôbec o žiadne právne dôsledky, vyplývajúce z tohto zákona. Tu ide o jednoduchý fakt alebo teda o jednoduchú prax a jednoduchú úpravu sprístupniť dokumenty, ktoré zostali po bezpečnostných orgánoch štátu bez iných právnych dôsledkov.
Kto všetko s materiálmi disponuje? Štátne orgány Slovenskej republiky, štátne orgány Českej republiky a iste mnoho dokumentov je v správe, držbe alebo vo vlastníctve napríklad štátnych orgánov Ruskej federácie, štátnych orgánov bývalých krajín Sovietskeho zväzu. Ja som v roku 1991 bol na návšteve v Moskve a rokoval som s ministrom vnútra a s ministrom národnej bezpečnosti alebo ministrom KGB o dokumentoch, o tom, kam boli vlastne, kde boli, v ktorých táboroch boli uväznení, väznení, zavlečení z územia Československa slovenskí občania, a tam mi bolo povedané, že tie dokumenty sú roztratené, sú evidované na prokuratúrach v miestach koncentračných táborov alebo táborov gulagu, pretože až tam vlastne, tá centrálna evidencia v Moskve, ktorú viedla sovietska armáda, alebo teda KGB, alebo nejaké štátne orgány, tá hovorila len o fakte, že zo Slovenska bolo zavlečených do Sovietskeho zväzu, boli zavlečené do Sovietskeho zväzu tie a tie osoby. Táto evidencia, k tej evidencii sme sa dostali, ale už sme sa nevedeli dostať k evidencii, kde tieto osoby skončili, v ktorom tábore. A údaje o tom, v ktorom tábore ktorý Slovák skončil, boli na príslušných prokuratúrach miestne príslušných pre konkrétny gulagový tábor. A nie všetky tábory boli na území dnešnej Ruskej federácie. Niektoré tábory boli na území Kazachstanu alebo na území iných republík, ktoré vlastne vznikli ako samostatné republiky Spoločenstva nezávislých štátov.
Takže vlastne toto je ďalšia úloha, že existujú evidencie o perzekúcii slovenských občanov aj v správe iných štátov a tam sa navrhuje alebo tam sa žiada, tam sa splnomocňuje vláda, aby vláda požiadala príslušné štáty, aby vydali Slovenskej republike dokumenty o činnosti bezpečnostných orgánov proti občanom Slovenskej republiky.
Kto všetko s materiálmi disponuje? Ale to bude potom, tá práca Ústavu pamäte národa, aby v spolupráci s inými obdobnými inštitúciami v Českej republike, Poľskej republike, v Bulharsku, Maďarsku, v Nemecku, aby ďalej pátral po dokumentoch, ktoré sú roztratené vlastne v iných krajinách, o slovenských občanoch.
Pán poslanec Hoffmann hovorí, aby sa materiály dali využívať. Nie je žiaden dôvod, žiaden mysliteľný dôvod na využitie akýchkoľvek materiálov, ktoré zostali po bezpečnostných orgánoch komunistickej diktatúry, o využití týchto materiálov. Jediné využitie je sprístupniť, je dať možnosť občanom oboznámiť sa s tými dokumentmi, ktoré o nich viedla tajná služba alebo komunistická bezpečnosť. Žiadne iné využitie je nemysliteľné a nemožné, ani pre potreby Slovenskej informačnej služby, okrem teda využitia na podanie na trestné oznámenie.
Pán poslanec Hoffmann hovorí, že nie parlament, ale vláda. Dámy a páni, ja to tu zopakujem, ctený kolega Cuper mi už oponoval, že slovenská Národná rada nemá totalitného, ja tvrdím, že slovenská Národná rada alebo Národná rada Slovenskej republiky nemá totalitného predchodcu, kým niektoré ústredné orgány štátnej správy, teda niektoré ministerstvá majú svojich totalitných predchodcov. To je jeden z dôvodov, prečo to má byť parlament a prečo parlament je oprávnený a má ten mandát a je tým legitímnym miestom, kde má vlastne vzísť takýto návrh zákona, ktorý má rozhodnúť o otvorení archívov Štátnej bezpečnosti, lebo boli to mocenské orgány štátu, ktoré rozhodovali o živote a o bytí a nebytí svojich občanov.
