Ďalej vás oboznámim so zápisnicou o tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky, ktoré sa konalo 22. mája 2002. Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu členov Súdnej rady Slovenskej republiky bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali122 hlasovacích lístkov. Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní na voľbu členov Súdnej rady Slovenskej republiky všetci poslanci odovzdali hlasovanie lístky, zo 122 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 6 neplatných. Zo 116 platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že pri voľbe na kandidáta Štefana Detvaia hlasovalo za 74 poslancov, proti bolo 27 poslancov a zdržali sa 15 poslanci. U kandidáta Jozefa Farkašovského hlasovalo za 71 poslancov, proti bolo 26 poslancov, zdržalo sa 19 poslancov, u kandidáta Ľubomíra Poláka hlasovalo za 41 poslancov, proti bolo 48 poslancov a zdržali sa 27 poslanci, u kandidáta Františka Poredoša hlasovalo za 8 poslancov, proti boli 64 poslanci a zdržalo sa 44 poslancov, u kandidáta Juraja Semana hlasovalo za 34 poslancov, proti bolo 46 poslancov a zdržalo sa 36 poslancov. Za člena Súdnej rady Slovenskej republiky je zvolený kandidát, ktorý získal najviac platných hlasov, najmenej však nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov. Overovatelia konštatujú, že

bude potrebné, pán predseda, vykonať opakovanú voľbu na voľbu kandidátov, ktorí neboli zvolení.

J. Migaš, predseda NR SR: Ďakujem pán poslanec Ošváth. Vážená Národná rada, vážené poslankyne, poslanci na základe oznámenia výsledkov tajného hlasovania konštatujem, že nebol zvolení ani jeden kandidát na vymenovanie za sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Na základe toho sa vykoná opakovaná voľba, do ktorej postupujú obidvaja navrhnutí kandidáti. Ďalej na základe oznámenia výsledkov tajného hlasovania konštatujem, že za členov Súdnej rady, za Národnú radu Slovenskej republiky boli zvolení Štefan Detvai a Jozef Farkašovský. Je potrebné zvoliť ešte jedného člena Súdnej rady, preto sa vykoná opakovaná voľba, do ktorej postupujú Ľubomír Polák, František Poredoš a Juraj Seman. Opakovanú voľbu by sme aj v prvom, aj v druhom prípade uskutočnili po 17.00 hodine. Čiže budeme prerokúvať zákony, budeme hlasovať a potom v rámci hlasovania by sme urobili opakovanú voľbu aj na člena Ústavného súdu, aj na členov Súdnej rady.

Panie poslankyne, páni poslanci žiadam vás, aby ste prišli do rokovacej miestnosti budeme teraz rokovať o návrhu na skrátené konanie a prvé čítanie a potom by sme pristúpili k tým vojenským zákonom, tak ako je naplánované.

V rokovaní, ako som povedal, pokračujeme bodom

Návrh vlády ste dostali ako tlač 1590, súčasťou návrhu vlády je aj návrh uznesenia Národnej rady. Z poverenia vlády Slovenskej republiky návrh odôvodní pán minister Magvaši.

Nech sa páči, pán minister, máte slovo.

Ešte raz žiadam panie poslankyne, pánov poslancov, aby prišli do rokovacej miestnosti, budeme hlasovať o skrátenom legislatívnom konaní.

Nech sa páči, pán minister.

P. Magvaši, minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR: Ďakujem, vážený pán predseda, vážených päť paní poslankýň, vážení páni poslanci. V súlade s § 89 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky predkladám Národnej rade Slovenskej republiky návrh vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona o zvýšení dôchodkov v roku 2002. Zároveň aj o úprave dôchodkov priznaných v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia. Vládnym návrhom zákona sa realizuje článok 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Realizácia tohto základného ľudského práva, t. j. práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri strate živiteľa odôvodňuje návrh vlády, aby predstúpila pred Národnú radu Slovenskej republiky a žiadala o skrátené legislatívne konanie. Vládny návrh zákona o zvýšení dôchodkov v roku 2002 a o úprave dôchodkov priznaných v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktorý je predložený na rokovanie Národnej rady pod tlačou 1590, je nevyhnutné schváliť ešte v tomto volebnom období a to z dôvodu, že sa týmto upravujú aj dôchodky priznané v roku 2003. Súvisí to s ukončením druhého volebného obdobia, vyhlásenými voľbami do Národnej rady Slovenskej rady v septembri v roku 2002 by mohlo dôjsť totiž k situácii, že by podľa § 96 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. musel byť tento vládny návrh zákona podaný ako nový návrh, a tým by bolo ohrozené riešenie úpravy dôchodkov priznávaných v roku 2003, ktoré pri neexistencii v tom čase zákona by boli priznávané v nižšej sume, teda v sume 1 500 Sk, ako sú už poskytované dôchodky. Práve preto teda žiadame o skrátené legislatívne konanie, preto práve žiadame, aby toto bolo prerokované na schôdzi druhého volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky. Ďakujem.

J. Migaš, predseda NR SR: Ďakujem pánovi ministrovi, nech sa páči, zaujmite miesto určené pre navrhovateľov. Teraz by som poprosil podpredsedu výboru pre sociálne veci a bývanie poslanca Mariána Mesiarika, aby informoval o výsledku prerokovania tohto návrhu vo výbore.

Nech sa páči.

M. Mesiarik, poslanec: Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené poslankyne, poslanci. Dovoľte mi, aby som predložil rokovaniu Národnej rady informáciu výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie o výsledku prerokovania návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona o zvýšení dôchodkov v roku 2002, tlač 1590. Predseda Národnej rady svojím rozhodnutím z 20. mája 2002 č.1765 pridelil návrh vlády na skrátené legislatívne konanie, tak ako máte uvedené v citovanej tlači, výboru pre sociálne veci a bývanie. Výbor Národnej rady sa zaoberal touto problematikou na svojej 83. schôdzi 21. mája tohto roku. Žiaľ, výbor neschválil uznesenie k predloženému návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, pretože za návrh uznesenia nehlasovala nadpolovičná väčšina prítomných členov poslancov. Preto, vážený pán predsedajúci, po rozprave budem predkladať návrh na hlasovanie o uznesení tak, ako návrh uznesenia pripravil predkladateľ alebo navrhovateľ, v ktorom vyjadrujeme súhlas s tým, že vládny návrh zákona o zvýšení dôchodkov priznaných v roku 2002 o úprave dôchodkov priznaných v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia, tlač 1590, prerokuje Národná rada v skrátenom legislatívnom konaní na tejto schôdzi vrátane druhého a tretieho čítania. Ďakujem.

Otvorte, prosím, rozpravu.

J. Migaš, predseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec, nech sa páči, zaujmite miesto určené pre spravodajcov výborov. Otváram rozpravu o tomto bode programu. Písomne sa neprihlásil nikto. Pýtam sa, kto sa do rozpravy hlási ústne. Nie je to tak. Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Minister asi nechce vystúpiť ani pán spravodajca k tomu.

Panie poslankyne, páni poslanci, pristúpime k hlasovaniu o návrhu uznesenia, ktorým Národná rada na návrh vlády vyslovuje súhlas so skráteným legislatívnym konaním o tomto vládnom návrhu zákona. Žiadam poslankyne a poslancov, aby prišli do rokovacej miestnosti. Budeme hlasovať o návrhu uznesenia, ktorým Národná rada schvaľuje návrh vlády na vyslovenie súhlasu so skráteným legislatívnym konaním. Ešte raz žiadam poslankyne a poslancov, aby prišli do rokovacej miestnosti, budeme hlasovať.

Panie, poslankyne, páni poslanci, aby sme mohli prejsť k prvému čítaniu o tomto vládnom návrhu zákona, najprv musíme schváliť uznesenie súhlasu na skrátené legislatívne konanie. Ináč nemôžeme uskutočniť prvé čítanie. Potom by sme prerušili rokovanie o tomto bode a museli by sme po 17.00 hodine pokračovať.

Panie poslankyne, páni poslanci, ešte raz zopakujem, o čom budeme hlasovať. Budeme hlasovať o uznesení, ktorým Národná rada na návrh vlády vyslovuje súhlas so skráteným legislatívnym konaním o tomto vládnom návrhu zákona.

Panie poslankyne, páni poslanci, prezentujme sa a hlasujme o uvedenom návrhu uznesenia. Hlasujeme. Hlasujeme. Hlasujeme o návrhu uznesenia o skrátenom legislatívnom konaní.

(Hlasovanie.) Konštatujem, že v rokovacej miestnosti je málo poslancov.

Panie poslankyne, páni poslanci, prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Budeme hlasovať o uvedenom uznesení po 17.00 hodine, keď schválime uznesenie o skrátenom legislatívnom konaní, hneď by sme prešli do prvého čítania alebo k prvému čítaniu o tomto vládnom návrhu. Čiže spolu budeme hlasovať o ďalších bodoch, ktoré prerokujeme popoludní, by sme hlasovali aj o návrhu na uznesenie o skrátenom legislatívnom konaní.

Panie poslankyne, páni poslanci, v rokovaní pokračujeme druhým čítaním o

Vládny návrh zákona ste dostali pred prvým čítaním ako tlač 1312 a spoločnú správu výborov schválenú gestorským výborom máte ako tlač 1312a.

Vládny návrh zákona odôvodní minister obrany Slovenskej republiky Jozef Stank.

Nech sa páči, pán minister.