Navyše môžem, kolegyne, kolegovia dať k dispozícii návrh ministerstva spravodlivosti pre rokovanie vlády pre tento poslanecký návrh zákona. Ministerstvo spravodlivosti navrhuje vláde odporučiť schváliť tento zákon, ak predkladateľ bude akceptovať všetky návrhy na zmeny, ktoré vyplynuli z rokovania legislatívnych orgánov vlády. Všetky zásadné návrhy, ktoré vyplynuli z rokovania legislatívnych orgánov vlády aj zo stanoviska legislatívneho odboru Kancelárie Národnej rady, sú zapracované v spoločnej správe ako pozmeňujúce a doplňujúce návrhy. Teda tú podmienku ministerstva spravodlivosti som splnil.
Teda skončím s tým, s čím som začal, obavy a strach opodstatňuje len nevedomosť. Svätá pravda, a to otvorene, toto sprístupnenie, zverejnenie činnosti tajných služieb alebo tajných bezpečnostných orgánov štátu je nevyhnutná potreba a uvoľní tento strach a obavy. Tým, ktorí nebudú hlasovať za tento zákon, odporučím, a ich voličom a priaznivcom, internetovú stránku www.langoš.sk, kde už dnes si môžu prečítať stovky strán tajných dokumentov, aby vedeli, zverejneniu čoho v tomto parlamente zabránili. Ďakujem za pozornosť.
M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pani spravodajkyňa, chcete? Nie, ďakujem pekne. Takže prerušujem rokovanie o tomto bode nášho programu.
Teraz nasleduje druhé čítanie o
návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jozefa Kužmu a Alexandra Slafkovského na vydanie zákona o zákaze šikanovania fyzických a právnických osôb orgánmi verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov.
Dopracovaný návrh zákona ste dostali ako tlač 1276-I a spoločnú správu výborov, schválenú gestorským výborom, máte ako tlač 1276-Ia. Teraz dávam slovo pánovi poslancovi Slafkovskému a prosím ho, aby uvedený návrh predložil a odôvodnil.
A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci, vážené dámy a páni, dovoľte mi v krátkosti uviesť prepracovaný návrh zákona o zákaze šikanovania fyzických osôb a právnických osôb orgánmi verejnej moci, ktorý sme s kolegom Kužmom prepracovali, a medzi dôvodmi, kvôli ktorým bol tento zákon prepracovaný, bolo aj to, že v pôvodnom návrhu boli niektoré právne nedostatky, ktoré sme odstránili, ako bolo pokutovanie právnických osôb a neujasnenosť vo vzťahu k niektorým súčasným právnym normám a tento text, tak ako je predložený, už vlastne hovorí o tom, že nie je možné od občana alebo právnickej osoby žiadať nejaký dokument, ktorý inštitúcia vydáva alebo má k nemu prístup, nie je možné žiadať rôzne ďalšie kópie od predkladaných dokumentov, pokiaľ to zákon nestanoví, a všetky verejne dostupné listiny, ktoré sú uznávanými, napríklad ako je živnostenský register na internete, by sa tým pádom stali dostupnými dokumentmi pre úrady. Do budúcna je pred nami éra mediálnej komunikácie, éra internetovej komunikácie a to obdobie, keď úrady boli stavané tak, že stránka, teda občan rýchlejšie si zabezpečil jednotlivé náležitosti, pokiaľ si obehol úrady sám, už je za nami. Dnes sa vedia úrady sieťou spojiť ďaleko rýchlejšie a získať informácie, ako ich vie občan sám obehnúť. Preto tento zákon je svojim spôsobom prelomový, aj keď sa v dnešnej podobe, v dnešnom stave dá využiť len v relatívne malej miere, a to na ochranu pred neodôvodnenými požiadavkami zo strany úradov, do budúcna je jeho úloha veľmi veľká.
Novinka je v ňom predovšetkým to, že je možné úradníka, ktorý požaduje niečo od občana, pokutovať, a pokiaľ to úrad požaduje a ja nie som povinný to vydať, tak mu napíšem na papier potvrdenie, že žiadam, aby si to zabezpečil sám a on je povinný si to zabezpečiť.
Po týchto zmenách si myslím, že tento zákon je prijateľný, je to určitý krok k zlepšeniu situácie občana alebo aj právnickej osoby vo vzťahu k úradom a prinesie našej krajine prospech. Ďakujem pekne, toľko z úvodného slova.