J. Stank, minister obrany SR: Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Predmetom vládneho návrhu zákona o obrane Slovenskej republiky je úprava spoločenských vzťahov na úseku obrany, najmä vymedzenie pôsobnosti orgánov štátnej moci pri plnení úloh na úseku obrany tak, aby obrana štátu bola zabezpečená v každom čase a v rozsahu, v ktorom si to vyžaduje vzniknutá alebo existujúca situácia v štáte. Medzi úlohy na úseku obrany, ktoré zákon ukladá ministerstvu obrany, patrí najmä príprava a realizácia koncepcie reformy systému obrany Slovenskej republiky a koncepcia reformy systému riadenia obrany štátu. Návrh zákona upravuje aj pôsobnosť obcí, vyšších územných celkov, práva a povinnosti právnických osôb, fyzických osôb oprávnených na podnikanie a fyzických osôb pri príprave na obranu štátu a pri jeho obrane, najmä pracovnú povinnosť, povinnosť poskytnúť ubytovanie a povinnosť poskytnúť vecné prostriedky a upravuje tiež zodpovednosť týchto osôb za porušenie povinnosti. Návrh vytvára osobitnú úpravu na vyvlastnenie nehnuteľnosti vo verejnom záujme na účely obrany v čase vojny alebo vojnového stavu a vytvára právny základ na plánovanie obrany štátu. Osobitne sa návrhom zákona upravuje zriadenie a pôsobnosť orgánov špecializovanej štátnej správy na úseku obrany. Vládny návrh zákona v podobe, ktorý pôvodne schválila vláda, vychádza z koncepcie zriadiť vyššiu vojenskú správu a 33 územných vojenských správ. Pri prerokúvaní vládneho návrhu zákona v prvom čítaní v pléne Národnej rady a v druhom čítaní vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky boli uplatnené viaceré doplňujúce a pozmeňujúce návrhy, predovšetkým návrhy na zriadenie troch vyšších vojenských správ a osem územných vojenských správ. Tento pozmeňujúci návrh zodpovedá vývoju poznania i prebiehajúcej reforme, a preto vás môžem informovať, že ho dodatočne schválila i vláda Slovenskej republiky. V súvislosti s reformou ozbrojených síl totiž dochádza k výraznému zníženiu úloh v oblasti mierového a mobilizačného doplňovania ozbrojených síl a zároveň sa predĺžili časové normy na plnenie týchto úloh. V oblasti mierového doplňovania okresné vojenské správy do roku 2001 povolávali ročne na výkon základnej služby 28-tisíc odvedencov. V roku 2002 to bude 10 500 odvedencov. V roku 2003 7 200, v roku 2004 3560 a v roku 2006 tisíc odvedencov. Takúto úlohu v roku 2001 plnili okresné vojenské správy, napríklad Trnava, Žilina a ďalšie, pričom na jej plnení sa podieľalo sedem pracovníkov v každej z týchto okresných vojenských správ. Podobne k zníženiu úloh a predĺženiu lehôt časových noriem dochádza i v oblasti mobilizačného doplňovania, ako som už uviedol.

Vládny návrh zákona o obrane, už ako vidíme, zahŕňa významné reformné kroky, ktoré umožňujú v konečnom dôsledku úsporu prostriedkov v stámiliónových čiastkach a ich presunutie do oblasti zvyšujúcich spôsobilosti ozbrojených síl obrannej zvrchovanosti Slovenskej republiky a jej zapojenia do kolektívnej obrany.

Preto vás vážené poslankyne, vážení poslanci, prosím, o prerokovanie a schválenie predloženého návrhu zákona.

J. Migaš, predseda: Ďakujem, pán minister. Nech sa páči, zaujmite miesto určené pre navrhovateľov. Teraz by som poprosil spoločného spravodajcu, ktorého určil gestorský výbor pána poslanca Jozefa Tuchyňu, aby predniesol stanovisko gestorského výboru.

Nech sa páči, pán poslanec Jozef Tuchyňa.

J. Tuchyňa, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predseda. Prednášam spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní vládneho návrhu zákona o obrane Slovenskej republiky vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť ako gestorský výbor podáva Národnej rade Slovenskej republiky v súlade s § 79 odsek 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov túto spoločnú správu výborov Národnej rady. Uznesením Národnej rady č. 1885 z 8. februára tohto roku vládny návrh zákona o daniach pridelený na prerokovanie týmto výborom Národnej rady: ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady pre verejnú správu, Výboru Národnej rady pre ľudské práva a národnosti a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Uvedené výbory prerokovali uvedený návrh zákona v lehote určenej rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky. Iné výbory o návrhu zákona nerokovali. Gestorský výbor konštatuje, že do začatia rokovania o vládnom návrhu zákona nedostal žiadne stanoviská od poslancov podané podľa § 75 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady. K predmetnému návrhu zákona Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu o návrhu uznesenia nehlasoval preto, že podľa § 52 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov nebola prítomná potrebná väčšina všetkých jeho členov. Z celkového počtu 12 poslancov bolo prítomných 6 poslancov. Ostatné výbory Národnej rady Slovenskej republiky súhlasia s návrhom zákona a odporúčajú Národnej rade Slovenskej republiky zákon schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi uvedenými v spoločnej správe, parlamentná tlač 1312a, ktorú máte všetci, a preto tieto návrhy nebudem čítať, len konštatujem, že ich je 46. Gestorský výbor odporúča o pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch hlasovať spoločne o bodoch 1 až 8, 10, 12, 14, 15, 17, 18, 20, 21, 23, 25, 26, 29 až 38, 42, 45 a tieto schváliť. Spoločne o bodoch 9, 11, 13, 16, 19, 22, 24, 27, 28, 39, 40, 41, 43, 44, tieto neschváliť. O bode 45 a 46 hlasovať samostatne. Po prerokovaní pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, ktoré dostal gestorský výbor podľa § 79 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku, schválil túto spoločnú správu a po druhé odporúča Národnej rade podľa § 79 ods. 4 písm. e) zákona o rokovacom poriadku schváliť návrhy, ako sú uvedené v spoločnej správe a ako ich odporúča gestorský výbor a po b) podľa § 79 ods. 4 písm. f) zákona o rokovacom poriadku po schválení návrhov uvedených v spoločnej správe návrh zákona ako celok schváliť.

Prosím, pán predseda, aby ste otvorili všeobecnú rozpravu k tomuto návrhu zákona. Zároveň sa hlásim do rozpravy.

J. Migaš, predseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Otváram rozpravu o tomto bode programu.

Panie poslankyne, páni poslanci, písomne sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Andrejčák.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

I. Andrejčák, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené poslankyne, vážení poslanci. Dovoľte mi, aby som vás na začiatok požiadal o prepáčenie, že v priebehu môjho vystúpenia, ktoré hovorím za klub HZDS, budem musieť, aby som niektoré veci ozrejmil, použiť aj dosť odborných termínov a objasnil niektoré odborné veci, ktoré si myslím, že na správne pochopenie situácie sú nevyhnutné, ale sľubujem, že sa budem snažiť používať civilné výrazy. Na minulej plenárnej schôdzi Národnej rady sme takmer jednotne všetkými parlamentnými stranami schválili ústavný zákon o bezpečnosti. Na naše slovenské podmienky to bola až nezvyčajná jednota našej poslaneckej snemovne. Dnes môžeme hodnotiť, že naši budúci partneri, teda štáty Európskej únie a štáty NATO, oceňujú tento krok Národnej rady ako jeden z dôkazov politickej stability zákona a vlastne aj politickej stability na Slovensku. Dnes sme otvorili druhé čítanie rokovania o zákone o obrane, ktorý považujem za veľmi dôležitý, ale budeme pokračovať aj o ďalších mimoriadne dôležitých zákonoch. Tieto majú rovnakú úlohu zjednotiť parlament a zabezpečiť stabilitu a túto stabilitu zabezpečiť v takej dôležitej oblasti, ako je obrana. Dokážeme to? Dokážeme opäť počúvať aj názor opozičných politických strán? Dokážeme počuť názory a predstavy najsilnejšej politickej strany parlamentu, ktorá bez akejkoľvek pochybnosti bude mať v novej Národnej rade po voľbách opäť najviac poslancov a určite aj prevezme vládu do svojich rúk. Ak nás dokážete počúvať, ak budete ochotní spolu s nami diskutovať o každom návrhu, určite nájdeme aj spoločné východiská a získame stabilitu týchto zákonov. Veď v tejto oblasti obrany nemôže byť prvotným názor motivovaný politicky, ale musí byť prvotným názor motivovaný národne alebo štátne a odborne objasnený, čo je pre obranu štátu to najefektívnejšie. Preto musím v niektorých prípadoch použiť aj viac konkrétnych údajov, než sa na politickú rozpravu obvykle používa. Považujem tak za osožné pripomenúť priebeh rokovania, ale hlavne posudzovanie návrhu ústavného zákona o bezpečnosti a povedať to otvorene. Teda po jeho doručení do Národnej rady a preštudovaní návrhu som si pri rokovaní vo výbore aj v pléne v prvom čítaní uvedomil, že bude ťažko získať dostatok počet hlasov. Preto som vyhlásil o návrhu ústavného zákona o bezpečnosti, že návrh zákona je pre Slovensko veľmi potrebný, že návrh zákona v predloženej podobe je nedokonalý a neschváliteľný, ale cez toto konštatovanie, pretože návrh je upraviteľný v druhom čítaní, že klub HZDS je ochotný o tom diskutovať a pre dôležitosť zákona a časovému sklzu náš klub je ochotný ho postúpiť do druhého čítania a po úprave sa pripojiť a schváliť ho. Tak to nakoniec aj bolo. Pri prvom pokuse vo výbore pre obranu a bezpečnosť rokovať v druhom čítaní o tomto zákone bola prakticky prejavená neochota reagovať na naše pripomienky predstaviteľmi ministerstva obrany. Situácia sa zdala neriešiteľná. Prístup ministerstva nezaručoval akceptovať pripomienky, lebo si zrejme nezhodnotili, že vo vtedajšej situácii, teda v polovici apríla, nezískajú 90 hlasov bez nás. Bol teda ohrozený spôsob alebo vôbec prijatie tohto zákona. Ako východisko som navrhol prerušiť rokovanie o návrhu ústavného zákona o bezpečnosti vo výbore pre obranu a bezpečnosť, vytvoriť priestor pre dodatočnú odbornú polemiku a hľadanie riešenia. Navrhol som obnoviť rokovanie výboru až po zjednotení názorov tak, aby zjednotenie názorov zabezpečovalo počet 90 kladných hlasov. Po tomto návrhu, ale aj po vyslovení argumentov ďalších členov výboru pre obranu a bezpečnosť zrejme minister obrany pán Stank pochopil vážnosť situácie aj cestu riešenia. Po vcelku krátkom, ale však dosť živom rokovaní vo výbore výbor rozhodol prerušiť rokovanie o návrhu ústavného zákona o bezpečnosti a požiadal predsedu Rady obrany štátu, aby sa ROŠ zúčastnila spolu s výborom odborného rokovania a zjednotenia stanovísk. Po opakovanom rokovaní výboru pre obranu a bezpečnosť s členmi Rady obrany štátu (boli dvakrát vo výbore), za pomoci legislatívy ministerstva obrany bol vypracovaný poslanecký návrh pripomienok, respektíve pozmeňujúcich návrhov, ktorý si jeden z poslancov výboru osvojil a po drobných úpravách bol výborom schválený. Preto druhé čítanie samotného ústavného zákona v pléne bolo relatívne krátke, vecné a funkčné. Vystúpenia poslancov v druhom čítaní vlastne potvrdili dopracovanie návrhu zákona do prijateľnej podoby, čiastočne aj objasnili, ktoré otázky boli odsunuté na zaradenie do ostatných obranných zákonov. Návrh zákona o bezpečnosti, teda ústavný návrh zákona o bezpečnosti bol teda kompromisom koalície s opozíciou, a preto aj schválený celým parlamentom. Preto máme záruku, že po voľbách tento zákon nebude menený, pretože s ním všetci súhlasia. Je teda stabilizačným prvkom. Je len škodou, že po oslave jednoznačného a takmer jednomyseľného prijatia spomínaného ústavného zákona o bezpečnosti akoby vietor odvial skúsenosť a dôkazy o výhodnosti úzkej spolupráce opozície a koalície na dôležitom zákone. Opäť sa objavila povrchnosť, neochota, nekomunikácia. Naďalej pretrvával stav odmietania pustiť do práce na zákonoch aspoň jednu z našich vedeckých vojenských inštitúcií, a to či už Vojenskú akadémiu Slovenského národného povstania alebo Vojenskú leteckú akadémiu Milana Rastislava Štefánika a dokonca ani ministerský inštitút, ktorý je k takým veciam predurčený, nebol využitý. Neboli pritiahnutí cez kritiku na týchto zákonoch slúžiaci odborníci s patričným alebo s predchádzajúcim potrebným vzdelaním a s praxou na operačnom a strategickom stupni, ktorí slúžia v rezorte. Opäť boli ignorovaní vynikajúci znalci, ktorí sú už v civile. Až keď začalo časovo prihárať, úzka skupina bez odborného posúdenia a prípadne prerokovania upravila námety do formy poslaneckého návrhu. V niektorých námetoch dokonca urobila aj vecné chyby. Je to len presvedčenie, že urobili to oni pri prepisovaní, aby som nemusel riešiť alebo zisťovať (a necítim sa povolaný zisťovať), či takéto návrhy dostali. Vzniklo tak niekoľko variantov návrhov pripomienok, až bol vypracovaný ten posledný, ktorý možno na 95 % je totožný so spoločnou správou.