M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán kolega, za uvedenie návrhu zákona. Teraz dávam slovo spoločnému spravodajcovi z výboru pre verejnú správu, predsedovi pánovi Dušanovi Kovačičovi, a prosím ho, aby informoval Národnú radu Slovenskej republiky o výsledkoch rokovania výborov o tomto návrhu zákona, aby odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru. Nech sa páči, máte slovo, pán kolega.
D. Kovačič, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, poslanci, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu ako gestorský výbor podáva Národnej rade Slovenskej republiky v súlade s § 79 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov túto spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní uvedeného návrhu zákona, ktorú ste dostali ako tlač 1276-Ia.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 2010 z 5. apríla 2002 pridelila návrh poslancov na prerokovanie týmto výborom Národnej rady Slovenskej republiky: ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnosti. Uvedené výbory prerokovali predmetný návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky. Gestorský výbor nedostal do dňa 28. mája 2002 žiadne stanoviská poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený.
Jednotlivé výbory odporúčajú nasledovné stanoviská: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky uznesením č. 956 zo dňa 23. mája 2002 a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnosti uznesením č. 385 zo dňa 12. júna 2002 odporúčajú Národnej rade Slovenskej republiky nepokračovať v rokovaní.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu neschválil návrh uznesenia. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu uznesením č. 478 zo dňa 18. júna 2002 vyslovil s návrhom nesúhlas. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, pána poslanca Jozefa Kužmu a Alexandra Slafkovského, odporúča Národnej rade Slovenskej republiky návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jozefa Kužmu a Alexandra Slafkovského na vydanie zákona o zákaze šikanovania fyzických a právnických osôb orgánmi verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov, nepokračovať v rokovaní o ňom.
Súčasne gestorský výbor poveril mňa a mám na to splnomocnenie, predložiť uvedenú spoločnú správu. Predmetná spoločná správa Výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu poslancov na vydanie zákona o zákaze šikanovania fyzických a právnických osôb orgánmi verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov, bola schválená uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu ako gestorského výboru pod č. 483 dňa 18. júna 2002. Pán predsedajúci, otvorte rozpravu. Ďakujem.
M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán predseda, za uvedenie stanoviska výborov. Otváram rozpravu o tomto bode nášho rokovania. Keďže som nedostal písomne žiadnu prihlášku do rozpravy, pýtam sa, či niekto z poslancov sa hlási do rozpravy ústne. Ak nie, vyhlasujem rozpravu o tomto bode za skončenú. Takisto prerušujem rokovanie o tomto bode nášho programu. Ďakujem vám. Teraz budeme pokračovať druhým čítaním o
návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona o masových médiách.
Dopracovaný návrh zákona ste dostali ako tlač 885-I a spoločnú správu výborov, schválenú gestorským výborom, máte ako tlač 885 rímska A. Teraz dávam poslancovi, pánovi Budajovi a prosím ho, aby návrh zákona odôvodnil. Nech sa páči, máte slovo.
J. Budaj, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vám podal informáciu o dôvodoch, ktoré nás viedli k predloženiu zákona o masových médiách. Zákon o masových médiách obnovuje a mapuje právnu situáciu na priestore vo vzťahu medzi občanom, majiteľmi médií, novinármi, áno, aj politickou a verejnou scénou, ale hlavným pilierom tohto zákona je verejný záujem, ktorý si vyžaduje, aby žurnalistika slúžila tomu účelu, pre ktorý sa na Slovensku začala sloboda po roku 1989, aby slúžila hľadaniu pravdivého obrazu o realite okolo nás a aby slúžila hľadaniu nových východísk a nových vízii v krajine.
Situácia slovenskej žurnalistiky nie je ružová, myslím si, že určitý podiel má na tom aj fakt, že od roku 1965 nebol novelizovaný tlačový zákon. Dnes už nestačí novelizovať iba zákon tlačový, pretože vznikli elektronické médiá, ich vplyv v spoločnosti výrazne vzrástol a vznikom duálneho systému sa rozrôznil do takej podoby, že dnes je namieste hovoriť o zákone o masových médiách. Podotýkam, že zákon si po prvýkrát všíma aj existenciu internetu, aj keď jeho legislatívne pomenovanie a správne zaradenie do sveta mediálneho priestoru ešte zrejme nejakú dobu potrvá.
Zákon o masových médiách sa predovšetkým zaoberá právami občanov. Zavádza dve zásadne nové práva občanov. Popri doterajšom práve na odpoveď občan bude môcť žiadať od masového média aj právo, na doterajšom práve, na opravu, bude môcť žiadať aj právo na odpoveď a právo na dodatočnú informáciu. Právo na odpoveď aj právo na dodatočnú informáciu sú obvyklé práva občanov vo všetkých civilizovaných krajinách Európy a Slovenská republika prikročila k tejto legislatíve už schválením zákona o cezhraničnej televízii, ktorá právo na odpoveď a právo na dodatočnú informáciu zakotvuje pre elektronické médiá. Zákon o masových médiách to rozširuje a definuje to pre celú mediálnu sféru.
Popri týchto veciach zákon sa dotýka slobody alebo chráni slobodu novinárov. Tá, samozrejme, v komunistickom zákone nie je nijak definovaná. Aj keď v ňom už dnes nie je cenzúra, je celkom zrejmé, že nedokonalosti toho starého zákona nahrávali zneužívaniu. V novom zákone sa definuje právo novinára na slobodu svedomia a jeho právo trvať na tom, že nebude písať podľa príkazov a pod nátlakom.
Nepriamo sa dokončuje aj problematika, ktorú otvoril a moderne popísal zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Tu sa dopovedáva, že novinár má právo nielen na slobodný, ale aj rovnocenný prístup k informáciám od verejných činiteľov a orgánov verejnej správy.
Celý rad zákonov, ktoré sa týkajú stavu novinárskeho, by som ešte ilustroval snáď právom na redakčné tajomstvo. Toto právo, obvyklé v moderných demokraciách, slovenská legislatíva zatiaľ nepozná a spôsobovalo viacero káuz a súdnych sporov, ktoré sme pozorovali v uplynulom desaťročí.
Zákon vníma aj novú pozíciu reklamy v masových médiách a jednoznačne definuje, že vydavateľ alebo prevádzkovateľ masového média nenesie zodpovednosť za platenú reklamu okrem tej, ktorú zadáva sám sebe.
Kontroverzným bodom zákona je ustanovenie mediálnej rady. Mediálna rada a jej zasadenie do legislatívy bolo aj dôvodom viacnásobného stiahnutia zákona a pokračovania diskusie v profesionálnej obci. Napokon v mediálnej rade sa, potom si dovolím zaujať stanovisko v rozprave, o čo si dovolím hneď požiadať pána predsedajúceho.
Či už zákon bude s mediálnou radou alebo bez nej, jeho ustanovenia rozhodujúcim spôsobom posúvajú jasné vzťahy alebo zlepšujú jasné vzťahy medzi občanom, žurnalistikou, novinármi, ktorí dostali tú šancu, že formujú obraz sveta, a medzi vlastníkmi médií. V tomto štvoruholníku vzťahov je potrebné vytvoriť poriadok, prehľadnosť a dostatok slobody, voľnosti, ktorý zodpovedá súčasnému stavu slovenskej spoločnosti a súčasným potrebám rozvoja slobody slova. Ďakujem pekne.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem pánu poslancovi. Teraz dávam slovo určenému spoločnému spravodajcovi z výboru pre kultúru a médiá, poslancovi Gyulovi Bárdosovi a prosím ho, aby informoval Národnú radu o výsledku prerokovania tohto návrhu v jednotlivých výboroch ako aj o stanovisku gestorského výboru. Nech sa páči.
Gy. Bárdos, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážená Národná rada, milé dámy, vážení páni, dovoľte, aby som podľa rokovacieho poriadku Národnej rady predložil spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona v masových médiách, tlač 885 I, dopracovaný podľa uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky z 30. mája 2001. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade Slovenskej republiky podľa § 79 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku Národnej rade v znení neskorších predpisov spoločnú správu výborov.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1259 z 1. februára 2001 pridelila návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona o masových médiách na prerokovanie týmto výborom Národnej rady Slovenskej republiky: ústavnoprávnemu výboru, výboru pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, výboru pre verejnú správu, výboru pre ľudské práva a národnosti a výboru pre kultúru a médiá. Určené výbory Národnej rady Slovenskej republiky prerokovali predmetný návrh zákona v lehote určenej rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 1721 z 29. apríla 2002. Iné výbory o návrhu zákona nerokovali.