Pred tým, než prídem k vysvetleniu situácie, teraz dovoľte mi trochu objasnenia. Je nesporné, že prijatím ústavného zákona o bezpečnosti a prijatím ďalších zákonov, ktoré teraz máme v programe rokovať, to znamená zákon o obrane, tlač 1312, zákon o ozbrojených silách, tlač 1313, a zákon o brannej povinnosti, tlač 1314, zmeníme samú podstatu spôsobu obrany Slovenskej republiky a jej právneho poriadku v tejto oblasti. Ide teda o podstatnú zmenu celého jedného systému fungovania štátu. Myslím si, že nie každý si to uvedomuje. Treba prepracovať nesmierne množstvo podzákonných noriem, nesmierne množstvo rozkazov, nariadení, smerníc, pracovných práv alebo náplní, vypracovať nové plány, nové dokumenty a nové informácie. Máme teda plné právo očakávať, že po schválení týchto zákonných noriem štátu bude venovaná potrebná pozornosť vykonávateľmi, že tieto zákony budú mať na základe nášho prístupu u ľudí potrebnú autoritu a úctu. Ale máme plné právo očakávať, že týmto zákonným normám štátu bude aj politické vedenie štátu venovať mimoriadnu pozornosť. Nemôžeme hovoriť vojenským osobám alebo rezortu ministerstva obrany, že my už nemôžeme, ale vy ešte musíte. Žiaľ, nemám jediný dôkaz, že dnešné politické vedenie si robí nejaké starosti s touto tak závažnou oblasťou. Veď jediný a stále sa opakujúci argument je, že zmena uvedených zákonov je pre NATO nevyhnutná. A tým argumentujeme všetko a vlastne máme ešte jeden. Veď keď sa ukázalo, že ústavný zákon o bezpečnosti štátu koalícia nie je schopná schváliť, tak sme pristúpili na dialóg opozície a koalície, a ako som už spomínal, dvakrát členovia Rady obrany štátu prišli do výboru, aby uspeli, čo sa im aj potom podarilo.

Máme však poruke veľa dôkazov povrchnosti až lajdáctva, podceňovania názorov odbornej verejnosti aj zákonných noriem v práci ministerstva obrany, vlády, Rady obrany štátu, dnes už ešte neexistujúcej bezpečnostnej rady, ale aj výboru pre obranu a bezpečnosť, ale aj navzájom medzi citovanými orgánmi pri plnení už napríklad ústavného zákona. Veď skutočnosť, že návrh ústavného zákona o bezpečnosti bol predložený bez vypracovanej dôvodovej správy k tomuto zákonu a bola použitá dôvodová správa z úplne iného dokumentu, je toho dôkazom. Veď čo chceme hovoriť o poctivej práci a o, povedal by som, chápaní dôležitosti tejto oblasti, keď už urobilo ministerstvo chybu a na to neprišiel žiadny z ministrov, na to neprišla Legislatívna rada vlády, na to neprišiel minister, že jednoducho túto dôvodovú správu nikto nečítal. Ministerstvo si bolo zrejmé povrchnosti v činnosti ministrov a celej vlády, ale aj členov, aj samotného predsedu Rady obrany štátu a Legislatívnej rady, že im to prejde. Prešlo im to. Naozaj aj Rada obrany štátu to brala hopom, ale nie poctivo.

Teda už vtedy došlo k zneváženiu takého závažného dokumentu, ako je ústavný zákon o obrane. Cez opakovanú kritiku ministerstva obrany, ale aj osobne pána ministra naďalej pokračuje ignorovanie odbornej vojenskej verejnosti aj tej, ktorá slúži v uniforme alebo pracuje na ministerstve a je odborne pripravená alebo tých, ktorí sú už v civile. Pokračuje naďalej, ako som už spomínal, ignorácia vojenských vedeckých ústavov aj inštitútu. Pripadá mi to tak, ak na ministerstve obrany ktokoľvek a čokoľvek napíše, všetci to považujú priam za boží dar, keď zneužívam tento výraz, a už o ňom nerozmýšľajú, len to podpisujú a posielajú hore. Čo je napísané alebo naplánované, to asi nikoho nezaujíma. Ja to niekoľkokrát ešte vo svojom vystúpení dokážem. Dokonca aj Generálny štáb, ktorý by mal byť garantom reálnosti všetkých kalkulácií, mlčí. Ale to už sme hovorili, že je zastrašený. Už som z vojenských kruhov počul aj názor, že nie je dôležité v Generálnom štábe niečo robiť, ale vydržať do povýšenia, do úpravy platov, do zmeny dôchodku. Divná je morálka niektorých ľudí na vysokých postoch. Jeden by mohol povedať, že k týmto trom zákonom, teda k tlačiam 1312, 1313 a 1314 stačí prítomnosť 76 poslancov a vlastne iba 39 poslancov je potrebných na to, aby súhlasili so zákonom a všetko je v poriadku. No matematicky snáď áno, ale nie je to pravda. Ak za tieto závažné zákony nebude hlasovať aj opozícia alebo bude hlasovať len preto, aby prešli pre NATO, samotné zákony sa stanú dôvodom politickej nestability a ľudia to vycítia, a tak pristúpia k ich plneniu. Ak budú prijaté v tak v zlom stave, že hneď po voľbách ich bude musieť znovu Národná rada novelizovať, bude to priamy dôkaz pre obyvateľov, že sme my dnešní poslanci ľudí iba oblafli, že sme sa pokúsili oblafnúť aj vedenie NATO a že sme len čakali okamžitý politický úspech, ale nedbali sme o obranu Slovenska.

Prečo som tak veľmi skeptický, mi môžete položiť otázku. Nuž pri rokovaní o ústavnom zákone o bezpečnosti štátu sme urobili niektoré ústupky, verili sme príslušníkom koalície a pánovi ministrovi, že tento problém tu nie je a nemusí byť, pretože následné zákony ho doriešia a definujú povinnosti, práva, ale aj samotný obsah pojmov. Žiaľ, stalo sa tak iba čiastočne. Podľa môjho názoru, ako hodnotím veci, musím konštatovať, že, žiaľ, tak sa nestalo. Dokonca som až veľmi tvrdo musel požadovať, aby právomoci vlády a ministra obrany upravili v duchu prijatého ústavného zákona. To malo robiť ministerstvo samo hneď po prijatí ústavného zákona, ale pretože tam ho ešte niektorí nezačali čítať, ale prakticky nezačalo sa s ním pracovať, tak to majú pred sebou. Musím konštatovať, že minister obrany osobne aj Legislatívna rada na čele s podpredsedom vlády pánom Fogašom, ale ani vláda a, bohužiaľ, ako 9. mája sa ukázalo aj na rokovaní výboru pre obranu a bezpečnosť, že týmto ľuďom celkom nevadí, že nové zákony zavádzajú legislatívny neporiadok. Dokonca som na spoločnom rokovaní s Radou obrany štátu dal z internetu stiahnuté prvé alebo druhé listy niektorých českých zákonov, kde z dôvodu legislatívnej čistoty každý nový výraz je v českom zákone hneď vysvetlený. My to tak nerobíme, o chvíľu vám to dokážem. Zavádzame prijatím nedokonalých zákonov pojmový chaos do takej závažnej oblasti legislatívy, akou je obrana. Rušíme niektoré zákony, v nich sú používané termíny, tie zo zákona alebo zo zákonného systému vyraďujeme zrušením zákona a v nových zákonoch ich neukazujeme.

Ak som 20. mája tohto roku počul, že Európsky parlament kritizoval Slovenskú republiku za meškanie v legislatívnej oblasti, tak musím povedať, že my nemeškáme. My cúvame. Cúvame, ale niekam medzi posledných alebo až za nich. Ak bez úpravy a doplnenia všetky tieto zákony schválime, urobíme legislatívny krok späť. Žiaľ, na tomto hrubom podceňovaní celej oblasti obrany, respektívne tých legislatívnych dokumentov obrany, sa podieľa aj náš výbor pre obranu a bezpečnosť a jeho predseda pán poslanec Palko osobne, ľahko sa to dokáže.

Vážené poslankyne, vážení poslanci, druhé čítanie zákonov o obrane a bezpečnosti, teda tlač 1312, o ozbrojených silách 1313, a o brannej povinnosti, tlač 1314, boli naplánované na 9. mája. Ja si myslím, že to bol dôvod na sviatok pre výbor, ktorý má názov obrana a bezpečnosť, aby prerokoval tieto zákony ako najdôležitejšie, a keď nájde spoločnú reč, aby to aj oslávil. Lenže my sme, pán predseda Palko naplánoval a výbor na začiatku nemal námietky, že 9. mája výbor mal 36. bodov programu. Tie najdôležitejšie tri, to znamená tie vojenské, ktoré hýbu celým systémom, boli zaradené ako 29., 30. a 31. bod, keď už poslanci boli plní dojmov z predchádzajúceho rokovania, keď sa predtým veľmi dobre najedli, no a sa im vytvorila možnosť užívať siestu. Rozhodne však ich pozornosť už v tom čase bola oslabená a niektorí dokonca museli odísť. Prirodzene, že bol pripravený poslanecký návrh pripomienok k pôvodnému návrhu zákona, ktorý obsahoval 31 bodov. V priebehu rokovania o pripomienkach bolo cítiť zrejmú neochotu o návrhoch samých rokovať. Ešte zreteľnejšie bolo cítiť snahu schváliť pripomienky, tak ako sú napísané a predložené. Cez moje upozornenie, že v poslaneckom návrhu bod 3, ktorý sa týkal § 2, bol navrhnutý a tam bol vložený nový ods. 4, je v priamom rozpore s ústavou a ústavným zákonom len nedávno prijatým, tak som snáď, no nechcem to povedať tvrdo, neuznal to nikto. Predseda ani členovia tento názor neakceptovali a neskôr sa táto chyba preniesla do spoločnej správy gestorského výboru, pretože výbor takto hlasoval, to bol aj dôvod, prečo ja som odmietol hlasovať.

Chcem pripomenúť, že som požiadal o vyjadrenie niektorých špecialistov na legislatíve u prezidenta a s týmto článkom nemáme šancu, aby prezident podpísal zákon. Totiž o čo tam ide. A toto celé vyplýva z ignorácie pojmov, ktoré do zákona vnášame. Tu je napísané, citujem: "V čase vojny alebo vojnového stavu sa na zabezpečenie riadenia obrany štátu vytvára hlavné miesto riadenia," tam je bodkočiarka. Táto časť je vcelku, dalo by sa povedať, dobrá, aj keď nepatrí do tohto paragrafu, ale do ďalšieho, ale nie je to chyba za istých podmienok. Ak chceme povedať, že sa vytvára pracovisko, ktoré takto budeme nazývať, alebo že to bude miesto, a už bližšie o ňom nehovoríme, odkiaľ to Slovensko bude dostávať pokyny. Ale vážení, vytvárať toto miesto, až keď sa začne vojna alebo vojnový stav, je neskoro, pretože než sa oni nájdu, než sa oni dohovoria, ako pracovať, už môže byť po vojne. Slovensko má veľmi malú vzdialenosť od jednej hranice po druhú. Lepšie by bolo, keby bolo napísané, že v mieri sa buduje a v čase ohrozenia, že sa obsadzuje napríklad takéto pracovisko. Ešte lepšie by bolo však napísať, že v čase vojny alebo vojnového stavu vyčlenená časť ústavných a štátnych orgánov zaujíma, teda obsadzuje vopred vybudované, pripravené a zabezpečené hlavné miesto riadenia. Potom by už každý vedel, čo tým ten básnik myslel. Ešte väčšia, a to zásadnejšia chyba, a to je práve tá, ktorá by bola v rozpore s ústavou, je vložená za druhú časť tohto odseku 4, ktorá je za bodkočiarkou, pretože tam je napísané, vymenovaní ľudia: "Hlavné miesto riadenia obrany štátu je zložené z predsedu vlády, prezidenta Slovenskej republiky, podpredsedu bezpečnostnej rady, členov bezpečnostnej rady." No hlavné miesto riadenia je zložené zo spojovacích prostriedkov, možno z nábytku, možno z objektov, možno zo stoličiek kuchyne, ale nie z ľudí. To môže byť zložené z materiálu. A rozhodne, ak chceme napísať, tak z úcty k ústave by sme mali písať, že tam sa nachádza prezident a až potom predseda vlády. Je logické, že ľudia nie sú tovar a neskladajú miesto. Ľudia nech už sú akokoľvek vysoko postavení, vytvárajú orgán velenia alebo riadenia a tu bolo zrejme myslené riadenie. Ak sme teda chceli povedať, vytvorenie orgánu velenia alebo riadenia, nemôže takúto úlohu alebo právo vkladať do zákona o obrane, ktorý je obyčajným zákonom. Pretože ústava nepredpokladá, že by prezident bol začlenený do podriadenosti predsedu vlády a nie že to nepredpokladá, ale to ani nedovoľuje. A keby sa prezident nechal takto degradovať, tak ho treba poslať do penzie. Takže nemôže toto prezident schváliť. Áno, ak by sme napísali, že sa tam vytvárajú pracoviská pre prezidenta, ktorý je hlavný veliteľ, pre vládu celú, pre bezpečnostnú radu alebo ešte aj pre parlamentnú radu, ako sme ju schválili, to už bola otázka polemiky či všetkých , či len niektorých. Dikcia článku 4 začleňuje prezidenta republiky teda do orgánu riadenia, ktorý vedie predseda vlády, pretože je na prvom mieste. Okrem toho takýto orgán v zákone o obrane ani v ústave, ani v ústavnom zákon o bezpečnosti nemá definované žiadne právo ani žiadnu povinnosť. A my nemôžeme ďalším obyčajným zákonom dávať prezidentovi nové povinnosti. Ústava hovorí, ktoré. Ani práva mu nemôžeme vziať. Ústava hovorí, ktoré má. Ale zrejme tu išlo o to, buď tá chyba, o ktorej som hovoril, že vznikla buď pri prepisovaní, alebo spracovaní a v dobrej viere, že to odborníci dopracujú, bola urobená chyba, a preto sa stal tento odsek 4 v rozpore s ústavou, a preto je neschváliteľný. Ale zrejme to bolo myslené tak, že v mieste alebo v priestore hlavného miesta riadenia, lebo toto je termín, ktorý je zavedený, sa zriaďujú pracoviská a sú tam vymenovaní. Ale v tom prípade už logicky to patrí do zákona, nie do článku alebo do § 3, prepáčte, do § 2, ale do § 3, kde sa hovorí o príprave obrany štátu, pretože § 2 hovorí o samotnej obrane. Ja potom vo svojom návrhu k tomu dám príslušný návrh.

Druhým dôvodom môjho skeptického pocitu je neochota konkretizovať ústavný zákon o bezpečnosti. Tento návrh zákona o obrane č. 1312 v § 1 hovorí: "Tento zákon upravuje vzťahy na úseku obrany Slovenskej republiky, ustanovuje úlohy štátnym orgánom." A pokračuje ďalej. Musím vyhlásiť, že túto úlohu zákon neplní, aj keď sa tak tvári. A dokonca aj úlohu, ktorá je, prekrucuje. Ako dôkaz použijem zase citáty. Ústavný zákon o bezpečnosti v článku 6 odsek 2 znie: "Národná rada na návrh vlády schvaľuje rozvojové programy a plány v oblasti bezpečnosti štátu vrátane ich finančnej náročnosti." Koniec citátu, koniec toho odseku 2. Návrh vlády s takouto právomocou Národnej rady nepočítal, pochopiteľné. V čase, keď sa schválil ústavný zákon, už návrh bol v Národnej rade, takže už to vláda prerobiť nemohla. Potom to legislatíva pripravila, ale v spoločnej správe sa potom poslanecký návrh transformovaný do spoločnej správy objavuje trošku inak. § 4 bod B. Národná rada a teraz citujem "schvaľuje základné koncepcie a bezpečnosti a obrany štátu a zásadné strategické dokumenty", ktoré máme v tom pôvodnom návrhu vložené tam "a rozvojové programy a plány v oblasti bezpečnosti" a pokračuje starý text "a obrany štáty, ktoré jej predloží vláda Slovenskej republiky". Ale veď predsa ústavný zákon povedal rozvojové programy a nielen tie, ktoré vláda predloží. A tu už je urobené, keď nepredloží, Národná rada o nich nerokuje. Myslím si, že je to v rozpore s ústavným zákonom o bezpečnosti a musí sa zmeniť. Čiže vypustili tam "vrátane ich finančnej náročnosti", čiže už nemusia povedať, čo to bude stáť, Národná rada nebude o tom hovoriť a budú sa opierať o tento zákon o obrane a dajú tu len tie, ktoré chcú a o ostatných povedia, veď to zákon o obrane neukladá. Potom budeme mať spory o tom, či to mal alebo nemal niekto podpísať. Veď tie možné provízie za to stoja. Môže takto bagatelizovať obsah ústavného zákona obyčajný zákon? Nie je to zavádzanie naozaj právneho chaosu do tejto oblasti?