Gestorský výbor konštatuje, že do začatia rokovania o návrhu zákona nedostal žiadne stanoviská od poslancov, podané podľa § 75 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku. K predmetnému návrhu zákona Ústavnoprávny výbor Národnej rady prijal uznesenie, ktorým prerušuje rokovanie o predmetnom návrhu do času spracovania stanoviska odboru legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky. Výbor pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie a výbor pre verejnú správu odporúčajú Národnej rade Slovenskej republiky predmetný návrh skupiny poslancov schváliť bez pripomienok. Výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnosti a výbor pre kultúru a médiá odporúčajú predmetný návrh schváliť s pozmeňujúcimi návrhmi. O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch gestorský výbor odporúča hlasovať spoločne, teda o bodoch 1 až 11, a tieto schváliť. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k návrhu skupiny poslancov Národnej rady na vydanie zákona o masových médiách, vyjadrených v tých uzneseniach, uvedených pod bodom 3 tejto správy a v stanoviskách poslancov gestorského výboru, vyjadrených v rozprave k tomuto návrhu zákona o rokovacom poriadku, odporúča Národnej rade Slovenskej republiky predmetný návrh zákona v znení pozmeňujúcich návrhov uvedených v tejto správe schváliť.
Súčasnej gestorský výbor ma poveril ako spoločného spravodajcu, aby som podľa rokovacieho poriadku informoval Národnú radu. Predmetná spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o návrhu zákona bola schválená uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá zo dňa 29. mája 2002. Ďakujem pekne, pán podpredseda. Skončil som, môžete otvoriť rozpravu.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem pánu poslancovi za informácie. Teraz otváram rozpravu o tomto bode programu. Pýtam sa, kto sa hlási ústne do rozpravy, nakoľko som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pán navrhovateľ sa už prihlásil ako jediný. Končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy. Nech sa páči, pán poslanec Budaj, máte slovo.
J. Budaj, poslanec: Ďakujem pekne. Už v úvodnom slove som sa dotkol rozporného prijímania mediálnej rady. Je to prvý pokus vytvoriť vymožiteľnosť práva v tejto oblasti. Doterajšie riešenie cez súdy sa veľakrát ukázalo kontroverzné. Nebudem uvádzať príklady, ale keď občan vidí, že ani manželka ministra spravodlivosti sa nedosúdi v reálnom čase, hoci možno išlo len o bonmot, ale rozhodla sa pre ochranu osobnosti, a keď vidí nízku vymožiteľnosť práva na ochranu pred rôznymi druhmi mediálnej manipulácie, je jedným z riešení vytvorenie arbitrážnej inštitúcie, ktorá dáva aspoň prvý signál o tom, či právo na odpoveď, na opravu a na dodatočnú odpoveď je namieste. Samozrejme, náš systém práva, najmä ústava neumožňujú, aby takéto rozhodnutie bolo vyňaté z rozhodovania súdov. Domnievam sa, že napriek tomu mediálna rada by bola alebo by mohla spĺňať moderné požiadavky na vymožiteľnosť práva v oblasti komunikácie medzi verejnosťou, občanom a médiami. Je však celá nová situácia s novými právami občanov na odpoveď a na dodatočnú informáciu pre mnohých neznáma a podľa všetkého vytvorenie tejto, podľa mojej mienky modernej časti zákona o masových médiách, naráža u mnohých kolegov na pochybnosti a neporozumenie. Preto si dovolím v mene skupiny poslancov predložiť pánovi spravodajcovi a vám, ctení kolegovia a kolegyne, pozmeňujúci návrh s 13 bodmi, v ktorom sa jednak spresňujú niektoré technické okolnosti, ktoré sú naozaj technického charakteru, ako je napríklad vymenovanie zákonov pod čiarou a podobne. Ale čo je zásadnejšie na pozmeňujúcom návrhu, ktorý by ste mali v týchto chvíľach mať vo svojich laviciach už rozmnožený, je to, že navrhujem, aby sa vymožiteľnosť práva na odpoveď, opravu a dodatočnú informáciu riešila iným spôsobom. Považujem tento iný spôsob tiež za prijateľný a ak uľahčí priechodnosť tohto moderného zákona, tak túto zmenu považujem za užitočnú.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, ak vás môžem upozorniť, potom musíte prečítať pozmeňujúci návrh. Dobre?