Tretím dôvodom môjho skeptického pocitu je absolútne neseriózny vzťah ministerstva, ale aj vlády a dúfam, že nie Národnej rady, k oblasti mobilizačnej schopnosti Slovenska. Ale vlastne, aj k väčšine mužskej populácie Slovenskej republiky, ktorá je ešte stále viazaná brannou povinnosťou. Zreteľne sa bude a hneď teraz týkať a týka sa tisícov vojakov a zamestnancov, ktorí pracujú v systéme vojenských správ. Neuváženosť a neodbornosť zámerov, ktoré tam vložili, ale aj ignoranstvo k osudom rodín, ktorých členovia pracujú v systéme vojenských správ či už ako vojaci alebo civili, pripraví všetkých o sociálne istoty v rodinách a zbytočne teraz pred voľbami v krátkom čase, a to dokonca v dvoch vlnách reorganizácie pripraví o zamestnanie tisíce ľudí. Neorganizovaný stav, ktorý vznikne nesplniteľnými krátkymi termínmi na plnenie úloh v systéme mobilizačných opatrení, spôsobia nesplnenie týchto úloh, a keby v tom čase bol vyhlásený núdzový stav a bolo nutné povolať ľudí na záchranu, tak ako je to uložené v ústavnom zákone, ľudia by svoje povinnosti ani neboli schopní plniť, lebo by nevedeli aké a vznikla by pre nich zložitá situácia. Teda vystavujeme organizačnému chaosu alebo ohrozíme organizačným chaosom tisíce mužov Slovenskej republiky, ktorí majú brannú povinnosť. Skutočne hrozí, že nie ich vinou v prípade väčšieho teroristického zásahu voči Slovensku, ktorý je teraz módnym hitom a pre neho meníme armádu alebo vzniku výnimočného stavu alebo núdzového stavu, ktorý môže kedykoľvek vzniknúť a nikto nemôže dať záruku, že nebude taká situácia v najbližšom čase možná, nebudú schopní ľudia splniť svoje úlohy napriek tomu, že to chcú a do mimoriadnej služby nenastúpia, lebo sa buď o nej nedozvedia, alebo nedozvedia, čo robiť, až ich rádiom vyzveme. A iný systém fungovať nebude. Nepodceňujme, že v § 13, § 14 a § 15 návrhu sme vojenským správam definovali obrovské povinnosti, celému tomu systému. Mnohé z nich sú úplne nové. Len zvládnutie týchto nových úloh, určenie nových právomocí, zrušenie starých povinností, vpísanie a dovedenie týchto povinností k ľuďom vyžaduje nesmierne množstvo práce a nesmierne množstvo času. Až potom, keď to ľudia, ktorí v tom systéme pracujú, budú mať upresnené, budú schopní robiť, môžeme od nich čakať plnenie. No a, samozrejme, minister obrany nemôže až do prijatia posledného z tých troch zákonov, ktoré ideme teraz schvaľovať, začať práce, pretože nevie, aké zmeny poslanci urobia a čo teda bude platiť. Zatiaľ má iba vieru, že v tom a čo najbližšie k tomu návrhu, ktorý je optimálny, bude schválený. Musí byť totiž zrušený celý systém povolania, pretože sa mení, kto povoláva, koho povoláva, ako povoláva a už do podrobností teraz nejdem. A postupne vytvoriť nový systém. Naše zákony ešte nedovoľujú tento systém zrušiť a urobiť prestávku. Môžu sa robiť prestávky daňové, ale v oblasti obrany, v oblasti schopnosti reagovať na mimoriadnu situáciu, na povodeň, na pohromu, na katastrofu, tam sa prestávka robiť nedá. A preto do toho času, kým nebude vytvorený a vybudovaný nový systém presne podľa nového ústavného a ďalších zákonov, ktoré ešte len prijímame, nemôžeme starý rušiť. A tu, bohužiaľ, tento zákon o obrane takýto stav chce dosiahnuť. Už rozbiť všetko, čo je vybudované, čo je vyskúšané a ešte len po rozbití začať budovať niečo nové. Chcem povedať, že nie je to také jednoduché.

Vážení, uvedomme si, že napríklad pri vytvorení nového systému treba spracovať zabezpečenie a vybrať vojakov pre nový útvar, alebo podľa nového spôsobu, musia ľudia prekontrolovať dokumentáciu každého človeka. Na okresnej vojenskej správe to spravidla robí jeden dôstojník a jedna žena. A on má trebárs 40-tisíc mužov v evidencii, ktorí majú brannú povinnosť. Z nich vyberá ľudí podľa odbornosti, podľa veku, podľa bydliska, podľa zdravotného stavu, podľa pracovného zaradenia, sociálnych podmienok a tak ďalej. Nejdem hovoriť o ďalších. Vážení, my nemôžeme pre jeden útvar zobrať všetkých kuchárov z reštaurácií a urobiť z nich kuchárov v armáde. My nemôžeme zobrať všetkých lekárov alebo nejakých odborníkov a ochromiť okres. Treba pracovať s tými okresmi a rokovať, my nemôžeme zrušiť podnikateľov, nejakú skupinu, od ktorej je okres závislý. Bohužiaľ, a to ten dôstojník, ten jediný, ktorý je, a jediná žena na OVS, toto bude robiť. Lebo iný dôstojník vyberá autá, iný vyberá techniku, iný sa vyzná nie vo vojenských odbornostiach, ale vie povolávať zálohy na cvičenie alebo vojakov do základnej služby. Nedívajme sa, že každý, kto má uniformu, vie všetko. Aj vojenská správa je zložená z veľmi úzkych odborných odborníkov a perfektných odborníkov. A my tam nemôžeme pridať 10 ľudí v uniforme a povedať, budete v desaťkrát alebo za desatinu času to musíte splniť. Ale tam ešte je ďalšia práca. Spolu s veliteľmi, lebo velitelia budú zodpovední za výber záložníkov, ktorých im vojenská správa dá, musia podpísať súhlas s jeho zaradením, aby nakoniec dosiahli ten stav vojenskej pohotovostnej jednotky, ktorá je stanovená. Ale na to treba vytvoriť nový systém vyrozumenia a my sme doňho zasiahli. Nový systém povolania, ako my sme zmenili zákon a oni musia na to reagovať. Treba dohovoriť nové priestory, zasahujeme do práva súkromného vlastníctva ústavným zákonom. Musí byť vytvorených veľa a veľa podmienok. Budem ešte o nich neskôr hovoriť. Ja si myslím, že teraz, keď chceme reálne stanoviť čas, tak si pán minister musí uvedomiť, či máme vôbec na ministerstve a Generálnom štábe ľudí, ktorí tejto zložitej oblasti rozumejú? Najskúsenejší človek, ktorý desať rokov robil vysokého funkcionára v tejto oblasti, nerobí v tejto odbornosti, robí niečo úplne iného. Neviem prečo. Nezaujíma ma to. Náčelník Generálneho štábu nikdy v tej oblasti nerobil. Pozná ju tak, že videl v kasárňach, že to robia. Pozná z nej jednu úzku etapu - bojové stmelenie.

Ale vážení, bojové stmelenie, to už je až po mobilizácii. Ďalší funkcionár, ktorý je pod náčelníkom Generálneho štábu, teda tým tretím v poradí, to už je odborník. Povedal by som, najlepší na Generálnom štábe, v tej oblasti nikdy nerobil. Ani jeho predchádzajúca vojenská kariéra mu nedávala povinnosť ani príležitosť, aj keby chcel, aby sa o to zaujímal. Čiže musíme najprv nájsť ľudí, ktorí vedia posúdiť ten dokument, ktorý minister nariadi vypracovať, ktorí dokážu posúdiť reálnosť. Musíme nájsť ľudí a možno znovu sa budeme vracať do zálohy, ktorí v tej oblasti vedia druhých naučiť niečo, ktorí v krátkom čase dokážu aplikovať práva a povinnosti zo zákona do vojenských princípov, do vojenských noriem a potom budú učiť vykonávateľov. Vážení, to sa nedá za dva dni. Ja vám to o chvíľu dokážem, ako je to ťažko robiť. A chcem pripomenúť a veľmi vážne, že tých ľudí treba vybrať a uvidíte, ako sa ťažko vyberá na Slovensku. Máme tu konkrétny prípad úplne perfektný. Takže my keď pripravíme lektorov, oni môžu potom pripraviť veliteľov. Potom oni sú schopní začať pracovať na týchto dokumentoch, až si vypracujú dokumenty, sú schopní začať prakticky vykonávať a ten proces bude trvať. No a tento odborník, ktorý je mimo tohto rezortu, ten vysoký funkcionár, odhadoval a vo výbore povedal, že šesť až deväť mesiacov by to trvalo, než by to zvládli. Len pán plukovník sa mýli. Šesť až deväť mesiacov to bude trvať, keď sa budú len reorganizovať vojenské správy. Nie, keď sa im ešte budú meniť úlohy a keď budú zavádzať, realizovať nový zákon, a my sme ich prijali alebo ich prijmeme štyri.

Dovoľujem si tvrdiť, že na vyšších územných celkoch a okresných úradoch je plno ľudí, ktorí tieto zákony nepoznajú a s ktorými bude veľa práce, než dosiahneme, že sa naučia. A že budú schopní potom tie dohovory s vojakmi robiť. Dostal som signál, významný, že hovorím dlho. Vážení, nebolo odhlasované, že mi chýba dvanásť hodín. Myslím si o tom, čo budem dávať ako návrhy, sú tak závažné, že to stojí za to. Mne to stojí za to, aj keby už som nemohol hovoriť. Nevyhnutne bude treba vyčleniť čas. Čas na spracovanie tých dokumentov, ktoré ľuďom, jednoducho, povedia, čo konkrétne na ich stupni, kde robia, definujú práva a povinnosti. Treba vyčleniť čas na spracovanie ďalších realizačných dokumentov. Až potom sa budú robiť plány, ako som hovoril, až potom bude možné rozhodnúť o čase, za ako dlho tie plány urobia, až potom budeme môcť organizovať systém kontroly, či to naozaj urobili, až potom môžeme začať pripravovať a realizovať a až na konci kdesi dosiahnuť pohotovosť. No ale pretože už niektorí ste naznačovali, ako dobre by bolo skončiť, tak vás nebudem unavovať ďalšími podrobnosťami. Ale verte mi, že objem prác pre štáby a vojenské správy, kde na základe principiálne nových úloh, ktoré sme vložili do zákona, do ústavného zákona o bezpečnosti, ale vkladáme aj do zákona o obrane a ďalších, o ktorých dnes budeme rokovať, prinášajú nesmierne množstvo práce. Stojí tu za úvahu, čo urobiť. Máme tri obrovské úlohy pred rezortom. Po prvé, realizovať a dotiahnuť, že aj posledný vojenský funkcionár bude vedieť, aké úlohy a práva sa mu zmenili a aké má na základe nových zákonov. Nesmierne zložitá práca. Spomínam si, že v minulosti boli školenia a trvali niekoľko mesiacov, než prebehol proces zvládnutia nového, napríklad, predpisu. Hrozne sa z toho robila veda. Ale stojí tu druhá úloha. Minister má úlohu a tvrdo ju presadzuje, postupnú reorganizáciu armády. Zase je to zložitá úloha. No a tretiu úlohu pán minister vymyslel. V tomto roku reorganizovať vojenské správy. Bude to ťažká robota. Mohol by som povedať o tom, že treba zvážiť, čo to stojí, alebo, nemyslím finančne, ale čo to stojí práce. A tu, bohužiaľ, aj keď budete na mňa teraz kričať, musím vám ten obsah prác priblížiť, inak nebudete vedieť, o čom hlasujete. Preto sa ospravedlňujem a pokúsim sa to povedať veľmi jednoducho.

Minister obrany po prijatí posledného z tých zákonov, teda tlače, myslím 1314, ktorý by sme dnes chceli prijať, môže reagovať tým, že vydá pokyn pripraviť plán, harmonogram a pokyny, čo vlastne má ministerstvo s Generálnym štábom vyrobiť ako smernicu ministra na realizáciu týchto zákonov. Potom mu z toho vyplynie aj posúdenie, ktoré dokumenty treba prerobiť. Pretože dáme mu termín, kedy bude platné všetko. To musí byť. Prerobiť dokumentáciu, rozkazy ministra, organizačné smernice, rôzne pracovné náplne, čo ja viem, štruktúry, organizačné štruktúry, myslím tým ako povinnosti. Zladiť všetky tieto pracovné náplne, odstrániť duplicitu, protirečivosť a tak ďalej, ale aj vytlačiť, vydať ľuďom, vytvoriť im čas, aby sa to naučili, aby to pochopili. Pre istotu overiť, či tomu rozumejú, či to budú schopní realizovať. Potom im dať priestor a reálne termíny na to, že to musia zvládnuť, urobiť. A nakoniec vyrobiť papiere a dokonca aj rôzne dokumenty, ktoré slúžia už pre vrchnosť pri kontrole. A pre občanov, lebo sa ich to bude týkať, a štátnu správu a samosprávu na vykonanie súčinnostných otázok. To je balík. Podľa mňa im to bude trvať rok. A to ich nepodceňujem. Ale uvedomujem si objem prác a porovnávam ho s tým, čo som v priebehu vojenskej kariéry zažil, ako ťažko sa také veci doťahujú, aby sa to tí vykonávatelia dozvedeli.

Ale súčasne, stojí otázka, robiť alebo nerobiť? Musí. Pretože mu to zákon káže. Druhá otázka je otázka reorganizácie ozbrojených síl. Nasľubovali sme, aj minister nasľuboval pre NATO, vyhlásil rôzne reorganizácie. Praktický dopad to má rušenia pracovných miest, teraz sa bude týkať osudu ľudí, rušiť útvary, dokonca, ako nám vo výbore povedal dôstojník ministerstva, že sa budú rušiť aj zálohy, povolanie záloh. Čiže rušiť mobilizačné úlohy, ale okrem toho treba preberať, odovzdávať materiál, aby neplatili ľudia, ktorí to majú dnes podpísané, a to je zase ten dôstojník na vojenskej správe, ktorého ideme zrušiť. Ale musia vypracovať nové dokumenty pre nové útvary. Ale musia aj prevziať pre nové útvary materiál, uložiť, organizovať stráženie, ošetrovanie. Musí to minister robiť? No už len minister vie zvážiť, ktoré otázky sú také, že ich pre povesť a prijatie do NATO musí urobiť a ktoré možno ešte zastaví.

No a tá tretia oblasť je oblasť samotnej reorganizácie, ktorú minister navrhol. Ako som tu povedal a zákon ju predpokladá a spoločná správa podporuje, že ideme robiť zmenu. Vážení, predstavme si, koľko máme možností. Tak po prvé, je návrh vlády. Nezostane kameň na kameni. Sto percent vojenských správ, krajských aj okresných zrušíme a vytvoríme iný systém. Sto percent ľudí sa bude teraz starať nie o ústavný zákon, ako ho pochopiť, ale či sa sám presadí na tom novom úrade, pretože celý život chcel slúžiť v armáde a chce slúžiť, alebo sa nepresadí. A keď sa nepresadí, tak si začne hľadať robotu. Bude ten robiť na tých vašich pokynoch? O chvíľu vám dokážem, že nie. Návrh urobí len 33 OVS, keď sa pozriete do prílohy, zistíte, že vlastne jedny rušíme a druhým sa pridávajú úlohy, za nich preberajú. Hovoril som o tom, že sa nedá zastaviť realizácia zákona. Nezostane kameň na kameni. Len časť ľudí príde o miesto, ale báť sa budú všetci, lebo nikto nevie, kto si našiel cestičku cez niekoho alebo kto ho z dôvodu schopnosti vytlačí z miesta. Aj keď slúži tam, kde nebude rušené, ale reorganizované. Nevidím perspektívu, že by tam ľudia robili. No a, bohužiaľ, aj návrh ďalší, že zrušiť OVS a urobiť osem KVS tiež sa týka sto percent ľudí a má rovnaký dôsledok. Preto ja navrhujem, ako vám potom ukážem, ponechať teraz plnenie prvej úlohy, lebo to je zákon a musí byť. Ponechať plnenie druhej úlohy na ministrovi, lebo len on vie posúdiť, čo musí a čo nemusí v tej ťažkej situácii urobiť a samotný systém nemeniť. Za tie peniaze to stojí. Pretože pripomínam, vážení, rušenie OVS bolo robené bez znalosti veci.

Konzultoval som s niektorými zo zálohy, ktorí na OVS robili tu v Bratislave. Majú takú predstavu, že objem práce okresnej vojenskej správy, ktorú chcú zrušiť, o ktorej argumentujú, ako to dobre urobia, vyzerá takto: Zhruba 30 - 40 % predstavuje práca s brancami. Na to je na okresnej vojenskej správe jeden dôstojník a jedna žena. Potom je lekár, ktorého tam priťahujú z nemocníc a tak ďalej, do podrobností nejdem. Práca s nástupom vojakov do základnej služby - jeden dôstojník, jedna žena. Práca so zálohami - jeden dôstojník, jedna žena. Stačí jedného z nich vyradiť a už niečo nefunguje. A ten druhý nie je pripravený ho zastúpiť, lebo má svoju prácu. No a s predurčenými, teda s tými "doplnkami", zase je tam jeden dôstojník, jedna žena. Vedľa nich je spojár, materialista, ani tých nemôžete rušiť a náčelníka, či riaditeľa, toho zrušme, ale zase to niekto musí robiť. Takže tam sa nedá veľa ušetriť. A keď prenesiete prácu, respektíve objem práce na inú vojenskú správu, tak im pridáte prácu, ale buď im pridáte ľudí, alebo nebude urobená. Teda nezískame tie peniaze. Pripomínam, že najťažšie v tomto je vypracovanie nového plánu, kde treba vyberať ľudí. A teraz musím povedať tento dôkaz. A aj som trošku otáľal, či ho poviem, musím ho povedať natvrdo.