J. Budaj, poslanec: Prečítam. Ďakujem za upozornenie. Ako navrhujem riešiť vymožiteľnosť práva v prípade, že bude schválený tento pozmeňujúci návrh. Predovšetkým prevádzkovateľ masového média sa o svoje rozhodnutie neuverejniť opravu, dodatočnú informáciu alebo odpoveď bude musieť prieť s navrhovateľom na súde, pričom však súd bude povinný začať konanie do 10 dní. Pri tomto riešení, ak sa rozhodne povedzme očividné právo občana odmietnuť, je sankcionované možnosťou, že dostane pokutu, pričom však pokuta má byť zdrojom štátneho rozpočtu, tak ako aj doteraz to v zákone bolo, pričom však nie sú dotknuté práva občana plynúce z iných zákonov, to znamená, na ochranu osobnosti alebo domáhanie sa ochrany aj cez Trestný zákonník.
Zjednodušenie zákona, verím, poskytne aj vám všetkým jednoduchší pohľad na túto novú problematiku. Uznávam, že sme sa dlhú dobu, tri roky usilovali o pokrytie priestoru, ktorý bol zanedbaný. Dvanásť rokov od revolúcie, mal byť dávno tento veľmi dôležitý a pre rozvoj národnej politiky kľúčový zákon novelizovaný. Aj v tejto podobe ho považujem za veľký posun dopredu a ako som povedal, verím, že v tejto podobe bude pre vás prijateľný a že dostane plnú podporu snemovne.
A teraz si dovolím prečítať prvý návrh. Nahradiť § 6 textom. § 6 zodpovednosť za obsah reklamy. Prevádzkovateľ masového média nezodpovedá podľa tohto zákona za pravdivosť údajov obsiahnutých v reklame (5) alebo v inzercii, uverejnenej v masovom médiu. Toto neplatí, ak ide o vlastnú reklamu a inzerciu prevádzkovateľa masového média. Zodpovednosť podľa osobitného predpisu (6) týmto nie je dotknutá. Poznámky pod čiarou znejú: 5) zákon 147/2001 Z. z. o reklame a zmene a doplnení niektorých zákonov, 6) zákon č. 147/2001 Z. z., § 44 - 54 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v zmysle neskorších predpisov, zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
Druhý bod, v § 13 ods. 1 doplniť na koniec textu túto vetu: "Zo žiadosti musí byť zrejmé, v čom spočíva nepravdivosť údajov alebo v čom spočíva skreslenie pravdy."
Tretí bod, v § 14 ods. 2 nahradiť bodku na konci vety čiarkou a pripojiť slovné spojenie "odpovede alebo dodatočné informácie". V § 16 ods. 1 sa prvá veta nahradí textom: "Ak prevádzkovateľ masového média neuverejní opravu, odpoveď alebo dodatočnú informáciu vôbec alebo nedodrží podmienky podľa § 14 ods. 1 - 4 o povinnosti uverejniť opravu, odpoveď alebo dodatočnú informáciu, rozhodne súd na návrh osoby, ktorá uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočnej informácie žiadala. V § 16, to je piaty bod, sa doplní odstavec 3, ktorý znie: Odstavec 3: "Súd je povinný pri preskúmaní rozhodnutia prevádzkovateľa masového média neuverejniť opravu, odpoveď alebo dodatočnú informáciu, začať konanie do 10 dní od prijatia návrhu na konanie." Koniec úvodzoviek.
Bod 6, v § 20 ods. 1 písm. c) za slovo imania sa dopĺňajú slová, úvodzovky, "iného masového média". To je jeden z technických omylov.
Ods. 7, v § 21 ods. 1 doplniť na konci vety slovo "média".
Ôsmy bod, v § 23 vypustiť ods. 2.
Deviaty bod, vypustiť § 24 - 45 vrátane. Nasledujúce paragrafy prečíslovať. To je práve časť, ktorá sa týka mediálnej rady.
Desiaty bod, v § 47 sa číslovka, úvodzovky, "§ 48" nahrádza číslicou 46.
Jedenásty bod, v § 49 sa vypúšťajú body 6, 7, 8 a 9.
Okrem týchto návrhov ako procedurálny návrh navrhujem, aby sa z hlasovania o spoločnej správe výborov vyňali body 1, 2 a 3 na spoločné hlasovanie. Ak k tomuto vyňatiu príde, navrhujem, aby sa potom o týchto troch bodoch hlasovalo súčasne. Ďakujem pekne.