Ľudia teraz prežívajú neistotu a majú v nej robiť veľmi zložitú prácu výberu ľudí. No ako si s takou prácou napríklad poradil náš pán prezident? Ako si poradil náš pán predseda vlády? No, pán prezident má výhovorku. Podľa platného ústavného zákona mal povinnosť podľa čl. 8 ods. 4 do 48 hodín od platnosti zákona vymenovať troch členov Bezpečnostnej rady. Nesplnil. Nemohol. Preto hovorím, má trochu výhovorku. Pretože ústavný zákon hovorí, že ich nemôže vymenovať sám, ale musí mu ich navrhnúť predseda vlády. Nesplnil. Predseda vlády nesplnil ústavný zákon. Neplní povinnosť danú ústavným zákonom. Mal to do 48 hodín predložiť. To tvrdím ja. Tých 48 hodín nie je tam napísané len proti prezidentovi, v prospech predsedu vlády, ale aj na predsedu vlády. A pri každej zmene musí do 48 hodín prezident podpísať a automaticky musí tam predseda vlády mu ten návrh dať. Takže nesplnil. Ale ako to mohol urobiť, keď predseda vlády dodnes ani nenavrhol. Vážení páni, zo štyroch podpredsedov vlády vybrať jedného na podpredsedu Bezpečnostnej rady, napríklad, to je "nesmierny problém". A my chceme, aby riaditeľ OVS vybral, povedzme, 1 500 vojakov a dôstojníkov, ktorí budú ako jednotka potom fungovať, budú znalci a tak ďalej a vybrať z tých 20 - 30-tisíc ľudí. Keď predseda vlády od 14. mája, kedy bol schválený zákon, dodnes nebol schopný zo štyroch vybrať jedného? A to chcete tvrdiť, že nevadí OVS sú ďaleko, tak ony nech to robia a my to nedokážeme? Ja som nepočul, že by bol vymenovaný podpredseda Bezpečnostnej rady. A tých troch, ktorých má navrhnúť predseda vlády, prezident nedostal. Čakáte, že teda budú lepšie pracovať vojaci ako predseda vlády? Veď oni budú ohrození teraz bezprostredne, ale my predsa vieme, že vláda za štyri roky končí, čiže on nemá dôvod byť nervózny, nemá existenčnú obavu, ktorá mu vznikne zrazu vydaním zákona. Mal napríklad predseda vlády ďalšiu povinnosť v ústavnom zákone. Prvého mája mal zriadiť na Úrade vlády Kanceláriu Bezpečnostnej rady, vymenovať riaditeľa Kancelárie Bezpečnostnej rady, nesplnil. Platnosť zákona je prvého mája. Bola zrušená Rada obrany štátu a nevznikla Bezpečnostná rada štátu, aj keď to ústavný zákona ukladá. Ani pán minister, nech sa na mňa nehnevá, nepripomenul asi predsedovi vlády a keď protestoval, tak nech sa bráni, že si neplní ústavnú povinnosť predseda vlády a neplní ústavný zákon. Pretože Bezpečnostná rada sa podľa mňa 1. mája mala zísť a povedať Slovensku áno, je to dôležité, už fungujeme, nebojte sa. Ale vláda samotná, a teda pán minister s nimi, lebo on je člen vlády, mali schváliť pre 1. májom, lebo 1. mája bola účinnosť zákona, mali schváliť štatút Bezpečnostnej rady, dodnes nie je. 22. mája podľa mojich hodiniek, ale mali schváliť aj rokovacie poriadky výborov, žiadny výbor, tak ako ústavný zákon káže na to, aby fungovala Bezpečnostná rada, nebol vytvorený. Takže ono je ťažko na Slovensku vyberať ľudí. Len pripomínam, vláda a predseda vlády to museli urobiť, neurobili. A my dáme nejaký pokyn, nariadenie dôstojníkovi, ktorému práve oznámime, že prišiel o miesto, lebo to rušíme a on má byť aktívnejší. Veríte, že to bude? Alebo je za tým jednoducho zámer rozbiť celý mobilizačný systém a potom poprosiť, čo ja viem, susedov z Maďarska, nech nám prídu pomôcť zorganizovať znovu vojsko? Ja neviem, čo chcete a dúfam, že za tým je len neuváženosť objemu toho, čo nás čaká, do čoho sme týmito zákonmi zasiahli.

Takýmto nereálnym termínom je, bohužiaľ, aj v spoločnej správe bod 45, ktorý síce trošku zmierňuje stav, ale aj tak je nesplniteľný. Som presvedčený, že východisko treba hľadať a dá sa nájsť, pokúsim sa ho navrhnúť. Dnes sme teda v stave alebo v situácii, že máme vládny návrh zákona, ktorý je zlý, neschváliteľný v rozpore s prijatým ústavným zákonom, ale nemôže ho vláda stiahnuť, lebo inak by sme už tento zákon neprijali. Máme spoločnú správu gestorského výboru ktorá je na 95 % možno dobrá, nechcem hovoriť, či je to obsahovo, alebo riadkami, je dobrá. Je vlastne riešenie tých problémov, ale má tam tri podstatné chyby, ktoré treba zmeniť, pretože neboli posúdené práve z dôvodu nevhodného rokovania v priebehu rokovania 9. mája s pozornosťou a naším výborom bola urobená chyba. O týchto budem hovoriť teraz, pretože budem vysvetľovať návrh, ktorý podávam. Predtým ale chcem povedať, že sa musím vrátiť ešte k myšlienke, že sme boli oklamaní. Pri ústavnom zákone sme hovorili, čo treba do ústavného zákona dať. Veľmi dobre aj niektorí kolegovia a koaliční poslanci súhlasili so mnou, že treba riešiť napríklad existenciu štátu v záplavou ohrozených oblastiach alebo v oblastiach kde môže v dôsledku nepriateľskej činnosti voči Slovensku vzniknúť neorganizovaná migrácia vo veľkých oblastiach, že to musíme riešiť. Aj sme hľadali riešenia, aj sme mali takú predstavu, ako to budeme navrhovať, aby sa našlo politické východisko. Týkalo sa to vyčlenenia vojakov napríklad zo zálohy, použitia bezpečnostných služieb mestskej polície, vojenskej polície. Odsunulo sa to a teraz sa to nerieši. Čiže už to nebude vyriešené, už iný zákon k tomu nebude ani nie je pripravený.

Je rad otázok, ktoré bude ešte treba spresniť. Navrhoval som priamo dať do ústavného zákona definíciu, doriešiť a nájsť jednotu na obsah pojmu, čo je to rozvojový program a plán v oblasti bezpečnosti štátu. Veď Národná rada musí mať záujem o to, čo to je. Lebo ona bude posudzovať, áno, je to rozvojový program, treba ho. Bohužiaľ, toľko stojí a zaplatíme ho alebo ho zamietneme. Nemôže sa Národná rada ani zbavovať zodpovednosti, ani to hádzať na vládu, pretože tam vzniknú také odozvy, ktoré môžu spôsobiť zablokovanie celého rozhodovania. Ale je to zároveň právomoc parlamentu, ktorý majú všetky štáty NATO a nemôžeme sa jej zbaviť, vrátiť ju, pretože toto parlamenty za socializmu nemali právo robiť, nesmeli, to až teraz ako člen NATO budeme robiť. Ale chápal som pri rokovaniach o ústavnom zákone zložitosť definície, ani ja som nemal a nechcem ani dnes dávať presnú definíciu toho, čo je rozvojový program, pretože v podstate v tej terminológii, ktorá sa používa v štátoch NATO, sú veľké rozdiely medzi jednotlivými štátmi, ani rozvojový plán. Musím však povedať aspoň smer, pretože treba si zvyknúť na myšlienku, že niečo také existuje a že je to úloha parlamentu. Je to vlastne najvyššia forma parlamentnej kontroly ozbrojených síl. Bohužiaľ, ako vidíte, definovať tieto pojmy, nechcem hovoriť, že bola neochota, ale za 40 dní nebola od schválenia ústavného zákona vypracovaná definícia ani dnes podaná niektorému poslancovi, nech ju navrhne. Z predložených návrhov zákonov, ktoré máme v Národnej rade ako parlamentnú tlač ani v pripravovaných návrhoch zákona sa navrhovateľ nepokúsil rozpracovať, prečo návrhom zákona vstupuje do právomocí Národnej rady. Je to prirodzené. Dovoľte mi, aby som ale skrátil toto vystúpenie a nepokračoval, len povedal, v čom vidím hrozbu. Hrozbu vidím v tom, že pokiaľ nedefinujeme v krátkom čase túto právomoc Národnej rady a minister to urobí, všetky konkurenčné firmy môžu začať právne kroky proti ministrovi osobne a proti štátu. Pretože sme to neurobili my. Tí, čo vyhrajú nie, ale tí, ktorí prehrajú, ktorí nebudú uspokojení. To je objektívny dôvod rýchle dotiahnuť túto záležitosť do konca. Aj vláda, keď to urobí, tak konkurencia môže spomaliť tento proces potrebný len preto, že sme to nerobili my. Nedá sa nič robiť, toto musíme dosiahnuť. Samozrejme, že je možné, buď ešte teraz, alebo v krátkej budúcnosti, ale vyriešiť ho musíme. Bolo by nesprávne predlžovať ten čas len preto, že ťažko nájsť riešenie. Dovoľte mi preto len krátko povedať. Rozvojový program v oblasti vojenstva v štátoch NATO sa obvykle rozumie zavedenie nových typov zbraní, zbraňových systémov, novej techniky, lietadiel, tankov, bojových vozidiel, bezpilotných prostriedkov, vystroja a osobnej výbavy a ďalej mohol by som pokračovať. Ale rozvojovým plánom najčastejšie sú označované zámery a plány nových foriem vzdelávania, výcviku, používania druhov zbraní, tvorby zásob, nových organizačných štruktúr, nových foriem služieb pre ozbrojené sily, systémov záchrany, napríklad pilotov, ktorých zostrelili alebo sú v zajatí, profesionalizácie, starostlivosti o personál a ich rodiny. V podstate sa dá povedať, že rozvojové programy, ktoré rozpočet zvládne v jednom kalendárnom roku alebo vo fiškálnom roku, lebo niektoré štátny majú rozdielne termíny, sú schvaľované spolu s rozpočtom. Rozvojové programy presahujúce jeden rok sú spravidla prerokované v parlamentných výboroch najprv čo do potreby, spravidla je to vo výbore obranu, a čo do technologickej náročnosti, ale neskôr, čo do nákladov vo finančných výboroch. Predtým sa ale posudzuje v parlamente technologická náročnosť, úroveň techniky, technickej a technologickej efektívnosti pre ozbrojené sily. Aj počty. Hovorím podmienky pre to sú rôzne. Po úspešnom obhájení navrhovaného programu je buď schválený program uznesením, alebo dokonca zákonom, spravidla so splátkovým kalendárom. Prerušenie, zastavenie alebo podstatná zmena rozvojového programu je v právomoci len v parlamentoch. Nedovoľuje sa zmeny robiť vláde alebo ministrom. Podstatná a finančná náročná modernizácia je často prerokúvaná spočiatku ako rozvojový plán a potom prevedená do kategórie rozvojového programu. K oponentúre navrhovaných plánov a programov si parlamentné výbory vytvárajú ad hoc skupiny expertov. Len vo výnimočných prípadoch parlament potom zasahuje do schváleného programu. Vidíte, že je to zložitá záležitosť a nájsť východisko v definovaní toho, čo bude, čo nebude, budeme hľadať dlho. Ale nájsť ho musíme, je to východisko na fungovanie systému, nie pre niektorú z politických strán.

Ak by som chcel navrhnúť najsprávnejší postup a vyriešenie, musel by tom navrhnúť prerušenie rokovania a doriešenie. Nebudem to robiť, neurobím to. Museli by sme hľadať konsenzus, bolo by to dlhšie, než je dnešné rokovanie, možno nedohodli by sme sa, nepodávam ten návrh. Existuje aj menej výhodné riešenie - schváliť zákon bez definovania tejto právomoci, zastavíme tým rozhodovanie o nových programoch, zbraniach a technike a urýchlene pripravme novelu možno naozaj ústavného zákona, kde len túto oblasť definujeme. Tretí variant je dnes už nereálny, lebo 90 hlasov na novelu ústavného zákona nevytvoríme. Nemali sme pri schvaľovaní ústavného zákona politickú odvahu všetko vyriešiť. Odložili sme to a teraz to neriešime tiež. Neriešime napríklad v zákone o obrane ani potom následne v zákone o ozbrojených silách. Vzťah osoby, respektíve funkcie ministra obrany, ktorý už vždy bude civil, politik alebo vojenský laik a náčelníka Generálneho štábu, ktorý vždy už musí byť nepolitický, ale vynikajúci odborník, vojenská autorita a rozvážny človek. Ako tento vzťah a vzájomné rešpektovanie legislatívne bude definované, ako bude zabránené, aby vznikol tam konflikt alebo ako v prípade nezhody bude postupovať parlament a iní ústavní činitelia, sme nezvládli. A predsa štáty NATO to majú vypracované. Nie je definovaný a upresnený vzťah najvyšších ústavných činiteľov k ozbrojeným silám a spravodajským službám. Minule som čítal na internete, aké táraniny sa tam o spravodajských službách hovorili. Ako slovenské spravodajské služby nie sú riadené. Vážení páni, keď budeme mať jedného človeka, ktorý bude riadiť všetky spravodajské služby, to by som chcel robiť. Každý mesiac, ak ma naštve predseda vlády, ho odvolám. Podstrčím mu informáciu, že mi to dali tri spravodajské služby, a on urobí neuvážený krok alebo vyhlásenie a je po ňom. Áno, ak bude mať z troch zdrojov overenú správu a dokážu mu, že tie správy jedna druhú potvrdzujú, tak sa rozhodne správne. Spravodajské služby potrebujú koordinovať, nie kto čo robí, ale ako to urobiť, aby navzájom samy seba chránili, a to hovorím v tom najjemnejšom zmysle.

Spôsob zabezpečenia štátnej správy na území v prípade katastrofálnej povodne alebo migrácie som už spomínal. Aj spôsob zabezpečenia štátnej správy. Ale treba nám doriešiť aj niektoré také otázky, ktoré boli vládou opomenuté. Spôsob zabezpečenia verejných ozbrojených síl v utajovanom režime, keď boli Telekomunikácie predané zahraničnej firme. A sú aj iné závažné problémy, ktoré budeme musieť doriešiť. Dovoľte preto, aby som už nespomínal ďalšie, pretože už mi aj naši kolegovia naznačujú, že ich to nebaví, ale, bohužiaľ, my často musíme robiť to, čo treba, a nie, či sa nám chce.

A preto mi dovoľte, vážené poslankyne, vážení poslanci, aby som objasnil spôsob, akým som pristúpil k pozmeňujúcim návrhom. V podstate mám pozmeňujúci návrh, už ste ho dostali, bod 1, ktorý sa vlastne týka spoločnej správy v bode 3, keď navrhujem, pretože nemôžem navrhnúť vybrať zo spoločnej správy jeden odsek, musím navrhnúť a požiadať vás, aby sme neschválili spoločnú správu, ale tento bod 1. Pretože celý tento bod 1 je prvá časť spoločnej správy, teda odseky 2 a 3 bez zmeny, s poznámkami, všetko. Aj s tým, čo si myslím, že je legislatívna chyba, keď je tam odvolávka v odseku 2 pod číslom 2, ale nie je vysvetlená, pretože je tam objasnená ako 2a, ale to už je legislatívna chyba. A odsek 3 navrhujem riešiť iným spôsobom. Ten, ktorý som kritizoval, že je v rozpore s ústavou a ústavným zákonom. Buď tým, že bude schválený po tom, čo neschválime bod 3 spoločnej správy, že ho schválime buď ako vložiť § 4 a ostatné prečíslovať pod názvom Miesto riadenia štátu. Tam hovoríme, že riadenie štátu v čase vojny alebo vojnového stavu uskutočniť z hlavného miesta riadenia štátu, čiže nebude pochybnosť, odkiaľ sa velí, a v hlavnom mieste riadenia štátu vybudovať chránené pracoviská pre prezidenta, Bezpečnostnú radu a Parlamentnú radu, ale nepokúšať sa týmto zákonom z nich vytvárať jeden veliteľský orgán, nezasahovať im do ústavných právomoci. Ak sa vám nebude toto pozdávať, potom vás prosím, aby ste podporili bod 3, pretože obsahovo je to to isté, iba je vložené, že za odsek 2 sa vložia v § 3 odseky 3 a 4. Tým sa vyhneme tejto kolízii s ústavným zákonom. Bod číslo 4 som navrhoval vtedy, keď bolo nešťastným spôsobom formulované upresnenie právomoci vlády v bode 8 spoločnej správy. Tam takisto nemôžem urobiť inak, než požiadať, aby bod 8 spoločnej správy nebol schválený, pretože obsahuje túto chybu, a aby sme priamo do § 4 za bod c) vložili nový bod d), ktorý je vlastne obsahovým opisom toho práva z ústavného zákona.

Veľký problém, pre ktorý som tak dlho hovoril a pokúšal som sa vás presvedčiť, že 100 % pracovníkov vojenskej správy bude ohrozených pri akejkoľvek reorganizácii v tom najťažšom období pre nich, keď sme im zákonom zmenili všetko, čo robili a keď ešte navyše i minister zasahuje do ich bežnej ročnej rutiny reorganizačnými zmenami, aby sme ju neriešili, tak navrhujem to vyriešiť takto. Navrhujem neschváliť v spoločnej správe bod 23, pretože vlastne som ho použil mimo odseku 1, ktorým sa podarilo dosiahnuť, že vyššia vojenská správa sa zriaďuje, tak ako to chce minister, ale zriadime ju premenovaním doterajších úradov vojenskej správy bez zmeny organizačných štruktúr a počtu osôb. Čiže ľudia budú to registrovať a vedia, že v budúcnosti s nimi niečo urobíme, ale teraz môžu pracovať na realizácii týchto zákonov alebo transformácii zákonov do ich podmienok a na úlohách, ktoré minister v rámci zmeny organizačných štruktúr robí. Ostatné zostáva, ako bolo. Takisto navrhujem v § 15 urobiť s územnými vojenskými správami, iba s tým, že v odseku 2 ešte škrtnúť druhú vetu Názvy sídla a územné obvody okresných vojenských správ sú uvedené v prílohe. Netreba ich uvádzať, lebo vlastne existujú. Ani teraz, keď robíme niečo o krajskom úrade, nepíšeme všetky krajské úrady alebo kde má okresné úrady. Berieme fakt, že terajší stav to je. A my s nimi nič nerobíme, len ich premenujeme. A meníme im právomoci a úlohy, tak ako bolo pôvodne navrhnuté. A v tom prípade v § 36, to je môj siedmy bod, navrhujem neschváliť ani ten druhý termín zložito napísaný v spoločnej správe o platnosti. A platnosť zákona môže byť k 1. júlu, lebo nebudeme sa dotýkať vojenských správ. A 1. júl je vlastne termín, dokedy minister s odretými ušami a rukami môže s ministerstvom dosiahnuť, že dokumentačne bude dotiahnutá realizácia zákonov do posledného vykonávateľa a potom už bude realizačná časť. Ale preto, že sa nemení mobilizačný systém, len sa upresňuje, tento termín by bol vyhovujúci.

Prosím o pochopenie a ešte raz o ospravedlnenie, že som tak horlivo a tak dlho k vám hovoril. Snažil som sa naozaj povedať len to najmenej z toho a uisťujem vás, že som veľa stránok z pripraveného textu preskočil, ale preto sme poslanci, aby sme prinášali štátu osoh. A myslím si, že keď sme volili variant, že nevrátime zákon o obrane a ďalšie zákony naspäť, pretože už nezodpovedajú ústavnému zákonu, tak to nie je ich chyba a našou, neskorým rokovaním o týchto zákonoch by sme dostali ministerstvo, ale vlastne aj našu povesť u zahraničných partnerov do menej vhodnej situácie než teraz. Takže upravme zákon, a pokiaľ bude upravený, ho aj schváľme. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)